JUDr. Marianna Kosnáčová

Transcription

1 International and Comparative Law Review No. 11/2004 III. Občianskoprávna zodpovednosť za jadrovú škodu v práve EU Úvod JUDr. Marianna Kosnáčová Základy režimu občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu boli položené v 60-tych rokoch minulého storočia, kedy došlo na medzinárodnej úrovni k prijatiu dvoch základných dokumentov upravujúcich zodpovednostný režim jadrového práva. Každý z týchto dokumentov je nosným pilierom jedného z dvoch medzinárodných systémov režimu občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu, vytvárajúcich tak dvojkoľajnosť právnej úpravy tejto oblasti. Systém tzv. regionálneho charakteru, reprezentovaný Parížskym dohovorom o zodpovednosti tretím stranám v oblasti jadrovej energie (ďalej ako Parížsky dohovor) 1, je otvorený iba pre štáty, ktoré sú členmi OECD a ktoré sú oprávnené, odvodzujúc toto oprávnenie od svojho členstva, pristúpiť k medzinárodným zmluvám, ktorých vznik bol iniciovaný Agentúrou pre atómovú energiu. Systém s tzv. celosvetovou pôsobnosťou, reprezentovaný Viedenským dohovorom o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou (ďalej ako Viedenský dohovor) 2, umožňuje ktorémukoľvek štátu bez akéhokoľvek obmedzenia k dohovoru pristúpiť a stať sa účastníkom režimu zodpovednosti za jadrové škody. Popri uvedených základných dohovoroch boli prijaté i ďalšie dokumenty 3, ktoré s cieľom zabezpečenia čo možno najvyššieho stupňa harmonizácie vnútroštátnych právnych poriadkov zmluvných štátov a prispôsobovania jadrovej legislatívy zmenám a vedecko-technickému pokroku v oblasti jadrovej energetiky, dopĺňajú alebo revidujú základnú úpravu, ktorá vzhľadom na čas svojho vzniku v niektorých otázkach nezodpovedá sprísneným požiadavkám spoločnosti The 1960 Paris Convention on Third Party Liability in the Field of Nuclear Energy. The 1963 Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage; viď dokument IAEA INFCIRC 500. Slovenský preklad Viedenského dohovoru bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR ako Oznámenie MZV SR č. 70/1996 Z. z. o pristúpení SR k Viedenskému dohovoru o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou Napr. Protocol to Amend the 1963 Vienna Convention on civil liability for nuclear damage; Convention on supplementary compensation for nuclear damage; The 1988 Joint Protocol Relating to the Application of the Vienna Convention and the Paris Convention; The Brussels Supplementary Convention Convention of 31st January 1963 Supplementary to the Paris Convention of 29th July 1960, as amended by the additional Protocol of 28th January 1964 and by the Protocol of 16th November

2 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 Charakter režimu zodpovednosti za jadrovú škodu Systém občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu je budovaný na princípe medzinárodných zmlúv unifikačnej povahy, ktorými štáty zjednocujú svoju vnútroštátnu úpravu v danej oblasti. Na rozdiel od typicky konštruovaných medzinárodných zmlúv upravujúcich náhradu škody, nevychádzajú medzinárodné dohovory o zodpovednosti za jadrovú škodu z priamej a výlučnej medzinárodnej zodpovednosti štátov, ale prioritne z občianskoprávne konštruovanej zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia, ktorý ako výlučný subjekt zodpovedá za vznik jadrovej škody (tzv. legal channelling). 4 Režim občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu je založený na objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia, ktorý je povinný v zmysle medzinárodných dohovorov zabezpečiť krytie svojej zodpovednosti poistením alebo inou formou finančného zabezpečenia. Zodpovednosť prevádzkovateľa je finančne limitovaná stanovením minimálneho rozsahu zodpovednosti pre členské štáty Viedenského dohovoru a stanovením maximálnej výšky zodpovednosti pre zmluvné štáty Parížskeho dohovoru. 5 I keď režim občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu možno označiť predovšetkým a prioritne za režim medzinárodný, tvoriaci všeobecný základ pre národné právne úpravy jednotlivých krajín, členstvo niektorých zmluvných krajín Viedenského alebo Parížskeho dohovoru v EÚ prináša so sebou mnohé otázky a problémy, prameniace zo stretu komunitárneho a medzinárodného práva najmä v oblasti procesnoprávneho uplatnenia nárokov na náhradu jadrovej škody a výberu rozhodného práva v prípadoch jadrovej škody presahujúcej hranice štátov (tzv. transboundary nuclear damage). 4 5 Porovnaj Čepelka, Č. Jílek, D. Šturma, P.: Mezinárodní odpovědnost. Brno, Masarykova univerzita 2003, s Podľa Viedenského dohovoru minimálna výška zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia predstavuje 5 mil. USD za každú jadrovú udalosť; Protokol, ktorým bol Viedenský dohovor revidovaný zvýšil minimálnu hranicu oproti úprave pôvodného znenia Viedenského dohovoru na 300 mil. SDR. Maximálna výška sumy, do ktorej prevádzkovateľ za jadrovú škodu zodpovedá, nie je vo Viedenskom dohovore priamo určená, ale môže byť limitovaná národnou legislatívou zmluvných štátov. Parížsky dohovor stanovuje minimálnu sumu zodpovednosti na 5 mil. SDR, maximálnu výšku sumy zodpovednosti na 15 mil. SDR; táto suma bola zvýšená Bruselským dohovorom, ktorý revidoval Parížsky dohovor až do výšky 300 mil. SDR (Special Drawing Rights zvláštne práva čerpania doplnková zložka medzinárodných menových rezerv a medzinárodnej likvidity, emitovaná MMF vo forme alokácií (prídelov) jeho členským krajinám s cieľom plniť funkciu svetových peňazí a nahradiť tak menové zlato ako všeobecný ekvivalent. SDR sa pôvodne viazali na zlato 1 SDR = 0, g rýdzeho zlata čo zodpovedalo vtedajšej parite USD. Po vzniku EÚ, t.j. v súčasnosti predstavuje SDR kôš štyroch mien: americký dolár, britská libra šterling, japonský jen a euro). 36

