KRIMINALITA A KORUPCE

Transcription

1 ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA A KORUPCE PLATFORMA STÍNOVÉ EKONOMIKY STÁTU Sborník vědeckých prací z mezinárodní vědecké konference března 2013 Plzeň, ČESKÁ REPUBLIKA 0

2 & BEZPEČNOSTNÍ AGENTURA HLS, Plzeň, ČR ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA A KORUPCE PLATFORMA STÍNOVÉ EKONOMIKY STÁTU Sborník vědeckých prací z mezinárodní vědecké konference března 2013 Plzeň, ČESKÁ REPUBLIKA KEY Publishing s.r.o. Ostrava

3 Zostavila, grafická úprava: PhDr. Jana VITOVSKÁ ISBN

4 VĚDECKÝ VÝBOR KONFERENCE Odborní garanti vědecké konference: prof. Yuriy BOSHYTSKYI Podpredseda Akademickej rady EEDA Kyiv University of Law National Academy of Sciences of Ukraine, Ukraine Prof. Larisa Anatolivna YANKOVSKA Ľvovská univerzita biznisu a práva ĽVOV, Ukrajina Dr. h. c. prof. Ing. Marián MESÁROŠ, DrSc. Vysoká škola bezpečnostného manažérstva Košice, SR Dr. h. c. prof. JUDr. Mojmír MAMOJKA, CSc. Fakulta práva Janka Jesenského Vysokej školy v Sládkovičove, SR doc. JUDr. Karel SCHELLE, CSc. Zástupca riaditeľa EEDA n.o. pre Českú republiku a predseda Akademickej rady EEDA Právnická fakulta Masarykovy univerzity, Brno, ČR Dr. Vladimír BARANOV Zástupca riaditeľa EEDA n.o. pre medzinárodné vzťahy s Ruskou federáciou President Academy of National Security of the Russian Federation, Russia JUDr. Štefan KOČAN, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR doc. Ing. Miroslav LISOŇ, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR Mezinárodní vědecký výbor: prof. Dr. Fedir VASHCHUK Transcarpathian State University, Ukraine Dr. h. c. prof. JUDr. Vladimír ČEČOT, CSc. Fakulta práva Janka Jesenského Vysokej školy v Sládkovičove, SR Prof. Lyubomyr Ivanovych SOPILNYK zástupca riaditeľa EEDA pre Ľvov - region Ukrajina Ľvovská univerzita biznisu a práva ĽVOV, Ukrajina prof. Ljubomir STAJIĆ University from Nový Sad, Serbia

5 prof. Dr. Miroslav VITÉZ University from Nový Sad, Serbia prof. JUDr. Mgr. Jana VIKTORYOVÁ, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR prof. Dr. hab. Jolanta KARBOWNICZEK Krakow, Poland asocc. prof. Dr. Ceslovas CHRISTAUSKAS Kaunas University of Lithuania, Lithuania assoc. prof. Olga TYTARENKO, PhD. Zástupca riaditeľa pre ekonomické a právne záležitosti s Ukrajinou doc. Ing. Miroslav KELEMEN, PhD. (brigádny generál v zálohe) Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, SR doc. JUDr. Mojmír MAMOJKA, PhD. Fakulta práva Janka Jesenského Vysokej školy v Sládkovičove, SR doc. PaedDr. Samuel UHRIN, CSc. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR doc. JUDr. Dušan KORGO, CSc. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, SR doc. Ing. Viera PETRÁŠOVÁ, CSc. Slovenská poľnohospodárska univerzita Nitra, SR doc. Vasyl ZAPLATYNSKYI, CSc. Zástupca riaditeľa EEDA pre medzinárodné vzťahy s Ukrajinou National Aviation University, Kiev, Ukraine PhDr. Martin GRONSKÝ, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR JUDr. Monika HULLOVÁ, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR colonel Katarina STRBAC, PhD. Ministry of defence Republic of Serbia Dr. Haorhij DYNYS Transcarpathian State University, Ukraine

6 Dr. Alexander USTINOV Zástupca riaditeľa EEDA n.o. pre medzinárodné vzťahy s Ruskou federáciou, Russia Dr. Cezary TATARCZUK Eugeniusz Kwiatkowski University of Administration and Business in Gdynia, Poland Dr. Janusz GIERSZEWSKI College of Higher Education "Pomerania", Chojnice, Poland Dr. Julius PIWOWARSKI Wyższa Szkoła Bezpieczeństwa Publicznego i Indywidualnego "Apeiron", Krakow, Poland Dr. Agata TYBURSKA Instytut Sluzby Prewencyjnej Wyzszej Szkoly Policji w Szczytnie, Poland JUDr. Marcela TÓTHOVÁ, PhD. Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy, SR JUDr. Eduard KAČÍK, CSc. Paneurópska vysoká škola Bratislava, SR JUDr. Štefan MICHALÍK Najvyšší súd Slovenskej republiky, SR JUDr. Jaroslav MIKUŠ Krajský súd Bratislava, SR JUDr. Dušan POHOVEJ Advokátska kancelária Pohovej-Plank Bratislava, SR mjr. PaedDr. Lucia VARGOVÁ Stredná odborná škola Policajného zboru, Košice, SR plk. JUDr. Alexander NEJEDLÝ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky mjr. Ing. Štefan GALLA, PhD. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Ing. Michal LEŠKO Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, SR PhDr. Martin JAKUBEC Paneurópska vysoká škola v Bratislave, SR

7 Mgr. Bc. Radovan KONEČNÝ Paneurópska vysoká škola v Bratislave, SR Generál major ICOCRIM JUDr. Jozef ZAŤKO Honorary Visiting Professor School of Higher Education in Public and Individual Security Apeiron in Cracow International Committee on struggle against the Organized crime, Terrorism and Corruption Paris ICOCRIM Slovak Bureau Recenzenti: prof. Dr. hab. Nataliia G. KALASHNYK Zástupca riaditeľa EEDA n.o. pre Ukrajinu College of Higher Education "Pomerania", Chojnice, Poland prof. PhDr. Jaroslav OBERUČ, CSc. Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom, SR Dr. Piotr LEWANDOWSKI Eugeniusz Kwiatkowski University of Administration and Business in Gdynia, Poland doc. JUDr. Peter POLÁK, PhD. Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy, SR doc. Radim VALENČÍK, CSc. Vysoká škola finanční a správní, o. p. s., Praha, ČR doc. JUDr. Dezider BANGO, CSc. Akadémia Policajného zboru v Bratislave, SR

8 OBSAH OBSAH BLAHOUT Michal Dunnig-kruger efekt, teorie rozhodování a korupce... 9 ČERVIENKOVÁ Romana Korupcia v športe návrh protikorupčných opatrení GABÍK Jozef Korupcia v zdravotníctve GECELOVSKÝ Vladimír Zásady systému programového riadenia štátnej služby na Úrade pre štátnu službu z pohľadu možného identifikovania korupčného správania GERBELOVÁ Veronika Korupcia vo verejnej správe JAKUBČOVÁ Lenka Možnosti trestnoprávneho postihu organizovaného zločinu v SR KOVÁČOVÁ Natália Korupcia na úrovni samosprávy ŁACHACZ Tomasz, KAMIŃSKI Jarosław The organization and management of security and safety in the context of UEFA EURO LEFLEROVÁ Lucia Korupcia a stavebné úrady LENGYELOVÁ Jana Využívanie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky pri odhaľovaní korupcie a problémy s tým spojené MAĎAR Miloš Legitímnosť a legálnosť policajnej provokácie podľa aplikačnej praxe súdov

9 OBSAH OŠVÁTH Peter Imunita vznik, vývoj, komparácia PETKO Tomáš Korupcia v policajnom zbore pri riešení dopravných priestupkov PIWOWARSKI Július, ZAŤKO Jozef Ghettoizácia rómskej komunity v Poľsku a na Slovensku RAKO Patrik Organizovaný zločin v moderných časoch SCHELLE Karel, ČUHELOVÁ Jana Státní zastupitelství v České republice hlavní nástroj boje proti korupci TÓTHOVÁ Marcela Možnosti definovania korupce VLHA Martin Korupcia v športe WAWROCZ Petr Instituce, redistribuce a korupce Fotografie účastníkov konferencie Poďakovanie Sponzori

10 DUNNIG-KRUGER EFEKT, TEORIE ROZHODOVÁNÍ A KORUPCE Michal BLAHOUT ÚVOD Každý člověk jistě někdy zažil debatu, při níž logicky vyvrátil argumenty svého oponenta, který se ovšem i potom choval, jako by jeho argumenty a názory byly nedotčeny a stále platily. Tito lidé se jednak ve svém názoru mýlí, ale zároveň nejsou schopni pochopit, že se mýlí a tím svůj názor změnit. Vzniká tu jistý rozpor mezi něčí představou o svých schopnostech a jeho skutečnými schopnostmi. Tohoto jevu si všimli dva sociální psychologové David Dunning a Justin Kruger a provedli řadu experimentů. Tento jev se nejlépe ukáže na příkladu, který uvádí na začátku své práce Dunnig a Kruger. Jedná se o příběh jistého zloděje, který za bílého dne, aniž by se jakkoliv maskoval, vyloupil dvě banky. Když byl posléze zadržen policií, tvrdil, že je nevinný, že proti němu nemají důkaz. Policie ho tedy konfrontovala se záznamy z bezpečnostních kamer. Na to odpověděl pouze: Vždyť jsem použil šťávu. Ukázalo se, že tento muž se domníval, že když se potře citronovou šťávou, bude pro bezpečnostní kamery neviditelný. Podobný případ jsme mohli zaznamenat i nedávno ve zprávách, kdy jeden lupič věřil, že díky kouzlu od šamana je neviditelný a tak stál u bankomatu a bral lidem peníze z ruky, jako by se nic nedělo. Tyto příběhy vyvolávají jednak pobavení, jednak úžas nad rozporem ve víře daného zloděje ve své schopnosti a jeho skutečnými schopnostmi. Výše zmíněný případ je příkladem opravdu extrémního projevu přecenění vlastních sil, ale podobnému efektu do jisté míry podléhá každý člověk. Jsou oblasti, kde to není příliš významné, ale pak jsou oblasti, kde takové jednání může mít fatální následky. Jednou z takových oblastí je 9

11 kupříkladu systém uplatnění veřejné volby, nebo přijímání a prosazování reforem a vliv na míru korupce. Jelikož projevy D-K efektu v teorii rozhodování a chorosti pochopit podstatu má vliv na míru korupce. Tento vliv bude popsáno v druhé části práce a zejména pak v závěru. Cílem této práce je popsat Dunning Krugerův efekt a poznatky z něho vyplývající a popsat jeho vliv na veřejnou volbu a vznik a prosazování reforem včetně vztahu ke korupci. 1 DUNNING KRUGERŮV EFEKT Jedná se o poměrně novou studii, kterou publikovali v roce 1999 David Dunning a Justin Kruger. Tato studie zkoumá rozpor v lidských schopnostech a způsobu, jak je lidé vnímají. Dunning a Kruger provedli experiment, při němž vzali škálu dobrovolníků s rozdílnými schopnostmi. Požádali je, aby si udělali řadu testů zaměřených na různé schopnosti, logiku, znalosti, gramatiku atd Poté rozřadili dobrovolníky od nejhoršího po nejlepší podle toho, jakých výsledků dosáhli. Následně byli účastníci testu požádáni, aby sami zhodnotili svůj výkon v daném testu ve vztahu k ostatním účastníkům, tedy zda se domnívají, jestli jejich výsledky budou spadat do kategorie těch podprůměrných, průměrných, či nadprůměrných. Výsledek byl následující: Graf 1: Reálné výsledky testu spolu se sebehodnocením účastníků testu. Výsledky účastníci Zdroj: Vlastní zpracování 10

12 V grafu 1 můžeme vidět, jaký byl výsledek. Na vodorovné ose jsou účastníci seřazeni od nejméně schopných po ty nejschopnější. Na svislé ose hodnoty dosažených výsledků. Modrá čára ukazuje jakých, skutečných výsledků účastníci testu dosáhli. Červená čára ukazuje, jak sami ohodnotili své výsledky. Už z prvního pohledu je patrný velký nepoměr mezi skutečnými a domnělými výsledky těch nejméně schopných účastníků. Ovšem čím lepší výsledky, tím se rozdíl mezi skutečnými a domnělými výsledky zmenšuje. U těch nejvíce schopných jedinců jsou skutečné výsledky dokonce lepší, než ty domnělé. Můžeme tedy z toho vyvodit, že schopnější lidé jsou i lépe schopni ohodnotit své schopnosti. Tento efekt lze pozorovat ve všech oborech i napříč věkovými a národnostními skupinami. Zajímavé zjištění je i fakt, že ti nejschopnější své schopnosti podceňují. Ovšem není to proto, že by nedokázali své schopnosti relevantně zhodnotit, ale díky tomu, že podle sebe hodnotí ostatní účastníky a tím je přeceňují. Každý, kdo někdy něco vysvětloval a posléze testoval jeho znalosti, tak se setkal s tím, že od ostatních očekával lepší výsledky. Člověk schopný v dané oblasti má dostatečné dovednosti a znalosti, díky kterým je pro něj řešení případných problémů, či úkolů velmi snadné a věří, že ostatní jsou podobně schopní, jako on. Dunning s Krugerem udělali ještě jeden sub experiment, který je znárodněn na grafu číslo 2. Graf 2: Reálné výsledky testu spolu s upraveným sebehodnocením účastníků testu. Výsledky Účastníci Zdroj: Vlastní zpracování, upravil R. Valenčík 11

13 Požádali účastníky z nejnižšího a nejvyšší kvartilu, aby se seznámili s výsledky ostatních účastníků experimentu. Tím získali povědomí o tom, jak si na tom stojí ostatní. Poté požádali, aby revidovali své rozhodnutí o vlastních schopnostech. Výsledek je vidět ve druhém grafu. Zatímco ti nejschopnější upravili své sebehodnocení tak, že se více blížilo realitě, ti nejméně schopní své sebehodnocení téměř nerevidovali. Neschopní lidé v daném oboru trpí následujícími chybami: 1. Jejich neschopnost jim brání dosáhnout dobrých výsledků. 2. Díky své neschopnosti nejsou schopni rozpoznat svojí neschopnost. 3. Kvůli tomu, že si nejsou vědomi své neschopnosti a svých chyb, nemohou se z nich poučit a tím jsou nuceni k jejich opakování. 4. Jelikož nejsou schopni poznat svoji chybu a žijí v iluzi o svých schopnostech, tak když jsou konfrontováni se svými špatnými výsledky, mají tendenci svádět svá špatná rozhodnutí na externí faktory. 5. Pokud nemají dostatečné schopnosti pro kvalitní rozhodování, tak jsou ve svém jednání velmi snadno ovlivnitelní. Záměrně se v textu mluví o schopnostech, nikoliv o inteligenci 1. Inteligentní člověk může mít vysoké IQ 2 a mít výrazné schopnosti v různých vědních oborech, ale tito lidé mívají malé EQ a díky tomu bývají neschopní například v sociálních interakcích. Tedy nezáleží na celkové inteligenci člověka, ale na jeho konkrétních schopnostech v daném oboru. Méně úspěšní, kteří si nejsou vědomi pravé příčiny své neúspěšnosti, stále trpí iluzí, že si vlastně počínají dobře a mají tendenci si své špatné výsledky vysvětlovat vnějšími faktory. Jako například můžeme uvést: Vytáhl jsem si špatnou otázku. Šéf si na mne zasedl v práci. Je důležité říci, že někdy tyto vnější faktory mohou sehrát roli. Je ovšem důležité rozlišit, kdy je to relevantní a kdy nikoliv. Pokud jsou tyto faktory 1 I když nízká inteligence vede k větší míře neschopnosti. 2 IQ: Inteligenční kvocient. EQ: Emoční kvocient. 12

14 stálé, nebo časté, je nasnadě si uvědomit, že se jedná pouze o výmluvu. Pokud si člověk jednou vytáhne špatnou otázku a díky tomu dosáhne špatných výsledků u zkoušky, jedná se o náhodu, kterou nelze ovlivnit. Ovšem, pokud si ji podle svého zdání vytáhne pokaždé, tak to může brát jako indikátor, že je pod vlivem Dunnin-Krugerova efektu. 2 VLIV DUNNIN-KRUGEROVA EFEKTU NA PŘIJÍMÁNÍ REFOREM V předchozí kapitole jsme popsali zajímavý společenský jev, který popisuje rozpor mezi tím, jak lidé vnímají své schopnosti a jakými skutečnými schopnostmi disponují. Tento efekt se projevuje ve všech oblastech lidských znalostí a schopností, tedy i ve schopnosti pochopit a kriticky zhodnotit získané informace. Dunning Krugerův 3 efekt se při vytváření a prosazování reforem projevuje v celé řadě podob. Prvním problémem je, že sestavování potřebných reforem je záležitostí politických agend. Agendy sice využívají názorů a doporučení odborníků z dané oblasti, ovšem není zaručeno, že si politici, kteří nemají v dané oblasti potřebné schopnosti, správně uvědomí, co je podstata věci, pochopí doporučení formulována odborníky. A pokud k tomuto problému dojde, nebude tento problém odhalen, viz bod 2 D-K efektu. Druhým případem kdy se projevuje D-K efekt při prosazování reforem je jejich interpretace. Interpretace reforem a jejich představení odborné i laické veřejnosti provádí představitelé politických stran, kteří nemusí nutně mít potřebné schopnosti k úplnému pochopení daných reforem, a tím může dojít ke špatné interpretaci veřejnosti a tedy už od samého počátku veřejnost pracuje s nepřesnými informacemi, což vede k nedorozuměním a tím přijmutí nevhodných reforem, nebo naopak odmítnutím reforem přínosných. 3 Dále jen D-K efekt. 13

15 Posledním faktorem je pochopení představených reforem těmi, kterých se budou týkat. Běžný občan nemá dostatečné schopnosti na kvalitní posouzení předkládaných reforem, a tedy není schopen dobře zvážit přínos daných reforem, ať kladný, či záporný. Běžný člověk pak má pocit, že i když se rozhodl dobře, byl podveden, či využit a rezignuje na aktivní účast ve veřejném rozhodování. Přestává sledovat politiku a chodit k volbám, což pak ještě více snižuje jeho schopnosti a tím zvyšuje jeho ovlivnitelnost. Tyto výše zmíněné projevy D-K efektu využívají skupiny založené na vzájemném krytí a porušování obecně platných zásad, 4 aby tak ovládli systém a ovlivnili reformy již od samého počátku až po přijetí běžnými občany. Díky tomu dokážou reformy ovlivnit natolik, aby prosadili své zájmy a tak zvýšili své výplaty na úkor výkonnosti celého systému. Toto se jim daří zejména prostřednictvím korupčního jednání, které je usnadněno, pokud o reformách, ale i veřejných zakázkách, rozhodují ti, kteří pro pochopení problematiky nemají dostatečné schopnosti a tedy i kompetence kvalitně rozhodovat. 3 VLIV DUNNIN-KRUGEROVA EFEKTU NA VEŘEJNOU VOLBU Naprostá většina rozhodnutí, která se činí na úrovni státu a jeho součástí, tedy veřejném sektoru, probíhá prostřednictvím veřejné volby, tj. prostřednictvím nějakého hlasování. Prostřednictvím veřejné volby se rozhoduje o tom, které činnosti (aktivity) bude stát zajišťovat, na co budou použity peníze (na co půjdou veřejné peníze), o výši veřejných příjmů a dalších otázkách. Má tedy smysl zkoumat, jak toto rozhodování 4 Podrobněji viz: BUDÍNSKÝ, Petr; VALENČÍK, Radim. Game theory (Redistribution and contextual games) as a tool for human behavior decoding Praha: VŠFS, EUPRESS. ISBN Str.:

16 ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA A KORUPCE probíhá, co jej rozhodování. 5 ovlivňuje, má smysl rozebírat efektivnost toho Podstatným problémem při posuzování veřejné volbyy je určení, kdo rozhoduje. Mohou rozhodovat buď všichni občanéé státu, v tomto případě se jedná o přímé rozhodování, nebo mohou ze svého s středu vyvolit své zástupce, v tomto případě se jedná o zastupitelské rozhodování. Ve většině případůů probíhá rozhodování prostřednictvím zastupitelů, jelikož by přímé rozhodování bylo velmii nákladné, ať už z pohledu realizace, nebo z pohledu obětovanéhoo času běžného občana na získání příslušných informací. Ovšem z pohledu D-KK efektu jsou obaa dva případy nevhodné pro rozhodování o veřejných financích. První případ, tedy příméé rozhodování, jee nepochybně nejméně vhodný. Na rozhodování o dění í a nakládání s veřejnými penězi se podílí všichni občané státu. Když pomineme nákladnost, zmíněnou v předchozím odstavci, tak stále víme, že see na rozhodováníí budou podílet všichni občané, tedy jednak ti, kteří mají schopnosti kvalitativně rozhodnout, tak i ti, kteří nemají dostatečné schopnosti pro kvalitativnk ní rozhodování o daném problému. Proč tomu tak je ukazuje následující graf: Graf č. 3: rozložení inteligence v populaci Zdroj: Mensa ČR 5 HEISSLER, Herbert; VALENČÍK, Radim; WAWROSZ, Petr. Mikroekonomie středně pokročilý kurz. 1. Vydání, 2. Dotisk, Praha : Vysoká škola finančníí a správní o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN Str.:

17 V první kapitole bylo zmíněno, že D-K efekt nesouvisí s inteligencí, ale se schopnostmi ve zkoumaném problému. Tedy vysokoškolský pedagog bude jistě inteligentnější, než truhlář, ale pokud by předmětem zkoumání byly dovednosti v oblasti truhlařiny, tak by se vysokoškolský pedagog nacházel v dolním kvartilu, kdežto truhlář v kvartilu nejvyšším. Ovšem z pohledu veřejné volby se dá předpokládat, že člověk s vyšším inteligenčním kvocientem, má i větší schopnosti pro kvalifikované rozhodování, než člověk s menším inteligenčním kvocientem. Můžeme tedy říci, že v případě veřejné volby je inteligence chápána jako schopnost v daném oboru. Důležitá otázka je, jak charakterizovat inteligenci: Raymond B. Cattell, Hans Eysenck, Arthur R. Jensen a Richard Lynn, význační profesoři a odborníci v oblasti inteligence a testování IQ, jsou podepsáni pod dokumentem, v němž dospěli ke shodě, že inteligenci lze definovat jako obecnou duševní funkci zahrnující schopnost úsudku, řešení problémů, abstraktního myšlení, chápání složitých pojmů, rychlého učení a učení ze zkušenosti. Tito muži shodně tvrdí, že inteligence není pouze schopnost učit se z knih nebo úspěšně procházet testy, ale že jde spíše o odraz rozsáhlejší a hlubší způsobilosti chápat své okolí. Je důležité si uvědomit, že pro inteligenci jsou klíčovými faktory uchopení, určení smyslu a vyřešení. Tito profesoři se také shodují, že IQ testy dokážou tuto obecnou funkci změřit a že většina standardizovaných IQ testů se zaměřuje víceméně na tytéž vlastnosti. 6 Jak je patrno z grafu 3, tak rozložení inteligence v populaci je sice rovnoměrné, ale z pohledu schopností daných lidí není zrovna příznivé. 50 % populace má průměrnou, až podprůměrnou inteligenci. 84,1 % má inteligenci jen 10 bodů nad průměrem či menší. Přičemž člověk s průměrnou inteligencí je snadno ovlivnitelný, například reklamou, nebo politickou lobby. Příliš nepřemýšlí v dlouhodobém horizontu a opakuje svá chybná rozhodnutí. 6 Mensa ČR. 16

18 Jakých chyb se vlastně lidé při rozhodování dopouštějí? 1. Záměna názoru za fakt. Jedná se o první a nejdůležitější chybu při rozhodování. Pro rozhodování by měly být podstatná pouze fakta, jelikož jsou dána a neměnná. 7 Lidé ale né vždy rozlišují, co je názor a co je fakt. Někdy dokonce revidují fakta podle názorů. Příkladem může být označení jistého jednání za populistické. Člověk by měl zvážit, zda je či není populistické a učinit vlastní rozhodnutí. Bohužel ve velké řadě případů lidé nejsou schopni rozhodnout a tak přejmou názor a revidují svoji definici populistického jednání tak, aby to odpovídalo zmíněnému jednání. Také dochází k přejímání všeobecných pravd. Od naše narození jsou nám exteligencí předávány všeobecně rozšířené názory, které ovšem nejsou fakty, přesto spousta lidí podle nich jedná a přijímá je za nezpochybnitelné. Tento druh projevu se týká hlavně věřících, kteří interpretují názory z jejich hlavních knih za fakta a jsou schopni je použít jako argument. 2. Usuzování z části na celek: Další chybou, kterou se lidé dopouštějí, je usuzování z části na celek. Na tuto chybu lze pohlížet dvou stran. Jednou stranou, že člověk, který se rozhoduje, zná jen malou část problematiky a tak nemá dostatečné schopnosti ke kvalitnímu rozhodnutí. To může být zapříčiněno jednak tím, že dané informace byly před ním úmyslně zatajeny, tak aby jeho rozhodnutí bylo svedeno požadovaným směrem. Dalším důvodem jsou samotné schopnosti člověka, který je nemusí mít dostatečně rozvinuté, aby byl schopen pochopit celek a všechny faktory na něj působící. Druhou stranou je chyba při argumentaci. Najdeme jen velmi málo jevů, které platí 100%. Ovšem je spousta jevů, které platí ve většině případů, popřípadě v rozhodné většině. Každý, kdo někdy podobný argument použil, se setkal se situací, kdy se jeho oponent v diskuzi pokusil daný argument vyvrátit tím, že uvedl příklad, na základě kterého dokázal, že použité 7 Můžeme namítnout, že s postupem v poznání bývají věci považované za fakta vyvráceny jako omyly. Ovšem v daném okamžiku rozhodování nebylo pro kvalitní rozhodnutí nic relevantnějšího. 17

19 tvrzení není 100%. Pro rozhodnutí je ale podstatnější většinová, nikoliv menšinová část. Problém nastává v okamžiku, kdy daný oponent považuje argument za vyvrácený. Tato chyba se nejčastěji objevuje ve spojitosti se sociálními jevy, kdy určitý fenomén platí v % procentech případů, ale přesto vždy existuje jedinec, na kterého se nedá vztáhnout. 3. Rozdíl mezi diskuzí a hádkou: Spousta lidí neví, jaký je rozdíl mezi diskuzí a hádkou. Diskuzi můžeme definovat jako dialog dvou, či více diskutérů, kteří se na základě pokládaných argumentů snaží nalézt pravdu. U hádky se jednotlivé strany snaží přesvědčit druhé o svém názoru. Při většině případů pří se jedná o hádku, jelikož jednotlivé strany nejsou ochotny brát v potaz argumenty a tedy i pokud jedna strana použije relevantní argument, tak je oponentem ignorován. Tedy při hádce ve většině případů nelze dospět ke kvalitnímu rozhodnutí. 4. Ignorování nepohodlných faktů: Tato chyba vychází z předchozí. Pokud lidé chtějí přesvědčit oponenty o svém názoru a tedy nehledají pravdu, tak mají tendenci, ignorovat fakta a argumenty, které nepodporují jejich názor. Tento fenomén se lze setkat hlavně v internetových diskuzích 8, kdy je účastník konfrontován se záznamem jeho předešlého tvrzení a i přes tento důkaz je daný účastník schopen předloženou skutečnost popřít. Zde se setkáváme s bodem 3 D-K efektu. 5. Braní v potaz sekundární projevy, nikoliv primární příčiny: Často se stává, že lidé, kteří musí řešit určitý problém, nebo jsou konfrontování se situací a musí na ni nějak reagovat, tak si nezjišťují pravé příčiny dané skutečnosti, ale rozhodující se na základě sekundárních projevů. To můžeme demonstrovat na lidovém rčení: Vždy se zastaň slabšího před silnějším. Toto je přesně situace, kdy se berou potaz pouze sekundární projevy, silný člověk proti slabému člověku, a neřeší se příčina, tedy který z nich je v právu. Tento projev má vliv na veřejnou volbu, kdy se jednotliví účastníci rozhodují pouze na základě sekundárních projevů, protože zjišťování primární příčiny by pro ně 8 Jedná se běžně používaný název, přestože dané debaty parametry diskuze nesplňují. 18

20 mělo velké oportunitní náklady, nebo na to nemají dostatečné schopnosti. 6. Domýšlení smyslu: Tento nepříznivý projev se týká spíše žen, než mužů. Jedná se o to, kdy lidé nepřistupují k informaci, tvrzení, či prohlášení tak, jak bylo řečeno, ale domyslí si smysl. V naší společnosti existují citlivá témata, která vzbuzují celou řadu emocí. Tyto emoce pak brání lidem přistupovat k danému tvrzení zcela bez předsudků a tak je autorovy podsouváno něco, co ve skutečnosti neřekl a dochází k nedorozumění a rozporům. Také se často stává to, že pokud si lidé mohou vybrat dvě či více interpretací, tak si vyberou tu nejvíce kontroverzní, jelikož jim to dodá ve skupině pocit zajímavosti. 7. Extrémistické myšlení: Pokud se něco ukáže jako nedostačující, či nedokonalé, například politický systém, tak na tento nedostatek lidé nereagují tak, že by odstranily chyby a poučili se z nich, ale odklonem k opačnému extrému. Toto je velmi vážný projev, jelikož brání ve vývoji společnosti. Dochází k opakování chyb v cyklech. Jako příklad můžeme uvést politickou scénu, kdy se u moci střídá pravice a levice. Žádná z vlád nevydržela souvisle u moci několik volebních období. Pokud jedna ze stran zklamala, tak se voliči uchýlili k druhému pólu politického spektra, místo toho, aby přešli k jiné straně ve stejném politickém spektru, jen bez kritizovaných chyb. Tyto chyby jsou vlastní všem lidem napříč společností i inteligencí, ovšem ti s nižší inteligencí jimi trpí častěji a nejsou schopni si je uvědomit a bojovat s nimi, kdežto lidé s vyšší inteligencí mají vyvinutější sebekritiku a jsou tedy schopni s danými chybami bojovat a minimalizovat je. Jedním z účelů této práce je pomoci si lidem uvědomit si dané chyby a tak s nimi lépe bojovat. Daní lidé jsou pochopitelně schopni jednat racionálně a určit to, co chtějí, při čemž jim záleží na snaze maximalizovat svůj užitek. Ovšem nemají dostatečné schopnosti pro rozhodnutí o tom, co skutečně potřebují. Chovají se v podstatě, jako malé děti, které teď chtějí bonbóny, 19

21 ale nepřemýšlí o tom, že by měli jíst zeleninu, kterou teď potřebují a že jim po oněch bonbónech bude v budoucnu špatně. Na toto jednání lidí již ekonomická teorie reaguje, i když ho nevysvětluje, a bere ho jako fakt. D-K efekt nám tak pomáhá pochopit například existenci poručnických a obecně prospěšných statků. Poručnické a obecně prospěšné statky jsou zvláštním případem statků, které mají svůj původ v selhání individuálních preferencí, kdy subjekty v dostatečné míře nespotřebovávají statky, jež jsou pro ně prospěšné... Spotřeba poručnických statků je povinná. 9 Jako další příklad můžeme uvést legislativní zásahy státu, které jsou u lidí oblíbené, ale přesto je samotné poškozují. Nejzásadnějším příkladem může být popularita progresivního zdanění. Běžný občan nemá dostatečné schopnosti a znalosti v oblasti ekonomie, aby dokázal kvalitně zhodnotit tento navrhovaný zákon. Nezná pojem Lafferova křivka, která udává vztah mezi daňovou sazbou a daňovým výnosem. Podstatou dané křivky, je, že se zvyšováním daňové sazby roste daňový výnos jen do určitého bodu, pokud daňová sazba překročí daný bod, tak daňový výnos začne klesat, což je případ zavedení progresivního zdanění. Běžný člověk je sice schopen dospět k racionálnímu závěru, že by stát potřeboval větší daňový výnos, ale již není schopen určit správný postup k jeho získání. Běžný člověk, pokud bude chtít co největší daňový výnos, bude prosazovat co největší daňovou sazbu a tak bude v podstatě svým jednáním poškozovat svůj záměr. Dalším podobným příkladem může být popularita zavedení minimální mzdy, nebo stejné mzdy za stejnou práci, které ve svém důsledku způsobují nezaměstnanost, kterou jistě chtějí lidé minimalizovat. 10 Dalším faktorem potvrzující daný předpoklad je úvěrová situace v zemi. Tento jev dokazuje, že lidé nepřemýšlí v dlouhodobém horizontu a jsou schopni neustále opakovat svá chybná rozhodnutí, viz bod 3 D-K 9 HEISSLER, Herbert; VALENČÍK, Radim; WAWROSZ, Petr. Mikroekonomie základní kurz. 1. vydání, 1. Dotisk, Praha : Vysoká škola finanční a správní o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN Str.: Podrobněji rozebráno v příloze č. 1 a 2. 20

22 efektu. Existence úvěru je důležitým jevem, který uvádí ekonomiku státu do chodu. Málo kdy má dostatečné finanční prostředky, aby mohl sám realizovat své investiční příležitosti a tak si zajistí financování prostřednictvím trhu zapůjčených fondů. Bez existence trhu zapůjčených fondů, který přeměňuje úspory domácností na investice firem, by neměl kdo financovat nově vznikající podniky a inovace. Ovšem důležitým faktorem je struktura úvěrů. Běžní lidé si nepůjčují na statky investičního charakteru, jakými jsou například zakladatelské projekty firem, či koupě nemovitosti, ale půjčují se hlavně na statky spotřebního charakteru. Tím dokazují, že upřednostňují současný užitek před dlouhodobým. Jde jim o to v současnosti uspokojit své potřeby v podobě statků, na jejichž koupi nemají rozpočtové omezení a které nutně nepotřebují. Financování investičních statků za pomoci úvěru má smysl, jelikož u statků investičního charakteru lze předpokládat, že v budoucnu přinesou buď výnosy, nebo budou šetřit náklady, například koupě rodinného domu. Můžeme podotknout, že hlavně díky úvěrovému financování spotřebních výdajů domácností jsme mohli v minulých desetiletích zažívat vysoký hospodářský růst, ale platíme za to současnou hospodářskou krizí, kterou můžeme nazvat dluhovou krizí. Také vyhýbání se řešení vzniklého problému se zadlužením je příkladem krátkodobého uvažování. V daném momentu si sice uleví od malé starosti, ale později budou muset řešit výrazný problém. Lidé taky svá chybná rozhodnutí neustále opakují. Berou si spotřební úvěry opakovaně, nebo dokonce se pokouší jedním úvěrem splatit druhý. Lidé také neradi přejímají odpovědnost za svá chybná rozhodnutí a raději lžou sami sobě. Svá selhání poté dávají za chybu externím faktorům, které nemohou ovlivnit. Každý se jistě někdy setkal s někým, kdo byl schopen i po konfrontaci s pádnými a relevantními argumenty, či důkazy dále trvat na svém přesvědčení a odmítl svůj názor změnit. Celou naši historii provází lidstvo situace, kdy i přes zjevné důkazy nebyli lidé ochotni přijmout pravdu, která v dané době odporovala všeobecnému předsvědčení. Jako příklad můžeme uvést kacířské procesy s vědci na 21

23 počátku novověku. Podobné pravdy, které není populární říkat, existují i v současnosti. Jako příklad mohu uvést tvrzení, že negroidní rasa je méně inteligenčně schopná oproti rase Europoidní. 11 Pokud by se toto tvrzení použilo v širší veřejnosti, tak by člověk jistě byl obviněn z rasismu. Ovšem toto tvrzení je podpořeno empirickým výzkumem, kdy bylo zjištěno, že negroidní rasa má o několik bodů nižší průměrný inteligenční kvocient. 12 Ať už je daný výsledek dán vlivem prostředí, nebo genetickými předpoklady, je to fakt. A fakt jako takový není ani dobrý, ani zlý. Ovšem současné vnímání společnosti tento fakt bere jako negativní a ze svého rozhodování ho vylučuje, jelikož je nepopulární. Ale díky tomu dochází ke špatným rozhodnutím. Jelikož správné rozhodnutí lze učinit jen v případě přijmutí všech dostupných faktů. Dalším příkladem, se kterým se jistě každý setkal, je situace, kdy objeví chybu v práci někoho jiného a na danou chybu ho upozorní. Inteligentní člověk chybu zaznamená a opraví, ale velmi často se setkáme s nepříznivou reakcí, kdy dotyčný bere snahu o odstranění chyby, jako útok na svou osobu a projev osobního nepřátelství. Na základě argumentů předložených v předchozích odstavcích můžeme konstatovat, že běžný člověk má malé schopnosti ke kvalitnímu rozhodování o tom, co potřebuje a co je pro něj nejlepší. 13 Zároveň se dá předpokládat, že své myšlení nezmění a s podobným přístupem budou přistupovat i při veřejné volbě. Prostřednictvím veřejné volby nejde dosáhnout těch nejlepších řešení, ale pouze takových, které mají největší šanci na jejím základě projít. Systém zastupitelského rozhodování do jisté míry dané nevýhody přímého rozhodování umenšuje, jelikož rozhoduje menší množství lidí a dá se předpokládat, že jsou to lidé inteligentnější a mají menší náklady obětované příležitosti při získávání informací. Ovšem ani volení zástupci 11 Je to dáno evolucí. Přežít v Evropě při doznívající době ledové vyžadovalo lepší schopnost uvažování a plánování a tedy větší inteligenci, než v Africe, kde bylo stálé klima. 12 I když stále trvá spor mezi environmentalisty a eugeniky. 13 Na základě dat z grafu 3 můžeme vidět, že daných lidí je v populaci přibližně 84 %. 22

24 nemají dostatečné schopnosti ke kvalifikovanému rozhodování ve všech oblastech. Navíc jsou voleni přímou volbou a tak je jejich prioritou zajistit setrvání ve své funkci a tak budou prosazovat řešení, která budou populární pro většinovou populaci, nikoliv ta nejefektivnější. ZÁVĚR Závěrem lze říci, že D-K efekt je ve vztahu k vytváření a prosazování reforem poměrně negativním jevem, který napomáhá skupinám založených na vzájemném krytí a porušování obecně platných zásad k prosazování svých zájmů a snižování výkonnosti systému. Tento jev ovšem nejde ze společnosti úplně vymýtit. Vždy budou existovat rozdíly ve schopnostech jednotlivých účastníků. Dá se pouze omezit a to tak, že by se příprava, prezentace a realizace reforem nechala v rukách odborníků, nikoliv volených zástupců. V práci byly dostatečně vysvětleny příklady nepříznivých projevů Duning-Krugerova efektu a podán důkaz o jeho validitě z pohledu rozložení inteligence ve společnosti. Přičemž z pohledu veřejné volby lze chápat inteligenci jako schopnost dostát ke správným závěrům. Přičemž pod pojmem správný závěr, je myšlena schopnost identifikace toho, co skutečně potřebují, nikoliv pouze to, co chtějí a pokud chtějí to, co potřebují, tak správně určit, co je potřeba k dosažení daného stavu. Danou situaci lze řešit několika způsoby. Prvním způsobem by mohla být změna režimu, ovšem i ostatní systémy mají své nevýhody a umožňují skupinám založených na vzájemném krytí a porušování obecně platných zásad lépe proniknout do státních struktur a tím ovládnout systém, než režim demokratický. Další možností by bylo omezení volebního práva. Toto omezení by rozhodně nemělo být podmíněno faktem, který uchazeči nebudou moci ovlivnit. Jako příklad lze uvést pohlaví. Ale mohlo být omezeno například prokázáním určité schopnosti, že daný žadatel o volební právo je schopen dostát správným závěrům. Schopnost by mohla být prokázána splněním určitých podmínek, jako například mít 23

25 inteligenční kvocient minimálně 110 bodů, vysokoškolský titul, složení testu ze základů ekonomie, práva, či otestování morálních vlastností. Popřípadě kombinace těchto faktorů. Nejedná se o nic nového. Podobné omezení, než účastník prokáže patřičné schopnosti, nebo splní jistou podmínku, již v legislativě existuje. Jako příklad lze uvést podmínku dovršení věku 18 let, kdy stát uznává, že mladší občané by neměli dostatečné schopnosti dospět ke správným závěrům. Dalším příkladem může být získání řidičského průkazu, kdy žadatel musí prokázat určité schopnosti, aby ho získal. Tento instrument je zaveden, aby ti, co nemají dostatečné schopnosti k řízení auta, neohrožovali ostatní. Stejně tak ti, co nejsou schopni dosáhnout správných výsledků ve veřejné volbě, ohrožují budoucnost ostatních. Tento systém se nazývá meritokracie, vláda schopných. Je to forma vlády nebo jiné správy, kde lidé, kteří si to zaslouží, mohou jít do vyšších funkcí. Zásadou tedy je, že odměny a funkce jsou rozdávány dle schopností. 14 Meritokracie, jako volební systém, zohledňuje jako spravedlivé nerovnosti pouze ty nerovnosti, kterou spojeny se schopnostmi daného člověka, nikoliv jeho vrozenými charakteristikami (rasa, pohlaví). Existují i námitky, že by se meritokracie mohla stát elitářskou, kde vládnout budou pouze, ti co mají nejlepší příležitosti. 15 Jedná se o relevantní argument. Tento faktor závisí na kritériích, která by se stanovily pro získání volebního práva, tak aby závisely na schopnostech žadatele a nedala se dědit, jako například společenské postavení, či majetek. Poslední kritérium, které je potřeba zvážit, je odolnost daných systémů proti ovládnutí strukturami založenými na vzájemném krytí a porušování obecně platných zásad. Současný systém, kdy se na veřejné volbě podílí celá populace, napomáhá těmto skupinám k ovládnutí systému. Jednak dochází k projevům D-K efektu, které dané skupiny 14 HEYWOOD, Andrew. Politologie. Praha : Eurolex Bohemia, ISBN s (česky) 15 Podrobněji: Michael Young; Rise of the Meritocracy ( Vzestup meritokracie );

26 využívají k prosazení vlastních zájmů. A ve velkém počtu účastníků veřejné volby je omezena schopnost sdílení informací a koordinace boje proti těmto strukturám. Pokud by účastníci veřejné volby měli vystoupit proti těmto strukturám a tak narušit jejich působení, muselo by se dohodnout a kooperovat velké množství účastníků, kteří mají i rozdílné zájmy ve veřejné volbě a rozdílné úrovně schopností a tedy budou velmi těžko hledat prostor pro kooperaci. V meritokratickém systému by se veřejné volby účastnilo jednak menší množství účastníků a jednak jsou si z pohledu schopností bližších, takže by prostor pro kooperaci byl výrazně vyšší. Otázkou zůstává, zda by daná skupina dostatečně velká, aby nemohla být ovládnuta skupinami založenými na vzájemném krytí. Pokud by za schopné byli považováni například ti, kteří by měli inteligenční kvocient na 110 bodů, bylo by to 16 % populace. Ale toto číslo by bylo ještě omezeno věkem 18 let, a pokud by se zapojily i testy pro prokázání schopnosti, tak by se číslo ještě umenšovalo. Ale pro konkrétní vyjádření chybí empirická data. Lze se domnívat, že tento systém by byl odolnější proti korupci. Korupčnímu jednání nahrává poměrně velká anonymita. Většina lidí, kteří se podílejí na veřejné volbě, nezná všechny své zástupce, jak na státní, tak na komunální úrovni, tak době, aby věděli s kterými firmami, či zájmovými skupinami jsou propojeni. Také neví, kdo o čem rozhoduje. Toto bývá sice médii odhalováno, ale až dodatečně, kdy již byl únik veřejných peněz díky korupci uskutečněn. Lze se domnívat, že pokud by byla menší a schopnější voličská základna, tak by byla větší transparentnost a tedy i menší prostor pro vytváření korupčního jednání. Také se dá předpokládat, že schopnější voliči by byli schopni prosadit do zastoupení morálnější jedince. V současném systému je nejúspěšnější populistická politika, jelikož ta je populární pro ty, kteří nerozlišují mezi chtěným a potřebným, a k té inklinují méně morální politici, kteří jsou zákonitě náchylnější ke korupci. Pokud někdy má dojít k minimalizaci korupce a protekcionalismu, tak je potřeba začít odzdola 25

27 Podobný názor vyjadřuje ve své knize i Pavel Kohout. Existují různé druhy politiků. Slušní a ti ostatní. Není pravda, že všichni přicházejí do politiky se špatnými úmysly. Ale všichni, bez jediné výjimky, jsou nakonec systémem převálcováni. Ti nejslušnější sami rychle odejdou. Nebo se někdo včas postará, aby byli odsunuti na okraj. Dále jsou tu příslušníci šedé zóny, kteří mlčí a hlasují podle instrukcí vedení. Často říkají: Ano, jistě, mám svůj názor, ale objektivní okolnosti mě nutí hlasovat jinak. A nakonec jsou v politice ti skutečně špatní. Ti, kteří považují veřejné finance za přirozené rozšíření stranické pokladny a kteří masivně profitují z korupce. A v rámci dosavadního systému to budou oni, kdo budou mít vždy navrch, neboť jejich pozice je téměř neotřesitelná, dokud se systém nezmění. 16 Politici v šedé zóně jsou právě ti, kteří nemají dostatečné schopnosti pro kvalitní rozhodování a tak jsou snadno ovlivnitelní a tedy i zkorumpovatelní. Žádný z politiků nemůže být odborníkem na všechno a tak se dříve, či později každý dostane do šedé zóny a je pak na jeho morálních hodnotách, zda podlehne korupci, či nikoliv. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZŮ 1. BUDÍNSKÝ, Petr; VALENČÍK, Radim. Game theory (Redistribution and contextual games) as a tool for human behavior decoding Praha: VŠFS, EUPRESS. ISBN HEISSLER, Herbert; VALENČÍK, Radim; WAWROSZ, Petr. Mikroekonomie základní kurz. 1. Vydání, 1. Dotisk, Praha: Vysoká škola finanční a správní o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN HEISSLER, Herbert; VALENČÍK, Radim; WAWROSZ, Petr. Mikroekonomie středně pokročilý kurz. 1. Vydání, 2. Dotisk, Kohout, Pavel. Úsvit. 1. Vydání Praha : Pistorius a Olšanská. 124 stran. ISBN:

28 Praha: Vysoká škola finanční a správní o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN HEYWOOD, Andrew. Politologie. Praha : Eurolex Bohemia, ISBN s (česky) 5. KRUGER, Justin; DUNNING, David. Unskilled and Unaware of It: How Difficulties in Recognizing One's Own Incompetence Lead to Inflated Self-Assessments. Journal of Personality and Social Psychology [online]. 1999, roč. 77, čís. 6, s WAWROSZ, Petr; HEISSLER, Herbert; HELÍSEK, Mojmír; MACH, Petr. Makroekonomie základní kurz. 1. Vydání. Praha: Vysoká škola finanční a správní, o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN KOHOUT Pavel. Úsvit. 1. Vydání Praha : Pistorius a Olšanská. 124 stran. ISBN: Dostupné na internete: Mensa ČR: avi.html 27

29 PŘÍLOHY: Příloha 1: 17 w/p = reálná mzda, w min/ P 0 = minimální reálná mzda (stanovena zákonem či jiným právním předpisem),w 0 /P 0 = tržní rovnovážná reálná mzda, L = počet zaměstnaných,s L = tržní křivka nabídky práce, D L = tržní křivka poptávky po práci Při minimální reálné mzdě (w min /P 0 ) nabízí práci S L1 osob, ale zaměstnavatelé chtějí zaměstnat (poptávají) pouze D L1 osob. Rozdíl S L1 - D L1 jsou nezaměstnaní. Zvláště je třeba upozornit na rozdíl L 0 - D L1, protože tito lidé by v případě neexistence minimální mzdy práci našli. Jinými slovy, jedná se o nedobrovolně nezaměstnané. Rozdíl S L1 - L 0 potom udává lidi, kteří by práci při tržní mzdě nehledali, tj. jedná se o dobrovolně nezaměstnané. 17 WAWROSZ, Petr; HEISSLER, Herbert; HELÍSEK, Mojmír; MACH, Petr. Makroekonomie základní kurz. 1. Vydání. Praha : Vysoká škola finanční a správní, o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN

30 Příloha 2: 18 Předpokládejme, že v Aši i v Jablunkově je stejná tržní křivka nabídky práce určité profese, tržní křivky poptávky po práci jsou ale odlišné poptávka v Aši je nižší než poptávka v Jablunkově. Odlišná poloha křivek poptávky v těchto regionech způsobí, že lidé pracující v daných regionech budou zaměstnáni za odlišné mzdy. Pokud by byla zavedena v Aši stejná mzda, která existuje v Jablunkově, tak by v Aši začalo nabízet práci L 2 osob, zaměstnavatelé by ale byli ochotni zaměstnat pouze L 1 osob. Rozdíl L 2 - L 1 by znamenal nezaměstnanost v Aši. Ing. Michal BLAHOUT Vysoká škola finanční a správní Praha Česká republika 18 WAWROSZ, Petr; HEISSLER, Herbert; HELÍSEK, Mojmír; MACH, Petr. Makroekonomie základní kurz. 1. Vydání. Praha : Vysoká škola finanční a správní, o.p.s., s. Edice EUPRESS. ISBN

31 KORUPCIA V ŠPORTE NÁVRH PROTIKORUPČNÝCH OPATRENÍ Romana ČERVIENKOVÁ Abstrakt: Takmer každá oblasť spoločenského života musí čeliť negatívnemu javu, akým je korupcia a šport nie je žiadnou výnimkou. Príspevok sa zameriava na odvetvia a oblasti športu, v ktorých sa s korupciou stretávame najčastejšie. Poukazuje najmä na nebezpečenstvo nárastu rozličných foriem tipovania a internetového uzatvárania stávok, ktoré uľahčujú ovplyvnenie výsledkov športových podujatí a prispievajú tak k rozvoju organizovaného zločinu. Cieľom príspevku je okrem iného objasniť príčiny vzniku korupčného správania, v úmysle nájdenia vhodných protikorupčných opatrení, ktoré sú spôsobilé eliminovať korupciu v športe na čo najnižšiu možnú mieru. K hlavným príčinám možno zaradiť najmä spoločenskú vžitosť, komercializáciu a medializáciu športu, koncentráciu finančných prostriedkov v športe, rozmach internetového uzatvárania stávok na športové podujatia, prípadne fanatizmus športovcov a pod. Príspevok následne uvádza návrhy vhodných protikorupčných opatrení rozčlenených do niekoľkých skupín. Kľúčové slová: ovplyvňovanie výsledkov súťaže, organizovaný zločin, internetové uzatváranie stávok, korupcia vo futbale, korupcia v tenise, protikorupčné opatrenia ÚVOD Korupcia predstavuje fenomén rovnako starý ako dejiny ľudstva a už od staroveku sa považuje za najrozšírenejšiu formu trestnej činnosti. V súčasnom období sa korupcia presunula s verejnej sféry aj do súkromnej sféry a tak ohrozuje a poškodzuje štátny, ekonomický, politický a spoločenský rozvoj, súkromnú sféru fyzických a právnických osôb a základné práva občanov. Postupnými krokmi narúša dôveru v právny štát, spochybňuje jeho existenciu, istoty občanov a rozvracia morálku. Jej 30

32 spoločenská nebezpečnosť spočíva okrem iného aj v tom, že sa čoraz väčšmi stáva prostriedkom na páchanie iných, zvlášť závažných trestných činov. Najčastejšie sa vyskytuje spolu s trestnými činmi vydierania, hrubého nátlaku, či podvodu. Organizované zločinecké skupiny využívajú korupciu ako jeden zo svojich hlavných nástrojov na dosahovanie nelegálnych ziskov. 19 Samo korupčné konanie vo veľkej miere ovplyvňuje korupčná klíma a hlavne kultúra určitého spoločenstva. Spoločnosť si akoby nedostatočne uvedomuje nebezpečnosť, škodlivosť a závažnosť korupcie. V niektorých krajinách sa totiž korupcia považuje za normálny a bežný jav. Úplatok sa bežne očakáva, považuje sa za samozrejmosť a je priam žiadaný. 20 Práve tzv. korupčné tradície sú jedným zo základných kriminogénnych faktorov, ktoré napomáhajú existencii korupčného prostredia. Dlhodobé tolerovanie takéhoto správania značnou časťou verejnosti napomáhalo korupcii udomácniť sa vo všetkých sférach spoločenského života. Korupcia sa odohráva medzi dvoma subjektmi tajne a v tichosti, zväčša bez svedkov. Korumpovaný a korumpujúci tak za zatvorenými dverami debatujú na tému niečo za niečo s dôvetkom veď sa na to nepríde. Na nešťastie pre spoločnosť sa na prípady korupcie väčšinou naozaj nepríde a trestná činnosť vo forme korupcie sa tak stáva latentnou a pre orgány činné v trestnom konaní takmer neodhaliteľnou. Korupčné konanie je vzájomne výhodné pre korumpujúceho i korumpovaného, spravidla nemá tzv. nevinnú obeť, ktorá by bola ochotná trestný čin korupcie oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Z výsledkov viacerých výskumov je zrejmé, že stav neobjasnenej korupcie sa neustále zvyšuje. Na kontrolu takejto korupcie sa vyžaduje medzinárodná spolupráca kriminalistov, právnikov a iných expertov. Korupciu ako spoločenský 19 BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava : VEDA, 2006, s BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava : VEDA, 2006, s

33 problém navrhujú európske štáty riešiť komplexne systémovými opatreniami represívneho ale aj preventívneho charakteru a vedeckými metódami s aktívnym zapojením štátnych orgánov, podnikateľskej sféry a celej verejnosti. Tieto opatrenia je potrebné v praktickom živote systematicky uplatňovať a kontrolovať ich dodržiavanie. 21 Prínosom v boji proti korupcii by sa mohol stať koordinovaný interdisciplinárny prístup napomáhajúci objasňovať dôležité kriminogénne faktory korupcie a tým spôsobom jej aj preventívne zabraňovať. Medzinárodná spolupráca na tých najvyšších úrovniach predstavuje prvý krok smerujúci k postupnému eliminovaniu korupčného prostredia. V súvislosti s komercializáciou športu a s tým súvisiacou koncentráciou finančných prostriedkov, sa stretávame s negatívnym dopadom korupcie aj na tomto mieste. Šport ako prostriedok zvyšovania kvality života, podpory zdravého ducha a priateľského súperenia medzi určitými skupinami obyvateľov sa stáva nástrojom pre nečestné úmysly ľudí bažiacich po víťazstve, peniazoch a prestíži. Popiera sa tým základný charakter a účel športu. Ide o zaujímavú a aktuálnu problematiku, ktorá si vyžaduje hľadanie a nájdenie osobitných spôsobov jej riešenia a odlišnú metodiku dokazovania. 1 KORUPCIA V ŠPORTE AKO SÚČASNÝ FENOMÉN Okrem množstva pozitív, ktoré so sebou prináša šport, sa nanešťastie aj v tejto oblasti stretávame s negatívnymi javmi a to protiprávnym konaním či už samotných športovcov alebo iných osôb zohrávajúcich tu dôležitú úlohu. Šport je jednou z metód, ktorá napomáha v boji proti agresivite tým, že nahromadená energia sa prenáša do súťaživosti. 22 V poslednom období vzrastá komercializácia športu, ktorý sa tak stáva oblasťou sústreďujúcou veľké peňažné sumy. Tam, kde možnosť 21 BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava: VEDA, 2006, s

34 obohatiť sa je na dosah ruky, udomácňuje sa korupcia a iné negatívne javy s ňou spojené. Na svoje si prišli tzv. tipovacie mafie. V priestore, ktorý im ponúka finančnú stabilitu a istotu, rozvíjajú svoju samostatnú zárobkovú činnosť. Staré dobré krédo nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa upadá do zabudnutia. Do centra záujmu sa dostáva stávkový priemysel a otázky typu, koľko žltých kariet použije rozhodca v priebehu zápasu?; alebo ktoré mužstvo bude ako prvé zahrávať rohový kop? a pod. Stávkové kancelárie ponúkajú široké spektrum možností a spôsobov ako čo najlepšie investovať peniaze. Športové víťazstvo sa okrem prestíže spája s nemalými finančnými odmenami a s možnosťou získať sponzorov pre svoje kluby. Z tohto dôvodu, funkcionári jednotlivých klubov uplácajú rozhodcov, či súperových hráčov s cieľom ovplyvniť výsledok zápasu vo svoj prospech. Okrem uvedených prípadov sa korupcia v športe úzko dotýka aj machinácií súvisiacich so získavaním veľkých zákazok na stavby štadiónov a s výbermi vhodných kandidátov na organizáciu nadnárodných športových podujatí. Športové kluby si popritom medzi sebou predávajú športovcov jedna radosť, tenisoví hráči udierajú do loptičky úmyselne na pol plynu, rozhodcovia si pískajú ako im srdce ráči a zo športu sa pomaličky ale isto stáva tvrdý biznis, bez akýchkoľvek morálnych zábran a hodnôt zdôrazňujúcich čistotu a krásu športu. Možno konštatovať, že fenomén korupcie sa objavuje vo všetkých oblastiach športu, či už v podobe podplácania s cieľom ovplyvňovania výsledkov zápasov a súťaží, alebo v podobe podplácania za účelom účasti v najvyšších súťažiach, v oblasti marketingových a prenosových práv, v oblasti sponzoringu športových podujatí, v oblasti výsledkov súťaží a stávkovania, v oblasti hosťovania súťaží a zápasov, prestupov športovcov, voľby športových funkcionárov a iných KOTULIČ, V. Odporúčania zo 44. plenárneho zasadnutia skupiny štátov Rady Európy proti korupcii GRECO zaslané Konfederácii športových zväzov. 33

35 2 OBLASTI ŠPORTU NAJVIAC POZNAČENÉ KORUPCIOU Korupcia v športe sa nachádza na pomedzí súkromného a verejného práva, no šport samotný je vecou verejného záujmu, preto podplácanie je potrebné na tomto mieste posudzovať ako trestný čin korupcie vo verejnom sektore. S korupciou sa najčastejšie stretávame vo futbale, tenise a podľa správy Transparency International sa v posledných rokoch objavujú prípady korupcie s cieľom ovplyvniť výsledok zápasu aj v biliarde, krikete, rugby, či v konských dostihoch. Verejnosť vo Veľkej Británii považuje šport za druhý najskorumpovanejší sektor v krajine. 24 Nie len tenis či futbal, ale šport ako celok začína v globálnom meradle pociťovať škodlivé následky javu, ktorý mnohí považujú za problém porovnateľný s dopingovou pliagou. 25 O korupcii v týchto oblastiach športu svedčia najmä nespočetné výpovede súčasných alebo bývalých športovcov, či rozhodcov. Tenista Dick Norman pre belgický denník De Standaard vyhlásil, že pred šiestimi či siedmimi rokmi ho oslovili na challengeri v Taliansku a ponúkli mu oveľa viac ako za prípadný zisk trofeje. Túto ponuku odmietol. 26 Rakúšan Werner Eschauer pre nemecký magazín Sportbild uviedol, že pred wimbledonským duelom proti Rafaelovi Nadalovi mu neznámy volajúci ponúkal províziu za "poistenie" prehry. Dodal, že podľa neho existujú talianska a východoeurópska organizovaná korupčná skupina, zhodne sa pohybujúce práve okolo tenisu. V tenisovom priemysle sa objavujú aj zmienky o podivných telefonátoch a klopaniach na hotelové izby tenisových hráčov. 27 Samozrejme, futbal v nijakom smere nezaostáva za tenisom a dalo by sa povedať, že vo veciach korupčných sa úspešne udržuje na prvej priečke. Každoročne v ňom vypláva na povrch mnoho korupčných škandálov. Spočiatku sa začali vynárať informácie a výpovede

36 o prítomnosti korupcie najmä z nižších líg a okresných súťaží. Postupne sa so svojimi anonymnými tvrdeniami o nečistých korupčných praktikách pridávali aj hráči našej najvyššej ligy. Tému korupcie vo futbale ako prvý otvoril bývalý rozhodca štvrtej ligy Marián Dina, ktorý sa priznal, že za celú dobu svojho pôsobenia na ihrisku asi len v dvoch alebo troch zápasoch nedostal úplatok, resp. nejaké prilepšenie. Funkcionári mu podľa všetkého klopali na dvere hneď ako sa dozvedeli, že bude pískať konkrétny zápas. Priznanie Mariana Dinu mu vyslúžilo opovrhnutie zo strany vtedajších rozhodcov a funkcionárov klubov, ktorí ho obviňovali z úmyslu očierniť futbal. Postupne sa začali ozývať ďalší rozhodcovia NA CESTE HĽADANIA PROTIKORUPČNÝCH OPATRENÍ Pre nájdenie správnych a efektívnych riešení v boji proti korupcii je nevyhnutné si najprv objasniť jej dôležité kriminogénne faktory, t. z. príčinné súvislosti jej vzniku a týmto spôsobom jej aj preventívne zabraňovať. Za hlavnú objektívnu príčinu korupcie možno označiť spoločenskú vžitosť a tradície danej spoločnosti. V mnohých krajinách sa totiž korupcia považuje za normálny a bežný jav. Problémy vznikajú aj v súvislosti s objasňovaním korupcie. 29 Latentný charakter korupčnej kriminality neodstrašuje v dostatočnej miere potenciálnych páchateľov, ktorí sú si vedomí, že spravodlivosť ich pravdepodobne nedoženie. V poslednom období sa v oblasti športu koncentruje enormné množstvo finančných prostriedkov, čo vytvára priaznivé podmienky pre korupčné správanie. Získanie finančnej odmeny ide ruka v ruke so snahou o nadobudnutie spoločenskej prestíže. Prítomnosť korupčného správania v športe úzko závisí práve od snahy hráčov, funkcionárov, resp. vrcholných predstaviteľov športových klubov získať finančné výhry a s tým spojených sponzorov. Na druhej strane, pre mnohých športovcov znamená víťazstvo BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava: VEDA, 2006, s

37 a sláva s ním spojená oveľa viac ako finančný zisk. Oblasť športu tak čelí aj finančne neorientovanej korupcii, ktorá sa stáva prostriedkom na dosiahnutie víťazstva a s tým spojeným získaním spoločenskej prestíže v akomkoľvek rozsahu, či už na úrovni celosvetového, národného alebo dedinského športového zápasu. Ide o vysoko subjektívny kriminogénny faktor, ktorý závisí od miery fanatizmu jednotlivých hráčov, od ich schopnosti povzniesť sa nad prípadnou prehrou a užívať si samotný športový zápas. Športový fanatizmus je prítomný u niektorých športovcov a je ťažko odstrániteľný, keďže závisí najmä od ich charakterových vlastností. Vidina finančného zisku, a to prostredníctvom výhier zo stávok, láka aj rôzne organizované zločinecké skupiny. Korupciu, organizovaný zločin a pranie špinavých peňazí podporuje najmä súčasný trend internetového uzatvárania stávok na výsledky zápasov a podujatí. V súčasnosti sa eviduje asi internetových stránok poskytujúcich tento druh služieb, z nich funguje na ilegálnej báze. Ročný obrat odhadujú odborníci na 15 miliárd eur. Najväčší podiel na uvedenom virtuálnom stávkovom trhu zastupuje Ázia. Fungovanie takýchto podivných ilegálnych stránok narúša vo veľkej miere dôveryhodnosť športu. Declan Hill tvrdí, že korupcia v športe vzrástla za päť rokov vďaka internetovým stávkam o 100 percent. Pred desiatimi rokmi štátne lotérie kontrolovali 100 percent športového trhu so stávkami. Dnes napríklad Francúzska štátna lotéria ovláda len 25 percent národného trhu, zatiaľ čo počet klientov vzrástol štvornásobne". Oblasť onlinových stávkových hier dnes takmer úplne ovládajú zločinecké skupiny. 30 Nárast rôznych foriem tipovania, ktoré sú zavádzané bez predchádzajúcich konzultácií so športovým hnutím (napr. tipovanie na žltú kartu, prvý rohový kop a pod.) zvyšuje možnosť ovplyvňovania stávok. Okrem toho, chýba v oblasti športu, pre potreby odhaľovania korupčného správania a zabezpečovania jeho kontroly, zodpovedajúca

38 inštitucionálna sústava, resp. samostatný orgán, aký bol zriadený napr. pre problematiku dopingu. Navrhuje sa vytvorenie celosvetovej agentúry založenej na podobnom modeli ako Svetová antidopingová agentúra. K úspešnému boju s korupciou v športe neprispieva fakt, že futbalové a ostatné športové zväzy sa od tohto problému dištancujú, nechcú s ním mať nič spoločné a proklamujú čistotu športu napriek početným svedectvám, či odhaleným korupčným aféram, ktoré nespochybniteľne preukazujú prítomnosť korupcie v tejto oblasti. Odborníci z oblasti športu nechcú tento fakt verejne pripustiť a to napriek tomu, že v prieskume, ktorý urobil Peter Goliáš z Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, sa až 46 percent futbalových klubov priznalo, že sa v tejto oblasti osobne stretli s korupciou. 31 Po nedávnom odhalení rozsiahlej zločineckej siete, ktorá manipulovala výsledky futbalových zápasov v celej Európe, neostáva futbalovým zväzom nič iné, len svoj pasívny prístup zmeniť. Podozrivé sú výsledky až 380 zápasov. Zločinecká skupina bola pravdepodobne ovládaná syndikátom organizovaného zločinu z Ázie. Korupčný škandál zároveň poukázal na neschopnosť členských štátov bojovať proti vplyvu organizovaného zločinu na šport. V súčasnosti sa na pôde Rady Európy pripravuje dohovor o boji proti ovplyvňovaniu výsledkov zápasov, no či ho v konečnej podobe podpíšu členské štáty Európskej únie, je otázne KONKRÉTNE NÁVRHY PRE ÚSPEŠNÝ BOJ PROTI KORUPCII V ŠPORTE Existuje veľa nástrojov v boji proti korupcii, no musia sa vedieť efektívne využívať. Samozrejme korupcia sa nedá odstrániť zo športu absolútne, pretože často krát závisí od subjektívnych faktorov, ako napríklad fanatizmus určitých športovcov, trénerov a pod. Cieľom prijatia protikorupčných opatrení je jej eliminácie v športe na minimum

39 Moderný spôsob predchádzania korupcie je zameraný kauzálne. Vo vyspelých štátoch sa zvýšený dôraz kladie na zisťovanie a odstraňovanie príčin korupcie. Najväčší problém predstavuje odhaľovanie korupčnej trestnej činnosti a usvedčovanie jej páchateľov. Preto treba vypracovať odlišnú špeciálnu metodiku odhaľovania a dokazovania tejto kriminality, podľa ktorej bude možné efektívnejšie využívať kriminalistické metódy a dôkazné prostriedky. 33 Návrhy protikorupčných opatrení v oblasti športu možno rozčleniť do niekoľkých skupín, konkrétne: kooperačné opatrenia, inštitucionálne opatrenia, legislatívne (normatívne) opatrenia, kontrolné opatrenia, represívne opatrenia, preventívne opatrenia týkajúce sa priamo subjektov korupčného správania a, ďalšie dôležité opatrenia. Z kooperačných opatrení majú význam najmä: Medzinárodná a multidisciplinárna spolupráca. Vzhľadom na multidisciplinárny charakter problematiky korupcie je potrebná spolupráca odborníkov z viacerých oblastí (šport, podnikanie v oblasti stávkovania, športové právo, trestné právo, medzinárodná spolupráca a iné). 34 V boji s korupciou sa nevyhnutne vyžaduje aktívne pričinenie sa štátov prostredníctvom zavádzania protikorupčných opatrení a vzájomná medzinárodná spolupráca medzi ich policajnými a súdnymi orgánmi. 33 BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava : VEDA, 2006, s SEPEŠI, P. Informácia o 12. stretnutí ministrov zodpovedných za šport členských krajín Rady Európy a ďalších subjektov [online]. Dostupné na 38

40 Spolupráca so stávkovými kanceláriami s cieľom zavedenia limitu sumy stávkovania a zavedenia varovného systému vo výmene informácií so športovými zväzmi. Vo Francúzsku bola prijatá nová právna úprava, ktorá zabezpečuje, že organizátor športového podujatia musí dať súhlas na to, aby bolo možné predmetné podujatie zaradiť do tipovania. 35 Inštitucionálne opatrenia: Zriadenie stálej Etickej komisie a posilnenie jej právomocí by prispelo k posudzovaniu všetkých podozrení neférového konania. Okrem toho, chýba v oblasti športu, pre potreby odhaľovania korupčného správania a zabezpečovania jeho kontroly, zodpovedajúca inštitucionálna sústava, resp. samostatný orgán, aký bol napr. zriadený pre problematiku dopingu. Navrhuje sa preto vytvorenie celosvetovej agentúry založenej na podobnom modeli ako Svetová antidopingová agentúra. Ide totiž o záležitosť, ktorá je taká dôležitá, ako boj proti dopingu a preto je potrebné konať. Okrem zabezpečenia spomínaného inštitucionálneho medzinárodného systému a nadnárodnej spolupráce, je nevyhnutné v oblasti športu mobilizovať čestných ľudí aj na tých nižších úrovniach, ktorých hlavným cieľom je odstraňovať nepoctivé a podvodné praktiky z oblasti športu. Na každý náznak korupcie by mali aktívne reagovať a každý potenciálny prípad dôkladne prešetriť a monitorovať podivné uzatváranie stávok, nápadne nekvalitné rozhodovanie zápasu zo strany rozhodcov, nečakané a súčasne podozrivé zvraty v športovom zápolení, či podozrivé presuny športovcov medzi jednotlivými klubmi. K podozrivým prípadom patrí napr. stávka v hodnote libier na internetovej tipovacej burze počas Wimbledonu v roku 2006, na prehru Argentínčana 35 SEPEŠI, P. Informácia o 12. stretnutí ministrov zodpovedných za šport členských krajín Rady Európy a ďalších subjektov [online]. Dostupné na 39

41 Carlosa Berlocqa bez zisku čo i len jediného setu proti domácemu Richardovi Bloomfieldovi, ktorý sa vtedy v renkingu nachádzal o 170 miest nižšie. 36 Friedhelm Althans, prvý hlavný kriminálny komisár z nemeckého Bochumu, sa na konferencii Rady Európy vyjadril veľmi skepticky k úlohe rôznych monitorovacích systémov športových federácií, ktoré sledujú online priebeh stávkovania na športové podujatia a majú za cieľ poukázať na nezvyčajné uzatváranie stávok. Podľa neho monitorovacie systémy nemajú žiadnu dôkaznú silu a sú využívané veľmi taktickým spôsobom páchateľmi trestnej činnosti, ktorí k nim v reálnom čase vedia získať prístup. 37 Okrem toho, značná časť podozrivých stávok na európske športové podujatia sa uskutočňuje práve z Ázie, čo významne komplikuje akékoľvek kroky. Z legislatívnych (normatívnych) opatrení sú relevantné najmä: Odstránenie právnych nezrovnalostí a medzier v zákone v oblasti korupcie je nevyhnutné, pretože ovplyvňovanie výsledkov športových zápasov s cieľom podvodného zisku zo stávkovania (tzv. match fixing) je najmä záležitosťou práva a poriadku. 38 Prezident UEFA Michel Platini vo svojom príhovore na konferencii ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu, okrem spolupráce na európskej úrovni, navrhuje uzákoniť samostatný trestný čin ovplyvňovania výsledkov súťaže, aby sa tak odstránili prípadné nezrovnalosti v právnej úprave. 39 Prijatie novej konvencie Rady Európy a s tým súvisiaca prípadná harmonizácia celého hazardného trhu v Európskej Únii KRIŽAN, L. SEPEŠI, P. XII. konferencia ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu: Manipulácia výsledkov športových stretnutí divácke násilie paneurópska spolupráca v oblasti športu. In: Magister Officiorum. 2012, č

42 Identifikovanie regulačnej autority v krajine a popis jej právomocí vzhľadom na štátne donútenie by zároveň umožnilo reálnu medzinárodnú koordinačnú činnosť v tejto oblasti. 40 Zavedenie verejne dostupného etického kódexu, jeho publikácia na webovej stránke a organizácia školení v uvedenej oblasti pomôže v rozvoji morálnych hodnôt. Športové organizácie môžu uvádzať protikorupčné opatrenia vo svojich kódexoch správania. Je potrebné prijať opatrenia na ochranu oznamovateľov korupcie a za týmto účelom zaviesť bezpečný kanál, ktorým môžu hráči a iné osoby oznámiť podozrenie na korupciu bez hrozby pomsty či iných protiopatrení voči oznamovateľovi. 41 Problematika tzv. whistleblowers je aktuálna vo viacerých oblastiach spoločenského života a ich ochrana prispieva k odhaľovaniu nečestného a protiprávneho konania. Najdôležitejšie kontrolné opatrenia: Zavádzanie kamerových a iných audiovizuálnych systémov v zápasoch či súťažiach zabezpečí kontrolu priebehu zápasu a súťaže. Šport sa nachádza pod drobnohľadom médií a práve mediálny záujem ovplyvňuje verejnú mienku a môže často rozpútať, ale aj eliminovať korupčné správanie. Verejnosť musí byť neustále informovaná o škodlivosti korupcie. Prípady odhalenia korupcie by sa mali zverejňovať aj s množstvom odhadovanej škody. 42 Dôležitú úlohu v boji s korupciou by mali zohrávať práve média, ktoré prostredníctvom zviditeľňovania korupčných škandálov 40 KRIŽAN, L. SEPEŠI, P. XII. konferencia ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu: Manipulácia výsledkov športových stretnutí divácke násilie paneurópska spolupráca v oblasti športu. In: Magister Officiorum. 2012, č KOTULIČ, V. Odporúčania zo 44. plenárneho zasadnutia skupiny štátov Rady Európy proti korupcii GRECO zaslané Konfederácii športových zväzov. 42 NAGYOVÁ, I. ŽITŇANSKÝ, E. Korupcia na Slovensku a jej spracovanie v médiách. Bratislava: CPHR - Transparency International Slovensko, 2001, s

43 vytvoria tlak na športové inštitúcie. Futbalové zväzy sa tak nebudú môcť dištancovať od uvedeného problému a nečinne prihliadať na to, ako množstvo korupčných škandálov upadá do zabudnutia bez náležitého prešetrenia. Sami budú musieť aktívne hľadať riešenia, nástroje a prostriedky prevencie a nevyšetrovať len vtedy, keď sa protiprávne konanie objaví. Dôležité je zároveň sprísniť možnosť verejných funkcionárov či inštitúcií podávať žalobu na ochranu osobnosti proti médiám. 43 Ku kontrolným opatreniam patrí aj už spomínané monitorovanie podozrivých stávok, nápadne nekvalitného rozhodovania zápasu zo strany rozhodcov, nečakaných a súčasne podozrivých zvratov v športovom zápolení, či podozrivých presunov športovcov medzi jednotlivými klubmi. Represívne opatrenia: Zavedenie prísnych finančných postihov za porušenie etického kódexu. Korupčné správanie sa v športe by malo mať za následok okamžitý tvrdý trest. V tomto prípade platí, že represia je najlepšia prevencia. Keďže sa orgánom činným v trestnom konaní nedarí odhaliť veľa prípadov korupcie, odstrašujúci charakter by mali mať aspoň tresty udeľované na ukážku. V praxi sa využíva najmä preradenie hráča alebo mužstva do nižšej ligy, zákaz činnosti rozhodcov, ako aj prísne finančné tresty. Ruský prezident Vladimir Putin predložil do parlamentu nový zákon, ktorý výrazne sprísňuje tresty za ovplyvňovanie zápasov v športe. Vinníkom bude hroziť až sedem rokov trestu odňatia slobody a pokuta do milióna rubľov (asi 25-tisíc eur) JACKO, T. KURIAN, M. SIČÁKOVÁ BEBLAVÁ, E. ŠÍPOŠ, G. Protikorupčné minimum Bratislava : Transparency International Slovensko, 2012, s

44 Dôležité preventívne opatrenia týkajúce sa priamo subjektov korupčného správania: Vyhodnocovanie rozhodnutí rozhodcov formou bodového systému s prihliadaním na evidentné odchýlky v rozhodovaní bude vytvárať tlak na ich zodpovedné rozhodovanie v zápasoch. Zavedenie rotácie a krátkodobej nominácie rozhodcov pred zápasom či súťažou a tieto nominácie náhle meniť. Vysielať na zápasy aj tzv. delegátov, ktorí budú dohliadať nad priebehom zápasu a nestrannosti rozhodcov. Zákaz pre hráčov, rozhodcov, trénerov a funkcionárov klubov a ich úradníkov zúčastňovať sa priamo alebo nepriamo na športovom stávkovaní. Všeobecný zákaz prijímať akékoľvek dary a výhody od iných osôb, najmä od zástupcov sponzorov, prenosových spoločností, športových klubov, hráčov, agentov a iných subjektov zainteresovaných na športovom podujatí. Zákaz poskytovania neoprávnených výhod zástupcom zainteresovaných subjektov na športovom podujatí, najmä formou poskytovania voľných vstupeniek a iných výhod v mieste uskutočnenia zápasu či súťaže. Ďalšie dôležité opatrenia: Zavedenie slobodného prístupu k informáciám v športe a v športových organizáciách prispieva k transparentnosti všetkých rozhodnutí a postupov pre každého. 45 Podporovať otvorenosť športu. Problém spočíva v tom, že oblasť športu je charakteristická svojou samoreguláciou a uzavretosťou. 46 Otvorené by mali byť najmä výberové konania na mestá a štáty organizujúce športové podujatia. Otvorenosť, 45 KOTULIČ, V. Odporúčania zo 44. plenárneho zasadnutia skupiny štátov Rady Európy proti korupcii GRECO zaslané Konfederácii športových zväzov

45 ZÁVER jasné pravidlá a monitoring v presunoch klubových hráčov a tiež pri zadávaní veľkých projektov, ako je napr. stavba štadiónov bude prispievať k ochrane pracovného trhu. 47 Do úvahy prichádza aj zavedenie rotácie hosťujúcich miest šampionátov a najvyšších súťaží a tým eliminovanie prípadnej korupcie zo strany zástupcov miest. Korupčné správanie v športe ako aj akékoľvek iné protiprávne konanie vplýva negatívne na spoločnosť. Korupcia v športe sa stáva prostriedkom páchania ďalších trestných činov a prispieva k rozvoju organizovaného zločinu, ktorý môže ďalej rozvíjať svoje aktivity napr. v obchode so zbraňami. Evidentné je, že korupciu sa nepodarí v nijakej oblasti odstrániť úplne, no práve kvôli jej negatívnym vplyvom je dôležité prijímať protikorupčné opatrenia a vôbec sa snažiť o jej elimináciu. S nárastom korupcie klesá záujem ľudí o šport a dôvera v čistotu a etiku športu je ohrozená. Šport má byť prostriedkom sebarealizácie, ktorý napomáha uvoľneniu agresivity človeka prospešným spôsobom. Lepšie je totiž bojovať na športovom poli o puk, či loptu, resp. o víťazstvo ako so zbraňami v rukách. Keď sa však šport stáva úrodnou pôdou pre rozvoj trestnej činnosti a športovci, tréneri, funkcionári príliš bažiaci po víťazstve a peniazoch uplácajú súperových hráčov, rozhodcov, či iné kluby, spomínaný pozitívny prínos športu sa míňa svojmu účinku. Prejavuje sa všeobecnou stratou chuti do športu a niekedy aj ďalšími konfliktami a rozbrojmi, ktorým mal práve šport predchádzať. Šport má ľudí naučiť, že ani nie tak výsledok ako úsilie o jeho dosiahnutie je dôležité a mal by šíriť poslanie mieru, zdravia a kvalitného života

