I. VIRTUÁLNÍ KONFERENCE 2005

Transcription

1 EVROPSKÝ POLYTECHNICKÝ INSTITUT, s.r.o. 1. soukromá vysoká škola na Moravě S B O R N Í K INOVAČNÍ PROCESY VE SVĚTĚ A JEJICH VLIV NA EVROPSKOU INTEGRACI (HISTORIE, REALITA, VIZE) I. VIRTUÁLNÍ KONFERENCE prosince 2005, Kunovice, Česká republika

2 Grafická redakce: Bc. Andrea Šimonová, DiS, Ing. Petr Matušík Vydavatel, nositel autorských práv: Evropský polytechnický institut, s.r.o. Kunovice, 2005 ISBN

3 OBSAH: ÚVODNÍ SLOVO REKTORA... 7 PERSPEKTÍVY ROZVOJA ACQUIS SCHENGENU V SYSTÉME EURÓPSKEHO PRÁVA Z POHĽADU EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE I. Jozef Balga...13 KORUPCE A STÁTNÍ SPRÁVA Oldřich Dosoudil...25 INOVAČNÉ PROCESY NA KAPITÁLOVOM TRHU Jana Galajdová...29 MEDICÍNA U HEBREJCOV A ŽIDOV Jaroslav Gerhart...33 SPÔSOBY ZALOŽENIA A ORGANIZAČNÁ ŠTRUKTÚRA EURÓPSKEJ AKCIOVEJ SPOLOČNOSTI Ján Golian...47 EVROPSKÝ EXEKUČNÍ TITUL Marie Emilie Grossová...53 ELEKTRONICKÝ ZAHRANIČNÍ OBCHOD ANEB NAKUPOVÁNÍ PŘES INTERNET Věra Hložková...61 POZNÁMKA K PROBLEMATIKE PRAKTICKÉHO APLIKOVANIA NIEKTORÝCH VYBRANÝCH TEÓRIÍ MENOVEJ POLITIKY Ľubica Horniaková, Jozef Králik...67 ALTERNATÍVNE RIEŠENIE SPOROV V MEDZINÁRODNOM OBCHODE Katarína Chovancová...73 ROZPOČTOVÉ PROVIZÓRIUM PODĽA AKTUÁLNEJ NORMATÍVNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY Daniel Jakubovič...77 INOVATIVNÍ PŘÍSTUPY K ŘÍZENÍ REGIONÁLNÍHO ROZVOJE Jiří Ježek...81

4 PUBLIC PRIVATE PARTNERSHIP AKO NÁSTROJ ROZVOJA MIEST A OBCÍ Renáta Ježková...89 INOVAČNÍ PROCESY PODMÍNKY ZÁVADĚNÍ, PERSONÁLNÍ A ETICKÉ ASPEKTY Robert Jurča, Petr Matušík...95 NEZISKOVÝ SEKTOR NADACE V ČESKÉ REPUBLICE Marie Karfíková...99 SEDLIACKY ROD KRÁLIKOVCOV Z DOLNÝCH DUBOVIAN (ROZROD A PREMENY JEDNEJ SLOVENSKEJ ROĽNÍCKEJ RODINY) Jozef Králik K PROBLEMATIKE ÚZEMNÉHO ČLENENIA ŠTÁTU, ÚZEMNEJ SAMOSPRÁVY A ICH VZÁJEMNÉMU VZŤAHU V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Jozef Králik NOVÉ SKUTEČNOSTI VE STRATEGICKÉM ŘÍZENÍ VYSOKÉ ŠKOLY Oldřich Kratochvíl, Iveta Matušíková FINANČNÍ NÁSTROJE PODPORY VĚDY, VÝZKUMU A VÝVOJE Hana Marková BYROKRATISMUS VE STÁTNÍ SPRÁVĚ Přemysl Michálek SLOVENSKÁ KORUNA A PRIJATIE EURÓPSKEJ MENY Alena Pauličková INOVAČNÍ PROCESY ZAMĚŘĚNÉ NA VYBUDOVÁNÍ INFORMAČNÍ SPOLEČNOSTI Jindřich Petrucha SEPĚTÍ TEORIE A PRAXE PŘI VÝUCE ZAHRANIČNÍHO OBCHODU Jan Prachař ORGANIZACE A STRUKTURA VEŘEJNÉ ŽALOBY V ČESKÉ REPUBLICE, NÁMĚTY DE LEGE FERENDA Karel Šabata AJ TAKÁ BOLA INTEGRÁCIA Milan Šmátrala...171

5 VÝZNAM INOVÁCIÍ A PROCES ZAVÁDZANIA INOVÁCIÍ V PODNIKOCH Jozef Strišš REFORMY SPRÁVY V HABSBURSKÉ MONARCHII (VÝVOJ ČESKÉ KOMORY) Jan Tomaštík PREVENCIA VÝZNAMNÁ SÚČASŤ KONTROLY KRIMINALITY V SLOVENSKEJ REPUBLIKE Samuel Uhrin TEORIE DETERMINACE PRODUKTU AGREGÁTNÍ NABÍDKA A AGREGÁTNÍ POPTÁVKA Zdenka Váchová ZNALECKÉ DOKAZOVANIA V KONTEXTE EURÓPSKYCH POŽIADAVIEK Jana Viktoryová, Jaroslav Blatnický STIMULACE ROZVOJE MEZI EUROREGIONY Milan Vinklárik, Tibor Hlačina II. BABČÁK, VLADIMÍR : DAŇOVÉ (EXEKUČNÉ) KONANIE. 1. VYD. BRATISLAVA : VEDA, 2005, 308 S. ; ISBN Jozef Králik, Daniel Jakubovič (rec.) MARCINKO, JÁN JIROUŠEK, ALEXANDER : SLOVENSKÉ RADY, VYZNAMENANIA, ČESTNÉ ODZNAKY. 1. VYD. KOŠICE : SÁŠA, 2002, 111 S., ISBN Jozef Králik SPRÁVA O OBHAJOBE DOKTORANDSKEJ DIZERTAČNEJ PRÁCE JUDR. KATARÍNY CHOVANCOVEJ Jozef Králik...223