3 International and Comparative Law Review No. 11/2004 Z vyššie uvedeného hľadiska relevantnými aktami komunitárneho práva sú: - Nariadenie Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Brusel I ) - návrh Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky ( Rím II ). Nariadenie Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach Nariadenie 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej ako nariadenie Brusel I ) bolo prijaté 22. decembra 2000 a nahradilo medzi členskými štátmi EÚ Bruselský dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z roku 1968, s výnimkou území členských štátov, ktoré sú z pôsobnosti nariadenia vylúčené. 6 Prijatie nariadenia Brusel I je výsledkom tzv. komunitarizácie medzinárodného práva súkromného, charakteristickým znakom ktorej je strata práva členských štátov uzatvárať medzinárodné dohovory upravujúce právomoc, výkon a uznávanie rozhodnutí a preberať tým na seba záväzky, ktoré by ovplyvňovali normy alebo pôsobnosť noriem daných komunitárnym právom v tejto oblasti. Nariadenie Brusel I formuluje pravidlá určovania právomoci súdov, uznávania a výkonu rozsudkov. Všeobecným jurisdikčným princípom, z ktorého nariadenie vychádza je, že osobu s bydliskom na území členského štátu je potrebné bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť žalovať na súde tohto členského štátu. 7 Popri uvedenom všeobecnom pravidle upravuje nariadenie v presne špecifikovaných veciach i osobitne určenú právomoc súdov danú na výber, ako aj výlučnú osobitnú právomoc vo veciach poistenia, vo veciach spotrebiteľských zmlúv a individuálnych pracovných zmlúv, pri koncipovaní ktorej sa vychádzalo z princípu ochrany slabšej strany. Otázky súdnej právomoci, uznávania a výkonu rozhodnutí regulované nariadením Brusel I sú však často predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, obzvlášť tých, upravujúcich otázky zodpovednosti a náhrady škody. Viedenský dohovor ani Parížsky dohovor nie sú v tomto smere výnimkami, keďže samostatne upravujú jurisdikčné pravidlá, aplikovateľné v prípade jadrovej udalosti a v jej 6 7 Dánsko sa v súlade s čl. 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska, pripojeného k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva nepodieľalo na prijatí nariadenia Brusel I a preto ním nie je viazané a nie je povinné ho ani uplatňovať. Vo vzťahu medzi Dánskom a inými členskými štátmi EÚ (ktoré pristúpili k Bruselskému dohovoru) zostáva naďalej v platnosti Bruselský dohovor z roku Čl. 2 nariadenia Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. 37

4 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 dôsledku spôsobenej škody v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami týchto dohovorov. Základným jurisdikčným pravidlom Viedenského i Parížskeho dohovoru je, že právomoc konať a rozhodovať vo veci náhrady jadrovej škody má súd tej zmluvnej strany dohovoru, na území ktorej jadrová udalosť nastala. 8 Keďže pôsobnosť nariadenia sa v otázkach súdnej právomoci a uznávania rozsudkov prekrýva s pôsobnosťou Viedenského i Parížskeho dohovoru, pričom pravidlá určovania právomoci a uznávania rozsudkov sa vzájomne odlišujú, je nevyhnutné v prípadoch rozhodovania o náhrade jadrovej škody určiť ich vzájomný vzťah a rozsah použitia. Z pohľadu jadrovej legislatívy bude pre určenie vzájomného vzťahu smerodajný čl. 71 nariadenia Brusel I, ktorý vylučuje aplikáciu nariadenia na vzťahy upravené dohovormi, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty EÚ a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach. Viedenský dohovor i Parížsky dohovor rozhodne patria medzi dohovory upravujúce špecifické veci (vzťahy zodpovednosti za jadrovú škodu) a ako bolo spomenuté vyššie, obsahujú samostatné ustanovenia o právomoci a uznávaní rozhodnutí vo veciach povinnosti náhrady jadrovej škody; preto budú vzťahy nimi upravené vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel I. V prípade, ak teda škodu utrpí osoba v členskom štáte EÚ, ktorý je zároveň zmluvnou stranou niektorého z dohovorov jadrového práva, uplatnia sa na určovanie právomoci súdov rozhodujúcich o náhrade škody ustanovenia príslušného dohovoru. 9 Nie všetky členské štáty EÚ sú súčasťou zodpovednostného režimu, založeného Viedenským alebo Parížskym dohovorom 10, v dôsledku čoho nie je možné v týchto štátoch aplikovať nimi upravené pravidlá určovania právomoci V prípade, ak nastala jadrová udalosť v štáte, ktorý je zmluvnou stranou jedného z dvoch dohovorov Viedenského alebo Parížskeho, rozširuje sa v zmysle Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru pôsobnosť toho z dohovorov, ktorého zmluvnou stranou je štát, na území ktorého k jadrovej udalosti došlo, na jadrovú škodu spôsobenú v zmluvných štátoch druhého dohovoru. Zároveň platí, že aplikácia jedného z dohovorov, vylučuje aplikáciu druhého z nich. Napr. jadrová udalosť, ktorá nastala v Holandsku (zmluvná strana Parížskeho dohovoru a Spoločného protokolu) a spôsobila jadrovú škodu v Maďarsku (zmluvná strana Viedenského dohovoru a Spoločného protokolu), sa bude spravovať ustanoveniami Parížskeho dohovoru. V tomto prípade by holandské súdy mali výlučnú jurisdikciu na konanie a rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody, ktorú utrpeli subjekty v Maďarsku. Čl. 13 Parížskeho dohovoru o zodpovednosti tretím stranám v oblasti jadrovej energie v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami Parížskeho dohovoru; čl. XI Viedenského dohovoru o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami Viedenského dohovoru, príp. niektorý z uvedených článkov v súvislosti s čl. II Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru, ak štát, v ktorom došlo k jadrovej udalosti, je zmluvnou stranou Viedenského dohovoru a štát, v ktorom vznikla jadrová škoda, je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru alebo naopak. Napr. Rakúsko, Luxembursko, Írsko. K postaveniu Írska v oblasti náhrady jadrovej škody bližšie pozri O Higgins SC P., McGrath BL P.: Third Party Liability in the Field of Nuclear Law An Irish Perspective. Nuclear Law Bulletine, 2002, č

