Jozef Bátora, Jana Dvoranová, Nikola Hynek

Transcription

1 Institute of European Studies and International Relations Faculty of Social and Economic Sciences Comenius University Štát ako aktér v medzinárodnej politike a limity realizmu Jozef Bátora, Jana Dvoranová, Nikola Hynek W O R K I N G P A P E R S issue no. 04/2007 Institute of European Studies and International Relations

2 Institute of European Studies and International Relations Faculty of Social and Economic Sciences Comenius University Bratislava 2007 WORKING PAPERS Managing editor: Jozef Bátora Editorial Board: Andrej Findor Nikola Hynek Dagmar Kusá Silvia Miháliková Graphic Design: Tomáš Grečko FOR ACADEMIC USE ISSN Copyright notice: Jozef Bátora, Jana Dvoranová, Nikola Hynek, December 2007 All rights reserved. No reproduction, copy or transmission of this publication or parts thereof may be made without written consent of the author(s).

3 Štát ako aktér v medzinárodnej politike a limity realizmu Abstrakt Tento článok sa venuje role štátu ako aktéra svetovej politiky na začiatku 21. storočia a diskutuje použiteľnosť vybraných teoretických koncepcií pri analýzach zahraničnej politiky. Naša argumentácia je zakotvená v predstave o sociálnom svete, ktorého konštrukcia nie je automaticky totožná s konštrukciou fundamentálneho fyzického sveta (Schutz 1962, Berger a Luckmann 1967). Práve z tejto pozície vedieme polemiku s teóriou, ktorá v disciplíne medzinárodných vzťahov informovala vnímanie sveta po desaťročia, teda s realizmom a jeho neo variantou, rovnako ako aj s neo liberálnym inštitucionalizmom, ktorý, i keď je založený na inom prúde politicko filozofického myslenia, zdieľa premisu o superiorite štátu v medzinárodnom systéme. Prvá časť je rozdelená na diskusiu otázky ontologickej selektivity realizmu, týkajúcu sa postavenia štátu; analýzu realistických propozícií vytvorením dichotómie medzi vnútorným poriadkom a vonkajšou anarchiou medzinárodnej politiky; vyvrátenie reálnosti realistickej predstavy o racionalite štátu; a nakoniec vysvetlenie, ako realizmus nadobudol funkciu a formu kompozitného systému teória prax, ktorý presahuje bežné chápanie realizmu ako len substantívnej teórie medzinárodných vzťahov. Druhá časť je rozčlenená na štyri podčasti. Prvá z nich sa zaoberá významom konštruktivizmu v otázke skúmania štátu v období neskorej modernity, druhá potom predstavuje analýzu procesu formovania kolektívnej identity štátu vo vzťahu k národnému záujmu a postupne prechádza do súvisiacej témy diplomatov ako aktérov napĺňajúcich národný záujem, kde hlavnú úlohu zohráva fenomén ich zneistenej logiky vhodnosti. Posledná časť následne diskutuje fenomén európskej integrácie. Celková syntéza a ďalšie implikácie sú následne obsiahnuté v závere. 2 IESIR Working Papers 04/2007

4 Štát ako aktér v medzinárodnej politike a limity realizmu Jozef Bátora, Jana Dvoranová, Nikola Hynek Úvod 1 Tento článok sa venuje role štátu ako aktéra svetovej politiky na začiatku 21. storočia a diskutuje použiteľnosť vybraných teoretických koncepcií pri analýzach zahraničnej politiky. Naša argumentácia je zakotvená v predstave o sociálnom svete, ktorého konštrukcia nie je automaticky totožná s konštrukciou fundamentálneho fyzického sveta (Schutz 1962, Berger a Luckmann 1967). Práve z tejto pozície vedieme polemiku s teóriou, ktorá v disciplíne medzinárodných vzťahov informovala vnímanie sveta po desaťročia, teda s realizmom a jeho neo variantou, rovnako ako aj s neo liberálnym inštitucionalizmom, ktorý, i keď je založený na inom prúde politicko filozofického myslenia, zdieľa premisu o superiorite štátu v medzinárodnom systéme. Čo sa týka samotnej štruktúry článku, základné rozdelenie je na objasnenie a kritiku realistickej pozície vo vzťahu k roli štátu v medzinárodnej politike (Časť I) a predstavenie post pozitivistického prístupu ku štátu, v rámci ktorého je tento chápaný ako sociálny konštrukt a ako jeden z plurality aktérov stále dôležitý, ale v premene (Časť II). Prvá časť je ďalej rozdelená na diskusiu otázky ontologickej selektivity realizmu, týkajúcu sa postavenia štátu; analýzu realistických propozícií vytvorením dichotómie medzi vnútorným poriadkom a vonkajšou anarchiou medzinárodnej politiky; vyvrátenie reálnosti realistickej predstavy o racionalite štátu; a nakoniec vysvetlenie, ako realizmus nadobudol funkciu a formu kompozitného systému teória prax, ktorý presahuje bežné chápanie realizmu ako len substantívnej teórie medzinárodných vzťahov. Čo sa týka druhej časti, tá je tiež rozčlenená na štyri podčasti. Prvá z nich sa zaoberá významom konštruktivizmu v otázke skúmania štátu v období neskorej modernity, druhá potom predstavuje analýzu procesu formovania 1 Táto štúdia rozširuje a prehlbuje argumenty rozpracované v Bátora a Hynek (2007). IESIR Working Papers 04/2007 3

5 kolektívnej identity štátu vo vzťahu k národnému záujmu a postupne prechádza do súvisiacej témy diplomatov ako aktérov napĺňajúcich národný záujem, kde hlavnú rolu zohráva fenomén ich zneistenej logiky vhodnosti. Posledná časť následne diskutuje fenomén európskej integrácie. Celková syntéza a ďalšie implikácie sú následne obsiahnuté v závere. 1. Štát ako organický blackbox : kritická reflexia realizmu ako štátocentrickej teórie prima facie 1.1. Ontologická selektivita a rola štátu v medzinárodnej politike Pri snahe o kritickú reflexiu realizmu musíme prirodzene začať od koreňov. Len sekvenčnou analýzou príčin a následkov je možné kriticky reflektovať realizmus a jeho hlavné premisy. Kľúčovým elementom pre pochopenie je v tejto súvislosti uvedomenie, že realizmus ako teória v medzinárodných vzťahoch vznikol ako odpoveď na dovtedy prevládajúci idealizmus v MV a je tak teóriou reakčnou. Základným dielom, ktoré znamenalo začiatok debaty, alebo inak začiatok konca dominancie idealizmu ako teoretického rámca pre praktickú politiku, bola Dvadsaťročná kríza E. H. Carra z roku 1939 nebola síce primárne realizmus konštituujúcim dielom ale systematickým kritickým rozložením premís idealizmu a vystavaním dichotomických párov, až na základe ktorých následne realizmus dostal konkrétnu podobu. E. H. Carr sa snažil dať vede o medzinárodnej politike novú dimenziu, ktorá dovtedy absentovala, snažil sa nájsť most medzi utopickým idealizmom a pragmatickým realizmom cez kritický pohľad na filozofické korene, premisy a praktickú aplikáciu idealizmu na medzinárodnopolitickej scéne, čím započal prvú fázu veľkej debaty. Táto debata medi idealizmom a realizmom je debatou, ktorú môžeme z teoretického hľadiska označiť za konštituujúcu konfrontáciu základnou charakteristikou je vystavenie tejto debaty na dichotomických pároch, ktoré sa týkali všetkých základných premís oboch teórií. E. H. Carr, napriek tomu že bol prvý, kto kritizoval idealistický spôsob myslenia na poli medzinárodnej politiky a vedy, nebol jediný a nebol tým, kto nielenže formuloval kritiku na negatívnom základe voči idealizmu ale vystaval i koherentnú teóriu. Tento 4 IESIR Working Papers 04/2007

6 cieľ si explicitne vytýčil Hans Morgenthau v diele Politika medzi národmi, po prvýkrát vydanej v roku 1948: Táto kniha má za cieľ prezentovať teóriu medzinárodných vzťahov(, ktorá) nebude apriórna a abstraktná, ale empirická a pragmatická. (Morgenthau 1948: 3) Toto krátke súvetie nie je len formálnym začiatkom kapitoly a knihy, ale vyjadruje omnoho viac negatívne sa vymedzuje voči idealizmu, načrtáva realizmus, predstavuje jeho dva základné rysy a zároveň oznamuje vznik novej teórie a novej školy. V procese vzniku realizmu teda môžeme identifikovať tri fázy (1) rozloženie idealizmu na jednotlivé základné premisy, (2) kontrapozíciu každej takejto premisy s jej dichotomickým protikladom a (3) konštrukciu realizmu z takto reformulovaných premís. Takto definovaný charakter procesu formovania realistických pozícií, ktorému chýba vnesenie originálnych aspektov, dáva tušiť limity realizmu. Týmto reaktívnym procesom došlo, v rámci tzv. prvej debaty, k delimitácií možností realizmu ako teórie. Charakter prvej debaty môžeme teda označiť ako dichotomickú konfrontáciu na úrovni teórie, kde realizmus v porovnaní s idealizmom predstavoval opak, na úrovni metodologickej a filozoficko vednej sa však neodohrala žiadna zmena, s výnimkou niekoľkých anomálií v oblasti epistemologického prístupu (príznaky hermeneuticizmu u E.H Carra a, do menšej miery, i u H. Morgenthaua), ktoré však vzhľadom k absencii kontinuity tohto trendu neznamenajú vážnejšie ohrozenie pozitivistických pozícií (George 1994: 92 94). Napriek intuitívnej správnosti sa na základe uvedeného nedá dospieť k záveru, že realizmus len vyplnil priestor po idealizme, ktorý podľa E. H. Carra ako vedecká teória vyčerpal svoje intelektuálne a vedecké možnosti (Carr 1939a: 10). Vzťah idealizmu a realizmu, a aj realizmus samotný, je omnoho komplexnejší a mnohovrstevnejší. Realizmus ale dokáže každý medzinárodnopolitický akt pochopiť vďaka racionálnej analýze, ktorá pracuje so záujmom vyjadreným cez pojem moci. Realistické chápanie ontológie medzinárodných vzťahov tak vychádza z Morgethauovho ponímania usporiadania systému cez nikdy nekončiaci boj o moc, ktorý pramení z ľudskej prirodzenosti. Prirodzeným ľudským spoločenstvom je potom výlučne štát, ktorý je zároveň jediným skutočným a dôležitým aktérom na medzinárodne politickej scéne, pretože neexistuje autorita jemu nadradená a štáty tak koexistujú v anarchickom prostredí. Exkluzivita aktéra je tak v realizme definovaná negatívne, tj. neexistenciou nadradenej štruktúry, ktorá IESIR Working Papers 04/2007 5