6

7 ÚVODNÍ SLOVO REKTORA Vážení kolegové, dne proběhla na první soukromé vysoké škole na Moravě EPI, s.r.o. péčí Ústavu práva pod vedením plk. prof. JUDr. Jozefa Králika, CSc. první virtuální konference na téma Inovační procesy ve světě a jejich vliv na evropskou integraci (historie, realita, vize). Jde o mimořádně šťastně zvolené téma, protože právě dnes inovační procesy probíhající v globalizujícím se světě významně ovlivňují cíle Lisabonských dohod a vývoj konkurence mezi USA, ASEAN a EU. Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr.h.c. Získáváme první vědecký sborník, který založí řadu každoročně pořádaných virtuálních konferencí na toto téma. Na konferenci byly publikovány výzkumy akademických pracovníků, kteří připravují akreditaci studijního oboru Právo na EPI, s.r.o. a jako tým již v roce 2005 zahájili spolupráci na formování vědeckého profilu tohoto pracoviště. S radostí mohu konstatovat, že se na práci tohoto týmu, jak je vidět z publikovaných článků, podílí akademičtí pracovníci z ČR a SR, že svoje práce odvozují od svých výzkumů právní teorie, a že své záměry předávají právníkům i laické veřejnosti z praxe. Plk. Prof. JUDr. Jozef Králik. CSc. Obzvláště si cením skutečnosti, že vedoucí ústavu pan plk. prof. JUDr. Jozefa Králika, CSc. našel odvahu a ověřil možnost realizace konferencí elektronickou formou s podporou internetu, a že mu záměr plně vyšel jak vidíme na tomto sborníku. Nejen že nám to šetří čas, ale tento trend ukazuje jak zefektivnit naši práci a jak za stejné peníze dosáhnout zvýšení výměny výsledků výzkumů mezi akademickými pracovníky. Jak jsem již uvedl, jde o první ročník této vědecké konference. Sluší se tedy, abych panu vedoucímu ústavu a všem členům ústavu popřál, aby si vydobyli v akademické obci své místo, jedinečnost a úctu a aby jejich práce pomáhala prosadit právo v životě občanů ČR a SR. V Kunovicích, dne Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr.h.c. rektor EPI, s.r.o. 7

8 8

9 Pozvánka ke konferenci 9

10 10

11 I. 11

12 12

13 PERSPEKTÍVY ROZVOJA ACQUIS SCHENGENU V SYSTÉME EURÓPSKEHO PRÁVA Z POHĽADU EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE Jozef Balga Akadémia Policajného zboru v Bratislave Európa je pojem, ktorý existuje odvtedy, čo ju takto pokrstili Gréci. Bola dcérou Fénixa a Cadmos, ktorú Zéus premenil na býka? Alebo Zéus sám premenený na býka, ju vyniesol na nebesá? Bola prenesená do Téb, uložená pod platan, ktorý ostal navždy zelený? takéto odpovede uspokojujú skôr srdce a obrazotvornosť. Až v 17. storočí si bola vedomá seba samej a v 18. storočí sa stal Ural jej viac politickou ako geografickou hranicou. Na pozadí konca druhej svetovej vojny potom ožila a vyzrela idea jednotnej Európy, Európy mieru a hospodárskej prosperity, voľného obehu tovarov, služieb a ľudí [1]. Medzi predstaviteľov moderného chápania integrácie Európy považujeme bývalého ministra zahraničných vecí Francúzskej republiky Roberta Schumana, ktorý v Deklarácii zo dňa 9. mája 1950 navrhol vytvoriť organizáciu, ktorá by koordinovala a dohliadala na uholný a oceliarsky priemysel. Deklarácia sa stretla s kladnou odozvou a 18. apríla 1951 bola podpísaná zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ďalej len ESUO). Hlavným cieľom bolo prispievať k ekonomickému rozvoju, rastu zamestnanosti a životnej úrovne členských štátov ako aj racionalizácie výroby. Fungovanie ESUO pozitívne ovplyvnila jeho finančná nezávislosť od členských štátov, keďže na svoje fungovanie využíval poplatky z uhlia a produkcie ocele, ktoré boli príjmom tohto spoločenstva. Význam ESUO spočíval najmä v symbolike tejto medzinárodnej organizácie pre možnú budúcu integráciu Európy [2]. Na základe Spaakovej správy, ktorá bola schválená na stretnutí v Benátskach 29. mája 1956 bolo rozhodnuté zahájiť medzivládne rokovanie, ktoré vyústilo do podpisu dvoch zmlúv a to Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej len Zmluva o EURATOM-e) a Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o EHS), ktoré boli podpísané v Ríme dňa 25. marca 1957 a vstúpili v platnosť 1. januára Zmluvy podporovali vytvorenie spoločného trhu, rozvoj ekonomického života a stáleho hospodárskeho rastu v rámci postupného zbližovania hospodárskych politík členských štátov. Na strane druhej sa začala podpora atómového výskumu, zvýšenia bezpečnosti atómových zariadení a predovšetkým nadnárodnú kontrolu manipulácie s jadrovým materiálom v súvislosti s podporou mierového využívania atómovej energie. Významnou zmenou v rámci uvedenej integrácie bola podpísaná zlučovacia zmluva, ktorá vytvorila jednotný systém orgánov pre všetky Európske spoločenstvá, ktorá vstúpila v platnosť 1. júla Dôležitým krokom smerujúcim k naplneniu cieľov EHS bolo dobudovanie colnej únie k 1. júlu Európske spoločenstvá sa teritoriálne po prvý krát rozšírili 1. januára 1973 o nové členské štáty a to Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. V priebehu tohto procesu sa stanovili dva základné princípy, ktoré sa dodržiavajú pri každom rozširovaní a to je princíp povinnostný, to znamená povinnosť nových členov prijať princípy stanovené acquis communautaire a princíp zmeny v inštitúciách spoločenstiev. V 80. a 90. rokoch minulého storočia prebehlo rozšírenie a dobudovanie jednotného vnútorného trhu a to za prispenia Bielej knihy a programu 1992, ktorý obsahoval takmer 300 legislatívnych opatrení. Zároveň jednotný Európsky akt vytvoril právny rámec pre realizáciu programu 1992 v oblasti voľného pohybu tovaru, služieb, osôb a kapitálu. Taktiež sa vytvoril politický a právny rámec pre užšiu spoluprácu v oblasti zahraničnej politiky, justície a vnútornej bezpečnosti. V decembri 1991 v Maastrichtu bol prijatý návrh zmluvy o Európskej únii, ktorý bol podpísaný 7. februára 1992 a vstúpila v platnosť dňa 1. novembra Začiatkom roku 1994 bol vytvorený Európsky menový inštitút, ktorého úlohou bolo posilnenie spolupráce ústredných bánk členských štátov, koordinácia menových politík a príprava vzniku Európskeho systému 13