5 International and Comparative Law Review No. 11/2004 súdov vo veci jadrovej škody. Práve vo vzťahu k týmto štátom možno pri rozhodovaní o náhrade jadrovej škody uvažovať o aplikácii nariadenia Brusel I. Námietka, ktorú však možno v tejto súvislosti vzniesť, sa opiera o vecnú pôsobnosť nariadenia ratione materiae pokrývajúcu výlučne oblasť občianskych a obchodných vecí. 11 Podstata námietky spočíva v tom, že v mnohých krajinách sú jadrové zariadenia (najmä jadrové elektrárne) prevádzkované štátom ako verejnou autoritou, resp. sú pod prísnym dozorom a kontrolou zo strany štátu, čo môže vzbudiť dojem, že v prípade náhrady jadrovej škody nepôjde o vzťah, ktorý by spadal pod čl. 1 nariadenia Brusel I, ale o vzťah verejnoprávny. Nariadenie Brusel I nedefinuje presne, ktoré vzťahy spadajú medzi občianske a obchodné veci, preto bude pri ich presnom vymedzení pravdepodobne potrebné postupovať v súlade s extenzívnym výkladom a zahrnúť do ratione materiae všetky vzťahy týkajúce sa občianskych a obchodných vecí, vyjmúc iba vzťahy výslovne vylúčené nariadením. Takémuto postupu dala za pravdu i judikatúra Európskeho súdneho dvora (ďalej ako ESD ), ktorý sa otázkou vecnej pôsobnosti nariadenia zaoberal vo viacerých prípadoch. 12 ESD konštatoval, že do oblasti aplikácie nariadenia patria i vzťahy, účastníkmi ktorých bol na jednej strane subjekt verejnej autority a na strane druhej osoba súkromného práva, s výnimkou prípadov, kde verejná autorita konala pri výkone svojej moci. Opierajúc sa teda o doterajšiu judikatúru ESD možno konštatovať, že nariadenie Brusel I je možné aplikovať na vzťahy zodpovednosti za jadrovú škodu i v prípade, ak by prevádzkovateľom jadrového zariadenia bol štát, pretože napriek charakteru štátu ako verejnoprávneho subjektu, nekoná v tomto prípade na základe acta de iure imperii, nevystupuje ako subjekt vykonávajúci svoju verejnú moc ale ako subjekt rovnoprávny s osobou poškodeného. Túto tézu podporujú dva argumenty: - výroba elektrickej energie nie je výkonom verejnej moci ale je čisto komerčnou záležitosťou 13 a - medzinárodný systém zodpovednosti za jadrovú škodu bol od svojho počiatku a je naďalej budovaný na princípoch občianskoprávnej zodpovednosti. Pri aplikácii ustanovení nariadenia Brusel I na otázky jadrovej škody, ktorá bola spôsobená subjektu v členskom štáte EÚ, ktorý nie je zmluvnou stranou Viedenského ani Parížskeho dohovoru, bude možné pri určovaní právomoci súdu Čl. 1 nariadenia Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Pozri rozhodnutie 29/76 LTU v Eurocontrol, ( ); rozhodnutie 814/79 Netherlands v Rüffer, ( ); rozhodnutie C-172/91 Sonntag v Waidmann, ( ). Sands, P. Galizzi, P.: The 1968 Brussels convention and liability for nuclear damage. In: Reform of civil nuclear liability. Budapest symposium. Paris, OECD 1999, s

6 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 vychádzať z čl. 5 ods. 3 nariadenia, ktoré umožňuje vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu žalovať osobu s bydliskom na území členského štátu v druhom členskom štáte na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody alebo z čl. 2 nariadenia, upravujúceho všeobecnú právomoc súdu bydliska žalovaného. Ak odhliadneme od základného jurisdikčného pravidla miesta bydliska žalovaného umožňuje nariadenie Brusel I v súvislosti so spôsobením jadrovej škody (zodpovednosť za jadrovú škodu je mimozmluvnou zodpovednosťou) špeciálne určenie právomoci súdu v mieste, v ktorom nastala skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody. Vychádzajúc z judikatúry ESD, ktorý miesto vzniku škodnej udalosti nepovažuje za pojem identický s miestom vzniku škody, je potrebné výraz miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody potrebné chápať v tom zmysle, že je ním súčasne miesto, kde vznikla škoda, ako aj miesto vzniku udalosti, následkom ktorej škoda vznikla. Žalobca si teda môže vybrať, na ktorom z týchto dvoch miest bude zodpovedný subjekt žalovať 14, či v mieste kde došlo k vzniku jadrovej škody alebo v mieste, kde nastala jadrová udalosť, následkom ktorej jadrová škoda vznikla. Termín miesto, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody však nemožno vykladať rozširujúcim spôsobom v smere, že by zahrňovalo každé miesto, kde môžu byť pociťované následky škodnej udalosti, ktoré sa v skutočnosti objavili na inom mieste 15 a nemožno ho vzťahovať ani na tzv. nepriamo poškodenú osobu (osobu, ktorá žiada náhradu škody, ktorá jej vznikla ako dôsledok škody, ktorú utrpela iná osoba, ktorá bola priamo poškodená relevantnou škodnou udalosťou). 16 Rozsudky vo veciach náhrady jadrovej škody vydané v členskom štáte EÚ sú ostatné členské štáty povinné v zmysle čl. 33 nariadenia Brusel I uznať bez osobitného konania (uznávanie ex lege) okrem výnimiek, kedy nariadenie umožňuje neuznať rozsudok vydaný v inom členskom štáte. 17 Vykonať rozsudok vo veciach náhrady jadrovej škody v inom členskom štáte ako v tom, kde bol vydaný možno vtedy, ak bol v tomto inom členskom štáte vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka Rozhodnutie 21/76 Mines de Potasse d Alsace ( ) C-168/02 Rudolf Kronhofer v Marianne Maier and others ( ) C- 18/02 DFDS Torline ( ) Pozri C-364/93 Marinari ( ). C-220/88 Dumez v Hessische Landesbank ( ) Čl. 34 a čl. 35 nariadenia Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. 40