7 by mohla aktérovu moc ovplyvňovať. Ontologická selektivita realizmu tak nie je daná možnosťou empirickej verifikácie štruktúry, ako tvrdí Smith (Smith, Booth, Zalewski 1996:17) 2 ale skôr nemožnosťou jej hierarchickej falzifikácie. Konflikty, ktoré sú prirodzeným vyústením sledovania národných záujmov jednotlivými štátmi, sú trvalým rysom medzinárodného systému a tieto záujmy, ktoré štáty a jednotlivci (často antagonistické) presadzujú, majú spoločného menovateľa boj o moc. Tento boj o moc je podľa Morgenthaua niečím, čo domácu a zahraničnú politiku zbližuje ako hovorí, oba druhy politiky sú len dvoma odlišnými prejavmi toho istého fenoménu: boja o moc. (Morgenthau 1948: 42) Navyše, u oboch typov politiky existujú tri základné modely prejavu, definované podľa cieľov, s ktorými u zahraničnej politiky korešpondujú tri konkrétne typy správania sa: udržať si moc politika statu quo, zvýšiť moc politika imperializmu alebo predviesť moc politika prestíže (1948: 42 43). Analýzy (zahraničnej) politiky sú tak v podstate len skúmaním formy, pretože obsah zostáva konštantný moc, jej udržanie, predvedenie alebo jej zvýšenie, to všetko s výlučným cieľom prežitia štátu v anarchickom prostredí. V tejto súvislosti je zaujímavé pozrieť sa napríklad na Carrov a následne Morghentauov názor na politiku uzmierovania Veľkej Británie, uvedenú do praxe v druhej polovici tridsiatych rokov a s tým súvisiace hodnotenie konania Veľkej Británie pri podpise Mníchovskej dohody v roku Pozrieme sa na dva pohľady na formu zahraničnej politiky v súvislosti so štátom a jeho hranicami v období, kedy bolo ohrozené samotné prežitie štátu. Tento aspekt Carrovej teoretickej práce sa stáva bodom pomerne silnej kritiky zo strany Morgenthaua. U Carra je nutné vidieť rozdiel medzi názorom na ústupky, ktoré urobila Veľká Británia (a ostatní spojenci) Nemecku a názorom na appeasement ako spôsob vedenia zahraničnej politiky v tejto dobe od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia si začali politici vo Veľkej Británii uvedomovať vzrastajúci potenciál (i vojenský) Nemecka, a v prípade, že by bolo nutné brániť hranice dôležité pre Britániu, boli ochotní použiť ozbrojenú silu. Neboli k tomuto kroku ale pripravení, pokiaľ by sa jednalo o iné hranice, i keď by takéto konanie vyžadoval Protokol Ligy národov. Takáto diskrimácia vo voľbe 2 vedie a ontológiu len potiaľ, pokiaľ sú tieto empiricky podložiteľné (Smith, Booth, Zalewski 1996:17) 6 IESIR Working Papers 04/2007

8 záujmov bola osudová pre princípy Ligy, pre ktorú bola hrozba jednému hrozbou všetkým. (Carr 1939b: 108) Lord Baldwin si uvedomoval pokrytectvo takéhoto správania, keď uviedol:... neexistujú fungujúce sankcie, ktoré neznamenajú vojnu, alebo, inými slovami, ak prijímame sankcie, musíme byť pripravení na vojnu. Ak prijímame sankcie bez pripravenosti na vojnu, nie sme hodní dôvery národa, a bol si i vedomý podmienok funkčnosti systému kolektívnej bezpečnosti, ktorý nikdy nebude fungovať bez participácie Spojených štátov amerických a po stiahnutí sa dvoch mocností, Nemecka a Japonska, z orgánov Ligy. (oba citáty Carr 1939b: 110) Napriek tomu neboli podniknuté žiadne kroky smerom k zmene zahraničnej politiky Veľkej Británie ani čo sa týka fungovania Ligy ani voči Nemecku. Tento bod je pre Carra kľúčovým pri formulovaní kritiky napriek uvedomovaniu si nemožnosti nečinnosti z dôvodov praktických (nemožnosť faktickej ochrany vlastného národa pri nefunkčnosti mechanizmov kolektívnej bezpečnosti) i morálnych (Spojenci si uvedomovali oprávnenosť požiadaviek Nemecka, kde nespravodlivosť i v merítkach uspokojených štátov vyplývala z formulácií Versailleskej zmluvy), nečinní zostali prakticky až do podpisu Mníchovskej dohody v roku Obhajoba statu quo nie je politikou, ktorá by mohla byť dlhodobo úspešná. Vyústi vo vojnu rovnako nepochybne ako rigidný konzervatizmus vyústi v revolúciu. (Carr 1939a: 222) Z týchto argumentov vyplýva Carrov názor na teritoriálne ústupky Nemecku ich nenaplnenie v skoršom čase, keď Nemecko nedisponovalo silou, ktorou by požiadavku podporilo, bolo chybou z idealistického pohľadu, pretože pre idealistov by mala byť príčinou zmeny spravodlivosť a medzinárodná morálka, ktorá v tomto prípade podľa Carra stála na strane Nemecka pri odoprení početnej nemeckej menšine na československom území právo na sebaurčenie. Ich nenaplnenie vôbec by bolo chybou z pohľadu realistického, pretože by znamenalo absolútnu ignoranciu vonkajšej reality a ignoranciu prítomnosti sily, ktorú v tej dobe Nemecko už disponovalo. Morgenthau rozoberá správanie sa Nemecka v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v súvislosti s definovaním politiky statu quo a politiky imperializmu. Ako sme videli vyššie, Carr považoval teritoriálne ústupky Nemecku v neprospech Československa za oneskorené plnenie oprávnených požiadaviek jedného z neuspokojených štátov a politiku appeasementu kritizoval jedine v tom ohľade, že prišla neskoro teda v čase, kedy už neuspokojený štát (Nemecko) mal (mocenské a silové) prostriedky na podporu svojich požiadaviek. Obsadenie Poľska Nemeckom na začiatku IESIR Working Papers 04/2007 7

9 druhej svetovej vojny nevidel Carr ako dôsledok zlyhania politiky appeasementu, ale považoval to za dôsledok frustrácie a zatrpknutosti, prameniacich z dlhého obdobia neuspokojenia (oprávnených) požiadaviek neuspokojeného štátu v medzivojnovej dobe, kedy uspokojené mocnosti (hlavne Veľká Británia, USA a Francúzsko) presadzovali pre nich výhodnú politiku statu quo. V tomto ohľade sa Morgenthau do veľkej miery od Carra odlišuje politiku Nemecka v tomto období hodnotí jednoznačne ako imperialistickú a appeasement označuje za typ zahraničnej politiky, ktorá sa snaží riešiť hrozby imperializmu metódami a prostriedkami vhodnými pre politiku statu quo. Teda, appeasement sa snaží vysporiadať s imperializmom, ako keby to bola politika statu quo. (1948: 68) Morgenthau teda v požiadavkách Nemecka vidí jednoznačne imperialistické sklony, ktoré sú konfrontované s politikou statu quo, majú status quo narušiť a zmeniť rozdelenie síl na európskom kontinente po prvej svetovej vojne, zatiaľ čo Carr vidí snahy Nemecka v druhej polovici tridsiatych rokov ako snahu o (minoritnú) zmenu, ktorá mala napraviť nespravodlivé zaobchádzanie s Nemeckom vo Versailleských zmluvách a následne, pričom táto zmena by nezmenila distribúciu moci výrazným spôsobom a neznamenala by nutne zmenu statu quo. Na tomto mieste je potrebné si uvedomiť, že Carr i Morgenthau síce obaja hovoria o appeasmente a zahraničnej politike európskych mocností a Nemecka, každý ale na úplne inej rovine a z iného pohľadu Carr, ktorého Dvadsaťročná kríza bola kriticko diagnostickým dielom, ktoré vysvetľovalo zlyhanie idealistického spôsobu myslenia, vnímal appeasement ako jeden z prejavov idealistického spôsobu riešenia problémov a z tohoto pohľadu i appeasement kritizoval, keď hovoril, že ústupky voči Nemecku mali byť uskutočnené skôr ústupky Nemecku a politika appeasementu mali byť uskutočnené skôr a za iných okolností (i pri neexistencii mocenského potenciálu Nemecka) podľa idealistického myslenia Carr tu kritizoval chybu, ktorú idealizmus urobil v jednaní podľa vlastných idealistických merítok nie podľa merítok realizmu alebo v retrospektívnom hodnotení. Na druhej strane Morgenthau hodnotil appeasement z pohľadu teórie, ktorú konštituoval až post hoc, na zahraničnú politiku jednotlivých európskych štátov v medzivojnovom období pozerá cez prizma realizmu a z tohto pohľadu hodnotí i politiku appeasementu vidí ju ako súčasť idealizmu, ktorý celý zlyhal a bol úplne nevhodný ako spôsob myslenia v medzinárodných vzťahoch, pretože ignoruje prvok sily a moci. Navyše, ako bolo uvedené vyššie, politiku Nemecka v tomto období považuje 8 IESIR Working Papers 04/2007

