Obsah Predhovor 9 O autoroch 11 Zoznam použitých skratiek Štát ako tradičný subjekt medzinárodného práva Vznik a uznanie

Transcription

1 Obsah Predhovor 9 O autoroch 11 Zoznam použitých skratiek Štát ako tradičný subjekt medzinárodného práva Vznik a uznanie Vznik štátu Uznanie štátu Uznanie vlády Základné práva a povinnosti štátu Klasifikácia štátov Delenie podľa rozsahu suverenity Suverénne štáty Závislé (polo suverénne) štáty Delenie podľa vnútornej štruktúry Jednotné štáty Zložené štáty Suverenita a jurisdikcia štátu Suverenita štátu Prejavy suverenity štátu Obmedzenia suverenity a územné jednotky sui generis Vazalské štáty, protektoráty a kapitulačné režimy Koloniálne a mandátne územia Poručenské a nesamosprávne územia Medzinárodná správa OSN Územné jednotky sui generis Vojenská okupácia Jurisdikcia štátu Normatívna a vynucovacia jurisdikcia Civilná a trestná jurisdikcia Teritoriálna jurisdikcia Personálna jurisdikcia Ochranná jurisdikcia Univerzálna jurisdikcia Jurisdikčný konflikt Výnimky z jurisdikcie Zánik štátu a jeho právne následky Sukcesia Sukcesia vo vzťahu k medzinárodným zmluvám Sukcesia vo vzťahu k štátnemu majetku Sukcesia vo vzťahu k štátnym archívom Sukcesia vo vzťahu k štátnym dlhom Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia Základné vymedzenie a medzinárodnoprávne princípy viažuce sa k územiu Územie štátu Štátne územie, územná suverenita a územná výsosť Nadobúdanie, prevod a strata štátneho územia Vymedzenie štátneho územia Štátne hranice Pohraničné pásma a režimy Zemský povrch, podzemný priestor a vnútorné vodstvo Pobrežné more a ďalšie morské pásma Vývoj právnej úpravy 115

2 Právny režim pobrežného mora Priľahlé pásmo Výlučná ekonomická zóna Kontinentálny šelf Vzdušný priestor Fiktívne územie štátu Arktída Priestory medzinárodného záujmu Medzinárodné rieky Medzinárodné prieplavy Medzinárodné úžiny Medzinárodné priestory Šíre more Morské dno a podložie za hranicami národnej jurisdikcie a práv Antarktída Kozmický priestor a nebeské telesá Medzinárodnoprávna ochrana životného prostredia Obyvateľstvo štátu 3.1 Zloženie obyvateľstva štátu Právne postavenie štátnych príslušníkov Štátna príslušnosť Spôsoby nadobudnutia štátnej príslušnosti Zánik štátnej príslušnosti Viacnásobná štátna príslušnosť Štátna príslušnosť právnických osôb Štátna príslušnosť lodí a lietadiel Občianstvo Európskej únie Arbitrážne konania Právne postavenie cudzincov Extradícia Extradíca a odovzdávanie osôb na medzinárodnej úrovni Azyl na medzinárodnoprávnej úrovni Medzinárodnoprávna ochrana utečencov Diplomatická ochrana Právne postavenie osôb bez štátnej príslušnosti Medzinárodná ochrana ľudských práv 4.1 Úvod do konceptu ľudských práv v rámci medzinárodného práva Ochrana ľudských práv pod záštitou OSN Systém ochrany ľudských práv založený Chartou OSN Systém ochrany ľudských práv hlavnými orgánmi OSN Systém ochrany ľudských práv špecializovanými organizáciami pridruženými k OSN Systém ochrany ľudských práv na pôde Rady OSN pre ľudské práva Zmluvný systém ochrany ľudských práv pod záštitou OSN Regionálne systémy ochrany ľudských práv Európsky regionálny systém ochrany ľudských práv Ochrana ľudských práv v rámci Rady Európy Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Revidovaná) Európska sociálna charta Ochrana ľudských práv v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe Ochrana ľudských práv v rámci Európskej únie Medziamerický regionálny systém ochrany ľudských práv 237

3 4.3.3 Africký regionálny systém ochrany ľudských práv Regionálny systém ochrany ľudských práv v arabských štátoch Ázijský regionálny systém ochrany ľudských práv Univerzálny a európsky systém ochrany práv menšín Ochrana práv pôvodného obyvateľstva Štátne orgány pre medzinárodné styky 5.1 Vymedzenie a klasifikácia štátnych orgánov pre medzinárodné styky Kategória netradičných orgánov Vnútroštátne orgány pre medzinárodné styky Hlava štátu Vláda Minister zahraničných vecí Parlament Iné vnútroštátne orgány pre medzinárodné styky Zahraničné orgány štátu pre medzinárodné styky Diplomatická misia Zriadenie diplomatickej misie a členovia jej personálu Diplomatické výsady a imunity Skončenie funkcie diplomatického zástupcu, prerušenie diplomatických stykov a zákaz diskriminácie Osobitná misia Stále misie pri medzinárodných organizáciách Delegácia na zasadaní orgánu medzinárodnej organizácie alebo na medzinárodnej konferencii Vojenská jednotka, loď a lietadlo Konzulárny úrad Štatút diplomatického kuriéra a diplomatickej batožiny nesprevádzanej diplomatickým kuriérom Medzinárodné zmluvné právo Pramene medzinárodného zmluvného práva Základné pojmy súvisiace s medzinárodným zmluvným právom Uzatváranie medzinárodnej zmluvy Rokovanie a prijatie textu medzinárodnej zmluvy Štruktúra a jazyk medzinárodnej zmluvy Alternácia a podpisový alternát Overenie (autentifikácia) textu medzinárodnej zmluvy Vyjadrenie súhlasu štátu byť viazaný medzinárodnou zmluvou Predbežné vykonávanie medzinárodnej zmluvy Výhrady k medzinárodným zmluvám Nadobudnutie platnosti medzinárodnej zmluvy Dodržiavanie medzinárodnej zmluvy Vykonávanie medzinárodnej zmluvy Výklad medzinárodnej zmluvy Vzťah medzinárodnej zmluvy k tretím štátom Zmena medzinárodnej zmluvy Neplatnosť, prerušenie plnenia a zánik medzinárodnej zmluvy Neplatnosť medzinárodnej zmluvy Zánik medzinárodnej zmluvy a prerušenie medzinárodnej zmluvy Právne následky neplatnosti medzinárodnej zmluvy, zániku medzinárodnej zmluvy alebo prerušenia jej vykonávania Oblasti, na ktoré sa nevzťahuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve 339