7 International and Comparative Law Review No. 11/2004 Návrh Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky (Rím II) 18 Navrhované nariadenie o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky (ďalej ako nariadenie Rím II ) má predstavovať popri nariadení Rady č. 44/2001 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a Rímskom dohovore o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky 19 ďalší prostriedok harmonizácie medzinárodného práva súkromného v občianskych a obchodných veciach. Na rozdiel od nariadenia Brusel I, ktoré upravuje procesnoprávne otázky určenia súdu oprávneného vo veci konať a rozhodovať, má navrhované nariadenie Rím II predovšetkým riešiť situácie, kedy v prípadoch mimozmluvných záväzkov dochádza k stretu práva dvoch alebo viacerých štátov a je potrebné rozhodnúť, hmotnoprávne ustanovenia ktorého právneho poriadku sa použijú na daný prípad (výber rozhodného práva). 20 Ako všeobecná kolízna norma, z ktorej nariadenie Rím II vychádza, je navrhovaný hraničný ukazovateľ lex loci delicti commissi, t.j. právo miesta (krajiny), kde došlo k vzniku škody, alebo kde môže k vzniku škody dôjsť. 21 Výraz kde môže dôjsť k vzniku škody poukazuje na fakt, že navrhované nariadenie priznáva relevanciu i preventívnym žalobám (napr. súdny zákaz činnosti, z ktorej môže škoda vzniknúť). Vecná pôsobnosť navrhovaného nariadenia pokrýva oblasť občianskoprávnych a obchodnoprávnych záväzkových vzťahov, ktoré majú mimozmluvný charakter s výnimkou mimozmluvných záväzkov, ktoré sú v zmysle čl. 1 ods. 2 vylúčené z vecnej pôsobnosti navrhovaného nariadenia. Mimozmluvnými záväzkami, spadajúcimi do pôsobnosti vylučovacej klauzuly, sú okrem iného i záväzky vznikajúce zo spôsobenia jadrovej škody. 22 Vylúčenie zodpovednostných vzťahov jadrovej škody z vecnej pôsobnosti navrhovaného nariadenia je odôvodňované dôležitosťou ekonomických a štátnych záujmov, ako Brussels, Com (2003) 427 final 2003/0168 (COD). Konsolidovaný text publikovaný O.J. C 27, , s. 34. Rímsky dohovor bol otvorený na podpis od júna 1980 a do platnosti vstúpil 1. apríla Jedným z dôvodov, ktorý si vyžiadal potrebu kodifikácie kolíznych noriem členských štátov EÚ bola práve nariadením Brusel I daná možnosť alternatívneho výberu súdu na vznesenie žaloby a z toho vyplývajúcej možnosti špekulatívneho podávania žalôb v štáte, ktorého právo by bolo pre poškodených najpriaznivejšie. Takto konštruovaná kolízna norma je podľa Explanatory Memorandum to the Proposal for a Regulation of the European parliament and the Council on the law applicable to non-contractual obligations výsledkom kompromisu medzi záujmami osoby poškodenej a záujmami osoby zodpovednej, prezentovanými dvoma prístupmi na jednej strane princípom (najpriaznivejšieho) práva, daného na výber poškodenému a na strane druhej princípom práva miesta, kde došlo k udalosti, následkom ktorej škoda vznikla. Čl. 1 ods. 2 písm. f) návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky (Rím II). 41