46 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie 1. BALÁŽ, P. JALČ, A. Spoločensko právna ochrana pred korupciou. Bratislava: VEDA, s. ISBN JACKO, T. KURIAN, M. SIČÁKOVÁ BEBLAVÁ, E. ŠÍPOŠ, G. Protikorupčné minimum Bratislava: Transparency International Slovensko, s. ISBN NAGYOVÁ, I. ŽITŇANSKÝ, E. Korupcia na Slovensku a jej spracovanie v médiách. Bratislava: CPHR - Transparency International Slovensko, s. ISBN Dostupné na internete: newsid= html //EP//TEXT+OQ+O DOC+XML+V0//SK 45

47 12. SEPEŠI, P. Informácia o 12. stretnutí ministrov zodpovedných za šport členských krajín Rady Európy a ďalších subjektov [online]. Dostupné na Odborné články a dokumenty 1. KOTULIČ, V. Odporúčania zo 44. plenárneho zasadnutia skupiny štátov Rady Európy proti korupcii GRECO zaslané Konfederácii športových zväzov. 2. KRIŽAN, L. SEPEŠI, P. XII. konferencia ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu: Manipulácia výsledkov športových stretnutí divácke násilie paneurópska spolupráca v oblasti športu. In: Magister Officiorum. 2012, č. 2. Mgr. Romana ČERVIENKOVÁ Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva Tomášikova Bratislava Slovenská republika r.cervienkova@gmail.com 46

48 KORUPCIA V ZDRAVOTNÍCTVE Jozef GABÍK Abstrakt: Korupcia - podplácanie, úplatkárstvo, alebo predajnosť verejných činiteľov spôsobuje mravný rozklad verejného života. Samotnou podstatou korupcie je poskytnutie, prísľub alebo prijatie úplatku za účelom ovplyvnenia konania určitej osoby. Prieskumy ukazujú, že najkorupčnejšia je oblasť zdravotníctva. V príspevku skúmame príčiny vzniku a rozvoja tohto javu, ako aj jeho dôsledky a možnosti boja proti nemu so zameraním na oblasť zdravotníctva. Kľúčové slová: príčiny korupcie, korupcia v zdravotníctve, opatrenia proti korupcii. Pre potreby nášho príspevku považujeme za nevyhnutné vymedziť, čo môžeme pod pojmom korupcia chápať. Slovo korupcia je vo výkladových slovníkoch najčastejšie definované ako mravný rozklad, podplácanie, úplatkárstvo, alebo predajnosť činiteľov verejného života. Môžeme konštatovať, že tento jav je v každej spoločnosti silne nežiaduci a skladá sa z celého spektra faktorov trestnoprávne, kriminologické, sociologické a etické faktory. Samotná podstata korupcie je poskytnutie, prísľub alebo prijatie úplatku za účelom ovplyvnenia konania určitej osoby. Pod úplatkom považujeme za potrebné chápať financie, veci vyššej hodnoty, ale aj nemateriálne výhody, protislužby, alebo podobné. Považujeme za zaujímavé, že napriek negatívnemu vnímaniu korupcie v spoločnosti dochádza v praxi k jej akceptácii, čo napomáha rozvoju a udržaniu korupčného správania v mnohých oblastiach a odvetviach. 47

49 Jasné definovanie miery rozvoja a výskytu korupcie v podmienkach Slovenskej republiky nepovažujeme za možné, z dôvodu špecifickosti tohto javu. Kedže pri tomto konaní majú obe zúčastnené strany veľký záujem na utajení tejto činnosti, nie je možné získať presné štatistiky. Nápomocné nám môžu byť hlavne prieskumy verejnej mienky, ktoré boli v minulých rokoch uskutočňované mnohými agentúrami a medzinárodnými organizáciami. Agentúra FOCUS uskutočnila v januári 2012 prieskum miery rozšírenia úplatkárstva vo vybraných oblastiach. Zistenia boli veľmi podobné ako v rokoch 2005, 2007 a 2009, kedy 88% oslovených respondentov uviedlo, že úplatkárstvo vnímajú v podmienkach Slovenskej republiky ako veľký problém. Môžeme konštatovať, že uvedené výsledky nasvedčujú tomu, že kroky zo strany štátu v posledných rokoch neboli dostatočné na účinné potláčanie tohto javu. V uvedenom prieskume sa taktiež zistilo, že za najkorupčnejšiu oblasť považujú respondenti zdravotníctvo. Konkrétne 61% opýtaných uviedlo, že úplatkárstvo v tejto oblasti existuje a je rozšírené vo veľkej miere. Celkovo existenciu úplatkárstva v zdravotníctve pripustilo 94% opýtaných. Takúto mieru vnímania korupcie v tejto oblasti považujeme za alarmujúcu a extrémne nežiaducu. Pre presnú predstavu o výsledkoch tohto prieskumu prikladáme graf agentúry FOCUS. 48

50 ( Pre účely tohto príspevku budeme skúmať korupciu a jej trestnoprávne aspekty práve v oblasti zdravotníctva, keďže táto oblasť je spoločnosťou vnímaná ako najskorumpovanejšia. Zároveň si myslíme, že s touto oblasťou prichádza do styku najväčšia časť občanov a to aj napriek tomu, že prieskumy verejnej mienky nemusia odzrkadľovať objektívnu realitu. Faktory spôsobujúce korupčné správanie v zdravotníctve Média sa v posledných rokoch čoraz viac venujú korupčnému správaniu. Napriek tomu nemôžeme povedať, že korupcia a korupčné správanie je produktom napríklad posledného desaťročia. Tento fenomén sa v spoločnosti vyskytuje od nepamäti, menia sa len jeho formy a prejavy. Ako sme už v úvode naznačili, zdravotníctvo je vnímané spoločnosťou ako najskorumpovanejšia oblasť. Napriek tomu, že sa 49

51 korupcia vyskytuje vo verejnom aj súkromnom sektore, je prvenstvo zdravotníctva veľmi neblahé. Čo však tento stav spôsobilo? Musíme sa pokúsiť hľadať odlišnosti a špecifiká tohto sektora od ostatných oblastí. Určite nemôžeme tvrdiť, že celú situáciu spôsobuje len jeden určitý faktor. Myslíme si, že je to zvláštna a špecifická súhra celého spektra javov, ktoré spôsobujú aktuálny stav. Za najvýznamnejší faktor spôsobujúci korupčné správanie v zdravotníctve považujeme samotnú nevyčísliteľnú hodnotu ľudského zdravia. Zdravie má mnoho definícií, ale pre naše potreby považujeme za najvhodnejšiu definíciu, ktorú používa Svetová zdravotnícka organizácia (medzinárodná organizácia systému OSN) a tá zdravie definuje ako stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a slabosti. ( 012_Full.pdf) Podľa tejto definície a prieskumov Svetovej zdravotníckej organizácie je 70 až 95% populácie nezdravej. Tieto údaje považujeme za významné hlavne z dôvodu, že zdravie si cení najviac skupina ľudí, ktorá má, alebo v minulosti mala zdravotné problémy. Podľa nášho názoru je teda možné konštatovať, že až 95% populácie je potenciálnym poskytovateľom úplatku v sektore zdravotníctva. Okrem faktu, že zdravie je najvyššia hodnota pre každého človeka vnímame ďalšie špecifikum v tejto oblasti, ktorým je vzťah pacienta a lekára. Tento vzťah je od základu odlišný od vzťahov vyskytujúcich sa v iných oblastiach verejného alebo súkromného sektora. Okrem sociálnych rozdielov v spoločnosti je potrebné vnímať samotný predmet tohto vzťahu, ktorým je zdravie pacienta. Preto dochádza k vážnejším obavám na strane pacienta, sú dotknuté jeho 50

52 najprimárnejšie hodnoty. V iných oblastiach zvyčajne k niečomu takému nedochádza a preto dotknutá osoba pociťuje menšiu potrebu dávať úplatok. Preto vidíme špecifikum vzťahu lekár, pacient a jeho zdravie ako ďalší faktor spôsobujúci a podporujúci korupciu v zdravotníctve. Vyššie uvedené faktory nepovažujeme za jediné, ktoré spôsobujú korupciu v oblasti zdravotníctva. Korupcia je fenomén, ktorý najvýznamnejší rozvoj zažil pravdepodobne v čase minulého režimu. Ponuka bola nižšia ako dopyt, čo taktiež podporovalo korupčné správanie celej spoločnosti. Spoločnosť navyše toto správanie akceptovala a vo väčšine prípadov dochádzalo k úplnej akceptácii a stotožneniu sa s daným stavom. Môžeme to vidieť aj na vysokej miere tolerancie spoločnosti na Slovensku voči korupčnému správaniu. Myslíme si, že podobný efekt pretrváva dodnes a v zdravotníctve je obzvlášť viditeľný. Pacienti poskytujú lekárom úplatok často len z určitého zvyku a zaužívanosti. Je bežnou praxou odovzdať napríklad pred operáciou lekárovi bielu obálku, v nádeji, že operácia bude vykonaná kvalitnejšie, lepšie, možno šetrnejšie. Medzi pacientmi sa dokonca hovorí o sumách, ktoré sa zvyčajne dávajú ako úplatok za ten či onen zákrok a ich odovzdanie vnímajú ako nutnosť. Či však pacient dostáva za poskytnutie úplatku niečo viac, ako len to, na čo má nárok, je otázne. Tento jav je len ďalším z celého spektra javov spôsobujúcich korupčné praktiky v sektore zdravotníctva. Pre presnejšiu charakteristiku úplatkov v súvislosti s konkrétnym lekárskym úkonom si môžeme pomôcť závermi zdravotníckeho portálu medispot, ktorý označil desať najčastejších diagnóz, pri ktorých dochádza k úplatkárstvu: stomatologický výkon tehotenstvo a pôrod endoprotéza bedrového kĺbu endoprotéza kolenného kĺbu operácia platničky chronická vredová choroba 51

53 roztrúsená skleróza operácia žlčníka chronický únik moču Napriek tomu, že prieskumy verejnej mienky, ale napríklad aj bežné diskusné príspevky občanov na internete naznačujú vysokú mieru rozvoja korupcie vo vzťahu lekár pacient a obrovskú latentnosť tohto trestného činu, je uplácanie v tomto vzťahu len časťou veľkého problému. Existuje celý rad ďalších vzťahov, pri ktorých si myslíme, že dochádza ku korupcii. Aj keď média neustále informujú o obrovskom nedostatku financií v zdravotníctve, neznamená to, že tento sektor narába s nevýznamnými prostriedkami. Nákup zdravotníckej techniky, rôzneho doplnkového vybavenia, liečiv, alebo služieb objednávaných nemocnicami zvádza zainteresovaných ku korupčným praktikám. Ich spoločenská nebezpečnosť je snáď ešte vyššia ako pri korupcii medzi pacientom a lekárom. Tieto praktiky totiž významným spôsobom ohrozujú celý systém poskytovania zdravotnej starostlivosti, jeho finančnú kondíciu a stabilitu, ako aj kvalitu poskytovanej liečby. Konkurencia medzi spoločnosťami dodávajúcimi zdravotnícke vybavenie je veľká, čo podporuje snahy získať lukratívne zákazky aj pomocou nezákonných praktík. Niekedy je náročné aj určiť, kde začína byť praktika skutočne nezákonná. Napríklad systém odmeňovania, ktorého súčasťou sú všeobecní lekári, navádza a motivuje k predpisovaniu určitých preparátov. Lekár následne za uprednostňovanie predpisovania konkrétneho lieku dostáva rôzne odmeny, reklamné predmety a darčeky. Samotné darovanie reklamného predmetu však nemožno považovať za nezákonné. Prvok korupcie vidíme až pri súvislosti s konaním lekára (konanie lekára je ovplyvnené prísľubom odmeny). Tiež je nutné zamýšľať sa nad názorom, kde leží zdravá hranica marketingu a kde už začínajú určité záväzky lekára voči farmaceutikom. 52

54 Túto oblasť vníma rizikovo aj Transparency International Slovensko, ktorá vo svojej štúdii o korupcii v zdravotníctve uvádza: V prípade farmaceutických distribučných firiem a farmaceutických výrobcov je veľmi ťažké nájsť hranicu medzi tým, čo považujeme ešte za marketing a čo už nie. V súčasnej problematickej finančnej situácii sa môže zdať úplne normálne, ak distribučná firma ponúka svojím odberateľom - lekárňam pomoc pri realizácii pohľadávok u zdravotných poisťovní, odkupovanie týchto pohľadávok. Takéto partnerstvo môže viesť k upevňovaniu pozície na trhu, vytváraniu siete partnerských lekární a ponuke výhod z toho vyplývajúcich (sľubovaná lepšia sortimentná dostupnosť liekov, ponuka odborných seminárov, ponuka úverov, daňové poradenstvo). Samotné upevňovanie pozície na trhu nie je nič nelegálne, no o výbere nástrojov a prostriedkov by sme mohli mnohokrát polemizovať. ( Na uvedenom príklade vidíme, že farmaceutické spoločnosti nadväzujú vzťahy nielen s lekármi, ale aj lekárňami a snažia sa kontrolovať celú distribučnú sieť a jej chod ovplyvňovať vo svoj prospech. Ani tu však praktiky pri distribúcii a predaji liečiv nekončia. Za korupčné je podľa nášho názoru možné považovať aj prípadné odporúčanie určitej lekárne lekárom. Mnohé lekárne majú tiché dohody s lekármi, aby pacientom odporúčali kúpu predpísaných liečiv v ich lekárni. Tento postup je podľa nášho názoru hrubým zásahom do trhu s liečivami a určitým subjektom poskytuje neprimeranú konkurenčnú výhodu. Podobná, podľa nášho názoru v praxi častá varianta, je prípad, keď pacient užíva dlhodobo lieky a lekár mu každé tri mesiace necháva lekársky predpis v konkrétnej lekárni. V takom prípade je veľmi nepravdepodobné, že pacient si predpis prevezme a lieky zakúpi v inej lekárni. Vyššie uvedené však nie sú jediné spôsoby, ktoré používajú farmaceutické spoločnosti na získanie rôznych výhod na trhu. Do systému 53

55 sú zapojené aj veľké zdravotnícke zariadenia. Tie síce nakupujú časť produktov cez výberové konania, ich transparentnosť je však otázna. Prax potvrdzuje, že správne nastavenie kritérií môže značne ovplyvniť výsledok takéhoto výberového konania. Myslíme si, že najviac finančných prostriedkov zo systému uniká pri nákupe najdrahšieho vybavenia. Vysoká cena vytvára veľký záujem a poskytuje široký priestor na prípadné uplácanie managementu týchto zariadení. Problematické môžu byť teda aj výberové konania, najjednoduchšie však môže korupcia vznikať pri priamom nákupe. Tu záleží čiste na preferenciách managementu nemocníc, produkty ktorej firmy uprednostnia. Riziká priameho nákupu môžeme teda označiť za veľmi veľké. Vedecký a technický pokrok zabezpečujú aj rýchly vývoj a napredovanie technológií v oblasti zdravotnej starostlivosti a je teda prirodzené, že vybavenie nemocníc sa musí obnovovať v pravidelnom intervale. V posledných rokoch sa však vyskytli prípady, kedy bolo vybavenie nakupované len za účelom čerpania finančných prostriedkov zo zdravotníctva. Absencia odborníkov zabránila možnosti používať čerstvo zakúpené moderné prístrojové vybavenie a investované prostriedky teda vôbec nepriniesli skvalitnenie poskytovania zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, z akého dôvodu nebola pri nákupe skúmaná samotná možnosť používania tohto prístroja. Môžeme povedať, že vo väčšine prípadov súvisí korupcia s využívaním finančných prostriedkov v zdravotníctve. V tejto súvislosti je potrebné zamyslieť sa aj nad rizikovosťou koncentrácie majetku. V mnohých krajinách sú bežné prípady, kedy jedna finančná skupina vlastní väčšinu súkromných zariadení poskytujúcich zdravotnú starostlivosť (plastické kliniky...) a zároveň vlastní aj sieť nemocníc. Tento celok dopĺňa sieť vlastných lekárni a napríklad vlastná zdravotná poisťovňa. Subjekty, ktoré sa javia ako samostatné, sú súčasťou obrovského celku a pohyb kapitálu je len v jeho vnútri. Nemôže v týchto 54

56 prípadoch dochádzať ku zvýhodňovaniu vlastných zdravotných poistencov? Ako tu fungujú trhové mechanizmy? A je zdravotníctvo sektor, v ktorom by podnikanie chápané ako činnosť smerujúca k produkcií zisku mala fungovať bez kontroly a určitých obmedzení na takejto vysokej úrovni? V tejto časti práce sme uviedli mnohé špecifiká z oblasti zdravotného systému, ktoré spôsobujú odlišný charakter korupcie v tejto oblasti. V nasledujúcej časti práce sa pokúsime navrhnúť systémové opatrenia, ktorých účelom bude potláčať tieto korupčné praktiky. Systémové protikorupčné opatrenia Ako sme už povedali, korupcia je nežiaduci stav, z ktorého zvyčajne profitujú obe zúčastnené strany (osoba, ktorá úplatok dáva ako aj osoba, ktorá ho prijíma). Tieto osoby zároveň majú záujem, aby sa o ich korupčnom správaní nikto nedozvedel. Poškodený je vždy niekto tretí, ktorý často o tejto skutočnosti nemá informácie. A práve táto skutočnosť najviac komplikuje odhaľovanie korupcie a spôsobuje jej vysokú latentnosť. Odhaľovanie korupcie podľa nášho názoru značne komplikuje aj nálada v spoločnosti na Slovensku. Prípadný oznamovateľ korupcie je vnímaný ako udavač a človek s pochybným charakterom. Myslíme si, že tieto nálady pretrvávajú v spoločnosti z čias minulého režimu, kedy fungovala tajná polícia Štátna bezpečnosť (skratka ŠtB) a jej činnosť bola vnímaná veľmi negatívne. ŠtB bol komunistický útvar, ktorý preukázateľne vykonával nezákonné akcie v prospech komunistickej strany. Spoločnosť žiaľ pravdepodobne nerozlišuje medzi spravodajskou činnosťou takéhoto útvaru v dobe minulého režimu a občianskou zodpovednosťou pri odhaľovaní trestnej činnosti, ktorej škodlivosť má celospoločenský charakter. V tejto oblasti navrhujeme opatrenia, ktoré by sa snažili o zmenu nálad v spoločnosti. Informovanie občanov je veľmi dôležité. Preto 55

57 myslíme, že jedným z opatrení by mohla byť informačná kampaň zameraná na zvýšenie povedomia občanov. V záujme každého občana by mala byť snaha zvýšiť počet odhalených trestných činov korupcie. Korupcia totiž poškodzuje každého nezúčastneného. Na zmenu spoločenského povedomia však nestačí len informačná kampaň. Vhodným spôsobom je potrebné zmeniť aj systém vzdelávania a do vyučovacieho procesu začleniť hodiny, ktoré žiakov a študentov oboznámia s korupciou, jej spoločenskou nebezpečnosťou, následkami a možnosťami boja proti nej. Tento názor podporuje aj nezisková mimovládna organizácia Transparency International, ktorá vypracovala celé spektrum pomôcok pre takúto výučbu. Druhé opatrenie, ktoré navrhujeme, je vyššia ochrana oznamovateľa. Pri už spomenutých postojoch spoločnosti sa mnohí ľudia boja oznámiť prípady korupcie, a to aj napriek tomu, že im taký stav nevyhovuje a vidia jej nebezpečnosť. Je preto dôležité, aby oznamovateľ korupcie videl, že je chránený a štát pristupuje zodpovedne k jeho oznámeniu. Za zváženie podľa nášho názoru stojí aj zriadenie jednotnej anonymnej linky, kde bude občanom umožnené anonymne nahlásiť všetky prípady korupcie z ľubovoľnej oblasti. Uvedomujeme si možné riziká zneužitia takejto linky na vybavovanie si rôznych osobných sporov, alebo ľahkej možnosti ako škodiť konkurencii. Napriek uvedenému si jej existenciu vieme predstaviť. Aj keď podobné snahy vidíme v protikorupčných linkách viacerých ministerstiev, ich nejednotnosť podľa nášho názoru značne komplikuje bežným občanom ohlasovanie korupcie, a to či už v oblasti zdravotníctva alebo iných odvetví. Ani informovanosť verejnosti o takýchto linkách nie je veľká, čo určite nenapomáha ich využívaniu. Častý názor, ktorý prevláda v spoločnosti aj v odbornej literatúre hovorí, že korupcia vzniká z nedostatočného platového ohodnotenia lekárov a pracovníkov v zdravotníctve. Aj keď pravdivosť uvedeného tvrdenia je ťažké posúdiť, nemyslíme si, že zvýšenie platov odstráni 56

58 korupciu v zdravotníctve. Tento názor potvrdzujú aj závery, ktoré urobil Health Policy Institute. Ten tvrdí, že ku korupcii nedochádza z núdze, ale z nenásytnosti. Najmenej korupčná je skupina lekárov, bez atestácie, a to aj napriek tomu, že platové ohodnotenie tejto skupiny je najnižšie. Najvyššia miera korupcie je u vedení jednotlivých oddelení a u vedenia nemocnice. Pre lepší prehľad prikladáme graf, z ktorého čerpal informácie aj Health Policy Institute: VS východné Slovensko ZS západné Slovensko (Mužík, R.: Analýza korupcie v zdravotníctve na Slovensku Diplomová práca, Fakulta sociálnych a ekonomických vzťahov Univerzity Komenského, 2011, Bratislava) V uvedenom grafe vidíme vnímanie korupcie lekármi a pacientmi, s rozdelením na západné a východné Slovensko. Považujeme za zaujímavé, ukázať aj vnímanie dôvodov korupcie lekármi a pacientmi: 57

59 VS východné Slovensko ZS západné Slovensko (Mužík, R.: Analýza korupcie v zdravotníctve na Slovensku Diplomová práca, Fakulta sociálnych a ekonomických vzťahov Univerzity Komenského, 2011, Bratislava) Na uvedených grafoch vidíme zaujímavý paradox. Lekári aj pacienti vnímajú ako dôvod korupcie nízke platové ohodnotenie a zároveň obidve skupiny sa stotožňujú s tvrdením, ktoré sme už načrtli, že najnižšia miera korupcie je u lekárov s najnižším platom. Môžeme teda konštatovať, že primerané platové ohodnotenie je dôležité, podľa nášho názoru však zvyšovanie platov nie je nástrojom, ktorým možno odstrániť korupciu. Rovnako nízke platy nie sú príčinou korupcie. Ďalšiu možnosť ako znížiť mieru korupcie hlavne vo vzťahu lekár pacient vidíme vo zvýšení trestnej sadzby za trestné činy prijímania úplatku, podplácania a nepriamej korupcie, ktoré upravujú korupciu. Zvýšením trestnej sadzby by podľa nášho názoru malo odstrašujúci charakter a korupcia by bola zúčastnenými stranami vnímaná ako výrazne rizikovejšia. Napriek tomu, že represiu nevnímame ako všeliek, veríme, že v systematickom boji proti korupcii má svoje nezastupiteľné miesto. Ďalšou možnosťou ako znížiť korupciu je prijatie vhodných opatrení, ktoré obmedzia voľnosť v rozhodovaní. Tento typ opatrenia má význam hlavne pri korupcii v súvislosti s nákupom zdravotníckej techniky, rôzneho doplnkového vybavenia, liečiv, alebo služieb objednávaných 58

60 nemocnicami. Obmedzenie a kontrola právomocí managementu týchto zariadení zníži mieru subjektivizmu a nekompetentnosti v rozhodovaní. Znížiť subjektivizmus pri rozhodovaní možno hlavne týmito spôsobmi: štandardizáciou a formalizáciou rozhodovacích postupov obmedzovanie osobného kontaktu a jeho nahrádzanie modernými technológiami (elektronická komunikácia a podobne) kolektívne rozhodovanie vo výberovom konaní. Uvedené spôsoby zvýšia kvalitu rozhodovania, jeho nestrannosť a nezaujatosť a zároveň sa zníži aj možnosť neúmyselného zlyhania. Svojvoľnosť v rozhodovaní možno znížiť aj verejnou kontrolou. Preto vnímame veľmi pozitívne snahy, ktoré vedú k zverejňovaniu uzatvorených zmlúv. Kontrola verejnosti a médií je dôležitý prvok, ktorý pomáha odhaľovať prípadné nedostatky vo výberovom procese. V tejto súvislosti navrhujeme aj zverejňovanie kritérií, podľa ktorých sa napríklad v konkrétnom výberovom konaní rozhodovalo a spoluúčasť viacerých osôb na rozhodovaní. Aj tieto opatrenia môžu obmedziť, prípadne aspoň sťažiť páchanie korupcie. Napriek tomu, že niektorí teoretici tvrdia, že každý človek je uplatiteľný a rozdielna je len suma, ktorá je na to potrebná, si myslíme, že s korupciou ako spoločenským fenoménom je potrebné bojovať a potláčať ho. Určite nebude možné potlačiť ho úplne, ale čím vyššia bude miera jeho ústupu, tým zdravšia bude spoločnosť, v ktorej žijeme. Veríme, že príspevok ponúka prehľad najzákladnejších faktorov spôsobujúcich korupciu v zdravotníctve, ako aj systémové opatrenia, ktoré korupciu obmedzujú, alebo jej zabraňujú. 59

61 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. Mužík, R.: Analýza korupcie v zdravotníctve na Slovensku Diplomová práca, Fakulta sociálnych a ekonomických vzťahov Univerzity Komenského, 2011, Bratislava 2. PERCEPCIA KORUPCIE NA SLOVENSKU, JANUÁR 2012, dostupné: 3. PODOBY KORUPCIE NA SLOVENSKU I. Dostupné na internete: 4. CHMELÍK, J. a kol. Pozornosť, úplatek a korupce. Praha : Linde Praha, a.s., ISBN X. 5. WORLD HEALTH STATISTICS Dostupné na internete: S2012_Full.pdf Mgr. Jozef GABÍK Fakulta práva Paneurópska vysoká škola Tomášikova Bratislava Slovenská republika j.gabik@gmail.com 60

62 ZÁSADY SYSTÉMU PROGRAMOVÉHO RIADENIA ŠTÁTNEJ SLUŽBY NA ÚRADE PRE ŠTÁTNU SLUŽBU Z POHĽADU MOŽNÉHO IDENTIFIKOVANIA KORUPČNÉHO SPRÁVANIA Vladimír GECELOVSKÝ Abstrakt: Cieľom tejto štúdie je poukázať na to, aké miesto zaujímalo programové riadenie štátnej služby na zrušenom Úrade pre štátnu službu z pohľadu možného identifikovania korupčného správania v štátnej službe. Jednalo sa o adresné stanovenie práv a povinností štátnych zamestnancov, aby sa predchádzalo možnému korupčnému správaniu. Kľúčové slová: štátna služba, štátny zamestnanec, verejná správa, štátna správa, riadenie štátnej služby ÚVOD Korupcia je podľa názorov širokej verejnosti na Slovensku, jedným z najzávažnejších spoločenských problémov. Pociťovaná je, v rozdielnej miere, napríklad v oblasti zdravotníctva, súdnictva, ale aj v oblasti verejnej správy. S hodnotením stavu korupcie na Slovensku v rôznych podobách sa stretávame takmer na každom kroku. Charakteristickou črtou transformačného obdobia v SR tak ako aj v ostatných krajinách strednej a východnej Európy bola zmena primárnych i sekundárnych legislatívnych noriem, metódy manažmentu a priority v systéme základných etických noriem a hodnôt. Súčasťou týchto procesov, prebiehajúcich vo verejnom sektore, je mnohokrát určitá neadresnosť, čo v kombinácii s nedostatkom transparentnosti má za následok rast nelegálneho a korupčného správania zamestnancov v štátnej správe. Preto je potrebné sa oboznamovať s tým ako sa jednotlivé úrady snažili resp. sa snažia bojovať s týmto neduhom. S tohto pohľadu je zaujímavý 61

63 postup Úradu pre štátnu službu, ktorý sa snažil do svojej činnosti zaviesť tzv. programové riadenie štátnej služby s akcentom na stanovenie práv a povinností štátu a štátneho zamestnanca. 1 TEORETICKÝ ROZBOR Predmetom tzv. programového riadenia štátnej služby bolo zabezpečiť jednotný postup pri úprave právnych vzťahov štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby, pričom obsahom vykonávania štátnej služby boli práva a povinnosti štátu a štátneho zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej služby alebo súvisiace s vykonávaním štátnej služby (GECELOVSKÝ,V., 2004). Právne vzťahy štátnych zamestnancov predstavovali a predstavujú osobitnú ucelenú úpravu právneho postavenia štátnych zamestnancov, ktorí plnia úlohy štátnej správy alebo vykonávajú štátne záležitosti, v služobnom úrade a v príslušnom odbore štátnej služby. Zákon o štátnej službe č. 312/2001 Z. z. ( ďalej len zákon )vytvoril legislatívnu bázu na začatie dlhodobého procesu budovania štátnej služby na princípe profesionality, nestrannosti a politickej nezávislosti. Zákon vniesol nový demokratický rozmer do vzťahu zamestnaneczamestnávateľ. Vydaním etického kódexu a jeho aplikáciou vniesol novú dimenziu do vzťahu štátny zamestnanec občan. Podľa všeobecných princípov Etického kódexu koná štátny zamestnanec profesionálne. Rozhoduje na základe riadne zisteného skutkového stavu veci, pričom dbá na rovnosť účastníkov a správa sa tak, aby nenarúšal dôveru verejnosti v nestrannosť a objektivitu svojho rozhodovania. Štátnu službu vykonáva na vysokej odbornej úrovni, ktorú si prehlbuje priebežným vzdelávaním (GECELOVSKÝ,V.,2009). Štátny zamestnanec koná v styku s verejnosťou, ako aj s ostatnými zamestnancami služobného úradu a so zamestnancami iných úradov čestne, korektne a v súlade so zásadami služobného správania. V prípade konfliktu záujmov, štátny zamestnanec koná vždy vo verejnom záujme a je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť ku konfliktu verejného záujmu s osobnými záujmami štátneho zamestnanca. 62

64 Štátny zamestnanec nevyžaduje, ani neprijíma žiadne dary, ani iné výhody, ktoré by mohli mať vplyv na jeho rozhodovanie a profesionálny prístup k veci. Ako všeobecné ustanovenie sa uvádza, že štátny zamestnanec upozorní predstaveného na porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov, služobných predpisov alebo tohto kódexu iným štátnym zamestnancom bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o porušení dozvie. Teda právo odmietnuť plnenie služobnej úlohy, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a služobnými predpismi, je zaručené, no jeho praktická efektívnosť je problematická vzhľadom na nejasnú právnu ochranu tých, ktorí sa postavia proti plneniu sporných pokynov. K bolo v štátnej službe na Slovensku systemizovaných miest. Z toho bolo obsadených a voľných. Čo sa týka podielu počtu štátnozamestnaneckých miest na prípravnej, dočasnej a stálej štátnej službe v percentuálnom vyjadrení - 14 % bolo v prípravnej, 80,25 % v dočasnej a 5,75% v stálej štátnej službe. Vláda SR vo svojom programovom vyhlásení pre rok 2003 proklamovala : efektívny, štíhly a nie drahý štát, znižovanie administratívy v štátnej správe, odbyrokratizovanie a modernizovanie verejnej správy a dokončenie reformy verejnej správy. Na základe uvedeného Úrad pre štátnu službu (ďalej len úrad ) ako ústredný orgán štátnej správy pre túto oblasť rozpracoval kľúčové úlohy, a to : 1) Zabezpečenie jednotného postupu pri uplatňovaní zákona o štátnej službe vo vzťahu k problematike organizácie a efektívnosti fungovania štátnej služby, 2) Príprava systemizácie a organizačného usporiadania služobných úradov, 3) Uplatňovanie štátnozamestnaneckých vzťahov, 4) Organizačné zabezpečenie problematiky ľudských zdrojov v štátnej službe. Integrácia stratégie ľudských zdrojov do celkovej stratégie štátnej služby mala nesporný význam. Pri personálnej stratégii sa jednalo najmä o formovanie pracovnej sily, rozvoj štátnych zamestnancov, získavanie a výber štátnych zamestnancov, odmeňovanie a motivácia a štátnozamestnanecké vzťahy. V oblasti personálnej politiky išlo najmä o zamestnávanie ľudí, 63

65 odmeňovanie, vzdelávanie a rozvoj, štátnozamestnanecké vzťahy, zdravie a bezpečnosť a pracovné prostredie. Z hľadiska politiky zamestnávania ľudí v štátnej službe išlo najmä o plánovanie ľudských zdrojov, kvality štátnych zamestnancov, povyšovania do tried, rovnosť príležitostí, nadbytočnosti, služobnej disciplíny, sťažností a pod. Úspešné plnenie kľúčových úloh štátnej služby bolo podmienené zvládnutím procesu personálneho riadenia a zvládnutím problematiky organizácie a efektívnosti štátnej služby. Úrad rozložil zvládnutie procesu personálneho riadenia do postupnosti šiestich krokov: 1. organizačne prepojiť osobné úrady a vymedziť ich právomoci 2. definovať význam a postavenie personálneho riadenia v štátnej službe a vypracovať stratégiu personálneho riadenia 3. vypracovať všetky potrebné služobné predpisy a vykonávacie vyhlášky 4. vypracovať metodiku personálnych činností 5. implementovať pravidlá personálneho riadenia 6. informatizovať personálne riadenie. Zvládnutie problematiky organizácie a efektívnosti štátnej služby bolo podmienené postupnosťou ďalších piatich krokov : 1. vypracovať jednotné zásady systemizácie a organizačného usporiadania služobných úradov, 2. zredukovať počet štátnych zamestnancov v služobných úradoch, 3. vypracovať a zaviesť štandardy výkonov v štátnej službe, 4. postupne zavádzať trhový mechanizmus do štátnej služby, 5. zefektívniť a skvalitniť riadiace a administratívne procesy prechodom na digitálnu administratívu a prehodnotením existujúcich procesov. V oblasti systemizácie Úrad pri uplatňovaní zákona o štátnej službe prihliadal najmä na vymedzenie rozsahu systemizácie, spôsob prípravy schvaľovania a vedenia systemizácie, charakteristiku systemizovaného miesta, pravidlá jednotnej evidencie systemizovaných miest a jednotné označovanie stupňov riadenia (GECELOVSKÝ, V., 2010). 64

66 Z uvedeného vyplýva, že riadenie štátnej služby vyžaduje politickú angažovanosť a riadiacu zodpovednosť, ktorá zabezpečí, aby verejná správa plnila v prvom rade svoje funkcie v súlade s právnym poriadkom a súborom uznávaných princípov verejného práva, a po druhé, aby verejná správa bola schopná efektívne dosiahnuť ciele verejnej politiky, ktoré jej stanovila právoplatne zvolená vláda (DAVID, R. Ed., 1974). Skúsenosti z mnohých členských štátov EÚ poukazujú na potrebu zabezpečiť systém riadenia, ktorý prinúti štátnych zamestnancov riadne si plniť ich úlohy a súčasne zachová jednotné riadenie v rámci celej správy (ARNULL, A.,1990). Riadenie štátnej služby v rámci verejnej správy by malo byť teda plánované ako úloha štátu, ktorá prechádza z vlády na rezortné ministerstvá a štátne orgány, a určuje vhodné rozdelenie úloh a zodpovedností čím sa predíde možnému korupčnému správaniu zamestnancov (CRAIG, P.P.,1989). Rozhodnutia verejnej správy vychádzajú zo zákona a iných právnych noriem interpretovaných na základe bežných štandardov súdnej interpretácie, pričom sú plne kontrolovateľné riadne fungujúcimi súdmi. Pracovníkmi verejnej správy sú osoby s primeraným všeobecným vzdelaním a vzdelaním v oblasti súvisiacej s verejným sektorom, ktoré absolvovali prípravu a majú skúsenosti z práce v určitých špecifických oblastiach verejného sektora zodpovedajúcich stanoveným úlohám. Menovania do funkcie a platové podmienky sú založené na zručnostiach, vedomostiach a výkonnosti namiesto konexií. Sú zabezpečené otvorené postupy náboru zamestnancov, poskytovanie informácií o voľných miestach, pričom výsledky a dôvody výberu by mali byť zverejnené a odôvodnené. Verejný záujem je pri rozhodovaní prvoradý, pričom musí byť zabezpečená objektívnosť a nestrannosť. Hlavným cieľom štátnej alebo verejnej služby by teda malo byť poskytovať spoločnosti služby, ktoré sú kvalitné, včasné a zodpovedajú očakávaniam obyvateľstva. To znamená, že štátna služba a verejná správa nie sú samoúčelné, ale plnia v spoločnosti dôležitú a nezastupiteľnú funkciu. 65

67 ZÁVER Podľa niektorých prieskumov verejnej mienky, korupcia je v oblasti štátnej správy sústredená jednak na najnižších úrovniach riadenia štátnej správy, ako aj na vrchole riadiacej pyramídy. Významnú úlohu tu zohráva skutočnosť, že nie je možné presne determinovať rozsah korupcie v štátnej správe. Tí, ktorí ňou boli alebo sú postihnutí, verejne o nej hovoria iba výnimočne. Prieskumy verejnej mienky, sociologické prieskumy a štúdie neposkytujú dostatočné číselné údaje, svedčiace o objeme korupčnej činnosti. Sú iba potvrdením existencie korupčných aktivít, pričom ich rozsah sa spravidla určuje na báze monitoringu názorov občanov v kombinácii so štatistickým odhadom. Nedostatky v oblasti právneho postavenia zamestnancov štátnej správy (ale rovnako aj samosprávy) úzko súvisia aj s kreovaním ich ekonomického postavenia. Súčasná legislatívna úprava, má za následok nestabilné ekonomické a právne postavenie zamestnancov v štátnej sfére. Prax nám však ukazuje, že takéto prostredie môže byť v priamej úmere k rozsahu korupčného správania štátnych zamestnancov, čo si zrejme vyžiada v tejto oblasti prijať nutné a účinné riešenia. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. ARNULL, A.: The General Principles of EEC Law and the Individual, Leicester University Press, Leicester CRAIG, P.P.: Administrative Law, London, Sweet&Maxwell, DAVID, R. Ed.: The Different Conceptions of the Law. In: The Legal Systems of the World, their Comparsion and Unification. Volume II. Chapter 1. Tübingen GECELOVSKÝ,V.: Štátna služba na Slovensku. Victoria - ISBN X Prešov, 2004, s. 5. GECELOVSKÝ, V.: Štátna služba na Slovensku z pohľadu verejnej správy. In: SPOLOČNOSŤ KULTÚRA EKONOMIKA NO 2, Vysoká škola 66

68 medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove,2009, ISBN , s GECELOVSKÝ, V.: Aspekty riadenia štátnej služby z pohľadu integrujúcej sa Europy, In: EU Bratislava, PHF Košice, KVALITA VZDELÁVACIEHO PROCESU V RÁMCI VYSOKÉHO ŠKOLSTVA SR SYSTÉM MANAŽÉRSTVA KVALITY V ŠKOLSTVE, 2010, ISBN Doc. JUDr.Vladimír GECELOVSKÝ, CSc. Stredoeurópska vysoká škola v Skalici Kráľovská 386/ Skalica Slovenská republika vl_ge@yahoo.com 67

69 KORUPCIA VO VEREJNEJ SPRÁVE Veronika GERBELOVÁ Abstrakt: Najväčšia hrozba stability demokratického a právneho štátu ako aj trhovej ekonomiky je korupcia. Zákazka vo verejnom obstarávaní je veľmi lukratívna, pretože vo verejnej správe ide o veľké dodávky a finančná úhrada za ne je v zásade spoľahlivá. Práve, toto je ten dôvod, ktorý motivuje podnikateľské subjekty ku korupcii. V príspevku skúmame príčiny vzniku a rozvoja korupcie vo verejnom obstarávaní. V druhej časti tohto príspevku, sme sa pokúsili zadefinovať niektoré systémové opatrenia, ktoré majú napomáhať v boji s korupciou v tejto oblasti. Kľúčové slová: korupcia, verejná správa, verejné obstarávanie, transparentnosť, protikorupčnosť Korupcia je spoločenský jav vnímaný ako jedna z najväčších hrozieb pre stabilitu demokratického a právneho štátu i trhovej ekonomiky Ministerstvo vnútra SR Korupcia, nás sprevádza od počiatku, teda od vtedy, ako je tu ľudstvo samo. Ide o závažný celospoločenský problém, morálny, etický, ale aj ekonomický. Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. definuje korupciu ako: Skazenosť, predajnosť, úplatkárstvo Medzinárodná organizácia Transparency International Slovensko, zadefinovala korupciu ako: zneužívanie zverenej moci na súkromný úžitok alebo prospech, alebo inak povedané, zneužitie zverených právomocí na súkromné výhody, ktoré sú výhodami, nie len pre 48 IVOR a kol.: Trestné právo hmotné, osobitná časť, druhé vydanie, Bratislava, IURA EDITION, 2010, str

70 konkrétnu osobu, ale aj jej členov rodiny, známych, politické strany a pod 49. V súčasnej dobe, neexistuje krajina, ktorá by sa s touto problematikou, teda korupciu úplne vyrovnala. Krajiny, kde je miera úplatkárstva a korupcie nižšia, žijú vyšším životným štandardom, ako krajiny, kde je korupcia na výstupe, pričom prosperita krajiny klesá, a verejnosť žije nižším životným štandardom, mnohokrát až na hranici chudoby. Na základe skúmaných zdrojov o korupcii, musíme povedať, že v súčasnosti je korupcia závažným protispoločenským zdrojom obohacovania sa. Takéto, podvodné obohacovanie, vyplýva z trestných činov proti súkromnému a verejnému majetku i trestných činov hospodárskych, trestných činov proti fungovaniu trhovej ekonomiky. Pre ucelenosť, je dôležité spomenúť, že korupcia ako trestný čin, je najčastejšie v priamom spojení vyššie s uvedenými trestnými činmi, teda nevystupuje ako samostatný trestný čin korupcie. Korupčné správanie, v Slovenskej republike spôsobuje spomalenie rozvoja vo verejnom, a tak aj v súkromnom sektore, pretože korupcia a úplatkárstvo je v takom vysokom štádiu, že tento protispoločenský jav môžeme považovať za systémovú poruchu. 1 VEREJNÉ OBSTARÁVANIE A KORUPCIA Oblasť, kde sa vyskytuje veľké percento korupčnosti je verejné obstarávanie. Môžeme povedať, že verejné obstarávanie, predstavuje hlavný zdroj korupcie vo verejnej správe. Verejným obstarávaním, sú postupy podľa zákona o verejnom obstarávaní, ktorými sa zadávajú zákazky na dodanie tovaru, zákazky na uskutočnenie stavebných prác, zákazky na poskytnutie služieb, koncesia a súťaž návrhov. Hlavnými princípmi verejného obstarávania podľa Transparency International sú:

71 Hospodárnosť- dotýka sa najmä cien prác, tovarov a služieb, ale môže sa dotýkať aj iných kritérií, ktoré ovplyvňujú ekonomický prínos pre obstarávateľa, ako sú cena obstarania, výkon a využiteľnosť služby a pod, Efektívnosť zahrňuje systém, pracujúci v danom časovom rámci s minimom byrokracie a zodpovedajúci potrebám konečného užívateľa prác, služieb a tovarov, Nediskriminácia znamená, že sa neuplatnia nepotrebné obmedzenia účasti vo verejnom obstarávaní o konkrétnu objednávku. To nebráni obstarávateľovi, aby trval na tom, že účasť môže byť obmedzená na kvalifikované firmy, alebo aby stanovil prísne ukazovatele, s ohľadom na kvalitu obstarávaných prác, tovarov alebo služieb Transparentnosť charakterizujú ju jasné pravidlá a prostriedky na overenie plnenia týchto pravidiel. Prostriedkami na zabezpečovanie transparentnosti sú, verejné vyhlásenia metód verejného obstarávania, účasť uchádzačov na otváraní obálok, dodržovanie vyhlásených podmienok a kritérií a verejné vyhlasovanie výsledkov a víťazov. Prostriedkami na overovanie transparentnosti sú protokoly, ktoré sú prístupné verejným audítorom a zainteresovaným stranám, ako sú neúspešní uchádzači, ktorí chcú poznať dôvody, prečo v súťaži neuspeli, Zodpovednosť znamená, že tí, ktorí vykonávajú obstarávanie z poverenia štátu alebo iných verejných orgánov, musia byť zaviazaní trvať na stanovených podmienkach a niesť zodpovednosť disciplinárnu alebo aj trestnú za zlyhanie pri plnení svojich záväzkov 50 Zadávateľom, verejného obstarávania je Slovenská republika zastúpená svojimi orgánmi, obec, vyšší územný celok, právnická osoba založená alebo zriadená na osobitný účel plnenia potrieb vo všeobecnom záujme, ktoré nemajú priemyselný charakter ani komerčný charakter, a je úplne alebo z väčšej časti financovaná verejným obstarávateľom, je kontrolovaná verejným obstarávateľom alebo verejný obstarávateľ alebo

72 volí viac ako polovicu členov jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu, združenie právnických osôb, ktorého členom je aspoň jeden z verejných obstarávateľov uvedených v predchádzajúcich bodoch. Uchádzač, na účely zákona o verejnom obstarávaní je fyzická osoba, právnická osoba alebo skupina takýchto osôb, ktorá na trhu dodáva tovar, uskutočňuje stavebné práce alebo poskytuje službu a predložila ponuku. Záujemca, na účely zákona o verejnom obstarávaní je fyzická osoba, právnická osoba alebo skupina takýchto osôb, ktorá na trhu dodáva tovar, uskutočňuje stavebné práce alebo poskytuje službu a má záujem o účasť v užšej súťaži, v rokovacom konaní alebo v súťažnom dialógu, alebo si vo verejnej súťaži prevzala súťažné podklady. Verejná správa a jej organizácie si prostredníctvom verejného obstarávania zabezpečujú dodávky tovaru, služieb a práce, ktoré potrebujú pre chod verejnej správy. Financie, verejná správa získava hlavne od občanov, a to formou daní a poplatkov. Z odbornej literatúry vyplýva, že s týmito prostriedkami, verejná správa hospodári neefektívne. Predpokladáme, že dôvod, ktorý spôsobuje tento fakt je, že verejná správa si tieto prostriedky nevytvorila. Preto, je potrebné regulovať hospodárenie štátu určitými nástrojmi, t.j. regulovať aj systém verejného obstarávania. Získať zákazku, vo verejnom obstarávaní je veľmi lukratívne, pretože vo verejnej správe ide o veľké dodávky a finančná úhrada za ne je v zásade spoľahlivá. Práve, toto je ten dôvod, prečo majú podnikatelia mimoriadny záujem o obstarávanie pre verejnú správu, a sú za takúto príležitosť, pripravení a ochotní urobiť čokoľvek. A na druhej strane, si aj zamestnanci verejne správy uvedomujú benefity, týchto zákaziek. Uvedomujú si, že podnikatelia sú ochotní za poskytnutie takejto zákazky, poskytnúť primeraný úplatok, teda tu nastupuje protispoločenský jav korupcia. Aj keď existujú pravidlá, je možné, že úradník, ktorý má za úlohu verejné obstarávanie, má záujem na tom, aby sa víťazom stal vopred určený uchádzač. Na základe tohto záujmu, vedia nastaviť podmienky 71

73 a kritéria súťaže. Mnohokrát sú tieto podmienky diskriminačné, čiže sa tu zahmlieva transparentnosť, čo má zas za následok zníženie počtu uchádzačov o súťaž. Na margo problému, musíme poznamenať, že nediskriminácia je spolu s transparentnosťou jedným zo základných princípov európskeho práva pre verejné obstarávanie. Okrem takto zmanipulovaných súťaží, poznáme aj podprahové metódy verejného obstarávania. Ide o tzv. neprioritné služby, ktoré sa nemusia zverejňovať vo Vestníku verejného obstarávania. Sú to také typy služieb, pri ktorých sa využíva zjednodušená forma obstarávania bez ohľadu na finančný limit. Podľa zákona boli tieto neprioritné služby legálne, no z pohľadu etického kódexu, to tak nie je. V marci tohto roku bol predložený návrh poslanca Smeru SD Michala Begačku, o zákazkách do päť miliónov euro. Ide takzvane o podlimitné zákazky, ktoré by sa mali uplatňovať pri tovaroch do 130 tisíc euro alebo do 200 tisíc euro. Ďalej, pri službách do ,-- alebo do ,-- a nakoniec pri stavebných prácach, pričom hodnota tých prác nesmie presahovať 5 miliónov. Podľa názoru poslankyne SDKÚ- SD Lucii Žitňanskej, sa pri týchto podlimitných zákazkách, vytvára priestor pre korupciu. Podľa jej názoru, je táto hranica limitu nastavená príliš vysoko. Opozícia poukazovala na fakt, že hrozí situácia, pri ktorej sa budú predražovania zákaziek, nakoľko sa obíde súťaženie. Čo vlastne spôsobuje korupciu vo verejnom obstarávaní? Medzinárodná organizácia Transparency International hovorí, že sú to nedostatky v legislatíve, teda v zákone o verejnom obstarávaní, a zároveň nekorektný postup pri realizácií obstarávania, ktorý zahrňuje oblasť porušovania a nedodržiavania právnych predpisov, a princípov verejného obstarávania, nedostatky a nepresnosti v procese obstarávania, nedostatočná kvalifikácia obstarávateľov atď. Hlavné príčiny nedostatočnej transparentnosti v súvislosti s nedodržiavaním právnych predpisov o verejnom obstarávaní, vytvárajú oblasť vhodnú pre korupciu a úplatkárstvo. Ide hlavne o dôvody ako: 72

74 - Nedostatočné vyhlásenie verejného obstarávania, - Nedostatočne jasné súťažné podklady, - Diskriminácia uchádzačov, - Byrokracia v procese obstarávania, - Nedodržovanie predpisov o verejnom obstarávaní. Korupcia v obstarávaní môže mať rôzne formy: Pri plánovaní - Úmyselné nesprávne stanovenie potrieb, resp. stanovenie zadania tak, aby uprednostňovalo konkrétneho dodávateľa, no môže to byť aj umelo navýšení rozpočet Pri zadávaní a vyhodnocovaní ponúk obstarávateľ môže tak upraviť kritéria na hodnotenie ponúk, aby zvýhodnili konkrétneho uchádzača, alebo môže obstarávateľ zámerne inak interpretovať kritéria, či dokonca môže tieto kritéria zmeniť. V rámci korupčného správania môže dôjsť aj k takým praktikám, ako neoprávnené vylúčenie z verejnej súťaže, ďalej, poskytnutie informácií niektorému z uchádzačov ešte pred zverejnením súťaže, získanie ponúk od spriatelených konkurentov, uvedenie zlej adresy na zaslaných dokumentoch k súťaži, prijímanie návrhov doručených po termíne Pri podpise zmluvy a samotného výkonu obstarávateľ pri uchádzaní o zákazku nereálne nastavil nízku cenu a počas výkonu dodávky, dodatkom navýši cenu práce. Odhady expertov pre oblasť verejného obstarávania uvádzajú, že približne až 80% verejných súťaží je zmanipulovaných, pričom výška úplatku či už pre úradníkov alebo pre konkurenciu sa pohybuje medzi 10 až 15% z celkovej ceny zákazky. Korupčné správanie, môže nastať aj medzi dodávateľmi, respektíve medzi uchádzačmi o takúto lukratívnu zákazku z verejnej správy, a to poskytnutím úplatku pre iného uchádzača, aby odstúpil zo súťaže atď. 73

75 Rozsah úplatkárstva a korupcie na území Slovenskej republiky, ale aj v iných krajinách sa ťažko odhaľuje, nakoľko principiálne, úplatkárstvo a korupcia sa zamlčuje z oboch strán. V Slovenskej republike, dochádza len k nepatrnému počtu odhalenia trestných činov korupcie a úplatkárstva vo verejnom obstarávaní. Medzinárodná organizácia Transparency International sa dlhodobo venuje sledovaniu a vydávania výsledkov korupčnej činnosti v krajinách. Táto organizácia, podľa prieskumov zaradila Slovenskú republiku asi do polovice ôsmej desiatky poradia, spomedzi všetkých krajín sveta. Medzi krajinami Európskej únie a strednej Európy sa Slovenská republika ocitla na konci poradia za Poľskom, Maďarskom aj Českou republikou. Toto neradostné konštatovanie platí napriek tomu, že máme vládny program boja proti korupcii a pri Úrade vlády SR jej orgán "Centrálnu protikorupčnú jednotku. Pre ilustráciu by sme chceli spomenúť, aspoň jeden príklad korupcie, ktorá bola odhalená na území Slovenskej republiky. Výber strážnej služby pre atómovú elektráreň Mochovce. V roku 2000 obletela médiami správa, o tom, ako musela štátna polícia zabezpečiť ochranu objektu atómovej elektrárne, aj keď prostredníctvom verejnej súťaže, bola vybraná konkrétna strážna služby. Po prešetrení situácie vyšlo najavo, že táto strážna služba, nemala ani len platnú licenciu. Teda, ako je možné, že takáto strážna služba, ktorá nemala úplnú dokumentáciu vyhrala túto súťaž? Samozrejme, odôvodnenie, ktoré bolo poskytnuté verejnosti, je, že išlo len o technickú chybu. Problém strážnej služby pre Mochovce nie je jediným prípadom, ktorý zaváňa korupciou na úrovni jedného z podnikov prirodzených monopolov v SR. 2 NÁVRH PROTIKORUPČNÝCH OPATRENÍ Pre jednu z hlavných a najúčinnejších prostriedkov v boji proti korupcii a úplatkárstvu vo verejnom obstarávaní je transparentnosť 74

76 procesu obstarávania potrebných komodít a informovanosť o tomto procese. Okrem politickej moci, ktorá by mala ako prvá sa angažovať v procese očisťovania verejnej správy od korupcie a úplatkárstva, musíme povedať, že aj občania, by sa mali zaujímať o tento boj. Najdôležitejšou úlohou, ako úspešne vyhrávať boj s korupciu je zmeniť spoločenské myslenie obyvateľstva. Aby nemávli rukou nad korupciu, nezosmiešňovali poctivých uchádzačov o verejné obstarávanie, a taktiež aby neuprednostňovali uchádzačov, ktorým sú praktiky ako podplácanie nie sú neznáme. Teda zvýšenie informovanosti obyvateľstva, na korupciu vo verejnom obstarávaní. Podľa nášho názoru, ďalším vhodným opatrením, je aby sa zaviedli odmeny pre tých, ktorí oznámia korupciu vo verejnom obstarávaní, alebo korupčne správajúceho sa úradníka, a taktiež uchádzača o verejné obstarávanie. Samozrejme, toto obvinenie od anonymného oznamovateľa, by muselo byť preukázané. Výška odmeny, by mohla byť stanovená napríklad na 3% z celkovej výšky obstarávanej ceny, čo by bolo motivujúce, aj pre ostatných uchádzačov, teda medzi sebou by nastala zvýšená kontrola dodržiavania právnych noriem, t.j. zákona o verejnom obstarávaní a sledovanie korupčného správania. Keďže, ide o verejnú súťaž, a nikde nie je zaručená výhra žiadneho uchádzača. Korupčné správanie, by mohlo byť odstránené aj zvýšením platov úradníkov, ktorí sa starajú o verejnú súťaž. Ibaže, tu sa naskytuje problém, aké by muselo byť ohodnotenie týchto úradníkov, nakoľko vo verejnom obstarávaní sa mnoho krát rátajú milióny Eur. Preto máme zato, že okrem dostatočne vysokého ohodnotenia, by sa títo úradníci mali vyberať spomedzi osôb s vysokou kvalifikáciou, morálnymi zásadami a etickým kódexom, čo by sa malo sledovať, napríklad analýzou, jeho doterajších zamestnaní a ich správania sa, a získaní odporúčaní od predchádzajúcich zamestnávateľov. 75

77 Možnosť ako sa pokúsiť znížiť korupciu vo verejnom obstarávaní, je sprísnenie trestnej sadzby za trestné činy korupcie. Čo by bol, okrem iného výstražným prsom, pre tých, ktorí by mali záujem o korupčnosť. Zároveň považujeme za vhodné nastaviť sankciu aj pre uchádzačov, ktorí sú len nastrčení v týchto súťažiach, z toho dôvodu aby zámerne zvyšovali resp. znižovali obstarávaciu cenu. Všetci uchádzači, by si mali byť vedomí toho, že v prípade kontroly nebudú schopní preukázať nastavenú cenu budú sankcionovaní, povedzme peňažným trestom, a zákazom činnosti. Za najzákladnejšie, a tým aj za najdôležitejšie protikorupčné opatrenie je úplnosť a transparentnosť informácií, ktoré majú byť, a sú poskytované v priebehu celého procesu verejného obstarávania. Za ďalšie, protikorupčné opatrenie považujeme to, aby sa vyjasnili a zjednoznačnili základné podklady procesu verejného obstarávania. Ako oznámenia o vyhlásení metódy, súťažné podklady atď. Nakoľko, nejednoznačnosť a nezrozumiteľnosť poskytuje možnosť, vstupu korupcie do verejného obstarávania. Pretože, úradníci pri takýchto mylných informáciách, vedia vylúčiť z verejnej súťaže potencionálnych dodávateľov, ktorí napríklad ponúkajú najnižšiu cenu zákazky, v prospech zaplatených uchádzačov. Ďalšou, možnosťou protikorupčného opatrenia je častejšie využívanie rámcových zmlúv. Zároveň, by sme odporučili zaviesť možnosť dať námietky voči verejnej zákazke, aj osobám, ktoré nemajú priamy záujem na tomto obstarávaní, ale napríklad majú vedomosť o korupcii pri tejto činnosti. Za protikorupčné opatrenie môžeme považovať aj akt, ktorý je zameraný už na uchádzačov, ktorí zákazku vyhrali. Uchádzač, by v priebehu celého obstarania by bol kontrolovaný štátnymi orgánmi, či spĺňa všetky podmienky aj počas výkonu obstarania. Či sa obstaranie zbytočne časovo nepredlžuje, resp. cenovo nenavyšuje. V prípade zistenia 76

78 týchto pochybení, by opäť nastupovala sankcia povedzme vo výške 5% zo sumy obstarania. Ako sme spomínali, informovanosť je vo verejnom obstarávaní na jedno z hlavných miest, po pri transparentnosti. Preto, za protikorupčné opatrenie považujeme dostatočnú informovanosť, a to tak, že informácie o verejnom obstarávaní, musia byť povinne poskytnuté uchádzačom, čo vlastne predstavuje základ pre komunikáciu medzi Úradom pre verejné obstarávanie a uchádzačmi o zákazky. Ďalej, povinné zverejňovanie informácií, týkajúcich sa verejného obstarania, vo Vestníku verejného obstarania, prípadne aj na úradnej tabuli ide napríklad o zverejnenie oznámenia o vyhlásení metódy verejného obstarávania. Toto informačné minimum má poskytnúť účastníkom verejného obstarávania a laickej verejnosti maximálne množstvo informácií o obstarávaní. Zároveň, má informovať akým spôsobom sa obstaranie vykonalo, kto ho vykonal, za akú cenovú reláciu atď. Teda informačné minimum je najúčinnejším zdrojom boja proti korupcie a úplatkárstvu. ZÁVER V tejto práci, sme sa pokúsili priblížiť problematiku korupcie vo verejnej správe, konkrétne vo verejnom obstarávaní. Podľa nášho názoru, Slovenskú republiku, čaká ešte dlhá cesta, ktorá bude, ako dúfame viesť k transparentnosti verejného obstarávania, a vymiznutiu korupčného správania. Aj, keď v súčasnom trende, to bude veľmi problematická cesta, nakoľko sa korupčne nesprávajú len uchádzači o verejné zákazky, ale aj úradníci. Práve títo úradníci verejnej správy, by mali byť predstaviteľmi cnosti, etickosti a morálnosti. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. HROZINKOVÁ E.: Korupce ve veřejné správĕ, Policajná teória a prax, roč. 8, č. 2 (2000) s

79 2. Kontrola a jej úloha v boji s korupciou. Dostupné na internete: content/uploads/2010/01/030807_kontr.pdf 3. Kvalita verejného obstarávania na Slovensku v roku Dostupné na itnernete: Analyza-VO pdf 4. SABOPÁL E.: Etiológia, pojem a obsah kupcie, Policajná teória a prax, roč. 6, č. 4 (1998) s Verejné obstarávanie vo väzbe na korupciu a transparentnosť. Dostupné na internete: 6. Dostupné na internete: Zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní Mgr. Veronika GERBELOVÁ Fakulta práva Paneurópska vysoká škola Tomášiková Bratislava Slovenská republika gerbelova.v@gmail.com 78

80 MOŽNOSTI TRESTNOPRÁVNEHO POSTIHU ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU V SR Lenka JAKUBČOVÁ Abstrakt: Organizovaný zločin predstavuje jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktorému musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti, stability a ekonomického rozvoja. Ohrozuje bezpečnosť a ekonomiku jednotlivých štátov, fungovanie spoločnosti, demokraciu, nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Pred niekoľkými rokmi bol problém organizovaného zločinu vnímaný len ako problém lokálny alebo vnútroštátny. Dnes má organizovaný zločin nadnárodný charakter a stáva sa významným globálnym problémom ľudstva, na riešenie ktorého je nevyhnutné prijímať účinné opatrenia. Kľúčové slová: zločin, organizácia, mafia, skupina osôb, násilie, ohrozenie, kriminalita, EÚ, EUROPOL ÚVOD Organizovaný zločin je jednou z najväčších hrozieb bezpečnosti každého štátu, preto sa stal jednou z priorít Európskej únie, proti ktorému je potrebné účinne bojovať. V Zmluve o založení Európskej únie je problematika organizovaného zločinu upravená v hlave VI Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach. Článok 29 ustanovuje, že cieľom Únie je zabezpečiť občanom vysokú úroveň ochrany v oblasti voľného pohybu, bezpečnosti a justície aj vďaka prevencii a boji proti organizovanej zločinnosti, predovšetkým terorizmu, obchodovania s ľuďmi, nezákonnému obchodovaniu s drogami, zbraňami, korupcii a podvodom vďaka úzkej spolupráci policajných, colných a justičnej orgánov. Významné dokumenty v oblasti boja proti organizovanej kriminalite sú najmä: 79

81 - Akčný plán boja proti organizovanej kriminalite (1997) - Miléniová stratégia Európskej únie na prevenciu a kontrolu organizovaného zločinu (2000) - Haagsky program (2004) - definuje základné ciele v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Jedným z cieľov je aj boj proti organizovanému zločinu vďaka zlepšeniu spolupráce policajných a colných orgánov ako aj vďaka spolupráci s Europolom a Eurojustom - Akčný plán Rady a Komisie, ktorým sa vykonáva Haagsky program o posilňovaní slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii, kde Prevencia a boj proti organizovanej trestnej činnosti je upravená v bode HISTORICKÝ EXKURZ História vzniku organizovanej kriminality siaha hlboko do minulosti. Niektoré pramene sa zmieňujú o tom, že jej korene siahajú až do staroveku, kde sa popisujú organizované skupiny vykrádačov hrobiek v starovekom Egypte. Už od 3.storočia sú známe čínske triády pôvodne tajné spoločenstvá bojujúce za sociálnu spravodlivosť, ktoré sa neskôr začali kriminalizovať do vyslovene zločineckej organizácie. Podobne ako japonská Yakuza, ktorá vznikla v 17. storočí ako občianska ochrana miest, sa postupne degradovala na zločineckú organizáciu. Znaky organizovanej kriminality vykazuje aj pirátstvo, ktoré sa rozvinulo v súvislosti s rozvojom svetového námorníctva a kolonializmu v 16. až 18. Storočí. V Taliansku do roku 1860, počas vlády Giuseppe Garibaldiho, bol taliansky juh časťou bourbonovskej kráľovskej kúrie. Pod cudzou nadvládou sa nacionálne cítiace obyvateľstvo Talianska správalo podľa hesla: Morte alla Francia, Italia avela (skratka začiatočných písmen M.A.F.I.A.), čo znamená Francúzsku smrť, oddych Taliansku. Iná teória hovorí o palermskom pôvode tohto slova, ktoré znamená hrdosť, sebavedomie a istotu. V oficálnej úradnej reči sa objavilo toto slovo až v roku 1838, pričom až 80

82 koncom 19. storočia dostalo príchuť niečoho zločineckého. Od roku 1865 talianske úrady používali toto slovo pre určitý typ zločinu. Absencia vedomia štátnosti bola nahradzovaná vedomím príslušnosti k rodine, ku klanu. Cieľom mafie od poslednej tretiny 19. storočia už nie sú lúpeže a krádeže, ale získavanie väčšej moci vo vyhradených regiónoch, nezávislosť od štátnej moci a jej zákonov. Mlčanlivosť (omerta) sa stala nielen povinnosťou, ale i cťou rodiny. Proti vrahom a iným zločincom nesmú vypovedať ani poškodení, ani iní očití svedkovia. Obzvlášť dynamický rozvoj nastal po 2. svetovej vojne nielen v USA a Taliansku, ale najmä v Južnej Amerike v súvislosti s rozmachom drogových aktivít. Pád komunistických režimov a procesy európskej integrácie vyvolali priaznivé podmienky pre rozvoj organizovaného zločinu aj v krajinách bývalého socialistického tábora. Podobne ako v iných postkomunistických krajinách aj na Slovensku priniesol proces transformácie niekoľko negatív, medzi ktoré patrí aj organizovaný zločin. Ten sa začal rozvíjať okamžite po roku 1989 a využil podmienky a príležitosti k získaniu prvotného kapitálu. Charakteristickým sa pre našu krajinu stalo, že dominantnú rolu si vedľa cudzojazyčných skupín vybudovali skupiny slovenského etnického pôvodu. Netransparentná privatizácia uvoľnila do obehu veľký objem kapitálu, ktorý sa stal predmetom sporov nielen štruktúr OZ. V podnikateľskom prostredí sa vytvorila atmosféra nerešpektovania noriem a tak vznikol dopyt po službách zločineckých štruktúr, ako rýchlej ceste k riešeniu vzájomných sporov a konkurenčného boja. Organizovaný zločin začal spĺňať tieňovú rolu štátnych orgánov, z čoho mu plynul ďalší zisk. Rozvinul sa do takej fázy, že si jednotlivé skupiny začali konkurovať a rozpútal sa boj, ktorého výsledkom bola smrť 13 popredných lídrov zločineckých štruktúr v krátkom časovom úseku rokov Definícia organizovaného zločinu V boji proti organizovanému zločinu je nevyhnutné v prvom rade pojmovo vymedziť čo to je organizovaný zločin, pretože ak chceme proti 81

83 niečomu bojovať, musíme to najskôr spoznať a zrozumiteľne definovať. Rôznorodé a nepresné ponímanie tiež prináša problémy pri vzájomnej komunikácii osôb zaoberajúcich sa touto problematikou, ako aj pri formulácii a uplatňovaní konkrétnych zákonov. Organizovaná kriminalita sa vyznačuje bohatosťou svojich javových podôb, ktoré sa navzájom od seba odlišujú podľa toho, v ktorej krajine pôsobí, čo je predmetom jej činnosti, ako je organizovaná, zabezpečená logisticky a materiálne a pod. Preto je aj problematické vytvoriť všeobecne akceptovateľnú definíciu tejto kriminality. Martin Cejp chápe organizovaný zločin ako opakujúce sa (sústavné) páchanie cieľavedomej koordinovanej závažnej trestnej činnosti (a aktivít túto činnosť podporujúcich), ktorého subjektom sú zločinecké skupiny alebo organizácie (väčšinou s viacstupňovou organizačnou štruktúrou) a ktorého hlavným cieľom je dosahovanie maximálnych nelegálnych ziskov pri minimalizácii rizika. Jan Musil definuje organizovanú kriminalitu ako druh skupinovej trestnej činnosti, páchanej organizovanou zločineckou skupinou alebo zločineckou organizáciou, vyznačuje sa dlhodobosťou, deľbou práce, plánovitosťou a orientáciou na vysoký zisk alebo získanie vplyvu na verejný život. Jaroslav Ivor charakterizuje organizovanú kriminalitu ako spôsob páchania úmyselnej trestnej činnosti skupinovou organizáciou, ktorej hlavným cieľom je dosahovanie maximálneho finančného zisku alebo získavanie vplyvu na spoločenský život bez ohľadu na použité prostriedky a ktorej hlavnými charakteristickými znakmi sú vysoká profesionalita, hierarchicky usporiadaná štruktúra, násilie, zastrašovanie a korupcia, ako metódy na produkciu zisku alebo kontrolu teritória, prísne dodržiavané normy správania sa, so snahou o zabezpečenie beztrestnosti, bezpečnosti a minimalizácie rizík. Ladislav Liščák organizovanou kriminalitou rozumie osobitnú formu trestnej súčinnosti väčších trvalejších zoskupení páchateľov, ktoré sú orientované na zločineckú aktivitu. Definíciou organizovaného zločinu sa zaoberal aj americký profesor Jay S. Albanese, ktorý skúmal periodicitu výskytu jednotlivých definičných 82

84 znakov. Z jeho analýzy vyplynulo, že najčastejšie sa objavovali znaky ako hierarchicky usporiadaná organizácia, ktorá existuje určitý čas, ziskovosť a používanie násilia alebo hrozieb násilím. Na základe získaných poznatkov Albanese definoval organizovaný ako zločinecký podnik (zločineckú organizáciu), ktorý existuje určitý čas a ktorý sa zameriava na dosahovanie ziskov z ilegálnych aktivít, po ktorých je často veľký spoločenský (verejný) dopyt. Existencia takéhoto podniku je pritom podporovaná použitím sily, hrozieb, monopolnou konkurenciou a korupciou verejných činiteľov. 2 CHARAKTERISTIKA ORGANIZOVANÉHO ZLOČINU Kritériá charakterizujúce organizovaný zločin sa v zásade prekrývajú na troch úrovniach: 1. Všeobecné znaky zameranie na zisk poskytovaním nelegálneho tovaru a služieb, absencia ideológie. Primárnym cieľom a samotným zmyslom existencie organizovaného zločinu je dosahovanie trvalého a maximálneho zisku. Zisk je tým jediným dôvodom, pre ktorý organizovaná kriminalita existuje. Tradične vyhľadáva tie činnosti, ktoré prinášajú vysokú mieru zisku. Organizovaný zločin sa pritom zameriava na poskytovanie takého tovaru, resp. služieb, ktoré sú zákonom obmedzené (prípadne aj zakázané), no v populácii po nich napriek tomu existuje dopyt (drogy, biele mäso, alkohol počas prohibície a pod.). V rozvinutých zločineckých organizáciách sa obvykle objavuje aj snaha o diverzifikáciu a internacionalizáciu aktivít a monopolizáciu trhu či teritória. Samotná trestná činnosť je tak len sekundárna, je púhym účelovým prostriedkom na dosiahnutie primárneho cieľa. Výnimkou však nie je ani páchanie vedľajších trestných činov v záujme uľahčenia alebo zakrytia hlavnej trestnej činnosti. 2. Znaky podnikateľskej činnosti skupinovosť, kontinuita činnosti, hierarchická štruktúra, autoritatívny spôsob riadenia, deľba úloh, plánovanie. Ide o spojenie niekoľkých osôb do skupiny spravidla vykonávajúcej trestnú činnosť dlhší čas (aj niekoľko rokov), ktorá je 83

85 schopná relatívne samostatnej existencie a vo svojej činnosti dokáže pokračovať aj po personálnom preobsadení. Organizovaný zločin je aktivitou založenou na racionálnom ekonomickom základe, dosahovanie zisku je účelom a hnacím motorom podnikania i organizovaného zločinu. Mnoho znakov organizovaného zločinu je preto v princípe zhodných so znakmi legálnych spoločností. Využívanie nelegálnych prostriedkov, porušovanie zákonov však organizovanému zločinu poskytuje veľkú komparatívnu výhodu oproti podnikaniu, ktoré je obmedzované mantinelmi stanovenými právnym poriadkom. Typickým znakom organizovanej kriminality je hierarchické usporiadanie skupiny založené na princípe subordinácie. V každej skupine sa nachádzajú stáli členovia a externí, ktorí sú využívaní len na plnenie určitých napríklad vysoko kvalifikovaných činnosti. Organizovaná skupina sa zároveň vyznačuje rozdelením úloh medzi viacerých svojich členov. Presne stanovení členovia majú na starosti vytipovanie objektov, zabezpečenie odvozu, obstaranie zbraní a iných nástrojov, zahladzovanie stôp, prechovávanie veci pochádzajúcich z trestnej činnosti, zabezpečovanie alibi a pod. 3. Sprievodné znaky vyplývajúce z nelegálneho charakteru činnosti utajenie, násilie, pranie nelegálnych ziskov, korupcia a ovplyvňovanie politiky a médií. Kriminálne znaky vyplývajú z toho, že aktivity organizovaného zločinu sa pohybujú v nelegálnom sektore trhu. Zabezpečovacie a krycie aktivity slúžia na zaistenie nerušeného priebehu ziskových operácií, bezpečnosti a beztrestnosti organizácie a jej členov a na získavanie potrebných informácií. Dochádza k ovplyvňovaniu a paralyzovaniu riadiacich, kontrolných a represívnych mechanizmov spoločnosti. Na vyššej vývojovej úrovni je snaha o prenikanie do oficiálnych ekonomických, spoločenských a politických štruktúr. Násilie využívané organizovaným zločinom býva spravidla veľmi intenzívne a bezohľadné a je nasmerované viacerými smermi napríklad proti konkurenčnej organizovanej skupine, proti osobám, ktoré sú prekážkou pre dosiahnutie ich cieľa (napr. nepohodlný svedok, 84

86 prenasledujúci policajt a pod.), proti členom vlastnej organizácie, ktorí sa dopustili zrady alebo neuposlúchli rozkaz nadriadeného člena, proti osobám, ktoré odmietajú platiť za poskytovanie ochrany (tzv. výpalné), proti osobám, ktoré spolupracujú s políciou, či proti verejne činným osobám - politikom, vysoko postaveným osobám v polícii, justícii a pod. Násilie používané organizovanými skupinami slúži nielen na dosiahnutie bezprostredného úžitku, ale tiež ako prostriedok zastrašovania a pomsty, k vyvolávaniu pocitu strachu a k posilňovaniu autority vo vnútri skupiny. Európska únia zase používa tieto identifikačné znaky organizovaného zločinu: 1. Spolupráca viac než dvoch osôb 2. Podozrenie alebo usvedčenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti 3. Činnosť zameraná na zisk a/alebo získanie moci 4. Dlhodobá činnosť 5. V organizácii má každý pridelené konkrétne a špecifické úlohy 6. Vnútri organizácie panuje určitá forma kázne a kontroly 7. Páchanie trestnej činnosti na medzinárodnej úrovni 8. Používanie násilia a iných nátlakových prostriedkov 9. Využívanie súčasných hospodárskych a obchodných štruktúr vo svoj prospech 10. Napojenie organizácie na pranie špinavých peňazí 11. Ovplyvňovanie politiky, médií, verejnej správy, súdnych orgánov alebo ekonomiky. Ak sú pozitívne identifikované prvé štyri znaky a minimálne ďalšie dva ľubovoľné, jedná sa o organizovaný zločin. Kritériá upravené Radou Európy zaraďujú k záväzným kritériám aj dlhodobosť alebo neobmedzenosť činnosti. 85

87 Na základe zovšeobecnení kriminologickej, kriminalistickej a trestnoprávnej teórie možno rozlišovať štyri typy skupinovej trestnej činnosti: 1. Príležitostná skupina, ktorá vzniká náhodne a to buď tesne pred spáchaním trestného činu alebo v jeho priebehu, trestná činnosť sa realizuje spontánne, bez deľby úloh. 2. Partia je časovo stálejšia skupina, ktorá vznikla na uspokojovanie určitých spoločných záujmov, má určitú hierarchickú štruktúru na čele s vodcom. 3. Organizovaná kriminálna skupina je vyšší typ skupinovej trestnej činnosti. Stupeň organizovanosti je vysoký, skupina má pevnú hierarchickú štruktúru, páchanie trestnej činnosti je plánovité, s rozdelením úloh a zahladzovaním stôp. 4. Zločinecká organizácia je najvyšší a najnebezpečnejší typ skupinovej trestnej činnosti. Orientuje sa na sústavné a dlhodobé páchanie najzávažnejšej kriminality, ktorá je zmyslom jej existencie. Jej trestná činnosť je plánovaná, motivovaná vysokým ziskom alebo získaním vplyvu vo verejnom a politickom živote. Štruktúra organizácie je hierarchicky členená s pevnými organizačnými väzbami a prvkami konšpirácie (v slovenských podmienkach totožný s 129, ods. 4 TZ). Iba posledný, štvrtý typ skupinovej trestnej činnosti, predstavuje subjekt organizovaného zločinu. 3 ORGANIZOVANÝ ZLOČIN NA SLOVENSKU V zmysle 129 TZ sa skupinou osôb na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby. Organizovanou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu. 86

88 (3) Extrémistickou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu. (4) Zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. (5) Teroristickou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia na účely spáchania trestného činu teroru alebo trestného činu terorizmu. (6) Činnosťou pre zločineckú skupinu alebo teroristickú skupinu sa rozumie úmyselná účasť v takej skupine alebo iné úmyselné konanie na účel a) zachovania existencie takej skupiny, alebo b) spáchania trestných činov uvedených v odseku 4 alebo 5 takou skupinou. (7) Podporou zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny sa rozumie úmyselné konanie spočívajúce v poskytnutí finančných alebo iných prostriedkov, služieb, súčinnosti alebo vo vytváraní iných podmienok na účel. a) založenia alebo zachovania existencie takej skupiny, alebo b) spáchania trestných činov uvedených v odseku 4 alebo 5 takou skupinou. 3.1 Situácia pred 10 rokmi V roku 2003 polícia na Slovensku zaevidovala 81 prípadov organizovaného zločinu. Oproti roku 2002 to bol nárast o 39 prípadov. 87

