UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE Prírodovedecká fakulta

Transcription

1 UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE Prírodovedecká fakulta PROBLEMATIKA CHUDOBY VO VEĽKÝCH MESTÁCH Bakalárska práca Michaela VEŠKRNOVÁ Študijný odbor: Geografia a verejná správa Vedúca bakalárskej práce: Mgr. Alena Rochovská, PhD. BRATISLAVA 2008

2 Prehlásenie Čestne prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu spracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry a dalších informačných zdrojov. V Bratislave, podpis autora práce

3 Poďakovanie Chcela by som poďakovat všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri spracovaní tejto bakalárskej práce. Moje poďakovanie patrí najmä vedúcej bakalárskej práce Mgr. Alene Rochovskej, PhD.

4 Abstrakt VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematika chudoby vo veľkých mestách. [Bakalárska práca]. Univerzita Komenského v Bratislave. Prírodovedecká fakulta; Katedra humánnej geografie a demogeografie. Školiteľ: Mgr. Alena Rochovská, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár. Bratislava: PRIFUK, s. Chudoba predstavuje celosvetový problém, ktorý sa nevyhýba ani Slovensku. Fenomén chudoby sa začal dostávať do povedomia slovenskej verejnosti po roku V slovenskej legislatíve chudoba nie je definovaná a za jej synonymum pokladáme hmotnú núdzu. Taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak, ako je tomu napr. v Európskej únii. Nie všetky skupiny obyvateľstva sú v rovnakej miere ohrozené chudobou. V súčasnosti sú najohrozenejšími skupinami dlhodobo nezamestnaní, neúplné rodiny s detmi, starí ľudia i tzv. pracujúci chudobní. Mimo štatistiky sa nachádzajú evidentne chudobné skupiny obyvateľov bezdomovci. Práve bezdomovectvo je nový jav, ktorí sa začal intenzívne šíriť od konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najalarmujúcejšia v hlavnom meste, ale narastá i v iných väčších mestách Slovenska. Kľúčové slová: chudoba, sociálne vylúčenie, mesto, mestská chudoba, bezdomovectvo, bezdomovci, Bratislava

5 Abstract VEŠKRNOVÁ, Michaela: Problematic of destitution in large cities. [Bachelor thesis]. Comenius University in Bratislava. Faculty of Natural Sciences; Department of Human Geography and Demogeography. Advisor: Mgr. Alena Rochovská, PhD. Degree of professional qualification: Bachelor. Bratislava: PRIFUK, s. Destitution constitutes a worldwide problem, which relates also to Slovakia. Phenomenon of destitution got into awareness of Slovak public after year There is no definition of destitution / poverty / poorness in Slovak legislation yet; only material necessity as a synonym is recognized by law. Official national statistics don t show figures regarding poverty in the way like other countries in European Union do. Not all groups of population are threatened by poorness equally. Nowadays, long term unemployed, incomplete families with children, old people and so-called working poor are endangered at most. Official statistics doesn t include obviously poor people homeless/displaced persons. Homelessness is a relatively new phenomenon that began to intensively spread in late 90ties. Concentration of homeless is currently most critical in the capital but it shows growth also in other large Slovak cities. Key words: destitution, social exclusion, city, city poor, homelessness, displaced persons, Bratislava

6 OBSAH ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV... 7 ÚVOD CIEĽ A METODIKA PRÁCE ZHODNOTENIE LITERTÚRY PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby Stará a nová chudoba Meranie chudoby FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH Historická chudoba Chudoba v období socializmu Chudoba po roku CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY Indikátory chudoby Chudoba zamestnaných Ohrozené skupiny PODOBY MESTSKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU Fenomén bezdomovectva Bezdomovectvo a štátne inštitúcie Bezdomovectvo v Bratislave ZÁVER ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY... 39

7 ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na Slovensku (%) Tabuľka č. 3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov (%) Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %) Tabuľka č. 5: Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer za rok, podľa VZPS) Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky

8 ÚVOD Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozené skupiny nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Neexistuje správna či vedecká definícia chudoby, tak ako neexistuje jediný všeobecne prijatý spôsob jej merania (podľa Mareš, 1999). Problematika chudoby a sociálneho vylúčenia sa v súčasnej dobe nechápe len ako nedostatok príjmu a nevníma sa ako jednodimenzionálny sociálny jav. Všetci zaiteresovaní spoločenskí vedci, tvorcovia sociálnej politiky, ako i samotní chudobní si uvedomujú multidimenzionálnosť chudoby. Jedným z najdôležitejších problémov, ktorý sa objavuje so stále väčšou naliehavosťou, je prietorový aspekt chudoby a sociálneho vylúčenia. Chudoba je spojená s priestorom. Prejavuje sa to zvýšenou koncentráciou vylúčených jednotlivcov a sociálnych skupín v určitých geografických priestoroch, resp. ich vylúčením z určitých priestorov (Džambazovič, 2007b). Jednotlivé historické obdobia, ktorými Slovensko prechádzalo, mali vždy niečo spoločné a to, že v každom z nich žila vrstva obyvateľov, nachádzajúca sa v sociálnej, alebo hmotnej núdzi. Už v stredoveku nachádzame značné rozdiely z hľadiska sociálnej stratifikácie medzi vidiekom a mestom, v ktorom napredovala oveľa rýchlejšie. V dôsledku cielenej snahy zahmlievať a tabuizovať chudobu v období socializmu, ktorý popieral existenciu tohto problému ako javu cudziemu socialistickému zriadeniu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal za svetovými trendmi (Michálek, 2005). Na Slovensku sa fenomén chudoby začal dostávať do povedomia verejnosti nesmelo až po novembri Nový režim priniesol nové podmienky, vyžadujúce zmeny v myslení a spôsobe života a bolo prirodzené, že nie všetci ľudia boli schopní prispôsobiť sa a zorientovať tak rýchlo v nových podmienkach (Beňová, 2006). Ďaľším, pomerne novým javom, s ktorým sa stretávame v slovenských mestách, je bezdomovectvo. Tento fenomém sa intenzívnejšie šíri na našom území od konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najmarkantnejšia práve v našom hlavnom meste, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa, narastá však aj v iných väčších mestách Slovenska. Na Slovensku možno nájsť početné skupiny ohrozené chudobou (nezamestnaní, neúplné rodiny s deťmi, zdravotne postihnutí, starí ľudia, rómske etnikum,...), ale práve bezdomovci sú typický pre naše väčšie mestá (Beňová, 2004). 8

9 1. CIEĽ A METODIKA PRÁCE Vo svojej práci priblížim problematiku chudoby na Slovensku na základe dostupných informácií. Hlavným cieľom je poukázať na podobu, rozsah a hĺbku chudoby vo veľkých mestách Slovenska, obzvlášť v hlavnom meste, na základe vhodne zvolených sociálno-ekonomických indikátorov. Podstatou práce bude pokúsiť sa predstaviť, kto tvorí mestskú chudobu, obzvlášť so zameraním na bezdomovcov, ako najtypickejších predstaviteľov mestskej chudoby. Cieľom práce nie je presne stanoviť podiel mestskej chudoby z dôvodu nedostatku štatistických dát (evidentne chudobné skupiny obyvateľstva bezdomovci, nie sú štatisticky vykazovaní). V práci zároveň poukážem na historické korene chudoby, s dôrazom na socialistickú minulosť a situáciu po roku 1989, kedy sa fenomém chudoba začal pomaly dostávať do povedomia spoločnosti. Chudoba je mnohorozmerný jav a k jej vymedzeniu, resp. definovaniu je potrebné poznať, kde je stanovená hranica, za ktorou sa chudoba začína. Legislatíva Slovenskej republiky doposiaľ nepozná definíciu chudoby ani jej hranicu. Za jej alternatívu v súčasnosti môžeme pokladať životné minimum, ktoré je zakotvené i v slovenských zákonoch. Identifikovať chudobu pomáha množstvo sociálnoekonomických indikátorov, pomocou ktorých je možné bližšie určiť rozsah a hĺbku chudoby (napr. dlhodobá nezamestnanosť, nízke vzdelanie, nízky príjem, atď.). 9

10 2. ZHODNOTENIE LITERATÚRY V knižnej publikácii Sociologie nerovnosti a chudoby (1999) objasňuje sociológ Petr Mareš rôznorodosti v definíciách chudoby, sústreďuje sa na spôsoby, ktorými spoločnosť svojich chudobných identifikuje, na riziká a formy, ktorými sa im snaží pomôcť. Daniel Gerbery, Ivan Lesay a Daniel Škobla (2007) zostavili knižnú publikáciu s názvom Kniha o chudobe: Spoločenské súvislosti a verejné politiky. Má za cieľ ukázať rôznorodosť príčin a prejavov chudoby. Kniha o chudobe prináša sedem kapitol, ktoré sa na chudobu pozerajú v odlišných súvislostiach. Okrem iných expertov z oblasti sociálnych vied do publikácie prispel Roman Džambazovič kapitolou Priestorové súvislosti chudoby. Chudobou na Slovensku sa zaoberá taktiež knižná publikácia Chudoba na Slovensku: Diskurz, rozsah a profil chudoby (2007a), ktorej autorom je Roman Džambazovič. Medzi hlavné témy jeho výskumnej a publikačnej činnosti patrí problematika chudoby, marginalizované skupiny i sociálne nerovnosti. Významný prínos v publikačnej činnosti o problematike sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie prináša Katarína Strapcová (2005). Anton Michálek (2004, 2005) je autorom mnohých výskumných prác publikovaných v odborných časopisoch, ktoré sa zaoberajú výskumom sociálnodemografických a sociálno-patologických javov. Sociologička Zuzana Kusá (2004, 2005, 2006) je editorkou viacerých zborníkov a autorkou mnohých štúdií, publikovaných v domácich i zahraničných zborníkoch a odborných časopisoch. Problematike chudoby a hlavne bezdomovectva sa venuje Nina Beňová. Okrem vedeckej a publikačnej činnosti aktívne pôsobí v mimovládnej organizácii, ktorá pracuje s bezdomovcami. Je autorkou štúdie publikovanej v roku 2004 v Slovenskom národopise o bratislavských bezdomovcoch. Zároveň som čerpala informácie z Národnej správy o ľudskom rozvoji Slovenská republika 2000, obzvlášť z kapitoly Podoby chudoby na Slovensku a z Národného akčného plánu sociálnej inklúzie Ďaľším cenným zdrojom informácií bola internetová stránka neziskovej, mimovládnej organizácie Proti Prúdu, ktorej hlavným cieľom je pomoc bezdomovcom a oficiálna internetová stránka hlavného mesta SR Bratislavy. 10

11 3. PROBLEMATIKA CHUDOBY NA SLOVENSKU 3.1. Vymedzenie pojmu chudoba a hranica chudoby Podľa Džambazoviča (2007a) sa chudoba objavuje v odlišných podobách a v rôznom rozsahu v každom geografickom priestore a vo všetkých obdobiach vývoja konkrétnej spoločnosti. Od absolútneho strádania, vyplývajúceho z nemožnosti dostatočne saturovať základné životné potreby, cez nedostatočný príjem a spotrebu či depriváciu zachytávajúcu nemožnosť participovať na živote spoločnosti v miere považovanej za štandardnú, až po úplné sociálne vylúčenie. Chudoba má početné príčiny, prejavy a dôsledky a jej komplexnosť sa nedá uchopiť jednou škálou konštatuje Zuzana Kusá (2004). Chudoba predstavuje legitímnu súčasť modernej spoločnosti. Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, je potrebné zdôrazniť, že samotný výraz chudoba nie je legislatívne ukotvený a taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak, ako je tomu napr. v Európskej únii prostredníctvom Eurostatu. Na druhej strane, chudoba sa stala predmetom viacerých výskumov, napr. Štatistického úradu SR alebo Výskumného ústavu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, paradoxne však pod iným názvom. Slovensko je zároveň jedinou z postkomunistických krajín, ktorá nemá vybudovanú štatistiku o chudobe. Bez spoľahlivých údajov je problematické prijímať rozhodnutia o riešení chudoby. Požiadavka zlepšenia štatistiky by nemala byť aktuálna len preto, že ju zdôrazňujú medzinárodné inštutúcie. Okrem príjmových ukazovateľov je potrebné zlepšiť zisťovanie iných faktorov chudoby, vrátane vzdelávania, zdravia, subjektívneho vnímania chudoby, etnickej štruktúry chudoby. Zároveň je potrebné vynasnažiť sa zachytiť i tzv. chudobu mimo štatistík. Je neviditeľná, nakoľku ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je často práve tou najevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou chudoby. Má v mnohých prípadoch podobu extrémnej, absolútnej chudoby (napr. ľudia bez domova). Na Slovensku sa používajú skôr synonymá chudoby ako sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná núdza, ktorý je aj legislatívne vymedzený a je vlastne označením pre chudobu (Džambazovič 2007a, Michálek 2004, Šimunková, Vagač 2001). Na rozdiel od Slovenska v krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia chudoby podľa Rady Európy z decembra Za chudobných sa označujú osoby, 11

12 rodiny, alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorých žijú (Národná správa..., 2000). Sociologický slovník (Jandourek, 2001) považuje chudobu za situáciu, kedy príjem domácnosti nedosahuje určitej hladiny. Chudobou všeobecne rozumieme sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca, alebo skupiny. V tomto zmysle je chudoba považovaná za sociálny problém, ale i za sociálnopatologický jav hovorí Ondrejkovič (2004). Akceptovanie samotného výrazu chudoba spôsobuje averziu a možno sa stretnúť s názormi, podľa ktorých chudoba v pravom zmysle slova na Slovensku nejestvuje, keďže je riešená zákonom o životnom minime a sociálnej pomoci. Chudoba je však súčasťou aj tých najbohatších krajín sveta a jej význam závisí od definície, merania, najdôležitejšie je však určenie hranice chudoby, čo sa v jednotlivých krajinách odlišuje a tak chudoba je v pravom zmysle národným špecifikom, v ktorom sa odzrkadľuje životný štýl danej krajiny, jej prosperita, bohatstvo a tým si svojich chudobných každá krajina v konečnom dôsledku vlastne vytvára (Šimunková, Vagač 2001). V slovenskom kontexte, tak ako chudoba, ani hranica chudoby nie je striktne určená. Vychádzajúc však z vymedzenia hmotnej núdze v závislosti od životného minima, pokladáme za hranicu chudoby životné minimum. Ako uvádza Svoreňová (2004) v zmysle zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi je v Slovenskej republike definovaná hmotná núdza ako stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum. Súčasne je stanovená podmienka, že posudzovaný občan a členovia jeho domácnosti nie sú schopní si zabezpečiť príjem vlastným pričinením. Paradoxne však sumy dávok hmotnej pomoci sú podstatne nižšie ako sú sumy životného minima, čo v praxi znamená, že žiadny občan v hmotnej núdzi nedosahuje príjem na úrovni sociálneho minima a je už zo zákona odkázaný žiť v hmotnej núdzi. Na Slovensku má životné minimum podobu zákona a predstavuje ústredný bod v oblasti sociálnej politiky, od ktorého sa odvíjajú rôzne sociálne opatrenia štátu. V súčasnej slovenskej legislatíve sa používajú v rámci životného minima dve jeho úrovne existenčné a sociálne minimum. 12

13 Presun záujmu od chudoby k sociálnemu vylúčeniu predstavuje v poslednom období jednu z najvýznamnejších udalostí v teórii i praxi sociálnej politiky v krajinách Európskej únie, Slovenskú republiku nevynímajúc. Sociálne vyčlenenie je proces, prostredníctvom ktorého sú určití jednotlivci vytláčaní na okraj spoločnosti a je im zabránené plne na nej participovať v dôsledku chudoby, nedostatku základných kompetencií (spôsobilosť) a príležitostí celoživotného vzdelávania, alebo v dôsledku diskriminácie. Toto ich vzďaľuje a izoluje od zamestnania, príjmu a príležitostí vzdelávania, ako aj sociálnych komunitných sietí a aktivít. Majú veľmi obmedzený prístup k rozhodovacím orgánom a tak často pociťujú bezmocnosť a nemožnosť riadiť a kontrolovať rozhodnutia, ktoré majú dopad na ich každodenný život (Džambazovič, 2004). Podľa Mareša (2000) každý rozdiel medzi konceptami chudoby a sociálneho vyčlenenia spočíva v tom, že zodpovedá odlišnej reakcii spoločnosti na situáciu v spoločenskom priestore a zároveň tento priestor iným spôsobom konštruuje. Nejde teda len jednoduchú zámenu pojmov, ale aj o zámenu predmetu záujmu Stará a nová chudoba 1999): Ďalšie pojmy, ktoré je potrebné rozlíšiť sú tzv. stará a nová chudoba (Mareš, - Stará chudoba, často nazývaná demografická, alebo horizontálna chudoba, je nezávislá na trhu práce (ohrozené sociálne kategórie sú charakterizované vekom, životným a rodinným cyklom a neschopnosťou pracovať). Táto chudoba môže byť stavom či spôsobom trvalej existencie, ale taktiež iba existencionálnym zážitkom určitej etapy životného cyklu či iba krátkodobou životnou epizódou. Do tejto chudoby môžu skĺznuť rodiny napríklad vo fáze životných investícií (pri zaobstarávaní bytu, či pri jeho zariaďovaní, založení rodiny, narodení dieťaťa atď.). - Nová, vertikálna chudoba je spojená s pozíciou jedinca i celých sociálnych kategórií na trhu práce (nezamestnaní, neúplné rodiny, osoby s nízkymi príjmami a osoby permanentne znevýhodnené na trhu práce). O novej chudobe sa hovorí preto, že pred industrializáciou neexistovala, tak ako neexistoval trh 13

14 práce v dnešnom zmysle slova. Zárodky tohto nového fenoménu, ktorý bol označený názvom nová chudoba sa v západnej Európe objavujú od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia. Najviac ohrozenými novou chudobou sa stávajú nezamestnaní (najmä dlhodobo nezamestnaní), ľudia dlhodobo znevýhodnení, resp. vylúčení z trhu práce (v dôsledku napríklad zníženej fyzickej či psychickej schopnosti ťažko zdravotne postihnutí, nízkej kvalifikácie, v dôsledku diskriminácie ženy, príslušníci etnických minorít, starí ľudia). Taktiež ľudia, ktorým sa nepodarilo adaptovať na nové podmienky, ale aj osoby s nízkymi príjmami, tzv. pracujúci chudobní ( working poor ), ktorí sa v dôsledku nízkej miery dosiahnutej kvalifikácie uplatňujú na sekundárnom trhu práce ako nekvalifikovaná pracovná sila (Džambazovič, Gerbery 2005). O nasledovných troch typoch príčin chudoby hovorí Kerbo (2006) In Džambazovič (2007a): 1. Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému spoločnosti (nutný, ale žiaduci dôsledok, alebo nutný, ale napriek tomu nežiaduci dôsledok tržného hospodárenia). 2. Chudoba ako dôsledok lenivosti, nešetrnosti a nestriedmosti jedincov. Schováva sa za ním predstava o odlišnej mentalite, životnom štýle, individuálnych nedostatkoch či amorálnosti jednotlivcov (na jej prekonanie je vhodným liekom resocializácia, disciplína a kontrola). 3. Chudoba ako dôsledok situačných faktorov (nešťastie a osud, ale patria sem i vysvetlenia vychádzajúce z teórie kultúry chudoby). V súčasnosti sa pri hodnotení a analýze názorov na príčiny chudoby najčastejšie používa typológia so štyrmi základnými typmi ich vysvetľovania (van Oorschot, Halman 2000 In Strapcová, 2005): 14

15 Tabuľka č. 1: Dve základné dimenzie a štyri typy vysvetľovania chudoby Individuálne Spoločenské Zlyhanie Zlyhanie jednotlivca Zlyhanie spoločnosti Chudobní sú leniví, chýba im Chudobní sú obeťami konania šetrnosť, dobrá morálka iných, sú obeťami sociálnej nespravodlivosti Osud Osud jednotlivca Osud spoločnosti Chudobným nepraje šťastie Chudobní sú obeťami nekontrolovateľného spoločenského a globálneho vývoja Zdroj: van Oorschot a Halman, 2000 In Strapcová, Meranie chudoby Inštitúcie, zaoberajúce sa meraním a analýzou chudoby, používajú rôzne metódy skúmania chudoby. Opierajú sa o početné definície chudoby a vymedzenia hranice chudoby. Spoločným znakom týchto meraní je, že vychádzajú z ponímania chudoby ako stavu nedostatku materiálnych, sociálnych, alebo kultúrnych zdrojov človeka, ktorý ho vylučuje z minimálne akceptovaného spôsobu života. Aj keď nie sú materiálne (peňažné) zdroje jedinou dimenziou chudoby, v dôsledku dostupnosti a relatívnej hodnovernosti údajov sa pri meraní chudoby najčastejšie používajú. Vo väčšine vyspelých krajín je hranica chudoby vymedzená ako určitá úroveň peňažného príjmu, napríklad 50% priemerného príjmu (alebo mediánu, t.j. strednej hodnoty) na domácnosť v danej krajine. Hranicou chudoby môže byť aj zákonom stanovené životné minimum, od ktorého sa odvíja sociálna pomoc štátu. Na Slovensku stanovuje životné minimum hranicu príjmu, pod ktorou vzniká stav hmotnej núdze tú možno považovať za ekvivalent chudoby na Slovensku (Šimunková, Vagač 2001). 15

16 4. FENOMÉN CHUDOBY V HISTORICKÝCH OBDOBIACH 4.1. Historická chudoba Chudoba bola súčasťou Slovenska aj vo vzdialenejšej minulosti, než socialistickej, či už v rámci Uhorska, ako aj prvej Československej republiky a je spojená so zaostávajúcim procesom industrializácie. Stredoveká chudoba mala veľa podôb a skúsenosť s ňou bola rozšírená ďaleko viac ako dnes. Najviac, i vtedy, ohrozovala najnižšie vrstvy, ale chudobným sa mohol stať hocikto. Chudobu spôsobovali výkyvy ekonomického života, vojny, epidémie a prírodné katastrofy. (Šimunková, Vagač 2001). Ktokoľvek sa mohol stať obeťou choroby, či nešťastia, mohol byť uväznený, alebo ktorejkoľvej rodine mohol zomrieť živiteľ. V dobe negarantovaného sociálneho zabezpečeneia to znamenalo ožobračenie vysvetľuje Mareš (1999). Problémy s mestskou chudobou existovali na Slovensku už v 14. storočí. V období hospodárskeho rozmachu miest v 14. storočí začali vznikať mestské špitály. Najširšia sieť špitálov sa v tomto období vytvorila v oblasti stredoslovenských banských miest, vo východoslovenských banských mestách a na Spiši. Mestské špitály vznikali z iniciatívy občanov mesta, magistrátu, alebo zemepána. Stredoveké špitály a chudobince nepredstavovali špecializované sociálne, alebo zdravotnícke inštitúcie. Tieto zariadenia poskytovali dočasný, alebo trvalý príbytok, stravu a prípadne ošatenie starým, bezvládnym a postihnutým osobám, ale často aj opusteným deťom a sirotám. Sociálna starostivosť mala rozličné podoby a jej základné členenie predstavovalo delenie na otvorenú a zatvorenú, čiže ústavnú sociálnu starostlivosť. Osoby v hmotnej núdzi dostávali v rámci otvorenej starostlivosti podporu v podobe peňazí alebo naturálií. Kapacita špitálov i finančné možnosti boli obmedzené a mohli sa postarať iba o veľmi úzky okruh ľudí. Prevažná časť chudobných, chorých a telesne postihnutých sa živila zbieraním almužien v uliaciach miest (Kušniráková, 2005) Chudoba v období socializmu V socialistickom Československu, ktorého bolo Slovensku súčasťou, fenomén chudoby z ideologických dôvodov v oficiálnom slovníku absentoval: socialistický 16

17 prístup rovnosti bol nezlučiteľný s tak jednoznačnou nerovnosťou ako je chudoba (Národná správa..., 2000). Dôsledkom oficiálne proklamovaného vyriešenia problému chudoby a jej neexistencie v socialistickom Československu bola okrem iných skutočností, tabuizácia témy chudoba. Vedecký výskum bol v tejto dobe plne pod kontrolou politickej moci a dohliadalo sa, aby sa nevhodné témy ani nepripustili do vedeckého diskurzu. Veľmi obmedzený spoločenskovedný výskum zameraný na problematiku chudoby si, napriek nepriazni vládnucej ideológie, vynútili praktické potreby vtedajšej sociálnej politiky. Zo systému veľkoplošných dávok viazaných na pracovné zaradenie, totiž vypadávala nezanedbateľná časť populácie, ktorej mohla byť v prípade potreby individuálne priznaná sociálna podpora. Záujem o problém vymedzenia životného minima sa stal takýmto spôsobom legitímnym dôvodom pre štúdium chudoby. Životné minimum bolo napokon stanovené interným predpisom na začiatku 70. rokov (Džambazovič, 2007a). Tabuľka č. 2: Podiel domácností pod úrovňou sociálneho a existenčného minima na Slovensku (%) Rok Podiel domácností pod úrovňou sociálneho minima Podiel domácností pod úrovňou existenčného minima , ,0 1, ,5 1, ,6 1,1 Zdroj: Hiršl, 1992 In Džambazovič, 2007a V období socializmu platil model celoživotného povolania, podporovaný sociálnou politikou štátu aj samotných podnikov, nakoľko jedným z hlavných kritérií pre poskytovanie rôznych sociálnych výhod bola seniorita. Častá pracovná mobilita (nazývaná fluktuáciou) bola nežiaduca a ľudia, striedajúci zamestnania boli a priori podozriví. Ani samotní pracovníci však nejavili o pracovnú mobilitu veľký záujem, veď z formálneho hľadiska im takáto zmena vo vtedajšom unifikovanom a mzdovo nivelizovanom systéme spravidla nič nepriniesla. V obdocí socializmu došlo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu zamestnanosti (viď Tabuľka č. 3). Staršie i novšie výskumy hodnotových orientácií naznačujú, že pochybnosti o pracovnej morálke ľudí bez práce netreba na Slovensku osobitne pestovať (Džambazovič, 2007a, Kusá 2006). 17

18 Tabuľka č.3: Ekonomická aktivita obyvateľov Československa v období rokov (%) Rok Podiel ekonomicky aktívnych na obyvateľstve v produktívnom veku (Slovensko) , , , ,3 Zdroj: Historická statistická ročenka ČSSR 1985 In Džambazovič, 2007a Ako vysvetľuje Kusá (2005), odstraňovanie nezamestnanosti bolo rozhodujúcim rysom štátov, budujúcich komunizmus. Hlavnou metódou bola intenzívna socialistická industrializácia, ktorá spolu s vybudovaním socialistickej poľnohospodárskej veľkovýroby mala zaistiť pracovné príležitosti pre všetkých. Chudoba, napriek spomínaným skutočnostiam, v období socializmu existovala. Bola len menej viditeľná a marginalizovaná. Nakoľko sa všetky rezíduá kapitalizmu, ktoré ju spôsobovali, odstránili, predpokladalo sa, že neexistuje. Ak sa predsa len vyskytovala, nebola vnímaná ako sociálny problém, ale ako individuálny, súkromný problém či zlyhanie. V približovaní životnej úrovne mestského a vidieckeho obyvateľstva a pri odstraňovaní rozdielov medzi mestom a vidiekom sa nepochybne dosiahol výrazný pokrok. Zaznamenávame nevídané zlepšenie celkových životných podmienok a sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov vidieka. Podľa analýz obyvateľov s obmedzenou možnosťou spotreby žilo v roku 1988 na Slovensku takmer 60% chudobných domácností v mestách, takmer polovica z nich v mestách nad obyvateľov. Chudobná bola v mestách každá 11. domácnosť. Na dedine bola chudobná každá 10. domácnosť. V odbobí socializmu sa teda do značnej miery eliminovali priestorové aspekty chudoby. Vyrovnávali sa rozdiely medzi jednotlivými časťami spoločného štátu na úrovni republík i regiónov, ako aj diferencie medzi mestskými a vidieckymi sídlami (Hiršl 1992, Filipová, Tonhauserová 1991 In Džambazovič 2007a). 18

19 4.3. Chudoba po roku 1989 Slovenská spoločnosť po roku 1989 zažíva obdobie zmien v politickej, ekonomickej ako aj sociálnej rovine. Dochádza taktiež k zásadnej transformácii sociálnej štruktúry spoločnosti. Zmeny zasiahli všetky oblasti spoločenského života, najmä však transformácia na trhovú ekonomiku vyvolala hlboké zmeny v sociálnoekonomickej situácii veľkej časti obyvateľstva, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo ich životnú úroveň a spôsob života. Na jednej strane sa objavili nové formy vlastníctva, či nepoznané možnosti podnikania, ale na strane druhej javy ako (dlhodobá) nezamestnanosť, či sociálne vylúčenie. Samotný pojem chudoba sa po roku 1989 začal sporadicky, ale predsa dostávať do povedomia verejnosti a preto sa na prvý zjednodušený pohľad môže zdať, že chudoba predstavuje daň za demokraciu (Šimunková, Vagač 2001). Slovensko bolo dlhodobo rurálnou krajinou a väčšina jeho obyvateľov žila v dedinskom prostredí. Až v 80. rokoch 20. storočia prekračuje podiel metského obyvateľstva na Slovensku 50%. I v najbohatšom urbánnom prostredí nachádzame štvrte či ulice, v ktorých sa kumulujú znevýhodnenia. V poslednom období sa zväčšuje rozdiel medzi chudobnými a ostatnými štvrťami miest. Sprievodným javom (post)transformačného obdobia je totiž nárast sociálnych nerovností (Džambazovič 2007a). Chudoba začiatkom transformačného obdobia mala nielen na Slovensku, ale aj vo všetkých bývalých post-socialistických krajinách ešte vždy mnoho znakov starej, demografickej chudoby z obdobia socializmu (Emigh, Szelényi /eds./ 2001 In Džambazovič 2007a). Na základe analýzy údajov je evidentné, že súčasný profil chudoby je tvorený znakmi a charakteristikami starej, ale už aj novej chudoby. Profil chudoby v súčasnosti je mixom týchto dvoch podôb chudoby. Celá spoločenská zmena a najmä jej ekonomická dimenzia spôsobili postupnú premenu charakteru a profilu chudoby. Najzávažnejším sociálnym problémom sa stala dlhodobo vysoká nezamestnanosť. Koncom roka 1990 bola na Slovensku miera nezamestnanosti 1,5%, čo predstavovalo osôb. Rok 2000 je v súvislosti s nezamestnanosťou na Slovensku istým historickým medzníkom. V tomto roku totiž priemerný počet evidovaných uchádzačov o prácu prvý raz v novodobej histórii Slovenska prekročil pol milióna osôb. V roku 2000 miera nezamestnanosti dosiahla 19,2% a osôb (Džambazovič 2007a, Gerbery, Lesay, Škobla, 2007, Sopira 2004). 19

20 5. CHUDOBOU OHROZENÉ SKUPINY 5.1. Indikátory chudoby Snahy identifikovať a popísať chudobných a chudobou ohrozených nachádzame v spoločnosti v minulosti i v súčasnej dobe. Možno povedať, že hlavnou cestou k chudobe je vylúčenie z trhu práce. Moderná spoločnosť je pracovnou spoločnosťou, a tak populácia, ktorá sa ocitne z rôznych dôvodov mimo pracovný proces, je predovšetkým ohrozená chudobou. To znamená, že pozícia na trhu práce (či dokonca vylúčenie z jeho rámca ) predstavuje najpodstatnejší indikátor ohrozenia chudobou. Faktory vplývajúce na chudobu pozícia na trhu práce, vzdelanie, závislosť na sociálnom systéme sú určujúce aj pre regionálnu dimenziu chudoby na Slovensku (Šimunková, Vagač 2001). Tabuľka č. 4: Chudoba v jednotlivých krajoch Slovenskej republiky (v %) Kraj Podiel osôb pod hranicou chudoby Hĺbka chudoby Závažnosť chudoby Bratislavský 7,8 4,4 12,1 Trnavský 10,9 3,0 1,9 Trenčiansky 13,0 3,7 1,5 Nitriansky 16,0 4,5 1,8 Žilinský 12,0 3,6 2,2 Banskobystrický 10,0 3,1 1,7 Prešovský 21,3 5,4 2,0 Košický 13,0 3,7 2,4 Spolu 13,3 4,0 3,1 Zdroj: EU-SILC 2005, ŠÚ SR In Gerbery, Lesay, Škobla 2007 Podľa štatistického zisťovania EU-SILC 2005 bol krajom s najvyšším rozsahom miery rizika chudoby Prešovský kraj s viac ako 21,3% zastúpením obyvateľstva pod hranicou chudoby. Na druhej strane v Bratislavskom kraji sa pod hranicou chudoby nachádzala najmenšia časť obyvateľstva, a to iba 7,8%. Je ale veľmi dôležité poukázať na skutočnosť, ktorá opäť dokazuje, že aj najrozvinutejšie časti Slovenska nie sú jednoliatym regiónom blahobytu. Hoci sa v Bratislavskom kraji zistil najnižší rozsah chudoby, tí čo sú chudobní, sa nachádzajú hlboko pod hranicou chudoby (Gerbery, Lesay, Škobla 2007). 20

21 Analýza príčin vzniku a šírenia chudoby ukazuje, že najvýznamnejším indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť, predovšetkým dlhodobé zotrvanie v tomto stave. Väčšina obyvateľov totiž potrebuje k dosiahnutiu slušnej životnej úrovne (ako predpokladu prevencie chudoby) pracovať a mať pravidelný pracovný príjem. Trh práce na Slovensku je trvale poznačený výraznými regionálnymi rozdielmi, najmarkantnejšie práve v oblasti nezamestnanosti (Šimunková, Vagač 2001). Graf č. 1: Dlhodobá nezamestnanosť podľa dĺžky trvania za roky Zdroj: Štatistický úrad SR 21

22 Tabuľka č.5 : Štruktúra nezamestnanosti podľa dĺžky jej trvania v roku 2006 (priemer za rok, podľa VZPS) Trvanie nezamestnanosti Podiel z celkového počtu nezamestnaných v % Do 1 mesiaca 4,2 Od 1 do 3 mesiacov 5,2 Od 3 do 6 mesiacov 6,3 Od 6 do 12 mesiacov 11,2 Od 12 do 24 mesiacov 15,3 Viac ako 24 mesiacov 57,8 Zdroj: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2006 In Gerbery, Lesay, Škobla, 2007 S nezamestnanosťou a tým s chudobou úzko súvisí nižšia vzdelanosť a podľa Európskej únie, ľudia s nižším vzdelaním predstavujú jednu z najrizikovejších skupín ohrozených chudobou. Podobne je tomu i na Slovensku. Ľudia s nižším, alebo chýbajúcim vzdelaním sú viac ohrození chudobou ako vzdelaní jednotlivci. Medzi nedostatočným vzdelaním, vylúčením z trhu práce a chudobou je jednoznačná korelácia. Nedostatočná kvalifikácia nemusí nevyhnutne znamenať vylúčenie z trhu práce, avšak často je príčinou slabšej pozície na trhu, ktorá sa okrem iného prejavuje nízkym ohodnotením práce. Chudobou ohrozenú skupinu obyvateľstva tvoria teda aj nízkopríjmové domácnosti, tzv. working poor (Šimunková, Vagač 2001). Samotná zamestnanecká chudoba má veľa odtieňov i tu sa neraz prejavuje zakrývanie chudoby, predstieranie životného štandardu adekvátneho príslušnej profesii, úsilie o získavanie dodatočných príjmov, doplnkové zamestnania, prepracovanosť, teda aktivity, ktoré môžu vyústiť do rezignácie najmä vtedy, ak sa rozdiely medzi zamestnaneckou chudobou a chudobou z nezamestnanosti minimalizujú (Ondrejkovič, Kasanová 2006) Chudoba zamestnaných Keďže chudoba je fenomén tradične spájaný s marginalizovanými skupinami spoločnosti, ako sú bezdomovci a nezamestnaní, všeobecne sa predpokladalo, že platená práca je dostatočný predpoklad na zabezpečenie efektívnej ochrany pred pádom do pasce chudoby. Ukázalo sa však, že táto predstava prestáva byť pravdou. Skutočnosť, že existuje chudoba medzi pracujúcimi, ostro kontrastuje s pevným presvedčením spoločnosti v ekonomicky rozvinutých štátoch, že zamestnanosť je 22

23 jediným a konečným riešením problému chudoby a spôsobom ochrany pred sociálnym vyčlenením. Rovnako sa ukazuje, že nie je pravdou ani všeobecný názor, že chudoba je výsledkom nedostatku osobnej zodpovednosti a vôle jednotlivca zapojiť sa do pracovného procesu vysvetľuje Svoreňová (2004). Nárast rôznych druhov atypickej a občasnej práce a rastúca polarizácia medzi nekvalifikovanou a kvalifikovanou pracovnou silou na trhu práce vytvára nové riziká chudoby medzi zamestnanou populáciou. Chudoba pracujúcich je problém, ktorý od sedemdesiatych rokov minulého storočia začal pútať pozornosť v Spojených štátoch amerických. V poslednom období sa výraz pracujúci chudobní začína používať stále častejšie aj v Európe. Jediným štátom na svete, ktorého politické a administratívne inštitúcie prijali oficiálnu definíciu pojmu chudoba pracujúcich a ktorý má súbežne aj tradíciu v jej výskume a sledovaní sú USA (Svoreňová, 2004). Na otázku, v ktorých oblastiach sú zamestnaní pracujúci chudobní na Slovensku odpovedá Rochovská (2006): Väčšinou to sú ľudia s nižším vzdelaním a práve preto pracujú v službách, ktoré nie sú náročné na kvalifikáciu. Ide o upratovačov, kuchárov, časníkov, nešpecializovaných predavačov, robotníkov, remeselníkov. To je dôležitý poznatok práve vo vzťahu k hlavnému mestu, ktoré je centrom spoločenského diania, politiky, úradov, turistiky i podnikania a obchodu. Tu bude vždy dopyt po takýchto zamestnancoch, čiže keby sa aj títo ľudia pohli niekam vyššie, môžeme si byť istí, že ich nahradia iní. A zase tu budeme mať veľkú skupinu pracujúcich chudobných. Je to výsledok systému, v ktorom je mnoho zamestnaní platených tak zle, že sa z nich nedá vyžiť. A to je veľmi demotivujúce, keď ľudia zistia, že ani poctivou prácou v oblasti, v ktorej je dopyt po pracovných silách sa nemôžu dôstojne uživiť. A práve v hlavnom meste, v Bratislave sa tejto skupine ľudí žije horšie, nakoľko životné náklady sú tu vyššie. Často sa omylom chudoba pracujúcich považuje za synonymum zamestnanca s nízkou mzdou, bez skutočného vzťahu k predmetu chudoby. Pracujúca chudoba a nízke mzdy môžu oprávnene súvisieť, ale sú to dva odlišné inštitúty. Zamestnanec s nízkou mzdou môže uniknúť chudobe, keď má ďalšie zdroje príjmov, a to od ďalších členov domácnosti, alebo so sociálnych dávok, alebo z oboch zdrojov. Nízka mzda a chudoba spolupôsobia a vytvárajú fenomén nazývaný chudoba pracujúcich iba v jednom prípade a to vtedy, keď zamestnanec s nízkou mzdou žije v domácnosti sám, bez ďalších členov, ktorí by tiež mohli mať vlastný príjem, ako súčasť príjmu 23

24 jednej spoločnej domácnosti. Kedže príjem je hlavným faktorom ovplyvňujúcim finančnú chudobu pracujúcich, ale aj celej populácie, udržiavanie nízkych miezd má priamy vplyv na rozsah chudoby v populácii. Na zistenie rizika chudoby a sociálneho vyčlenenia, v ktorom sú domácnosti zamestnancov s nízkou mzdou, je nevyhnutné sledovať na celoštátnej úrovni počet vytvorených pracovných miest s nízkou mzdou. Avšak na to, aby sa dala mzda definovať ako nízka, respektíve nedostatočná na ochranu domácnosti pred chudobou, je nevyhnutné určiť hranicu chudoby a spôsob jej merania. Pracujúci chudobní majú zväčša nízku kvalifikáciu, a pretože o zamestnanie, ktoré môžu vykonávať, ich na trhu práce bojuje veľa, nemajú šancu získať lepšie platené zamestnanie a stabilnú prácu. Pracujú často v odvetviach, kde nepôsobia odbory a politicky sú bezmocní (Mareš 1999, Svoreňová 2004). 5.3 Ohrozené skupiny K ďalším chudobou ohrozeným skupinám patria starí ľudia, neúplné rodiny s deťmi i rómske etnikum. Väčšina chudobných ľudí má trvalé bydlisko, alebo prístrešie. V posledných dvadsiatich rokoch však na uliciach veľkých miest vídame stále viac tých, ktorí žiadny domov nemajú. Sú súčasťou spoločnosti, nie sú však štatisticky vykazovaní (poor beyond statistics), pretože sú nepostihnuteľní. Ide predovšetkým o bezdomovcov, na ktorých sa v pravom zmysle slova vzťahuje definícia chudoby, či už z hľadiska príjmu, alebo sociálnej exklúzie (možno sem zaradiť tiež kriminálnikov, drogovo závislých) (Giddens 1999, Národná správa ). V mestských aglomeráciách sa objavujú bezdomovci, ktorí sa stávajú symbolom sociálneho vylúčenia, rozvratu rodín a sociálnej neprispôsobivosti založenej na neschopnosti bezdomovcov participovať na spôsobe života, ktorý je štandardný pre väčšinu populácie hovorí Buchta (2000). I keď sa ľudia spiaci v papierových krabiciach na ulici, v parkoch a na staniciach veľkých miest stali symbolom biedy uprostred blahobytu, dojíma bezdomovectvo majoritnú populáciu omnoho menej než ostatné skupiny ohrozené chudobou. Bezdomovectvo sa chápe aj v širšom význame a vzťahuje sa k absencii bývania všeobecne. V takomto zmysle sú bezdomovcami aj dospelé deti, alebo mladé rodiny nechtiac bývajúce u rodičov, čo je bežný spôsob riešenia bytovej situácie na Slovensku, kde je nedostatok a nedostupnosť bytov alarmujúci. Bezdomovstvom ohrozenou skupinou sa stáva tiež 24

25 zvyšujúca sa časť populácie, a to neplatiči nájomného (Mareš 1999, Národná správa ). 25

26 6. PODOBY MESTKEJ CHUDOBY NA SLOVENSKU 6.1. Fenomén bezdomovectva Stretávame ich denne. Vidíme, alebo nevidíme. V každom prípade sú tu medzi nami, majú vlastné životy, prežívajú zo dňa na deň, z minúty na minútu. Bezdomovci alebo tuláci, stojaci či kľačiaci na rohoch ulíc, pred kostolmi, alebo v mrazoch prespávajúci na lavičkách. Vyhýbame sa im. Jednoducho nevieme, ako sa k nim správať. Na Slovensku oficiálna definícia bezdomovectva neexistuje, vzťahuje sa na nich označenie spoločensky neprispôsobivé osoby. Za socializmu bolo bezdomovectvo neprípustné a vzťahovali sa naň paragrafy trestného zákonníka o príživníctve, na základe ktorého hrozilo až 3-ročné väzenie, čo na druhej strane mnohí bezdomovci využívali hlavne v zimnom období a premyslenými krádežami sa dostali do bezpečia väznice, pred zimou, kedy sú časté ich úmrtia zamrznutím, alebo podchladením (Národná správa ). Veľké mestá a najmä Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky, sústreďujú najvyšší počet bezdomovcov. Na Slovensku je bezdomovectvo pomerne novým javom, ktorý sa intenzívnejšie šíri od konca 90. rokov. Koncentrácia bezdomovcov je najmarkantnejšia v Bratislave, kde počet bezdomovcov rádovo stúpa, narastá však aj v iných väčších mestách Slovenska - v Nitre, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove, Košiciach. Beňová (2004) vo svojej práci uvádza, že k charakteristickým črtám spôsobu života bezdomovcov patrí, že nevytvárajú spoločenskú skupinu, viazanú pocitom spolupatričnosti, špecifickým komplexom hodnôt, činností, ktorý by tvoril komunikačný rámec bezdomovcov ako skupiny. Ak sa i bezdomovci združujú do komunít, vždy sú to malé, najmä však nestále, preskupujúce sa skupiny kamarátov alebo párov, ktorých spolužitie je limitované zdieľaním spoločného prístrešku. Bývanie v skupine je spravidla založené na princípe silnejšieho, ak sa niektorí zo skupiny stane pre ostatných nepohodlný, alebo sa znepáči agresívnejšiemu spolubývajúcemu, je nútený prístrešok opustiť. Zloženie skupiny sa preto rýchlo mení, chýbajú podmienky na budovanie stabilnejších vzťahov. Premenlivý a dočasný charakter majú i zoskupenia ľudí žijúcich na ulici, keď jednotlivci v snahe prelomiť samotu migrujú z jednej skupiny bezdomovcov do druhej. Ďalej Beňová (2004) 26

27 vysvetľuje, že strata domova a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové spoločenstvo odsúva bezdomovcov na okraj spoločnosti. Tá voči nim zaujala prevažne negatívne postoje, pripisuje im negatívne vlastnosti, ktoré pramenia i z toho, že bezdomovci nedodržujú pravidlá a dostatočne sa neriadia normatívnym poriadkom spoločnosti, v ktorej žijú. Porušovanie ustálených systémov hodnôt a noriem vedie k ich vydeľovaniu, izolácii a marginalizácii. Podobne ako chudobní i bezdomovci sú postihnutí nielen materiálnym, ale i sociálnym hendikepom. Absencia domova nemusí zákonite znamenať, že bezdomovec nemá kde bývať. Strata domova sa v prípade bezdomovectva chápe oveľa širšie ako len strata prístrešia. Znamená narušenie sociálnych a emocionálnych vzťahov človeka k najbližšiemu svetu rodiny, práce, stratu najbližších priateľských kontaktov a susedských vzťahov základných sociálnych vzťahov uskutočňovaných medzi priateľmi a v spoločnosti prijímanom sociálnom prostredí. Strata domova teda neznamená len materiálnu depriváciu, ale predovšetkým depriváciu sociálnu. Mať domov neznamená mať len strechu nad hlavou. Pre väčšinu ľudí to znamená možnosť dlhodobo bývať v bezpečnom a prijímajúcom prostredí. Domov zabezpečuje pocit bezpečia a súkromia, je miestom oddychu a sociálnych vzťahov. 1 I keď sa bezdomovci pokúšajú získať prístrešie, náhradné ubytovanie býva väčšinou len dočasné a nevytvára vhodné podmienky na vytvorenie domova (Beňová, 2004). Hoci sa definície bezdomovectva rôznia, zhodujú sa na fakte, že jednotlivec označovaný ako bezdomovec je deprivovaný stratou domova. Pojem bezdomovectvo sa dá chápať v užšom a širšom zmysle slova. V širšom zmysle slova sú to osoby bez trvalého pobytu, osoby s neistým, s neadekvátnym bývaním, alebo osoby, ktoré síce majú trvalý pobyt, ale nežijú v ňom. V tejto skupine nájdeme aj súčasných tulákov ľudia, ktorí si spôsob života bez stáleho domova vybrali sami a nechápu ho ako hendikep. K širšiemu chápaniu bezdomovectva sa prikláňajú i niektoré sociologické interpretácie. V sociologickom slovníku Jana Jandourka nájdeme definíciu: Bezdomovectví 1. Právní situace lidí, kteří nemají občanství (státní příslušnost) žádného státu, anebo situace lidí, kteří nemají místo trvalého pobytu. 2. Životní situace lidí bez přístreší, kteří sice z úředního hlediska trvalý pobyt papírově mají, ale nežijí v něm. Postrádají pevný, pravidelný a přiměřený příbytek k přenocování. Jako problém velkoměst se objevuje v posledních dvaceti až třiceti letech. Určitou

28 část bezdomovců sice tvoří bývalí psychiatričtí pacienti nebo osoby závislé na alkoholu a drogách, ale velká část se do této skupiny dostala z nejrůznejších osobních příčin (rozpad rodiny, ztráta zaměstnání, mladí, kteří po konfliktu odešli z domova). Převažují mezi nimi lidé nekvalifikovaní. V najvšeobecnejšom význame, bezdomovec je človek s absenciou bývania, sociálne vylúčený a zároveň začlenený do nebytových priestorov, prespávajúci na ulici, v parkoch, na železničných a autobusových staniciach, v schátralých, opustených budovách, alebo nachádzajúci dočasné útočisko v charitatívnych útulkoch (Giddens, 1999). Právo Slovenskej republiky pojem bezdomovec nepozná. Etnologická a etnografická literatúra s pojmom bezdomovec tiež nepracuje. Práce, ktoré existujú, sa venujú len problematike žobrákov, prípadne tulákov. Tieto skupiny samozrejme nemôžeme stotožnovať s bezdomovcami, aj keď sa k nim dosť približujú (Beňová, 2004). Na základe dlhoročnej praxe vyhodnotilo občianske združenie Proti prúdu nasledovné konkrétne príčiny bezdomovectva 2 : - partnerské a vzťahové problémy v rodine - úmrtie partnera, alebo rodičov - zdravotné postihnutie - strata zamestnania - migrácia do metropolí - výstup z ústavného zariadenia - návrat z výkonu trestu odňatia slobody - rôzne druhy závislosti Na Slovensku existuje viacero zariadení (viď Tabuľka č.6) pre ľudí bez domova, ktoré sú sústredené v nasledovných mestách: Bratislava, Levice, Malacky, Nitra, Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Ružomberok a Žilina. Podľa údajov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na Slovensku 60 útulkov, azylových domov a nocľahární v 42 mestách a obciach. Najviac 18 útulkov s najväčšou kapacitou 253 miest je v Prešovskom samosprávnom kraji, najmenej 3, s najnižšou kapacitou 55 miest v Nitrianskom samosprávnom kraji. V Bratislave, kde

29 sa predpokladá najvyššia koncentrácia bezdomovcov, sú len tri útulky a jedna nocľaháreň s celkovou kapacitou 91 miest 3. V roku 2000 Národná správa o ľudskom rozvoji uvádzala podľa odhadov (či skôr dohadov), že v tom období sa na Slovensku pohybovalo približne 2000 bezdomovcov. Tabuľka č. 6: Zariadenie pre ľudí bez domova na Slovensku Bratislava Levice Malacky Nitra Nové Zámky Streetwork Azylové centrum Nocľahárne Nocľahárne len v zime Hygiena Šatstvo Strava Sociálne poradenstvo Zdravotná starostlivosť Ubytovne Pracovné programy Klubové aktivity Duchovné poradenstvo Program boja proti závislosti Denne centrum Piešťany Poprad Prešov Ružomberok Žilina Streetwork Azylové centrum Nocľahárne Nocľahárne len v zime Hygiena Šatstvo Strava Sociálne poradenstvo Zdravotná starostlivosť Ubytovne Pracovné programy Klubové aktivity Duchovné poradenstvo Program boja proti závislosti Denne centrum Zdroj:

30 6.2. Bezdomovectvo a štátne inštitúcie V súčasnosti sa bezdomovectvo, vzhľadom k svojmu nárastu, dostáva do povedomia tlače a audiovizuálnych médií, ktoré vytvárajú platformu pre verejnú diskusiu. Je spoločensky potrebná i vzhľadom na to, že sociálne zabezpečenie rizikových skupín na Slovensku je stále nepostačujúce. Hlavným problémom v otázke riešenia problematiky bezdomovectva na Slovensku sú nedostatok finančných prostriedkov, neochota kompetentných na riešenie tohto problému, nedostatočné a nevyhovujúce priestory na ich ubytovanie a najmä nedostatočne vypracovaná legislatíva zo strany štátu (Beňová, 2004). MPSVR SR a celá odborná verejnosť, zaoberajúca sa problematikou bezdomovectva, uvítali právnu úpravu o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (z. č. 523/2004 Z. z., účinnosť od ). Minulá právna úprava umožňovala prihlásenie občana na trvalý pobyt za prísne stanovených podmienok, ktoré väčšina bezdomovcov nemohla splniť (napríklad preukázanie vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, určenej na bývanie a pod.). V prípade bezdomovcov, najmä tých, ktorí si potrebujú vybaviť napr. doklady, alebo uplatniť určité nároky v rámci systému sociálneho zabezpečenia, nemajú prekážky, ktoré by nevedeli prekonať. Iný pohľad na uvedenú vec majú samosprávy, ktoré poukazujú na zneužívanie inštitútu trvalého pobytu, ktorý umožňuje pobyt napr. vo veľkých mestách, kde sa zvyšuje ich koncentrácia a príslušnému mestu, resp. príslušnej mestskej časti sa navyšujú náklady. Riešením sa ukazuje napríklad refundácia nákladov za tohto občana samosprávou, v ktorej mal posledný trvalý pobyt. Toto riešenie je zatiaľ v rovine úvah. 4 V súčasnosti dve najväčšie mestá Slovenska, Košice a Bratislava uvažujú nad návrhom, ktorí by zakázal užívanie verejných priestranstiev neprispôsobivými ľudmi. Mesto Košice chce pod hrozbou pokuty zakázať užívanie verejnoprospešných zariadení a verejných priestranstiev na iné účely, ako sú určené, alebo spôsobom, ktorý obťažuje alebo obmedzuje ostatných obyvateľov. Ako sa uvádza v návrhu všeobecno záväzného nariadenia, paragraf je namierený najmä proti bezdomovcom a ďaľším neprispôsobivým osobám. Nariadenie reguluje podmienky užívania parkov, podchodov a iných verejných priestranstiev, ktoré bezdomovci využívajú na

31 prebývanie. Rovnakú snahu vypudiť asociálov z verejných priestranstiev formou nariadenia mala aj samospráva Bratislavy. Proti iniciatíve ostro protestovalo občianske združenie Medzi nami, ktoré vydáva časopis pre ľudí bez domova Nota Bene (Jesenský, 2008) Bezdomovectvo v Bratislave Bezdomovci v Bratislave tvoria nesúrodú skupinu, ktorá sa nedá charakterizovať podľa identifikačných kritérií skupiny ako sú: spoločné ciele, spoločná činnosť členov zoskupenia, riadenia, štruktúra, špecifické formy vzájomných vzťahov a styku, javy, ktoré sú dôsledkom zoskupenia ľudí a sú iba ľudským výtvorom ako spoločná a spoločenská mienka, všeobecné predstavy o svete, hodnoty a normy správania, všeobecná nálada, atď. hovorí Beňová (2004). Vnútorná identifikácia bezdomovcov ako skupiny so spoločnými cieľmi, činnosťou, riadením, štruktúrou neexistuje. Bezdomovci sa neidentifikujú ako členovia jedného spoločenstva - necítia príslušnosť k veľkej skupine bezdomovcov, nevykazujú znaky spoločenskej skupiny. Jestvuje však identifikácia zvonku, zo strany väčšinového spoločenstva širokej verejnosti, ktoré negatívne vymedzuje bezdomovcov na základe takých znakov, ako nedodržiavanie hygieny, žobranie, vyberanie kontajnerov, atď. Je to identifikácia platná vždy len pre určitých, nie pre všetkých bezdomovcov. Jediným spoločným znakom bezdomovcov ako príslušníkov určitej skupiny je absencia domova. Na ňu nadväzujú špecifické formy správania sa a existencia bezdomovcov. Existujú však kritériá, podľa ktorých sa dajú bezdomovci rozdeliť do stálych skupín. Sú to kritériá pohlavia, veku a trvalého bydliska. Existujú však aj kritériá, ktoré sú spoločné vždy len pre časť bezdomovcov spôsoby bývania, stratégia prežitia a podľa ktorých by sme ich mohli tiež rozdeliť do skupín. Takéto rozdelenia však nie sú úplne presné, pretože k jednotlivým skupinám sa často u jednej osoby prelína. Väčší počet mužov na ulici je daný rôznymi príčinami. Jedným z faktov, ktorý súvisí s väčším množstvom mužov na ulici je ten, že dosť veľké percento bezdomovcov tvoria osoby po výkone trestu. Na Slovensku je vo výkone trestu oveľa viac mužov ako žien. Títo ľudia nemajú v súčasnosti veľké šance zaradiť sa naspäť do života spoločnosti, keďže základnou podmienkou na normálne existovanie je, aby mali domov a prácu. Pri súčasnej vysokej nezamestnanosti je hendikep človeka 31

32 poznačeného registrom trestov príliš veľký. Mnohí trestanci končia na ulici a o nejaký čas sa vracajú do väzenia znovu (Beňová, 2004). V Bratislave žijú bezdomovci všetkých vekových kategárií. Dolná veková kategória je chránená legislatívou počet detí na ulici je eliminovaný skoro na nulu vďaka tomu, že ľudom s nestálym bývaním a nedostatočnými možnosťami uživiť dieťa býva dieťa odobraté do štátnej starostlivosti. Ľudí hornej vekovej kategórie sa zase nedotkla zmena politického systému natoľko, že by nemali zaistenú svoju starobu formou, i keď často nízkeho dôchodku. To, že nie sú na ulici, však neznanemá, že mnohí z nich nežijú v chudobe. Medzi najrizikovejšie skupiny, ktorým hrozí, že skončia na ulici, patrí mládež od 18 do 25 rokov. Veľa mladých ľudí prichádza na ulicu z detských domovov. Odchovancom domovov, ktorým štát po dovŕšení určitého veku prestáva poskytovať staroslivosť a sú odkázaní sami na seba, chýbajú sociálne návyky motivované v prostredí rodiny, podporujúce úsilie k budovaniu domova. Podľa kritéria trvalého bydliska možno bezdomovcov v Bratislave veľmi jednoducho rozdeliť na bratislavských a mimobratislavských. Zhruba polovica bezdomovcov v Bratislave je mimobratislavských. Väčšinou sú to ľudia, ktorí prišli do Bratislavy zo zaostávajúcich regiónov východného a južného Slovenska, poznačených vysokým percentom nezamestnanosti. Mnohí do Bratislavy odišli za prácou, ale nepodarilo sa im ju získať alebo boli neskôr prepustení. Potom bez prostriedkov na zaplatenie prenájmu či vlastného bývania sa postupne presúvali z lepších ubytovní do horších, až skončili na ulici (Beňová, 2004). V súvislosti so snahou zmapovať počet a štruktúru bezdomovcov v Bratislave uskutočnil Magistrát hlavného mesta ešte v roku 2003 (28. novembra) nočnú kontrolu bezdomovcov. Akcia sa konala v spolupráci s Mestskou políciou, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava a Železničnou políciou SR s cieľom zistiť reálny počet ľudí bez prístrešia, prípadne ich štruktúru a sociálnu situáciu. Na kontrole sa zúčastnilo 150 policajtov, pracovníci Magistrátu Bratislavy a niektorí poslanci Mestského zastupiteľstva a bolo prekontrolovaných v piatich bratislavských okresoch 33 lokalít. Z uvedenej akcie vyplynulo, že na konci roka 2003 sa v Bratislave pohybovalo pravdepodobne okolo 600 bezdomovcov. 5 Približnú predstavu o tom, ktoré vekové kategórie u bratislavských bezdomovcov prevládajú a z ktorých miest pochádzajú, môžeme ďalej získať

33 z prieskumu, ktorý bol urobený v Stanovom mestečku v roku Treba však podotknúť, že uvedené informácie sú pravdivé približne na 80%. K dôvodom nepresnosti údajov patrí zlá čitateľnosť, nepresnosť údajov i to, že bezdomovci si údaje vymysleli. Stanové mestečko navštívilo ľudí. Najčastejšie uvádzanými ročníkmi narodenia ľudí zaregistrovanými v stanovom mestečku boli roky Uviedlo ich 26% osôb. Rok narodenia uviedlo 24% ľudí. Miesto trvalého bydliska uviedli ľudia nasledovne: Bratislava 673 osôb, Česká republika 14 osôb, Zahraničie 11 osôb a ostatné mestá uviedlo 425 osôb. Druhým najviac uvádzaným mestom bola Galanta a tretím Nové Zámky. 6 Bývanie a prežívanie bezdomovcov v Bratislave Bezdomovci v Bratislave majú viacero možností ako bývať a prespávať. Ulica býva pre väčšinu bezdomovcov len prechodným riešením. Pokiaľ niekto musí spať vonku, využíva čo najviac chránené priestory ako mosty, lesy, podchody, zákutia vo vnútorných dvoroch, priestory nechránených budov, internátne chodby. Miesta, kde bezdomovci prespávajú, sa menia. Dlhšie nocovanie na jednom mieste nie je bezpečné, najmä kvôli kriminálnej činnosti, ale aj pre samotných bezdomovcov. Noc na ulici môže striedať noc v nocľahárni, podľa toho, či má bezdomovec peniaze alebo nie (Beňová, 2004). Po prvýkrát v histórii koncom roka 2006 hlavné mesto prenajalo priestory neziskovej organizácii, ktorá otvorila nocľaháreň pre závislých bezdomovcov. Po otvorení, za obdobie december 2006 február 2007 mala nocľaháreň celkový počet klientov 402 osôb a z celkového počtu klientov bolo 49% s trvalým pobytom v Bratislave. Najpočetnejšia bola kategória klientov vo veku rokov (170 osôb). Hlavné mesto pri riešení problematiky bezdomovectva spolupracuje s ďalšími mimovládnymi organizáciami, ktorým prenajíma priestory za symbolickú korunu. Bratislava prispieva aj prevádzkou dvoch sociálnych ubytovní, ktoré svojimi môžnosťami na prechodné ubytovanie preventívne pôsobia, aby sa rodiny, ktoré sa dostali do neriešiteľnej situácie, prípadne jednotlivci, neocitli na ulici a nezvyšovali tak počet bezdomovcov. Ako uvádza oficiálna internetová stránka hlavného mesta, v zmysle o sociálnej pomoci obec môže (ak má na to dostatok

34 finančných prostriedkov a priestory) zriadiť útulok, nie je to však jeho povinnosť. V každom prípade, hlavné mesto zabezpečilo prístrešie pre bezdomovcov nad rámec zákona o sociálnej pomoci, pretože problematiku bezdomovectva považovalo za mimoriadne dôležitú 7. Každý sa snaží si čo najrýchlejšie zabezpečiť nocľah či už v nocľahárni alebo v ubytovni, alebo nájsť vlastné ubytovanie kanál, opustený dom atď. Pokiaľ človek spáva na ulici, je tiež veľmi dôležité, v akom ročnom období. V zime sa samozrejme počet bezdomovcov na ulici zmenšuje a v lete naopak zvyšuje. Ak niekto spí na ulici, musí si nosiť všetky svoje veci so sebou, alebo ich ukrývať. Cez deň potom využíva rôzne priestory, v ktorých sa môže zdržiavať železničnú stanicu, tržnicu, okolie stánkov s alkoholom alebo jednoducho sedí či spí na lavičke, alebo autobusovej zastávke hovorí Beňová. Sú určité miesta v Bratislave, ktoré sú známe práve pre väčšiu koncentráciu bezdomovcov či narkomanov. Sú to najmä plochy v okolí veľkých obchodných domov či hypermaketov (Tesco v Starom meste, Tesco v Petržalke, Hlavná železničná stanica, Autobusová stanica). Ak bezdomovec nechce bývať, alebo nemá peniaze na to, aby býval v ubytovni či nocľahárni, snaží si nájsť stále miesto, kde by mohol prespávať, prípadne tráviť čas aj cez deň. Môže to byť opustený dom, chatka, búda, kanál, bunker, pivnica, unimobunka, či nejaký objekt. Náhradné bezdomovecké prístrešky sú relatívne dlhodobým riešením, sú akoby prechodným bydliskom bezdomovca. Najväčší problém takéhoto bývania je v tom, že bezdomovec nemá obývané priestory v osobnom vlastníctve, môže preto hocikedy o ne prísť. Buď ho vyhodí majiteľ pozemku, priestoru, ktorý bezdomovec obýva, alebo ho o bývanie pripraví niekto silnejší, mocnejší, agresívnejší, ktorý má záujem bývať na jeho mieste. V Bratislave nie je toľko možností obývať opustené domy. Ak bezdomovci bývajú v menšom objekte záhradnej chatke, pivnici, bunkri, dokážu ho udržiavať oveľa lepšie. Oproti väčším domom bližšie k centru sú tieto objekty na okraji mesta alebo v lesných častiach Bratislavy. Najviac takto obývaných chatiek je na Kolibe, v záhradkárskej oblasti pri lese na okraji Dúbravky, ale aj na iných miestach, kde sú záhradné chatky, napríklad na kopci medzi Mlynskou dolinou a Karlovou Vsou. Väčšina bezdomovcov býva v chatkách nelegálne, po násilnom vniknutí. Špecifický spôsob bývania

35 poskytujú bezdomovcom kanály. Okrem nevýhod malého zatvoreného priestoru, tmy, nemožnosti pohybu, udržiavania, má kanál aj svoje výhody. Najdôležitejšia je, že v chladnom počasí poskytuje dostatok tepla. Najmä v zime je oveľa výhodnejšie bývanie v kanáli, ako v chatke či bunkri. Bezdomovectvo okrem psychických strát prináša človeku aj veľké fyzické straty. Veľa bezdomovcov v zime prišlo o svoje končatiny kvôli omrzlinám. Každú zimu dokonca niekoľko bezdomovcov umrie (Beňová, 2004). V zime 2005/2006 bolo v Bratislave Stanové Mestečko, ktoré riešilo krízovú situáciu bezdomovcov. Kruté mrazy zabili viac ako 10 ľudí bez domova. Počas prevádzky Stanového Mestečka ho navštívilo 1123 ľudí. 8 Väčšina z nich zamrzne v dôsledku opitosti, alebo veľmi zlého fyzického stavu, niektorí kvôli zraneniam, ktoré sa ťažko ošetrujú a hoja. Bývanie v inštitúciách poskytujú v Bratislave buď ubytovne, alebo nocľahárne. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, že nocľaháreň poskytuje ubytovanie len na jednu noc, zatiaľ čo ubytovňa na viac dní. K podmienkam ubytovania patrí však okrem poplatku i triezvy stav bezdomovca, rešpektovanie pravidiel platných v ubytovni. Nocľaháreň sa najčastejšie stáva útočiskom ľudí bývajúcich priamo na ulici, alebo v dočasných prístreškoch. Nerieši však zásadne situáciu bezdomovca, poskytuje iba nárazovú pomoc. Bývanie v ubytovni vyžaduje od bezdomovca väčší obnos peňazí. Ubytovanie bezdomovca v útulku znamená, že jeho najväčší problém je vyriešený. Nasleduje problém s lekárskym vyšetrením, aby do zariadenia nepriniesol infekčné ochorenie (tbc, parazity, hepatitída,...) závisí od toho, z akého sociokultúrneho prostredia do útulku prichádza. Často má obrovské dlhy v zdravotnej poisťovni (Kasanová, 2006). Najlepším spôsobom aktívneho riešenia situácie je zamestnanie, práca. Zamestnať sa býva však pre bezdomovca dosť ťažké. Chýba mu dodržiavanie režimu potrebného pre výkon práce, ktorého základom je napríklad pravidelný a istý spánok. Ďalším bazálnym problémom je strata osobných dokladov. Bez nich sa nemôže zaevidovať ako uchádzač o zamestnanie, o aktivačný príspevok, nemá peniaze na denné prežitie. Oveľa jednoduchšie ako získať stále zamestanie na plný úväzok a trvalý pracovný pomer je pre bezdomovca zabezpečenie brigády, alebo príležitostnej práce i preto, že nie sú až také náročné na dodržiavanie pracovných regúl a nie sú ani natoľko záväzné. Brigády sú však zväčša sezónne v období od jari do jesene sa

36 hľadajú ľahko, horšie je ich hľadanie v zime. Brigádničenie bezdomovcov však prináša aj problémy, najmä v súvislosti s čiernou prácou (Beňová 2004, Kasanová 2006). Špecifickým spôsobom získavania financií je predaj časopisu NOTA BENE. Pouličný časopis NOTA BENE vznikol v Bratislave v septembri 2001 v rámci medzinárodného projektu No Borders. Prvý týždeň predávali časopis v uliciach dvaja predajcovia, do konca mesiaca ich bolo 12 a za mesiac predali 2700 výtlačkov. V súčasnosti sa časopis predáva v nasledovných mestách: Bratislava, Banská Bystrica, Čadca, Kežmarok, Košice, Lipany, Levice, Malacky, Michalovce, Nitra, Nové Zámky, Piešťany, Poprad, Prešov, Púchov, Senica, Spišská Nová Ves, Trnava, Vranov nad Topľou a Žilina. 9 Ďalším špecifickým spôsobom získavania peňazí je pouličné zabávanie, ktoré bolo tolerované v Bratislave aj v minulosti. Ide väčšinou o pouličnú hru na hudobnom nástroji, za ktorú okoloidúci prispievajú nejakou sumou. Žobranie spolu s vyberaním kontajnerov býva často označované za atribút bezdomovectva. Verejnosť zvykne bezdomovcov stotožňovať so žobrákmi. V skutočnosti iba určitá časť bezdomovcov využíva tento spôsob zaobstarávania prostiedkov na živobytie. Veľa bezdomovcov považuje žobranie za ponižujúce a snaží sa mu čo najviac vyhnúť a zaobstarať si peniaze iným spôsobom. Žobranie v Bratislave je pomerne rozšírené. Žobráci sa sústreďujú najmä do centra mesta, kde majú možnosť vyžobrať najviac. Je to rýchla, jednoduchá a dostupná forma ako získať peniaze. Nevýhodou žobrania je pre bezdomovca poníženie pred ostatnými ľudmi a pre darcu neistota, či peniaze budú použité podľa jeho úmyslu. Vyberanie kontajnerov je pre bezdomovca častý spôsob nadobúdania prostiedkov na živobytie. Vďaka tomu, že v Bratislave je oproti ostatným oblastiam Slovenska pomerne vysoká životná úroveň, obsahy kontajnerov poskytujú množstvo použiteľných vecí. Najčastejšie zbieraným a najvyhľadávanejším materiálom je ten, ktorý sa dá odpredať do zberne. Niektorí bezdomovci získavajú peniaze aj deviantným spôsobom, prostredníctvom krádeží a lúpeží. Nie je ich väčšina, ale práve oni spôsobujú, že bezdomovectvo sa často spája s kriminalitou (Beňová, 2004)

37 7. ZÁVER Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktorá doposiaľ nemá oficiálne stanovenú hranicu chudoby ani jasne stanovené kritériá a spôsoby jej merania. Zároveň ani len samotný pojem chudoba nemá v našej legislatíve definíciu. V dôsledku bývalého socialistického režimu, výskum chudoby u nás výrazne zaostal za svetovými trendmi. V súčasnosti taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak, aby sa približovali realite. Slovensko sa zároveň potýka s chudobou mimo štatistík, ktorá je neviditeľná, kedže ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je často práve tou nejevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou chudoby. V uplynulých dvadsiatych rokoch sa na Slovensku intenzívne rozširuje nový jav bezdomovectvo. Škála bezdomovectva nadobúda rôzne podoby. Pohybuje sa od extrémnejších viditeľných foriem, ktoré na prvý pohľad stelesňujú postavy špinavých, otrhaných žobrákov, až po miernejšie formy, ktoré reprezentujú zamestnaní, slušne oblečení ľudia. Počet sociálne slabých rastie zároveň so stúpajúcou nezamestnanosťou a je podmienený komplexom nepriaznivých sociálnych podmienok. Tie sú u každého indivídua odlišné a jednotlivci na ne rozdielne reagujú. Najvýznamnejším indikátorom chudoby v súčasnosti je nezamestnanosť, predovšetkým dlhodobá. Dlhodobá nezamestnanosť znamená nedostatok finančných prostriedkov, sociálnu izoláciu, vedie k úpadku morálnych hodnôt, dochádza k vážnym problémom v rodine, násiliu, kriminalite, alkoholizmu a iným negatívnym javom, ktoré s nezamestnanosťou priamo či nepriamo súvisia. Strata domova a následná strata sociálnych väzieb na väčšinové spoločenstvo odsúva takto postihnutých jedincov na okraj spoločnosti konštatuje Beňová. Na základe dostupných informácií som sa v maximálnej možnej miere snažila vo svojej práci identifikovať a objasniť daný problém, čiže chudobu na Slovensku, konkrétne podobu mestskej chudoby. Ako najextrémnejšia a najviditeľnejšia podoba mestskej chudoby sa ukazuje bezdomovectvo. Nakoľko bezdomovci nie sú na Slovensku štatisticky vykazovaní, nemožno ich rozsah presne stanoviť. Počty bezdomovcov v našich mestách sú známe len na základe odhadov. Môžeme však vidieť snahy o zmapovanie počtu a štruktúry bezomovcov napr. v hlavnom meste (zo strany Magistrátu hlavného mesta a rôznych mimovládnych organizácií). Potrebu štatisticky zaznamenať počet bezdomovcov na Slovensku brzdí množstvo faktorov, t.j. značná finančná, organizačná a časová náročnosť. 37

38 Z uvedených skutočností vyplýva, že v otázke problematiky chudoby by nemalo byť prioritou len hľadať riešenia existujúcej chudoby (pomoc chudobným, alebo chudobou ohrozeným), ale predovšetkým odstraňovať príčiny, ktoré vedú k vzniku a následnému šíreniu chudoby. 38

39 8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY BEŇOVÁ, N.: Bratislavský bezdomovci. In: Slovenský národopis, r.52, č. 1, 2004, s BEŇOVÁ, N.: Teoretické koncepty chudoby v slovenskom prostredí. In: Slovenský národopis, r. 54, č. 2, 2006 BUCHTA, S.: Sociálna nerovnosť a chudoba. In: Slovo, č.3, 2000 DŽAMBAZOVIČ, R.:Chudoba na Slovensku. Diskurz, rozsah a profil chudoby. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2007a DŽAMBAZOVIČ, R.: Posun od merania chudoby k meraniu sociálneho vyčlenenia. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s DŽAMBAZOVIČ, R.: Priestorové aspekty chudoby a sociálneho vylúčenia. In: Sociológia, r. 39, č. 5, 2007b DŽAMBAZOVIČ, R., GERBERY, D.: Od chudoby k sociálnemu vylúčeniu. In: Sociológia, r. 37, č. 2, 2005, s GERBERY, D., LESAY, I., ŠKOBLA, D.: Kniha o chudobe. Spoločenské súvislosti a verejné politiky. Priatelia Zeme-CEPA, 2007 GIDDENS, A.: Sociologie. AGRO, 1999 JANDOUREK, J.: Sociologický slovník. Portál, 2001 JESENSKÝ, M.: V Košiciach idú proti bezdomovcom. In: SME, KASANOVÁ, A.: Bezdomovectvo a formy pomoci. In: Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK MOST, Sociologický ústav SAV, 2006, s KUSÁ, Z.: Boj s chudobou a súdržná spoločnosť. In: Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK MOST, Sociologický ústav SAV, 2006 KUSÁ, Z.: Smelá cesta k plnej zamestnanosti. In: História, r. 5, č. 4, 2005, s KUSÁ, Z.: Úvod. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s. 5-8 KUŠNIRÁKOVÁ, I.: Hendikepovaní na okraji spoločnosti. In: História, r. 5, č. 5, 2005, s MAREŠ, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: SLON, 1999 MAREŠ, P.: Chudoba, marginalizace, sociální vyloučení. In: Sociologický časopis, r.36, č.3, 2000, s

40 MICHÁLEK, A.: Chudoba na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis, r. 56, 2004, s MICHÁLEK, A.: Koncentrácia a atribúty chudoby na Slovensku na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis, r. 57, č. 6, 2005, s Národná správa o ľudskom rozvoji Slovenská republika 2000 Národný akčný plán sociálnej inklúzie Bratislava: MPSVR SR, 2004 ONDREJKOVIČ, P.: Chudoba spoločensky nežiadúci jav. In: Šebová, M. (ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s ONDREJKOVIČ, P., KASANOVÁ, A.: Problém chudoby ako kategorický imperatív. In: Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe. Bratislava: UNESCO NK MOST, Sociologický ústav SAV, 2006 ROCHOVSKÁ, A.: Tisíce chudobných žijú i v Bratislave, dokonca aj keď pracujú. In: Slovo, č. 30, 2006 STRAPCOVÁ, K.: Percepcia nerovností a príčin chudoby na Slovensku. In: Sociológia, r. 37, č. 5, 2005, s SOPIRA, B.: História konštrukcie životného minima. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s SVOREŇOVÁ, M.: Niektoré aspekty chudoby a sociálneho vyčlenenia v SR a v EÚ. In: Šebová, M.(ED.): Otázky merania chudoby. Bratislava: FES, 2004, s ŠIMUNKOVÁ, K., VAGAČ, L.: Chudoba a regionálne rozdiely na Slovensku. Sociálne diskusné fórum. FES, Internetové zdroje: ( ) ( ) ( ) =66084 ( ) ( ) ( ) ( ) ( ) 40