8 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 i prispením členských krajín k tvorbe zodpovednostných opatrení umožňujúcich náhradu jadrovej škody v medzinárodnom systéme, založenom dohovormi upravujúcimi oblasť zodpovednosti za jadrovú škodu. 23 Formulácia vylučovacej klauzuly tak ako je prezentovaná v návrhu nariadenia, prináša vo vzťahu k zodpovednosti za jadrovú škodu viacero otázok a nejasností. Predovšetkým nie sú danou konštrukciou určené presné hranice stretu nariadenia Rím II a dohovorov upravujúcich vzťahy zodpovednosti za jadrovú škodu. Z daného ustanovenia nie je možné dovodiť, či sa klauzula dotýka výlučne záväzkov súvisiacich so vznikom jadrovej škody upravených medzinárodnými dohovormi, alebo je možné pod dané ustanovenie subsumovať i také záväzky, ktoré síce so vznikom jadrovej škody súvisia ale predmetné dohovory ich neupravujú. K žiadnemu z uvedených záverov sa nemožno prikloniť ani po dôkladnej analýze čl. 25 návrhu nariadenia, ktorý upravuje vzťah k už existujúcim medzinárodným dohovorom a ktorý umožňuje členským štátom naďalej prednostne aplikovať kolízne normy pre mimozmluvné záväzky upravené v dohovoroch, ktorými budú členské štáty v čase prijatia nariadenia Rím II zmluvnými stranami. Vo vzťahu k tejto vylučovacej klauzule nie je jasné, či sa daná klauzula bude dotýkať i dohovorov upravujúcich zodpovednosť za jadrovú škodu. Vychádzajúc z Explanatory Memorandum 24, ktorý príkladmo uvádza dva dohovory vylúčené z pôsobnosti návrhu nariadenia 25, ktorých vecná pôsobnosť sa priamo dotýka problematiky určovania rozhodného práva v oblasti ich úpravy, možno predpokladať, že zámerom zákonodarcu bolo predovšetkým zachovať režim dohovorov výlučne upravujúcich kolízne princípy. Viedenský dohovor ani Parížsky dohovor nie sú v tomto ohľade dohovormi, ktoré by upravovali výlučne výber rozhodného práva, preto by ani, reflektujúc vyššie uvedený argument, nemali byť vylúčené z pôsobnosti návrhu nariadenia. Ak sa však predmetný článok interpretuje v úzkej súvislosti s nasledujúcim článkom, ktorý ukladá členským štátom oznámiť Komisii zoznam dohovorov, na ktoré sa čl. 25 návrhu nariadenia vzťahuje a vychádzajúc zo skutočnosti, že dohovory upravujúce zodpovednosť za jadrovú škodu autonómne stanovujú jurisdikčné i kolíznoprávne princípy, možno teoreticky uvažovať i v intenciách vylúčenia týchto dohovorov z vecnej pôsobnosti nariadenia Rím II. Riešením tejto viac-menej bezvýchodiskovej situácie by bolo presnejšie vymedzenie charakteru mimozmluvných záväzkov v čl. 1 ods. 2 písm. f) nariadenia Rím II, z ktorého by bolo jednoznačné, ktoré záväzky vznikajúce zo Explanatory Memorandum to the Proposal for a Regulation of the European parliament and the Council on the law applicable to non-contractual obligations ( Rome II ), presented by the Commission. Tamtiež. The 1971 Hague Convention on the Law Applicable to Traffic Accidents and the 1973 Hague Convention on the Law Applicable to Products Liability. 42

9 International and Comparative Law Review No. 11/2004 spôsobenia jadrovej škody nespadajú pod pôsobnosť nariadenia. V prípade, ak by vylučovacia klauzula ostala v nezmenenej podobe, mohlo by to v budúcnosti vyústiť do značných aplikačných konfliktov, kedy by nebolo jasné, režim ktorého právneho prostriedku je potrebné použiť. Záver Harmonizácia kolíznych noriem, ktoré odkazujú na právo rozhodné pre určitý záväzkový vzťah ako i harmonizácia pravidiel určovania právomoci súdov, uznávania a výkonu rozsudkov členských štátov EÚ prispieva nepochybne k rozvoju Európskeho justičného priestoru, v dôsledku čoho možno na európskej úrovni identifikovať viditeľné snahy o čo najširší rozsah harmonizácie práva v týchto oblastiach. Na druhej strane však možno vo vzťahu k úprave zodpovednosti za jadrovú škodu pozorovať trend smerujúci k tomu, aby vzťahy zodpovednosti za jadrovú škodu boli vylúčené z pôsobnosti niektorých európskych aktov 26 v záujme zachovania špecifickej úpravy noriem medzinárodného režimu jadrového práva. Je však potrebné si uvedomiť, že použitie vylučovacej klauzuly v komunitárnom práve má väčšinou za následok nerovnakú aplikáciu noriem na území členských štátov EÚ, čo v prípade vzniku jadrovej škody neprispieva k právnej istote poškodeného subjektu, ochrana ktorého je jedným zo základných princípov jadrovej legislatívy. Do budúcnosti bude preto nevyhnutné veľmi citlivo zvažovať v akom rozsahu alebo či vôbec bude oblasť zodpovednosti za jadrovú škodu vyňatá z pôsobnosti komunitárneho práva príp. či nenastal vhodný čas na revíziu režimu zodpovednosti za jadrovú škodu v záujme zosúladenia principiálnych pozícií s právom EÚ. 26 Pozri napr. čl. 4 ods. 4 Directive 2004/35/CE of the European Parliament and of the Council on environmental liability with regard to the prevention and remedying of environmental damage. 43

10 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 III. Civil Liability for Nuclear Damage in the EU Law JUDr. Marianna Kosnáčová Introduction The foundations for civil liability for nuclear damage were laid down in the 1960 s, when the international community adopted two key documents to regulate the liability regime of the nuclear law. Each document is a pillar of one of the two international systems of civil liability for nuclear damage, so they constitute a twofold legal regulation in the respective field. The system of so-called regional character, represented by the Paris Convention on Third Party Liability in the Field of Nuclear Energy (hereinafter referred to as the Paris Convention) is open only for the OECD Members who are authorised to enter international treaties initiated by the Atomic Energy Agency, and who derive their authorisation from their membership. The system with so-called worldwide applicability represented by the Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage (hereinafter referred to as the Vienna Convention) enables any country without any limitation to join the Convention and become a party to the regime of liability for nuclear damage. In addition to the above mentioned basic conventions, also other documents were adopted 1, which, with the aim to secure a highest possible level harmonisation of national legal orders of contracting states and approximation of nuclear legislation to changes and technical development in nuclear energetics, amend or revise the basic regulations, which as regards the time or their origin may not always meet the new (and stricter) requirements. Features of Liability for Nuclear Damage The system of civil liability for nuclear damage is built upon the principle of international treaties of unifying character, by which the participating states unify their respective national regulations in the field. As opposed to the typically designed international treaties that regulate liability for damages, the international treaties on nuclear liability do not stem from a direct and exclusive international liability of states, but primarily from civil liability of the nuclear installation 1 E.g. Protocol to Amend the 1963 Vienna Convention on civil liability for nuclear damage; Convention on supplementary compensation for nuclear damage; The 1988 Joint Protocol Relating to the Application of the Vienna Convention and the Paris Convention; The Brussels Supplementary Convention Convention of 31 January 1963 Supplementary to the Paris Convention of 29 July 1960, as amended by the additional Protocol of 28th January 1964 and by the Protocol of 16 November