89 Vyplýva to zo správy o bezpečnostnej situácii na Slovensku, ktorú zverejnilo ministerstvo vnútra. Počet objasnených prípadov organizovaného zločinu stúpol zo 40 na 72. Špecializované útvary Policajného zboru na začiatku roka 2003 evidovali celkom 23 skupín, z ktorých bolo 15 organizovaných a osem zločineckých. V priebehu hodnoteného obdobia bolo zaevidovaných 11 nových skupín. Počas roka 2003 polícia rozbila, alebo sa rozpadlo 13 skupín, z toho tri zločinecké a 10 organizovaných. Ku koncu roka 2003 policajti zaevidovali 21 skupín organizovaného zločinu. Organizované skupiny mali prepojenie nielen medzi sebou, ale aj na zahraničie. Pôsobili prevažne v oblasti obchodovania s ľuďmi, prevádzačstva a ekonomickej trestnej činnosti. Najčastejšími sprievodnými prejavmi organizovanej kriminality zostali zastrašovanie svedkov a poškodených, zabezpečenie si alibi na čas páchania trestného činu, objednávanie vykonávateľov trestných činov, používanie maskovania a znehodnocovanie stôp. Teritoriálne rozloženie organizovanej kriminality sa odvíjalo od deľby moci medzi organizovanými a zločineckými skupinami. V Bratislave sa zameriavali na páchanie trestnej činnosti prevažne ekonomického a násilného charakteru. Členovia skupín sú oveľa obozretnejší, preverujú si nových členov a eliminujú možnosti infiltrácie podozrivých osôb a tým aj nasadenie policajného agenta. V Trnavskom, Nitrianskom a Trenčianskom kraji bola v roku 2003 ich činnosť veľmi rozmanitá, počnúc násilnou trestnou činnosťou (vydieranie, hrubý nátlak, poplatky za ochranu, ublíženie na zdraví, vraždy), cez krádeže motorových vozidiel a ich následnú legalizáciu, poisťovacie podvody s kradnutými motorovými vozidlami, prevádzačstvo až po ekonomickú kriminalitu. V regiónoch Banská Bystrica, Žilina sa opätovne aktivizovali členovia eliminovaných skupín. Predovšetkým sa usilovali o finančné prevzatie moci nad niektorými podnikmi formou dosadenia nového vrcholového manažmentu. Organizované skupiny sa v prevažnej miere zaoberali ekonomickou a majetkovou trestnou činnosťou. Násilná organizovaná kriminalita bola páchaná v súbehu s páchaním ekonomickej trestnej činnosti. Zaznamenaný bol nárast trestných činov obchodovania 88

90 s ľuďmi, trestnej činnosti prevádzačstva, obchodovania s bielym mäsom a vydierania. V regiónoch Prešov a Košice bola činnosť organizovaných skupín orientovaná na obchodovanie s ľuďmi (prostitúcia), násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Vyvážali ženy do zahraničia. Polícia tiež zaznamenala štyri vraždy s kriminálnym pozadím, súvisiace s kauzou Devín Banka a vyrovnávanie si účtov. V roku 2005 bolo trestných činov , v roku 2004 o menej, pričom mierne vzrástol počet obvinených a obžalovaných. Policajti objasnili viac zločinov. Objasnenosť trestnej činnosti dosiahla 54 percent a viac rokov dosahuje nadpolovičnú úroveň. Stále vysoký je však podiel takzvaných prvopáchateľov. Štatistiky však výrazne nezvyšujú mladiství, aj keď by sa na prvý pohľad do nočných ulíc našich miest mohlo zdať, že ich podiel na kriminalite bude výraznejší. Čo je zaujímavé, za uplynulých päť rokov dosť výrazne narástol podiel žien na páchaní trestnej činnosti. Ak v roku 2005 stíhali za zločiny žien, ich počet odvtedy plynulo rástol až na V roku 2010 na tlačovej besede minister vnútra Robert Kaliňák vyslovil spokojnosť s prácou polície a zdôraznil vysokú zaťaženosť najmä základných policajných pracovísk. Použil pritom globálny pohľad, podľa ktorého slovenská polícia denne stíhala stoštyridsaťšesť ľudí, každý deň zadržala osemnásť osôb a do väzby odovzdala deväť páchateľov trestnej činnosti. Nie sú to údaje, ktoré by navodzovali spokojnosť, ale hovoria o realite, ktorú celoslovensky ovplyvňuje najmä situácia v Bratislavskom kraji, kde evidujú približne štvrtinu z celoslovenskej kriminality. Objasnenosť trestných činov je tu oproti iným krajom ani nie polovičná. Najslabšia je tradične v prípade krádeží motorových vozidiel. 3.2 Súčasná situácia Prítomnosť policajtov v uliciach na Slovensku je v súčasnej dobe evidentne vyššia. Do terénu sa v uplynulom období dostalo o policajtov viac aj vďaka opatreniam na schengenskej hranici, ktoré umožnili presunúť veľký počet ľudí z hraničnej a cudzineckej polície najmä 89

91 do zložiek poriadkovej a dopravnej polície. Podľa skúseností funkcionárov okresných riaditeľstiev je práve častejšia prítomnosť policajtov v teréne rozhodujúcim faktorom v úsilí o zníženie počtu trestných činov v duchu hesla najlepší trestný čin je ten, ktorý sa nestal. V posledných rokoch sa polícia oveľa razantnejšie pustila do rôznych preventívnych programov, zameraných na jednotlivé vekové kategórie obyvateľstva. Nasadenie odborne pripravených policajtov na preventívne aktivity je v mnohých okresoch naozaj masívne. V okrese Dolný Kubín urobia ročne okolo 600 preventívnych akcií a vidieť to aj na výraznom poklese trestnej činnosti. Dnes je už isté, že najmä v boji s takzvanou klasickou kriminalitou bude prevencia rozhodujúcim prvkom, pretože represia je veľmi náročná na financie i ľudských potenciál a navyše má svoje vymedzené a neprekročiteľné hranice. Bude záležať najmä na okresných policajných štruktúrach, aby v budúcom období možnosti prevencie ešte plnšie využívali, pretože z doterajších poznatkov je zrejmé, že tieto aktivity majú vysoký účinok. Odborníci z Rady Európy upozorňujú, že pre vnútornú bezpečnosť štátov bude čoraz dôležitejšia kontrola situácie v mestách, kde sa všetky bezpečnostné riziká koncentrujú. Ku kriminalite v európskych mestách pribúda pouličné násilie a iné nepokoje. Rada Európy vypracovala manuál návod pre samosprávy kde určila hlavné problémy a poskytla návody, ako týmto negatívnym javom čeliť. Všeobecne platí, že medzi základné príčiny kriminality patrí nezamestnanosť a problémy zabezpečiť si zákonnou cestou primeraný príjem alebo životné podmienky, nárast možností a pokles sociálnej kontroly, sociálna deprivácia a vylúčenie, monotónne alebo schátrané materiálne životné prostredie, nevhodné bývanie, rodinné problémy, strata identity, náboženských a morálnych hodnôt, susedskej súdržnosti, ako aj negatívny vplyv mediálneho násilia, uvádza sa v tomto návode. Odborník Rady Európy Jan Mans z Holandska na margo situácie v európskych hovorí: Aj keď existuje významné množstvo najnovších 90

92 úspešných príkladov prevencie kriminality a budovania bezpečných a dôveryhodných komunít, je tu ešte stále alarmujúci výskyt bytových vlámaní, vlámaní do garáží a podnikov, narušovanie susedstva hlukom, nešvár grafity, znečisťovanie odpadom, viditeľné známky úpadku sídlisk, vandalizmus, rasovo motivovaná kriminalita, domáce násilie, delikvencia mládeže a delikvencia v centrách miest, kriminalita viazaná na autá, drogy, alkohol a činy bezdôvodného násilia. Táto definícia plne platí aj o podmienkach v slovenských mestách. Široká oblasť utvárania predpokladov pre spokojný život, ktorý eliminuje vznik a rozmach kriminality, vonkoncom nie je záležitosťou polície, ale je obrazom stavu spoločnosti ako takej. Odborníci z Akadémie PZ spresňujú, že dnes už by sme ani nemali používať termín boj s kriminalitou, pretože automaticky nabáda k represii. Podporujeme názor, že prvoradou úlohou je kriminalite predchádzať a až po zlyhaní preventívnych aktivít s ňou zápasiť represívnymi nástrojmi. Reálna kontrola kriminality pritom systémovo integruje jej zložku preventívnu aj represívnu s akcentom na tú prvú. Preventívny účinok represie však nepopierame, zhodujú sa policajní. Dominantná oblasť aktivít podsvetia sa sústreďuje v ekonomickej sfére, pričom je veľmi ťažké rozoznať aktivity legálne od nezákonných. Tento fakt spôsobujú možnosti podnikateľského prostredia, ktoré mafia na základe odborného poradenstva dokonale využíva na legalizáciu finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti, na operácie podvodného charakteru, ako aj na prístup k veľkým ekonomickým aktivitám, ktoré organizuje štát. Práve oblasť štátom vyhlásených tendrov, verejných súťaží a konkurzov, kde sa rozhoduje o predaji štátneho majetku, o prideľovaní výhodných štátnych zákaziek, o privatizácii štátnych podnikov, alebo o predaji ich akcií, či o získavaní prostriedkov zo štátnych a zahraničných fondov, je vysoko lukratívnym priestorom pre zločinecké štruktúry v Slovenskej republike. 91

93 V prognóze o vývoji kriminality do roku 2020, ktorú už v roku 2002 vypracovali odborníci z ministerstva vnútra, sú zreteľné upozornenia na nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú zo vzniku nových, dosiaľ u nás neznámych druhov trestnej činnosti. K typickým novým druhom a formám kriminality patria napríklad z oblasti ekonomickej kriminality podvody pri privatizácii (tunelovanie), podvodné bankroty, úverové podvody, bankové podvody, kriminalita spojená s fiktívnymi firmami alebo aj kriminalita spojená s elektronickým obchodovaním. Internet vyprodukoval veľké množstvo ďalších nových foriem kriminality, napríklad šírenie pornografie vrátane detskej, sledovanie osôb (cyber-stalking), internetové hazardné hry a podobne. V drogovej kriminalite možno badať nárast podielu výroby a distribúcie takzvaných syntetických drog. Organizovaná kriminalita sa okrem svojich tradičných oblastí - výroba, pašovanie a distribúcia drog, krádeže áut a súčiastok z nich a obchod s nimi, organizovanie prostitúcie a obchodu so ženami, organizovanie nelegálnej migrácie - zameriava aj na u nás relatívne nové oblasti počítačovej kriminality, medzinárodného obchodu so zbraňami a výbušninami, nelegálny dovoz a vývoz nebezpečných odpadov, podvody s cestovnými šekmi a kreditnými kartami. Táto kriminalita bude mať v najbližších rokoch tendenciu narastať, hovorí analýza. Prognostici sa nemýlili, nakoľko súčasná realita im dáva za pravdu. Aj pre najbližšie roky predstavuje organizovaný zločin najväčšiu výzvu pre slovenskú políciu, ktorá sa nezaobíde bez ešte užšej spolupráce s políciami v celej Európe i mimo nej a bez prípravy dostatočného množstva špičkových odborníkov, špecializovaných na jednotlivé druhy organizovanej trestnej činnosti. 4 POSTUP VOČI ORGANIZOVANÉMU ZLOČINU Základným predpokladom skutočne účinného postupu voči organizovanému zločinu je uvedomenie si a akceptácia špecifickej, 92

94 spoločenskej nebezpečnosti a komplexnosti tohto javu a schopnosť reagovať na neho všetkými prostriedkami, ktoré má právny štát k dispozícií, a to ako v oblasti prevencie tak aj represie. V odbornej kriminologickej literatúre sa však vyskytujú rozdielne stanoviská na závažnosť organizovaného zločinu a na spôsob riešenia tohto problému. Hoci absolútna väčšina názorov sa zhoduje na nebezpečnosti tohto fenoménu, existujú aj názory, ktoré tvrdia, že organizovaný zločin plní aj niektoré prospešné funkcie. Udržiava vraj poriadok v podsvetí a v nočnom živote miest a disciplinarizuje nespratných členov kriminálnej scény. Vyskytujú sa aj názory, že vraždy a iné násilné delikty organizovaného zločinu priveľmi neohrozujú riadnych občanov, pretože vraj spravidla ide o vybavovanie si účtov medzi gangami navzájom. Podobne, napriek tomu, že sa všeobecne považuje pranie špinavých peňazí ako jadro činnosti organizovaného zločinu, existovali mnohí ekonómovia, ktorí tvrdili resp. tvrdia, že špinavé peniaze nepoznajú. Poukazuje sa aj na to, že mnohé činnosti, ktoré sa označujú ako organizovaná kriminalita, sa vlastne zásadne neodlišujú od podobných aktivít legálne vykonávaných štátom alebo ním akceptovanými inštitúciami (napr. obchod so zbraňami, toxickými alebo rádioaktívnymi látkami, obchod s odpadom, špekulačné obchody na burzách atď.). Takýto dvojaký meter je údajne pokrytectvom zo strany štátu. Vzhľadom na fakt, že Európska únia si už dávnejšie bola vedomá, že otvorením hraníc sa zvyšuje riziko transnacionality organizovaného zločinu a jeho aktivít, podnikla kroky k jednoduchšej a efektívnej spolupráci policajných orgánov členských štátov. Po vzore Interpolu vznikla myšlienka na založenie podobnej inštitúcie v rámci Európskej únie. Spolupráca v oblasti vymožiteľnosti práva sa teda začala rozvíjať na novej platforme tou sa stal EUROPOL (European Union Police Office), ktorý mal byť podľa slov bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla európskou FBI. Napriek tomu, že sa ozývali hlasy, ktoré tvrdili, že táto organizácia bude znamenať oslabenie Interpolu a jeho rozštiepenie, k jeho 93

95 vzniku skutočne došlo. Bolo mu určené plniť úlohy, ktoré stanovila už Maastrichtská zmluva. Členské štáty označili organizovaný zločin za jednu z kľúčových oblastí spolupráce. Musia byť splnené nasledujúce podmienky: - sú prítomné indície, že existuje organizovaná zločinecká štruktúra - jej aktivity sa dotýkajú dvoch alebo viacerých členských štátov - následky aktivít predstavujú značnú závažnosť, takže je potrebný spoločný prístup štátov k problematike. Každý členský štát je povinný vytvoriť špeciálnu národnú jednotku (ENU) za účelom výlučnej komunikácie s EUROPOLom. To znamená z vlastnej iniciatívy poskytovať EUROPOLu relevantné informácie, odpovedať na vlastné žiadosti EUROPOLu o aktuálne informácie a rady, vyhodnocovať informácie v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a posúvať ich ďalej kompetentným orgánom, spracovávať žiadosti o informácie a analýzy adresované EUROPOLu, zálohovať dáta určené pre EUROPOL a dohliadať na presnosť informácií určených na výmenu. EUROPOL prevádzkuje viaceré databázy, vrátane informačného systému EUROPOLu (EIS) a Súborov pre pracovné analýzy (AWFs). EIS je kriminálna informačná databáza, ktorá obsahuje dáta o 28 trestných činoch spadajúcich pod mandát EUROPOLu. Informačný výmenný systém (InfoEx) zase sprostredkováva výmenu informácií o podozrivých a uväznených osobách. V každom prípade je dôležitá prevencia. Pre prevenciu organizovanej kriminality je nesmierne dôležitá čistota verejného života, demokratická kontrola, voľný prístup k informáciám, sloboda tlače, boj s korupciou v štátnych orgánoch a pod. Dôležité je predovšetkým zabrániť infiltrácií organizovaného zločinu do politického a hospodárskeho života spoločnosti. Vzhľadom k tomu, že organizovaný zločin si získava silnejšiu podporu vždy v ekonomicky a sociálne slabších oblastiach, ako aj medzi skupinami, ktoré majú problémy začleniť sa do majoritnej spoločnosti je potrebné viesť prevenciu cez sociálne programy podpory týchto 94

96 problémových skupín. Svoj nespochybniteľný význam majú aj opatrenia zamerané na elimináciu rôznych negatívnych javov v spoločnosti, ako napríklad znižovanie spotreby alkoholu a iných návykových látok, hazardných hier, prostitúcie, eliminácie pouličného násilia a pod. Ďalej je potrebné zamerať pozornosť na jasné, sociálne spravodlivé a všeobecne akceptovateľné podmienky zdravého hospodárskeho a ekonomického života spoločnosti. Represia v podobe trestov, resp. postihovanie jednotlivých foriem organizovaného zločinu (obchodovanie s drogami, obchodovanie so zbraňami, prevádzačstvo, obchodovanie s ľuďmi, vydieranie poplatkov za fiktívnu ochranu (racketeering), únosy, lúpeže, krádeže áut, krádeže predmetov kultúrneho dedičstva, podvody, falšovanie peňazí, legalizácia príjmov z trestnej činnosti pranie špinavých peňazí (money laundering), prostitúcia, nezákonné hazardné hry, násilné vymáhanie pohľadávok, environmentálne trestné činy) by mala nastúpiť až ako druhá v poradí. ZÁVER Prevláda jednoznačný záver, že organizovaný zločin je v súčasnosti mimoriadne závažným spoločenský zlom a že predstavuje akútne ohrozenie jednotlivých občanov aj celej demokratickej spoločnosti. Mimoriadne nebezpečná je práve jeho nadnárodná forma, ktorá aj v medzinárodných vzťahoch nastoľuje aktérom medzinárodného systému prekážky v jeho riadnom fungovaní. Veľakrát dochádza k prepojeniu organizovaného zločinu s ďalšou bezpečnostnou hrozbou, a tou je terorizmus. Podľa Mareša môže vo vzťahu týchto dvoch fenoménov dochádzať k nasledujúcim modelovým situáciám: a) organizovaný zločin môže pomáhať teroristom a naopak, teroristi môžu pomáhať skupinám organizovaného zločinu. b) teroristické skupiny môžu byť zákazníkmi skupín organizovaného zločinu a skupiny organizovaného zločinu môžu byť zákazníkmi teroristov. 95

97 Okrem prepojenia s teroristickými skupinami predstavuje organizovaný zločin stále veľmi závažný jav najmä z dôvodu svojej vysokej organizovanosti, disponovaním značnými finančnými prostriedkami, špičkovou technikou, dokonalými informáciami a možnosťami ako aj ochotou použiť zbrane. Ako taký sa veľmi dobre sa prispôsobuje podmienkam klasického trhového hospodárstva a výborné krytie mu poskytuje prerastanie čierneho trhu s normálnym. Dokáže využívať všetky najnovšie vymoženosti moderných organizačných princípov či technológií, rýchlo sa adaptuje na nové podmienky, čo upevňuje jeho stabilitu. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. DESET, M.: Kriminologická charakteristika skupiny organizovaného zločinu. In: Bulletin slovenskej advokácie, číslo 5/2011, ročník XVII, EUROPOL CONVENTION ( on.pdf) 3. IVOR, I: Organizovaný zločin ako alternatíva riadne fungujúcej spoločnosti. In: Hospodársky klub 4. MADLIAK, J., MESÁROŠ, M. a kol.: Prevencia kriminality. Vysoká škola bezpečnostného manažérstva v Košiciach, Košice MAREŠ, M.: Terorismus v ČR. In: Centrum strategických studií, Brno NĚMEC, M.: Organizovaný zločin. Naše Vojsko, Praha ONDERA, P: Organizovaný zločin stále šarapatí. In: Verejná správa 6/2010, Poradca s.r.o RIZMAN, J.: Terorizmus, extrémizmus a nebezpečenstvo organizovaného zločinu, SITA: Organizovaný zločin na Slovensku rastie,

98 10. SOUTHWELL, D.: História organizovaného zločinu. Fortuna Libri, Praha Zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov 12. Dostupné na internete: Mgr. Lenka JAKUBČOVÁ Paneurópska vysoká škola Bratislava Slovenská republika lienkarfm@gmail.com 97

99 KORUPCIA NA ÚROVNI SAMOSPRÁVY Natália KOVÁČOVÁ Abstrakt: Korupcia v sebe nesie najmä isté morálne odsúdenie rozmanitého, avšak problematicky určiteľného spoločenského správania. Predstavuje celospoločensky negatívny fenomén, ktorý je sprievodným javom a spúšťačom ďalších ťažkostí, ktoré sú prítomné v spoločnosti. Cieľom príspevku je poukázať na príčiny a faktory stojace za zrodom korupcie a taktiež na možnosti jej eliminácie na úrovni samosprávy s akcentom na participáciu občanov. Kľúčové slová: korupcia, klientelizmu, samospráva, rodinkárstvo, korupčné správanie ÚVOD Problematika dotýkajúca sa korupcie sa v súčasnosti stáva čoraz viac vážnejšou a aktuálnejšou témou. Ide o každodenne prítomný fenomén, ktorý neustále vnímame vo väčšom rozsahu. Vyskytuje sa v rozličných kontextoch, no neobchádza žiadne štátne usporiadanie. Jej miera je v jednotlivých spoločenstvách rôzna, záleží na vyspelosti spoločnosti a jej celkovej náchylnosti. Neobchádza ani bohaté krajiny s vyspelou ekonomikou, ani zastaralé demokratické režimy. Korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo, úplatkárstvo predstavujú synonymum korupčného správania, ktorého existencia sa traduje od počiatkov ľudstva a tým mnohí spochybňujú jej úplné odstránenie zo života spoločnosti. Korupcia predstavuje závažný celospoločenský problém, preto si jej následná eliminácie vyžaduje zainteresovanosť a participáciu širokých más. Korupcia znamená spoločenské zlo a celospoločenský jav bez hraníc, prítomný v každom politickom zriadení. Jej problematika je nesporne témou každej spoločnosti, no vo väčšine prípadov je len veľmi ťažko dokázateľná. Množstvo korupčných transakcií prebieha diskrétne 98

100 a informácie s ktorými je potrebné manipulovať sa vyskytujú len vo veľmi obmedzenom rozsahu. Všadeprítomný fenomén naberal na významne s procesom modernizácia spoločnosti. Transformácia, ktorou pojem korupcia prešiel vo verejnej diskusii sa týkal ústupu od všeobecných slovných spojení smerom k odbornému definovaniu negatívneho spoločenského javu. Na počiatku 90-tych rokov bola korupcia vnímaná ako jedna z najväčších slabostí spoločnosti. S odstupom času po takmer desiatich rokoch sa začala spájať s trestným činom úplatkárstva, klientelizmu, vydierania. V súčasnosti prebiehajú na politickej scéne dlhé diskusie, ktorých účelom je nastolenie efektívnych opatrení, ktoré by zabránili korupčnému správaniu. 1 TEORETICKÝ ROZBOR 1.1 Vymedzenie korupcie, príčiny a dôsledky Odborná literatúra prináša niekoľko rôznorodých definícií tohto pojmu, pričom ich spoločným základom je zneužívanie právomoci, funkcie, postavenia v diferentných procesoch rozhodovania. Termín korupcia je odvodený z latinského slova rumpere, ktoré má mnoho významov, ale najrelevantnejší z nich vzťahujúci sa na danú problematiku znamená zlomiť, resp. rozlomiť. Mokrá uvádza, že korupcia sa používa ako symbol skazenosti. Takéto uchopenie tohto pojmu vlastne pokrýva pôvodný jazykový obsah latinského corruptio (výraz všeobecnej skazenosti). Ako taký v sebe nesie potenciál škandalizovať skutočnosť, využíva sa teda na populistickú kritiku súčasného stavu vecí v zložkách, ktoré majú v spoločnosti právomoc rozhodovať (Mokrá, 2008, s. 82). Korupcia sprevádza ľudstvo od nepamäti. V záujme vymedziť tento pojem z časového hľadiska je potrebné vrátiť sa do dejín starovekého Grécka, Indie, či Rímskej ríše, kedy dochádzalo k predávaniu úradníckych hodností. V 17. storočí vo Francúzsku dochádzalo k obchodovaniu s úradmi. Skorumpované správanie úradníkov bolo viditeľné v tom, že sa za vykonávanie úradných povinností prijímali peňažné odmeny. Verejné úrady nadobúdali súkromný charakter, s ktorými boli svojvoľne 99

101 manipulované (Zemanovičová, Beblavá, 2003). Častokrát dochádza k stotožňovaniu pojmov ako je úplatkárstvo, pozornosť a korupcia. Hranica medzi spomínanými pojmami je síce veľmi tenká a v mnohom sa významový koncept pojmov prelína, no každý z nich má svoje špecifické črty. Úplatkárstvo možno považovať za nižšiu formu korupčného správania, ktoré zahŕňa napr. poskytnutie informácií, bytov, finančné výhody a pod.(zemaničová, Beblavá, 2003). Za kontroverzný problém možno považovať aj posudzovanie darov, resp. pozornosti. Naša spoločnosť je automaticky nastavená zaužívaným praktikám spojeným s formou odmeňovania lekára bonboniérou, učiteľa kvetom a iné. Ak by sme prenikli do hlbšej podstaty týchto úkonov, potom by sme ich zaradili k istým formám úplatku, pretože obdarovaná osoba je zvýhodnená za svoju službu inou osobou. Toto konštatovanie však nie je oprávnené a treba prihliadať na konkrétne spoločenstvá, kultúry, pretože mnohokrát je poskytnutý dar gestom ocenenia a zásluh. Korupcia má oveľa intenzívnejší a rozsiahlejší dopad. Presahuje rámec inherentných, individuálnych vzťahov a miera tolerancie v porovnaní s úplatkárstvom je oveľa nižšia. Z pohľadu právnika korupciu možno vnímať ako odchýlenie sa od právnych noriem, porušovanie existujúcich zákonov (Ďurajková, 2004). Predstavuje morálny, etický, sociálny, ekonomický a politický problém. Širšie vymedzenie sa pozerá na korupciu ako na odchýlku od etických noriem, prípadne ako na činnosť, ktorá poškodzuje verejný záujem. Pri zneužití zverenej moci na súkromný, osobný prospech je potrebné posúdiť, či sa v danom prípade očakáva protislužba a taktiež zamerať sa na subjekty prijímajúce pozornosť. Korupciu možno chápať ako patologické chovanie. Takéto správanie má negatívny dopad nie len na zainteresované osoby, ale na celú spoločnosť, pretože poškodzuje prirodzený stav veci. Okrem patologického chovania, možno korupčné správanie charakterizovať ako deviantné, kedy osoba vo verejnej funkcii zneužije svoju právomoc pre súkromné účely. Patologické a deviantné správania nás orientuje ku konštatovaniu, že tým, kto zlyháva je samotný jednotlivec. V prípade 100

102 odstránenia vinníkov by sa tak korupcia následne rozpadla v prípady morálnych zlyhaní korupčníkov, ktorých by nahradili čisté osoby. Žiaľ empirické štúdia vyvracajú konštatovanie a dokazujú, že dosadené osoby veľmi ľahko podľahnú korupčnému prostrediu a prispôsobia sa jeho podmienkam. Podľa Friedricha o korupcii môžeme hovoriť vždy, keď držiteľ právomocí, ktorý je poverený robiť určité veci, resp. je zodpovedný za fungovanie nejakého úradu, je nelegálne stimulovaný peňažnými alebo inými odmenami k činnosti, ktorá zvýhodňuje poskytovateľa odmeny a poškodzuje verejnosť a jej záujmy (Friedrich, 1992, s.28) Vo všeobecnosti termín korupcia môžeme chápať ako protispoločenské a protiprávne javy vo verejnom a súkromnom sektore, ktoré sú charakterizované: ( Burda, Mokrá, Tobiášová, 2008) Prijatím úplatku 51 : v tejto súvislosti hovoríme o tzv. pasívnej korupcii, kedy sa osoba dobrovoľne nechá podplácať. Podľa trestného zákona ( 328, ods.1) kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, alebo funkcie, potrestá sa odňatím slobody... Podplácaním 52 : ide o aktívnu korupciu, kedy osoba podpláca. Za spáchanie trestného činu podplácania je zodpovedný každý kto priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne úplatok alebo ho sľúbi inému, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo z tohto dôvodu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne alebo sľúbi úplatok inej osobe... ( 332, ods. 1 Trestného zákona). Nepriamou korupciou 53 : pod nepriamou korupciou rozumie Trestný zákon korupčnú praktiku, situáciu, keď niekto priamo 51 Bližšie upravuje Trestný zákon: zákona č.300/2005 Z.z 52 Bližšie upravuje Trestný zákon: zákona č. 300/2005 Z.z. 53 Bližšie upravuje Trestný zákon: 336 zákona č. 300/2005 Z.z. 101

103 alebo prostredníctvom sprostredkovateľa prijme, žiada, alebo dá si sľúbiť úplatok alebo inú nenáležitú výhodu za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby definovanej v zákone, napr. na sudcu či policajta. Platí to aj opačne. ( Zemanovičová, Beblavá, 2003, s. 90). Veľmi často sa stretávame aj pojmami ako je klientelizmus, rodinkárstvo. Sú akýmisi spúšťačmi korupcie a predstavujú jednu z jej najpozorovateľnejších foriem. Podstatou klientelizmu je stred záujmov, v rámci ktorého dochádza k uprednostneniu kolegov, známych, vytipovaných skupín, pred ostanými. V rámci rodinkárstva, osoba využije svoju moc na zvýhodnenie príslušníka svojej rodiny. Tieto formy korupcie sú viditeľné v krajinách s tradičnými zaužívanými zvykmi, kde prevláda silný paternalizmus a autokratický štýl riadenia. Klientelizmus je vhodnou pôdou pre vytváranie korupčného prostredia, kde bohatí a mocní sa stávajú viac bohatšími a mocnejšími, na čo doplácajú menej zvýhodnené skupiny. Korupčné správanie je determinované množstvom faktorov. Počiatočné štádium vzniku korupcie vychádza zo zlyhania ľudského faktora, alebo spoločenských inštitúcií. V dôsledku korupcie je systém prístupu k verejným službám narušený, čím narastá spoločenské napätie. Jednou z najčastejších príčin vedúcej k vzniku negatívneho fenoménu je vysoká miera byrokratizácie spoločnosti. Samotná byrokracia zvyšuje potenciál vzniku korupčných prípadov, čo je pozorovateľné aj v každodennom živote bežného človeka. Spoločnosť, v ktorej absentuje normatívny systém vytvára priaznivé prostredie pre korupčné správanie. Oficiálny systém noriem upravujúci fungovanie spoločnosti logicky vymedzuje menší priestor pre skorumpované správanie a organizovaný zločin. Nedokonalosť formálnych pravidiel a s tým spätá nedostatočná implementácia a vynucovanie plnenia daných pravidiel prispievajú k jej vzniku. Chmelík považuje mieru úplatku za jeden z primárnych faktorov, ktorá navádza k zrodu korupcie. Príliš vysokému úplatku sa veľmi ťažko 102

104 odoláva pod vidinou dopracovať sa k finančným prostriedkov čo najjednoduchšou cestou a obohatiť sa vo vlastný prospech. Toto konštatovanie nás núti k otázke, či existuje daná hranica úplatku, ktorú je nemožné odmietnuť. Ak zaujmeme absolútny postoj k takto formovanej myšlienke dospejeme ku konštatovaniu, že každá osoba je skorumpovaná. Kvalita nastaveného systému kontroly v danom politickom zriadení má svoje opodstatnenie. Nedostatočne fungujúci systém kontroly je lákadlom a predstavuje výzvy pre potenciálnych delikventov. Preto je dôležité apelovať na systém kontroly a sankcionovania, ktorý korupčné správanie potláča. Výška sankcií musí byť nastavená tak, aby sa korupčné jednanie nevyplatilo. Kultúrna, morálna vyspelosť daného spoločenstva do značnej miery ovplyvňuje jej výskyt. AK je hodnotový rebríček občanov nastavený nesprávnym spôsobom a na vrchole hodnôt evidujeme bohatstvo, materiálny charakter a osobný úžitok, potom sú podnety pre vznik nežiaduceho elementu citeľné. Taktiež nepriaznivá sociálna situácia núti ľudí, aby v čase ekonomickej krízy, kedy sa obávajú o stratu svojho zamestnania, stali náchylnejšími korupčnému správaniu. Médiá možno považovať za najsilnejší nástroj manipulujúci s verejnou mienkou. Miera objektivity a informačnej serióznosti médií dokáže buď eliminovať, alebo vytvoriť priaznivé prostredie pre rozvoj korupcie ( Chmelík, 2003). J.C. Advig načrtol polemiku, dotýkajúcu sa ekonomicky efektívnej korupcie. Ide o kontroverznú tému, kedy hlavný argument podporujúci užitočnosť korupcie bol formulovaný Leffom, ktorý tvrdí, že korupcia má tendenciu zrýchľovať administratívne úkony, eliminovať čas čakania a pod.. Protiargument bol prezentovaný Myrdalom, ktorý tvrdí, že korupcia má tendenciu podporovať úradníkov, aby spomaľovali vykonávanie administratívnych úkonov, čím znásobia ochotu platiť u ľudí vyžadujúcich a čakajúcich na konkrétny administratívny úkon ( Andvig, 1999). 103

105 Negatívne dôsledky korupcie možno zhrnúť do nasledovných bodov: Korupcia vedie ku všeobecnej strate dôvery vo verejné inštitúcie. Vedie k narastaniu pocitu bezvládia, ľahostajnosti a cynizmu, ktoré ohrozujú základy demokracie (MF SR, 2012, s. 4). na svojom významne stráca princíp rovnosti pred zákonom zneúcťuje normy a vytvára prostredie pre zločin má demotivujúci účinok na investorov a znižuje konkurencieschopnosť krajiny má negatívny dopad na ekonomiku, v dôsledku čoho dochádza k neefektívnemu prerozdeľovaniu zdrojov a deformácií hospodárskej súťaže ohrozuje piliere demokracie a vytvára priestor pre pranie špinavých peňazí vedie k zlým rozhodnutiam verejného sektora deformuje podnikateľské prostredie a zvyšuje podnikateľské riziko polarizuje spoločnosť. 1.2 Korupcia na úrovni samosprávy Na úrovni miestnej samosprávy je cieľom verejnej politiky realizácia a napĺňanie verejného záujmu. V prípade zabezpečovania verejného záujmu verejným sektorom dochádza veľmi často k istým zlyhaniam. Zlyhanie je viditeľné v podobe existencie korupcie. Korupcia vo verejnom sektore, vrátane úrovne miestnej samosprávy je zlyhaním kolektívneho jednania, kde minimálne dvaja jednotlivci majú na úkor iných prospech z korupčného konania ( Piroščík, 2004). Častokrát tu dochádza k stretu záujmov, následkom čoho vznikajú konflikty medzi poslancami obecného zastupiteľstva, pracovníkmi obecného úradu a starostom. V tejto súvislosti K. Staroňová a E. Sičáková-beblavá uvádzajú, že v dôsledku korupcie a klientelizmu na miestnej úrovni, môže dôjsť k oslabeniu procesov spojených s decentralizáciou (Staroňová, Sičáková-Beblavá, 2006). Ako uvádza E. Kováčová: teóriu decentralizácie v užšom významne možno 104

106 spájať s presunom právomocí a kompetencií na orgány samosprávy, pričom decentralizácia predstavuje elimináciu príkazov zhora, vytváranie si vlastných pravidiel a rozhodnutí ( Kováčová E., 2011, s.122). Neexistujú empirické štúdia, ktoré by dokázali, že miera korupcie je v decentralizovaných štátoch vyššia než v unitárnych. Existuje však pluralita názorov, kde jednu stranu prezentuje Daniel Triesman inklinujúci k názoru, že vyššia miera korupcie prevláda na úrovni samospráv a taktiež Rémy Prud homme vidí väčší problém korupcie na miestnej úrovni s komparácii s centrálnou. Pre objektívnosť názor je potrebné spomenúť aj protiargumenty, ktoré tvrdia, že v rámci decentralizovaného systému vystupuje viac aktérov s jasne definovanou pozíciou a preto je tento systém transparentnejší pri vymedzení jednotlivých pozícií, z ktorých automaticky vyplýva zodpovednosť ( Piroščík, Sičáková-Beblavá, Pavlovič, 2004). Korupciu na lokálnej úrovni možno vnímať ako empirický, ekonomický a politický problém. Z dôvodu stúpajúcej tendencie korupčných praktík, by sa mala táto problematika stať jedným zo substanciálnych predmetov záujmu vo vzťahu k potrebe jej potláčania. Tento argument pramení z názorov a skúseností verejnosti- občanov, a preto ho možno považovať za empirický. Vzhľadom na súčasné podmienky a medzery v legislatíve nie je prekvapujúcim javom poskytnutie úplatku za účelom získania lepšej zdravotnej starostlivosti, pridelenia sociálneho bytu a pod.. Prieskumy, uskutočnené TIS dokazujú dynamickosť vnímania korupcie z pohľadu občanov. Neustále narastá percento občanov, ktorí na lokálnej úrovni majú skúsenosť s istou formou korupcie a naopak v súčasnosti zaznamenáva úbytok tých, ktorí k danej problematike nevedia zaujať žiaden stanovisko. Pri stanovení určitých záverov, kedy sa na korupciu pozeráme ako na problém politický je potrebné vychádzať z procesu decentralizácie. Okrem odbremenenia centrálnej úrovne a prenosu kompetencií z vyššej úrovne na nižšiu sa otvoril priestor aj pre korupčné taktiky. Negatívny jav korupčného správania môže byť v tejto rovine viditeľný napr. ovplyvňovaním starostu skupinkou podnikateľov, ktorí za jemu vyjadrenú podporu, očakávajú 105

107 protislužbu. Realizácia podobných praktík môže vyústiť až do paralyzovania a celkovej disfunkcie samosprávnych orgánov, čo následne evokuje stratu dôvery občanov a narušenie demokratických princípov. Ekonomický problém vyúsťuje v negatívnu ekonomickú výkonnosť samosprávy. Nárast nákladov, poskytovanie nekvalitných služieb sú spúšťačom spleti problémov prejavujúcich sa v stagnácií obce, jej zadlžovaní, odlivu obyvateľov obcí do ekonomicky príťažlivejších oblastí a pod.( Sičáková-beblavá, Piroščík, 2004). Na lokálnej úrovni je viditeľných niekoľko foriem korupcie a nelegálneho konania, ktoré uvádza Dobšovič: ( Dobšovič, 2007) Zneužívanie dostupných informácií, majetku patriaceho obci: v rámci prideľovania obecných bytov môže dôjsť k zmanipulovanému zostaveniu poradovníka žiadateľov o byt. Obec si totiž sama stanovuje kritéria, na základe ktorých posudzuje prioritu pridelenia bytu, preto tu majú svoju pozíciu aj subjektívne zásahy. Neoprávnený predaj obecných pozemkov, bytových priestorov: v súlade so zákon by každý prenájom obecného pozemku mal byť predmetom diskusií obecného zastupiteľstva, ktoré rozhodne o jeho schválení. Poslanci obecného zastupiteľstva, alebo starosta majú tendenciu inklinovať k zneužitiu svojho postavenia dôsledkom čoho je predaj pod cenu. Schvaľovanie rozvojových zámerov územia a investičných programov: kým v minulosti boli uprednostňované domáce firmy, táto taktika sa v súčasnosti zmenila. Lokálne firmy nahradili nedomáce. Domáce firmy sú najviditeľnejším rizikom a upozorňujú na seba rodinkárstvom a pod. V prípade inklinácie k nedomácim firmám sa držíme tvrdenia, že korupcia je celospoločenský a všadeprítomný fenomén a v prípade ak ukrivdená firma upozorní na celú problematiku, predmetom argumentov je jej neúspech. 106

108 Za primárne faktory vedúce ku korupcii na úrovni územnej samosprávy SR, môžeme považovať: ( Sičáková-Beblavá, Piroščík, 2004 ) absencia informácií nedokonalá legislatíva nízka úroveň etickej infraštruktúry nezáujem občanov o veci verejné, slabá miera participácie občanov stret verejných a súkromných záujmov netransparentné verejné obstarávanie a personálna politika Z uvedených faktorov sa rozvíjajú jednotlivé prejavy korupcie, ktoré sú vzhľadom na veľkosť obce, jej socio-ekonomické aspekty nemerateľné. Existujúce prejavy korupcie nie sú výsledkom pôsobenia len jedného faktora, ale častokrát ide o spleť viacerých faktorov. Realizátori verejnej politiky, by na úrovni miestnej samosprávy mali venovať zvýšenú pozornosť tým oblastiam, ktoré sú obzvlášť citlivé a náchylné na vznik korupcie. Celý systém možno ošetriť už v prvej fáze tvorby pravidiel tak, že minimalizujeme korupčné riziká. Úlohou tvorcov je tak vytvoriť a jasne definovať pravidlá v podobe platných predpisov, zabezpečiť kontrolu nad dodržiavaním predpisov a stanoviť účinný systém sankcionovania v prípade porušovania pravidiel. Na lokálnej úrovni sú na korupciu náchylné predovšetkým tie oblasti, kde sa stretávajú jednotlivci a podnikateľský sektor s verejným, pri tvorbe verejnej politiky, jej implementácií (pri priamom kontakte s predstaviteľmi obce, starostom). Na samosprávnej úrovni dochádza k zavádzaniu rozličných opatrení, ktorých účelom je efektívne brániť rozvoju korupcie. Protikorupčnú stratégiu možno definovať: ako spôsob, ako sa dostať z jedného bodu korupčnej rovnováhy do iného rovnovážneho bodu s nižším rozšírením korupcie (Zemaničová, Beblavá, 2003, s. 171). Súčasťou protikorupčnej stratégie musí byť: 107

109 stanovenie príčin, diagnóza počiatočného problému zostavenie programu s potrebnými zmenami, terapia kreovanie protikorupčnej aliancie poznatkovo-orientovaná, znalostná spoločnosť motivácia, pravidelná komunikácia. Odrazovým mostíkom, kde treba pri odstraňovaní korupcie začať, je samotný občan. Predstavuje kľúčovú pozíciu v boji proti korupcii. K dosiahnutiu želaných výsledkov je nevyhnutná sila a vôľa občanov zmeniť situáciu, čím následne vytvoria tlak na politických predstaviteľov, v ktorých kompetencii je realizovať vôľu ľudu. Priestor pre korupciu sa bude zmenšovať tým, že spoločnosť bude produkovať informovaných občanov, ktorí formou vzdelávania budú poučení o negatívnych dopadoch korupcie. Účelom vzdelávacích procesov je apelovanie na odhaľovanie nekalých praktík a zásadné odmietanie korupčného správania. Taktiež je žiaduce vytvoriť protikorupčnú alianciu zo všetkých spoločenských subjektov, pretože korupciu nedokáže úspešne odstrániť samotná vláda, alebo samotná občianska spoločnosť. Dôležitá je kooperácia všetkých subjektov. Aktívna spoločnosť, participácia občanov na správe vecí verejných posilňuje hodnotu demokracie a zároveň eliminuje priestor pre korupčné taktiky. Na úrovni miestnej samosprávy existuje niekoľko spôsobov prostredníctvom ktorých možno transformovať vôľu občanov do podoby konkrétnych výstupov. Interakčné vzťahy medzi občanmi obce a mocenskými orgánmi poukazujú na súčasný stav a úroveň miestnej samosprávy. Pre priblíženie, načrtneme určité interakcie, ktoré predstavujú základ pre činnosť samosprávy a sú neodmysliteľným pilierom pre progres lokálnej demokracie. Starosta a poslanci obecného zastupiteľstva ako obligatórne orgány obce, sú priamo volení občanmi, čo znamená, že podliehajú ich kontrole. Starosta predstavuje reprezentatívny orgán obce, do ktorého občania vkladajú dôveru, že svoju funkciu bude vykonávať v súlade so záujmom verejnosti. Existuje tu však istá legislatívna medzera, pretože stupeň vzdelania starostu nie je zákonne stanovený, čo umožňuje výkon 108

110 tejto funkcie osobe bez adekvátneho vzdelania. Logicky z toho vyplýva strata dôvery občanov k svojim zástupcom. Hospodárenie s majetkom obce, schvaľovanie rozpočtu je v kompetencii obecného zastupiteľstva, ktorého zasadnutia sú verejné, čím je otvorená možnosť občanom získať informácie a budovať si tak základ pre participačný potenciál. V žiadnom prípade by toto právo občanom nemalo byť odopierané, čo v niektorých prípadoch je však ale realitou. Samosprávy v niektorých prípadoch pre svoj prospech, alebo z dôvodu utajenia skutočnosti, ktorých spätnou väzbou by mohlo byť vyvolanie petičných akcií a protestov neinformujú občanov o verejných zasadnutiach, alebo im neumožňujú prístup (Kováčová N., 2012, s.565). Výkonným a kontrolným orgánom zastupiteľstva a starostu je obecná rada, ktorej funkcia v obci nie je nevyhnutná. V prípade zriadenia obecnej rady zastupiteľstvom sa musí schádzať minimálne raz za 3 mesiace a na pravidelných stretnutiach prerokováva záležitosti, ktoré nespadajú pod kompetencie starostu. Ak chceme predchádzať korupčnému správaniu, potom si musíme uvedomiť, že participácia občanov je na lokálnej úrovni nezastupiteľná. Obyvatelia obce majú niekoľko možností, prostredníctvom ktorých môžu kontrolovať zasahovať do činnosti výkonných orgánov obce, či už prostredníctvom využitia združovacieho, zhromažďovacieho práva, alebo svojou účasťou na referende. Pre hlbšiu zainteresovanosť do života obce, môžu byť obyvatelia, ktorí sú odborníkmi v danej oblasti členmi komisií( bytových, finančných...), zriaďovaných obecným zastupiteľstvom. Tým sa zvyšuje úroveň a kvalita celého rozhodovacieho procesu. Administratívnu agendu obecného zastupiteľstva a starostu vykonáva v obci obecný úrad, ktorý zhotovuje písomnosti potrebné na rokovania a zasadnutia. Nad jeho činnosťou dozerá prednosta obecného úradu. K eliminácií korupčných praktík prispieva aj funkcia hlavného kontrolóra obce, ktorý kontroluje činnosť obecného úradu, manipulovanie s finančnými prostriedkami obce, s majetkom a pod.. Kontrolór participuje na verejnom dianí tým, že zaujíma stanovisko k problémom, rieši sťažnosti, informuje o svojej činnosti obecné zastupiteľstvo (Zákon o obecnom zriadení 369/1990Zb.) 109

111 ZÁVER Korupcia predstavuje v súčasnosti jeden z najvýznamnejších problémov, ktorým musí spoločnosť čeliť. Nevzťahuje sa výlučne len na istú špecifickú oblasť, ale je orientovaná širokospektrálne. Ide o sociálny problém, ktorý má zásadný dopad na verejnú mienku a odzrkadľuje morálny a etický aspekt daného spoločenstva. Problematika korupcie, korupčného správania, klientelizmu, rodinkárstva je súčasťou verejného sektora, ktorý sa snaží tento negatívny fenomén eliminovať. V prípade ak je v spoločnosti vysoká miera tolerancie voči korupcii zo strany občanov, potom politický tlak je len márnym úsilím v elimináciu korupčnej tradície. Vytvorenie protikorupčnej stratégie možno považovať za účinný nástroj, ktorý dokáže eliminovať korupciu. Jej cieľom je zníženie očakávaní na veľký prospech z korupcie a zvýšenie rizika z odhalenia a potrestania korupčného správania. Podstata spočíva v prevencii a represii, ktoré riziko korupcie dokážu potlačiť. Napriek procesom decentralizácie sa korupcia v súčasnosti na úrovni miestnej samosprávy neznižuje, čo pre bezpečnosť a stabilitu predstavuje výrazný problém. Práve v tejto súvislosti je žiaduci tlak zo strany občanov na politické sféru, aby sa vo väčšom rozsahu zaoberala prípravou protikorupčných nástrojov a akcentovala na pravidlá, ktoré by striktne boli dodržiavané a rešpektované vládnym a administratívnym aparátom. Participácia občanov na lokálnej úrovni predstavuje efektívny nástroj, ktorým možno eliminovať riziko korupcie. Na záver môžeme konštatovať, že napriek tomu, že existuje široká škála alternatív, ako sa stať spoločenským aktérom vplývajúcim na verejné záležitosti, sa v súčasnosti čoraz častejšie stretávame s negatívnym trendom pasivity, ktorého jednou z príčin je absencia dôvery medzi občanom a subsystémami verejnej správy. Práve pasivita a nezáujem občanov o veci verejné sú živnou pôdou pre korupčné správanie. 110

112 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. ANDIG,J.C.: The economics of corruption: A survey, In: FIORENTINI, G., ZAMANGI, S.: The economics of corruption. The economics of corruption and illegal markets. Great Britain : MPG Books, BURDA E., MOKRÁ, L., TOBIÁŠOVÁ, L.: Boj proti korupcii. Manuál. [elektronický zdroj] [cit ]. Dostupné na internete: DOBŠOVIČ, D. Korupcia vo verejnej správe. In verejná správa [elektronický zdroj] [cit ]. Dostupné na internete: ok= ĎURAJKOVÁ, D.,ZEMANOVIČOVÁ, D., ZUBERSKÁ, M.: Celospoločenský problém- korupcia II. Bratislava: Adin, s.r.o., FRIEDRICH, C. J.: Corruption Concepts in Historical Perspective In Heidemer A. J., Johnston M., Levine S. Political mcorruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers, CHMELÍK, J. a kol.: Pozornost, úplatek a korupce. Praha: Linde, KOVÁČOVÁ, E.: Verejná správa na Slovensku. Úlohy a postavenie územnej samosprávy. Zvolen: Bratia Sabovci, s.r.o., KOVÁČOVÁ, E.: Verejná správa v SR a jej súvislosti. Zvolen: Bratia Sabovci, s.r.o., KOVÁČOVÁ,N: Formy občianskej participácia na úrovni samosprávy. In QUAERE 2012, Hradec Králové- Česká republika, MINISTERTSVO FINANCIÍ SR: Prevencia korupcie: praktická príručka MOKÁ, L.: Korupcia ako symbolické odsúdenie nemorálneho. In Boj proti korupcii. Manuál [elektronický zdroj] [cit ]. Dostupné na internete: PIROŠČÍK, V.: Participácia v samospráve (nástroj protikorupčnej politiky.) Bratislava : TIS, PIROŠČÍK, V., SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E.,PAVLOVIČ, B.: Decentralizácia a korupcia. Bratislava : TIS,

113 14. SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E., PIROŠČÍK, V.: Transparentná miestna samospráva. Bratislava : Adin s.r.o., TOMANOVÁ, K.: Konflikt záujmov na úrovni samosprávy. Bratislava: TIS, Zákon č. 369/1990 Zb o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov 17. ZEMANIČOVÁ, D., BEBLAVÁ, E.,: Krajinka rovných a rovnejších? Slovensko a korupcia. Bratislava : Kaligram, Mgr. Natália KOVÁČOVÁ Katedra verejnej správy Fakulta verejnej politiky a verejnej správy Vysoká škola v Sládkovičove Richterova ulica 1171, Sládkovičovo Slovenská republika Tel.: , vsnatalia.kovacova@gmail.com 112

114 THE ORGANIZATION AND MANAGEMENT OF SECURITY AND SAFETY IN THE CONTEXT OF UEFA EURO 2012 Tomasz ŁACHACZ, Jarosław KAMIŃSKI Abstract: To conduct a proper, competent and professional security during such a tournament as UEFA EURO 2012 it was required that all services and other entities responsible for security and safety were adequately prepared. It might be achieved as wrote in the above-mentioned quote not by preparing by representatives very beautiful, but mutually exclusive plans. Key words: the security philosophy, EURO 2012, CONOPs - Concept of Operations, The Police Command and Control Center in Legionowo. Plans are useless, but planning is indispensable gen. Dwight Eisenhower INTRODUCTION Final tournament of the UEFA European Football Championship EURO 2012 was the third largest event in the world and the largest venture in the Polish history, involving our services responsible for security and public order. The sports event was attended by 16 national teams, which have played 31 football matches within 24 days in stadiums in Poland and Ukraine 54. On Polish arenas sat total of 652 thousand fans from 110 countries and 13 representations have chosen cities in our country on the lodging and training centers 55. A key part of preparations 54 < [17 October 2012]. 55 Ministry of Sport and Tourism, Report on the implementation of Euro 2012 and the activities carried out on the implementation of Polish preparations for the final tournament of the UEFA European Football Championship EURO 2012 (December July 2012), Warsaw 2012, < [12 October 2012 r.]. 113

115 for the tournament was to ensure public safety and order of football players, fans or foreign visitors. It was a priority for the organizers of the event and the UEFA and to this goal was subordinated a five-year preparation period 56. In the opinion of both Polish and foreign media, as well as the Polish Ministry of Internal Affairs, this objective has been achieved. ORGANIZATIONAL PROCESSES IN THE FACE OF EURO 2012 Preparation and conducting such a large mass event was a great challenge for the organizers, both in terms of organizational processes and to ensure of basic services in public spaces. In the organization of the tournament were involved more than 170 governmental institutions including Ministry of Sport and Tourism, Ministry of Interior, Ministry of Justice, Police Headquarters, Headquarters of the State Fire Service, or the offices of the host cities of the tournament. The whole project was coordinated by the Minister of Sport and Tourism through the Company PL For the organizers, according to UEFA expectations and due to image of the hosts, key issues were among others: ensuring good organization, friendly service, reliable information in English, convenient transportation, accommodation, availability of medical care in emergencies and security. The last priority was treated in a special way and therefore the Prime Minister Ordinance No. 33 of 12 May 2010 established the Committee for the Safety of the UEFA European Football Championship EURO Its chairman was the Minister of Internal Affairs and Administration and on the Vice-President was elected Minister of Sport and Tourism. The team consisted of among others Chief of Police, Chief of the State Fire Service and the Chief Commander of the Border 56 < [14 October 2012]. 57 Ministry of Sport and Tourism, Report on the implementation... (December 2011-July 2012), dz. cyt. 58 Ordinance No. 33 of the Prime Minister of 12 May 2010 on the Committee for the Safety of the UEFA European Football Championship EURO 2012, < [13 October 2012 r.]. 114

116 Guard. The team was equipped with the skills to take specific projects and its main task was to coordinate the activities of the state administration and cooperation with other entities to ensure the safety of the UEFA European Football Championship EURO The result of the Committee's work, which took a total of 12 meetings, was the development of the Integrated Security Concept, in which was prepared more than 130 projects in 15 areas, such as, safety of stadiums and public places for viewing matches, public order and safety, rescue and counterterrorism 59. The next step in order to the optimal ensure the safety of the tournament was the appointment by the Prime Minister on 10 February 2012 the Committee for the Coordination of the Final Tournament of UEFA European Football Championship EURO The new solution was made in place Safety Committee and its main task was to coordinate the activities of the authorities, inspections and state administration services, including their cooperation with the authorities and departments of local government and other entities, to ensure the proper organization of the Final Tournament of UEFA European Football Championship EURO The main objective of the Coordination Committee was to prepare the operational readiness of the Polish for the Tournament in key areas such as safety, transportation and service for guests. The team continued activities of its predecessors, but it functioned in the revised structure. For chairman has been appointed Minister of Sport and Tourism, and the function of Vice-Minister embraced Minister of Administration and Digitization and the Minister of Internal Affairs, which was responsible for the coordination of activities in the area of security. The main tasks of the Coordination Committee included: approval of the concept of Integrated Organization and Management Plan of authorities activities, inspections and public services directly involved in handling the Tournament (CONOPS 59 About the safety of on the UEFA EURO 2012, < [15 October 2012]. 60 Ordinance No. 6 of the Prime Minister on 10 February 2012, on the Committee for the Coordination of the final tournament of European Football UEFA EURO 2012, <bip.kprm.gov.pl>, [15 October 2012]. 115

117 - Concept of Operations) 61. The plan was developed by the Company PL.2012 supporting National Operational Staff and was the concept of operational organization of the event 62. This document provides the essential from the point of view of an integrated action plan for Polish public entities during the tournament in Poland: information, assumptions, operational objectives of organization of the event in a public space, the division of tasks and responsibilities of these entities, the expected risk and guidelines for detailed operational plans of individual places, hosts cities, provinces and other involved actors 63. According to Joanna Mucha, Minister of Sport and Tourism, "the development of guidelines and operational plans and on their basis preparation of already very precise operational plans at national, municipal, provincial level is the best international practice in the preparation and management of the organization of major sporting events" 64. The idea of the prepared concept involved building and maintaining the integration of all processes and management structures in the operational phase of the tournament starting with a consistent assumptions and guidelines for planning this phase at all levels (operational plans) 65. Coordination Committee approved the CONOPS on 29 February Responsible for its implementation was the National Operational Staff, who was appointed by the Coordination Committee in accordance with Ordinance No. 6 of the Prime Minister on 10 February In addition, the task of the Staff was to coordinate the operating 61 Ibid 62 The answer of the Minister of Sport and Tourism, on the question No 3218 on the activities of the Company PL.2012 and additional remuneration for the members of the board as provided in the managerial contract,< [17 October 2012] 63 Integrated Plan of the Organization and Management of the actions of the authorities, inspection and public services at the Final Tournament of UEFA EURO 2012 in Poland, Warsaw Guidelines of operational plans for 100 days before EURO 2012,< October 2012] 65 Integrated Plan of the Organization and Management, op. cit. 66 Working meeting of the Coordination Committee for EURO 2012, < October 2012] 116

118 activities in the country, the flow of information and support for decisionmaking. Into the framework of National Operational Staff entered Chairman of the Coordination Committee, who became a head of the National Operational Staff, Deputy Chief, a representative of the Company PL.2012 and representatives include: Ministry of Defence, Ministry of Justice, Ministry of Foreign Affairs, Chief of the Police, Chief of the Border Guard or the Director of the Government Security Centre 67. CONOPs was aimed to improve coherence assumptions operational phase of all stakeholders and to ensure the application of uniform guidelines and standards for operational plans 68. It was addressed to all the actors and institutions involved in planning and carrying out operational phase of the tournament. As a result, 114 operational plans have been developed in various areas, including the security sphere. To create or update their concept was also obliged the police as "uniformed and armed formation of serving the public and designed to protect the safety of people and to maintain public order and safety" 69. For this purpose, Polish police took a number of steps to prepare the optimal formation to ensure security and public order during mass events which was EURO Some of these will be presented later in this article, but first it is worth mentioning that in accordance with applicable Polish law, not all events and public meetings are subject to the same requirements and safety procedures. Safety Act defines public events 70 as a mass event - a mass event artistic and entertainment, sports, including football matches, if the type of event corresponds to the destination object or area where it is held. Polish legal regulations determines assembly as the grouping of at least 15 people, called for a public debate or to jointly express the position. Every citizen may enjoy the freedom of peaceful assembly in the open space available to unspecified individuals 71. Securing a mass event or public assembly is 67 Ordinance No. 6 of the Prime Minister on 10 February 2012, dz. cyt. 68 Integrated Plan of the Organization and Management, dz. cyt. 69 The Act on Police on 6 th of April The Act on Safety and Security of Mass Events on 20 th of March The Act on Assemblies on 5 th of July

119 generally coordinated measures taken to ensure security and public order in relation to the organized mass event or public assembly. GUARANTEEING SECURITY AND PUBLIC ORDER - THE PHILOSOPHY OF POLICE WORK The main and general concept of safety and security strategy of Polish mass events is based on three pillars - Safety, Service and Security. This philosophy was also used during securing the UEFA EURO 2012 Football Championships. The purpose of the safety measures is to insure organizational and infrastructural conditions in which all the participants of the mass event will feel freely, safely and comfortable and will be creating an exceptional and unique atmosphere during the event. Have fun - feel safe was a slogan that expressed the policy of the European Championships in Football UEFA EURO The concept provided fans having fun during the tournament while at the same time ensuring a high level of safety and minimum, only necessary intervention of security services. The system of safety and security of mass events is based on a document called an Integrated Safety Concept. It was one of the most important tasks that were implemented under the framework of the Committee for Safety and Security at EURO 2012 appointed by the Prime Minister in May An Integrated Security Concept identified the fields, scope of responsibilities and actions of individual entities which needed to be undertaken in order to ensure maximum safety during the Tournament. The above-mentioned concept describes also measures taken by the Police during e.g. police operations. All the activities carried out in this form include three elements of integrated security philosophy which are: - Security: overall actions undertaken by legal entities and other institutions to insure physical safety and security of people participating in the event both with the local communities; 118

120 - Service: all the necessary actions and measures taken to insure the safety defined here as the creation of conditions for the effective running of the event; - Safety: all actions taken to insure the safety construed here as a football feast undisturbed atmosphere, built on the subjective perception of participants of the event that the entities and institutions involved in securing the event take care of it in a professional, effective and discreet way to, in order to avoid incidents that could pose a threat to the event and its participants. It also should be underline that Polish Police has developed a philosophy to all types of police services, which in short is called 3xT. Its elements are: - Care: concerns the activities of Police officers during UEFA EURO It conveys a servicing role for supporters, which should be expressed by taking care of them. The task also includes informing fans of the adopted communication and safety solutions, assistance, and possible difficulties especially to fans from outside of Poland; - Tolerance: involves the treatment of fans in an understanding manner and as taking into account the specific atmosphere of the event. This moves away from responding strictly to minor misdemeanors and to show more tolerance while trying to establish dialogue with supporters; - Suppression: used as a last resort the Police prevention subunits should act quickly and decisively. Their task is the precise intervention when needed (e.g. during mass public disorder), which also may involve the detention of people when deemed necessary. It needs to be followed by the withdrawal of forces and restoring initial order as a result. The third part of the above-mentioned philosophy is setting spotters institution. Police spotters is responsible for e.g. establishing contacts 119

121 with the fans, monitoring incidents involving the fans and informing the Polish Police about possible disturbances to public order in which the fans are involved. Generally all the actions taken by the Police are set to ensure an effective and undisturbed course of event, combining both the highest standards of security with minimal interference with personal liberty of all participants of the event 72. THE POLISH POLICE OPERATION IN THE CONTEXT OF THE UEFA EURO 2012 During UEAF EURO 2012 the country was safe. The Police made every effort in order to prepare for the Tournament as good as possible. The investments, purchasing, training and implemented procedures will definitely be used by the Polish authorities and security planners also after the tournament. Every day in a month-time an average number of six thousand police officers from the Polish host cities (Warszawa, Wroclaw, Gdansk, Poznan) were watching over the safety and security of millions of football fans. Daily there were around six thousand police officers directly involved in the service, especially from Warsaw, Gdansk, Poznan, Wroclaw, Krakow, Lublin and Rzeszow, however there were others from Regional and Municipal Police headquarters all over Poland and other public entities responsible for security. In total during the Tournament s duration there were around two hundred one thousand police officers involved. The undertaken police operations were performed while escorting due to the transportation of football teams, referees, UEFA delegates and observers and VIPs. A number of 3376 officers were involved in this securing 771 escorts driving around km. The Police had at their disposal 17 helicopters and transported aircraft CASA which was used e. g. 72 An Integrated Security Concept of Police work National Police Headquarters on 18 th of May

122 while transporting police officers from Portugal, Spain and Italy. A total number of 223 flights were performed with the duration more than 260 hours. During Euro 2012 the Police arrested 652 people, including 473 Poles and 179 foreigners, most of them were Russians (100), Croats (21) and Irish (19). They had been arrested mostly for peace disturbance and hooligan acts. On the 12 th of June 2012 just after the game between Poland and Russia 192 hooligans were arrested (164 Poles and 28 foreigners). Since the very beginning of the tournament there were 25 Polish and 61 foreign police spotters from 10 countries, including the Czech Republic, Croatia, Russia, England, Germany, Denmark, Ireland and Greece, Spain and Italy. In regional police headquarters located in the host cities there were also a new department for football related crimes created They perform tasks of identifying, disclosure and eradication of crimes and offenses committed by Polish football hooligans. THE POLICE COMMAND AND CONTROL CENTER IN LEGIONOWO Picture 1: Police Command Centre in Legionowe Source: Police Command Centre in Legionowo The Police Command and Control Centre in Legionowo was the main point for commanding of all police actions taken and at the same time an exchange information point. That was the heart of police operations taken during EURO 2012 decisions related to any police operation were made here and the information about their nationwide police-related activities taking place during football matches were collected and exchanged here. The Center closely cooperated with the Warsaw Metropolitan Police and three other Regional Police Headquarters from Wroclaw, Poznan and Gdansk as well 121

123 as Krakow, Lublin and Rzeszow which where visited by football fans leaving the matches to Ukraine and on their way back. There were 95 police officers working 24/7 including police officers from Legionowo, the Police Academy in Szczytno, commanders from National and Regional Police Headquarters working in the Command Centre. Figure 1: The System of Police Commanding and Control Centre Source: Police Command Centre Legionowo. In addition there were 23 liaison officers who exchanged the information with the Polish police, including EUROPOL (1 representative) and ITNERPOL (3 representatives) and IMEST representatives. Around 100 officers from European countries helped to insure fans safety, also 13 Polish officers took care for football teams and players. Other entities responsible for security and safety during UEFA EURO 2012 were also involved e.g. The Government Protection Bureau, the Border Guard, the 122

124 State Fire Service, the Internal Security Agency, the Rail Security Guard as well as the Polish Ministry of Defense andthe Ministry of Transport, Construction and Maritime Trade. The international police cooperation was based on the provisions of the Memorandum of Understanding on cooperation in the field of security during UEFA EURO 2012, signed by the Polish National Police Chief and representatives of the police forces of Ukraine, Russia, Italy, Greece, Croatia, Denmark, Czech Republic, Germany, Slovakia, Austria, Portugal, Spain, England, the Netherlands and Sweden. The cooperation with Ireland and France Police was based on separate documents. Also 2 Polish police officers were performing their duties in the Police Exchange Information Center in the Ukrainians Ministry of Interior and 5 Polish spotters who were in Lviv. The Commanding and Control Center in Legionowo was based on objects from the Police Training Centre and its total cost was around PLN 18.5 million. CONCLUSION Nowadays as the social conditions and people s expectations are changing dynamically the Police effectiveness of work requires comprehensive preparation of the Police personnel. The activities and actions undertaken by the Police during mass events and other public gatherings require special and careful preparation. It usually starts immediately upon receiving from a superior a police task, and usually ends up reaching the readiness or proper start of the police operation. To prepare a police operation it is common to use past experience and good practices that have been worked out earlier. For sure every situation is and may be different. However, there are some plans of actions and repeated threats to which the Police can be prepared in advance. 123

125 LITERATURE 1. Decyzja Rady Unii Europejskiej z dnia 12 czerwca 2007 r. dotycząca bezpieczeństwa w związku z meczami piłki nożnej o charakterze międzynarodowym (2007). Dziennik Urzędowy Unii Europejskiej (2007/L 155/76). 2. Klein G. (2010). Sztuka podejmowania decyzji, Gliwice, Koncepcja przygotowania działań Policji do zabezpieczenia Mistrzostw Europy w Piłce Nożnej UEFA EURO 2012 (2010). Komenda Główna Policji, Warszawa Koncepcja realizacji operacji policyjnej pod kryptonimem Hat Trick 2012, (2012). Policyjne Centrum Dowodzenia w Legionowie, Warszawa Rezolucja Rady Unii Europejskiej z dnia 3 czerwca 2010r. w sprawie zaktualizowania podręcznika z zaleceniami w zakresie międzynarodowej współpracy policyjnej oraz w zakresie działań prewencyjnych i kontrolnych związanych z aktami przemocy i zakłóceniami porządku podczas międzynarodowych meczów piłki nożnej, które dotyczą co najmniej jednego państwa członkowskiego (2010). Dziennik Urzędowy Unii Europejskiej (2010/C 165/01). 6. Skomra W. (2010). Zarządzanie kryzysowe, Wrocław Sprawozdanie z realizacji przedsięwzięć Euro 2012 oraz wykonanych działań dotyczących realizacji przygotowań Polski do finałowego turnieju Mistrzostw Europy w Piłce Nożnej UEFA EURO 2012 (grudzień 2011 r. lipiec 2012 r.) (2012). Ministerstwo Sportu i Turystyki, Warszawa Ustawa z dnia 6 kwietnia 1990 roku o Policji (Dz.U., nr 30, poz. 179 z pózn. zm.) 9. Ustawa z dnia 20 marca 2009 r. o bezpieczeństwie imprez masowych (Dz.U., nr 62, poz. 504 z późn. zm.). 124

126 10. Ustawa z dnia 5 lipca 1990 r. Prawo o zgromadzeniach (Dz U., nr 51, poz. 297 z późn. zm.). 11. Umowa pomiędzy Rządem Rzeczypospolitej Polskiej a Gabinetem Ministrów Ukrainy o współpracy przy dokonywaniu kontroli osób, towarów i środków transportowych przekraczających polsko-ukraińską granice państwową, (2001). Kijów 25 czerwca 2001 r. 12. Zarządzenie Nr 33 Prezesa Rady Ministrów z dnia 12 maja 2010 roku w sprawie Komitetu do spraw Bezpieczeństwa Mistrzostw Europy w Piłce Nożnej UEFA EURO 2012, (2010). Ministerstwo Spraw Wewnętrznych, Warszawa Zarządzenie Nr 6 Prezesa Rady Ministrów z dnia 10 lutego 2012 roku w sprawie Komitetu do spraw Koordynacji Organizacji Finałowego Turnieju Mistrzostw Europy w Piłce Nożnej UEFA EURO 2012, (2012). Ministerstwo Spraw Wewnętrznych, Warszawa Zintegrowana koncepcja bezpieczeństwa UEFA EURO 2012, Komitet ds. Bezpieczeństwa Mistrzostw Europy w Piłce Nożnej UEFA EURO 2012, (2010). Warszawa Zintegrowany Plan Organizacji i Zarządzania działaniami organów, inspekcji i służb administracji publicznej podczas Finałowego Turnieju UEFA EURO 2012 w Polsce, (2010). Ministerstwo Sportu i Turystyki, Warszawa Internet source:

127 mgr Tomasz ŁACHACZ Departament of Internal Security Higher Police School in Szczytno Szczytno Poland podkom. mgr inż. Jarosław KAMIŃSKI Departament of Internal Security Higher Police School in Szczytno Szczytno Poland 126

128 KORUPCIA A STAVEBNÉ ÚRADY Lucia LEFLEROVÁ Abstrakt: Korupcia je bez pochýb negatívnym javom, s ktorým je spojených mnoho, pre spoločnosť negatívnych, dopadov. Medzi oblasti, ktoré sú podľa dostupných štatistických údajov najviac spojené s korupčný správaním, možno zariadiť aj oblasť štátnej správy, resp. činnosť stavebných úradov. O problematike korupcie je potrebné stále viesť mnoho diskusií a preto cieľom tohto príspevku je poukázať na možné príčiny existencie korupcie v oblasti činnosti stavebných úradov a v nadväznosti na ne navrhnúť možné opatrenia na jej predchádzanie. Kľúčové slová: Korupcia, stavebné úrady, príčiny korupcie, opatrenia na predchádzanie korupcie. ÚVOD Korupcia je negatívny spoločenský jav, ktorého podstata spočíva najmä v poskytnutí alebo prijatí úplatku, t.j. materiálnej alebo nemateriálnej výhody, na ktorú daná osoba nemá nárok, aby sa správala spôsobom, ktorý odporuje povinnostiam vyplývajúcim z jej postavenia. Korupčné správanie je v podmienkach Slovenskej republiky rozvinuté vo veľkej miere v mnohých oblastiach života. Podľa výskumu verejnej mienky, uskutočneného v roku 2010, občania považujú za najviac skorumpovanú oblasť súdnictva a hneď za nimi až 38% opýtaných za skorumpovaných považujú úradníkov v štátnej správe. Pričom druhú najčastejšiu skúsenosť s korupciou mali občania na úradoch poskytujúcich povolenia a potvrdenia. (Tlačová správa k prieskumu Globálny barometer korupcie 2010) Odhliadnuc od záverov vyplývajúcich z verejnej mienky, ktoré nezodpovedajú objektívnej realite, je nesporný fakt, že korupcia v oblasti štátnej správy patrí k tým najrozvinutejším a prostredie 127

129 rozhodovacích procesov, kde sa úradník štátnej správy dostáva do kontaktu so súkromným sektorom, je ideálnym na korupčné správanie. 1 PRÍČINY EXISTENCIE KORUPCIE Korupcia je v podmienkach Slovenskej republiky rozvinutá mnoho desaťročí. Možno aj tento fakt spôsobuje, že je medzi občanmi vo vysokej miere tolerovaná. Na bližšie objasnenie tvrdenej skutočnosti možno uviesť, že podľa prieskumov verejnej mienky mnoho občanov sami majú snahu podplácať, alebo opačne prijímajú úplatky. Ďalšia skupina, ktorá sa o korupcii aj dozvie, mlčí. Niektorí z obavy pomsty zo strany podplácaného a toho kto podpláca, napr. vo sfére pracovnej alebo súkromnej. Iní neohlasujú prípady korupcie, nakoľko ho vnímajú ako udavačstvo a spojenie s predchádzajúcim režimom. Ďalší zastávajú názor, aby si problém s korupciou riešili kompetentní a oni do toho nebudú, nechcú nijakým spôsobom zasahovať. Nepochybne je potrebné počítať aj percentom ľudí, ktorí v korupcii nevidia nič zlé. Ide teda o príčinu samotnej kultúry daného spoločenstva a tiež nepochybne ľudskej vlastnosti získavať stále viac peňazí, úspech, kariéru, moc a pod.. S vyššie uvedeným súvisí príčina latentnosti korupčného konania v rozhodovacom procese. To, že bol poskytnutý úplatok sa premietne do procesu rozhodovania a jeho výsledku, ale poskytnutie úplatku to žiadnym spôsobom nedokazuje. Vydané rozhodnutie z formálneho hľadiska vôbec nemusí byť v rozpore so zákonom a pre prípad, že rozhodnutie je nezákonné, platí prezumpcia jeho správnosti. Kým sa rozhodnutie prípadne zruší v súdnom konaní, dôsledky už často nemožno napraviť. Príčinu korupcie možno vidieť aj v následnom nedostatočnom vyvodzovaní právnej a politickej zodpovednosti za dôsledky takéhoto konania. A práve táto, vzhľadom na to, že Trestné právo má slúžiť ako prostriedok ultima ratio, by mala byť prioritnou. Rozhodovanie úradníkov v štátnej správe je v mnohých prípadoch netransparenté v dôsledku neefektívnosti mechanizmov kontroly nad ich činnosťou a rozhodovaním. 128

130 Medzi príčiny, ktoré spôsobujú korupčné prostredie v oblasti rozhodovania stavebných úradov je skutočnosť, že ide o širokú oblasť ponúkajúcu mnoho priestoru pre jej rozvinutie. Táto oblasť nezahŕňa len stavebné konanie, či už prostredníctvom ohlásenia stavby, žiadosti o vydanie stavebného povolenia alebo odstraňovanie stavieb, ale aj územné konanie spojené s vydávaním územných rozhodnutí, kolaudačné konanie a v neposlednom rade tvorbu územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie. Ide predsa o otázky spojené so vznikom a zánikom vlastníctva k stavbám, ktoré sa dotýkajú ako rádového občana, tak aj veľkých medzinárodných spoločností. Ďalšou, hlavnou, príčinou je samotná organizácia stavebných úradov. V súlade so zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v platnom znení (ďalej len Stavebný zákon ) pôsobnosť stavebných úradov vykonávajú obce, a teda aj mestá a mestské časti. V obci je zriadený stavebný úrad, na čele ktorého stojí starosta. Aj keď celé stavebné konanie riadia zamestnanci stavebného úradu, resp. v zmysle platnej právnej úpravy činnosť stavebného úradu zabezpečuje zamestnanec obce, ktorý musí spĺňať osobitný kvalifikačný predpoklad, definitívne rozhodnutie je v takomto modeli ponechané aj tak len na jednu osobu, a to starostu. V dôsledku toho, že len starosta rozhoduje o mnohých otázkach života obce, je spôsobené, že sa ponecháva možnosť na vytvorenie priestoru až pre svojvôľu. To umožňuje na základe poskytnutého úplatku vydať oveľa jednoduchšie rozhodnutie v rozpore so zákonom, ev. nezákonným procesným postupom. V podmienkach mesta či mestských častí nie je situácia veľmi odlišná. Primátor stojí na čele stavebného úradu a de facto opäť sám rozhoduje vo veciach Stavebného zákona. Možno sa domnievať, že motivácia výšky platu je v oveľa väčšej miere relevantná v prípade poskytnutia úplatku úradníkom na stavebných úradoch. V prípadoch starostov obcí a primátorov miest ide o verejnú funkciu, osobu, ktorá je volená v priamych voľbách obyvateľmi danej obce alebo mesta. To so sebou prináša skutočnosť, že táto osoba je politicky 129

131 činná a nie odborne zdadná. Korupcia, ktorá existuje na najvyšších úrovniach štátu sa prenáša aj na nižšie úrovne a do rozhodovacej činnosti starostov a primátorov, ktorá môže byť politicky motivovaná. Toto konanie však so sebou prináša ďalekosiahle dôsledky. Okrem toho, že dochádza k znehodnocovaniu majetku občana, treba poukázať aj na nižší výber finančných prostriedkov samotnej obce, či mesta (napr. neudelením pokuty za uskutočnenie stavebnej činnosti v rozpore s vydaným stavebným povolením) a k celkovému zhoršovaniu kvality bývania (napr. vydanie kolaudačného rozhodnutia napriek nesplneniu požiadavky na potrebu počtu parkovacích miest, v dôsledku čoho dochádza k zhoršeniu statickej dopravy). Pokiaľ ide o personálne obsadenie na stavebných a krajských stavebných úradoch, pozície v mnohých prípadoch obsadzujú osoby, ktoré nemajú technické vzdelanie. Je nepochybné, že nedostatočná znalosť príslušných technických požiadaviek na uskutočňovanie a odstraňovanie stavby, ako aj príslušných platných právnych predpisov, umožňuje rozšírenie korupcie v tejto oblasti. Tak sa môžu vyskytnúť prípady zamietnutia námietok účastníka konania bez relevantnej argumentácie, vágne formulácie v rozhodnutiach, dokonca rozhodnutia vydané v rozpore so zákonom v dôsledku nesprávneho výkladu ustanovení zákona a pod.. Pri uvádzaní príčin existencie korupcie možno taktiež uvažovať o nedostatočnej legislatíve v oblasti, konkrétne mnohých ustanovení Stavebného zákona. Ďalším príkladom z legislatívnej oblasti je však aj inštitút upravený v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení (ďalej len Správny poriadok ), a to v praxi stále neujasnený názor na možnosť vylúčenia starostov a primátorov z rozhodovania v prípadoch, ak je dôvodná obava z ich nezaujatosti. Starosta obce rozhoduje v rámci územného, stavebného aj kolaudačného konania a navyše v prípade, že stavebník podá na stavebný úrad námietku zaujatosti, starosta sám rozhodne, že nie je zaujatý, ev. poučí stavebníka o nemožnosti rozhodovania o tejto otázke, nakoľko na starostov obcí sa daná právna úprava nevzťahuje. Priestor pre korupciu? Ďalekosiahly. 130