14 ústredných bánk. Na Madridskom zasadnutí Európskej rady v decembri 1995 bolo rozhodnuté o zavedení jednotnej meny s názvom Euro. V druhej polovici 90. rokov minulého storočia bolo nutné zo strany Európskej únie pružnejšie reagovať a prispôsobovať sa zmeneným medzinárodným a ekonomickým podmienkam, ako aj zvýšenie efektívnosti jednotlivých inštitúcií Európskej únie. Uvedené sa premietlo prijatím Amsterdamskej zmluvy, ktorá revidovala Zmluvu o EÚ i zmluvy európskych spoločenstiev. Amsterdamská zmluva vstúpila v platnosť 1. mája 1999 a priniesla zmeny v oblasti hlasovania v rade, počtu poslancov, posilnením právomoci inštitúcií EÚ v boji proti finančnej kriminalite, v oblasti vízovej politiky či pozastavenia práva hlasovať v Rade EÚ. V tomto období bol komisiou uverejnení súbor dokumentov s názvom Agenda 2000, ktorá predstavuje pohľad na vývoj EÚ a jej politiku začiatkom 21. storočia. Koncom 20 storočia podalo 10 krajín Európy žiadosť o členstvo v EÚ a 1. mája 2004 sa tieto krajiny stali členskými štátmi Európskej únie. Európske právo a jeho vývoj je úzko spojený s európskou integráciou, ktorá v súčasnosti prechádza určitými úskaliami vyplývajúcimi predovšetkým z partikulárnych záujmov niektorých starých členských štátov. Systém európskeho práva Európske právo sa začalo konštituovať začiatkom 50-tych rokov minulého storočia predovšetkým podpisom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Ďalšou významnou etapou vývoja európskeho práva bol podpis Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (ďalej len zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev). Uvedenými zmluvami sa vytvoril samostatný systém právnych noriem, ktoré upravovali inštitucionálny a právny systém európskych spoločenstiev. Systém európskeho práva je založený na princípe supranacionality. Uvedený princíp v plnej miere ovplyvňuje realizáciu a aplikáciu európskeho práva. Princíp supranacionality stanovuje prednosť európskeho práva pred národným právom členského štátu a stanovuje v prípade konfliktu oboch právnych systémov prednosť európskeho práva. Tento princíp platí bez ohľadu na to, či právna norma členskej krajiny bola prijatá pred alebo po schválení normy primárneho alebo sekundárneho európskeho práva. Európske právo sa stáva zároveň súčasťou vnútroštátneho práva každého členského štátu a ich štátne orgány sú povinné toto právo aplikovať a riadiť sa ním. Dôležitou skutočnosťou je, že záväzkov a práv vyplývajúcich z európskeho práva je možné sa dovolávať pred súdmi domovského členského štátu [3]. V súčasnosti má európske právo autonómne postavenie a považujeme ho za systém právnych noriem, ktoré upravujú právne vzťahy vznikajúce v rámci fungovania európskych spoločenstiev, ich realizáciu a aplikáciu kompetentnými orgánmi. Samotné európske právo sa v súčasnosti člení v súlade s prevládajúcimi názormi na právo komunitárne a právo úniové. Niektorí autori zaraďujú do systému európskeho práva zmluvy, ktoré medzi sebou uzatvárajú členské štáty k plneniu úloh stanovených európskym právom. Takéto zmluvy nastupujú na miesto iných právnych aktov, pokiaľ ich uzatváranie je predvídané primárnym právom. Tieto zmluvy bývajú označované ako sprievodné terciálne európske právo [4]. Na základe skutočnosti, že Amsterdamská zmluva implementovala acquis Schengen do acquis communautaire, sa celý systém stal súčasťou európskeho práva so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi a práve na základe uvedeného sa budeme zaoberať systémom komunitárneho práva a postavenia acquis Schengenu v ňom. Systém komunitárneho práva z hľadiska formy práva delíme na primárne a sekundárne pramene. J. Prusák komunitárne právo ďalej delí na inštitucionálne komunitárne právo, ktoré tvoria normy upravujúce najmä právomoc, kompetencie, procesné postupy jednotlivých orgánov EÚ a na hmotné komunitárne právo regulujúce jednotlivé oblasti hospodárskeho, sociálneho, ekologického života únie, dotýka sa obchodného a daňového práva, práva životného prostredia a podobne [5]. Prameňmi primárneho komunitárneho práva sú predovšetkým zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev (ďalej len ES), zmluvy prístupové, Jednotný európsky akt vrátane ich zmien, dodatkov a doplnkov, zmluvy medzi Európskymi spoločenstvami a tretími štátmi, a dohody medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev ako aj rozsudky Súdneho dvora. Tento systém tvorí v súčasnosti Ústavu európskej integrácie, pretože sú v nich stanovené základné princípy integrácie, základy jednotlivých politík, zloženie, právomoci a rozhodovacie postupy spoločných orgánov ES. Na základe týchto zmlúv môžu spoločné orgány prijímať a tým vytvárať sekundárne právo ES a jeho prostredníctvom rozvíjať jednotlivé politiky. Sekundárne pramene komunitárneho práva sú tvorené právnymi aktmi prijímanými orgánmi Európskej únie (ďalej len EÚ). Medzi tieto právne akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, stanoviska a odporúčania. 14