10 za imperialistickú, ktorej cieľom je rozšírenie moci nevnímal teda túto politiku v kontexte medzivojnovej doby, kedy bolo jednoznačne (i z pohľadu uspokojených mocností, ako bolo ukázané vyššie) s Nemeckom zaobchádzané nespravodlivo, ale až v kontexte cezvojnovej doby, kedy už nikto nepripúšťal, že druhá svetová vojna mohla byť do istej miery spôsobená správaním niekoho iného ako Nemecka. V žiadnom prípade Carr neobhajuje správanie Nemecka iba kritizuje správanie a politiku uspokojených štátov voči Nemecku a to je bod, v ktorom sa míňa náhľad na appeasement u Morgenthau a Carra a dôvod, prečo za tento pohľad na appeasement Morgenthau Carra kritizoval. (Morgenthau 1948: 20) 1.2. O udržaní teoretickej strohosti: Binarita poriadku vo vnútri a anarchického stavu vonku štátu. Ako bolo naznačené vyššie, realistické chápanie ontológie medzinárodných vzťahov je založené na interakciách medzi národnými štátmi, ktorých cieľom je maximalizácia moci pre prežitie štátu v anarchickom stave. Táto konceptualizácia vyžaduje a dostáva do stredu pozornosti fenomén hraníc medzi štátmi. Práve z dôvodu domnelej existencie anarchického stavu v MY implikujú realisti i neo realisti, že hranice daného národného štátu sú tým, čo rozhoduje, či sa ešte bavíme o priestore, v ktorom panuje poriadok alebo už o priestore, v ktorom operuje anarchický stav. I keď realisti uznávajú, že vo vnútri štátov,, ktoré sú vnímané ako behavioralistické black boxy, panuje poriadok, to isté sa nedá povedať o interakciách medzi jednotlivými štátmi v systéme. Na otázku, prečo je tomu tak nachádzajú odpoveď v podobe tvrdenia, že na rozdiel od domáceho poriadku, ktorý je vystavaný hierarchicky a obsahuje pre medzinárodný systém generický a údajne univerzálny inštitút štátnej suverenity, samotný medzinárodný systém, ktorý je napnutý horizontálne, musí nevyhnutne viesť k anarchickému stavu svojpomoci. Kľúčovým rozdielom je teda neprítomnosť svetového suveréna analogického tomu vo vnútri štátu, teda inštitút, ktorý by bol schopný v MV nastoliť Weberiánsky monopol legitímneho násilia. Ak sa dostávajú hranice do stredu analýzy a priestorovosť sa stáva veličinou, ktorá ukazuje či sa jedná o poriadok alebo anarchiu, je dôležité podotknúť, že sa nejedná o dva rôzne druhy fyzického priestoru, ale o dve rôzne metaforické vrstvy: v tej prvej existuje suma národných poriadkov IESIR Working Papers 04/2007 9

11 (štáty v tejto predstave musia byť nutne izolované, bez vzájomných interakcií), zatiaľ čo v prípade druhej vrstvy potom existuje úplne rovnaká suma, avšak s čulými interakciami (medzinárodne politické správanie štátov). Priestorovosť tak nie je fyzická, ale metaforicky kognitívna. To, čo sa na prvý pohľad javí ako absurdita tohto metaforického dvojvrstvia, je v skutočnosti veľmi dobre premyslená ukážka toho, čo všetko sa konceptuálne musí vykonať pre vytvorenie predstavy poriadku vo vnútri štátu. Tento proces je možné označiť za politiku purifikácie pre získanie poriadku, s anarchickým stavom v MV ako vedľajším produktom, respektíve odpadom. Teória MV sa s poriadkom výrobkom a anarchickým stavom odpadom vyrovnáva omnoho nonšalantnejšie, hlavne v podobe Singerových (1963) oddelených vrstiev analýzy, ktoré majú pôvod u Waltza (1959). Týmto konštatovaním sa môžeme následne posunúť do intelektuálneho priestoru, v ktorom operuje R. B. J. Walker vo svojej knihe Inside/Outside: International Relations as Political Theory (1992). Walker totiž presvedčivo ukazuje Nietzcheánskou genealogickou analýzou tesné prepojenie medzi teóriami MV (hlavne študovaného realizmu) a politickou teóriou občianskej spoločnosti. Vyššie naznačené prepojenie je možné názorne sledovať na probléme tzv. falošnej analógie, ktorej problematickosť nespočíva ani tak vo formálnej štruktúre propozícií, ale v obsahovej nesúmeriteľnosti porovnávaných entít. Najdetailnejšiu analýzu problému falošnej analógie ponúkol v MV Hidemi Suganami (1989). Suganami študoval problém, ktorý predtým označil najvýznamnejší predstaviteľ tzv. anglickej školy /britského inštitucionalizmu Hedley Bull za tzv. domácu analógiu (cf. Hynek 2005). Analyzované sú v zásade mechanizmy, s pomocou ktorých je možné vytvoriť predstavu obsahového rovnítka vzťahov medzi národnými štátmi so vzťahmi medzi jedincami. Mechanika domácej analógie tak spája veľmi bizarné páry politologických mysliteľov, v našom prípade Hobbesa a Morgenthaua. Práve táto analógia umožnila realistom vytvoriť intelektuálne dlhý a lineárny kanál, v ktorom sa mali rozpracovávať pretavovať koncepty už od dob Thúkidýda. Dá sa tvrdiť, že výsledok domácej analógie reprezentuje tendenciu antropomorfickej medzinárodnej politiky, v ktorej štáty jednajú ako organizmy. Toto tvrdenie následne podporí tematická analýza tvorby klasických realistov, u ktorých sa dajú nájsť početné metafory fyzického prežitie štátu, správania štátu, apod. (neo realisti naopak spoliehajú hlavne na mikro ekonómiu a fyziku). Ako 10 IESIR Working Papers 04/2007

12 ukáže druhá časť kapitoly, problému domácej analógie sa však nevyhol ani popredný konštruktivistický mysliteľ Alexander Wendt. Dá sa tvrdiť, že problém domácej analógie nie je týmto vyčerpaný. Konkrétne je potom možné analyzovať vytvorenú afinitu medzi politickými filozofmi zaoberajúcimi sa ustanovením legitímnej vlády a občianskej spoločnosti (hlavne Hobbes a Locke) a teóriou MV, v ktorej si k sebe pre mnohých čitateľov paradoxne nachádzajú cestu liberálne a realistické prúdy. Mnoho liberálov totiž implicitne akceptuje túto analógiu, keď sa snažia konceptualizovať MV ako fenomén analogický stavu vo vnútri po nastolení spoločenskej zmluvy (tj. po ukončení prirodzeného stavu). Inými slovami, keď je možné pre jedinca prekonať Hobbesov prirodzený stav a vytvoriť si Leviathana (Hobbes)/legitímnu sadu inštitúcií (Locke), prečo by to isté nebolo možné i v MV? Už klasickými ukážkami inšpirácie z domácej analógie sú Kant so svojou predstavou mierovej federácie či v nedávnej dobe americký prezident Wilson so svojou víziou panoptikálneho kvázi suveréna v podobe Ligy národov. Ako ukázala predchádzajúca časť, i keď sa realizmus od liberalizmu líši v konsekvenciách, oba prúdy vychádzajú z rovnakého počiatočného bodu domácej analógie. Na rozdiel od liberalizmu, ktorý chápe štáty ako agregácie jedincov a ich preferencií, na ktoré je vždy možné štát rozložiť, realizmus analyzujúci štáty ako black boxy nemá inú možnosť než štáty antropomorfizovať, pokiaľ chce udržať domácu analógiu v chode. Realizmus, rovnako ako marxizmus, je teóriou, ktorú je ťažké vyvrátiť z dôvodov jej axiomatickej konštrukcie. Jediná možnosť spočíva v kritike mimo (v zmysle von) týchto teórií, ktorá však bude proponentami vždy odmietnutá. Realisti budú vždy vnímať svoju teóriu platnú tak dlho, kým sa v horizontálne anarchickom prostredí medzinárodného systému neukáže hierarchický systém poriadku, ako ho domnelo poznáme z domácej politiky. K dôkazu sa dá pristúpiť dvoma spôsobmi: 1, ukážkou, že tieto procesy fungujú a medzinárodný systém je systémom, v ktorom funguje celý rad hierarchických procesov a v ktorom sa pozvoľna a nelineárne vytvára napr. neformálna analógia princípu subsidiarity známeho z EU (alebo ďalej v texte viď problém udržateľnosti štátu v procese európskej integrácie) a 2, ukážkou, že domáci poriadok nie je to, čo sa bralo za dané. Zatiaľ najväčšiu výzvu druhej stratégie predstavuje tzv. Chicagská škola právnej vedy. Práve v tejto intelektuálnej klíme publikoval Bob Elickson knihu Order without Law: How Neighbors Settle Disputes, v ktorej sa zaoberá roľou neformálnych pravidiel IESIR Working Papers 04/