132 Ako už bolo naznačené, medzery v legislatívnej oblasti spočívajú aj v samotnom Stavebnom zákone. Pokiaľ má zákon nedostatky v mnohých ustanoveniach a tieto v praxi umožňujú ich porušovanie, predstavuje to príčinu rozvinutia korupcie. Problematika sa dotýka nielen konania, na základe ktorého sa stavba realizuje, ale aj konania o odstraňovaní stavieb. Azda najvýraznejším príkladom aj v očiach verejnosti sú prípady tzv. čiernych stavieb, teda stavieb postavených bez existujúceho stavebného povolenia, ev. v rozpore s ním. Stavebný zákon obsahuje ustanovenie o nariadení jej odstránenia, ak je v rozpore s verejným záujmom, ev. uložení pokuty stavebníkovi. A teda v prípade odstránenia stavby sa vyžaduje len súlad s verejným záujmom, ktorý ako pojem nikde nie je definovaný. Stavebníkov v nijakom prípade od korupčného správania nemôže odradiť ustanovenie, ktoré sa formálne v Stavebnom zákone nachádza, no vôbec sa nevyužíva. Ak legislatíva neobsahuje účinné sankcie za konanie v rozpore so zákonom, de facto korupciu ešte uľahčuje. Pokiaľ stavebník vie, že môže zrealizovať stavbu v rozpore so stavebným povolením, alebo dokonca bez neho, pokojne poskytne úplatok, aby si často finančne aj časovo náročné stavebné konanie uľahčil. Široký priestor pre korupciu ponúka aj s tým súvisiace ustanovenie o dodatočnom povolení zmeny stavby, ktoré spočíva v tom, že stavebník si môže stavbu zrealizovať aj iným spôsobom, ako pôvodne deklaroval v žiadosti o stavebné povolenie a o jej dodatočnom schválení rozhoduje opäť starosta alebo primátor. Poskytnutie možnosti dodatočného povolenia stavieb spochybňuje zmysel riadneho stavebného konania a toto sa stáva kontraproduktívnym. Opäť sa posudzuje iba to, či nie je stavba v rozpore s verejným záujmom. To so sebou prináša mnoho negatívnych dôsledkov, ktoré môžu spočívať v znehodnocovaní majetku občanov a prispievajú k nesúrodosti realizácie stavieb v mestách, ich vystavaniu na často nevhodných miestach. Ako poslednú príčinu možno spomenúť taktiež možnosť využívania opravných prostriedkov v stavebnom konaní. Pozície štátnych úradníkov na krajských stavebných úradoch bývajú opäť obsadzované na základe 131

133 politických síl v danom kraji, čo uľahčuje korupciu aj na pôde druhostupňového orgánu. Pokiaľ už bolo vydané právoplatné rozhodnutie, má účastník konania možnosť žiadať nápravu v súdnom konaní v rámci správneho súdnictva. Určitým nedostatkom je však povinné zastupovanie advokátom pre prípad podania správnej žaloby a dlhé súdne konanie, ktoré nie je schopné pohotovo reagovať na prípady porušenia zákona, ktoré už napríklad po realizácií stavby možno len s ťažkosťami zvrátiť, ev. vôbec. 2 OPATRENIA PROTI KORUPCII Na vznik a rozvoj korupcie teda vplýva mnoho faktorov. Korupcia býva dvojstranne výhodná, pre osobu, ktorá úplatok poskytuje, ako aj pre osobu, ktorá úplatok prijíma. Je v záujme týchto strán, aby sa tretie osoby nič nedozvedeli. Ak sa aj tretí subjekt o spáchaní niektorého z trestných činov korupcie dozvie, je ťažko dokázateľná. Práve z dôvodu latentnosti týchto trestných činov, nedostupnosti dôkazov a teda ťažko zistiteľného skutkového stavu len právna úprava v podobe skutkových podstát trestných činov upravených v Trestnom zákone nepredstavuje dostatočný a účinný prostriedok na boj proti korupcii, či už v oblasti štátnej správy, ako aj inej. Ťažko možno posúdiť aké percento predstavuje počet 223 skončených trestných stíhaní v roku 2011 pre korupčné trestné činy v porovnaní so skutočným počtom spáchaných trestných činov korupcie. (Správa o činnosti prokuratúry Slovenskej republiky za rok 2011) Podľa dostupných štatistík nemožno očakávať, že počet osôb, ktoré sa dostanú do kontaktu s niektorým z trestných činov korupcie alebo sa o tejto trestnej činnosti z niektorého zdroja dozvedia, bude rapídne rásť. (Správa o činnosti prokuratúry Slovenskej republiky za rok 2011) Odhliadnuc od uvedeného, trestné právo má slúžiť ako prostriedok ultima ratio a teda prioritou v danej oblasti by mali byť systémové opatrenia, ktoré korupcií predídu. Možno až s prijatím účinných opatrení, ktoré budú mať za cieľ efektívne predchádzať páchaniu tejto trestnej činnosti, sa zmení aj nazeranie občanov na korupciu a vyššiu ochotu hlásiť prípady 132

134 korupčného správania. Systémové, vnútorné, opatrenia tak budú pôsobiť dvoma smermi. Na jednej strane sťažia podmienky pre páchanie trestných činov korupcie, čím budú pôsobiť preventívne a na strane druhej, pri výskyte trestného činu korupcie uľahčia jeho objasňovanie. Hlavným cieľom navrhovaných opatrení je sťažovať podmienky pre páchanie trestných činov korupcie, čo znamená, že postup v rozpore so zákonom bude ďaleko nevýhodnejší ako postup v súlade so zákonom, čo nespôsobí absolútne vymiznutie korupcie v danej oblasti, ale docieli sa obmedzenie počtu takto páchaných trestných činov. Za jedno z najúčinnejších opatrení možno považovať výrazné zvýšenie informovanosti verejnosti o konaniach a rozhodovaniach v zmysle Stavebného zákona. Informácie o postupoch a rozhodovacej činnosti stavebných úradov by nemali byť dostupné len na informačných tabuliach obecných resp. mestských úradov alebo na základe individuálneho dožiadania obyvateľa. Mohlo by ísť o povinne zverejňované informácie na dostupných internetových stránkach obcí a miest hneď v úvode, aby sa o nich občan mohol jednoducho a rýchlo dozvedieť, tzv. elektronickú informačnú tabuľu. Nakoľko najmä v malých obciach prevažuje počet obyvateľov v postproduktívnom veku, sprístupnenie týchto informácií len prostredníctvom internetu, ku ktorému niektorí obyvatelia vôbec nemusia mať prístup, nemusí byť dostatočné. Informácie by mohli byť stručne vyhlasované taktiež prostredníctvom obecného rozhlasu, resp. inými vhodnými postupmi. Vo viacerých prípadoch je už proces tvorby územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie prvým náznakom korupčného správania, resp. jeho uľahčenia, no v očiach obyvateľov ide o oblasť ešte menej alebo takmer vôbec sledovanú. Obyvatelia majú možnosť v súlade so Stavebným zákonom podávať pripomienky k jednotlivým konceptom a návrhom, ktoré sú im v zákonom stanovenej lehote sprístupnené na obecných úradoch a taktiež zastupiteľstvá majú povinnosť jeho verejného prerokovania. Napriek tomu samotný proces schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie prebieha spôsobom, 133

135 o ktorom obyvatelia nemajú dostatočné informácie. (Účasť občanov na územnom plánovaní) Zvýšenie transparentnosti a informovanosti aj v tejto oblasti by znížilo ďalšiu možnosť rozvoja korupcie, napr. opäť prostredníctvom samostatnej internetovej stránky zameranej len na územnoplánovaciu dokumentáciu, resp. zlúčenú s vyššie uvedenými informáciami týkajúcimi sa územného a stavebného konania v jednotlivých obciach a mestách, ktoré sú v súčasnej dobe prístupné len na úradných tabuliach, do jedného informačného systému. Jeho súčasťou by bola internetová úradná výveska, ktorá by informovala o všetkých údajoch, ktoré obsahujú aj jednotlivé tradičné úradné vývesky. Právna úprava doručovania prostredníctvom takejto vývesky v prípade veľkého počtu účastníkov by ostala pôvodná, teda internetová výveska by nemala žiadnu relevanciu, len informatívny charakter. Taktiež by mohlo dôjsť k prehodnoteniu samotného postupu schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie, ktorá by neprebiehala len na obecných či mestských zastupiteľstvách, ale dvojstupňovo. Najskôr by sa schválila napr. poverenou komisiou na stavebnom úrade, ktorý by bol obsadený architektmi, technikmi, aby návrh schválili najskôr osoby stojace mimo politického života a následne v druhom kole zastupiteľstvo, ktoré by malo len obmedzenú možnosť zmeny návrhu predloženého na rokovanie. Za predpokladu vyhotovenia informačného systému o prebiehajúcich konaniach na stavebnom úrade, by boli obyvatelia obcí, miest a mestských častí vo vyššej miere angažovaní, čo zvýši ich záujem a s tým súvisiaci dohľad zo strany verejnosti nad činnosťou stavebného úradu. Samozrejme k dispozícií by neboli informácie, ktoré môžu byť poskytnuté len účastníkom konania, ale základné informácie o tom, aké konania sa vedú, kto je stavebníkom v danom prípade, aké rozhodnutia boli vydané a informácie o predpokladaných zmenách v obci, meste, ako aj predpokladané zámery v oblasti stavebnej činnosti. Z radu opatrení na obmedzenie prípadov korupcie na stavebných úradoch možno uvažovať o navrhnutí organizačných zmien stavebných úradov. Agendu stavebných úradov by vykonávali špecializované správne 134

136 orgány na úrovni okresov a ako druhostupňové orgány krajské stavebné úrady, ktoré by spadali pod konkrétne ministerstvo. Sústavu štátnych orgánov by dopĺňal kontrolný orgán, stavebná inšpekcia, ako je to v súčasnosti, no došlo by k rozšíreniu jej kompetencií aj v oblasti činnosti úradníkov na stavebných úradoch. Úrady by boli obsadzované na základe štandardných výberových konaní, pričom funkcie, ktoré by disponovali určitými rozhodovacími právomocami by boli obsadené osobami s technickým vzdelaním v oblasti stavebnej činnosti. Na každom stavebnom úrade by zároveň pôsobil úradník s právnickým vzdelaním, ktorý by dozeral na tvorbu rozhodnutí, aby boli vydávané v súlade so zákonom a všetkými potrebnými náležitosťami. Pokiaľ ide o tvorbu znaleckých posudkov podávaných v rámci viacerých konaní podľa Stavebného zákona, znalcov by si neobjednávali stavebníci, ale stavebný úrad by nechal, v prípadoch stanovených zákonom, na náklady stavebníka vyhotoviť znalecký posudok náhodnému znalcovi. V zložitejších prípadoch, taxatívne vymedzených v Stavebnom zákone by rozhodovali senáty zriaďované ad hoc na stavebných úradoch, ktoré by sa spolupodieľali aj na tvorbe územných plánov obcí a miest. S prevenciou a bojom proti korupcii na stavebných úradoch úzko súvisí opatrenie, ktoré sa priamo nedotýka stavebných úradov, ale súdov. V prípadoch korupcie na stavebnom úrade často práve súd by mohol byť jediným účinným prostriedkom na jeho predchádzanie. Spory z oblasti správneho súdnictva však bývajú náročné z odborného ako aj skutkového hľadiska a preto by sa dalo uvažovať o zvýšení obsadenosti správnych senátov. A v takomto prípade vykonať legislatívne zmeny, ktoré by sprísnili lehoty na rozhodovanie súdov, ako je to napr. v prípadoch tzv. volebného súdnictva, kde je potrebné taktiež rýchle rozhodovanie počítané na dni a nie na mesiace, či roky. Ďalšou navrhovanou legislatívnou zmenou by mohlo byť zavedenie inštitútu predbežného opatrenia aj do správneho súdnictva. Súd by mal možnosť vydať predbežné opatrenie, ktorým by napr. dočasne zastavil práce prebiehajúce na stavbe, resp. odstránenie stavby a pod. Tento inštitút by 135

137 však musel byť veľmi dôkladne upravený, nakoľko by smeroval už voči právoplatným rozhodnutiam vydaným v správnom konaní. Ďalším radom návrhov na obmedzenie korupčného správania na stavebných úradoch sú návrhy v legislatívnej oblasti, ktoré sa dotýkajú najmä Stavebného zákona, priebehu správneho konania. V prvom rade by sa proces mohol začať elektronickým ohlásením záujmu o stavebnú činnosť prostredníctvom elektronickej podateľne, ktorý by znamenal zníženie správneho poplatku za konanie, podobne ako je to v katastrálnom konaní. Stavebný zákon taxatívne ustanovuje, v ktorých prípadoch postačí stavebnému úradu len ohlásenie stavby, najmä pri jednoduchých a drobných stavbách, v ostatných prípadoch je potrebné stavebné povolenie. V takýchto prípadoch by bolo účelné ohlásenie stavieb umožniť aj elektronicky a po zaplatení správneho poriadku by pracovník stavebného úradu vydal len potvrdenie o prijatí ohlásenia so splnením všetkých náležitostí, čím by sa celé konanie zjednodušilo a znížili by sa náklady stavebníka. Taktiež by mohlo dôjsť k zlúčeniu územného a stavebného konania vo vyššej miere a zvýšeniu množstva prípadov, kedy je potrebné stavebnému úradu stavebnú činnosť len ohlásiť. Úpravou legislatívneho textu alebo všeobecne záväznej vyhlášky k Stavebnému zákonu sa navrhuje definícia vágnych pojmov, ktoré v súčasnosti nie sú nikde upravené, napr. verejný záujem v zmysle Stavebného zákona. Mnohé technické požiadavky na uskutočnenie stavieb, napr. v oblasti svetlotechniky, hlučnosti, prašnosti, by sa mali spresniť a stať záväznými. Ak ich stavba nebude spĺňať, nebude môcť byť uskutočnená. Takouto formou by sa dalo vyhnúť korupčnému správaniu úradníkov stavebného úradu, ktorí by nemohli vydať stavebné povolenie, pretože stavba nebude spĺňať technické požiadavky. V súčasnosti predstavujú veľký problém v mnohých oblastiach lehoty. Pokiaľ sú lehoty len poriadkového charakteru, nemajú veľký význam pre samotnú rýchlosť správneho konania, nakoľko je možné ich predĺžiť a nedodržať, ev. v niektorých prípadoch lehoty chýbajú úplne. Z uvedeného dôvodu je dôležitou legislatívnou zmenou práve zavedenie lehôt, nie len na samotný 136

138 záver stavebného konania, t.j. na vydanie stavebného povolenia alebo kolaudačného rozhodnutia, ale aj na samotný priebeh stavebného konania. Dodržiavanie lehôt pod možnosťou uloženia peňažnej sankcie by kontrolovala stavebná inšpekcia na základe podnetov účastníkov konaní alebo aj na základe vlastných zistení. Nemenej dôležité legislatívne zmeny by sa však dotýkali aj oblasti sankcionovania uskutočňovaných ako aj už uskutočnených stavieb bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním. Napríklad súčasná Slovenská stavebná inšpekcia by mala zákonom stanovenú povinnosť skontrolovať každú uskutočňovanú stavbu. Aj občania by mali právo podávať podnety pri podozrení výstavby v rozpore so zákonom, alebo stavebným povolením. Stavebná inšpekcia by bola povinná podnet prešetriť a napr. do 30 dní oznámiť obyvateľovi akým spôsobom bol jeho podnet prešetrený a aké opatrenia boli prijaté. Pri zistení porušenia by jednotlivé skutky zakladali skutkové podstaty priestupkov so sankciami navrátenia do pôvodného stavu, ev. nápravy do stavu súladného so stavebným povolením s možnou kombináciou s uložením peňažnej pokuty. Naopak by sa sťažil postup dodatočného povolenia zmeny stavby, ku ktorému by pribudli povinnosti predkladania potrebných potvrdení zo strany štátnych orgánov a napr. aj súhlasov a možných nesúhlasov účastníkov prebiehajúceho stavebného konania. Táto oblasť sa dotýka aj ustanovení o odstránení stavby. V prípade preukázania prípadu uskutočnenia stavby bez stavebného povolenia, ev. v rozpore s ním, by stavebníkovi, resp. vlastníkovi nehnuteľnosti hrozila reálna možnosť vydania rozhodnutia o odstránení stavby. Taktiež ako v prípade predchádzajúceho dodatočného povolenia zmeny stavby, by sa aj v prípadoch tzv. čiernych stavieb vyžadovalo dodatočné získanie povolení zo strany štátnych orgánov, ako aj súhlas osôb, ktoré by v priebehu stavebného konania mali status účastníka konania. Ak by niektoré podmienky neboli splnené, sankciou by bola peňažná pokuta a taktiež odstránenie stavby. 137

139 ZÁVER Na základe štatistického zisťovania uskutočneného v rámci Slovenskej republiky možno dospieť k záveru, že miera korupcie v oblasti štátnej správy a teda aj na pôde stavebných úradov je vysoká. Príčin tohto negatívneho spoločenského javu, ktorý vedie k prijímaniu rozhodnutí podmienených zištnými motívmi, je viacero. Za azda najvýraznejšie možno označiť samotnú organizáciu sústavy stavebných orgánov ako aj množstvo legislatívnych nedostatkov Stavebného zákona. Z uvedeného dôvodu je potrebné prijať viaceré opatrenia zameriavajúce sa na predpokladané príčiny, ktoré by mohli počet spáchaných trestných činov korupcie znížiť, nakoľko jej úplná eliminácia nie je možná, a ideálne v očiach a názoroch spoločnosti tak pohľad na korupčné správanie zmeniť. Bez nároku na úplnosť predkladaný článok priniesol stručný pohľad na možné systémové opatrenia uskutočniteľné v danej oblasti. Z nich niektoré, ako napr. zvýšenie informovanosti verejnosti by si nevyžadovalo ani vysoké náklady alebo výrazné zmeny potrebné na ich uskutočnenie. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. AUGUSTÍN, P. Príčiny a podmienky páchania trestného činu korupcie. In Policajná teória a prax, roč. 16, číslo 2, rok 2008, 5 14 s. ISSN SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E., ŠÍPOŠ, G., KURIAN, M. Korupcia a protikorupčná politika na Slovensku In Forum Historiae 2/2011. Korupcia. Dostupné na: < 3. SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E., ŠÍPOŠ, G., JACKO, T. Transparency International. Protikorupcné minimum Hodnotenia, odporúčania a stav korupcie na Slovensku Bratislava : Adin, s.r.o. Dostupné na: < Protikorup%C4%8Dn%C3%A9-minimum-2010.pdf>. 138

140 4. Správa o činnosti prokuratúry Slovenskej republiky za rok Dostupné na internete: < 5. Transparecny International. Podoby korupcie na Slovensku I. II. Korupcia v jednotlivých oblastiach verejného sektora. Dostupné na internete: < studia_pkns_2-4.htm>. 6. Transparency International. Tlačová správa k prieskumu Globálny barometer korupcie Dostupné na internete: < Barometer-korupcie-2010.pdf>. 7. Účasť občanov na územnom plánovaní. Dostupné na internete: < stranka_data/subory/vzory/investicne_konania/ast-obcanov-nauzemnom-planovani.pdf>. Mgr. Lucia LEFLEROVÁ Ústav verejného práva Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy Tomášikova Bratislava Slovenská republika Tel.: , lucia.leflerova@gmail.com 139

141 VYUŽÍVANIE ODPOČÚVANIA A ZÁZNAMU TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY PRI ODHAĽOVANÍ KORUPCIE A PROBLÉMY S TÝM SPOJENÉ Jana LENGYELOVÁ Abstrakt: Predkladaný príspevok sa zaoberá problémami spojenými s využívaním informačno-technických prostriedkov pri odhaľovaní korupcie. Pozornosť je upriamená predovšetkým na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a možnosti jeho využitia ako dôkazu v inej trestnej veci ako tej, v ktorej bol vyhotovený. Autor v príspevku analyzuje protichodné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa predmetnej problematiky. Kľúčové slová: korupcia, dôkaz, dôkazný prostriedok, informačno-technické prostriedky, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky ÚVOD Korupčná kriminalita zahŕňa všetky protiprávne konania, ktorých podstatou na jednej strane je poskytnutie, ponúknutie alebo prisľúbenie neoprávnených výhod, možností, zvýhodnenia alebo uprednostnenia oproti iným za úplatok, a na strane druhej žiadanie, prijatie alebo prijatie prísľubu týchto neoprávnených výhod, možností zvýhodnenia alebo uprednostnenia oproti iným bez ohľadu na to, či sa tak deje v súkromnej alebo verejnej oblasti. 73 Domnievame sa, že nebezpečnosť a závažnosť korupcie nie je potrebné zdôrazňovať, nakoľko jej príčiny, formy a následky boli a aj neustále sú predmetom nespočetného množstva publikácií, ako aj debát tak na vnútroštátnej, ako aj medzinárodnej úrovni. Tento negatívny jav 73 POLÁK, P.- KNÁPKOVÁ, D.- TÓTHOVÁ, M. Repetitórium kriminológie. 1. vyd. Bratislava: EUROKÓDEX a. Paneurópska vysoká škola, s.r.o., 2013, s

142 ako taký nie je problémom len jedného, prípadne určitej skupiny štátov. Korupcia postupom času nadobudla takých rozmerov, že v jej súvislosti je potrebné hovoriť o celospoločenskom, globálnom probléme, ktorý ohrozuje riadne fungovanie jednotlivých inštitúcií, ako aj štátneho zriadenia ako celku. Zložitosť odhaľovania korupcie je predurčená jej samotnou podstatou, ktorá spočíva v poskytnutí určitej výhody, ktorá je prospešná pre všetky zúčastnené subjekty. Len ojedinele má niektorá zo strán záujem na odhalení korupčného správania, resp. na jeho následnom potrestaní, z čoho plynie vysoká miera latencie korupčnej kriminality. Napriek tejto skutočnosti ju spoločnosť vníma ako jeden z najnebezpečnejších fenoménov súčasnosti. Špecifický charakter korupcie spôsobuje, že klasické dôkazné prostriedky (výsluch obvineného, výsluch svedka, atď.) využívané pri objasňovaní ostatných druhov kriminality sú v prípade vyšetrovania korupcie často nepoužiteľné a neefektívne. Z tohto dôvodu bolo potrebné nájsť nové spôsoby a prostriedky, voči ktorým by korupcia nebola rezistentná a ktoré by pomohli orgánom činným v trestnom konaní pri jej odhaľovaní. 1 INFORMAČNO-TECHNICKÉ PROSTRIEDKY A KORUPCIA Vo všeobecnosti v rámci procesu odhaľovania trestných činov a usvedčovania ich páchateľov získavajú orgány činné v trestnom konaní a súdy poznatky dôležité pre objasnenie veci prostredníctvom dôkazných prostriedkov, ktorých výpočet je obsiahnutý v 119 ods. 2 TP. Toto ustanovenie stanovuje, že dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, výsluch svedkov, výsluch znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 141

143 Slovné spojenie dôkaznými prostriedkami sú najmä vyjadruje skutočnosť, že predmetný, značne vyčerpávajúci výpočet dôkazných prostriedkov má exemplifikatívnu povahu, čo znamená, že nie je vylúčené použitie iných prameňov dôkazov. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci je, aby išlo o dôkazné prostriedky získané zákonným spôsobom, t.j. podľa Trestného poriadku alebo podľa iného osobitného zákona. 74 Vychádzajúc z prvej vety 119 ods. 2 TP, ktorá ustanovuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona, možno rozdeliť dôkazné prostriedky do dvoch skupín: 1.) prvú skupinu tvoria dôkazné prostriedky, ktorých právna úprava sa nachádza priamo v Trestnom poriadku 75, 2.) druhá skupina je tvorená dôkaznými prostriedkami, ktorých úpravu obsahuje osobitný zákon, ako napríklad zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačnotechnických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane pred odpočúvaním ) alebo zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane osobných údajov ). Jednými z najvýznamnejších dôkazných prostriedkov slúžiacich na zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie, ktorých využívanie pri vyšetrovaní korupčných trestných činov zaznamenalo v posledných rokoch enormný nárast, sú informačno-technické prostriedky. Informácie získané ich prostredníctvom predstavujú v mnohých prípadoch kľúčové dôkazy pre objasnenie veci a usvedčenie páchateľov korupcie. 74 MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2006, s Zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok alebo TP ). 142

144 Právnu úpravu týchto prostriedkov možno nájsť jednak v Trestnom poriadku, a to na účely ich využitia v trestnom konaní a jednak v osobitnom zákone (v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorý ustanovuje podmienky použitia informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý informačno-technický prostriedok používa. Informačno-technické prostriedky podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním môže používať Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Finančná správa, a to na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu, len na nevyhnutný čas, najdlhšie však na šesť mesiacov ( 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním), pričom tu nie je potrebná žiadna ingerencia zo strany prokurátora, nakoľko ide o využívanie informačnotechnických prostriedkov mimo trestného konania. Je však potrebné podotknúť, že takto získané informácie môžu byť následne použité v trestnom konaní ako dôkaz. V takomto prípade vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku. K takémuto písomnému záznamu je potrebné priložiť záznam a jeho doslovný prepis( 7 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním). Informačno-technickými prostriedkami sa na účely Trestného poriadku rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach (ďalej len "odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky"), obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, 143

145 otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd. 76 Charakteristickým znakom informačno-technických prostriedkov je, že ich využívaním dochádza v značnej miere k zasahovaniu do základných práv a slobôd dotknutých osôb, predovšetkým do práva na súkromie. Z tohto dôvodu je pri ich aplikácii obzvlášť dôležité, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy dodržiavali jednu zo základných zásad trestného konania, a to zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie ( 2 ods. 2 TP). Pre zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie pomocou informačno-technických prostriedkov platí niekoľko charakteristických zásad, z ktorých možno ako najvýznamnejšie spomenúť: a) informácie sú získavané prostredníctvom špeciálnej techniky konštrukčne vyrábanej pre tento účel, b) použitie, resp. využitie v trestnom konaní (schvaľovanie, kontrolný mechanizmus, praktická realizácia) podlieha osobitnému režimu upravenému zákonom, c) použitie sa predpokladá v zásade utajovaným spôsobom, d) spracúvanie získaných informácií, ich evidencia, dokumentácia, ukladanie a vyraďovanie podlieha úprave zákonom ods. 21 TP, obdobnú definíciu informačno-technických prostriedkov obsahuje 2 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním. 77 IVOR, J. Monitorovanie osôb ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní. In Karlovarská právní revue. 2007, roč. 4, s

146 2 VÝVOJ PRÁVNEJ ÚPRAVY ODPOČÚVANIA A ZÁZNAMU TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY Jedným z informačno-technických prostriedkov využívaných v trestnom konaní za účelom odhalenia korupcie je odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je trestnoprocesný inštitút umožňujúci zaznamenávať telefónne hovory a iné skutočnosti oznamované prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete, ak sú svojim obsahom významné pre trestné konanie. 78 Pod pojmom odpočúvanie rozumieme utajené a účelové vnímanie komunikácie medzi účastníkmi telekomunikačnej prevádzky, ktoré je sprostredkované telekomunikačnými zariadeniami tretej osobe, zatiaľ čo zaznamenávaním sa rozumie najmä proces zaznamenávania komunikácie na príslušný nosič, ktorý umožní archiváciu a reprodukciu zaznamenanej komunikácie v budúcnosti. 79 Tzv. malý odposluch bol prvýkrát do slovenského právneho poriadku zavedený po novelizácii niekdajšieho Trestného poriadku 80, a to zákonom č. 178/1990 Zb.. Ustanovenie 88 používalo na označenie tohto inštitútu termín odpočúvanie telefónnych hovorov. S účinnosťou od mohli štátne orgány po prvýkrát legálne využívať technické prostriedky na zisťovanie informácií dôležitých pre trestné konanie. Odpočúvanie telefónnych hovorov bolo možné nariadiť po začatí trestného stíhania pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin alebo pre iný úmyselný trestný čin, na ktorého stíhanie zaväzovala vyhlásená medzinárodná zmluva. V prípade trestného konania pre iné trestné činy bolo možné pristúpiť k využitiu tohto inštitútu výlučne v prípade, že účastník odpočúvanej telefónnej stanice s takýmto postupom súhlasil. 78 IVOR, J. Trestné právo procesné. 1. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2006, s MINÁRIK a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. 2. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2010, s Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov (ďalej len predchádzajúci Trestný poriadok ). 145

147 Oprávnenými subjektmi na vydanie príkazu na odpočúvanie boli predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor za podmienky, že bolo možné dôvodne predpokladať, že odpočúvaním budú oznámené významné skutočnosti pre trestné konanie. Odpočúvanie v tej dobe zabezpečoval orgán Zboru národnej bezpečnosti. Ďalšiu významnú zmenu v súvislosti s právnou úpravou odpočúvania priniesol zákon č. 366/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov. Tento rozšíril katalóg trestných činov, v prípade ktorých bolo možné odpočúvanie nariadiť, a to o korupciu a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Zmena sa dotkla taktiež okruhu osôb oprávnených rozhodovať o využití odpočúvania a to tým spôsobom, že príkaz na odpočúvanie tak v konaní pred súdom ako aj v prípravnom konaní mohol vydať výlučne súd (prokurátor v porovnaní s predchádzajúcou úpravou stratil toto významné oprávnenie). O dva roky neskôr zákonodarca prijal ďalší zákon novelizujúci Trestný poriadok, konkrétne ustanovenia týkajúce sa informačnotechnických prostriedkov (zákon č. 422/2002 Z.z.). Významným prínosom bolo predovšetkým zakotvenie zákonnej definície informačno-technických prostriedkov priamo do ustanovení Trestného poriadku, ako aj vytvorenie nového inštitútu slúžiaceho na získavanie informácií dôležitých pre trestné konanie- vyhotovovania obrazových, zvukových a obrazovo-zvukových záznamov (tzv. veľký odposluch). Zákonom č. 422/2002 Z.z. a zákonom č. 458/2003 Z.z. došlo taktiež k značnému sprísneniu poskytovania údajov o telekomunikačnej činnosti, ktoré tvorili predmet telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahovala ochrana osobných údajov, nakoľko ich poskytovanie sa stalo podmienené súhlasom zo strany súdu. Viaceré výrazné zmeny v súvislosti s právnou úpravou odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky priniesla rekodifikácia trestnoprávnych kódexov. Na prvý pohľad najočividnejšou zmenou je zmena systematického začlenenia tohto inštitútu, ktorý sa v zákone 146

148 č. 301/2005 Trestný poriadok nachádza v ustanoveniach 115 a 116 (dovtedy sa právna úprava nachádzala odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky nachádzala v 88). Okrem tejto zmeny rekodifikácia globálne prispela k skvalitneniu právnej úpravy informačnotechnických prostriedkov, spočívajúcej predovšetkým v precizácii okruhu trestných činov, pre ktoré je možné nariadiť ich použitie, subjektov oprávnených vydať príkaz na ich použitie, ako aj podmienok využitia získaných informácií ako dôkazov v trestnom konaní. 3 AKTUÁLNA PRÁVNA ÚPRAVA ODPOČÚVANIA A ZÁZNAMU TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY V súčasnosti možno odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nariadiť v trestnom konaní: 1. o zločine, korupcii, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, ak zároveň možno dôvodne predpokladať, že jeho prostredníctvom budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie (tzv. nariadené odpočúvanie), alebo 2. pre iný úmyselný trestný čin, ako špecifikovaný v bode 1, avšak iba so súhlasom užívateľa odpočúvaného alebo zaznamenávaného telekomunikačného zariadenia (tzv. odporúčané odpočúvanie). Subjektmi oprávnenými vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky sú: a) v predsúdnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, b) v predsúdnom konaní prokurátor, ak ide o vec, ktorá neznesie odklad, a príkaz sudcu pre prípravné konanie nemožno získať vopred, pričom odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nie je spojené so vstupom do obydlia, takýto príkaz musí byť obligatórne potvrdený najneskôr do 24 hodín od jeho 147

149 vydania sudcom pre prípravné konanie, inak stráca platnosť a takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť, c) v konaní pred súdom predseda senátu. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že v prípade odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky vykonávaného so súhlasom užívateľa odpočúvaného a zaznamenávaného zariadenia ( 115 ods. 5 TP), môže príkaz na jeho uskutočnenie vydať výlučne sudca- predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. Týmto je rešpektovaná požiadavka Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrená v rozsudku M.M. v. Holandsko z 8. apríla 2003, aby oprávneným subjektom na vydanie príkazu na odporúčané odpočúvanie bol výlučne súd. Pokiaľ ide o formu príkazu, tento musí byť vždy písomný. Obligatórnymi obsahovými náležitosťami príkazu sú: - presná špecifikácia účastníckej stanice alebo zariadenia (najčastejšie označením telefónneho čísla alebo technického zariadenia), - označenie osoby, ak je známa, ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky týka (uvedenie osobných údajov), - odôvodnenie, spolu s uvedením skutkových okolností, osobitne pre každú účastnícku stanicu alebo zariadenie, - Určenie časového obdobia, počas ktorého má byť odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky realizovaný (maximálna zákonom stanovená lehota odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky je šesť mesiacov, pričom ju možno opakovane predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace). Samotné odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky realizuje príslušný útvar Policajného zboru, ktorý je povinný sústavne skúmať trvanie dôvodov, ktoré viedli k vydaniu príkazu. V prípade že zistí, 148

150 že dôvody pominuli, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky musí ukončiť, a to aj pred uplynutím stanovenej lehoty, pričom túto skutočnosť bez meškania písomne oznámi tomu, kto vydal príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, v prípravnom konaní tiež prokurátorovi. Trestný poriadok v 115 ods. 6 stanovuje, že ak sa má záznam telekomunikačnej prevádzky použiť ako dôkaz, treba k nemu pripojiť, ak to vyhotovený záznam umožňuje, doslovný prepis záznamu, ktorý vyhotoví príslušník Policajného zboru vykonávajúci odpočúvanie, v rozsahu zistených skutočností významných pre trestné konanie, s uvedením údajov o mieste, čase, orgáne, ktorý záznam vyhotovil, a zákonnosti vykonávania odpočúvania. Záznam telekomunikačnej prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Záznam telekomunikačnej prevádzky sa môže použiť ako dôkaz až po skončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Ak sa pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom bez meškania zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu. 4 PROBLÉMY SPOJENÉ S VÝKLADOM A APLIKÁCIOU USTANOVENIA 115 ods. 7 TRESTNÉHO PORIADKU Obzvlášť problematicky možno v súvislosti s právnou úpravou odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky vnímať ustanovenie 115 ods. 7 TP ktoré stanovuje, že v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre zločin, korupciu, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo 149

151 pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, teda pre trestné činy, v konaní o ktorých je možné vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Uvedené ustanovenie bolo zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 247/1994 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok, a následne prebraté po rekodifikácii trestnoprávnych kódexov aj do novej právnej úpravy Trestného poriadku. Ustanovenie 115 ods. 7 TP spôsobuje v praxi značné ťažkosti spojené s jeho správnym výkladom. 81 Problém nastáva práve pri výklade pojmu súčasne prebiehajúce trestné konanie. V právnej teórii a ani praxi nebolo doposiaľ ustálené, čo si je potrebné pod týmto pojmom predstaviť, resp. odkedy sa musí viesť trestné konanie v inej veci, aby bolo možné konštatovať splnenie vyššie uvedenej zákonnej podmienky. Ako už bolo spomenuté, informačno-technické prostriedky možno využívať nielen na základe ustanovení Trestného poriadku, ale aj na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že zákon o ochrane pred odpočúvaním obdobné obmedzenie v podobe zákazu použitia informácie získanej prostredníctvom informačno-technického prostriedku v trestnej veci, v ktorej nebolo súčasne vedené trestné konanie, neustanovuje. Predmetný zákon v 7 ods. 2 stanovuje len toľko, že informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok. Problematikou výkladu sporného slovíčka súčasne obsiahnutého v ustanovení 115 ods. 7 TP sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberal Najvyšší súd SR, pričom jednotlivé senáty zaujali k predmetnej problematike protichodné stanovisko. 81 Obdobne 113 ods. 9 TP, 114 ods. 7 TP, 118 ods. 7 TP. 150

152 4.1 Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 to 2/2011 Prvým rozhodnutím zaoberajúcim sa sporným slovom súčasne bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To 2/2011. Najvyšší súd SR v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Viliama Dohňanského v trestnej veci obžalovaného Ing. D.B. pre zločin prijímania úplatku podľa 329 ods.1 TZ prerokoval odvolanie obžalovaného proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktoré následne zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že slovo súčasne, ktoré je použité v ustanovení 115 ods. 7 Trestného poriadku je potrebné, na základe logického a gramatického výkladu, vzťahovať na okamih použitia vyhotoveného záznamu telekomunikačnej prevádzky pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdmi, ale nie na okamih kedy sa odpočúvanie vykonáva. Ustanovenie 115 ods.7 TP upravuje iba použitie už existujúceho záznamu o telekomunikačnej prevádzke a nie jeho vyhotovovanie. Slovko súčasne je preto potrebné v kontexte chápať tak, že súčasne v čase použitia záznamu musí byť vedené trestné konanie. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR by bolo nelogické, aby zákonným spôsobom vykonané odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktoré vo veci, v ktorej bolo nariadené, mohlo byť vykonané aj pred začatím trestného stíhania, ale v inej veci by mohlo byť použité len v tom prípade, ak by už v dobe vykonávania tohto odpočúvania bolo v tejto inej veci vedené trestné stíhanie a nič by v tomto prípade nebránilo, aby bol súčasne nariadené odpočúvanie aj v tejto veci, kde dokonca na rozdiel od tej prvej veci by obvinený už bol známy. Opačný výklad by bol v rozpore s argumentom reductione ad absurdum, nakoľko by viedol k záveru, ktorý nemá rozumný zmysel a v podstate by znamenal vylúčenie použitia tohto ustanovenia na rozhodujúcu väčšinu prípadov v praxi a znamenal by faktickú nemožnosť použitia predmetného ustanovenia. 151

153 4.2 Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 to 5/2011 Protichodný názor k predmetnej problematike v tom istom roku zaujal iný senát Najvyššieho súdu SR, zložený z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľu, ktorý v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 2 To 5/2011 konštatoval, že prvostupňový súd, ktorý vo svojom rozhodnutí uvádza, že slovo súčasne, uvedené v dotknutých ustanoveniach je potrebné správne vzťahovať k okamihu použitia výsledku týchto procesných inštitútov a nie k okamihu k ich vykonávania, sa mýli. Nezodpovedá vecnej logike, aby zákon požadoval ako podmienku dôkaznej použiteľnosti informácie súčasné vedenie trestného konania vo veci, v ktorej bola táto informácia legálne získaná, a tento súbeh konaní mal byť daný ešte v čase, keď bude predmetná informácia v inom trestnom konaní použitá (teda v konečnom dôsledku na hlavnom pojednávaní v súdnom konaní). Použiteľnosť dôkazov v inom konaní by teda bola viazaná na podmienku, ktorá sa tohto (iného) konania vôbec netýka, a závisí len od priebehu, resp. dĺžky konania v pôvodnej veci. V konečnom dôsledku súd prvého stupňa slovo súčasne vykladá ako súčasné vedenie trestného konania (ako konania podľa Trestného poriadku), teda nie konania občianskoprávneho, správneho alebo iného. K tomu je potrebné uviesť, že Trestný poriadok upravuje postup v trestnom konaní ( 1 Tr. por.), a nie v občianskom súdnom, správnom, či inom konaní. Je evidentne nadbytočné, aby trestnoprocesný predpis ustanovoval podmienky pre dôkazné použitie podľa jeho úpravy v určitej veci zabezpečených informácií v inej veci s určením kritéria, že musí ísť o iné trestné (teda nie občianske súdne, správne alebo iné) konanie. Termín súčasne by však nezapadal ani do tejto konštrukcie. Jediným vecne odôvodneným východiskom, ktoré je možné použiť pri výklade zákonnej požiadavky súčasného vedenia trestného konania v inej trestnej veci (s príslušnou právnou kvalifikáciou činu) je časová paralela trestného konania v oboch dotknutých veciach, a to v momente 152

154 zabezpečenia dôkaznej informácie, ktorá má byť použitá duplicitne (v oboch konaniach). Účelom úpravy, založenej na tomto princípe je vylúčenie zabezpečovania dôkazov naslepo, resp. preventívne bez toho, aby bol pre takýto postup dôvod, týkajúci sa možnosti spáchania určitého činu s jeho aspoň rámcovou identifikáciou, týkajúcou sa podstaty tohto skutku. Dotknutá informácia je však vždy použiteľná mimoprocesne (operatívne), resp. ako informačný podklad pre následný procesný postup s jeho už aj dôkaznou relevanciou ( 199 ods. 2 Tr. por.). Podľa Najvyššieho súdu SR platí teda nasledovné: Dôkazné informácie zabezpečené postupmi podľa piatej hlavy prvej časti Trestného poriadku sa môžu zásadne použiť len v trestnej veci, v ktorej bol príslušný postup vykonaný na základe príkazu predsedu senátu alebo sudcu pre prípravné konanie. Výnimkou z tejto zásady je súčasne vedenie trestného konania v inej trestnej veci v zmysle 113 ods. 9, 114 ods. 7, 115 ods. 7, 117 ods. 12 a 118 ods. 7 Tr. por. (vždy musí ísť o konanie pre trestný čin uvedený v odseku jeden toho- ktorého ustanovenia). Súčasným vedením trestného konania v inej trestnej veci sa rozumie úkon, rozhodnutie alebo iný postup, vykonaný na základe Trestného poriadku, ku ktorému v inej trestnej veci došlo pred zabezpečením dotknutej dôkaznej informácie vo veci, v ktorej bol tento postup nariadený (jej zabezpečením sledovaním osôb a vecí, vyhotovením obrazového, zvukového alebo obrazovo-zvukového záznamu, odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky, prostredníctvom agenta, alebo porovnaním údajov v informačných systémoch). Pre lepšie pochopenie si uveďme príklad z praxe. Vedie sa trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa 326 zákona č. 300/2005 Z. Z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný zákon alebo TZ ). Uznesenie o začatí trestného stíhania pre predmetný trestný čin bolo vydané dňa Sudca pre 153

155 prípravné konanie na návrh prokurátora dňa vydá príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Pri tomto odpočúvaní, ktoré bude realizované podľa Trestného poriadku, sa dňa o 11:00 zistia skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k spáchaniu iného trestného činu, napríklad trestného činu prijímania úplatku podľa 328 TZ. Tu nastáva problém, a to, či možno podľa v súčasnosti platného a účinného znenia Trestného poriadku použiť vyhotovený záznam ako dôkaz v trestnom konaní pre trestný čin prijímania úplatku, pokiaľ toto konanie v čase vyhotovenia záznamu, teda o 11:00 nebolo ešte začaté. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 2 To 5/2011 možno takto získané informácie použiť v trestnom konaní vedenom pre trestný čin prijímania úplatku len v prípade, ak bolo pre tento trestný čin vedené trestné konanie v čase vyhotovovania záznamu (dňa o 11:00). Naproti tomu podľa stanoviska iného senátu Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 3 To 2/2011 možno takto získané informácie použiť ako dôkaz v trestnom konaní pre trestný čin prijímania úplatku za podmienky, ak toto bolo vedené v čase využitia vyhotoveného záznamu. Obdobný názor na predmetnú problematiku zastáva Pavol Šámal, podľa ktorého sa slovo,,súčasne vzťahuje až na okamih použitia záznamu ako dôkazu v inej trestnej veci a nie na okamih samotného vykonávania odpočúvania, nakoľko posledná veta ustanovenia 88 ods. 6 zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád) v znení neskorších predpisov, obdobne ako 115 ods. 7 TP upravuje len použitie záznamu telekomunikačnej prevádzky a nie vykonanie odpočúvania. 82 Ivor k tejto problematike uvádza, že ustanovenie 115 ods. 7 TP je potrebné rozdeliť na dve základné fázy upravovanej činnosti. V prvej ide 82 ŠÁMAL, P.: Odposlech a záznam telekomunikačního provozu ve světle judikatury, In Soudní rozhledy. 2000, č. 3, s

156 na základe logického a gramatického výkladu o vykonanie odpočúvania a vyhotovenie záznamu telekomunikačnej prevádzky, v druhej fáze o použitie záznamu. Rozdielnosť je potrebné vidieť i v použitých gramatických časoch, t. j. vykonal a možno použiť, ak sa vedie.... Zákonodarca mal podľa jeho názoru jednoznačne úmysel slovo súčasne vzťahovať na okamih použitia záznamu a nie jeho vyhotovenia. Ak by sme sa chceli prikloniť k druhému názoru, zákonodarca by v znení 115 ods. 7 TP musel použiť slová ak sa súčasne aj v tejto veci viedlo trestné stíhanie, ktoré však nepoužíva. 83 S vyššie uvedenými názormi sa v plnej miere stotožňujeme. Trestný poriadok ustanovuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Záznam vyhotovený na základe príkazu vydaného oprávneným subjektom po splnení taxatívne ustanovených podmienok je bezpochyby získaný v súlade s Trestný poriadkom, a teda zákonným spôsobom. Domnievame sa, že v tomto prípade neexistuje žiadny zákonný a ani logický dôvod, prečo by takto získaný dôkaz následne nemohol byť použitý ako dôkaz aj v inej trestnej veci, a to aj v prípade, pokiaľ v čase vyhotovenia záznamu nebolo v tejto inej veci vedené trestné konanie. ZÁVER Informácie získané prostredníctvom odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky zohrávajú významnú úlohu v procese odhaľovania korupcie a usvedčovania jej páchateľov. Problematicky sa v súvislosti s právnou úpravou tohto inštitútu javí ustanovenie 115 ods. 7 Trestného poriadku, upravujúce možnosť použitia vyhotoveného záznamu ako dôkazu v inej trestnej veci ako tej, v ktorej bolo odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nariadené. Vzhľadom na 83 IVOR, J. Využitie záznamu z odpočúvania ako dôkaz v trestnom konaní. In Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní. Pezinok : Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2012., s

157 protichodnosť názorov na výklad tohto ustanovenia, čo potvrdzujú aj rozdielne stanoviská jednotlivých senátov Najvyššieho súdu SR k predmetnej problematike, sa domnievame, že by bolo vhodné, aby v súčasnosti, kedy Ministerstvo spravodlivosti SR pripravuje rozsiahlu novelizáciu trestnoprávnych kódexov, odborná komisia pripravujúca zmeny v rámci Trestného poriadku neopomenula v rámci navrhovaných úprav práve znenie ustanovenia 115 ods. 7 TP a zvážila vypustenie sporného pojmu súčasne obdobne, ako to urobil český zákonodarca. Uvedeným krokom by sa do budúcnosti predišlo zbytočným nejasnostiam a aplikačným problémom, a v neposlednom rade by došlo k posilneniu možnosti zabezpečiť základný účel trestného konania. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. IVOR, J. Monitorovanie osôb ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní. In Karlovarská právní revue. ISSN , 2007, roč. 4, s IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. 1. vyd. Bratislava : IURA EDITION, s. ISBN X. 3. IVOR, J. Využitie záznamu z odpočúvania ako dôkaz v trestnom konaní. In Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní. Pezinok : Justičná akadémia Slovenskej republiky, ISBN , s MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. 2. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2010, 1392 s. ISBN POLÁK, P.- KNÁPKOVÁ, D.- TÓTHOVÁ, M. Repetitórium kriminológie. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX a. Paneurópska vysoká škola, s.r.o., s. ISBN ŠÁMAL, P.: Odposlech a záznam telekomunikačního provozu ve světle judikatury, In Soudní rozhledy. ISSN , 2000, č. 3, s. 67 až Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 To 2/

158 8. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To 5/ Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov 10. Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov 11. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov 12. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov 13. Zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád) v znení neskorších predpisov 14. Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov 15. Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov JUDr. Jana LENGYELOVÁ Ústav verejného práva Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola Tomášikova Bratislava Slovenská republika dzejna.lengyelova@gmail.com 157

159 LEGITÍMNOSŤ A LEGÁLNOSŤ POLICAJNEJ PROVOKÁCIE PODĽA APLIKAČNEJ PRAXE SÚDOV Miloš MAĎAR Abstrakt: Cieľom tohto príspevku je prostredníctvom odkazov na vybrané rozhodnutia súdov v koncíznosti sumarizovať odborné poznatky týkajúceho sa zákonného využitia policajnej provokácie v trestnom konaní, a to nielen v Slovenskej republike. Po stručnej obsahovej charakteristike pojmu policajná provokácia, v rámci ktorej sa snažíme upriamiť pozornosť na základné pojmové znaky tohto inštitútu, prechádzame na stručný rozbor vybraných rozhodnutí súdov, ktoré majú priblížiť aplikačnú prax vo vzťahu ku skúmanej problematike. Kľúčové slová: policajná provokácia, trestný čin, agent, agent provokatér, korupcia, proaktívna činnosť polície ÚVOD Dynamický vývoj kriminality, nové druhy, formy a metódy páchania trestnej činnosti, najmä organizovanej kriminality, ako i zvyšujúca sa brutalita pri páchaní trestnej činnosti, bez ohľadu na životy a zdravie osôb za účelom dosiahnutia zisku alebo iných cieľov, prinútilo postupom času niektoré štáty k tomu, aby sa prijali nové účinné opatrenia v boji proti tomuto druhu trestnej činnosti. Medzi takéto opatrenia policajnej práce v trestnom konaní patrí, medzi inými, napríklad technika lapenia do pasce. Využitie tejto metódy je pritom dovolené spravidla iba na úseku boja proti korupcii a drogovým deliktom, pričom označovaná býva ako policajná provokácia. 158

160 1 POLICAJNÁ PROVOKÁCIA TRESTNÉHO ČINU POJEM, VÝZNAM Policajná provokácia spočíva v podaní určitého štandardného a dovoleného podnetu voči osobe, u ktorej existujú reálne sklony ku páchaniu trestnej činnosti, a to ku konaniu, ktoré možno následne hodnotiť ako trestný čin. Základnou podmienkou pre použite policajnej provokácie je pritom spravidla to, že osoba začala trestný čin resp. trestnú činnosť páchať a trestný čin by spáchala i v prípade, keby nedošlo k vyprovokovaniu takého konania. Navádzanie inak nevinnej osoby, u ktorej neboli zistené sklony ku páchaniu trestnej činnosti, je však spravidla považované za protizákonné. Všeobecné podmienky pre použitie tzv. lapenia do pasce zvyčajne sú: a) objektívna predispozícia sklon určitej osoby alebo skupiny osôb ku páchaniu určitého trestného činu, b) existencia nezávislého a autonómneho úmyslu u tejto osoby spáchať určitý trestný čin, c) osoba už začala trestný čin páchať a trestný čin by spáchala i v prípade, keby nedošlo k vyprovokovaniu takého konania. V. Cimr napríklad definuje provokáciu ako prípad, keď orgán polície o určitej osobe usúdi, že by sa za určitých okolností mohla dopustiť konkrétneho trestného činu a pre jeho spáchanie jej obvykle za pomoci nastrčenej osoby vytvorí predpoklady a podmienky. Neoddeliteľnou zložkou provokácie je potom dokumentovanie jej priebehu spravidla prostriedkami operatívnej techniky na získanie dôkazu, ako podkladu pre následné trestné stíhanie vyprovokovanej osoby (Cimr, 2001, s. 13). Inými slovami možno policajnú provokáciu definovať ako zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie na spáchanie trestného činu inej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala (Perhács, 2005). 159

161 V rezolúcii XVI. Medzinárodného kongresu trestného práva sa uvádza, že použitie tohto a podobných prostriedkov tzv. proaktívneho odhaľovania trestnej činnosti musí byť sprevádzané určitými zárukami. Uvádzajú sa štyri zásady: a) zásada zákonnosti, t. j. prostriedok musí byť upravený zákonom a používaný pri rešpektovaní ľudských práv, b) zásada subsidiarity, t. j. prostriedok môže byť použitý len vtedy, ak nemožno jeho účel dosiahnuť inak, c) zásada proporcionality, t. j. prostriedok možno použiť len u obzvlášť závažných trestných činov a d) zásada judiciarity, t. j. prostriedok možno použiť len s povolením sudcu a pod jeho kontrolou. (Repík, 2002, 198). Pri použití tejto techniky odhaľovania trestnej činnosti je charakteristické, že v rovine ústavnoprávnej dochádza ku kolízii medzi základnými právami a slobodami navzájom a medzi základnými právami a slobodami a inými ústavne chránenými hodnotami. V prípade kolízie je tak potrebné stanoviť podmienky, za splnenia ktorých má prioritu jedno základné právo či sloboda a za splnenia ktorých má prioritu iný verejný statok. Základná je v tejto súvislosti téza, že základné právo či slobodu možno obmedziť iba v záujme iného základného práva a slobody či verejného statku - dobra (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 256/2001 z dňa ). Je pritom dôležité odlíšiť použitie agenta pri policajnej provokácii a pri skrytej reakcii polície. Za kľúčovú odlišnosť skrytej reakcie polície od policajnej provokácie považuje odborná literatúra (Chmelík, 2005, s 72) skutočnosť, že polícia neiniciuje, t.j. nevytvára u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky nesmú byť nijako mimoriadne, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a nenaliehavé, a musia nastať až s časovým odstupom po tom, čo páchateľ pojme úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne urobí kroky k jeho spáchaniu (Sotolář, Púry, 160

162 Woratschová, 2002, s. 321). V tejto súvislosti je možné siahnuť k americkej koncepcii "defense of entrapment " (Fenyk, 2003, s. 2). Podľa tejto teórie je chytený do policajnej pasce (entrapped) ten páchateľ, ak políciou vytvorené pokušenie spáchať trestný čin je príliš veľké. Vyprovokovaný je napr. pašerák drog, ktorý bol nalákaný skrytým agentom na odmenu 3,2 milióna libier, keď prevezie cez hranice heroín, hoci drogy nikdy predtým nepašoval, alebo napr. zlodeji, ktorí sa pokúsili ukradnúť kartóny cigariet z políciou nastraženej a očividne nikým nestráženej dodávky, pretože vidina rýchleho, jednoduchého a obrovského zisku ich zviedla ku spáchaniu trestného činu (Squires, 2006). Nedovoleným chytením do pasce je aj zneužitie dôvery osoby, s ktorou sa skrytý agent súkromne pozná, prípadne opakované a neodbytné naliehanie a prehováranie zo strany polície (Fenyk, 2003, s. 3). Naopak prípustné je konanie skrytého agenta, ktorý napríklad požiadal vodiča taxi, aby ho zviezol a ponúkol mu za to úplne obvyklú odmenu, aj keď vodič týmto porušil svoju licenciu, pretože taxikár by sa zachoval rovnako, aj keby mu túto odmenu ponúkol ktokoľvek iný (Squires, 2006). 2 PRÍPUSTNOSŤ POLICAJNEJ PROVOKÁCIE PODĽA EURÓPSKEHO SÚDU PRE ĽUDSKÉ PRÁVA Zákonné hranice stanovené pre použitie policajného agenta tak, aby bola splnená požiadavka práva na spravodlivý proces, upravuje čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) súd nevylučuje použitie tajného agenta, ale jeho intervencia musí byť vymedzená a sprevádzaná určitými zárukami, a to aj v takom prípade, ak by išlo napríklad o potláčanie obchodu s drogami. Všeobecná požiadavka spravodlivosti uvedená v čl. 6 sa vzťahuje na konanie o každom trestnom čine, od toho najjednoduchšieho až po ten najzložitejší a verejný záujem nemôže odôvodniť použitie dôkazov získaných policajnou provokáciou (Rozsudok ESĽP Teixeira de Castro proti Portugalsku z , ods. 36). 161

163 Z rozsudkov ESĽP možno odvodiť záver, že je potrebné rozlišovať medzi tajným agentom a agentom provokatérom (rozhodnutia ESĽP napríklad vo veci Teixeira de Castro vs Portugalsko, Van Mechelen vs Holandsko, Kostovski vs Holandsko a Delcourt vs Belgicko). Aplikácia čl. 6 Dohovoru na inštitút agenta provokatéra sa vykladá natoľko reštriktívne, že jeho použitie sa v podstate považuje za v rozpore s citovaným ustanovením Dohovoru a všeobecne sa dá konštatovať, že policajná provokácia, v zmysle vzbudenia predtým neexistujúceho rozhodnutia inej osoby spáchať trestný čin, je neprípustná. Cieľ nemôže ospravedlniť akýkoľvek prostriedok a štát stráca morálnu autoritu a legitimitu práva trestať, ak jeho orgány samé porušujú zákon, ktorý sú povolané chrániť (Ivor, 2004, s. 840). V tejto súvislosti je potrebné spomenúť predovšetkým ikonické rozhodnutie ESĽP vo veci Teixeira de Castro proti Portugalsku, kde súd síce pripúšťa použitie skrytých agentov, ale zároveň pripomína, že ich činnosť sa nesmie dostať za hranice policajnej provokácie. V tomto prípade kontaktovali dvaja agenti pána Francisca Teixeira de Castro a požadovali dodania drogy. Títo agenti však neboli riadení ani kontrolovaní súdom, proti pánovi Teixeira de Castro nebolo vedené žiadne trestné konanie a polícia nemala žiadny dôvod sa domnievať, že by pán Teixeira de Castro mohol distribuovať drogy. Ani námietku portugalskej vlády, že nešlo o provokáciu, pretože agenti iba vytvorili príležitosť, aby pán Teixeira de Castro mohol realizovať svoj úmysel, súd neprijal, pretože zistil, že pán Teixeira de Castro nemal v tej dobe požadované množstvo drogy pri sebe a musel ju obstarať u tretej osoby. Súd uzavrel, že došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru, pretože bez zásahu agentov by nebol trestný čin spáchaný (Rozsudok ESĽP Teixeira de Castro proti Portugalsku z , ods. 36). Naproti tomu prípad Lüdi proti Švajčiarsku bol odlišný v tom, že agentom bol policajt pod prísahou, vyšetrujúci sudca vedel o jeho úlohách a tiež konanie agenta obmedzoval. Pán Ludwig Lüdi nebol k trestnej činnosti vyprovokovaný, pretože sám konal aktívne, keď agentovi sľúbil 162

164 dodať drogu a navyše švajčiarske úrady už začali proti pánovi Lüdi trestné konanie. Komisia preto dospela k záveru, že právo pána Lüdi na spravodlivý proces nebolo porušené tým, že by bola jeho trestná činnosť vyprovokovaná (Rozsudok ESĽP zo dňa vo veci Lüdi proti Švajčiarsku). 3 PRÍPUSTNOSŤ POLICAJNEJ PROVOKÁCIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE V slovenskom trestnom práve bol inštitút agenta prvýkrát upravený a zakotvený zákonom č. 247/1994 Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok, pričom agent bol definovaný v 88b ods. 2 citovaného zákona. Pozitívne možno vyhodnotiť fakt, že tento háklivý problém bol v Slovenskej republike upravený priamo zákonom, čo v medzinárodnom porovnaní nie je zďaleka také samozrejmé. V slovenskej právnej úprave boli už v počiatkoch pomerne detailne upravené otázky okruhu trestných činov, pri odhaľovaní ktorých je použitie agenta prípustné ( 88b ods. 1 Tr. por.), povoľovacie a kontrolné mechanizmy ( 88b ods. 5 až 12 Tr. por.) a prípady vylúčenia protiprávnosti v súvislosti s plnením úloh agenta ( 15c Tr. zák.). Slovenská právna úprava vykonala zásadný prielom do koncepcie agenta kontrolóra prijatím ďalšej novely Trestného poriadku zákonom č. 457/2003 Z.z., keď s účinnosťou od 1. decembra 2003 zaviedla do nášho právneho poriadku inštitút agenta provokatéra. Predmetná novela však významne obmedzila možnosť použitia aktívneho agenta: (1) len na prípady korupcie spáchané verejným činiteľom, a (2) len za situácie, ak možno dôvodne predpokladať, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Táto situácia nastane vtedy, ak majú orgány činné v trestnom konaní relevantné operatívne informácie o korupčnom správaní podozrivého verejného činiteľa. Štát teda musí preukázať, že páchateľ mal sklony k spáchaniu korupčného deliktu, a preto použil iniciačnú metódu. Ani aktívny agent nemôže vyvolať predtým neexistujúce rozhodnutie spáchať zločin ("zločinné rozhodnutie"), ale môže len využiť 163

165 predispozíciu páchateľa spáchať trestný čin. Alebo inak - agent nesmie trestnú činnosť determinovať, môže ju len odhaľovať. Samozrejme, v niektorých konkrétnych prípadoch môže byť sporné, či agent použil dovolenú iniciačnú metódu, alebo už išlo o neprípustnú iniciatívu vyvolania "zločinného rozhodnutia", avšak táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť dôvodom na zabránenie používania iniciatívneho agenta, ale skôr dôvodom na vylepšenie právnej úpravy a minimalizáciu možnosti zneužitia tohto inštitútu (Lipšic, 2007). Táto koncepcia agenta provokatéra sa prakticky v nezmenenej právnej konštrukcii a úprave následne objavuje aj v rekodifikovanom Trestnom poriadku v zák. č. 301/2005 Z.z. v platnom znení. Policajná provokácia je tak podľa slovenskej úpravy prípustná, avšak za splnenia nasledovných podmienok: 1. musí ísť o podozrenie z korupčného konania, 2. podozrivým z takéhoto konania je verejný činiteľ alebo zahraničný verejný činiteľ, 3. existuje dôvodný predpoklad spáchania trestného činu podozrivým aj bez navádzania na túto trestnú činnosť (Ivor, 2004, s. 838). Prípustnosťou policajnej provokácie, ako aj otázkami s tým súvisiacimi, sa v ostatných rokoch venovali v Slovenskej republike aj viaceré rozhodnutia súdov. Okresný súd v Pezinku napríklad v rozsudku sp. zn.: 2T 62/2008 zo dňa konštatoval, že nejde o neprípustnú policajnú provokáciu (t.j. o vyprovokovanie trestnej činnosti zo strany polície), ak polícia len monitoruje dokončenie trestného činu (tzv. policajná asistencia), teda ak polícia vstupuje do skutkového deja až vo fáze dokončovania trestného činu. Na činnosť polície, ktorá na podklade podaného trestného oznámenia poškodeného monitoruje priebeh skutkového deja bez toho, aby do priebehu skutkového deja aj zasahovala, nie je potrebný osobitný príkaz, či súhlas prokurátora alebo súdu. Policajné monitorovanie dokončovania trestnej činnosti sa spravidla vyznačuje tým, že polícia 164

166 neurčuje konkrétny obsah konania páchateľa, ale do skutkového deja vstupuje až v samom závere, t.j. v danom prípade pri odovzdávaní finančných prostriedkov, ktoré páchateľ vylákal od poškodeného. Toto vstúpenie polície do konečnej fázy priebehu skutkového deja znamená, pre právnu kvalifikáciu, že skutok nemôže byť dokonaný, nakoľko v čase odovzdávania peňazí už poškodená osoba nekonala v omyle, pretože vedela o všetkých rozhodných skutkových okolnostiach a vedela aj to, že jej nemôže vzniknúť škoda, pretože o odovzdanie peňazí už v skutočnosti nejde, ale ide len o to, zistiť totožnosť osoby, ktorá si pre ne príde a ktorá bude po odovzdaní finančných prostriedkov ihneď zadržaná políciou. Takýto skutok možno preto posúdiť len ako pokus trestného činu (Rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn.: 2T 62/2008). V Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5 To 9/2011 sa uvádza, že skrytou aktivitou polície je operatívne zisťovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazu o jeho trestnoprávne postihnuteľnom konaním, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia spôsobených škôd. Policajnou provokáciou je zámerné, aktívne a cielené podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie, ako aj iné vedomé iniciovanie spáchanej trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný ( 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú policajnú provokáciu trestného činu. Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t.j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať 165

167 až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5To 9/2011 zo dňa ). Vyšší Vojenský súd v Trenčíne vo svojom uznesení sp. zn.: 3 Tpo 1/2008 v súvislosti s policajnou provokáciou konštatoval, že iba na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie na použitie agenta podľa 117 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku môže agent iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu, aj to iba v prípade trestného stíhania verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa pre trestný čin korupcie a ak zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný. Dôvodnosť takého postupu však môže právne účinne posúdiť a príkaz vydať iba sudca pre prípravné konanie. Agent, ani s prípadným súhlasom prokurátora, nemá právo rozsah svojho poverenia prispôsobovať okolnostiam prípadu a príkaz v rozsahu podľa 117 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku rozšíriť na aktivity podľa 117 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku. 4 PRÍPUSTNOSŤ POLICAJNEJ PROVOKÁCIE V ČESKEJ REPUBLIKE Česká právna úprava, rovnako ako pôvodne aj slovenská úprava, prevzala a uplatňuje koncepciu agenta kontrolóra, ktorý je využívaný vlastne ku skrytému sledovaniu, najmä vnútri zločinného spolčenia a aktívne zasahuje len potiaľ, pokiaľ si má zachovať skrytú identitu alebo splniť služobnú úlohu. V Českej republike je inštitút agenta provokatéra neprípustný, aj keď expressis verbis tento v zákone upravený nie je. Pokiaľ ide o policajnú provokáciu, z rozhodnutí Ústavného súdu ČR možno považovať za mienkotvorný nález publikovaný pod sp. zn. III. ÚS 597/99. Sťažovateľ, policajt, mal ponúknuť trestne stíhanej osobe, že jej zabezpečí, aby nebola vzatá do väzby ani naďalej trestne stíhaná, za čo očakával finančnú odmenu. Táto osoba, však kontaktovala Políciu a následne dohodla so sťažovateľom schôdzku, kde odovzdala sťažovateľovi príslušnú hotovosť. Ústavný súd posúdil toto konanie ako neprípustný zásah do 166

168 skutkového deja, pretože sama určila výšku odovzdávanej hotovosti a tým aj právnu kvalifikáciu trestného činu. Sťažovateľ navyše nebol v čase odovzdania úplatku trestne stíhaný. Ústavný súd prisvedčil aj námietke, že takáto činnosť polície musí byť pod dohľadom nezávislého orgánu. Ústavný súd v tejto veci vyslovil názor, že je neprípustným porušením článku 39 Listiny a článku 7 ods. 1 Dohovoru, ak konanie štátu (v danej veci polície) sa stáva súčasťou skutkového deja, celej postupnosti úkonov, z ktorých sa trestné konanie skladá (napr. provokácia či iniciovanie trestného činu, jeho dokonanie, a pod.). Takto kategorický záver by však až príliš obmedzoval možnosti polície pri vyšetrovaní skrytej trestnej činnosti a preto Najvyšší súd ČR opakovane (napr. uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 5 Tdo 1366/2003 alebo uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 7 Tdo 896/2007) vyslovil, že nie je možné aplikovať výrok tohto nálezu na všetky prípady, kedy konanie štátu (prevažne prostredníctvom polície) sa stáva súčasťou skutkového deja, teda úkonov, z ktorých sa trestné konanie skladá. Pri striktnom výklade citovanej časti nálezu, by totiž nemohli byť v praxi aplikované legitímne postupy upravené trestným poriadkom (napríklad použitie agenta, predstieraný prevod, zámena obsahu zásielok a pod.) a ani Ústavný súd ČR citovaným nálezom zjavne nezamýšľal odmietnutie zákonnosti použitia týchto postupov v trestnom konaní. Z rozhodnutí Ústavného súdu ČR je možné ďalej spomenúť napríklad nález sp. zn. II. ÚS 710/01 zo dňa Sťažovateľ P. bol všeobecnými súdmi uznaný vinným z trestného činu nedovoleného ozbrojovania v spolupáchateľstve, pričom tohto trestného činu sa mal dopustiť tak, že spolu s druhým obžalovaným K. zaobstarali zbrane a potom sa ich pokúsili predať kupcom, v skutočnosti policajtom vykonávajúcim predstieraný prevod. Pri tejto transakcii boli zadržaní. Ústavný súd vyšiel z rozhodnutia ESĽP vo veci Teixeira de Castro a všeobecným súdom primárne vytkol, že sa uspokojili s poznatkom policajtov, že obžalovaný K. aj sťažovateľ P. obchodujú so zbraňami, bez toho, aby to akokoľvek overovali. Preto konštatoval, že podmienka 167

169 odôvodneného podozrenia zo spáchania úmyselného trestného činu, či už v štádiu dokonania alebo prípravy alebo pokusu, nebola splnená. Ďalej skúmal, či bol sťažovateľ pripravený a schopný spáchať uvedený trestný čin aj bez prispenia polície. Zistil pritom, že pri domovej prehliadke neboli u sťažovateľa zistené žiadne zbrane, pričom sťažovateľ ich obstaral až potom, čo ho kontaktovala polícia. Z toho Ústavný súd vyvodil, že policajti sa neobmedzili pri použití operatívno-technických prostriedkov na čisto pasívne preskúmanie údajne páchanej trestnej činnosti, ale pôsobili na odsúdeného K. a sprostredkovane aj na sťažovateľa vplyvom, ktorý ich priviedol ku spáchaniu trestného činu. Dodal, že je neprípustné, aby policajné orgány ako orgány štátu navádzali iného na spáchanie trestnej činnosti, posilňovali jeho vôľu spáchať trestný čin alebo mu akoukoľvek formou v tejto súvislosti pomáhali. Naopak, v trestnom konaní, ktoré Najvyšší súd ČR viedol pod sp. zn. 5 Tdo 1366/2003 (uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 5 Tdo 1366/2003) a nadväzujúcom konaní o ústavnej sťažnosti sp. zn. III. ÚS 323/04 (uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa , sp. zn. III. ÚS 323/04) súdy neboli toho názoru, že by bol sťažovateľ na spáchanie trestného činu vyprovokovaný. Polícia v tejto veci zistila na podklade operatívneho šetrenia zameraného na predaj drog občanov rómskej národnosti, že sťažovateľ hľadá kupca heroínu z Rakúska. Bola dojednaná dohoda o pôsobení rakúskych policajtov, ktorí následne vykonali predstieraný prevod. Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR bol obvinený ešte pred stretnutím so skrytými vyšetrovateľmi rozhodnutý spáchať trestný čin spočívajúci v predaji omamnej látky občanom cudzieho štátu a svoj úmysel takto konať jednoznačne prejavil už pred týmto stretnutím. Teda vstupom orgánov polície, ktorej konanie sa obmedzilo na prejavenie záujmu o obchod s drogou, bol iba jeho pôvodný zámer realizovaný. Ústavný súd ČR dodal, že to bol predovšetkým samotný sťažovateľ, kto určoval čas a miesto schôdzok, obstarával dodávku drogy a preberal peniaze. Sám rovnako určil množstvo ponúkanej drogy aj jej cenu. Toto 168

170 konanie sťažovateľa bolo opakované a veľmi aktívne a bolo motivované výhradne ziskuchtivosťou sťažovateľa, nie údajným "tlakom" polície. ZÁVER Použitie agenta v rámci proaktívnej činnosti polície na odhaľovanie trestnej činnosti je problematika mimoriadne citlivá a odborné názory na prípustnosť využitia tohto inštitútu nie sú doteraz presvedčivo jednotné. Zovšeobecnene možno konštatovať, že pri odhaľovaní trestnej činnosti v zásade nie je vylúčená intervencia použitím agenta, musia však tomu zodpovedať určité zákonné záruky, ktoré by mali garantovať reálnu nemožnosť zneužitia tohto inštitútu. Garantom týchto záruk by mal byť samotný dohľad súdu, pričom elementárnou podmienkou, ktorá následne determinuje prípustnosť využitia získaných poznatkov v rámci trestného konania je existencia reálneho predpokladu, že osoba by trestný čin resp. trestnú činnosť spáchala aj sama, nebyť proaktívnej činnosti polície prostredníctvom agenta. Spôsoby a postupy na preukázanie existencie takého reálneho predpokladu však neuvádza ani slovenská právna úprava a jednoznačnú odpoveď nedávajú ani ostatné zdroje s touto problematikou. Bude tak nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne a jednotlivé podmienky použitia tohto inštitútu vykladať prísne reštriktívne. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. CIMR, V.: K zákonnosti provokace trestního činu policejními orgány. Trestní právo, 2001, č. 2, s FENYK, J.: K operativním metodám odhalování korupce. Trestní právo, 2003, č. 2, s. 2 a nasl. 3. CHMELÍK, J. Úvahy k agentu provokatérovi a korunnímu svědkovi. Kriminalistika, 2005, č. 1, s IVOR, J.: Agent provokatér v trestnom konaní. Justičná revue, 56, 2004, č. 8 9, s

171 5. LIPŠIC, D.: Ako je to naozaj s tzv. agentom provokatérom? Bulletin slovenskej advokácie. Bratislava. 4/ PERHÁCS, Z.: Je provokácia v boji proti korupcii potrebná? Bulletin slovenskej advokácie. Bratislava. 9-10/ REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha, Orac 2002, s SOTOLÁŘ, A., PÚRY, F., WORATSCHOVÁ, V.: Posuzování policejní provokace. Trestněprávní revue, 2002, č. 11, s SQUIRES, D.: The Problem with Entrapment. Oxford Journal of Legal Studies, 2006, č. 2, s. 351 až Rozsudok ESĽP Teixeira de Castro proti Portugalsku z , ods Rozsudok ESĽP Teixeira de Castro proti Portugalsku z , ods Rozsudok ESĽP zo dňa vo veci Lüdi proti Švajčiarsku 13. Rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn.: 2T 62/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5To 9/2011 zo dňa Uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 5 Tdo 1366/ Uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 7 Tdo 896/ Nález Ústavného súdu ČR zo dňa , sp. zn. II. ÚS 710/ Uznesenie NS ČR zo dňa , sp. zn. 5 Tdo 1366/ Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa , sp. zn. III. ÚS 323/ Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 256/2001 zo dňa

172 JUDr. Miloš MAĎAR, PhD. Katedra verejného práva, Oddelenie trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a penológie Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela Komenského 20, Banská Bystrica Slovenská republika Tel.:

173 IMUNITA VZNIK, VÝVOJ, KOMPARÁCIA Peter OŠVÁTH Abstract: The present paper deals with solutions to current issues of selected constitutional imunity factors in the Slovak Republic. It analyzes the origins of the Institute of imunity, and implementation of a gradual evolution from periods of Czechoslovakia to the existing rules in the Slovak Republic. The work is mainly focused on the most commonly discussed considerations relating to the imunity of Members of the Slovak national council. Occasionally deals with the imunity of other actors who have used the Constituion and the law. The work is the curernt situation and the scope of imunity compared with the situation in other European Union countries and USA. On the main principles and the rule of imunity in theese countries is also based argument or futher development modifications of this institute. The final section discusses the post- trestment institute of imunity depending on the degree of development of democracy in Slovakia. ÚVOD Cieľom inštitútu imunity členov zákonodarného zboru bola od jeho zavedenia až podnes ochrana členov zákonodarného zboru pred takými zásahmi výkonnej moci ktoré by mali za cieľ ovplyvniť slobodný a nerušený výkon ich mandátu. Imunita je sprievodným znakom demokracie už od stredoveku. Pôvod imunity bol v ochrane volených členov vznikajúcich zákonodarných zborov pred mocnými vládcami v konštitučných monarchiách. Pôvodný účel sa síce značne zmenil, ale imunity v rôznych formách zostávajú súčasťou politických systémov dnešného sveta a sú garantom riadneho a nezávislého fungovania demokratického parlamentného systému. 172

174 V posledných rokoch silnie diskusia o opodstatnenosti samotnej imunity najmä členov zákonodarného zboru resp. jej rozsahu. Diskusia, ktorá je vedená v spoločnosti je síce legitímna, avšak chýba jej odborný a vecný rozsah. Je nepochybné, že pre riadny a náležitý výkon poslaneckého mandátu postaveného na princípe reprezentatívnosti, je dôležitá ochrana osoby, ktorá mandát vykonáva. Rovnako je nepochybné, že imunita predstavuje zásah do ústavného princípu rovnosti pred zákonom. Preto v demokratickom a právnom štáte by malo byť pre uplatňovanie imunity charakteristické, že by sa mala poskytovať len v záujme slobodného a nezávislého výkonu verejnej moci, a to práve preto, že imunita predstavuje zásah do ústavnej zásady princípu rovnosti v dôstojnosti a právach zaručených v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Skúsenosti z Českej republiky ukazujú, najmä po prepuknutí korupčnej aféry okolo poslanca Davida R., že súvislosť korupcie a imunity tu existuje. Existuje minimálne v tej podobe, že vysokí ústavní činitelia sa spoliehali na svoju nedotknuteľnosť a beztrestnosť, čo ich zrejme motivovalo k bezstarostnému korupčnému jednaniu. Je zaujímavé, že práve v Českej republike je úroveň ochrany poslancov pred trestným stíhaním tak široká, hoci práve v Českej republike bolo odhalených už viacero korupčných káuz ústavných činiteľov, z ktorých viacerí už boli aj právoplatne odsúdení. Svojou prácou dávam námet na zamyslenie pre úvahu nad súvislosťou imunity a korupcie. Aj z tohto dôvodu prichádzam s príspevkom do diskusie o tomto aktuálnom probléme spoločnosti a v rámci rozsahu seminárnej práce chcem poukázať na základné aspekty problému a možné východiská z neho. 173

175 1 CHARAKTERISTIKA A HISTORICKÝ PÔVOD IMUNITY Obdoba imunity bola známa už v starovekom Ríme. Rímski tribúni požívali osobitnú ochranu, aby mohli slobodne vykonávať svoju funkciu. Kto akýmkoľvek spôsobom narušil túto ochranu, bol trestne zodpovedný a mohol byť aj popravený. Pôvod parlamentnej imunity sa datuje od roku 1397, kedy Dolná snemovňa britského parlamentu schválila správu, v ktorej kritizovala finančné operácie anglického kráľa Richarda II. Navrhovateľ tejto správy Thomas Haxey, bol kráľom obžalovaný a odsúdený na trest smrti za vlastizradu. Vďaka tlaku snemovne kráľ upustil od vykonania trestu a udelil Haxeymu milosť. Následne sa v britskom parlamente diskutovalo o imunite za výroky v parlamente. Sloboda prejavu v parlamente bola potvrdená prijatím Listiny práv Bill of Rights v roku Aj vo Francúzsku po revolúcii 1789 silnela potreba zabezpečiť nestíhateľnosť volených zástupcov za výroky v parlamente za ich názory pri výkone mandátu. Takýto návrh bol schválený 23.júna 1789, neskôr rozšírený 26.júna 1790, na základe ktorého člen Národného zhromaždenia nemohol byť obžalovaný bez súhlasu Národného zhromaždenia. Tento model založený na prvkoch absolútnej nestíhateľnosti poslancov za ich výroky v parlamente /indemnita/ a nestíhateľnosť za ostatné trestné činy bez súhlasu parlamentu /imunita/, sa rozšíril v Európe a francúzskych kolóniách 85. V našich pomeroch sa princíp imunity v povojnových rokoch Československa riešil Ústavným zákonom č. 100/1960 Zb. v ktorom bolo zakotvené že: Bez súhlasu Národného zhromaždenia nemožno poslanca 84 IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeob. časť 1., str. 74, Iura edition 2006, ISBN: IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeob. časť 1., str. 74, Iura edition 2006, ISBN:

176 Národného zhromaždenia trestne alebo kárne stíhať, ani naň uvaliť väzbu. 86 Postavenie socialistického poslanca sa ešte viac posilnilo ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. o československej federácii, ktoré zakotvilo že: Poslanca Federálneho zhromaždenia nemožno trestne ani kárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu snemovne ktorej je členom. Ak snemovňa súhlas odoprie, je stíhanie navždy vylúčené. V tejto podobe našla svoj vzor aj Ústava Slovenskej republiky, č.460/1992 Zb. kde podľa čl. 78 ods. 2: Poslanca nebolo možné trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprela, stíhanie bolo navždy vylúčené. Túto nadštandardnú ochranu poslancov však odstránil ústavný zákon č. 90/2001 Z.z. Podľa novely bolo stanovené, že ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, je stíhanie počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené, avšak v čase ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu neplynie premlčacia doba na skutok, pre ktorý má byť poslanec stíhaný po skončení poslaneckého mandátu. Naproti tomu poslancov parlamentu chránila aj naďalej priestupková imunita. Podľa novely ústavy č. 210/2006 Z.z. sa do textu ústavy vsunula veta, podľa ktorej možno prejednať taký priestupok poslanca, o ktorom to ustanoví zákon. Príslušný zákon č.372/1990 Zb. o priestupkoch však túto možnosť neriešil a preto predmetná veta v ústave bola iba konštatovaním bez praktického uplatnenia v praxi. Rozdielny stav právnej úpravy ako u imunity je úprava indemnity poslancov. Počas celého obdobia ústavného vývoja na našom území sa zachovala v rovnakom modeli. Od ústavy z roku 1920 podľa 23 zákona 86 DRGONEC J.: Indemnita poslancov Národnej rady SR: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritéria pre uplatnenie platnej úpravy, Justičná revue č. 8-9/2008, str. 1198, roč. 60, Ministerstvo spravodlivosti. 175

177 č. 121/1920 platil právny stav podľa ktorého: Členovia Národného zhromaždenia nemôžu byť vôbec stíhaní za hlasovanie v snemovni alebo vo výboroch snemovne. Za výroky uskutočnené tam pri výkone mandátu sú podrobení len disciplinárnej právomoci svojej snemovne. Tento stav s výnimkou Ústavy Československej socialistickej republiky zotrval až do dnešnej doby. Porovnávanie súčasných výsad parlamentu s tzv. boľševickými výsadami preto svedčí o neznalosti histórie zo strany autorov týchto výrokov... Táto forma úpravy indemnity je v podstate zhodná s úpravou väčšiny ústav ďalších štátov ako aj v úpravách Rady Európy a Európskej únie. 2 ROZSAH HMOTNOPRÁVNEJ EXEMPCIE V SR Rozsah hmotnoprávnej exempcie rieši Ústava Slovenskej republiky. Podľa jej textu požívajú hmotnoprávnu exempciu títo činitelia: a) Prezident Slovenskej republiky: podľa ústavy možno stíhať prezidenta Slovenskej republiky len za vlastizradu alebo úmyselné porušenie ústavy. Podľa aktuálnej verzie vymedzenia hmotnoprávnej exempcie prezidenta Slovenskej republiky po novele ústavy účinnej od možno prezidenta Slovenskej republiky stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať. (čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky) b) Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky: ústava zaručuje poslancom absolútnu a bezpodmienečnú beztrestnosť za hlasovanie a za výroky v parlamente a to aj po zániku poslaneckého mandátu. Indemnita je v tomto rozsahu absolútna a trvalá. Trestnoprávna 176

178 imunita a priestupková imunita bola voči poslancom zrušená novelou ústavy účinnou od Podľa súčasnej úpravy rozsahu indemnity a imunity poslancov Národnej rady SR: (1) Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. (2) Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky. (3) Poslanca nemožno vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. (4) Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky a predsedovi Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený. (5) Ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa neuplatňuje. (čl. 78 Ústavy Slovenskej republiky) c) Sudcovia ústavného súdu: mali pred ostatnou novelou ústavy procesnú imunitu rovnakú ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, po jej novele účinnej od však došlo k zmene v porovnaní oproti poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavodarca vypustil z čl.136 ods.1, ale ponechal ostatnú úpravu. Tým vlastne procesnú imunitu sudcov ústavného súdu zachoval pričom táto je teraz špecifikovaná terajším čl.136 ods.1 ústavy (pôvodný odsek 2) a čl. 136 ods.3 ústavy. Sudcovia ústavného súdu ale prišli o indemnitu, pretože po vypustení predmetných článkov táto už nie je v ústave nijako špecifikovaná. 177

179 Sudcov ústavného súdu tak teraz nemožno stíhať ani vziať do väzby bez súhlasu ústavného súdu, avšak nemajú indemnitu za výroky a hlasovanie v pléne ústavného súdu a v senáte. Sudcovia ústavného súdu tak síce majú naďalej procesnú imunitu ale nemajú indemnitu. Podľa ostatnej novely ústavy sudcov Ústavného súdu podľa Ústavy Slovenskej republiky: (1) Súhlas na trestné stíhanie sudcu ústavného súdu alebo na jeho vzatie do väzby dáva ústavný súd. (2) Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora. Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi. (3) Ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu, funkcie sudcu alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené. (čl. 136 Ústavy Slovenskej republiky) d) Poslanci Európskeho parlamentu: požívajú výsady a imunity podľa Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev. Podľa neho sa proti členom Európskeho parlamentu nesmie viesť v žiadnej forme vyšetrovanie, nesmú byť zadržaní alebo stíhaní za názory vyjadrené v parlamente alebo za hlasovanie pri výkone svojich úloh. Nemôžu byť zadržaní alebo súdne stíhaní na území ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Nevzťahuje sa to však na prípady, kedy by bol poslanec Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu. Imunity môže zbaviť poslanca Európsky parlament, ak o to požiada niektorý členský štát. e) Sudcovia a prísediaci: podľa Ústavy Slovenskej republiky čl. 145 ods. 2 rozsah imunity sudcov ustanoví zákon. Podľa zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov za rozhodovanie 178

180 nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať a to ani po zániku funkcií. Touto imunitou sa zabezpečuje a garantuje nezávislé rozhodovanie súdov. Požívanie imunity však podľa zákona alebo medzinárodného práva nie je prekážkou na výkon jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu nad osobou požívajúcou výsady a imunity. Podľa 27 ods.2 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu imunita nebráni Medzinárodnému trestnému súdu vykonávať nad takouto osobou svoju jurisdikciu. V týchto prípadoch sa imunita neuplatňuje pri zločinoch podľa medzinárodného práva, na konanie o ktorých je príslušný Medzinárodný trestný súd. 87 V rámci ostatnej novelizácie Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, účinnej od bola zásadným spôsobom upravená priestupková imunita vybraných činiteľov, podľa ktorej: (1) Konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať. Nemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa stala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity. (2) Podľa tohto zákona sa prejedná konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky a sudca. (3) Podľa tohto zákona sa prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky a príslušník Policajného zboru, 87 IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné-všeob.časť 1., str.76-78, Iura edition 2006, ISBN:

181 Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. (4) Ak osoba uvedená v odsekoch 2 a 3 nesúhlasí s prejednaním konania na mieste samom, konajúci orgán o tom vykoná záznam a vec odstúpi vecne a miestne príslušnému správnemu orgánu. Miestne príslušný správny orgán na uľahčenie prejednania priestupku alebo z iného dôležitého dôvodu postúpi vec na prejednanie inému vecne príslušnému správnemu orgánu, v ktorého územnom obvode má osoba uvedená v odsekoch 2 a 3 bydlisko alebo miesto výkonu svojej funkcie. (5) Ak bol prejednaný priestupok osoby uvedenej v odseku 3, príslušný orgán, ktorý priestupok prejednal, o tom bezodkladne informuje najbližšie nadriadený orgán osoby, ktorá priestupok spáchala. ( 9 Zákona 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov) Indemnita poslancov Národnej rady SR v občianskoprávnych vzťahoch: Ústavný zákon č. 90/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.júla 2001 zaviedol občianskoprávnu zodpovednosť poslancov za ich výroky prednesené v Národnej rade SR a v jej orgánoch. Poslanci tak podľa novelizovanej verzie Ústavy SR neniesli trestnoprávnu zodpovednosť za svoje výroky v parlamente a jeho orgánoch, ale za svoje výroky na tejto pôde boli už pod hrozbou občianskoprávnej zodpovednosti. 88 Ústavný zákon č. 140/2004 Z.z. zmenil zásadným spôsobom indemnitu poslancov v občianskoprávnej zodpovednosti, keď vypustil z Ústavy Slovenskej republiky vetu: Občianskoprávna zodpovednosť poslanca tým nie je dotknutá z čl. 78 ods. 2 ústavy. Ústava od toho okamihu nijakým spôsobom neupravuje občianskoprávnu zodpovednosť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Túto skutočnosť je možné chápať dvomi spôsobmi a to jednak 88 DRGONEC J.: Ústava Slovenskej republiky komentár. 3.vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012 s. 1620, ISBN

182 že Ústava SR vôbec nepriznáva poslancom občianskoprávnu indemnitu, alebo že ju priznáva, pričom rozsah indemnity treba určiť pomocou výkladu platnej právnej úpravy. Podľa Všeobecnej dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona č. 140/2004 Z.z. cieľom obnovenia rovnováhy v ústavnom postaveníposlanca, ktorá sa nadmerne narušila schválením ústavného zákona č.90/2001 Z.z. sa z čl. 78 ods. 2 vypúšťa jeho tretia (posledná) veta. Z tejto citovanej časti dôvodovej správy možno odvodiť záver o tom, že zámerom ústavodarcu bolo týmto krokom priznať poslancom Národnej rady SR indemnitu aj pre prípady občianskoprávnej zodpovednosti. 3 KOMPARÁCIA ROZSAHU POSLANECKEJ INDEMNITY VO VYBRANÝCH ŠTÁTOCH V niektorých krajinách je rozsah indemnity vzťahujúci sa len na rokovanie parlamentu a výborov, v iných sa vzťahuje na ich všeobecné aktivity súvisiace s legislatívnou činnosťou. 89 Porovnanie rozsahu nezodpovednosti poslancov za výroky a hlasovanie (indemnity) v krajinách EÚ a USA: Belgicko: poslanci parlamentu nesmú byť stíhaní (trestnoprávne ani občianskoprávne) alebo vyšetrovaní pre ich výroky v parlamente či hlasovanie počas výkonu funkcie. Podliehajú však disciplinárnej právomoci komory do ktorej patria. Nie je možné zbavenia imunity. Dánsko: poslancov nie je možné stíhať (trestnoprávne ani občianskoprávne) za ich vyjadrenia uskutočnené v súvislosti s výkonom ich mandátu na pôde parlamentu. Podliehajú však disciplinárnej právomoci komory. Môžu byť až na 14 dní zbavení možnosti zúčastniť sa zasadania parlamentu. So súhlasom parlamentu je možné zbavenie imunity. 89 SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMETH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlamentní institut České republiky, červenec 2006, Srovnávací studie č , str

183 Estónsko: poslanci nie sú právne zodpovední za výroky a hlasovanie na pôde parlamentu ani jeho orgánoch. Nie je možné zbavenie imunity. Fínsko: poslanec nesmie byť za svoje názory vyjadrené na pôde parlamentu alebo za svoje chovanie pri prejednávaní parlamentných záležitostí trestne stíhaný ani obžalovaný. To platí pre trestnoprávnu i občianskoprávnu zodpovednosť. Nemôže byť zbavený slobody za svoje výroky, chovanie či hlasovanie na pôde parlamentu. So súhlasom 5/6 odovzdaných hlasov parlamentu je možné zbavenie imunity. Francúzsko: aj tu platí trestnoprávna i občianskoprávna nezodpovednosť za výroky a hlasovanie. Poslanci nesmú byť tresnoprávne stíhaní, vyšetrovaní, zatknutí, držaní vo väzbe alebo súdený za svoje výroky či hlasovanie. Podliehajú však disciplinárnym opatreniam predsedu komory. Nie je možné zbavenie imunity. Írsko: poslanci parlamentu nesmú byť vyšetrovaní či zadržaní za svoje výroky či hlasovanie v parlamente. Výnimkou sú trestné činy velezrady definované ústavou, závažné trestné činy alebo ohrozenie mieru. Vyšetrovať alebo brať na zodpovednosť môže poslancov za ich konanie len komora parlamentu. Nie je možné zbavenie imunity. Taliansko: za hlasovanie a názory vyjadrené pri výkone funkcie poslancov nemôžu byť títo trestnoprávne ani občianskoprávne stíhaní. Nie je možné zbavenie imunity. 90 Lotyšsko: platí trestnoprávna i občianskoprávna nezodpovednosť za hlasovanie a prejavy v parlamente počas výkonu poslaneckého mandátu. Nie je možné poslancov stíhať súdnou cestou ani v správnom konaní ani v disciplinárnom konaní, okrem vedomého a lživého či urážlivého šírenia tvrdení o súkromnom alebo rodinnom živote iných osôb. Nie je možné zbavenie imunity. 90 SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMETH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlamentní institut České republiky, červenec 2006, Srovnávací studie č , str

184 Luxembursko: platí trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť za hlasovanie a prejavy uskutočnené pri výkone mandátu. Nie je možné zbavenie imunity. Maďarsko: trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť za hlasovanie či stanoviská a názory vyjadrené v priebehu mandátu, okrem prípadov porušenia štátneho tajomstva, ohovárania alebo urážky na cti. Nie je možné zbavenie imunity. Nemecko: trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť za hlasovanie či výroky v Spolkovom sneme (okrem členov Spolkovej rady ktorí sú členmi zemských vlád a nemajú priznanú imunitu) s výnimkou urážlivých ohováraní. Nie je možné zbavenie imunity. Holandsko: platí trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť za ústne aj písomné prejavy na zasadnutiach parlamentu a jeho výboroch. Nie je možné zbavenie imunity. Poľsko: trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť poslancov za ich činnosť pri výkone mandátu vrátane prejavov a hlasovania. Poslanci sú zodpovední len voči príslušnej komore, ktorá by ho mohla brať na zodpovednosť ak by porušil práva tretích osôb a komora by súhlasila s tým, aby bol poslanec podrobený zodpovednosti pred zákonom. Je možné zbavenie imunity poslancov so súhlasom parlamentu. Portugalsko: platí trestnoprávna, občianskoprávna aj disciplinárna nezodpovednosť za hlasovanie a výroky pri výkone mandátu. Nie je možné zbavenie imunity. Rakúsko: za hlasovanie pri výkone funkcie členov Národnej rady (nie Spolkovej rady) nie je možné týchto nijakým spôsobom (ani disciplinárne) stíhať zo strany výkonnej moci. Za výroky vyjadrené pri výkone ich funkcie (ústne a písomné) môžu byť disciplinárne stíhaní v rámci Národnej rady. Nie je možné zbavenie imunity. Grécko: platí trestnoprávna, občianskoprávna aj disciplinárna nestíhateľnosť za hlasovanie aj výroky pri výkone parlamentných 183

185 povinností. Výnimkou z tohto pravidla je možnosť trestného stíhania za ohováranie. Na to je ale potrebný súhlas parlamentu. Ak je súhlas odopretý, alebo ak márne uplynie 45 dňová lehota od prijatia obvinenia predsedom parlamentu pre jeho vyslovenie, nemožno už obvinenie vzniesť. Riadenie vedie tzv. Apelačný súd. Nie je možné zbavenie imunity. Slovensko: za hlasovanie ani výroky uskutočnené v pléne a výboroch parlamentu nie je možné poslancov trestnoprávne stíhať. Za ich výroky pri rokovaní pléna parlamentu a vo výboroch parlamentu môžu byť postihnutí v rámci disciplinárnej právomoci parlamentu. Nie je možné zbavenie imunity (indemnity). Slovinsko: trestnoprávna nezodpovednosť za hlasovanie a vyjadrenia učinené pri rokovaní parlamentu alebo výboroch parlamnentu. Nie je možné zbavenie imunity. Španielsko: platí tu trestnoprávna, občianskoprávna aj disciplinárna nezodpovednosť za názory vyslovené pri výkone mandátu poslancov. Nie je možné zbavenie imunity. Švédsko: za výroky a jednanie učinené počas výkonu mandátu poslancov nie je možné bez súhlasu parlamentu vzniesť voči poslancom žalobu, zbaviť ich osobnej slobody či obmedziť im osobnú slobodu pri pohybe po území krajiny. Je možné zbaviť poslancov imunity za predpokladu súhlasu 5/6 prítomných a hlasujúcich poslancov. Veľká Británia: trestnoprávna aj občianskoprávna nezodpovednosť za vyslovené názory a jednanie učinené v súvislosti s výkonom povinností člena parlamentu v rámci parlamentných činností. Podliehajú však disciplinárnej právomoci komory parlamentu. Je možné zbaviť poslancov imunity, ale len v obmedzenej miere (Defamation Act 1996) SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMETH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlament ČR. 184

186 USA: členov parlamentu nemožno občianskoprávne ani trestnoprávne stíhať pre ich vyjadrenia a prejavy učinené v rámci legitímnej legislatívnej činnosti. Nie je možné zbavenie imunity. Zhodnotenie: z uvedenej komparácie vyplýva, že vo všetkých krajinách Európskej únie aj USA platí trestnoprávna exempcia (indemnita) členov zákonodarného zboru za ich výroky spojené s výkonom funkcie v parlamente a hlasovanie. Za tieto ani nemôžu byť zbavení imunity, výnimkou je v niektorých prípadoch občiansko právna zodpovednosť za výroky s úmyslom poškodiť alebo ublížiť niekomu svojím výrokom počas vystúpenia v parlamente alebo výboroch parlamentu. 4 KOMPARÁCIA ROZSAHU POSLANECKEJ IMUNITY VO VYBRANÝCH ŠTÁTOCH Belgicko: člen parlamentu môže byť v priebehu zasadania parlamentu vydaný na trestné stíhanie len so súhlasom komory parlamentu ktorej je členom, výnimkou je pristihnutie pri spáchaní trestného činu. Pre iné vyšetrovacie úkony (svedecké výpovede) nie je taký súhlas nutný. Existujú však isté obmedzenia, napríklad pre vykonávanie domovej prehliadky a zabavenie vecí, pretože tieto je možné vykonať len za účasti predsedu príslušnej komory alebo ním povereného člena. Pre určité procesné úkony sú zakotvené zvláštne záruky, napr. 1. stíhanie v trestnej veci je možné zahájiť len na popud úradnej osoby a príslušného štátneho činiteľa nie na popud súkromnej osoby, 2. donucovacie opatrenia vyžadujúce súhlas príslušného sudcu v trestnej veci možno počas zasadania parlamentu použiť len so súčasným súhlasom prvého predsedu Apelačného súdu s výnimkou pristihnutia pri spáchaní trestného činu, rozhodnutie o použití takého donucovacieho opatrenia sa oznamuje predsedovi príslušnej komory, 3.dotknutý člen komory môže v dobe zasadania vo všetkých štádiách vyšetrovania trestnej veci požiadať príslušnú komoru, aby stíhanie zastavila, na čo je potrebný súhlas dvojtretinovej väčšiny platných hlasov. 185

187 Zadržanie, zatknutie alebo súdne stíhanie člena parlamentu môže byť počas doby zasadania parlamentu pozastavené, ak o to príslušná komora parlamentu požiada. Pravidlá upravujúcu imunitu sa uplatňujú len v období zasadania parlamentu. Nie je možnosť zbavenia imunity. Dánsko: člena parlamentu nie je možné bez súhlasu parlamentu obžalovať ani akýmkoľvek spôsobom obmedziť v osobnej slobode, výnimkou je pristihnutie pri trestnom čine. Imunita trvá počas trvania mandátu poslanca, je možné zbavenie imunity poslanca parlamentom. Estónsko: člena parlamentu je možné trestne stíhať len na návrh Justičného kancelára /úradná osoba poverená prieskumom zákonnosti a ústavnosti zákonodarnej a výkonnej moci/ a so súhlasom väčšiny členov parlamentu. Imunita trvá počas výkonu mandátu poslanca, je možné zbavenie imunity poslanca parlamentom. Fínsko: pre zadržanie alebo uväznenie poslanca je nutný súhlas parlamentu, okrem prípadov že by bol poslanec podozrivý zo spáchania trestného činu za ktorý je stanovený najmiernejší trest odňatia slobody na 6 mesiacov. Imunita trvá počas výkonu mandátu poslanca, je však možné zbavenie imunity poslanca parlamentom. Francúzsko: člena parlamentu nie je možné trestne stíhať ani stíhať v správnom konaní bez súhlasu predsedníctva komory ktorej je členom okrem prípadov kedy by bol člen parlamentu pristihnutý pri spáchaní trestného činu. Aj v takom prípade sa ale obmedzenie slobody pre poslanca počas zasadania parlamentu prerušujú, okrem výnimky kedy bol poslanec zbavený imunity. Imunita trvá počas doby trvanie mandátu, je možné zbaviť imunity poslanca parlamentu. Írsko: členovia parlamentu sú chránení pred zatknutím alebo vyšetrovaním zo strany súdu či iného orgánu po dobu pobytu na pôde komory a po dobu cesty na zasadanie a zo zasadania. Imunita trvá od oznámenia výsledkov volieb až do dňa, kedy mandát poslanca či senátora zanikne. Nie je možné poslancov tejto formy imunity zbaviť. 186

188 Taliansko: okrem výnimky, kedy by bol poslanec zadržaný pri spáchaní trestného činu alebo právoplatne odsúdený za trestný čin, nie je možné bez súhlasu príslušnej komory parlamentu člena parlamentu podrobiť trestno-procesným úkonom ako sú domová prehliadka, odposluchy ich komunikácie, zadržanie korešpondencie a pod. Nesmie byť ani zatknutý alebo inak zbavený osobnej slobody alebo držaný vo väzbe bez predošlého súhlasu parlamentu. Imunita trvá počas výkonu mandátu, je možné zbaviť imunity poslanca parlamentom. 92 Lotyšsko: poslanci nemôžu byť zatknutý ani podrobený domovej prehliadke či inak byť obmedzený v osobnej slobode. Výnimkou sú prípady, keby bol poslanec pristihnutý pri spáchaní trestného činu. Bez súhlasu snemovne nie je možné zahájiť žiadne trestné ani správne konanie. Imunita trvá počas výkonu mandátu poslanca, je však možné zbavenie imunity so súhlasom parlamentu. Výnimkou sú prípady, kedy by bol poslanec zdržaný pri spáchaní trestného činu. Bez súhlasu snemovne nie je možné zahájiť trestné stíhanie ani správne konanie. Imunita trvá počas výkonu mandátu, je možné zbaviť imunity poslanca parlamentom. Luxembursko: bez súhlasu parlamentu nie je možné poslanca v dobe zasadania parlamentu trestne stíhať, zatknúť ani uväzniť. Výnimkou je prípad, kedy by bol poslanec zadržaný pri spáchaní trestného činu. V prípade že o to parlament požiada, väzba aj trestné stíhanie poslanca sa odkladá behom funkčného obdobia parlamentu. Pravidlá uplatňujúce imunitu sa uplatňujú len v období zasadania parlamentu, zbavenie imunity poslanca parlamentom je možná. Maďarsko: poslancov parlamentu nie je možné bez súhlasu parlamentu stíhať pre trestné činy ani za správne delikty. Je ale možné, aby sa pre správne konanie poslanec vzdal imunity sám svojím rozhodnutím. Súhlas 92 SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMETH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlament České republiky 2006, Srovnávací studie č str

189 parlamentu je potrebný pre úkony voči poslancom v trestnom konaní. Zadržať poslanca možno len v prípade ak bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu. Imunita trvá počas výkonu mandátu poslanca, zbavenie imunity je možné v prípade súhlasu 2/3 väčšiny prítomných poslancov. Nemecko: trestné stíhanie alebo zadržanie člena Spolkového snemu je možné len v prípade súhlasu spolkového snemu, výnimkou je možnosť zadržania poslanca pri pristihnutí spáchaní trestného činu alebo behom nasledujúceho dňa po spáchaní trestného činu. Súhlas Spolkového snemu je nutný aj v prípade obmedzenia osobnej slobody. Na základe žiadosti Spolkového snemu sa väzba aj akékoľvek iné obmedzenie osobnej slobody poslanca zastavuje. Imunita platí počas výkonu mandátu, zbavenie imunity je možné v prípade súhlasu Spolkového snemu. Holandsko: imunita nie je upravená, platí iba zásada že o trestných činoch aktuálnych i bývalých poslancoch spáchaných pri výkone mandátu rozhoduje Najvyšší súd. Poľsko: bez súhlasu komory parlamentu nie je možné trestné stíhanie senátora, iba v prípade že by s tým súhlasil on sám. Bez súhlasu komory ich nemožno ani zadržať alebo zatknúť, okrem prípadu kedy by bol senátor pristihnutý pri spáchaní trestného činu. V prípade, že bolo trestné stíhanie zahájené pred zvolením poslanca /senátora/ do funkcie, prerušuje sa na žiadosť komory až do zániku mandátu. Premlčacia lehota neplynie. Imunita platí odo dňa oznámenia výsledkov volieb do dňa kedy mandát poslanca /senátora/ zanikne. Zbavenie imunity poslancov či senátorov je možné so súhlasom ich komory. Portugalsko: bez súhlasu parlamentu nesmie byť poslanec zadržaný alebo zatknutý, iba v prípade ak by išlo o trestný čin, za ktorý je stanovený trest odňatia slobody na viacej ako tri roky, alebo pokiaľ bol poslanec pristihnutý pri spáchaní trestného činu. Na ďalšie stíhanie poslanca je nevyhnutný súhlas parlamentu, okrem trestných činov s hranicou odňatia slobody viac ako tri roky. 188

190 Rakúsko: člen Národnej rady nemôže byť bez jej súhlasu zatknutý, ibaže by bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu. Členovia Národnej rady môžu byť trestne stíhaní, to však neplatí ak má toto stíhanie zjavnú súvislosť s jeho politickou činnosťou. Imunita poslancov platí počas výkonu mandátu, zbavenie imunity je možné so súhlasom Národnej rady. 93 Grécko: v priebehu volebného obdobia nie je možné poslanca stíhať, zatknúť alebo držať vo väzbe či inak ho zbaviť slobody, okrem prípadov kedy by bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu. O vydaní poslanca na trestné stíhanie rozhoduje parlament v lehote do troch mesiacov, ak ho nevydá v tejto lehote, súhlas je odmietnutý. Imunita platí počas výkonu mandátu, zbavenie imunity je možné so súhlasom parlamentu. Slovensko: poslanci nepožívajú trestnoprávnu imunitu ani priestupkovú imunitu. Na zadržanie poslanca však musí vydať súhlas plénum Národnej rady SR, ak ho nevydá poslanec musí byť prepustený. Slovinsko: bez súhlasu príslušnej komory parlamentu nie je možné poslanca trestne stíhať ani zatknúť, okrem prípadu kedy by bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu, za ktorý hrozí odňatie slobody s dolnou hranicou piatich rokov. Imunita trvá po dobu výkonu mandátu a je možné zbavenie imunity so súhlasom parlamentu. Španielsko: bez súhlasu príslušnej komory parlamentu nie je možné poslancov trestne stíhať. Zadržaní môžu byť iba v prípade ak sú pristihnutí pri spáchaní trestného činu. Pre trestné konanie je príslušná trestná komora najvyššieho súdu. Zbavenie imunity poslancov je možné so súhlasom parlamentu. Švédsko: v prípade podozrenia zo spáchania trestného činu ktorý nesúvisí s výkonom mandátu, je možné ho trestne stíhať. Avšak ustanovenia právnych predpisov o zadržaní alebo väznení či obmedzení slobody sa 93 SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMTH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlament České republiky 2006, Srovnávací studie č , str

191 uplatňujú iba vtedy ak sa poslanec k činu priznal, ak bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu alebo ak činí spodná hranica hroziaceho trestu najmenej dva roky odňatia slobody. Okrem toho môže byť poslanec rozhodnutím súdu zbavený mandátu a to v prípade, že spáchal trestný čin, ktorým preukázal, že je zjavne nevhodným pre výkon mandátu poslanca. Veľká Británia: imunita poslancov sa na trestné konanie nevzťahuje, v občianskoprávnych záležitostiach nie je možné poslanca zadržať 94. USA: senátorov ani členov Snemovne reprezentantov nie je možné zadržať v dobe ich prítomnosti na zasadnutí príslušnej komory, ako aj v dobe ich príchodu a návratu na zasadnutia. Výnimkou je prípad velezrady, závažného trestného činu a porušenie verejného poriadku. Ustanovenie sa ale chápe ako obsolentné, judikatúra z dosahu imunity vylučuje všetky trestné činy. Imunita platí len po dobu trvania mandátu a len na zasadaniach komory a pri cestách na zasadnutia a z nich 95 Zhodnotenie: Z uvedenej komparácie vyplýva, že v absolútnej väčšine skúmaných štátov platí trestnoprávna imunita členov zákonodarného zboru, ktorú možno výnimočne obmedziť len so súhlasom parlamentu. Výnimkou sú len Írsko-kde platí pre poslancov imunita len na pôde parlamentu a na cesto do a zo zasadania parlamentu, Švédsko - kde sa imunita nevzťahuje na trestné čina ktoré nesúvisia s výkonom funkcie poslanca, Veľká Británia - kde trestnoprávna imunita pre poslancov neexistuje, rovnako ako po ostatnej novele Ústavy Slovenskej republiky nie sú poslanci Národnej rady Slovenskej rady chránení trestnoprávnou imunitou. Ústava iba podmieňuje ich prípadné zadržanie súhlasom parlamentu. Dá sa teda konštatovať, že Slovenská republika patrí medzi výnimky v uplatňovaní imunity voči členom zákonodarného zboru v Európskej únii. 94 SYLLOVÁ J., MEDKOVÁ E., NEMETH M.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlament České republiky 2006, Srovnávací studie č str čl. 6 Ústavy Spojených štátov amerických. 190

192 5 VÝCHODISKÁ A MOŽNÉ RIEŠENIA IMUNITY V TRESTNOM PRÁVE Ako aj zo samotnej porovnávacej štúdie vyplýva, rozsah indemnity /nestíhateľnosti za výroky a hlasovanie/ a imunity /nezodpovednosti za konanie bez súhlasu parlamentu/ je v štátoch Európskej únie veľmi podobný až takmer totožný. Parlamentná indemnita má za úlohu chrániť poslancov a zabezpečiť aby mohli plnohodnotne uplatňovať funkcie parlamentu voči iným štruktúram verejnej moci, najmä výkonnej moci. Je možné konštatovať, že okrem subjektov verejného práva už faktickou mocou disponujú v spoločnosti aj subjekty súkromného práva, napríklad veľké podnikateľské subjekty či nadnárodné spoločnosti. Parlamentná imunita zabezpečuje ochranu poslancov pred zásahmi výkonnej moci a ďalších subjektov verejnej moci a súkromnej sféry. Je známy prípad, kedy vysoký predstaviteľ súdnej moci adresoval predstaviteľovi zákonodarnej moci poslancovi Národnej rady SR priamo v parlamente vetu tohto obsahu: Pôjdeš do basy ty ha...l... Domnievam sa, že ústavno-právna úprava trestnoprávnej imunity ústavných činiteľov na Slovensku zodpovedala do ostatnej novely Ústavy Slovenskej republiky normám a tradíciám obdobných demokratických krajín v Európe a tiež vyhovovala požiadavkám kladeným na nerušený výkon funkcie parlamentu a ostatných demokratických pilierov štátu v pomeroch parlamentnej demokracie. Poslanci boli chránení imunitou pred trestným stíhaním podmienenosťou súhlasu parlamentu, táto podmienka však nebola absolútna, pretože v prípade nesúhlasu parlamentu s trestným stíhaním poslanca mohol byť tento stíhaný po skončení mandátu, pričom počas výkonu mandátu premlčacia doba neplynula. Takto sa žiaden poslanec nemohol vyhnúť zodpovednosti za svoje konanie, tak ako to bolo možné pred novelou ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. v roku Toto sa však zásadne zmenilo ostatnou novelou Ústavy Slovenskej republiky účinnej od

193 Problematické by mohli byť otázky chápania občianskoprávnej zodpovednosti za výroky predstaviteľov zákonodarnej moci v parlamente, pretože ústava taxatívne hovorí len o trestnoprávnej ochrane za výroky v parlamente a nie o občianskoprávnej. Skutočnosť, či podľa ústavy poslanci podliehajú len disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky alebo aj občianskoprávnej zodpovednosti za svoje výroky v parlamente by jednoznačne vyriešil prípadný precedens, ktorý by riešila súdna moc až po ústavný súd. Ešte zložitejšia situácia bola do ostatnej novely Zákona č. 372/1990 SNR o priestupkoch v oblasti priestupkovej imunity poslancov. Ústavný zákon č. 210/2006 Z.z. sa do úpravy parlamentnej imunity zaviedol určitý exces, keď do čl. 78 ods. 3 sa vložila veta, podľa ktorej možno prejednať taký priestupok poslanca, o ktorom to ustanoví zákon. Negáciou tohto ustanovenia bolo možné odvodiť, že za priestupky o ktorých to zákon neustanoví, poslanec nebude niesť priestupkovú zodpovednosť... Ostatnou novelou Zákona o priestupkoch bol tento problém a nejasnosť odstránená. Ustanovenie zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov vymedzuje podľa 9 že konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva, nemožno ako priestupok prejednať. Podľa tohto zákona však do ostatnej novely bolo možné prejednať konanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré bolo priestupkom spáchaným porušením zákazu požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní činnosti, pri ktorej by mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo poškodeniu majetku. Takáto ústavná a právna úprava priestupkovej imunity poslancov nebola jednoznačná a bolo potrebné ju upraviť novelou. Najvhodnejšou bola taká úprava, ktorá úplne zbavila poslancov zákonodarného zboru priestupkovej imunity. Pred schválením novely som považoval za možné dve riešenia: 192

194 Prvá možnosť bola úplne zbaviť poslancov priestupkovej imunity s tým, že jej prejednanie a prípadný postih by príslušné správne orgány mohli vykonávať len v čase kedy nezasadá parlament a tiež nie v čase kedy je poslanec na ceste do parlamentu z dôvodu účasti na rokovaní pléna alebo výboru. Takto zmeškaný čas prejednania priestupku by nebol mal vplyv na priebeh premlčacej doby na prejednanie priestupku. Druhá možnosť na riešenie priestupkovej imunity poslancov bola zverenie riešenia priestupkov do kompetencie mandátového a imunitného výboru parlamentu tak ako je to aj v niektorých krajinách vo svete. Táto možnosť by však bola komplikovanejšia s ohľadom na možnú predpojatosť členov výboru a tiež zložitosť správneho či disciplinárneho konania v niektorých prípadoch. Najmä otázky priestupkovej imunity boli až do novely priestupkového zákona oprávnene predmetom diskusie v spoločnosti a niektoré prípady kedy sa poslanci vyhli priestupkovému postihu za svoje konanie boli bezprecedentné a v demokratickej spoločnosti neakceptovateľné. ZÁVER Vo svojej práci som sa snažil v rámci priestoru seminárnej práce analyzovať historický pôvod imunity vybraných činiteľov moci od jej pôvodu až po jednotlivé etapy nášho vývoja. Následne som charakterizoval rozsah súčasného stavu indemnity a imunity v Slovenskej republike ako aj problémy s tým spojené. Porovnaním stavu indemnity a imunity vo vybraných štátoch Európy a v USA som zároveň poukázal na ich uplatňovanie v ostatných demokratických krajinách. V závere práce som analyzoval problémy spojené s uplatňovaním imunity v našich pomeroch a naznačil možné východiská a riešenia. 193

195 Vo verejnej mienke sa živí predstava o parlamentnej imunite ako o niečom nadbytočnom a časovo prežitom. Túto tému často okrem novinárov a laickej verejnosti živia aj politici samotní, ktorí v snahe zapáčiť sa svojim voličom vyhľadávajú populistické témy bez ohľadu na ich opodstatnenosť a najmä erudovanosť a racionálnosť. Imunita vybraných ústavných činiteľov má za cieľ chrániť ich pri výkone ich funkcie pred neoprávnenými zásahmi, mala by však mať len taký rozsah ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Existuje ešte priestor de constitutione ferenda pre zdokonalenie priestoru imunity v našich pomeroch, najmä imunity sudcov ústavného súdu a občianskoprávnej imunity poslancov. Úpravy by sa však mali uskutočniť po dôkladnej, erudovanej a racionálnej úvahe v odborných kruhoch, ktoré by boli ochotné akceptovať aj politické reprezentácie a sudcovský stav. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Monografie a učebnice: 1. ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Eurokódex Žilina : 2012, 827 s., ISBN DRGONEC J.: Ústava Slovenskej republiky komentár. 3. prepracované a rozšírené vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, 1620 s., ISBN IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeob. časť 1., str. 74, Iura edition 2006, ISBN: IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeob. časť 1., str. 74, Iura edition 2006, ISBN: IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, Všeobecná časť, Druhé, doplnené a prepracované vydanie 1., Edícia učebnice, 2010, 532 s. ISBN

196 6. IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné, Všeobecná časť, Druhé doplnené a prepracované vydanie 2., Edícia učebnice, 2010, 625 s., ISBN IVOR J. a kol.: Trestné právo procesné, Druhé, doplnené a prepracované vydanie, Edícia učebnice, 2010, 1049 s., ISBN IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť 1., Edícia učebnice, 2006, 530 s. ISBN IVOR J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť 2., Edícia učebnice, 2006, 607 s. ISBN BURDA, ČENTÉŠ, KOLESÁR, ZÁHORA et.al.: Trestný zákon všeobecná časť komentár 1.diel, 1.vydanie, Praha. C.H.Beck 2010, 1130 s. ISBN BURDA, ČENTÉŠ, KOLESÁR, ZÁHORA a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár II.diel, 1. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2011, 1608 s. ISBN MAŠLANYOVÁ D. et.al. Trestné právo hmotné-všeobecná a osobitná časť. Plzeň: Aleš Čeněk, s. 496, ISBN ŠIMOVČEK I. et al.: Trestné právo procesné. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011, s. 479, ISBN MINÁRIK Š. a kol.: Trestný poriadok stručný komentár, Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Yura edition s. 1992, ISBN STIFFEL H., TOMAN P., SAMAŠ O., Trestný zákon. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura edition s., ISBN

197 Odborné články: 1. DRGONEC J.: Indemnita poslancov Národnej rady SR: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá pre uplatnenie platnej úpravy, Justičná revue č. 8-9/2008 roč. 60, Ministerstvo spravodlivosti 2. BALOG B.: Imunita sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky po ostatnej novele Ústavy Slovenskej republiky. Zborník Akademické akcenty, PEVŚ FP Bratislava SYLLOVÁ J. a kol.: Rozsah poslanecké imunity ve vybraných státech, Parlament České republiky 2006, Srovnávací studie č Právne predpisy a medzinárodné dokumenty: 1. Ústava Slovenskej republiky - Zákon č. 460/1992 v znení neskorších predpisov 2. Zákon o priestupkoch č.372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov 3. Vyhláška ministra zahraničným vecí o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch č. 32/1969 Zb. 4. Ústava Spojených štátov amerických Iné zdroje Dostupné na internete: JUDr. Peter OŠVÁTH Externý doktorand Fakulta práva Paneurópska vysoká škola Bratislava Slovenská republika 196

198 KORUPCIA V POLICAJNOM ZBORE PRI RIEŠENÍ DOPRANÝCH PRIESTUPKOV Tomáš PETKO Abstrakt: Článok je zameraný na identifikáciu príčin a podmienok vzniku a existencie korupcie v policajnom zbore pri riešení dopravných priestupkov na strane príslušníkov policajného zboru a na strane páchateľov priestupkov. V príspevku sú tiež rozobraté jednotlivé formy alebo druhy prejavu korupcie. V záverečnej časti sú navrhnuté riešenia problémov za účelom ďalšej diskusie a prípadného uvedenia do praxe. Kľúčové slová: Korupcia, Policajný zbor, Dopravné priestupky, Príčiny vzniku korupcie ÚVOD Z historického hľadiska bola korupcia vždy prítomná vo verejnom živote, nie je tomu inak ani v PZ SR. Tak ako normy trestného práva, aj normy správneho práva a ich sankcie majú za úlohu definovať protiprávne konanie zamedziť páchaniu protiprávnych činov (na úrovni premávky na pozemných komunikáciách), odstrašiť potencionálnych páchateľov protiprávnych činov, potrestať ich páchateľov a tým v konečnom dôsledku ochrániť spoločnosť, v tomto prípade jej časť účastníkov cestnej premávky. Preto korupcia v orgáne verejnej moci, ktorý dohliada na dodržiavanie noriem upravujúcich pravidlá premávky na pozemných komunikáciách nie je len konaním poškodzujúcim verejný záujem v ekonomickej sfére, ale je podľa názoru autora konaním ohrozujúcim najdôležitejšie právom chránené záujmy. V tomto článku sa autor pokúsi zistiť príčiny a identifikovať podmienky korupcie v policajnom zbore pri riešení dopravných priestupkov, objasniť druhy korupcie existujúce v tejto oblasti a navrhnúť riešenia problému. 197

199 1 IDENTIFIKÁCIA PRÍČIN A PODMIENOK KORUPCIE V PZ SR PRI RIEŠENÍ DOPRAVNÝCH PRIESTUPKOV Pri identifikácií príčin a podmienok korupcie je potrebné problematiku rozobrať z dvoch pohľadov. Pri korupčnom správaní je vždy potrebná súčinnosť dvoch strán. V prípade korupcie v PZ SR na úseku riešení dopravných prostriedkov sú to spravidla účastník cestnej premávky a príslušník PZ. Na účely článku teda rozdelíme podmienky a príčiny korupcie pri riešení dopravných priestupkov na dôvody na strane účastníka cestnej premávky a dôvody na strane príslušníka PZ Dôvody pre korupčné správanie na strane účastníkov cestnej premávky Podľa názoru autora je v Slovenskej republike a v postsocialistických krajinách Európy stále najväčším dôvodom pre korupčné správanie jeho historická vžitosť. Aj napriek tomu, že v období socialistických diktatúr mala korupcia iné formy (tzv. rodinkárstvo, korupcia vo forme poskytovania protislužieb), bolo náročné získať určité výhody bez korupčného správania. Navyše, korupcia bola tiež mocenským nástrojom a bola používaná vo všetkých oblastiach verejného života, vysokú politiku nevynímajúc. Je prirodzené, že v tak reštriktívnom sociálnom prostredí, akým bol socialistický režim, ľudia hľadali spôsob uspokojenia nadštandardných potrieb. Nadštandardné potreby však nemuseli striktne znamenať potreby, ktoré sa vymykajú určitým racionálnym štandardom, v tomto prípade išlo o bežné potreby modernej spoločnosti, ktoré boli potláčané z dôvodov udržania poslušnosti a ideológie. Bez korupčného správania bolo často nemožné takéto potreby uspokojiť. Takáto silná sociálna vžitosť princípov uspokojovania nadštandardných potrieb podľa názoru autora pretrvá niekoľko generácií. S touto problematikou súvisí tiež prirodzená vlastnosť človeka, laicky povedané, hľadať jednoduchšiu cestu. Čím je však spoločnosť vyspelejšia, tým viac dokáže edukačným systémom a rozvinutosťou a vžitosťou morálnych hodnôt potlačiť túto ľudskú vlastnosť. Dovolíme si však tvrdiť, že v dnešnej dobe neexistuje 198

200 spoločnosť dostatočne vyspelá na to, aby takéto správanie obmedzila na nepatrnú mieru. Nezanedbateľný faktorom je však tiež dostupnosť uspokojenia nadštandardných potrieb človeka. S tým súvisí ekonomická situácia populácie a dostupnosť uspokojenia potrieb spôsobmi, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom a morálnymi normami. Vyššie uvedený teoretický rozbor je možné aplikovať aj na problematiku korupcie zo strany účastníkov cestnej premávky. Po prvé, v súčasnej spoločnosti je väčšina foriem korupcie považovaná za bežnú prax a preto ani účastník cestnej premávky pri spáchaní dopravného priestupku neuvažuje nekorupčne. Po druhé, je často krát jednoduchšie správať sa korupčne a tým sa vyhnúť priestupkovému konaniu, ktoré je finančne a časovo náročnejšie. Tým sa dostávame k ďalšiemu z dôvodov korupčného správania sa na úseku dopravných priestupkov. V dnešnej dobe je finančne výhodnejšie správať sa korupčne ako strpieť správnu sankciu. Podľa Štatistického úradu SR bola za tretí kvartál roku 2012 priemerná mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR 782 Eur. 96 Podľa sadzobníka pokút ukladaných v blokovom konaní za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa 22 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, spáchané porušením zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2012 pri prekročení hmotnosti prepravovaného nákladu nad 35% povolenej hmotnosti hrozí páchateľovi priestupku sankcia vo forme finančnej pokuty až do výšky 650 Eur. V prípade spáchania takéhoto priestupku by páchateľovi s priemernou mesačnou mzdou zamestnanca v hospodárstve SR po zaplatení takejto sankcie zostalo 132 Eur z mesačného príjmu. Preto bude v jeho záujme správať sa korupčne a takejto sankcii sa vyhnúť. Aj napriek tomu, že návrhom možných riešení sa budeme venovať v poslednej kapitole, je potrebné poznamenať, že z hľadiska efektivity správnych sankcií musí existovať proporcionalita, musia teda byť úmerné priemernej mzde a tiež závažnosti 96 Dostupné na internete: 199

201 priestupku, preto podľa názoru autora nie je vhodné znižovať sankcie vo forme peňažnej pokuty. Ďalším z dôvodov korupčného správania sa účastníkov cestnej premávky je miera zistiteľnosti korupcie. Keďže korupcia existuje takmer vždy medzi dvoma stranami a obe majú na korupčnom správaní záujem, je veľmi zložité korupčné správanie odhaliť a objasniť spáchanie trestného činu korupcie. Preto je vzhľadom na vyššie opísané dôvody korupčného správania sa výhodnejšie správať sa korupčne a teda podstúpiť relatívne malé riziko zistenia trestného činu korupcie Dôvody pre korupčné správanie sa na strane príslušníkov PZ SR pri riešení dopravných priestupkov Keďže pri riešení dopravných priestupkov sú príslušníci PZ tou stranou korupčného vzťahu, ktorá plnenie, na ktoré nemá nárok prijíma (najčastejšie vo forme úplatku) za protislužbu, je jednoznačné, že motiváciou k takémuto konaniu je finančná situácia, platové pomery a ohodnotenie príslušníka PZ. Platové pomery radových príslušníkov PZ SR sa v priemere pohybujú na úrovni okolo 700 Eur brutto. Je jednoznačné, že v dnešnej dobe takáto mzda nie je postačujúca a v prípade príslušníka orgánu verejnej moci, pre ktorého v zásade tak isto platia dôvody korupčného správania opísané v predošlej kapitole, takáto výška mzdy motivuje príslušníkov PZ úplatok prijať. V takomto prípade psychologický element zadosťučinenia a verejnej služby spoločnosti, ktoré sú spojené s poslaním takéhoto druhu zamestnania v zásade nebudú prevažovať nad konzumným chápaním spoločnosti a jej prevládajúcimi hodnotami. Okrem iného je to spôsobené aj čoraz častejšie vyslovovaným negatívnym názorom na PZ a jeho kompetentnosť, ktorý prirodzene potláča vnútornú morálnu sebareflexiu príslušníkov PZ. V takom prípade väčšinou dôjde k rezignácii na tieto hodnoty, prípadne príslušníci PZ v mladšom veku tieto hodnoty vôbec nenadobudnú. Postavenie policajta v spoločnosti vyplýva formálne zo zákona. Sociálne uznanie a prestíž policajnej profesie ako neformálne ukazovatele postavenia polície v spoločnosti sú však 200

202 určované aj obrazom, ktorý si o polícii utvára obyvateľstvo. 97 Prichádza teda do úvahy, ak je predmetom diskusie majoritná časť príslušníkov PZ, jedine vysoké finančné ohodnotenie ako spôsob predchádzania prijímania úplatku. Podobný princíp bude spravidla platiť aj pre iné formy korupcie. Ďalším z dôvodov korupčného správania príslušníkov PZ pri riešení dopravných priestupkov je nízka miera kontrolovateľnosti. Hliadka sa, okrem iného, spravidla vždy skladá z dvoch policajtov, ktorí často slúžia spolu a vytvárajú si priateľské vzťahy, títo si teda vzájomne nebudú vytvárať prekážky pre korupčné správanie. Nízka kontrolovateľnosť policajtov spočíva aj v relatívne veľkej miere rozhodovacích právomocí čo sa výšky alebo druhu sankcií týka. Z právneho predpisu im totiž vyplýva možnosť v priestupkovom konaní páchateľa napomenúť a neudeliť mu peňažnú pokutu v blokovom alebo správnom konaní. Táto možnosť znižuje možnosť objasnenia korupčného správania, pretože vonkajší pozorovateľ môže vidieť páchateľa priestupku, ako je riešený za spáchanie priestupku, no nemôže mať vedomosť o tom, či je tento páchateľ riešený len napomenutím, ktoré by ale z dikcie zákona malo predchádzať finančnej alebo inej sankcii, a až v prípade, že toto nie je postačujúce, mal by policajt pristúpiť k sankcii, alebo je páchaný trestný čin korupcie a páchateľ priestupku poskytuje plnenie, na ktoré policajt nemá nárok a naopak. Samozrejme, autor považuje peňažnú pokutu správne za sekundárny spôsob riešenia priestupkov a právnu úpravu týkajúcu sa problematiky za primeranú. Ak už však príslušník PZ pristúpi k udeleniu peňažnej pokuty, má relatívne veľké moderačné oprávnenia a preto je často možné policajtovi ponúknuť určité plnenie v prípade, ak výšku pokuty zníži. V takomto prípade je takisto veľmi náročné dokázať spáchanie trestného činu korupcie. Je teda možné tvrdiť, že všetky vyššie uvedené dôvody pre korupčné správanie neexistujú samostatne, ale v úzkom spojení, preto aj napriek eliminácii parciálneho predpokladu pre vznik korupcie nenastupuje želaný efekt. V boji s korupciou v rozoberanej problematike je preto potrebné prijímať plošné opatrenia riešiace celú škálu podmienok vzniku korupčného správania. To však bude predmetom poslednej kapitoly. 97 Čírtková L. Policejní psychologie. Plzeň : Aleš Čeněk s

203 2 DRUHY KORUPCIE PRI RIEŠENÍ DOPRAVNÝCH PRIESTUPKOV Z HĽADISKA VONKAJŠIEHO PREJAVU Jedným z najčastejších druhov korupcie pri riešení dopravných priestupkov je tzv. úplatkárstvo. Napriek všeobecnému názoru, že z hľadiska nebezpečnosti jednotlivého činu je táto forma korupcie najmenej nebezpečná a negatívne ovplyvňuje verejný záujem najmenej, z hľadiska rozšírenosti je možné tvrdiť, že úplatkárstvo je pri riešení dopravných priestupkov najvážnejší druh korupcie a to práve pre početnosť výskytu tohto druhu. Úplatkárstvo je pri riešení dopravných priestupkov možné vidieť najmä pri tzv. konaní bez bločka. V tomto prípade pôjde spravidla o uloženie peňažnej sankcie za priestupok, pričom v prípade, že páchateľ priestupku nemá dostatočné finančné prostriedky alebo nie je ochotný finančnú pokutu uhradiť v plnej výške, často sa stáva, že buď páchateľ alebo príslušník PZ navrhnú tzv. konanie bez bločka, kedy je sankcia výrazne znížená, keďže však páchateľ nedostane doklad o zaplatení pokuty v blokovom konaní, príslušník PZ si prijaté peniaze spravidla ponechá. Takéto konanie napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu korupcie. Ďalším zo spôsobov, ktorým sa úplatkárstvo pri riešení dopravných priestupkov prejavuje je často prípad, kedy páchateľovi hrozí odobratie alebo zadržanie vodičského oprávnenia. V prípade poskytnutia a prijatia úplatku je páchateľovi ponechaný vodičský preukaz. Znova ide o poskytnutie vzájomného plnenia, na ktoré žiadna zo strán nemá právny nárok. Ako už bolo v predošlých kapitolách spomenuté, spôsobom, ktorým sa realizuje úplatkárstvo je tiež prípad, keď za úplatok, ktorého výška je menšia ako výška peňažnej pokuty je páchateľ riešený napomenutím, ktoré v takom prípade nie je postačujúce, nie pokutou. Ďalším zo spôsobov korupčného správania je klientelizmus. V prípadoch riešenia dopravných priestupkov však z podstaty veci vyplýva, že táto forma korupčného správania sa nevyskytuje. 202

204 Iným zo spôsobov korupcie sú tzv. protislužby alebo protislužby v prospech tretej osoby. V praxi často dochádza k situáciám, kedy pri riešení dopravných priestupkov páchateľ poskytne príslušníkovi PZ určitú službu za zníženie alebo neudelenie správnej sankcie. Spravidla pôjde o páchateľov v zamestnaniach alebo povolaniach s určitým vplyvom, ako lekár, advokát, zamestnanec verejnej správy alebo osoby na vysokých pozíciách úspešných obchodných spoločností. Rodinkárstvo ako jedna z najnebezpečnejších foriem korupčného správania sa odohráva najmä na dopravných inšpektorátoch, kde pri riešení dopravných priestupkov je určitým spôsobom zvýhodnená osoba s istým rodinným zázemím alebo vplyvom. 3 NÁVRHY RIEŠENÍ KORUPCIE V PZ PRI RIEŠENÍ DOPRAVNÝCH PRIESTUPKOV Ako už bolo v predošlých kapitolách práce naznačené, v rozoberanej oblasti verejného života je zistiteľnosť a objasniteľnosť korupcie veľmi náročná. Spravidla vo všetkých prípadoch korupcie pri riešení dopravných priestupkov je prospech obojstranný, či už v prípade poskytovania úplatkov, protislužieb ale tiež pri rodinkárstve. Navyše objemnosť tejto agendy je veľmi veľká a aj z tohto dôvodu je zložité sledovať individuálne prípady. V prípadoch protislužieb môže byť časový odstup medzi napr. neuložením sankcie a reálnym poskytnutím protislužby veľký čo tiež sťažuje objasniteľnosť takejto formy korupcie. Aj napriek tomu že v takomto prípade pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu korupcie postačí aj prísľub, je náročné takéto konanie preukázať. Na základe rozobraných príčin a dôvodov vzniku korupcie je dôvodné tvrdiť, že čiastkové riešenia nebudú postačujúce pre odstránenie korupcie v Slovenskej republike na zanedbateľnú mieru. Je však nutné povedať, že termín použitý v predošlej vete, teda zanedbateľná miera, je použitý pre účely diskusie. Podľa názoru autora neexistuje zanedbateľná miera korupcie, reálne však nie je možné korupciu úplne odstrániť, keďže korupčné správanie je prirodzenou súčasťou povahy človeka. 203

205 V tejto časti sa autor pokúsi navrhnúť riešenia na odstránenie parciálnych dôvodov vzniku korupcie. Je však znova potrebné podotknúť, že riešenie problému korupcie v akejkoľvek oblasti, a teda aj v oblasti riešenia správnych deliktov, musí byť systematické, riešenia musia pokrývať celé spektrum podmienok a príčin vzniku a existencie korupcie. V reakcii na prvý z dôvodov alebo príčin korupcie pri riešení dopravných priestupkov, teda na sociálnu vžitosť korupcie, ekonomickú vyspelosť populácie a uspokojovanie potrieb je potrebné poznamenať že tento dôvod korupčného správania je jedným z najsilnejších o čom vypovedá aj prieskum Transparency International. Podľa najnovšieho vydania svetového rebríčka vnímania korupcie z roku 2012 od Transparency International skončilo Slovensko na 62.mieste zo 176 hodnotených krajín. Je to piate najhoršie umiestnenie z krajín Európskej únie, kde horšie skončili Rumunsko, Taliansko, Bulharsko a Grécko. Podľa rebríčka, ktorý reflektuje úroveň vnímanie podnikateľov a expertov z roku 2011 a úvodu 2012, je z krajín V4 najlepšie Poľsko (41.miesto), potom Maďarsko (46.) a Česká republika (54.). Celkovo najčistejšími krajinami sú podľa rebríčka Nový Zéland, Dánsko a Fínsko. Naopak, najskorumpovanejšími sú Afganistan, Severná Kórea a Somálsko Dostupné na internete: 204

206 Prehľadne je to možné vidieť aj na vyššie uvedenom zobrazení, kde sýto červená farba zobrazuje vnímanie korupcie obyvateľmi vo veľkej miere, naopak, slabo žltá farba zodpovedá vnímaniu korupcie v najnižšej miere. 99 Tento prieskum podporuje teóriu, že v preukázateľnejšie chudobnejších a menej vyspelých krajinách, často krajinách s históriou diktátorských alebo nedemokratických režimov, je korupcia vnímaná ako výrazná a spôsobujúca problémy. To sa týka aj Slovenskej republiky. Aj napriek tomu, že SR vstúpila v roku 2004 do Európskej únie, čo výrazne ovplyvnilo vývoj korupcie v pozitívnom zmysle, korupcia naďalej ostáva problémom. Na vyššie uvedenom grafe, zobrazujúcom vnímanie korupcie na Slovensku v rokoch 1998 až 2011 je možné vidieť, že úroveň vnímania korupcie je v Slovenskej republike takmer rovnaká v dnešnej dobe, ako v roku Podľa názoru autora je to však spôsobené vývojom názorov na korupciu, osvetou a tiež zmenou legislatívy a objasnenosťou korupčných prípadov. Od roku 2004 do roku 2008 je možné vidieť nárast vnímania korupcie, čo je však spôsobené práve vstupom Slovenska do EÚ 99 Dostupné na internete: 205

207 a prebratím záväzkov Slovenskou republikou voči EÚ týkajúcich sa zavedenia protikorupčných opatrení. Autor pripisuje tento nárast tiež faktu, že korupcia bola v tomto období diskutovaná v médiách a v slovenskej spoločnosti sa začal formovať negatívny názor na korupciu. Od roku 2008 je možné vidieť pokles indexu vnímania korupcie na Slovensku. Príčinou toho je podľa názoru autora zlepšenie ekonomickej situácie v krajine, aktívne riešenie korupčných káuz na Slovensku, celková zmena vnímania korupcie a čoraz častejší odmietavý prístup ku korupčnému správaniu. Je teda dôvodné predpokladať, že pri udržaní podobného štandardu bude index vnímania korupcie naďalej klesať. Je však potrebné pokračovať v boji s korupciou na rôznych úrovniach. V prvom rade je dôležitá osveta a výchova mládeže, ktorá už môže prísť do styku s korupciou. Pokiaľ bude mladistvým počas výchovy prezentovaná korupcia ako negatívny jav, pri prvých stretnutiach budú korupciu odsudzovať, nie chápať tento fenomén ako prirodzenú súčasť spoločenského života. Autor preto navrhuje zaviesť do stredoškolského vzdelávacieho procesu do učebných osnov predmetov ako Etická výchova alebo Náuka o spoločnosti a im príbuzným predmetom časť učebnej matérie, ktorá bude venovaná korupcii. Z hospodárskeho hľadiska to môže zvýšiť náklady na školenia pedagógov, parciálnu zmenu učebných osnov a vytvorenie študijných materiálov. Pozitívum je však vo formovaní postojov ku korupcii už v skorom veku človeka. Tieto sa potom prejavia vo všetkých oblastiach verejného života, a teda aj pri korupčnom správaní sa páchateľov dopravných priestupkov. Podstatnejšie sú však podľa názoru autora práve príčiny korupčného správania sa príslušníkov PZ pri riešení páchateľov dopravných priestupkov. Na nich by mali byť kladené najväčšie nároky, čo sa nekorupčného správania sa týka. Ako bolo v predošlých kapitolách naznačené, spoločnosť vníma príslušníkov PZ často v negatívnom smere, preto je rezignácia na verejne prospešné povolanie a jeho idey bežná. Riešenia v tomto prípade musia ovplyvniť vnímanie policajného zboru v spoločnosti, ale aj postoj samotných policajtov. Zmena postoja 206

208 spoločnosti voči PZ je náročný proces, v ktorom musí spoločnosť nadobudnúť dôveru voči PZ a to najmä popularizáciou pozitívnych výsledkov, reálnymi výsledkami práce atď. Dôležitým faktorom je znova zmena vnímania profesie v detskom veku. Existujú určité formy propagácie povolania policajta, ktoré sa vykonávajú vo forme seminárov na základných školách, prípadne počas Dňa polície, toto však podľa názoru autora nie je dostačujúce. Z pohľadu postoja policajtov voči svojmu povolaniu je potrebné predchádzať spomínanej rezignácii na idey povolania. To je podľa názoru autora možné z psychologického hľadiska dosiahnuť školeniami príslušníkov PZ akreditovanými psychológmi. Tieto školenia by však mali byť vykonávané systematicky v pravidelných intervaloch určených psychológom. Celoživotné vzdelávanie príslušníkov PZ by však nemalo byť obmedzené len na psychologické školenia. Vzdelávanie v oblasti prejavov korupcie, spôsobov predchádzania korupcie a následkov korupcie by nemali chýbať. Z ekonomického hľadiska vzniknú relatívne veľké náklady na takéto vzdelávanie policajtov, tieto však budú pomerné k miere zníženia korupčného správania. Doteraz sme sa zameriavali na určitú sebakontrolu pri korupčnom správaní alebo vlastné sebauvedomenie páchateľa dopravného priestupku a príslušníka PZ riešiaceho dopravný priestupok toho ktorého páchateľa. Išlo teda o kontrolu vnútornú. Takýto druh kontroly však nie je v dnešnej spoločnosti dostačujúci. Na prevenciu a represiu korupcie je potrebná aj kontrola vonkajšia. Tým sa pri vzťahu dvoch subjektov, ktoré pri riešení dopravného priestupku prichádzajú do kontaktu, myslí tretí, kontrolný subjekt. Týmto subjektom bude spravidla iný príslušník PZ poverený vykonávaním kontroly na úseku korupcie. Ďalším zo spôsobov vonkajšej kontroly korupcie v policajnom zbore by mohlo byť striedanie služieb. Príslušníci PZ by sa pri riešení dopravných priestupkov mali v tímoch striedať. Tým by bola obmedzená možnosť správať sa korupčne, často krát by totiž v nadväznosti na predošlý odsek mohol byť striedaný policajt povereným agentom, ktorý má za úlohu objasňovať korupciu. Riešením problému korupcie by tiež mohlo byť zavedenie vysokých odmien pri 207

209 nahlasovaní a pomoci pri objasňovaní korupcie. V USA podobný systém funguje pri nahlasovaní daňových únikov a je možné povedať, že úspešne. Odmeny by mohli byť financované priamo z vybraných peňažných pokút, ktoré by neboli súčasťou štátneho rozpočtu, ale súčasťou systému boja proti korupcii. Z trestno-procesného hľadiska by podľa autora mali byť pri ukladaní trestov za spáchanie trestných činov korupcie preferované alternatívne tresty, najmä trest povinnej práce. V niektorých západných štátoch (USA, Veľká Británia) fungujú v rámci tzv. D.O.C., teda department of corrections úseky, ktoré dohliadajú a ukladajú prácu odsúdeným na trest povinnej práce. Odsudzujúci názor spoločnosti na takto výrazne diferencovaných trestancov je často silným preventívnym nástrojom pri páchaní akéhokoľvek menej závažného trestného činu. ZÁVER Riešenia príčin a predpokladov vzniku korupcie v rôznych oblastiach verejného života bývajú často veľmi podobné, keďže podobnými sú aj samotné príčiny a predpoklady vzniku korupcie. Systémové riešenia sú preto po určitých alternáciách použiteľné vo všetkých oblastiach. Pre úspešné odstránenie alebo aspoň obmedzenie korupcie je nutné systémové riešenia doplniť riešeniami špecifickými pre dôvody vzniku korupcie v určitej špecifickej oblasti. Autor si vybral relatívne úzko vymedzenú tému práve z dôvodu, že každú oblasť verejného života, ktorej sa korupcia dotýka je potrebné skúmať a navrhovať v nej riešenia problémov špecificky a konkrétne. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. ČÍRTKOVÁ, L. Policejní psychologie. Plzeň : Aleš Čeněk s. ISBN IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Druhé vydanie. Bratislava : Iura Edition s. ISBN

210 Mgr. Tomáš PETKO Paneurópska vysoká škola Fakulta práva Tomášikova 20 Bratislava Slovenská republika 209

211 GHETTOIZÁCIA RÓMSKEJ KOMUNITY V POĽSKU A NA SLOVENSKU Julius PIWOWARSKI, Jozef ZAŤKO Anotácia: Autori sa v príspevku zaoberajú problémom ghettoizácie Rómov na území SR a Poľska z historického aj súčasného pohľadu. Ponúkajú komparáciu tohto problému, ktorá vyplýva z teritoriálneho hľadiska, pričom sa zameriavajú na príčiny, formy a dôsledky neúspešnosti úplnej asimilácie Rómskeho etnika do majoritnej spoločnosti. Kľúčové slová: segregácia, separácia, diskriminácia, asimilácia, rómske etnikum, Rómovia, ghetto 1 SEGREGÁCIA A GHETTOIZÁCIA RÓMOV Rómska menšina je zrejme najkontroverznejšou národnostnou menšinou nielen na území Slovenska, ale aj v Poľsku. Napriek tomu, že Rómovia žijú v tomto zemepisnom pásme už bezmála 12 storočí, sú pokusy o ich asimiláciu na mŕtvom bode. Vysoká natalita v porovnaní s majoritnou populáciou dáva tušiť, že o niekoľko rokov bude pomer menšiny a väčšiny obrátený. Vzhľadom na to, že veľké percento osôb rómskeho etnika je odkázaných na príspevky zo štátneho rozpočtu, do ktorého prispievajú zanedbateľným podielom, je možným scenárom budúceho vývoja zvyšujúca sa miera daňového zaťaženia zmenšujúcej sa väčšiny s cieľom živiť exponenciálne narastajúcu etnickú menšinu. Je zrejmé, že takáto situácia sa nemôže dlhodobo udržať bez rastu napätia medzi väčšinou a menšinou, stáva sa tak zdrojom súčasných aj budúcich konfliktov M. HULLOVÁ, Segregácia Rómov v podmienkach Slovenskej republiky, s

212 Napriek tomu, že väčšina štátov EÚ prezentuje snahy o asimiláciu Rómov (splynutie, začlenenie minority do majority spoločnosti), tieto snahy majú skôr deklaratórny charakter a problém Rómov neriešia komplexne. Dokonca sa v súvislosti s Rómami stretávame s diskrimináciou (upieraním práv, ktorými druhí disponujú), perzekúciou a segregáciou tohto etnika. Segregácia (sociálne a priestorové vylúčenie) predstavuje oddelenie určitej časti obyvateľstva z náboženských alebo rasových dôvodov a vedie k ich rezidenčnej separácii. Dochádza k nej, keď sa skupina nedokáže, nemôže alebo nechce asimilovať v pre ňu cudzom prostredí. Kým sa dané spoločenstvo prejavuje k okoliu segregačne, smerom do vnútra pôsobí opačný proces, tzv. kongregácia (t.j. zgrupovanie ľudí na báze podobnej alebo spoločnej charakteristiky ako je pôvod, spôsob života a pod.). Produktom segregácie môže byť ghetto, ktoré možno definovať ako oblasť, sektor, štvrť, či okrsok určitého mesta, v ktorom žije (býva a často aj pracuje) segregované obyvateľstvo, ktoré sa od ostatného, zväčša majoritného obyvateľstva, líši náboženským, etnickým, rasovým a sociálnym statusom, regionálnym, či národnostným pôvodom, alebo kombináciou predošlých. Ghettoizácia ako synonymum segregácie, sociálnej exklúzie a aj diskriminácie je výrazom (dobrovoľnej aj nedobrovoľnej) koncentrácie minoritnej skupiny obyvateľstva v tzv. ghette. 1 RÓMSKA KOMUNITA V POĽSKU Rómska komunita osídľujúca Poľsko je značne diverzifikovaná, čo je dôsledkom celého radu faktorov, pričom za najvýznamnejšie odborníci považujú predovšetkým demografické, urbanistické a etnické činitele. V zásade možno hovoriť o dvoch základných kategóriách rómskeho etnika v Poľsku. Prvá časť komunity sa sústreďuje na periférii vidieckych oblastí a menších miest na juhovýchode Poľska (ako príklad možno uviesť 211

213 Malopoľsko, kde väčšinu žijúcich Rómov reprezentuje skupina Bergitka Roma, tzv. Horských Rómov, prípadne sa hovorí aj o tzv. Karpatských Rómoch ). Druhá časť komunity osídľuje zvyšok krajiny a spravidla sa sústreďuje vo väčších mestách (patria tu napr. Polska Roma, Keldarazse- Kotlarze, Bergitka Roma). V obidvoch častiach komunity Rómovia hovoria rómčinou, popretkávanou miestnymi dialektmi. Národnostné menšiny predstavujú v Poľsku iba okolo 3-4% z celkového počtu obyvateľov. Čo sa týka počtu Rómov, ten je podľa oficiálnych štatistík pomerne nízky. Napriek tomu, že štatistiky uvádzajú cca obyvateľov rómskej národnosti, neoficiálne odhady hovoria o podstatne vyšších číslach ( , niektoré vravia o ). Z uvedeného vyplýva, že v pomere k celkovému obyvateľstvu je podiel rómskej menšiny len niečo okolo 0,05 %. Migrácia Rómov zo západnej Európy na územie Poľska sa z historického hľadiska datuje do obdobia stor., keď sa Rómovia snažili utiecť pred prenasledovaním Rimanov stor. bolo všeobecne v rámci celej Európy charakteristické antirómskou politikou, aj keď na území vtedajšieho Poľska sa to, v porovnaní so zvyškom Európy, nepremietlo do radikálnych perzekúcií. Príčinou mohla byť vtedajšia solidárnosť poľskej šľachty s Rómami, predovšetkým, kvôli zručnostiam, ktorými toto etnikum disponovalo (hutníctvo, kováčstvo, chov dobytka, hudobné nadanie). Rómom bolo dovolené viesť kočovný spôsob života a vládnuca vrstva výraznejším spôsobom neobmedzovala život feudálnych Rómov. Nepriaznivé obdobie pre Rómov nastáva po nástupe k moci saského kráľa Augusta Silného v roku 1697, čo sa prejavilo v podobe presadzovania antirómskych zákonov, v zmysle ktorých mali byť mužskí príslušníci rómskeho etnika zabití a ženy a deti znetvorené a vyhnané za hranice štátu. Našťastie pre vtedajších Rómov sa, v prípade vedenia kočovného spôsobu života, dodržiavanie týchto zákonov nedotiahlo do krajných dôsledkov a reštrikcie sa obmedzili len na peňažné tresty. Krátko po rozdelení Poľska medzi tri mocnosti (Rakúsko, Rusko, Prusko) boli Rómom, tak ako ostatným obyvateľom formálne priznané 212

214 občianske práva. Napriek tomu boli Rómovia pod tlakom čoraz silnejšej perzekúcie, ktorá vyústila k výraznému poklesu veľkosti tohto etnika. Situácia sa začala meniť až v 19. stor., kedy územie Poľska zasiahla nová migračná vlna rumunských Rómov, tzv. Kalderašských a Lovarských Rómov. Po nemeckej invázii a okupácii Poľska sa začala rómska genocída. Rómovia boli umiestňovaní do ghiet a koncentračných táborov, kde boli postupne vyvražďovaní (masakra v Szczurowej). Po vojne sa život Rómov v Poľsku zmenil. Socialistická vláda sa snažila zmieniť následky holokaustu tým, že tomuto etniku poskytovala početné finančné stimuly (napr. aj v podobe bezplatného bývania), ktoré však napriek dobre mienenej vôli minuli svoj cieľ. Väčšina z nich sa kočovného spôsobu života odmietala vzdať, a tak sa vláda po roku 1950 rozhodla pristúpiť k prísnejším opatreniam a priamemu zákazu kočovania. Dôsledkom týchto zmien bolo postupné usadenie majority (až takmer 80%) tohto etnika. Pokusy o asimiláciu a integráciu Rómov mali aj svoje negatívne dôsledky, pretože viedli k potláčaniu rómskej etnickej identity, jazyka a kultúry komunity. Jazykové, kultúrne, sociálne, vzdelanostné a ekonomické rozdiely medzi etnikom a majoritou spoločnosti sa postupne prehlbovali, dokonca podľa viacerých prieskumov, realizovaných v posledných desaťročiach, väčšina obyvateľov deklaruje svoju neznášanlivosť k ľuďom rómskej národnosti a Rómovia sa tak v Poľsku stali najmenej tolerovanou menšinou. 3 RÓMSKE ETNIKUM NA ÚZEMÍ SLOVENSKA Najstaršie správy o osídľovaní územia SR Rómami pochádzajú zo 16. stor., pričom koncom 19. stor. tu žilo už cca Rómov a z toho len 2000 patrilo do skupiny kočovných. Počas panovania Márie Terézie a Jozefa II. bola Rómom pridelená pôda, avšak nesmeli používať vlastný jazyk, sobášiť sa a plodiť deti. Dôraz sa kládol aj na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a zlepšenie hygienických podmienok. V 19. storočí sa čoraz častejšie presadzovali otvorené snahy 213

215 o zamedzenie kočovného a potulného spôsobu života Rómov. Napriek tomu, že sa vykonal súpis Rómov na území Uhorska s cieľom pripraviť návrhy na riešenie tzv. cigánskej otázky, ku skutočnému riešeniu problémov nedošlo. Opatrenia proti kočujúcim Rómom, často hraničiace až s perzekúciami a diskrimináciou začali silnieť počas obdobia 1. ČSR. Približne do tohto obdobia možno datovať výraznejšie prejavy ghettoizácie Rómov, pretože mnohé typy rezidenčnej segregácie v histórii tohto etnika a v histórii SR mali jej znaky. Medzi najvýraznejšie obdobia ghettoizácie v histórii SR možno uviesť: 1. Obdobie nacistickej tretej ríše (vyvražďovanie Rómov v koncentračných táboroch), 2. Obdobie 1. slovenského štátu (zaraďovanie Rómov do pracovných a zaisťovacích táborov), 3. Obdobie po roku 1989 (nové formy sociálnej exklúzie Rómov v rómskych osadách a ghettách). Na základe údajov zo sčítania obyvateľov v roku 2011 žilo na území SR Rómov, čo predstavuje 2 % celkovej populácie. V zásade sú druhou najpočetnejšou národnostnou menšinou (po občanoch maďarskej národnosti). 101 Podľa mnohých odborníkov sa skutočný počet Rómov žijúcich na území SR pohybuje okolo hranice obyvateľov. Ak to porovnáme so situáciou v Poľsku, je veľkosť tohto etnika žijúcom na území SR niekoľkonásobne vyššia (aj vo vzťahu k iným menšinám). Približne rovnaká je však vzdelanostná úroveň tohto etnika v obidvoch štátoch, tzn. veľmi nízka. Podľa prieskumov uskutočnených v 6 európskych poskomunistických krajinách vrátane SR, základnú školu dokončí len 42 % rómskych detí a strednú školu len desatina ich populácie

216 Štruktúra rómskej komunity na Slovensku a v Poľsku je rôzna. Ako už bolo uvedené vyššie, v Poľsku sú to hlavne Poľskí Rómovia, Karpatskí Rómovia, Horskí Rómovia, ale aj Kalderašskí a Lovarskí Rómovia. Na Slovensku sú najpočetnejšou skupinou tzv. Rumungrovia a kočovní Olašskí Rómovia, tzv. Vlašika Roma. Samotnou skupinou sú zvyšky nemeckých Sintov. Rómske etnikum má určité špecifiká, ktoré ho odlišujú od iných národnostných menšín žijúcich na území Slovenska (napr. maďarskej, českej, rusínskej, ukrajinskej, nemeckej, poľskej, chorvátskej, srbskej, ruskej, židovskej, moravskej a bulharskej). Bez nároku na úplnosť ide hlavne o: kultúru, jazyk, spôsob života a obživy, mentalitu, hodnotový systém, nízku mieru gramotnosti a s tým súvisiacu vysokú mieru nezamestnanosti, finančné zdroje na obživu veľmi často čerpajú zo sociálneho systému (sociálnych dávok) a nízko zárobkovej činnosti, zlú sociálnu a ekonomickú situáciu, zlé hygienické podmienky, slabú infraštruktúru, vysokú mieru natality a mortality, nízky vek matiek, nižšiu priemernú dĺžku života (až o 10 rokov v porovnaní s európskym priemerom), neprispôsobilosť, neakceptovanie spôsobu života majority, kriminalitu (prevažne majetkového charakteru). 103 V prípade Poľska aj SR sú dôvody pre ghettoizáciu Rómov, t.j. odsúvanie tohto etnika na okraj spoločnosti veľmi podobné a vyplývajú z histórie, ako aj so súčasnosti. Skutočnosť, že sa v obidvoch prípadoch jedná o postkomunistické krajiny, určitým spôsobom vypovedá o určitých paralelách. Mestá sa snažia neprispôsobivých občanov (napr. neplatičov 103 M. HULLOVÁ, Segregácia Rómov v podmienkach Slovenskej republiky, s

217 a páchateľov uličnej kriminality) presťahovať niekam inam, väčšinou na vidiek a obce ich zase vytláčajú za svoje hranice - do tzv. rómskych osád. Na Slovensku je ich takmer 700. Okrem toho sa stretávame aj so segregáciou na mestskej resp. medzimestskej úrovni vo forme špeciálnych sídlisk, kde sa toto etnikum koncentruje (napr. Levoča, Lučenec, Rimavská Sobota, Košice a pod.). Čo sa týka Poľska, vidiecka segregácia sa v Poľsku koncentruje predovšetkým na juhovýchode krajiny, a mestská segregácia Rómov dominuje v strede a severozápade krajiny. ZÁVER Segregácia rómskeho obyvateľstva v podmienkach SR a Poľska funguje na podobnom, predovšetkým etnickom základe, čo nepriamo vyplýva z faktu, že sa jedná o susediace postkomunistické krajiny. Ghettoizácia Rómov bola, je a ešte zrejme aj veľmi dlho bude problémom, pred ktorým by žiaden demokratický štát nemal zatvárať oči. Napriek rozdielnej veľkosti etnika v obidvoch komparovaných štátoch, ghettá sú v novodobých demokraciách smutnou realitou. Rómovia sú z rôznych, predovšetkým národnostných, kultúrnych, sociálnych, ekonomických, vzdelanostných a aj jazykových dôvodov vysúvaní na perifériu spoločnosti, čo cyklicky vytvára podmienky pre ich ďalšiu separáciu. Problémy, ktoré s tým súvisia tak majú nielen etický a morálny rozmer, ale aj rozmer právny, sociálny a ekonomický. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. Dejiny Rómov. Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. [online]. [ ]. Dostupné na Internete: 2. HULLOVÁ, M Segregácia Rómov v podmienkach Slovenskej Republiky. In Zborník príspevkov z medzinárodnej virtuálnej konferencie na tému Extrémizmus hrozba pre demokratickú spoločnosť. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave, Úrad kriminálnej polície, Odbor 216