15 K orgánom, ktoré majú vo svojej kompetencii prijímať tieto právne akty sú Rada alebo Rada spoločne s Európskym parlamentom a v niektorých prípadoch aj Európska komisia. Adresátmi sú spravidla členské štáty ako aj fyzické a právnické osoby. Úniové právo delíme na primárne a sekundárne pričom primárne pramene tvoria Zmluva o Európskej únii (ďalej len Zmluva o EÚ) a protokoly a sekundárne pramene sa skladajú zo spoločných (jednotných) akcií, spoločných stanovísk a rámcových rozhodnutí Systém acquis Schengenu V súčasnosti do systému európskeho práva patrí aj schengenské acquis, ktoré sa do 30. apríla 1999 vyvíjalo autonómne bez zásadného vonkajšieho vplyvu zo strany európskeho práva. Predtým než sa budeme zaoberať samotným systémom upriamime svoju pozornosť na vývoj acquis Schengenu. Na základe vývoja európskej integrácie, môžeme vývoj acquis Schengenu [6] rozdeliť do etapy propedeutickej (od roku 1957 do ), etapy akceptačnej (od do ), etapy konštitutívnej (od do ), etapy inkorporačnej (od do ) a etapy univerzálnej (od po súčasnosť). Etapa propedeutická sa odvíjala od podpísania Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957, kedy boli vytvorené základy pre právnu úpravu voľného pohybu osôb v rámci uvedeného spoločenstva. Zmluva sa stala jedným z troch základných zmlúv, ktoré určili ďalší vývoj európskej integrácie. Uvedené obdobie sa nieslo v znamení prijímania právnych noriem európskeho práva, ktoré sa sústredili aj na slobodný pohyb osôb a prípravou na vytvorenie systému právnych noriem, ktoré upravujú právne postavenie cudzincov v rámci EÚ. Etapa akceptačná bola z hľadiska vývoja systému prelomová. Dňa bola podpísaná dohoda medzi vládami štátov Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom rušení kontrol na spoločných hraniciach v Schengene v Luxemburskom veľkovojvodstve (ďalej len Schengenská dohoda). Vlády Belgického kráľovstva, Spolkovej republiky Nemecko, Francúzskej republiky, Luxemburského veľkovojvodstva a Holandského kráľovstva si boli vedomé nutnosti stále užšej spolupráce medzi členskými štátmi EHS. Táto skutočnosť sa prejavila v možnosti voľného prekračovania vnútorných hraníc pre všetkých občanov členských štátov a vo voľnom pohybe tovaru a služieb. Pri podpisovaní dohody sa prihliadalo k prehláseniu Európskej rady vo Fontainebleau z júna 1984 o zrušení policajných a colných formalít na vnútorných hraniciach pre pohyb osôb a tovaru, dohode uzatvorenej v Saarbrückene [7] dňa 13. júla 1984 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou, k záverom prijatým 31. mája 1984 po schôdzke ministrov dopravy štátov Beneluxu a Spolkovej republiky Nemecko v Neustadtu-Aischi a memorandu vlád Hospodárskej únie Beneluxu zo dňa 12. decembra 1984, odovzdaného vládam Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky. Uvedení predstavitelia vlád sa dohodli na krátkodobých a dlhodobých opatreniach, ktoré sa dotýkali pohybu osôb a tovaru cez vnútorné hranice zmluvných strán. Celá dohoda platí v náväznosti na ustanovenie článkov 5 a 6 a ďalej 8 až 16 Sarrebruckenskej dohody. Sarrebruckenská dohoda bola podpísaná ako dôsledok štrajkovej pohotovosti európskych dopravcov proti nekonečným radom na štátnych hraniciach zmluvných strán. Dohoda predpokladala postupné rušenie kontroly na francúzsko-nemeckých hraniciach a uplatnenie voľného pohybu tovaru a osôb [8]. Podpísaním Schengenskej dohody bol vykonaný prvý krok, ktorý smeroval k naplneniu predstáv zakladateľov európskych spoločenstiev, v oblasti voľného pohybu a pobytu osôb, predovšetkým pre občanov zmluvných štátov. Zároveň uvedená etapa vytvorila základné predpoklady na akceptáciu systému právnych noriem, ktoré by upravovali predovšetkým kontrolu pohybu cudzincov na území štátov Európskej únie. Tretia etapa konštitutívna začala podpísaním Dohody za účelom vykonania dohody podpísanej dňa 14. júna 1985 medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko, Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach zo dňa 19. júna 1990 (ďalej len Vykonávacia dohoda) a stala sa kľúčovou z pohľadu vytvorenia systému. Na základe článku 140 Vykonávacia dohoda vyžadovala ratifikáciu každej zmluvnej strany a vstúpila do platnosti prvý deň druhého mesiaca, po uložení poslednej ratifikačnej listiny to znamená Vykonávacia dohoda na základe spoločného prehlásenia zmluvných strán k článku 139, ktoré bolo pripojené k záverečnému aktu stanovilo, že dohoda vstúpi do platnosti až vtedy, keď sú vytvorené predpoklady pre aplikáciu dohody medzi podpísanými štátmi a na vonkajších hraniciach sa skutočne vykonávajú kontroly. Prispôsobovanie domácej legislatívy však viedlo k tomu, že dohoda vstúpila do platnosti až