13 v procese vládnutia na úrovni jednotlivcov a komunít (tu rančerov v izolovanej Shasta County v Kalifornii; analýza ich vzájomných sporov a udržiavania spoločných plotov), ktorí si vytvorili omnoho účinnejšie a viac dodržiavané súbory neformálnych pravidiel než existujúci zákon a činnosti, ktoré im tento predpisuje úplne opustili. Kľúčom k k ich dodržiavaniu bez potreby autority formálneho zákona a s ním súvisiaceho vynútenia legitímnym násilím je ich vzájomná závislosť (pre súvisiaci koncept loose knit spoločenstiev, resp. intermediate knit spoločenstiev cf. Strahilevitz 2003) a hlavne potom reputácia, ktorej povaha je symbolická. Práve touto cestou sa začal následne uberať rad konštruktivistických bádateľov (např. Finnemore, Barnett apod.), ktorí prepojili tieto poznatky so štrukturálnejšími prínosmi tzv. nového inštitucionalizmu a sociologického inštitucionalizmu Stanfordskej školy. Obdobné mechanizmy ukáže i časť zaoberajúca sa roľou diplomatov a aplikáciou logiky vhodnosti ďalej v tejto kapitole Ako realistická je predstava racionality v realizme? Realisti vnímajú štát ako aktéra, ktorý sa snaží maximalizovať vlastné záujmy vždy na úkor iných štátov, ktoré sa snažia o to isté. Predstava maximalizácie záujmov je hlbšie založená na metapredstave o inštrumentálne racionálnom konaní, kde sa používajú prostriedky, ktoré má štát k dispozícii k dosiahnutiu vopred a jasne definovaných zahraničnopolitických cieľov (Morgenthau 1973, Waltz 1979, 2000, Walt 1987, Mearsheimer 1994). V zjednodušenej forme to funguje asi tak, že prezidenti, ministri zahraničných vecí, ministri obrany či generáli najskôr posúdia situáciu, dôkladne zvážia všetky alternatívy a potom konajú podľa toho, ktorá alternatíva ponúka najefektívnejšie presadzovanie štátnych záujmov. Realisti pripúšťajú, že takéto kalkulácie nie vždy fungujú, pretože štáty nemajú dokonalé informácie o úmysloch a zdrojoch protivníkov. Toto obmedzenie racionality však pripisujú na vrub inštrumentálne racionálnej snahe protivníkov skryť svoje skutočné úmysly a skutočné zdroje používané v danom konflikte (pozri napr. Mearsheimer 1994:10). Realisti tým vytvárajú predstavu štátov ako superaktérov, ktorí nielenže presne vedia čo chcú a aké prostriedky môžu využiť na dosiahnutie svojich cieľov, ale dokonca sú schopní ešte i ukryť či zahmlievať vlastné zdroje a ciele, a tým zmiasť protivníka a obmedziť jeho vlastné aktérstvo. Aktérstvo štátu je podľa realistov zároveň i super 12 IESIR Working Papers 04/2007

14 racionálne v tom, že snaží o maximálne racionálne využitie vlastných zdrojov a zároveň obmedzujúce racionalitu protivníka. Výsledkom takejto predstavy o aktérstve jednotlivých štátov je, že strach z druhých štátov a nedôvera sú inherentnými systémovými črtami realistického svetoobrazu. Racionalita zahraničnopolitického konania štátov však nie je obmedzená len exogénnymi, ale i endogénnymi faktormi. Ide o politické rozhodovanie ktoréhokoľvek politika a o väčšinu situácií. Organizační teoretici na problém obmedzenej racionality upozornili už koncom 50 tych rokov minulého storočia, keď v sérii štúdií ukázali, že žiadna organizácia nemá perfektný prehľad o možných následkoch jednotlivých rozhodnutí, a rozhodnutia sú tak väčšinou skôr snahou dodržať existujúce pravidlá a procedúry, a tým znížiť neistotu, čo však de facto robí rozhodnutia iracionálnymi alebo obmedzene racionálnymi (Simon 1957, March a Simon 1958). Využívajúc tieto poznatky harvardský profesor medzinárodnej politiky Graham Allison vo svojej paradigmatickej analýze rozhodovacích procesov Kennedyho administratívy počas Kubánskej nukleárnej krízy ukázal, že hoci konanie USA bolo ex post interpretované ako racionálne presadzovanie amerických národných záujmov, v skutočnosti boli zahraničnopolitické kroky výsledkom tvrdých vyjednávaní a kompromisov medzi zainteresovanými ministerstvami vo Washingtone a zároveň boli takisto podstatne ovplyvnené existujúcimi organizačnými procedúrami v rámci washingtonskej administratívy i v armáde (Allison 1969). Zahraničnopolitické rozhodnutia a konanie štátu teda môžu byť výsledkom komplexných procesov, v ktorých sa stretávajú rozliční vládni i mimo vládni aktéri s rozličným vnímaním danej situácie a navrhujúci rozličné kroky a konanie. Takýto proces rozhodovania opísali Cohen, March a Olsen (1972) vo svojom modeli smetného koša (garbage can model). Ide v princípe o poznanie, že hoci organizácie svoje rozhodnutia často ex post interpretujú ako relatívne jasný súbor krokov od identifikácie problému cez určenie zdrojov smerom ku konkrétnemu riešeniu, v mnohých prípadoch sú rozhodnutia skôr výsledkom relatívne náhodných kombinácií pozostávajúcich z definícií problému, možných riešení, záujmov relevantných aktérov a faktických možností uskutočniť efektívne rozhodnutie. Ako dokumentuje Danner (2006), v prípade rozhodnutí americkej vlády v otázkach stabilizácie Iraku má tento model explanačnú kapacitu. Rozhodnutia základného významu ako rozpustenie Husajnovej armády či paušálna hĺbková de baathifikácia irackej IESIR Working Papers 04/

15 štátnej administratívy boli robené bez dôkladných analýz dopadov čisto na základe ideologicky podloženého presvedčenia prezidenta Busha, viceprezidenta Cheneyho, ministra obrany Rumsfelda a niekoľkých ďalších členov Bushovho najužšieho tímu. K tomuto ideologickému obmedzeniu racionality sa pridala nefunkčnosť informačnej výmeny a koordinácie medzi ústrednými orgánmi vo Washingtone a nejasné línie autority medzi americkou vojenskou a civilnou správou v Iraku. Tragické následky, ktoré americká armáda i iracká spoločnosť dnes nesie vo forme radikálne sa zvyšujúceho počtu teroristických útokov a občianskej vojny v krajine sa len ťažko dali predvídať. Danner cituje popredného amerického stratéga Studenej vojny, realistu Georgea F. Kennana, ktorý ako storočný v roku 2002 v predvečer útoku na Irak varoval, že vojnu možno začať v mene určitých vecí, ktoré ju zdôvodňujú, ale v konečnom dôsledku aj tak zistíte, že bojujete v mene úplne iných vecí, o ktorých ste dovtedy vôbec neuvažovali. Vojna má teda vlastnú hybnú silu, ktorá človeka odnáša od všetkých premyslených cieľov, s ktorými ju začínal. Zreálňujúci pohľad starého skúseného realistu podkopáva teoretické axiómy politického realizmu O hybridnej povahe teoretického aparátu: realizmus ako kompozit teórie a praxi. Ďalšou existujúcou témou, ktorú je možné z hľadiska meta teoretickej reflexie intelektuálneho poľa medzinárodných vzťahov vnímať ako inherentný rys realizmu, je možné zhrnúť pod označenie fenomén duálnej funkcie. Konkrétne sa jedná o to, že realizmus ako taký nie je možné považovať iba za teóriu postavenú na sade tvrdení, informovaných objektívnou mechanikou a dynamikou medzinárodne politickej reality. Realizmus je v tomto ohľade naopak klasickým príkladom toho, čo George Canguilhem (1977) označuje za vedeckú ideológiu. Realizmus ako vedecká ideológia používa, aspoň v akademickej rovine, podobné stratégie ako marxizmus leninizmus. Konkrétne nastoľuje stav, v rámci ktorého sa tvorí ako jediná otvorená (v zmysle ne ideologická) teória s puncom privilegovanej intelektuálnej exkluzivity preverenej ak nie niekoľkými tisícročiami (Thukydides), tak aspoň storočiami (Hobbes). Práve z týchto dôvodov by bolo, aspoň čo sa týka akademickej sociálno vednej analýzy, predčasné odmietnuť realizmus na normatívnej platforme ako manipulujúci a zlý systém vypovedajúci o MV. Omnoho zaujímavejším postupom bude štúdium 14 IESIR Working Papers 04/2007

16 mechanizmov, ktoré realizmus používa na dosiahnutie stavu vedeckej ideológie. Kľúčovou stratégiou realizmu pri maskovaní jeho duálnej funkcie je stratégia rozpájania a vytváranie dichotómií: vo vnútri vs. vonku, poriadok vs. anarchický stav, moc vs. neprežitie, morálka vs. politika a v neposlednom rade akademické vedenie vs. politická prax. Realizmus sa dostáva do pozície, v ktorej prestáva byť objektívnou vedeckou výpoveďou a reflexiou politickej reality práve z dôvodu svojej súčasnej existencie ako na úrovni teórie MV tak na úrovni praktického vykonávania zahraničnej politiky. Realizmus si inými slovami pre svoje duálne fungovanie utvára kompozitný či hybridný systém teória prax, v rámci ktorého následne operuje. Nebezpečie / rafinovanosť tohto systému spočíva v tom, že realizmus sa stavia do privilegovanej role voči ostatným teóriám MV (napr. liberalizmu) a teoretickým prístupom MV (napr. konštruktivizmu). Tie sú potom v rámci takto nastavených pravidiel vnímané ako neschopné naplniť rolu zodpovednej teórie, ktorá je vždy k dispozícií pre politikov pri riešení praktických problémov. Výsledkom vyššie zmieneného fungovania realizmu je jeho aktívna schopnosť transformovať politickú realitu, resp. ju ako takú vytvárať. Ontologickým dôsledkom, ktorým sa zaoberáme v nasledujúcej časti, je redukcia plurality aktérov. Jediným existujúcim aktérom je systém národných štátov, v ktorom nie je priestor napr. pre nevládne organizácie či významné indivíduá. Epistemologickým dôsledkom je následne presviedčanie o tom, že na stranu jednu nie sú teoretici MV ničím iným než pasívnou transparentnou vrstvou, cez ktorú prechádza objektívne vedenie medzinárodne politickej reality do realistickej teórie MV a súčasne na stranu druhú sú poskytovateľmi tohoto vedenia naspäť z teórie do praxe. Tento mechanizmus je všeobecne možné označiť ako cyklický vzťah medzi vedením (určitého typu) a politickou mocou (cf. Foucault 1980). Jedná sa o konštitutívny typ vzťahu, pretože jedna zložka nemôže existovať bez druhej. Kľúčovým aspektom ich posilovania je ich vzájomná legitimácia. Nexus medzi vedením a mocou, ktorého dôsledkom je nastolenie určitého typu chápania medzinárodnopolitickej reality a socio politického poriadku, je špecificky demonštrovaný na prípade realizmu a praktickom vykonávaní zahraničnej politiky v práci amerického politológa Richarda Ashleyho (1986, 1987). Ashley názorne ukazuje, ako realizmus pre svoju existenciu úplne nevyhnutne potrebuje spoločenstvo realistických štátnikov a ich heroické IESIR Working Papers 04/