218 extrémizmu a diváckeho násilia Prezídia PZ, ISBN , s Na integraci Romu v členských státech bude dohlížet Evropská komise. [online]. [ ]. Dostupné na Internete: 4. Obyvateľstvo SR podľa národnosti sčítanie 2011, 2001, [online]. [ ]. Dostupné na Internetehttp://portal.statistics.sk/files/tab-10.pdf 5. Slovník cudzích slov online. [online]. [ ]. Dostupné na Internete: 6. TOUŠEK, L. Sociální vyloučení a prostorová segregace. [online]. [ ]. Dostupné na Internete: dr Julius PIWOWARSKI APEIROK Krakow Poland E mail : juliuszpiwowarski@apeiron.edu.pl Tel: Gen. mjr. ICOCRIM JUDr. Jozef ZAŤKO ICOCRIM Slovak Bureau Slovenskárepublika Tel: , Jozef.zatko@icocrim.sk 217

219 ORGANIZOVANÝ ZLOČIN V MODERNÝCH ČASOCH Patrik RAKO Abstract: Conferrence paper is trying to point out as a socio-economic change of legitimate society affects the world of organized crime. As in the case of fighting old and new in society, so that in the case of criminals socalled criminal authorities highlights on their struggle for survival with newly emerging generation of gentlemen reached only on profit and neglected on any rules of the underworld. This phenomenon of changes in underworld reality itself, is pointed of the international organized crime operating within the United States, Italy and the Russian-speaking criminal groups as well as for domestic crime scene. From this change results the weaknesses in the transformation of the underworld to new conditions, which are evidenced by the criminal justice agencies abroad to use and able to be used against organized crime itself. Finally, trying to express a brave conclusion about the possibility of developing a neutralization of organized crime. Keywords: mafia, profit, organised crime, bussiness, extortion, racketeering ÚVOD Obsahom príspevku je pohľad na premenu resp. posun činnosti kriminálnych organizácií na základe zmeny ekonomickej a sociálnej reality 21. storočia. Postup globalizácie a následná korporativizácia politiky, teda jej premena na politiku s.r.o nutne tlačí aj na zmenu štruktúry činnosti organizovaného zločinu. Nakoľko platí axióma, že organizovaný zločin je vrcholom kapitalizmu, zaoberáme sa v príspevku organizovaným zločinom a jeho pôsobením v moderných časoch, kedy predošlé dogmy 218

220 a ekonomická realita neplatia, čím sa nám strácajú hodnoty a keď nemáme hodnoty, spoliehame sa ako spoločnosť, sociálne spoločenstvo na lex scripta, avšak ani to nie je garanciou dosiahnutia rovnováhy a spravodlivosti. 1 DOKTRINÁLNE VÝCHODISKÁ V našich podmienkach doktrinálne vymedzenie organizovaného zločinu pochádza z vymedzenia od J. Alabaneseho, ktorý ho definoval, tak že Organizovaný zločin je nepretržité zločinecké podnikanie, ktoré racionalizuje zisk z nelegálnych aktivít, ktoré sú často vo veľkom záujme verejnosti. Jeho nepretržitá existencia je udržiavaná cez použitie sily, útokov, monopolnej kontroly a/alebo korupciou verejných činiteľov (ALABANESE, 2007 s. 61). A tak môžeme ďalej uviesť, že ostatné definície sú len obmenou tejto fundamentálnej rovnice kde napr. Holcr uvádza, že Organizovaná kriminalita je sústavná a plánovitá trestná činnosť páchaná hierarchicky štruktúrovanou skupinou osôb, medzi ktorými existuje deľba činností. Jej primárnym cieľom je dosahovanie maximálneho zisku alebo získanie vplyvu na verejný život za súčasného minimalizovania rizík jej odhalenia a trestného postihu (HOLCR Květoň et al., 2008 s. 378). Na to nadväzuje česká kriminologická škola v podaní Zapletala s definíciou, že Organizovaná kriminalita je sústavná a plánovitá trestná činnosť páchaná hierarchicky štruktúrovanou skupinou osôb, medzi ktorými existuje deľba činností. Ich primárnym cieľom je dosiahnutie vysokého zisku (NOVOTNÝ, 2008 s. 395). A nakoniec definícia zaužívaná v policajných štruktúrach sa tiež odzrkadľuje tak, že Organizovaná kriminalita je plánovité a snahou po zisku alebo moci motivované spáchanie obzvlášť závažného trestného činu alebo páchanie po dlhšiu alebo neurčitú dobu trestných činov, ktoré vo svojom súhrne sú obzvlášť závažnými, pokiaľ sa tohto alebo týchto trestných činov zúčastní viacero osôb, ktoré majú medzi sebou rozdelené 219

221 úlohy, konajú konšpiratívne, používajú štruktúry podobné živnosti a obchodu, používajú násilie (NĚMEC, 2003 s. 136). Len na týchto pár príkladoch je možné ilustrovať ako sa chápanie toho čo organizovaný zločin je, v definičných kritériách zhoduje. Alabanese však na základe prieskumu vytvoril podľa miery zhody definičné znaky, resp. definičný obor na základe počtu súhrnu znakov u autorov vedeckej literatúry zaoberajúcich sa organizovaným zločinom s nasledovným rezultátom: a) 16 - organizovaná štruktúrovaná hierarchia, b) 13 racionalizácia zisku cez zločin, c) 12 použitie násilia alebo útoku, d) 11 korupcia na zabezpečenie imunity, e) 7 veľký záujem verejnosti, f) 6 monopol na určitej časti trhu, g) 4 vyhradené členstvo, h) 4 neideologickosť, i) 3 špecializácia, j) 3 kódex mlčanlivosti), k) 2 rozšírené plánovanie. (ALABANESE, 2007 s. 64). Patria však uvedené znaky k organizovanému zločinu moderných čias? Tak ako v práve i spoločnosti, v transformačnej spoločnosti súperí o svoje dominantné miesto v ideológii štátu a hodnotovom ukotvení práva staré s novým, odohráva sa tento súboj i na pozadí organizovaného zločinu. Klasický tzv. mafiánsky typ organizácie je charakteristický tým, že sa jedná o druh zločineckej štruktúry založenej na kriminálnej rodine ako základnej bunke organizácie. Osoby tvoriace kostru tohto typu organizácie sú poväčšine zločinci z povolania. Vzťahy vyskytujúce sa v tomto druhu organizácie sú zväčša osobné, miestami zakladajúce sa na pokrvných rodinných väzbách. Z hľadiska managementu, v tomto druhu organizácie prevažuje jasné a priamočiare riadenie s vysokou mierou tolerancie k riešeniu konfliktu priorít najmä prostredníctvom násilia a postupmi založenými na tomto spôsobe. V klasickom ponímaní byť mafiánom znamená uznanie, česť, schopnosť pomstiť sa vlastnými silami a iné. Toto ponímanie potvrdzuje aj taliansky sociológ Pino Arlacchi keď tvrdí, že mafia to je správanie i moc, nie formálna organizácia. Konať ako mafián znamená zachovávať si česť v rámci pravidiel, ktoré ešte v 40 rokoch hrali zásadnú úlohu v rámci pravidiel v kultúre v mnohých oblastiach západnej 220

222 Sicílie a južnej Kalábrie a ich súčasťou sú statočnosť, prefíkanosť, krutosť, lúpež a podvod (ARLACCHI, 1983 s ). Hlavným poznávacím znakom okrem ostatných subsidiárnych je dôsledné uplatňovanie cti. Nakoľko česť je imanentnou zložkou moci, postavenia, dôveryhodnosti, je v mafii veľmi stráženým a žiadaným artiklom. Je preto jasné, že oslovenie ctihodní muži znamená označenie člena organizovanej skupiny. Etický kódex alebo kódex cti sa vžil aj do samotného interného označenia členov patriacich k rovnakej skupine resp. subkultúre ako sme uviedli vyššie. Toto samostatné pomenovanie pre člena zločineckej organizácie vychádza aj so sémantického hľadiska pomenovania nakoľko pre ilustráciu, ešte pred niekoľkými desaťročiami používala väčšina obyvateľov v okrese juhotalianskeho mesta Reggio kalabria grécke slovo n drangheta pre označenie vyššieho stupňa hrdinstva a cnosti a za stelesnenie týchto vlastností bola považovaná elita výnimočných jedincov n dranghetistov. Výrazom n dranghetista sa myslí člen mafie, ktorá je taktiež niekedy označovaná ako onorata societá čestná spoločnosť či honorácia. Ideológia n dranghetisty spočíva v omerte t.j. v schopnosti byť mužom. Dbať pravidiel omerty znamená prijať systém dvojitej morálky, t.j. inú medzi sebou uplatňujú členovia tej istej skupiny, iná platí vo vzťahu k cudzím ľuďom. V podstate to znamená správať sa ohľaduplne, slušne, vyberane, láskavo, dobrosrdečne, presvedčovať rozumne a po dobrom pokiaľ ide o ostatné n dranghetisty a používať opačný princíp tzv. falošnej omerty pri jednaní s cudzími ľuďmi a nepriateľmi, t.j. predstierať dobrosrdečnosť, vľúdnosť a láskavosť a na neprispôsobivých darebákov a niktošov nastražiť smrteľnú pascu (ARLACCHI, 1983 s ). Korporátny model ako novo-nastupujúci druh zločineckej organizácie oproti tomu predošlému netvoria len osoby s kriminálnou minulosťou a taktiež nie je jeho prvotnou motiváciou spájanie sa za účelom páchania kriminality v plnom rozsahu a tým si získavať vážnosť, postavenie a moc v podsvetí. Spájajúcim článkom, ktorý umožňuje vznik tohto druhu organizácie je zisk, profit. Korporátny organizovaný zločin 221

223 vychádza z rovnakých základných predpokladov, ktoré upravujú podnikanie v legitímnom trhu: nutnosť udržať a rozšíriť svoje podiel na trhu. Z tohto hľadiska organizované skupiny sa formujú a darí sa im spôsobom rovnakým ako legálnemu podnikaniu tým, že reagujú na potreby a požiadavky dodávateľov, zákazníkov, regulátorov a konkurencie. Jediný diferenčný znak spočíva v tom, že korporátny model sa zaoberá obchodovaním s nelegálnym tovarom, zatiaľ čo legálne podniky tento druh tovaru neponúkajú. Základ úspechu tkvie na báze ekonomických rozhodnutí, radšej než na hierarchickej štruktúre alebo etnickej podobnosti. Napriek tomuto faktu tento druh štruktúry sa vyznačuje tým, že nevytvára monopol v klasickom zmysle, avšak podlieha kontrole nejakej externej organizácie. Nakoľko ekonomické sily vyplývajú z šedého charakteru trhu plynú z nelegálnej obchodnej činnosti, potom existuje veľké riziko, že ponúknutý produkt má tendenciu rozpadnúť sa na trhu. Preto je ťažké vykonávať kontrolnú činnosť aj vo vnútri organizácie tobôž na tento fakt naráža aj snaha o centralizáciu týchto aktivít vo veľkom meradle. Je teda možné konštatovať, že pre tento druh podnikania sú charakteristické menšie, flexibilnejšie a efektívnejšie podniky. Aktivitu tohto druhu organizovanej činnosti je možné vidieť ako variácie legálneho podnikania, ktoré je často medzietnické a pacifické, pretože tieto dva prvky pomáhajú maximalizovať zisk vo svojej synergii. Ako sme už spomenuli, násilie hrá subsidiárnu úlohu, resp. jeho používanie sa spravuje princípom ultima ratio, aj to však mimo internú štruktúru organizácie. Osoby predstavujúce tento druh organizácií sa zúčastňujú dobročinných a iných filantropických akcií. Je súčasťou ich image a PR chodiť v luxusných ručne šitých oblekoch a topánkach, dokonale upravený, vo vozoch najprestížnejších značiek a nikdy sa neznižujú k tomu, aby sa osobne alebo na verejnosti stretávali s políciou známymi záujmovými osobami. Na organizáciu, presnejšie samotný výkon špinavej práce si najímajú zločincov z povolania prostredníctvom špičkových advokátov, policajtov, vedúcich pracovníkov štátnej správy a samosprávy, bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorí sú korumpovaní 222

224 predom alebo až ad hoc. Množstvo týchto kriminálne závadných osôb sa objavuje na večierkoch ako celebrita, odvysielaných v celoštátnych televíziách, na stretnutiach high society, ktoré slúžia na získavanie kontraktov. V rámci ochrany a bezpečnosti svojho podniku sa v poslednom období začali zameriavať na regionálne policajné štruktúry, ktoré bývajú pozývané na VIP akcie, do vybranej spoločnosti a následne korumpované sponzorskými darmi, pozornosťami a inými maličkosťami. S postupom liberalizácie a demokratizácie štruktúr organizovaného zločinu začínajú do kľúčových pozícií prenikať ženy najmä po smrti svojich manželov, či ich úteku pred justíciou alebo len v snahe uživiť po týchto udalostiach svoje rodiny. Ženy sa začínajú objavovať na kriminálnej scéne v iných rolách než aké im boli doteraz s hierarchii organizovaného zločinu určené. Ženy v mafii na rozdiel od vyššie popisovaných typov skupín predpokladajúcich v riadiacich pozíciách mužov, nahrádzajú ich ako vedúce osobnosti skupín, resp. ako následníčky po vyššie uvedených udalostiach, ktoré ich k tomuto rodinného podniku prinesú. Sú však kamuflované ako spisovateľky, či inou legálnou profesiou, typicky prefeminizovanou. Avšak z kriminologického pohľadu sú mafiánky najbrutálnejšie, najnekompromisnejšie, najvypočítavejšie a najbezcitnejšie osoby v čele kriminálnych skupín. Počas ich pôsobenia násilie dostáva obzvlášť brutálnu formu a prostredníctvom neho dochádza k rozširovaniu vplyvu skupiny za cenu obetí (FIANDACA, 2007 p. 75). Tento civilizačný až v prostredí organizovaného zločinu prevratný posun má zatiaľ len ťažko odhadnuteľné dôsledky. Na jednej strane zvyšuje brutalitu násilnej činnosti a tým stúpa počet ich obetí, avšak ako môžeme v súčasnosti vidieť na príklade Talianska sa spolupracujúcimi osobami z prostredia organizovaného zločinu nestávajú samotný kajúcnici, ale i ich manželky o ktoré sa rodinný podnik či firma nedokázala alebo zabudla postarať a tým dokážu pragmaticky uzavrieť obchod so spravodlivosťou za svedectvo o činnosti podniku. 223

225 Taliansky organizovaný zločin v moderných časoch Taliansky organizovaný zločin pôvodne pôsobil ako klasická štandardná mafiánska organizácia. Na prelome 60/70. rokov Talianskom otriasla veľká kauza. Úkladnou vraždou kandidáta na predsedu vlády Alda Mora sa podarilo odhaliť sprisahanie medzi prostredím organizovaného zločinu, slobodomurárskou lóžou P2 (Propaganda Due), politikou a bankovým sektorom prostredníctvom Banco Ambrosiano a sprvoti utajovanou spoluúčasťou Banco Vaticano. Odhalenie tohto prepojenia medzi mafiou ako dodávateľom hlasov a politikou v boji o kreslo ministerského predsedu a zároveň skrytou konšpiráciou podkopávajúcou demokratické zriadenie a teda prevzatím moci prostredníctvom P2, pričom na tento účel slúžili prostriedky príjmov z trestnej činnosti, ktoré poskytovala Banco Ambrosiano došlo k radikálnej premene politickej scény v Taliansku. Banco Ambrosiano skrachovala a poprední politici ako napr. Bettino Craxi donútený odstúpiť. Túto prax, kedy sa prostredníctvom výpalníctva, či nátlaku dostával taliansky organizovaný zločin reprezentovaný Cosa Nostrou, Camorrou a N dranghetou k peniazom, moci i politickým kontaktom sa nezmenil ani v nasledujúcom období a stal sa domintantnou oblasťou podnikania. Ďalším prípadom na talianskej pôde je v druhej polovici 80. rokov monster proces v histórii Talianska i Európy s členmi organizácie Cosa Nostra za účasti sudcov Giovanniho Falconeho a Paola Borsellina, nakoľko počet obžalovaných v prípade dosiahol počet päťsto osôb a odsúdených 350, čím sa podarilo zasadiť takmer smrteľný úder Cosa Nostre v Taliansku. Falcone ako symbol boja proti chobotnici používal tzv. Falconeho metódy reprezentujúce najmä presadenie inštitútu kajúcnika (Pentiti), ktorý zaujal v tomto procese capa de tutti capi Thomasa Buscettu potom, čo ostatný členovia mafie porušili nepísané pravidlo a udreli na jeho rodinu. Nakoniec však snaha upadá, pretože na Falconeho konvoj bol spáchaný atentát pri Capaci a jeho osud nasleduje i Borsellino, ktorý je úkladne zavraždený. Po niekoľkých rokoch sú chytení vykonávateľ 224

226 atentátu na Falconeho Giovanni Brusca 104 aj objednávateľ vraždy Bernardo Provenzano. K zavedeniu tohto inštitútu je možné doložiť nasledovné tri fázy jeho použitia: a) Odplata proti kriminálnym organizáciám (medzi 70. a 80. rokmi pred prijatím legislatívy v r. 1991), b) vyjednávanie so štátnymi inštitúciami (po legislatíve z roku 1991 do roku 1996), c) Oportunizmus (požívanie výhod kajúcnika ale pokračovanie v niektorých kriminálnych aktivitách). Od roku 1996 do r (SIEGEL, 2012). Postupom času na tieto prvotné vlny odporu nastupujú ďalšie v podobe akcie mani pulite, t.j. čisté ruky, ktorú zastrešil milánsky sudca A. di Pietro a zasahuje korupciu v štáte a najmä na najvyšších postoch verejnej správy. Nastalo rozsiahle vyšetrovanie politických strán, ich financovania a stalo sa útokom na existujúcu legitímnu ilegálnosť. Na tento akt nadväzuje tangentopoli taktiež zamerané proti korupcii v ekonomickej a štátnej sfére a vyžiada si aj obete z radov politikov, kedy poslanec Sergio Moroni pred svojou samovraždou píše v dopise predsedovi parlamentu, že Je typicky talianske ustanoviť všetky pravidlá a zákony, o ktorých všetci vedia, že nebude možné sa nimi riadiť. Vychádza sa totiž z tichej dohody, že neskôr sa všetci spoločne budeme navzájom kryť vo vymýšľaní procedúr a konaní, ktoré tieto pravidlá a zákony prekročia...dopustil som sa chyby v tom, že som prijal systém. Predpokladal som totiž, že dostávať príspevky a podpory na činnosť strany je možné ospravedlniť v kontexte, v ktorom je to všeobecná praktika. Preto som dnes... definovaný zlodejom... Odmietam to... Keď, ale slovo je príliš mäkké, neostáva nič iné než rozhodné gesto (Tangentopoli a meze soudní moci, 2011). Ako teda pôsobí klasický mafiánsky organizovaný zločin v čase transformačnej zmeny reality? V čase predošlej sociálnej reality sa Cosa Nostra ako jedna skupina napĺňajúca obsah pojmu mafia dostávala k moci, ako sme konštatovali, prostredníctvom vydierania a výpalníctva. Tieto 104 O rozhovoroch so samotným vrahom vyšla kniha Zabil som Giovanniho Falconeho. 225

227 praktiky jej naďalej ostali hlavným biznisom, avšak s rozdielom, že Cosa Nostra neprešla na internacionálnu prípadne globálnu úroveň svojho pôsobenia a zostal jej tak výsostne domáci a lokálny charakter vo vnútri talianskeho štátu. Vydieranie a výpalníctvo ostáva taktiež najväčším sprievodným javom pôsobenia Camorry, ale nejedná sa o ich kľúčový biznis. Hlavný biznis Camorry spočíva v obchode s odpadom, nelegálnym predajom pašovaného tovaru prestížnych značiek, stavebníctva a obchodu s narkotikami. Camorra však nepredstavuje centrálnu organizáciu ako Cosa nostra alebo N drangheta, skladá sa z viacerých zločineckých organizácií, ktoré medzi sebou prirodzene súťažia čím zvyšujú svoju volatilitu. N drangheta ako jediná z troch kriminálnych organizácií pôsobiacich na území Talianska začala mať aj internacionálny presah práve v dôsledku vysťahovalectva z regiónu v ktorom pôsobí, do ostatných krajín Európy, primárne však do Nemecka a Švajčiarska. Svoju pozornosť si začala získavať až nedávno, pretože sa nikdy neusilovala k otvorenému násiliu, čím unikala pozornosti justície a občianskej spoločnosti. Pod vplyvom socioekonomickej zmeny jej činnosť nemohla dlho zostať utajená. Hlavným predmetom podnikania tejto organizácie je obchod s drogami a silná kolaborácia politických špičiek. Je možné teda konštatovať, že pôsobenie mafie v Taliansku ani v čase socioekonomickej zmeny nemení hlavný cieľ jej pôsobenia, ktorým je infiltrácia do legálneho podnikania prostredníctvom vydierania a výpalníctva, získavania štátnych zákaziek a zabezpečovania volebných hlasov spriazneným politikom aby tento uzavretý kruh nebol narušený. Americký organizovaný zločin a moderná doba Predmetom príspevku nie je rekapitulácia histórie organizovaného zločinu v Spojených štátoch amerických a preto si načrtneme len dôležité okamihu boja proti organizovanej kriminalite za posledných 50 rokov a z toho vyplývajúci budúci možný stav. Prvou použiteľnou a verejnou zmienkou o existencii organizovaného zločinu je Kefeuverove vypočúvanie z r Americký senátor Estes Kefeuver predsedal špeciálnej komisii 226

228 senátu pre vyšetrovanie organizovaného zločinu v spojených štátoch. Komisia strávila vypočúvaním 12 mesiacov v najväčších mestách krajiny aj prostredníctvom televízneho vysielania. Zaujímavosťou je, že všetky kriminálne závadné osoby popierali svoje členstvo v organizácii nazývanej Mafia. Napriek dôkaznej núdzi a kontradiktórnym pohľadom na vypočúvanie komisia prvýkrát vyniesla na svetlo verejnosti, že existuje možnosť celoštátnej zločineckej organizácie. O sedem rokov neskôr prichádza k udalosti, ktorá sa zapísala ako Apalachinský incident v r V dome J. Barbaru sa stretlo 65 osôb talianskej národnosti. V tomto období nikto nevedel o podobnom stretnutí, neexistoval dostatok informácií o kriminálnych činnostiach zločineckých organizácií. Jediným svedkom sa stal Sgt. Croswell, ktorý v tom čase vykonával cestnú kontrolu osôb, ktoré mu boli nahlásené ako podozrivé. Nakoľko nemal žiadne dôkazy ani príkaz na ich zadržanie zapamätal si mená, adresy a štátne občianstvo 38 účastníkov, ktorých preverovala hliadka. Neskôr newyorská štátna komisia zahrňuje vo svojej správe tieto obvinenia a konštatuje že Apalachinské stretnutie je silným dôkazom, že existuje vo vnútri krajiny aktívne spoločenstvo alebo organizácia kriminálnikov, ktoré operuje na národnej alebo medzinárodnej úrovni. Po doručení správy Newyorskému zákonodarnému zboru média označili toto stretnutie ako Veľké zhromaždenie Mafie. Počas kubánskej krízy prichádza k prípadu Valachi a k pomenovaniu a odhaleniu existencie La Cosa Nostry. Valachi bol členom tejto organizácie a zaradený na nižšom stupni v rámci organizácie Genoveseho klanu v NYC. Jeho svedectvo sa stalo obrovským zdrojom informácií o organizácii v podsvetí. Prvýkrát priznal resp. otvorene hovoril o obrovskom zločineckom zoskupení v krajine, samozrejme ba celej subkultúry zla...cosa Nostra (ABADINSKY, 2010). Jadro Cosa Nostry tvorím tzv. 5 rodín (Big five) ktoré sú menovite Bonnano, Genovese, Colombo, Gambino, Luchcese. Okrem nich pôsobí po celých štátoch cca 19 ďalších rodín. Zároveň tieto rodiny založili National crime syndicate, čo je orgán, ktorého právomocou je riešenie sporov medzi rodinami. 227

229 Od roku 1986 do dnes zahájila americká prokuratúra ofenzívu proti organizovanému zločinu La Cosa Nostre na pôde USA. Tým sa stalo členstvo v tejto organizácii nezaujímavé a je na ústupe. V dôsledku aplikácie zákona RICO boli v r všetci bossovia piatich rodín vo väzení. V r bolo zatknutých 120 členov v najväčšom koordinovanom zatýkaní FBI v histórii. Tri roky predtým bolo zatknutých 62 členov troch rodín v NYC. Tri mesiace po tomto zatknutí bolo 23 členov v New Jersey obžalovaných, nasledujúci mesiac pribudlo ďalších 22 členov Cosa Nostry. Celkovo dosiahol počet odsúdených osôb Vďaka vývoju protiteroristickej legislatívy po 9/11 bolo možné tieto právne inštrumenty použiť aj v boji s organizovaným zločinom. Posun alebo výzva v boji s organizovaným zločinom v moderných časoch ostáva v kľúčovom momente a spôsobe páchania trestnej činnosti korumpovaní verejných činiteľov. Pre vývoj La Cosa Nostra v moderných časoch je v podstate nasledovná situácia ktorej musí čeliť. Smrť starej generácie bossov a nástup novej generácie, ktorá už nie je viazaná tradičnými hodnotami podsvetia ako je lojalita voči skupine, omerta a ochota stráviť čas vo väzení aby sa podarilo ochrániť skupinu a jej členov. Tak ako spoločnosť sa stáva bezohľadnejšou, egoistickejšou a zameranou len na profit, tento trend je určujúci aj v podsvetí, kde nastupujúca generácia preferuje svoje parciálne egoistické záujmy než dodržiavanie tradičných záväzkov v skupine. Zároveň sa Cosa Nostra stáva viac sofistikovanejšou v páchaní trestnej činnosti, v metódach, ktoré používa a procesoch, ktoré pri jej činnosti prebiehajú a začína kooperáciu aj s ostatnými skupinami napr. tým, že umožní pôsobenie gangom distribujúcim drogy na území, kde je tradičným hegemónom, samozrejme za prijateľný výnos z obchodu. Ruskojazyčné kriminálne skupiny a moderné prostredie V časoch ZSSR existoval počiatočný organizovaný zločin najmä vo vtedajších väzniciach a gulagoch. Po spoločenských zmenách však ruský organizovaný zločin prešiel veľkou zmenou. A aký teda bol po tejto zmene? Ruská mafia má tu najhoršiu povesť zo všetkých. Je 228

230 charakterizovaná ako tá najbrutálnejšia a najnekompromisnejšia organizácia na svete. Jej zakladateľská skupina Solnetskaya bratva bola označená ako top 1 najnebezpečnejšie kriminálne zoskupenie sveta. Takže aký je teda rozdiel medzi ostatnými skupinami a ruskou mafiou? V prvom rade je to okázalé zrastanie sa so štátnou mocou, prerastanie hospodárstva a tvorby zákonov vo svoj prospech. Koho si nekúpia toho zastrašia. Ďalším prvkom je, že nástupnícke štáty Československa pre ňu neboli a dodnes nie sú cieľovou destináciou svojho pôsobenia, ale práve miestom, kde si chodili liečiť svoje rany, skrývať sa pred spravodlivosťou. Preto sú dnes Karlove Vary destináciou číslo jeden pre rodinných členov ruskojazyčnej mafie a vďaka tomuto faktu sa drobná kriminalita v tomto meste skoro nevyskytuje. Na vyvinutie svojich aktivít/podnikateľskej činnosti využíva okrem svojich importovaných osôb aj domáce oportunisticky zamerané osoby. Potom je možné vidieť priemerné resp. pracovne podpriemerné osoby, ktoré sa cez noc stali úspešnými a začali jazdiť na najluxusnejších automobiloch. Tieto spolupracujúce osoby slúžia na skupovanie nehnuteľností (luxusných bytov, lukratívnych pozemkov) pre potreby skupiny. Zároveň sú kvázi pracovne aktívni ako obchodní zástupcovia spoločností, ktoré patria týmto skupinám a sú im vyplácané veľké finančné odmeny aj platby na nákup tohto druhu tovaru a mnohých iných služieb. O tomto fakte svedčí aj množstvo neobývaných luxusných nehnuteľností v Bratislave, Prahe. Základnú štruktúru ruskej mafie tvorí na najvyššom stupni kriminálna autorita, tzv. vor v zakoně. Jedná sa o autoritu t.j váženého človeka v podsvetí. Pravidlá ktoré je nutné aby vor v zakoně dodržiaval sú nasledujúce: žiadna rodina, žiadne vlastné podnikanie, ani vlastné finančné prostriedky, ani byt, ani práca dokonca žiadne evidovanie trvalého pobytu. Ďalším subpravidlom je vychovávať si nasledovníkov. Ruská mafia taktiež má svoje vlastné poznávacie znamenie, obdobne ako YAKUZA. Jedná sa o tetovanie, ktoré je vlastne symbolicky zobrazený kriminálny jazyk ruského podsvetia a tetovanie je vypovedajúcou hodnotou o osobe, ktorá ho nosí a kde sa v zločineckej hierarchii zaraďuje. 229

231 Imanentnou súčasťou kriminálnej kariéry vora v zakoně je používanie neúmernej brutality. Skupiny na čele, ktorých stojí vor v zakoně fungujú zhruba na rovnakom princípe ako kapitálové spoločnosti. Vytvárajú si svoj vlastný rezervný fond tzv. Obščak. Obščak je tvorený peniazmi vybratými od podnikateľov t.j. výpalného. Z tohto fondu sa potom poskytujú peniaze na zdroje vo forme úplatkov sudcom, prokurátorom, štátnej správe. Keďže si vory v zakoně získali obrovskú finančnú moc a kapitál, zákonite si museli nájsť formu akou tento majetok legalizovať. Únikovou stratégiou sa stalo bankovníctvo. Neskôr sa na zakrytie samotných kriminálnych aktivít vyvinula strecha tzv. kriša. Fungovala na princípe managementu a bola tvorená advokátmi, finančníkmi a inými expertmi. Postupne však jej význam začal upadať. Ako LCN aj ruská mafia má svoj koordinačný orgán s právomocou na riešenie sporov tzv. Schodku. Avšak dnes v reakcii na socioekonomickú zmenu zareagoval aj ruský organizovaný zločin podobne ako celá spoločnosť. Aj v podsvetí bojuje staré s novým. A tak ako sme naznačili súboj mafiánskeho typu organizácie založenej na silnom a stabilnom bossovi prípadne kriminálnej autorite, či ctihodnom mužovi s korporátnym typom organizácie založenej na profite a nie na dodržiavaní pravidiel či živote v podsvetí, tak je možné toto súperenie vypozorovať i ruskojazyčnom organizovanom zločine. V roku 2008 bol pre daňové zločiny zatknutý a obžalovaný Semjon Mogilievič prezývaný aj Chytrý don označený FBI ako profesor na pranie špinavých peňazí, ktorý prostredníctvom nastrčených emisárov ovládal aj Slovensko, avšak bol v roku 2009 prepustený na slobodu a zaradil sa na list 10 najhľadanejších zločincov na zozname FBI 105. Následne v roku 2009 bol zabitý jeden z najschopnejších, najkrutejších a najinteligentnejších vorov v zakoně Vjačeslav Ivaňkov prezývaný Yaponchik. Počas šestnásteho januára 2013 bol zabitý Ded Chasan vlastným menom Aslan Usojan v Moskve. Jedna z posledných kriminálnych autorít minulej éry bola zabitá. Avšak tento súboj sa preniesol aj do ligy oligarchov kde sa snúbila politika s biznisom a po prehratom súdnom spore s Romanom 105 Dostupné na internete: navštívené

232 Abramovičom v hodnote 5 miliárd dolárov končí smrťou i oligarcha Boris Berezovskij. Príčinu smrti súdna pitva určila obesenie. Vzostup oligarchov súvisí so vzostupom ruského kriminálneho štátu. A tak ako mohla FSB uložiť výbušniny v Ryazanskej oblasti (SATTER, 2003), aby výbuch bol pripísaný čečenským teroristom, tak i oligarchovia získali svoju moc a bohatstvo podvodom, násilím v zmysle hesla, že peniaze ležia na ulici na chodníku len je potrebné ich zodvihnúť a niekoho zabiť. Dnes je však veľmi ťažké predpovedať nepredvídateľnú hrozbu akú predstavuje ruský organizovaný zločin práve z titulu jeho previazanosti s ruskou vládou a biznisom, čo v mnohých prípadoch znemená ohrozenie národnej bezpečnosti mnohých zavedených demokracií. Jedno je však isté, tak ako je možné v súčasnosti vidieť pohyby na spoločenskej strane kde zvádza boj staré s novým, tak tento súboj sa odohráva i medzi poslednými vojakmi vormi v zakoně a novou nastupujúcou triedou zločincov so špičkovým vzdelaním a ručne šitými oblekmi. 2 SLOVENSKÉ PODSVETIE POČAS SOCIOEKONOMICKEJ ZMENY Prostredie slovenského organizovaného zločinu sa za obdobie dvadsiatich rokov rapídne zmenilo. Z fázy typických hlavohrudí, vekslákov a ostatných pochybných indivíduí regrutujúcich sa počas obdobia konca socializmu, sme prešli k uhladeným, sofistikovaným pánom s ručne šitím oblečením disponujúcim hodnotnými aktívami, z toho prameniacou mocou, politickými konexiami a tomu prislúchajúcim postavením. Už nie je možné používať delenie na skupiny pôsobiace na území Slovenska, resp. podľa druhu trestnej činnosti, ktorú páchajú. Z tohto hľadiska je efektívnejšie klasifikovať organizovaný zločin na Slovensku prostredníctvom odvetví ekonomiky a štátu, v ktorých pôsobí. Preto je možné deliť organizovanú kriminalitu na politickú, ekonomickú, justičnú. Dodávame však, že zreteľné rozvrstvenie a hranice medzi jednotlivými odvetviami organizovaného zločinu na Slovensku nie je možné, nakoľko spoločenská realita sa vyznačuje pretrvávaním 231

233 byzantizmu, a tak nastáva postupné vzájomné prerastanie týchto zložiek zločinu v štáte. Politická mafia v prostredí Slovenskej republiky je neuveriteľne dobre organizovaná s takmer dokonale vybudovanou partokratickou štruktúrou, ktorá jej zabezpečuje prežitie, ziskovosť i imunizáciu trestnej činnosti v každej situácii a potrebnej miere. V rámci politických špičiek sa prejavuje najmä prostredníctvom koaličnej rady, ktorá je neústavným orgánom resp. vznik a existenciu tohto druhu orgánu Ústava SR nepredpokladá a zároveň tento orgán nemá potrebnú legitimitu, ktorá by vzišla z regulérnych parlamentných volieb, čo je v príkrom rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nakoľko conditio sine qua non demokratického a právneho štátu je zákaz vytvárať orgány ultra vires. Otázka financovania politických strán prostredníctvom schránkových a garážových firiem, igelitkových darov, cenných papierov na doručiteľa a ostatných utajených príspevkov na činnosť strany mimo legálneho účtovníctva je taktiež prejavom organizovanej trestnej činnosti. Opätovným prejavom organizovanosti je porušovanie princípu písomnosti verejnej a štátnej správy ustanovovaním poradcov vedúcich predstaviteľov ministerstiev, ktorí disponujú aj diskrečnou právomocou, pretože ústnymi pokynmi sa vyhýbajú svojej trestnoprávnej a hmotnej zodpovednosti za nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, a tak je v hre len politická zodpovednosť. Korporativizmus politických subjektov a ich trestná činnosť resp. jej imunizácia sa prejavuje najmä v menovaní policajného prezidenta, kedy kandidát na funkciu musí prejsť odsúhlasením v koaličnej rade, čo vzhľadom na požiadavku apolitickosti represívnych zložiek štátu umožňuje svojvoľné zasahovanie do všetkých sfér života spoločnosti. V neposlednom rade sa trestná činnosť najmä korupcie prejavuje v drancovaní eurofondov resp. ich prideľovaní na základe nejasných kritérií, vágnych výziev na projekty resp. oznámením o výzvach na príslušných nástenkách ministerstva, kde prístup nemá okrem štátnych zamestnancov minimum verejnosti. Otázka existencie neústavného orgánu, nesporne pripomínajúceho National crime syndicate 232

234 alebo Schodku, tzv. koaličnej rady je flagrantným nerešpektovaním volebného výsledku a mandátu udeleného voličmi a je vo svojom konečnom dôsledku trestnou činnosťou, pretože vo vláde nesúťažia idey, volebné či vládne programy, ale úzky okruh predsedov strán, ktorý negociujú a rokujú o kľúčových otázkach v štáte a teda len prerozdelenie postov a obsadenie kľúčových pozícií kde sa prerozdeľujú peniaze vyzbierané z daní a odvodov. Ekonomická mafia sa prejavuje najmä prostredníctvom privatizácie národného majetku a verejného vlastníctva, neregulovaným lobbingom prostredníctvom nastrčených politikov, kúpených politických miest na kandidátke strán. V začiatkoch boli jej predstaviteľmi privatizéri, dnes, sú jej predstaviteľmi finančné skupiny, pôsobiace buď vo vlastnom mene, resp. prostredníctvom dcérskych spoločností, nastrčených schránkových firiem, či inak spriaznenými zahraničnými spoločnosťami. Zasahuje celý sektor ekonomiky najmarkatnejšie sa prejavuje v oblasti stavebníctva, zavinených úpadkov firiem niekedy označovaných ako konkurzná mafia. V súčasnosti svoje pôsobenie posúva do finančného systému prostredníctvom vlastných bankových domov, ktorých primárnym cieľom je legalizácia príjmov z trestnej činnosti prostredníctvom vlastnej investičnej činnosti a podpory. S úpadkom ekonomickej aktivity a rastom zadĺženosti obyvateľstva i domácností rozšírila svoj predmet pôsobenia aj na oblasť faktoringu a forfaitingu ako i vymáhania nedobytných aktív prostredníctvom legálneho donútenia, častejšie však prostredníctvom osobných obchodných rokovaní. Je nutné dodať, že osoby v tejto sfére sa regrutovali z radov bývalých členov zahraničného obchodu nakoľko mali na tú dobu konexie na západné i východné spoločnosti a v neposlednom rade zo spiacich agentov KGB a riadiacich pracovníkov ŠtB. Justičná mafia je už len následkom pôsobenia prvých dvoch, nakoľko kedysi despotovia, tak i diktátori, ovládli spoločnosť a štát, najmä prostredníctvom justície. Justícia vo svojej celosti garantuje imunizáciu akéhokoľvek trestného konania prostredníctvom špičkových advokátskych 233

235 kancelárií i jednotlivcov, následne tzv. neštandardným manažmentom sporu, až po vytváranie samostatne pôsobiacich skupín v zložení napr. prokurátor, sudca a vyšetrovateľ prípadne advokát, konkurzný správca a konkurzný sudca resp. ostatné variácie pri ktorých je možné dosiahnuť zisk, jedine za predpokladu kolaborácie osôb rozhodujúcich o predmete sporu. Následné súdne vymáhanie pohľadávok prostredníctvom spriaznených exekútorov dokončuje objednávku na zastrašenie, odradenie resp. neutralizáciu akéhokoľvek protivníka. NAMIESTO ZÁVERU Zjavne to vyzerá, že starý okruh profesionálnych zločincov budujúcich si svoju kriminálnu kariéru zaniká a nastupuje vrstva obchodníkov, bezcitných hráčov, ktorí majú na zreteli nič iné len profit. Je pravdou, že táto vrstva bude v podsvetí prevažovať, ale smeruje k rovnakému stavu aký je v spoločnosti. Mnoho vysokoškolsky vzdelaných ľudí nedokáže nájsť uplatnenie a vrstva manuálne pracujúcich začína byť nedostatková a tak si môže diktovať cenovú politiku. A tak to postupne speje i v podsvetí, kde špecializovaní zločinci zo starej školy zaoberajúci sa jedných druhom činnosti, nájomní vrahovia, falšovatelia peňazí a iné kriminálne profesie budú trpieť nedostatkom a budú diktovať cenovú politiky gentlemanom na vrchu organizácie. Ako skonštatoval nájomný vrah Ras v románe od Michaela Viewegha Mafia v Praze že vraj všetko budú ovládať tí bielych košeliach, ale kto vykoná za nich tu špinavú prácu? Ak si kladiete na záver otázku, či je možné z tohto stavu a najmä prostredníctvom akých návrhov sa dostať, naša odpoveď je negatívna. Akékoľvek navrhnuté opatrenia nie sú dostatočné na to, aby sa podarilo neutralizovať akúkoľvek organizovanú trestnú činnosť. Avšak existuje predsa jeden jediný liek, ktorý je v ľudskej histórii osvedčený ako účinný diktatúra. Prečo? Pretože práve počas nej napr. za éry Mussolliniho sa podarilo zlomiť moc Cosa Nostry a skoro jej zasadiť smrteľný úder, či za doby socializmu úplne zredukovať akékoľvek organizované prejavy spolčovania za akýmkoľvek okrem štátom dovoleného účelu. 234

236 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. ABADINSKY, Howard Organised crime. 9th edition. New York: Wadsworth, p ALABANESE, J Organised crime in our times. 5th edition. New York: Lexisnexis, p ARLACCHI, PINO La mafia impreditrice. Bologna : Societá editrice il Mulino, p FIANDACA, Giovanni Womens and the mafia. Female roles in organised crime structures. New York : Springer Science+Bussiness Media, p HOLCR Květoň et al Kriminológia. Bratislava : IURA Edition, p NĚMEC, Miroslav Mafie a zločinecké gangy. Praha : Eurounion, p NOVOTNÝ, O. - ZAPLETAL, J. et al Kriminologie. 3. prepracované vydanie. Praha : ASPI publishing, p SATTER, David Darkness at down. Rise of the Russian criminal state. New Heaven : Yale University Press, p SIEGEL, DINA - BUNT van de HENK Organised crime in the modern world. New York : Springer Verlag, BĚLOHRADSKÝ, Václav. Tangentopoli a meze soudní moci Praha: Senát PČR, Spravedlnost v právním státě. Mgr. Patrik RAKO Ústav verejného práva, Fakulta práva Paneurópska vysoká škola Tomášikova Bratislava, Slovenská republika patrik.rako@gmail.com 235

237 STÁTNÍ ZASTUPITELSTVÍ V ČESKÉ REPUBLICE HLAVNÍ NÁSTROJ BOJE PROTI KORUPCI Karel SCHELLE, Jana ČUHELOVÁ Státní zastupitelství je k velkému překvapení laické veřejnosti vymezeno v Ústavě, v ústavním zákonu. č. 1/1993 Sb. jako součást moci výkonné a to konkrétně v článku 80 odst. 1, jako orgán státu, který zastupuje veřejnou žalobu v trestním řízení. 106 Z hlediska základů teorie práva známe dělení práva na právo soukromé a právo veřejné. Právo soukromé je definováno jako právo, které je mimo jiné ovládáno zásadou autonomie vůle, dle které účastník právního vztahu má právo si vybrat adresáta právního vztahu, zvolit zda učiní či neučiní právní úkon, má právo si vybrat formu právního úkonu a jeho obsah. Volba obsahu právního vztahu a jeho formy je limitována pouze tzv. kogentními normami, od nichž se odchýlit nelze. Veřejné právo, do kterého trestní právo hmotné a trestní právo procesní spadá, je primárně založeno na existenci vztahů nadřízenosti a podřízenosti a typické pro ně jsou kogentní právní normy. Zde je třeba především poukázat na ustanovení 176 trestního řádu a následující a ustanovení 2 odst. 8 trestního řádu, dle kterých pouze státní zástupce podává obžalobu na obviněného a tuto zastupuje v řízení před místně a věcně příslušným soudem. Podání obžaloby je vázáno na splnění zákonných podmínek uvedených v ustanovení 176 odst.1 trestního řádu, a to že výsledky vyšetřování dostatečně odůvodňují postavení obviněného před soud. Není tedy na libovůli státního zástupce, zda podá či nepodá obžalobu na obviněného soudu, tak jak to je možné v rámci právních odvětvích spadajících do soukromého práva, které jsou ovládány 106 Státní zastupitelství zastupuje veřejnou žalobu v trestním řízení. Vykonává i další úkoly, stanoví-li tak zákon. Postavení a působnost státního zastupitelství stanoví zákon. 236

238 zásadou autonomie vůle. Státní zástupce je povinen dle ustanovení 2 odst. 1 zákona o státním zastupitelství č. 283/1993 Sb. v platném znění při výkonu své funkce v rámci své působnosti využívat všech prostředků, které mu poskytuje zákon. Za splnění zákonných podmínek může rozhodnut o jiném meritorním vyřízení věci např.může v souladu s ustanovením 171 trestného řádu postoupit věc k projednání přestupkové komisy, nebo dle 172 odst.1 odst. 2 zastavit trestní stíhání eventuelně využít odklonů v trestním řízení a rozhodnout o podmíněném zastavení trestního stíhání dle 307 odst.1 trestního řádu, o narovnání dle 309 trestního řádu eventuelně o odstoupení od trestního stíhání dle 70 z. č. 218/1993 Sb. v platném znění. Ústava v čl. 80 odst. 2 umožňuje, aby postavení a působnost státního zastupitelství bylo upraveno zákonem. S ohledem na tuto skutečnost byl vydán již zmiňovaný zákon č. 283/1993 Sb. o státním zastupitelství, který vedle dalšího upravuje postavení a úlohu státních zástupců, jak v trestním řízení, tak i v řízení civilním. Skutečnost, že státní zastupitelství je vymezeno v rámci moci výkonné znamená, že tento orgán je moci výkonné podřízen v oblasti personální, organizační a materiální. Pravomoc státního zástupce vyplývající z působnosti státního zastupitelství nesmí být v žádném případě nahrazena činností jiné osoby než státního zástupce tedy nikdo jiný než státní zástupce není oprávněn zasahovat do činnosti státního zástupce nebo tohoto zastupovat či nahrazovat. Zásah do činnosti státního zástupce je možný pouze v rámci tzv. dohledu a způsobem zákonem stanoveným. Správu státního zastupitelství stejně jako správu soudů vykonává ministerstvo spravedlnosti. Soustava státních zastupitelství je stejná jako soustava soudů a je tvořena Nejvyšším státním zastupitelstvím, vrchními státními zastupitelstvími, krajskými státními zastupitelstvími a okresními státními zastupitelstvími. 237

239 Odlišné pojmenovaní z hlediska soustavy státních zastupitelství je v Praze, kde má městské státní zastupitelství působnost krajského státního zastupitelství a obvodní státní zastupitelství působnost okresního státního zastupitelství. Obdobná situace z hlediska odlišného pojmenování je i v Brně, kdy městské státní zastupitelství má působnost okresního státního zastupitelství. 107 Sídla o obvody jednotlivých stupňů státních zastupitelství se shodují se sídly a obvody soudů, pokud ministerstvo spravedlnosti nestanoví jinak vyhláškou. Věcná příslušnost okresního státního zastupitelství se odvíjí od věcné příslušnosti okresního soudu, který je oprávněn konat řízení v prvním stupni, pokud není zákonem stanovena věcná příslušnost jiného stupně. 108 Krajská státní zastupitelství zastupují veřejnou žalobu v řízení před krajskými soudy, jakožto soudy prvního stupně v řízení o trestných činech, pokud na ně zákon stanoví trest odnětí svobody, jehož dolní hranice činí nejméně pět let, nebo pokud za ně lze uložit výjimečný trest. Krajská státní zastupitelství vedle toho zastupují veřejnou žalobu u těch trestných činů, jež jsou taxativně vymezeny v ustanovení 17 odst. 1 a), b), c) trestního řádu, i tehdy je-li dolní hranice trestu odnětí svobody nižší. Jedná se o závažné trestné činy, jež jsou svým charakterem společensky závažné a jsou zpravidla náročné skutkově i právně: trestné činy vlastizrady, rozvracení republiky, teroru, záškodnictví, sabotáže, vyzvědačství, ohrožení utajované skutečnosti, genocidia a trestném činu podle 1 zákona B. 165/1950 Sb., na ochranu míru, z. č. 283/1993 Sb. o státním zastupitelství z. č. 141/1961 Sb. trestní řád z. č. 165/1950 Sb. o ochraně míru Kdo se pokusí rozrušit mírové soužití národů tím, že jakýmkoliv způsobem podněcuje k válce, válku propaguje anebo válečnou propagandu jinak podporuje, dopouští se trestného činu proti míru. 238

240 trestné činy spáchané prostřednictvím směnek, šeků a jiných cenných papírů, derivátů a jiných hodnot obchodovatelných na kapitálovém trhu, nebo jejich padělků a napodobenin, pokud jejich zákonným znakem je způsobení značné škody nebo získání značného prospěchu trestné činy porušování předpisů o nakládání s kontrolovaným zbožím a technologiemi podle 124a až 124c, porušování předpisů o zahraničním obchodu s vojenským materiálem podle 124d až 124f, porušování závazných pravidel hospodářského styku podle 127, zneužívání informací v obchodním styku podle 128, nekalé soutěže podle 149 trestního zákona. Vedle toho krajská státní zastupitelství zastupují veřejnou žalobu před krajskými soudy, jakožto soudy druhé instance, rozhodují-li o odvoláních a stížnostech proti rozhodnutím okresních soudů. Vrchní státní zastupitelství vykonávají svojí působnost v řízení týkajících se řádných opravných prostředků proti rozhodnutím, která učinily krajské soudy jakožto soudy prvního stupně tj. proti rozhodnutím o těch trestných činech, na které zákon hrozí trestem odnětí svobody s dolní hranicí 5 let, dále výjimečným trestem a nebo o trestných činech uvedených v 17 odst. 1 odst. 2 trestního řádu. Nejvyšší státní zastupitelství vykonává svojí pravomoc vedle dalšího při zajišťování právního styku s cizinou: ve vydávacím řízení a při průvozu pro účely řízení v cizině, při převzetí trestní věci z ciziny a odevzdání trestní věci do ciziny, při poskytování právní pomoci cizozemským orgánům v trestních věcech prováděním procesních úkonů a doručováním a v dožádání právní pomoci u cizozemských orgánů ve věcech trestních prováděním procesních úkonů a doručováním v řízení o uznání rozhodnutí cizozemského soudu na území České republiky, včetně styku s cizozemskými konzulárními úřady 239

241 v České republice v trestních věcech týkajících se cizích státních občanů,pokud mezinárodní smlouva nebo jiný právní předpis zakládá působnost Nejvyššího státního zastupitelství. Vedle toho Nejvyšší státní zastupitelství působí v řízení o stížnosti pro porušení zákona v trestních věcech před Nejvyšším soudem 110, vydává rozhodnutí a stanoviska k výkladu právních předpisů a nejvyšší státní zástupce je oprávněn vydávat pokyny obecné povahy ke sjednocení a usměrnění činnosti státního zastupitelství. 111 Ústava pak stanovuje již zmiňovanou možnost zákonem upravit další pravomoci, jež budou státním zastupitelstvím realizovány. S ohledem na tuto skutečnost byl vydán zákon č. 283/1993 Sb. o státním zastupitelství, který vedle dalšího upravuje postavení a úlohu státních zástupců, jak v trestním řízení, tak i v řízení civilním. Pravomoc státního zástupce vyplývající z působnosti státního zastupitelství nesmí být v žádném případě nahrazena činností jiné osoby než státního zástupce tedy nikdo jiný než státní zástupce není oprávněn zasahovat do činnosti státního zástupce nebo tohoto zastupovat či nahrazovat. Zásah do činnosti státního zástupce je možný pouze v rámci tzv. dohledu a způsobem zákonem stanoveným. 110 čl. 11 POK poř.č1/1998 Účast státního zástupce v řízení před Nejvyšším soudem ČR o stížnosti pro porušení zákona. Bylo-li státní zastupitelství, které vypracovalo nástin stížnosti pro porušení zákona, ministrem spravedlnosti vyrozuměno o podání stížnosti pro porušení zákona, bezodkladně předloží svůj přezkumný spis Nejvyššímu státnímu zastupitelství. O výsledku řízení o stížnosti pro porušení zákona u Nejvyššího soudu ČR uvědomí Nejvyšší státní zastupitelství bezprostředně po zasedání Nejvyššího soudu ČR ministra spravedlnosti. Rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR zašle Nejvyšší státní zastupitelství poté, co je obdrží, státnímu zastupitelství, které nástin stížnosti pro porušení zákona vypracovalo, jemuž zároveň vrátí obsah přezkumného spisu, dále státnímu zastupitelství, které podalo návrh na podání stížnosti pro porušení zákona a státnímu zastupitelství, které bude případně ve věci dále činné. 111 ust. 4 vyhláška MS 23/1994 Sb. o jednacím řádu státního zastupitelství 240

242 Organizace státního zastupitelství v rámci jeho vnitřní struktury Státní zastupitelství je orgánem monokratickým. Za státní zastupitelství jedná jeho vedoucí, v případě jeho absence náměstek a státní zástupci působící u jednotlivých státních zastupitelstvích jsou povinni se řídit příkazy svých nadřízených, kdy jsou oprávněni odmítnout splnit pokyn pouze v případě, že tento je v dané věci v rozporu se zákonem. Pokyny jsou ukládány v souladu s oprávněním výkonu dohledu, který zákon č. 283/1993 Sb. umožnil vykonávat vedoucímu státnímu zástupci uvnitř státního zastupitelství tak instančně nadřízenému státnímu zástupci, avšak vždy jen o stupeň vyššího státního zastupitelství. V případě, že je pokyn státnímu zástupci uložen ústně, může státní zástupci požádat, aby mu byl udělen písemně s tím, že ho může odmítnout splnit pouze z výše uvedeného důvodu a toto odmítnutí spolu se sdělením důvodů postoupí státnímu zástupci, který mu pokyn uložil. Jestliže pokyn trvá, je předloženo výše uvedené odmítnutí vedoucímu státnímu zástupci, který je oprávněn pokyn zrušit. Pokud tak neučiní, je povinen vyřídit věc ten,kdo pokyn vydal. Stejný postup je třeba dodržet i případě, že pokyn k postupu vydal státním zástupce vyššího státního zastupitelství s tím, že odmítnutí splnění pokynu je adresováno státnímu zástupci vyššího státního zastupitelství, který pak je povinen jím uložený pokyn splnit sám. Toto se ději prostřednictvím odejmutí věci nižšímu státnímu zastupitelství. Nejblíže vyšší státní zastupitelství může odejmout věc nižšímu státnímu zastupitelství také v případě, že zjistí, že ve věci je státní zástupce nečinný nebo jsou v jeho postupu zjištěny průtahy. Pokyny k postupu mohou být vydávány vedoucím státním zástupcem a to i ke způsobu vyřízení věci s tím, že vedoucí státní zástupce může vytvořit pokyn, který se vztahuje k vyřízení věcí stejného druhu. 241

243 K výše uvedenému postupu je třeba uvést, že je třeba, aby bylo bez výhrad dodržováno ustanovení 2 odst. 1 odst. 2 zákona o státním zastupitelství, ze kterého jednoznačně vyplývá povinnost každého státního zástupce při výkonu své funkce postupovat v souladu se zákonem, rychle, nestranně za současného respektování lidské důstojnosti, rovnosti všech před zákonem a ochrany základních lidských práv a svobod. Dohled vyššího státního zastupitelství Nejblíže vyšší státní zastupitelství je oprávněno vykonávat dohled nad postupem nejblíže nižších státních zastupitelství ve svém obvodu při vyřizování věcí v jejich příslušnosti a dávat jím závazné pokyny k jejich postupu. Nejblíže nižší státní zastupitelství je povinno řídit se písemnými pokyny, s výjimkou pokynu, který je v konkrétní věci v rozporu se zákonem. Odmítne-li z tohoto důvodu nejblíže nižší státní zastupitelství pokyn splnit, sdělí neprodleně důvody odmítnutí písemně nejblíže vyššímu státnímu zastupitelství. Pokud nejblíže vyšší státní zastupitelství na svém pokynu trvá a neuplatní jiný postup, věc nižšímu státnímu zastupitelství odejme a vyřídí ji samo. Nejblíže vyšší státní zastupitelství může odejmout věc nejblíže nižšímu státnímu zastupitelství a vyřídit ji samo též tehdy, je-li nejblíže nižší státní zastupitelství nečinné nebo se v jeho postupu vyskytují nedůvodné průtahy. Stejně tak provádí vyšší státní zastupitelství dohled nad činností nižšího státního zastupitelství, ve kterém se zaměřuje především na kontrolu týkající se dodržování právních předpisů a pokynů vyššího státního zastupitelství, na organizaci a řízení práce a plnění pokynů obecné povahy nejvyššího státního zástupce. Dohled v rámci organizační struktury jednotlivých státních zastupitelství je prováděn zejména formou vyžadování zvláštních zpráv o činnosti, prováděním prověrek, metodické pomoci a pokynů 242

244 adresovaných nižšímu státnímu zastupitelství v konkrétních věcech. Tato kontrolní činnost je zaměřena zejména na dodržování právních předpisů při postupu před zahájením trestního stíhání, v rámci trestního stíhání, při dozoru v přípravném řízení a při účasti v řízení před soudem. Vyšší státní zastupitelství jsou dále příslušná rozhodovat o opravných prostředcích proti rozhodnutím bezprostředně nižších státních zastupitelství. 1 OBLIGATORNÍ PODMÍNKY PRO VÝKONU FUNKCE STÁTNÍHO ZÁSTUPCE Státním zástupcem může být jmenován státní občan České republiky, který je způsobilý k právním úkonům, bezúhonný, ke dni jmenování dosáhl věku nejméně 25 let, získal vysokoškolské vzdělání studiem magisterského studijního programu v oblasti práva na vysoké škole v České republice, úspěšně složil závěrečnou zkoušku, jeho morální vlastnosti dávají záruku, že bude funkci řádně zastávat, a souhlasí se svým jmenováním do funkce státního zástupce a s přidělením k určitému státnímu zastupitelství. Odborná justiční zkouška, soudcovská zkouška, jednotná soudcovská a advokátní zkouška, vojenská právní zkouška a prokurátorská zkouška vykonané před účinností zákona o státním zastupitelství mají stejné účinky jako závěrečná zkouška podle současně účinného zákona o státním zastupitelství. O uznání jiných zkoušek za závěrečnou zkoušku rozhoduje ministr spravedlnosti. Státní zástupce výkonem své funkce zajišťuje působnost státního zastupitelství; jím provedené úkony jsou považovány za úkony státního zastupitelství. Státní zástupce je při výkonu své funkce povinen odpovědně plnit své úkoly a respektovat přitom zásady, které zákon pro činnost státního zastupitelství stanoví; zejména je povinen postupovat svědomitě, odpovědně, nestranně, spravedlivě a bez zbytečných průtahů. Jakýkoli 243

245 vnější zásah nebo jiný vliv, jehož důsledkem by mohlo být porušení některé z těchto povinností, musí odmítnout. Státní zástupce není vázán pokynem vedoucího státního zástupce v případě, že v průběhu hlavního líčení dojde ke změně důkazní situace. Státní zástupce je při výkonu své funkce, ve svém osobním životě i při výkonu svých politických práv povinen vystříhat se všeho, co by mohlo vzbuzovat důvodné pochybnosti o dodržování povinností, jež jsou mu zákonem o státním zastupitelství uloženy, ohrozit vážnost funkce státního zástupce nebo vážnost státního zastupitelství anebo ohrozit důvěru v nestranný výkon působnosti státního zastupitelství nebo státního zástupce. Státní zástupce zejména ve výkonu své funkce se nesmí nechat ovlivnit zájmy politických stran, veřejným míněním nebo sdělovacími prostředky. Povinností státního zástupce je vykonávat svoji funkci nezaujatě a bez ekonomických, sociálních, rasových, etnických, sexuálních, náboženských nebo jiných předsudků a ve vztahu k osobám, s nimiž při výkonu své funkce jedná, se musí zdržet projevů osobních sympatií, náklonnosti nebo negativních postojů. Při výkonu své funkce nesmí umožnit, aby jeho funkce byla zneužita k prosazování soukromých zájmů, musí odpovědně přistupovat ke správě vlastního majetku i majetku, jehož správa mu byla svěřena, uzavírat jen takové závazky, jejichž plnění není na újmu řádného výkonu funkce státního zástupce, a svoje finanční záležitosti uspořádat tak, aby jich nemohlo být využíváno k nepřípustnému ovlivňování jeho osoby v souvislosti s výkonem funkce státního zástupce. Neslučitelná je funkce státního zástupce a rozhodce nebo zprostředkovatele řešení právního sporu. Státní zástupce nesmí zastupovat účastníky soudního řízení nebo působit jako zmocněnec poškozeného nebo zúčastněné osoby v soudním nebo správním řízení, s výjimkou zákonného zastoupení nebo případů, ve kterých takový postup 244

246 umožňuje zvláštní právní předpis, anebo případů, v nichž půjde o zastupování dalšího účastníka řízení, v němž je účastníkem i sám státní zástupce. Ze zákona o státní zastupitelství vyplývá povinnost státnímu zástupci se soustavně vzdělávat a prohlubovat své znalosti pro řádný výkon funkce. Zejména je povinen účastnit se odborného vzdělávání v Justiční akademii, odborné přípravy organizované státním zastupitelstvím a podrobit se zákonem stanoveným způsobem hodnocení a posouzení svých odborných znalostí a vědomostí. Nově je zákonem o státním zastupitelství zakotvena povinnost státního zástupce zachovávat náležitou úctu k ostatním státním zástupcům, jiným osobám vykonávajícím právnické povolání, k ostatním zaměstnancům státního zastupitelství a dalším osobám, s nimiž při výkonu své funkce jedná. Státní zástupce je povinen se zdržet nepřiměřené veřejné kritiky státního zastupitelství a výkonu jeho působnosti, jiných státních zástupců, soudců, advokátů a notářů. Státní zástupce nesmí zastávat žádnou jinou placenou funkci ani vykonávat jinou výdělečnou činnost s výjimkou správy vlastního majetku a činnosti vědecké, pedagogické, literární, publicistické, umělecké, překladatelské a činnosti v poradních orgánech ministerstva, vlády a v orgánech komor Parlamentu,za předpokladu, že tyto činnosti jsou slučitelné s požadavky na řádný výkon funkce státního zástupce. Státní zástupce je povinen zachovat mlčenlivost o věcech, o kterých se dozvěděl v souvislosti s výkonem své funkce, a to i po skončení výkonu funkce státního zástupce. Pokud zvláštní právní předpis nestanoví jinak, 112 může státního zástupce zprostit mlčenlivosti z vážných důvodů nejvyšší státní zástupce. Nejvyššího státního zástupce zprošťuje povinnosti mlčenlivosti ministr spravedlnosti odst. 5 písm. h) zákona č. 148/1998 Sb., o ochraně utajovaných skutečností a o změně některých zákonů, ve znění zákona č. 164/1999 Sb., zákona č. 18/2000 Sb., zákona č. 29/2000 Sb., zákona č. 30/2000 Sb. a zákona č. 363/2000 Sb. 245

247 Vzhledem k tomu, že k řádnému výkonu funkce státního zástupce jsou zapotřebí vedle teoretických vědomostí také praktické zkušenosti, vyžaduje zákona absolvování určité praxe přímo u orgánu veřejné žaloby a následné složení odborné zkoušky. Tuto praxi vykonávají tzv. právní čekatelé. Je zřejmé, že některé praktické zkušenosti státních zástupců nejsou přenositelné a je pouze na začínajícím stáním zástupci, jak svoji funkci po jmenování ministrem spravedlnosti uchopí, každopádně systém krajským státním zástupcem schválených školitelů právních čekatelů na úrovni okresních státních zastupitelstvích by měl zajistit, aby se na vzdělávání a zprostředkování praktických poznatků podíleli pouze ti nejlepší. Čekatelská praxe je odbornou přípravou právních čekatelů na výkon funkce státního zástupce. Doba čekatelské praxe činí 36 měsíců, do této doby se započítává doba dovolené na zotavenou čerpané v době výkonu čekatelské praxe. Nevykonává-li právní čekatel čekatelskou praxi z důvodu překážek v práci na jeho straně nebo jiné omluvené nepřítomnosti v práci, započítají se mu tyto doby do doby čekatelské praxe nejvýše v rozsahu 70 pracovních dnů v každém roce jejího trvání. Do doby čekatelské praxe se započte doba výkonu funkce soudce a justičního čekatele, soudce Ústavního soudu, asistenta soudce Ústavního soudu nebo Nejvyššího soudu, praxe advokáta a advokátního koncipienta. Ministerstvo může na žádost právního čekatele započítat do doby čekatelské praxe dobu jiné právnické činnosti, jestliže právní čekatel získal za jejího trvání zkušenosti potřebné pro výkon funkce státního zástupce. Takto započtená doba nesmí přesahovat 24 měsíců. Čekatelská praxe se vykonává v pracovním poměru založeném pracovní smlouvou. Za stát pracovní smlouvu s právním čekatelem uzavírá a v pracovněprávních vztazích za stát s právním čekatelem jedná příslušné krajské státní zastupitelství. 246

248 Do pracovního poměru právního čekatele může být přijat a čekatelskou praxi může vykonávat ten, kdo splňuje předpoklady pro jmenování státním zástupcem, s výjimkou věku, závěrečné zkoušky a souhlasu s přidělením. Právní čekatel je oprávněn provádět jednoduché úkony pod dozorem státního zástupce-školitele a to v rozsahu ustanovení 11 vyhlášky MS č. 23/1994 Sb., o jednacím řádu státních zastupitelství, např. provést dožádání, sepsat protokol o podaném vysvětlení či protokol o trestním oznámení, doručovat rozhodnutí státního zástupce osobám ve vazbě nebo ve výkonu trestu odnětí svobody. Bezúhonnost adepta na osobu právního čekatele je prokazována prostřednictvím čistého výpisu z rejstříku trestů,dále prostřednictvím negativního lustračního osvědčení na základě zákona č. 451/1991 Sb. Dále adept prokazuje svojí bezúhonnost čestným prohlášením, ve kterém prohlašuje, že nebyl členem politických stran, politických orgánů před rokem 1989 a nestudoval na konkrétních vysokých školách v zahraničí či v ČR. Právní čekatel skládá při nástupu do práce do rukou krajského státního zástupce tento slib: "Slibuji, že se budu řídit právním řádem České republiky, svědomitě se připravovat na výkon funkce státního zástupce a že si osvojím zásady etiky výkonu funkce státního zástupce." Právní čekatel je také povinen zachovávat mlčenlivost o věcech, o kterých se dozvěděl při výkonu své činnosti, a to i po skončení pracovního poměru právního čekatele. Povinnosti mlčenlivosti může právního čekatele zprostit ze závažných důvodů nejvyšší státní zástupce. Po ukončení čekatelské praxe je právní čekatel povinen se podrobit závěrečné zkoušce, jejímž účelem je ověřit, zda má potřebné vědomosti a je náležitě odborně připraven k zastávání funkce státního zástupce. Závěrečná zkouška se skládá před zkušební komisí jmenovanou ministrem spravedlnosti. Zkušební komise má 5 členů a skládá se ze státních zástupců, soudců, zaměstnanců působících na ministerstvu a dalších odborníků právní teorie a praxe. Závěrečná zkouška se skládá 247

249 z písemné a ústní části. Je zaměřena především na odvětví práva, která státní zastupitelství aplikuje při výkonu své působnosti, a na právní předpisy, které se vztahují k organizaci státního zastupitelství, soudů a k postavení a povinnostem státních zástupců. Pracovní poměr právního čekatele, který složil závěrečnou zkoušku, se s jeho souhlasem prodlužuje o 12 měsíců ode dne složení závěrečné zkoušky. V případě, že se právní čekatel stal státním zástupcem, pracovní poměr končí dnem jmenování do funkce. Za závěrečnou zkoušku se považuje též odborná justiční zkouška a advokátní zkouška. Vznik funkce státního zástupce, zproštění funkce, zánik funkce Funkce státního zástupce vzniká jmenováním. Státního zástupce jmenuje na návrh nejvyššího státního zástupce ministr spravedlnosti na dobu časově neomezenou. Státní zástupce skládá po svém jmenování do rukou ministra spravedlnosti tento slib: "Slibuji na svou čest a svědomí, že budu při ochraně veřejného zájmu postupovat vždy v souladu s Ústavou a zákony České republiky, jakož i mezinárodními smlouvami, jimiž je Česká republika vázána, budu respektovat lidská práva, základní svobody a lidskou důstojnost a zachovávat mlčenlivost o věcech, které se dozvím v souvislosti s výkonem funkce státního zástupce, a to i po skončení výkonu této funkce. Při výkonu funkce státního zástupce i v soukromém životě budu chránit důstojnost svého povolání." Odepření slibu nebo složení slibu s výhradou má za následek zánik funkce státního zástupce. Státního zástupce přidělí k výkonu funkce k určitému státnímu zastupitelství ministr spravedlnosti na základě jeho předchozího souhlasu. Dodatečné odvolání tohoto souhlasu má za následek zánik 248

250 funkce, nelze-li státního zástupce s jeho souhlasem přidělit k jinému státnímu zastupitelství. Ministr spravedlnosti může státního zástupce přeložit s jeho souhlasem nebo na jeho žádost k jinému státnímu zastupitelství téhož nebo vyššího stupně. Pokud není zákonem o státním zastupitelství stanoveno jinak, ke státnímu zastupitelství nižšího stupně může ministr spravedlnosti přeložit státního zástupce jen na jeho žádost. Žádost o přeložení podává státní zástupce prostřednictvím nejvyššího státního zástupce, který k žádosti připojí své stanovisko. Státní zástupce může až do dne rozhodnutí ministra spravedlnosti o změně svého přidělení žádost vzít zpět. Při překládání státních zástupců ke státnímu zastupitelství vyššího stupně se přihlíží též k hodnocení jejich odborné způsobilosti. Pokud nelze řádný výkon působnosti státního zastupitelství zajistit přeložením státního zástupce s jeho souhlasem nebo na základě jeho žádosti, může ministr spravedlnosti po vyjádření vedoucího státního zástupce státního zastupitelství, k němuž je státní zástupce přidělen, přeložit státního zástupce i bez jeho souhlasu nebo žádosti k jinému státnímu zastupitelství, dojde-li zákonem ke změně v organizaci státního zastupitelství nebo změně obvodů státních zastupitelství. Tento zákonný prostředek je projevem monokratického principu státního zastupitelství a vyhraněných vztahů subordinace v rámci orgánů veřejné žaloby. Tímto způsobem lze státního zástupce přeložit pouze k jinému státnímu zastupitelství téhož stupně a v rámci obvodu státního zastupitelství o jeden stupeň vyššího anebo ke státnímu zastupitelství o jeden stupeň nižšímu v rámci obvodu státního zastupitelství, k němuž je státní zástupce přidělen k výkonu funkce. Státnímu zástupci, který byl přeložen k výkonu funkce k jinému státnímu zastupitelství zůstává zachován plat, který by mu jinak podle zvláštního právního předpisu příslušel, pokud mu přeložením nevznikne nárok na plat vyšší. 249

251 Proti rozhodnutí ministra spravedlnosti lze podat podle zvláštního právního předpisu 113 opravný prostředek k Nejvyššímu soudu. Státní zástupce může být v zájmu řádného zajištění úkolů státního zastupitelství se svým souhlasem dočasně přidělen k výkonu funkce státního zástupce k jinému státnímu zastupitelství na dobu nejdéle 3 let nebo k jinému orgánu nebo organizaci a dobu nejdéle jednoho roku. Státní zástupce může být se svým souhlasem v zájmu využití zkušeností nebo prohloubení odborných znalostí dočasně přidělen k ministerstvu nebo k Justiční akademii na dobu nejdéle jednoho roku. O tomto dočasném přidělení k jinému státnímu zastupitelství rozhoduje vedoucí státní zástupce státního zastupitelství, které je ve vztahu k oběma příslušným státním zastupitelstvím nejblíže vyšší. Ministr spravedlnosti v tomto případě dočasně zprostí výkonu funkce státního zástupce, byl-li dočasně přidělen k ministerstvu nebo Justiční akademii podle, a to na dobu tohoto dočasného přidělení. V případě dočasného přidělení k Nejvyššímu státnímu zastupitelství rozhoduje nejvyšší státní zástupce. V ostatních případech rozhoduje ministr spravedlnosti po projednání s nejvyšším státním zástupcem a v případě dočasného přidělení k jinému orgánu nebo organizaci též na základě jejich souhlasu nebo žádosti. Součástí rozhodnutí je i určení doby dočasného přidělení, kterou nelze bez souhlasu státního zástupce prodlužovat. Státní zástupce dočasně přidělený k jinému státnímu zastupitelství má po dobu přidělení právo na: zajištění přiměřeného ubytování na náklady státu v sídle státního zastupitelství, ke kterému byl dočasně přidělen, nelze-li po něm oprávněně požadovat, aby denně konal k výkonu funkce u tohoto státního zastupitelství cestu z místa svého bydliště, l a násl. občanského soudního řádu. 250

252 náhradu za používání jiného než služebního silničního motorového vozidla k cestě z místa svého bydliště ke státnímu zastupitelství, k němuž byl dočasně přidělen, a zpět, bylo-li to dohodnuto. Výši této náhrady se řídí právními předpisy upravujícími náhrady za používání silničních motorových vozidel při pracovních cestách konaných zaměstnanci v pracovním poměru, náhradu prokázaných jízdních výdajů vynaložených na cestu z místa svého bydliště ke státnímu zastupitelství, k němuž byl dočasně přidělen, a zpět. Tato oprávnění má i státní zástupce, který byl dočasně přidělen k ministerstvu, k Justiční akademii nebo k jinému orgánu anebo organizaci v České republice. Funkce státního zástupce zaniká dnem ve kterém měl státní zástupce složit slib, pokud složení slibu odepřel nebo jej složil s výhradou, ve kterém po svém jmenování státní zástupce dodatečně odvolal souhlas s prvým přidělením, pokud ho nelze s jeho souhlasem přidělit k jinému státnímu zastupitelství, k němuž státní zástupce pozbyl státní občanství České republiky, k němuž byl státní zástupce jmenován soudcem, zvolen poslancem nebo senátorem Parlamentu České republiky anebo členem zastupitelstva územního samosprávného celku. Prostřednictvím tohoto ustanovení je řešena otázka neslučitelnosti funkce státního zástupce s jakoukoliv jinou funkcí ve státní správě nebo samosprávě. k němuž státnímu zástupci vznikla funkce ve veřejné správě, 31. prosince kalendářního roku, v němž státní zástupce dosáhne věku 65 let. Důvodem zániku pracovního poměru, je splnění podmínek pro vznik nároku na starobní důchod, tedy splnění důchodového věku, spolu s počtem odpracovaných let. úmrtí státního zástupce nebo dnem právní moci rozhodnutí o jeho prohlášení za mrtvého. 251

253 Funkce státního zástupce dále zaniká dnem právní moci rozhodnutí: kterým byl státní zástupce zbaven způsobilosti k právním úkonům nebo kterým byla jeho způsobilost k právním úkonům omezena kterým byl státní zástupce odsouzen pro trestný čin spáchaný úmyslně nebo odsouzen k nepodmíněnému trestu odnětí svobody pro trestný čin spáchaný z nedbalosti. Toto ustanovení navazuje na požadavek bezúhonnosti státního zástupce. kterým bylo zjištěno, že státní zástupce je z důvodu uvedeného v 26 odst. 1 nezpůsobilý k výkonu funkce státního zástupce, kterým bylo zjištěno, že státní zástupce není odborně způsobilý vykonávat funkci, uložení kárného opatření odvolání z funkce státního zástupce. Vedle obligatorního zániku funkce státního zástupce přichází v úvahu fakultativní zánik funkce a to v případě,kdy státní zástupce učiní písemné oznámení o zániku funkce ministru spravedlnosti. V tomto případě funkce státního zástupce zaniká uplynutím 2 kalendářních měsíců následujících po měsíci, v němž oznámení státního zástupce o tom, že se funkce státního zástupce vzdává, bylo ministru spravedlnosti doručeno. Ministr spravedlnosti může dočasně zprostit výkonu funkce státního zástupce: který je trestně stíhán, a to do pravomocného skončení trestního stíhání, je-li kárně stíhán a bylo navrženo jeho odvolání z funkce, a to na dobu do pravomocného skončení kárného stíhání, bylo-li zahájeno řízení o jeho nezpůsobilosti vykonávat funkci státního zástupce, 114 a to na dobu do pravomocného skončení tohoto řízení. 114 Státní zástupce není způsobilý k výkonu funkce státního zástupce, jestliže a) mu nepříznivý zdravotní stav dlouhodobě nedovoluje vykonávat funkci státního zástupce, b) byl pravomocně odsouzen za trestný čin a takové odsouzení nevedlo k zániku funkce státního zástupce, jestliže čin, za který byl odsouzen, svou povahou zpochybňuje důvěryhodnost jeho dalšího setrvání ve funkci státního zástupce. 252

254 K dočasnému zproštění výkonu funkce státního zástupce dojde dnem, v němž bylo státnímu zástupci doručeno rozhodnutí o dočasném zproštění, není-li v rozhodnutí uveden den pozdější. Kárná odpovědnost státních zástupců Zákon o státním zastupitelství zakládá kárnou odpovědnost státních zástupců za spáchané kárné provinění. Kárným proviněním je zaviněné porušení povinností státního zástupce, zaviněné chování nebo jednání státního zástupce, jímž ohrožuje důvěru v činnost státního zastupitelství nebo snižuje vážnost a důstojnost funkce státního zástupce. Odpovědnost státního zástupce za kárné provinění zaniká, nebyl-li do 2 let od jeho spáchání podán návrh na zahájení kárného řízení. Za kárné provinění lze státnímu zástupci uložit podle závažnosti kárného provinění některé z těchto kárných opatření: důtku, snížení platu až o 25 % na dobu nejdéle 6 měsíců a při opětovném kárném provinění, jehož se státní zástupce dopustil v době před zahlazením kárného postihu, na dobu nejdéle 1 roku, odvolání z funkce. Od uložení kárného opatření lze upustit, pokud projednání kárného provinění státního zástupce je postačující. Vedle toho přichází v úvahu písemné vytknutí drobných nedostatků či poklesků vedoucím státním zástupcem, aniž by tento podal návrh na zahájení kárného řízení. Kárné řízení se státními zástupci je upraveno zvláštním právním předpisem z. č. 7/2002 Sb., o řízení ve věcech soudců a státních zástupců 253