16 rozhodnutím Výkonného výboru z 22. decembra 1994 [9]. V súčasnosti Vykonávacia dohoda vymedzuje základné pojmy, upravuje zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach a voľný pohyb osôb, stanovuje systém kontroly osôb na vonkajšej hranici, rieši policajnú spoluprácu a právnu pomoc v trestných veciach, vydávanie osôb, prevádzkovanie Schengenského informačného systému a stanovuje ochranu osobných údajov. Následne boli predovšetkým Výkonným výborom prijaté právne normy, ktoré konštituovali samotný systém. Boli vypracované a schválené také právne normy, ktoré sú zamerané na samotný výklad určitých činností a napomohli aj bezpečnostným a policajným orgánom zmluvných strán na kvalitatívne vyššej úrovni aplikovať acquis Schengen. Prijatím Protokolu o začlenení Schengenského systému do rámca EU sa začala inkorporačná etapa. Protokol bol prelomovým medzníkom, ktorý inkorporoval celý systém do európskeho práva a stal sa jeho súčasťou. Protokol sa pripojil k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o založení Európskeho spoločenstva. Zmluvné strany potvrdili, že ustanovenia Schengenského systému sú použiteľné len v takej miere, v akej sú zlučiteľné s Európskou úniou a právom Spoločenstva, prizerajúc k osobitnému postaveniu Dánska, pričom konštatujú, že Írsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, nie sú zmluvnými stranami uvedených dohôd a že ich nepodpísali. Na strane druhej, však týmto členským štátom bolo umožnené, aby časť ustanovení alebo všetky ustanovenia týchto dohôd prevzali. Obrat nastal v máji 2000, kedy rozhodnutím Rady na základe žiadosti Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska sa taxatívne stanovilo, ktoré ustanovenia schengenského acquis sa vzťahujú aj na Spojené kráľovstvo [10]. Obdobný krok vykonalo Írsko, ktoré v júni 2000 a novembri 2001 požiadalo o účasť na aplikácii taxatívne stanovených ustanovení schengenského acquis [11]. V roku 2004 bola podpísaná Dohoda medzi Európskou úniou, Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o pridružení Švajčiarska k vykonávaniu, uplatňovaniu a vývoju Schengenského acquis, čím sa rozšírila teritoriálna platnosť vybraných ustanovení schengenského systému. Taktiež bol zdôraznená potreba zachovať vzťah s Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom, potom čo oba tieto štáty potvrdili svoj úmysel považovať zhora uvedené ustanovenia na základe Dohody medzi Radou Európskej únie, Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom, týkajúcej sa ich účasti na implementácii, uplatňovaní a rozvoji schengenského acquis podpísanej pre seba za záväzné a vzťahujúce sa od aj na uvedené štáty [12]. Dňom vstupu protokolu do platnosti sa Schengenský systém stal záväzným pre zmluvné strany aj v oblasti aplikácie a Rada EU nahradila Výkonný výbor. Rada EU podľa príslušných ustanovení dohôd jednomyseľne určila právny základ všetkých ustanovení a rozhodnutí, ktoré tvoria Schengenský systém [13] svojimi rozhodnutiami zo dňa 20. mája 1999, ktoré určujú právny základ všetkých ustanovení alebo rozhodnutí, ktoré tvoria schengenské acquis, v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení EHS a Zmluvy o EU a definujú schengenské acquis za účelom určenia právneho základu všetkých ustanovení alebo rozhodnutí, ktoré tvoria acquis, v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy o založení EHS a Zmluvy o EU. Článok 3 upravuje práva a povinnosti Dánska vo vzťahu k jednotlivým častiam Schengenského systému. V tých častiach, v ktorých je stanovené, že ich právnym základom je hlava V Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, alebo hlava VII Zmluvy o Európskej únii bude mať Dánsko aj naďalej rovnaké práva a povinnosti ako ostatné zmluvne strany Schengenských dohôd. Návrhy a iniciatívy k rozšíreniu Schengenského systému podliehajú príslušným ustanoveniam Zmlúv. V tejto súvislosti platí splnomocnenie podľa článku 11 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva alebo článku 40 Zmluvy o Európskej únii (čl. 5). Článkom 8 sa prijal princíp záväznosti Schengenskému systému pri prejednávaní o prijatie nových členských krajín do EU. Obsahom je povinnosť všetkých kandidátov prevziať v plnom rozsahu Asquis Schengen do svojho právneho systému. Posledná univerzálna etapa je charakteristická tým, že acquis Schengen sa stáva základným systémom, ktorý upravuje právne vzťahy v oblasti kontroly cudzineckého režimu. Svojim systémom sa stáva základom, pre rodiace sa európske cudzinecké právo. Svojim obsahom, rozsahom a čiastočne aj logickou štruktúrou má predpoklady ďalšieho vývoja. Táto etapa bude zavŕšená ústavnoprávnym rámcom EÚ, ktorá prinesie nielen nové 16

17 mechanizmy fungovania únie ale aj tvorby jednotlivých európskych právnych odvetví medzi, ktoré nepochybne patrí aj európske cudzinecké právo. Systém acquis Schengenu [14] chápeme predovšetkým, ako systém právnych noriem európskeho práva, ktoré upravujú taxatívne stanovené spoločenské vzťahy, ktoré sú predmetom právnej úpravy v oblasti cudzineckého režimu. To znamená, že acquis Schengen je právnym systémom, ktorý obsahuje horizontálnu a vertikálnu jednotu právnych noriem s logickou štruktúrou. Skúmať acquis Schengen môžeme, ako systémový celok s jasnou konštrukciou právnych inštitútov. Samotný systém acquis Schengenu sa konštituoval z hľadiska temporálneho a teritoriálneho. Temporálne hľadisko odzrkadľuje vývoj, v ktorom sa systém vytvoril, to znamená obdobie od druhej polovice 50 tych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Vývoj schengenského systému bol zložitý a odzrkadľoval posuny v chápaní slobody pohybu osôb v jednotlivých etapách vývoja európskej integrácie [15]. Teritoriálne hľadisko charakterizuje územie, na ktorom sa celý systém aplikuje. Uvedené hľadisko sa mení na základe podmienok, ktoré sú stanovené v systéme. To znamená, že systém je možné aplikovať len na základe splnenia stanovených kritérií, ktoré boli legislatívne upravené v primárnych prameňoch acquis Schengenu. To znamená, že štáty pokiaľ nie sú schopné garantovať požiadavky kladené na zmluvné štáty, nemôžu aplikovať uvedený systém a členské štáty umožňujú splniť kritériá v časovom horizonte, čím sa ovplyvňuje samotná aplikácia systému, na území štátu Európskej únie alebo na území pridružených štátov. Samotný systém acquis Schengenu má svoju štrukturálnu a funkcionálnu stránku. Štrukturálna stránka sa odvíja od systému právnych noriem, ktoré sú obsahom acquis. V súčasnosti rozdeľujeme systém na právne normy primárnej a právne normy sekundárnej povahy. Medzi právne normy primárnej povahy zaraďujeme Dohodu medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach zo , Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach s príslušným Záverečným aktom a spoločnými vyhláseniami podpísaný , Protokoly a dohovory o pristúpení k dohovoru z roku 1985 a o vykonaní dohovoru z roku 1990, ktoré boli uzatvorené s Talianskom (podpísané v Paríži), Španielskom a Portugalskom (podpísané v Bonne), Gréckom (podpísané v Madride), Rakúskom (podpísané v Bruseli), Dánskom, Fínskom a Švédskom (podpísané v Luxemburgu) s príslušným Záverečným aktom a spoločnými vyhláseniami a Protokol o začlenení schengenského systému do rámca Európskej únie. Právne normy sekundárnej povahy sa členili do na rozhodnutia a vyhlásenia výkonného výboru a rozhodnutia ústrednej skupiny. Od , kedy Výkonný výbor bol nahradený Radou EÚ sa členia právne normy sekundárnej povahy na nariadenia, smernice, rozhodnutia a rámcové rozhodnutia a informácie Rady. Z funkcionálnej stránky t. j. aplikácie systému delíme acquis Schengen na všeobecnú časť a osobitnú časť. Všeobecná časť obsahuje základné pojmy, ktorých obsahové pochopenie je pre aplikáciu právnych noriem nevyhnutné. Osobitná časť upravuje aplikáciu jednotlivých právnych inštitútov a má rozmer predovšetkým praktický. Všeobecná časť, ako už bolo načrtnuté sa sústreďuje na skúmanie vývoja acquis Schengenu, definovanie pojmu acquis Schengen, tvorbu pojmového aparátu a obsahu právnych inštitútov. Ďalšou oblasťou je charakteristika predmetu, princípov, subjektov, funkcií a tvorby prameňov acquis Schengenu. Súčasťou všeobecnej časti sú formy a metódy činnosti štátnych orgánov a inštitúcií. Predmet acquis schengenu môžeme charakterizovať ako systém právnych vzťahov, ktoré vznikajú v oblasti realizácie a aplikácie slobody pohybu a pobytu cudzincov na území členských štátov. To znamená, že sú to právne vzťahy medzi orgánmi Európskej únie navzájom v oblasti realizácie acquis Schengenu, ďalej vzťahy vznikajúce medzi štátnymi orgánmi a cudzincami v rámci kontroly cudzineckého režimu a vzťahy vznikajúce medzi štátnymi orgánmi členských štátov v oblasti aplikácie právnych noriem upravujúcich elimináciu nelegálnej medzinárodnej migrácie. Dôležitým prvkom všeobecnej časti acquis Schengenu je systém princípov, ktoré sa stávajú kostrou uvedenej systematiky. Medzi princípy radíme princíp supranacionality, princíp autonómnosti, princíp dodržiavania 17