17 činnosti. Túto rolu plní už klasicky napr. postava Henryho Kissingera ako teoretika historika a súčasne politika pragmatika. Dá sa preto súhlasiť s Ashleym v jeho tvrdení, že realizmus nekonceptualizuje moc ako takú, ale už samotný realistický diskurz s heroickým prvkom je jej praktickým uplatňovaním. Cieľom vyššie uvedeného je ukázanie potreby vnímať realizmus ako neteóriu, realizmus je totiž svojou existenčnou logikou od klasického chápania teórie v sociálnej vede odlišný. Realizmus teda nie je možné vnímať ako nadčasovú teóriu založenú na nemenných zákonoch operujúcich s železnou pravidelnosťou v každom čase a priestore, ale ako kompozitné pole, ktoré je ale možné vždy situovať do konkrétneho socio historického priestoru (britská kritika liberálneho idealizmu Wilsona Carr, či americká akadémia po II. svetovej vojen Morgenthau). Kľúčom k chápaniu realizmu teda nie je jeho bezhlavá kritika, ale porozumenie, že realizmus je teóriou v reprezentatívnom idióme, ale že sa jedná o performatívny či strategický spôsob teoretizovania, v rámci ktorého je nevyhnutné problematizovať to, čo Foucault (1983) označuje ako politiku pravdy (truth politics). Na realizmus je teda možné pozrieť sa z uhla, ktorý ho odhalí ako bytostne politický projekt (viď Carrove a Morgethauove motívy) snažiaci sa vytvoriť realitu, o ktorej v tom okamžiku tvrdí, že už existuje. 2. Štát ako sociálna konštrukcia: post pozitivistický prístup k štátu 2.1. Význam konštruktivizmu v otázke skúmania štátu v období neskorej modernity Teória MV obsahovala rysy konštruktivistického myslenia už od konca 50. rokov 20. storočia. Táto skutočnosť je často prehliadaná kvôli neprítomnosti takejto zmienky v dielach. Nie je bez zaujímavosti, že v čele vtedy progresívneho teoretizovania stál práve problém realistickej predstavy o medzinárodnopolitickej realite ako priestore, v ktorom základnou a jedinou jednotkou organizácie politického života je národný štát. V USA stáli na počiatku procesu odpútavania sa od realistického pohľadu Karl Deutsch et al. (1957) a Ernst Haas (1958) so svojimi štúdiami nadnárodnej identity severoatlantického politického spoločenstva v prípade prvom a kolektívneho 16 IESIR Working Papers 04/2007

18 sociálneho učenia (tzv. evolučná epistemológia) v rámci neofunkcionalistickej teórie európskej integrácie v prípade druhom. I keď súčasný konštruktivizmus urazil veľkú vzdialenosť od týchto dôb (viď Hynek 2005), ústredný záujem je podobný. Za jadro sociálneho konštruktivizmu je možné považovať snahu o problematizáciu pôvodu sociálneho sveta či rôznych verzií sociálnych svetov, s rôznymi základnými metaforami týkajúcimi sa rôznych predstáv o organizácii medzinárodnopolitického života. Pre konštruktivistický výskum sa teda ústrednou snahou stáva empirické objavovanie a odhaľovanie mechanizmov sociálnej konštrukcie inštitúcií hlavne národného štátu a jeho formatívnych inštitúcií, rovnako ako ľudských činností a identít, ktoré sú inak všetky považované za dané a prirodzené. Základom konštruktivizmu je viera v kľúčovú rolu intersubjektívne zdieľaných významov a nevyhnutnosť ich kontextualizácie, tj. zasadenie do sociálneho prostredia, v ktorom boli získané (Hoffman 1987, Hopf 1998). Konštruktivisti tvrdia, že: 1, ľudské interakcie sú tvarované predovšetkým nehmotnými faktormi, nie len (či prevažne) materiálnymi faktormi, 2, najdôležitejšími faktormi sú intersubjektívne zdieľané predstavy, ktoré nie sú redukovateľné na predstavy jednotlivcov, 3, tieto zdieľané predstavy vytvárajú záujmy a identity zmysluplných aktérov, včítane národných záujmov (Finnemore 1996; Adler 1997; Price a Reus Smit 1998; Ruggie 1998; Wendt 1999). S. Guzzini (2003) dáva nástup konštruktivizmu v MV do súvislosti s troma obratmi: interpretačným, sociologickým a jazykovým. Pre účely tohto článku je najdôležitejším obrat sociologický, pretože sa priamo dotýka porozumenia role štátu v MV. Sociologický (či intersubjektívny) obrat vychádza zo Searlovej (1955) predstavy (sociálnej) konštrukcie sociálnej reality (nie však sociálnej konštrukcie reality prvá menovaná je výsekom druhej). Možnosť existencie inštitucionálnych skutočností, tu entity národného štátu, je totiž závislá na ich intersubjektívnom zdieľaní aktérmi. Intersubjektívne zdieľané významy národného štátu nie sú iba agregáciou predstáv jednotlivcov kolektívne vedenie presahuje životy aktérov, ktorí túto štruktúru svojimi činnosťami reprodukujú. Národný štát teda nie je nič iné, ako sociálna konštrukcia. Jednoznačným dôkazom tohto tvrdenia je odpoveď na reálnu otázku, čo sa stane, keď zmiznú fyzické hranice štátu mizne potom aj štát? Existencia národných štátov v Schengenskom priestore bez hraníc je dostatočne vypovedajúca. A čo prežitie štátu bez armády, ktorá je považovaná realistami IESIR Working Papers 04/

19 za kľúč k dlhovekosti štátu? Súčasný pápež už Stalinovi na jeho slávnu otázku koľko divízií má Vatikán odpoveď dať nemôže Sovietsky Zväz už neexistuje. Vzťah konštruktivizmu k ontologickej primárnosti národného štátu nie je jednoznačný. Táto rozpornosť je daná rôznymi predstavami o tom, čo vlastne konštruktivizmus je. Konštruktivizmus je rôzne chápaný ako filozofická pozícia ((Ben Ze ev 1995, Sismondo 1996), resp. sociálna teória (Seale 1995), teoretický prístup (Finnemore 1996, Reus Smit a Price 1998, Hopf 1998) či vecná teória MV (Wendt, viď ďalej). Práve menovaného Alexandra Wendta, ktorý napísal na prelome 80. a 90. rokov rad vplyvných a pre ďalší vývoj konštruktivistického myslenia dôležitých článkov (Wendt 1987, 1992, 1994, 1995), následne rozpracovaných do knihy Social Theory of International Politics (1999), je možné považovať skor za súčasť problému než jeho riešenia. Wendtova verzia konštruktivizmu, ktorá vznikla ako priama reakcia na Waltzov neorealizmus, teda podobne ako Carrov realizmu v reakcii na idealizmus, je totiž substantívnou teóriou ontologicky uprednostňujúcou národné štáty. To je samozrejme problém v okamihu, kedy predmetom analýzy má byť práve národný štát. Väčšina konštruktivistov v MV však s Wendtom v tomto bode nesúhlasí a konštruktivizmus vníma ako teoretický a empirický prístup, ktorý vychádza z úrovní filozofie vedy a sociálnej teórie a spočíva na sociálnej ontológii /sociálna konštrukcia sociálnej reality) i epistemológii /sociálne konštrukcia vedenia). Konštruktivizmus je v tomto zmysle podobný teórii racionálnej voľby taktiež ponúka rámec premýšľania o povahe sociálneho života a sociálnych inštitúcií, ale súčasne neponúka žiadny špecifický obsah. Pri analýze racionálnej voľby sa aktéri snažia maximalizovať úžitky, ale špecifikácia kto je aktér a čo je úžitok leží mimo samotnú analýzu. Analýza môže začať hneď ako sú tieto informácie (obsah) dodané do formálneho rámca. V konštruktivistickej analýze je postup podobný : aktéri a štruktúry sa vzájomne utvárajú, ale pred samotnou analýzou je potrebné dodať informáciu o tom, kto sú aktéri a aký je obsah štruktúr (Wendt 1999: 7; Finnemore a Sikkink 2001: 393). Zatiaľ čo sa Wendtov konštruktivizmus, v ktorom je od začiatku jasné, že referenčným bodom je štát, dá s úspechom použiť na štúdium formovanie kolektívnej (národnej) identity, zhodnotenie významu národného štátu v procese európskej integrácie musí ležať na konštruktivizme ako teoretickom prístup, nie ne konštruktivizme ako substantívnej teórii. 18 IESIR Working Papers 04/2007