4 6.11 Depozitár medzinárodnej zmluvy Správy a oznámenia štátov, oprava chýb v texte medzinárodnej zmluvy Registrácia a publikácia medzinárodnej zmluvy Prílohy a protokoly k medzinárodnej zmluve Niektoré praktické aspekty rokovania o medzinárodnej zmluve Smernica pre rokovanie Zásady diplomatického rokovania Stratégia a taktika pro rokovaní o medzinárodnej zmluve Právo medzinárodných orgánov a organizácií 7.1 Pojmové vymedzenie Medzinárodné orgány Medzinárodné organizácie Klasifikácia Štruktúra Sídlo Financovanie Výsady a imunity Organizácia spojených národov Regionálne medzinárodné organizácie Rada Európy Organizácia amerických štátov Liga arabských štátov Africká únia Združenie národov juhovýchodnej Ázie Medzinárodné právo ozbrojených konfliktov Pojmové vymedzenie a historický vývoj Historický vývoj ius ad bellum a ius in bello Pojem agresia vývoj, definícia Pramene medzinárodného práva ozbrojených konfliktov Základné zásady medzinárodného práva ozbrojených konfliktov Vojnový stav Začiatok vojny Právne dôsledky vojnového stavu pre bojujúce strany Všeobecné právne účinky Účinky vojnového stavu na právne postavenie nepriateľských cudzincov a majetku Neutralita počas ozbrojeného konfliktu a v čase mieru Obyčajná vojnová neutralita Trvalá neutralita Vojnová oblasť Ozbrojené sily Vojnová okupácia Pravidlá ozbrojených vnútroštátnych (občianskych konfliktov Zastavenie vojnových akcií a ukončenie vojny Ženevské právo humanitárne právo stricto sensu Pojem medzinárodného humanitárneho práva Ženevské právo a chránené osoby - ochrana obetí vojny Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, chorých a stroskotancov ozbrojených síl na mori Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb 416

5 Dodatkový protokol I a II Medzinárodné trestné súdnictvo 9.1 Osobitosť medzinárodného trestného práva Norimberský a Tokijský vojenský tribunál Ad hoc medzinárodné trestné tribunály Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu Štruktúra ICTY Jurisdikcia ICTY Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu Jurisdikcia ICTR Štruktúra ICTR Medzinárodný trestný súd Vznik ICC Štruktúra a zloženie ICC Jurisdikcia ICC Prípustnosť prípadov pred ICC Zmiešané trestné tribunály Imunita predstaviteľov štátov Právo medzinárodnej bezpečnosti 10.1 Pojmové vymedzenie Bezpečnosť Medzinárodná bezpečnosť Kolektívna bezpečnosť Kolektívna sebaobrana Odzbrojenie Systém záruk medzinárodnej bezpečnosti Zásady práva medzinárodnej bezpečnosti Systém kolektívnej bezpečnosti Projekt Mierovej organizácie kráľa Jiřího z Poděbrad Spoločnosť národov Organizácia spojených národov Hrozby medzinárodnej bezpečnosti Situácia v súčasnosti Aktuálne hrozby medzinárodnej bezpečnosti Medzištátne a vnútroštátne konflikty Zbrane hromadného ničenia Jadrové zbrane Biologické (bakteriologické) zbrane Chemické zbrane Medzinárodný terorizmus Medzinárodný organizovaný zločin Záverom o hrozbách 509 Príloha: Zmluvná prax v Slovenskej republike

6 o zmluvnom práve 268) a Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám. 269) k) zásada intertemporality: Podstata tejto zásady spočíva v zákaze retroaktívneho účinku medzinárodnoprávnych noriem. Je totiž zrejmé, že určitý územný titul mohol byť platným v právnych podmienkach 16. storočia, avšak podľa súčasného medzinárodného práva je právne neúčinný. Preto všeobecne platí, že územný titul sa riadi právnymi pravidlami platnými v čase jeho vzniku. 270) To však územného suveréna nezbavuje povinnosti prispôsobiť sa následnému vývoju medzinárodného práva. Na to, aby územný titul ostal naďalej v platnosti, totiž štát nevyhnutne musí rešpektovať vyvíjajúce sa právne podmienky. 271) Okrem uvedených základných zásad možno spomenúť aj sekundárne, ktoré vyplývajú už z uvedených, ako napr. zásadu spoločného dedičstva ľudstva pre morské dno a jeho podložie, zásadu ochrany morských vôd a oceánov pred znečistením, zásadu slobody, výskumu a využívania kozmického priestoru a nebeských telies a pod. Tým sa budeme postupne venovať v ďalšom texte. 2.2 Územie štátu Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia Štátne územie, územná suverenita a územná výsosť Štátne územie je jeden z materiálnych prvkov existencie štátu ako medzinárodnoprávnej jednotky. Na ňom žije obyvateľstvo štátu a vo vzťahu k svojmu územiu i k svojmu obyvateľstvu štát vykonáva štátnu moc. Územie štátu predstavuje trojrozmerný vymedzený priestor ohraničený vo vzťahu k územiam iných štátov, ku kozmickému priestoru a príp. aj vo vzťahu k šíremu moru. Inými slovami, územie štátu je priestor nachádzajúci sa vo vnútri štátnych hraníc, vrátane vnútorných vôd (v prípade pobrežného štátu aj vrátane pobrežného mora a v prípade súostrovných štátov aj súostrovné vody), zahŕňajúci aj vzdušný priestor nad územím i priestor pod zemským povrchom. Územie štátu je zhora ohraničené spodnou hranicou kozmického priestoru a siaha kuželovito až do pomysleného stredu Zeme. Takto geograficky vymedzený priestor je možné nazývať štátnym územím vtedy, ak spadá pod suverenitu štátu, teda ak štát má voči územiu postavenie územného suveréna. Suverenita štátu nad určitým 268) Čl. 62 VDZP stanovuje, že podstatná zmena okolností (sukcesiu by sme mohli za ňu považovať) nemôže byť dôvodom na zrušenie či zánik medzinárodnej zmluvy, ktorou bola stanovená štátna hranica. 269) Pozri čl. 11 a ) Island of Palmas Case, United Nations Reports of International Arbitration Awards (2, 1928), s. 829, ) Tamtiež, s Pozri aj: JESSUP, P.: The Palmas Island Arbitration. In: 22 AJIL (1928), s

7 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť územím ho ako neobmedzeného vlastníka oprávňuje nad územím vládnuť, spravovať ho a disponovať ním. Ako poznamenal arbiter Huber v prípade Ostrov Palmas, suverenita vo vzťahu k určitej časti zemského povrchu je právnou podmienkou nevyhnutnou na začlenenie tejto časti k územiu konkrétneho štátu. 272) Štát má teda voči svojmu územiu a obyvateľstvu i veciam na ňom sa nachádzajúcim zvrchované postavenie, čo vylučuje moc akéhokoľvek iného štátu, a vykonáva na ňom svoje oprávnenia a jurisdikciu, teda svoju územnú výsosť. Tá sa prejavuje najmä vo výkone zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci. Územná suverenita, ktorá je skôr charakterizovaná existenciou plných práv a oprávnení štátu voči územiu, než ako nezávislosť štátu ako taká, má svoj pozitívny i negatívny aspekt. Pozitívny aspekt sa týka výlučnej kompetencie štátu vo vzťahu k svojmu územiu, kým druhý zahŕňa záväzok chrániť rovnaké práva iných štátov. 273) Inými slovami, územná suverenita jedného štátu vylučuje neoprávnené suverénne pôsobenie druhého k tomu istému územiu a predpokladá rešpektovanie inej územnej suverenity k iným územiam. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi územnou suverenitou a územnou výsosťou ich niektorí autori 274) prirovnávajú k inštitútom vlastníctva a držby: keďže územná suverenita zahŕňa konečné právo suveréna nezávisle s územím disponovať, pripomína súkromnoprávny inštitút vlastníctva; oproti tomu územnú výsosť ako právo spravovať dané územie, t. j. vykonávať na ňom svoju jurisdikciu, bez možnosti dispozície s týmto územím, možno pripodobniť k inštitútu držby. Pritom pre územnú suverenitu i územnú výsosť platí (podobne ako pre vlastníctvo i držbu), že pôsobia erga omnes, čo znamená, že i tretí subjekt rešpektuje daný stav a je ním právne viazaný. Suverenita ako taká je štátu vlastná od momentu jeho vzniku. Územným suverénom sa stáva na základe titulu. Územný titul v sebe zahŕňa ako právne tak i faktické podmienky, na základe ktorých možno územie považovať za územie patriacie tomu ktorému štátu. Územný titul je teda výrazom takých právnych či faktických skutočností, ktorých právnym následkom je zmena právneho statusu konkrétneho územia. 275) Podstata titulu vlastne spočíva v tom, či štát má alebo nemá právo dovolávať sa svojej územnej suverenity voči inému štátu. 276) Pôvod titulu môže byť originárny (historický, tzv. titul od nepamäti) či derivatívny (odvodený, zmluvný). Najčastejším zmluvným územným titulom sú zmluvy o stanovení hraníc. Územný titul, teda právny dôvod existencie územnej suverenity štátu k určitému územiu, je vo svojej podstate relatívne trvalý, može však byť v prípade zmluvného charakteru viazaný na určitú podmienku. Pokiaľ je podmienka, pod ktorou bol územný titul 272) Island of Palmas Case, United Nations Reports of International Arbitration Awards (2, 1928), s ) SHAW, M.: International Law... cit. dielo, s Pozri tiež: Island of Palmas Case, 2 RIAA (1928), s. 829, 838, ) Bližšie pozri napr.: SEIDL-HOHENVELDERN, I.: Mezinárodní právo veřejné. Praha: ASPI, 2001, s ) SHAW, M.: International Law... cit. dielo, s ) BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s