255 Podle shora uvedeného zvláštního právního předpisu je postupováno také v případě, že: státnímu zástupci nepříznivý zdravotní stav dlouhodobě nedovoluje vykonávat jeho funkci státní zástupce byl pravomocně odsouzen za trestný čin a takové odsouzení nevedlo k zániku funkce, jestliže čin, za který byl státní zástupce odsouzen, svou povahou zpochybňuje důvěryhodnost jeho dalšího setrvání ve funkci státního zástupce. V úvodu této kapitoly bylo zmíněno, že státní zástupce zastupuje veřejnou žalobou v trestním řízení. Toto se děje v rámci přípravného řízení trestního formou dozoru. Dle ustanovení 12 odst. 10 trestního řádu je přípravným řízením úsek řízení dle trestního řádu od sepsání záznamu o zahájení úkonů v trestním řízení nebo provedením neodkladných a neopakovatelných úkonů, které mu bezprostředně předcházejí. Státní zástupce vykonává dozor nad policejními orgány, které činí prověřování či vyšetřování. Prostřednictvím výkonu dozoru se státní zástupce stává pánem trestního řízení, poté co je podá obžalobu k soudu již se stává stranou řízení, která disponuje stejným právy jako protistranaobžalovaný. Státní zástupce uplatňuje v průběhu přípravného řízení jednotlivá oprávnění, aby s přihlédnutím k závažnosti a povaze trestní věci zajistil přehled o stavu a výsledcích přípravného řízení a měl možnost účinně působit na jeho průběh a neprodleně odstraňoval zjištěné nedostatky. Jednotlivá oprávnění státního zástupce jsou vymezena v ustanoveních trestního řádu 116.Pro zákonnou úpravu v trestním řádu je charakteristické rozlišení oprávněních státního zástupce na několika základních kategorií. Do první kategorie spadají oprávnění, která přísluší pouze státnímu zástupci až 175 včetně trestního řádu 254

256 Pouze státní zástupce je oprávněn rozhodnout o zastavení, podmíněném zastavení nebo přerušení trestního stíhání a o postoupení věci jinému orgánu podat obžalobu, rozhodovat o prodloužení vazby a o ponechání obviněného ve vazbě, o propuštění z vazby na svobodu a o žádosti obviněného o propuštění z vazby na svobodu nařídit zajištění majetku obviněného a určit, na které prostředky a věci se toto zajištění nevztahuje, anebo zrušit takové zajištění provést zajištění nároku poškozeného na náhradu škody a omezit nebo zrušit takové zajištění anebo věc z něho vyjmout nařídit exhumaci mrtvoly navrhnout vyžádání obviněného z ciziny provést předběžné šetření v řízení o vydání do ciziny Státní zástupce je podle úpravy obsažené v trestním řádu a dalších navazujících předpisech subjektem, který má v přípravném řízení dominantní postavení. Policejní orgán je procesně samostatný a je odpovědný za zákonné provedení vyšetřovacích úkonů, je však vázán pokynem státního zástupce. Státní zástupce v zájmu dosažení základního cíle stanoveného trestním řádem v 157 odst. 1 vykonává v trestním řízení dvě navzájem propojené funkce a to funkci: 1. dozoru, včetně funkce návrhové a rozhodovací 2. instančního orgánu, který rozhoduje o stížnostech proti usnesení policejního orgánu. Dozor státního zástupce představuje intenzivní činnost, zaměřenou na zjištění stavu šetření a vyšetřování, prověření postupu policejního orgánu z hlediska zákonnosti, rychlosti, plynulosti a neprodleného odstraňování zjištěných nedostatků. Dozor jednak vytváří podmínky pro 255

257 obžalovací funkci státního zástupce ve smyslu ustanovení 4 odst. 1 první věty zákona č. 283/1993 Sb. o státním zastupitelství, jednak představuje souhrn prostředků směřujících k naplnění dominantní role státního zástupce v přípravném řízení. V případě dozoru se jedná o kontrolu zaměřenou pouze na přípravného řízení.n Dozor je vykonáván nejen z hlediska zákonnosti postupu policejního orgánu,ale i z hlediska jeho věcné správnosti,odůvodněnosti, rychlosti a úplnosti. Dozor státního zástupce v přípravném řízení není v žádném případě porušením zásady rovnosti stran, protože tento princip platí pouze před soudem. Tuto skutečnost potvrzuje i ustanovení 2 odst. 5 trestního řádu, které po podání obžaloby ukládá státnímu zástupci navrhovat důkazy svědčící ve prospěch obžaloby. Státní zástupce ve fázi před zahájením trestního stíhání již vykonává dozor nad dodržováním zákonnosti a k této činnosti je vybaven řadou oprávnění obsažených v ustanovení 157 odst. 2 trestního řádu, která mu umožňují uložit policejnímu orgánu provedení úkonů, kterých je třeba k objasnění věci nebo zjištění pachatele, jakož i využít některého ze svých oprávnění spočívajících v možnosti požadovat od policejního orgánu spisy, dokumenty, materiály a zprávy o postupu při prověřování oznámení, 117 zúčastnit se provádění úkonů policejního orgánu, osobně provést jednotlivý úkon nebo celé vyšetřování a vydat rozhodnutí v kterékoliv věci 118. Dále je státní zástupce oprávněn vracet věc policejnímu orgánu se svými pokyny k doplnění. Dle ustanovení 174 odst. 2 písm. e) trestního řádu má státní zástupce oprávnění rušit nezákonná nebo neodůvodněná rozhodnutí a opatření policejního orgánu, které může nahrazovat vlastními. Dalším jeho oprávněním je pravomoc přikázat, aby úkony ve věci prováděla jiná osoba služebně činná v policejním orgánu. Jsou-li splněny zákonné podmínky, může též vydat kterékoli z rozhodnutí uvedených v 159a odst. 1 až 4 trestního řádu. K takovému rozhodnutí, popřípadě i opatření podle 159a odst. 1 písm. a) nebo b) trestního řádu, odst. 2 písm. a), b), c) trestního řádu odst. 2 písm. a), b), c), d), e), f) trestního řádu 256

258 může státní zástupce vydat pokyn policejnímu orgánu nebo může s takovým zamýšleným rozhodnutím nebo opatřením vyslovit souhlas. Takový pokyn musí být vydán nebo souhlas učiněn písemnou formou a musí být formulován zcela jednoznačně. Cílem činnosti Policie České republiky je, mimo jiné její úkoly, odhalování trestné činnosti a to za využití prostředků skýtaných zákonem o Policii ČR. Za účelem dosažení stěžejní činnosti policie jsou prováděna šetření a opatření směřující k odhalení skutečností, nasvědčující tomu, že byl spáchán trestný čin a směřující ke zjištění pachatele. 119 Dalším zdrojem informací týkající se podezření ze spáchání trestné činnosti jsou trestní oznámení a podněty učiněny u orgánů Policie ČR, či na státním zastupitelství. Poznatky státního zastupitelství z jiných úseků činnosti, z informačních prostředků, tiskovin, letáků, písemných výzev, lze posoudit jako jiný podnět k trestnímu stíhání, pokud na jejich podkladě lze učinit závěr o podezření ze spáchání trestného činu. Státní zástupce je oprávněn objasnit v potřebném rozsahu povahu podání označeného jako trestní oznámení. Podání se vždy posuzuje podle svého obsahu 120 Trestní oznámení může být podáno ústně do protokolu nebo písemně, dále je možné ho podat v elektronické podobě podepsané elektronicky, telegraficky, telefaxem, dálnopisem zákona o Policii ĆR (1) Policie plní tyto úkoly: a) chrání bezpečnost osob a majetku; b) spolupůsobí při zajišťování veřejného pořádku, a byl-li porušen, činí opatření k jeho obnovení; c) vede boj proti terorismu; d) odhaluje trestné činy a zjišťuje jejich pachatele; q) kontroluje doklady o pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou provozem vozidla podle zvláštního právního předpisu odst. 1 věta první trestního řádu 257

259 Pokud je podáváno trestní oznámení ústně u státního zastupitelství, musí z něho být zřejmé: okolnosti, za nichž byl spáchán trestný čin osobní poměry toho, na koho se oznámení podává výše škody způsobená oznamovaným trestným činem pokud je oznamovatel poškozeným, musí být vyslechnut i o tom, zda žádá, aby soud rozhodl v trestním řízení o jeho nároku na náhradu škody. Výslech provádí zásadně státní zástupce okresního státního zastupitelství. Státní zástupce krajského, vrchního nebo Nejvyššího státního zastupitelství přijímá trestní oznámení jen výjimečně, jen jsou-li pro to důležité důvody Při přijímaní trestního oznámení je státní zástupce povinen poučit oznamovatele o odpovědnosti za vědomě uvedené nepravdivé údaje (zejména z hlediska 166, 174, 206 a 209 ar. zák., 47a zákona č. 200/1990 Sb., o přestupcích, ve znění pozdějších předpisů, a popřípadě podle 163 a 163a trestního řádu) a vyslechnout oznamovatele k okolnostem v tomto ustanovení uvedeným. Pokud je na státní zastupitelství doručeno podání označené jako oznámení o trestném činu, státní zástupce, který je k vyřízení trestního oznámení příslušný, přezkoumá, zda v podání jsou uvedeny alespoň základní skutečnosti umožňující závěr o podezření ze spáchání skutku, který lze posoudit jako trestný čin. Jestliže v podání nejsou uvedeny takové skutečnosti, státní zástupce je vrátí podateli s příslušným poučením, jak nedostatky odstranit, a stanoví mu k tomu přiměřenou lhůtu. Výjimečně může státní zástupce uložit policejnímu orgánu provedení takových úkonů, které směřují k odstranění nedostatků obsažených v podání. Jedná se tedy o doplnění základních skutečností, které nasvědčují tomu, že byl spáchán trestný čin. 121 Nedojde-li ze strany podavatele k odstranění vad v podaném trestním oznámení, či v podání a k odstranění vad nedošlo ani prostřednictvím činností policejního odst. 2 věty první trestního řádu 258

260 orgánu, státní zástupce vyrozumí podatele o závěru, že se jedná o neodůvodněné podezření z trestné činnosti. Vydal-li policejní orgán záznam o zahájení úkonů trestního řízení k objasnění a prověření skutečností nasvědčujících tomu, že byl spáchán trestný čin, státní zástupce shora uvedené podání odloží dle 159a odst. 1 věty první tr. ř. nebo odevzdá podle 159a odst. 1 písm. a) trestního řádu příslušnému orgánu k projednání přestupku nebo podle 159a odst. 1 písm. b) tr. ř. jinému orgánu ke kázeňskému nebo kárnému projednání. Skutečnost, že podatel nesplní všechny podmínky např. že nepředloží potřebný počet stejnopisů podání i s přílohami, nebo že ani po provedeném doplnění podání neobsahuje zcela všechny náležitosti, věc nemůže být důvodem pro to, že se k podání nepřihlíží,pokud lze učinit závěr o podezření ze spáchání trestného činu. Trestním oznámením nejsou zejména: podání, která ani po případném doplnění neobsahují údaje, z nichž lze učinit závěr o podezření ze spáchání trestného činu, ač oznamovatel tvrdí, že jde o trestní oznámení, nebo je tak výslovně označil podání, která nejsou podatelem podepsána. Pokud obsahují závažné skutečnosti nasvědčující tomu, že byl spáchán trestný čin, lze je posoudit jako jiný podnět, na jehož podkladě lze učinit závěr o podezření ze spáchání trestného činu řádné opravné prostředky podle trestního řádu mimořádné prostředky podle trestního řádu 122 nebo podněty k jejich uplatnění 123 podněty k postupu nejvyššího státního zástupce podle 174a trestního řádu a a násl., 278 trestního řádu a 266a ve spojení s 389a trestního řádu; 278 trestního řádu 124 Nejvyšší státní zástupce může do tří měsíců od právní moci rušit nezákonná usnesení nižších státních zástupců o zastavení trestního stíhání nebo o postoupení věci. 259

261 stížnosti na průtahy při plnění úkolů státního zastupitelství nebo na nevhodné chování státních zástupců a ostatních zaměstnanců státního zastupitelství 125 podání, jež jsou podnětem k výkonu dohledu 126 podání vyjadřující nespokojenost oznamovatele s postupem státního zástupce na úseku netrestním podání dožadující se provedení opatření státního zástupce pověřeného výkonem dozoru v místech, kde je omezována osobní svoboda, jakož i státního zástupce, který je oprávněn nad ním vykonávat dohled žádosti o odstranění průtahů v řízení nebo závad v postupu policejního orgánu 127 nebo státního zástupce 128 podání směřující proti svědkům, znalcům, tlumočníkům a osobám, které podaly odborné vyjádření ( 105 odst. 1 věta první trestního řádu), pro obsah jimi podaných vysvětlení, 129 výpovědí, odborných vyjádření, znaleckých posudků a tlumočnických úkonů v době, kdy ve věci, v níž byly tyto úkony provedeny, ještě nebylo skončeno trestní stíhání, a není důvod údaje uvedené v podání samostatně prověřit podání, jimiž se podatel domáhá nároků, jež by mohl uplatnit nebo již bezvýsledně uplatnil v řízení ve věcech občanskoprávních nebo v řízení před jiným orgánem podání vyjadřující nespokojenost oznamovatele s postupem či rozhodnutím soudu nebo jiného státního orgánu podání nasvědčující tomu, že byl spáchán trestný čin státním zástupcem, zaměstnancem státního zastupitelství, policejním orgánem, b zákona o státním zastupitelství odst. 1 a 2 zákona, 1 odst. 3, 4 a 2 odst. 2, 3 řádu jednacího a odst. 1 trestního řádu a odst. 2 trestního řádu odst. 3 trestního řádu 260

262 svědkem, znalcem, tlumočníkem, soudcem nebo jinou soudní osobou, popřípadě jinou osobou. Vzhledem ke shora uvedenému je třeba v rámci vyhodnocení jednotlivých podání rozlišovat: Podání, u kterých je zjevné, že nejde o trestní oznámení, tato podání státní zástupce odloží dle 159a odst. 1. nebo odevzdá podle 159a odst. 1 písm. a) trestního řádu příslušnému orgánu k projednání přestupku nebo podle 159a odst. 1 písm. b) tr. ř. jinému orgánu ke kázeňskému nebo kárnému projednání. Stejně tak může dát policejnímu orgánu písemný pokyn k vyřízení věci. Odložení či jiná forma řešení věci přichází v úvahu tehdy, vydal li policejní orgán záznam o zahájení úkonů trestního řízení. Podání, která státní zástupce vyhodnotil jako nejasné řeší státní zástupce ve smyslu ustanovení 158 odst. 1 trestního řádu, tedy vyžádá si u policejního orgánu provedení úkonů potřebných k objasnění podání a poté rozhodne o dalším postupu, nebo podání postoupí policejnímu orgánu k jeho upřesnění a rozhodnutí o dalším postupu. Podání, jež vykazují znaky řádných či mimořádných opravných prostředků, stížnosti, trestní oznámení vztahující na personální zástupce orgánů činných v trestním řízení (viz shora) příslušný státní zástupce podle povahy věci vyřídí zejména vrácením podateli spolu se stručným poučením, postoupením orgánu příslušnému rozhodovat o řádném či mimořádném opravném prostředku nebo o podání mimořádného opravného prostředku. Stejně tak je může postoupit orgánu oprávněnému k přezkoumání postupu orgánu činného v trestním řízení nebo orgánu příslušnému k vyřízení stížnosti. V těchto případech se nevydává rozhodnutí podle 159a trestního řádu. Podatele je však nutno o učiněném opatření vždy vyrozumět. 261

263 Vyhodnotí li státní zástupce podání jako trestní oznámení, které obsahuje základní skutečnosti umožňující učinit závěr o podezření ze spáchání skutku, který lze posoudit jako trestný čin předá toto trestní oznámení nebo jiný podnět k trestnímu stíhání, věcně a místně příslušnému policejnímu orgánu, který je příslušný k postupu před zahájením trestního stíhání.součástí tohoto podání bude pokyn k prověřování a k sepsání záznamu o zahájení úkonů trestního řízení. Nasvědčují-li již v této době zjištěné skutečnosti tomu, že byl spáchán trestný čin, a je-li dostatečně odůvodněn závěr, že jej spáchala určitá osoba, pokud nepřichází v úvahu dočasné odložení trestního stíhání dle 159b trestního řádu, vydá státní zástupce pokyn k vydání usnesení o zahájení trestního stíhání ( 160 odst. 1 trestního řádu). Zjistí-li státní zástupce při přijímání oznámení o podezření z trestného činu, že je nutno oznamovatele vyslechnout jako svědka nebo provést s oznamovatelem rekognici, neboť jde o neodkladný nebo neopakovatelný úkon a není možné sdělit osobě podezřelé ze spáchání trestného činu obvinění, protože její totožnost není známa, uloží policejnímu orgánu, aby výslech provedl a současně, aby o zahájení úkonů trestního řízení sepsal záznam. V souvislosti s touto skutečností navrhne soudci, aby se zúčastnil tohoto výslechu. Soudce přítomný při neodkladném či neopakovatelném úkonu není oprávněn hodnotit, zda jde o neodkladný či neopakovatelný úkon, toto hodnocení přísluší až procesnímu soudci. 130 Soudce v tomto případě hraje roli pouze garanta zákonnosti úkonu. V přípravném řízení je k povaze úkonu rozhodující stanovisko státního zástupce. Návrh na provedení úkonů dle ustanovení 158a trestního řádu nemusí splňovat po formální stránce žádné náležitosti. Do působnosti státního zastupitelství spadá i výkon dozoru nad dodržováním právních předpisů v místech, kde se vykonává vazba, trest odnětí svobody, ochranné léčení, ochranná nebo ústavní výchova a v jiných místech, kde je podle zákonného oprávnění omezována osobní odst. 2 písm. b) trestního řádu 262

264 svoboda. Vedle toho se státní zastupitelství podílí na prevenci kriminality a poskytování pomoci obětem trestných činů. Státní zástupci nejsou činní pouze v trestním řízení. Do činnosti státního zastupitelství spadají i úkony vyplývající z jeho působnosti v netrestním řízení. Např. oprávnění státní zástupce vyplývající u ustanovení 35 odst. 1, 2 OSŘ, povinnost státního zástupce dle 90 odst. 1 z. č. 218/2003 Sb. odpovědnosti mládeže za protiprávní činy a o soudnictví ve věcech mládeže a o změně některých zákonů (zákon o soudnictví ve věcech mládeže), 42 zákona o státním zastupitelství. Doc. JUDr. Karel SCHELLE, CSc. Právnická fakulta Masarykovy univerzity Brno Česká republika JUDr. Jana ČUHELOVÁ Státní zastupitelství Brno-venkov Česká republika 263

265 MOŽNOSTI DEFINOVANIA KORUPCIE Marcela TÓTHOVÁ Abstrakt: Korupcia sústavne predstavuje jeden z najzávažnejších a najnebezpečnejších celospoločenských resp. globálnych problémov. Základom kontroly tohto negatívneho spoločenského javu je detailné poznanie jeho podôb, prejavov, foriem a celkovo poznanie jeho obsahu. Vzhľadom na vysokú variabilitu korupcie, enormnú schopnosť adaptovať sa na nové spoločenské podmienky a taktiež vzhľadom na rozmanitosť foriem a spôsobov konania, ktoré zahŕňa, komplexné, univerzálne a exaktné definovanie tohto pojmu nie je v súčasnosti nie len že vhodné, ale ani možné. Korupciu je tak možné poznávať prostredníctvom obsahu čiastkových definícií, ktoré sa opierajú o rôzne prístupy k vnímaniu tohto javu. Taktiež je ich možné diferencovať podľa oblasti výskytu korupcie, podľa intenzity a pravidelnosti jej výskytu, podľa dopadu na spoločnosť (na jej členov), podľa povahy vzťahov subjektov korupčného vzťahu či podľa ich motivácie. Aj napriek tomu, že ide iba o čiastkové definície korupcie, pomocou nich je možné pomerne detailne poznávať jednotlivé prejavy, ktoré korupčné konanie môže nadobúdať a tak voliť a kombinovať najvhodnejšie, najefektívnejšie a najúčinnejšie nástroje kontroly tohto javu (jeho čiastkových aspektov foriem, druhov). Kľúčové slová: korupcia, definovanie korupcie, prístupy k definovaniu korupcie, druhy korupcie a ich definície. 1 K POJMU KORUPCIA Korupcia predstavuje jeden z najzávažnejších a najaktuálnejších celospoločenských, globálnych javov. Už veľmi dávno ju nie je možné obmedzovať na hranice konkrétnych štátov či kontinentov, na určité sféry či oblasti, nakoľko stihla preniknúť skutočne do všetkých geografických i štrukturálnych oblastí života našej spoločnosti. Odhliadnuc od jej 264

266 rozlišovania v oblasti súkromnej a v oblasti verejnej, všeobecne je pod ňu možné subsumovať celý rad javov, foriem či prejavov, ku ktorým je možné pomerne ľahko priradiť prívlastok,,korupčné a takto je ich možné identifikovať. Definovanie pojmu,,korupcia, ktorý je vo svojej podstate komplexom vysoko rozmanitých a veľmi špecifických vzťahov, je pomerne náročné. Táto náročnosť je zdôvodnená nie len komplexom vzťahov, ktoré ju tvoria (radom odlišných, no vzájomne súvisiacich a prepojených problémov, ktoré si vyžadujú rozdielny, no predsa len v niektorých otázkach spoločný prístup a riešenie), ale taktiež aj existenciou rozdielov medzi právnym a všeobecne rozšíreným definovaním tohto pojmu a rozdielnosťou právnych úprav a verejnej mienky v otázkach šírky korupcie (teda v otázkach toho, čo už alebo ešte je korupčné konanie a toho, čo takúto povahu už alebo ešte nemá). V rôznych zdrojoch sa stretávame preto s rôznymi definíciami korupcie so širšími či užšími, exaktnejšími či voľnejšími. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že korupcia je vysoko špecifickým javom, ktorý má množstvo vysoko variabilných podôb a foriem, prejavov. Taktiež je nevyhnutné mať na zreteli enormnú schopnosť korupcie adaptovať sa na nové podmienky a na vyvíjajúce a rozvíjajúce sa prostredie (technický, technologický a informačný rozvoj spoločnosti). Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je univerzálne, exaktné a jednotné definovanie korupcie ani len možné a ani vhodné. O rozdieloch právnych úprav a vnímania korupcie, ktoré taktiež vplývajú na nemožnosť univerzálneho zadefinovania tohto pojmu, ani nehovoriac. Plne rešpektujúc tento záver (o nemožnosti univerzálneho definovania korupcie), je možné uviesť viacero z hľadiska šírky rôznych definícií korupcie v závislosti od oblastí výskytu alebo v závislosti od foriem správania sa a prejavov, ktoré je možné považovať za korupčné. Aj napriek tomu, že nemožno hovoriť o komplexnom a exaktnom vyjadrení korupcie ako takej, ich výhodou je pomerne presné, detailné a na podmienky konkrétnych oblastí či iných zdôrazňovaných aspektov korupcie špecifikované popísanie obsahu tohto pojmu. 265

267 2 DEFINOVANIE KORUPCIE V závislosti od miery všeobecnosti sa v literatúre stretávame s viacerými definíciami korupcie a to od veľmi (až nadmerne) stručných až po také, ktoré korupciu vnímajú veľmi široko. Na jednej strane spektra stoja tiež legálne resp. právne definície korupcie (užšie vymedzenie) a na strane druhej definície opierajúce sa o verejnú mienku (širšie vymedzenie). Určenie toho, čo je a čo už resp. ešte nie je korupčným konaním, je v mnohých prípadoch veľmi problematické a často aj nanajvýš diskutabilné. Užšie definície korupcie zahŕňajú také konania, pri ktorých je možné jednoznačne určiť, že určité formy správania sa majú korupčnú povahu a takto budú postihované. Pri širších definíciách platí, že ich obsahom sú aj niektoré ďalšie konania, ktoré môžu byť za určitých okolností problematické (pri ich subsumovaní pod korupčné konanie), nakoľko sa nedajú celkom jasne, presne a bez zhodnotenia ďalších kritérií posúdiť. Právne definovanie korupcie sa opiera o zákonné vymedzenie korupcie v danom právnom poriadku resp. v konkrétnom predpise (v Trestnom zákone, zákon č. 300/2005 Z.z. v platnom a účinnom znení). Vzhľadom na jasnosť a exaktnosť vymedzenia, ide o jedno z najjednoduchších definovaní korupcie všeobecne. V zmysle tohto vymedzenia sa korupčné konanie považuje za deviantné správanie sa, teda správanie, ktoré sa líši od právom dovolených foriem správania sa. Korupcia tu predstavuje odchýlenie sa od právnej normy, teda správanie sa, ktoré porušuje platné a účinné normy resp. právne predpisy. Problémom právneho definovania korupcie je, že deviantné správanie sa, ktoré je jeho podstatou, nie je vždy, v každom prípade potrebné resp. nevyhnutné postihovať prostriedkami trestného práva. A práve normami trestného práva je v našich podmienkach korupcia (a jednotlivé jej formy) postihovaná. Popri trestnom práve však existujú a riziko postihu nevhodných aktivít zvyšujú aj normy z iných právnych oblastí resp. z iných odvetví (napr. normy pracovného práva či správneho práva) a za takéto 266

268 správanie je vyvodzovaná aj iná ako trestnoprávna zodpovednosť, typicky zodpovednosť politická. Definovanie korupcie na základe verejnej mienky je podstatne zložitejšie ako jej definovanie právne. Platné pravidlá správania sa (právne normy) nedokážu totiž zahrnúť (pokryť) všetky konania, ktoré sú na základe verejnej mienky považované za korupčné resp. ktorým je takto priznávaný korupčný status, charakter. Príkladom tohto je situácia, ktorá nastala v roku 1995, kedy sa s cieľom zvyšovania záujmu na oznamovaní korupčných trestných činov z trestnoprávnych ustanovení vynechali skutkové podstaty podplácania a nepriameho podplácania. Snaha napomôcť odhaľovaniu korupcie, podporiť (zvýšiť) jej oznamovanie viedli k tomu, že hoci sa podplácanie považovalo za nemorálne, právne bolo aprobované, dovolené. Uvedený cieľ sa však ani prostredníctvom tohto kroku nepodarilo naplniť a tak v roku 1999 bolo podplácanie i nepriame podplácanie opätovne začlenené medzi korupčné trestné činy (ako skutkové podstaty trestných činov korupcie). Korupciu je možné vnímať ako odchýlku od etických noriem alebo ako správanie sa, ktoré sa prieči, obchádza či poškodzuje verejný záujem. Pre etiku, ako aj pre verejný záujem je súhrnne charakteristické, že ide o veľmi vágne pojmy. Verejná mienka v tejto oblasti je tak ťažšie definovateľná, no zároveň aj veľmi dôležitá, keďže vyjadruje nie len to, ako je, ale najmä to, ako by mala byť korupcia zadefinovaná. Práve verejná mienka má schopnosť posúvať hranice medzi akceptovateľným a neakceptovateľným korupčným konaním, identifikovať problematické oblasti výskytu korupcie a zamerať tak nie len tvorbu, ale i používanie protikorupčných nástrojov do problémových oblastí. Jednou z najcitovanejších definícií korupcie je definícia politológa J.S. Nye-a. Ten korupciu vníma ako konanie, ktoré nie je v súlade s normami, na základe ktorých a v súlade s ktorými fungujú verejné funkcie (pozície) a to z dôvodu uprednostňovania individuálneho (súkromného) záujmu, teda záujmu týkajúceho sa jednotlivca alebo 267

269 príbuzných alebo s cieľom dosahovania osobného prospechu. 131 Toto definovanie subsumuje aktívnu i pasívnu formu korupčného správania sa, nepotizmus (klientelizmus, rodinkárstvo), spreneveru, zneužívanie právomocí i konflikty záujmov. Podľa Davida a Netta predstavuje korupcia konanie, ktoré je motivované snahou po zisku u korumpovanej osoby, ktorá porušuje právne normy tak, že poskytuje za odmenu (akéhokoľvek charakteru) korumpujúcej osobe alebo skupine osôb určité výhody (taktiež akéhokoľvek druhu) a takto môže poškodiť aj subjekty tretie (tretie osoby), ktoré na korupčnom vzťahu nie sú priamo zúčastnené. 132 Balún charakterizuje korupciu na základe určitých znakov, ktoré súhrnne vyplývajú z viacerých dostupných charakteristík korupcie. Uvádza, že pre korupciu, pre korupčné konanie sú charakteristické tieto znaky: 133 snaha o získavanie individuálnych výhod rôznej (hmotnej či nehmotnej) povahy, zásahy do verejnej správy, teda štátnej správy i samosprávy, vedomé porušovanie právnych noriem, odmeňovanie formou rôznych výhod akejkoľvek (hmotnej i nehmotnej) povahy, vysoká miera latencie korupcie. Podľa jeho názoru, vysoká miera korupcie je spojená s výhodnosťou takéhoto správania sa pre všetky zúčastnené subjekty. Prirodzene tak, ani 131 Nye, J. S.: Corruption and Political Development, A Cost-Benefit Analysis. In: Heidemer A. J., Johnston M., Levine S.. Political mcorruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers 1990, s. 963 a nasl., preklad autorky. 132 David, V., Nett, A.: Korupce v právu mezinárodním, evropském a českém. Praha : C.H.Beck, s Balún, V.: K ekonomickým príčinám korupcie: popis javu a definícia. In Kriminalistika č. 4/1999, s

270 jedna z týchto strán nebude mať záujem na odhalení takejto činnosti resp. objasnení podstaty takejto dohody. Bez ohľadu na druh, typ či formu korupcie, v každom takomto správaní sa je možné nájsť niekoľko spoločných, pre korupciu charakteristických znakov. Konkrétne v každom takomto prípade platí, že: 134 ide o vzťah dvoch a viacerých subjektov (korumpujúca osoba, osoba korumpovaná, sprostredkovateľ, tretia osoba), tento vzťah má výmennú povahu, teda pre všetky zúčastnené subjekty prináša určité výhody (akejkoľvek povahy), v každom prípade ide o vzťahy súvisiace s obstarávaním vecí všeobecného záujmu alebo vecí inštitucionálneho charakteru, ako korumpujúci subjekt vystupuje spravidla osoba s určitým postavením, s určitými právomocami, funkciami, okrem protiprávnosti tohto konania treba uviesť, že ide o správanie sa, ktoré je neetické, nemorálne. Korupciu je možné vnímať aj ako zneužívanie moci nad cudzím alebo zvereným majetkom alebo právami s cieľom (za účelom) získavania osobných, súkromných výhod. 135 Pre túto definíciu je charakteristické, že sa pokúša vystihnúť podstatu korupcie vo verejnom i súkromnom sektore. Opiera sa o poznanie, že ku korupčnému konaniu môže dochádzať všade tam, kde dochádza k nepriamemu výkonu zverených úloh alebo práv. Poverená osoba koná v mene inej osoby a rozhoduje o právach a majetku. Výhody súkromného charakteru prináležia nie len osobe, ktorá takto konala, ale sú to aj výhody, ktoré mohla získať pre svojich príbuzných či pre určitý okruh osôb, ktoré sa okolo nej pohybujú. Za nevýhodu tohto vnímania korupcie sa považuje skutočnosť, že existencia tohto pôvodného 134 Chmelík, J.: Pozornost, úplatek a korupce. Praha : Linde, s Becker, G., Stigler, G.: Law Enforcement, Malfeasance and the compensation of Enforcers. In Journal of Legal Studies, č. 1/1974, s. 1 19, preklad autorky. 269

271 vzťahu, jeho povaha a charakter sa často pri mnohonásobných, hierarchických vzťahoch stráca. Využitie tejto definície prichádza do úvahy najmä v prípadoch, kedy sa skúmajú konkrétne organizačné vzťahy medzi dvomi vopred presne identifikovanými subjektmi, v ktorých jeden z nich je poverený druhým na výkon určitých aktivít na podklade presne určeného, vymedzeného kontraktu. Podľa výstupov Ázijskej rozvojovej banky sa pod korupciu subsumuje správanie sa osôb v súkromnom či verejnom sektore, pri ktorom dochádza k nevhodnému či nezákonnému obohacovaniu sa, prípadne k nevhodnému alebo nezákonnému obohacovaniu blízkych osôb a to v dôsledku zneužitia verejnej moci, ktorá bola týmto osobám zverená. Ak by sme mali korupciu obmedzovať iba na verejný sektor (čo je možné iba teoreticky, nie reálne), tak je možné vnímať ju ako zneužitie verejného úradu (funkcie) na osobné, súkromné či individuálne účely. 136 Takéto definovanie korupcie, preferované najmä Svetovou bankou, je veľmi stručné. Konkrétnejšie ide o správanie sa osôb, ktoré predstavuje odklon od formálnych povinností plynúcich z verejnej služby kvôli získavaniu osobného, finančného či statusového prospechu. 137 Je úplne irelevantné, či z takéhoto správania sa získavajú prospech samotné osoby s postavením verejných úradníkov, alebo osoby im blízke, príbuzné. Veľmi podobne definuje korupciu aj Transparency International, teda ako zneužitie zverenej moci na súkromné účely, alebo na získanie súkromného prospechu. Korupcia je správanie sa, ktoré sa odkláňa od oficiálnych povinností, ktoré vyplývajú z verejných pozícií na účely súkromného obohacovania sa, získavania určitého postavenia alebo s cieľom porušenia predpisov, ktoré zakazujú využívanie určitých druhov vplyvu na osobné resp. súkromné 136 Bardhan, P.: Development Theory: Trends and Challenges. In Salimomo, A. ed. all.: Road Maps to Prosperity: Essays on Growth and Development. Arbor, A., University od Michigan Press, 1996, s. 8 a nasl., preklad autorky 137 Heidenheimer, A., J., Johnston, M., Levine, V.: Political corruption: A Handbook. New Brunswick, Transition Publischers, 1989, s. 22 a nasl., preklad autorky 270

272 účely. Podstata korupcie sa dotýka nie len peňazí, ale aj moci. Ide o využívanie výhod plynúcich z určitého postavenia v systéme štátnej moci alebo s týmto postavením spojeného spoločenského statusu a to bez ohľadu na to, akými formami, metódami či spôsobmi boli získané. V zásade ide o všetky formy a spôsoby konania, ktoré sú spôsobilé oslabiť verejnú správu, spôsobiť neschopnosť postupovať vo verejnom záujme, konať v rozpore s ním alebo nekonať vôbec tak, aby sa uspokojovali osobné potreby a záujmy. 138 Ide o zaujímavé, no pomerne extenzívne definovanie korupcie, pri ktorom nie je možné vylúčiť, že sa pod neho subsumujú aj konania, ktoré sú celkom legálne. Podľa čl. 8 Konvencie proti medzinárodnému organizovanému zločinu sa definuje korupcia ako,,sľub, ponuka alebo poskytnutie, či už priamo alebo nepriamo, neprimeraných výhod štátnemu úradníkovi alebo inej osobe tak, aby táto osoba nekonala v súlade so svojimi oficiálnymi povinnosťami. 3 PRÍSTUPY K VYMEDZENIU KORUPCIE A Z NICH PLYNÚCE DEFINÍCIE Korupciu je možné definovať z viacerých hľadísk, z viacerých uhlov pohľadu, viac či menej všeobecne alebo konkrétne, prostredníctvom charakteristických znakov a tiež v závislosti od rôznych autorov. Odhliadnuc od konkrétnych druhov a foriem korupcie, ktoré je možné špecificky, detailne definovať, k vymedzeniu korupcie ako takej (teda všeobecne) existuje viacero prístupov. Taktiež aj z nich plynú viaceré, viac či menej výstižné, definície korupcie. Frič napríklad charakterizuje korupciu ako 139 : deviantné správanie sa patologické správanie sa 138 Rimský, V.: Bureaucracy, Clientage and Corruption in Russia. In Social sience, č. 2/2002, s , preklad autorky 139 Frič, P. a kol.: Korupce na český zpúsob. Praha : G plus G, 1999, s. 13 až

273 ako prostriedok maximalizácie zisku a ako sociálny problém. Korupcia ako deviantné správanie sa tento prístup sa opiera o Nyovu definíciu korupcie ako správania sa, ktoré sa z dôvodu dosahovania osobných, úzko skupinových finančných alebo statusových ziskov odchyľuje od formálnych povinností vyplývajúcich z verejnej úlohy alebo prekračuje (ide nad rámec, obchádza či inak nerešpektuje) normy proti výkonu istého typu súkromného vplyvu. 140 Deviantným je také správanie sa, pri ktorom osoby zastávajúce verejné funkcie zneužívajú svoje postavenie a oprávnenia, právomoci, ktoré z nich plynú. Najčastejšie ide o zneužívanie právomoci verejného činiteľa na osobné, individuálne účely. Z pohľadu klasifikácie korupčného konania je rozhodujúci moment, kedy verejný činiteľ prekračuje svoje právomoci a normy vzťahujúce sa na jeho postavenie a funkciu na súkromné, osobné účely (osobný, súkromný zisk). V tomto prípade nie je možné vychádzať z veľmi úzkeho legálneho ponímania korupcie, ktorej základom je porušenie právnych noriem. Na postavenie a činnosť verejných činiteľov sa rovnako vzťahujú aj viaceré podzákonné normy a v konečnom dôsledku aj normy interné, úradnícke. Ani tieto nemôžu, prirodzene, odporovať právnemu poriadku. V tomto zmysle je potrebné upraviť aj definíciu korupcie, pod ktorú je potrebné zahrnúť nie len porušovanie právnych noriem, ale aj ostatných formálnych pravidiel, ktoré regulujú výkon postavenia a úlohy verejných činiteľov. Takéto vymedzenie korupcie sa označuje ako public office definice. Niektorí autori takéto vnímanie korupcie rozširujú aj o normy zvykové, normy dobrého správania sa, ktoré sa stanovujú na základe verejnej mienky. Takto vzniká podstatne širšia definícia korupcie tzv. public opinion definice. 140 Ney, J., S.: Corruption and Political Development, A Cost-Benefit Analysis, In: Heidemer A. J.,Johnston M., Levine S.: Political Corruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers 1990, s , preklad autorky. 272

274 Korupcia ako patologické správanie sa tento prístup ku korupcii vychádza z jej definovania podľa Friedricha, podľa ktorého sa o korupcii dá hovoriť vždy v prípadoch, keď držiteľ právomocí, ktorý je poverený robiť určité úkony, postupy resp. je zodpovedný za fungovanie určitého úradu (funkcie), je nelegálne stimulovaný peňažnými odmenami alebo odmenami inej povahy k činnostiam, ktoré zvýhodňujú poskytovateľa odmeny a poškodzujú verejnosť a jej záujmy. 141 Patologickú povahu má také správanie, ktoré poškodzuje nie len subjekty zúčastnené, ale vo svojej podstate aj celú spoločnosť ako takú. Korupciou sa totiž zasahuje do riadneho, normálneho a nerušeného, prirodzeného stavu vecí a chodu udalostí. Miera dotknutia verejných záujmov predstavuje kritérium hodnotenia korupčnej aktivity. Takýto prístup síce vystihuje podstatu a povahu korupcie, no už len definovanie samotného verejného záujmu z hľadiska obsahu je veľmi náročné. Ďalej je potrebné v tomto prípade určiť postupnosť dotknutých záujmov (hierarchiu z hľadiska priority) a posúdiť a zhodnotiť ich poškodenie v kontexte určenia normálneho stavu veci. Určitou možnosťou je, že by o otázke obsahu verejného záujmu a miery jeho poškodenia rozhodovali súdy, čo vytvára tlak na ich nestrannosť a nezávislosť, ktoré môžu byť taktiež korupčne ovplyvnené. Korupcia ako prostriedok maximalizácie zisku (tzv. trhová definícia korupcie) tento prístup k chápaniu korupcie sa opiera o jej definovanie, podľa ktorého sa o korupcii hovorí v prípadoch, kedy,,verejný činiteľ považuje svoj úrad za obchod a zisk, ktorý z neho plynie, sa snaží maximalizovať. Tak sa tento úrad stáva jednotkou maximalizujúcou zisk. Miera jeho príjmu už nezávisí na etickom ohodnotení jeho užitočnosti pre spoločné dobro, ale na situácii na trhu a jeho talentu nachádzať bod maximálneho zisku na krivke verejného dopytu. 142 Pri podrobnejšej 141 Friedrich, C. J.: Corruption Concepts in Historical Perspective In: Heidemer A. J., Johnston M., Levine S.: Political Corruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers 1990, s , preklad autorky 142 Klaveren, J.: Corruption Concepts in Historical Perspective. In: Heidemer A. J., Johnston M., Levine S.: Political Corruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers, 1990, s , preklad autorky 273

275 analýze však možno konštatovať, že samotné definovanie korupcie (z hľadiska obsahu) v tejto definícii absentuje tak, ako aj kritéria pre posúdenie resp. vyhodnotenie určitého správania sa ako správania sa korupčného. V zmysle tejto definície sa dá povedať, že každé správanie sa verejného činiteľa, ktoré je zamerané na maximalizovanie zisku, má povahu korupčného správania sa, s čím nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Korupcia ako sociálny problém tento prístup k definovaniu korupcie vychádza z poznatku o sociálnych dopadoch korupcie, ktoré zdôvodňujú schopnosť ovplyvňovať verejnú mienku. Vo svojej podstate korupcia funguje ako sociálny systém, v ktorom sú stanovené vlastné pravidlá a podmienky hry, vlastné funkčné interné mechanizmy, ktoré vytvárajú korupčné prostredie, ktoré vplýva na správanie sa jednotlivcov a celého okolia. 4 TYPOLÓGIA KORUPCIE, JEDNOTLIVÉ DRUHY KORUPCIE Ako som už uviedla, korupcia zahŕňa celý rad foriem a spôsobov konania, ktorých súhrnné komplexné a exaktné vyjadrenie nie je, vzhľadom na rozsah a rozmanitosť, ani vhodné, ani možné. Aj z toho dôvodu sa častejšie korupcia charakterizuje podľa typických znakov, ktoré musí každé korupčné konanie vykazovať. Podstatne ľahšie a z hľadiska obsahového vymedzenia tohto pojmu aj vhodnejšie je definovanie jednotlivých jej druhov, typov či kategórií korupcie v závislosti od rôznych klasifikačných kritérií. 143 K nim sa zaraďujú kritériá členenia korupcie podľa: oblasti, do ktorej zasahuje, náhodnosti jej výskytu, povahy dopadu korupcie na spoločnosť, 143 Miller, W., L., Perceptions, Experience and Lies: What Measures Corruption and What do Corruption Measures Measure. In Measuring Corruption, London : Ashgate, 2006, s. 37, preklad autorky 274

276 miery organizovanosti, povahy vzťahu základných korupčných subjektov, motivácie konania korumpujúceho, a podľa motivácie konania korumpovaného. Korupcia podľa oblasti, do ktorej zasahuje Korupcia je vnímaná ako dobrovoľné porušovanie právnych a spoločenských noriem zo strany verejných činiteľov. Pre toto veľmi široké vnímanie je typické, že korupciu vzťahuje k verejnej oblasti, čím opomína jej možný výskyt v oblasti súkromnej. 144 Konkrétnejšie by sme mohli uviesť, že ide o dvoj- a viacstranné dobrovoľné a úmyselné protiprávne akty, ktoré sa týkajú výmeny úradného rozhodnutia, postupu alebo výsledku úradného postupu za odmenu alebo jej prisľúbenie. Povaha odmeny (finančná alebo vo forme služieb) nie je prirodzene rozhodujúca. V závislosti od oblastí rozhodovania predstaviteľov verejného sektora, v ktorých sa korupčné správanie objavuje, rozlišujeme administratívnu korupciu a politickú korupciu. Administratívna korupcia sa vyskytuje pri implementácii už existujúcej politiky. 145 Vo svojej podstate ide o obchádzanie platných a účinných právnych noriem v konkrétnej oblasti. Typickým príkladom je prednostné vydanie cestovného dokladu (prirodzene za úplatok) alebo vydanie vodičského oprávnenia osobe aj bez splnenia zákonných podmienok (taktiež za úplatok). Tento druh korupcie zahŕňa oblasť verejnej správy a často sa označuje ako korupcia nízkoúrovňová alebo bežná, pouličná. Toto označenie vyjadruje skutočnosť, že sa vyskytuje 144 Offe, C.: Political Corrupcion: Conceptual and Practical Issues. In Kornai, J., Rose- Ackermann: Problems of Post Socialist Transition. Basingstoke: Palgrave, 2004, s. 72, preklad autorky 145 Hellman, J., S., Jones, G., Kaufmann, D.: Seize the State, Seize the Day. Washington, DC: The World Bank Institute, 2000 (k tomu pozri zdroj: preklad autorky 275

277 v bežnom styku občanov s verejnými orgánmi (ich predstaviteľmi) a pri poskytovaní verejných služieb (školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo a pod.). Politická korupcia zahŕňa najrôznejšie formy a spôsoby ovplyvňovania tvorby legislatívy alebo regulácie vnútroštátnej politiky s cieľom ich prispôsobenia vlastným potrebám a záujmom. Prirodzene, že tieto formy a spôsoby ovplyvňovania tvorby a regulácie majú korupčný charakter. Často sa v tejto súvislosti hovorí o ovládaní štátu podnikateľskými subjektmi. Tento druh korupcie sa vyskytuje na vyšších úrovniach politického systému. Ide o také prípady, kedy priamo politickí predstavitelia, ktorí sú oprávnení na vytváranie právnych noriem, zneužívajú svoju politickú moc s cieľom získania, udržania či rozvíjania vlastného majetku či iného takéhoto prospechu. Korupcia podľa náhodnosti jej výskytu V závislosti od toho, či korupcia predstavuje náhodný jav v podobe osobného zlyhania alebo či ide o systémový nedostatok verejného sektora, o systémovú, štrukturálnu vlastnosť tohto sektora danej oblasti či v danom štáte, rozlišujeme korupciu systémovú a korupciu individuálnu. 146 Korupcia individuálna (venal corruption) zahŕňa také situácie, kedy jednotliví úradníci alebo ich menšia skupina zneužíva svoje monopolné postavenie s cieľom získavania plnení v podobe úplatkov. Systémová korupcia je prípadom zlyhania celého systému (nie len jednotlivca) a tiež pravidiel, na ktorých je jeho fungovanie postavené. Ide o extrém, v ktorom sa korupčné správanie stáva neoddeliteľnou súčasťou systému, jeho bežnou súčasťou. V dôsledku tohto sa v podstate vyvracia definícia korupcie ako javu, ktorý je odklonom od bežného, klasického spôsobu správania sa. 146 Klitgaard, R., Maclean-Abaroa, R., Parris, H., L.: Corrupt Cities A practical Guide to cure and Prevention. Oakland : Institute for Contemporary Studies, 2000, s. 12 a nasl., preklad autorky 276

278 Korupcia podľa povahy dopadu na spoločnosť Podľa tohto kritéria sa rozlišuje tzv. veľká korupcia a malá (drobná) korupcia. V oboch prípadoch ide o škodlivé a protiprávne konania, no ich dopad na spoločnosť je rôzny. 147 S malou korupciou (petty corruption) sa jednotlivci stretávajú bežne, každodenne, teda sa ich priamo dotýka. Dopadá priamo na stav ich financií, keďže v dôsledku tohto druhu korupcie musia jednotlivci dávať časť svojich príjmov v podobe úplatkov. Ich finančnú situáciu teda zhoršuje resp. zmenšuje ich majetok. Do tejto skupiny zaraďujeme úplatky v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, pri poskytovaní služieb vo verejnom sektore (vydávanie povolení, potvrdení) a pod. Citeľnosť dopadu na jednotlivcov je v tomto prípade závislá od sumy disponibilných príjmov mesačne, s ktorými jednotlivci disponujú. Prirodzene tu platí pravidlo nepriamej úmernosti, teda čím sú nižšie mesačné disponibilné príjmy jednotlivca, ním citeľnejšie na jeho situáciu táto korupcia dopadá. Veľká korupcia (grand corruption) dopadá na jednotlivcov síce iba nepriamo, no v porovnaní s korupciou malou, vynakladané sú pri nej podstatne vyššie čiastky. Nepriamy dopad je potrebné vnímať tak, že jednotlivci neposkytujú priamo časť svojich mesačných príjmov v podobe úplatkov tak, ako bolo uvedené vyššie. Najčastejšie sa s týmto druhom korupcie stretávame pri verejnom obstarávaní, verejných dražbách. Typickým príkladom je predražovanie sa stavieb či iných služieb, v dôsledku čoho sa odčerpávajú financie, ktoré je potrebné vynaložiť na iné účely a tieto je následne potrebné pokryť iným spôsobom. K tomuto druhu korupcie je možné zaradiť napríklad takéto formy správania sa: - sprenevera verejných zdrojov, - ekonomicky a hospodársky neefektívne užívanie verejných zdrojov, 147 Sičáková-Beblavá, E., Beblavý, M.: Prístupy k definovaniu korupcie. In Sociológia 39, č. 4/2007, s. 322 a nasl. 277

279 - súkromné obohacovanie sa v procese privatizácie - zneužívanie verejnej moci pri udeľovaní verejných zákaziek, - prideľovanie monopolných a kvázi monopolných licencií, - klientelizmus, - zisk dôležitých a nedostupných informácií a ďalšie. Korupcia podľa miery organizovanosti Ako vyplýva už z označenia tohto kritériá, rozlišujeme korupciu organizovanú a korupciu chaotickú, pričom vo svojej podstate ide o vzájomné protiklady. 148 Chaotická korupcia (nesyndikovaná) je typická neorganizovaným systémom, teda nie je jasné, kto a v akej výške úplatok očakáva a ani len to, že nebude potrebné ďalšie dodatočné plnenia (pre iné osoby) a že úplatne získavané plnenia budú reálne poskytnuté. Na opačnej strane sa uvádza korupcia organizovaná (syndikovaná), ktorá sa realizuje na základe konkrétnych pravidiel. To v podstate znamená, že je jasné, kto komu poskytuje úplatok a v akej výške za konkrétne plnenia. Korupcia podľa vzťahu subjektov - korumpovaného a korumpujúceho Podľa tohto kritéria sa rozlišuje korupcia interná a korupcia externá. 149 Interná korupcia sa odohráva vo vnútri inštitúcie, organizácie a jej hlavnými subjektmi sú osoby pochádzajúce taktiež z nej vnútra (teda nie tretie subjekty ani klienti). V dôsledku internej korupcie dochádza k poruchám v chode inštitúcie, k neschopnosti riadiť vlastných zamestnancov, k problémom spojeným s vynakladaním a alokáciou 148 Mauro, P.: Corruption, causes, Conseqeunces and Agenda for Further Research. Finance and Develompemnt, 1998, dostupné na preklad autorky 149 Klitgaard, R., Maclean-Abaroa, R., Parris, H., L.: Corrupt Cities A practical Guide to cure and Prevention. Oakland: Institute for Contemporary Studies, 2000, s. 12 a nasl., preklad autorky 278

280 prostriedkov a pod. Na externej korupcii sa podieľajú jednak samotné inštitúcie (ich predstavitelia) na jednej strane a na strane druhej vystupujú iné subjekty. Typickým príkladom tohto druhu korupcie sú korupčné praktiky inštitúcie vo vzťahu k dodávateľom, odberateľom alebo aj poskytovateľom, prípadne korupčné nakladanie s dôvernými informáciami vo vzťahu k tretím subjektom. Korupcia podľa motivácie konania korumpujúceho subjektu Je nepochybné, že určité situácie sú podstatne viac náchylné na korupčné správanie sa, ako niektoré iné. Poskytovanie úplatkov nie je samoúčelné, ale zakladá sa na určitých motívoch. Ich poznanie nám umožňuje rozlíšiť niekoľko druhov korupcie: korupciu s cieľom vyrovnania ponuky a dopytu, korupciu ako motivačný prvok, korupciu s cieľom zníženia nákladov a korupciu ako prostriedok na umožňovanie kriminálnych aktivít alebo na účely získavania neoprávnených výhod. 150 Korupcia smerujúca k vyrovnaniu ponuky a dopytu je prostriedkom na vyrovnanie trhovej nerovnováhy. Ide o prípady, kedy dopyt na trhu prevyšuje dostupnú ponuku, v dôsledku čoho sa niektoré subjekty uchyľujú ku korupčnému obstarávaniu dopytovaných tovarov či služieb. Rovnako aj v oblasti verejnej vo verejnom sektore sú poskytované rôzne tovary a služby a to aj za ceny, ktoré sú nižšie v porovnaní s cenami trhovými. Subjekty tu vystupujúce majú tiež oprávnenie rozhodovať o ich prerozdelení resp. pridelení. Prirodzene, tieto procesy by sa mali realizovať podľa vopred určených a jasných kritérií. Niektoré podnikateľské subjekty sú ochotné korupčnými praktikami (za poskytnutie úplatku) získavať prístup k tovarom či službám, ktoré sú cenovo výhodnejšie v porovnaní s trhovými cenami. Veľmi dobrým príkladom je oblasť zdravotníctva či školstva. Korupcia ako motivačný prvok v tomto prípade je úplatok určitým bonusom, určitou výhodou pre pracovníkov verejného sektora. 150 Rose Ackermann, S.: Corruption and Government: Causes, Consequences and Reform. Cambridge : Cambridge University Press, 1999, 37 a nasl., preklad autorky 279

281 V niektorých prípadoch (v krajinách, kde je verejná správa finančne slabo zabezpečená) sú títo totiž nedostatočne finančne motivovaní na to, aby si riadne plnili svoje pracovné, úradné povinnosti za zákonom stanovených podmienok a podľa takýchto pravidiel. Úplatky tu pôsobia ako jedna z možností zvyšovania príjmov a tento faktor je rozhodujúci pre vznik a ochotu úradníkov zapájať sa do korupčných aktivít. Nie vo všetkých prípadoch je však korupcia verejnej správy dôsledkom nízkeho finančného zabezpečenia, keďže tento aspekt nie je vždy rozhodujúci. Niektorí jednotlivci, prípadne aj podnikateľské subjekty (prostredníctvom predstaviteľov oprávnených vystupovať a konať v ich mene navonok) sú ochotní korupčne obstarávať uprednostnenie oproti ostatným (napr. pri vybavovaní povolení, získavaní potvrdení, zápisoch a pod.) alebo kvalitnejšie služby v porovnaní s ostatnými. Korupcia smerujúca k znižovaniu nákladov sa týka platieb a plnení, ktoré vo vzťahu k súkromnému sektoru určuje a vymáha sektor verejný. Typicky ide o oblasť daní, odvodov sociálneho zabezpečenia, platenie cla a pod. Snaha o znižovanie týchto povinných platieb nezriedka vedie ku korupčnému správaniu sa. Dá sa povedať, že čím väčšou mierou voľnosti rozhodujúci subjekt disponuje, tým je priestor na korupciu väčší, otvorenejší. O rovnaký prípad môže ísť v prípadoch pokút, kde korupčné správanie sa vedie k ich znižovaniu či úplnej eliminácii (nevybratiu, neuloženiu). Korupcia smerujúca k umožňovaniu kriminálnych aktivít, k získavaniu neoprávnených výhod smeruje k zakrytiu trestnej činnosti (na korupčnom základe získanou podporou, dohodou s príslušníkmi Policajného zboru či sudcov). Popri zakrývaní trestnej činnosti sa takouto formou obstaráva aj udržiavanie si monopolu určitých činností na nelegálnom trhu. Úplatky je možné z pohľadu motivácie ich poskytovania či prijímania členiť na úplatky útočné a úplatky obranné. Pre obranné úplatky je typické, že sa vzťahujú na situácie ako je napr. nákup určitých povolení na 280

282 výkon konkrétnych činností po tom, čo sa táto vyhlásila za nelegálnu, protiprávnu či zakázanú. Úplatne sa získavajú povolenia činností, ktoré boli postavené mimo legálnej roviny. Úplatky smerujúce k získavaniu, k dosahovaniu exkluzívnejších, kvalitnejších povolení, v dôsledku čoho nebudú môcť iné subjekty pôsobiť v tejto oblasti, sa označujú ako úplatky útočné. V podstate ide o,,platbu za získanie monopolného, výhradného či výlučného postavenia, pozície. Korupcia podľa motivácie konania korumpovaného subjektu Z pohľadu poznania druhov korupcie je dôležité aj poznanie motivácie subjektov, ktoré úplatky prijímajú (žiadajú, nechajú si sľúbiť). Na jednej strane ide o korupciu z núdze a na strane druhej o korupciu z nenásytnosti 151. Korupcia z núdze (corruption from need) je typická pre krajiny s nízkymi príjmami vo verejnej správe. Korupčne obstarávané plnenia vlastne predstavujú jeden z prostriedkov zvyšovania príjmov (o nelegálnu zložku) a zároveň zabezpečovania prežitia. Také miesta vo verejnom sektore, kde je iba minimálna možnosť získať úplatky, ostávajú neobsadené a naopak, pozície, kde je táto možnosť vysoká, sú veľmi žiadané. Je potrebné mať na zreteli, že finančný prvok nie je vždy rozhodujúcim z pohľadu vzniku a preferencie korupčného správania sa. Ani kvalitné finančné ohodnotenie pracovnej pozície nie je automaticky zárukou, že konkrétne subjekty sa nebudú korupčne správať, že nebudú zneužívať svoje postavenie, pozície a komplex povinností a oprávnení, ktoré im z nich vyplývajú. V tomto prípade hovoríme o druhom extréme, ktorým je korupcia z nenásytnosti (corruption for greed). 151 Rose Ackermann, S.: Corruption and Goverment.: Causes, Consequences and Reform. Cambridge : Cambridge University Press, 1999, 41 a nasl., preklad autorky 281

283 5 ZÁVEROM Korupcia sústavne predstavuje veľmi aktuálny, nebezpečný jav, ktorý je úplne opodstatnene označovaný za celospoločenský, globálny problém. Takto ho vnímajú nie len viaceré nadnárodné dokumenty venujúce sa tomuto a súvisiacim problémom, ale aj právne poriadky jednotlivých štátov, najmä odvetvia verejného práva. Táto skutočnosť je rovnako viditeľná aj vo viacerých aktivitách (nadnárodnej i vnútroštátnej povahy), ktoré sú zamerané na kontrolu korupcie vo všetkých jej podobách, formách a prejavoch. Je dôležité si uvedomiť, že základom akýchkoľvek úvah o kontrole korupcie je dokonalé poznanie tohto javu, jeho druhov, foriem a prejavov. Z tohto pohľadu sa vymedzenie samotného pojmu,,korupcia javí ako zásadné a kľúčové. Iba na základe neho je totiž možné voliť vhodné preventívne i represívne nástroje, ktoré povedú k efektívnej a účinnej kontrole tohto druhu kriminality. Korupcia však vo svojej podstate predstavuje veľmi špecifický, vysoko adaptabilný a variabilný jav, ktorý môže nadobúdať celý rad najrôznejších, veľmi rozmanitých foriem a podôb. Vzhľadom na túto variabilitu, adaptabilnosť a rozmanitosť korupcie ako takej, je možné jednoznačne súhlasiť s názorom, že exaktné a komplexné definovanie tohto javu nie je možné a ani vhodné. Takýmto, čo aj najvýstižnejším zadefinovaním korupcie, by došlo iba k obmedzeniu, ohraničeniu tohto pojmu do budúcna, čo možno považovať za nevhodné a nežiaduce. Navyše, vo svojej podstate by išlo o veľmi všeobecnú definíciu, ktorá by nedokázala zohľadniť osobitosti niektorých druhov či foriem korupcie, neumožňovala by pod pojem korupcie zaradiť nové, budúce formy korupčného správania sa a neposkytovala by jednoznačnú odpoveď na otázku, do kedy je ešte možné určité konanie považovať za právne aprobované, a od kedy už možno hovoriť o konaní právne reprobovanom korupčnom. Vzhľadom na tieto problémy je podstatne vhodnejšie, výstižnejšie a efektívnejšie definovanie korupcie z hľadiska typických znakov, ktoré toto konanie musí vždy vykazovať a veľmi 282

284 špecifické definovanie korupcie z hľadiska rôznych klasifikačných kritérií (podľa jej druhov, foriem, dopadov, miery či intenzity a oblasti výskytu a pod.). Definovanie korupcie na základe zovšeobecnenia znakov, ktoré musí každé takéto konanie vykazovať, umožní aj do budúcna určité konania na základe posúdenia ich prítomnosti, subsumovať pod pojem korupcie. Rovnako tak napomôže rozlíšeniu od kedy sa určité konanie už považuje za korupčné, resp. do kedy určité konanie ešte korupčné nie je. V konečnom dôsledku, definovanie jednotlivých druhov, typov a foriem korupcie umožňuje detailné poznávanie jednotlivých jej špecifických prejavov, čo napomáha pri hľadaní vhodných nástrojov (a ich kombinácií) s cieľom efektívnej a účinnej kontroly tohto negatívneho celospoločenského javu. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. Balún, V.: K ekonomickým príčinám korupcie: popis javu a definícia. In Kriminalistika č. 4/ Bardhan, P.: Development Theory: Trends and Challenges. In Salimomo, A. ed. all.: Road Maps to Prosperity: Essays on Growth and Development. Arbor, A., University od Michigan Press, Becker, G., Stigler, G.: Law Enforcement, Malfeasance and the compensation of Enforcers. In Journal of Legal Studies, č. 1/ David, V., Nett, A.: Korupce v právu mezinárodním, evropském a českém. Praha: C.H.Beck, Frič, P. a kol.: Korupce na český zpúsob. Praha : G plus G, Friedrich, C. J.: Corruption Concepts in Historical Perspective In: Heidemer A. J., Johnston M., Levine S.: Political Corruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers Heidenheimer, A., J., Johnston, M., Levine, V.: Political corruption: A Handbook. New Brunswick, Transition Publischers,

285 8. Hellman, J., S., Jones, G., Kaufmann, D.: Seize the State, Seize the Day. Washington, DC: The World Bank Institute, 2000 (k tomu pozri zdroj: 9. Chmelík, J.: Pozornost, úplatek a korupce. Praha : Linde, Klaveren, J.: Corruption Concepts in Historical Perspective. In: Heidemer A. J., Johnston M.,Levine S.: Political Corruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers, Klitgaard, R., Maclean-Abaroa, R., Parris, H., L.: Corrupt Cities A practical Guide to cure and Prevention. Oakland : Institute for Contemporary Studies, Mauro, P.: Corruption, causes, Conseqeunces and Agenda for Further Research. Finance and Develompemnt, 1998, (k tomu pozri zdroj: Miller, W., L., Perceptions, Experience and Lies: What Measures Corruption and What do Corruption Measures Measure. In Measuring Corruption, London: Ashgate, Nye, J. S.: Corruption and Political Development, A Cost-Benefit Analysis. In: Heidemer A. J., Johnston M., Levine S.. Political mcorruption. A Handbook, New Brunswick, New Jersey, Transition Publishers, Offe, C.: Political Corrupcion: Conceptual and Practical Issues. In Kornai, J., Rose-Ackermann: Problems of Post Socialist Transition. Basingstoke: Palgrave, Rimský, V.: Bureaucracy, Clientage and Corruption in Russia. In Social sience, č. 2/ Rose Ackermann, S.: Corruption and Goverment.: Causes, Consequences and Reform. Cambridge : Cambridge University Press,

286 18. Sičáková-Beblavá, E., Beblavý, M.: Prístupy k definovaniu korupcie. In Sociológia 39, č. 4/2007. JUDr. Marcela TÓTHOVÁ, PhD. Ústav verejného práva Fakulta práva PEVŠ Tomášikova Bratislava Slovenská republika marcela.tothova@paneurouni.com 285

287 KORUPCIA V ŠPORTE Martin VLHA Abstrakt: Príspevok sa zaoberá problematikou korupcie v športe, otázkami týkajúcimi sa príčin a prejavov korupcie v športe. Príspevok poukazuje na skutočnosť, že korupcia sa vyskytuje nielen v profesionálnom športe, ale aj športe na amatérskej úrovni, rovnako tak na skutočnosť, že korupcia neobchádza žiadne športové odvetvie. Zaoberá sa aj problematikou stávkovania. Celý článok je ilustrovaný na neslávne známych korupčných prípadoch z oblasti športu. Kľúčové slová: korupcia, šport, stávkovanie, doping ÚVOD Rovnako ako aj v iných oblastiach, ani v športe nie je korupcia ničím novým. Ak by sme zašli do Grécka, kolísky športových hier, tak prípad podplácania by sme našli už v 12. storočí pred n. l. kedy Damonikos, otec jedného zo zápasníkov na olympijských hrách, tak túžil po synovom víťazstve, že podplatil otca jeho súpera aby ho nechal vyhrať. Ďalším prípadom je Eupolos z Thesalie, ktorý na olympijských hrách v roku 338 pred n. l. podplatil troch boxerov, aby mu umožnili vyhrať. 152 V akej intenzite a do ktorých športových odvetví korupcia zasahuje dnes je zložité určiť, dalo by sa však povedať, že preniká do všetkých športových odvetví, avšak s rôznou intenzitou. S korupciou sa stretávame nielen na úrovni profesionálneho športu, ale aj na úrovni amatérskeho. Rozdiel je len vo výške poskytovaných úplatkov, princíp korupcie je ale rovnaký. V oblasti športu je korupcia rozšírená z viacerých dôvodov. Vo 152 HOLUBOVÁ, M.: Šport nástroj diplomacie a prezentácie štátu, In: Zborník z konferencie: Významné športové podujatia v roku 2012 z pohľadu športovej diplomacie, Banská Bystrica,

288 vrcholovom športe je zrejme tým hlavným veľké množstvo finančných prostriedkov, ktoré sa v ňom pohybujú a ktoré vytvárajú na športovcov, trénerov, či funkcionárov obrovský tlak. Ďalším dôvodom napomáhajúcim rozvoju korupcie v športe je relatívna uzavretosť športového prostredia a samoregulácia športu, na čom si zakladajú jednak sami športovci, ako aj funkcionári, a preto je mimoriadne sťažená akákoľvek snaha o odhalenie prípadných korupčných konaní a informovaní verejnosti o takýchto praktikách. Tí, ktorí by chceli na takéto praktiky upozorniť sa dostávajú do veľmi komplikovanej situácie a často bývajú príslušnou komunitou vypudení. Vysokú mieru uzavretosti športových komunít a z nej vyplývajúce vyššie riziko korupcie potvrdzuje aj veľká personálna stabilita v niektorých športových funkciách, kedy niektorí funkcionári vykonávajú svoju funkciu aj 30 rokov. Korupcia v športe často krát nie je len záležitosťou malého počtu ľudí na území jednej krajiny, ale čoraz viac sa vyskytujú medzinárodné organizované skupiny. Takéto medzinárodné skupiny sa vyvinuli v posledných dvoch dekádach z malých, regionálnych, rodinne založených organizácií. Využili zmeny v právnych predpisoch, nedostatky v právnych a súdnych systémoch, otvorenie hraníc a rast voľného obchodu, všetky priame následky globalizácie. Cieľom tohto článku je bližšie priblíženie korupcie v športe so zameraním sa na otázky: Prečo aj v športe dochádza ku korupčným praktikám? Akým spôsobom sa to deje? V akých športoch sa korupcia vyskytuje? Na akých športových úrovniach je korupcia rozšírená? Je to problém len hráčov alebo aj iných osôb? Odpovede na všetky tieto otázky sú vysvetlené s akcentom na konkrétne prípady, ktoré sa v športe za posledné obdobie vyskytli. KORUPCIA V ŠPORTE V súčasnej dobe je šport jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich spoločenských odvetví a dotýka sa či už priamo alebo nepriamo každého 287

289 jedinca a každej oblasti života (politika, ekonomika, kultúra). Nepredstavuje už len zábavu, hobby, životný štýl alebo jednoducho odreagovanie sa od každodenných starostí. Vďaka mnohým faktorom sa zo športu stal tvrdý biznis, v ktorom sa objem finančných prostriedkov, ktoré ním pretečú pohybuje v obrovských číslach a kde o úspechu alebo neúspechu, zostupu alebo páde, výhre alebo prehre nerozhodujú len športové výkony, schopnosti či talent, ale čoraz častejšie práve peniaze. Aby mohol byť v súčasnosti jednotlivec alebo klub úspešný, musí mať za sebou silného sponzora, ktorý zabezpečí finančné prostriedky, a tým pádom je schopný zaplatiť dobrého trénera, kustódov, fyzioterapeutov či masérov. V prípade klubov vie nakúpiť tých najlepších hráčov, postaviť nový štadión. Recipročne za to očakáva najlepšie výkony a výsledky, aby sa mu investované finančné prostriedky nielen vrátili, ale niekoľkonásobne zhodnotili. Všetko je v poriadku, ak sa úspechy dostavia. Opačná situácia nastane, ak sa tímu nedarí a očakávané výsledky sú v nedohľadne. V takomto prípade sa naskytajú viaceré alternatívy. Asi najčastejším riešením výsledkovej krízy býva výmena trénera. Uveďme príklad hokeja, kedy je lepšie a jednoduchšie vymeniť jednu osobu ako povedzme 25 hráčov. Riešením býva aj výmena celého realizačného tímu či pokuty pre hráčov, resp. zrážky z platov alebo siahnutie na odmeny odvíjajúce sa od výsledkov. Možnosťou je tiež výpoveď pre hráča, z ktorého výkonmi nie je spokojnosť. Všetky uvedené spôsoby sú akceptovateľné ako dotknutými osobami, tak aj spoločnosťou. Horším variantom ako dosiahnuť výsledky je korupcia, ktorá má najčastejšie podobu podplácania rozhodcov, rôznych športových funkcionárov alebo iných osôb, ktoré sú schopné svojimi rozhodnutiami a konaním dosiahnuť želaný výsledok. Aj na tomto jave je priamo viditeľné, že korupcia je vo svojej podstate veľmi variabilná a vysoko adaptabilná, a ako taká, stihla preniknúť skutočne už do všetkých oblastí spoločenského života, oblasť športu nevynímajúc TÓTHOVÁ, M.: Právna úprava postihu korupcie a jej vplyv na modus operandi korupčných trestných činov a možnosti odhaľovania korupcie. In Barány, E. a kol.: Právo a jeho prostredie. Bratislava : SAV, 2012, s. 356 a nasl. 288

290 Obrovský korupčný škandál sa odohral v roku 2006 v talianskej najvyššej futbalovej súťaži. Talianske médiá tento prípad nazvali Calciopoli. Do tohto škandálu boli zapletené talianske veľkokluby Juventus Turín, AC Miláno, Fiorentina a Lazio Rím. Škandál vyšiel najavo v súvislosti s vyšetrovaním dopingu v tíme Juventusu Turín. Štátny zástupca v tejto súvislosti nariadil odpočúvanie funkcionárov Juventusu. Z nahrávok telefónnych hovorov generálneho manažéra Juventusu Luciana Moggiho a niekoľkých ďalších osôb pôsobiacich v talianskom futbale, ktoré uverejnili aj talianske médiá, sa zistilo, že došlo k ovplyvňovaniu zápasov, nelegálnemu stávkovaniu a falšovaniu účtovných záznamov. Podľa získaných nahrávok Luciano Moggi hovoril okrem iného s Pierluiggim Pairettom - podpredsedom komisie rozhodcov UEFA, od ktorého žiadal, aby na zápasy Ligy majstrov nominoval rozhodcov, ktorí budú pískať v prospech Juventusu; ďalej s Giuseppe Pisanum - bývalým talianskym ministrom vnútra, od ktorého žiadal, aby neodkladal zápasy kvôli chorobe vtedajšieho pápeža Jána Pavla II, predovšetkým zápas s Fiorentinou, ktorej mali chýbať 4 kľúčoví hráči a nakoniec aj s Marcellom Lippim - vtedajším trénerom Juventusu a talianskej reprezentácie, od ktorého chcel, aby do reprezentácie nominoval hráčov, ktorých zastupovala agentúra GEA World, ktorú vlastnil Moggiho syn Alessandro. V tomto prípade boli vyšetrovaní pre podozrenie z korupcie a podvodov majitelia, manažéri, rozhodcovia a ligoví funkcionári - spolu 41 osôb, medzi nimi napríklad aj brankár Juventusu a talianskej reprezentácie Gianluigi Buffon či taliansky rozhodca Massimo De Santis. Vyšetrovaných bolo spolu 19 zápasov v sezóne 2004/2005 a 14 zápasov v sezóne 2005/2006. Celý škandál bol ukončený , kedy disciplinárny futbalový tribunál udelil zainteresovaným klubom a osobám exemplárne tresty. Juventus Turín bol preradený do druhej najvyššej súťaže (Serie B), v sezóne 2006/2007 mu v nej bolo odčítaných 30 bodov, prišiel o tituly talianskeho majstra z rokov 2005 a 2006, bol vylúčený z Ligy majstrov v sezóne 2006/2007 a dostal pokutu ,- EUR. Generálny manažér 289

291 Juventusu Luciano Moggi dostal päťročný dištanc a pokutu ,- EUR. AC Milánu bolo odobraých 15 bodov v nasledujúcej sezóne, odpočítaných 44 bodov v sezóne 2005/2006 a z toho rezultujúci pokles na 11. priečku v Serii A, rovnako sa nemohol zúčastniť Ligy majstrov v sezóne 2006/2007 a dostal pokutu ,- EUR. AC Fiorentina bola rovnako ako Juventus preradená do Serie B, v nasledujúcej sezóne jej bolo odobratých 12 bodov, dostala zákaz účasti v Lige majstrov v sezóne 2006/2007 a pokutu ,- EUR. Napokon Lazio Rím bolo tiež preradené do Serie B a bolo mu odobratých 7 bodov v nasledujúcej sezóne, nemohlo sa zúčastniť v Pohári UEFA v sezóne 2006/2007 a ešte muselo zaplatiť pokutu ,- EUR. Potrestaní boli aj poprední predstavitelia týchto klubov, ako aj ďalší futbaloví funkcionári a rozhodcovia. Kluby sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali a niektoré tresty im boli zmiernené, avšak aj napriek tomu im boli udelené tresty, aké sa vo svete športu tak často nevyskytujú. V iných kolektívnych športoch, ktoré hrá menší počet hráčov ako napríklad basketbal sa takisto vyskytujú prípady korupcie. V basketbale, podplatenie lídra tímu a jedného podkošového hráča môže stačiť na dosiahnutie vytúženého výsledku. Rovnako tak rozhodca môže zohrať kľúčovú úlohu z dôvodu početných a často kontroverzných prípadov fyzických kontaktov v zápasoch. Ako príklad korupcie v basketbale možno uviesť prípad z majstrovstiev Európy v roku 2011, kedy bol grécky manažér vylúčený z turnaja, pretože sa snažil podplatiť niekoľko rozhodcov. Korupcia neobchádza ani individuálne športy. Pri nich je len veľmi ťažké dokázať, že športovec úmyselne prehrá zápas. Takýmto prípadom je napríklad korupcia, možno v nie až tak známom športovom odvetví, snookri. Snooker je hra podobná biliardu. Hráči plánujú jednotlivé údery do najmenších detailov, a preto je veľmi jednoduché niektorý úder pokaziť a ovplyvniť tak celý zápas. V máji 2010, štvornásobný majster sveta v snookri John Higgins úmyselne prehral 4 zápasy na 4 rôznych turnajoch. Odmenou za prehry bolo ,- EUR. 290

292 KORUPCIA A STÁVKOVANIE Stávkovanie je bezprostredne späté so športom. Azda každý kto sleduje šport si aspoň raz v živote stavil na nejaký zápas. Niektorí ľudia zájdu do stávkovej kancelárie len občas v úmysle trochu si privyrobiť. Iní podrobne sledujú dianie na celej športovej scéne, všetky športové odvetvia, vedia ktorí športovci majú aktuálne dobrú formu a naopak, ktorým sa nedarí, majú prehľad o zranených športovcoch, jednoducho majú svet športu a výsledkov v malíčku. V takýchto individuálnych prípadoch však nemožno spájať stávkovanie s korupciou. O súvislosti medzi stávkovaním a korupciou môžeme hovoriť v prípadoch medzinárodných organizovaných zločineckých skupín, ktoré si vedia takýmto spôsobom prísť na pekný balík peňazí. Stávkovanie veľkých súm umožňuje takýmto skupinám tiež preprať špinavé peniaze. Športové stávkovanie na medzinárodnej úrovni predstavuje celosvetový trh, ktorý za posledné obdobie enormne narástol. Tento nárast má veľký súvis s rozvojom internetu, a tým pádom aj rozvojom internetového stávkovania. Len pre ilustráciu, odhaduje sa, že v roku 2011 stávky na športové zápasy predstavovali sumu blížiacu sa 200 miliardám EUR. Rozvoj internetu a internetového stávkovania na jednej strane pomohol rozbiť ázijské a európske stávkové trhy, na druhej strane umožnil rozšírenie stávkovania do celého sveta. Na internete je zvádzaný boj medzi rôznymi stránkami, na ktorých sa dá stávkovať, výsledkom čoho sú najrôznejšie ponuky, stávkové režimy a spôsoby stávkovania, ktoré bohužiaľ poskytujú aj inšpiráciu na vymýšľanie najrôznejších stratégií ako korumpovať šport. V súčasnosti je možné podávať stávky 24 hodín denne, sedem dní v týždni v podstate na všetky športové súťaže, všetky športové disciplíny na celom svete. Toto všetko predstavuje príležitosť pre kohokoľvek, kto má prostriedky predurčovať športové výsledky a zarobiť tak na stávkovom trhu veľké finančné prostriedky. 291

293 Veľmi známy prípad korupcie v športe, ktorý má spojenie so stávkovaním, sa stal v rokoch v Nemecku. Ide o prípad nemeckého futbalového rozhodcu Roberta Hoyzera. V nemeckých futbalových súťažiach preukázateľne zmanipuloval minimálne 4 zápasy a v ďalších minimálne dvoch prípadoch sa o manipuláciu zápasov pokúsil. Podozrenie z ovplyvňovania zápasov padlo na Hoyzera po zápase nemeckého pohára Paderborn - Hamburg, v ktorom sa z víťazstva a postupu do ďalšieho kola na úkor prvoligového Hamburgu tešil účastník regionálnej súťaže z Paderbornu. Zápas sa skončil víťazstvom Paderbornu 4:2, pričom jeho hráči otočili zápas z nepriaznivého stavu 0:2. Za zmienku stojí aj fakt, že v tomto zápase mali hráči Paderbornu výhodu dvoch sporných pokutových kopov a hráč Hamburgu bol sporne vylúčený. Nemecké média označili Hoyzerov výkon v tomto zápase za smiešny a zároveň za jeden z najhorších rozhodcovských výkonov v histórii profesionálneho futbalu. Odmena za ovplyvňovanie zápasov bola ,- EUR a plazmový televízor. Hoyzer prijímal úplatky od chorvátskych bratov Sapinovcov ovládajúcich stávkové trhy, ktorí zarobili na stávkových podvodoch až 2 milióny EUR. Hoyzer bol odsúdený na 29 mesiacov trestu odňatia slobody nepodmienečne. Tento trest bol považovaný za dosť vysoký, nakoľko Hoyzer spolupracoval s vyšetrovateľmi aj súdmi a pomerne rýchlo sa priznal; súd ho však odôvodnil tým, že Hoyzer si v plnom rozsahu uvedomoval závažnosť a nebezpečnosť svojho konania. Okrem pobytu vo väzení bol Hozyer potrestaný aj Nemeckým futbalovým zväzom, a to doživotným zákazom činnosti vo futbale a zaplatením odškodného vo výške EUR. Táto kauza sa považuje za najväčší škandál nemeckého futbalu za posledných 30 rokov. Najaktuálnejším a zrejme asi aj najväčším prípadom korupcie v histórii športu je prípad, ktorý zverejnil Europol Ide o prípad v európskom futbale, kedy rozsiahle vyšetrovanie Europolu a policajných tímov z 13 európskych krajín odhalilo približne 425 osôb vrátane rozhodcov, funkcionárov a hráčov z viac ako 15 krajín podozrivých z ovplyvňovania viac ako 380 futbalových zápasov, vrátane dvoch zápasov 292