18 slobody pohybu a pobytu, princíp pacta sund servanda a princíp spolupráce. Subjekty sú nenahraditeľnou súčasťou každého právneho odvetvia nevynímajúc acquis Schengen. V schengenskom systéme rozdeľujeme subjekty na realizujúce a aplikujúce acquis. Realizujúce subjekty prijímajú predovšetkým sekundárne pramene acquis Schengenu. Aplikujúce subjekty tvoria systém štátnych orgánov predovšetkým policajného a bezpečnostného charakteru, ktoré svojimi organizačnými útvarmi aplikujú celý systém acquis Schengenu. Funkcie acquis schengenu sa odvodzujú od samotného charakteru, cieľov a poslania systému. Acquis Schengen má predovšetkým funkciu kontrolnú, ochrannú, sankčnú (represívna), preventívnu, evidenčnú a regulačnú. Osobitná časť sa zaoberá problematikou aplikácie systému štátnymi orgánmi a inštitúciami ako aj orgánmi EÚ. Uvedenú časť rozdeľujeme na problematiku aplikácie právnych noriem upravujúcich vstup a vycestovanie cudzincov (zoznam hraničných priechodov, stanovenie minimálnych údajov na informačných tabuliach na hraničných priechodoch na vonkajších hraniciach, dohody o malom pohraničnom styku, systém platných cestovných dokladov, metodika vykonávania kontrol osôb prekračujúcich štátnu hranicu, stanovenie jednotných vstupných a výstupných pečiatok, opatrenia súvisiace s bojom proti protiprávnemu prisťahovalectvu, zoznam tretích krajín, ktorých príslušníci musia byť pri prechode vonkajších hraníc držiteľmi víz a krajín, ktorých príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti, udeľovanie víz na vonkajších hraniciach, praktické postupy na vykonávanie hraničných kontrol), pobyt cudzincov (zavedenie jednotného tlačiva, ktorým sa preukazuje pozvanie, zabezpečenie úhrady nákladov na pobyt a ubytovanie, stanovenie jednotného formátu víz, preverovanie žiadostí o víza, jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov), udeľovania sankcií za protiprávny pobyt cudzincov (vyhostenie, vzájomné uznávanie rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín), zodpovednosť právnických a fyzických osôb (povinnosť dopravcov oznamovať údaje o cestujúcich a ohlasovacia povinnosť ubytovateľov pri ubytovaní cudzincov), medzinárodnú policajnú spoluprácu (styční dôstojníci, cezhraničné sledovanie a prenasledovanie osoby), schengenského informačného systému [16] (inštalácia a prevádzka, aktualizácia SIRENE, zavedenie niektorých nových funkcií pre SchIS vrátane boja proti terorizmu) a kontroly cudzineckého režimu (trestnoprávny rámec v boji proti napomáhaniu nepovoleného vstupu, prechodu alebo pobytu). Z uvedeného vyplýva, že schengenský systém sa podieľa na aplikácii slobody pohybu osôb na území Európskej únie, ktorá je garantovaná nielen primárnymi prameňmi európskeho práva ale aj medzinárodnými zmluvami. Perspektívy rozvoja acquis Schengenu z pohľadu európskej integrácie Rozhodujúcou udalosťou, ktorá zásadne môže ovplyvniť systém primárnych prameňov komunitárneho práva bol júnový summit v Bruseli, kde 18. júna 2004 bola schválená Zmluva o Ústave pre Európu (ďalej len Európska ústava). Schválená Európska ústava začala nový proces európskej integrácie, ktorá odzrkadľuje požiadavky ako aj očakávania, ktoré so sebou prinieslo 21. storočie štátom Európskej únie. Podpisom dňa 29. októbra 2004 v Ríme začal proces vstupu Európskej ústavy do platnosti, ktorý bude mať etapu ratifikácie a etapu uloženia ratifikačných listín u Talianskej vlády na základe teritoriálneho princípu podpisu uvedeného právneho dokumentu. Európska ústava sa skladá z Preambule a štyroch častí pričom obsahuje 448 článkov a niekoľko desiatok protokolov a príloh. Systém Európskej ústavy vychádza z Preambuly, ktorá zdôrazňuje dedičstvá Európy, národnú identitu, cestu pokroku a prosperity, demokratický charakter verejného života a práva každého jednotlivca. Prvá časť upravuje ciele, právomoci, inštitúcie a orgány, systém právnych aktov, financie a členstvo v Únii. Druhá časť sa sústreďuje na chartu základných práv Únie medzi, ktoré patrí dôstojnosť, jednotlivé druhy slobody, rovnosť, solidarita, občianstvo a spravodlivosť. Tretia časť charakterizuje jednotlivé politiky Únie a jej fungovanie. Z pohľadu spracovávanej problematiky je najdôležitejšia kapitola IV. zaoberajúca sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Záverečná časť obsahuje všeobecné a záverečné ustanovenia medzi, ktoré patrí oblasť sukcesie a právnej kontinuity, územnej pôsobnosti, doby platnosti či ratifikácie a nadobudnutia platnosti Európskej ústavy. Medzi základné slobody v rámci Únie, ktoré sú zaručené patrí voľný pohyb osôb a sloboda usadenia sa v zmysle čl. I-4 Európskej ústavy [17]. Článok taxatívne stanovuje princíp slobody pohybu a pobytu osôb, [18] ako jeden z pilierov fungovania Európskej únie a zásadným spôsobom ovplyvňuje skúmanú problematiku. Problematiku slobody pohybu a pobytu osôb môžeme z pohľadu systematiky Európskej únie, rozdeliť na právo slobody pohybu a pobytu občanov Európskej únie a na právo slobody pohybu a pobytu cudzincov. Právo slobody pohybu a pobytu občanov Európskej únie na území členských štátov je zakotvená predovšetkým v čl. I- 10, ktorý garantuje spomenuté právo v súlade s podmienkami a obmedzeniami stanovenými ústavou 18