8 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. udelený, splnená, potiaľ štát naďalej vykonáva práva suveréna. Profesor I. Brownlie takto podmienečne udelené suverénne práva označuje za reverzibilné a uvádza príklad Monaka, ktorého suverenita je viazaná na podmienku nepretržitosti vlády monackej koruny. 277) Prejavom územnej suverenity je predovšetkým to, že štát na svojom území vykonáva výlučnú teritoriálnu jurisdikciu. Hoci by sa pojmy územie a jurisdikcia nemali stotožňovať, pri posudzovaní spornosti suverenity to bude práve výkon jurisdikcie, ktorý bude determinujúcim. V prípade Schtraks, ktorýuvádzai.brownlie, 278) izraelská vláda žiadala Veľkú Britániu o extradíciu jednotlivca a to na základe dohody uzatvorenej medzi oboma stranami. Daný jednotlivec, v tom čase vo väzbe, sa bránil voči extradícii argumentujúc, že Jeruzalem, kde mali byť spáchané trestné činy, pre ktoré bol stíhaný, nie je územím v zmysle extradičnej dohody, a že britská vláda neuznala de iure suverenitu Izraela v Jeruzaleme ale len jeho autoritu de facto. Snemovňa lordov však pri svojom rozhodovaní zaujala stanovisko, podľa ktorého je územie štátu potrebné chápať ako priestor, kde štát vykonáva účinnú jurisdikciu. Monopol územného suveréna vo vykonávaní kompetencií voči svojmu územiu môže byť obmedzený jeho vlastným súhlasom. 279) Štát ako územný suverén však môže dočasne na iného suveréna previesť len výkon svojej územnej výsosti, nie časť svojej suverenity. 280) V minulosti štáty často prevádzali časť výkonu svojej územnej výsosti v rámci koncesií, kapitulačných režimov a na základe zmluvne založených okupácií. 281) V súčasnom medzinárodnom práve je územný suverén bežne obmedzený vo výkone svojej územnej výsosti napr. vo vzťahu k diplomatickým a konzulárnym misiám, osobám požívajúcim imunitu podľa medzinárodného práva, v rámci pohraničných území, ako aj vo vzťahu k medzinárodným organizáciám a jej orgánom, nachádzajúcim sa na jeho území. Podmienka legálnosti tohto obmedzenia vo forme súhlasu suveréna je však daná aj v tomto prípade. 282) Uvedené 277) Tamtiež, s ) Tamtiež, s ) Aj v prípade demilitarizovaných území štát vyslovuje súhlas s obmedzením výkonu svojej územnej výsosti. V prípade absencie súhlasu suveréna ide o intervenciu, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom. Príkladom takéhoto porušenia bola tzv. mierová okupácia (v skutočnosti ozbrojená intervencia) ČSSR v auguste 1968 vojskami ZSSR a iných členských štátov vtedajšej Varšavskej zmluvy. Súhlas ČSSR ako územného suveréna bol daný až dva mesiace po začatí okupácie, Zmluvou medzi ČSSR a ZSSR o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR (text zmluvy je zverejnený pod č. 11/1969 Zb.) 280) Ak by chcel previesť časť územnej suverenity, musí trvale previesť (predať) územie, čím stráca k predmetnému územiu svoje postavenie suveréna. Dočasný prevod územia za odplatu (cession a bail) ako inštitút platný v tradičnom medzinárodnom práve dnes už nie je právne možný (pozri aj pozn. č. 15). 281) ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s Podobne aj situácie, kedy územnú výsosť nad územím vykonávala tzv. spravujúca mocnosť, poverená Spoločnosťou národov, neskôr OSN, na mandátnu a poručenskú správu. 282) Suverén tento súhlas vyjadruje tým, že súhlasí so zriadením konzulárneho úradu či diplomatickej misie na svojom území. K tomu pozri aj čl. 2 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. 93