11 International and Comparative Law Review No. 11/2004 operator, who as an exclusive subject is responsible for nuclear damage (so-called legal channelling). 2 The concept of civil liability for nuclear damage is based on objective liability of the nuclear installation operator, who is by international treaties obliged to cover his liability with insurance or other form of financial security. Liability of the operator is financially limited by determination of the maximum range of liability of the Vienna Convention the Paris Convention Member States. 3 Even though the concept of civil liability for nuclear damage is primarily international, representing a general basis for national legal regulations, the EU membership of some Vienna or Paris Convention contracting states brings about many questions and problems arising from the conflict between the Community and international laws. Most frequent are namely those in procedural law claims for nuclear damage and the choice of governing law in transboundary nuclear damage. For the reasons given hereinabove, relevant acts of the community law are the following: - Council Regulation No. 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters ( Brussels I ) - Proposal for a Regulation of the European Parliament and the Council on the Law Applicable to Non-contractual Obligations ( Rome II ). 1. Council Regulation No. 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters Regulation 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters (hereinafter referred to as Brussels I Regulation ) was adopted on 22 December 2000 and substituted the Brussels 2 3 Cf. Čepelka, Č. Jílek, D. Šturma, P.: Mezinárodní odpovědnost. Brno, Masarykova univerzita 2003, p Under the Vienna Convenion, the minimum amount of liablility of the nuclear installation operator is 5 mil. USD per nuclear incident; the Protokol to amend the Vienna Convention increased the minimim limit to 300 million SDR. The maximum liability of the operator is not explicitly defined by the Vienna Convention; however, it can be limited by national legislature of the Contracting Parties. The Paris Convention sets the minimum liablity to to 5 million SDR, maximum amount to 15 mil. SDR; this amount was increased by the Brussels Convention Supplementary to the Paris Convention up ot 300 million SDR (Special Drawing Rights and international reserve asset, emitted by the IMF to its member states in the form of allocations, with the aim to fulfill the function of world money. i.e. to substitute currency gold as a general equivalent. The value of the SDR was initially defined as equivalent to grams of fine gold which, at the time, was also equivalent to one U.S. dollar. At present, after the establishment of the EU, the SDR s value is based on a basket of four currencies: the U.S. dollar, British pound sterling, Japanese yen and the euro). 45

12 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 Convention on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters of The Regulation is binding for EU Member States with some exceptions. 4 The adoption of the Regulation is the result of the socalled communitarisation of international private law, characteristic feature of which is the loss of the right for the Member States to conclude international treaties regulating jurisdiction, enforcement and recognition of judgment and thus to accept liability that might influence standards or applicability of standards given by the Community law in this field. The Brussels I Regulation defines the rules for determination of court jurisdictions, recognition and enforcement of judgments. The general principle of jurisdiction, on which the Regulation is based, is that persons domiciled in a Member State must be sued, regardless of their nationality, in the courts of that Member State. 5 In addition to this general rule, the Regulation specifically defines courts jurisdiction as concerns insurance, consumer contracts and individual contracts of employment, pursuing the weaker party protection. The issues of jurisdiction, enforcement and recognition by the Brussels I Regulation are often subject to international treaties, especially as concerns liability and compensations for damage. The Vienna and Paris Conventions are not exceptions in this respect, since they separately regulate jurisdiction rules applicable in the case of nuclear accident and possible consequent damage in contracting states to those treaties. The basic rule of both Vienna and Paris Conventions is that the jurisdiction to act and decide upon compensation for nuclear damage belongs to the court of that contractual party in whose territory the accident has occurred. 6 When applicability of the Regulation as concerns jurisdiction and recognition of judgments overlaps with applicability of the Vienna and Paris Conventions, and Pursuant to Art. 1 and 2 of the Protocol on the Position of Denmark, attached to the Treaty Establishing the European Union and the Treaty Establishing the Europan Community, Denmark didi not participate in adoption of the Brussels I Regulation, therefore is not bound by its provisions and is not liable topursue them. Relationships between Denmark and other EU Member States (who accessed the The Brussels Convention) are governed Brusels Convention of Art. 2 of the Council Regulaiton No. 44/2001 on the Juridisction of Courts, Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters. When a nuclear incident occurs in a state which is a contractual party to one of the two Conventions Vienna or Paris, then in the sense of the Joint Protocol relating to the Application of the Vienna convention and the Paris Convention, then the applicability of that Convention to which the State is a Party within whose territory the nuclear incident occurred, is extended to nuclear damage occuring within Contractual State to the other Convention. At the same time, either Convention applies to the exclusion of the other. For example, a nuclear that occurred in the Netherlands (a Contracting Party to the Paris Convention and the Joint Protocol) and caused damage in Hungary (a Contracting Party to the Vienna Convention and the Joint Protocol) shall be governed by the Paris Convention. In such case Dutch courts will have an exclusive jurisdiction over claims for damages caused to Hungarian subjects. 46