20 2.2. Proces formovania kolektívnej identity štátu a vzťah k národnému záujmu Realistické koncepcie vysvetľujú zahraničnopolitické konanie štátov výlučne z pohľadu presadzovania štátnych záujmov v konkurencii s inými štátmi v anarchickom medzinárodnom prostredí. Takáto predstava prehliada kľúčovú dimenziu motivujúcu konanie štátov a vlád, a síce identitu ľudských spoločenstiev. Ako hovorí Alexander Wendt, profesor medzinárodných vzťahov na Univerzite v Chicagu vo svojej Sociálnej teórii medzinárodnej politiky, ʺidentity predchádzajú záujmy, pretože aktér nemôže vedieť, čo chce pokiaľ nevie kým jeʺ (Wendt 1998:231). Ako ukazujú mnohé historické i súčasné situácie, konanie štátov je často motivované snahou o potvrdenie určitej predstavy o sebe, teda snahou o potvrdenie určitej identity niekedy i bez ohľadu na možné negatívne následky alebo v rozpore s tým, čo by sa mohlo javiť ako racionálny štátny záujem v danej situácii. Príkladom za mnohé môže byť britské odhodlanie čeliť nacistickej leteckej presile v bitke o Britániu v lete roku V tom čase bola väčšina Európy pod kontrolou Tretej ríše a jej spojencov a vstup Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do vojny v nedohľadne. Britské apriórne odmietanie aliancie s nacistickým Nemeckom bolo podmienené zásadnou nezlúčiteľnosťou nacistickej ideológie s predstavou väčšiny Churchillových krajanov o Británii ako o slobodnej demokratickej krajine. Konanie Británie v tejto krízovej situácii teda bolo len do istej miery motivované kalkuláciami možných dopadov a išlo tu hlavne o konanie v mene udržania určitej predstavy o sebe samom. Takéto zahraničnopolitické konanie zodpovedá koncepcii logiky vhodnosti (logic of appropriateness) (March a Olsen 1984, 1989), ktorí rozhodovanie aktérov modelujú nasledovne: Aká je toto situácia? Kto som? Ako vhodné sú rôzne činy v tejto situácii? Urobím to, čo je najvhodnejšie (March a Olsen 1989:23; 1998). Bolo by samozrejme prehnané tvrdiť, že konanie štátov či iných zahraničnopolitických aktérov je motivované výlučne snahou o udržanie určitej identity. Rovnako prehnaná je však predstava realistov, že motívmi konania štátov sú výlučne štátne záujmy definované inštrumentálnym spôsobom. Pre analytika medzinárodnej politiky snažiaceho sa o kvalitné analýzy nie je postačujúce sústreďovať sa na identifikáciu záujmov jednotlivých aktérov a strategických zdrojov na ich presadzovanie, ale je nutné i paralelné sústredenie sa na otázky identity, ktoré rovnako podstatne ovplyvňujú zahraničnopolitické konanie. IESIR Working Papers 04/

21 2.3. Diplomati ako vykonávatelia štátneho záujmu? Zneistené logiky vhodnosti V procese štrukturácie moderného štátneho systému bola diplomacia monopolizovaná suverénnymi aktérmi (zväčša štátmi) a postupne sa stala kľúčovou inštitúciou medzištátneho systému (Bull 1977, Watson 1982, Held et al. 1999). Diplomacia ako inštitúcia je súbor pravidiel a rutín, ktoré definujú vhodné konanie štátov v medzinárodnom prostredí v závislosti od ich role ako štátov a konkrétnych situácií (Bátora 2005:48). Okrem funkcie regularizátora medzištátnych interakcii má diplomacia i systémovú metafunkciu externej konštitúcie štátov diplomatické uznanie existujúcimi štátmi je podmienkou vzniku a existencie každého nového štátu. Organizačne je súbor diplomatických pravidiel, noriem a procedúr ukotvený v štruktúrach, pracovných postupoch a kultúre diplomatických služieb a ministerstiev zahraničných vecí. Ministerstvá zahraničných vecí tak v kolektívnej forme tvoria globálnu organizačnú bázu diplomacie (ibid.). Diplomati sú reprezentantmi a presadzovateľmi národnoštátnych záujmov. Vďaka kontextu diplomacie sa však presadzovanie národnoštátnych záujmov deje na základe spoločných procedúr, vopred dohodnutých významov a noriem, ktoré de facto zjednodušujú potenciálne mimoriadne komplexný súbor interakcií medzi aktérmi globálnej politiky. Kľúčovou charakteristikou diplomcie je teda inherentné napätie medzi presadzovaním často antagonistických národnoštátnych záujmov a spoločnou normatívnoprocedurálnou bázou, na základe ktorej diplomati operujú. Individuálni diplomati sú teda socializovaní do úlohy nosičov minimálne dvoch (niekedy kontrastujúcich) logík vhodnosti logiky národných záujmov a logiky profesionálnej diplomatickej komunity. Táto duálna ukotvenosť diplomatov sa vďaka zmenám v medzinárodnom prostredí v posledných desaťročiach dostáva pod tlak. Z mnohých faktorov spôsobujúcich túto dynamiku zmien sa ako kľúčové javia minimálne tri: informačná revolúcia, vzostup neštátnych zahraničnopolitických aktérov a proces európskej integrácie. Informačná revolúcia viedla k nárastu informovanosti o udalostiach i v najodľahlejších kútoch zeme, čo efektívne podmínováva privilegované postavenie ministerstiev zahraničných vecí ako strážcov brány (gatekeepers) vo vzťahoch so zahraničím (Hocking 1999, Bátora a Neumann 2002, Bátora 2008). Lacný a jednoduchý prístup k informačným technológiám umožňuje neštátnym aktérom efektívne vplývať na mediálne prostredia, kde sa tvorí a 20 IESIR Working Papers 04/2007

22 pretvára kredibilita, legitimita a mäkká moc (soft power) štátov (Nye 1990, 2004). Neštátni aktéri sú tým schopní efektívne ovplyvňovať a niekedy i určovať agendu v špecifických oblastiach globálnej politiky. Informačne intenzívne mediálne prostredie vedie k verejnému tlaku na vlády a najmä ministerstvá zahraničných vecí angažovať sa v krízových oblastiach. Vlády však často nie sú v pozícii efektívne zasiahnuť, a tak sa pokúšajú vytvárať ad hoc aliancie s mimovládnymi organizáciami, ktoré pracujú v konkrétnej oblasti. Vo väčšine demokratických štátov existujú formalizované platformy spolupráce medzi ministerstvami zahraničných vecí a mimovládnymi organizáciami. Štát poskytuje financie na jednotlivé projekty a za to získava možnosť zúčastňovať sa na formulovaní priorít a strategických cieľov mimovládnych organizácií. Využívajúc Foucaultove myšlienky o nepriamom riadení a disciplinovaní spoločnosti, Neumann (1999) v tejto súvislosti hovorí o disagregovanej koordinácii zahraničnej politiky. Adresujúc prípady, keď mimovládna organizácia dostáva až 90% svojho rozpočtu od vlády, vznáša otázku, kedy sa od stimulácie mimovládneho sektora prechádza k jeho simulácii. S narastajúcou dôležitosťou mimovládnych aktérov na medzinárodnej scéne sú diplomati v čoraz väčšej miere konfrontovaní so situáciami, v ktorých rokujú s mimovládnymi organizáciami a/alebo v mene mimovládnych organizácií. Okrem toho, že v takýchto situáciách sa stáva neistým a nejasným štátny záujem ako základný axióm modernej diplomacie, prináša tento vývoj takisto rôzne procedurálne výzvy. Príkladom za mnohé môžu byť rokovania v Ottawe a Oslo v rámci medzinárodnej kampane za zrušenie pozemných mín, keď aktivisti z rôznych mimovládnych organizácií počas rokovaní zároveň v kuloároch diskutovali s médiami, a tým narúšali zaužívané praktiky štátnej diplomacie, čo viedlo k efektívnemu vytvoreniu normatívneho tlaku na zúčastnené vlády (Dolan a Hunt 1998, Axworthy 2003). Výzvou je takisto čoraz častejšia potreba mediácie vo vzťahoch s neštátnymi aktérmi v krízových oblastiach implodovaných štátov ako Somálsko, Afganistan či Irak. Tradičné procedúry medzištátnej diplomacie tu majú len obmedzenú funkčnosť. Európska integrácia takisto prináša súbor výziev (Hocking a Spence 2002, Keukeleire 2003, Bátora 2005, Davis Cross 2006, Morisse Schilbach 2006). Na úrovni bilaterálnych vzťahov medzi členskými štátmi štruktúry bilaterálnej diplomacie ako veľvyslanectvá a konzuláty síce ostávajú zachované, ale gro IESIR Working Papers 04/