294 najprestížnejšej európskej futbalovej klubovej súťaže Ligy majstrov, kvalifikačných zápasov o postup na svetový a európsky šampionát, ako aj duelov najvyšších súťaží v mnohých európskych krajinách. Ďalších 300 podozrivých zápasov sa malo odohrať mimo Európy, konkrétne v Afrike, Ázii, Južnej a Strednej Amerike. Šéf Europolu Rob Wainwright k tejto kauze povedal, že je to smutný deň pre európsky futbal. Vyšetrovanie odhalilo manipuláciu zápasov v takom merítku, aké sme doteraz nevideli. Europol získal dôkazy o tom, že za 150 prípadmi stojí organizovaná skupina zo Singapuru, ktorá bola ochotná zaplatiť za jeden zápas až ,- EUR. Maďarský žalobca Laszlo Angeli priblížil, akým spôsobom ovplyvňovanie zápasov fungovalo. Maďarský člen skupiny, ktorý bol podriadený šéfovi zo Singapuru, bol v kontakte s maďarskými rozhodcami, ktorí potom mohli narušiť zápas. Spolupáchatelia uzatvárali stávky na internete alebo po telefóne s bookmakermi v Ázii, kde stávky akceptovali. Do jedného zmanipulovaného zápasu tak mohlo byť zapletených až 50 osôb z desiatich krajín. Takýmto spôsobom získala singapurská organizovaná skupina až 8 miliónov EUR. 2 milióny EUR použila na kupovanie zápasov. O veľkej závažnosti tohto prípadu svedčia aj slová Roba Wainwrighta, ktorý sa obáva, že tento závratný počet odhalených zápasov ešte nič neznamená. Je veľmi pravdepodobné, že to, čo sme odhalili, je iba špička ľadovca. Asi najznámejším prípadom mimo futbalu je prípad z francúzskej hádzanej. Týka sa deviatich hráčov špičkového tímu Montpellier Agglomération HB, ktorý bol francúzskym majstrom nepretržite od roku 2008 do roku Medzi podozrivými z úmyselného prehratia zápasu sú podozriví okrem ďalších hráčov aj najlepší hádzanár sveta za rok 2007 a olympijský víťaz z Pekingu 2008 a Londýna 2012 v drese Francúzska Nikola Karabatic a jeho mladší brat Luka. Okrem deviatich hráčov Montpellieru je v tejto kauze podozrivých ďalších deväť osôb vrátane partneriek bratov Karabaticovcov. Spolu 18 osôb bolo v tomto korupčnom škandále zadržaných políciou. Podľa prokurátora Brica Robina prijali stávkové kancelárie na májový duel 24. kola francúzskej najvyššej súťaže 293

295 medzi Montpellierom a Cesson-Sevigne, ktorý skončil prehrou už istého francúzskeho majstra Montpellieru so zostupom ohrozeným Cesson- Sevigne 28:31, nezvyčajné stávky v celkovej výške ,- EUR, čo 40- násobne prevyšuje bežné vklady na takýto druh zápasu. Väčšina vkladov bola podaná približne v rovnakom čase dňa, a čo je obzvlášť zaujímavé, 99,94% tipujúcich tipovalo, že v polčase bude viesť outsider Cesson Sevigne. Prokurátor Brice Robin k prípadu povedal, že sú tu veľmi vážne podozrenia z nelegálneho stávkovania a rovnako informoval, že priateľka Luku Karabatica - Jenny Priezová sa priznala, že podala stávku namiesto hráčov a vypovedala, že na tipovanie použila peniaze od Luku. Zároveň tiež prezradila, akú finančnú čiastku od neho dostala a koľko peňazí potom on za výhru zinkasoval. Vyšetrovanie je zamerané na hráčov a ich príbuzných, pričom vedenie klubu a tréneri nie sú podozriví z nezákonnej činnosti. Všetkým podozrivým hrozí trest odňatia slobody až do výšky 5 rokov a pokuta vo výške ,- EUR. Ďalší nemenej zaujímavý prípad je z tenisu. Tenis má mnoho špecifických rysov, ktoré predstavujú riziko. Nakoľko tenis je individuálny šport, pokusy o ovplyvňovanie zápasov sa javia ako jednoduchšie. Za prehru totiž môže iba jeden hráč a nie celý tím. Tenisti tak majú silnú kontrolu nad zápasom. Ak chce tenista prehrať stačí zahrať niekoľko loptičiek do outu, podávať slabšie či pobehnúť za loptičkou trochu pomalšie. V priebehu posledných 10 rokov ani tento - pôvodne šport gentlemanov - na profesionálnom okruhu korupcia neobišla. Neslávne známy je napríklad zápas Vicente - Kafelnikov na turnaji v Lyone v roku 2003, kedy stávková spoločnosť Betfair zaznamenala stávky vo výške ,- EUR na výhru Vicenteho nad jedným z najlepších hráčov v tom čase Kafelnikovom. Vicente vyhral 6-3, 6-2 a táto výhra vzbudila veľké podozrenie a spustila vyšetrovanie. To bolo však pre nedostatok dôkazov neúspešné. 294

296 KORUPCIA V ŠPORTE NA SLOVENSKU Korupcia v športe sa nevyhýba ani Slovensku. Asi najznámejším korupčným prípadom v Slovenskej republike za posledné obdobie je prípad niekdajšieho druhého muža slovenského futbalu Vladimíra Wänkeho. Ten bol v roku 2010 právoplatne odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a 4 mesiace. Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku z apríla Najvyšší súd zamietol ako odvolanie Wänkeho, tak špeciálneho prokurátora. Wänke bol obžalovaný z celkovo 5 skutkov, kedy mal prijať úplatky v sume 166,- EUR (5000,- Sk), jeden úplatok vo výške 332,- EUR (10.000,- Sk) a kartóny vína a prepravky jabĺk.celá kauza sa začala v sídle Slovenského futbalového zväzu (SFZ) na Junáckej ulici v Bratislave, kedy ho pracovníci Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru zadržali priamo pri preberaní úplatku vo výške 332,- EUR od funkcionára klubu ŠK Eldus Močenok Stanislava Szabóa. Szabó, ktorý vystupoval v prípade ako agent-provokatér, mal funkcionárovi odovzdať kolok, čo bol údajne krycí názov pre úplatok za urýchlenie registrácie prestupu futbalistu Andreja Masaroviča z Rakúska. Vladimír Wänke všetky obvinenia odmietal, čo vyjadril slovami: Nie som blbec, retardovaný ani naivný, aby som niekoho vyzýval, aby urobil niečo, čo mi je od srdca protivné. Špeciálny súd v Pezinku mu to však neuveril a v aprílu roku 2009 mu vymeral nepodmienečný trest odňatia slobody na 3 roky a 4 mesiaceza trestný čin prijímania úplatku a zneužitie právomoci verejného činiteľa. Okrem toho musel zaplatiť peňažný trest vo výške 2.000,- EUR. V novembri 2010 Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Špeciálneho súdu. Wänkeho obhajca žiadal súd, aby jeho čin nepovažoval za trestný čin, nakoľko nevykonával funkciu vo verejnom záujme. Súd mu však nevyhovel a vyhlásil, že išlo o korupciu bez ohľadu na výšku úplatku. 295

297 ZÁVER Ako je vidno z uvedených príkladov, metódy používané na narušenie integrity športu sú mnohé a rôzne. Žiaden šport nie je ochránený pred ovplyvňovaním zápasov. Každý športovec či hráč je totiž cestou pre manipuláciu zápasu. Závažnosť korupcie v športe si uvedomujú všetky v tomto smere kompetentné osoby a sú si veľmi dobre vedomé, že pokiaľ sa nebude tvrdo postihovať korupčné konanie, korupcia bude mať stále rastúcu tendenciu. Tento fakt zhodnotil aj prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge, ktorý sa vyjadril, že v budúcnosti bude určite viac zmanipulovaných zápasov, ak svet športu zavrie pred nimi oči a nebudeme mať dobrý vzťah so stávkovými spoločnosťami a vládami. Nakoniec dôveryhodnosť výsledkov bude spochybnená. Víťazom by mal byť ten, kto použije najviac zákonných prostriedkov na prípravu alebo ten kto pracoval najtvrdšie. Ak sa v budúcnosti pojem víťaz ako model excelentnosti stane poškvrnený manipuláciou zápasov alebo korupciou hráčov, celá dôveryhodnosť športu zmizne. (...) Existujú už krajiny, kde futbalové súťaže nie sú vierohodné a kde verejnosť stratila záujem o tento šport. 154 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. HOLUBOVÁ, M.: Šport nástroj diplomacie a prezentácie štátu, In: Zborník z konferencie: Významné športové podujatia v roku 2012 z pohľadu športovej diplomacie. Banská Bystrica, TÓTHOVÁ, M.: Právna úprava postihu korupcie a jej vplyv na modus operandi korupčných trestných činov a možnosti odhaľovania korupcie. In: Barány, E. a kol.: Právo a jeho prostredie. Bratislava : SAV, 2012, _Etude_Paris_sportifs_et_corruption_-_ENG.pdf str

298 3. _IRIS_-_Etude_Paris_sportifs_et_corruption_-_ENG.pdf Mgr. JUDr. Martin VLHA, PhD. Ústav verejného práva Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola Tomášikova Bratislava Slovenská republika 297

299 INSTITUCE, REDISTRIBUCE A KORUPCE Petr WAWROSZ Cílem příspěvku je rozebrat vazby mezi institucemi, redistribucí a korupcí. Příspěvek je organizován následovně. Nejprve se zabývá charakteristikou nové institucionální ekonomie a pojmem instituce. Poté vymezuje pojem korupce a soudobé teorie, které se korupcí zabývají. Jako alternativa k těmto teoriím je představena teorie redistribučních systémů a jsou zdůrazněny její přednosti. V závěru jsou shrnuty hlavní myšlenky textu. PODSTATA NOVÉ INSTITUCIONÁLNÍ EKONOMIE Pro ekonomické teorie rozvíjené po druhé světové válce bylo charakteristické (tyto teorie lze označit za tzv. neoklasickou syntézu, NCS), že opomíjely problematiku pravidel a dalších faktorů, které ovlivňují lidské chování. Daná pravidla byla do značné míry brána jako něco exogenního. Ekonomie nevěnovala velkou pozornost problematice vlastnictví, směny vlastnických práv apod. 155 Neřešila se tolik problematika vzniku, změn i zániku pravidel ovlivňujících lidské jednání, vlivu těchto pravidel na ekonomickou výkonnost daného území ani další otázky 156. V mikroekonomii se tehdejší zkoumání soustředilo na problematiku teoretických matematických modelů spotřebitelské volby, poptávky, produkce firmy, problematiky tržní rovnováhy, rozboru tržních neefektivností (např. v podobě jednotlivých forem nedokonalé konkurence, externalit, asymetrie informací) apod. Při řešení daných 155 Pro ilustraci lze uvést, že významný americký ekonom Robert Barro prohlásil, že po dobu svého studia se o vlastnictví vůbec nic nedověděl. Čerpáno z Šíma (2004). 156 Nelze samozřejmě zcela zevšeobecňovat. K významným ekonomům, kteří se věnovali problematice pravidel i v období po druhé světové válce, patří třeba představitel rakouské školy F. A. Hayek. Např. v dílech Právo, zákonodárství a svoboda (česky Hayek 1994) nebo Ústava svobody (Hayek 1960), představitelé německého orderliberalismu např. W. Eucken: Zásady hospodářského řádu (česky Eucken 2004) i další ekonomové. 298

300 problémů se používaly nejrůznější ekonometrické modely, které např. usilovaly o nalezení parametrů poptávkové a nabídkové křivky, jednotlivých nákladových funkcí apod. V takové analýze nebylo příliš mnoho prostoru pro problematiku transakčních nákladů, vlastnických práv a dalších faktorů, které působí na lidské jednání. Analýza lidského jednání byla opět prováděna za předpokladu, že lidé jednají racionálně snaží se co nejefektivněji maximalizovat svůj užitek. Daný stav začal být časem opět považován za neuspokojivý. Nespokojenost se projevila konkrétně v podobě rozvoje tzv. nové institucionální ekonomie (NIE). Vznik této školy nelze jednoznačně vymezit. Samotný pojem nová institucionální ekonomie poprvé použil Williamson (1975) pojem byl tedy použit v okamžiku, kdy daný přístup již delší dobu existoval. Pro účely tohoto textu stačí konstatování (Chavance 2009), že NIE se rozvíjí od 60. let 20. století, přičemž podstatný rozmach zaznamenává od 90. let 20. století. Z hlediska vzniku je často za důležitý mezník a možné datum vzniku NIE považována publikace článku Ronalda Coase Problém společenských nákladů v roce 1960 (Coase 1960). Na rozdíl od neoklasické syntézy, která se zabývala pouze problematikou produkčních nákladů, tedy nákladů bezprostředně souvisejících s produkcí nějakého statku, Coase ukázal, že náklady jsou širší kategorie a že zahrnují i náklady na vyhledání partnera kontraktu, náklady spojené s uzavřením kontraktu, s kontrolou dodržování kontraktu, s případným vymáháním závazků definovaných v kontraktu a koneckonců i s ukončováním kontraktu. Všechny tyto náklady lze označit jako transakční. Soudobé definice transakčních nákladů 157 říkají, že se jedná o náklady, které jsou spojeny s jednotlivými transakcemi (kontrakty), ať už k nim dochází při produkci, směně nebo jiné činnosti a ať už se odehrávají v soukromém nebo veřejném, v ziskovém nebo neziskovém sektoru apod. S transakčními náklady se lze tedy setkat nejen při ekonomických aktivitách, ale prakticky v jakékoliv oblasti lidské činnosti. Na rozdíl od produkčních nákladů, které vznikají jako důsledek interakce mezi lidmi 157 Furubotn a Richter (2005). 299

301 a věcmi (předměty), transakční náklady jsou důsledkem interakce mezi jednotlivými lidmi (agenty). Institucionální ekonomie 158 rovněž transakční náklady označuje jako náklady na provoz (ekonomického) systému. Podstata NIE nejlépe vynikne, pokud srovnáme přístup NIE a neoklasické syntézy (NCS). NIE kritizuje předpoklad NCS, že volba se děje mezi danými (známými) alternativami, přičemž každý subjekt zná, s jakou pravděpodobností nastanou jednotlivé alternativy, a potom volí tu s pro něj nejvyšším očekávaným užitkem. NIE oproti neoklasické ekonomii zdůrazňuje nákladnost procesu vyhledávání možných alternativ, z čehož plyne skutečnost, že nikdy nejsou nalezeny všechny možné alternativy. V důsledku omezených kognitivních (poznávacích) schopností si navíc rozhodovatelé ne vždy uvědomí, že nějaká alternativa může být vůbec zvolena. V reálném životě rovněž rozhodovatelé obvykle neznají hodnoty pravděpodobností, s jakými jednotlivé alternativy nastávají, ať už z objektivních důvodů (pravděpodobnosti nelze zjistit) anebo ze subjektivních důvodů, které vycházejí z kognitivních (poznávacích) limitů lidské schopnosti předpovídat budoucnost. Pokud tyto pravděpodobnosti nejsou známy, rozhodování potom neprobíhá v podmínkách rizika, ale v podmínkách nejistoty. Zatímco NCS obecně předpokládá hledání vlastního prospěchu v rámci pravidel fair-play, NIE uvažuje s úplným hledáním vlastního prospěchu, tj. s možností oportunismu. Ten lze ve shodě s Williamson (1975) definovat jako hledání vlastního prospěchu i nečestnými prostředky 159. Ve světě dokonalých informací a nulových transakčních nákladů by oportunní chování nedávalo smysl takto jednající člověk by ztrácel, nikdo by s ním nechtěl uzavírat kontrakty, takže by nemohl zvyšovat svůj užitek. 158 Viz např. Hodgson (2003). 159 Jako příklad oportunistického chování lze uvést i morální hazard, tedy situace, kdy si je jedinec vědom toho, že v plné míře neponese (negativní) následky svého jednání, a proto se chová jinak (obvykle riskantněji), než kdyby tyto následky skutečně nesl. Dotyčný jedinec si přitom je vědom toho, že tyto následky mohou nastat, a že je v konečném důsledku ponese někdo jiný. 300

302 K zásadním omylům NCS podle NIE patří právě skutečnost, že NCS zanedbává (nevěnuje dostatečnou pozornost) transakčním a informačním nákladům, problematice vlastnických práv, ignoruje vliv institucí a času, role idejí a ideologií. NIE rovněž nesouhlasí s principem neomezené racionality a absencí nejistoty při ekonomickém rozhodování. V souladu s poznatky experimentální psychologie (Loomes 1999, Bardsley a kol. 2010) NIE dospívá k závěru, že lidé nemají při řešení problému jasně danou strukturu preferencí, tudíž se ani nemohou rozhodovat na základě nějaké jasně dané struktury. Užitečnější je potom uvažovat o chování, které vychází z daného kontextu (z daného kulturního a institucionálního prostředí) 160. Souhrnně lze rozdíly mezi předpoklady lidského chování v pojetí NCS a NIE demonstrovat v tabulce 1.1. Tabulka 1.1 Neoklasické a institucionální předpoklady chování Neoklasické předpoklady 1. Metodologický individualismus jednají jenom lidé, kolektivní entity nejednají. Na trhu vystupuje jedinec jako suverén, může se sám rozhodovat. Institucionální předpoklady Metodologický individualismus vytrhává člověka z reálného společenského a kulturního prostředí. NIE obvykle nepopírá, že lidé sledují své zájmy, v důsledku působení řady faktorů nemusí být člověk na trhu suverénem. NIE proto spíše vychází z metodologického institucionalismu. 2. Ekonomický svět se v rámci možností považuje za rovnovážný. 2. Rovnovážný stav nemusí nastat. Pokud už nastane, nemusí být efektivní. 3. Jednotliví aktéři opakovaně čelí stejným rozhodnutím či řadě velmi podobných voleb. Volba se děje mezi danými alternativami, tj. všechny alternativy, ze kterých subjekt volí, jsou mu (bez nákladů) známy. Při rozhodování se předpokládá neomezená racionalita 3. Ačkoliv jednotliví aktéři opakovaně čelí stejným situacím a mohou v nich jednat racionálně, často se rovněž dostávají do situací vyžadujících unikátní a neopakovatelnou volbu, pro které jsou k dispozici neúplné informace, takže výsledky volby jsou nejisté. Předpoklady 160 V literatuře se používá termín kontextová racionalita. Viz Hodgson (2007b, s. 329 a 330). 301

303 spočívající v maximalizaci užitku dané osoby, a dokonalá informovanost. Tyto předpoklady jsou nezávislé na ostatních faktorech. 4. Aktéři mají stabilní preference, ohodnocení jednotlivých voleb podléhá stabilnímu kritériu. neomezené racionality a dokonalé informovanosti nejsou realistické. Racionální chování je důsledkem interakce jednotlivých subjektů. 4. Historické záznamy ukazují, že preference jednotlivců i celé společnosti se v průběhu času mění. 5. V opakované situaci jsou jednotlivci schopni rozeznat lepší příležitosti. 5. Aktéři by rádi využili lepších příležitostí, avšak zpětná vazba je slabá, takže řada příležitostí může zůstat nepovšimnuta. 6. Stav, ve kterém jednotlivci nemaximalizují svoje preferenční schémata, není rovnováhou. 7. Jelikož svět je přibližně v rovnováze, vykazované chování alespoň přibližně kopíruje optimalizační chování, kdy jedinci usilují o maximalizaci svých preferencí. 6. Dosažení stavu ekonomické rovnováhy může být z řady důvodů pomalé nebo zavádějící a klasické evoluční efekty se nemusí po dlouhou dobu prosadit. 7. Historická zkušenost svědčí, že existují mnohem komplexnější postoje, než je stav, kdy jedinci usilují o maximalizaci vlastních preferencí. 8. Trh je nástroj optimální alokace zdrojů. 8. Trh je společenská instituce, efektivnost trhu je dána celkovým institucionálním uspořádáním ekonomiky. 9. Podrobnosti procesu dosahování rovnováhy se mohou v různých situacích a pro různé aktéry lišit. Nicméně základní znaky rovnovážného vztahu jsou relativně jednoduché. Úspornost ekonomického bádání nutí ekonomii zkoumat zejména tyto základní znaky a konfrontovat je s dalšími výsledky. 9. Ekonomické behaviorální předpoklady jsou užitečné. Nedokážou však odpovědět na otázku, proč dochází ke vzniku nejrůznějších společenských struktur, a jsou překážkou při snaze pochopit existenci, vznik, vývoj a zánik institucí. Zdroj: vlastní zpracování. Jako podklady použity Kouba, Vychodil, Robertts (2005), Volejníková (2005), Hodgson (2007a), Hodgson (1988). 302

304 Z výše uvedeného je zřejmé, že NIE se nikdy nezabývala jediným tématem, předmět jejího zájmu se postupně vyvíjel. S jistým zjednodušením 161. lze konstatovat, že zatímco v 60. letech rozebírala problematiku transakčních nákladů včetně otázky, jak transakční náklady ovlivňují povahu, velikost a chování firem 162, v 70. letech leželo těžiště pozornosti v problematice kontraktů, tržních struktur. Od počátku 90. let se potom pozornost přesouvá k samotným institucím, které jsou nejčastěji chápány ve smyslu pravidel hry (viz kapitola 2.4). Soudobé publikace o institucionální ekonomii (např. Furubotn, Richter 2005) se věnují problematice transakčních nákladů, absolutních a relativních vlastnických práv, teorii kontraktů včetně problému pána a správce, morálního hazardu a nekompletních kontraktů; institucionální analýze trhu, firmy a státu. Na rozdíl od OIE si NIE obvykle neklade za cíl soudobé hlavní paradigma nahradit, ale spíše doplnit a rozšířit, respektive učinit jej více realistické. Chavance (2009) kupř. uvádí, že NIE zachovává postulát vzácnosti a tudíž soutěživosti, koncept volby - byť v podmínkách omezení. NIE přitom rozšiřuje neoklasický předpoklad vzácných zdrojů i do oblasti komunikačních, procesních a dalších dovedností, přičemž zdůrazňuje, že vzácné jsou i poznávací a rozhodovací schopnosti jedinců. NIE rovněž respektuje neoklasickou mikroekonomickou teorii včetně cenové teorie, princip maximalizace užitku, respektive snahu o dosažení uspokojivé hodnoty užitku. Skutečnost, že NIE se snaží spíše předpoklady NCS doplnit a rozšířit než nahradit, lze ukázat na příkladu transakčních nákladů, kde NIE obecně předpokládá (viz např. Furubotn a Richter 2005), že jednotlivé subjekty se snaží transakční náklady minimalizovat (ekonomizovat). Právě snaha o ekonomizaci transakčních nákladů je podstatným důvodem toho, proč se firmy liší z hlediska své velikosti, struktury, uspořádání apod. (Williamson 1967). Výše transakčních nákladů dále představuje kritický faktor, zda se uskutečnění směna, respektive další aktivity včetně interakcí 161 Podrobněji viz např. Ménard a Shirely (2008). 162 Při rozboru problematiky firem NIE navazovala na díla publikována od 30. let 20. století, přičemž k průkopnickým pracím patří zejména text Coase (1937). 303

305 na politických trzích pokud jsou transakční náklady spojené s určitým jednáním vysoké, nevyplatí se dané jednání realizovat. POJEM INSTITUCE V NOVÉ INSTITUCIONÁLNÍ EKONOMII Po výše uvedené charakteristice nové institucionální ekonomie se zastavíme u pojmu instituce, který je logicky základním a klíčovým pojmem NIE. Hned v úvodu je nutno zdůraznit, že samotný pojem instituce není jednoduché definovat, a zatím ani v rámci NIE neexistuje obecně akceptovatelná definice institucí. Voigt (2008) konstatuje, že dva základní přístupy k definici institucí jsou následující: 1. instituce jako výsledky hry, 2. instituce jako pravidla hry. Oba přístupy trpí určitou jednostranností. Pokud jsou totiž instituce výsledkem her, nutně je možno se ptát, čím jsou dána pravidla těchto her. Pokud naopak jsou instituce pravidly hry, je nutno zkoumat, zda daná pravidla nejsou důsledkem (výsledkem) nějaké hry. V tomto textu se sice přidržíme v literatuře obvyklého chápání institucí jako pravidel hry (viz např. North 1990, North 1991, Furubotn, Richter 2005, Voigt 2008), v průběhu celého textu ale je zdůrazňováno, že instituce vznikají v důsledku lidského jednání (lidských her) 163. Pojem hra lze definovat jako interaktivní ekonomickou situaci, kdy rozhodování (jednání) určitého subjektu je jednak ovlivněno rozhodováním (jednáním) jiných subjektů a zároveň ovlivňuje rozhodování (jednání) jiných subjektů, přičemž může 163 Metodologicky konstatujme, že instituce jsou tak v určitém smyslu výsledkem her a v určitém smyslu i vytvářejí pravidla pro navazující hry. Navazující hry pak můžeme rozlišit na ty, které probíhají v rámci takto vzniklých (jako výsledek předcházejících her) pravidel, a na hry, v nichž se někteří hráči pokoušejí porušit či změnit pravidla her. Výsledkem je pak i změna institucí a tím i změna pravidel her. Využití teorie her při analýze institucí tak umožňuje popsat logiku vývoje institucí v různých případech (a v tomto smyslu formulovat falzifikovatelná tvrzení), neumožňuje však formulovat snadno verifikovatelná či snadno dokazatelná tvrzení. To je dáno právě tím, že instituce jako pravidla her se samy vyvíjejí v důsledku navazujících her, v nichž jde mj. o využití výhod spojených s porušením pravidel her či naopak o zabránění porušování pravidel her. 304

306 docházet ke konfliktům mezi jednotlivými účastníky 164. Instituce potom budou definovány na základě definice uvedené v North (1991, s. 97) jako lidmi vymyšlená omezení lidské interakce. Utvářejí odpovídající motivace vzájemné směny, ať je tato směna politického, společenského či ekonomického ducha 165. Ve shodě s dalšími autory 166 budeme potom instituce rozlišovat na formální a neformální. Příkladem formálních institucí je např. zákon, neformálních např. zvyky, obvyklé způsoby jednání, morálka apod. Neformální instituce nejsou vymáhány žádným k tomu speciálně vytvořeným subjektem. Další možné dělení institucí (Voigt 2008, s. 26) je podle toho, zda jsou prosazovány státem tyto instituce nazveme jako externí, respektive zda je stát neprosazuje takové instituce nazveme interní. Instituce potom můžeme rozdělit do následující tabulky (viz tabulka 2.1). 164 Maňas (2002), Dlouhý a Fiala (2007), Binmore (2009). 165 Shodná definice je i v North (1990). 166 Autorů, kteří chápou instituce zde definovaným způsobem tj. jako pravidla hry, je celá řada. Ze zahraničních jmenujme zde např. Ostrom (1986), Eggertsson (1990), Hodgson (2003), Furubotn a Richter (2005). Z českých potom např. Holman (2005a), Pelikán (2005). Uveďme ještě pro zajímavost, že D. North v jedné ze svých posledních publikací (North, Wallis, Weingast 2009) definuje instituce jako pravidla hry, vzor, který řídí a omezuje jednání jednotlivých osob. Dle této definice zahrnují instituce formální pravidla psané právo, neformální normy a sdílená přesvědčení jednotlivých subjektů o světě kolem nich včetně způsobů, jakým jsou instituce vymáhány. 305

307 Tabulka 2.1 Rozdělení institucí dle prosazování státem Existuje nějaká legální úprava Neexistuje legální úprava Prosazovány státem - externí Neprosazovány státem - interní Zákony a další právní normy Formální soukromá pravidla (např. pravidla sportovních nebo církevních organizací, soukromé hospodářské právo 167, apod.) Některá hodnotová pravidla, na kterých je stát založen Konvence (např. jazyková pravidla), etická pravidla, zvyky, obyčeje, tradice, tabu. Zdroj: vlastní úprava vycházející z Voigt (2008). U formálních i neformálních institucí je tedy důležité nejen to, že obsahují určité pravidlo lidského jednání, ale že je toto pravidlo nějakým způsobem vynutitelné. Jinými slovy, subjekt, který se nechová v souladu s pravidlem, musí počítat s možností sankce (postihu), jež je uplatněna za účelem, aby dané pravidlo dodržoval 168. Konkrétní forma sankce záleží na samotném pravidle, někde (zejména v případě formálních institucí) je sankce jeho součástí, takže je předem zřejmé, co by se mělo stát, pokud jednající subjekt určité pravidlo poruší. Formální instituce jsou pravidla vymáhaná státem nebo nějakou jinou organizací s donucovací autoritou (Walliser 2006). Je zde třeba zdůraznit, že touto organizací nemusí být pouze stát např. církevní pravidla mohou být vymáhána příslušnou církví, která existuje nezávisle na státu. U neformálních institucí z hlediska sankcí platí, že lidé žijí v rámci větších skupin či komunit (např. příbuzensky propojených - rodin, rodu, klanu atd.). Na nedodržení pravidel potom reaguje daná komunita. Konkrétní forma postihu nemusí 167 Soukromým hospodářským právem se rozumí např. pravidla rozhodčích soudů, dobrovolných hospodářských sdružení, atd. 168 Blíže viz Ostrom (1986). 306

308 být jednoznačná, dá se však předpokládat, že příslušníci dané komunity nějakým způsobem zareagují např. odsoudí osobu, která pravidla porušila, donutí ji s porušováním přestat, případně s ní omezí kontakty, přestanou jí důvěřovat atd. Krajním postihem muže být třeba vyloučení (vyobcování) z dané společnosti. Hrozba sankce však je nutná, protože bez této hrozby nic (s výjimkou morálních pravidel, které přímo brání jednotlivcům, aby jednali určitým způsobem) nenutí jednotlivé subjekty, aby daná pravidla dodržovaly. Odchylné chování nemůže být tolerováno ani z hlediska dané společnosti (systému), protože jinak dochází k ohrožení její stability a bezpečnosti. Pokud jsou instituce chápány jako pravidla hry (pravidla ovlivňující lidské jednání), je nutno rozlišovat mezi pojmy instituce a organizace. Organizace můžeme v souladu s North (1994) označit jako subjekty, které obecně reflektují daný institucionální rámec, přičemž se skládají (jsou sdružením) osob se společným cílem 169. Organizace tedy nejsou jednotlivci, ale více osob, mezi kterými dochází k dělbě práce a spolupráci, přičemž organizace mají společný cíl a jsou určitým způsobem (např. hierarchicky) uspořádány. Mezi institucemi a organizacemi přitom existuje vzájemná závislost jednotlivé organizace při svém jednání vycházejí z jednotlivých institucí, snaží se jimi řídit, čili jsou ovlivňovány existujícím institucionálním rámcem. K tomu, aby organizace fungovaly, tak musí mít určitá pravidla, která vytvářejí jejich zakladatelé, osoby v organizacích působící i další subjekty. Na druhou stranu organizace (stejně jako jiní hráči) mohou být zdrojem institucionální změny, tedy mohou způsobit, že se konkrétní instituce změní Je však třeba konstatovat, že přesné rozlišení ve smyslu instituce jako pravidla a organizace jako subjekty skládající se z více osob není v NIE vždy dodržováno. Někteří autoři mezi instituce stále řadí organizace ze soudobé literatury jmenujme např. Jacobs (2010) či Slater (2010). 170 Podrobněji viz North (1990). Jednotlivé organizace ani jednotlivé fyzické osoby nemusí znát celý institucionální rámec, tj. všechna pravidla. Mohou tedy nevědomě určitá pravidla porušovat. Porušení může být samozřejmě i vědomé, kdy nějaký subjekt vědomě nerespektuje existující formální či neformální instituce. 307

309 Je třeba upozornit, že existují i další členění institucí než výše uvedená. Za inspirativní zde lze pokládat členění uvedená v Dopfer a Potts (2008) a v Boettke (2011). Dopfer a Potts (2008) rozlišují pravidla podle dvou pohledů. První se týká oblasti, kterou pravidla řeší, přičemž rozdělení pravidel je zde na subjektivní, kde se rozeznávají pravidla poznání a pravidla jednání, a pravidla objektivní, která se týkají vytvořených objektů, ať už skupin lidí nebo výrobních faktorů a statků, a zde rozlišuje pravidla sociální - týkají se více osob, a technická - týkají se výrobních faktorů a statků. Druhý pohled potom člení pravidla do tří řádů. Tzv. nultý řád zahrnuje tzv. konstitutivní pravidla, která podpírají (vytváří podmínky) pro pravidla ekonomických operací. Mezi konstitutivní pravidla patří společenská, právní, politická, kulturní a další pravidla, která říkají, jak je společnost organizovaná. První řád potom zahrnuje pravidla ekonomických operací, tedy definuje, jakým způsobem mohou probíhat jednotlivé konkrétní lidské operace. Konečně druhý řád obsahuje pravidla pro změnu pravidel, čili postupy, jakým mohou být měněny pravidla nultého a prvního řádu. Konkrétní instituce se potom může skládat z řady pravidel, které se týkají odlišné oblasti, respektive leží v odlišném řádu. Jako příklad takové instituce, která se skládá z řady dílčích pravidel, lze uvést trh, případně vlastnická práva Terminologie zde ovšem není jednotná, některé publikace (např. Mistri 2003) označují takovou soustavu pravidel jako metainstituci. Podstatné je si zde uvědomit, že instituce řeší komplex problémů a mohou se tedy skládat z dílčích částí, přičemž je vhodné tyto části nějakými způsoby klasifikovat. 308

310 Tabulka 2.2 Členění institucí dle oblastí a dle řádů Dle oblastí Subjektivní Objektivní Poznání Jednání Sociální Technická Dle řádů 0. řád (konstitutivní pravidla) 1. řád (operační pravidla) 2. řád pravidla pro změnu pravidel Společenská, právní, politická, kulturní a další pravidla říkající, jak je společnost organizovaná Definují, jakým způsobem mohou probíhat jednotlivé konkrétní lidské operace. Postupy, jakým mohou být měněny pravidla nultého a prvního řádu Zdroj: Dopfer a Potts (2008), vlastní úprava Boettke (2011) rozlišuje instituce na domácí endogenní instituce (HEN) 172, domácí exogenní instituce (HEX) a zahraniční exogenní instituce (FEX). HEN instituce jsou (Boettke 2011, s. 222) instituce primárně související se spontánním řádem. Představují místní pravidla, zvyky a postupy, které se neformálně vyvíjely v průběhu času na různých místech. Příkladem HEN instituce je lidský jazyk. HEX instituce (Boettke 2011, s. 222) obvykle souvisí s vnitřními politickými opatřeními domácích vlád. Příkladem HEX instituce je federalismus ve Spojených státech. Federalismus představuje státem konstruovanou instituci vytvořenou Američany. Obdobně je britský parlament HEX institucí. Je to instituce uměle vytvořená Brity. HEN instituce jsou tedy neformální instituce nemají konkrétního tvůrce, vyvíjejí se spontánně po delší čas. Oproti tomu HEX instituce jsou obvykle formální instituce, mají konkrétního tvůrce, jasně definovaný cíl a většinou určitou právní formu, přičemž tyto instituce platí na určitém území a byly zavedeny lidmi žijícím na tomto 172 V této práci používáme anglické zkratky: HEN = home endogenous, HEX = home exogenous, FEX = foerign exogenous. Protože publikace Boettke (2011) vyšla v češtině, jsou dané zkratky rovněž v češtině DEN a DEX pro domácí instituce, ZEX pro zahraniční instituce. 309

311 území. Z hlediska členění použitého v Dopfer a Potts (2008) by šlo HEX instituce označit jako objektivní pravidla 1. řádu. FEX instituce jsou potom instituce, které byly zavedeny lidmi mimo dané území. Obvykle souvisí s rozvojovou pomocí, kdy určitý zahraniční subjekt zavede na jiném území právní řád. Typickým příkladem FEX institucí jsou pravidla zavedená okupačními vojsky v Německu a v Japonsku po druhé světové válce, respektive v Iráku a v Afganistanu 173 po roce HEN instituce logicky předcházejí HEX i FEX institucím. Z hlediska členění použitého v Dopfer a Potts (2008) lze HEN instituce označit za instituce 0. a 1. řádu, které se týkají jak subjektivní, tak objektivní oblasti. Jak Boettke (2011, s. 224 a 225) konstatuje: mají základ v jednání jednotlivců, kteří sledují své vlastní cíle. Snaha jednotlivců dosáhnout specifických cílů naráží na různé překážky, neboť alespoň částečně závisí na lidské interakci. HEN instituce lze vymezit jako zevnitř se objevující řešení v reakci na tyto překážky vůči společenským interakcím jednajících jednotlivců. Jsou pevně zakotveny v každodenním jednání, zvyklostech, hodnotách a přesvědčení místních obyvatel. Jinými slovy, domácí původ těchto institucí, stejně jako jejich endogenní způsob vzniku ukazují, že HEN instituce mají základ v métis.. Pojem métis potom Boettke (2011, s. 225 a 226) definuje následovně: Métis zahrnuje dovednosti, kulturu, normy, konvence, které jsou dotvářeny zkušenostmi jednotlivce. Tento koncept se vztahuje jak na interakce mezi lidmi (například výklad gest a jednání ostatních), tak s okolním prostředím (například učení se jízdě na kole). Jednotlivé složky métis nemohou být úhledně sepsány jakožto ucelená sada pokynů. Znalosti spojované s métis jsou totiž získávány prostřednictvím zkušenosti a výkonu určité činnosti. Za métis lze například považovat neformální postupy a očekávání, které umožňují etnickým skupinám úspěšně vytvářet obchodní sítě. Například obchodu s diamanty v New Yorku vévodí ortodoxní židé, kteří používají celou sadu signálů, náznaků a mechanismů vzájemného sblížení, aby snížili transakční náklady obchodování. Obchod s diamanty by tak hladce nefungoval, pokud bychom do stejného uspořádání umístili náhodně vybrané obchodníky. 173 Boettke (2011) potom zkoumá, proč se zavedení FEX institucí v Německu a v Japonsku relativně zdařilo, zatímco v Iráku a v Afganistánu se nedaří. Dospívá k závěru, že nutnou podmínkou úspěchu FEX je, zda respektují HEN. V Německu a Japonsku, byly FEX a HEN víceméně v souladu, v Afganistánu a Iráku nikoliv. K podobnému závěru dospívá i Ostrom (2008b). 310

312 Northova definice institucí byla publikována na počátku 90. let 20. století. V průběhu času se ovšem objevily další definice, které přinejmenším na první pohled, v důsledku odlišných formulací, nejsou zcela v souladu s Northovým přístupem. Např. Aoki (2001) a Aoki (2004) definuje instituce jako samoudržující se systém společně sdíleného přesvědčení, jakým způsobem se hra hraje (tj. jaké jednání je možné) včetně toho, kdy dochází k rovnováze. Toto přesvědčení vychází z minulých zkušeností hráčů, tj. z minulého vývoje jednotlivých her 174. Podobně Greif (2004) definuje institucionální jednotku jako nehmotný faktor nezávislý na jednotlivých subjektech, jejichž jednání institucionální jednotka ovlivňuje a určuje. Dané institucionální jednotky zahrnují dle Greif sdílená přesvědčení, interní normy, sdílené poznávací systémy a pravidla, která ve společnosti platí. Instituce se potom skládá z několika institucionálních jednotek, které společně (dohromady) generují určitý způsob chování. Přes odlišnost jednotlivých formulací se ale lze domnívat, že i zde zmíněné a další přístupy k pojmu instituce jsou v souladu s Northovým přístupem. Zmíněné definice spíše rozšiřují tradiční chápání neformálních institucí o další aspekty. Konkrétně: přesvědčení o způsobu, jakým způsobem se příslušné hry hrají (jinak řečeno, jak lidé jednají, co dělají) vede ke vzniku a udržování neformálních institucí, kterými se lidé řídí. Pokud jsou lidé společně přesvědčeni, že většina z nich jedná určitým způsobem, budou jednotlivé subjekty na tento způsob jednání reagovat, a to buď přímo tímto způsobem, nebo způsobem, který z jejich přesvědčení vychází. Budou tak zároveň vytvářet neformální pravidla svého jednání a řídit se jimi. Mezi neformální instituce podle tohoto textu patří i sdílené poznávací systémy, protože tyto systémy jsou rovněž založeny na určitých (neformálních) pravidlech. Z hlediska shody Northovy a dalších definicí je třeba rovněž uvést, že D. North ve svých posledních textech (North, Wallis, Weingast 2009) řadí přinejmenším sdílená přesvědčení (tj. přesvědčení, která subjekty sdílí o světě kolem nich) mezi instituce. Sdílená přesvědčení lze zařadit mezi métis, z kterého vyrůstají HEN instituce (Boettke 2011). Jedná se zároveň (viz Dopfer, Potts 2008) o pravidla 0. řádu říkající, jak je společnost organizovaná, případně 174 V jazyce institucionální ekonomie lze říci: vychází z path dependence (minulého vývoje). 311

313 o pravidla 1. řádu definující, jakým způsobem mohou probíhat jednotlivé konkrétní lidské operace. Zahrnujeme-li mezi instituce neformální normy tradice, zvyky, sdílená přesvědčení, o tom, co je správné a co špatné, co je povoleno a co zakázáno (tabu), je zřejmé, že instituce jsou součástí historie a kultury lidstva (jednotlivých lidských skupin). Formální i neformální normy z tohoto pohledu nemusí být institucemi, pokud se jimi lidé neřídí, nejednají podle nich, či nejsou součástí jejich společného a sdíleného přesvědčení. V případě formálních institucí je jedním z důvodů, proč lidé takto mohou jednat, skutečnost, že tyto instituce nejsou příslušnými organizacemi (např. policií a dalšími orgány veřejné moci, soudy apod.) vynucovány pokud by byly, tak lze předpokládat, že alespoň některé subjekty by podle nich jednaly, neboť následky sankce by pro ně byly vyšší než užitek z nejednání podle této instituce. Je třeba zdůraznit, že určitá instituce v minulosti mohla být institucí, postupem času však přestala ovlivňovat lidské jednání. U formálních institucí může přitom platit, že norma nebude ovlivňovat lidské jednání hned od svého počátku (tj. nikdo se jí nebude řídit hned od počátku její účinnosti), v případě neformálních institucí platí, že v minulosti instituce ovlivňovala lidské jednání, toto ovlivňování však skončilo 175. Pro jednoduchost budeme instituce, které v minulosti ovlivňovaly lidské jednání, v současnosti však nikoliv, respektive formální instituce, které chtějí ovlivňovat lidské jednání, lidé však podle nich vůbec nejednají, označovat jako mrtvé instituce. VYMEZENÍ KORUPCE Jakkoliv se o korupci často mluví, tak platí, že ji nelze jednoznačně definovat (Lambsdorff 2007, Frič 1999). V tomto textu budeme korupcí označovat specifický kontrakt mezi alespoň dvěma osobami korumpujícím a korumpovaným. Korumpující v tomto kontraktu slibuje, že poskytne korumpovanému nějakou odměnu (která může mít podobu peněz i něčeho jiného), pokud korumpovaný poskytne korumpujícímu nějakou výhodu (výhoda může mít hmotný i nehmotný charakter). Z daného pohledu je korupce projevem lidského jednání (Ackerman 175 Jako příklad lze uvést některá jazyková pravidla, pravidla společenského chování apod. 312

314 1999, Otáhal 2006, Lambsdorff 2007). Lidé se dopouštějí korupčního jednání, protože oběma stranám přináší nějaký užitek. Z pohledu lidského jednání zvyšující užitek nepředstavuje korupce problém jedná se vzájemně výhodnou směnu (Kohn 2004). Korupce je odsuzována z jiného důvodu: existuje třetí strana (tedy osoba, která není ani korumpující ani korumpovaný), které korupční jednání způsobuje nějakou škodu, respektive korupční jednání není v zájmu této třetí strany. Jako příklad třetí strany může být uvedena firma (firma A), která nezíská nějakou zakázku, protože tuto zakázku získá jiná firma (firma B), která se dopustila korupčního jednání. Pokud by ale ke korupci nedošlo, tak by zakázku získala firma A. V takovém případě v důsledku korupce dochází ke snížení příjmů a užitků firmy A (obecněji třetí strany). Předpokládejme přitom, že nabídka (reakce na veřejnou zakázku) firmy A je výhodnější než nabídka firmy B. Korupcí je potom postiženo více osob např. v případě veřejné zakázky, kdy je korumpovaný veřejný úředník, tak jsou korupcí postiženy de facto všichni občané. Rozdíl, mezi cenou (případně kvalitou), kterou nabízí firma B (korumpující), a cenou, která nabízí firma A (neúčastník korupčního kontraktu), by v případě neexistence korupce mohl být použit v jejich prospěch. Pokud je korumpovaný manažer soukromé firmy (tj. vypsaná zakázka nemá charakter veřejné zakázky), tak jsou korupcí postiženy vlastníci firmy korupce snižuje jejich zisky. Domníváme se, že náš přístup ke korupci je v souladu s často citovanou definicí korupce (Nye 1967, p. 418): behavior which deviates from the normal duties of a public role because of private-regarding (family, close private clique), pecuniary or status gains; or violates rules against the exercise of certain types of private-regarding influence. This includes such behavior as bribery (use of reward to pervert the judgment of a person in a position of trust); nepotism (bestowal of patronage by reason of ascriptive relationship rather than merit); and misappropriation (illegal appropriation of public resources for private regarding uses). Na rozdíl od dané definice se ale nedomníváme, že korupce se týká pouze veřejného sektoru. Jsme přesvědčeni, že ke korupci může docházet 313

315 kdekoliv, přičemž korupcí korumpující I korumpovaný porušuji povinnosti stanovené mu nějakou normou (z pohledu institucionální ekonomie institucí), bez ohledu na to, zda se jedná o legální normu (formální instituci) nebo normu, která nemá legální charakter (neformální instituci) jako příklad neformální instituce lze uvést vnitropodniková pravidla. SOUDOBÉ TEORIE KORUPCE A JEJICH PROBLÉMY Právě proto, že korupce snižuje užitek třetí straně, tuto stranu znevýhodňuje a naopak zvýhodňuje strany korupčního kontraktu, je korupce odsuzována a trestána. V textu zmíněný přístup ke korupci lze popsat z pohledu výše uvedené principál-agent theory. Tato teorie obecně říká, že jedna strana kontraktu (principál) si najímá druhou stranu kontraktu (agent), aby pro ni vykonala určité úkoly při splnění předem definovaných pravidel. Nicméně zájmy agenta mohou být v rozporu se zájmy principála a agent nemusí úkoly, které mu principál uložil, splnit nesplněním úkolu se rozumí i situace, kdy agent poruší pravidla, která mu principál pro splnění úkolu stanovil (Jensen and Meckling 1974, Perloff 2008). To, že agent nesplní úkoly principála, není ještě korupcí. Korupcí se toto jednání agenta stává teprve tehdy, když agent neplní úkoly z důvodu, že uzavřel kontrakt s jiným subjektem, přičemž tento kontrakt splňuje výše uvedené znaky korupce. Obecně lze tedy konstatovat, že agent korupcí (tj. když agent na základě korupčního kontraktu jedná v rozporu s tím, co mu principál uložil) porušuje vlastnická práva principála. Např., pokud manažer soukromé společnosti zvýhodňuje v důsledku korupce určitou firmu, porušuje vlastnická práva vlastníka této společnosti. Pokud se korupce dopouští úředník, porušuje vlastnická práva všech občanů. Lze potom souhlasit s názorem uvedeným v Benson a Baden (1985), že korupce představuje nelegální trh s vlastnickými právy. Nelegální trh právě proto, že korupce porušuje pravidla stanovená principálem, přičemž ke korupci dochází skrytě, tak aby toto porušení nebylo odhaleno. 314

316 Vztahy mezi agentem a principálem mohou být ovlivněny asymetrií informací. Pro principála může být obtížné monitorovat, zda agent vskutku jedná v souladu s jeho pokyny (Perloff 2008). V takovém případě je pro agenta snazší tyto pokyny porušit. Je však třeba zdůraznit, že principál disponuje nástroji, které mohou pokušení agenta jednat v rozporu s jeho pokyny eliminovat. Principál může vytvořit soubor pobídek, které agenta stimulují jednat, tak jak si principál přeje. Pobídky obecně lze rozdělit do dvou kategorií odměn (agent je oceněn, pokud jedná v souladu s pokyny principála) a trestů (agent je potrestán, pokud jedná v rozporu s pokyny principála). Dané rozdělení je užitečné z hlediska charakteru pobídky. Na druhou stranu platí, že v praxi principálové nemohou, pokud chtějí, aby se agenti chovali žádoucím způsobem, vůči agentům uplatnit pouze jednu kategorii (tj. nemohou uplatnit pouze odměny nebo pouze tresty). Lze zde poukázat na analogii s podnikateli podnikatelé musí počítat s tím, že pokud se při podnikání rozhodnou špatně, bude následovat nezdar. Tato hrozba nezdaru nutí podnikatele vyhledávat správná rozhodnutí. Stejně tak agenti musí počítat s tím, že pokud budou porušovat příkazy principála, budou potrestání. Tato hrozba trestu nutí agenty nejednat v rozporu s pokyny principála. Na druhou stranu u podnikatele samotná hrozba nezdaru není dostatečným stimulem vyhledávat ziskové příležitosti (tj. z pohledu podnikatele se rozhodovat správně). Dalším stimulem musí být právě zisk, tedy odměna, kterou by podnikatel jinak nedosáhl. Stejně tak agent musí být odměněn (získat něco, co jinak nezíská) v situaci, kdy respektuje pokyny principála. Omezme nyní případy, kdy agent jedná v rozporu s pokyny principála na korupci. Agenti i principálové mohou být přitom jak subjekty soukromého, tak subjekty veřejného sektoru. Jak jsme uvedly výše, korupce je často (Spector 2005) redukována na korupci ve veřejném sektoru. Zde je obvykle jednoduché definovat agenta - obvykle je to pracovník nějaké organizace veřejného sektoru (např. úředník na ministerstvu, krajském či obecním úřadě, poslanec apod.). Poněkud obtížnější je ale definice principála. Může to být právě organizace ve 315

317 kterém je agent v určitém vztahu (ve služebním nebo pracovním poměru, je jejím členem, apod.). Nicméně na tyto organizace se lze dívat jako na účelově zřízené organizace, které uspokojují určité veřejné potřeby. Jinak řečeno, na tyto organizace se lze dívat jako na agenty principálu, přičemž principaly jsou občané daného území, kteří danou organizaci zřizují v případě celostátních organizací jsou to občané celého území (např. parlament, ministerstva mohou být chápány jako agenti občanů celého území), v případě regionálních organizací jsou to občané daného území (např. zastupitelstvo obce a obecní úřad může být chápáno jako agent občanů, kteří v dané obci žijí nebo mají trvalý pobyt.). Lze se setkat i s nadnárodními agenty např. orgány Evropské unie lze chápat jako agenty občanů všech členských zemí EU. Ačkoliv tento pohled, tj. že daná veřejná (případně mezinárodní) organizace je agentem příslušné skupiny občanů není obvyklý (Lambsdorff 2007), pokládáme jej za podstatný. Závažnost korupce je totiž mj. definována prostředím, ve kterém ke korupci dochází. Jinak řečeno, agenti působící v odlišném prostředí porušují různá vlastnická práva, přičemž jednotlivá porušení mají odlišný význam. Jako příklad lze uvést jednání policisty, který přijme úplatek. Jeho jednání je podle nás závažnější než jednání číšníka, který odlišně obsluhuje hosty, jež mu dávají spropitné, a hosty, kteří mu spropitné nedávají, ačkoliv podle pokynů vlastníka restaurace (principála) se má chovat vůči všem hostům stejně. Proč zdůrazňujeme výše (v předcházejícím odstavci) uvedené? Domníváme se, že pricipal-agent theory sama o sobě není schopna definovat prostředí (organizace), ve kterém ke korupci dochází. Pokud však není schopna definovat toto prostředí, není schopna ani definovat význam agentů pro přežití a rozvoj organizace, takže není schopna definovat správný systém pobídek a trestů, které by korupci zabraňovaly. Přejděme nyní od principal-agent theory k rent-seeking theory. Rent-seeking theory chápe jako dobývání renty takové chování, které v určitém institucionálním prostředí (tj. prostředí definované formálními a neformálními pravidly) podněcuje k maximalizaci užitku jednotlivců 316

318 v aktivitách, které jsou z pohledu společnosti neefektivní vedou spíše k celospolečenské ztrátě než celospolečenskému přebytku. V dynamické verzi teorie dobývání renty k takovému chování podněcují umělé bariéry vstupu do odvětví (Buchanan 1979, Otáhal 2008). Ke korupci potom podle teorie dobývání renty dochází tehdy, pokud prostřednictvím úplatků a dalšího jednání (včetně lobování apod.) jsou vytvářeny umělé bariéry vstupu do odvětví, přičemž ke vzniku těchto bariér dochází prostřednictvím poltického procesu, kdy nějaká skupina podnikatelů usiluje, aby stát (nebo jeho součást) vytvořil tyto bariéry (Tolisson 1982, Tullock 1996, Otáhal 2008). Má smysl zdůraznit, že z pohledu rent-seeking theory ke korupci nedochází, pokud nějaký podnikatelský subjekt uplácí proto, aby umělé bariéry vstupu do odvětví byly odstraněny nebo zmírněny. Rent-seeking theory se tedy nedívá na korupci jako na dobrovolnou směnu dvou stran, přičemž v důsledku této směny jsou porušována vlastnická práva třetích osob a snižován užitek třetích osob. Rent-seeking theory chápe korupci z pohledu důsledku určitého jednání pokud v jeho důsledku dochází ke vzniku umělých bariér vstupu do odvětví, které snižují celospolečenský přebytek. Jako doporučení, jak bojovat proti korupci potom rent-seeking theory, navrhuje snižovat tyto umělé bariéry vstupu do odvětví, respektive snižovat státu možnost dané bariéry vytvářet (Otáhal 2008). Problémem daného doporučení je, že některé bariéry vstupu do odvětví mohou být společensky efektivní a mohou společenský přebytek zvyšovat. Jako příklad lze uvést bariéry vstupu do odvětví ve finančním sektoru zde tyto bariéry mohou alespoň částečně bránit tomu, aby aby finanční instituce (např. banky) zakládaly osoby, které mají jednoznačně podvodná záměr chtějí prostřednictvím těchto institucí získat. Navíc samotná definice společenské efektivnosti je problematická jak upozorňuje Rizzo (1979), efektivnost může být definována pouze v návaznosti na cíle, které se jednající osoba snaží dosáhnout. Jednotlivé osoby ale mají logicky odlišné cíle a proto je nemožné stanovit, zda určité jednání je efektivní z pohledu celé společnosti. 317

319 TEORIE REDISTRIBUČNÍCH SYSTÉMŮ A KORUPCE Z předcházející kapitoly plyne, že dvě hlavní ekonomické teorie zabývající se problematikou korupce čelí problémům. Principal-agent theory má problém definovat prostředí, ve kterém agenti, kteří se korupce dopouštějí, jednají. Potom má logicky problémy s vymezením důležitosti agentů pro přežití a rozvoj organizací působících v daném prostředí. Rent-seekingt teorie má problém s vymezením efektivnosti umělých bariér vstupu do odvětví. Potom má ale také problém vymezit pravidla, která vytvářejí umělé vstupy do odvětví a která nikoliv. Obecněji, rent-seeking theory má problém s vytvářením prostředků (pobídek), které vedou k tomu, že jednotlivé subjekty se nechovají korupčně. Oba problémy obou teorií jsou ale pro řešení problému korupce rozhodující. Pokud totiž principal-agent theory nedefinuje prostředí, ve kterém se agent pohybuje a neurčí agentův význam pro přežití organizace, není schopná určit, jak má vypadat nastavení podnětů odrazujících vykonavatele od korupce. Pokud teorie dobývání renty neurčí, které bariéry vstupu do odvětví podněcují úředníky, politiky a podnikatele ke korupci, není schopná určit, jak mají vypadat pravidla, která vedou ke společenskému blahobytu a která zároveň úředníky, politiky a podnikatele od korupce odrazují. V této kapitole ukážeme, jak zde zmíněné problémy mohou být řešeny prostřednictvím teorie redistribučních systémů a její části teorie paralelních redistribučních her. Teorie redistribučních systémů je založena na skutečnosti, že většina sociálních systémů (tj. prostředí, ve kterých lidé existují), má charakter redistribučního systému dochází zde k přerozdělování statků, důchodů a zdrojů, mezi jednotlivými členy daného systému. Jinak řečeno, určití členové systému získávají statky, důchody, či zdroje, aniž by na ně měly nárok v důsledku své výkonnosti, a jiní členové systému tyto statky, důchody, či zdroje ztrácejí, ač by na ně vzhledem ke své výkonnosti v rámci systému měli nárok. Z tohoto pohledu může být redistribuční systém definován jako systém, ve kterém jsou jeho jednotliví členové odměňováni odlišně od své výkonnosti (Valenčík 2008). Má smysl 318

320 zdůraznit, že k určité redistribuci existují objektivní důvody, zejména v systémech, ve kterých žijí lidé, kteří si dostatek zdrojů, statků či důchodů ke své obživě nejsou schopni zabezpečit sami. Typickým příkladem jsou děti, staří lidé, nemocní, práce neschopní, apod. Pokud systém chce zajistit přežití daných osob, musí v jejich prospěch redistribuovat. Historie ukazuje, že k této redistribuci dochází již od počátku lidské existence. Ostatně, bez této redistribuce by lidstvo nepřežilo. Z filosofického pohledu je daná redistribuce projevem lidskosti, projevem potkávání v módu já-ty, způsobem jednání, kdy dochází k socializaci člověka lidé se prostřednictvím redistribuce učí spolupráci a kooperaci, solidaritě, pomoci. Člověk se setkává s redistribucí od svého narození, bere ji jako něco daného. Redistribuční systém je z tohoto pohledu pro člověka imanentní. Jinak (filosoficky) řečeno, člověk se rodí (je vržen) do redistribučního systému. Potůček (2005) proto správně poznamenává, že všechny ekonomické a společenské systémy jsou zároveň redistribučními systémy. Redistribuce ve prospěch lidí, kteří potřebují, aby v jejich prospěch bylo redistribuováno, potom můžeme označit za potřebnou (žádoucí) redistribuci (Wawrosz 2011). Od potřebné redistribuce je třeba oddělit jiný typ redistribuce. Nyní se jedná o redistribuci, kdy ten, v jehož prospěch je přerozdělováno, si je schopen zajistit zdroje a statky ke svému živobytí sám. Jinými slovy, není nutné, aby ve prospěch určité osoby bylo redistribuováno. V případě nepotřebné redistribuce nedochází k srovnávání příjmových a majetkových rozdílů, které mohou ohrozit stabilitu a vývoj systému, ale naopak subjekty, v jejichž prospěch je redistribuováno, získávají neoprávněnou výhodu. Jedním z důvodů, proč k nepotřebné redistribuci dochází je skutečnost, že lidé jsou na nějaký druh redistribuce od svého narození zvyklí. Pokud určitá redistribuce probíhá dlouhodobě (tato dlouhodobost je konkrétním projevem existující struktury formálních a neformálních institucí), může to vést k tomu, že je tato redistribuce v dané společnosti (systému) pokládána za něco samozřejmého a nezpochybnitelného, respektive, že lidé neuvažují (v dostatečné míře), 319

321 že by tato redistribuce měla být změněna. Příjemci redistribuce, byť se jedná o nepotřebnou redistribuci, potom mohou argumentovat právě existující tradicí. Pokud potom jiné osoby usilují, aby daná společnost redistribuovala v jejich prospěch (tj. zatím tato redistribuce neprobíhá), mohou poukazovat na jiné, již existující způsoby redistribuce, na analogii těchto již prováděných redistribucí s nově navrhovanou formou, apod. Je samozřejmé, že kritérium, zda je nějaká redistribuce potřebná nebo nikoliv, je vždy arbitrární a záleží na hodnotovém soudu. V praxi se daná skutečnost projevuje kupř. diskusemi o výši sociálních dávek, o tom, které skupiny mají být podporovány (např. všechny rodiny s dětmi nebo pouze rodiny s dětmi, které zároveň mají příjem pod určitou hranicí), od jakého věku mohou nezaopatřené děti pracovat, jaký stupeň invalidity je nutný k přiznání plného invalidního důchodu, apod. Právě v důsledku hodnotové orientace těchto diskusí nelze očekávat jejich jednoznačné vyústění. Ekonomická teorie si musela všimnout, že redistribuce snižuje efektivitu daného systému (ve smyslu množství statků, které se zdroji, jež má systém k dispozici, můžou být vyprodukovány). Je to logické, zdroje používané k realizaci redistribuce už nemohou být použity k jiným produktivním aktivitám. Dále dochází k určité destimulaci osob, v jejichž prospěch a na jejichž úkor je redistribuováno. Osoby, v jejichž prospěch je redistribuováno, nemusí být stimulovány, aby si zdroje, statky či důchody obstarávaly vlastní aktivitou, protože stejně nějaké zdroje, statky či důchody dostanou. Osoby, na jejichž úkor je redistribuováno, potom vědí, že nějaká část zdrojů, statků, či důchodů jim je odebrána a nemusí proto usilovat o jejich maximalizaci. Obvykle potom ekonomická teorie konstatuje: čím větší redistribuce, tím větší pokles výkonosti daného systému. Daný vztah je dále často interpretován jako vztah rovnosti a efektivnosti. Zdůrazněme, že větší pokles výkonnosti se děje v systémech nepotřebné redistribuce (Wawrosz 2011). 320

322 Potřebná i nepotřebná redistribuce musí být upravena určitými formálními I neformálními pravidly, které definují, v čí prospěch je přerozdělováno, na čí úkor je přerozdělováno, kolik a jakými formami je přerozdělováno apod. Je třeba zdůraznit, že daná pravidla jsou chápána jako standardy společnosti a redistribuce se děje v souladu s těmito standardy. Proto ji můžeme označit jako legální redistribuci, kde slovo legal právě znamená, že redistribuce se děje v souladu s danými standardy. Tyto standardy však nemusí mít pouze formální (zákonný charakter), tj. nemusí mít formu pouze zákonů, nařízení, vyhlášek apod., ale mohou mít I formu neformálních pravidel (např. mravních norem, zvyklostí apod.). Vedle legálních redistribučních systémů existují ale i jiná forma redistribuce paralelní redistribuční systémy. Základní charakteristika paralelních redistribučních systémů je následující: - v paralelním redistribučním systému dochází k porušování pravidel, která existují v rámci originálního redistribučního systému prostřednictvím jednání, které v originálním redistribučním systému není povolené. - redistribuce, ke které dochází v paralelním redistribučním systému, je skrytá a utajovaná. - redistribuce ve prospěch členů paralelního redistribučního systému se děje na úkor původního redistribučního systému, v rámci kterého paralelní redistribuční systém existuje. Za charakteristický znak paralelního redistribučního systému lze tedy označit, že každému paralelnímu redistribučnímu systému a paralelní redistribuční hře odpovídá určitý typ narušení institucionálního rámce paralelní redistribuční systém (hra) porušuje institucionální uspořádání legálního redistribučního systému, přičemž toto narušení se děje skrytým způsobem, tj. je porušující usilují, aby se o něm ostatní osoby (hráči) nedozvěděli a nemohli proti porušení zasáhnout. V terminologii institucionální ekonomie (Furubotn a Richter 2005, Otáhal 2009) lze paralelní hry označit za projev oportunistického chování jednotlivé subjekty se chovají jinak, než jak stanoví příslušná instituce. Korupci lze 321

323 potom pokládat za příklad paralelní redistribuční hry cílem korupce je v rozporu s pravidly přerozdělit zdroje, kterými by mohly disponovat třetí osoby (ty, které se neúčastní redistribučního kontraktu) ve prospěch účastníků korupčního kontraktu. ZÁVĚR V textu argumentujeme, že existující ekonomické teorie, které se zabývají problematikou korupce, tj. principal-agent theory a rent-seeking theory trpí závažnými problémy. Pokud jsou tyto teorie používány k boji proti korupci, mohou potom vést k chybným metodám boje a k chybným závěrům. Principal-agent theory má problém definovat prostředí, ve kterém agenti, kteří se korupce dopouštějí, jednají. Rent-seekingt teorie má problém s vymezením efektivnosti umělých bariér vstupu do odvětví. V důsledku nedostatku daných teorií jsme popsali teorie redistribučních systémů a její část teorii paralelních redistribučních her, přičemž se domníváme, že dané teorie mohou problematiku korupce řešit efektivněji. Konkrétně teorie redistribučních systémů: a) definuje prostředí, ve kterém ke korupci dochází jako redistribuční systém; b) definuje paralelní redistribuční systém jako systém, který porušuje pravidla legálního redistribučního systému a definuje korupci jako příklad paralelní redistribuční hry; c) na základě definic v bodech a) a b) dospívá k závěru, že snížení prostředí legální redistribuce (zejména nežádoucí redistribuce) eliminuje možnosti subjektů dopouštět se korupce; d) je schopna popsat rysy, které by měly mít pravidla odrazující subjekty od korupce. Další výzkum by se měl věnovat detailnější charakteristice redistribučních systémů, paralelních redistribučních her a zejména strategiím, které jsou uplatňovány při vyjednávání jak v legálních, tak v paralelních redistribučních systémech. Žádoucí je také popis jednotlivých subjektů, jejich charakteristika, jak přispívají k přežití a rozvoji organizace. Vhodným způsobem popisu zde může být rozbor historických příkladů a situací. 322

324 LITERATURA 1. ACKERMAN, Susan R Corruption and Government: Causes, Consequences, and Reform. Cambridge UK : Cambridge University Press. 2. AOKI, Masahiko Toward a Comparative Institutional Analysis. Cambridge (MA) : The MIT Press. 3. AOKI, Masahiko An organizational architecture of T-form: Silicon Valley clustering and its institutional coherence. Industrial and Corporate Change. Vol. 13, No. 6, pp BENSON, B. L., BADEN, J The Political Economy of Governmental Corruption: The Logic of Underground Government. Journal of Legal Studies. 14(2), pp BINMORE, Ken Game theory and institutions. ELSE Working Papers, No.331. London : ESRC Centre for Economic Learning and Social Evolution. 6. BOETTKE, Peter Robustní politická ekonomie pro 21. století. Praha: Woltres Kluwer. 7. BRADSLEY, Nicholas a kol Experimental Economics. Princeton: Princeton University Press. 8. BUCHANAN, James M Is Economics the Science of Choice? In:What Should Economist Do? Indianapolis (IN) : Liberty Fund. 9. COASE, Ronald H The Problem of Social Cost Journal of Law and Economics. Vol. 3, No. November, pp DLOUHÝ, Martin; FIALA, Petr Úvod do teorie her. Praha: Oeconomia. 11. DOPFER, Kurt; POTTS, Jason The General Theory of Economic Evolution. Abingdon : Routlege. 12. EGGERTSSON, Thrainn Economic Behavior and Institutions. Cambridge : Cambridge University Press. 323

325 13. EUCKEN, Walter Zásady hospodářského řádu. Praha: Liberální institut. 14. FRIČ, Pavol Korupce na český způsob. Praha: G Plus. 15. FURUBOTN, Erik G.; RICHTER, Rudolf Institutions and Economic Theory. 2 nd Edition. Michigan : The University of Michigan Press. 16. GREIF, Avner Institutions: Theory and History. Cambridge (UK): Cambridge University Press. 17. HAYEK, Friedrich A The Constitution of Liberty. London: Routledge. 18. HODGSON, Geoffrey M Economics and Institutions A manifesto for a Modern Institutional Economics. Cambridge Polity Press. 19. HODGSON, Geoffrey M Recent Developments in Institutional Economics. Edward Elgar Publishing, Inc. 20. HODGSON, Geoffrey M. 2007a. The Revival of Veblenian Institutional Economics. Journal of Economic Issues. Vol. 41, No. 2, pp HODGSON, Geoffrey M. (editor) 2007b. The Evolution of Economic Institutions: a Critical Reader. Cheltenham (UK) : Edward Elgar. 22. CHAVANCE, Bernard Institutional economics. London: Routledge. 23. JACOBS, Alan M Policymaking as Political Constraint: Institutional Development in the U.S. Social Security Program. In: MAHONEY, James; THELEN, Kathleen (editors). Explaining institutional change: ambiguity, agency, and power. Cambridge : Cambridge University Press. 24. JENSEN, Michael C., MECKLING, William H Theory of the Firm: Managerial Behavior, Agency Cost and Ownership Structure. Journal of Financial Economics. 4(2), pp KOHN, M. (2004). Value and Exchange. CATO Journal. 24(3), pp

326 26. KOUBA, Karel; VYCHODIL, Ondřej; ROBERTS, Jitka 2005 : Privatizace bez kapitálu zvýšené náklady české transformace. Praha: Karolinum. 27. LAMBSDORF, Johaan G Corruption and rent-seeking. Public Choice. 113(1-2), pp LOOMES, Graham 1999.,,Some lessons from past experiments and some challenges for the future. Economic Journal. Vol. 109, No. 2, pp MAŇAS, Miroslav Teorie her a konflikty zájmů. Praha : Vysoká škola ekonomická. 30. MISTRI, Maurizio Procedural Rationality and Institutions: The Production of Norms by Means of Norms. Constitutional Political Economy, Vol. 14, No. 4, pp NORTH, Douglass C Institutions, Institutional Change and Economic Performance. Cambridge: Cambridge University Press. 32. NORTH, Douglass C Institutions. Journal of Economic Perspective. Vol. 5, No. 1, pp NORTH, Douglass C Economic Performance trough Time. American Economic Review. Vol. 84, pp NORTH, Douglass C.; WALLIS, John Joseph; WEINGAST, Barry R Violence and the Rise of Open-Access Orders. Journal of Democracy. Vol. 20, No.1, pp NYE, Joseph S Corruption and Political Development: A Cost- Benefit Analysis. American Political Science Review. 61(2), pp OSTROM, Elinor 1986.,,An agenda for the study of institutions. Public Choice. Vol. 48, pp OTÁHAL, Tomáš Ekonomická analýza definice korupce. Národohospodáøský obzor. 4(1), pp

327 38. OTÁHAL,, Tomáš Na obranu dobývání renty. Ekonomický časopis. 56(10), pp OTAHAL,, Tomáš Problém zastoupení v nové institucionální ekonomii. Politická ekonomie. 57(5), pp PERLOFF, Jeffrey M Microeconomics: theory & applications with calculus. London : Pearson/Addison-Wesley. 41. POTŮČEK, Martin Nejen trh. Praha : Sociologické nakladatelství. 42. RIZZO, Mario J Uncertainty, Subjectivity, and the Economic Analysis of Law. In RIZZO, M (Eds.), Time, Uncertainty, and Disequilibrium: Exploration of Austrian Themes. Massachusetts Toronto : Lexington Books D.C. 43. SLATER, Dan Altering Authoritarianism: Institutional Development in the U.S. Social Security Program. In: MAHONEY, James; THELEN, Kathleen (editors). Explaining institutional change: ambiguity, agency, and power. Cambridge: Cambridge University Press. 44. SPECTOR, Bertram I Fighting Corruption in Developing Countries: Strategies and Analysis. Sterling : Kumarian Press. 45. ŠÍMA, Josef Ekonomie a právo. Praha: Liberální institut. 46. TOLLISON, Robert D Rent Seeking: A Survey. Kyklos. 35(4), pp TULLOCK, Gordon Corruption Theory and Practice. Contemporary Economic Policy. 14(3), pp VALENČÍK, Radim Teorie her a redistribuční systémy. Praha: VŠFS Eupress. 49. VOIGT, Stefan Institucionální ekonomie. Praha: Alfa nakladatelství. 50. VOLEJNÍKOVÁ, Jolana Moderní kompedium ekonomických teorií. Praha : Professional Consultig. 326

328 51. WALLISER, Bernard Game Theory and Emergence of Institutions. ENPC, Working Paper. Dostupné na WILLIAMSON, Olivier E Hiearchical Control and Optimum Firm Size. Journal of Political Economy. Vol. 75, pp WAWROSZ, Petr Dosahování a narušování institucionální rovnováhy v redistribučních systémech. Politická ekonomie. 59(4), pp WILLIAMSON, Olivier E Markets and Hiearchies. Analysis and Antitrust Implications. New York : Free Press. Mgr. Ing. Petr WAWROSZ, Ph.D. Vysoká škola finanční a správní Praha Česká republika 327

329 ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA A KORUPCE FOTOGRAFIE ÚČASTNÍKOV KONFERENCIE 328

330 ORGANIZOVANÁ KRIMINALITA A KORUPCE 329

331 P O Ď A K O V A N I E Dobrý deň! Sme doktorandi na Paneurópskej vysokej škole, Fakulte práva a zúčastnili sme sa medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom Organizovaná kriminalita a korupcia - Platforma tieňovej ekonomiky štátu, konanej dňa marca 2013 v Plzni, Česká republika. Touto cestou by sme sa chceli poďakovať Východoeurópskej agentúre pre rozvoj n.o., osobitne jej pánovi riaditeľovi JUDr. Jozefovi Zaťkovi za perfektnú organizáciu uvedenej konferencie, ktorá sa konala v nádhernom prostredí galérie Artamo v spoločnosti príjemných ľudí. Sme veľmi radi, že sme sa konferencie mohli zúčastniť a vystúpiť na nej so svojimi príspevkami. Poslucháči prejavovali veľký záujem a po odprezentovaní jednotlivých príspevkov rozpútali podnetné diskusie. Po ukončení konferencie sme sa zúčastnili zaujímavej prehliadky mesta Plzeň a spoznali sme tak nové krásne miesta. Ešte raz ďakujeme pánovi riaditeľovi generálovi majorovi JUDr. Jozefovi Zaťkovi a všetkým, ktorí sa konferencie zúčastnili. S pozdravom Mgr. Romana Červienková, Mgr. Veronika Gerbelová a Mgr. Jozef Gabík 330

332 Za úspešný priebeh konferencie ďakujeme všetkým účastníkom, organizačnému tímu i prispievateľom za podnetné príspevky VÝCHODOEURÓPSKU AGENTÚRU PRE ROZVOJ n.o. Podhájska, SR & BEZPEČNOSTNÍ AGENTURU HLS, Plzeň, ČR podporili títo sponzori - firmy:

333 VÝCHODOEURÓPSKU AGENTÚRU PRE ROZVOJ n.o. Podhájska, SR & BEZPEČNOSTNÍ AGENTURU HLS, Plzeň, ČR podporili títo sponzori zahraničné vysoké školy:

334 Všeobecne prospešné služby EEDA n.o. Podhájska Za humnami 508/ Podhájska S L O V E N S K O web: eeda@eeda.sk Riaditeľ Východoeurópskej agentúry pre rozvoj n.o. JUDr. Jozef ZAŤKO 333

335 Všeobecne prospešné služby EEDA n.o. Podhájska Všeobecne prospešné služby agentúry: Spolupráca s domácimi, európskymi a svetovými inštitúciami a organizáciami /poskytovanie služieb v oblasti vzájomnej výmeny informácií, kontaktov, vzdelávania a rozvoja na medzinárodnej úrovni/. Rozvíjanie aktivít na podporu rozvoja východoeurópskeho priestoru /podpora zvýšenia konkurencieschopnosti, zamestnanosti a flexibility organizácií a inštitúcií, ako aj pracovnej sily vo východoeurópskom priestore/. Zvyšovanie mobility pracovnej sily východoeurópskeho priestoru prostredníctvom organizovania stáží a praxe v organizáciách európskeho priestoru. Podpora študijných stáží a mobility študentov z východoeurópskeho priestoru za účelom zbližovania a spoznávania kultúrnych odlišností jednotlivých regiónov. Organizovanie medzinárodných kultúrnych a športových aktivít za účelom poznávania multikulturálnych odlišností. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti, sociálnej pomoci a humanitárnej starostlivosti /poskytovaním služieb v oblasti humanitárnej a sociálnej pomoci pre vybrané skupiny obyvateľstva prostredníctvom programov v oblasti ľudských zdrojov, zdravotníctva a iných/. Služby na podporu regionálneho rozvoja a zamestnanosti /prostredníctvom poradenských, konzultačných, vzdelávacích služieb a aktívnych opatrení trhu práce, ktoré podporia zamestnanosť, ako aj služieb orientovaných na spoločenský rozvoj a spoluprácu medzi regiónmi Európskej únie/. Ochrana zdravia obyvateľstva, tvorba a ochrana životného prostredia. Tvorba, rozvoj, ochrana, obnova a prezentácia duchovných a kultúrnych hodnôt. Ochrana ľudských práv a základných slobôd, rovnosti mužov a žien. Vzdelávanie, výchova a rozvoj telesnej kultúry /organizácia školení, seminárov, kurzov, konferencií zameraných na zvyšovanie úrovne celoživotného vzdelávania, ako aj zvyšovanie fyzického zdravia obyvateľstva/. Spolupráca s domácimi, východoeurópskymi a svetovými vzdelávacími inštitúciami. Podpora vedy a výskumu, kontaktov a spolupráce v oblasti vedy a výskumu, popularizácia vedy na verejnosti. Vydavateľská činnosť. Využitie obnoviteľných zdrojov energie /služby v oblasti využívania obnoviteľných zdrojov energie, propagácia týchto zdrojov, ako aj možnosti financovania aktivít/. Trvalo udržateľný rozvoj vidieckych oblastí /prostredníctvom služieb pre vidiecke oblasti, samosprávy, s dôrazom na agroturistiku a zvyšovanie cestovného ruchu v spolupráci s malými a strednými podnikateľmi/. Podpora regionálneho marketingu a reklamy. Podpora marginalizovaných skupín a ich integrácia do spoločenského, pracovného a rodinného života. Podpora budovania infraštruktúry v školskej, zdravotníckej, kultúrnej a sociálnej oblasti v úzkej spolupráci s existujúcimi organizáciami. 334

336 Penzión TERMÁL sa nachádza v katastri obce Podhájska, ktorá sa dostáva do povedomia našich a zahraničných turistov vďaka geotermálnemu prameňu silne mineralizovanej vody v hĺbke 1900 m (voda má pri ústí teplotu 80 C a výdatnosť 50 litrov za sekundu), okolo ktorého sa na 12 ha rozprestiera areál termálneho kúpaliska. Voda z geotermálneho prameňa má blahodárne účinky na celý organizmus. Podrobné štúdie preukázali, že má hlbšie a trvalejšie regeneračné efekty ako voda z Mŕtveho mora. Účinky tejto termálnej vody využíva k regenerácii celá rada športovcov z rôznych športových odvetví, a preto Vás do mikroregiónu TERMÁL pozývame. Penzión TERMÁL Podhájska , Podhájska Za humnami 508 časť Belek Mobil: rezervácia rezervácia info@termal-podhajska.sk