13 International and Comparative Law Review No. 11/2004 the rules for determination of the jurisdiction and recognition of judgments differ, it is inevitable in the cases of deciding upon compensation for nuclear damage to determine their relationship and range of applicability. As regards nuclear legislature, the ruling act for such determination will probably be Art. 71 of the Brussels I Regulation, which excludes application of the Regulation to relationships subject to the Conventions, contractual parties to which are EU Member States and which regulate jurisdiction or recognition and enforcement of judgments in specific matters. The Vienna Convention and the Paris Convention definitely belong to the conventions regulating specific matters (relationships in nuclear damage liability) and as noted hereinabove, they contain separate provisions on jurisdiction and recognition of judgments in compensation for nuclear damage; therefore, their mutual relationships will be excluded from subject-matter applicability of the Brussels I Regulation. Thus, if damage has been caused to a person in an EU Member State which is a Contractual Party to either of the nuclear Conventions, then jurisdiction of the court deciding upon compensation for damage shall be determined under the respective Convention. 7 Not all EU Member States are parties to the liability regime established by the Vienna or Paris Conventions 8, so those countries cannot apply their rules for determination of jurisdiction in nuclear damage. It is the relationship to these countries where the Brussels I Regulation could be applied in compensation for nuclear damage. The objection that may be raised in this respect is grounded in subject-matter applicability of the Regulation ratione materiae covering exclusively the field of civil and commercial matters. 9 The substance of the objection lies in the fact that in many countries nuclear installations (namely nuclear power plants) are operated by the state as a public authority or they are closely watched and supervised by the state, which may raise an impression that the relationship in the case of nuclear damage will be governed by public law rather than by Art. 1 of Brussels I Regulation. Brussels I Regulation does not define precisely which relations fall within civil and commercial matters; their exact defining will probably have to follow the Art. 13 of the Paris Convention on Third Party Liability in the Field of Nuclear Energy in Contractual States to the Paris Convention; Art. XI of the Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage in Contractual Parties to the Vienna Convention or respective provison as related to Art. II of the Joint Protocol Relating to the application of the Vienna Convention and the Paris Convention, if the state within whose territory the nuclear incident occurred is a Contractual Party to the Vienna Convention and the state within whose territory the damage occurred is a Contractual Party to the Paric Convention and vice versa. E.g. Austria, Luxembourgh, Íreland. For details to the position of Ireland as concerns compensation for nuclear damage see O Higgins SC P., McGrath BL P.: Third Party Liability in the Field of Nuclear Law An Irish Perspective. Nuclear Law Bulletine, 2002, No. 70. Art. 1 of the Council Regulation No. 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters. 47

14 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 extensive interpretation and to include in ratione materiae all relationships that concern civil and commercial matters, only with the exception of the relationships exclusively excluded by the Regulation. This procedure was approved also by case law of the European Court of Justice (ECJ), which has dealt with the issue of subject-matter applicability of the Regulation in several cases. 10 The ECJ held that the relationships where one party is a public authority subject and the second one is a subject of private law also fall within applicability of the Regulation, with the exception when the public authority has acted within execution if its power. Considering the recent ECJ case law, we can state that the Brussels I Regulation is possible to apply on relationships of nuclear liability also in the cases where the operator of the nuclear facility is the state, since as opposed to the feature of the state as a subject of public law, in this case the state does not act under acta de iure imperii, i.e. does not act as a subject exercising its public power, but as a subject equal to the injured person. This thesis is supported by the two following arguments: - production of electric power is not conducted by the public power, it is purely a commercial issue 11 and - the international system of liability for nuclear damage has from the beginning been built on the principles of civil liability. Upon application of the Brussels I in nuclear damage that has been caused to a subject of an EU Member State, who is not a contracting party to the Vienna or Paris Convention, the court jurisdiction will be possible to determine under Art. 5(3) of the Regulation, which in claims for compensation for damage in other than contractual relationship enables to sue a person domiciled in the territory of a Member State in another Member State in courts by the place, where facts creating the right to recover damages have happened or might have happened, or under Art. 2 of the Regulation, governing general jurisdiction of court in the place of residence of the defendant. Apart from the general rule of jurisdiction domicile of the defendant, Brussels I enables in nuclear damages (liability for nuclear damage is non-contractual liability) a special determination of court jurisdiction in the place where facts creating the right to recover damages occurred. Where the ECJ case law does not consider the place of incurrence of the damage event identical with the location of damage, it is necessary that the term the place of event of the fact creating the claim for compensation for damages be understood both as the place where the actual damage occurred and the place where the event leading to the damage has occurred. The plaintiff then may choose in which of the two places Cf. decision 29/76 LTU v Eurocontrol, ( ); decision 814/79 Netherlands v Rüffer, ( ); decision C-172/91 Sonntag v Waidmann, ( ). Sands, P. - Galizzi, P.: The 1968 Brussels convention and liability for nuclear damage. In: Reform of civil nuclear liability. Budapest symposium. Paris, OECD 1999, p

15 International and Comparative Law Review No. 11/2004 he will sue the responsible subject 12, either where the actual nuclear damage has occurred or in the place of the nuclear accident leading to the damage. However, the term place of occurrence of facts establishing a claim for compensation for damage is not possible to interpret too extensively so that it would include every place touched by consequences of the event causing damage, which actually happened in another place 13 and it cannot as well be applied to an indirectly injured person (a person who claims compensation for damage that occurred as a consequence of damage occurred to another person directly injured by that event). 14 Pursuant to Art. 33 of the Brussels I Regulation, EU Member States are bound to recognise judgments in compensation for damages delivered in another EU Member State without special proceedings (recognition ex lege), except when the Regulation enables to not recognise judgments delivered in another Member State. 15 A judgment in compensation for nuclear damage delivered in one Member State may be executed in another Member State, if the judgment has been recognised enforceable in that state upon motion by a party engaged. II. Proposal for a Regulation of the European Parliament and the Council on the Law Applicable to Non-contractual Obligations ( Rome II ) 16 The Proposed Regulation of the European Parliament and the Council on the Law Applicable to Non-contractual Obligations ( Rome II ), together with the Council Regulation No. 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters and the EC Convention on the Law Applicable to Contractual Obligation (Rome Convention) 17 shall represent further means of harmonisation of international private law in civil a commercial matters. Unlike the Brussels I Regulation which regulates procedural issues of determination of a court competent to act and decide in the respective matter, the proposed Rome II Regulation should first of all solve situations when laws of two or more states get into dispute in non-contractual Decision 21/76 Mines de Potasse d Alsace ( ) C-168/02 Rudolf Kronhofer v Marianne Maier and others ( ), C- 18/02 DFDS Torline ( ). Cf. C-364/93 Marinari ( ). C-220/88 Dumez v Hessische Landesbank ( ). Art. 34 and Art. 35 of the Council Regulation No. 44/2001 on Jurisdiction and the Recognition and Enforcement of Judgments in Civil and Commercial Matters. Brussels, Com (2003) 427 final 2003/0168 (COD). The consolidated text published O. J. C 27, , p. 34. Rome Convention was opened for signing from June 1980 and became effective on April 1,