23 ich práce sa posúva smerom od tradičného politicko vojenského spravodajstva smerom k podpore obchodnej výmeny a verejnej diplomacie (Paschke 2000, Hocking a Spence 2002, Bátora 2006b). Na úrovni vonkajších vzťahov Únie ako celku možno registrovať postupný pohyb smerom k štandardizácii a profesionalizácii štruktúr diplomatickej reprezentácie (Bruter 1999, Duke 2002, Dimier a McGeever 2006). Keďže však EÚ nie je suverénny štát, takáto transpozícia štruktúr je výzvou etablovanému diplomatickému systému. Vďaka týmto dynamikám je rola diplomatov ako presadzovateľov národnoštátnych záujmov zneistená. Nie sú jasné odpovede na otázky, kto je legitímny diplomat, čo je legitímna diplomatická aktivita, čo je legitímna diplomatická situácia a čo by v tej ktorej situácii mal diplomat robiť. Monopol štátu na výkon diplomacie je zneistený a nachádzame sa v období určitej rekonofigurácie základných konštánt medzištátneho systému, a tým i diplomatického systému. Vývoj smerom k neo stredovekému poriadku, ktorý pred niekoľkými desaťročiami naznačil Bull (1977) alebo smerom k postnacionálnej diplomacii (Gruša 2007) sú otvorenými možnosťami Udržateľnosť štátu v procese európskej integrácie V neposlednom rade majú realistické koncepcie problém vysvetliť proces európskej integrácie, ktorý vedie štáty k systematickej spolupráci. Realisti proces európskej integrácie totiž takmer neskúmajú a táto teória nie je v systéme svojich tvrdení, respektíve železných zákonov schopná integračný fenomén konceptuálne a explanačne obsiahnuť. Je príznačné, že v klasickej vyše 900 stranovej Kissingerovej knihe Umenie diplomacie je Európska Únia spomínaná dvakrát (viď Kissinger 1996). Európska integrácia predstavuje pre realizmus hneď niekoľko zásadných problémov. Prvým je téma objektívneho národného záujmu. Ak by sme i ignorovali existenciu záujmu EÚ, ktorý v mnohých prípadoch prevažuje nad partikulárnymi záujmami jednotlivých členských štátov a zároveň ho nemožno považovať za obyčajnú agregáciu týchto záujmov, realisti majú problém. Týka sa to toho, že v mnohých prípadoch ide smer ovplyvňovania od záujmu spoločenstva k záujmom daného členského štátu, kde je konanie založené na logike vhodnosti opísanej vyššie. Iste, rozdelenie členských štátov EÚ počas irackej krízy v roku 2003 naznačuje, že národnoštátne záujmy vo 22 IESIR Working Papers 04/2007

24 vnútri EÚ sú naďalej dôležitým motivačným faktorom pre konanie štátov, a tu nám realizmus pomáha pochopiť, čo sa deje. V zväčšujúcom sa počte prípadov inštitucionalizovanej zahraničnopolitickej spolupráce medzi členskými štátmi sú však realistické vysvetlenia jednoducho nerelevantné. Ďalším problematickým momentom je inštitúcia štátnej suverenity a štátocentrizmus. Post vestfálsky charakter EÚ s viacúrovňovým a multinodálnym systémom vládnutia predstavuje výzvu pre realistickú predstavu zahraničnopolitických aktérov ako jednoliatych čiernych skriniek. Proces praktickej tvorby politiky nemožno redukovať na úroveň členských štátov. Smerovanie EÚ k post národnému charakteru okrem toho znamená problematizáciu štátnej suverenity ako pántu, na ktorom sú podľa realistov zavesené dve odvrátené tváre politiky: domáci poriadok verzus anarchia medzinárodného systému. Hranice medzi oboma týmito svetmi sa do stále väčšej miery stierajú a aj samotná manichejská predstava tejto dichotómie je, ako vo svojich prácach ukazuje britský teoretik medzinárodných vzťahov Rob Walker, umelou konštrukciou (Walker 1993). Snáď najväčším problémom realistickej tradície myslenia v kontexte EÚ je intelektuálna neschopnosť tejto teórie vysporiadať sa s možnosťou dlhodobej a systematickej spolupráce medzi štátmi založenej na intersubjektívne zdieľaných normách a ideách. Práve v súvislosti s touto nemateriálnou štruktúrou je treba vysvetľovať otázku prečo členské štáty nielenže medzi sebou nevedú vojny a opakovane spolupracujú, ale majú i zmysel pre absolútne zisky. Tento typ zisku patrí v teórii racionálnej voľby a v modeloch teórií hier pod hry s nenulovým súčtom, čiže výhra jedného sa automaticky nerovná prehre druhého, ale obaja aktéri môžu profitovať súčasne. V realizme, kde základným typom interakcie je konflikt a nie dlhodobá a systematická spolupráca tak nielenže nie je možné fenomén európskej integrácie vysvetliť, ale dokonca ani ontologicky vyjadriť. Záver Tento článok mal dva ciele: za prvé zhodnotiť rolu štátu v súčasnej neskoro modernej medzinárodnopolitickej situácii a za druhé analyzovať rolu teoretického aparátu v tomto procese. Nesnažili sme sa o úplné a komplexné IESIR Working Papers 04/

25 obsiahnutie problematiky, ktoré ani nie je možné vzhľadom k rozsahu textu a množstvu alternatívnych prístupov a teórií, zaoberajúcich sa touto témou. Ako bolo ukázané, pozitivistické chápanie štátu, tak ako je vyjadrené v realizme a jeho neo variante, je len ťažko udržateľné, i keď časť akademikov v disciplíne medzinárodných vzťahov na tejto pozícií ľpie a prispieva tým k jej ďalšej perpetuácii. Ako analytická alternatíva bol následne identifikovaný sociálny konštruktivizmus, ktorý bol v tomto texte i aplikovaný, a to jednak v metateoretickej rovine pri reflexii realizmu, ako aj v teoretickej rovine pri reflexii procesu formovania kolektívnej identity štátu a role diplomatov v tomto procese, a nakoniec i ako prizma, za pomoci ktorej bola reflektovaná hlavná empirická výzva realizmu a jemu blízkych prístupov proces európskej integrácie. Ako bolo ukázané, práve sociálno konštruktivistické prístupy sú kľúčové k pochopeniu, že tento proces s výrazne supra nacionálnymi znakmi presahuje agregáciu preferencií (v štýle gestalt) národných jednotiek, ako tvrdia liberálni teoretici (Moravcsik apod.) realisti totiž nie sú schopní konceptuálne tento proces uchopiť. Predložený text a jeho zistenia sa však dajú použiť aj ďalej, konkrétne k metareflexii rôznych teoretických aparátov a ich heuristickému potenciálu k výskumu role štátu v medzinárodných vzťahoch. Tu sa ponúka debata, či je výhodnejšie k tomuto výskumu použiť teóriu alebo teoretické prístupy. Je na veľkú škodu sociálne vedného diskurzu, že táto debata neprebehla. Autori tvrdia, že pre tento výskum problematiky role štátu je možné použiť iba teoretické prístupy, medzi ktoré patrí práve sociálny konštruktivizmus, v žiadnom prípade nie substantívne teórie, medzi ktoré sa radia ako realizmus tak i liberalizmus. To preto, že teoretické prístupy na rozdiel od substantívnych teórií, sú ontologicky neutrálne či dokonca prázdne, pretože bádateľom nediktujú, na ktoré úrovne analýzy a entity sa majú/musia zamerať. Naproti tomu sú substantívne teórie explicitne normatívne už od začiatku, keď sú ešte pred samotným počiatkom analýzy identifikovaní aktéri, ktorí budú skúmaní. V prípade väčšiny existujúcich teórií MV i tých tu kritizovaných sa jedná o privilegovanú analytickú pozíciu štátu. Na úplný záver je potrebné dodať, že úlohou tohto článku bolo i ukázanie tohto rozdielu, ktorý je často opomínaný, z čoho následne vyplýva množstvo nesprávnych výrokov a zistení o medzinárodne politickej realite a jej charaktere. 24 IESIR Working Papers 04/2007

26 Referencie ADLER, Emanuel: Seizing the Middle Ground: Constructivism in World Politics. European Journal of International Relations 3/2003, s ALLISON, Graham T.: Conceptual Models and the Cuban Missile Crisis. American Political Science Review 3/1969, s ASHLEY, Richard: The Poverty of Neorealism. In Keohane, Robert O. (ed.) Neorealism and Its Critics, New York: Columbia University Press, s ASHLEY, Richard K.: The Geopolitics of Geopolitical Space. Alternatives 4/1987, s AXWORTHY, Lloyd: Navigating the New World. Canadaʹs Global Future, Toronto: Alfred A. Knopf. BÁTORA, Jozef: Does the European Union Transform the Institution of Diplomacy? Journal of European Public Policy 1/2005, s BÁTORA, Jozef: Change Dynamics in Intra EU Inter State Relations: Preliminary Observations and Hypotheses. EIF Working Paper No. 28, Vienna: EIF BÁTORA, Jozef: Foreign Ministries and the Information Revolution: Going Virtual? Leiden a Boston: Brill / Martinus Nijhoff Publishers (v tlači) BÁTORA, Jozef a HYNEK, Nikola: Nereálnosť politického realizmu. OS, 5/2007., pp BÁTORA, Jozef a NEUMANN, Iver B.: Cautious Surfers: The Norwegian Ministry of Foreign Affairs Negotiates the Wave of the Information Age. Diplomacy and Statecraft 3/2002, s BEN ZE EV, Aaron: Is There a Problem in Explaining Cognitive Progress? In Goodman, Robert F. a Fisher, Walter R. (eds.): Rethinking Knowledge: Reflections across the Disciplines, Albany: SUNY Press. BERGER, Peter a LUCKMANN, Thomas: The Social Construction of Reality. New York: Doubleday. BRUTER, Michael: Diplomacy without a State: The External Delegations of the European Commision. Journal of European Public Policy 2/1999, s BULL, Hedley: The Anarchical Society. A Study of Order in World Society, Leicester: Leicester University Press. CANGUILHEM, George:1977. Idéologie et Rationalité, Paris: Vrin. IESIR Working Papers 04/