19 a opatreniami, ktoré budú prijaté na jej vykonanie. Ďalším článkom upravujúcim slobodu pohybu a pobytu osôb je čl. II-105, ktorý priznáva slobodu pohybu a pobytu v súlade s ústavou aj cudzincom, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členského štátu. Článok zdôrazňuje právoplatný pobyt cudzinca na území členských štátov čo znamená, že cudzinci musia vstúpiť a pobývať v súlade s podmienkami stanovenými v právnych normách európskeho ako aj vnútroštátneho práva. Právna úprava problematiky acquis Schengenu súvisí so samotnou charakteristikou právomocí, ktoré má Únia výlučne alebo spoločne s členskými štátmi. Pretože acquis Schengen patrí do oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti svoje právomoci v tejto oblasti vykonáva Únia spoločne s členskými štátmi, ako to upravuje čl. I-14 Európskej ústavy, to znamená Európska únia spoločne s členskými štátmi, môžu v tejto oblasti vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne záväzné akty [19]. Európska únia vytvára priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti prijímaním európskych zákonov a európskych rámcových zákonov, na zabezpečenie aproximácie právnych noriem členských štátov, v oblastiach politík a fungovania Únie, ako aj operačnej spolupráce kompetentných orgánov členských štátov, na predchádzanie a odhaľovanie trestnej činnosti. Pokiaľ hovoríme o vytváraní priestoru slobody a bezpečnosti musíme zdôrazniť, že sa vykoná v súlade so základnými právami a pri rešpektovaní rôznych právnych systémov a tradícií členských štátov. Znamená to pochopenie špecifík jednotlivých členských štátov v tejto dôležitej oblasti, upravujúcej kontrolu cudzineckého režimu. Európska únia bude prijímať opatrenia, ktoré majú vyvážiť absenciu kontroly osôb na vnútorných hraniciach. Súvisí to aj s tvorbou spoločných politík v oblasti azylu, prisťahovalectva a kontroly na vonkajších hraniciach, zakladajúc ich na solidarite medzi členskými štátmi, ktorá by mala byť spravodlivá voči cudzincom. Európska rada vymedzí strategické usmernenia pre legislatívne a operačné plánovanie v rámci uvedeného priestoru. Osobitnou časťou v systéme Európskej ústavy, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní postavenie acquis Schengenu sú politiky vzťahujúce sa na hraničné kontroly a prisťahovalectvo upravené v čl.iii-265 a čl.iii- 267 Európskej ústavy [20]. V rámci hraničných kontrol sa vytvoria politiky s cieľom zabezpečenia kompenzačných opatrení, z dôvodu absencie kontrol osôb na vnútorných hraniciach, ďalej zabezpečenia kontrol osôb a účinného monitorovania prekračovania vonkajších hraníc a postupného zavádzania integrovaného systému ochrany vonkajších hraníc. Na účely realizácie uvedenej politiky sa prijmú európske zákony alebo európske rámcové zákony, ktoré budú upravovať spoločné politiky v oblasti víz a iných povolení na krátkodobý pobyt a riešiť kontroly, ktorými budú podrobené osoby prekračujúce vonkajšie hranice Európskej únie. Taktiež stanovia podmienky, za ktorých môžu cudzinci krátkodobo pobývajúci na území členských štátov voľne cestovať a opatrenia potrebné na postupné vybudovanie integrovaného systému ochrany (správy) vonkajších hraníc Európskej únie. Súčasťou politík súvisiacich s pohybom cudzincov na území členských štátov, je aj spoločná prisťahovalecká politika. Cieľom vyššie uvedených politík je zabezpečiť vo všetkých etapách účinné riadenie migrácie cudzincov, spravodlivé zaobchádzanie s cudzincami, ktorí sa budú oprávnene zdržiavať v členských štátoch Európskej únie, ako aj predchádzať a posilniť boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi. V tejto oblasti sa taktiež budú prijímať európske zákony a európske rámcové zákony, ktoré ustanovia podmienky vstupu a pobytu, ako aj právne normy týkajúce sa udeľovania dlhodobých víz a povolení na dlhodobý pobyt členskými štátmi vrátane tých, ktoré sú udeľované na účely zlúčenia rodiny. Vymedzenie práv cudzincov, ktorí sa oprávnene budú zdržiavať v členskom štáte, vrátane podmienok, ktorými sa realizuje sloboda pohybu a pobytu v iných členských štátoch sa stane dôležitou súčasťou pre oblasť aplikácie uvedených práv štátnymi orgánmi. Riešenie nelegálneho prisťahovalectva a neoprávneného pobytu vrátane odsunu a repatriácie osôb, ktoré sa zdržiavajú neoprávnene a boj proti obchodovaniu s ľuďmi, najmä so ženami a deťmi sa stane neoddeliteľnou súčasťou opatrení, pri prehĺbení systému kontroly cudzineckého režimu. Európska únia sa zároveň splnomocňuje k uzatváraniu readmisných dohôd, s tretími krajinami o opätovnom prijatí štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky pre vstup alebo pobyt na území jedného z členských štátov do krajiny pôvodu, z ktorej prichádzajú. Uvedené politiky, predovšetkým ich realizácia sa bude riadiť zásadou solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi, vrátane finančných dôsledkov. Právne akty musia obsahovať, pokiaľ je to potrebné vhodné opatrenia na uplatnenie tejto zásady. Osobitné postavenie, v rámci kontroly osôb pri vstupe na svoje územia, majú Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len Spojené kráľovstvo) a Írsko na základe Protokolu o uplatňovaní určitých 19

20 aspektov článku III-130 Ústavy na Spojené kráľovstvo a Írsko. Na základe protokolu si ponechávajú uvedené členské štáty, právo rozhodnúť o vstupe a pobyte občanov členských štátov Európskej únie, ako aj občanov tretích štátov na svoje územie. Znamená to overenie si právnych skutočností, súvisiacich s realizáciou práv pohybu a pobytu osôb, ktoré sú priznané osobám na základe Európskej ústavy alebo zmlúv, ktorými je Spojené kráľovstvo viazané. Recipročne ostatné členské štáty, majú právo vykonávať na svojich hraniciach alebo na ktoromkoľvek mieste vstupu na ich územie, takéto kontroly osôb žiadajúcich o vstup na ich územie zo Spojeného kráľovstva alebo z území, za ktorých zahraničné vzťahy je Spojené kráľovstvo zodpovedné, a to na tie isté účely, ako je uvedené vyššie, alebo kontroly osôb žiadajúcich o vstup z Írska. Princíp reciprocity zdôrazňuje na strane jednej, osobitné postavenie Spojeného kráľovstva a Írska v tejto oblasti a na strane druhej oprávnenosť členských štátov kontrolovať osoby vstupujúce na ich územie, z týchto krajín z dôvodov napríklad bezpečnostných rizík súvisiacich s určitými rezervami v oblasti kontroly práva pohybu a pobytu osôb, na území Spojeného kráľovstva a Írska. Osobitné postavenie v uvedenej problematike, bude mať na základe Protokolu o postavení Dánsko. Dánsko sa nebude podieľať na prijímaní navrhovaných opatrení Radou v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, upravená v časti III hlavy III kapitoly IV Európskej ústavy. Zároveň žiadne ustanovenia uvedenej časti ústavy, opatrenia podľa uvedenej kapitoly, ustanovenia akejkoľvek medzinárodnej zmluvy uzavretej Úniou podľa uvedenej kapitoly a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o výklade týchto ustanovení a opatrení, nebude záväzné pre Dánsko. Také isté postavenie bude mať aj Írsko a Spojené kráľovstvo, na základe Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska, s ohľadom na politiky vzťahujúce sa na hraničné kontroly, azyl, prisťahovalectvo, ako aj na justičnú spoluprácu v občianskych veciach a policajnú spoluprácu. Protokolom o Schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, členské štáty prejavili želanie zachovať acquis, tak ako sa rozvíjalo od nadobudnutia platnosti, Protokolom pripojeným k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva v rámci ústavy a rozvíjať toto acquis tak, aby sa tým prispelo k dosiahnutiu cieľa, poskytnúť občanom Únie priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc. Protokol zobral do úvahy osobitné postavenie Dánska a skutočnosť, že Írsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa nepodieľajú na realizácii všetkých ustanovení Schengenského acquis. Zároveň, ale umožňuje protokol týmto členským štátom prijať acquis úplne alebo čiastočne. Dáva taktiež možnosť na základe uvedených skutočností použiť ustanovenia ústavy, ktoré sa vzťahujú a užšiu spoluprácu medzi niektorými členskými štátmi. Berie do úvahy aj potrebu zachovať osobitné vzťahy s Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom, ako pridruženými štátmi acquis, pričom sa dbá na to, že uvedené štáty sú viazané ustanoveniami Severskej pasovej únie, ktorej členmi sú aj severské štáty Švédsko, Fínsko a Dánsko a sú členmi Európskej únie. Všetky členské štáty Európskej únie, okrem Írska a Spojeného kráľovstva, sú oprávnené uskutočňovať medzi sebou posilnenú spoluprácu v oblastiach upravených ustanoveniami vymedzenými Radou, ktoré tvoria Schengenské acquis. Táto spolupráca sa má vykonávať v rámci inštitucionálneho a právneho rámca Únie, s ohľadom na príslušné ustanovenia Únie. Posilnená spolupráca upravená v tretej kapitole tretej časti Európskej ústavy, rešpektuje právomoci, práva a povinnosti tých členských štátov, ktoré sa jej nezúčastňujú a tieto nesmú brániť jej vykonávaniu zúčastneným členským štátom. Uvedená forma spolupráce je pri nadviazaní otvorená všetkým členským štátom a podmienená dodržaním všetkých podmienok účasti, ktoré ustanoví príslušné európske rozhodnutie, ktorým bude povolená. Komisia prípadne minister zahraničných vecí Únie poskytujú Európskemu parlamentu a Rade pravidelné informácie týkajúce sa vývoja posilnenej spolupráce. Členské štáty, ktoré si želajú nadviazať medzi sebou posilnenú spoluprácu v oblasti acquis Schengenu, na ktoré sa vzťahuje Európska ústava, predložia žiadosť Komisii a upresnia rozsah pôsobnosti a ciele navrhovanej spolupráce. Komisia môže na tento účel predložiť návrh Rade. Ak Komisia návrh nepredloží, informuje dotknuté štáty o dôvodoch, prečo tak neurobila. Povolenie nadviazať posilnenú spoluprácu sa udeľuje európskym rozhodnutím Rady, ktorá sa uznáša na návrh Komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu. V prípade, že členský štát si želá zúčastniť sa prebiehajúcej posilnenej spolupráci oznámi svoj zámer Rade a Komisii. Komisia musí potvrdiť účasť členského štátu do štyroch mesiacov od dátumu prijatia oznámenia. Pokiaľ budú splnené podmienky účasti Komisia príjme, ak je to potrebné prechodné ustanovenia, týkajúce sa uplatňovania už prijatých právnych aktov v rámci posilnenej spolupráce. V prípadoch ak sa Komisia bude domnievať, že neboli splnené podmienky účasti, označí opatrenia, ktoré je potrebné prijať, aby tieto podmienky boli splnené a stanoví lehotu na opätovné preskúmanie žiadosti. Po uplynutí stanovenej lehoty, opätovne preskúma žiadosť v súlade s už uvedeným postupom. Ak sa komisia domnieva, že podmienky účasti ešte stále nie sú splnené, dotknutý 20