16 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 obligations and it is necessary decide which national substantive law is applicable in the given case (determination of law applicable). 18 The conflict rule the Rome II Regulation stems from is the proposed connecting factor lex loci delicti commissi, i.e. the law of the place where the damage occurred or where it may occur. 19 The expression where the damage may arise refers to the fact that the proposed Regulation recognises relevance of preventive action (for example, judicial prohibition to undertake activities which may lead to damage). The scope of the proposed regulation covers the field of those obligation relationships under civil and commercial law, which are of a non-contractual character with the exception of non-contractual obligations that under Art. 1(2) are excluded from subject-matter applicability of the proposed regulation. Noncontractual obligations governed by the excluding clause are, inter alia, obligations arising out of nuclear damage. 20 The exclusion of non-contractual obligations from the scope of the proposed regulation is explained by the importance of the economic and state interests and the Member states contribution to measures to compensate for nuclear damage in the international scheme established by conventions regulating nuclear. 21 The formulation of the excluding clause as presented in the draft regulation brings to the liability for nuclear damage certain questions and uncertainties. First, the given construction does not define a clear line between the Rome II and the Conventions on liability for nuclear damage. The provision in question does not clarify whether the clause concerns exclusively those liabilities for nuclear damage regulated by international conventions, or if the provision subsumes also obligations that are related to nuclear damage, though not regulated by the respective conventions. We cannot adhere to either conclusion, even after a profound analysis of Art. 25 of the Proposal, which defines relationships with One of the reasons that initiated the call for codification of collision rules of the EU Member States was the option given by Brussels I Regulation, that gave the alternative choice of court to bring an action to, resulting in possible speculative filing of actions in the state whose law would be more favourable for the defendants. According to the Explanatory Memorandum to the Proposal for a Regulation of the European parliament and the Council on the law applicable to non-contractual obligations, this way constructed rule is the result of compromise between the interests of theinjured person and those of the liable subject, presented by two attitudes on one hand by the principle of choice of (the most favourable) law by the injured person, on the other hand by the principle of law of the place where the accident leading to damage occurred. Art. 1 para. 2 letter f) of the Proposal for a Regulation of the European parliament and the Council on the law applicable to non-contractual obligations ( Rome II ). Explanatory Memorandum to the Proposal for a Regulation of the European parliament and the Council on the law applicable to non-contractual obligations ( Rome II ), presented by the Commission. 50

17 International and Comparative Law Review No. 11/2004 already existing international conventions and enables the Member States continue in preferring conflict rules of those conventions to which the Member States are parties when the Regulation is adopted. As concerns this excluding clause, it is not clear if the clause will prejudice also conventions on nuclear liability. Considering the Explanatory Memorandum 22, which as an example gives two conventions excluded from the scope of the Proposal for a Regulation 23, applicability of which directly concerns determination of governing law, then we may assume that the legislator s main intention was to preserve the system of conventions exclusively regulating the conflict rules. In this respect, neither the Vienna Convention nor the Paris Convention are conventions to regulate exclusively the identification of the law applicable, therefore, respecting the above stated argument, they should not be excluded from the scope of the Proposal a Regulation. However, if the article in question is interpreted in a close connection with the following article that obliges the Member States to notify the Commission of the list of the conventions to which the Art. 25 applies, and considering the fact that the conventions on nuclear liability autonomously set principles of jurisdiction and conflict rules, then we can theoretically accept the exclusion of the conventions from the scope of the Rome II Regulation. The solution of this more or less inconclusive situation could be in a more precise definition of non-contractual obligations in Art. 1 (2) letter f) of the Rome II Regulation, to clarify which obligations arising from nuclear damage do not fall within the scope of the Regulation. If the excluding clause remains unchanged, it might lead in the future to serious conflicts in application, since it would not be clear what legal instrument should be used. Conclusion Harmonisation of conflict rules that refer to the law applicable to a certain contractual relationship as well as harmonisation of rules for identification of jurisdiction of courts, recognition and enforcement of judgments of EU Member States undoubtedly contribute to the development of the European judicial space, as a result of which we can identify visible achievements on the European level in reaching a widest possible scope of harmonisation in those fields. On the other hand, as concerns liability for nuclear damage, we can see a trend to exclude the relationships in liability for nuclear damage from applicability of some European acts 24 in order to maintain the specific standards in the international regime of nuclear law. It should be highlighted that the use of excluding clause in the Ibid Hague Convention on the Law Applicable to Traffic Accidents and 1973 Hague Convention on the Law Applicable to Products Liability. Cf. e.g. Art. 4 para. 4 of the Directive 2004/35/CE of the European Parliament and of the Council on environmental liability with regard to the prevention and remedying of environmental damage. 51

18 Mezinárodní a srovnávací právní revue číslo 11/2004 community law often results in diverse application of standards in the EU Member States, which in the case of nuclear damage does not contribute to legal certainty of the injured subject, protection of which is one of the fundamental principle of nuclear legislation. Therefore, in the future it will be necessary to very sensitively consider in what range or even if the field of nuclear damage will be excluded from the applicability of the Community law, or to determine if now it is the right time to revise the scheme of liability for nuclear damage in order to harmonise its principal positions with the EU law. 52