9 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť sa nedotýka práva okupujúcej mocnosti vykonávať vo vzťahu k okupovanému územiu určité práva (inak tvoriace územnú výsosť). Toto právo plynie zo všeobecne platného medzinárodného práva ozbrojených konfliktov. 283) Ďalším z príkladov obmedzenia výkonu územnej výsosti je prenájom územia. Ide vlastne o dočasné prepožičanie časti územia za odplatu, pričom územný suverén sa nemení, teda vlastníctvo k územiu zotrváva a nájomca je oprávnený len k výkonu určitých práv. Nemá oprávnenie s územím disponovať a po skončení prenájmu, t. j. po zaniknutí právneho titulu, je povinný územie vrátiť štátu prenajímateľovi. 284) Okrem uvedených spôsobov prevodu výkonu územnej výsosti bez zmeny hraníc samozrejme štát môže v rámci slobodnej dispozície so svojím územím na iného trvalo previesť časť svojho územia. Vtedy pôvodný suverén stráca zvrchovanú suverenitu nad danou časťou územia a novým suverénom k nej sa stáva tento iný štát. 285) Ide vždy o trvalý prevod, dočasné prevádzanie územnej suverenity za odplatu (cession a` bail) patrí už minulosti. V súvislosti s prevodom je dôležité pripomenúť rímsku právnu zásadu, ktorá má svoje opodstatnenie aj v medzinárodnom práve nemo dat quad non habet. 286) Prevod od nevlastníka by v súčasnosti vzhľadom na článok 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve mohol byť považovaný za nulitný, keďže by bol v rozpore s kogentným pravidlom - nedotknuteľnosťou štátneho územia. Napokon treba povedať, že štát vykonáva územnú výsosť aj na území, ktoré nepatrí pod jeho územnú suverenitu: na palube lodí a lietadiel na šírom mori a vo vzdušnom priestore nad ním ako aj na objektoch v kozme (tzv. fiktívne územia štátu, pozri v ďašom texte) alebo, ako sme už uviedli, na území iného 283) Pozri Ženevský dohovor o ochrane civilných obetí za vojny (1949), čl. 6, UNTS, vol. 75, No. 970 (č. 65/1954 Zb.) Pozri aj poradný posudok MSD vo veci Palestínsky múr (Legal Consequences of the Construction of a Wall in the Occupied Palestian Territory, Adv. Opinion of 9 July 2004, ICJ Reports, 2004, para. 89, 101). 284) Tu možno spomenúť príklad, ktorý uvádzajú autori Jennings, Watts: Na základe zmluvy z 1. júla 1898 medzi Čínou a Veľkou Britániou bol Veľkej Británii prenajatý Hongkong na obdobie 99 rokov. V zmysle následnej dohody medzi Čínskou ľudovou republikou a Veľkou Britániou z 26. septembra 1984 sa k 1. júlu 1997 Hongkong opäť vrátil pod správu Číny (JENNING, R., WATTS, A.: Oppenheim s International Law, vol. I/2 4. London, New York: Longman, 1996, s ). Iným príkladom je prenájom prístavu vnútrozemskému štátu, ktorý može mať pre neho značný hospodársky význam, keďže mu otvorí prístup k námornému obchodu: Po druhej svetovej vojne tak bola uzavretá dohoda medzi československom a Poľskom, na ktorej základe Poľsko vyhradilo československu určitú častˇ prístavu v Štetíne ako slobodné československé colné pásmo, skladiská i prekladiská. Pásmo však zostalo pod zvrchovanostˇou Poľska (MRÁZ, S., POREDOŠ, F., VRŠANSKÝ, P.: Medzinárodné verejné právo... cit. dielo, s. 135). Napokon pozri aj príklad, ktorý uvádza I. Brownlie: 99-ročný prenájom čínskej zátoky Kiao-Chau Nemecku, na základe zmluvy z roku 1898 (BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s. 111). 285) Z histórie sú takéto prevody územia dobre známe: v roku 1803 Spojené štáty americké odkúpili od Francúzska územie Louisiany, v roku 1867 im Rusko predalo Aljašku. 286) Porov. Island of Palmas Case (The Netherlands, USA), s. 842 (RIAA, Vol. II, 1928): It is evident that Spain could not transfer more rights than she herself possessed. 94

10 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. štátu (na základe súhlasu suveréna zmluvy 287) alebo v rámci spomenutej vojenskej okupácie). Z uvedeného je zrejmé, že medzinárodné právo pripúšťa, aby na jednom teritóriu čiastočne vykonávali územnú výsosť viaceré štáty (teda popri územnom suverénovi aj ďalší štát, ktorý má suverénov súhlas). Je však možné, aby dané územie spadalo pod spoločnú suverenitu viacerých štátov? Inými slovami je možné, aby územie malo dvoch či viacerých suverénov? Tradičné medzinárodné právo poznalo inštitúty koimperium, resp. kondominium, spoločné panstvo dvoch či viacerých suverénov. Išlo o spoločný a nedielny výkon suverenity nad územím, založený zmluvou, ktorú medzi sebou kon-suveréni uzatvorili. 288) Hoci tento inštitút patrí do tradičného medzinárodného práva, niektoré kondomínia pretrvali až do nedávneho obdobia. 289) V súčasnosti už nedovolenými sú aj niektoré typy zdieľanej či obmedzenej suverenity: inštitúty protektorátu a vazalstva. Okrem nich sa v minulosti vyskytovali aj prípady mandátnej a poručenskej správy, kedy spravujúca mocnosť bola Spojenými národmi (neskôr OSN) poverená k správe určitého územia (najmä bývalej kolónie) až do času, kým sa nositeľ územnej suverenity sám mocensky ustálil a ľud vyhlásil nezávislosť. 290) Pokiaľ ide o veľkosť štátneho územia, žiadna medzinárodnoprávna norma nepredpisuje minimálne ani maximálne vymedzenie. Z právneho hľadiska sú si všetky štáty zvrchovane rovné (čl. 2 Charty OSN), a preto skutočnosť, že popri sebe 287) Napríklad zmluvy o zriadení vojenských, námorných či leteckých základní na cudzom území, ktoré sa rozšírili najmä po roku 1945, predpokladajú prenájom (lease) časti územia v prospech iného štátu za odplatu. V tradičnom medzinárodnom práve bolo okrem nájmu (lease) možné uzatvoriť zmluvu zakladujúcu dočasnú cesiu (prevod) časti územia z jedného suveréna na iného, za odplatu (tzv. cession a bail); pričom takýto prevod nezahŕňal možnosť disponovať územím a po uplynutí zmluvného titulu musel byť vrátený pôvodnému suverénovi (Bližšie pozri: ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s. 205). V súčasnom medzinárodnom práve už však uvedený inštitút nejestvuje a dočasný prevod je možný len vo vzťahu k výkonu územnej výsosti, nie k územiu. Z takto uzatvorených zmlúv v tradičnom období, v rámci vtedy platného inštitútu dočasného prevodu za odplatu, však dodnes ťažia napr. Spojené štáty pri využívaní vojenskej základne Guantánamo na kubánskom území (zriadená na základe zmluvy z roku 1903, pozri tamtiež, s ). 288) Profesor I. Brownlie v tejto súvislosti uvádza spor o záliv Fonseca (El Salvador v. Nicaragua), ktorý rozhodol Stredoamerický súdny dvor (zriadený v roku 1907). V rozsudku z roku 1917 deklaroval existenciu kondomínia a uviedol, že vody zálivu sú historickými vodami a podliehajú spoločnej suverenite troch pobrežných štátov (cit. podľa: BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s. 114). 289) Do r trvalo kondomínium Veľkej Británie a Egypta voči Sudánu (založené zmluvou z roku 1899). Od roku 1914 trvalo kondomínium Veľkej Británie a Francúzska nad súostrovím Nové Hebridy (v Tichom oceáne pri autrálskom pobreží), až kým v roku 1980 súostrovie vyhlásilo nezávislosť a stalo sa samostatným štátom Vanuatu. K tomu pozri: JENNINGS, R., WATTS, A.: Oppenheim s International Law, vol. I/ cit. dielo, s. 565 a nasl. Porovnaj ale: SEIDL-HOHENVELDERN, I.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s. 201, ktorý (podľa nášho názoru nie celkom správne) uvádza Andorské kniežactvo ako príklad súčasného kondomínia. Spoločnú územnú výsosť v ňom vykonáva prezident Francúzska s urgelským biskupom (provincia Španielska). 290) V tomto procese zohrala významnú úlohu Poručenská rada OSN. K jej postaveniu a činnosti pozri bližšie: VALUCH, J., RIŠOVÁ, M., SEMAN, R.: Právo medzinárodných organizácií... cit. dielo, s

11 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť existujú malé i veľké štáty, nemá právny účinok na veľkosť či obsah ich územnej suverenity. 291) Nadobúdanie, prevod a strata štátneho územia Štát nadobúda územie svojím vznikom, resp. štát nemôže vzniknúť bez územia. 292) Kým pri štátoch existujúcich dlhšie obdobie táto formulácia nemusí predstavovať žiaden praktický problém, pretože štát nadobudol územie pravdepodobne jedným z tradičných spôsobov, 293) pri štátoch vznikajúcich v súčasnom období sa treba pozastaviť. Totiž v zmysle klasického medzinárodnoprávneho ponímania, kým útvar nie je štátom ako takým, nemá oprávnenie k územnému titulu. 294) Uvedené nadobúda špecifický význam najmä v situáciách, kedy v rámci štátu existuje národ, ktorý realizuje svoje sebaurčovacie právo s cieľom dosiahnuť samostatnú vlastnú štátnosť. Práve rozdelenie štátu, či odtrhnutie sa od štátu (tzv. secesia) je najčastejším spôsobom, ako v súčasnosti vznikajú nové štáty. 295) M. N. Shaw spomína dva spôsoby, ako nová entita môže nadobudnúť územnú suverenitu, zjednodušene povedané, územie. Prvým je ústavný spôsob, ktorý je založený na dohode medzi predchádzajúcou ústrednou vládou a orgánmi novovznikajúceho štátu, kým druhý neústavný spôsob ide proti vôli pôvodného územného suveréna. V prvom prípade územná suverenita so súhlasom pôvodného suveréna, teda na základe zmluvy, jednoducho prechádza na nový štát. 296) Tu nepochybne ide o cesiu (pozri ďalej). Druhá situácia je problematickejšia, pretože národ sa odtŕha od štátu suveréna proti jeho vôli, vytvára si samostatnú štátnosť, a akoby si so sebou berie aj časť územia a územnej suverenity. Tu je potrebné pripomenúť, že na to, aby bol tento nový útvar štátom, musí vykázať podstatné prvky štátnosti (okrem územia aj populáciu, a efektívnu štátnu moc schopnú vstupovať do právnych vzťahov s inými štátmi). Je potom už na tretích štátoch, či takýto novovzniknutý štát uznajú alebo nie. 297) V tomto sú však štáty obmedzené záväzkom neuznať za štát ten útvar, ktorý vznikol v rozpore s medzinárodným právom, najmä s kogentnou normou; ide o tzv. záväzok neuznať vzniknutú situáciu za legálnu. 298) 291) Medzi najmenšie členské štáty OSN patria ostrovné štáty ako Svätý Vincent a Grenadíny, Svätý Tomáš a Princov ostrov, Seychely, tiež enkláva San Marino (najmenší štát na svete) a Andorra, Monacké kniežatstvo, Lichtenštajnské kniežatstvo. 292) TÜRK, D.: Základy mezinárodního práva... cit. dielo, s ) Napríklad objavom územia, efektívnou okupáciou, anexiou či vydržaním. Bližšie pozri nižšie. 294) SHAW, M N.: International Law... cit. dielo, s ) K spôsobom vzniku štátnosti pozri podkapitolu Vznik štátu. 296) M. N. Shaw uvádza príklad, kedy Barma, na základe zmluvy so Spojeným kráľovstvom a následného britského zákona, získala od neho v roku 1948 nezávislosť. Pozri: SHAW, M. N.: International Law... cit. dielo, s ) Napríklad Kosovo, ktoré vzniklo secesiou od Srbska, v súčasnosti uznáva 95 štátov. O právnych účinkoch uznania pozri podkapitolu Uznanie štátu. 298) Čl. 41 ods. 2 Článkov o zodpovednosti štátov za protiprávne správanie (Articles on Responsibility of States for the Wrongful Acts, ILC, 2001) stanovuje: Žiaden štát neuzná za legálnu takú situáciu, ktorá vznikla závažným porušením v zmysle článku 40,.... Pozri aj: Rez. BR OSN č. 217 (1965), ktorá vyzývala štáty k neuznaniu Južnej Rodézie, či Rez. BR OSN č. 541/1983 o neuznaní Tureckej republiky Severného Cypru. 96

12 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. V tradičnom medzinárodnom práve, ktoré nezakazovalo použitie sily, štáty nadobúdali územie buď pokojnou cestou, objavom (presnejšie prvotnou okupáciou), vydržaním, cesiou (prevodom) a v dôsledku akcesie (prírastku), alebo silou, teda dobytím územia či jeho násilným pripojením (anexiou). Ak predpokladáme, že územia s charakterom terra nullius už v súčasnosti nejestvujú 299) a ak berieme do úvahy dnes už ustálený zákaz použitia sily v medzinárodnom práve a rešpektovanie zvrchovanosti štátov, potom jedinými právne dovolenými spôsobmi nadobudnutia územia sú cesia, teda prevod územia, a akcesia, teda prírastok územia v dôsledku prírodného či umelého pôsobenia. Tu je však zaujímavé poznamenať, že niektorí autori 300) akcesiu nepovažujú za spôsob nadobudnutia územia argumentujúc, že k daným javom vždy dochádza v rámci už existujúceho štátneho územia. Objav územia, resp. jeho prvotná okupácia, bola až do konca 19. storočia najdôležitejším územným právnym titulom. Územie, ktoré dovtedy nepatrilo nikomu, objavovali moreplavci, objavitelia, ktorí tak konali z poverenia a v mene suveréna. Za terra nullius pritom neboli považované len neosídlené územia, ale aj územia obývané domorodcami. Rozhodným totiž bolo, že takéto územie nepatrilo pod suverenitu žiadneho iného štátu, teda že žiaden štát si dovtedy naň nevzniesol nárok. Usporiadanie domorodých národov podľa vtedajšieho platného práva nezodpovedalo pojmu zvrchovanosti štátu. 301) Samotný objav územia však štátu objaviteľovi nepriniesol okamžité postavenie suveréna. K tomu bola potrebná animus occupandi (animus possidendi), teda vôľa suveréna a predovšetkým prejav tejto vôle územie ovládnuť a pripojiť k svojmu územiu. 302) Vývoj medzinárodného práva však priniesol aj ďalšiu podmienku, a to efektívne ovládnutie územia. Preto, keď sa Spojené štáty v prípade Ostrov Palmas odvolávali na svoj právny titul získaný od Španielska ako pôvodného objaviteľa ostrova v 16. storočí, arbiter Max Huber poznamenal:... počiatočný titul alebo objav musí byť v primeranej lehote zavŕšený efektívnou okupáciou danej oblasti.... Objavom len štát dáva ostatným na vedomie svoj prvotný záujem o územie; ten však musí na to, aby nadobudol aj právny význam, byť v určitej lehote doplnený aj účinnou okupáciou. 303) Efektivita sa prejavuje tým, že štát voči danému územiu vykonáva akty suverénnej štátnej moci (a ` titre de souverain), napríklad vynucuje na danom území dodržiavanie svojich zákonov, územie eviduje v katastri a v oficiálnych mapách, zriadi na území 299) Teoreticky sa takéto nové územia môžu objaviť na základe pôsobenia prírodných síl napr. vznik ostrova v dôsledku sopečnej činnosti. 300) Napríklad ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s ) Porovnaj však s posudkom Medzinárodného súdneho dvora vo veci Západná Sahara, kde Súd prišiel k záveru, že hoci dané územie v čase španielskej kolonizácie nebolo zvrchované, malo však určité formy usporiadania politickej moci, a preto nemohlo byť považované za terra nullius. (Western Sahara, Adv. Opinion, ICJ Reports 1975, s. 12, 39 a 40) 302) Typickým prejavom takejto vôle bolo vztýčenie vlajky a oficiálne vyhlásenie. 303) Island of Palmas Case (The Netherlands v. US), 2 RIAA (1928), s. 829 a

13 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť svoju námornú či vojenskú základňu a pod. 304) Kumuláciu oboch podmienok, teda vôle a skutočného efektívneho výkonu suverénnej moci, potvrdil vo svojej judikatúre Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti 305) i Medzinárodný súdny dvor. 306) Vydržanie (angl. prescription) sa odlišovalo od prvotnej okupácie tým, že týmto spôsobom sa nadobúdalo územie nemajúce povahu terra nullius, a išlo o územie získané či už protiprávne alebo za okolností, kedy právoplatnosť titulu nebolo možné preukázať. V podstate išlo o legalizáciu pochybného titulu, a to na základe uplynutia určitého času a tichého súhlasu bývalého suveréna. 307) Inými slovami, štát po určitú dobu vykonával prejavy svojej štátnej moci nad konkrétnym územím, za prezumpcie tichého súhlasu suveréna (angl. acquiescence),ato až dovtedy, kým dané územie vydržal, teda získal do svojho vlastníctva. Účelom tohto inštitútu bolo najmä zachovanie stability v medzinárodnom systéme za predpokladu, že držba štátu bola dlhodobá a nikým nespochybnená. Hoci samotné medzinárodné právo nikdy nestanovovalo konkrétnu lehotu na vydržanie, literatúra v tejto súvislosti hovorí o tzv. držbe od nepamäti (angl. immemorial possession), či dlhodobej držbe. Pokiaľ ide o podmienky vydržania,sú podobnéako pri prvotnej okupácii: držba musí byť vykonávaná a` titre de souverain, teda v mene prejavu štátnej moci, musí byť neprerušená a pokojná (continuous and peaceful), verejná a trvať určitý čas. 308) Pokojnosť je pritom vyjadrená absenciou protestu zo strany iných, potenciálne zainteresovaných štátov. 309) Kritérium efektivity potvrdil aj 304) Napríklad v prípade Palau Ligitan (Palau Ligitan and Palau Sipadan Case, Indonesia/Malaysia) Súd konštatoval, že Indonézia nepreukázala nad neobývanými ostrovmi svoju effectivité. Naopak, zriadenie majákov na ich pobreží Malajziou, ako aj existencia malajských právnych predpisov o zbere korytnačích vajec na pobreží ostrovov, boli prejavmi suverénnej efektívnej moci a dokazovali územnú suverenitu Malajzie. 305) V prípade Východné Grónsko Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti uviedol:...nárok na zvrchovanosť, ktorý nie je založený na konkrétnom akte alebo právnom titule, akým je napríklad zmluva o cesii, ale iba na pokračujúcich prejavoch štátnej moci, zahŕňa dva prvky, pričom musí byť preukázaná existencia každého z nich: úmysel a vôľa konať ako suverén a skutočný výkon či prejav tejto moci. Legal Status of Eastern Greenland (Denmark v. Norway), 1933, PCIJ Series A/B, No. 53, s ) Bližšie pozri posudok vo veci Západná Sahara (Western Sahara, Adv. Opinion, ICJ Reports 1975), s.12a42 3aprípadHraničnýsporvKaribskommori(CaseConcerningTerritorialandMaritime Dispute between Nicaragua and Honduras in the Caribbean Sea, ICJ Reports 2007), para , Palau Ligitan and Palau Sipadan Case (Indonesia/Malaysia), ICJ Reports 2002, s. 625 a nasl. 307) SHAW, M. N.: International Law... cit. dielo, s ) Podmienka nepretržitého a pokojného výkonu štátnej moci sa objavila už v spore Ostrov Palmas (Palmas Case, 1928). Medzinárodný súdny dvor sa stotožnil s týmito podmienkami v prípade Botswana/Namíbia (Botswana/Namibia Case, ICJ Reports, 1999, s. 1045, 1101); podobne ich potvrdil Stály arbitrážny dvor v prípade Eritrea/Jemen (1998, PCA, para. 69). Pozri aj: BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s ; a JOHNSON, D. H. N.: Acquisitive prescription in international law. In: BYIL (1950), č. 27, s. 332 a nasl. 309) Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti v prípade Východné Grónsko konštatoval, že žiadna mocnosť nespochybnila dánsky nárok na suverenitu (Legal Status of Eastern Greenland, PCIJ Series A/B, No. 53, 1933, s ). Medzinárodný súdny dvor v prípade Pedra Branca (Pedra Branca Case, Malaysia/Singapore) zdôraznil absenciu protestu druhej sporovej strany (ICJ Reports, 2008, paras ). 98

14 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. Medzinárodný súdny dvor v prípade sporu Veľkej Británie a Francúzska o ostrovy Minquiers a Ecrehos. 310) Vydržanie môže prevážiť nad titulmi založenými okupáciou, dobytím i cesiou. Dobytie územia, resp. anexia, sú taktiež spôsobmi nadobúdania územia patriacimi už do minulosti. Obe znamenali násilné zabratie územia patriaceho inému suverénovi, pričlenenie si ho k svojmu teritóriu, vrátane podrobenia si príslušného obyvateľstva. K takýmto situáciám dochádzalo najčastejšie počas, resp. v dôsledku vojen, no história pozná aj prípady anexie, ktoré neboli dôsledkom porážky vo vojne. 311) Dobytie či anexia sa uskutočňovali bez ohľadu na vôľu, či lepšie povedané proti vôli pôvodného suveréna. Súčasné medzinárodné právo však zakazuje použitie sily, 312) preto akékoľvek násilné spôsoby získavania územia neprichádzajú do úvahy. Uvedené podporuje aj Deklarácia zásad medzinárodného práva 313) slovami:... Nijaké nadobudnutie územia v dôsledku hrozby silou alebo použitia sily nemôže byť uznané ako legálne. 314) Bezpečnostná rada OSN viackrát potvrdila neplatnosť takéhoto získania územia. 315) Týmto však nie je dotknuté právo vojenskej okupácie územia, ktoré má okupujúca mocnosť v zmysle platného práva ozborojených konfliktov. V takom prípade však okupujúcej mocnosti náleží len výkon práv obdobných právam plynúcim z územnej výsosti, nie však územná suverenita ako taká. 316) Akcesia (alebo akrescencia) je naopak možným, a teda súčasným právom dovoleným, spôsobom nadobúdania územia. V podstate nejde o získanie nového, ale skôr o rozšírenie pôvodného štátneho územia v dôsledku pôsobenia prírodných síl či umelej ľudskej činnosti. Typickými príkladmi sú situácie, kedy dôjde k naplavenine, teda nánosu a k vytvoreniu ostrova vo vnútorných vodách štátu, k zmene toku rieky, ktorá tvorí hranicu medzi štátmi, či k iným zmenám napríklad 310) Išlo o dva skalisté ostrovčeky pri pobreží Normandie, a hoci sa Francúzsko odvolávalo na fakt, že už od 13. storočia, kedy boli Briti vyhnaní z Normandie, všetky dané územia patria Francúzsku, Súd vzal do úvahy skutočnosť, že Spojené kráľovstvo na daných ostrovoch vykonávalo akty verejnej moci (tamojšie stavby rybárov boli registrované v britskom katastri nehnuteľností). Bližšie pozri: Minquiers and Ecrehos Case (France/United Kingdom), ICJ Reports (1953), s. 47. Pozri aj arbitrážne rozhodnutie v prípade Ostrov Clipperton (Francúzsko v. Mexiko), In: RGDIP (1932), vol. 6, s ) Napríklad tzv. anšlus Rakúska Nemeckom v roku 1938, či anektovanie Pápežského štátu Talianskom v roku ) Čl. 2 ods. 4 Charty OSN. Porov. Briand-Kellogov pakt z roku ) Rezolúcia VZ OSN č. 2526/XXV z roku ) Pozri aj čl. 5 ods. 3 Definície agresie prijatej VZ OSN v roku 1974 a čl. 52 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. 315) Pozri rez. č. 242 (1967) týkajúcu sa situácie na Blízkom Východe a tiež rez. č. 662 (1991) týkajúcu sa napadnutia Kuvajtu Irakom. 316) K dobytiu bližšie pozri: KORMAN, S.: The Right of Conquest. Oxford: Oxford University Press,

15 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť v dôsledku tektonickej činnosti, alebo v dôsledku umelého vysúšania morského pobrežia. Takto vzniknuté územie je pričlenené k existujúcemu štátnemu územiu. 317) Cesia, teda prevod územnej suverenity z jedného štátu na druhý, predstavuje spôsob nadobudnutia územia na zmluvnom základe. Oproti prvotnej okupácii či akcesii nejde o pôvodný, ale derivatívny spôsob získania územia, keďže suverenita nového suveréna sa odvodzuje od suverenity pôvodného suveréna, ktorý s týmto transferom súhlasil. Cesia je teda založená na dobrovoľnej vôli suveréna. Podstatné je, že v momente prevodu zaniká pôvodnému suverénovi všetka územná suverenita k danému územiu, a že nadobúdajúci štát nemôže získať viac než mal štát, ktorý mu územie scedoval. Napríklad, ak sa k predmetnému územiu viazalo právo prechodu tretieho štátu, cesiou zostáva nezmenené a nový majiteľ územia musí existenciu práva tretieho rešpektovať. Okamihom prevodu pritom obvykle býva dátum, kedy zmluva vstupuje do platnosti; prípadne zmluva určí inak. Medzinárodné právo však umožňuje aj to, aby cesiou prešiel dispozičný titul s konečnou platnosťou nad územím, avšak na výkon územnej výsosti zostáva ešte dočasne oprávnený odstupujúci štát. 318) Cesiou možno nazvať transfer územnej suverenity z bývalej koloniálnej či spravujúcej mocnosti na nový nezávislý štát na základe zmluvy, prevod územia na základe mierových zmlúv či zmlúv stanovujúcich štátne hranice a zmlúv, ktorými sa rozdeleľuje štát. 319) V minulosti cesia často predstavovala predaj a kúpu, výmenu či dokonca darovanie štátneho územia. 320) Na tomto mieste je potrebné sa zmieniť aj o tzv. adjudikácii, ktorá v našom prípade predstavuje súdne či arbitrážne rozhodnutie o otázke nadobudnutia územia a o jeho statuse. Názory vo vede medzinárodného práva sa totiž rôznia v tom, či takéto rozhodnutia majú konštitutívnu alebo len deklaratórnu povahu. Autori Č. Čepelka a P. Šturma zastávajú názor, ku ktorému sa prikláňa aj autorský kolektív tejto učebnice, že orgán poverený rozhodovaním o území svojím nálezom či rozsudkom len potvrdzuje právoplatnosť už existujúceho právneho titulu, ktorý bol už 317) V roku 1986 výbuch podmorskej sopky v pobrežnom mori Japonska spôsobil vytvorenie nového ostrova, ktorý bol pričlenený Japonsku. Naopak, dodnes sporným je ostrov vzniknutý v dôsledku cyklóna v roku 1970 na hraničnom toku rieky medzi Indiou a Bangladéšom (Bližšie pozri: DAY, A. J.: Border and Territorial Disputes. London: 1987, s. 277). 318) Napríklad do podľa čl. 83 Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti dňa , oblasť Hlučínska postúpená nemeckou ríšou Československu (SEIDL-HOHENVELDERN, I.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s. 206). 319) Napríklad Saint-Germainská zmluva z roku 1919, Versaillská mierová zmluva z roku 1919, Trianonská mierová zmluva z roku 1920, Zmluva o Zakarpatskej Ukrajine z roku 1945, či Mierová zmluva s Maďarskom z roku ) Príklady predaja územia pozri vyššie, a pozri tiež: JENNINGS, R., WATTS, A.: Oppenheim s International Law... cit. dielo, s

16 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. skôr nadobudnutý či už prvotnou okupáciou, anexiou alebo zmluvnou cesiou, 321) a preto nemá konštitutívne účinky. Pri nadobúdaní územia je dôležité, že relevantné materiálne skutočnosti sa v prípade sporu posudzujú k určitému rozhodnému momentu. Týmto momentom je tzv. kritický dátum (angl. critical date), t. j. dátum, ktorý je pre získanie územnej suverenity voči danému územiu rozhodujúci. Akékoľvek nároky iných štátov, vznesené po kritickom dátume, sú pre určenie suverenity už irelevatné nadobudnutá suverenita nimi už nie je dotknutá. 322) Súd či rozhodovací orgán bude teda posudzovať skutočnosti pred týmto dátumom, a na skutočnosti nasledujúce po ňom prihliadať v zásade nebude. Kritický moment môže byť daný dátumom uzatvorenia zmluvy, 323) momentom okupácie územia, 324) momentom, kedy štáty vzniesli vzájomné nároky k územiu, 325) dátumom, kedy strany predložili spor súdu 326) alebo aj dátumom osamostatnenia sa od bývalej koloniálnej mocnosti; 327) a môže sa zmeniť. 328) Nemusí sa vyskytovať nevyhnutne vo všetkých územných sporoch; ak sa však v danom prípade vyskytne, potom sa žiadne úkony či skutočnosti, ktoré nastali po tomto dátume, nebudú brať do úvahy, ibaže by predstavovali prirodzené pokračovanie predchádzajúcich úkonov a neboli by vykonané s cieľom zvýhodniť právne postavenie strany, ktorá sa na ne spolieha. 329) Kritický dátum má svoj význam najmä v sporoch o územie, ktoré bolo nadobudnuté prvotnou okupáciou či vydržaním: nárokujúci štát musí dokázať, že k danému dátumu ustálil svoju suverenitu k územiu. Pokiaľ ide o právne následky nadobudnutia štátneho územia, je potrebné zdôrazniť, že akákoľvek zmena právneho statusu územia pôsobí voči všetkým (erga omnes) a teda každý štát je povinný ju rešpektovať. Výnimkou sú situácie, ktoré sú výsledkom porušenia ius cogens, ako by tomu bolo napr. v prípade anexie. Vtedy medzinárodné právo ukladá každému štátu povinnosť neuznať vzniknutú situáciu za legálnu a spolupracovať pri jej odstránení. 330) V prípade, že nejde 321) ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P.: Mezinárodní právo veřejné... cit. dielo, s Porov. ale: TOMKO, J. a kol.: Základy medzinárodného práva verejného. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1979, s Pozri aj: BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s. 132; a DAVID, V., SLADKÝ, P., ZBOŘIL, F.: Mezinárodní právo veřejné s kazuistikou. Praha: Leges, 2008, s ) GOLDIE, J. F. E.: The Critical Date. In: ICLQ (1963), vol. 12, No. 4, s ) Ostrov Palmas (Palmas Case), RIAA 1928, s ) Východné Grónsko (Legal Status of Eastern Greenland, PCIJ Series A/B, No. 53, 1933), s ) Palau Ligitan and Palau Sipadan Case (Indonesia/Malaysia). Za kritický dátum bol označený rok 1969, ICJ Reports 2002, para ) Minquiers and Ecrehos Case (France v. UK), ICJ Reports ) El Salvador/Honduras, ICJ Reports V tomto prípade bol za kritický dátum označený rok ) Pozri Hraničný spor El Salvador/Honduras (ICJ Reports, 1992), s. 351 a ) SHAW, M. N.: International Law... cit. dielo, s. 509; odkazuje na: Indonézia/Malajzia, ICJ Reports 2002, s. 625, 682; Nikaragua v. Honduras, ICJ Reports, 2007, ods ) Pozri čl. 41 Návrhu článkov o zodpovednosti štátov za protiprávne správanie. 101

17 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO VEREJNÉ osobitná časť o porušenie kogentnej normy, tretie štáty sa môžu rozhodnúť, či nadobudnutie územia uznajú alebo ho mlčky prijmú. Rozdiel medzi uznaním (angl. recognition) a tichým prijatím (angl. acquiescence) spočíva v tom, že uznaním štát, či už výslovne alebo implicitne, potvrdzuje existenciu konkrétnych skutočností, a to dokonca aj v prípade, ak by boli v rozpore so zmluvou. 331) Oproti tomu o tichom súhlase či prijatí hovoríme vtedy, ak protest či námietku štátu voči územnej zmene možno vzhľadom na okolnosti rozumne očakávať, avšak tento štát tak neurobí alebo tak neurobí v primeranom čase. V takom prípade sa mlčiaci postoj štátu považuje za jeho súhlas. 332) Tichý súhlas ani uznanie samy osebe nepredstavujú podmienky pre nadobudnutie právneho titulu, môžu mať však význam vtedy, ak samotný výkon štátnej moci na území nepredstavuje dostatočný právny základ pre získanie titulu v prospech držiteľa územia; napr. v prípade vzájomne si konkurujúcich výkonov suverénov voči tomu istému územiu. 333) Postoj či stanovisko tretích štátov je napr. irelevantné pri cesii (kedy je podstatným postoj postupiteľa a postupníka), či v prípade nadobúdania titulu k terra nullius. Avšak akonáhle si o územie nárokujú dva či viaceré štáty, tu už má prípadný súhlas zo strany tretích štátov značný význam 334) a výrazne môže posilniť pozíciu jedného z nich v spore. V prípade Východné Grónsko Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti potvrdil, že Dánsko sa oprávnene mohlo spoliehať na zmluvy uzatvorené s tretími štátmi, keďže tieto boli dôkazom uznania dánskej suverenity nad Grónskom. 335) V prípade vydržania má rovnako posilňujúci význam tiché prijatie zo strany štátu suveréna, ktorý držanie územia iným suverénom nenamieta, a teda toleruje. Významným právnym dôsledkom uznania či tichého súhlasu je tzv. estoppel, teda prekážka uplatnenia nároku. Podstata tohto inštitútu tkvie v tom, že strana, ktorá vyjadrila súhlas s určitým status quo (na základe čoho sa druhá strana naň rozumne môže spoliehať), nie je oprávnená zmeniť svoje stanovisko a začať sa dovolávať voči tomu, čo už raz odobrila. Vyjadrený súhlas štátu vo forme uznania či tichého prijatia tvorí prekážku uplatnenia si nároku v budúcnosti. Inými slovami, pokiaľ chce štát vzniesť nárok na určité územie, musí sa vyvarovať uznania či tichého odsúhlasenia rovnakého nároku iného štátu. V opačnom prípade nemôže byť vo svojom nároku úspešný. Inštitút estoppelu možno ilustrovať na prípade Chrám Preah Vihear, ktorý sa týkal sporu medzi Thajskom a Kambodžou. Thajsko svojím dlhodobým neprotestovaním voči reálnej hranici, hoci aj zmluvne dohodnutej inak, mlčky akceptovalo územnú suverenitu Francúzska nad sporným územím, čím si samo zabránilo sa následne svojho nároku k tomuto územiu dovolávať. 336) 331) SHAW, M. N.: International Law... cit. dielo, s ) Tamtiež. 333) BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s ) SHAW, M. N.: International Law... cit. dielo, s ) Legal Status of Eastern Greenland, PCIJ Series A/B, No. 53, 1933, s. 46, ) Preah Vihear Temple Case (Cambodia v. Thailand), ICJ Reports (1962), s Bližšie k inštitútu estoppel pozri: SINCLAIR, I.: Estoppel and Acquiescence. In: Fifty Years of the International Court of Justice (eds. A. V. LOWE, M. FITZMAURICE). Cambridge: Cambridge University Press, 1996, s Pozri aj: MARTIN, A.: L Estoppel en droit international public. Paris: 1979; BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s

18 Medzinárodnoprávny status územia a ochrana prostredia 2. Pokiaľ ide o stratu štátneho územia, treba povedať, že keďže štátne územie je jedným z konštitutívnych prvkov štátnosti, možno v tejto súvislosti hovoriť len o strate časti územia. Trvalá strata celého štátneho územia, t. j. trvalý zánik územnej suverenity štátu, by totiž v zásade znamenal aj zánik štátnosti. Časť územia môže štát stratiť nedobrovoľne alebo z vlastnej vôle. Pri absencii vôle štátu prichádza do úvahy, vzhľadom na zákaz anexie v súčasnom práve, len strata v dôsledku prírodných zmien 337) a v podstate aj v dôsledku secesie (jednostranného odtrhnutia sa od štátu). Strata časti územia z vlastného rozhodnutia štátu môže byť spojená s cesiou, prijatím secesie, či tichým súhlasom suveréna (acquiescence) pri vydržaní jeho územia iným štátom. Medzinárodné právo pripúšťa aj inštitút opustenia územia (derelictio). To je však podmienené nielen fyzickým aktom opustenia územia, ale najmä úmyslom suveréna zanechať svoj právny titul. 338) Právnym dôsledkom takého zanechania je strata územnej suverenity a zmena statusu územia na terra nullius. Z tohto dôvodu je preto potrebné upozorniť na iný inštitút, ktorým je vzdanie sa, či zrieknutie sa územia. Tu sa štát zrieka územia v prospech iného a územie nezostáva bez pána, ale sa dostáva do područia nového suveréna Vymedzenie štátneho územia Jedným z konštitutívnych znakov štátnosti je jeho definované územie. 339) Keďže štátne územie predstavuje priestor územnej suverenity štátu, jeho vymedzenie a ohraničenie sa stáva kľúčovým prvkom. Na tento účel slúžia štátne hranice, ktoré vyčleňujú priestor, kde štát vykonáva svoju suverenitu, a teda oddeľujú ho od území iných suverénov, území nikoho (terra nullius), či územia patriaceho všetkým (res commun omnius). Vymedziť územie znamená vymedziť jeho hranice. 340) 337) Pozri vyššie, pri akrescencii. 338) Bližšie pozri: BROWNLIE, I.: Principles of Public International Law... cit. dielo, s. 139 a tam uvedené prípady. 339) Pozri kritériá štátnosti v Montevidejskom Dohovore o právach a povinnostiach štátov z roku 1933, ktorý sa často cituje ako ustálené pravidlo obyčajového charakteru, príp. povahy. 340) Rozsudok Medzinárodného súdneho dvora z 3. februára 1994, Territorial Dispute Libye/Tchad, ICJ Reports (1994), para