27 CARR, Edward H.: 1939a. The Twenty Years Crisis: An Introduction to the Study of International Relations, London: Macmillan. CARR, Edward H: 1939b. Britain. London: Longmans, Green & Co. COHEN, Michael, MARCH, James G. a Olsen, Johan P.:1972. A Garbage Can Model of Organizational Choice. Administrative Science Quarterly 1/1972, s DANNER, Mark: Iraq: The War of the Imagination. The New York Review of Books, 20/2006, December 21, DAVID CROSS, Maia: The European Corps, London: Palgrave. DEUTSCH, Karl et al.: Political Community: North Atlantic Area, New York: Greenwood Press. DIMIER, Véronique a McGEEVER, Mike: Diplomats without a Flag: Institutionalization of the Delegations of the Commission in African, Caribbean and Pacific Countries. Journal of Common Market Studies 3/2006, s DOLAN, Michael a HUNT, Chris: Negotiating in the Ottawa Process: The New Multilateralism. In Cameron, Maxwell, Lawson, Robert a Tomlin, Brian (eds.): To Walk Without Fear. The Global Movement to Ban Landmines, Toronto: Oxford University Press, s DUKE, Simon W.: Preparing for European Diplomacy? Journal of Common Market Studies 5/2002, s ELLICKSON, Robert C.: Order without Law: How Neighbours Settle Disputes, Harvard: Harvard University Press. FINNEMORE, Martha: National Interests in International Society, Ithaca, NY: Cornell University Press. FINNEMORE, Martha a SIKKINK, Kathryn: Taking Stock: The Constructivist Research Program in International Relations and Comparative Politics. Annual Review of Political Science 4/2001, s FOUCAULT, Michel: Power/Knowledge: Selected Interviews & Other Writings Ed. Colin Gordon, New York: Pantheon Books. FOUCAULT, Michel: The History of Sexuality: An Introduction, Harmondsworth: Penguin Books. GEORGE, Jim: Discourses of Global Politics: A Critical (Re)Introduction to International Relations, Boulder, CO: Lynne Rienner Publishers. GRUŠA, Jiří: Expresia. Depresia. A represia. (rozhovor s K. Hvížďalom). Pravda, IESIR Working Papers 04/2007

28 GUZZINI, Stefano: Constructivism and the Role of Institutions in International Relations. Copenhagen: COPRI Working Paper, s HAAS, Ernst: The Uniting of Europe, Stanford: Stanford University Press. HELD, David et al.:1999. Global Transformations. Politics, Economics and Culture, Cambridge: Polity Press. HOCKING, Brian: Foreign Ministries: Redefining the Gatekeeper Role. In Hocking, Brian (ed.): Foreign Ministries. Change and Adaptation, London: Macmillan Press. HOCKING, Brian a SPENCE, David: Foreign Ministries in the European Union. Integrating Diplomats, London: Palgrave Macmillan Press. HOFFMAN, Mark: Critical Theory and the Inter paradigm Debate. Millennium: Journal of International Studies 3/1987, s HOPF, Ted: The Promise of Constructivism in International Relations Theory. International Security 1/1998, s HYNEK, Nikola: 2005a. Anglická škola a teorie mezinárodních vztahů. Obsahový vesmír, akademický svět a kritiky přístupu. Mezinárodní vztahy 2/2005, s HYNEK, Nikola: 2005b. Sociální konstruktivismus. In Pšeja, Pavel (eds.): Přehled teorií mezinárodních vztahů, Brno: The International Institute of Political Science, s KEUKELEIRE, Stephen: The European Union as a Diplomatic Actor: Internal, Traditional and Structural Diplomacy. Diplomacy& Statecraft 3/2003, s KISSENGER, Henri: A World Restored: Metternich, Castlereagh and the Problems of Peace , Boston : Houghton Mifflin. KISSINGER, Henri: Umění diplomacie. Od Richelieua k pádu Berlínské zdi, Praha: Prostor. MARCH, James G. a OLSEN, Johan P.: The New Institutionalism: Organizational Factors in Political Life. American Political Science Review 2/1984, s MARCH, James G. a OLSEN, Johan P.: Rediscovering Institutions: The Organizational Basis of Politics, New York: Free Press. MARCH, James G. a OLSEN, Johan P.: The Institutional Dynamics of International Political Orders. International Organization 3/1998, s MARCH, James G. a SIMON, Herbert A.: Organizations, New York: Wiley. IESIR Working Papers 04/

29 MEARSHEIMER, John J.: 1994: The False Promise of International Institutions. International Security 3/1994, s MORGENTHAU, Hans J.: Politics among Nations: The Struggle for Power and Peace. 5th ed., New York: Alfred Knopf. Morgenthau, Hans J.: Politics among Nations. The Struggle for Power and Peace, New York: Alfred Knopf. MORISSE SCHILBACH, Melanie: Diplomatie und europäische Aussenpolitik, Baden Baden: Nomos. NEUMANN, Iver B.: Norsk sørpolitikk: den disaggregerte stats diplomati. Internasjonal Politikk 2/1999, s NYE, John S.: Bound to Lead: The Changing Nature of American Power, New York: Basic Books. NYE, John S.: Soft Power. The Means to Success in World Politics, New York: Public Affairs. PASCHKE, Thomas K.: Die Zukunft der Deutschen Botschaften in der EU. In Brandt, Enrico a Buck, Christian (eds.): Auswärtiges Amt. Diplomatie Als Beruf. 3rd edition, Opladen: Leske + Budrich, s PRICE, Richard: Reversing the Gun Sights: Transnational Civil Society Targets Land Mines. International Organization 2/1998, s PRICE, Richard a REUS SMIT, Christian: Dangerous Liaisons? Critical International Theory and Constructivism. European Journal of International Relations 3/1998, s RUGGIE, John G.: Constructing the World Polity: Essays on International Institutionalization, London: Routledge. SCHUTZ, Alfred: Collected Papers I.: The Problem of Social Reality. The Hague: Martinus Nijhoff. SEARLE, John: The Construction of Social Reality, London: Penguin Books. SIMON, Herbert A.: Administrative Behavior, New York: Macmillan. SINGER, David J.: The Level of analysis Problem to International Relations. World Politics 1/1961, s SISMONDO, Sergio.: Science Without Myth: On Constructions, Reality, and Social Knowledge, New York: SUNY. SMITH, Steve, ZALEWSKI, Marysia a BOOTH, Ken: (eds): International Theory: Positivism and Beyond, Cambridge and New York: Cambridge University Press. 28 IESIR Working Papers 04/2007

30 STRAHILEVITZ, Lior J.: Social Norms from Close Knit Groups to Loose Knit Groups. The University of Chicago Law Review 1/2003, s SUGANAMI, Hidemi: The Domestic Analogy in World Order Proposals, Cambridge: Cambridge University Press. WALKER, R.B.J.: Inside/Outside: International Relations as Political Theory. Cambridge: Cambridge University Press. WALT, Stephen M.:1987. The Origins of Alliances, Ithaca, N.Y.: Cornell University Press. WALTZ, Kenneth N.:1979. Theory of International Politics, Reading, Mass.: Addison Wesley. WALTZ, Kenneth N.: Structural Realism After the Cold War. International Security 1/2000, s WALTZ, Kenneth N.: Man, the State and War: A Theoretical Analysis, New York: Columbia University Press. WATSON, Adam: Diplomacy. The Dialogue between States, London: Eyre Methuen. WENDT, Alexander: Collective Identity Formation and the International State. American Political Science Review 2/1994, s WENDT, Alexander: The Agent Structure Problem in International Relations Theory. International Organization 3/1987, s WENDT, Alexander: Anarchy Is What States Make of It: The Social Construction of Power Politics. International Organization 2/1992, s WENDT, Alexander: Constructing International Politics. International Security 1/1995, s WENDT, Alexander: Social Theory of International Politics, Cambridge: Cambridge University Press. IESIR Working Papers 04/

31 IESIR WORKING PAPERS 04/2007 Štát ako aktér v medzinárodnej politike a limity realizmu Jozef Bátora, Jana Dvoranová, Nikola Hynek 03/2007 EU Coordination in International Organisations. The Case of the United Nations General Assembly and the Organisation for Security and Cooperation in Europe Paul Luif and Mariyana Radeva 02/2007 Saving Identity from Postmodernism? Disciplining Constructivism and Governing the International Andrea Teti, Nikola Hynek 01/2007 Russia s Quest for Recognition as a Great Power, Iver B. Neumann 22 IESIR Working Papers 03/2007

32 ISSN Institute of European Studies and International Relations The Faculty of Social and Economic Sciences was established in The professional community of the Institute of European Studies and International Relations (IESIR) at the Faculty of Social and Economic Sciences at the Comenius University in Bratislava has a multidisciplinary background mainly in political science, international relations, history, law, economics, sociology, organisation theory, diplomacy and philosophy. In 2005, IESIR was awarded the status as a Jean Monnet Centre of Excellence. About the authors: Jozef Bátora má PhD z Inštitútu politických vied Univerzity v Oslo. Je vedeckým pracovníkom Inštitútu pre výskum európskej integrácie, Rakúskej akadémie vied vo Viedni a prednáša na ÚEŠMV, FSEV UK. Publikoval okrem iného v Journal of European Public Policy, International Journal, Diplomacy & Statecraft. Jana Dvoranová má magisterský titul v medzinárodných vzťahoch a európskych štúdiách z Masarykovej univerzity v Brne, kde je v súčasnosti doktorandkou na Katedre politológie. Zároveň pracuje ako zahraničnopolitická analytička na Úrade vlády ČR. Jej výskum sa sústreďuje na oblasť rozhodovacích procesov. Nikola Hynek je asistent a doktorand v oblasti bezpečnostných štúdií na Ústave politických vied Masarykovej Univerzity v Brne a doktorand na Katedre mierových štúdií na Univerzite v Bradforde vo Veľkej Británii. Takisto prednáša na ÚEŠMV, FSEV UK. Medzi jeho výskumné priority patria reflexívne teórie medzinárodných vzťahov a medzinárodná bezpečnosť. Institute of European Studies and International Relations Faculty of Social and Economic Sciences Comenius University Odbojárov 10/a, P. O. Box Bratislava 25 Slovakia tel.: fax.: [email protected] web: