Antonín Kozoň a kol. Sociálne zdravie

Transcription

1

2

3 Antonín Kozoň a kol. SOCIÁLNE ZDRAVIE JEDINCA A SPOLOČNOSTI

4 Recenzenti: Prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD. Doc. PhDr. Stanislav Nečas, CSc. Doc. ThDr. Juraj Spuchlák, PhD. PhDr. Petronela Šebestová, PhD. Zostavovateľ: Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc. Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc. a kol. jedinca a spoločnosti Autori: Antonín Kozoň (I), Michaela Fedorová, Mária Hardy (II), Soňa Šrobárová (III), Daniel Markovič (IV), Hermína Mareková (V), Branislav Malík (VI), Monika Šulovská (VII), Silvia Vadkertiová (VIII), Miroslava Čerešníková (IX), Tatiana Kimáková, Karin Zeisbergová (X), Andrea Prečuchová Štefanovičová, Terézia Harčaríková (XI), Zuzana Budayová (XII), Michal Oláh, Gabriela Ručková (XIII), Timea Trzos (XIV), Miroslava Tokovská, Michaela Šavrnochová (XV), Tatiana Kimáková, Zuzana Nevolná (XVI), Felix Černoch (XVII), Alena Marešová (XVIII), Stanislav Nečas (XIX), Timea Trzos (XX), Milan Hejdiš (XXI), Alexander Čemez, Tomáš Habánik (XXII), Petr Kachlík (XXIII), Liana Krčmová (XXIV), Peter Slovák (XXV), Daniela Cehelská (XXVI), Marianna Šramková, Jurina Rusnáková, Zdenka Müllerová (XXVII), Peter Csóri, Ľudovít Hajduk (XXVIII), Peter Ďurkovský (XXIX), Stanislav Matulay (XXX), Jiří Tůma, Alena Tůmová (XXXI), Daniela Baková (XXXII) Obálka: Mgr. Marek Varga, Text neprešiel jazykovou úpravou Fakulta sociálnych štúdií Vysokej školy Danubius, Sládkovičovo Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava Ústav sv. Jana Nepomuka Neumanna, Příbram Vysoká škola Karlovy Vary, Karlovy Vary Spoločnosť pre sociálnu integráciu v SR, Trenčín SpoSoIntE, Trenčín 2014 ISBN

5 OBSAH PREDSLOV 13 Preamble IDENTITA SOCIÁLNEHO ZDRAVIA V PROCESE SOCIALIZÁCIE I ROZPRAVA O SOCIÁLNOM ZDRAVÍ, CHOROBE A SOCIÁLNEJ PRÁCI 19 A treaty on social health, illness and social work 1 SOCIÁLNA PATOLÓGIA A ZDRAVIE 20 2 CHOROBA AKO SOCIÁLNY PRODUKT VERZUS ZDRAVIE 22 3 SOCIÁLNE A DUŠEVNÉ ZDRAVIE 22 4 SOCIÁLNE ZDRAVIE V OSOBNEJ POHODE 23 5 SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIÁLNA PRÁCA 25 6 SOCIÁLNA PRÁCA NA CESTE K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU 28 II VZŤAHOVÁ VÄZBA Z POHĽADU METODOLÓGIE 31 Attachment from the Methodological Point of View 1 TEÓRIA VZŤAHOVEJ VÄZBY 32 2 KLASIFIKÁCIA VZŤAHOVEJ VÄZBY 34 3 PORUCHY VZŤAHOVEJ VÄZBY 39 4 VZŤAHOVÁ VÄZBA A METODOLÓGIA 42 III RIEŠENIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ, KRÍZOVÁ INTERVENCIA A SOCIÁLNA OPORA 49 Solution of stressful situations, crisis intervention anad social support 1 PRÍČINY VZNIKU ZÁŤAŽOVEJ SITUÁCIE 50 2 SOCIÁLNA OPORA 51 3 NEGATÍVNA SOCIÁLNA OPORA 53 4 RIEŠENIE NÁROČNÝCH ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÍ A VÝZNAM SOCIÁLNEJ OPORY 54 5 KRÍZOVÁ INTERVENCIA AKO ODBORNÁ ČINNOSŤ V SOCIÁLNEJ PRÁCI 55 6 SOCIÁLNA OPORA AKO USPOKOJOVANIE SOCIÁLNYCH POTRIEB 56 7 INDIVIDUÁLNA A INŠTITUCIONÁLNA SOCIÁLNA OPORA 58 IV KARIÉROVÉ PORADENSTVO AKO POMOC JEDNOTLIVCOM NA TRHU PRÁCE 63 Career Counselling Help for Individuals in the Labour Market 1 METÓDY 64 2 KARIÉROVĚ PORADENSTVO 65 3 PRIENIKY KARIÉROVÉHO PORADENSTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE 67 4 VÝSKUM NÁZOROV ZAMESTNÁVATEĽOV A ŠTUDENTOV NA VYSOKOŠKOLSKÉ KARIÉROVÉ PORADENSTVO

6 V SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIALIZÁCIA S PRIHLIADNUTÍM NA SOCIÁLNU PRÁCU V KONTEXTE RODOVEJ ROVNOSTI 77 Sociál health and socialization with regard to social work in the context of gender equality 1 MAKROSOCIOLOGICKÁ A KULTÚRNOSOCIOLOGICKÁ ZMENA PARADIGIEM V SPOLOČNOSTI 78 2 SOCIÁLNA IDENTITA 81 3 ETNOCENTRIZMUS & PARTNERSTVO V KONTEXTE SOCIÁLNEJ PRÁCE 82 4 RODOVO CITLIVÉ/NECITLIVÉ PORADENSTVO 83 5 REPRODUKCIA (RODOVÝCH) STEREOTYPOV V SOCIÁLNEJ PRÁCI 83 6 DILEMA SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU 84 VI RODOVÉ DIFERENCIE A ICH VZŤAH K FENOMÉNU LITERÁRNOSTI SLOVO NA OBRANU MUŽOV 89 Gender differences and their Ralationship to the Phenomen of Literacy the Defence of Men 1 RODOVÝ IDENTIT MUŽA A ŽENY 90 2 FEMINISTICKÁ KRITIKA 91 3 MUŽSKÝ SUBJEKT AKO MOŽNÝ DERIVÁT LITERÁRNOSTI 96 VII SOCIÁLNE ZDRAVIE VERZUS RIZIKOVÉ SPRÁVANIE SA ŽIAKOV S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM 101 Social health versus risk behaviour of pupils with intellectual disabilities 1 AKTUÁLNY STAV VÝSKUMNÉHO RIEŠENIA TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ SOCIÁLNE PROSTREDIE AKO FAKTOR RIZIKOVÉHO SPRÁVANIA 105 VIII SOCIÁLNE ZDRAVIE JEDINCOV VYCHOVÁVANÝCH V DETSKÝCH DOMOVOCH 115 Social health subjects in orphanages 1 VPLYV RODINY A RODINNÉHO PROSTREDIA NA DIEŤA ŤAŽKOSTI DIEŤAŤA PRI ZAČLENENÍ DO ZARIADENIA MOŽNÝ VÝSKYT NEGATÍVNYCH JAVOV V PROSTREDÍ DETSKÉHO DOMOVA NEDOSTATOČNÁ PRÍPRAVA NA OSAMOSTATNENIE A SAMOSTATNÝ ŽIVOT NEDOSTATOČNÁ PODPORA ZO STRANY ŠTÁTU 119 IX PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY DOSPIEVAJÚCICH 123 Adolescents psychosocial needs 1 PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY ČLOVEKA RODINA AKO FAKTOR PSYCHICKÉHO A SOCIÁLNEHO ASPEKTU ZDRAVIA SATUROVANIE PSYCHO-SOCIÁLNYCH POTRIEB DOSPIEVAJÚCICH V RODINE

7 PSYCHOSOMATIKA, PSYCHOLÓGIA ZDRAVIA, VEREJNÉ ZDRAVOTNÍCTVO X DETERMINANTY ZDRAVIA 135 Determinants of health 1 DETERMINANTY ZDRAVIA DEMOGRAFICKÉ DETERMINANTY BIOLOGICKÉ DETERMINANTY SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DETERMINANTY ŽIVOTNÉ PROSTREDIE ZDRAVOTNÍCTVO 142 XI KVALITA ŽIVOTA JEDINCA S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM AKO DÔLEŽITÝ DETERMINANT JEHO SOCIÁLNEHO ZDRAVIA 147 Life quality of individuals with mental disabilities as an important determinant of social health 1 KVALITA ŽIVOTA POSTIHNUTÝCH JEDINCOV POTREBY MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH JEDINCOV V DDS 149 XII VPLYV, DÔSLEDKY A MOŽNOSTI ZVLÁDANIA STRESU V ŽIVOTE JEDINCA 161 Impact, consequences and possibilities of coping with stress in the lives of individals 1 VPLYV STRESU NA JEDINCA ZDROJE STRESU V KAŽDODENNOM ŽIVOTE PRÍZNAKY STRESU ZVLÁDANIE STRESU ČIASTKOVÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU 168 XIII ASOCIÁCIA KLINICKÝCH SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV NA SLOVENSKU 173 Association of Clinical Social Workers in Slovakia 1 ČINNOSŤ AKSP CIELE A PODMIENKY ČLENSTVA 175 XIV NĚKTERÉ VÝSLEDKY VÝZKUMU KVALITY ŽIVOTA DĚTSKÝCH ONKOLOGICKÝCH PACIENTŮ V KONTEXTU PSYCHOLOGIE ZDRAVÍ 177 Some research findings quality of life in children with on oncolologic diagnosis in context of health psychology 1 STANOVENÍ DIAGNÓZY CÍL VÝZKUMU PREZENTACE VÝSLEDKŮ A JEJICH INTERPRETACE

8 XV ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDINCOM S OCHORENÍM DEMENCIE 185 The specifics of social work with the individuals suffering dementia 1 DEMENCIA ŠPECIFICKÉ OCHORENIE SOCIÁLNY PRACOVNÍK V STAROSTLIVOSTI O JEDINCOV S OCHORENÍM DEMENCIE ŠPECIFICKÉ METÓDY KOMUNIKÁCIE 193 XVI OCHRANA ZDRAVIA A UŽÍVANIE TABAKU 201 Protection of health and tobacco use 3 TABAKOVÝ DYM FAJČENIE A OHROZENIE SPOLOČNOSTI FAJČENIE - NÁKAZLIVÉ OCHORENIE 208 SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ OBČANA, RODINY A ŠTÁTU XVII SOCIÁLNÍ BEZPEČNOST OBČANA, RODINY A STATU 219 Social Safety of the Citizen, his Family and the State 1 STAT SOCIÁLNÍ SVOBODY 224 XVIII BEZPEČNOST HODNOTÍME NA ZÁKLADĚ NEÚPLNÝCH ÚDAJŮ 231 Security Evaluated on the Basis of Incomplete Data 1 ROZLOŽENÍ KRIMINALITY BEZPEČNOST V ČESKÉ REPUBLICE 235 XIX PSYCHOLOGICKÁ POMOC OBĚTEM LOUPEŽNÉHO PŘEPADENÍ 241 Psychological Assistance to Robbery Victims 1 OBĚŤ POMOC OBĚTEM TRESTNÝCH ČINŮ VLASTNÍ PSYCHOLOGICKÁ POMOC ZÁKLADY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY OSOB NA KRIZOVÉ SITUACE 248 XX MOBBING NA PRACOVIŠTI JAKO SELHÁNÍ ETICKÝCH NOREM 253 Mobbing at Workpace as a Failure of Etics 1 DEFINICE POJMŮ NÁSLEDKY PSYCHOTERORU MOŽNOSTI OBRANY

9 XXI REMINISCENCIE DOBRA A ZLA 261 The Reminiscence of Good and Evil XXII SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V KONTEXTE SOCIÁLNEHO ŠTÁTU 271 Social welfare of an individual in a welfare state 1 ŠTÁT AKO ZDROJ BEZPEČNOSTI SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V MODERNEJ SPOLOČNOSTI 277 XXIII POTENCIÁLNĚ RIZIKOVÉ CHOVÁNÍ STUDENTŮ MASARYKOVY UNIVERZITY A JEHO PREVENCE 287 Potentially risky behavior of Masaryk university students and its prevention 1 METODIKA ŠETŘENÍ VÝSLEDKY DISKUSE 298 EKOLÓGIA, HARMÓNIA SPOLOČENSTVA ČLOVEKA A PRÍRODY, FILOZOFIA ZDRAVIA XXIV EKOLÓGIA SMETISKÁ ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A SOCIÁLNA PRÁCA S GARBAGE CHILDREN GLOBÁLNE VZDELÁVANIE 311 Ecology - Garbage Dumps in Developing Countries and Social Work with Garbage Children - Global Education 1 EKOLÓGIA ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A CIELE VÝVOZU ODPADU Z EURÓPY KOORDINOVANÁ SLOVENSKÁ POMOC SOCIÁLNA PRÁCA S GARBAGE CHILDREN SOCIÁLNA A ZDRAVOTNÁ POMOC NA SKLÁDKACH ODPADU FILIPÍNY SÚČASNÉ SMEROVANIE GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA NA SLOVENSKU ANALÝZA ODBORNÍCI NA GLOBÁLNE VZDELÁVANIE SLOVENSKÉ UNIVERZITY A VYSOKÉ ŠKOLY GLOBÁLNE VZDELÁVANIE A ROZVOJOVÉ AKTIVITY VŠZASP SV. ALŽBETY 323 XXV SOCIÁLNE PROSTREDIE, ROZVOJ OSOBNOSTI A DUŠEVNÉ ZDRAVIE 329 Social environment, personality development and mental health 1 ROZLIČNÝ POHĽAD NA OSOBNOSŤ SOCIALIZÁCIA A PERCEPCIA OSOBNOSTI SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA AKO NÁSTROJ POZNÁVANIA OSOBNOSTI KONCEPT DUŠEVNÉHO ZDRAVIA OSOBNOSTI

10 XXVI MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY A ICH VÝZNAM PRI BUDOVANÍ A PODPORE SOCIÁLNO-EMOCIONÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI 337 Possibility of eliminating poverty and their importance in building and promoting health of the individual in society 1 CHUDOBA A JEJ SOCIÁLNO-EKONOMICKO-MULTIDIMENZIONÁLNY DOPAD NA SPOLOČNOSŤ MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY VÝZNAM CHUDOBY PRE EMOCIONÁLNE A SOCIÁLNE ZDRAVIE ČLOVEKA 343 XXVII KVALITA ŽIVOTA OBYVATEĽOV DOMOVA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB V BATIZOVCIACH 349 The quality of life of residents in social Care Hause in Batizovce 1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ EMPIRICKÁ ČASŤ 352 XXVIII DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI NA JEDINCA A SPOLOČNOSŤ 361 The consequences of lon-term unemployment on the individual and society 1 NEZAMESTNANOSŤ AKO SOCIÁLNY JAV FÁZY PREŽÍVANIA NEZAMESTANOSTI DLHODOBÁ NEZAMESTNANOSŤ RIZIKOVÉ SKUPINY OHROZENÉ DLHODOBOU NEZAMESTNANOSŤOU PSYCHOSOCIÁLNE DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI 366 PSYCHOSPIRITUALITA, SÚLAD VNÚTORNÉHO ŽIVOTA ČLOVEKA A RODINY V SPOLOČNOSTI, ETICKÉ HODNOTY A NORMY XXIX PSYCHOSPIRITUALITA, SÚLAD VNÚTORNÉHO ŽIVOTA ČLOVEKA A RODINY V SPOLOČNOSTI, ETICKÉ HODNOTY A NORMY V KONTEXTE EMOCIONÁLNEHO PROGRAMU KOLEKTÍVNEHO NEVEDOMIA 373 Psychospiritualita, the internal consistency of human life and the family in society, ethical values and standards in the context of the collective unconscious emotional program 1 ŠTYRI ŠTÁDIA DUCHOVNÉHO RASTU KOLEKTÍVNE NEVEDOMIE V KONTEXTE KONZUMNEJ SPOLOČNOSTI VYUŽITIE ZNALOSTÍ NEVEDOMIA PRE PREVENCIU 376 XXX K ZÁKLADNÝM ASPEKTOM SOCIÁLNEHO, SPOLOČENSKÉHO A MORÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI 381 Societal and moral health of an individual and of the society 1 K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI K OHROZENIU SOCIÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI K MORÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI

11 XXXI ZÁVISLOST NA NOVÝCH NÁBOŽENSKÝCH HNUTÍCH A POMOC SOCIÁLNÍ PRÁCE 391 Dependence new religious movements and social work assistance 1 ZPŮSOB VZNIKU ZÁVISLOSTI PROMĚNA JEDINCE POMOC SOCIÁLNÍ PRÁCE 393 XXXII SÚ ETICKÉ HODNOTY A NORMY V SÚLADE S VNÚTORNÝM ŽIVOTOM ČLOVEKA? 395 Are ethical values and standards in accordance with inner human life? 1 NÁHĽAD DO PÔVODU ETIKY HODNOTY A NORMY V ŽIVOTE ČLOVEKA A SPOLOČNOSTI IDEÁLNE ETICKÉ MODELY SOCIÁLNEJ PRÁCE

12

13 PREDSLOV Preamble je ústrednou témou kolektívnej monografie, ktorej autori prispeli svojimi referátmi do virtuálnej vedeckej konferencie jedinca a spoločnosti na internetovej stránke dňa nie je všeobecne zaužívaný pojem, skôr by sa myslelo na verejne zdravie, duševne zdravie, psychológiu zdravia a pod. Identita sociálneho zdravia má širšie zameranie, čo sa aj obsahovo premieta v autorských kapitolách. V bežnom živote sa pri riešení sociálnych problemov nazerá ako na sociálnu patológiu, či sociálnu deviáciu, cez prizmu abnormality. Rozklad videnia problému síce smeruje v jednotlivých prípadoch k riešeniu, ale sťažuje fokusovanie na deskripciu skutočnej kauzality. Nezdravie sa rieši, ale príliš často sa vytráca holistický pohľad na človeka, jeho intrapsychický svet v interpersonálnych vzťahoch svojho tela k okolitému sociálnemu a prírodnému svetu. Snahou viacerých autorov je upriamiť pozornosť nie na patológiu, ale na možnosti, ktoré vedú k sociálnej pohode. Nejde o jednoduchý proces, ale o systém nielen preventívnych opatrení, ktoré eliminujú prejavenie sa sociálne neželaných stavov, ale aj o spôsob každodenného spoločenského života, jeho štýlu. Prejavuje sa v životnej filozofii každého jedinca spoločenstva. Európska kultúra ako keby mala zázračný prútik na liečenie choroby, sociálnopatologických javov tým, že ich eliminuje. Dá sa povedať, že častokrát už ani iná možnosť nie je. Hasiť všetkými prostriedkami, aby choroba nepohltila celok. Ale patológia má vzťah k celku, je jej systémovým prejavom. Sociálne začlenenie človeka do spoločenskej štruktúry ako jedinečnej bytosti, nesie v sebe imprintingované vzťahy z primárneho prostredia a smeruje cestou prirodzenej túžby za pohodou mať sa dobre. Pritom sa opiera o vzťahy iných bytostí sociálneho prostredia. Sociálna opora nie je bezhraničná. Jej hranice sú limitované etickými princípmi prameniace z lásky - najvyššej formy súnaležitosti živých bytosti. Ozývajú sa hlasy na podporu sociálneho zdravia z globálneho hľadiska, kde zdravie sa uznáva ako najvyššia hodnota života. Preto úroveň zdravia je jedným zo základných práv každého človeka, bez rozdielu rodu, rasy, vierovyznania, politického presvedčenia, ekonomického stavu, alebo sociálneho postavenia

14 Najvhodnejší je holistický pohľad na človeka ako živú bytosť, na jeho vzťah k sociálnemu a prírodnému svetu z hľadiska poznania príčinných súvislostí pri riešení rôznych životných situácií. Rešpektovanie osobnostných daností, kultúrnych a regionálnych zvyklostí. To sa premieta do širokospektrálneho zamerania jednotlivých autorských kapitol. Láska a morálka majú ohromnú energiu pre duševné a tým aj sociálne zdravie jedinca. Jej sila sa čerpá z raného detstva, čím sa otvára priestor jedincovi pre osobnú a sociálnu slobodu, slobodný pohyb v čase a priestore za poznaním. jedinca je relatívne autonómny celok vo vnútri prebehajúcimi procesmi medzi troma základnými atribútmi: lásky, morálky a slobody. Čitateľ sa z textu viacerých kapitol dozvie o význame potreby dostatočného pripútania sa dieťaťa k matke, pre nerušený rozvoj psychického a fyzického zdravia pre jeho ďalší život. Vzťahová väzba dieťaťa k matke a ďalším vzťažným osobám, je rozhodujúcim činiteľom v procese socializácie. Význam v tomto dynamickom priebehu v rôzne náročných životných situáciách má podstatne miesto bazálne bezpečie a istota v sociálnej opore. Pre zdarný socializačný proces sa poukazuje v možnostiach kariérneho poradenstva, ktoré stimuluje sociálnu inklúziu a sociálnu integráciu aj zdravotne postihnutých jedincov a príslušníkov z minorít. Autori sa nevyhýbajú téme zabezpečenia sociálneho zdravia z hľadiska rodovej rovnosti. Poukazujú na stratu klasických rodových hodnôt, postavenie muža a ženy vo vzájomnom neantagonistickom vzťahu. Jeden z autorov upozorňuje na pretrvávajúci jav ohrozujúce sociálne zdravie. Feministická kritika charakteristík mužov a žien má síce priviesť svojou argumentáciou k reflexii, urobiť ich komunikovateľnými, učiniť z nevedomého vedomé, aby sa dalo s uvedenou formou manipulovať (Foucault), pod čím sa nerozumie ani tak ich faktická eliminácia, ale ich využitie vo svoj prospech a ich zapojenie do presadzovania vlastných záujmov. Ide o upozornenie, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje sociálne zdravie, pretože v sebe skrýva prostriedok moci, ovládať závislých. U mentálne postihnutých žiakov je rodové zastúpenie v neprospech chlapcov pri závislostiach na drogách, pričom výskum poukazuje, že v tom má rozhodujúci význam nepriaznivé sociálne zázemie rodiny, obaja rodičia s postrádajúcimi morálne kladnými hodnotami. Na druhej strane právo na plnohodnotný život dospelých jedincov s mentálnym postihnutím v ústavných podmienkach je taktiež meradlom sociálneho zdravia spoločnosti. Poznatky sú zhrnuté v záverečných odporučeniach na zlepšenie sociálneho zdravia mentálne postihnutých obyvateľov v domove sociálnych služieb. Pohľad na sociálne zdravie detí a mladých dospelých v zariadení ústavnej starostlivosti detského domova prináša informácie nielen aký vplyv má rodina a rodinné prostredie pri začleňovaní dieťaťa do ústavného zariadenia, ale aj akými ťažkosťami sa mladý dospelý dostáva v živote po opustení detského domova. Pri príprave týchto mladých ľudí do života mimo ústavného zariadenia zohráva štát pasívnu úlohu. Ďalšie autorky sa vo svojej kapitole zamerali na determinanty zdravia, ktoré sú podmienené kladným a záporným spolupôsobením vnútorných a vonkajších vplyvov. Čitateľ

15 sa bližšie dozvie o najvýznamnejších demografických, biologických, sociálno-ekonomických determinantoch, ale aj o životnom prostredí a stave zdravotníctva. Otázka psychológie zdravia na kvalitu života detských onkologických pacientov nenecháva človeka ľahostajným. Detský onkológ je tým, ktorý zvláda somatickú a aj psychickú stránku malého uboleného človiečika tešiaceho sa na nadobudnuté zdravie vo vzťahu k jeho rodičom, matke. Výskum v tomto smere je zameraný na kvalitu života detí s onkologickým ochorením po fyzickej, psychickej, emocionálnej a sociálnej stránke. Bezpečnosť jedinca a spoločnosti sa sama o sebe vie vytvoriť, ale pre jej trvalejšie zotrvanie sú potrebné podmienky. Komplexnú garanciu má zaručiť štátne, samosprávne zriadenie. Stretneme sa s tvrdením, že zdravá občianska spoločnosť vždy vyrastá v rámci silného štátu. Ten by sa mal hodnotiť stav bezpečnosti občanov a spoločnosti na základe úplných údajov, pretože viktimologické výskumy a tzv. latentnej kriminality naznačujú, že mnohonásobne prevyšujú evidovanú kriminalitu. To sťažuje kvalitatívne posúdenie celkového zdravia spoločnosti a prijatie primeraných opatrení na zachovanie sociálneho zdravia spoločnosti. Ak sa tento problém z viktimologického pohľadu rozmení na drobnejšie na individuálnej úrovni jedinca ako obete zločinu lúpežného prepadnutia, sú popísané postupy psychologickej prípravy. Smerujú k racionálnemu zvládnutiu krízovej situácie, tým nastoliť mentálne vyladenie vedúce k obnove psychického zdravia. Etické normy určujú v akých hraniciach sa má pohybovať správanie ľudí. Prekročenie hraníc na pracovisku, označené ako mobbing, nesie následky na psychosomatickom zdraví obete, ale aj zodpovednosť zamestnávateľa za pracovné prostredie. Bezpečnosť jedinca má nielen objektívnu podstatu, ale aj pocitovú stránku, ktorá má významnú subjektívnu hodnotu pre jej nositeľa. Tieto dve stránky bezpečnosti jedinca a spoločnosti z hľadiska etického posúdenia dobra a zla sú ponechané na posúdenie čitateľovi. Štát zohráva významnú úlohu v živote človeka, najmä ak sa ocitne v životnej núdzi, bez základných prostriedkov pre zachovanie života. Preberá sociálnu funkciu na zachovanie života človeka a jeho dôstojne sociálne fungovanie. Nie vždy sa to darí. V precíznej deskripcii výsledkov troch výskumných štúdií sa máme možnosť oboznámiť o potenciálne rizikovom správaní vysokoškolských študentov Masarykovej univerzity v Brne. Prezentované výsledky sú inšpiratívne na tvorbu preventívnych opatrení voči závislému správaniu nielen študentského prostredia Masarykovej univerzity, ale majú vzhľadom na skladbu respondentov širšie uplatnenie pre oblasť sociálnej politiky. Sú inšpiratívne pre ochranu zdravia mladých ľudí, najmä ak takmer všetci dotazovaní respondenti tvrdia, že primárnej prevencii závislosti na Masarykovej univerzite nie je venovaná dostatočná pozornosť. Aký je stav na iných vysokých školách? Aj na túto otázku sa v analýze odpovedá. Ak sme sa v úvode predhovoru zmienili o význame zmyslu života, plánovania budúcnosti, kráčanie jedinca po spletitých cestách života k pohode, dotkli sme sa spirituality ako významného faktora sociálneho zdravia. Nie všetko sa odohráva na vedomej úrovni poznania. Vnútorný život je ukrytý v najhlbších štruktúrach nášho mozgu, ale aj na povrchu nášho tela pokožky ako evolučne najstaršieho orgánu. Je v nej zakódovaná pamäť, túžba po láskavom

16 objatí náručia matky, čo sa odohráva v cítení na individuálnej úrovni jedinca mimo vedomia. Na kolektívnej úrovni sa toto nevedomie podľa autora premieta nielen do duchovného vedenia jedinca, ale aj celej spoločnosti. Poukazuje sa, že saturácia prirodzených potrieb väčšiny ľudstva nie je v nedostatku, ale v nespravodlivom rozdeľovaní osobitne hmotných statkov. je v tomto zmysle podmienené morálnym zdravím. Preto trhový mechanizmus nie je sám o sebe schopný tento problém vyriešiť, skôr naopak. Súčasťou komerčného prostredia trhového mechanizmu sa stávajú rôzne sociálne a náboženské hnutia - sekty, ktoré na komerčnom základe poskytujú duchovnú oporu, vytvárajú mechanizmus psychologickej závislosti. Človek stráca osobnú slobodu. Slobodou sa mu stávajú náboženské dogmy, ktoré sú pre postihnutého jedinca drogou. Preto je potrebné sa zamyslieť nad tým, aké etické hodnoty a normy sú v súlade s vnútorným životom človeka z hľadiska sociálnej praxe pre jeho zmysluplnú existenciu v sociálnom a prírodnom svete. Antonín Kozoň

17 IDENTITA SOCIÁLNEHO ZDRAVIA V PROCESE SOCIALIZÁCIE

18

19 I ROZPRAVA O SOCIÁLNOM ZDRAVÍ, CHOROBE A SOCIÁLNEJ PRÁCI A treaty on social health, illness and social work ANTONÍN KOZOŇ Abstrakt Človek si v postate svoje osobne zdravie, ako aj sociálne zdravie, neuvedomuje, berie ich ako súčasť svojho života. K uvedomeniu prichádza, ak sa objavia symptómy poruchy (choroby). Politici často pri sociálnych prejavov nevôle zo strachu straty moci siahajú k medicínskym opatreniam na jej elimináciu a dokonca si tým môžu svoju politickú moc nad životom ľudí umocňovať. Sociálna práca by sa nemala zameriavať len na riešenie dôsledkov sociálnych problémov, ale rozhodujúco by mala vstúpiť na pôdu sociálneho zdravia, určovať akým smerom by sa mala uberať sociálna, rodinná, zdravotná, bezpečnostná a environmentálna politika krajiny aj z globálneho hľadiska pri rozvoji sociálnej pohody. Kľúčové slová, duševné zdravie, choroba, sociálna patológia, sociálna práca, sociálna politika, zdravotná politika, sociálna pohoda, sociálna sloboda, etika Abstract One does not think a lot about his/hers personal and social health, it is treated more as something that is implied. The thinking starts only in the case if some symptoms of a disfunction (illness) arise. If there is some social unrest, the politicians afraid of losing their power often choose to use surgical tools to deal with the situation, which often leads to an even increased control over the lives of the people. Social work should focus not only on treating the consequences of social problems, but it should enter the space of social health, and decide which direction should be chosen for the social, family, health, safety and environmental policy of the country, to increase the social well-being of the society. Keywords Social health, mental health, disease, social pathology, social work, social policy, health policy, social welfare, social freedom, ethics ÚVOD Zdravie si ani neuvedomujeme. Berie sa ako keby to mala byť stála súčasť života. Možno v tejto túžbe je tá skrytá pominuteľná krása kolobehu života. Vývin, jeho zmena nemusí prebiehať v súlade s možnosťami subjektu a subjektov, ktorými disponujú, pretože sa z mnohých dôvodov opomínajú zákonitosti udržania vzájomne zosúladeného fungovania jednotlivých podsystémov daného systému subjektu (jedinca) k spolužitiu s vonkajším sociálnym a prírodným svetom

20 Zdravie je telesné, psychické, duševné a sociálne blaho jedinca, jedincov žijúcich v spoločenskom a prírodnom prostredí. Je to forma existencie bytia jedinca ako človeka, ktorý sa vie dokázať vyrovnávať s patológiou (chorobou) a prípadne vzniknuté nezvratné objektívne narušenia sa pretransformujú s psychickou a duševnou vyrovnanosťou do subjektívnej pohody. Z uvedených slov vyplýva, že zdravie je relatívny funkčný stav živého systému organizmu jedinca, jedincov, sociálnych skupín žijúcich v súlade so živou a neživou prírodou ako súčasti nepretržitého vývoja. J. Křivohlavý (2009, s. 28) uvádza, že pri pôvodnom význame zdravia sa rozumie navracajúci sa význam pohľadu na celok, ktorým sa vyjadruje zdravie a starostlivosť o neho z podstatne širšieho hľadiska, kde biologická podstata je integrovaná ako integrovaný organický celok nedeliteľnej jednoty a začlenenie do širšieho spoločenského kontextu. Zdravie človeka v sociálnom prostredí zdravej rodiny, zdravej obce, štátu, zdravého životného prostredia, poukazuje na celkovú úroveň sociálneho zdravia. 1 SOCIÁLNA PATOLÓGIA A ZDRAVIE Na druhej strane za psychopatológiou a aj organickou patológiou, sa predpokladá akási všeobecná a abstraktná patológia, ktorá je obom priamo (prvotne) nadriadená a ako niečo dopredu dané im vnucuje rovnaké pojmy a indikuje im vo forme postulátu rovnaké označenie. (Faucault, 1997, s. 8). Faucault (1997, 2004) vo svojich pojednávaniach poukazuje na simplifikujúce nazerania pri riešení nejasností spoločenských nezrovnalosti ako na chorobu - sociálnu patológiu. Tento náhľad prenesený z medicínskeho prostredia pri liečení organizmu, psychiky ako činnosti jeho časti (mozgu) a dušu ako jeho podstaty, nesie v sebe inklináciu o najjednoduchší, najrýchlejší spôsob odstránenie neželaných symptómov, alebo ich zmiernenie, čo sa premietlo na nazeranie neželaných sociálnych javov ako medicinizáciu, ktorá ako keby popierala holistický náhľad na človeka ako biopsychosociálnu a spirituálnu ľudskú bytosť. Jednota duševnej a organickej patológie, ako aj sociálnej patológie, v zmysle nazerania Foucaulta (1997, s.13) neexistuje, pretože ide o abstraktný paralizmus. Vyvstáva otázka, či smieme medicínsky pohľad simplifikujúco prenášať do sociálneho sveta človeka. Pre rýchle riešenie s pragmatickým zdôvodnením sa ukazuje, že áno. Ale takéto konania, často krát na poslednú chvíľu, majú totalitný charakter odstraňovania symptómov patológie a jej príčiny. Faucault tvrdí (1997, s.17), že nazeranie na určité nezrovnalosti v sociálnych vzťahoch vo vnútri a medzi spoločenskými štruktúrami cez prizmu patológie vyvoláva zjednodušené opatrenia prevzaté z nových foriem lekárskej analýzy, z ktorých možno preto vyčítať jeden spoločný zmysel: čím viacej je nazerané na jednotu ľudskej bytosti ako celok, tým viacej sa ako špecifická jednota rozplýva realita choroby. Tým sa viacej ukazuje potreba nahradiť analýzu prirodzených foriem choroby popisom jedinca, ktorý reaguje patologickým spôsobom na svoje postavenie vo svete. Môžeme si otvorene povedať, či budú mať politické štruktúry a jej nominanti, záujem o iné riešenie, než sú krátkodobé opatrenia vzhľadom na delegovanú dobu zotrvania pri moci 4-5 rokov, ktorú si budú chcieť prirodzene upevniť na dlhšie obdobie. Dlhodobejšie sledovanie sociálneho zdravia, jej permanentné udržovanie, si vyžaduje hlbšie poznanie vzťahových znalostí prirodzených procesov zákonitostí živej a neživej prírody, ktorých je človek a ľudské spoločenstvo súčasťou. Človek si v postate svoje osobne zdravie, ako aj sociálne zdravie, neuvedomuje, berie ich ako súčasť svojho života. K uvedomeniu prichádza, ak sa objavia symptómy poruchy (choroby). Politici často pri sociálnych prejavov nevôle zo strachu straty moci siahajú k medicínskym opatreniam na jej elimináciu a dokonca si tým

21 môžu svoju politickú moc nad životom ľudí umocňovať. V tomto smere by mal byť človek o význame sociálneho zdravia informovaný už od raného detstva v nazeraní na život ako na najvyššiu hodnotu v imprintingovaných kultúrnych návykoch, kde jej plynutie časom podlieha k prirodzeným zmenám. Nenazerať na involučný proces individuálneho života ako patológiu. To sa v spoločnosti deje, ako prezentovanie individuálnej kultúry krásy, úspechu, bohatstva a moci. Všetko ostatne sa považuje za nežiaduce, dokonca sa príjmu zákonne opatrenia, aby sa nereprezentovala navonok ich podstata. Napr. zariadenia domovov pre dôchodcov sa premenujú na zariadenia pre seniorov. Ich obyvatelia sa stavajú pre obslužný personál obchodným artiklom, starý človek sa stáva klientom, ako napríklad v banke, kde dlh sa vracia aj s úrokom. Stačí sa chvíľku nad tým zamyslieť; je to normálne (zdravé), aby ľudia na konci svojho života sa stávali dlžníkmi. V životnej praxi, na skutočnom prístupe k deťom a starým ľudom, sa vidí aké je sociálne zdravie spoločnosti. To čo nazývame patológiou, sa nám ukazuje ako neprirodzený stav, ktorý treba odstrániť obdobným násilným spôsobom bojom. Pritom ide o nerovnovážny stav funkčnosti existencie na úrovni vnútorného fyziologického organizmu jedinca, jednotlivých jeho častí, ktoré podliehajú kvalitatívnym zmenám. Analogicky sa to týka aj sociálnej oblasti, kde obdobné vzťahy medzi jedincami a skupinami získavajú regresné znaky, aby zostali funkčné z hľadiska životného uchovania. Všetko sa to deje v previazanosti sociálneho systému, kde sa pri nerovnovážnom stave spustia prirodzené obranné, či útočné mechanizmy, na udržanie funkčnosti jednotlivých elementov, obnovu či vytvorenie nových podmienok previazania funkčných zložiek na priebeh životných procesov sociálneho systému organizmu (jedinec, skupina) vo vzájomnej jednote vo funkčnom vzťahu k vonkajšiemu prostrediu sveta. To sa týka živej a neživej prírody. Čo ak liečime sociálnu patológiu (chorobu) a pritom ide o prechod na vyššiu kvalitatívnu formu spoločenského fungovania. Ide o patológiu, kde symptómy treba liečiť ich odstraňovaním. U neživej sa zmena skupenstva môže prejavovať vyššou teplotou, tak ako aj u živého organizmu. Jej symptomatické liečenie môže prebiehať úpravou tepelného stavu. Zmena klimatických podmienok prinútila a to nielen človeka, ale celú živú prírodu k zmene svojho postavenia a vznikli vo všeobecnosti formy života na vyššej úrovni. Takýto pohľad na človeka, sociálne spoločenstvo, živú a neživú prírodu z patologického hľadiska pri riešení funkčných nezrovnalostí ich symptomatickou liečbou odstraňovaním, môže mať situačne praktický význam, ale nesmeruje k dlhodobejšiemu fungovaniu bez vonkajších stálejších vstupov pre vytvorenú závislosť. Imunita a samoozdravný systém zostali nefunkčné. Človek ako jedinec stráca svoju vnútornú autonómiu, osobnostnú slobodu, spoločenstvo zasa vnútorné samoozdravné mechanizmy pre stratu, zmenu prosociálnych noriem upravujúcich fungovanie spoločenských vzťahov medzi jedincami, spoločenskými štruktúrami. Sociálna sloboda môže byť verejnou správou proklamovaná, ale v skutočnosti je nahradzovaná konzumnou kultúrou. Ak imunitný systém funguje pri sociálnom zdraví v rovnovážnom stave, tak dokonca neprichádza k napĺňaniu uvedenými náhradnými spôsobmi sociálneho fungovania sociálnou drogou, ale ako uvádza Foucault (1997, s. 26) choroba (patológia) nielen vyprázdni priestor, ale tiež v pozitívnou plnosťou náhradných aktivít, ktoré toto prázdno naplní. V takomto prípade tou ozdravnou silou je medziľudská spolupatričnosť, nadosobné hodnoty v prospech bytia svojich blízkych a nevynímajúc ostatných, v mene všeobecného spoločenského blaha

22 2 CHOROBA AKO SOCIÁLNY PRODUKT VERZUS ZDRAVIE Choroba je proces, v ktorom sa rozpadá osnova vývoja, prichádza k postupnej dezintegrácii, kde sú v prevažnej miere spočiatku na prvom mieste postihnuté najnovšie štrukturálne jednotky. Až neskoršie, keď choroba sa rozvinie do najťažšej formy, sú zasiahnuté najarchaickejšie oblasti. Faucault (1997, s. 28) k tomu dodáva: Choroba teda nie je deficit, ktorý by slepo postihol tu či onú schopnosť; absurdita chorobného sveta má v sebe logiku, ktorú musíme vedieť vyzistiť; je to logika normálneho vývoja. Choroba nie je dajaká protiprírodná podstata, je to príroda sama, ktorá sa prejavuje vždy v opačnom procese; k prírodopisu choroby stačí len vykonať cestu naspäť proti prúdu prírodopisného vývoja zdravého organizmu. Mohli by sme tak považovať za patológiu prejav dospelého jedinca s regresívnym správaním malého dieťaťa, čo nie je celkom pravda. Je to návrat do obdobia detstva, kde forma fungovania v tom čase bolo vzhľadom na prežívajúce situácie funkčné. Aj regresné správanie má svoju zmysluplnosť, ide o obranný mechanizmus osobnosti jedinca upozorňujúci na naplnenie základných potrieb jedinca, výzva pre sociálne okolie na riešenie vzniknutej situácie a jej nositeľovi dáva možnosť určitého prechodného sociálneho fungovania na základe svojej minulej skúsenosti. Freudovské nazeranie nám vysvetľuje regresiu ako návrat k predchádzajúcim formám rozvoja myslenia, objektových vzťahov a štrukturácie správania. Pritom to znamená ísť, obrátiť sa späť, čo sa môže chápať tak v logickom alebo priestorovom, ako aj v časovom význame. (J. Laplanche, J.-B. Pontalis, 1996). Regresívne neurózy nesvedčia o neurotickej povahe detstva, ale skôr odhaľujú archaický charakter tohto obdobia detstva. Pozadím týchto patologických foriem je vnútrospoločenský konflikt medzi formami detskej výchovy, do ktorých spoločnosť vkladá svoje ideálne predstavy a na druhej strane životné podmienky, ktoré spoločnosť vytvára pre dospelého, ktoré sú naopak zrkadlom jeho terajšej skutočnosti a biedy. (M. Foucault, 1997). 3 SOCIÁLNE A DUŠEVNÉ ZDRAVIE Podľa nášho názoru nemôžeme považovať zdravie za opak choroby (patológie), či jeho neprítomnosť. Zdravie je podľa Ch. Rycrofta (1993, s. 148) stav celostnosti a integrácie, kde podľa našich slov je procesom zdravia to, čo sa robí pre jeho fungovanie v neustálom integračnom procese jedinca v prírodnom a sociálnom prostredí s akceptovanými zákonitosťami kolobehu prírody, ktoré v ľudskej spoločnosti majú determináciu v prijatých sociálnych normách vžitých do kultúrnych zvyklostí. Na jednej strane limitujú a určujú fungovanie jedinca v sociálnom a prírodnom prostredí, na druhej strane jeho objektivizácia prechádza cez prizmu zvnútorňovania subjektom ako určitý spôsob prežívania duševného zdravia. R.W. Coan (1999, s. 62) pri optimalizácii osobnosti pre rozvoj duševného zdravia pripisuje adaptabilnému, normálnemu a zrelému jedincovi, ktorý sa vyznačuje : - neprítomnosť väčšej úzkosti (tieseň), - schopnosť mať dobré vzťahy k iným ľudom, - tolerovať odklad uspokojenia, - ovládať emócie

23 Uvedený autor doporučuje doplniť tento zoznam o spontaneitu, pretože sa množia dôkazy o nevhodnosti nadmernej sebakontroly. Poukazuje tiež aj na zdôrazňovanie lásky k blížnemu a starosť o iných ľudí, číže aj individualistické hodnoty: - autonómia, - zvládnutie prostredia a - tvorivosť. (R.W. Coan, 1999). Obdobne aj autor J. Křivohlavý (2009) pri pohľade na zdravie jedinca ako človeka pohybujúceho sa v sociálnych vzťahoch, premieta túto ľudskú aktivitu do všeobecnej definície zdravia jedinca: Zdravie je celkový (telesný, sociálny a duchovný) stav človeka, ktorý mu umožňuje dosahovať optimálnu kvalitu života a nie je prekážkou obdobnému snaženiu druhých ľudí. (Křivohlavý, 2009, s. 40). jedinca a spoločnosti je relatívne súhrnným stavom zdravia s biopsychosociálnym a spirituálnym obsahom ako celku organizmu osobnosti jedinca, jedincov, sociálnych skupín, spoločenstiev v súlade s prírodným a spoločenským prostredím. Progredujúci kolobeh života má byť podľa možnosti usmerňovaný plne akceptovanými etickými princípmi lásky, ktoré sú podľa R.W. Coana (1999, s.63) obvykle podané v zriedenej forme; v prevleku sociálnych záujmov a schopností byť úspešný vo vzťahoch k druhým ľudom. Primárnu rolu tu zohráva pečať starších tradícií, pričom ich efektivita je kombináciou dobrých vzťahov a vnútornej harmónie. Tieto sú podľa uvedeného autora pripisované jedincovi, ktorý je zameraný na úspech a orientovaný na budúcnosť s týmito charakteristikami: - rozumová kompetencia, - realizmus, - nezávislosť, - emocionálne ovládanie, - vytrvalosť a - produktivita. (R.W. Coan, 1999). Zdroje svojho zdravia človek nachádza vo svojom bezprostrednom okolí v sociálnych vzťahoch rodina, priatelia, obec, kraj, štát v harmónii vnútorného prostredia organizmu človeka ako jedinečného jedinca a spoločnosti v užšom (rodina) a širšom slova význame. Ide o vzťah vnútorného prostredia (relatívne ujednotený biopsychosocialny a spirituálny priestor organizmu) s atribútmi osobnostnej slobody, citu (láska) a hodnotovými postojmi (normy) k vonkajšiemu prostrediu sociálnej slobody, spolupatričnosti a sociálnych noriem, ktoré sú cielené na osobnú a sociálnu pohodu. (Kozoň, 2010, 2013). 4 SOCIÁLNE ZDRAVIE V OSOBNEJ POHODE je vyjadrením stavu, ktorý vedie k vytváraniu sociálnej pohody, kde jedinec ako človek si môže uvedomele utvárať sociálne prostredie smerujúce k osobnej pohode tak, ako sme to uviedli v predchádzajúcej časti. Osobná pohoda podľa vyjadrenia

24 autoriek C. D. Rychterovej a C. L. Keyesovej (1995) má štruktúru, ktorá pozostáva zo šiestich základných dimenzií (in V. Kebza, 2005, s. 69): 1. Sebaprijatie - pozitívny postoj k sebe, spokojnosť so sebou samým, uzrozumenie s rôznymi aspektmi seba a ich akceptácia, prijatie rôznych aspektov seba, dobrých aj zlých vlastností, vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. 2. Pozitívne vzťahy k druhým srdečné uspokojujúce vzťahy k druhým, záujem o blaho druhých, schopnosť empatie. 3. Autonómia nezávislosť a sebaurčenie, schopnosť odolávať sociálnym tlakom a zachovať si vlastný názor a konanie, nezávislosť na hodnotení a očakávaní druhých. 4. Zvládanie životného prostredia pocit kompetencie pri zvládaní každodenných nárokov, prehľad o tom, čo sa deje v okolitom prostredí, schopnosť vidieť príležitosti a využiť vonkajšie dianie pre vlastné ciele a potreby. 5. Zmysel života cieľasmernosť, pocit, že minulý a prítomný život má zmysel, smerovanie k dosiahnutiu cieľov. 6. Osobný rozvoj pocit trvalého vývinu, otvorenosť novému, nepripustenie si nudy a pocitu stagnácie, schopnosť vidieť pozitívne zmeny vlastného ja a správania. Prostredie rodiny má poskytovať svojim členom osobnú slobodu s relatívnou stabilitou prežívania v pocite pozitívneho sebapotvrdzovania, kde cit láska je bezprostrednou spätnou väzbou na vyjadrenie želanej skutočnosti, ktorá umožňuje prostredníctvom internalizovaných noriem, ako ohraničenia sociálnej opory, smerovanie slobodného pohybu so znalosťou veci v priestore primárneho a neskoršie kráčanie v širšom sociálnom prostredí. Sociálna integrácia, sociálne začlenenie človeka do sociálnej štruktúry je významným determinantom jeho psychickej pohody a zdravia. Prostredníctvom sociálnych väzieb k druhým osobám, skupinám a k širšej spoločnosti, je jedincom prístupná sociálna opora, ktorú J. Kebza (2005) vysvetľuje ako sociálny fond, z ktorého možno čerpať v prípade potreby systém sociálnych vzťahov, kde anticipovaná sociálna opora je definovaná ako pocit, že jedinec je druhými milovaný, vážený a akceptovaný a jej prínosom je: - podporenie vlastného úsilia k zvládnutiu situácie, - podpora hladkého fundovania vzťahov v sociálnom okolí, - zachovanie nádeje. (J. Kebza, 2005). Sociálna opora nie je bezhraničná, jej hranice, ako sme už spomínali, sú limitované etickými princípmi prameniace z lásky, ako najvyššej formy súnaležitosti živých bytosti. Riadia sa prísnymi zákonitosťami zachovania hmoty, ekonomickými zákonitosťami dáš dostaneš, kde každý je bohatý tým, že dáva a na druhej strane dostáva niečo prínosné, obohacujúce v inej významnej hodnote. Skutočná láska je zištná. Vo vzťahoch spolupatričnosti je to prirodzená tendencia po súlade a harmónií. Ale jej najvyššia forma ako láskavosť, sa touto priamočiarosťou neriadi. Bezprostredná spätná väzba sa neočakáva, ale obdarovaný to vráti v budúcnosti už nie darujúcemu, ale niekomu inému. Aj v tomto prípade je láska zištná, kde sa vytvára priestor pre osobnú a sociálnu pohodu do budúcna na evolučnom princípe reciprocity. Premieta sa do životnej filozofie projektovania dlhodobých plánov. Jej základ sa vytvára v primárnom prostredí rodiny, ktorá je zdrojom budúceho sociálneho zdravia, ktoré vychádza zo zdravia rodiny, jej jednotlivých členov, čo sa premieta do rozvoja duševného zdravia ako hlavného determinantu formovania sociálneho zdravia, v konečnom širšom význame ako zdravie spoločnosti

25 zahŕňa schopnosť tvoriť uspokojivé medziľudské vzťahy jedinca s ostatnými jedincami, čo súvisí so schopnosťou jedinca prispôsobiť sa pohodlne na rôzne situácie a konať vhodne v rôznych prostrediach. (J. Koshuta, http). Podľa citovaného autora Johna Koshuta sú charakteristikou zdravého vzťahu: 1. Dôvera jedinec ma vieru v seba a koná čo najlepšie pre vzťahy k iným. 2. Súcit fyzická a psychická pohoda druhých je považovaná za dôležitú. 3. Rešpekt investícia do vzťahu, ako je čas, úsilie a finančné prostriedky, sú uznávané a cenené. 4. Vzájomnosť dávanie a branie vo vzťahoch sú relatívne rovnaké. (J. Koshuta, http). vyjadruje schopnosť sociálneho systému vytvárať a udržiavať prosociálne vzťahy medzi jedincami a rôznymi sociálnymi skupinami vo vzájomnej interakcii pre celkový rozvoj ľudstva v dialektickej jednote s prírodným prostredím, pričom tieto prosociálne vzťahy sú založene na rešpekte, vzájomnej dôvere a rovnakocennosti každého jedinca pre celkové zvýšenie pohody. na individuálnej úrovni jedinca, jeho blízkeho okolia, je v priamom vzťahu so životnými podmienkami; a je bezprostredne ohrozené faktormi, ktoré uvádza J. Habermas (1999, s. 179): Necitlivosť trhovohospodárskeho systému voči jeho externým nákladom, presúvaným na sociálne a prírodné okolie, naďalej lemuje cesty krízového ekonomického rastu so známymi nepomermi a marginalizáciami vo vnútri, s ekonomickým zaostávaním, ba smerovaním späť, teda barbarskými životnými pomermi, kultúrnym vyvlastňovaním a hladomorom v krajinách tretieho sveta, a v neposlednom rade s celosvetovými rizikami poškodzovania prírody. V tomto uvedenom širšom meradle sociálne zdravie zahŕňa aj zdravie spoločnosti a kultúru obyvateľstva. To sa týka sociálnych problémov ako je chudoba, nerovnosť príjmov, násilia, sociálneho a zdravotného poistenia, cenovo dostupného bývania a pod., čiže sociálnej, zdravotnej, rodinnej, bezpečnostnej a environmentálnej politiky tej ktorej krajiny, štátu. Ozývajú sa hlasy na podporu sociálneho zdravia z globálneho hľadiska, kde zdravie sa uznáva za najvyššiu hodnotu a preto úroveň zdravia je jedným zo základných práv každého človeka bez rozdielu rasy, náboženstva, politického presvedčenia, ekonomický alebo sociálny stav. Povinnosťou všetkých vlád krajín je podieľanie na pri rozvoji zdravia svojho ľudu a spravodlivosť v oblasti zdravia je výrazom principiálnej spravodlivosti. Je výrazom úcty k životu ako najvyššej priority. Dobré zdravie zlepšuje kvalitu života, zvyšuje schopnosť vzdelávania, posilňuje rodiny a komunity, zvyšuje produktivitu práce. Zvyšuje sa duchovné a materiálne bohatstvo, ktoré významné prispieva k zdraviu, znižovaniu chudoby, sociálnemu zabezpečeniu a začleneniu do spoločnosti. (Bližšie pozri: Globálna konferencia o podpore zdravia, Helsinsky, 2013, in 5 SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIÁLNA PRÁCA sa dotýka bezprostredne každého človeka v jeho osobnom a spoločenskom živote. Holistický pohľad na človeka, na jeho vzťah k sociálnemu

26 a prírodnému svetu z hľadiska chápania príčinných súvislostí, vedie k uvážlivému konaniu pri riešení sociálnej problematiky rešpektovaním osobnostných daností, kultúrnych a domorodých zvyklostí. Ich hlbšie poznanie umožňuje náhľad na sociálne diskrepancie a deviácie nie z hľadiska patológie (choroby), ale poukázaním na geneticky zakódované samoozdravné možnosti, ktoré v sebe skrýva subjekt (jedinec, člen rodiny, rodina, spoločenstvo), pričom majú často latentnú podobu. je relatívne ne-uzavretý autonómny celok vo vnútorne prebiehajúcimi procesmi medzi troma základnými atribútmi lásky, morálky a slobody (Kozoň, 2005, 2010, 2013). Tvoria ťažisko identity na všetkých úrovniach sociálneho bytia: osobnosti jedinca, rodiny a spoločnosti. Interakcia uvedených atribútov vyvažuje ťažisko identity. Sú základom zdravia. Sebauvedomujúca identita dáva pohybu v sociálnom svete cieľasmernosť na pozadí intuície (spirituálna potreba), vyhýbajúc sa tak ľubovoľnému konaniu a utváraniu individuálneho spôsobu života na úkor iných. Habermas (2013, s. 23) tvrdí, že občania, ktorým je zaručená osobná a ekonomická dostatočná nezávislosť, môžu svoju osobnú identitu potom rozvíjať, tak aj stabilizovať v tom ktorom kultúrnom prostredí. Láska a morálka majú obrovskú energiu a otvárajú priestor pre slobodu, slobodný pohyb v čase a priestore, čo Habermas (1999, s. 183) opisuje: Pocit previazania vlastných záujmov so záujmami ostatných môže pomôcť. Morálny alebo etický spôsob uvažovania okrem toho zaostruje pohľad na tie rozsiahlejšie, zároveň menej nepríjemné a krehkejšie väzby, ktoré spájajú osud každého jedného človeka s osudom každého iného a robia príslušníkom nadosobného sveta a aj toho najnezúčastnenejšieho jednotlivca. V citovaných slovách sa spolupatričnosť spolu s citovo interiorizovanými nadosobnými morálnymi hodnotami intuitívne zameriava na budúci časový sled udalosti ako spoločný osud. V tomto makrosociálnom pohľade vidíme utváranie podmienok pre rozvoj sociálneho zdravia, kde zárodkom neprimeraného, regresného vývinu (a tie sú vždy prítomné) sa neotvára priestor, ale napĺňa sa obsah inými, kreatívnejšími riešeniami. Zdravá, prosperujúca spoločnosť, ktorá vytvára podmienky pre dôstojne žitie jej obyvateľom, ktorej vládnu múdri politici, je víziou, ktorá má od vekov stálu príťažlivosť. Na odpoveď, mať sa dobre, sa hľadá otázka, akým spôsobom, formou a obsahom to naplniť. Formy vládnutia a moci sa menia, hľadajú sa viac, či menej úspešné postupy ako zabezpečiť spokojnosť nielen vládnucim vrstvám, ale aj širokej verejnosti. Na riešenie vzniknutých sociálnych, zdravotných, bezpečnostných, prírodných katastrof a ďalších problémov, ktoré ohrozujú spoločenstvo ľudí a tým aj vládnucu moc, sú pripravené jej represívne, zdravotnícke, záchranné, sociálne a ďalšie jej zložky so samozrejmou účasťou vzájomnej pomoci obyvateľov na základe spolupatričnosti. Medzi poslednými, ktorí akademickou obcou ako oficiálne uznaní vstúpili do oblasti riešenia sociálnej problematiky a utvárania sociálnych vzťahov, ako aj sociálneho zdravia, sú sociálni pracovníci. Zaradili sa tak medzi lekárov, ošetrovateľov, policajtov, vojakov, záchranárov, teológov, pedagógov, psychológov, sociológov, ekológov, politológov, zamestnancov verejnej správy a ďalších. Títo všetci sa podieľajú na zachovaní a utváraní sociálneho zdravia, ale k jej vymedzeniu pre praktické naplnenie, má sociálna práca najbližšie svojou praktickou činnosťou. a sociálna práca majú spoločne vo svojom vymedzení konečné poslanie zvýšenie pohody. je širšie vymedzenie želaného stavu, pričom sociálna práca je profesia, ktorá sa svojou praktickou a teoretickou činnosťou podieľa na jej utváraní a rozvoji. Obsahovo to približuje doporučujúca definícia sociálnej práce Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov:

27 Sociálna práca ako praktická profesia a akademická disciplína, podporuje sociálne zmeny a sociálny rozvoj, sociálnu súdržnosť a posilnenie postavenia a oslobodenia ľudí. Princípy sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektovanie diverzity, sú rozhodujúce pre sociálnu prácu. Opiera sa o teórie sociálnej práce, sociálnych vied, humanitných a domorodých znalostí, pričom sociálna práca sa zaoberá ľuďmi a štruktúrami pre riešenie životných problémov a zvýšenie pohody. (IFSW, IASSW, IASSW Executive Board, in http). V najširšom slova zmysle predmetom teórie a praxe sociálnej práce je socializačný proces socializácia. (A. Kozoň, 2010). Môžeme byť oprávnene skeptický z toho, do akého ponímania sa dostalo chápanie sociálnej práce na Slovensku. Dokonca bol prijatý Zákon o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov. (Zákon NR SR č. 219/2014 Z. z.). Mohli by sme spýtať predkladateľov zákona, prečo sa nepredložili obdobné zákony - zákon o psychológii, pedagogike, či fyzike. A tak sa do názvu zákona dostalo pomenovanie akademickej disciplíny, pričom sa myslelo na výkon činnosti sociálnej práce v praxi a to sa malo premietnuť do názvu zákona. Nečudo, že sociálna práca v bežnej praxi nadobúda klientsky charakter s komerčným nádychom poskytovania sociálnych služieb. Autorka P. Šebestová (2013) v spojitosti s uvedeným zákonom otvorene vyslovila vážne upozornenia, že zákon bude saturovať požiadavky určitých záujmových skupín okolo sociálnej práce, alebo sociálnych služieb, ktorí cítia možnosť získania finančných prostriedkov z operačných programov ESF v oblasti vzdelávania a potrebujú k tomu zákonný rámec pre ich prerozdeľovanie. V uvedenom zákone sa hovorí o zriadení Komory sociálnych pracovníkov, ktorá môže podnikať v oblasti vzdelávania, čím si Komora uzurpuje väčšie kompetencie ako majú orgány štátnej správy alebo samosprávy. V tejto súvislosti sa hlbšie zamyslíme nad definíciou sociálnej práce a jej zameranie, ako je deklarovaná na Slovensku, ktorú uvádza Mátel (2011, s.17, in Kozoň, 2013): Sociálna práca sa ako profesia zameriava na pomoc, podporu, sprevádzanie, posilnenie a zmocnenie sociálnych klientov, ktorými môžu byť jednotlivec, rodina, skupina, komunita a inštitúcia, a to prostredníctvom profesionálnej činnosti kvalifikovaných sociálnych pracovníkov. Cieľom ich činností je zlepšenie alebo obnovenie psycho-sociálneho fungovania sociálnych klientov a utváranie priaznivých životných podmienok na tohto cieľa. Pri analýze obsahu tejto definície sa vyvolávajú asociácie obdobnej činnosti dobrovoľných zdravotníckych záchranárov s odborným kurzom prvej pomoci. Pojmy pomoc, podpora, sprevádzanie, posilnenie, zmocnenie použité v tejto definícii k tomu nasvedčujú. Len pojem pacient sa zamenil za pojem klient. Koľko sily a agresie obsahujú uvedené slová. Ale v záchrannej zdravotníckej službe zdravotne ohrozený jedinec nie je pacient, je to konkrétna osoba. Až po jeho záchrane, počas nasledujúcej liečby, sa stáva pre lekára pacientom. Takáto kritizovaná definícia, bez uvedenia predmetu sociálnej práce, s nevyjasneným vzťahom k objektu sociálnej práce, ktorý sa schováva za obchodno-právny pojem klient, ktorému sa pridal prívlastok sociálny. Naša kritická pripomienka je aj v tom, že cieľom by nemalo byť len zlepšenie alebo obnovenie psychosociálneho fungovania nielen sociálnych klientov, ale ľudí vo všeobecnosti, ako aj utváranie priaznivých životných podmienok na dosiahnutie už takto postaveného cieľa. (Kozoň, 2013; Pavlovičová, Radková, 2013). Obdobne sa k predmetu sociálnej práce vyjadruje autor B. Malík (2013, s. 48), pričom poukazuje, že vo vysoko rozvinutej a vysokošpecializovanej spoločnosti, akou je napríklad aj tá naša, to môže byť s ich pomáhaním aj celkom inak. To, komu sa tu pomáha, nie je

28 v prvom rade človek (klient), ale spoločnosť (reprezentovaná napríklad autoritou štátu) pomáha predovšetkým sama sebe. Zabraňuje svojmu vlastnému zrúteniu a to aj cestou sociálnej kontroly prevádzanej nielen učiteľmi, verejným zdravotníctvom, ale aj prostredníctvom sociálnej práce. Úlohou uvedených profesií je teda primárne zabraňovať spoločenským disfunkciám a pomoc klientom je len cestou (teda nie cieľom, ale prostriedkom) ako im predísť. Samozrejme nesmieme zabúdať tiež na prípady, kde sa pomoc iným stáva prostriedkom pomoci sebe. Pod pomocou sa teda môže skrývať aj doslova parazitovanie na tých najslabších členoch (jednotlivcoch a skupinách) spoločnosti odkázaných na pomoc. Pomoc, resp. núdznosť týchto ľudí sa tu stáva len zámienkou pre big business. Viď napríklad tzv. rómsky priemysel rozvíjaný v slovenských podmienkach mnohými neziskovými organizáciami a pod. 6 SOCIÁLNA PRÁCA NA CESTE K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU Odhliadnuc od našich kritických slov nad aktuálnym stavom sociálnej práce na Slovensku, ako aj úvodné pohľady na sociálnu patológiu ako chorobu, Svetová zdravotnícka organizácia vo svojej definícii zdravia popisuje zdravie ako stav komplexnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody, kde práve sociálna pohoda je konečnou snahou dosiahnutia tohto stavu pri sociálnom smerovaní profesného zamerania sociálnej práce. Ak podrobíme analýze všeobecnú definíciu zdravia v jej simplifikovanej podobe, tak fyzické zdravie je primárnym objektom subjektov pozostávajúcich z lekárov rôznych odborov, ošetrovateľov, liečiteľov; duševné zdravie zasa lekárov psychiatrov, psychoterapeutov, psychológov, liečebných pedagógov, teológov a ďalších odborníkov a sociálne zdravie je objektom sociálnych pracovníkov, sociálnych antropológov, pedagógov, politológov a radu ďalších. Do procesov sociálneho ozdravovania na všetkých úrovniach, má právo vstupovať každý jedinec ľudskej spoločnosti podľa miery aj prejavením svojich latentných možnosti osobnostného a sociálneho rozvoja, kde sociálny systém je verejne prístupný na rozvoj sociálneho zdravia pre všetkých jedincov spoločnosti. objektivizuje subjektívny stav každého jedinca k spolupatričnosti so spoločnosťou. Na spoločenskom rozvoji, kde cíti byť súčasťou spoločnosti svojim osobnostným sebarozvojom, zvyšovaním vzdelanosti, možnosťou podieľaním sa na rozhodovacích procesoch osobného, rodinného a spoločenského rozvoja sociálnej komunity. Sociálna práca by sa nemala zameriavať len na sociálnu pomoc, sociálnu starostlivosť, sociálne služby so skrytým komerčným zameraním pri riešení sociálnych problémov rôznych príčin, ale rozhodujúco by mala vstúpiť na pôdu sociálneho zdravia, určovať akým smerom by sa mala uberať sociálna, rodinná, zdravotná, bezpečnostná a environmentálna politika krajiny aj z globálneho hľadiska pri utváraní sociálnej pohody. Literatúra [1] COAN, R. W Optimální osobnost a duševní zdraví. Praha : Grada, s. ISBN [2] Globálna konferencia o podpore zdravia, Helsinsky, [Cit ] in [3] IFSW, IASSW, IASSW Executive Board. [ Cit ] in [4] HABERMAS, J Dobiehajúca revolúcia. Bratislava : Kaligram, s. ISBN

29 [5] HABERMAS, J K ustavení Evropy. Praha : Filozofia, 2013, 278 s. ISBN [6] FOUCAULT, M Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava : Kalligram, s. ISBN [7] FOUCAULT, M Psychologie a duševní nemoc. Praha Liberec : Dauphin, s. ISBN [8] KOSHUTA, J. [Cit ], In [9] KEBZA, V Psychosociální determinanty zdraví. Praha : Academia, s. ISBN [10] KOZOŇ, A Etika v prirodzenosti osobnosti človeka otázka slobody v socializácii. KOZOŇ, A. a kol. Etické otázky (ne)slobody. Trenčín : SpoSoIntE, s. ISBN s [11] KOZOŇ, A Patopsychológia psychopatológia postihnutých v socializácii: Teória a prax sociálnej práce. Trenčín : SpoSoIntE, s. ISBN [12] KOZOŇ, A Penitenciárna psychoterapia recidivistov: Liečebná výchova kriminálnej osobnosti. Bratislava : S ZNV, s. Dostupné na [13] KOZOŇ, A Sociálna práca a jej cesta k človeku: Kam kráča...?, ss In Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN [14] KŘIVOHLAVÝ, J Psychologie zdraví. Praha : Portál, s. ISBN [15] LAPLANCHE, J., PONTALIS, J.-B Psychoanalytický slovník. Bratislava : Veda, s. ISBN [16] MALÍK, B Otázka otvorenej identity sociálnej práce, ss In Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN [17] MÁTEL, A. A KOL Vybrané kapitoly z metód sociálnej práce I. Bratislava : Prohu, s. ISBN [18] PAVLOVIČOVÁ, A., RADKOVÁ, L Krízy v živote člověka a ich riešenie. In: Dopady hospodárskej krízy na kvalitu života, zdravie a sociálnu oblast. Kvalita života, zdravia, dobrovoľníctvo, marginalizované skupiny, dopady ekonomickej krízy. Prešov : VŠZaSP sv. Alžbety, Ústav soc. vied a zdravotníctva P.P. Gojdiča v Prešove, ISBN ss [19] RYCROFT, CH Kritický slovník psychoanalýzy. Praha : Psychoanalytické nakladatelství, s. ISBN [20] ŠEBESTOVÁ, P Trinásta komnata sociálnej práce, ss In Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc. Fakulta sociálnych štúdií Vysokej školy Danubius Richterova Sládkovičovo Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Nám. 1.mája Bratislava a.kozon@gmail.com,

30

31 II VZŤAHOVÁ VÄZBA Z POHĽADU METODOLÓGIE Attachment from the Methodological Point of View MICHAELA FEDOROVÁ, MÁRIA HARDY Abstrakt Príspevok poukazuje na potrebu dostatočného pripútania sa dieťaťa k matke v dôsledku prevencie emočných a vývinových porúch v období detstva. Táto problematika je pomerne nová, pričom odborníci sa zhodujú, že vzťahová väzba je základom zdravého psychického i fyzického vývinu dieťaťa. Ponúkame prehľad typológií vzťahových väzieb v detstve i v dospelosti. Vzťahovú väzbu analyzujeme z pohľadu metodológie. Článok predkladá prehľad výskumných zistení, ktoré sa týkajú vzťahovej väzby. Popisujeme výskumné metódy využívané pri kvalitatívnych a kvantitatívnych výskumoch vzťahovej väzby. Poskytujeme najnovšie výskumné zistenia týkajúce sa vzťahovej väzby v detstve i v dospelosti. Kľúčové slová Teória vzťahovej väzby. Poruchy vzťahovej väzby. Metodológia vzťahovej väzby. Abstract The article points to the need for sufficient attachment of a child to a mother as a result of prevention of emotional and developmental disorders in childhood. This problem is relatively new, the experts agree that the attachment is the base of a healthy mental and physical development of child. We offer the overview of types of attachment in childhood and adulthood.we analyze attachment from the methodology point of view. This paper presents an overview of series of studies of attachment. We describe the latest findings of research of attachment of attachment in childhood and in adulthood, too. Keywords Attachment Theory. Attachment Disorder. Methodology of Attachment. ÚVOD Cieľom príspevku je poukázať na význam bezpečného pripútania sa k vzťahovej osobe, ako aj na možné dôsledky narušenej vzťahovej väzby. Približujeme teóriu vzťahovej väzby, ktorú prepájame s metodologickým hľadiskom. Na základe teoretických a praktických poznatkov overujeme tvrdenie Bowlbyho teórie vzťahovej väzby, že zážitky z ranného detstva vo vzťahu rodič dieťa môžu zásadne určiť vývin dieťaťa. Výskumy dokazujú, že vplyv rodiny na osobnosť dieťaťa siaha už do prenatálneho obdobia. Bezpečná vzťahová väzba je základom zdravého bio-psycho-sociálneho vývinu, ako aj základom vytvárania zdravých rodinných štruktúr a rodičovských výchovných vzorcov

32 v ďalšom živote. Poruchy vzťahovej väzby narúšajú rodinnú kohéziu a sú dôsledkom patogénnej rodinnej dynamiky, ktorá nepriaznivo vplýva na všetkých členov rodiny. Bowlby poukázal na fakt, že ranné detstvo je rozhodujúcim obdobím kritickej emociogénnej skúsenosti, ktorá u dieťaťa vyplýva z emocionálnej saturácie alebo deprivácie vo vzťahu k matke. Koncept vzťahovej väzby umožňuje konceptualizovať ľudský sklon k silnému pripútaniu sa k iným ľuďom, vysvetľuje formy emočných osobnostných porúch (úzkosť, hnev, depresia, emocionálne odcudzenie), ktoré sú vyvolávané nechceným odlúčením sa od vzťahovej osoby, respektíve jej stratou. (In Nákonečný, 2011). Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom je rozhodujúcim činiteľom v procese socializácie a udáva bazálnu (ne)istotu a (ne)dôveru pre ďalšie fungovanie v sociálnej štruktúre (celkovú sociabilitu a sociálnu rezponzibilitu). 1 TEÓRIA VZŤAHOVEJ VÄZBY Teória vzťahovej väzby ( Attachment Theory ; Bindungstheorie ) je ponímaná ako časť komplexného systému vzťahu. Spája etologické, vývojové, psychologické, systemické, psychoanalytické, ale aj sociálne myslenie. Zaoberá sa zásadnými rannými vplyvmi na emocionálny vývin dieťaťa a pokúša sa vysvetliť vznik a zmenu silných vzťahových väzieb medzi jednotlivcami v priebehu celého ľudského života. (Brisch, 2011). Vzťahová väzba dieťaťa a matky je vytváraná už v prenatálnom období. Zabezpečenie fyzického, psychického a sociálneho zdravia dieťaťa je základom pre jeho optimálny vývin. Emocionálne puto dieťaťa a vzťahovej osoby ( Attachment Figure ) je určujúce aj pre ďalšie emocionálne väzby v budúcom živote. Poznáme dva typy väzobného správania: signalizačné správanie, ktorého zámerom je priviesť matku k dieťaťu a približujúce sa správanie, ktorého cieľom je priviesť dieťa k matke. Stupnica pre mieru intenzity pripútavacieho správania neexistuje. Pripútavacie správanie je bližšie špecifikované aj prostredníctvom vnútorného pracovného modelu ( Internal Working Model ). (Bowlby, 2010). Väzobné správanie je aktivované v prípade, že sa jedinec ocitne v neznámom sociálnom prostredí, ktoré mu spôsobuje úzkosť. Ak je vzťahová osoba nedostupná alebo nereaguje na potrebu dieťaťa, môže byť u dieťaťa vyvolaný klon dotýkať sa, objímať a potreba byť utešené. Táto túžba môže byť u dospelej osoby prípadom regresie v situácii frustrácie a odcudzenia sa blízkych osôb. (Nákonečný, 2011). V stručnosti je možné bezpečnú vzťahovú väzbu definovať ako interakciu s rannými vzťahovými osobami, ktoré sú dostupné a podporujúce v nepriaznivom období. V takomto prípade sú vnútorné pracovné modely seba a druhých osôb všeobecne pozitívne. Pokiaľ je pocit bezpečia nasýtený, dieťa pociťuje pevnú oporu, ktorá sa pri opakovaných expozíciách vnútorne zpevní a stáva sa základom sebapodpory dieťaťa. Tento stav je dôležitým predpokladom pre psychické zdravie a je základným zdrojom pocitu bezpečia a istoty v intímnych vzťahoch. V prípade, že sú vzťahové osoby odmietavé a nedostupné, je pocit bezpečia a istoty nestabilný v dôsledku pocitu úzkosti a strachu. Dieťa nedokáže popísať svoje pocity, a tak si vyvinie dezorganizované prežívanie. Dieťa prežíva stavy fyzického i psychického nepokoja. Rozvíjajú sa rôzne obranné stratégie a vnútorné pracovné modely seba i druhých sú značne narušené. Najzávažnejším dôsledkom je hrozba výskytu psychických porúch. (Lečbych, Pospíšilíková, 2012)

33 Bowlby na základe svojich pozorovaní zdôraznil fakt, že dieťa má vrodenú tendenciu pripútať sa k matke, respektíve k opatrujúcej osobe. Matsumoto a Juangová zdôrazňuje tento komplementárny pudový vzťah (zvláštna väzba, ktorá sa vytvára medzi dieťaťom a matkou) a jeho vplyv aj na naše neskoršie vzťahy s inými osobami. (In Nákonečný, 2011). Pokiaľ hovoríme o vzťahovej väzbe, musíme rozlišovať: vzťah rodiča k dieťaťu ( bonding ) - pripravenosť rodiča emocionálne sa vcítiť do dieťaťa a uspokojovať jeho potreby; vzťah dieťaťa k rodičovi ( attachment ) - znamená, že sa k nemu dieťa obracia, keď hľadá ochranu a istotu. Vzťahová väzba má štyri hlavné funkcie: poskytnúť pocit bezpečia; pravidelne ovplyvňovať a povzbudzovať; podporovať vyjadrovanie pocitov a komunikácie a v neposlednom rade má slúžiť ako základňa pri objavovaní. (Davies, 2011). Obrázok 1 Dynamické procesy vzťahovej väzby Zdroj: Hašto in Nákonečný, 2011, s. 209 (vlastný obrázok). Ainsworthová poskytla bližšiu špecifikáciu vzťahovej osoby ( Attachment Figure ): vzťahujúca sa osoba hľadá blízkosť vzťahovej / opatrujúcej osoby, najmä v ohrozujúcich a alarmujúcich situáciách; vzťahová osoba je osoba, ktorá poskytuje starostlivosť a ochranu (funkcia prístavu bezpečia ); dieťa pociťuje pri vzťahovej osobe pocit bezpečia ( bezpečná základňa ); hrozba separácie spôsobuje u vzťahujúcej sa osoby úzkosť ; strata vzťahovej osoby spôsobí vo vzťahujúcej sa osobe smútok. (In Adamovová, Halama, 2009). Základom bezpečnej vzťahovej väzby je citlivý prístup zo strany opatrujúcej osoby, ktorá reaguje na signály dieťaťa. Opatrujúca osoba je emocionálne dostupná. (Brisch, 2012). Hašto (2005) dodáva, že vyvinutie rizikového typu vzťahového pripútania (narušená vzťahová väzba) má tendenciu pretvrvávať aj v dospelosti, čo je dôsledkom vytvorenia si určitých negatívnych až ohrozujúcich vnútorných pracovných modelov

34 2 KLASIFIKÁCIA VZŤAHOVEJ VÄZBY Za typológiu vzťahovej väzby vďačíme Ainsworthovej. Typ vzťahovej väzby skúmala prostredníctvom výskumnej metódy neznáma situácia ( The Strange Situation ). Metóda bola zameraná na systém vzťahovej väzby a na exploračné správanie. Je určená pre deti okolo jedného roka a predpokladá, že deti v tomto veku majú už vyprofilovaný určitý typ správania. Dôležitým javom pri realizácii tohto testu je aktivácia pripútavacieho správania. Autori zaoberajúci sa teóriou vzťahovej väzby sa stotožňujú s hypotézou, že pripútavacie správanie a jeho aktivácia je geneticky podmienená. Ainsworthová (1978) taktiež skúmala exploračné správanie pri separácii dieťaťa od matky. Ainsworthová svojimi výskumami v Ugande potvrdila teóriu vzťahovej väzby. Skúmala 28 párov (matka dieťa) a na základe výsledkov odvodila tri typy väzby (bezpečný, neistý ambivalentný a neistý vyhýbavý typ väzby). Neistú vzťahovú väzbu označila ako typ väzby bez pocitu bezpečia. Neskôr skúmala vzťahy matiek a ich detí v Bostone a zistila, že 57 % týchto párov vykazovalo bezpečný typ, 25 % ambivalentný a 18 % vyhýbavý typ väzby. (In Nákonečný, 2011). Obrázok 2 Typológia vzťahovej väzby Zdroj: Ainsworth; Main et al. in Matoušek et al., 2013 (vlastný obrázok). Matoušek et al. (2013) bezpečnú / istú vzťahovú väzbu popisuje ako flexibilnú / zrelú väzbu vzhľadom na schopnosť opatrujúcej osoby reagovať na potreby a signály dieťaťa. V opačnom prípade je možné hovoriť o nezrelej / rigidnej väzbe. Neschopnosť opatrujúcej osoby reagovať na potreby dieťaťa má za následok nedostatok pozitívnych skúseností s rodičmi v detstve, psychickú poruchu, mentálne postihnutie, závislosť na návykových látkach a nedostatočnú oporu v sociálnom prostredí. Dieťa už v prenatálnom období vníma emocionálnu pohodu matky a kohéziu rodinného prostredia. Od tohto prostredia ďalej závisí, či sa typ vzťahovej väzby upevní, prípadne rozvinie v typ iný. Systém pripútavacieho správania sa aktivuje pri cudzích ľuďoch, v cudzom prostredí, pri únave, chorobe, bolesti, odlúčení, stresových podnetoch. (Hašto, 2005)

35 Obrázok 3 Typ vzťahovej väzby matky a jej správanie voči dieťaťu Zdroj: Matsumoto, Juang in Nákonečný, 2011, s. 208 (vlastný obrázok). Pozitívny vplyv bezpečnej vzťahovej väzby na vývoj jedinca je nespochybniteľný. Deti s istou vzťahovou väzbou sú otvorenejšie k skúmaniu prostredia a učeniu sa. (Davies, 2011). Citlivé správanie vzťahovej osoby spočíva v tom, že je v stave vnímať signály a potreby dieťaťa, ktoré dokáže primerane uspokojiť. Ak sa dieťaťu v interakcii so vzťahovou osobou nedostáva dostatočná alebo nekonzistentná odpoveď (striedanie nepredvídateľného hýčkania, prílišnej stimulácie a príliš veľké frustrujúce zlyhanie, žiadna odpoveď), tak sa najčastejšie vytvorí neistá vzťahová väzba. Neisto pripútaným deťom v teste neznámej situácie je pripisovaná zvláštna prispôsobivosť a adaptabilita, silne vyvinutá samostatnosť alebo pokojný temperament. Ambivalentne pripútané deti reagujú na odlúčenie veľkým stresom a plačom. Neupokoja sa ani po matkinom návrate. Na dosiahnutie stabilného emocionálneho stavu potrebujú viac času. Pri fyzickom kontakte s matkou na jednej strane vyjadrujú potrebu telesného kontaktu, ale na strane druhej sa voči matke chovajú agresívne (dupú nohami, búchajú, odstrkujú, odvracajú sa). (Brisch, 2011). Rodičia, ktorých deti vytvorili odmietavú väzbu a ktorí na prejavy svojich detí reagujú odmietavo, väčšinou sami v detskom veku zažili odmietanie zo strany vlastných rodičov, teda prarodičov svojho dieťaťa. (Brisch, 2012). Dezorganizovaná vzťahová väzba je typická pre situáciu, kedy sa opatrujúca osoba chová zmätene, nevhodne, nezaujato, na čo dieťa reaguje chladne alebo rozpačito. Nemá ustálenú stratégiu zvládania situácie vzdialenia sa a návratu opatrujúcej osoby. (Slaměník, 2011). Tento posledný identifikovaný typ správania je taktiež označovaný ako kontrolujúci typ. Tieto deti sa správali zvláštne. Niektoré reagovali priateľským uvítaním a hravou veselosťou. Voči matkám sa správali prehnane opatrujúco, miestami však urážlivo a zraňujúco. Správali sa, ako keby deti boli matkami a matky deťmi. Pokúšali sa usmerňovať pozornosť a správanie matky podľa seba a kontrolovať ju. Takéto správanie bolo zaznamenané u detí, ktoré v 12 mesiacoch boli klasifikované ako dezorganizované. (Hašto, 2005)

36 Tabuľka 1 Typ pripútania sa dieťaťa k vzťahovej osobe a typické správanie Bezpečne pripútané detí Sú prirodzene veselé, kooperatívne, kreatívne, obľúbené a celkovo schopné prispôsobiť sa. (Hašto, 2005). Neisto vyhýbavo pripútané deti Neisto ambivalentne pripútané deti Deti s dezorganizovaným typom pripútania Zdroj: Autorky príspevku (vlastná tabuľka) Odmietajú vzťahovú osobu, pričom nedochádza ani ku intenzívnemu telesnému kontaktu (Brisch, 2011); úzkostne vyhýbavý typ je charakteristický malým alebo žiadnym reagovaním na stres dieťaťa (plač), odmietaním fyzického kontaktu (Slaměník, 2011); tieto deti majú izolované aspekty, sú hostilné a disponujú antisociálnymi prvkami v správaní (Hašto, 2005); dieťa neprežíva smútok pri odlúčení opatrujúcej osoby a pri jej návrate reaguje nebadane (Slaměník, 2011); typickou charakteristikou týchto detí je baženie po sebauplatnení (Hašto, 2005). Javia sa ako napäté, impulzívne, ale aj pasívne a bezmocné. Je pre nich typická malá frustračná tolerancia (Hašto, 2005); vyznačujú sa inkonzistentným správaním; pri odlúčení neprežívajú smútok, vykazujú záujem o prítomnú cudziu osobu (Slaměník, 2011); pri návrate opatrujúcej osoby jej dávajú najavo ambivalentný vzťah (Slaměník, 2011). Tieto deti sa vyznačujú zvláštne nápadným správaním; typy nápadného správania sú: dieťa beží k matke, ale na pol ceste sa zastaví, otočí sa a beží naspäť preč od matky (Brisch, 2011); Strnulé až zamrznuté pohyby a stereotypné vzorce správania sa (Brisch, 2011); väzobné správanie sa neprejavuje v dostatočne konštantných a jednoznačných stratégiách správania sa (Brisch, 2011). Bowlby označuje tento typ správania ako určitú tendenciu ku kontrolovaniu a dominancii voči rodičom. Deti ich buď verbálne ponižujú, alebo celkovo odmietajú. V zmysle obrátenia rodičovských rolí sa k nim správajú ako rodičia ( Bemutterung parentifikácia ) a ochraňujú ich, hovoria málo, prerušovane a náhle menia témy. (In Hašto, 2005). Brisch (2012) popisuje bezpečnú väzbu, odmietavú i ambivalentnú, pričom dezorganizovanú a narušenú považuje za patologickú. Uvádza zistenia, že počas prvého roku si zhruba % všetkých detí vytvorí bezpečnú väzbu k matke. Čo sa týka bezpečnej väzby k otcovi, je to 55 % detí. Oproti týmto zisteniam približne 25 % detí vykazuje známky neistej odmietavej väzby a približne 10 % neistej ambivalentnej väzby k matke. Hazan, Shaver (1987) skúmali podobné charakteristiky vzťahovej väzby v detstve a v dospelosti. Podobné analógie týchto typov väzieb nie sú však jednoznačné. Na základe týchto analógií vytvorili nasledovnú typológiu vzťahovej väzby v dospelosti: bezpečná vzťahová väzba ( Secure Attachment ); úzkostne ambivalentná vzťahová väzba ( Anxious Ambivalent Attachment ) a vyhýbavá vzťahová väzba ( Avoidant Attachment ). Na základe Ainsworthovej zistení Mainová (1991) vytvorila retrospektívnu kvalitatívnu výskumnú metódu hodnotenia rannej vzťahovej väzby u dospelých osôb, ktorú nazvala Adult Attachment Interview AAI. Dotazníkom sa zisťuje mentálne nadstavenie z hľadiska väzby. Ďalej sa posudzuje aj odolnosť voči záťažovým situáciám (vplyv stresu na jedinca a jeho správanie). V nasledujúcom obrázku uvádzame model Brennana et al., ktorý vychádza z prístupu Ainsworthovej a obsahuje štyri typy vzťahovej väzby, ktoré sú kombináciou dimenzií - úzkosť

37 a odmietanie. Typy štýlov vzťahovej väzby sú reprezentované jednotlivými kvadrantmi. Ľavý horný kvadrant reprezentuje bezpečný štýl vzťahovej väzby, ktorý je kombináciou nízkej úzkostnosti a zároveň nízkeho odmietania iných ľudí. Pravý horný kvadrant je kombináciou vysokej úzkosti a nízkeho odmietania. Tabuľka 2 Pripútavacie správanie v dospelosti podľa sociálno-psychologickej tradície z detstva Bezpečné ( Secure ) Pozitívny obraz o sebe a presvedčenie, že je hodný lásky sa kombinuje s očakávaním, že druhí budú vo všeobecnosti akceptujúci a citlivý. Neisté ( Insecure ) Dištancované, odmietajúce, vyhýbavé Pozitívny obraz o sebe a viera, že je hodný lásky, v kombinácii s negatívnymi očakávaniami, že druhí budú požadovační, lipnúci a závislí. ( Dismissing / Avoidant ) Úzkostné / ustarostené, ( Anxious / Preocupied ) Obávajúce sa / vyhýbavé ( Fearful / Avoidant ) Negatívny obraz o sebe a viera v to, že nie je hodný lásky, v kombinácii s pozitívnym hodnotením druhých, v zmysle ich pozitívnych vlastností, sily a nezávislosti. Negatívny obraz o sebe kombinovaný so skepticizmom, či možno obavou dôverovať druhým, ako aj nedôvera v ich schopnosť milovať a byť dostupný. Zdroj: Hašto, 2006, s. 29 Brennan et al. nazývajú túto kombináciu ako úzkostný / ambivalentný štýl ( Anxious Ambivalent ). Ďalšie dva spodné kvadranty sú charakteristické vysokou mierou odmietania. V ľavom spodnom kvadrante je táto nízka miera kombinovaná s nízkou úzkosťou, pričom názov tohto typu je odmietavý ( Avoidant ). Pravý spodný kvadrant je kombináciou vysokej úzkosti a vysokého odmietania. Názov pre tento štýl je dezorientovaný / dezorganizovaný ( Disoriented / Desorganized ). (In Adamovová, Halama, 2009). Obrázok 4 Štyri typy vzťahovej väzby v dospelosti vychádzajúce z prístupu Ainsworthovej Zdroj: Brennan et al. in Adamovová, Halama, 2009, s. 32 (prebratý obrázok)

38 Hazan, Shaver (1987) predpokladali, že približne 60 % dospelých bude bezpečne pripútaných a zvyšok výskumnej vzorky bude pomerne rovnomerne rozdelený medzi neisté typy vzťahových väzieb. Tieto predpoklady potvrdili Barrett, Lamb, Goldsmith a Stenberg, ktorí došli k záveru, že 62 % z rozmanitej vzorky americkej populácie je bezpečne pripútaných. Ďalšie výsledky boli nasledovné: 23 % odmietavý vzťahový štýl; 15 % ambivalentný vzťahový štýl. Hazanove a Shaverove výsledky boli nasledovné: bezpečne pripútaní (56 %); odmietavý vzťahový štýl (25 %) a úzkostne ambivalentný vzťahový štýl (19 %). Campos et al. zistili nasledovné výsledky: bezpečná vzťahová väzba (62%); odmietavá (23 %) a úzkostne ambivalentná (15 %). Obrázok 5 Barholomewowej model štýlov vzťahovej väzby Zdroj: Barholomew, Shaver in Adamovová, Halama, 2009, s. 30 (doplnený obrázok). Brennan, Clark, Shaver (1998) popísali jednotlivé typy vzťahových väzieb nasledovne: bezpečná vzťahová väzba (nízka miera úzkostnosti a nízka miera vyhýbavosti) dôvera v lásku a oddanosť partnera; úzkostná vzťahová väzba (vysoká miera úzkostnosti a nízka miera vyhýbavosti) strach zo straty a odlúčenia; vyhýbavá vzťahová väzba (nízka miera úzkostnosti a vysoká miera vyhýbavosti) nezhody v intímnom spolužití a vzájomne závislé vzťahy; bojazlivý vyhýbavý typ (vysoká miera úzkostnosti a vysoká miera vyhýbavosti) psychická dezorganizácia

39 Obrázok 6 Typológia a charakteristika vzťahovej väzby v detstve a v dospelosti Zdroj: In Lečbych, Pospíšilíková, 2012, s. 3 4 (vlastný obrázok). Rodičia detí s ambivalentnou väzbou sa vo svojom detstve stretávali s prejavmi náklonnosti, ale aj odmietaním. Reakcia rodičov bola nevyspytateľná, i keď išlo o rovnaké prípady potreby ich pozornosti a náklonnosti. Deti s dezorganizovanou väzbou majú spravidla rodičov, ktorí sú sami zaťažení skúsenosťami nespracovanej traumy (strata blízkej osoby, potrat, narodenie mŕtveho dieťaťa, zanedbávanie, násilie v detstve). V tomto prípade rizikom tejto nespracovanej traumy je prenos bezmocnosti na dieťa. Zväčša ide o situácie, kedy dieťa rodičovi túto traumatizujúcu situáciu pripomína. U rodičov absentuje jemnocit a ich správanie vyvoláva u dieťaťa strach, pocit ohrozenia a tiež aj bezmocnosť. Dieťa tak nezíska vzorec jemnocitnej bezpečnej väzby. (Brisch, 2012). 3 PORUCHY VZŤAHOVEJ VÄZBY Poruchy vzťahovej väzby úzko súvisia aj so psychopatológiou, pričom prediktorom jej výskytu je narušená vzťahová väzba v dôsledku straty, odlúčenia blízkej vzťahovej osoby. V dieťati táto strata zanecháva traumatizujúci zážitok, ktorý ovplyvňuje jeho budúci vývoj osobnosti a vzťahov

40 Vrodený systém pripútavania nie je vždy predispozíciou k vytvoreniu bezpečnej vzťahovej väzby. Potreba vytvorenia vzťahu býva narušená, čo ohrozuje ďalší vývin jedinca. Pripútanie a typ vzťahovej väzby ovplyvňujú patologické vzorce správania rodiča, ako aj transgeneračný proces prenosu typu vzťahovej väzby. Bowlby pri skúmaní života psychicky narušených detí a mladistvých opakovane upozorňoval na reálne traumatizácie v ich rannom detstve. Výsledkom bolo zistenie, že nepriaznivé skúsenosti z ranného detstva mali veľký význam pre vývin ich osobnosti. Pri skúmaní zistil, že tieto deti mali skúsenosti s rannými stratami a odlúčeniami od vzťahových osôb a následne boli označené ako príčina porúch u týchto jedincov v neskoršom veku. Tento klinický objav na základe výskumov sa dá označiť za zrod teórie vzťahovej väzby. (Brisch, 2011). Niektoré udalosti v živote jedinca môžu mať obzvlášť silnú psychologickú toxicitu. Sú vnímané ako hrozba a vytvárajú u jedinca zdrvujúce pocity strachu, hrôzy a beznádeje. Jedná sa o traumatické udalosti, ktoré americká psychiatrická asociácia ( American Psychiatric Asociation ) popisuje ako udalosti mimo oblasti bežnej ľudskej skúsenosti. Patria sem aj situácie súvisiace s poruchami vzťahovej väzby ako: náhle, neočakávané úmrtie alebo strata významnej osoby; hrubé zanedbávanie rodičovskej starostlivosti; fyzické, sexuálne alebo emocionálne zneužívanie; šokujúca skúsenosť; násilie v rodine a iné. (Kriegelová, 2008). Tabuľka 3 Konštruktívna a deštruktívna symbióza ako následok vzťahovej väzby z detstva Konštruktívna symbióza Zdravé duševné častice. Usporiadané a udržateľné vzťahy. Spolužitie s jasne vymedzenými hranicami. Nikto nepreberá za druhého viacej zodpovednosti ako je nutné. Najväčšou prioritou je zodpovednosť za seba samého. Dôvera v svoje vlastné pocity. Vyjadrovanie vlastných myšlienok. Robiť to, čo považujeme za správne. Žiadne nariadenia, príkazy či zákazy. Žiadne podriaďovanie ani nadraďovanie. Deštruktívna symbióza Vytváranie tabu v myslení i prejave. Zábrana v hovorení o traume. Podrobovanie ostatných ľudí vlastným kontrolným stratégiám. Mať na druhých nesplniteľné požiadavky. Vytváranie ilúzií o kvalite vzťahu. Vytrvalé plodenie neriešiteľných konfliktov. Boje s protikladmi bez možnosti poľavenia. Vnútorný popud škodiť sebe i ostatným. Neznášanie a neprijímanie kritiky. Nepočúvanie argumentov ani kritiky, alebo prechod do protiútoku. Zdroj: Ruppert, 2011, s. 87 Ohrozujúce pre dieťa sú patogénne vzorce v akejkoľvek podobe zo strany opatrujúcej osoby. Vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby však býva sťažené až nemožné, ak sa dieťa stretáva s určitými patogénnymi vzorcami správania zo strany opatrujúcej osoby. To má potom následky pre

41 psychodynamické prežívanie jedinca, ako aj pre jeho interpersonálne správanie, ktoré môže viesť k ďalším frustráciám a konfliktom. (Hašto, 2005). Tabuľka 4 Patologické vzorce rodinnej výchovy Rodičovský výchovný štýl Odpovedajúce správanie sa rodičov Odpovedajúce správanie sa dieťaťa Autoritárny Permisívny Autoritatívny Prísne požiadavky, trestanie dieťaťa Neveľké požiadavky, nedôslednosť Prísnosť, jasné objasnené obmedzenia Nedostatok sociability, hostilita, uzavieranie sa Náladovosť, nezrelosť, závislosť Nezávislosť, dobré návyky sociálneho správania sa Zdroj: Nákonečný, 2011, s. 670 Dôsledkom neistej, patologickej vzťahovej väzby je deprivačné poškodenie v dôsledku deprivácie materskej interakcie. Ide o individuálne podnetové odcudzenie, ku ktorému dospelo dieťa v deprivačnej situácii. Ide o psychický stav prejavujúci sa určitým správaním. (Langmeier, Matějček, 2011). U detí, ktoré zažili nepriazeň osudu, predovšetkým dlhotrvajúcu a závažnú, možno očakávať negatívne dôsledky. Pretože je v rámci vývinu jedinca adaptácia včlenená do mnohých systémov vzájomných interakcií vrátane rodinných, školských a susedských, životaschopnosť (reziliencia) jedinca významne súvisí s procesmi prebiehajúcimi mimo dieťaťa vrátane interpersonálnych vzťahov. (Peters, Leadbeater, McMahon, 2005). Závisí aj od prostredia a primárnych osôb, do akej miery bude poškodená psychika dieťaťa pri výskyte porúch. Vplyvy prostredia pôsobia vo vzťahu ako spúšťacie, zhoršujúce či udržujúce faktory. Od nich závisí, do akej miery sa porucha rozvinie a ako sa bude ďalej vyvíjať. (Vágnerová, 2008). Zvláštnou formou vzťahovej väzby je úzkostné pripútanie sa pri pocitoch osamelosti. (Nákonečný, 2011). Nežiaducimi následkami vzťahovej väzby sú úzkosť a nedôvera, ktoré môžu vyvolať ďalšie multiplikačné následky, ktoré sú bližšie znázornené v nasledujúcej schéme. Obrázok 7 Deprivácia vzťahovej väzby a jej multiplikačné následky Zdroj: Der Brockhous in Nákonečný, 2011, s

42 Brisch (2011) uvádza ako poruchy vzťahovej väzby: absenciu väzobného správania; nediferencované, prehnané, tlmené väzobné správanie a agresívne väzobné správanie; väzobné správanie s obrátením rolí; poruchu vzťahovej väzby so závislým správaním. Ďalšie typy porúch vzťahovej väzby sú nasledujúce: poruchy sociálneho správania pri chýbajúcich sociálnych vzťahoch, poruchy so separačnou úzkosťou detského veku, ako aj poruchy so sociálnou úzkostlivosťou. Porucha vzťahovej väzby priamo vplýva na jedinca a jej miera je závislá od patogénnych vplyvov prostredia, v ktorom žije. Základom poruchy je fragmentácia až rozbitie vnútorného pracovného modelu vzťahovej väzby, teda súboru internalizovaných reprezentácií vzťahu, správania vzťahovej osoby, seba v interakcii, očakávaní, predvídateľných reakcií náprotivku, ako aj postojov k druhému a k sebe. (Hašto, 2005). 4 VZŤAHOVÁ VÄZBA A METODOLÓGIA Základy metodologického prístupu položil Bowlby (1951) Maternal Care and Mental Health, ktorý pre svetovú zdravotnícku organizáciu (WHO) vyslovil hypotézu, že deti v rannom detstve prežívajú vrelý vzťah s matkou (opatrujúcou osobou), ktorý im prináša uspokojenie. Upozornil na nedostatok tejto skúsenosti, ktorá môže mať vážne dôsledky predovšetkým na psychosociálnu dimenziu osobnosti počas celého života. Neskôr hypotézu rozšíril o teóriu motivácie a kontroly správania, ktorá úzko súvisí s kvalitou vzťahovej väzby. (Slaměník, 2011). Hašto (2006) taktiež poukazuje prostredníctvom svojich výskumov na psychosociálne dôsledky dysfunkcií v rodine. Výskum psychosociálnych rizikových a protektívnych faktorov poukazuje na význam interpersonálnych vzťahov. (Hašto, 2006). Brisch (2011) približuje problematiku predčasne narodených detí. Jeho výskumy uvádzajú, že z detí vo veku 14 mesiacov, ktoré sa predčasne narodili, vykazujú 60,3 % bezpečnú vzťahovú väzbu, 23,5 % neistú (vyhýbavú), 2,9 % neistú (ambivalentnú) a 10,3 % dezorganizovanú vzťahovú väzbu k svojej matke, pričom 2,9 % predčasne narodených detí sa nedajú priradiť k žiadnemu vzorcu vzťahovej väzby. Brisch ďalej skúmal predčasne narodené deti vo veku šiestich rokov a zistil, že 39,1 % bolo pripútaných istou väzbou, 47,8 % neistou - vyhýbavou, ako aj 13 % dezorganizovanou vzťahovou väzbou. Priamy nástroj metodologického prístupu v oblasti vzťahovej väzby a rodičovského správania je podľa Bowlbyho (1951) primárna socializácia a rodinná výchova, ktorej obsah a povaha tvoria základ osobnosti. V podstate je to miera citového nasýtenia či nenasýtenia (citová saturácia či citová deprivácia), respektíve vytváranie citových väzieb. Tieto poznatky sú preukázané empiricky. (In Nákonečný, 2009). Grawe uvádza poznatok, že pri všetkých typoch vzťahovej väzby (okrem bezpečnej) nie je optimálne napĺňaná potreba blízkeho vzťahu. Neisté vzťahové väzby (vyhýbavá, ambivalentná, dezorganizovaná) vznikajú pod vplyvom zraňovania tejto potreby. Uvádza, že kým v normálnej populácii je 59 % jedincov so vzorcom bezpečnej vzťahovej väzby (vnútorné pracovné modely, ktorými sa riadi naše interpersonálne správanie), tak v zmiešanej klinickej populácii je to len približne 12 %. Takže 88 % klinickej populácie má neistú vzťahovú väzbu. Scheidt, Hoffmann, Waller, Buchheim, Agrawai, Chromý, Honzák potvrdili, že bezpečná vzťahová väzba je protektívny faktor ovplyvňujúci psychosociálny vývin (In Hašto, 2006)

43 Stabilitu väzobného konštruktu dokazujú aj opakovane zrealizované výskumy u 12-mesačných detí a následné skúmanie, keď mali 6 rokov. V 80 % sa objavovala zhoda medzi klasifikáciou vzťahovej väzby. (Wartner et al. In Brisch, 2011). Procedurálne rozdelenie rôznych vzorcov vzťahovej väzby má tu podobu, že asi z 40-60% boli deti v rôznych dlhodobých výskumoch klasifikované ako isto pripútané, asi z 30-40% ako neisto pripútané a vyhýbavé a asi z 10-20% ako neisto pripútané a ambivalentné. (Grossman et al. In Brisch, 2011). Main, Hesse pri skúmaní detí z klinických rizikových skupín pozorovali znaky dezorganizovanej vzťahovej väzby. Pozorovania dokázali, že rodičia týchto detí sami vo vzťahu s dieťaťom vnášali nespracované traumatické skúsenosti ako zážitky zo straty a odlúčenia, týrania, či zneužívania. Spangler, Grossmann zistili u neisto pripútaných detí vysoké hodnoty stresu. (In Brisch, 2011). Longitudinálne výskumy, ktoré skúmali súvislosti stability klasifikácie vzťahovej väzby až do mladistvého veku potvrdili, že mladiství jedinci s istou reprezentáciou vzťahovej väzby mali taktiež nápadne častejšie matky s rovnakou reprezentáciou vzťahovej väzby. Rovnaké súvislosti sa ukazovali aj pri neistej reprezentácii vzťahovej väzby u mladistvých. (Zimmermann et al. In Brisch, 2011). Berkeley na kalifornskej univerzite (1979) vykonal projekt vypracovaný Mainovou (žiačka Ainsworthovej). Do tejto štúdie bolo vzatých 61 detí z vyššej a strednej sociálnej vrstvy. Výskum a jeho prvé testovanie začalo, keď mali deti okolo 12 mesiacov a zachytávalo kvalitu vzťahovej väzby dieťaťa k matke a otcovi, v 18 mesiacoch sa opakovalo. Sledovanie trvalo až do 19. roku veku týchto sledovaných detí. Deti už ako 6-ročné boli taktiež testované Mainovej špeciálnym testom, ktorý zachytával myslenie, cítenie a správanie v súvislosti so vzťahovou väzbou. (Caplain, Main In Hašto, 2005). Mnohí autori poukazujú na dôsledky odlúčenia od vzťahovej osoby v období ranného detstva, ktorého príčinou je náhradná ústavná výchova. Viac než tri roky trvajúce pozorovania mníchovského detského centra s adoptovanými deťmi potvrdzujú, že rozhodujúca doba, ktorá podmieňuje zdravý sociálny vývin, je v prvých rokoch života. Pokiaľ v tomto období vznikla nedostatočná interakcia medzi dieťaťom a výlučne jednou osobou, alebo nebola vytvorená vôbec, boli poruchy v hre a v sociálnom chovaní len ťažko nahraditeľné. Adoptívne deti z ústavu v súvislosti s uvedenými typickými poruchami vývinu nevykazujú v liečbe žiadne problémy vzhľadom k ich integrácii v adoptívnej rodine, pokiaľ adopcia prebehla v prvom roku života. Oproti tomu sa poruchy u detí, ktoré odišli z ústavu už ako trojročné alebo aj staršie, napriek intenzívnej terapii upravili len málo. (Hellbrügge et al., 2010). Bowlby (2010) poukazuje na determinanty vývinu typov vzťahovej väzby, ktoré sú dedičnosť a prostredie. Vo vývoji väzobného správania, tak ako vo vývoji každého biologického znaku, sa úlohy dedičnosti a prostredia neustále vzájomne ovplyvňujú. Goldberg (2010) v prehľade deviatich štúdií zistil, že 77 % z dospelých klasifikovaných autonómnou/slobodnou ( Autonomous ) vzťahovou väzbou malo deti s istým, respektíve bezpečným ( Secure ) typom vzťahovej väzby, 57 % dospelých so znehodnocujúcim / dištancovaným ( Dismissing ) typom vzťahovej väzby malo deti pripútané neistou / vyhýbavou ( Avoidant ) vzťahovou väzbou, 21 % dospelých, ktorí mali zapletenú / zaujatú ( Preoccupied ) vzťahovú väzbu malo deti s neistým / ambivalentným ("Resistant") typom pripútania a 52% dospelých s nespracovaným / traumatizovaným typom vzťahovej väzby

44 ( Unresolved ) malo deti s dezorganizovanou / dezorientovanou ( Disorganized ) vzťahovou väzbou. Muris (2000) skúmal súvislosti rodičovskej výchovy, vzťahovej väzby a úzkosti u detí. Dospel k záverom, že rodičovské správanie, najmä odmietanie a hyperprotektivita, sú spojené s obavami a strachom v adolescencii. Deti, ktoré svojich rodičov vnímali ako viac úzkostných alebo odmietavých, boli radené do úrovne viac obávajúcich sa. Tento záver potvrdil teóriu, že faktory rodinného prostredia, ako je rodičovské chovanie a štýl výchovy, prispievajú k závažnosti príznakov úzkosti u detí. Bolo skúmaných 159 detí, pričom 130 detí (81,8 %) bolo v úrovni bezpečne pripútaných k rodičom, 8 detí (5 %) neisto vyhýbavých a 21 detí (13,2%) ako neisto ambivalentných. Test preukázal aj, že dievčatá sú častejšie neistovyhýbavé až ambivalentné vo vzťahu k rodičom ako chlapci. Gillernová (2004) skúmala spôsob výchovy u chlapcov a dievčat podľa modelu deviatich polí foriem spôsoby výchovy v rodine. Výsledky sú nasledovné: záporným emočným vzťahom disponovalo 55,5 % chlapcov a 51,9 % dievčat zo súboru respondentov; kladným emočným vzťahom disponovalo 44,5 % chlapcov, 48,1 % dievčat; silných, stredným riadením 12,9 % chlapcov a 17,8 % dievčat; rozporným riadením 44,2 % chlapcov a 34,7 % dievčat; slabým riadením 42,9 % chlapcov a 47,5 % dievčat. Výsledky dokazujú, že dievčatá reflektujú v spôsobe výchovy v rodine častejšie než chlapci priaznivejší emočný vzťah smerujúci k extrémne kladnej podobe (extrémne kladný vzťah - štatisticky vysoko signifikantné rozdiely). (In Heller, Prochádzková, Sobotková, 2004). Langmeier, Matějček (2011) zosumarizovali nasledovné štúdie, ktoré boli popisovali symptomatiku reakcií na stratu a odlúčenie : rozsiahla štúdia 5386 detí potvrdila štatisticky významný rozdiel vo výskyte emocionálnych problémov a zlozvykov u detí, ktoré boli odlúčené v predškolskom veku (Douglas, Blomfieldová, 1958); nájdené súvislosti medzi odlúčením od rodičov v rannom veku a adaptáciou v sociálnom prostredí problematické začleňovanie do sociálnych skupín (Sklarew, 1959); v anamnézach psychiatrických pacientov sa nápadne vyskytovalo úmrtie matky v predškolskom veku (Barry, 1949); preukázaný vzťah medzi stratou matky pred piatym rokom života a výskytom psychoneurotických a psychosomatických ochorení (Lindemanne, 1960); podobné závery boli preukázané aj v prípade depresívnych pacientov (Brown, 1961); rozsiahla štúdia 1100 pacientov psychiatrickej liečebne a 1432 kontrolných osôb zistila súvislosti medzi úmrtím rodičov a iných deprivačných činiteľov u skupiny pacientov bola zaznamenaná rodičovská deprivácia častejšie ako u kontrolných osôb (Alkon, 1970); zistený vzťah medzi výskytom alkoholizmu a rozvodom rodičov, ako aj úmrtím matky a depresívnymi poruchami (Alkon, 1970); u 82 detí, ktoré utrpeli stratu rodiča úmrtím, zistili vysoký výskyt intelekovaných a citových nápadností, ako aj výskyt poruchy adaptácie trvalejšieho charakteru (Arthutová, Kemmerová, 1964)

45 Obrázok 8 Diagnostické a metodologické nástroje na meranie vzťahovej väzby Zdroj: autorky článku ZÁVER V príspevku sme poskytli ucelený náhľad na teóriu vzťahovej väzby a popísali sme jej klasifikácie. Analyzovali sme poruchy vzťahovej väzby a patogénne rodičovské väzby. Nachádzali sme súvislosti medzi konštruktívnou a deštruktívnou vzťahovou väzbou. Dôraz bol kladený na metodologické hľadisko problematiky vzťahovej väzby v rodinnom systéme. Načrtli sme metodologické modely a výskumné metódy vzťahovej väzby. Poskytli sme konceptualizáciu zrealizovaných výskumných zistení a ich symptomatiku. Literatúra [1] ADAMOVOVÁ, L. HALAMA, P Vzťahová väzba a religiozita. Bratislava : Slovak Academic Press, s. ISBN [2] AINSWORTH, M. D. S. et a Patterns of Attachment: A Psychological Study of the Strange Situation. Hillsdale : Erlbaum, s. ISBN [3] BOWLBY, J Vazba. Teorie kvality raných vztahů mezi matkou a dítětem. Praha : Portál. 360 s. ISBN [4] BRENNAN, K. A. - CLARK, C. L. - SHAVER, P. R Selfreport measurement of adult attachment: An integrative overview. In SIMPSON, J. A. RHOLES, W. S. (Eds.) Attachment theory and close relationships New York : Guilford, p

46 [5] BRISCH, K. H Bezpečná výchova. Budování jisté vztahové vazby mezi rodiči a dětmi. Praha : Portál, s. ISBN [6] BRISCH, K. H Poruchy vztahové vazby. Od teorie k terapii. Praha : Portál, s. ISBN [7] DAVIES, D Child development a practitioner s guide. 3. vyd. New york : The Guilford Press, s. ISBN [8] GILLERNOVÁ, I Způsob výchovy v současné české rodině z pohledu dospívajících chlapců a dívek. In HELLER, D. - PROCHÁZKOVÁ, J. - SOBOTKOVÁ, I. (eds.) Svět žen a svět mužů : polarita a vzájemné obohacování : sborník příspěvků z konference Psychologické dny. [CD-ROM]. Olomouc: Univerzita Palackého, ISBN [9] GOLDBERG, S Attachment Part Four: Caregiver and child influences on attachment. [online]. Diane Benoit, Psych (supervised practice), [citované ]. Four-Parent-and-child-influences-on-attachment.aspx. [10] HAŠTO, J Vzťahová väzba, pripútavacie správanie a psychiatria psychoterapia. Psychiatrie, Ročník X., č. 1, s [11] HAŠTO, J Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín : Vydavateľstvo F, s. ISBN X. [12] HAZAN, C. SHAVER, P. R Romantic Love Conceptualized as an Attachment Process. Journal of Personality and Social Psychology, 1987, Vol. 52, No. 3, p [13] HELLBRÜGGE, T. et al Prvých 365 dní v živote dieťaťa. Psychomotorický vývoj kojenca. Praha : Grada, Publishing, s. ISBN [14] KRIEGELOVÁ, M Zámerné sebapoškodzovanie v detstve a adolescencii. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [15] LANGMEIER, J. MATĚJČEK, Z Psychická deprivace v dětství. 4. Vyd. Praha : Karolinum, s. ISBN [16] LEČBYCH, M. - POSPÍŠILÍKOVÁ, K Česká verze škály experiences in close relationships (ECR): Pilotní studie posouzení vztahové vazby v dospělosti. In Psychologie, roč. 6, č. 3. s [17] MAIN, M Metacognitive knowledge, metacognitive monitoring, and singular (coherent) vs. multiple (incoherent) model of attachment: Findings and directions for future research. In PARKES, C. M. - STEVENSON-HINDE, J. MARRIS, P. (eds.). Attachment across the life cycle. New York : Routledge, 1991, 307 s. ISBN p [18] MATOUŠEK, O. et al Encyklopedie sociální práce. Praha : Portál, s. ISBN [19] MURIS, P et. al Behaviour Research and Therapy. Department of Psychology, Maastriche University, Number 38/2000, s < [20] NÁKONEČNÝ, M Psychologie. Praha : Triton, s. ISBN [21] NAKONEČNÝ, M Sociální psychologie. 2. vyd. Praha : Academia, s. ISBN [22] PETERS, R. D. LEADBEATER B. MCMAHON R. J Resilience in Children, Famielies, and communities. Linking context to Practice and policy. New York : Kluwer Academic - Plenum Publishers, s. ISBN [23] RUPPERT, F Symbióza a autonomie. Traumata z narušeného systému rodinných vazeb. Praha : Portál, s. ISBN

47 [24] SLAMĚNÍK, I Emoce a interpersonální vztahy. Praha : Grada s. ISBN [25] VÁGNEROVÁ, M., Psychopatologie pro pomáhající profese. 4. Vyd. Praha : Portál, s. ISBN Mgr. Michaela Fedorová doc. PhDr. Mária Hardy, PhD. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava Inštitút sv. Jána Bosca - Katedra sociálnej práce Rajecká Žilina fedorova.michaela@gmail.com; hardy@vssvalzbety.sk

48

49 III RIEŠENIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ, KRÍZOVÁ INTERVENCIA A SOCIÁLNA OPORA Solution of stressful situations, crisis intervention and social support SOŇA ŠROBÁROVÁ Abstrakt Sociálna opora a sociálna istota sú základnými faktormi napĺňania podstaty krízovej intervencie. Príspevok prináša pohľad sociálnej práce a krízovej intervencie na sociálnu oporu a jej význam pri riešení náročných životných situácií v legislatívnom zastrešení. Opisuje náročné životné situácie, príčiny ich vzniku ako aj možnosti ich riešenia. Dôraz je pritom kladený najmä na sociálnu oporu, ktorú je možné chápať ako jeden z najdôležitejších pozitívnych faktorov modifikujúci vplyv náročných životných situácií na prežívanie jedinca. Kľúčové slová Krízová intervencia, sociálna opora, sociálna pomoc, náročné životné situácie Summary Social support and social security are essential factors in meeting the substance of crisis intervention. Here view of social work and crisis intervention for social support and its importance in dealing with difficult life situations legislative enclosure. Describe a difficult life situations, its cause and the possibilities for their solution. Emphasis is put particularly on social support, which is understood as one of the most important positive factors modifying the impact of difficult life situations the survival of the individual. Keywords Crisis intervention, social support, social assistance, difficult life situations ÚVOD Existencia každého jednotlivca vplyvom socializácie vytvára podmienky pre formovanie jedinečnosti svojho bytia a vytvára potreby zakomponované v ľudskom prežívaní a správaní, či už môžeme hovoriť o potrebe integrácie, potrebe sociálnej aktivity, potrebe sebarealizácie a utvára sebaurčenie jedinca. Pocit istoty a bezpečia ako základné ľudské potreby vždy súviseli s prežívaním, prežitím a s pudom sebazáchovy, a teda aj so snahou akýmkoľvek spôsobom sa vyhnúť sa situáciám prinášajúcim ohrozenie. Tieto potreby v prípade neuspokojenia manifestujú s rôznymi pocitmi, najčastejšie

50 možno hovoriť o zmene kognitívnych funkcií 1, s prejavmi úzkosti, strachu, bezmocnosti a inými špecifickými prejavmi vlastnými jedinečnosti osoby, ktorá ohrozenie prežíva. Samotný význam potreby sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie sa javí fundamentálne významný hlavne v náročných situáciách či etapách života jedinca. Vtedy možno hovoriť o sociálnej opore ako o zdroji, z ktorého možno ťažiť v prípade potreby. Avšak kvalita a množstvo ľudských vzťahov nevypovedá vždy o tom, že okolie a teda sociálna sieť mu dokáže aj poskytnúť maximálnu možnú mieru sociálnej opory. Sociálna opora je považovaná za dôležitý faktor, ktorý má priaznivý účinok na pohodu človeka a na kvalitu jeho života. Každému človeku prináša život ťažkosti, sklamania a komplikácie, každý z nás musí prekonávať rôzne prekážky a dostáva sa do situácií, v ktorých sa cíti bezbranný. Často sa stretávame s tým, že sa nám z hodiny na hodinu zmení život. Strata zdravia, či už prechodná alebo trvalá, strata zamestnania, strata partnera alebo rozvod, strata možnosti bývania, nedostatok finančných prostriedkov, autohavária a dlhodobé liečenie. Samozrejme, často by sme sa takýmto situáciám najradšej vyhli, ale väčšinou im musíme čeliť tvárou v tvár a hľadať primerané spôsoby ich riešenia. Náročné životné situácie zasahujú do života človeka odjakživa, a napriek rastu životnej úrovne tak sa stali prirodzenou súčasťou jeho bytia, ktoré formuje ľudskú osobnosť. V posledných desaťročiach sa záujem odborníkov z viacerých vedných disciplín obrátil na zvládanie problémov a záťažových situácií. Človek sa na svojej životnej ceste nepretržite stretáva so situáciami, ktoré svojimi požiadavkami preverujú jeho prispôsobivosť, kladú nároky na jeho psychickú i fyzickú zdatnosť. Podľa Bratskej (2001) činnosť každého z nás nie je len pasívnym prispôsobovaním sa vonkajšiemu prostrediu, ale predstavuje rozporný proces, v ktorom sme nútení aktívne riešiť neprimerané úlohy, problémové, frustrujúce, konfliktové, stresové situácie, teda náročné životné situácie. 1 PRÍČINY VZNIKU ZÁŤAŽOVEJ SITUÁCIE Žiaková (2005, s. 84) pokladá záťažovú situáciu za situáciu každodenného života vyžadujúcu rozvinutie nezvyčajnej či zvýšenej aktivity alebo prispôsobenia sa, v ktorej človek nevystačí s predchádzajúcimi schémami myslenia a konania, ale musí pretvárať staré zvyklosti. V teórii sociálnej práce sa stretávame s pojmom nepriaznivá sociálna situácia, ktorá môže podľa Tokárovej (2003, s. 37): vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne sociálneho problému a ktorá vyžaduje intervenciu. Sociálne negatívne situácie vznikajú vtedy, keď: zlyhá jednotlivec, jednotlivec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani s pomocou rodiny, zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách, a to hospodárskych, štátotvorných, mierotvorných, v úlohe obhajcu ľudských práv, vplyvom živelných a ekologických katastrof, pri nebezpečných epidémiách a podobne. 1 U dospelých z troch zložiek postoja (kognitívna, emocionálna, behaviorálna), ktoré vstupujú do sústavy a stávajú sa od seba závislými, dominuje kognitívna sféra, pričom zmena v kognitívnej oblasti vedie k zmenám v emóciách vzhľadom na tendenciu konať. (Špániková, Štefáková, 2013, s. 371)

51 Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách vymedzuje nepriaznivú sociálnu situáciu ako ohrozenie fyzickej osoby sociálnym vylúčením alebo obmedzenie jej schopnosti sa spoločensky začleniť a samostatne riešiť svoje problémy: z dôvodu, že nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb, pre svoje životné návyky alebo pre spôsob života, pre ťažké zdravotné postihnutie alebo nepriaznivý zdravotný stav, z dôvodu, že dovŕšila vek potrebný na nárok na starobný dôchodok, pre výkon opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pre ohrozenie správaním iných fyzických osôb, z dôvodu, že sa stala obeťou obchodovania s ľuďmi. (Zákon č. 448/2008 Z.z.). Príčinami vzniku náročných životných udalostí však nemusia byť len udalosti, ktoré vnímame ako negatívne, ale tiež udalosti, ktoré sú všeobecne pokladané za pozitívne a prinášajú do života prijateľnejšie role a môžu znamenať aj zmenu sociálneho statusu. Determinanty priebehu náročných životných situácii Je dôležité si uvedomiť, že na sociálne a životné udalosti a na ťažkosti vyplývajúce z nich reagujeme každý po svojom. Podľa Bratskej (2001, s. 31) to, ako sa dokážeme so vzniknutou záťažou vyrovnať, ako budeme riešiť záťažové situácie, v ktorých sa ocitneme, nezávisí ani tak od skutočných požiadaviek a objektívneho zmerateľného tlaku, ktorým na nás pôsobia, ale predovšetkým od toho, aký tlak subjektívne pociťujeme, aký citový vzťah k nim máme a aký význam im pripisujeme. Podobne to hodnotí aj Špatenková, podľa nej je totiž emocionálna reakcia postihnutého jedinca závislá na význame, ktorý jedinec danej situácii alebo udalosti pripisuje. (Špatenková 2004, s. 21). To, čo môže byť pre jedného problém, pre druhého problémom byť nemusí. Aj napriek tomu, že prežívanie náročných životných situácií je vysoko individuálne, môžeme identifikovať určité spoločné determinanty, ktoré ovplyvňujú reakciu jednotlivca na náročnú životnú situáciu. Špatenková (2004) popisuje tieto determinanty: vek, pohlavie, životná situácia ako súbor faktorov zahrňujúci: materiálnu, pracovnú, rodinnú situáciu a podobne, zdravotný stav, psychický aj fyzický stav jednotlivca, osobnostné faktory: charakter, temperament, emočná stabilita, a podobne, schopnosť zvládať náročné životné situácie, skôr nevyriešené krízy, spolupôsobiace krízy, nádej, náboženské presvedčenie a sociálna opora 2 SOCIÁLNA OPORA Pôvod jeho skúmania siaha do polovice 70-tych rokov a začiatkov 80-tych rokov minulého storočia, v odbornej literatúre teda figuruje len okolo 30 rokov. O jeho zavedenie sa zaslúžili traja bádatelia: Caplan, Cassel a Cobb (Mareš, 2001). V posledných rokoch je sociálna opora predmetom rôznych výskumov a stáva sa čoraz obsažnejším pojmom, zahŕňajúcim rôzne aspekty. Najskôr sa v našej literatúre používal ekvivalentný pojem a to pojem sociálna podpora, postupne sa však od neho upúšťa, pretože by mohol byť zamenený so súčasným pojmom vystihujúcim systém peňažných dávok sociálnej podpory

52 Hoci sa obsah tohto pojmu javí ako intuitívne známy, v teórii sociálnej opory môžeme nájsť viaceré všeobecné prístupy, ktoré ju skúmajú v samostatných líniách, rôzne teoretické východiská i jednotlivé modely a podoby sociálnej opory. (Mareš, 2004). Nejednotnosť v definíciách a rozdiely v chápaní fenoménu sociálnej opory sa môže zdať chaotická, vyplýva však z toho, že sociálna opora je mnohostranný koncept. Z tohto dôvodu mnohí autori zaoberajúci sa sociálnou oporou stanovili viaceré dimenzie, v ktorých je potrebné sociálnu oporu definovať. V širšom zmysle slova môžeme sociálnu oporu definovať ako pomoc, ktorá je poskytovaná druhými ľuďmi človeku, ktorý sa nachádza v záťažovej situácii. Všeobecne ide o činnosť, ktorá človeku v tiesni jeho záťažovú situáciu určitým spôsobom uľahčuje. (Křivohlavý, 2001, s. 94). Podobne Mareš (2001) hovorí o sociálnej opore ako o činnosti obvykle poskytovanej ochotne a s dobrými úmyslami osobou, s ktorou je príjemca v osobných vzťahoch, a ktorá vyústi v pozitívnu odozvu u príjemcu sociálnej opory a prináša zlepšenie. Kebza (2005, s. 151) definuje sociálnu oporu ako sociálny fond, z ktorého je možné čerpať v prípade potreby, systém sociálnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa človeku dostáva pomoci pri snahe dosiahnuť cieľ. Zdroje sociálnej opory sú súčasťou systému sociálnych vzťahov jednotlivca. Teórie sociálnej opory Sociálna opora je jav vysoko komplexný a uchopiteľný v rôznych dimenziách kopírujúcich sféry a roviny sociálneho života, v ktorých jedinec existuje. Tieto dimenzie tvoria základ teórií a modelov sociálnej opory. Křivohlavý (2001) uvádza tieto teórie sociálnej opory: teória opornej siete a jej vplyv na zdravie členov tejto siete, teória pripútania attachmentu, teória sociálnej opory ako zdravie podporujúceho faktora, teória sociálnej opory ako nárazníka v boji so stresom, teória podporných sociálnych vzťahov. Sociálnu oporu môžeme členiť podľa rôznych hľadísk, napríklad podľa toho, akým spôsobom napĺňa potreby jednotlivca, aká je účinná a kvalitná, ako ju vníma príjemca a podobne. Najčastejšie sa používa členenie sociálnej opory podľa Housa (Špatenková, 2004, s. 38): Emocionálna sociálna opora súvisí s vnímaním blízkosti, lásky a spolupatričnosti. Vzhľadom k určitej intimite týchto pocitov najčastejšie túto oporu poskytujú osoby dôverne známe či blízke. Ďalším obsahom emocionálnej opory je načúvanie, vyjadrenie záujmu a dôvery či dodanie nádeje. O emocionálnej opore môžeme hovoriť, že je to opora uisťujúca o rešpekte, úcte, dôležitosti, cene. Posilňuje sebadôveru jednotlivca, zvyšuje jeho sebahodnotenie, redukuje jeho úzkosť, strach, depresiu, motivuje ho k zvládaniu záťažových situácií. Ľudia v kríze obvykle najviac očakávajú práve emocionálnu oporu. Praktická sociálna opora je konkrétna a vecná pomoc (napríklad: finančná výpomoc, materiálne zabezpečenie, praktická pomoc a podobne). Pomáha jednotlivcovi riešiť praktické problémy, rozširuje časový priestor pre iné aktivity a pre relaxáciu. Posilňuje snahy jednotlivca zvládať záťaž

53 Informačná sociálna opora je spojená s poskytnutím rady, doporučenia, zhodnotenia situácie či postupu k úspešnému zvládnutiu situácie. Poskytuje jednotlivcovi užitočné informácie o dostupnosti či existencii ďalších zdrojov pomoci ako aj konkrétnu pomoc pri získavaní konkrétnych služieb, čo môže viesť k efektívnejšiemu zvládaniu úloh. Hodnotiaca sociálna opora je vyjadrovaná nielen slovným ocenením, ale i postojom a spôsobom správania sa k človeku, ktorý cíti úctu a rešpekt. Znižuje u jednotlivca pocit, že je mimo normu, dáva mu zažiť pocit, že to čo prežíva, ľudia okolo akceptujú, umožňuje porovnanie, ktoré pre jednotlivca dopadá priaznivo. Hodnotiaca opora navodzuje u jednotlivca kladné emócie, čo mu umožňuje na chvíľu sa odpútať od záťaže, odvádza jeho myšlienky od neustáleho zaoberania sa problémami. Aktívne počúvanie vyjadruje možnosť vyrozprávať sa chápajúcemu jedincovi bez potreby dostať konkrétnu radu alebo posudzovanie správania. Každý máme občas potrebu zdieľať naše pocity, či už radostné alebo naopak bolestné či frustrujúce. Vtedy vyhľadáme človeka, ktorý nás vypočuje, prejaví voči našim pocitom empatiu a porozumenie. 3 NEGATÍVNA SOCIÁLNA OPORA Křivohlavý (2001) uvádza, že za určitých podmienok poskytovania sociálnej opory človeku môže ísť o zásah, ktorý má skôr negatívne než pozitívne následky. Príkladom môže byť pomoc, ktorá adresátovi berie možnosť osobného vyrovnávania sa so stresovou situáciou. V dôsledku nadmiery sociálnej opory napríklad u starších ľudí, ktorým je starostlivosť poskytovaná natoľko, že nemusia už nič urobiť sami, sa vyradzuje napríklad zvládanie samoobslužnosti, čo má potom ďalšie negatívne dôsledky v sebaobraze a sebahodnotení daného človeka. Nadmerná sociálna opora môže navodzovať pocity bezmocnosti či viesť k nadmernej závislosti na poskytovateľovi sociálnej opory. Pod negatívnu sociálnu oporu Křivohlavý (2001) zaraďuje aj nevhodnú formu pomoci, teda pomoc iného druhu, ako je v danej situácii potrebná. Negatívne vnímaná sociálna opora je diskutovaná vo výskumných i teoretických prácach viacerých autorov (Kebza, Šolcová, 2003), nie je však stále dostatočne jasná a jednoznačná vzhľadom na zložitosť fenoménu. Ak sa chceme zaoberať negatívnou sociálnou oporou, nemôžeme hovoriť len o jedinom spôsobe, kedy človek pociťuje oporu negatívne, ale naopak, možností príčin pociťovania negativity z poskytnutej opory môže byť viac. Ich spoločným znakom je fakt, že táto opora prijímateľovi danú situáciu neuľahčuje, teda ju môžeme označiť za nepomáhajúcu. Kebza a Šolcová (1999) uvádzajú, že negatívne reakcie u prijímateľa môžu nastať vtedy, ak poskytovaná pomoc: je v rozpore s jeho predstavou o vlastnej autonómii, ohrozuje jeho sebaúctu, je v rozpore so širokým chápaním toho, ako sa má zachovať správny muž či žena, znamená riziko sebazneváženia, diskreditácie, navodzuje pocity bezmocnosti, nezodpovedá potrebám jednotlivca. Mareš (2004) vo svojej práci menuje nasledujúce typy negatívnej sociálnej opory:

54 absencia sociálnej opory, zlyhávajúca sociálna opora, obťažujúca sociálna opora, nepomáhajúca, neužitočná opora, malá, chabá sociálna opora. 4 RIEŠENIE NÁROČNÝCH ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÍ A VÝZNAM SOCIÁLNEJ OPORY Z pozície človeka, ktorý sa ocitol v náročnej životnej situácii, je rozhodujúcim faktom najmä jej riešenie. Otázka riešenia náročných životných situácii je v súčasnosti široko diskutovaná odbornou verejnosťou, pravdepodobne preto, že odpoveď na ňu môže byť užitočná laickej verejnosti. Odborník po objasnení tejto otázky môže pomôcť klientom pri nácviku zručností potrebných pre riešenie a zvládanie záťažových situácií, čo vedie ku skvalitneniu poradenskej ale i krízovej intervencie. V súvislosti s riešením náročných životných udalostí môžeme hovoriť o dvoch stupňoch, v ktorých je možné pomoc realizovať, a to vo forme neformálnej a formálnej pomoci. Kimpl (1998) považuje za neformálnu pomoc predovšetkým svojpomoc a vzájomnú pomoc. Svojpomoc a vzájomná pomoc predstavujú cenné, tradičné a zároveň najbežnejšie spôsoby zvládania náročných situácií. (Klimpl, 1998, s. 35). Frankovský (2001) špecifikoval tri podstatné stratégie správania sa jednotlivca v náročnej životnej situácii: orientácia na samostatné riešenie copingové stratégie, únikové tendencie obranné mechanizmy a hľadanie sociálnej opory. Vyrovnávacie (copingové) stratégie sú spôsoby, ako postupujeme, keď zvládame záťaž. Vo všeobecnosti sa zvládanie, vyrovnávanie teda coping definuje ako súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua. (Bratská, 2001, s. 110). Zvládaním sa rozumie snaha ako intrapsychická, tak aj zameraná na určitú činnosť riadiť, tolerovať, redukovať a minimalizovať vnútorné aj vonkajšie požiadavky kladené na človeka a strety medzi týmito požiadavkami. Ide pritom o požiadavky mimoriadne vysoké, ktoré človeka do značnej miery namáhajú a zaťažujú, alebo prevyšujú zdroje, ktoré má daná osoba k dispozícii. (Křivohlavý, 1994). Voľba copingovej stratégie záleží na predchádzajúcich skúsenostiach jednotlivca a na subjektívnom hodnotení udalosti. Zvládať sa človek učí zvládaním, každá záťaž, ktorú prejde ho vybaví informáciou o tom, aká stratégia uspela a čo je možné použiť nabudúce. Únikové tendencie obranné mechanizmy Pri snahe zvládnuť krízu vlastnými silami môžu jednotlivci mobilizovať aj rôzne obranné mechanizmy, ktoré ich chránia pred fyzickou a psychickou bolesťou. Pre obranné mechanizmy je typická orientácia na zážitky a skresľovanie reality, na úrovni správania pozorujeme pasivitu, rigiditu a dezorientáciu a dezorganizáciu. (Bratská, 2001, s. 112). Podľa Křivohlavého (2002) sú obranné mechanizmy charakterizované ako často klamné, iluzórne, fantastické, realitu nerešpektujúce a niekedy až mätúce formy zvládania životných ťažkostí. V literatúre sa popisujú mnohé obranné mechanizmy, napríklad: útok, únik, bagatelizovanie, racionalizácia, únik do choroby, projekcia, popieranie a iné. Spoločným znakom obranných mechanizmov a stratégií zvládania krízových situácií je, že sa vzťahujú na

55 situácie, ktoré sa pre danú osobu zdajú neriešiteľné (Křivohlavý, 1994, s. 59). Za najvýznamnejší rozdiel môžeme považovať to, že obranné mechanizmy na rozdiel od copingových stratégií, ktoré realitu rešpektujú, skutočnosť skresľujú a popierajú pravý zdroj záťaže. Významným potenciálom pomoci ľuďom v náročnej životnej situácii je sociálne okolie a jeho opora. Človek žije v interakcii s inými ľuďmi a práve prostredníctvom vzťahov, s nimi získava pomoc a vlastnú hodnotu. Okrem najbližších osôb (členov rodiny) sú pre zvládanie náročných životných situácií dôležité aj ďalšie osoby z jeho okolia (priatelia, známi, susedia, spolupracovníci). Pokiaľ sa jednotlivcovi nedostáva sociálnej opory od prirodzených zdrojov, nastupujú pomáhajúci profesionáli, ktorí môžu pomôcť tým, že podporia prirodzené systémy sociálnej pomoci alebo ponúknu vlastnú pomoc. Napríklad úlohou sociálneho pracovníka je podrobne sa oboznámiť so sociálnou situáciou klienta i rodiny, hľadať s nimi ďalšie možnosti s ohľadom na ich fyzický či psychický stav, ponúknuť alternatívy možných riešení a ponúknuť im informácie, ktoré by viedli k prekonaniu ich nepriaznivej situácie. (Maslová, Štefáková, 2011). 5 KRÍZOVÁ INTERVENCIA AKO ODBORNÁ ČINNOSŤ V SOCÁLNEJ PRÁCI Pri definovaní sociálnej práce sa budeme opierať o Materiál expertnej skupiny PHARE, kde je sociálna práca definovaná ako špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a životného prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím schopnosti osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je službou klientom, ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc, podpora a sprevádzanie. (Levická, 2003, s. 15). Žiaková (2005) tvrdí, že pojmy pomoc, podpora a sprevádzanie vyjadrujú nedirektívne prístupy ku klientovi, pri ktorých klienta vnímame a pracujeme s ním ako s aktívnym subjektom participujúcim na riešení svojho problému. (Žiaková, 2005, s. 96). V záujme klienta je veľmi dôležité zabezpečenie kvalitnej starostlivosti a to prostredníctvom systému, v ktorom sú prepojené najrôznejšie subjekty inštitúcie, ktoré pomáhajú riešiť náročnú životnú situáciu klienta a ktoré sú k dispozícii v dostatočnej hustote a variabilite. (Vodáčková, 2002, s. 500). Dôležité miesto v tomto systéme má okrem štátneho aj mimovládny, teda druhý a tretí sektor poskytujúci služby krízovej intervencie aj postintervenčné metódy. Význam sociálnej opory ako významného protektívneho faktoru, ktorý zmierňuje dôsledky nepriaznivých životných udalostí, dokumentuje celý rad výskumných tvrdení. Základné modely účinku sociálnej opory Samotný vplyv sociálnej opory je zložitý konštrukt a môžeme ho chápať v rôznych ohľadoch. Křivohlavý (2001) uvádza dve možné chápania vplyvu sociálnej opory, a síce všeobecný vplyv a špecifický vplyv, ktorý rozlišuje sociálnu oporu ako prítomnosť priaznivých sociálnych vzťahov, oproti opore v stresových a distresových situáciách. S týmto tvrdením sa spájajú dva základné modely účinku sociálnej opory. (Šolcová, Kebza, 1999):

56 Nárazníkový model model zameraný na stres, podľa ktorého má sociálna opora priaznivý vplyv na zdravotný stav len alebo predovšetkým vtedy, ak je človek vystavený pôsobeniu stresu. Model priameho či hlavného účinku predpokladá, že sociálna opora má protektívny účinok na zdravotný stav nezávisle na tom, či ľudia sú alebo nie sú vystavení účinku stresu. Zatiaľ čo nárazníkový model posudzuje vzťah medzi stresorom a sociálnou oporou a predpokladá ľahší vznik choroby u osoby s vyššou úrovňou stresu a nižšou úrovňou sociálnej opory, model priameho či hlavného účinku predpokladá najväčší výskyt zdravotných dôsledkov u osôb s nízkou sociálnou oporou nezávisle na vplyve stresora. Presnejšie pre našu prácu, model priameho účinku stavia na predpoklade, že sociálna opora pomáha všetkým ľuďom, nie len tým, ktorí sa ocitli v stresovej situácii, prípadne prežívajú distres. (Mareš, 2004). Ďalším aspektom, ktorý kladie sociálnu oporu do špecifickejšieho kontextu, je jej smer. Tento vyjadruje skutočnosť, či je sociálna opora anticipovaná alebo prijímaná. (Kebza, Šolcová, 1999). Anticipovaná sociálna opora označuje presvedčenie, že blízke osoby sú pripravené pomôcť v prípade potreby. Reprezentuje pocit jednotlivca, že je ostatnými ľuďmi prijímaný, akceptovaný, že sa o neho iní zaujímajú, teda jedná sa o vnímanie jeho vlastného sociálneho začlenenia. Uvedomenie si, že druhí sú ochotní a pripravení nám pomôcť vytvára určitý pocit bezpečia, ktorý nás mobilizuje a motivuje k tomu, aby sme sa pokúsili problém vyriešiť samostatne. Anticipovaná sociálna opora býva teda zaraďovaná medzi zdroje zvládania stresu. (Kebza, 2005). Reflektuje skôr všeobecné očakávania jedinca smerujúce k budúcnosti. Získaná obdŕžaná sociálna opora oproti anticipovanej reprezentuje to, čo jednotlivec skutočne získal, tzn. emocionálne, inštrumentálne, informačné a iné dimenzie. Je teda založená na konkrétnej skúsenosti človeka v špecifickej situácii. Anticipovaná sociálna opora reflektuje všeobecné očakávanie jedinca, zatiaľ čo získaná sociálna opora je založená na konkrétnej skúsenosti v špecifickej situácii. (Šolcová, Kebza, 1999). U získanej sociálnej opory, na rozdiel od anticipovanej, nemôžeme vylúčiť niektoré negatívne riziká. Napríklad, niekedy môžeme sociálnu oporu dostať, aj keď o ňu nestojíme alebo ju získame nejakým nesprávnym, nevhodným spôsobom, čím sa pre nás stáva neefektívna. 6 SOCIÁLNA OPORA AKO USPOKOJOVANIE SOCIÁLNYCH POTRIEB Sociálne potreby sa zaraďujú do kategórie tzv. vyšších alebo psychických potrieb, predstavujú teda nedostatok v sociálnom bytí človeka. Potreba sociálnej opory úzko súvisí s existenciou sociálnych potrieb a ich uspokojením, či neuspokojením. Sociálnych potrieb je mnoho druhov. My sme zvolili rozdelenie sociálnych potrieb podľa Křivohlavého (2001), podľa neho k sociálnym potrebám patria: potreba afiliácie - sociálneho kontaktu, potreba priateľského vzťahu - mať človeka, ktorému je možné dôverovať, potreba sociálneho pripútania - napr. vzťah matka-dieťa, potreba vzájomnosti - starať sa o niekoho a byť objektom niečej starostlivosti, potreba sociálnej komunikácie - porozprávať sa s niekým, potreba sociálneho porovnávania - porovnávania sa s inými, potreba spolupráce - prekračovať obmedzené individuálne možnosti, potreba zaistenia sociálneho bezpečia - proti nežiaducim útokom druhých ľudí, potreba pozitívneho sociálneho hodnotenia - potreba uznania vlastnej

57 hodnoty inými, rešpektu, úcty, sociálneho uznania, pochvaly, potreba sociálneho zaradenia, začlenenia - byť prijatí druhými ľuďmi a patriť do určitej sociálnej skupiny, potreba sociálnej identity - byť niekým v rámci určitej sociálnej skupiny a potreba lásky - byť milovaný, vážený, uznávaný taký, aký som a potreba niekoho milovať. Snaha uspokojiť tieto potreby výrazne ovplyvňuje sociálne správanie jednotlivca. Sociálnu oporu je možné poskytovať, prijímať, očakávať, odmietať. Mnohí autori považujú za najdôležitejší faktor spokojnosť so sociálnou oporou, resp. jej subjektívne vnímanú primeranosť. Žiaková (2005) nás upozorňuje, že pri skúmaní sociálnej opory je okrem subjektívneho vnímania klienta veľmi dôležité aj jej objektívne pozorovanie. Vaux vytvoril koncepciu, ktorá chápe sociálnu oporu ako metakonštrukciu s troma odlišnými komponentmi: zdroje opornej siete súbor vzťahov, prostredníctvom ktorých je jednotlivcovi poskytnutá pomoc, oporné správanie oblasť postupov všeobecne označovaných ako snaha niekomu pomôcť, subjektívne hodnotenie opory subjektívne posúdenie, týkajúce sa zdrojov sociálnej opory a oporného správania, ktoré prebieha v rámci týchto vzťahov (Žiaková, 2005). Podľa Laireitera (1997) môžeme osoby poskytujúce sociálnu oporu rozdeliť do troch skupín (in Kebza, 2005): rodina a priatelia, osoby, ktoré sa výrazne podobajú svojimi charakteristikami (napríklad: pohlavie, vek, vzdelanie, rovnaký typ choroby a podobne), osoby, ktoré sú zoznámené s príslušným stresorom a jeho situačným kontextom (napríklad: poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, poskytovatelia sociálnej starostlivosti, poradci, terapeuti a podobne). Spoločným znakom uvedených osôb je určitý rozsah možností k zmierneniu náročnej životnej situácie. Najbližším spoločenstvom, v ktorom žijeme, je pre nás naša rodina. Môže ísť o jednoduchý vzťah medzi partnermi či manželmi, alebo o rodinu, či už nukleárnu alebo sekundárnu. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí žijú v uspokojivom manželstve, majú blízkych priateľov, rozvetvenú podpornú sociálnu sieť a cítia sa spokojní so svojou prácou, sú šťastnejší a spokojnejší, majú lepšie fyzické i mentálne zdravie a žijú dlhšie ako ľudia, ktorým tieto aspekty v živote chýbajú (Kebza, Šolcová, 2003). Ak v našom blízkom okolí, nielen v rámci úzkej rodiny, ale i rozšírenom o priateľov, spolužiakov či kolegov nájdeme jednotlivcov, ktorí nám v prípade núdze vytvárajú podpornú atmosféru a pocit, že nie sme na všetky problémy sami, nazývame tieto vzťahy sociálnou sieťou. Pojem sociálna sieť sa používa k charakteristike sociálnych väzieb medzi ľuďmi. Sociálna sieť, respektíve podporné sociálne vzťahy sú teda také dynamické medziľudské putá, z ktorých daný človek môže získať zdroje, ktoré mu môžu byť nápomocné pri zvládaní ťažkých životných situácií. Súbor takýchto vzťahov vytvára podpornú sociálnu sieť daného človeka. (Křivohlavý, 1999). Príkladom takejto sociálnej siete môže byť napríklad užšia či širšia rodina, spolupracovníci, priatelia, susedia a podobne

58 Mať dobré vzťahy s ľuďmi okolo seba je jedna z najlepších a najvýznamnejších hodnôt v živote. Začlenenie človeka do sociálnej štruktúry významne ovplyvňuje jeho duševnú pohodu i celkové zdravie. Vďaka tomuto začleneniu človek získava a buduje sociálne vzťahy a rozširuje si svoju sociálnu sieť. 7 INDIVIDUÁLNA A INŠTITUCIONÁLNA SOCIÁLNA OPORA Individuálna sociálna opora je poskytovaná konkrétnym človekom ako samostatnou osobou, kedy cieľom je pomoc druhému človeku v náročnej životnej situácii. Inštitucionálna sociálna opora je spojená s pomocou, ktorá je zastrešovaná formálnou organizáciou, i tu samozrejme oporu zaisťujú jednotliví ľudia, ale spravidla ako zamestnanci týchto inštitúcií, ich oporné pôsobenie je spojené s výkonom ich profesie. V tejto súvislosti môžeme rozlišovať priamu a nepriamu formu inštitucionálnej sociálnej opory. Priama forma je primárne cielená na jednotlivca a nepriama forma je zameraná na vytvorenie vhodných podmienok na riešenie náročnej životnej situácie. (Kebza, 2005). Krízová intervencia Krízová pomoc je komplexom služieb, ktoré odpovedajú na klientovo prežívanie vlastnej životnej situácie. Vníma ju ako neodkladnú, naliehavú a v stave núdze ju nie je schopný riešiť vlastnými silami a z vlastných zdrojov. Cieľom je poskytnúť klientovi bezpečie, podporu, nádej a vedenie, aby pocítil úľavu, aby sa zvýšila jeho schopnosť situáciu zvládať a aby sa vrátil na predkrízovú úroveň života. Krízová pomoc je krátkodobá, trvá väčšinou do siedmich dní a v dosahu má krízové lôžko. Krízová intervencia je prakticky zameraná činnosť, je to čas konať. Krízová intervencia je odborná metóda práce s klientom v situácii, ktorú osobne prežíva ako záťažovú, nepriaznivú, ohrozujúcu. Pomáha sprehľadniť a štrukturovať klientove prežívanie a zastaviť ohrozujúce či iné kontraproduktívne tendencie v jeho správaní. Krízová intervencia sa zameriava len na tie prvky klientovej minulosti alebo budúcnosti, ktoré bezprostredne súvisia s jeho krízovou situáciou. Krízový pracovník klienta podporuje v jeho kompetencií riešiť problém tak, aby dokázal aktívne a konštruktívne zapojiť svoje vlastné sily a schopnosti a využiť potenciál prirodzených vzťahov. Krízová intervencia sa odohráva v rovine riešenia klientovho problému a prekonávania konkrétnych prekážok. (Vodáčková, 2002, s. 60). V užšom slova zmysle krízová intervencia znamená techniky a stratégie pri zachádzaní s človekom, ktorý zažíva úzkosť a iné premáhajúce pocity zo situácie, do ktorej sa dostal. Ide o ťahy, selektívne využívané pri práci s ľuďmi, ktorí nie sú chorí, ale sa ocitnú v kríze. Cieľom je, aby daný človek získal znovu nad sebou vládu. (Brown, Pullen, Scott, 1992). V širšom slova zmysle predstavuje krízová intervencia metódu usporiadanie a naviazanosť postupov, ktoré si kladú za cieľ vyriešenie súčasné situácie a obnovu ľudských síl v rozpätí: - Od najmenšieho cieľa (psychologické riešenie okamžitej krízy a obnova zvládacích mechanizmov prinajmenšom do úrovne, ktorá existovala pred prepuknutím krízy) = návrat na predkrízovú úroveň. - K najväčšiemu cieľu (umožniť človeku, aby prešiel zmenou, po ktorej je zrelší, viac toho vie čo dokáže, než pred krízou) = pokrízový rast. (Murray, Luetje, 1983)

59 Teater (2010, s. 196) krízovú intervenciu charakterizuje ako krátkodobú intervenciu, ktorá sa zameriava na mobilizáciu klientových síl a zdrojov na prekonanie krízovej situácie, ako aj zlepšovanie spôsobov zvládania, posilnenia sebadôvery a riešenie problémov. Pri poskytovaní krízovej intervencie je dôležité si uvedomiť úlohu, akú v danom momente zohrávajú adaptačné mechanizmy osobnosti, osobná zaangažovanosť, závažnosť a trvanie situácie, rodinná a sociálna opora a spoločenské podmienky. V rámci zváženia daných atribútov možno kooperovať postupnosť krokov krízovej intervencie. V zákone o sociálnych službách č. 448/2008 Z. z., v tretej hlave sú vytýčené sociálne služby krízovej intervencie v 24 sociálne služby krízovej intervencie sa poskytujú na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, sociálne služby krízovej intervencie môžu mať nízkoprahový charakter. Za sociálnu službu, ktorá má nízkoprahový charakter, sa na účely tohto zákona považuje sociálna služba, ktorá je pre fyzickú osobu ľahko dostupná najmä vzhľadom na miesto, v ktorom sa fyzická osoba zdržiava, a na výšku úhrady za sociálnu službu. Sociálna služba sa poskytuje anonymne bez preukazovania identity tejto fyzickej osoby dokladom totožnosti a bez ohľadu na prejavy požitia návykovej látky. Cieľom sociálnej služby s nízkoprahovým charakterom je uľahčiť fyzickej osobe kontakt so sociálnym prostredím, prístup k sociálnym službám alebo k podpore a pomoci poskytovanej podľa osobitných predpisov, a tým podporiť jej začlenenie do spoločnosti. Podľa 30 tohto zákona sa ďalej uvádza: Ak neverejný poskytovateľ sociálnej služby poskytuje sociálne služby krízovej intervencie, a je to vhodné a účelné, môže vykonávať na základe udelenej akreditácie opatrenia podľa osobitného predpisu. Dôležitou súčasťou krízovej intervencie ako utvárania určitej podstaty sociálnej opory sú samotné atribúty jej poskytovania. Postup práce sociálneho pracovníka v krízovej intervencii možno charakterizovať podľa viacerých autorov. No zhodneme sa na postupe práce skladajúcom sa zo štyroch fáz: 1. Prípravná fáza. Už pred samotným stretnutím sociálneho pracovníka s klientom, od sociálneho pracovníka vyžaduje zvládanie komunikačných a manažérskych funkcií pri zabezpečení potrieb klienta, ktoré vychádzajú z jeho akútneho problému. 2. Úvodná fáza Zahŕňa samotnú konzultáciu sociálneho pracovníka s klientom. Základným nástrojom úvodnej fázy je predstavenie sa klientovi, prípadne použitie techniky topenia ľadov, tiež informovanie klienta o časovom rámci ich stretnutia kontrakte. Úvodná fáza znamená oboznámenie sa s pohľadom klienta na problém a oboznámenie sa s klientovým problémom. Súčasťou komunikácie by malo byť aj použitie podporných prostriedkov na zaistenie klientovho bezpečia a stabilizácie telesných potrieb. 3. Práca s klientom a s jeho problémom Klient oboznamuje sociálneho pracovníka s momentálnou situáciou, genézou problému. Sociálny pracovník reflektuje situáciu pomocou spätnej väzby a doplnením si informácií, kladením otázok. Reflektuje, kto sa nachádza v kríze a jej vzťahový rámec. Posudzuje duševný stav, orientuje sa v realite a pozoruje vývoj emočného stavu v priebehu konzultácie. Pracovník posudzuje stav do akej miery je klient ohrozený a vytvára prognózu stavu do pozitívneho a negatívneho rámca. V tejto fáze je potrebné analyzovať subjektívny krízový stav klienta a suicidálne úvahy, na ktoré sa sociálny pracovník zámerne pýta. Analyzuje psychodynamické východiská a osobné

60 zraniteľnosti, prítomné vyrovnávajúce stratégie adaptívne, malaadaptívne. Tiež analyzuje predkrízová úroveň fungovania, tzn. ako klient fungoval pred vzniknutou krízou, či sa už s niečím podobným stretol, a ak áno, aké strategické postupy riešenia využil. Analyzuje komunikačné zručnosti klienta a sociálny podporný systém. Na základe vyhodnotenia analyzuje situáciu, necháva rozhodnutie spôsobu riešenia na klienta, pokiaľ nie je v ohrození života a začína konať v prospech klienta. 4. Po eliminácií akútneho stavu klienta prechádza sociálny pracovník k poskytnutiu postintervenčných služieb. ZÁVER Ako pripomínajú Špániková a Špánik (2008, s. 67), jedným z privilégií nielen ľudského rodu je to, že sa v prípade vyskytnutia pre nás neriešiteľnej situácie máme na koho obrátiť o konkrétnu radu či pomoc. Je to niečo, čo nás podvedome núti už od narodenia nielen spolupracovať, ale aj nachádzať v sebe empatiu voči správaniu iných. Vďaka tomu dokážeme korigovať chyby akéhokoľvek ľudského systému a oddávna sa preto snaží nájsť vhodný a účinný záchranný resp. kontrolný mechanizmus. Každý z nás by mohol na základe vlastnej skúsenosti uviesť veľa udalostí a situácií, ktoré považuje za zdroj záťaže. Ak by sme ich mali zoradiť podľa veľkosti, popredné miesta by patrili živelným pohromám a katastrofám ako sú zemetrasenia, záplavy, veterné smršte, vojnám, potom strate blízkej a milovanej osoby. Ďalej by sa umiestnili straty životných perspektív, ohrozenie zdravia, rozpad manželstva, ohrozenie spoločenského postavenia, strata zamestnania až po nedostatok času a rizikové rozhodnutia. Traumatizujúce udalosti sú takmer vždy sprevádzané bezmocnosťou. O úspešnom vyrovnaní sa s nimi rozhoduje okrem jednotlivca najmä dostatok sociálnej opory, ktorá udalosti pomáha získať zmysel. Cieľom bolo ponúknuť pohľad na sociálnu oporu a jej význam pri riešení náročných životných udalostí. Situácie, ktoré súvisia so stratou niekoho alebo niečoho. Literatúra [1] BROWN, Tom M, Pullen, Ian M, Scott, Allen J. (1992): Emergentní Psychiatric. Praha, Psychoanalytické nakladateľství. [2] BRATSKÁ, M Zisky a straty v záťažových situáciách alebo príprava na život. 1. vyd. Bratislava: Trade Leas s. ISBN [3] FRANKOVSKÝ, M Stratégie správania v náročných životných situáciách. In: Výrost, J., Slaměník, I. (Eds.): Aplikovaná sociální psychologie II. Praha, Grada Publishing, [4] KEBZA, V Psychosociální determinanty zdraví 1. vyd Praha: Academia; 263 s. ISBN [5] KEBZA, V., ŠOLCOVÁ, I Prediktory sociální opory u české populace, Československá psychologie. 2003, XLVII, 3 [6] KLIMPL, P Psychická krize v lékařské ordinaci. Praha: Grada s. ISBN [7] KOPŘIVA, K Lidský vztah jako součást profese. 1. vyd. Praha: Portál 148 s., ISBN: [8] KŘIVOHLAVÝ, J Jak zvládat stres. 1.vyd. Praha: Grada, s. ISBN [9] KŘIVOHLAVÝ, J Psychologie zdraví, 1. vyd. Praha: Portál s. ISBN

61 [10] KŘIVOHLAVÝ, J Konflikty medzi lidmi, vyd. 2. Praha: Portál ISBN X [11] MAREŠ, J Zvládání zátěže pomocí strategií záměrného sebeznevýhodňování. Československá psychologie, 4, [12] MAREŠ, J Negativní aspekty sociální opory. In.: Ruisel, I.; Lupták, D.; Falat, M. (eds.): Sociálne procesy a osobnosť. Ústav experimentálnej psychológie SAV, ISBN [13] MASLOVÁ, J. - ŠTEFÁKOVÁ, L Prepojenie sociálno-zdravotníckych služieb. In Zborník prednášok z VIII. celoslovenskej konferencie sestier pracujúcich v zariadeniach sociálnych služieb s medzinárodnou účasťou. Ružomberok s ISBN [14] MURRAY RUTH, Luetje, Virginia Crisis Intervention to Promote Psychological Adaptation. In: Murray, Ruth Beckmann, Huelskoetter, M. Marilyn Wilson (eds): Psychiatric Mental Health Nursing. Giving Emotional Care. New Jersey, Prentice Hall, Inc. [15] ŠPÁNIKOVÁ, M., ŠPÁNIK, M Postavenie a úlohy verejného ochrancu práv v slovenskom právnom systéme. In: Kadučáková, H., Kamanová, I., Moraučíková, E. (Eds.): Zdravotná a sociálna starostlivosť o človeka. Ružomberok, ISBN , s [16] ŠPÁNIKOVÁ, M., ŠTEFÁKOVÁ, M Etický rozmer práce sociálneho pracovníka. In: Pekarčík, Ľ., Janigová, E., Weissbrot-Koziarska, A. (Eds.): Sociálna práca, manažment a ekonómia prínosy a limity vedy pre teóriu a prax. Ružomberok, ISBN , s [17] ŠPATENKOVÁ, N. 2004a. KRIZE. Psychologický a sociologický fenomén. 1. vyd. Praha: Grada 2004, 132 s. ISBN: [18] ŠPATENKOVÁ, N. 2004b. Krizová intervence pro praxi. 1. vyd. Praha: Grada s., ISBN: [19] ŠOLCOVÁ, I., KEBZA, V Sociální opora jako významní protektivní faktor. Československá psychologie, 43, 1, [20] TEATER, B An introduction to applying social work theories and methods. Berkshire: Open University Press, s. ISBN [21] TOKÁROVÁ, A. et.al Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky sociálnej práce. 2. vyd. Prešov: Akcent print, 2003, 573 s. ISBN [22] VODÁČKOVÁ, D. et.al Krizová intervence. 1. vyd. Praha: Portál s. ISBN: [23] Zákon č. 448/2008 Z.z. z 19 z 30. októbra 2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov [24] ŽIAKOVÁ, E Psychosociálne aspekty sociálnej práce. 2. vyd. Prešov: Akcent Print s. ISBN PhDr. Soňa Šrobárová, PhD. Katolícka univerzita, Pedagogická fakulta Katedra sociálnej práce Hrabovská cesta Ružomberok sona.srobarova@ku.sk

62

63 IV KARIÉROVÉ PORADENSTVO AKO POMOC JEDNOTLIVCOM NA TRHU PRÁCE Career Counselling Help for Individuals in the Labour Market DANIEL MARKOVIČ Abstrakt Nezamestnanosť spôsobuje negatívne dopady na jedinca, rodinu aj spoločnosť. Podľa obyvateľov Slovenska ide o najpálčivejší problém súčasnosti. V strese žijú aj tie osoby, ktoré prácu majú, lebo sa obávajú, že o ňu môžu prísť. Znižovanie nezamestnanosti nekorešponduje s rastom priemyselnej výroby a HDP. Nástrojom, ktorý môže pomôcť osobám pri vstupe na trh práce, je kariérové poradenstvo. V kapitole charakterizujeme súčasný stav v kariérovom poradenstve. Realizujeme analýzu súvislostí a prienikov medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou. Prezentujeme zistenia z výskumu ohľadom kariérového poradenstva realizovaného medzi zamestnávateľmi a študentmi. Kľúčové slová Kariérové poradenstvo, nezamestnanosť, trh práce, sociálna práca Abstract Unemployment causes negative effects on individuals, families and whole society. According to inhabitants of Slovakia it is the most pressing problem of these days. Also people who have jobs live under stress because they fear that they may become redundant. Unemployment decrease does not respond adequately to growth of industrial production and GDP. Career counselling can assist persons during entering the labour market. This chapter deals with the current situation of career counselling. This chapter also presents an analysis of the context and the overlap between career counselling and social work. It also shows findings from research on career counselling conducted between employers and students. Keywords Career counselling, unemployment, labour market, social work ÚVOD Vpolovici roka 2014 preletela slovenskými médiami informácia, že podľa výskumu Eurobarometer je najväčším problémom Slovenska nezamestnanosť. Vyjadrilo sa tak až 58% percent respondentov zo Slovenska, čo je vyššia hodnota, ako je priemer celej Európskej únie 2. Slovenská republika (SR) síce dokázala vrátiť hodnoty hrubého domáceho produktu SR (HDP) v bežných cenách na predkrízovú úroveň už v roku 2011; od roku 2010 má slovenské HDP rastovú tendenciu, avšak tieto makroekonomické ukazovatele sa odlišujú od situácie na 2 Išlo o zisťovanie Standard Eurobarometer 81, ktorý bol zostavený z rozhovorov v EÚ, z toho 1024 bolo zo Slovenska

64 trhu práce. Mieru nezamestnanosti 9,6%, ktorú Štatistický úrad SR zverejnil v predkrízovom roku 2008, sa Slovensku aj napriek pozvoľnému znižovaniu nezamestnanosti nedarí dosiahnuť 3. Na zamestnanosť negatívne vplýva globalizácia (presun výroby do krajín s lacnejšou pracovnou silou) a automatizácia procesov (nahrádzanie ľudí strojmi ). Trhu práce sa pritom snažia pomáhať rôzne intervencie: či už ide o aktívne opatrenia na trhu práce v zmysle Zákona NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, alebo o štátnu podporu vo forme úľavy na dani z príjmu pre firmy, ktoré vytvoria nové alebo udržia staré pracovné miesta (Napr. Mondi Ružomberok, Duslo Šaľa), či o podporu tvorby pracovných miest financovanú zo zdrojov Európskej únie (napr. zamestnávanie mladých ľudí do 29 rokov alebo zamestnávanie asistentov učiteľa). Medzi ťažkosti, ktoré dlhodobo pociťuje slovenský trh práce, patrí vysoká miera dlhodobej nezamestnanosti a nezamestnanosť 4 mladých ľudí. Vysoká miera nezamestnanosti spôsobuje negatívne dopady na jednotlivca, rodinu aj spoločnosť. P. Mareš (1998) píše, že nezamestnanosť jednotlivca vylučuje zo sociálnych vzťahov, obmedzuje absolútnu spotrebu aj spotrebu relatívnu vzhľadom k spotrebe spoločnosti, rozkladá rodinné vzťahy, vedie k stratám hodnôt a ovplyvňuje aj ďalšie procesy (Porov. Mareš, 1998, s ). L. Novosad (2009, s. 13) dodáva nárast ponižujúcich a stigmatizujúcich skúseností, emočnej nestability, neurotických reakcií, poruchy spánku a psychosomatické ťažkosti. M. Rusnáková (2007, s. 66) konštatuje, že nezamestnanosť nedopadá negatívne iba na rodičov, ale samozrejme aj na deti žijúce v rodinách nezamestnaných. V spoločnosti s nedostatkom pracovných príležitostí dochádza k pracovnej migrácii, často odchádzajú za lepším životom šikovní a schopní obyvatelia. Podniky môžu udržiavať mzdy na nízkych úrovniach, pretože ľudia akceptujú aj nižší plat, len aby mohli pracovať. V strese žijú aj tí, ktorí prácu majú, lebo majú obavy, že o ňu môžu prísť z dôvodov, ktoré nesúvisia s ich produktivitou. 1 METÓDY Cieľom kapitoly je predstaviť kariérové poradenstvo ako nástroj pomoci jednotlivcom na pracovnom trhu, identifikovať súvislosti medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou a taktiež prezentovať výsledky výskumu ohľadom kariérového poradenstva realizovaného medzi predstaviteľmi zamestnávateľov a medzi študentmi. V teoretickej analýze charakterizujeme kariérové poradenstvo, nasleduje analýza súvislostí medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou. Výskum názorov zamestnávateľov a študentov na kariérové poradenstvo sme realizovali kvantitatívnou stratégiou výskumom, ktorý bol realizovaný metódou dotazníka 5. Výskumu sa ako prvá časť výskumnej vzorky zúčastnilo a dotazníky vyplnilo 102 respondentov z radov predstaviteľov zamestnávateľov na Slovensku. Najviac respondentov, 44 %, v dotazníku uviedlo ako svoje funkčné zaradenie riaditeľ/riaditeľka organizácie alebo člen/členka riadiaceho orgánu; nasledovali pozície ako pracovník personálneho oddelenia (7x), hiring-špecialista, pracovník vzťahov s verejnosťou, vedúca pobočky, vedúca prevádzky, obchodný reprezentant alebo Leadership Development Specialist. Najviac zapojených subjektov, 70, patrí do malých podnikov. Najmenej, 12 subjektov, patrí do veľkých podnikov. Výskumu sa zúčastnili predstavitelia zamestnávateľov z 23 pracovných oblastí 6. Druhou časťou výskumnej vzorky sú študenti a študentky Katolíckej 3 V septembri 2014 bola podľa údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny miera evidovanej nezamestnanosti v SR 12,44 %. 4 Nezamestnanosť zaraďuje Z. Gejdošová (2012, s. 22) medzi šesť sociálnych udalostí, ktoré má za úlohu pokrývať systém sociálneho zabezpečenia. 5 Výskumná aktivita bola realizovaná s podporou GAPF Grantovej agentúry Pedagogickej fakulty KU, kapitola Vedecko-výskumná činnosť mladých vedeckých pracovníkov a doktorandov. 6 Využili sme delenie pracovných oblastí, ktoré využíva jobportál Profesia.sk

65 univerzity v Ružomberku (KU). Vybrali sme študentov Pedagogickej a Filozofickej fakulty, ktorí študujú dennou formou. Do výskumu boli zaradení študenti na bakalárskom, magisterskom aj doktorandskom stupni štúdia, zastúpené sú všetky ročníky štúdia. Z radov študentov pochádza 146 respondentov. 2 KARIÉROVÉ PORADENSTVO Kariérové poradenstvo je súbor aktivít, ktorými poradca poskytuje klientovi poradenstvo, sprevádzanie, podporu, koučovanie, mentorovanie a vzdelávanie v oblastiach súvisiacich s kariérou. Kariérové poradenstvo predstavuje komplexnú odbornú pomoc človeku pri riešení jeho vývinových úloh, situácií počas životnej cesty, a to pri realizácii potrieb vo sfére práce, zamestnania, povolania. Má interdisciplinárny charakter. (Lepeňová a kol. (2007, s. 34). Kariérové poradenstvo pomáha jednotlivcovi pri voľbe či rozvoji vlastnej kariéry, v obdobiach kariérových zmien a rozhodnutí. Je potenciálnym nástrojom pre osoby hľadajúce zamestnanie, povolanie či kariérové smerovanie. Kariérové poradenstvo realizujú kariéroví poradcovia. Na Slovensku môžeme nájsť pracoviská kariérového poradenstva organizované buď na súkromnej báze, ďalej ako súčasť riešenia projektov a grantov, alebo napríklad v prostredí vzdelávacích organizácií. Kariérové poradenstvo je poskytované v rezorte práce sociálnych vecí a rodiny (napr. na úradoch práce v rámci informačného a odborného poradenstva, v agentúrach dočasného zamestnávania) aj v rezorte školstva (výchovní poradcovia v regionálnom základnom a strednom školstve a kariéroví poradcovia na vysokých školách). Služby kariérového poradenstva a kariérovej orientácie boli Európskou komisiou a OECD definované ako súbor služieb a aktivít vykonávaných s úmyslom asistovať jednotlivcom v každom veku a v každej životnej situácii pri voľbe vzdelávania, odbornej prípravy a profesie a pri riadení ich kariéry. (Career Guidance: A Handbook for Policy Makers, 2004, s. 10). Tieto služby zahŕňajú podľa A. G. Wattsa (2013, s. 242) tri hlavné elementy: 1. Poskytovanie informácií v oblasti kariéry informácie o vzdelávacích kurzoch, povolaniach a kariérovom smerovaní. Zahŕňa aj poskytovanie informácií o trhu práce. Môžu byť poskytované v tlačenej podobe, v súčasnosti narastá najmä informovanie na webe. 2. Kariérové poradenstvo poskytované na báze jeden klient na jedného poradcu alebo v malých skupinách, v ktorých pozornosť je smerovaná na dištinktívne oblasti kariéry, ktorým čelia jednotlivci. 3. Kariérová výchova ako súčasť vzdelávacieho kurikula, v ktorej je pozornosť venovaná pomáhaniu skupín jednotlivcov pri rozvoji kompetencií manažovania vlastného kariérového rozvoja. Pojem kariérové poradenstvo býva niekedy využívaný ako zastrešujúci termín na označenie všetkých troch elementov, inokedy pre označenie prvých dvoch elementov. L. Látalová (2008, s ) uvádza nasledujúce ciele kariérového poradenstva: prevencia dlhodobej nezamestnanosti prostredníctvom uplatňovania informačných a poradenských a odborných poradenských nástrojov a služieb prispôsobených individuálnym potrebám uchádzačov o zamestnanie; zlepšenie zamestnateľnosti uchádzačov a záujemcov o zamestnanie prostredníctvom uplatňovania informačných a poradenských a odborných poradenských nástrojov a aktivít orientovaných na získanie a rozvoj kľúčových kvalifikácií na prekonávanie prekážok pri hľadaní zamestnania a uplatnení sa na trhu práce;

66 poskytovanie odborných poradenských služieb v procese identifikovania potrieb uchádzačov a záujemcov o zamestnanie vzhľadom na rozvoj individuálnych schopností a zručností potrebných pre trh práce, posúdenie schopností a odborných zručností v rámci matchingu; modernizácia informačných a poradenských a odborných poradenských služieb pomocou informačných technológií; modernizácia foriem a prostriedkov cielenej individuálnej a skupinovej poradenskej práce s klientmi, vrátane využívania neštátnych služieb zamestnanosti, ktoré im poskytujú samostatné subjekty (dodávateľský spôsob); realizácia projektov zameraných na rôznorodé cieľové skupiny. Na Slovensku chýba jednotné zadefinovanie, akými kompetenciami má disponovať kariérový poradca a aké minimálne požiadavky na vzdelanie má osoba ašpirujúca na prácu kariérového poradcu spĺňať. Táto pozícia sa momentálne nenachádza ani v Národnej sústave povolaní. Americká Národná asociácia kariérového rozvoja definuje tzv. minimálne požiadavky na vedomosti a kompetencie kariérových poradcov nasledovne (NCDA, 1997): teórie kariérového rozvoja tvoria esenciálne teoretické požiadavky na profesionálov v oblasti kariérového poradenstva a kariérového rozvoja, zručnosť individuálneho a skupinového poradenstva je nevyhnutná pre úspešnú poradenskú prax, individuálne/skupinové hodnotenie, práca s informáciami a informačnými zdrojmi, zručnosti potrebné pre rozvoj, plánovanie, implementáciu a manažovanie programov kariérneho rozvoja, koučovanie, konzultácie a zvyšovanie výkonnosti vedomosti a zručnosti považované za nevyhnutné pri príprave jednotlivcov a organizácií v oblasti kariérového poradenstva a rozvoja, rôzne skupiny klientov vedomosti a zručnosti pri práci s rôznymi populáciami a komunitami klientov, supervízia vedomosti a zručnosti potrebné pre kritické hodnotenie výkonu poradcu, udržiavanie a zlepšovanie odborných zručností v pomoci druhým, etické a právne otázky informačná základňa kľúčová pre prax kariérovej poradne v etickej a právnej oblasti, výskum a hodnotenie vedomosti a zručnosti považované za nevyhnutné na pochopenie a vykonávanie výskumu a evalvácie, technológie vedomosti a zručnosti považované za nevyhnutné pri používaní informačno-komunikačných technológií počas pomoci jednotlivcom s plánovaním kariéry. Je samozrejmé, že tieto požiadavky na vedomosti a kompetencie odzrkadľujú podmienky Spojených štátov amerických, avšak vidíme ich aplikovateľnosť v podmienkach Slovenskej republiky. Výzvou na úrovni SR bude realizovať kariérové poradenstvo napríklad v prostredí marginalizovaných rómskych komunít, v skupine osôb starších ako 50 rokov alebo v prostredí osôb so zdravotným postihnutím. Niektorí teoretici aj profesionáli majú tendencie začleňovať kariérové poradenstvo do konkrétnej vedeckej disciplíny, napr. do psychológie, avšak ide o autonómnu oblasť, ktorá benefituje z pôvodnej vedeckej či profesijnej oblasti pracovníkov. Aj keď pravdepodobne nevedome, niektorí sociálni pracovníci v súčasnosti realizujú kariérové poradenstvo. Príbuzným pojmom je profesijné poradenstvo. Je jednou z náplní práce poradcov na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny. Kariérové poradenstvo poskytujú niekedy dokonca aj terénni a komunitní sociálni pracovníci

67 K rozvoju kariérového poradenstva dochádza aj v prostredí slovenských vysokých škôl, keďže absolvovanie vysokej školy automaticky neznamená získanie dobrého pracovného miesta a mnohí absolventi VŠ majú ťažkosti s uplatnením sa v praxi. Na Slovensku v akademickom roku 2014/2015 pôsobí 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne vysoké školy a 13 súkromných vysokých škôl. Kariérové poradenstvo je poskytované na ôsmich verejných a dvoch súkromných vysokých školách. Na ďalších vysokých školách sú realizované iné aktivity, ktoré podporujú rozvoj kariéry. Avšak domnievame sa, že kariérové poradenstvo na Slovensku v súčasnosti nevyužíva svoj potenciál, pokiaľ ide o podporu a pomoc nezamestnaným alebo osobám pri vstupe na trh práce. V minulosti boli úspešne realizované projekty, ako napr. košický projekt Vzdelávacie, informačné a poradenské centrum pre rozvoj kariéry (v prostredí VŠ) alebo Modulárne dištančné vzdelávanie kariérových poradcov pre európsku mobilitu Modile-Eurocarco. V súčasnosti prebieha národný projekt Rozvoja stredného odborného vzdelávania, ktorý realizuje Štátny inštitút odborného vzdelávania; ten vyškolí 400 kariérových poradcov, ktorí budú pôsobiť na stredných odborných školách. Významným impulzom pre rozvoj kariérového poradenstva sa môže stať Operačný program Ľudské zdroje pre obdobie , ktorý riadi Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V strategickom dokumente operačného programu je zmienka o kariérovom a profesijnom poradenstve na niekoľkých miestach. 3 PRIENIKY KARIÉROVÉHO PORADENSTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE Kariéroví poradcovia využívajú pri svojej práci poznatky z viacerých vedeckých disciplín, napr. zo sociálnej práce, z pedagogiky, psychológie, andragogiky, personálneho manažmentu či ekonómie. V nasledujúcej analýze prezentujeme prieniky sociálnej práce a kariérového poradenstva. Poradenstvo ako základný prienik sociálnej práce a kariérového poradenstva Základným spojivom medzi sociálnou prácou a kariérovým poradenstvom je práve poradenstvo. Poradenstvo je podľa M. Schavela a M. Oláha (2008, s. 15) predovšetkým informačná pomoc a pomoc pri rozhodovaní, ako aj formulovaní opatrení do budúcnosti. Podľa L. Novosada je poradenstvo základnou službou v pomáhajúcich profesiách všade tam, kde sa snažíme podporiť človeka v aktívnom zachádzaní s jeho nepriaznivou životnou situáciou a v riešení vzniknutých ťažkostí. (2009, s. 99). V cudzojazyčnej anglickej literatúre sa využívajú dve slovné spojenia pre označenie kariérového poradenstva: career counselling a career guidance. Obe sú do slovenčiny totožne prekladané zhodne ako kariérové poradenstvo. Pri rozlíšení spojení si môžeme pomôcť významom slov; kým guidance chápeme ako poradenské sprevádzanie a vedenie klienta, counselling chápeme skôr ako konzultovanie, interakciu hlbšiu ako len poskytovanie informácií. L. Novosad rozlišuje nasledujúce formy poradenskej pomoci (2009, s. 102): Vedenie, informovanie (angl. analogický pojem guidance). Má charakter osvetový, výchovný a podporný, snaží sa poskytnúť informácie potrebné pre to, aby klient dokázal sám riešiť svoju situáciu; často je orientované na väčšiu skupinu klientov (napr. práca so školskou triedou, špecifickou komunitou). Z hľadiska charakteru komunikácie ide prevažne o jednosmerné odovzdávanie poznatkov klientovi (prednáška, inštruktáž, odpoveď na požiadavku klienta), približuje sa skôr vyučovaniu

68 Poradenstvo v užšom zmysle (angl. analogický pojem counselling). Vedie klienta (klientov) k hlbšiemu náhľadu na jeho problém, príčiny a možnosti riešenia tohto problému; má výrazne interaktívny, u psychologického poradenstva aj zážitkový charakter. Predpovedá obojsmernú komunikáciu, individuálnu diagnostiku, terapeutickú intervenciu. Vyžaduje vyššiu kvalifikáciu a kladie si vyššie ciele v oblasti dosiahnutia zmeny v klientovej situácii, správaní a prežívaní. V psychologickej oblasti sa približuje k psychoterapii. Za rozlišovací znak sa niekedy považuje to, že poradenstvo pomáha riešiť problémy psychicky zdravých ľudí a psychoterapia pôsobí v oblasti duševnej choroby alebo tam, kde je ohrozené duševné zdravie klienta. Obe formy poradenskej pomoci využívajú sociálna práca aj kariérové poradenstvo. Niektorí klienti na stretnutiach s kariérovými poradcami zostávajú zaskočení, keď jedinou témou sedenia nie je kariéra. Pre objavenie možností a ciest, ktoré osvetľuje poradca klientovi, je potrebné poznať okrem iného aj sociálnu či interpersonálnu situáciu klienta. Kariéroví poradcovia niekedy poskytujú aj sociálno-právne poradenstvo alebo realizujú sociálnu intervenciu. J. Gabura (2005, s ) vymenúva viaceré metódy sociálneho poradenstva. Tieto metódy uznávame aj za metódy kariérového poradenstva: poskytovanie informácií, distribuovanie klientov na iné pracoviská, direktívy, poskytovanie rád, klarifikácia, ventilácia, povzbudenie, posilnenie, odradenie, interpretácia, tréning, relaxačné techniky, modelovanie, hranie rolí, konfrontácia, reflexia, analógia, metakomunikácia. Teória a prax sociálnej práce a kariérového poradenstva H. J. Göppner a J. Hämäläinen (2008) o sociálnej práci, resp. o vede o sociálnej práci, uvažujú ako o aplikovanej vede, vede o konaní alebo praktickej vede. Rovnako môžeme uvažovať aj o kariérovom poradenstve. Atribútom kariérového poradenstva je zhodne ako pri sociálnej práci jeho transdisciplinárnosť. Aktuálna globálna definícia sociálnej práce ( 2014) hovorí, že sociálna práca je praktická činnosť a akademická disciplína, ktorá podporuje sociálnu zmenu, sociálny rozvoj, sociálnu súdržnosť, posilnenie a oslobodenie ľudí. Princípy sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektu k odlišnosti sú kľúčové pre sociálnu prácu. Podporená teóriami sociálnej práce a sociálnych vied, humanitnými štúdiami, sociálna práca angažuje ľudí a subjekty pre riešenie životných problémov a zlepšenie životných podmienok. Misiou sociálnej práce je umožniť všetkým jednotlivcom rozvoj ich celkového potenciálu, obohatiť ich životy a predchádzať dysfunkciám. Sociálni pracovníci sú agentmi zmeny v spoločnosti a životoch jednotlivcov, rodín a komunít, ktorým pomáhajú. Sociálna práca je zviazaným systémom hodnôt, teórie a praxe. Slovenské definície sociálnej práce, v prípade, ak hovoríme o praktickej činnosti, sú ideovo totožné s medzinárodnou definíciou. A. Žilová (2005, s. 59) hovorí, že sociálna práca ako praktická činnosť je profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcovi, skupinám a komunitám identifikovať, eliminovať, riešiť alebo aspoň zmierniť osobné, skupinové (komunitné), negatívne sociálne problémy alebo negatívne vplyvy prostredia. O sociálnej práci hovoríme ako o teoretickej disciplíne aj o praktickej činnosti; takýto dualizmus platí aj v prípade kariérového poradenstva. Teória kariérového poradenstva čerpá najmä z teórií kariérneho vývinu a z poradenskej psychológie. Göppner a Hämäläinen analyzujú v publikácii venovanej vede o sociálnej práci (2008, s. 39) otázku, ktorou sa zaoberá kariérové poradenstvo: Na objasnenie: pomoc, ktorú napr. potrebujú nezamestnaní mladí ľudia, je otvorenou otázkou, na ktorú nevie dať odpoveď žiadna z existujúcich disciplín, lebo vždy skúma iba jedno hľadisko... Čo potrebujú

69 nezamestnaní mladí ľudia? Predovšetkým samozrejme prácu. Ale potrebujú aj viac školského vzdelávania, psychologickej podpory, poradenstvo pre riešenie každodenných situácií alebo z prípadu na prípad viaceré z kombinácií? Alebo sa k problému musí pristupovať z politickej roviny, ak je k dispozícii málo miest? Klienti sociálnej práce a kariérového poradenstva Klientmi sociálnej práce sú osoby, ktoré potrebujú pomoc sociálneho pracovníka. Existujú rôzne typológie klientov, ktoré vychádzajú z jednotlivých cieľových skupín (napr. Matoušek, Kodymová, Koláčková a kol. 2005). Milan Schavel (In: Oláh Schavel Čišecký, 2008, s. 28) navrhol delenie klientov z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov: a. Sociálna patológia patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno-patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie a pod. b. Problémy veku sem zaraďujeme klientov, ktorí sa vyznačujú rizikovým správaním v konkrétnom veku detstvo, dospievanie, starnutie. c. Sociálne skupiny do tejto skupiny patria ľudia, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín. d. Zdravotné problémy v tejto skupine klientov sú zahrnutí jednotlivci so somatickými a psychickými ochoreniami, dlhodobou hospitalizáciou a pod. e. Sociálno-ekonomické aspekty táto relatívne početná skupina zahŕňa klientov bez domova, nezamestnaných a žijúcich na hranici chudoby. f. Zdravotné postihnutie do skupiny patria klienti s mentálnym, telesným alebo zmyslovým postihnutím. Na prvý pohľad sa môže zdať, že z hľadiska klientov je prienik medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou v skupine nezamestnaných. Nezamestnanosť negatívne vplýva na život jednotlivca. Skupina nezamestnaných je častým prijímateľom kariérového poradenstva, avšak nie je jedinou skupinou. Konkrétne poradenské programy sa zameriavajú na poskytovanie kariérového poradenstva napr. seniorom, ľuďom nad 45 rokov, osobám žijúcim v rómskych osadách na východnom Slovensku, dospievajúcim osobám (poradenstvo v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie). Na typológiu klientov kariérového poradenstva preto musíme využiť iné kritérium, a to kritérium, na akom stupni kariéry sa klient požadujúci kariérové poradenstvo nachádza a taktiež v akej je sociálnej situácii. K. Trlicová (In: Grajcár a kol., 2004, s ) uvádza situácie, v ktorých ľudia vyhľadávajú profesijných poradcov. Do veľkej miery so situáciami súhlasíme a využívame ich pri tvorbe vlastnej typológie klientov kariérového poradenstva. Podľa stupňa kariéry klienta a zároveň po zohľadnení jeho sociálnej situácie delíme klientov: A. klienti v rôznych fázach vzhľadom na pracovnú kariéru 1. žiaci základnej školy a žiaci, ktorí končia ZŠ a volia si strednú školu s ohľadom na budúce povolanie či všeobecnovzdelávaciu školu 2. žiaci strednej školy a žiaci, ktorí končia štúdium na strednej škole voľba vzdelávania na vysokej škole alebo vstup na trh práce 3. študenti a absolventi vysokých škôl 4. klienti, ktorí si hľadajú nové zamestnanie kvôli strate predošlého zamestnania a kvôli stavu nezamestnanosti 5. klienti, ktorí si želajú zmeniť svoje povolanie či zamestnanie 6. klienti, ktorí dosiahli dôchodkový vek B. klienti podľa cieľových skupín 1. žiaci so špeciálnymi vzdelávacími potrebami (na základných a stredných školách) 2. študenti so špecifickými potrebami (na vysokých školách)

70 3. mimoriadne nadaní žiaci a študenti 4. deti a mladí dospelí v detských domovoch 5. dlhodobo nezamestnané osoby 6. osoby po rodičovskej dovolenke 7. príslušníci etnických minorít 8. zdravotne znevýhodnení klienti 9. osoby po výkone väzby alebo trestu odňatia slobody Sociálna práca využíva poznatky viacerých samostatných aj pomocných vedeckých disciplín. Rovnako kariérové poradenstvo pracuje s multidisciplinárnymi poznatkami a mnohé sa zhodujú so zdrojmi poznania sociálnej práce. V nasledujúcej časti preto popíšeme najvýznamnejšie spoločné oblasti, z ktorých čerpajú sociálna práca aj kariérové poradenstvo. Kariérové poradenstvo a sociálna politika Podľa O. Boteka (2009, s. 10) je sociálna politika plán sociálnej činnosti alebo konkrétna činnosť, ktorá s využitím dostupných nástrojov smeruje k pozitívnemu sociálnemu efektu alebo k zabráneniu vzniku negatívneho sociálneho efektu. Sociálna politika má podľa Štefana Strieženca (1993, s ) nasledujúce funkcie: ochrannú, regulatívnu, prerozdeľovaciu, hospodársku, spoločenskú. Zmenená spoločensko-politická situácia po roku 1989 si vyžadovala novú sociálnu politiku, ktorá sa zmenila v nasledujúcich oblastiach: mzdová politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, politika sociálneho zabezpečenia. (Botek, 2009, s. 39). Ani po tomto období sociálna politika nezostala statická a mení sa najmä v súvislosti so spoločensko-ekonomickými zmenami, akými sú vstup Slovenska do Európskej únie a eurozóny, globalizácia či globálna hospodárska kríza. Kariéroví poradcovia poskytujú služby klientom, ktorí nežijú bez kontaktu z realitou, ale ich realizácia na trhu práce je podmienená práve faktormi, ktoré skúma sociálna politika, preto musia mať kariéroví poradcovia prehľad v opatreniach sociálnej politiky na Slovensku a poradcovia pracujúci v organizáciách, ktoré sprostredkúvajú prácu v EÚ, aj o sociálnej politike jednotlivých členských štátov. Kariérové poradenstvo a politika zamestnanosti Sociálna politika skúma sociálne udalosti. Na Slovensku medzi štatisticky najpočetnejšie patria sociálne udalosti spojené s nezamestnanosťou. Samostatná časť sociálnej politiky, ktorá skúma možnosti podpory zamestnanosti a aj ich aktívne realizuje, sa nazýva politika zamestnanosti. Politika zamestnanosti sa nesnaží o plnú zamestnanosť či pracovnú povinnosť pre každého, ale vytvára dynamickú rovnováhu trhu práce. Podľa R. Haláskovej (2008, s. 8) politika zamestnanosti sa usiluje o priame ovplyvnenie vzťahov medzi ponukou a dopytom na trhu práce, ale skôr ich v zmysle rovnováhy podporuje a dolaďuje, ako by mala trh práce zásadným spôsobom modifikovať. Kariérový poradca by mal ovládať aktívne aj pasívne opatrenia politiky zamestnanosti a orientovať sa v službách zamestnanosti. Takisto by mal klienta vhodne informovať pri výbere sprostredkovateľa pracovných ponúk a poradiť pri selekcii informačných zdrojov k pracovnej oblasti, o ktorú sa klient zaujíma. Kariérové poradenstvo a právo Ku kvalifikovanému výkonu pracovných úloh potrebuje sociálny pracovník ovládať viaceré legislatívne dokumenty a orientovať sa v nich. Rovnako aj kariérový poradca by mal mať prehľad o zákonoch v sociálnej oblasti a v sfére sociálnej politiky. Zákony, v ktorých by

71 sa mal poradca orientovať a mal by vedieť poskytnúť poznatky informatívneho charakteru, sa týkajú najmä oblasti vzdelávania a práce, a to hlavne služieb zamestnanosti, pracovného trhu. Teda, spoločnou bázou pre výkon práce kariérového poradcu a sociálneho pracovníka sú nasledujúce zákony. Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce Zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Zákon č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov 4 VÝSKUM NÁZOROV ZAMESTNÁVATEĽOV A ŠTUDENTOV NA VYSOKOŠKOLSKÉ KARIÉROVÉ PORADENSTVO Kariérové poradenstvo sa na Slovensku rozvíja vo viacerých sférach. Prostredím, v ktorom vnímame dynamický rozvoj poskytovania služieb kariérového poradenstva, sú vysoké školy. Názory zamestnávateľov a študentov na kariérové poradenstvo poskytované v prostredí vysokých škôl sme zisťovali kvantitatívnym výskumom, ktorý bol realizovaný metódou dotazníka. V dotazníku určenom zamestnávateľom sme sa pýtali, či sa k respondentom dostala pred naším výskumom informácia, že na niektorých slovenských vysokých školách existujú pracoviská kariérového poradenstva. Tab. 1 Odpovede respondentov na otázku: Dostala sa k Vám už pred týmto dotazníkom informácia, že na niektorých slovenských vysokých školách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre študentov a absolventov? Početnosť Percent. podiel áno 54 52,9 nie 48 47,1 Súčet ,0 Na otázku odpovedali všetci predstavitelia zamestnávateľov (N=102), 54 z nich sa vyjadrilo kladne, zvyšných 48 odpovedalo, že informáciu o existencii vysokoškolských kariérových poradní nemali. Počet predstaviteľov, ktorí boli informovaní o existencii kariérového poradenstva na VŠ, bol mierne vyšší ako počet tých, ktorí o ich existencii nevedeli. Počet kladných odpovedí prekonal naše očakávania. Slovenské vysoké školy spolupracujú so zamestnávateľmi viacerými spôsobmi, niektoré prostredníctvom centier celoživotného vzdelávania, iné cez referáty vzťahov s inštitúciami, ďalšie v rámci aktivít pracovísk kariérového poradenstva. Domnievame sa, že práve kariérové poradne by mohli byť pracoviskom kontaktu sveta školy so svetom práce. Preto sme sa predstaviteľov zamestnávateľov pýtali, či by mali záujem o spoluprácu s vysokoškolskými

72 kariérovými poradňami napr. pri poskytovaní stáží, brigád, hľadaní talentov a pod.? Zisťovali sme teda, aký je potenciál spolupráce zo strany zamestnávateľov priamo s vysokoškolskými kariérovými poradňami. Respondenti mali možnosť vyjadrovať sa k otázke kladne alebo záporne, tiež mali pri tejto otázke možnosť vybrať si odpoveď, ktorá zahŕňala tú skutočnosť, že daný zamestnávateľ už s nejakou kariérovou poradňou na vysokej škole spolupracuje. K ponúkaným odpovediam sme uviedli aj možnosť nie som si istý/-á, keďže sme očakávali, že hlavne medzi zamestnávateľmi, ktorí napr. ešte nikdy nepočuli o vysokoškolskej kariérovej poradni, sa vyskytnú aj takí, ktorí k danej možnosti spolupráce nebudú vedieť vo výskume zaujať stanovisko. Tab. 2 Odpovede respondentov na otázku: Mali by ste záujem o spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami napr. pri poskytovaní stáží, brigád, hľadaní talentov a pod.? Odpoveď respondentov Početnosť Percent. podiel áno 42 41,2 nie 10 9,8 už spolupracujeme 6 5,9 nie som si istý/-á 44 43,1 Súčet ,0 Najviac odpovedí bolo pri poslednej spomínanej možnosti, 44 zamestnávateľov z celkového počtu 102 v dotazníku pri otázke vyznačilo odpoveď nie som si istý/-á. Druhou v poradí bola možnosť áno, ktorú zvolilo 42 zamestnávateľov. Len 6 zamestnávateľov podľa výsledkov dotazníka už s vysokoškolskými kariérovými poradňami spolupracuje. Pri tejto otázke sme dospeli k zisteniu, že 9,8 % zamestnávateľov nemá záujem o spoluprácu s kariérovými poradňami na vysokej škole. Keď usporiadame odpovede na otázku podľa premennej typ podniku, zistíme, že v najvyššej miere si želajú spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami malé podniky (43 %), nasledujú stredné podniky (42 %) a najmenej veľké podniky (35 %). Veľký podiel respondentov vo všetkých typoch podnikov poskytol odpoveď nie som si istý/-á. Predpokladáme, že táto odpoveď súvisí s mierou informovanosti o službách kariérového poradenstva na vysokých školách. Pri rozdelení odpovedí respondentov na otázku podľa premennej zahraničná účasť v subjekte sme zistili, že o spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami má záujem približne rovnaký podiel subjektov (44 % subjektov so zahraničnou účasťou a 40 % bez zahraničnej účasti). Možnosť už spolupracujeme vybralo 19 % subjektov so zahraničnou účasťou, ale ani jeden podnik bez zahraničnej účasti. Čiže vo výskume sme zistili, že s vysokými školami spolupracujú iba respondenti zo zamestnávateľov so zahraničnou účasťou. Pri rozdelení odpovedí predstaviteľov zamestnávateľov na otázku podľa premennej vlastnícky status sme zistili, že v súčasnosti spolupracujú s vysokoškolskými kariérovými poradňami výhradne subjekty zo súkromnej sféry. Naopak, záujem o spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami (odpoveďou áno) prejavilo skoro o 20 % viac predstaviteľov verejnej sféry oproti súkromnej. Takmer polovica respondentov zo súkromnej sféry zvolila k otázke odpoveď nie som si istý/-á. Podobné otázky, ako sme položili predstaviteľom zamestnávateľov, sme položili aj respondentom z radov študentov. Zaujímalo nás, či sa k respondentom dostala informácia, že na niektorých slovenských vysokých školách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre študentov a absolventov. Respondenti mali na výber odpovede áno/nie. 74 % respondentov je podľa výsledkov informovaných o existencii pracovísk kariérového poradenstva na vysokých školách

73 Tab. 3 Odpovede študentov na otázku: Dostala sa ku Vám informácia, že na niektorých slovenských univerzitách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre študentov a absolventov? Odpoveď Početnosť Percent. podiel áno ,0 nie 38 26,0 Súčet ,0 Najviac študentov, ku ktorým sa nedostala informácia o existencii pracovísk kariérového poradenstva na vysokých školách, patrí do prvého ročníka magisterského štúdia. O kariérovom poradenstve na VŠ vedelo 58 % študentov 1. ročníka magisterského štúdia a 67 % študentov 2. ročníka magisterského štúdia. V prípade bakalárskeho štúdia sú hodnoty ešte vyššie: vedelo o ňom 72 % prvákov, 81 % druhákov a 100 % tretiakov. Čiže môžeme pozorovať tendenciu: čím sú študenti na škole dlhšie, tým viac ich vie o pracovisku kariérového poradenstva. Študenti na magisterskom stupni štúdia majú nižšiu mieru známosti pracoviska kariérového poradenstva na univerzite, lebo časť z nich študovala na bakalárskom stupni na iných vysokých školách. Vysoké povedomie u bakalárov je podľa nás výsledkom stretnutí pracovníkov poradenského pracoviska so študentmi prvého ročníka bakalárskeho štúdia počas zápisov na štúdium. Ďalšia otázka bola otvorená, zaujímalo nás, s akým problémom, nejasnosťou by sa študenti obrátili na vysokoškolské pracovisko kariérového poradenstva. Typ otázky sme volili, aby sme študentov neovplyvňovali ponúkanými možnosťami odpovede, ale aby sami mohli navrhnúť svoje predstavy. K otázke sa nevyjadrilo 15 respondentov. Tab. 4 Problémy, s ktorými by sa študenti a študentky obrátili na pracovisko kariérového poradenstva Dôvod obrátenia sa na vysokoškolské pracovisko Počet zistenie pracovných predpokladov a osobnostných predpokladov 15 získanie práce, sprostredkovanie práce, zabezpečenie práce v odbore 15 konzultácia, úprava, vypracovanie motivačného listu a životopisu 11 získanie brigády popri štúdiu 10 uistenie sa v správnosti výberu študijného odboru 7 nácvik komunikácie, nácvik rôznych zručností 6 konzultácie o problémoch v zamestnaní 4 prechod zo školy na trh práce, adaptácia 4 prepojenie štúdia s privyrábaním si 3 podmienky a náplne práce, požiadavky ku konkrétnej pozícii 3 otestovanie profesijnej orientácie 3 informácie o doplňujúcom štúdiu pre konkrétnu pracovnú pozíciu 3 všeobecne informácie o svete práce 2 zmena študijného odboru 2 zistenie informácie, v akej lokalite sa môže konkrétna pozícia najlepšie uplatniť 2 informácie o práci a štúdiu v zahraničí 2 pomoc s dokumentáciou a úradnými povinnosťami 2 zmena univerzity 1 overenie agentúry, či je seriózna 1 analýza trhu práce 1 široký výber pracovných ponúk 1 stretnutie s reálnymi zamestnávateľmi

74 Odpovede študentov sme zaradili do kategórií, ktoré uvádzame v tabuľke. Vďaka otázke sme zistili, že študenti majú reálne predstavy o kariérovom poradenstve na vysokej škole. Na kariérového poradcu by sa obrátili v témach a úlohách, v ktorých im dokáže reálne pomôcť. Niektoré požiadavky sa realizujú veľmi ťažko (napr. zabezpečenie práce v odbore, ak ide o odbor filozofia či politológia), niektoré nie je problém poskytnúť (napr. stretnutie s reálnymi zamestnávateľmi počas cvičných pracovných pohovorov). Najviac, 15 respondentov, by sa obrátilo na kariérového poradcu s požiadavkou zistenia pracovných a osobnostných predpokladov a s požiadavkou na získanie a sprostredkovanie práce. Pracoviská kariérového poradenstva na vysokých školách na Slovensku občas sprostredkujú zamestnanie pre študentov počas stretnutí so zamestnávateľmi, workshopov či cvičných pohovorov alebo robia pre zamestnávateľov predvýber, ale poradne samotné nie sú držiteľmi licencie na sprostredkovanie zamestnania. ZÁVER Výskumom sme zistili, že zamestnávatelia majú záujem spolupracovať s pracoviskami kariérového poradenstva. Zistili sme taktiež, že študenti a študentky majú dobré povedomie o existencii pracovísk kariérového poradenstva, ich predstavy o obsahu služieb kariérového poradenstva sú reálne. Myslíme si, že je dôležité rozvíjať a podporovať aktivity kariérového poradenstva v rezorte školstva aj v rezorte práce. Ich absolvovanie odporúčame ponechať na dobrovoľnej báze, aby predstavovali výhodu pre jednotlivca, ktorý sa ich zúčastnil. Našou analýzou sme identifikovali prieniky a súvislosti medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou. Kariérové poradenstvo pomáha rozličným skupinám klientov pri vstupe a návrate na trh práce. Využitie kariérového poradenstva môže pôsobiť pre jednotlivca preventívne, čiže ho môže ochrániť pred pádom do záchrannej sociálnej siete. Podporuje klienta v rozhodnutí vyskúšať novú lokalitu alebo novú pracovnú oblasť či profesiu. Kariérové poradenstvo pomáha klientom reflektovať ich ambície, záujmy, kvalifikácie a schopnosti. Služby kariérového poradenstva môžu pomôcť nielen jednotlivcom, ale aj konkrétnym sociálnym skupinám a celému trhu práce. Dokážu znížiť frikčnú nezamestnanosť, lebo skracujú čas hľadania si práce. Kariérové poradenstvo sprístupňuje informácie o trhu práce tým spôsobom, že ich vyhľadáva, organizuje, systematizuje a poskytuje ich tam, kde ich ľudia potrebujú. Kariérové poradenstvo stimuluje sociálnu inklúziu a sociálnu integráciu príslušníkov minorít a zdravotne znevýhodnených. Kariérové poradenstvo hrá na mikroúrovni dôležitú rolu pri prieniku cieľov vzdelávacieho systému a sveta práce. Pre jednotlivca, ktorý sa rozhoduje o ďalšom kroku na pracovnom trhu, môže byť teda účinnou pomocou. Literatúra [1] BOTEK, O Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov. Piešťany : PN print, ISBN [2] Career Counseling Competencies revised version. NCDA - National Career Development Association. Dostupné online: < %203/13> ( ) [3] Career Guidance: A Handbook for Policy Makers Paris : OECD, European Communities, s. ISBN [4] ĎURDIAK, Ľ. GATIAL, V Psychologické aspekty výchovného a kariérového poradenstva. Nitra : Pedagogická fakulta UKF, ISBN

75 [5] GABURA, J Sociálne poradenstvo. Bratislava : O. z. Sociálna práca, ISBN X. [6] GEJDOŠOVÁ, Z Sociálne zabezpečenie v systéme verejnej správy na Slovensku. Ružomberok : Verbum, ISBN [7] Global Definition of Social Work. IFSW, Dostupné online: < ( ) [8] GÖPPNER, H. J. HÄMÄLÄINEN, J Rozprava o vede o sociálnej práci. Hľadanie prvkov pre programatiku. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ISBN [9] GRAJCÁR, Š. a kol Dištančné poradenstvo. Bratislava : Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, ISBN [10] HALÁSKOVÁ, R Trh práce a politika zaměstnanosti. 1. vyd. Ostrava : Ostravská univerzita, ISBN [11] Kariérové poradenstvo : Príručka pre tvorcov koncepcií. Paríž : OECD Európska komisia, Bratislava : Slovenská akademická asociácia pre medzinárodnú spoluprácu - Euroguidance centrum (slovenská edícia), ISBN [12] LÁTALOVÁ, L Kariérové poradenstvo, jeho stav a perspektívy. In: Quo Vadis sociálna práca slovenská? Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, s ISBN [13] LEPEŇOVÁ, D. a kol Metodika kariérového poradenstva. Tvrdošín : ICM, s. ISBN [14] MAREŠ, P Nezaměstnanost jako sociální problém. Praha : Sociologické nakladatelství, ISBN [15] MATOUŠEK, O. a kol Sociální práce v praxi: specifika různých cílových skupin a práce s nimi. Praha : Portal, ISBN X. [16] NOVOSAD, L Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodnením. Praha : Portál, ISBN [17] Oznámenie o strategickom dokumente podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Operačný program Ľudské zdroje pre obdobie Bratislava : Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, [18] RUSNÁKOVÁ, M Rodina v slovenskej spoločnosti v kontexte sociálnej práce. Ružomberok : Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku, 2007, 167 s. ISBN [19] SCHAVEL, M. OLÁH, M. ČIŠECKÝ, F Sociálna prevencia. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ISBN [20] SCHAVEL, M. OLÁH, M Sociálne poradenstvo a komunikácia. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ISBN [21] Standard Euroobarometer 81. European Comission : Dostupné na: ( ) [22] STRIEŽENEC, Š Náčrt problematiky sociálnej politiky. Bratislava : Univerzita Komenského, ISBN [23] WATTS, A. G Career guidance and orientation. In: Revisiting global trends in TVET. Reflections on theory and practice. Bonn: UNESCO-UNEVOC International

76 Centre for Technical and Vocational Education and Training, ISBN [24] Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov [25] ŽILOVÁ, A Úvod do teórie sociálnej práce (náuka o sociálnej práci). Badín : Mentor, ISBN Daniel Markovič, PhD. Pedagogická fakulta KU Ústav sociálnych vied Hrabovská cesta Ružomberok daniel.markovic@ku.sk

77 V SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIALIZÁCIA S PRIHLIADNUTÍM NA SOCIÁLNU PRÁCU V KONTEXTE RODOVEJ ROVNOSTI Social health and socialization with regard to social work in the context of gender equality HERMÍNA MAREKOVÁ Abstrakt V poslednom období sa do popredia dostávajú otázky týkajúce sa hlbšieho a kvalitnejšieho prežívania nášho bytia v sociálnom prostredí. Sociálne prostredie a vlastne celá kultúra spoločnosti zahŕňa okrem iného poznanie, vieru, umenie, morálne právo, obyčaje, zvyky, hodnoty i iné schopnosti získané človekom od narodenia učením sa. Celý tento komplexný proces prebieha na úrovni mikro aj makro prostredia. Problematické sociálne prostredie má tak na lokálnej, ako aj na globálnej úrovni, veľký vplyv na psychosociálne zdravie, na naše autentické prežívanie. V tejto práci sa budem venovať niektorým vybraným determinantom tohto procesu s prihliadnutím na dôsledky v sociálnej práci a v kontexte rodovej rovnosti. Kľúčové slová, socializácia, rodová socializácia, hodnoty, sociálna práca Abstract The issues relating to a deeper and better quality of our existence in a social environment have recently come to the fore. A problematic social environment has - both locally and globally - a big impact on psychosocial health, on our authentic existence. In this work, I tackled some selected determinants of this process, taking into account their consequences in social work and in the context of gender equality. Keywords Social health, socialization, gender socialization, values, social work ÚVOD Napriek rôznym moderným výdobytkom, v spoločnosti ako keby sme strácali niečo zo svojho života, strácame prehľad a chýba nám pocit komfortnosti. Vo všeobecnosti nám chýba jednota vnútorného psychického života a jednania tiež nazývaná autentickým bytím. Zabezpečenie zdravia ako aj sociálnej pohody v našom geopolitickom priestore bolo donedávna ponechané na štát, za čo sme dostali prísľuby tzv. psychosociálnej pohody. Po zmene systému, ale aj nástupom individualít a iných determinantov, sa len prehĺbili rozdiely a naše zdravie v chápaní kompletnej fyzickej,

78 duševnej a sociálnej pohody sa pomaly, ale isto, stáva nereálnym pre väčšinu obyvateľov planéty, aj pre nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Dobu, v ktorej žijeme, niekto označuje ako postmodernú dobu, iní tvrdia, že žijeme v tzv. infoveku. Naša predpríprava na život nazývaná ako socializácia zrazu už neposkytuje potrebnú istotu. Donedávna platné normy sa pomaly, ale isto vytrácajú a pociťujeme stratu klasických hodnôt, tých hodnôt, ktoré sme si osvojili počas našej socializácie pri začlenení sa do spoločnosti. Nemecká sociológia (Bohnsak,1996) tie staré hodnoty nazýva hodnotami povinností a prijatia. Nové hodnoty sa nazývajú hodnoty sebarealizácie (viď. nižšie). Význam rodiny ako najsilnejšieho socializujúceho činiteľa sa otriasa v základoch. Rodičia stratili po stáročiach získanú prirodzenú autoritu a namiesto najsilnejšieho socializujúceho činiteľa (funkčná rodina) nastupuje rovesnícka skupina a spolu s tým aj nástup individualít. Na jednej strane sa chceme prezentovať ako individuality ( je to cool ), ale paradoxne na druhej strane podliehame silným, až militantným nátlakom doby, ako napr. móde (rovnaké šaty, značky), štýlu života, atď. Nakoniec sa z týchto individualít vytvorila najviac uniformizovaná spoločnosť všetkých čias. V práci sa budem venovať vybraným determinantom, ktoré majú vplyv na naše prežívanie v sociálnom prostredí. 1 MAKROSOCIOLOGICKÁ A KULTÚRNOSOCIOLOGICKÁ ZMENA PARADIGIEM V SPOLOČNOSTI Ľudská civilizácia sa počas veľmi dlhého obdobia viazala na rodinu, ktorá predstavovala jediné miesto na prežitie, rozmnožovanie a na bezpečnú výchovu potomkov. Tieto spoločenstvá boli pevné, s jasnými pravidlami a každý jedinec sa snažil o spoluprácu. Tieto pravidlá mali zákonite za následok potláčanie vlastných, osobných záujmov. Rodina bola základnou jednotkou existencie. Jedinci patriaci do tej najmenšej jednotky mali zabezpečené prežitie. Spoločenský status jedinca v skupine rozhodoval o jeho úlohách a možnostiach. Predstavy o rovnocennosti alebo rovnakých možnostiach neprichádzali do úvahy, lebo jednotliví členovia rodiny si plnili odlišné úlohy. Z toho vyplýva, že mali v rámci skupiny odlišné postavenie, odlišné práva i povinnosti. Plnenie týchto očakávaných povinností bolo v spoločnosti hodnotené ako normálne. Existenciu a vývoj v rámci skupiny mohlo zabezpečiť jedine harmonické plnenie a kooperácia pri plnení očakávaných povinností. Prioritou jedinca v živote bolo plnenie týchto skupinových záujmov na úkor jeho individuálnych záujmov. Teraz sa zmenila paradigma, ktorá sa prioritne zakladala na biologickej viazanosti, kde bolo pevne dané správanie sa vychádzajúce z tradičných rolí. Namiesto člena lojálneho voči svojej rodine nastupuje autonómny jedinec, ktorý pracuje na uskutočňovaní vlastného programu. Druhá tretina dvadsiateho storočia sa tak stáva obdobím, keď môžeme sledovať proces obmeny spoločenských paradigiem. Pri tejto výmene paradigiem sa hodnotové rebríčky, tradičné systémy kontroly, stávajú pluralitnými. Do spoločenskej kontroly vniká neistota a nastáva masívny nárast trestnej činnosti. Násilie a trestné činy sa stávajú všeobecnou a každodennou realitou života. V záujme udržania vlastnej existencie, na realizáciu vlastných možností, sa spochybnila paradigma, ktorá sa zakladala na biologickej viazanosti medzi členmi skupiny. Jedinec je už schopný existencie aj úplne sám a nie je bezpodmienečne nutné, aby bol členom najmenšej skupiny rodiny. Vo svete od začiatku 60-tych rokov prebieha zmena makrosociologických a kultúrnosociologických paradigiem. (Szabó,1997). Viacerí autori opisujú dokonca aj krízu tradičnej rodiny. Túto zmenu odzrkadľujú aj skutočnosti ako napr.:

79 - rapídne zníženie počtu uzavretých manželstiev, - výrazný nárast počtu detí narodených mimo manželského zväzku, - masívny nárast počtu žien na trhu práce, - nárast deviácií a násilností v detskom veku, - skupinová kriminalita, - organizovaný zločin, - kolaps systému autority v rodine, - zmena v mentalite. V dôsledku zmien paradigiem nastal masívny nástup žien do práce. Situácia na trhu práce sa pre ženy stala oveľa tvrdšou. Len veľmi ťažko získa prácu mladá žena, ak ju jej budúci zamestnávateľ bude považovať za potenciálnu matku. Žena sa stáva niekoľkonásobne diskriminovanou. Počas starostlivosti o dieťa ju mužskí kolegovia profesne predbiehajú a ani po skončení materskej dovolenky nemá žena dostatočný priestor na pracovný postup. Pôrodom sa žena stáva na celý život podriadenou svojmu dieťaťu. Pritom z tejto starostlivosti akoby sme úplne vytesnili mužov. Predstava, že lepším rodičom je výlučne matka, je ešte stále dominantná. Interiorizovala sa predstava, že muž nemôže byť dobrým rodičom (opatrovateľom) a jeho prítomnosť v detskej izbe je vnímaná ako niečo nadštandardné. Zo strany širokej verejnosti je mladý muž starajúci sa o dieťa stále vnímaný veľmi rozpačito. Na obhajobu mužskej diskriminácie týkajúcej sa rodičovstva musíme podotknúť, že pri rozvodoch prevláda rodový stereotyp, že každá žena je dobrou matkou. Je pravda, že pôrodom odštartovaná tvorba hormónu s názvom oxytocín a ďalšie vznikajúce hormóny spôsobujú výrazný nárast citlivosti matky voči dieťaťu. Naďalej je však diskutabilná otázka, či sa ženy pre výchovu detí rodia alebo sú k nej vedené výchovou. Žena je denno-denne konfrontovaná, ba až atakovaná predstavami, ktoré vysielajú rôzne médiá o dokonalej žene. Tá dokonalá žena zvládne rodinu, dieťa, domácnosť a tiež prácu. Podľa reklamných sloganov dokonca vie byť neustále k dispozícii ako dokonalý sexuálny objekt. Veľa žien sa snaží vyhovieť tejto spoločenskej požiadavke, ale enormná snaha často spôsobuje u mladých žien psychické problémy. Médiami šírené normy o dokonalej, krásnej a úspešnej žene môžu podľa odborníkov v nemalej miere zodpovedať za psychický problém mladých dievčat pri prijímaní potravy. Tieto zmeny mali za následok, že postavenie žien v spoločnosti sa ešte viac sťažilo. Predstava muža ako živiteľa rodiny je v našej kultúre pevne zakotvená a pokladá sa za veľmi typickú charakteristiku maskulinity. (Možný,1999).Tento fakt je o to zaujímavejší, že podľa Bútorovej (1999) model dvojpríjmovej domácnosti u nás prevláda už niekoľko desaťročí. Pritom zabezpečiť rodinu je pre muža v našej spoločnosti takou samozrejmosťou ako fakt, že žena sa musí postarať o domácnosť a výchovu potomkov. Sociálne normy a hodnoty zmena hodnôt Kultúra spoločnosti je komplexný celok, je to súhrn duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených alebo vytváraných ľudstvom v celej jeho histórii. (Buchtelová a kol., s. 526). Kultúra sa prejavuje vo forme materiálnej (hmotné výtvory) a nemateriálnej. Medzi nemateriálne môžeme zaradiť poznatky (vedecky potvrdené) a názory (subjektívne), hodnoty, normy a iné schopnosti získané človekom ako členom spoločnosti (viď socializácia). Hodnoty, hodnotové orientácie, sú predstavy ľudí, čo sa v danej spoločnosti pokladá za dobré a žiaduce alebo naopak, nedobré a nežiaduce. Normy (sociálne) sú z pohľadu kultúry veľmi dôležité prvky pre fungovanie spoločnosti. Bez týchto sociálnych noriem (môžeme to chápať aj ako dohody) nie je v spoločnosti možná spolupráca. Normy určujú správanie človeka v určitej

80 situácii. Osvojenie noriem sa deje počas výchovy, čo odborne sociológia nazýva socializáciou a podľa definície psychológie je to obdobie rozvoja osobnosti. Z pohľadu sociológie hodnoty a normy sú veľmi dôležitými prvkami kultúry, lebo k fungovaniu spoločnosti je treba, aby jej členovia dodržiavali určité predpisy a normy. Podľa Durkheima (1984) je norma elementárny prvok sociálnej existencie ľudstva. Na jednej strane sú normy spoločnosti a na strane druhej správanie a konanie člena skupiny tak, aby jeho správanie podľa možnosti na 100 % korešpondovalo s platnými normami spoločnosti. (Ondrejkovič, 1998). Nedodržiavaním noriem sa stane správanie členov spoločnosti nevypočítateľným. Tým sa znemožňuje aj spolupráca. Za porušenie normy vždy nasleduje sankcia. Kultúrne hodnoty platné v našej spoločnosti nemusia byť platné v iných kultúrach. Pre neustálu interakciu so svojím sociálnym prostredím prechádzajú neustálymi zmenami. (Mareková, 2013). Naše ideály sa neustále menia písal Fritz Bohnsack v roku 1996 a konštatoval, že v jeho krajine nastali veľké zmeny v uznávaní doteraz platných hodnôt. Podľa neho pár desaťročí dozadu boli v spoločnosti uznávanými a rešpektovanými hodnotami, normami, vlastnosti ako pokora, disciplína, plnenie povinností, spoľahlivosť, otvorenosť, vernosť, presnosť, obetavosť pre dobro spoločnosti, skromnosť. Nemecká sociológia to nazýva hodnoty povinností a prijatia. Nové hodnoty sa nazývajú hodnoty sebarealizácie. Medzi také hodnoty patria neviazanosť, kreativita, pôžitkárstvo, sebarealizácia, okamžité uspokojovanie svojich potrieb. Nie každý to prijíma, ale väčšina spoločnosti podľa toho žije hovorí Bohnsack (1996). Vo všeobecnosti existujú aj určité hodnoty a normy, ktoré boli, sú a zrejme aj budú platné v každej spoločnosti a sú pomenované výrazom tabu. Vo väčšine kultúr je tabu: incest, týranie detí a pod.. (Mareková, 2014). Tabuľka 1 Pokora Disciplína Staré hodnoty (hodnoty povinnosti a prijatia) plnenie povinností Spoľahlivosť Otvorenosť Vernosť Nové hodnoty (Bohnsack) (hodnoty sebarealizácie ) neviazanosť kreativita pôžitkárstvo sebarealizácia okamžité uspokojovanie svojich potrieb Presnosť obetavosť pre dobro spoločnosti Skromnosť Zdroj: Mareková,

81 2 SOCIÁLNA IDENTITA Identita z lat. identicus - totožný. Vo všeobecnosti je to jednota vnútorného psychického života a jednania tiež nazývaná autentickým bytím. Pojem používaný v rôznych významových variantoch. E. H. Erikson (1955) to používa ako o podstatnom znaku adolescencie, ktorá je spojená s otázkami ako: Kto som? Som dospelý? A. H. Maslow (1954) v humanistickej psychológii to spája ako schopnosť byť tým, čím v skutočnosti som, t. j. sám sebou. Je to snaha o sebarealizáciu. V sociálnej psychológii sa identita v širšom zmysle chápe ako autentické bytie. Opakom toho je enautentické bytie teda pretvárka. Vo filozofickej antropológii ju chápeme ako život v pravde. V sociológii o identite uvažuje R. G. Darendorf (1950) a aj E. Goffman (1959). (Maříková, H., Petrusek, M.,Vodáková, A a kol str. 414). Socializácia Socializácia (z lat. socialis družný, spojenecký, manželský), komplexný proces, v priebehu ktorého sa človek ako biologický tvor stáva prostredníctvom sociálnej interakcie a komunikácie s druhými sociálnymi bytosťami schopný správať sa ako člen určitej skupiny. ((Maříková, H., Petrusek,M.,Vodáková, A a kol.1996). Socializácia je celoživotný proces, celoživotná interakcia jedinca so svojím prostredím. Osvojenie noriem sa deje počas výchovy, čo sociológia odborne nazýva socializáciou, teda osvojenie si hodnôt a noriem spoločnosti (zospoločenštenie). Podľa definície psychológie je to obdobie rozvoja osobnosti. Dodržiavanie noriem sa deje často preto, že ľudia sa obávajú sankcií, ale môže to byť aj preto, že tieto normy sú totožné s ich hodnotovou orientáciou (internalizácia), preto ich aj bez akejkoľvek kontroly či sankcií dodržiavajú alebo odsudzujú osobu, ktorá ich nedodržiava. (Mareková, 2013). Socializácia podľa Brima (1966) je proces, na základe ktorého jedinec získava také vedomosti a zručnosti, schopnosti, ktoré mu umožňujú, aby sa stal viac-menej užitočným členom rôznych skupín alebo spoločnosti. Uvedomovanie si svojho Ja je proces a začína v ranom detskom veku. Je to proces, kedy odlišujem seba od druhých. Rozvoj našej osobnosti, nášho Ja, je proces, ktorý nás sprevádza od nášho pôrodu, kedy ešte nič netušíme o spoločnosti, počas celého nášho života, ako píše Parsons vo svojej publikácii ešte v roku 1956: Príchod novorodenca na svet je pravidelne sa opakujúca barbarská invázia, lebo novorodenec nemá ani najmenšiu potuchu o pravidlách a normách spoločnosti, do ktorej sa narodil. Socializáciu už dlhšie obdobie pokladáme za kľúčový faktor, veľmi dôležitý prvok fungovania spoločnosti a dôležitý atribút na dosiahnutie autentického bytia. Procesu socializácie sa začal venovať Freud, podľa ktorého podstatou socializácie je podľa klasickej psychoanalýzy potlačenie sociálnych a biologických pudov, pudovej sexuality a agresivity. Vybudovanie kontroly impulzov. Podľa Hartmanna je socializácia proces osvojenia si schopnosti prispôsobovať sa. Anglická empirická filozofia (Locke, Hobbes) ako aj Skinner predpokladali, že človek sa socializuje výlučne na základe interakcie so svojím sociálnym prostredím. Podľa sociálnej psychológie socializujeme sa vplyvom prostredia učením sa. Moderné teórie hovoria o učení sa rolí podľa očakávania spoločnosti. Samozrejme všetky tieto faktory sú v neskoršom období rozhodujúce pre naše správanie sa, ktoré ale z pohľadu profesie sociálneho pracovníka môže vytvárať aj nežiaduce správanie sa

82 3 ETNOCENTRIZMUS & PARTNERSTVO V KONTEXTE SOCIÁLNEJ PRÁCE Už v roku 1995 Musil reflektuje tento problém v dichotomii etnocentrizmus verzus partnerství. Etnocentrizmus v jeho chápaní je tendencia stavu sociálnych pracovníkov pristupovať ku klientom z pozície hodnotových orientácií a noriem. Kladie si otázku: zda je vůbec možné vykonávat nápomocné profese a neuplatňovat přitom nereflektovaně hodnotící kritéria, specifika pro kulturu vlastní vrstvy nebo skupiny. Opakem etnocentrismu je partnerství, jež v rámci této dichotomie znamená snahu podporovat klienta, aniž jsou kladeny normativní a hodnotové podmínky této spolupráce. (Musil, 1995, In: Matoušek, str. 191). Rodová socializácia Rodová socializácia je celoživotný proces, prostredníctvom ktorého si osvojujeme spoločenské hodnoty a normy vrátane tých, ktoré sa týkajú rodu. Rodovej socializácii sa venujú rôzne teórie známe napr. ako: - psychoanalytické teórie, - teória sociálneho učenia, - kognitívne vývojové teórie (teória genderových schém, teória optických skiel kultúry), - a ďalšie. Psychoanalytické teórie (napr. teórie identifikácie)sú reprezentované takými osobnosťami akými sú napr. Sigmund Freud, Karen Horney, Erik Erikson, Nancy Chodorov a ďalší. Jedným zo spoločných znakov a ústredným problémom tejto skupiny teórií je, že chlapci sa musia duševne separovať(separačná úzkosť) od matiek, ale dievčatá tento proces prežívať nemusia. V teórii sociálneho učenia (Albert Bandura) získavajú deti rod dvojakým spôsobom: - posilňovaním - teda odmenami za rodovo primerané správanie a trestami za rodovo neprimerané správanie a modelovaním. Kognitívne vývojové teórie (Jean Piaget, Lawrence Kohlber a Sandra Bem) vychádzajú z princípu, že deti vstrebávajú rod a rodové stereotypy v rámci svojho mentálneho úsilia nachádzať poriadok v sociálnom prostredí, ktorý ich obklopuje. Deti majú prirodzený sklon ku hľadaniu vzorcov a ako hovorí Bem (1993, s.112), vstrebávajú rod a akonáhle začnú určité kategórie a pravidelnosti objavovať, spontánne v súlade s nimi vytvárajú predstavu o vlastnom JA a súbor sociálnych rolí. Podľa teórie optických skiel kultúry, ktorá v sebe zahrňuje i niektoré rysy sociálneho učenia, deti sú socializované tak, aby prijali rodovú optiku (teda predpoklady týkajúce sa maskulinity a femininity). Podľa Renzettiho (2012) prebieha rodová socializácia ako vedomé úsilie, ktoré posilňuje rodové očakávanie explicitnými odmenami a trestami. Otázkou je, či je možná nesexistická socializácia. K zmene by určite prispelo eliminovanie rodových stereotypov z výchovy a vzdelávania a presadzovanie rodovo citlivého prístupu počas socializácie. Podľa niektorých autorov cieľavedomá nesexistická socializácia rodičov má pozitívny vplyv na deti. (Renzetti, 2012)

83 4 RODOVO CITLIVÉ/NECITLIVÉ PORADENSTVO Pri poradenských službách často stereotypne a rozdielne vnímame a posudzujeme, keď je žena alkoholičkou a keď je alkoholikom muž. Predpokladáme, že v starostlivosti o domácnosť je kompetentná jedine žena, kým muž je v starostlivosti o domácnosť úplne nekompetentný. Predpokladáme, že žena je zodpovedná za vedenie domácnosti a muž je výlučne zodpovedný za živenie rodiny. Inak posudzujeme ženu, ktorá si robí kariéru, inak keď si robí kariéru muž. (Mareková, 2013). Rodovo citlivý jazyk Slovenský jazyk rozlišuje mužský a ženský rod. Používa sa ale veľmi nedôsledne a často sa používa pri oslovení dievčat a chlapcov v škole tzv. generické maskulínum teda oslovenie v mužskom rode, potvrdzujúc rodové stereotypy. Oslovením žiaci potvrdzujeme neviditeľnosť dievčat aj žien v spoločnosti. Učiteľky často používajú mužský rod aj vtedy, keď hovoria o sebe: som učiteľ. Často badať nedôsledné používanie jazyka v inzerátoch pri stanovovaní konkrétnych požiadaviek na pracovnú pozíciu. (Mareková, 2013). Rodovo citlivý prístup v poradenstve Pri rodovo citlivom prístupe ide o zohľadňovanie rodových aspektov, uplatňovanie rodového hľadiska s cieľom predchádzať, zamedzovať a odstraňovať rodovú diskrimináciu. Pri výchove nestačí len odstraňovať rodovú diskrimináciu, ale cieľom má byť slobodná ľudská bytosť, ktorá si je vedomá svojich práv. 5 REPRODUKCIA (RODOVÝCH) STEREOTYPOV V SOCIÁLNEJ PRÁCI Sociálni pracovníci/pracovníčky majú tendenciu pristupovať ku klientovi z pozície prijatých hodnotových orientácií a noriem. Pritom sociálne pracovníčky/pracovníci by mali vychádzať pri výkone práce z princípu ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Niektoré zo stereotypov existujúcich a používaných pri sociálno-právnej ochrane detí: automatické predpokladanie znakov, vlastností, zodpovednosti u mužov a žien. Pri poradenských službách často stereotypne a rozdielne vnímame a posudzujeme, keď alkoholovou závislosťou trpí žena a keď muž. Predpokladáme, že v starostlivosti o domácnosť je kompetentná jedine žena, kým muž je v starostlivosti o domácnosť úplne nekompetentný. Predpokladáme, že žena je zodpovedná za vedenie domácnosti a muž je výlučne zodpovedný za živenie rodiny. Vnímanie mužov a žien v spoločnosti ovplyvňujú rôzne faktory, najviac však naše hodnoty, normy a zvyky osvojené počas socializácie, počas výchovy. V spoločnosti stále prežívajúce stereotypy, platné, zaužívané pravidlá, písané aj nepísané normy, hodnoty, hodnotové orientácie sa ľahko môžu stať diskriminujúce pre niektoré skupiny osôb. Sociálni pracovníci a pracovníčky zo svojej profesionálnej právomoci ovplyvňujú životné dráhy jedincov a môžu rodovo citlivým prístupom znižovať a rodovo necitlivým prístupom zvyšovať zakorenenosť rodových stereotypov v bežnom živote. Uplatňovanie rodového hľadiska a rovnosti príležitostí v sociálnej práci je v súlade s hodnotami Európskej únie s legislatívou a je súčasťou Amsterdamskej zmluvy. (Mareková, 2012)

84 6 DILEMA SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU Sociálni pracovníci a pracovníčky majú presadzovať spoločenské normy sociokultúrne (čo je obvyklé, dané) podľa očakávania spoločnosti, podľa tradícií, podľa normality, pričom existuje možnosť diskriminácie. Paradoxne ale proti diskriminácii majú povinnosť zasahovať (antidiskriminačný zákon). Keď sa pozrieme bližšie na pojem normalita zistíme, že normalita je priemer alebo štatisticky najviac zastúpené. Argument v neprospech tohto faktu je iba banalita, ako nákup oblečenia podľa konfekčných čísiel, kde jednotlivé miery oblečenia sa vyrátali podľa štatistických meraní. Pri nákupe zisťujeme, že nie sme konfekčná veľkosť, napriek štatistike, ktorá ukazuje, že by sme mali byť. Sociálna práca musí neustále pružne reagovať na zmeny v spoločnosti, ponúkať pomoc ale aj preventívne opatrenia. Problémom môže byť neschopnosť stotožniť sa s meniacimi sa hodnotami a upustiť od tradícii a normality, a vykonávať svoju profesiu na základe princípov ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. (Mareková,2013). Rodovo citlivá & rodovo necitlivá sociálna práca Sociálni pracovníci a pracovníčky svoju prácu vykonávajú podľa noriem platných v spoločnosti a práve v tomto naráža sociálna práca na problémy. V spoločnosti stále prežívajú stereotypy, zaužívané (písané aj nepísané) normy a hodnotové orientácie, ktoré sa ľahko môžu stať diskriminujúcimi pre niektoré skupiny osôb. Diskriminačná môže byť aj sociálna práca, vykonávaná na základe týchto deterministických ideí, ako aj Etického kódexu sociálneho pracovníka prijatého v roku Tento kódex je už málo aktuálny (porovnaj) Preambulu, v ktorej sa píše: sociálni pracovníci... sa riadia tiež normami, ktoré sami formulujú ) a nezohľadňuje medzitým prijaté medzinárodné dokumenty. Etický kódex sociálneho pracovníka má byť v súlade s hodnotami Európskej únie aj s legislatívou, ktorá je súčasťou Amsterdamskej zmluvy. Nestereotypná, rodovo citlivá sociálna práca môže byť presadzovaná len na základe dodržiavania ľudských práv a noriem, sociálnej spravodlivosti a antidiskriminácie. (Mareková, 2013). ZÁVER V súčasnosti sú pomerne často prezentované názory podľa ktorých už žijeme v postmodernej dobe t.j. v dobe, kedy platí anything goes (alls?) (angl. všetko ide/sa hodí) pričom je rešpektovaný princíp epistemologického/metodologického anarchizmu P. Feyerabenda, ktorý odmieta existenciu privilegovanosti noriem. Podľa Feyerabenda sa vždy nájdu fakty a okolnosti, v ktorých sa môžu hodiť, resp. zísť normy, štandardy a koncepcie odmietané v iných podmienkach. Na jednej strane je pozitívne, že si slobodne môžeme povedať svoj názor, šíriť slobodne informácie a myšlienky, ale spolu s pozitívnymi informáciami sa rovnako šíria aj negatívne myšlienky a idey. Naše sociálne prostredie sa zmenilo a vzdialili sme sa od svojho prirodzeného prostredia a spoločnosť sa stáva nestabilnou. Je to stav, kedy staré normy a hodnoty už neplatia a nové ešte nie sú, čo je stav známy ako anómia. Ruský chemik Ilya Prigogine (Nobelova cena 1977) skúmal novú epistomologickú situáciu, skúmal vývoj modernej vedy. Podľa neho klasický model vedy izoluje človeka ako poznávajúcu bytosť od prírody, čo spôsobuje nestabilitu. Tento model musí byť nahradený modelom novej aliancie v ktorom bude rehabilitovaný prirodzený svet. Výskum nezvratných procesov, najmä v neizolovaných systémoch priviedol Prigogina k záveru, že po prekročení určitého prahu nestability sa objavuje samoorganizácia, spontánna aktivita nazývaná ako disipatívna organizácia. Rovnako funguje aj spoločnosť, ak pripúšťame,

85 že jedinec prichádza na tento svet ako tabula rasa, tak si musíme uvedomiť, že socializácia je kľúčový atribút pri modifikovaní osobnosti. Osobnosť má jedinečnú príležitosť vytvárať si zdravé sociálne prostredie, kde môže prežívať autentické bytie. V tomto procese sa nedá vyzdvihnúť dôležitosť socializácie, výchovy, rodiny a iné, lebo ako aj Jung píše: K osobnosti nemůže vychovat nikdo, kdo ji sám nemá. A nikoli dítě, nýbrž dospělý může dosáhnout osobnosti jako zralého plodu životního výkonu zaměřeného na tento cíl. Neboť v dosažení osobnosti netkví nic menšího, než co možná nejlepší rozvinutí celku určitého jednotlivce. Ani nelze domyslet, jak nekonečné množství podmínek je k tomu zapotřebí splnit. K tomu je potřeba celého lidského života se všemi jeho biologickými, sociálními a duchovními aspekty. Osobnost je nejvyšší uskutečnění vrozené svéráznosti určité živé bytosti. Osobnosti je činem největší životní odvahy, absolutního přitakání individuálně jsoucího a činem úspěšného přizpůsobení univerzálně danému, za co možná největší svobody vlastního rozhodnutí. Vychovat někoho k tomu se mi nezdá nepatrnou věcí. (Jung, 1961). platných spoločenských noriem očakávaní spoločnosti Presadzovanie sociálnej práce Rodovo necitlivá sociálna práca na základe - Rodovo citlivá sociálna práca na základe - normalít tradícií - stereotypov - zvykov kódexu sociálnych pracovníkov (SR) možnej diskriminácie ľudských práv a noriem sociálnej spravodlivosti medzinárodného kódexu sociálnej práce antidiskriminácie Schéma: Rodovo citlivá & rodovo necitlivá sociálna práca Zdroj: Mareková,

86 Literatúra [1] BEM, S.L The lenses of gender: transforming the debate on sexual inequality.new Haven : Yale Univerzity press. [2] BOHNSACK, F., LEBER, S Sozial-Erziehung im Sozial-Verfall.Verlag : Beltz. 384 s. ISBN-10: ISBN-13: [3] BRIM, O.G. (1966), Socialization after Childhood, Wiley, New York [4] BUCHTELOVÁ,R. a kol Slovník cudzích slov. 3. vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, s. r. o s. ISBN [5] BÚTOROVÁ, Z. FILADELFIOVÁ, J. GURÁŇ, P. GYÁRFÁSOVÁ, O. FARKAŠOVÁ, K. Rodová problematika na Slovensku. In: Mesežnikov, G. - Ivantyšin, M (eds.): Slovensko Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava. Inštitút pre verejné otázky, ISBN [6] DURKHEIM, E. 1984, Erziehung, Moralund Gessellschaft. Frankfurt a M.Suhrkamp.1984 [7] ERIKSON, E.H. Identity and the Life Cycle. Psychological Issues 1959.I.) [8] ETICKÝ KÓDEX SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA, ASPS. Žilina. In: MÁTEL, Andrej a kol. Etika sociálnej práce. 2. doplnené a aktualizované vydanie. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Str ISBN [9] Feyerabend, [10] HARTMANN,H Ego psychology and the problem of adaptation. Internetional Universities Press, New York. [11] JUNG, C.G., Člověk a duše. Praha : Academia, s. ISBN [12] MAREKOVÁ, H Rodová rovnosť, rovnosť príležitostí a rodovo citlivá sociálna práca. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, s. ISBN [13] MAREKOVÁ, H Glosár pojmov rodovej rovnosti, rovnosti príležitostí a rodovo citlivej sociálnej práce pre sociálnych pracovníkov. Glossary of Gender Equality, Equa Opportunities and Gender-Sensitive Social Workfor Social Workers. Vydavateľstvo OLIVA, Trnava. ISBN [14] MAREKOVÁ, H., Význam socializácie v optike rodovosti rodov citlivý prístup v praxi sociálnej práce, poradenstva a edukácie. In: Dončevová, S. (ed.) Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Trnave. Najnovšie trendy a výzvy európskeho výskumu v edukačných vedách. Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave, s ISBN [15] MAŘÍKOVÁ, H., PETRUSEK, M., VODÁKOVÁ, A Veľký sociologický slovník I., II., Praha : Karolínum. ISBN (1. zväzok). [16] MOŽNÝ, I., Sociologie rodiny, její vývoj, teorie a základní problemy. 1. Vydanie. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN [17] MUSIL, L., Autoreferát. In: Matoušek, Oldřich. Základy sociálnej práce. Praha : Vydavateľstvo Portál str ISBN [18] ONDREJKOVIČ, P.,1997. Úvod do sociológie výchovy. Bratislava: Veda ISBN [19] PARSONS, T and BALES, R.F Family socialization and Interaction Process. Routledge and Kegan Paul London. [20] PRIGOGINE, I., [21] RENZETTI, C. M. CURRAN, D. J. MAIER, S. L Women, Men and Society. 6. vyd. London: Pearson Education Limited, s. ISBN

87 [22] SZABÓ, D: 1997, OKRK, eloadás 1997 szeptember 25- én. PhDr. Hermína Mareková, PhD. VŠ DANUBIUS v Sladkovičove Katedra SP Na hlinách Trnava hermina.marekova@gmail.com

88

89 VI RODOVÉ DIFERENCIE A ICH VZŤAH K FENOMÉNU LITERÁRNOSTI - SLOVO NA OBRANU MUŽOV Gender differences and their Relationship to the Phenomenon of Literacy - the Defence of Men BRANISLAV MALÍK Abstrakt Autor sa v predkladanom texte pokúša pomenovať niektoré faktory, ktoré stavajú ženy a mužov proti sebe a vyhrocujú medzirodový antagonizmus, čím negatívne ovplyvňujú aj celkové zdravie spoločnosti. Dekonštruuje tiež tradičnú rodovú optiku, ktorou sa vzťahová oblasť medzi rodmi doposiaľ posudzovala. Vychádza tu z určitých trendov, identifikovateľných v genéze feministickej kritiky androcentrizmu objektivizovaného predovšetkým v relevantných literárnych a inštitucionálnych textoch. Medzi faktory ovplyvňujúce vytváranie rodových diferencií následne radí fenomén fonetickej literárnosti. Niektoré mužskému subjektu pripisované vlastnosti posudzované vo vzťahu k záujmovej sfére žien ako kolízne, vysvetľuje ako dôsledok jej formačného vplyvu. Kľúčové slová Rodová rovnosť, diskriminácia, moc, fonetická literárnosť, literárny text, pravidlá signifikácie, mužský subjekt Abstract The author attempts to name some of the factors that place men and women against each other and strengthen gender antagonism and thus influence negatively the health of whole society. He also deconstructs a traditional gender point of view from which gender relations have so far been observed. He comes from certain trends that can be identified in the genesis of feministic criticism of andocentrism objectified mainly in relevant literary and institutionalised texts. He sees the phenomenon of phonetic literacy as one of the factors that influence the creation of gender differences. The author perceives some of the qualities mainly identified with male subject and often seen as colliding with the interests of women as a result of its formatting influence. Key words Gender equality, discrimination, power, phonetic literacy, literary text, rules of signification, male subject ÚVOD Kzdraviu spoločnosti prospievajú aj zdravé vzťahy medzi ľuďmi, vrátane korektných vzťahov medzi mužmi a ženami. Ak sú uvedené vzťahy zaťažené určitými animozitami, treba ich, pokiaľ je to možné, uvedenej záťaže zbaviť. Osobitne v prípade, ak kritika mieri na nesprávneho adresáta a prípadná náprava na základe chybne urobenej diagnózy môže daný stav ešte viac vyhrotiť, keďže z chybných predpokladov sa zvyčajne robia i chybné závery. Na uvedený moment poukazuje i nemecký

90 sociológ Ulrich Beck: témy a konflikty spojené so vzťahom medzi mužmi a ženami nie sú len tým, čím sa zdajú byť, totiž témami a konfliktami existujúcimi medzi mužmi a ženami. (Beck, 2004, s. 174). Z tohto pohľadu nemožno preto očakávať, že zásadnú zmenu v medzirodových vzťahoch prinesie len apelácia na zmenu vedomia mužov a ním korigovanú sféru ich správania. Pokiaľ nebudú príslušnú osvetu sprevádzať aj zodpovedajúce štrukturálne zmeny, výsledný efekt môže byť sklamaním. Dnes je uvedený problém naliehavejší, ako kedykoľvek v minulosti. Ako na to poukazuje Ulrich Beck, oslabenie tradície spôsobilo výrazné zmeny vo vedomí žien, a to aj v náhľade na rodové nerovnosti, ktoré boli dovtedy vnímané len ako súčasť žitej, a preto nikým nespochybňovanej tradície či ako pozostatok odznievajúcej minulosti. Dnes však začínajú byť ženami vnímané ako nesamozrejmé a odporujúce súčasným demokratizačným a civilizačným požiadavkám rovnosti, a teda aj niečím, čo sa negatívne dotýka ich ľudskej dôstojnosti. I keď nespokojnosť s uvedenými pomermi primárne prepuká v rovine vedomia, jej riešenie je možné len zmenou inštitucionálnych pomerov, ktoré ich fakticky navodili. Ženy dnes veľmi citlivo vnímajú rozdiel medzi rétorikou rovnosti, resp. rovnosťou na papieri, a faktickým stavom medzirodových vzťahov. Ako uvádza Beck, vedomie v tomto prípade predbehlo reálne pomery. (2004, s. 162). Ženy prestávajú akceptovať dané status quo, čo v konečnom dôsledku stavia mužov a ženy proti sebe. Pre našu tému je dôležité aj to, že rodové nerovnosti a na nich postavená diskriminácia žien, ako aj konfliktný potenciál medzi mužmi a ženami, nachádzajú svoje vyjadrenie aj v deformovaných sociálnych vzťahoch a v následných sociálnych disfunkciách. V tomto zmysle tvorí uvedená problematika aj neodmysliteľnú súčasť agendy sociálnej práce. Jej participáciu na riešení uvedeného problému však nemožno zúžiť len na mechanické uplatňovanie rodovo citlivého prístupu vo výkone sociálnej práce či v konkrétnej činnosti sociálneho pracovníka. V nasledujúcom texte sa pokúsime naznačiť, kam by mali byť uvedené zmeny orientované. 1 RODOVY IDENTIT MUŽA A ŽENY To, že ženy sa od mužov odlišujú, je zrejmý fakt. Tento rozdiel dokáže intuitívne postrehnúť každý. Ťažšie je už uvedenú odlišnosť uchopiť pojmovo. K takémuto rozlišovaniu sa zvyčajne pristupuje vtedy, ak sa aktualizuje potreba vysvetliť pôvod na týchto diferenciách postavených nerovností a prípadných neprávostí. V nasledujúcom texte sa pokúsime dôvodiť v prospech tézy, že väčšina dnes existujúcich štruktúr, v prípade ktorých je možné vystopovať ich preukázateľnú súvislosť s diskrimináciou žien, nie je organicky spätých s mužským subjektom, ale v istom zmysle sú rodovo neutrálne. Ich zdanlivo nespochybniteľné spojenie s mužským subjektom a ich vzájomná afinita, ešte neznamená, že muž je ich bezprostredným strojcom, že sú bezprostredne vyvoditeľné z jeho prirodzenosti. 7 Zášť voči mužom je falošnou stopou. Resentiment je zbytočný luxus a míňa cieľ. I keď sa muž pôvodne podieľal na inštalácii týchto pomerov, dnes je rovnako ich obeťou. Napriek tomu, že mocenskú asymetriu 7 V raných obdobiach ľudskej histórie rozhodujúcu úlohu zohrával rozdiel vo fyzickom vzraste a kondícii mužov a žien. Ženy (spolu s deťmi a fyzicky menej disponovanými mužmi) patria do kategórie fyzicky slabších jedincov zaujímajúcich v príslušnej spoločenskej hierarchii jej nižšie stupienky. Napríklad rozdiel priemerných telesných hmotností mužov a žien činí až 20%. Uvedený rozdiel však stratil na svojej váhe vtedy, ak sa v dôsledku určitých okolností zmiernila bezprostredná súvislosť medzi fyzickou silou a mocou. Takouto udalosťou bol napríklad vynález dištančných zbraní (luk a šíp, kopia, prak), ktoré umožnili elimináciu akéhokoľvek fyzicky disponovaného jedinca na diaľku. Rozdiely medzi mužmi a ženami však nie sú len vo fyzickom vzraste či iných vrodených danostiach, ale majú aj svoje špecifické kultúrno-historické pozadie, ktoré časom nadobúdalo pri distribúcii ľudských jedincov do daných rodových rámcov čoraz väčšiu váhu

91 medzi mužmi a ženami, s ktorou sa zvyčajne spájajú aj určité diskriminačné akty a praktiky, je možné vnímať ako transhistorický fenomén, býva zväčša v každej dobe fundovaná odlišnou, dobovo podmienenou konšteláciou viacerých faktorov. Stanoviť rodový identikit muža a ženy je z mnohých príčin pomerne náročné. Relevantnejšiu odpoveď na otázku kto je to muž, resp. žena získame nie analýzou a skúmaním konkrétnych ľudských bytostí, ktoré sa vedome hlásia či sú podľa zaužívaných dobových taxonómií priraďovaní k jednému či druhému antropologickému typu, ale aj analýzou relevantných literárnych textov. Texty totiž sprostredkovávajú a integrujú bohatšiu skúsenosť ako je schopný obsiahnuť jednotlivec ohraničený dosahom svojho sluchu, zraku a kapacitou svojej pamäti. Svoju pozornosť preto primárne sústredíme na skúmanie diferencií medzi textami, resp. spôsobmi ich tvorby a interpretácie, a nie na skúmanie bezprostredných rozdielov medzi mužskými a ženskými telami, ich psychickými či kognitívnymi dispozíciami alebo ich behaviorálnymi prejavmi. Takýto prístup umožní podchytiť aj tie rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré prekračujú diferencie medzi pohlaviami. V tejto súvislosti sa dá uvažovať o troch možných spôsoboch interpretácie literárnych textov, o troch možných podobách feministického písania a čítania. O profilových charakteristikách mužov a žien a povahe ich vzájomných vzťahov môžeme usudzovať buď z bezprostrednej výpovednej roviny príslušného textu analyzovaných literárnych diel alebo môžeme tieto danosti vyvodzovať z určitých mimotextových predpokladov, ktoré sa v danom texte následne objektivizujú. Predpokladá sa tu, že v relevantných textoch sa určitým spôsobom objektivizuje aj špecifická optika subjektov, ktoré uvedenú látku stvárňujú (to znamená, že pohľad na určitú vec je aj rodovo dimenzovaný a toto rodové hľadisko je aj z príslušných textov spätne rekonštruovateľné) a tiež aj určité socio-kultúrne predpoklady. A je tu aj tretia možnosť rodové charakteristiky (charakteristiky pripisované jednotlivým rodom) sú rekonštruovateľné z určitých diskurzívnych pravidiel podmieňujúcich nielen charakter príslušných textov, ale i textúru ostatných dobových socio-kultúrnych fenoménov, vrátane rodovej identity. 2 FEMINISTICKÁ KRITIKA Pre časť feministickej kritiky je príznačné, že si k exemplifikácii svojich postojov prednostne vyberá tie literárne diela, v ktorých je žena prezentovaná ako obeť a muž ako príčina jej nešťastia, alebo kde je žena v porovnaní s mužom v inferiórnom postavení. To, ako sa to má so vzťahmi medzi mužmi a ženami, sa tu abstrahuje z obsahovej stránky príslušného textu, t.j. z jeho bezprostrednej výpovednej roviny. Pre feministickú literárnu kritiku tohto razenia je príznačné to, že prezentuje ženu ako obeť muža, ako objekt jeho mocenských hier, že demaskuje muža ako strojcu jej neblahého osudu. Lexikálna analýza uvedených literárnych diel (ale aj iných textových dokumentov, napríklad inštitucionálnych textov) sa zameriava na odhaľovanie skrytého a zdokumentovanie otvoreného nepriateľstva voči ženám. Jej cieľom je tiež zhromaždiť dôkazový materiál proti mužským autorom týchto písomností, resp. aktérom určitých skutkov a rozhodnutí, teda proti konkrétnym literátom, vedcom, politikom, verejným činiteľom a pod. Pri takomto čítaní nejde len o vypreparovanie určitých inkriminovaných miest v príslušnom texte, ale aj o ich zosobnenie. Príslušný text, rozhodnutia či skutky sú tu vnímané ako osobné postoje, presvedčenia a názory ich autorov, resp. ako ich individuálne zlyhania a previnenia. Táto kritika sa preto zvyčajne pohybuje v rovine argumentácie typu ad hominem a nezriedka i v rovine personalizácie vecných problémov. Takáto argumentácia je nekorektná v podmienkach, keď neexistuje konsenzus v otázke pravidiel, ktoré by umožnili adekvátne posúdiť, kedy a v akých prípadoch sa vecnými problémami stávajú i konkrétne

92 osoby (konkrétne vlastné mená). 8 Takéto písanie resp. čítanie, najmä ak nadobúda určitý rituálny charakter, má však aj napriek tomu predsa svoj nezanedbateľný význam. Cieľom kritiky týchto textov je preniesť na jej aktérov rovnaké emočné rozpoloženie. Jeho úlohou je stmeliť skupinu rovnako zmýšľajúcich, posilniť v nej puto solidarity, prípadne utvrdiť jej bojového ducha. Z poznatkového arzenálu humánnej etológie je známe, že skupina sa zjednocuje, ak je vystavená určitému vonkajšiemu nátlaku či ohrozeniu. Až takáto sebaidentifikácia podnietená obrazom vonkajšieho nepriateľa je podmienkou homogenizácie skupiny, umožňujúcej jej exponentom hovoriť a jednať v jej mene (napríklad v mene žien, mužov a pod.). Výhodou kritiky medzirodových vzťahov a ich prípadnej mocenskej asymetrie, ktoré sú zachytené v príslušných textoch je to, že nie je obmedzená počtom členov, ktorí sa na tejto interakcii v danom čase a na danom mieste bezprostredne podieľajú. Využíva sa tu schopnosť textov integrovať na diaľku. Texty umožňujú ľudí mobilizovať vo väčších časových a priestorových reláciách. Jednou z nevýhod takejto homogenizácie skupín je to, že sa utvárajú na princípe binárneho kódu. Identikit muža, resp. ženy je tu konštruovaný ako určitá inverzia k svojmu proťajšku tak, že k určitej vlastnosti muža priradíme polárnu vlastnosť ženy a naopak. Takto sa však o mužoch a ženách dozvieme len to, v čom sú porovnateľní, nie to, v čom sú osobití, nesúmerateľní. Je to len identita, ktorá je vymedzená negatívne opozíciou voči žene, resp. mužovi. Feministická kritika je však častejšie orientovaná iným smerom. Analýza textu nemá menovite poukázať na konkrétnych exponentov sexizmu, rodovo podmienenej diskriminácie alebo násilia, ale jej úlohou je zviditeľniť implicitné predpoklady generovania určitého typu textov. Tento prístup teda prekračuje hranice daného textu. Interpretácia textu sa tu neobmedzuje na jeho obsahovú rovinu, ani nehľadá jeho skryté podtexty, ale ide za text. Tento pohyb však môže ísť po dvoch líniách. Buď sa klasicky pýtame na určité, tentoraz už nie rýdzo osobnostné, ale rodovo podmienené predispozície autora preformujúce štruktúru i obsah jeho textu či výpovede, t.j. úlohou tejto analýzy je identifikovať určité izomorfizmy poukazujúce na prítomnosť určitých invariantných rodových charakteristík predurčujúcich spôsob a špecifiká kompozície príslušného textu do určitého celku alebo sa toto pýtanie orientuje na hľadanie istých kultúrno-historických predpokladov premietajúcich sa a objektivizujúcich sa v artikulácii príslušných textov či stvárnenia iných artefaktov vygenerovaných v ich rámci, vrátane rodových charakteristík subjektov, ktoré sa v uvedenom diskurzívnom rámci nachádzajú. Prvý prístup má poukázať na špecifiká ženského (mužského) subjektu. Jeho cieľom je nájsť určité objektívne existujúce štruktúry, pomocou ktorých by sa dala uchopiť ženskosť, resp. mužskosť, ktoré by tak umožnili viesť medzi nimi presnú deliacu hranicu. Sústreďuje sa na hľadanie charakterových, psychických, kognitívnych, emocionálnych, habituálnych či morálnych odlišností mužov a žien. Za takéto atributívne určenia mužského subjektu sa najčastejšie považujú také charakteristiky, akými sú napríklad: intencionalita jeho predmetné zameranie, autonómnosť, mobilita a hybnosť, odosobnenosť či emočná stabilita. Prístup k problematike uchopenia mužskosti, resp. ženskosti je tu rámcovaný metaforou oka. Nejde o to, popísať čo vidí oko ženy, resp. oko muža, t.j. o to, čo bezprostredne leží v jeho zornom poli. Ide o to, presmerovať tento pohľad (poznávaciu intenciu) na oko samotné, nezávisle od toho, či je v jeho zornom poli scéna zobrazujúca bezprostredné utrpenie žien zapríčinené mužmi alebo zdanlivo rodovo neutrálne obrazy. Pokiaľ máme v uvedených súvislostiach hovoriť o špecifickosti ženského, resp. mužského pohľadu, nesmieme sa teda 8 V mnohých prípadoch totiž osoby nehovoria a nekonajú len vo svojom vlastnom mene, ale tlmočia názory, resp. záujmy svojej zamestnávateľskej organizácie, prípadne artikulujú svoje vyjadrenia prizmou zažitých, v tradícii petrifikovaných, a preto v mnohých prípadoch nereflektovaných schém

93 obmedziť len na bezprostrednú výpovednú rovinu príslušných literárnych diel, resp. prvoplánovosť určitých skutkov či tvrdení. Predpokladá sa tu teda, že v textoch a výpovediach o svete je súčasne určitým spôsobom zakódovaná (v spôsobe, akým o ňom vypovedá a akým fakty komponuje do určitej výpovede) i informácia o človeku, vrátane jeho rodovej príslušnosti. I keď dané literárne dielo bezprostredne vypovedá o prírodnom, sociálnom, či imaginárnom svete, robí to takým spôsobom, že tým zároveň dáva odpoveď i na otázku kto je to človek, resp. kto je to muž, resp. kto je to žena. Účelom takéhoto čítania, resp. kritiky príslušných textov, je zexplicitniť túto výpoveď skrytú za bezprostrednou výpovednou rovinou daného textu. Z hľadiska tohto prístupu nie sú preto dôležité samotné skutočnosti, o ktorých literárne dielo bezprostredne vypovedá. Po tejto stránke sa môžu jednotlivé literárne diela značne líšiť. Čo však majú všetky z nich spoločné je to, že ich kompozitné prvky sú tu štruktúrované do určitých príbehov či výpovedí podľa určitého rodovo špecifického kľúča, predstavovaného predovšetkým určitými špecifickými hodnotovými a kognitívnymi hľadiskami, odkrytím a špecifickou analýzou ktorých je možné získať i určité relevantné poznatky o žene, resp. mužovi. Prvoplánová osnova textu tu teda nie je dôležitá. Podstatným je, že literát/ka skladá tieto komponenty do určitého celku zväčša podľa toho istého kľúča. Autor/ka tu teda postupuje analogicky ako imága niektorých druhov potočníkov (Trichoptera), ktoré zbierajú úlomky rôznorodého materiálu, ktorý im ich životné prostredie poskytuje a skladajú ich do presnej architektúry svojho vonkajšieho obalu. Tvar, pôvod, povaha a spôsob spojenia týchto komponentov sú vzhľadom k tomuto výslednému tvaru indiferentné. Tento tvar zakódovaný v literárnych dielach sa však vyjavuje až v priesečníku mnohých takýchto vyrozprávaných príbehov a sprístupňuje sa preto až v literatúre a jej dejinách. Až na ich pozadí sa vyjavujú ostrejšie kontúry toho, kto tieto príbehy rozpráva a fabuluje. Nejde tu teda ani tak o to, ako sa píše či hovorí (považovať napr. určitú metódu či literárny žáner za identifikačný znak ženskej, resp. mužskej literatúry či filozofie nie je preto najpríhodnejší spôsob jej vymedzenia), ani o to, o čom sa bezprostredne píše či hovorí (t.j. napríklad literatúru a filozofiu ženských autoriek nerobia ženskou ani určité špecifické témy - ich výber môže byť ľubovoľný). Tým identifikačným znakom a jednotiacim putom zabezpečujúcim jej kontinuitu v nespočetnej variabilite jej možných tém, metód, štýlov a žánrov je tá, resp. ten, kto tieto príbehy generuje. Literatúra z tohto pohľadu je teda vždy aj výpoveďou o tom, kto resp. čo je to človek (muž, žena), prípadne o tom, cez aké rodovo podmienené hodnoty, pojmové mapy a idey daný človek svet štruktúruje, prípadne čo človeka (muža, ženu) k takto koncipovanej výpovedi pudí a motivuje. Východiskom druhého prístupu opäť nie je bezprostredný text, ale jeho analýza má rekonštruovať kultúrne a dobové predpoklady, ktoré sa pod jeho zrod nezmazateľne podpísali. Táto línia sa vracia k prvej, nakoľko dobe a sociálnemu makroprostrediu sa pripisujú maskulínne a androcentrické atribúty. Vychádza sa tu z predpokladu, že mužskosť je nielen personifikovaná, ale i inštitucionalizovaná. Pre takýto systém, ktorý prostredníctvom spoločenských, politických a ekonomických inštitúcii znevýhodňuje ženy, sa vo feministickej literatúre zaužíval termín patriarchát. A konečne, je možný i tretí variant feministickej literárnej kritiky. V nej nejde o kritiku textov, ktoré sa negatívne dotýkajú ľudskej dôstojnosti, ani o kritiku ich autorov, ani o rekonštruovanie rodovej identity literáta/ky a dokonca ani o mimotextové predpoklady podmieňujúce generovanie určitého typu textu, ale o intenciu textu samotného o jeho lingvistické zdroje. Analýza textu má poukázať na predpoklady a pravidlá panujúcej diskurzívnej praxe, ktoré v konečnom dôsledku zodpovedajú i za distribúciu ľudských indivíduí do určitých typových rámcov. Podľa postštrukturalistov treba všetky životné formy a ich textuálnu podobu posudzovať vo svetle vládnucich diskurzívnych praktík a pravidiel

94 signifikácie. V centre pozornosti sú tu práve tieto formatívne a konštituujúce efekty vládnuceho diskurzu. Michel Foucault bol tiež jedným z tých filozofov, ktorí spochybňovali referenčnú funkciu jazyka. Podľa Foucaulta reprezentácia sveta človekom nie je nikdy nevinná, keďže do nej vstupuje moc, ktorá selektuje a mocensky stabilizuje určité pravidlá signifikácie. Do hry tu však vstupuje nielen moc, ktorá má schopnosť určovať uvedené pravidlá, ale aj implicitná formačná moc kódov, v ktorých sú príslušné dobové diskurzy kódované. Z uvedených dôvodov sa zameriame aj na fenomén fonetickej literárnosti a jeho možný vplyv na formovanie rodovej identity. V tomto prípade sa uvedená kritika sústreďuje na zviditeľnenie diskurzívnych pravidiel (kategoriálnych štruktúr a konceptuálnych rámcov), umožňujúcich hovoriť o ľudských jedincoch ako o mužoch a ženách v určitých mocenských súvislostiach. Tento typ analýzy ide za reflexiu zjavného, za samotný text. Tento pohyb však neznamená, že sa ním približujeme k nejakému meritu veci, k nejakej doposiaľ skrytej ultimatívnej skutočnosti. Nedostávame sa ním do tesnejšieho kontaktu s pravdou, t.j. k vyjasneniu toho, ako sa to so vzťahmi medzi mužmi a ženami naozaj má, ale dozvieme sa nanajvýš to, ako daná doba chápe poriadok a akými diskurzívnymi pravidlami resp. mocenskými prostriedkami ho zabezpečuje. Diverzita diskurzívnych formácií a následne aj životných foriem a pozícií, v ktorých sa údel ženy či muža pohybuje, znemožňuje viesť presnú deliacu čiaru medzi jednotlivými pohlaviami, resp. rodmi. V reáli niet čistých typov. Tie sú až výsledkom určitej projekcie. Tento typus nemá svoj apriórne daný, jasne vyhranený ontologický status, ale je diskurzívne konštruovaný. Nie je reprezentáciou, ale projekciou. To, prečo sa určitý typ diskurzu presadí v konkurencii s jeho inými potenciálne existujúcimi modalitami, má v inej konštelácii podmienok miesta a času vždy svoje osobité, na seba neredukovateľné príčiny. Nie je tu preto vystopovateľná žiadna jednoznačná a priama súvislosť medzi vládnucim diskurzom a mužským subjektom. V reálnom svete nie sme nikdy konfrontovaní s ľudským telom ako takým, ale vždy len s konkrétnymi telami bielymi a čiernymi telami, chorými a zdravými telami, mužskými a ženskými telami a pod. Dnes sa prijíma názor, že z týchto rozdielov primárne nevyplývajú žiadne kultúrne a sociálne diferencie, ale je tomu naopak. Je to práve ich kultúrny a sociálny status či určitý diskurzívny rámec, ktorý má rozhodujúcu konštitutívnu a formatívnu funkciu pre formovanie a pochopenie fenoménu telesnosti, a to dokonca i takého atribútu akým je príslušnosť k určitému rodu či pohlaviu. Spoločným menovateľom všetkých týchto formatívnych faktorov je podľa M. Foucaulta moc. Primárne je to teda moc, čo vynáša verdikt choroby, čo odchýlku kvalifikuje ako úchylku. A nie je to choroba, ktorá vedie k ostrakizácii, ale ostrakizujúca moc stanovuje hranicu medzi zdravím a chorobou. Určujúcim faktorom formujúcim chorého nie je teda jeho choroba, ale inštitúcia (moc). A obdobne je to aj s mocenskou asymetriou medzi rodmi nie rozdielnosť pohlaví predchádza dominancii, ale je tomu naopak. Vlastnosť sama osebe nie je faktorom podnecujúcim ku vzniku diskriminácie či k ostrakizácii jej nositeľa. Ako na to vo svojom diele Stigma poukázal americký sociológ Erving Goffman, vlastnosť, ktorá stigmatizuje jeden typ jej nositeľa, môže naopak potvrdzovať zvyčajnosť iného jej nositeľa. Odlišné postavenie žien a mužov, príslušníkov rôznych rás a antropologických typov, zdravých a chorých v sieti sociálnych a mocenských vzťahov nie je preto dôsledkom biologických, fyziologicko-anatomických odlišností medzi nimi a nedá sa z nich bezprostredne vyvodiť ani nimi ospravedlniť. Určité, primárne biologické či psychologické rozdiely, nadobúdajú svoju klasifikačnú silu až v určitých podmienkach. Otázkou je, kedy a prečo určité odlišnosti prestávajú byť mocensky neutrálnymi, kedy sa mení ich biologický a psychologický status na sociálny, prečo je táto diferencia prenášaná zo súkromnej sféry do verejnej, kedy a prečo sa tieto rozdiely stávajú

95 faktormi exklúzie, či nástrojom sociálnej a mocenskej stratifikácie. Moc sa teda prejavuje tým, že nás uzatvára pod kuratelu určitých (napr. rodovo) ohraničených typových rámcov, stráži ich hranice, zabraňuje mobilite medzi nimi a budí zdanie ich osudovosti. To, že psychologickými alebo sociologickými výskumami získame alebo z inštitucionálnych či bežných textov vypreparujeme určitý rodový identikit muža a že takto získaný profil muža zodpovedá popisu páchateľa zodpovedného za neprávosti páchané na ženách či prírode, nie je ešte dôkazom toho, že tieto zdanlivo rodovo viazané charakteristiky majú esenciálny charakter, že sú endemickými črtami muža. Ak frekvencia určitých znakov vykazuje určitú stálosť, nemusí to ešte nič hovoriť o nejakých trvalých charakteristikách mužov či žien. Ako nemenné sa môžu javiť buď preto, že sa dlhodobo nemenia podmienky, ktoré ich vznik podmienili alebo môže ísť aj o efekt formatívnych procesov socializácie, enkulturácie, zdiscipliňovania alebo identifikácie. Úlohou (feministickej kritiky) je skôr tieto formatívne štruktúry priviesť k reflexii, urobiť ich komunikovateľnými, učiniť z nevedomého vedomé, aby sa dalo s uvedenou formou mocenskej manipulácie pracovať, pod čím nerozumieme ani tak ich faktickú elimináciu, ale ich využitie vo svoj prospech a ich zapojenie do presadzovania vlastných záujmov. Existujúce problémy zaťažujúce vzťahy medzi mužmi a ženami by sa preto nemali riešiť len v rámci tejto, rodovými rozdielmi vymedzenej, polarity. V týchto procesoch by nemalo ísť napríklad len na jednoduché prehodenie výhybky z mužsky dominovaných dejín myslenia na ženské myslenie (tentoraz už jedine správne a adekvátne pravej povahe skutočnosti), a ani nie o navodenie symetrie medzi nimi. Nemalo by tu teda ísť ani o alternatívu k mužskému svetu, ale skôr o alternatívu k systému, silové pole ktorého deformuje vzájomné vzťahy mužov a žien. Snaha budovať si svoj vlastný ženský svet či diskurz ako alternatívu či protiváhu k mužskému, je preto iluzórna a nič nerieši. Je výplodom toho istého diskurzu, ktorý sa zvykne spájať s mužskou perspektívou. Prekračovanie hraníc medzi rodmi je považované za znečisťujúce, hroziace stratou identity, stratou mužskej, či ženskej tváre. Z uvedených dôvodov preto ženy odmietajú na týchto mužských štruktúrach participovať. Namiesto toho, aby si tieto mocenské mechanizmy osedlali a využívali ich vo svoj prospech, odmietajú ich ako mužskú záležitosť. K uvedenému odmietaniu sú tlačené aj tým, že aj tam, kde si ženy osvojujú mužskú rétoriku a používajú tie isté zbrane a ten istý arzenál taktických prostriedkov, ktoré inak vystavujú ostrej kritike, je uvedený postup odsudzovaný ako gól do vlastnej bránky. V skutočnosti je to však len prirodzená adaptácia na aktuálne platné pravidlá hry, jedine v rámci ktorých možno na politickom kolbišti, na ktorom sa dohadujú podmienky distribuovania moci, legálne vybojovať určitý podiel na nej. Na druhej strane treba tiež zdôrazniť, že to nie sú pravidlá autorizované a presadzované mužmi. Sú to pravidlá vygenerované konkrétnym inštitucionálnym prostredím. Zmena týchto pravidiel a emancipáciu od nich nemožno preto dosiahnuť len medzirodovým vyjednávaním či dialógom. Nie je to muž, kto vlastní ich prístupové kódy. Treba sa skôr sústrediť na spriechodnenie dialógu medzi človekom a non humans. Ako zdôrazňuje sociológ Zdeněk Konopásek, tieto neosobné štruktúry nie sú totiž len niečím trpným, len jednoduchým nástrojom určeným k použitiu či zneužitiu. Non humans sú relatívne autonómnymi aktérmi sociálneho života a nielen pasívnymi prostredníkmi, nie sú len médiom možného mocenského pôsobenia určitého subjektu, ale samy sú takýmto subjektom (1998). Takáto expozícia predmetnej problematiky ustálená v mainstreamovom feministickom diskurze nie je šťastná aj v tom, že nabáda obe strany zaujímať obranné postoje. Vzdať sa občianskej roly a (nielen subjektívne, ale i verejne) sa identifikovať ako muž, resp. ako žena. Takýto prístup len reprodukuje túto polaritu i spolu s jej konfliktným potenciálom. Snaha

96 brániť sa proti afirmatívnym účinkom systému (nezávisle od toho či je tento systém reprezentovaný patriarchátom, určitým konkrétnym mechanizmom ekonomickej produkcie alebo určitým diskurzívnym poriadkom) vytváraním jeho určitej protiváhy nemusí byť najschodnejšou cestou k emancipácii. Prílišná inštitucionalizácia ženského hnutia by mohla dokonca uvedený emancipačný proces úplne zablokovať, keďže by zvádzala k snahe zachovávať status quo, keďže ten, kto žije tím, aby potíral nepřítele, má zájem na tom, aby nepřítel zůstal naživu. (Nietzsche, 2010, s. 243). V niektorých verziách feministickej kritiky ešte stále vo vzťahu k moci prežívajú modelové schémy, ktoré mimo ich ideový rámec už dávno doslúžili a stratili pri popise či modelovaní sociálnej skutočnosti svoju relevantnosť. Patrí k nim napríklad tendencia lokalizovať zdroje či personifikovať pôvodcov týchto nerovností, lokalizovať to, čo je difúzne a personifikovať to, čo je neosobnej povahy, snaha hľadať demarkačnú čiaru medzi zdrojom moci a sférou jej vplyvu. Moc však v dnešnej spoločnosti pôsobí prevažne zvnútra, nie z vonku. Tento problém sa preto nedá riešiť prestrihnutím domnelých väzieb medzi zdrojom moci a objektom jej pôsobenia. Moc je vždy prirodzenou súčasťou sociálnych praktík. Problémom teda nie je to, ako ju eliminovať, ale ako ju kanalizovať, limitovať a dizajnovať, aby tieto dynamické interakcie neustrnuli v nejakom hierarchickom systéme, aby sa natrvalo nezmenili v jednostranný vzťah nadvlády. Mocenská asymetria medzi rodmi nie je transhistorický a transkulturálny fenomén. Aspoň v tom zmysle nie, že nie je monofaktoriálne podmienená, ale za jej pretrvávanie zodpovedajú vždy iné faktory V inej dobe a na inom mieste je vždy inak fundovaná, inak reprodukovaná. I keď sa z kultúrnych fenoménov na prehlbovaní uvedenej cezúry medzi rodmi podieľali viaceré fenomény, svoju pozornosť zameriame len na jeden z nich fenomén fonetickej literárnosti. 3 MUŽSKÝ SUBJEKT AKO MOŽNÝ DERIVÁT LITERÁRNOSTI To, čo zvykneme nazývať mužskou perspektívou, vykazuje nápadne zhodné črty s tým, čo mediológovia popisujú ako dôsledky formačných účinkov fonetickej literárnosti. Jej formatívny vplyv nemožno redukovať na amplifikačný účinok exaltujúci niektoré vrodené, rodovo podmienené predispozície mužov k mocenskej dominancii (napríklad ich fyzickú prevahu či ich väčšiu ochotu ísť do rizika), ale sama zo seba vytvára predpoklady disponujúce človeka, ktorý sa pod jej formačným vplyvom nachádza, k určitým špecifickým prejavom či výkonom. V prípade fonetickej literárnosti teda do hry vstupuje úplne nový formatívny prvok a následne aj zdroj polarizácie medzi rodmi. Fenomén literárnosti umožňuje prijateľným spôsobom zodpovedať napríklad aj otázku, odkiaľ sa zobral mužom pripisovaný nárok na objektivitu a neutrálnosť ich pohľadu na svet, prípadne ako sa stalo, že sa tento spôsob legitimizácie pravého a skutočného etabloval ako univerzálny. I keď sa feministkami najčastejšie ponúkaná odpoveď na túto otázku na prvý pohľad javí ako najpravdepodobnejšia, bolo by príliš zjednodušujúce spájať tieto atribúty len s mužským subjektom a jeho prirodzenými sklonmi, t.j. pokladať uvedené atribúty len za endemické charakteristiky muža. Viac indícií smeruje k tomu, že ich objavenie súviselo s prechodom od hovorového jazyka k jeho písanej podobe, t.j. že majú svoj pôvod v literárnosti. Keďže to bol muž, komu bolo v dôsledku súhry určitých okolností umožnené osvojiť si písomnú podobu jazyka ako prvému, prejavili sa tieto účinky primárne na ňom. Ženy, naopak, zostali na dlhý čas uzavreté vo svete obrazov. Podľa Marshalla McLuhana fonetická abeceda znamenala porušenie integrálneho vnímania sveta. Lineárny kód fonetickej abecedy nastavuje človeku špecifický, dovtedy neznámy raster vnímania skutočnosti. Keď človek číta literárny text, k jeho posolstvu sa dopracováva diachronicky v postupnosti určitých zreťazených krokov písmeno za písmenom, slovo za slovom, vetu za vetou. Podobne ako písmená fonetickej abecedy sekvenujú slovo a ním nesený význam, máme i my tendenciu analogicky rozkladať a

97 sekvenovať skutočnosť. V tom spočíva odlišnosť znakov znakového písma, vyjadrujúcich určitú označovanú entitu v celku, od fonetického písma, ktoré naopak skutočnosť analyticky rozkladá. Lineárna štruktúra racionálneho života Západu je podľa McLuhana tiež jedným z dôsledkov osvojenej fonetickej literárnosti. Lineárna postupnosť fonetickej abecedy sa následne zmenila na všetko prenikajúcu formu psychickej a sociálnej organizácie a možno ju vnímať aj ako prototyp logického myslenia či výrobnej montážnej linky. Inak je to s posolstvami sprostredkovanými obrazmi v ich prípade je prístupné jednorázovým aktom jeho nahliadnutia. Znamená to, že posolstvá sprostredkované plošnými kódmi majú synchronický, nesprostredkúvajúci, t.j. ahistorický charakter. (Flusser, 2002). Ženy tiež nie sú orientované na abstraktné princípy, nárokujúce si na všeobecnú platnosť, ale na kontext. Ich myslenie a konanie nie je odosobnené, ale vyznačuje sa citovou zaangažovanosťou, účasťou. Muži svet posudzujú z hľadiska týchto abstraktných pojmov a princípov. Dostávajú sa preto vždy do rozporu so skutočnosťou. Majú preto sklony idealizovať ju a následne ju pretvárať na obraz týchto abstrakcií a ideálov. Ako vo svojom fundamentálnom románe Muž bez vlastností poznamenáva Robert Musil prirodzenosť muža nie je prirodzená, ale prírodu premieňajúca. Mužský princíp sa preto vyznačuje tým, že kladie nároky na život, ženský jeho akceptáciou. Ženy sú viac pragmatické, muži doktrinálni a procedurálni. Muž má názor na život, žena si svoj názor žije. Z uvedeného sa vyvodzuje i odlišný morálny status mužov a žien vyjadrený polaritou princípov starostlivosti (ženská perspektíva) a spravodlivosti (mužská perspektíva). Literárnosť mala na človeka a na spôsob akým vnímal a osvojoval si svet i niekoľko ďalších významných formačných účinkov. Podľa Marshalla McLuhana písmo umožnilo eliminovať subjektivizmus a naučilo ľudí neosobnému hľadisku. Bez spomínaného prvku neosobnosti by sa nemohol objaviť ani fenomén vedeckého objektivizmu či machiavelistickej štátovedy. Literárnosť a typografia umožnili človeku konať neosobne, dali mu schopnosť akcie bez reakcie, to znamená bez vtiahnutosti a emocionálnej zaangažovanosti. McLuhan v tom vidí i hlavný zdroj moci a efektivity Západu. Bez tohto odlúčenia činov a pocitov by ľudia boli nerozhodní a váhaví. (1991, s. 164). Z rozhodovacích procesov tým boli odfiltrované také komplikujúce okolnosti a také rozhodovací proces sťažujúce prvky, akými dovtedy boli tradícia, hlas svedomia, emocionalita či morálne pohnútky. Od tejto chvíle sa mohol človek začať skrývať za vyjadrenia tu to stojí napísané - čierne na bielom, zákon je zákon, predpis nepustí a pod. Ak by sa napríklad pracovník zainteresovaný na rozdeľovaní sociálnej pomoci ľuďom v núdzi v každom takomto jednotlivom prípade osobne angažoval a prejavoval takémuto človeku svoju emocionálnu účasť, nieslo by to so sebou množstvo rizík a negatív. Jednak by veľmi skoro vyhorel a jeho práca by sa vyznačovala príliš nízkou efektivitou. Aby k uvedeným dôsledkom neprišlo, pomáha mu v tom systém neosobných pravidiel a predpisov, na ktoré sa pri výkone svojej práce môže odvolávať. Byrokratický systém (t.j. viazanosť každého úkonu a výkonu na jeho súladnosť s úradne predpísanými regulami a postupmi) je v tomto prípade veľmi efektívny spôsob, ako chrániť ľudí podieľajúcich sa na jeho prevádzke pred emocionálnou vybudenosťou a preťaženosťou či pred pocitmi viny. Literárnosťou možno teda zdôvodniť i takú mužskému subjektu pripisovanú vlastnosť, akou je jeho akcieschopnosť, schopnosť jeho vôle bezprostredne prechádzať do činu. Fonetická literárnosť prispela aj k vzniku ďalšieho dualizmu. Podľa médiológa Marshalla McLuhana Převod sluchových termínů do zrakové podoby vedl ke vzniku vnitřního života, jímž se člověk odloučil od zevního světa a částečně i od svých vlastních smyslů. (2008, s. 264). Následný vzrast autonómnosti vlastného vnútorného sveta človeka umožnil reflektovať svet v jeho predmetnosti, vytvoriť si k nemu určitý vonkajškový vzťah a tým získať určitý odstup nielen od sveta, ale aj od svojho životného procesu. Práve toto rozlíšenie umožnilo človeku pristúpiť k prírode, k svojmu vlastnému ľudskému svetu i vlastnému telu ako k predmetu. Literárnosť teda vysvetľuje i ďalší dôležitý

98 atribút tzv. mužského myslenia, ktorým je intencionalita, jeho predmetné zameranie. Keďže v dôsledku určitých okolností si literárnosť ako prví osvojili muži 9, uvedenou devízou sa spočiatku vyznačovali len oni, a naopak - ženy na rozdiel od mužov, zostali k svetu pripútané. Aj to je dôvod prečo boli ženy viac in a muži zase out, prečo boli ženy viac centrické a muži zase viac excentrickými. A vysvetľuje to aj to, prečo ženy spočiatku neboli hýbateľkami. Tento moment má však i svoju druhú stránku. Má za následok určité vykorenenie muža. Muž je nútený hľadať nové základy, novú pevnú pôdu pod nohami. To sa pokladá tiež za jeden z hlavných motívov jeho kultúrotvorných aktivít. Muž prináša na svet neprirodzenosť, umelosť. I autonómnosť kvalifikovaná ako mužský atribút pramení z tejto jeho vydelenosti, oddelenosti. Tá je tiež jednou z možných príčin jeho väčšej mobility a hybnosti. Vnútrosvetskosť ženy, jej kontextovosť a vtiahnutosť sú príčinou toho, prečo je žena s prírodou viac spriaznenejšia ako muž. Žena tieto zásahy do prírody zakúša ako zásahy do vlastného tela. Ujma prírody je i jej vlastnou ujmou. Žena si vďaka tomuto spojeniu zachovala citlivosť, senzitivitu, muž je naproti tomu anestetizovaný - jeho pupočná šnúra, ktorá ho spájala s telom prírody bola pretrhnutá. Ako už bolo povedané, devízou, ktorá to všetko umožnila, bola fonetická literárnosť. Bol to tiež muž, ktorý mal ako prvý možnosť zbierať a využívať jej plody. Ženám určité okolnosti doposiaľ bránili v prístupe na túto pôdu. Táto exklúzia však nie je osudová, ale len dočasná. Príroda síce ženám kedysi zabránila vstúpiť na jej pôdu spolu s mužmi, kultúra im ho však dnes umožňuje. Kultúra vytvára predpoklady, aby sa napríklad aj ostrakizujúce aspekty materstva stali v dohľadnej dobe bezpredmetnými. Z uvedeného vyplýva napríklad aj to, že jedným z predpokladov emancipácie žien tzv. tretieho sveta, je umožniť týmto ženám prístup k alfabetizácii a ku vzdelaniu. 10 A to nielen preto, že im to otvorí viac možností uplatniť sa na trhu práce, a tým dosiahnuť ekonomickú nezávislosť, ale najmä preto, že osvojenie (napr. lineárneho kódu fonetickej abecedy) im otvorí novú perspektívu a umožní prebudovať ich vzťahovú oblasť k svetu. ZÁVER Dualizmus medzi rodmi je fakt. Avšak to, že sa z tohto dualizmu robia určité, pre ženy nepriaznivé závery, je už artefakt. Uvažovanie o ľudských indivíduách v rámci koncepcií mužskosti a ženskosti v kontexte verejnej sféry má zvyčajne preukázateľný politický a ideologický podtón. Je veľa spôsobov ako byť človekom, a teda aj veľa spôsobov ako byť ženou/mužom. Rozdiely medzi indivíduami sú väčšie ako rozdiely medzi pohlaviami či diferencie medzi rodmi. Dajú sa predstaviť i okolnosti, keď rozdiely medzi pohlaviami stratia terajšiu sociálnu a mocenskú relevantnosť, keď tieto diferencie prestanú hrať podstatnú úlohu v procesoch delegovania moci, deľby práce či v redistribučných procesoch a teda aj časy, keď sa na skutočnosť už nebude nazerať rodovou optikou. Samozrejme, že i za takýchto idealizujúcich predpokladov by si mal človek (spoločne muži i ženy) zachovať patričnú bdelosť a ostražitosť, aby sa tento útek z jednej formy diskriminácie nestal len cestou do ďalšieho väzenia. Za úlohu sociálnej práce považujeme preto (v spolupráci s inými vednými disciplínami a zložkami kultúry) dosiahnuť stav, keď už nebudú ženy a muži stavaní proti sebe, ale spoločne sa postavia proti sociálno-ekonomickým pomerom, ktoré ich vzájomný antagonizmus živia a deformujú ich vzájomné vzťahy. Spolu s tým je nevyhnutné dosiahnuť aj to, aby sa vnímanie sveta mužov i žien pretínalo v určitej spoločnej perspektíve a prestali 9 Svoju úlohu tu zohrali najmä ostrakizujúce aspekty materstva a ním redukovaná sféra voľného času žien. 10 V Miléniovej deklarácii sa napríklad uvádza aj nasledujúci údaj: V roku miliónov detí nemalo prístup k základnému vzdelaniu. 97% z nich žilo v rozvojových krajinách a 60% z nich boli dievčatá. A tiež: Dve tretiny z 880 miliónov negramotných sú ženy

99 tým žiť v diametrálne odlišných svetoch. Ich spoločnému emancipačnému úsiliu musí totiž najprv predchádzať spoločná reč. Literatúra [1] BECK, U Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně. Praha : SLON, 431 s. ISBN [2] FLUSSER, V Komunikológia. Bratislava : Mediálny inštitút v Bratislave, 255 s. ISBN [3] KONOPÁSEK, Z Estetika sociálního státu. Praha : G + G, 341 s. ISBN [4] McLUHAN, M Člověk, média a elektronická kultura. Brno : Jota, 415 s. ISBN [5] McLUHAN, M Jak rozumět médiím. Praha : Odeon, 352 s. ISBN [6] NIETZSCHE, F Lidské, příliš lidské I. Praha : Oioymenh, 286 s. ISBN PhDr. Branislav Malík, PhD. Fakulta sociálnych štúdií Vysokej školy Danubius Richterova Sládkovičovo bmalik@centrum.sk

100

101 VII SOCIÁLNE ZDRAVIE VERZUS RIZIKOVÉ SPRÁVANIE SA ŽIAKOV S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM Social health versus risk behaviour of pupils with intellectual disabilities MONIKA ŠULOVSKÁ Abstrakt Príspevok sa zaoberá problematikou rizikového správania sa žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia vo veku rokov. Analyzuje prehlbovanie problémov súvisiacich s užívaním návykových látok a zároveň poukazuje na spoločensky najpodceňovanejšiu kategóriu - závislosť od internetu. Uvedené poznatky vychádzajú zo skúseností z viacročnej praxe autora a zároveň sú podložené výsledkami výskumných riešení realizovanými u týchto jednotlivcov. Kľúčové slová Rizikové správanie, návykové látky, nelátkové závislosti, predispozície, žiak s mentálnym postihnutím Abstract The article deals with problematic of risk behaviour of pupils with mild degree of mental disability aged years. It analyses increasing problems related to substance use, and also points out socially most underestimated category internet addiction. These findings are based on the author s multiple years experience and they are also supported by the results of research solutions realised in these individuals. Keywords Risk behaviour, substances, non substance addictions, predispositions, pupil with intellectual disability 1 AKTUÁLNY STAV VÝSKUMNÉHO RIEŠENIA Vposledných rokoch zaznamenávame nárast problémového správania žiakov základných škôl. Celkové rozšírenie problémového správania u jednotlivcov s mentálnym postihnutím v detstve sa podľa Emersona (2008) zvyšuje s vekom a vrchol dosahuje okolo 15. roku života, potom slabne. Dieťa s mentálnym postihnutím si začína postupne uvedomovať rôzne obmedzenia, ktoré vyplývajú z jeho postihnutia. Pokiaľ nenachádza svoju rolu vo svete, môže na danú situáciu reagovať rôznymi obrannými

102 mechanizmami, ktoré môžu ohroziť jeho sociálne zdravie - deformovať vývin osobnosti a vzťahy s okolím. Z depistážneho prieskumu, realizovaného Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave v roku 2013 v 75% ZŠ v siedmich krajoch SR (s výnimkou Bratislavského), vyberáme, že až 56% žiakov má poruchy v správaní (impulzívne konanie, negativistické postoje a inklinovanie žiakov k problémovým skupinám). Podľa triednych učiteľov každý desiaty žiak ZŠ má skúsenosti s fajčením, každý dvadsiaty s pitím alkoholu, z problémových žiakov bolo 4,1% vyšetrovaných aspoň raz na polícii a u 621 žiakov bola preukázaná trestná činnosť. Najvyšší počet problémových žiakov je v Košickom kraji (52,1%), Prešovskom (50,7%) a 33,1% v Banskobystrickom. (SITA, 2014). Sledovanie drogového problému a odhad trendov u žiakov ročníka ZŠ pravidelne v 4.-ročných intervaloch od roku 1994 monitoruje Úrad verejného zdravotníctva v SR v rámci školského prieskumu TAD1 (Tabak, alkohol a drogy). Ďalší monitoring u ročných žiakov realizuje od roku 1995 v pravidelných 4.-ročných intervaloch ESPAD (The European School Survey on Alcohol and Other Drugs - Európsky školský prieskum o alkohole a iných drogách). Vek prvej skúsenosti s legálnymi drogami podľa TAD1 sa pohybuje okolo 10 rokov a nedarí sa ho odsunúť do vyššieho veku. V roku 2011 (ESPAD) sa k užívaniu nelegálnych drog v SR priznalo 28% žiakov v priemernom veku 15,8 roka. Slovensko zároveň patrí ku krajinám s vysokým výskytom fajčenia (39%) u ročných žiakov. Pri alkohole sa prejavuje nárast, a to aj v najrizikovejších spôsoboch pitia (tzv. nárazové pitie), s cieľom čo najrýchlejšie sa opiť. Za posledných 30 dní sa minimálne raz opilo 26% slovenských chlapcov a pätina slovenských dievčat vo veku rokov. Používanie nových informačných a komunikačných technológií so sebou prináša určité riziká, ktorých spektrum je v skutočnosti veľmi široké. Deti sa stávajú technologicky zručné, zároveň sa však u nich prejavuje agresivita, hráčska závislosť. Každé tretie dieťa v staršom školskom veku prijalo cez mobil vulgárnu SMS a každé piate obrázok či video s rovnako nevhodným obsahom. Dieťa vo veku 8-11 rokov strávi denne na internete v priemere 1,5 hodiny a vo veku rokov je to už 2,5 hodiny. Každé štvrté dieťa je ohrozené závislosťou od internetu, mobilu, televízie, počítača či tabletu. Takmer každé druhé dieťa (pri deťoch v staršom školskom veku až 82%) chatuje na sociálnych sieťach. Tretina detí v staršom školskom veku chatuje s neznámymi ľuďmi, ktorých pozná len z internetu. Deti sa bežne zabávajú nahrávaním a zverejňovaním rôznych, často chúlostivých videozáznamov. V roku 2008 si takéto videá natáčalo 23%, v roku 2012 už 34% (vo veku 8-11 rokov) a 55% vo veku rokov. Pribúda čoraz viac detí, ktoré pozerali filmy či fotografie, ktoré zobrazujú agresivitu. V roku 2008 ich bolo 32% a 39% malo skúsenosti s pozeraním erotických filmov. V roku 2012 si vulgárne filmy pozrelo 42% detí vo veku 8 až 11 rokov a 57% vo veku rokov. 20% ročných detí si do svojho mobilu stiahlo neslušný obrázok. Závislosť od internetu patrí medzi nelátkové návykové choroby, ktoré sa na Slovensku liečia od roku Je ohrozené každé štvrté dieťa. ( 2 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ Podľa Matouška (1998) je rizikové a problémové správanie súborom pozorovateľných a spravidla merateľných prejavov žiaka na známe a identifikované sociálne situácie, ktoré vedú k ohrozeniu jeho integrity, alebo sociálnych vzťahov k širšiemu prostrediu. Pojem rizikové správanie však podľa viacerých autorov nemožno jednoznačne vymedziť, nakoľko zahŕňa široké spektrum prejavov správania. Vo vzťahu k sociálnym normám sa stotožňujeme s Ondrejkovičom (2009), ktorý správanie člení na konformné (sociálne správanie v súlade s normami spoločnosti),

103 nonkonformné (nápadné, provokujúce správanie, ktoré je ešte v rámci tolerančného limitu, je ešte spoločensky akceptovateľné) a deviantné (odchylné od normality). Deviantné správanie ďalej člení na disociálne (neprispôsobivé, nespoločenské), asociálne (nespoločenské správanie, nezodpovedajúce normám danej spoločnosti, ktoré ešte nemá úroveň ničenia hodnôt) až antisociálne (uvedomované protispoločenské správanie), delikventné a kriminálne (vzťahujúce sa na trestný čin krádeže, vraždy...). Závislostné správanie látkovej a nelátkovej povahy patrí podľa autorov Fisher, Škoda (2009), Ondrejkovič (2009), Matula (2001), Hupková (2009b) medzi najzávažnejšie. Nami riešenú problematiku (závislosť od návykových látok a internetovú závislosť) priblížime vychádzajúc z 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb platnej na Slovensku od (ďalej MKCH-10). Tabuľka1 Typy závislostí podľa MKCH-10 KÓD SLOVNÉ OZNAČENIE F10 F11 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím alkoholu Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím opiátov F 12 F 13 F 14 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím kanabinoidov (marihuana, hašiš) Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím sedatív alebo hypnotík Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím kokaínu F 15 F 16 F 17 F 18 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím iných stimulujúcich látok vrátane kofeínu Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím halucinogénov Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím tabaku Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím prchavých rozpúšťadiel F 19 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím viacerých drog a iných psychoaktívnych látok (zdroj: ) Podľa MKCH-10 sa problematika závislostí od psychoaktívnych látok uvádza v V. kapitole Duševné poruchy a poruchy správania, v časti nazvanej Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím (užívaním) psychoaktívnych látok (Tabuľka 1). Uvádza sa tu štvormiestna (štvorznaková) alfanumerická schéma prvý znak je veľké písmeno (v našom prípade F, ktoré znamená duševné poruchy a poruchy správania), ďalšie tri znaky sú číslice (prvá číslica je 1 a znamená vyvolanie uvedených porúch užívaním psychoaktívnych látok, druhá číslica udáva príslušnú látku

104 Diagnóza závislosti na internete nebola Svetovou zdravotníckou organizáciou ani Americkou psychiatrickou asociáciou oficiálne zaradená do diagnostických tabuliek, tak ako je to u závislostí na návykových látkach. Rizikové správanie vo vzťahu k internetu sa odporúča zaraďovať medzi návykové a impulzívne poruchy (F63.8). Benkovič (2008) vidí podobnosť v zatiaľ najznámejšej nelátkovej závislosti, poruche návykov a impulzov - patologickému hráčstvu (F63.0). Pod diagnózou návykové a impulzívne poruchy v zmysle MKCH-10 rozumieme poruchy maladaptívneho správania, kde osoba opakovane zlyháva v snahe odolať impulzom a takto sa správať s úvodným obdobím napätia a pocitom uvoľnenia v čase činu. Na označenie tohto sociálnopatologického javu s jasným závislostným aspektom dodnes nie je podľa Hupkovej, Liberčanovej (2012) ustálená ani jednotná terminológia. Používajú sa odlišné názvy ako napríklad závislosť od internetu (angl. internet addiction) alebo aj problémové používanie internetu (angl. internet pathological use). Avšak my sa skôr prikláňame k tvrdeniu Nešpora (2011), že závislosť od internetu má veľa spoločného práve so závislosťou od návykových látok, kedy sa definitívna diagnóza závislosti stanoví iba vtedy, ak v priebehu posledného roka došlo k výskytu troch alebo viacerých z nasledovných znakov: - silná túžba alebo pocit nutkania užívať látku, - problémy v sebaovládaní pri užívaní látky, a to ak ide o začiatok a ukončenie užívania alebo o množstvo látky, - telesný odvykací stav, pri ktorom je látka užívaná s úmyslom zmenšiť príznaky vyvolané predchádzajúcim užívaním tejto látky, prípadne dochádza k odvykaciemu stavu, ktorý je typický pre konkrétnu látku, - vzrast tolerancie k účinku látky, zvyšovanie dávok látky, aby sa dosiahol účinok pôvodne vyvolaný nižšími dávkami, - postupné zanedbávanie iných záľub alebo záujmov v prospech užívanej - psychoaktívnej látky a zvýšené množstvo času k získaniu alebo užívaniu látky, alebo zotavovanie sa z jej účinku, - pokračovanie v jej užívaní napriek jasným dôkazom o zjavne škodlivých následkoch: poškodenie pečene nadmerným pitím alkoholu, depresívne stavy vyplývajúce z nadmerného užívania látok alebo toxické poškodenie myslenia. Necháme na čitateľa posúdiť analógiu závislosti od internetu a závislosti od psychoaktívnych látok v týchto uvedených šiestich základných znakoch. Považujeme za dôležité uviesť špecifické znaky posúdenia ohrozenosti závislosťou od internetu u detí: voľný čas trávi prevažne online alebo hraním počítačových hier, nezaujíma sa už o iné aktivity, venuje sa radšej počítaču než rodine alebo kamarátom, stráca kamarátov a zhoršujú sa mu výsledky v škole, jedáva pri počítači či zabúda pravidelne jesť, nachádza nových kamarátov len v online svete, stráca prehľad o čase, ktorý trávi online, prestáva sa o seba starať, zanedbáva osobnú hygienu,

105 rozpráva stále len o tom, čo zažíva v online svete alebo hrách, prekračuje limit, ktorý sme mu stanovili na používanie počítača, reaguje podráždene alebo až agresívne, ak sa mu zakáže ísť na počítač, keď nie je online, má abstinenčné príznaky ako úzkosť, nepokoj, triašku rúk. ( Diagnostické kritériá problémového používania internetu podľa Youngovej (1998, cit. Hupkovou, Liberčanovou, 2012), modifikované Beardom a Wolfom (2001, cit. Hupkovou, Liberčanovou, 2012) určujú, že na diagnostiku závislosti od internetu musí byť prítomných všetkých päť nasledujúcich príznakov. zaujatie internetom (premýšľanie o predchádzajúcich aktivitách na internete alebo o tých budúcich), potreba používať internet v čoraz dlhších časových úsekoch, aby človek dosiahol uspokojenie, opakovaná neúspešná snaha kontrolovať, prerušiť alebo zastaviť používanie internetu, nepokoj alebo podráždenosť pri pokuse prerušiť alebo vzdať sa používania internetu, prekračovanie pôvodne plánovaného času pripojenia do internetu. Zároveň musí byť prítomný aspoň jeden z nasledujúcich príznakov: 1. v dôsledku používania internetu ohrozenie alebo riskovanie straty dôležitého vzťahu, zamestnania alebo príležitostí v kariére, 2. klamanie členom rodiny, terapeutom alebo ďalším blízkym osobám na zastieranie nadmerného používania internetu, 3. používanie internetu ako spôsobu úteku od problémov alebo snaha zbaviť sa dystrofickej nálady (napr. pocitu bezmocnosti, viny, úzkosti, a depresie). V závere tejto časti uvádzame fakt, že spoločnosť je k používaniu informačných a komunikačných prostriedkov veľmi tolerantná a neuvedomuje si závažnosť možného ohrozenia (ako je to v prípade látkových závislostí). Z výskumu ( vyplynulo, že deti nevnímajú samy seba ako závislé od internetu, počítača, či mobilu. O závislosti možno podľa nich uvažovať až vtedy, ak na počítači trávia 10 hodín denne. 3 SOCIÁLNE PROSTREDIE AKO FAKTOR RIZIKOVÉHO SPRÁVANIA Sociálny svet dieťaťa sa pohybuje v komplikovanej a nesmierne dynamickej rovine vzťahov: jednotlivec rodina vrstovníci škola masmédiá - životné prostredie. Ich záber sa mení s vekom a sociálnou pozíciou dieťaťa a pre každé vývinové obdobie platí iná miera zástoja faktorov s kvalitatívne odlišnými rizikovými faktormi podieľajúcimi sa na vzniku závislostí. (Račková, Hrehová, 2004). Jakabčic a Požár (1995), Lechta (2002), Pipeková (in Vítková, 2004) zaznamenávajú u jednotlivcov s mentálnym postihnutím poruchy v interpersonálnych vzťahoch a v komunikácii, zníženú prispôsobivosť k sociálnym požiadavkám. Podľa Pančochu (2007) sa mnohokrát títo jednotlivci dostávajú do prostredia, kde je exponovaných viacero hodnôt. Vzhľadom k horším sociálnym zručnostiam môžu ľahšie podľahnúť sociálnemu tlaku. Autor poukazuje aj na vplyv deviantnej subkultúry, ktorej nezriedka sú podľa nás súčasťou aj žiaci s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia

106 V tejto časti prezentujeme dva výskumy realizované u žiakov s mentálnym postihnutím výskum v oblasti užívania návykových látok (Šulovská, 2005) a prieskum identifikujúci riziká využívania internetu. (Adamsceková, 2014). 1) Celoslovenský výskum (Šulovská, 2005) zameraný na užívanie návykových látoku žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia sme realizovali v roku Vo výskume sme sa pokúsili nájsť determinanty majúce vplyv na užívanie návykových látok u žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia s predpokladaným dopadom na vznik závislosti. Vzorku výskumu tvorilo 1725 respondentov, z tohto počtu bolo 685 dievčat a 1040 chlapcov zo 62 špeciálnych základných škôl (návratnosť dotazníkov bola 95 %). Respondenti navštevovali ročník špeciálnej základnej školy A variant. 2) Prieskum identifikujúci riziká využívania internetu (Adamsceková, 2014) realizovaný v rámci vedenia záverečnej práce na vzorke dvoch špeciálnych základných škôl ŠZŠ Dunajská Streda a ŠZŠ Šamorín. Realizovali sme ho na druhom stupni základnej školy A variant. Prieskumu sa zúčastnilo 33 žiakov vo veku rokov, z toho 18 dievčat a 15 chlapcov. Čiastkové výsledky výskumov prezentujeme štruktúrovane v sledovaných úrovniach: Spoločnosť Spoločnosť tolerantná k užívaniu legálnych drog zvyšuje pravdepodobnosť zneužívania týchto látok aj deťmi a mládežou (Matula, 2003). Podľa Dohovoru o právach dieťaťa (UNICEF, 2014, s. 10) sa v článku 33 s názvom konzumovanie drog uvádza, že Dieťa má právo na ochranu pred používaním narkotík a psychotropných látok. Zároveň sú legislatívne vydané opatrenia na kontrolu dodržiavania zákazu predávať alebo podávať alkoholické nápoje alebo inak umožňovať ich požívanie podľa ustanovenia 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov osobám mladším ako 18. rokov. Jeho novelizáciou Zákonom č. 219/2009 Z. z. mládež do 18 rokov nemôže požívať na verejnosti alkoholické nápoje a iné návykové látky. Podľa ustanovenia 2 ods. 3 novely sa maloletí do 15 rokov nemôžu zdržiavať bez dozoru svojich zákonných zástupcov po hodine na verejne prístupných miestach, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje. Navyše maloletí do 15 rokov a mladiství do 18 rokov sú povinní podrobiť sa orientačnej dychovej skúške alebo orientačnému vyšetreniu na zistenie omamných a psychotropných látok. V novele je zakotvená aj oznamovacia povinnosť viacerých subjektov aj pedagogického zboru. Podobne podľa Zákona NR SR 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov sa v 6 ods. 2 zakazuje predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18 rokov. Následne v odseku 2 je uvedené, že každý, kto predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, je povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov. Napriek vyššie uvedeným opatreniam z nášho výskumu vyplynulo, že 57% žiakov ročníka ŠZŠ aspoň raz v živote kúpilo alkohol alebo cigarety (Šulovská, 2005). Fajčenie cigariet a konzumovanie alkoholických nápojov je našou spoločnosťou nielen tolerované (potvrdzujú to vo svojich prácach aj autori Matula, 2003a, 2003b; Műhlpachr, 2006; Pančocha, 2006; Nešpor, 2011 a iní), ale i zákony, ktoré zakazujú predaj tabakových výrobkov a alkoholických nápojov osobám mladším ako 18. rokov sa nedodržiavajú. Zároveň sme vychádzali zo sociálnej teórie (Pančocha, 2006), že ak sú návykové látky ľahko dostupné, ich spotreba je väčšia (žiakov s MP nevynímajúc)

107 Jednotlivec Výsledky výskumu (Šulovská, 2005) ďalej ukázali, že 64% žiakov (z toho 67% chlapcov a 59% dievčat) už fajčilo cigarety (podrobnejšie výsledky v Grafe 1) a 69% žiakov (74% chlapcov a 63% dievčat) už konzumovalo alkoholické nápoje (Graf 2). Zároveň dodávame, že porovnaním rodovosti boli štatisticky významné rozdiely v neprospech chlapcov vo fajčení tabakových výrobkov aj v konzumácii alkoholu. Graf 1 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s fajčením tabakových výrobkov (zdroj: Šulovská, 2005) Porovnaním územných celkov boli štatisticky významné rozdiely v neprospech žiakov z Nitrianskeho a Žilinského kraja fajčenie, a zase žiakov z Nitrianskeho kraja, kde je aj najviac užívateľov alkoholických nápojov. Porovnaním ročníkov prekvapivo neboli vo fajčení žiadne štatisticky významné rozdiely. Naopak najviac žiakov konzumujúcich alkohol je v 8. ročníku. Graf 2 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s konzumáciou alkoholu (zdroj: Šulovská, 2005)

108 Alarmujúce boli pre nás zistenia, že 251 žiakov (15%) už malo skúsenosť s nelegálnou drogou. Z toho len marihuanu užilo 137 žiakov, len fetovalo 84 žiakov, pervitín užili 3 žiaci. 26 žiakov fetovalo aj užilo marihuanu, 1 chlapec užil marihuanu aj hašiš (Graf 3). Graf 3 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s nelegálnymi drogami (zdroj: Šulovská, 2005) Porovnaním s prieskumom realizovaným u žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia v Čechách na základnej škole praktickej (Polanský a kol., 2001, citovaný Pančochom, 2006) patril k najčastejšie užívaným látkam toluén. Tento typ užívania sa podľa Zábranského (2003, cit. Pančochom 2006, s. 91) koncentruje do marginalizovaných a handicapovaných skupín obyvateľstva. Našim výskumom sme bližšie nezisťovali, či sa jednalo o izolované pokusy, alebo o pravidelné užívanie návykových látok. Znepokojujúci je však fakt, že užívanie nelegálnych drog bolo zaznamenané už u 12. ročných žiakov. Komparáciou z výsledky v oblasti informovanosti žiakov o návykových látkach poukazujú na to, že informovanosť s vekom stúpa, ale paradoxne stúpa aj tolerantnosť ku konzumácii alkoholu a k fajčeniu. Rodina Rodina je najdôležitejšia z hľadiska socializácie a vývinu osobnosti jednotlivca, má veľký význam v tvorbe jeho emocionálneho zázemia, poskytnutia bezpečia a istoty, stimulácie, podnetov a uznania. Pokiaľ sami rodičia nemajú vytvorené morálne a kladné hodnoty, môže byť rodinné prostredie príčinou vzniku sociálno-patologických javov u detí. Podľa Podhradského a Komárika (1990), dieťa, ktoré vyrastá v atmosfére bez lásky, bez pocitu bezpečia, bez pevných noriem, má veľkú šancu rozvinúť sa ako psychopatická alebo neurotická osobnosť a stať sa potencionálnym užívateľom návykových látok. Podobne Mühlpachr (2009) uvádza, že zlyhávanie rodiny je hlavný činiteľ podieľajúci sa na kriminálnom správaní jej členov. V našom výskume (Šulovská, 2005) sme predpokladali, že rodičia užívajúci návykové látky budú mať negatívny vplyv na ich užívanie u svojich detí. Vychádzali sme z poznatkov výskumu Hebákovej a kol. (1997, cit. Pančochom, 2006) z ktorého vyplynulo, že najviac žiakov konzumujúcich alkohol pochádza z rodín, kde je užívanie alkoholu bežné. Podobne je to aj s fajčením cigariet, kde žiaci považujú fajčenie za bežnú vec, lebo ich považujú za normálnu ich rodičia. Škoviera a Murínová (2012) taktiež upozorňujú na skutočnosť, že

109 sociálna patológia čo len jedného člena rodiny ponúka patologické výchovné modely. Podobne Fischer (2012) uvádza, že k rozvoju porúch správania často dochádza aj nevhodným pôsobením rodinného prostredia. Stotožňujeme sa aj s názorom Dimoffa a Carpera (1994), že deti rodičov napodobňujú v tom, čo robia, nie v tom, čo vravia. Z nášho výskumu (Šulovská, 2005) vyplynulo, že výskyt fajčenia u detí rodičov fajčiarov je vyšší ako u detí, ktorých rodičia nefajčia. Podobne užívanie alkoholu u rodičov má za následok i užívanie alkoholu u ich detí. Naopak u detí, ktorých rodičia neužívajú alkoholické nápoje, sa užívanie alkoholu vyskytuje štatisticky významne menej. Rovesníci Aj keď je rodinné prostredie pre vývin osobnosti dieťaťa veľmi dôležité, v období dospievania sa veľmi jasne objavuje tendencia odpútať sa od tohto prostredia a prioritu získavajú vzťahy medzi rovesníkmi. Vedomie skupinovej príslušnosti, solidarita a vzájomná kamarátska pomoc väčšinou podporujú pozitívne emócie a sebaúctu, avšak môžu viesť aj k rizikovému správaniu (Macek, 1999 citovaný podľa Bielikovej, Pétiovej, 2004). Stankowski (2004) uvádza, že partia zjednocuje správanie svojich členov, túžba byť akceptovaný a byť jej súčasťou je tak silná, že nie sú schopní odporovať a nepodriadiť sa vzorcom správania. Podobne Bieliková a Pétiová (2004, s. 45) uvádzajú, že názory, postoje a správanie rovesníkov vo veľkej miere ovplyvňuje aj jednotlivca, ktorý do rovesníckej skupiny chce patriť. V našom výskume (Šulovská, 2005) sme pomocou Pearsonovho testu korelácie (korelačný koeficient sme porovnávali s kritickým korelačným koeficientom, ktorý k počtu 1725 respondentov predstavoval hodnotu 0,047) zistili štatisticky významne silnejší vplyv kamarátov (v porovnaní s rodičmi) na respondenta v užívaní návykových látok (Tabuľka 1). V tomto prípade môžeme konštatovať, že dospievajúci je v skupine užívateľov návykových látok ovplyvňovaný k užívaniu rovesníkmi, ale i vlastnou snahou prispôsobiť sa a stotožniť sa s nimi. Podnet k užívaniu alkoholu dávajú najčastejšie priatelia (44 %), na druhom mieste sú rodičia (26 %). Tabuľka 1 Intenzita vplyvu rodiča a kamaráta na užívanie návykových látok u respondenta (zdroj: Šulovská, 2005) Pitie matky Pitie otca Pitie kamaráta Pitie respondenta 0,118 0,132 0,317 Fajčenie matky Fajčenie otca Fajčenie kamaráta Fajčenie respondenta 0,232 0,171 0,401 Naše výsledky zároveň korešpondujú s výskumom Orieščikovej (2013), ktorá uvádza, že žiak s MP veľmi chce patriť do nejakej skupiny medzi seberovných. Nechce sa odlišovať od ostatných a byť rovesníkmi odmietaný. Ak ho ostatní majú prijať medzi seba za cenu, že ochutná alkohol alebo vyfajčí cigaretu, cena sa zdá byť nízka. Tlak skupiny je podľa Dimoffa a Carpera (1994) jednou z najhlavnejších príčin, prečo deti užívajú návykové látky. Z výsledkov nášho výskumu ďalej vyplynulo, že žiaci s mentálnym postihnutím (51 %) trávia voľný čas náhodne, bez výberu konkrétneho cieľa, bezcieľnym potulovaním sa po uliciach v spoločnosti svojich rovesníkov. Stotožňujeme s autorkami Bielikovou a Pétiovou (2004),

110 ktoré uvádzajú, že spôsob trávenia voľného času je ovplyvňovaný osobami, s ktorými žiak toto časové obdobie prežíva. Virtuálne sociálne prostredie Závislosť od internetu je spoločensky najpodceňovanejšou závislosťou. Deti s mentálnym postihnutím sú viac ovplyvniteľné, viac zraniteľné, zaslúžia si väčšiu pozornosť odbornej verejnosti. Výskumne (Weidman et al., 2012) sa potvrdilo, že sociálne úzkostní jednotlivci, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím, častejšie vyhľadávajú komunikáciu on-line, ktorá zabezpečuje istú formu anonymity a znížené sociálne riziko. Z výskumu Adamcsekovej (2014) uvádzame, že počítač s pripojením na internet vlastní 58% žiakov s mentálnym postihnutím. 40% žiakov navštevuje internet v škole. V oblasti činnosti žiaka na internete podrobnejšie informuje Graf.4. Činnosť žiaka na internete počúvanie hudby 9% domáce úlohy 11% hranie hier 36% chatovanie 44% 0% 10% 20% 30% 40% 50% Graf 4 Činnosť žiaka s mentálnym postihnutím na internete (zdroj: Adamcseková, 2014) Chat má podľa Hupkovej, Liberčanovej (2012) vysoký potenciál rizika smerom k vzniku závislosti najmä pre ľudí s problémami v reálnych sociálnych vzťahoch. Dôvody veľkých rizík sú najmä: svoje hendikepy možno zakryť; komunikácia poskytuje veľa času na premýšľanie nad odpoveďou, zámerné vyhnutie sa odpovedi a pod.; ľahké získanie novej identity podľa svojho želania je lákadlo, ktorému sa ťažko odoláva; poskytuje únik z reálneho sveta. Benkovič (2007) považuje internet za jeden z významných novodobých prostriedkov uspokojovania potrieb jednotlivca

111 Graf 5 Čas strávený denne na internete u žiakov s mentálnym postihnutím (zdroj: Adamcseková, 2014) Ako sme už naznačili na začiatku príspevku, žiaci s MP prežívajú vyšší deficit v uspokojovaní niektorých svojich potrieb v porovnaní s jednotlivcami bez postihnutia. Vo virtuálnom priestore môže aj jednotlivec s MP fungovať ako normálny, sociálne žiaduci. V Grafe 5 vidíme čas, ktorý denne trávia žiaci s MP v prostredí internetu. Internet je v porovnaní s návykovými látkami deťom bežne dostupný, na jeho zákaz používania u detí sa nevzťahuje žiaden zákon. Prostredníctvom wifi siete sa naň dieťa môže už dnes pripojiť bezplatne prakticky kdekoľvek. Medzi riziká okrem už spomenutého vzniku závislostného správania možno podľa Hupkovej, Liberčanovej (2012) zaradiť aj ďalšie: internetové šikanovanie tzv. cyberbullying, zneužitie osobných informácií, sledovanie nevhodných obsahov napr. webové stránky propagujúce násilie a patologický životný štýl alebo pornografiu a cybersex. Je ťažké vyvarovať sa tomu, aby sa dieťa či mladistvý pohyboval aj na stránkach propagujúcich násilie, extrémizmus či návody na výrobu a užívanie psychoaktívnych látok, nabádanie na členstvo v rôznych psychomanipulatívnych spoločenstvách a sektách, ale aj stránkach propagujúcich iné najzávažnejšie sociálnopatologické javy, ako sú sebapoškodzovanie tzv. automutilácia, návody na samovraždy atď. Z výskumu (Adamcseková, 2014) vyplynulo, že 78% žiakov s mentálnym postihnutím je registrovaných na sociálnych sieťach (najčastejšie Facebook 73% a Pokec 24%). 79% žiakov zverejňuje fotografie, 32% si píše s neznámymi ľuďmi, 4% žiakov dokonca prijali pozvanie na stretnutie s neznámym z chatu. 19% žiakov navštívilo stránky s nevhodným obsahom. So zosmiešňovaním vlastnej osoby na internete sa stretlo 36% žiakov (4 % táto situácia veľmi ranila, 32% respondentov to agresorovi vrátili späť). ZÁVER Nárast problémového správania sa žiakov s mentálnym postihnutím je neprehliadnuteľný. Populácia detí s MP je tak v porovnaní s intaktnou populáciou vo vyššej miere ohrozená výskytom sociálno-patologických javov. Toto vyššie riziko súvisí so špecifikami ich psychiky, výchovy a sociálnych vzťahov. Pešat (2011) uvádza, že najviac ohrozené sú práve deti nejakým spôsobom znevýhodnené, ktoré nemajú dostatočné poznatky k včasnému rozpoznaniu hroziaceho nebezpečenstva, ktoré vyrastajú v nepriaznivom rodinnom prostredí, nemajú v škole kamarátov. V záujme úspešnej intervencie by malo dôjsť k synergii viacerých

112 subjektov, presnejšie k súčinnosti ich odborných kompetencií. Učitelia, ktorí sú so žiakmi v každodennom styku by mali byť spôsobilí problémovému správaniu predchádzať a riešiť ho už v začiatkoch vzniku. Prezentované ukazovatele poukazujú na potrebu efektívnej prevencie už v rodinnom prostredí. Rodičia by mali dokázať včas rozpoznať varovné signály (únava, strata priateľov, záujmov, zhoršenie prospechu), stanoviť jasné pravidlá používania internetu, byť v prítomnosti dieťaťa pri pobyte na internete, poskytnúť dieťaťu možnosť aktívneho trávenia voľného času. V prípade, že pôsobenie rodiny je málo funkčné alebo dysfunkčné, rastie zodpovednosť školy. Pôsobenie školy má v tomto prípade nesmierny význam. Príspevok prezentuje čiastkové výsledky projektu VEGA č. 1/0789/14 Determinanty a odchýlky vývinu detí školského veku so zdravotným postihnutím v oblasti somatopatologickej, psychoedukačnej, komunikačnej a sociálnej. Literatúra [1] ADAMCSEKOVÁ, Simona Riziká využívania internetu u detí s mentálnym postihnutím. Bakalárska práca, Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta, Katedra špeciálnej pedagogiky. Vedúci bakalárskej práce: PaedDr. Monika Šulovská, Bratislava: Pedagogická fakulta UK, s. [2] BIELIKOVÁ, Marcela - PÉTIOVÁ, Marianna Drogy a životný štýl mládeže v SR. Bratislava: ÚIPŠ, s. ISBN [3] DIMOFF, Timothy CARPER, Steve Berie vaše dieťa drogy? Bratislava: Obzor, s. ISBN [4] e-deti.sk TÓTHOVÁ-ŠIMČÁKOVÁ, Mária. Chráňme deti pred nástrahami komunikačných technológií.. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: [5] EMERSON, Eric Problémové chování u lidí s mentální retardací a autizmem. Praha: Portál, s. ISBN [6] ELLIOTT, Julian - PLACE, Maurice Dítě v nesnázích. Prevence, příčiny, terapie. Praha: Grada, s. ISBN [7] ESPAD Európsky školský prieskum o alkohole a iných drogách [online]. [cit ]. Dostupné na internete: D=951. [8] FISCHER, Slavomil Prohlubování společenské nepřijatelnosti poruch chování jako problém pre speciální pedagogiku. In Špeciálna pedagogika na Slovensku v kontexte rokov Bratislava: Iris, s ISBN [9] FISCHER, Slavomil ŠKODA, J Sociální patologie. Analýza příčin a možností ovplyvňování sociálněpatologickych jevu. Praha: Grada, s. ISBN [10] TAD1. HAMADE, Jana - JANECHOVÁ, Hana - NOCIAR, Alojz Zhodnotenie trendov v užívaní drog na základe prieskumov TAD (tabak, alkohol a drogy) u žiakov ZŠ a študentov SŠ. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: [11] HUPKOVÁ, Ingrid. 2009a. Prevencia drogových závislostí a kultúrnoosvetová práca. In Sociálna prevencia, č. 4, roč. IV, s ISSN [12] HUPKOVÁ, Ingrid. 2009b. Je alkohol droga číslo jeden na Slovensku? In Sociálna prevencia, č. 3, roč. IV, s ISSN

113 [13] HUPKOVÁ, Ingrid Vybrané aspekty tzv. komunikačných závislostí a ich prevencia. In Sociálna prevencia, č. 1, roč. V, s ISSN [14] HUPKOVÁ, Ingrid - LIBERČANOVÁ, Kristína Drogové závislosti a ich prevencia. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, s. ISBN [15] JAKABČIC, Ivan POŽÁR, Ladislav Všeobecná patopsychológia. Patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava: Iris, s. ISBN [16] LECHTA, Viktor Symptomatické poruchy řeči u dětí. Praha: Portál, s. ISBN [17] MATOUŠEK, Oldřich.-KROFFOVÁ, Andrea Mládež a delikvence. Praha: Portál, s. ISBN X. [18] MATULA, Štefan Dobrodružná cesta výchovy. Bratislava: Máj, s. ISBN [19] MATULA, Štefan Duševný vývin a jeho poruchy. In Poruchy správania a učenia. Bratislava: Raabe, 2003, s ISBN [20] MŰHLPACHR, Pavel Sociopatologie. Brno: MU, s. ISBN [21] NEŠPOR, Karel Návykové chování a závislost. Praha: Portál, s. ISBN [22] ONDREJKOVIČ, Peter a kol Sociálna patológia. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo SAV, s. ISBN [23] ONDREJKOVIČ, Peter - POLIAKOVÁ, Eva a kol Protidrogová výchova. Bratislava: Veda, s. ISBN [24] ORIEŠČIKOVÁ, Helena Asociálne a antisociálne správanie u osôb s mentálnou retardáciou. In Poruchy správania ako sociálny a edukačný fenomén (zborník z medzinárodnej konferencie). Bratislava: Iris, s ISBN [25] PANČOCHA, Karel Speciálně pedagogická dimenze závislostního chování. Brno: Masarykova univerzita v nakladatelství MSD, s. ISBN [26] PANČOCHA, Karel Patologické závislosti a kvalita života ve výkonu trestu odnětí svobody. In Műhlpachr, Pavel (ed.) Dilemata speciální pedagogiky. Brno: MSD, spol. s r.o. s ISBN [27] PEŠAT, Pavel Rizikové jevy souvisejíci s využívaním informačních a komunikačních technologií-kyberšikana. In Speciální pedagogika, roč. 21, č.1, s ISSN [28] PIPEKOVÁ, Jarmila Edukace žáků s mentálním postižením. In VÍTKOVÁ, Marie. Integrativní školní (speciální) pedagogika, Brno: MSD, ISBN [29] RUBINŠTEJNOVÁ, Susanna Jakovlevna Psychologie mentálně zaostalého žáka. Praha: SPN, s. [30] SITA, Článok k tlačovej konferencii VÚDPaP k Národnému projektu z dňa [online]. [cit ]. Dostupné na internete: projekt.sk/publicita/clanok-k-tlacovej-konferencii-vudpap-k-narodnemu-projektu-z-dna [31] STANKOWSKI, Adam Nástin problematiky etopedie a sociální patologie. Ostrava: Ostravská univerzita v Ostrave-Pedagogická fakulta, s. ISBN [32] SZO Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky [online]. [cit ]. Dostupné na internete: ba3b.pdf

114 [33] ŠKOVIERA, Albín-MURÍNOVÁ, Ľubica Rodina a problémové dieťa v terapeuticko-výchovnej starostlivosti. Bratislava: FICE Národná sekcia v SR, s. ISBN [34] ŠULOVSKÁ, Monika Užívanie návykových látok u mentálne postihnutých žiakov v špeciálnych základných školách na Slovensku (Rigorózna práca). Bratislava: PdF UK, [35] UNICEF Dohovor o právach dieťaťa. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: [36] VANČOVÁ, Alica Pedagogika mentálne postihnutých. Bratislava: Sapientia, s. ISBN [37] WEIDMAN, Aaron C., FERNANDEZ, Katya C., RODEBAUGH, Thomas L. et al Compensatory internet use among individuals higher in social anxiety and its implications for well-being. In Personality and Individual Differences, Aug.1, 53 (3), [online]. [cit ]. Dostupné na internete: [38] Zákon č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: [39] Zákon č. 219/2009 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 219/1996. [online]. [cit ]. Dostupné na internete: pdf [40] Zákon č. 377/ 2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. [cit ]. Dostupné na internete: PaedDr. Monika Šulovská, PhD. Univerzita Komenského v Bratislave Pedagogická fakulta Ústav špeciálnopedagogických štúdií Račianska 59, Bratislava sulovskamonika@gmail.com

115 VIII SOCIÁLNE ZDRAVIE JEDINCOV VYCHOVANÝCH V DETSKÝCH DOMOVOCH Social health subjects in orphanages SILVIA VADKERTIOVÁ Abstrakt Cieľom príspevku je ozrejmiť sociálne zdravie detí a mladých dospelých z pohľadu umiestnenia v zariadeniach ústavnej starostlivosti. Zamerali sme na jednotlivé determinanty, ktoré sa podieľajú a charakterizujú ich sociálnu situáciu v spojitosti s pobytom v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. V krátkosti sme pomenovali jednotlivé faktory, ktoré ovplyvňujú postavenie dieťaťa a mladého dospelého v spoločnosti, ako je napr. vplyv rodiny a rodinného prostredia. V ďalšej časti príspevku sme sa zaoberali ťažkosťami dieťaťa pri jeho začleňovaní do zariadenia a možným výskytom negatívnych javov v zariadeniach. Postavenie dieťaťa a mladého dospelého ovplyvňuje aj príprava dieťaťa na život mimo zariadenia a následná podpora zo strany štátu pri jeho zaraďovaní do spoločnosti. Kľúčové slová Detský domov. Dieťa. Rodina.. Abstract This paper aims to clarify the social health of children and young adults in terms of placement in institutional care. We focused on individual determinants involved and describe their social situation in relation to residents in facilities for institutional care. In short, we named the different factors that affect the status of the child and young adult in society, such as. influence of family and family environment. In the next part we looked at the child's difficulties integrating into the device and the possible occurrence of negative phenomena in plants. Status of the child and young adult also affects the child's preparation for life outside the facility and follow-up support from the state for its inclusion into society. Key words Children's homes. Child. Family. Social health. ÚVOD Azda každý z nás sa zaujíma o zdravie, zdravie svoje i svojich blízkych. Pri definovaní zdravia sa neraz stretávame s názormi, že zdravie je stav, kedy v tele nie je prítomná choroba. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje zdravie ako celkový stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba ako neprítomnosť choroby alebo slabosť. Zdravie a jeho kvalita závisí predovšetkým od zodpovednosti a ochrany samotného jednotlivca ako aj celej spoločnosti. Cieľom príspevku nie je potreba analyzovať zdravie z pohľadu medicínskeho ale z pohľadu sociálneho zdravia detí a mladých dospelých vyrastajúcich v zariadeniach ústavnej starostlivosti. Nechceme upriamiť pozornosť na telesné komponenty zdravého človeka, ale na

116 sociálnu kvalitu života dieťaťa umiestneného v zariadení. V prvom rade sa zameriame na sociálne faktory, ktoré ovplyvňujú deti a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Na úroveň sociálneho zdravia detí a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti vplýva niekoľko faktorov s ktorými sa budeme bližšie zaoberať: Vplyv rodiny a rodinného prostredia na dieťa. Ťažkosti dieťaťa pri začleňovaní do zariadenia. Možný výskyt negatívnych javov v prostredí detského domova. Nedostatočná príprava detí a mladých dospelých na osamostatnenie a samostatný život mimo zariadenia. Nedostatočná podpora zo strany štátu. 1 VPLYV RODINY A RODINNÉHO PROSTREDIA NA DIEŤA a jeho kvalita je ovplyvnená prostredím z ktorého bolo dieťa vyňaté. V tomto prípade väčšinou ide o prostredie sociálne slabých a dysfunkčných rodín. V takýchto typoch rodín sa objavujú rôzne patologické prejavy správania, tak na strane rodičov ako i detí, napr. trestná činnosť, toxikománia, zneužívanie a týranie detí, chudoba a ďalšie iné. V spoločnosti je rodina považovaná za prvú komunitu, prostredie, ktorá poníma jednotlivca a začína ho učiť životu v ňom. Strieženec (1996) posudzuje rodinu ako spoločenskú inštitúciu, ktorá je hlavným článkom sociálnej štruktúry spoločnosti. Postupne sa jedinec okrem rodiny začleňuje aj do ostatných menších či väčších spoločenstiev, ako sú škôlka, škola, detské ihrisko, kostol, pracovisko či iné, ktoré majú prirodzene participovať na jeho formovaní. V neskoršom období už sám jedinec zastáva rôzne role, napr. rolu rodiča, manžela, partnera, pracovníka či občana. Vžíva sa do sociálnej integrácie, kde si predovšetkým osvojuje kultúru spoločnosti, poznanie spoločenských noriem a zvyklostí. Súčasné vnímanie rodiny sa posúva nad rámec pokrvných väzieb, ide skôr o zdôraznenie jej jedinečnosti, zvláštnosti a nenahraditeľnosti v živote jedinca. Pre jedinca má mnohostranný význam pre jeho rozvoj osobnosti - emocionálny, poznávací a sociálny. Tu sme poukázali na prirodzený a relatívne stabilný stav v rodine, kedy je rodina schopná zabezpečiť všetky dôležité elementy pre zdravý sociálny rozvoj dieťaťa. V praxi sa stretávame však so skutočnosťou, kedy niektorí rodičia nechcú alebo nemôžu plniť tieto úlohy vo vzťahu k deťom a v konečnom dôsledku i k sebe samým. Dôvody sú rôzne, od nezáujmu a neochoty starať sa o vlastné dieťa až po rôzne krízové situácie v samotnej rodine, ktoré neraz končia vyňatím dieťaťa z prirodzeného rodinného prostredia. Mnohí odborníci pracujúci s dysfunkčnou rodinou zastávajú názor, že vyňať dieťa z rodiny iba na základe nedostatku finančných prostriedkov nie je vhodné. Rodina sa má i napriek tomu zachovať a udržiavať spolu. Avšak, určitá miera chudoby má za následok emocionálnu nestabilitu rodiny a jej členov, čo narúša jej prirodzené fungovanie a súčasne ohrozuje fyzický, psychický a emocionálny vývoj detí. Nedostatok financií v rodine sa stáva zložitejším a na tieto problémy sa postupne nabaľujú ostatné. Rodičia nevedia zabezpečiť základné životné podmienky pre rodinu a deti sa stávajú neistými a strácajú dôveru vo

117 svojich rodičoch. Ako uvádza Matoušek (2008, s. 25) niektoré deti z rôznych dôvodov nemôžu vyrastať vo vlastnej rodine: - Rodičia sa nemôžu starať o deti, sami potrebujú starostlivosť, sú chorí, žijú na ulici. - Rodiča sa nevedia starať o deti, odmietajú dieťa, zanedbávajú ho. - Rodiča sa nesmú starať o deti, v správaní rodiča sa objavuje patológia, ktoré podmieňuje súdny zákaz vychovávania detí rodičmi alebo zákaz styku. Z týchto vyššie spomenutých okolností je zjavné, že starostlivosť o deti sa presúva na iných. Väčšinou na príbuzných, rodinných známych, náhradných rodičov alebo na starostlivosť v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Vplyvom týchto udalostí bezprostredné pôsobenie biologických rodín slabne alebo mnohokrát zanikne. Pre celkové pochopenie svojej osobnosti a miesta v jeho živote, je pre dieťa, mladého dospelého podstatné, aby mal vedomosť o vlastnej minulosti, i keď nebola priamo ukážková či bezproblémová. U detí vyňatých z biologických rodín je hlavnou a azda najťažšou prekážkou vybudovať si príbeh o živote v rodine a mimo nej. O rodine, kde nebola zabezpečená starostlivosť a výchova zo strany rodičov. U malých detí sa životný cyklus zvyčajne nedelí na tieto dva časové úseky, resp. nie je to tak vyhradené, keďže majú na tú pôvodnú rodinu slabé, resp. žiadne spomienky. Predovšetkým je to u detí, kde kontakt s biologickou rodinou nie je žiadny, alebo sú v skorom rannom veku umiestňované do náhradnej rodinnej starostlivosti. 2 ŤAŽKOSTI DIEŤAŤA PRI ZAČLENENÍ DO ZARIADENIA Ak chceme porozumieť možným ťažkostiam dieťaťa vyrastajúceho v detskom domove pri jeho zaraďovaní do života, je nutné, aby sme sa v jeho anamnéze vrátili k začiatkom jeho príchodu do zariadenia. Príchod detí do zariadenia býva zvyčajne sprevádzaný rôznymi ťažkosťami a pre dieťa je traumatizujúci, čo sa sčasti odráža aj v jeho ďalšom živote a jeho smerovaní. Matějček (2007) zdôrazňuje, že málo vieme o ľuďoch, ktorí boli postihnutí psychickou depriváciou v detstve, vyrastú často v osobnosti zvlášť ochudobnené v citovej oblasti, nie sú schopní dobre lásku ani dávať, ani prijímať. Odlišne reaguje dieťa na zmenu v staršom detskom veku ako menšie dieťa, čo je pochopiteľné so zreteľom na skúsenosti, čas strávený v rodine, jeho zážitky, spomienky a vek detí. Po príchode do zariadenia si dieťa postupne vytvára kontakty s ostatnými deťmi, s vychovávateľmi i samotným zariadením. Tento proces je zložitý a je značne ovplyvnený osobnosťou dieťaťa, jeho povahovou, vekom dieťaťa a vplyvom doterajšieho prostredia, ktoré bolo neraz ochudobnené o zdravé medziľudské vzťahy a podnety pre zdravý vývoj dieťaťa. Vytváranie si citových väzieb dieťaťa ku kľúčovej osobe, vychovávateľovi je poznačený vonkajšími okolnosťami, napr. odchodom vychovávateľa zo zariadenia, resp. jeho preradenie do inej výchovnej skupine. Dieťa veľmi intenzívne vníma všetky tieto zmeny, ktoré sa dejú v jeho prostredí a reaguje na ne. Pochopiť proces začleňovania mladých ľudí umiestnených v zariadeniach do spoločnosti je preto potrebné vnímať cez špecifiká, ktoré so sebou prináša ústavná starostlivosť. Ako uvádza Mikloško (2008) inštitúcia, zariadenie ústavnej starostlivosti viac ako samostatnosť vytvára závislosť od nej. Rozhoduje za dieťa, čo je dobré a čo zlé. Dieťa samo nehľadá riešenie svojich problémov, ale iba prijíma uniformné pohľady ako alternatívne

118 a modelové riešenia. Vytvára mikrosvet, ktorý si žije svojím životom a s reálnym svetom je vo väčšom či menšom rozpore. Od polovice 90-tich rokov sa začal charakter detských domovov profilovať bližšie k podmienkam rodinného prostredia. Súčasný stav v detských domovoch a naštartovaná koncepcia ústavnej starostlivosti pokračuje ďalej touto víziou, čo sa týka podmienok, štýlu výchovy i samotnej filozofii zariadenia. Tu sme iba sčasti pomenovali niektoré atribúty ústavnej starostlivosti, ktoré istým spôsobom vstupujú do výchovy dieťaťa a ovplyvňujú jeho prežívanie v spoločnosti. Na druhej strane sú situácie v živote dieťaťa, kedy sa dieťa v inštitucionálnom prostredí cíti oveľa bezpečnejšie ako vo vlastnej rodine, obzvlášť je to viditeľné u detí týraných. Nie je možné s určitosťou tvrdiť, že každé dieťa, ktoré vyrástlo v rodinnom prostredí sa bezvýhradne stáva fyzicky, duchovne a duševne zdravý dospelý človek. Na rozdiel od dieťaťa a mladého dospelého, ktorí istý čas, či prevažnú väčšinu detstva prežili v detskom domove, nie je pravdepodobné, že budú mať v budúcnosti problémy vychádzajúce z tejto skutočnosti. Ak prijmeme, že rodina je základná bunka spoločnosti a pravdepodobne aj najstabilnejšia sociálna organizácia, tak v tomto prípade majú deti a mladí dospelí značnú nevýhodu pri svojom zaraďovaní do spoločnosti oproti ostatným, ktorí vyrastali vo vlastnej rodine. 3 MOŽNÝ VÝSKYT NEGATÍVNYCH JAVOV V PROSTREDÍ DETSKÉHO DOMOVA Do kvality sociálneho zdravia detí a mladých dospelých zákonite vplýva prostredie, ktoré ovplyvňuje kvalitu života v určitých etapách života jedinca. Ako sme už vyššie spomenuli, dieťa zväčša prichádza z prostredia, kde sa často vyskytujú rôzne sociálno-patologické javy. Niektorí z nich už prichádzajú do zariadenia s reálnymi skúsenosťami s trestnou činnosťou voči životu a zdraviu, násilie spojené s útokom na majetok či výtržníctvo. Na Slovensku nie je tiež ojedinelým faktom, že napr. z pohľadu spotreby alkoholu patríme medzi silno ohrozené štáty. Všeobecným javom je zvýšená konzumácia alkoholu medzi mládežou, nevynímajúc prevahu dievčat na úkor chlapcov. Medzi najrizikovejším obdobím deviantného správania je dospievanie, kedy sa prejavuje jej najväčší výskyt. Každý odborník, ktorý pracuje s dieťaťom by mal samozrejme poznať charakteristické prejavy každého ontogenetického obdobia, osobitne puberty, ako sú citová kolísavosť, časté striedanie nálad, prehnaný záujem o svoj zovňajšok, opačné pohlavie či snaha upútať na seba pozornosť. Podľa výskumu realizovaného Elekesom a Paksom (2005) v oblasti ochrany detí od 10 až 14 rokov a 15 a 18 ročných, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti sú najviac rozšírené. Výsledky tejto štúdie zistili, že najčastejšie závislosti v rodinnom prostredí sú pre mladých ľudí fajčenie a konzumácia väčšieho množstvu alkoholu. V rodine detí pochádzajúc z detských domovov sa vyskytuje vo vyššej miere všetky formy deviantného správania sa. Autori zistili, že deti žijúce v detských domovoch častejšie užívali drogy, fajčili a konzumovali alkohol ako, napr. deti umiestnené v pestúnskej starostlivosti. Bez ohľadu na druh alkoholu bol výrazne vyšší u detí v detskom domove ako u detí z normálnych rodín, pravidelné užívanie v inštitúcii dvakrát vyšší alebo dieťa bolo viackrát opité vo svojom živote. Nelegálne používanie drogy bolo veľmi vysoké, dve tretina detí z detského domova (64,9%) už vyskúšali marihuanu vo svojom živote. Prvé opilstvo, cigarety, testovanie marihuany bolo podstatne skôr (rok a pol) začínajúce u detí z ústavnej starostlivosti a takmer o dva roky skôr začínali skôr žiť pohlavným životom. O to viac treba dbať pri práci s dieťaťom, mladým dospelých o elimináciu nedostatkov spôsobených nevhodným rodinným prostredím. A to predovšetkým podporovaním a vytváraním pozitívnych vzťahov k sebe i k svojmu okoliu, nevynímajúc zmysluplné

119 vypĺňanie voľnočasových aktivít a stimulovanie zdravých a správnych postojov k svojmu životu a k reálne uskutočniteľných cieľov v ich živote. V oblasti sociálneho života je to najmä pomôcť deťom pri vzájomnom spolužití pestovať úctu k životu, starším ľuďom, intaktným jedincom a učiť ich vnímať jednotlivé sociálne role, ktoré v živote zastávajú. 4 NEDOSTATOČNÁ PRÍPRAVA NA OSAMOSTATNENIE A SAMOSTATNÝ ŽIVOT Mladí dospelí z detských domovoch neraz hodnotia svoju prípravu na život mimo detského domova ako nepostačujúcu, nepraktickú, chýbajú im potrebné znalosti pre fungovanie a orientovanie sa v každodennom živote. Drvivá väčšina detí v detskom domove má obvykle ukončenú iba základnú alebo špeciálnu školu. Niekedy po dovŕšení osemnásteho veku života opúšťajú detský domov skôr, akoby prišlo k ukončeniu prípravy na povolanie. Prirodzene s tým sú spojené aj iné ťažkosti, majú problém zamestnať sa a nájsť si primerané pracovné miesto či vytvorenie si trvalých citových väzieb a vzťahov. Dôvodov pre nezaradenie sa do spoločnosti sú viaceré, nedostatočná motivácia k práci, pasívny až apatický prístup k životu, k vlastnej budúcnosti až po chýbajúci pocit pre zodpovednosť a sebadisciplínu. Z častých dôvodov sú aj prehnané a nereálne predstavy a očakávania mladého dospelého o živote mimo detského domova. Jednak, čo sa týka otázky financií, vzťahov a očakávaní od života. Tieto mylné predstavy prezentujú už počas prípravy na osamostatnenie v zariadení, čo je do značnej miery poznačené nedostatočnou sociálnou podporou zo strany rodiny a spoločnosti. Hlavne sa stretávame s predsudkami, pre ktoré je charakteristické, že v myslení mladých dospelých sú idealizované predstavy o živote mimo zariadenia. Citové reakcie sú neúmerné podnetom, ktorým sú vystavovaní. Väčšinou reagujú impulzívne bez triezveho pohľadu na skutočnú realitu vzhľadom na svoje možnosti a limity, ktoré ich ohraničujú. Absencia stabilného sociálneho zázemia má za následok, že u dlhodobo umiestnených detí v období dospievania sa zväčša začínajú prejavovať problémy s vybudovaním si trvácnych a pevných vzťahov. Mnohokrát u nich pretrváva pocit nedôvery, izolovanosti a opustenosti. V dospelosti je možné tieto problémy prekonať za predpokladu, že majú adekvátnu podpornú sociálnu sieť. Aj keď vždy budú viditeľné rozdiely medzi životom detí v podmienkach ústavnej starostlivosti a detí z rodín, je potrebné podotknúť, že centrálnou úlohou pracovníkov detských domovov, má byť poskytnutie deťom pocit lásky, bezpečia a dôkladne ich pripraviť na život mimo zariadenia. 5 NEDOSTATOČNÁ PODPORA ZO STRANY ŠTÁTU Napriek tomu, že zákon o sociálnoprávnej ochrane a kuratele č. 305/2005 je v platnosti už niekoľko rokov, má určité medzery v starostlivosti o mladých dospelých vychádzajúcich z detských domovoch. Skutočnosťou je, že by sa mal rozšíriť uvedený zákon i oblasť osobitných služieb pre mladých dospelých, aby sa zohľadnil ich doterajší život v zariadení z dôvodu, aby neprichádzalo k ich zlyhaniu v živote mimo zariadenia. Zákon č. 305/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov v zmysle 49 kvalifikuje osamostatnenie mladého dospelého ako zabezpečenie si bývania a schopnosť samostatne sa živiť

120 Pri odchode majú mať mladí dospelí zabezpečené bývanie a možnosť práce, no tento stav niekedy u nich pretrváva iba krátkodobo, k zlyhaniu prichádza dosť skoro po odchode zo zariadenia. Jednu z podstatných nevýhod v detských domovoch internátneho typu poukazuje Mikloško (2008) na to, že inštitúcia sa aj voči takmer dospelému dieťaťu správa paternalisticky, ona zabezpečuje školu, zamestnanie i bývanie a dieťa sa ťažko vyrovnáva s tým, keď sa má zrazu o seba postarať samo. Model inštitucionálneho paternalizmu je neužitočný nielen z hľadiska sociálneho učenia, ale celkovo oslabuje emocionalitu dieťaťa (napr. smútok z neúspechu, radosť z úspechu). Samotní mladí dospelí sú presvedčení, že systém ochrany detí v dospelosti má nevýhody, ktoré nemôžu a nedokážu prekonať vlastnými silami. O to viac, že ich musia prekonávať zväčša bez rodičovskej podpory a okolia. Deti, resp. mladí dospelí, ktorí nemajú prirodzenú oporu v rodine, majú cestu k samostatnosti po odchode z detského domova podstatne sťaženú a zväčša sprevádzanú rôznymi komplikáciami a ťažkosťami. Ako hlavný problém je pre nich uplatnenie sa na trhu práce, zaistenie si vlastného bývania a vytvorenie si stabilných citových väzieb. Pri práci s mladými dospelými je preto potrebné preferovať problematiku hospodárnosti, zamestnanosti a otázku bývania, nakoľko si často krát nevedia uvedomiť hodnotu peňazí a miesto v ich živote. Medzi nedostatky v starostlivosti o odchovancov detských domovoch považujeme nedostatočný systém financovania i to, že odborná pomoc nie je prispôsobená osobným potrebám jednotlivca. Zahraničné výskumy tiež upozorňujú na rad ďalších problémov. Výsledky ukazujú, že väčšina problémov u detí, mladých dospelých, ktorí opúšťajú zariadenia a už nie sú chránení systémom ochrany nie sú schopní vyrovnať s problémami dospelých ľudí. Veľa z nich nedokáže ukončiť svoju traumatizujúcu a nešťastnú minulosť a zaradiť sa do spoločnosti. Väčšina z nich potrebuje naďalej podporu sociálneho systému.. (Szikulai, 2004). Mnohé samozrejmé zručnosti sú pre mladých ľudí nedosiahnuteľné a obtiažne. Je to spôsobené skutočnosťou, že deti v detskom domove, obzvlášť z internátneho typu, nemajú skúsenosti s mnohými praktickými činnosťami, ktoré sa v rodine dejú bezprostredne. Pred opustením systému je nutné, aby sa mladý človek spolu s odborníkmi pracujúcimi v zariadení dokázal aktivizovať a podieľať sa na plánovaní vlastnej budúcnosti. Zároveň, aby mal dostatok informácií o svojich právach a možnostiach, ktoré by vhodne využil v ďalšom svojom živote. Veľmi dôležitou stránkou prípravy je rozvoj sociálnej komunikačnej schopnosti, ktoré dokážu efektívne zúročiť pri hľadaní si zamestnania a nadviazaní ďalších sociálnych kontaktov. Profesionálna a pravidelná pomoci odborníka pri príprave mladého človeka zo zariadenia je preto nevyhnutná. V Dánsku bol vypracovaný profesionálny rozvojový plán s cieľom zvýšiť kvalitu profesionálov, ktorí pracujú v oblasti ochrany detí a mládeže. Filozofiou tejto myšlienky je vytvorenie takej školy, kde budú deti schopné prekonávať traumatické zážitky z detstva. Dánsko je charakteristické tým, že v ubytovacích zariadeniach majú vnútorné školy, kde učitelia nie sú výslovne v škole, ale v prvom rade sa usilujú o rozvoj sociálnych zručností, Dánski odborníci sa domnievajú, že deti s inštitucionálnou starostlivosťou potrebujú väčšiu podporu, a to najmä v oblasti vzdelávania a práce. Ak sa chcú včleniť do spoločnosti musia bojovať so svojou minulosťou zo znevýhodneného prostredia, a ak chcú získať vyššiu kvalifikáciu, potrebujú pomoc a rôzne služby. (Bryderup, 2008)

121 ZÁVER V krátkosti sme načrtli niekoľko faktorov, ktoré vstupujú a ovplyvňujú sociálne zdravie a jeho kvalitu u detí a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Fenomén sociálneho zdravia zahŕňa však podstatne viacero komponentov, ako bolo načrtnutých v tomto príspevku. Úroveň sociálneho zdravia ovplyvňuje celkovú atmosféru a nastavenie spoločnosti a cesta k jeho spokojnému stavu vedie cez uspokojovanie sociálnych potrieb a záujmov jednotlivca. Subjektmi sociálnych vzťahov sú jednak štát, jeho inštitúcie, samospráva, cirkev, rodina i samotný jednotlivec, ktorí by mali byť medzi sebou v relatívnej kontinuite. Výsledkom zdravého jedinca z pohľadu sociálneho je prijatie a zvládanie sociálnych rol, ktoré sú na neho kladené, s čím je zákonite spojená jeho sebarealizácia a dobrá kvalita života. Zdravie celej spoločnosti závisí od toho, akú starostlivosť deti budú dostávať v detských domovoch, ale na druhej strane aj od toho, ako ich budú vedieť ďalší členovia spoločnosti prijať do spoločnosti. Literatúra [1] BRYDERUP, I. M Evidence based and knowledge based social work: research methods and approaches in social work research. ed. / Inge M. Bryderup. Vol ed. Aarhus : Aarhus Universitetsforlag, p ISBN B00BOYM2X4. [2] MATĚJČEK, Z Co děti nejvíce potřebují. In BITTNER, P. et al Děti z ústavu! Právni a psychologické dopady ústavní výchovy z pohledu ochrany rodiny a nejlepšího zájmu dítěte. Praha : Liga lidských práv. 76 s. ISBN [3] MATOUŠEK, O. et al Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [4] MIKLOŠKO, J Náhradná starostlivosť. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva sociálnej práce sv. Alžbety, n. o., Slovak Akademic Press, s. 94. ISBN [5] ELEKES Z. PAKSI B A gyermekvédelmi gondoskodásban részesülő fiatalok alkohol- és egyéb drogfogyasztása. Kapocs. IV. Roč.. 5. číslo. [online ]. Dostupné:< f >. [6] STRIEŽENEC, Š Slovník sociálneho pracovníka. 1. vyd. Trnava : AD, s. ISBN X. [7] SZIKULAI, I Nem szeretném, hogy befejeződjön... A gyermekvédelmi rendszerből nagykorúságuk után kikerült fiatal felnőttek utógondozásának és utógondozói ellátásának utánkövetéses vizsgálata. Budapest, A magyar gyermekvédelem fejlődésének kulcskérdései. Kapocs. 2004, III. roč. 5. číslo. [online ]. Dostupné: < [8] ŠEBESTOVÁ, P Trinásta komnata sociálnej práce, ss In KOZOŇ, A Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN

122 [9] Zákon č.305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. [online ]. Dostupné na internete: < PhDr. Bc. Silvia Vadkertiová, PhD. Detský domov Kolárovo Ľ. Štúra Dvory nad Žitavou silvia.vadkertiova@gmail.com

123 IX PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY DOSPIEVAJÚCICH Adolescents psychosocial needs MIROSLAVA ČEREŠNÍKOVÁ Abstrakt Príspevok zameriava pozornosť na problematiku saturovania psycho-sociálnych potrieb človeka v jeho najbližších sociálnych vzťahoch. V kontexte psychického a sociálneho aspektu zdravia prináša pohľad na vnímanie výchovného pôsobenia v rodinách dospievajúcim dieťaťom. Identifikuje dôsledky saturovania psycho-sociálnych potrieb vo vzťahu k formovaniu sebakonštruktov dospievajúceho a jeho sociálnemu fungovaniu. Kľúčové slová Psychické potreby, sociálne potreby, rodina, výchovné pôsobenie, dospievajúci Abstract Contribution focuses on the issue of saturating psycho-social needs of man in close relationships. In the context of psychological and social aspects of health provides insight into the perception of parenting style in family with adolescent child. Identifies the consequences of saturating psycho-social needs in relation to the formation of self constructs and social functioning in adolescence. Keywords Psychological needs, social needs, family, parenting style, adolescent Po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po snehu našiel konečne cestu. A všetky cesty vedú k ľuďom. (Antoine de Saint Exupéry) 1 PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY ČLOVEKA Rodina je prvým sociálnym prostredím, v ktorom sú napĺňané potreby človeka a od ktorého závisí jeho životaschopnosť, v zmysle fyzickom, psychickom i sociálnom. Už niekoľkotýždňové dieťa sa nediferencovane usmieva na všetky ľudské tváre, pretože patria k jeho druhu, pretože zrkadlia jeho prežívanie a emócie. Prijímajúc takúto spätnú väzbu sa stáva súčasťou života v societe, ktorá na naň vplýva, a tak

124 formuje jeho osobnosť. Postupne sa u dieťaťa vyvíja sebauvedomenie, na základe skúseností s najbližšími ľuďmi sa utvára bazálna osobnosť, ktorá tvorí neskôr v dospelosti jadro sociálneho charakteru, teda postojov, ktoré človek zaujíma k iným ľuďom, a ktoré možno, vo všeobecnosti, charakterizovať ako prijímajúce alebo odmietavé. V procese utvárania osobnosti dieťaťa azda najdôležitejšiu úlohu zohráva láska, prijímanie dieťaťa, saturovanie jeho potrieb, ktoré vedú k bazálnej istote. Istote, že ľuďom, ktorí sa oň starajú môže veriť, že má medzi nimi svoje miesto. Dieťa si formuje predstavy o sebe pod vplyvom predstáv, ktoré o ňom majú jeho blízki. Ak sa má stať adaptovanou a šťastnou osobnosťou, potrebuje mať v sociálnej skupine svoje miesto, potrebuje sa v nej cítiť dobre, túži po pozitívnom hodnotení a podpore. Toto všetko môžeme označiť ako psychické a sociálne potreby dieťaťa, ktorých saturovaním sa z neho stáva autonómna ľudská bytosť. Abraham Maslow delí ľudské potreby na základné, ku ktorým patria hlad, smäd, sex, bezpečie, potreby psychologické, ktoré zahŕňajú potrebu spolupatričnosti a lásky a potrebu úcty a uznania. Poslednú skupinu potrieb v jeho hierarchii tvoria metapotreby, ku ktorým zaraďuje napríklad potrebu dobra, spravodlivosti, krásy, vzdelávania a poznania a označuje ich aj ako potreby rastu (growth needs). Pri dosahovaní cieľov, ktoré si človek v živote stanovuje, platí, že kým nie sú naplnené základné potreby, nemôžu sa v plnej miere realizovať metapotreby, čo vedie pri nenaplnení základných potrieb k chorobe a pri neuspokojovaní metapotrieb k osobnému pocitu nešťastia, apatii a odcudzeniu. Naopak, napĺňanie základných potrieb, v ponímaní Maslowa (1987), vedie k využívaniu metapotrieb na rozvoj osobnosti vedie k sebeaktualizácii človeka, túžbe po sebauplatnení a sebarealizácii. Zároveň Maslow (1987) uvádza aj dva odlišné vzorce uspokojovania potrieb. Kým základné a psychické potreby (ktoré označuje aj ako deficitné) uspokojujeme redukciou, cestou k saturovaniu sebaaktualizačných potrieb (potrieb bytia) je naopak indukcia stavu motivovanosti, takže sa tieto vyššie potreby stávajú vlastne neuspokojiteľnými a ich motivačný vplyv sa stáva trvalým. Na základe Maslowovho konceptu k deficitným potrebám patria aj potreby lásky a spolupatričnosti, ktoré sa odrážajú v túžbe človeka mať svoje miesto medzi ostatnými ľuďmi, mať svojich blízkych ľudí, ktorí ma majú radi a ja mám rád ich, túžba po spolupatričnosti, spoločnom zdieľaní. Tiež sem zaraďuje potrebu uznania človeka, úcty voči nemu, ktorá sa prejavuje túžbou byť prospešný a preto oceňovaný, samostatný, schopný zažívať úspech, hoci aj v každodenných veciach. Ak budeme na psychosociálne ľudské potreby nazerať rovnako ako Matějček, Langmeier (2011), tak k základným psychickým potrebám, ktoré by mal mať človek saturované patrí stimulácia (dostatok podnetov), zmysluplný svet (vytvorená kognitívna štruktúra, ktorá robí môj svet zmysluplným a dokážem sa v ňom orientovať), pripútanie, potreba životnej istoty (existencia pozitívnych citových pút), osobná identita, otvorená budúcnosť (existencia životného zmyslu). Všetky tieto potreby si človek napĺňa najmä v blízkych, neformálnych vzťahoch. A vytváranie prostredia pre saturovanie týchto psychických a sociálnych potrieb je kľúčovou úlohou neformálnej sociálnej siete. Ak je táto úloha napĺňaná, je zachované zdravie človeka v zmysle psychickej a sociálnej pohody. 2 RODINA AKO FAKTOR PSYCHICKÉHO A SOCIÁLNEHO ASPEKTU ZDRAVIA Rodina a pozitívne, napĺňajúce rodinné vzťahy a silné väzby sú protektívnym faktorom pri negatívnych sociálnych udalostiach, ktoré človeka postretnú. A rodina v takýchto chvíľach pôsobí nielen ochranne, ale aj podporujúco a napomáha efektívnemu zvládaniu stresu,

125 rýchlejšej obnove psychickej rovnováhy a efektívnemu znovuzačleneniu sa človeka do sociálnych vzťahov. Toto platí pri ochoreniach, partnerských rozchodoch, psychických problémoch, strate zamestnania, strate blízkeho človeka, problémoch, ktoré prináša proces starnutia. Rodina sprostredkúva človeku primárny vplyv kultúry, učí dieťa orientácii vo svete symbolov, zvykov, hodnôt. Dieťa prechádza v rodine základným procesom sociálneho učenia, ktoré sa realizuje v sociálnych situáciách a vyžaduje osvojenie žiaducich foriem správania. Rodinná atmosféra je významným činiteľom pri utváraní vlastného obrazu dieťaťa. Všetky odkazy, ktoré dieťa v rodine dostáva sa podieľajú utváraní jeho osobnosti a všetkých sebakonštruktov. Keďže proces socializácie sa realizuje v ranom veku prostredníctvom imitácie, je zrejmé, že funkčnosť, či dysfunkčnosť, rodiny je základným kameňom tohto nezámerného výchovného pôsobenia a rovnako i zámerné výchovné pôsobenie rodičov priamo súvisí s psychickým a sociálnym zdravím dieťaťa. Z hľadiska vývinových potrieb dieťaťa v rodine, ale aj ostatných členov rodiny identifikujeme rôzne typy sociálneho a materiálneho prostredia rodiny: prostredie podnetovo optimálne, ktoré dieťaťu poskytuje dostatok podnetov pre jeho ďalší rozvoj, citové a sebarealizačné potreby sú saturované prostredie podnetovo chudobné, v ktorom dieťa nemá dostatok podnetov pre svoj rozvoj. Tento druh prostredia sa v minulosti spájal s rodinami v ekonomickej núdzi alebo s rodinami, kde manželia dosiahli obaja len základné vzdelanie. Dnes sa s týmto druhom prostredia stretávame v rodinách s rôznym sociálnym postavením. Nedostatok výchovných podnetov sa tu javí ako dôsledok rodičovskej nezrelosti alebo poruchy v rodinných vzťahoch. prostredie podnetovo presýtené, ktoré pôsobí na dieťa príliš veľkým množstvom podnetov, čo v konečnom dôsledku môže vyvolávať preťaženie psychiky dieťaťa, problémy v motivácii, neschopnosť stanoviť si vlastné ciele. Takéto prostredie môže niekedy pôsobiť až neurotizujúco. prostredie podnetovo jednostranné, ktoré charakterizuje množstvo podnetov zameraných na jednu oblasť alebo činnosť na úkor komplexného rozvoje osobnosti dieťaťa. Veľmi často v rodičovskej výchove ide o realizovanie si vlastných cieľov prostredníctvom dieťaťa (ak rodič nemohol byť z nejakého dôvodu výborný športovec, tanečník a podobne, tak týmto smerom vedie od útleho veku dieťa, neraz extrémne) alebo o podporovanie záujmu dieťaťa preexponovaným spôsobom, najmä vtedy, ak to rodičovi aj vyhovuje, je to pre neho z nejakého dôvodu výhodné (napr. záujem dieťaťa o počítač v predškolskom veku vedie k rodičovskej hrdosti, že dieťa ovláda činnosti, ktoré jeho rovesníci neovládajú a podporuje dieťa v tejto činnosti až do takej miery, že dieťaťu nerozvíja ostatné schopnosti a zručnosti, ani komunikačnú kompetenciu). prostredie podnetovo problémové, v ktorom dlhodobo pretrvávajú niektoré sociálne problémy spojené s istým druhom závislosti, asociálne až kriminálne správanie, prostredie, kde sa stretávame s neprimeranými fyzickými trestami (syndróm CAN). Sem môžeme zaradiť prostredie, v ktorom identifikujeme nízku životnú a vzdelanostnú úroveň, nezamestnanosť, chudobu, alkoholizmus, násilie, nezáujem o deti, nízku mieru starostlivosti. Dysfunkčnosť rodiny (situácia, keď rodina neplní svoje funkcie najmä vo vzťahu k deťom) súvisí s patológiou v rodine a aj s podnetovo problémovým prostredím rodiny. Matějček (1995) identifikuje dve skupiny rodičov, ktorí buď nemajú k rodičovstvu dostatočnú kompetenciu, alebo nemajú dostatočnú motiváciu. O nedostatočnej kompetencii hovorí vtedy,

126 keď rodič/rodičia nie sú schopní alebo aktuálne nemôžu plniť požiadavky kladené na sociálnu rolu rodiča (napr. z dôvodu mentálneho hendikepu, fyzického alebo psychického ochorenia, abúzu psychoaktívnych látok, zažitím vlastnej psychickej deprivácie a podobne). O nedostatočnej motivácii pre plnenie roly rodiča hovorí vtedy, keď je rodič príliš zaujatý svojimi problémami alebo záujmami (napr. mladí a nezrelí rodičia, rodičia žijúci v chudobe a hmotnej núdzi alebo rodičia príliš zaujatí vlastnou kariérou a záujmami). Analogicky Culbertson a Schellenbach (1992) vo svojej štúdii uvádzajú súhrn vlastností dospelého, ktoré zvyšujú riziko zlého zaobchádzania s dieťaťom: nedostatky v sociálnej orientácii, obmedzená schopnosť empatie, neporozumenie potrebám iného človeka, rigidita, osamelosť a problémy v medziľudských. problematické sebahodnotenie, nízka sebaúcta, nespokojnosť s rodičovskou rolou. rizikové správanie, ktoré sa prejavuje nedostatočnou kontrolou a sebaovládaním, impulzivitou, potrebou prejaviť negatívne city. zlá skúsenosť z vlastného detstva: 70% ľudí, s ktorými v detstve nezaobchádzali rodičia primeraným spôsobom, mali sklon sa správať podobne. V intenciách konštruktu bazálnej osobnosti a životného scenáru, ktorý si osvojujeme v orientačnej rodine je možné predpokladať, že títo ľudia majú problém v sociálnych vzťahoch s ľuďmi všeobecne. Vágnerová (1999, s. 320) uvádza, že rodina teda vďaka svojmu veľkému špecifickému významu, umožňuje a podporuje plnohodnotný život a rozvoj všetkých svojich členov, ale rovnako tak sa môže stať zdrojom psychických záťaží a porúch. Rizikové faktory, ktoré podľa štúdie Egleho (1997), vystavujú dieťa v ranom veku frustrácii a konfliktom a v dospelosti sa stávajú predispozíciou psychosomatických ochorení, sú: nízky socioekonomický status rodiny práca matky v prvom roku života dieťaťa slabé vzdelanie rodičov veľké rodiny s malým obytným priestorom kontakty so zariadením sociálnej kontroly kriminalita alebo disociálnosť jedného z rodičov chronická disharmónia /vzťahová patológia v rodine/ psychické poruchy u matky alebo otca ťažké zdravotné postihnutie matky alebo otca nechcené dieťa matka je sama na výchovu dieťaťa otec sa správa autoritatívne sexuálne/agresívne zneužívanie/týranie/násilie v rodine strata matky často sa meniace vzťahy v rannom detstve zlé kontakty s vrstovníkmi vekový odstup medzi súrodencami je menší 18 mesiacov nemanželský pôvod dieťaťa. V humanisticky orientovanej rodinnej terapii nachádzame pohľad na rodinu ako systém, ktorý môže byť uzatvorený alebo otvorený. Uzatvorený systém má časti alebo prísne prepojené, alebo úplne uvoľnené, bez vzájomných reakcií. V otvorenom systéme sú časti vzájomne prepojené, sú voči sebe vnímavé a citlivé a dovoľujú jasnú komunikáciu vo vnútri

127 systému i navonok. Satirová (1994, s.124) vymedzuje východiská uzatvoreného a otvoreného rodinného systému, pričom vo svojej práci s rodinami prichádza k záveru, že uzatvorený rodinný systém majú rodiny problémové a otvorený systém je v rodinách funkčných. Uzatvorený rodinný systém vychádza z téz: Ľudia sú v svojej podstate zlí a aby boli dobrí, musia byť neustále kontrolovaní. Vzťahy je možné regulovať iba prostredníctvom násilia alebo strachom z trestu. Je len jedna správna cesta a tú pozná iba osoba, ktorá je v rodine najmocnejšia. Vždy je v rodine niekto, kto vie, čo je pre teba najlepšie. Sebahodnota je podriadená výkonu a sile (moci). Zmeny sú nežiaduce. Dôsledkom života v takomto rodinnom systému je nízka sebahodnota členov rodiny, nepriama, nejasná komunikácia, ktorá bráni osobnému rastu, nejasné, nemeniteľné a neraz i neľudské pravidlá, vystavenie svojvôli jedného člena rodiny. Naopak otvorený rodinný systém stavia na týchto východiskách: Sebahodnotenie je primárne, výkon a sila je druhoradá. Správanie zodpovedá vlastnému presvedčeniu. Zmena je vítaná, normálna a žiaduca. Komunikácia, systém a pravidlá sú vo vzájomnom vzťahu. V rodinnom živote sa otvorený systém prejavuje vysokou sebaúctou členov rodiny, priamou, jasnou a kongruentnou komunikáciou, ktorá podporuje rast, jasnými pravidlami, ktoré nie sú postavené nad človeka a v rodine je každému poskytnutá plná sloboda prejaviť svoj názor a prežívanie. 3 SATUROVANIE PSYCHO-SOCIÁLNYCH POTRIEB DOSPIEVAJÚCICH V RODINE Pozitívna atmosféra, vyrovnané vzťahy medzi partnermi určujú celkový ráz života celej rodiny, ktorý ovplyvňuje vývin dieťaťa a podporuje u neho i adekvátne formy správania. Výchova, a neformálna, rodinná, výchova zvlášť, býva v praxi realizovaná mnohými metódami, postupmi a rôznymi formami. Je pomerne náročné dokonale definovať konkrétny, čistý štýl výchovy a ešte náročnejšie by bolo jeho detailné uplatňovanie v reálnom živote. Na spôsob výchovy v rodine, podľa Čápa a Boscheka, (1994), pôsobia tri skupiny podmienok, ktoré vzájomne interagujú. Prvou sú spoločensko-historické podmienky (ekonomické, politické, kultúrne), ku ktorým patria i tradície výchovy, uplatňovanej v konkrétnej rodine. Druhú skupinu tvoria osobné skúsenosti a vlastnosti rodičov. Do tejto skupiny podmienok sú zaradené osobnostné vlastnosti rodičov, ich temperament, názory, spôsob komunikácie a skúsenosti súvisiace s ich vlastnou výchovou. Thomas a Chesová (1984 in Fontana, 1995, s. 25) vo svojich longitudinálnych výskumoch zistili, že rodičia i deti potrebujú dobrú zhodu. Ak je prítomná dobrá zhoda, ktorá znamená vzájomnú zlučiteľnosť ich temperamentov, iných osobnostných vlastností a vnímavosť rodičov k individuálnym potrebám detí, je splnený predpoklad v podstate bezproblémovej výchovy detí. Poslednou skupinou determinujúcou spôsob výchovy sú vlastnosti a skúsenosti vychovávaného dieťaťa. Interakcia rodič dieťa je samozrejme dvojsmerná, a tak je správanie rodičov ovplyvňované správaním ich dieťaťa v takej miere, v akej ho

128 ovplyvňujú oni. Podľa výsledkov výskumov uskutočnených v oblasti interakcie a komunikácie dospelý dieťa, je rodič výrazne ovplyvňovaný pokojným respektíve nepokojným správaním dieťaťa a tým, či dieťa napĺňa alebo nenapĺňa jeho očakávania. Vo výskumoch spôsobu výchovy v rodine bolo zistené, že deti svojím správaním priamo provokujú dospelého k používaniu určitého spôsobu výchovy. Spôsob výchovy vyjadruje to podstatné vo výchove, má vplyv na výber výchovných prostriedkov a metód, na ich množstvo a kvalitu. (Čáp, 1994) Spôsob výchovy v rodine, podľa výskumov rôznych autorov (Čáp, Boschek, 1994, Matějček, 1995), má významný vplyv na rozvíjanie mnohých aspektov osobnosti dieťaťa. Ovplyvňuje tvoriace sa sebahodnotenie, stabilitu a labilitu emočného prežívania, psychosociálnu zrelosť, podnecuje alebo tlmí sociálnu komunikáciu a utváranie sociálnych vzťahov. Vo veľkej miere štýl rodinnej výchovy, spôsob, akým sa správajú rodičia k svojmu dieťaťu, pôsobí pri utváraní charakteru, preberaní určitých foriem sociálneho správania, nadväzovaní interpersonálnych vzťahov, sebaprezentácii - pôsobí na vlastný proces ľudskej sebaaktualizácie, ktorý sa naplno spúšťa v období dospievania. Je rodina pre dospievajúceho stále miestom, ktoré napĺňa jeho potrebu spolupatričnosti s hlbokými, emočne naplnenými vzťahmi a jeho túžbu po uznaní vlastnej ľudskej hodnoty? Táto otázka nás viedla k realizácii prieskumu medzi 14-ročnými dospievajúcimi, ktorého cieľom bolo poodhaliť sociálne skúsenosti, ktoré dieťa v puberte získalo prostredníctvom pôsobenia svojich rodičov a identifikovať štýl rodinnej výchovy. Pri interpretácii výsledkov sme sa riadili dvoma komplexnými charakteristikami spôsobu výchovy, a to emočným vzťahom rodičov k dieťaťu a výchovným riadením, pričom každá z týchto charakteristík obsahuje dvojice protikladných komponentov výchovy: kladný a záporný, požiadaviek a voľnosti. Čáp a Boschek (1994), ktorých metodiku na zistenie spôsobu výchovy v rodine sme použili i v našom prieskume, stavajú svoj model výchovy na základe emočného vzťahu rodičov k dieťaťu, ktorý môže byť kladný alebo záporný a na miere nárokov kladených na dieťa a miere voľnosti ponechanej dieťaťu. Na základe týchto komponentov vytvorili model deviatich výchovných polí. Pre spôsob výchovy charakterizovaný záporným emočným vzťahom k dieťaťu a silným riadením je typické, že v rodine ako celku prevláda záporný emočný vzťah k dieťaťu, a zároveň rodina vykazuje vysoký komponent požiadaviek. Kladú sa tu prísne príkazy a zákazy, ktorých plnenie a uposlúchnutie sa vyžaduje okamžite a bezpodmienečne. Ak sa tak nestane, nasledujú prísne, ponižujúce tresty a hrozby. Neustále sú jednostranne zdôrazňované nedostatky dieťaťa, upriamuje sa na ne pozornosť rodičov, pričom dobrý výkon dieťaťa je samozrejmosťou, ktorá si nezaslúži pochvalu. Rodičia negatívne hodnotia schopnosti dieťaťa, posmievajú sa alebo ironizujú jeho vzhľad, odrádzajú ho od ďalšieho štúdia alebo náročnejšieho zamestnania. Dospievajúce dieťa alebo mladého dospelého varujú pred nadviazaním interpohlavných vzťahov, zakazujú takéto kamarátstva a podobný postoj zaujímajú i k partnerskému vzťahu svojho dieťaťa. Matka v tomto spôsobe výchovy dieťaťa často pristupuje k psychickému trestaniu (nekomunikuje s dieťaťom, tvári sa vyčítavo, dlho mu pripomína jeho neúspech, alebo skutky, ktoré z jej pohľadu vyzerajú ako neposlušnosť). Dieťa býva porovnávané so svojím súrodencom alebo iným dieťaťom, ktoré je podľa mienky rodičov úspešnejšie, šikovnejšie a ako človek hodnotnejšie. Pri tomto spôsobe výchovy je u dieťaťa vytváraný pocit vďačnosti a podriadenosti voči rodičovi, podporovaný frázami typu: čo všetko sme pre teba urobili, obetovali, a podobne. Dieťa percipuje vzťah rodičov voči sebe ako záporný nielen pri prejavoch otvoreného odmietania, ale aj pri prejavovaní nezáujmu, ľahostajnosti, nedostatku času pre dieťa kvôli pracovným povinnostiam alebo záľubám. Dieťa je takýmto prístupom silne frustrované,

129 mladiství porovnávajú záporne percipovaných rodičov s osobami javiacimi viac pochopenia, láskavosti a trpezlivosti voči nim. Druhého pole modelu spôsobu výchovy v rodine so záporným emočným vzťahom a slabým riadením ( nízky komponent požiadaviek, vysoký komponent voľnosti ) je charakteristické tým, že v popredí nestoja prísne zákazy a príkazy, detailná kontrola a prísne tresty, ktoré sú svojim spôsobom pozornosťou venovanou dieťaťu. Primárnymi pri charakteristike druhého poľa sú nezáujem o dieťa, jeho potreby, túžby, ľahostajnosť voči nemu, absencia kladných emócií. Slabé výchovné riadenie môžeme charakterizovať ako výchovu bez nárokov kladených na dieťa. Ak aj rodičia nejaké požiadavky na dieťa majú, sú nízke, neprimerané dosiahnutým schopnostiam dieťaťa a nedôsledné vo všetkých smeroch: v plnení školských povinností, pri pomoci v domácnosti, v poslušnosti. K chýbajúcim požiadavkám sa pridružuje aj nedôvera voči schopnostiam dieťaťa ( ty to aj tak nedokážeš... ), prípadne celkový nezáujem dospelého o to, aký výkon dieťa podáva. Determinované vplyvom opísanej rodinnej atmosféry si ani samotné dieťa nekladie vyššie ciele, ktorých dosahovanie vyžaduje rozvoj takých osobnostných vlastností, akými sú vytrvalosť, usilovnosť, sebaovládanie a trpezlivosť. Podľa Čápa (1994) sa však v niektorých prípadoch dospievajúce dieťa pokúsi o dosiahnutie stanovených cieľov napriek ľahostajnosti a nízkemu hodnoteniu zo strany dospelých, alebo sa zámerne snaží o stimulovanie kladných emočných stavov. Posledným spôsobom výchovy so záporným emočným vzťahom je spôsob zaradený do tretieho poľa modelu. Toto pole zároveň charakterizuje rozporné výchovné vedenie zo strany rodičov, čo znamená, že jeden z rodičov vyžaduje od dieťaťa dôsledné plnenie príkazov a zákazov, ktorých porušenie sankcionuje a druhý rodič sa snaží dieťa chrániť a vo všetkom ospravedlňovať. Kým teda prvý rodič preukazuje znaky poľa č. 1, výchovné pôsobenie druhého rodiča možno zaradiť k druhému poľu. Rozporné výchovné pôsobenie sa však, pri zachovaní záporného emočného ladenia vzťahu rodič dieťa, môže prejavovať aj ako nedôsledné, pretože sa u rodiča strieda obdobie, v ktorom si výchovu dieťaťa a dieťa samotné vôbec nevšíma a ponecháva mu voľnosť, s obdobím úplného obmedzovania dieťaťa, neustáleho kontrolovania, aktívneho odmietania jeho schopností a výkonov a fyzického trestania. Pri rozpornom type riadenia nie je dieťaťu jasné, čo sa smie a čo nie, či to, čo rodič určitý čas toleroval, zrazu nepovedie k prísnemu trestu, a tak sa ocitá v neprehľadnej, frustrujúcej situácii. Spoločným znakom polí 4, 5, 6, 7, 8 je kladný emočný vzťah rodičov k dieťaťu, rozdielny je však komponent požiadaviek a voľnosti. Vzťah rodič dieťa je vnímaný ako priaznivý, deti uvádzajú pozitívne vlastnosti a formy správania rodičov, radi realizujú činnosti, pri ktorých môžu tráviť čas spoločne s rodičmi. Rodičia prejavujú dieťaťu porozumenie a empatiu, poskytujú mu povzbudenie, keď je to potrebné, podporujú jeho schopnosti. Rodina so štýlom výchovy, ktorý je charakterizovaný kladným (alebo extrémne kladným) emočným vzťahom so silným riadením, disponuje autoritou, ktorá je zároveň pre dieťa blízkym človekom plným porozumenia. Rodičia sú teda dôslední, vyžadujúci od dieťaťa plnenie jeho povinností, a pri tom láskaví a empatickí. Prijímanie príkazov a zákazov je determinované a uľahčované kladným emočným vzťahom rodič dieťa. Kladný (alebo extrémne kladný) emočný vzťah so stredným výchovným riadením je umiestený do piateho poľa. Vzťahy rodičov a detí pri tomto štýle výchovy sú charakterizované ako priateľské, partnerské. Niektorí autori hovoria o demokratickej rodine a charakterizujú tento spôsob výchovy na základe Lewinovho demokratického štýlu výchovy. Emocionálny vzťah v siedmom poli vytvára pre dieťa i rodinu ako celok priaznivú emočnú klímu, ale podľa doterajších výskumov, mladiství z týchto rodín neposkytujú vyhranený a jednotný obraz výchovy. Jedni zdôrazňujú láskavú prísnosť štvrtého poľa,

130 druhí láskavé ponechanie voľnosti poľa šiesteho. Záleží na tom, ktorý z rodičov (či ten so silným, alebo ten so slabým vedením) dieťa viac ovplyvňuje. (Čáp, Boschek, 1994, s. 32) Polia 6 a 8 združujú spôsob výchovy s kladným (alebo extrémne kladným) emočným vzťahom rodičov k dieťaťu a slabým riadením. Dospievajúci percipujú rodičov ako kamarátov, s ktorými môžu otvorene hovoriť, čo kladne ovplyvňuje vývoj ich osobnosti. Na druhej strane pri takomto spôsobe výchovy často dochádza k rozmaznávaniu dieťaťa, ktoré nezodpovedá ani za plnenie svojich povinností, ani za vykonávanie drobných domácich prác. Pri zhoršení prospechu v škole alebo pri porušení disciplíny rodičia dieťaťu iba dohovoria, uspokoja sa s jeho sľubmi, ale nekontrolujú ich plnenie. Neraz tvoria s dieťaťom koalíciu proti učiteľovi, iným ľuďom, alebo spoločenským normám, ospravedlňujú jeho nesprávne konanie, prípadne obviňujú všetkých ostatných, odstraňujú a riešia za dieťa problémy a konflikty, do ktorých sa vlastným pričinením dostalo. Podľa výsledkov nášho prieskumu v rodinách prevláda kladná emočná klíma (58%), nie však veľmi vysoko. Dosť vysoké percento (42%) dospievajúcich percipuje vzťah rodičov k sebe samým ako záporný. Takéto vysoké percento považujeme za alarmujúce, pretože je ohrozený zdravý rozvoj osobnosti dieťaťa, rozvoj prosociálnosti ako osobnostnej črty i ako formy správania, ktorá je primeraná a žiaduca v interpersonálnych vzťahoch. Fakt, že dospievajúci vníma klímu v rodine ako zápornú, môže byť príčinou produkcie nevhodného správania (úteky z domu, záškoláctvo), vyhľadávania skupín ľudí, ktorí sú ochotní poskytnúť mu pocit spolupatričnosti naplnený kladnými emóciami, vierou v jeho schopnosti a výkony. Reálnou hrozbou je negatívny identifikačný vzor, ktorý môže dospievajúceho priviesť k delikvencii, chuligánstvu a vandalizmu, závislosti od psychoaktívnych látok, ako aj k príslušnosti v rôznych náboženských sektách, alebo neonacistických hnutiach. Naše vlastné skúsenosti zo školskej praxe ukazujú, že približne 20% žiakov deviateho ročníka jednej konkrétnej mestskej základnej školy obdivuje neonacizmus a hnutie skinheads, pretože sú súdržní, silní, majú svoj cieľ, za ktorým idú a nenechajú sa ničím odradiť, s nimi sa cítime sebaisto. Dospievajúci človek potrebuje niekam patriť, mať svoje miesto v rodine. Má intenzívnu potrebu cítiť, že je hodnotným človekom, ktorú mu rodičia svojím nezáujmom, ľahostajnosťou, alebo aktívnym odmietaním v nijakom prípade naplniť nemôžu. Zdá sa, že záporný vzťah rodičov k dieťaťu determinuje mnoho problémov v osobnostnom svete dieťaťa (neurózy, depresívne myšlienky, pocit menejcennosti, preceňovanie svojich síl) i v jeho sociálnej interakcii (utiahnutosť, konfliktné vzťahy, problémové správanie, pasivita, formy správania zamerané proti ľuďom alebo od ľudí). Extrémnou patológiou pri nevhodnom správaní sa rodičov k dieťaťu je, podľa Štúra (1998), komplexný únik do seba, extrémna depresia, prejavy delikvencie, priveľkej konformity, kompulzívne správanie, anorexia, psychóza, sexuálne aberácie alebo komplexná neschopnosť socializácie. Pre zdravý vývin osobnosti dieťaťa v období puberty je dôležité, aby cítilo záujem rodičov, aby sa interakcia rodič dieťa realizovala v pozitívnej emočnej atmosfére. To, že rodič dieťa bezvýhradne prijíma však ešte nie je zárukou bezproblémového psychického a sociálneho vývinu. Pri výchove je dôležitá i miera zodpovednosti dieťaťa za vlastné skutky, výsledky učenia a do istej miery i za svoju budúcnosť. K tejto zodpovednosti musí byť dieťa láskavo vedené povinnosťami, ktoré vyplývajú z jeho sociálnej role dieťaťa, žiaka, kamaráta atď. Rodič by však vo svojom výchovnom štýle mal dieťaťu poskytnúť i určitú mieru autonómnosti a možnosť rozhodnúť sa. Z hľadiska komponentu požiadaviek a voľnosti v našom prieskume v rodinách so záporným emočným vzťahom k dieťaťu má najvyššie percentuálne zastúpenie rozporné vedenie (26%), ktoré by sme mohli charakterizovať pojmom dvojkoľajná výchova, ktorá nie je dôsledná a dieťa si nie je isté správnosťou svojho konania

131 V rodinách s kladným emočným vzťahom k dieťaťu v našom prieskume prevláda riadenie slabé (s vysokým komponentom voľnosti) 34%, silné riadenie a rozporné riadenie majú približne rovnaké percentuálne zastúpenie (14% - silné, 12% - rozporné). Podľa percentuálneho rozloženia spôsobov výchovy nášho prieskumu v jednotlivých poliach by sme mohli usudzovať, že rodičia dospievajúcich detí, detí v puberte, vo svojom štýle výchovy uprednostňujú výchovu s nízkym stupňom požiadaviek a vyšším stupňom voľnosti. Fakt, že 44% detí nášho prieskumu vo veku štrnásť rokov percipuje výchovné pôsobenie svojich rodičov ako slabé, s nízkym komponentom požiadaviek, môžeme interpretovať ako nedostatočné zaťažovanie dospievajúcich povinnosťami každodenného života a v určitom smere ako protiklad kooperatívnej výchovy, ktorej hlavná myšlienka spočíva v získaní dieťaťa (resp. dospievajúceho) pre spoluprácu, ktorá mu ponecháva možnosť rozhodovať sa a niesť zodpovednosť za celé svoje správanie. Časť rodičov nášho prieskumu nevie nájsť primeranú mieru nárokov kladených na dieťa v puberte z pozície autority rodiča a voľnosti, ktorú dieťa potrebuje pri utváraní vlastnej sociálnej osobnosti. Rodičia uplatňujú výchovu liberálnosti, ktorá však u dospievajúceho nemôže primerane formovať vôľovo-charakterové vlastnosti osobnosti, neprejavujú dostatok záujmu o plnenie povinností, ktoré ich dieťa má. Vlastný nedostatok čašu na dieťa racionalizujú faktom, že dospievajúci sa má naučiť byť samostatný a že on sám túži po slobode. Dať však dospievajúcemu slobodu bez nárokov a obmedzení znamená často ustúpenie od sociálnej roly rodiča. Takáto forma slobody nenaučí dieťa zodpovedne pristupovať k životu, k ľuďom a hodnotám, nepomôže mu nájsť pozitívny identifikačný vzor, prijateľné formy sociálneho správania a v konečnom dôsledku ho nebude viesť ani k napĺňaniu potreby sebarealizácie, kladeniu si vyšších cieľov a ich postupnému dosahovaniu. Druhé najsilnejšie zastúpenie má rozporné riadenie 38%, z toho rodiny s kladným emočným vzťahom sa na tomto čísle podieľajú iba 12%. Pri rozpornej výchove dospievajúci nemá jasno v pravidlách a normách, nemá pred sebou vzor fungujúceho partnerského vzťahu a výchovy, čo ho môže viesť k nedôslednosti pri plnení povinností, k vytváraniu nekongruentných interpersonálnych vzťahov a prijímania nevhodných foriem správania. ZÁVER Úspešnosť spôsobu rodinnej výchovy a funkčnosť psychickej výbavy dieťaťa sa naplno overuje najmä v období dospievania. V tomto období sa referenčnou skupinou pre dieťa stáva skupina rovesníkov, v ktorej sa snaží získať svoje miesto a podporu, nájsť a zachovať si vlastnú identitu. Rodina vo vývinovej fáze dospievania ustupuje do úzadia, pričom však jej doterajšie pôsobenie môže výrazne ovplyvňovať proces identifikácie, psychického dozrievania a celkový osobnostný prerod dieťaťa v kladnom, ale, bohužiaľ, i zápornom smere. Saturovanie rastových potrieb, saturovanie Matějčekovej potreby otvorenej budúcnosti chápanej ako životná perspektíva, ako nádej, že posúvam svoj život dopredu, je možné iba v podmienkach prijímania a láskavej výchovy. A takéto podmienky sú predpokladom sebaaktualizujúceho sa a prosociálneho človeka. Literatúra [1] CULBERTSON, J. L., SCHELLENBACH, C. J Prevention of maltreatment in infants and young children. In D.J. Willis, E.W. Holden, M. Rosenberg (Eds.):

132 Prevention of child maltreatment: Developmental and ecological perspectives. New York : Wiley, s [2] ČÁP, J. BOSCHEK, P Dotazník pro zjišťování spůsobu výchovy v rodině. Bratislava : Psychodignostika, [3] EGLE, U.T. et al Psychosiziale Risiko- und Schutzfaktoren in kndheir und Jugend als Prädisposition für psychische Stőrungen im Erwachsenenalter. Gegenwärtiger Stand der Forschung. In: Der Nervenartz. ISSN: , 1997,roč. 68, č. 1, s [4] FONTANA, D Psychologie ve školní praxi. Praha : Portál, s. ISBN [5] CULBERTSON, J.L., SCHELLENBACH, C.J. Prevention of maltreatment in infants and young children. In D.J. Willis, E.W. Holden, M. Rosenberg (Eds.): Prevention of child maltreatment: Developmental and ecological perspectives. New York : Wiley, s [6] MASLOW, A Motivation and personality. NY : Harper, 1987 (3. Edition). [7] MATEJČEK, Z. LANGMEIER, J Psychická deprivace. Praha : Karolinum, s. ISBN [8] MATĚJČEK, Z Děti v ohrožení. In Dunovský, J.-Dytrych, Z.-Matějček, Z. a kol. (1995): Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě. Praha : Grada, ISBN s [9] SATIROVÁ, V Kniha o rodině. Praha : Institut Virginie Satirové, s. ISBN [10] ŠTÚR, I Psychodiagnostika detí a mládeže. Bratislava : UK, s. ISBN [11] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha : Portál, s. ISBN PhDr. Miroslava Čerešníková, PhD. Ústav romologických štúdií Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre Kraskova Nitra mceresnikova@ukf.sk

133 PSYCHOSOMATIKA, PSYCHOLÓGIA ZDRAVIA, VEREJNÉ ZDRAVOTNÍCTVO

134

135 X DETERMINANTY ZDRAVIA Determinants of health TATIANA KIMÁKOVÁ, KARIN ZEISBERGOVÁ Abstrakt Determinanty zdravia komplexne pôsobia na zdravie človeka a sú podmienené kladným i záporným spolupôsobením súboru vnútorných a vonkajších vplyvov. Determinanty zdravia sú vlastnosti a ukazovatele, ktoré ovplyvňujú prítomnosť a rozvoj rizikových faktorov ochorení. Prítomnosť rizikového faktora ale neznamená, že sa choroba určite prejaví. Súčasný výskyt viacerých rizikových faktorov zvyšuje možnosť prepuknutia choroby. Prevažná väčšina civilizačných chorôb má niekoľko rizikových faktorov. Do skupiny najvýznamnejších determinantov patria demografické, biologické, sociálno-ekonomické determinanty, životné prostredie i zdravotníctvo. Tieto činitele veľmi výrazne ovplyvňujú náš zdravotný stav, podpisujú sa pod kvalitu nášho života, jeho dĺžku i včasnú úmrtnosť. Väčší negatívny dosah na zdravie ako úroveň zdravotnej starostlivosti má fajčenie, nedostatok fyzickej aktivity, nesprávna výživa, alkohol, drogy, zlá sociálnoekonomická situácia a chudoba, negatívnymi faktormi životného a pracovného prostredia. Kľúčové slová Determinanty zdravia, zdravotný stav, rizikové faktory Abstract Determinants of health are fully engaged on human health and is conditional on positive and negative interaction of the group's internal and external influences. Determinants of health are characteristics and indicators, which affect the presence and development of risk-factor diseases. The presence of a risk factor, however, doesn t mean that the illness will certainly develop. Current prevalence of multiple risk factors increases the likelihood that the illness will break out. The majority of civilization diseases have several risk factors. The group of the most signifi cant determinants includes demographic, biologic and social-economic determinants, environment and healthcare. These factors affect our physical shape to a large extent, they add to the quality of our lives, its length and early mortality. Larger negative impact on the health of the level of health care is smoking, lack of physical activity, poor diet, alcohol, drugs, poor socio-economic situation and poverty in conjunction with the negative factors of environmental and work area. Keywords Determinants of health, health state, risk-factor ÚVOD Výraz zdravie skloňujeme v poslednej dobe často. Používame ho v rôznych podobách i súvislostiach, je predmetom mnohých štúdií i prác, našich rozhovorov medzi priateľmi a lekármi. A tak sa vynára otázka, čo to vlastne zdravie je, čo všetko naň vplýva. Svetová zdravotnícka organizácia WHO definuje zdravie ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody jedinca, nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia

136 (Kimáková, 2008). Už samotná definícia hovorí, že na našom zdraví sa podieľa mnoho rôznych vnútorných i vonkajších činiteľov a faktorov. Ďalší pojem úzko súvisiaci s naším zdravím je determinant zdravia. Slovo determinant pochádza z latinského jazyka a znamená určujúcu zložku alebo určujúci činiteľ. Aké rôzne činitele pôsobia na zdravie človeka, výsledkom čoho je terajší zdravotný stav každého z nás? Niekomu napadne genetická predispozícia, iného sociálne a psychologické faktory, výživa či organizácia a financovanie zdravotníctva. Pod náš zdravotný stav sa podpisujú všetky vymenované, ale i nasledujúce faktory ako vzdelanie, ekonomika, kultúra, bezpečnosť, bývanie, technológie, zvyky a najmä individuálne správanie vo vzťahu k svojmu zdraviu. Zdravotný stav obyvateľstva je výsledkom pôsobenia viacerých zložiek spoločnosti. Väčší negatívny dosah na zdravie má fajčenie, nedostatočná fyzická aktivita, nesprávna výživa, zlá sociálno-ekonomická situácia a chudoba v spojení s negatívnymi faktormi životného prostredia. (Rovný, 2011). 1 DETERMINANTY ZDRAVIA Rozdiely v dĺžke života a vo včasnej úmrtnosti na kardiovaskulárne a onkologické ochorenia medzi Slovenskom a Európskou úniou nemožno vysvetľovať iba rozdielnou kvalitou zdravotníckej starostlivosti. Je fakt, že v minulosti neboli investované dostatočné prostriedky do finančne náročných prístrojov, technológií a liekov, potrebných pre včasnú diagnostiku a liečbu kardiovaskulárnych a nádorových chorôb. Pre prevenciu týchto ochorení, ale aj zlepšenie zdravotného stavu vo všeobecnosti, sú však rozhodujúce viaceré vplyvy. Začiatok väčšiny chorôb je potrebné hľadať v narušení vzájomného vzťahu medzi ľudským organizmom a prostredím, v ktorom človek žije. Determinanty zdravia sú vlastnosti a ukazovatele, ktoré ovplyvňujú prítomnosť a rozvoj rizikových faktorov ochorení. Môžu byť veľmi rôzne (genetika, strava, bývanie, ekonomika, kultúra, bezpečnosť, organizácia a financovanie zdravotníctva, individuálny prístup k zdraviu, zvyky, technológie a iné). (Rovný a Hegyi, 2003). Prítomnosť rizikového faktora ale neznamená, že sa choroba určite prejaví. Súčasný výskyt viacerých rizikových faktorov zvyšuje možnosť prepuknutia choroby. Prevažná väčšina civilizačných chorôb má niekoľko rizikových faktorov. Do skupiny najvýznamnejších determinantov patria demografické, biologické, sociálnoekonomické determinanty, životné prostredie i zdravotníctvo. Tieto činitele veľmi výrazne ovplyvňujú náš zdravotný stav, podpisujú sa pod kvalitu nášho života, jeho dĺžku i včasnú úmrtnosť. 2 DEMOGRAFICKÉ DETERMINANTY Z demografických ukazovateľov sú z pohľadu zdravia najvýznamnejšie veková skladba obyvateľstva, index starnutia a prírastok obyvateľstva. Dostupné údaje poukazujú na pokles mladšej generácie a súčasne nízky podiel staršej populácie (podiel mužov a žien v SR nad 65 rokov je najnižší z okolitých štátov) pri všeobecne známej vysokej chorobnosti a úmrtnosti v tzv. strednom veku na Slovensku. Vysoký pokles živo narodených detí spolu s nízkym prirodzeným prírastkom a vysokou úmrtnosťou v produktívnom veku môžu negatívne vplývať na budúci vývoj dĺžky života na Slovensku (Hegyi, 2005). Stredná dĺžka života pri narodení je dôležitý ukazovateľ, ktorý udáva nádej na dožitie. U našej mužskej populácie dosahuje nízke hodnoty. V najzdravšej európskej krajine, vo Švédsku, žijú muži o takmer osem rokov dlhšie ako naši. Vo Francúzsku majú ženy najdlhšiu strednú dĺžku života na svete (83,5 rokov), naše sa dožívajú o päť rokov menej

137 V skupine štátov bývalého sovietskeho bloku je postavenie Slovenska lepšie, naše ženy a muži žijú dlhšie ako v Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, pobaltských republikách, na Ukrajine, v Bielorusku a v Rusku. Pozoruhodná je odlišnosť strednej dĺžky života v jednotlivých regiónoch na území Slovenska. Výsledky z rokov dokazujú, že dĺžkou života mužov nad 70 rokov viedli okresy Bratislava - mesto, Piešťany, Bánovce nad Bebravou, Trenčín, Prievidza, Partizánske, Martin, Tvrdošín, Žilina, Košice, Svidník a Bardejov. Najkratšia stredná dĺžka života mužov pod 67 rokov je v okrese Čadca, Banská Štiavnica, Detva, Krupina, Rimavská Sobota, Sobrance a Trebišov. Juhom Slovenska sa tiahne od okresu Dunajská Streda až po Trebišov takmer súvislý pás s najkratšou dĺžkou života žien. (Rovný a Hegyi, 2003). Nasledujúci obrázok (graf 1) znázorňuje starnutie európskej populácie distribúcia populácie EÚ 25 podľa vekových skupín ( ). Z uvedeného grafu vyplýva už uvedený fenomén dvojitého starnutia, kde najrýchlejšie pribúdajúcou skupinou budú seniori nad 80 rokov. (UN World Population Prospect, 2013). Graf 1 Starnutie európskej populácie podľa vekových skupín Etnická nehomogenita Slovenska Na rozdiel od všetkých štátov EÚ žije v SR vysoký počet príslušníkov menšiny, ktorej zdravotný stav je podstatne horší ako u majoritnej populácie. Rómska minorita, ktorej počet nie je presne známy, má podstatne kratšiu dĺžku života. Stredná dĺžka života rómskych mužov je okolo 62 rokov. V porovnaní s celoštátnym priemerom je asi o 7 rokov kratšia a rómska minorita skracuje celoštátny priemer strednej dĺžky života. Príčiny nízkej strednej dĺžky života v SR: Dojčenecká úmrtnosť (t. j. zomretí do jedného roku na tisíc živonarodených detí) významne ovplyvňuje strednú dĺžku života. Na Slovensku dojčenecká úmrtnosť trvale klesá a v súčasnosti je 6,2/1000. Táto hodnota je stále mierne vyššia ako v krajinách EÚ. Graf 2 popisuje vývoj dojčenskej, novorodeneckej a perinatálnej úmrtnosti v SR v rokoch (ÚVZ SR, 2012)

138 Graf 2 Vývoj dojčenskej, novorodeneckej a perinatálnej úmrtnosti v SR v rokoch Včasná úmrtnosť mužov a žien na onkologické a kardiovaskulárne ochorenia. Päť najčastejších príčin smrti: kardiovaskulárne ochorenia, zhubné nádory, vonkajšie príčiny (poranenia, otravy, vraždy, samovraždy), choroby dýchacej sústavy a ochorenia tráviacej sústavy, majú za následok 95 % všetkých úmrtí. Na Slovensku kardiovaskulárne a onkologické ochorenia ohrozujú už pomerne mladú časť populácie. Stredná dĺžka života mužov a žien súvisí s kardiovaskulárnou a onkologickou úmrtnosťou v pomerne mladom veku. V týchto ochoreniach je postavenie SR v porovnaní so západnou Európou veľmi nepriaznivé. (Národná správa, 2007). Kardiovaskulárne ochorenia majú negatívny vplyv na chorobnosť a úmrtnosť populácie vo väčšine európskych krajín. Úmrtia v dôsledku ochorenia srdca a ciev predstavujú 49 % podiel všetkých úmrtí v Európe a 30 % podiel všetkých úmrtí do 65 rokov. (Jurkovičová, 2005). 3 BIOLOGICKÉ DETERMINANTY Do tejto skupiny zaraďujeme najmä vek, pohlavie a rasu. Vek Vek je veľmi silným a nezávislým rizikovým faktorom so stúpajúcim vekom sa napr. zvyšuje riziko kardiovaskulárnych chorôb (ako rizikový sa považuje vek nad 55 rokov u mužov a vyšší ako 65 rokov u žien). Pohlavie Pohlavie zohráva dôležitú úlohu pri niektorých ochoreniach. Všeobecne riziko rozvoja kardiovaskulárnych chorôb (najmä ischemickej choroby srdca) je u mužov vyššie ako u žien. Hormonálna antikoncepcia u žien, najmä fajčiarok, môže významne zvyšovať riziko ischemickej choroby srdca (ICHS) v mladších vekových kategóriách. Rasa Najvyššiu úmrtnosť na ICHS majú černosi (v USA), podieľa sa na nej vysoký výskyt rizikových faktorov (artériová hypertenzia, diabetes mellitus, fajčenie, obezita a iné), ktorý je vyšší ako u belochov. (Jurkovičová, 2005). 4 SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DETERMINANTY

139 Patria medzi najdôležitejšie, rozhodujúce faktory vo vzťahu k zdraviu. Ich podiel na celkovom zdravotnom stave sa odhaduje na 60 % až 70 % (Ághová et al., 1993). Nezdravý životný spôsob vplýva na predčasnú úmrtnosť, spôsobenú najmä srdcovocievnymi a onkologickými ochoreniami. Do životného štýlu, súhrnu modifikovateľných (ovplyvniteľných) rizikových faktorov, zaraďujeme tieto najvýznamnejšie faktory: výživa a stravovacie návyky, telesná aktivita, fajčenie, konzumácia alkoholu, vysoký krvný tlak, zvýšená hladina celkového cholesterolu, LDL cholesterolu, triacylglycerolov a znížená hladina HDL- cholesterolu, obezita, diabetes mellitus, metabolický syndróm. Výživa a stravovacie návyky Jeden z vážnych rizikových faktorov je chronicky nízky príjem ochranných faktorov, antioxidantov, nachádzajúcich sa najmä v zelenine a ovocí, ktoré chránia organizmus pred pôsobením voľných kyslíkových radikálov. Tieto extrémne reaktívne látky zohrávajú dôležitú úlohu v patogenéze cievnych a nádorových ochorení. (Kimáková, 2003; Strapáč et al., 2008). Ich škodlivé pôsobenie v organizme zosilňuje vysoká spotreba alkoholu a cigariet i znečistené životné prostredie, teda faktorov, ktorých výskyt na území Slovenska bol a i v súčasnosti je vysoký. Telesná aktivita Sociálne zmeny posledných desaťročí zmenili nielen diétne, ale aj pohybové návyky najmä detí. (Jurkovičová, 2005). Výsledkom je zvyšujúca sa prevalencia obezity, ktorá nastáva už v detskom veku, čo má dopad na zdravý dospelý život. Od detstva sa uprednostňuje motorizovaný transport, trávenie voľného času pasívnym spôsobom, čím sa redukuje čas vyhradený na fyzickú aktivitu. Tieto okolnosti významne prispievajú k zníženému energetickému výdaju a tak ku vzniku a udržiavaniu nadhmotnosti a obezity. (Kovács, Hlavatá, 2008). Pokles fyzickej aktivity je zaznamenaný hlavne počas obdobia puberty, prevažne v skupine dievčat. (Burke, 2006). WHO vo svojich odporúčaniach uvádza vhodnosť denného cvičenia. Ak je dôsledne zaradené do životného štýlu, prispieva k zlepšovaniu psychickej a fyziologickej kondície človeka, a to dokonca i fajčiarov a obéznych ľudí. (Výživová doporučení, 2000). Fajčenie Fajčenie je jedným z najzávažnejších celosvetových zdravotníckych problémov súčasnej doby. Žiaden iný tvor si takto dobrovoľne a cieľavedome nepoškodzuje svoje a ani zdravie svojho potomstva. Odhaduje sa, že na svete fajčí cigarety približne miliarda ľudí. (Niaura, Goldstein, 2002)

140 Fajčenie cigariet sa chápe ako prejav závislosti na nikotíne. Nikotín je v súčasnosti jediná legálna psychoaktívna látka, ktorá nemá žiadne pozitívne účinky na zdravie a je najčastejšou príčinou smrti užívateľov. Fajčenie je rizikovým faktorom najmä srdcovocievnych a nádorových ochorení, ochorení dýchacieho systému, žalúdočných vredov a Alzheimerovej choroby. (Ševčíková et al., 2006). Graf 3 znázorňuje populáciu fajčiacu každý deň. (Gerhardová, 2011). Graf 3 znázorňuje populáciu fajčiacu každý deň Konzumácia alkoholu Alkohol je u nás najčastejšie užívaná legálna návyková psychoaktívna látka. Jeho konzumácia, v spoločnosti spravidla vysoko tolerovaná (zakomponovaná do mnohých spoločenských rituálov), môže viesť k vývoju závislosti (psychickej a fyzickej) so zvýšeným rizikom chorobnosti a úmrtnosti a spája sa so zvýšeným rizikom nehôd, úrazov, trestných činov, samovrážd i domáceho násilia. Pri striedmej konzumácii sa dá konzumovať dlhší čas bez vážnejších ťažkostí či závislosti. Nadmerná konzumácia (abúzus) alkoholu má významné negatívne účinky na fyzické, psychické a sociálne zdravie jednotlivca, ale aj rodiny a celej spoločnosti. Priame a nepriame dôsledky alkoholizmu sú rozsiahle a ekonomicky náročné a nie sú sústredené len na menšiu časť identifikovaných alkoholikov, ale zasahujú celú populáciu. Alkohol má toxické účinky predovšetkým na nervový systém, pečeň, srdce, nepriaznivo ovplyvňuje činnosť obličiek, tráviaceho traktu, sexuálne, reprodukčné a duševné zdravie. U alkoholikov sa častejšie vyskytujú nádorové ochorenia, degeneratívne zmeny mozgu, hypertenzia, dožívajú sa kratšieho veku. Ženám so závislosťou sa rodia deti s fetálnym alkoholovým syndrómom. Podľa údajov WHO, alkohol je zodpovedný za deväť percent všetkých ochorení v Európe a za % úmrtí v dôsledku úrazov. Konzumácia alkoholu a s ním spojené poškodenia zdravia vrátane sociálnych problémov sa stávajú bežnými medzi adolescentmi a mladými ľuďmi. V rozvinutých krajinách je v priebehu posledných dvadsiatich rokov zaznamenaný pokles konzumácie alkoholu, naopak, v rozvojových krajinách (vrátane krajín bývalého

141 Sovietskeho zväzu) stúpa. Slovensku patrí popredné miesto v spotrebe čistého alkoholu na osobu a rok. V roku 2000 to bolo viac ako 14 l. Je tu známa vysoká spotreba destilátov. Na Slovensku stúpa počet žien, závislých od alkoholu. Počet liečených a závislých predstavuje len vrchol ľadovca. Skutočné počty závislých od alkoholu sú nedostupné. (Ševčíková et al., 2006). Pitie piva, vína a liehovín na Slovensku V sledovanom období rokov sa podľa údajov zo Štatistického úradu SR z roku 2006 výrazne nezmenil trend konzumácie piva u dospelých (Názory občanov, 2006). Pivo denne pije osem percent dospelej populácie Slovenska, pričom príležitostne ho pije 40 % dospelých. Až 37 % obyvateľov však pivo nepije vôbec. V oblasti konzumácie vína u dospelej populácie je trend stabilizovaný, pričom nedochádza k znižovaniu výskytu konzumu vína. Víno pije najviac respondentov príležitostne až 69 %, vôbec nepije víno 24 % respondentov. V oblasti konzumu tvrdého alkoholu nedošlo v výrazným zmenám. Za abstinentov od tvrdých alkoholických nápojov považuje 33 % respondentov spomedzi dospelej populácie. (Ochaba et al., 2009). Celkový vývoj spotreby alkoholu na Slovensku nám prezentuje nasledujúci obrázok (graf 4). (Národný akčný pre problémy s alkoholom na roky , 2013). Graf 4 Celkový vývoj spotreby alkoholu na Slovensku Vzdelanie Patrí dlhodobo k jedným z najvýznamnejších determinantov zdravia. Investícia do vzdelania je investíciou do zdravia. Čím viac žiakov pokračuje vo svojom vzdelávaní na strednej škole a získava maturitu, tým rastú šance na zdravšiu populáciu. V prípadovej epidemiologickej štúdii vzťahu psychosociálnych rizikových faktorov a kardiovaskulárnych ochorení zistili odborníci významne zvýšené riziko výskytu kardiovaskulárnych ochorení u ľudí so základným vzdelaním v porovnaní so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním. (Národná správa, 2007). Alkohol a vzdelanie z prieskumov porovnávajúcich konzumáciu alkoholu medzi vysokoškolsky vzdelanými respondentmi (VŠR) a respondentmi so vzdelaním základným (ZŠR) sa zistilo nasledovné: denne pije pivo 12 % VŠR a 35 % ZŠR, denne konzumuje víno 7 % VŠR a 20 % ZŠR, destiláty denne požívajú 2 % VŠR a 18 % ZŠR

142 Výživa a vzdelanie strava ľudí s nižším vzdelaním obsahuje viac živočíšnych tukov, menej ovocia, zeleniny a mlieka (danú skutočnosť nemožno prisúdiť iba nižšej kúpnej sile sledovanej skupiny obyvateľstva). Sociálne kontakty Na Slovensku málo skúmaným faktorom zdravia sú sociálne kontakty človeka s okolím rodinou, priateľmi, kolegami, komunitou a pod. Pocit prepojenia s inými ľuďmi je mimoriadne dôležitý pre fyzické a duševné zdravie. Početné zahraničné štúdie potvrdili, že ľudia s obmedzenými alebo chýbajúcimi sociálnymi kontaktmi (samotári) mali v priebehu života niekoľkonásobne vyššiu chorobnosť. Reprezentatívne prieskumy v USA zistili dvoj - až trojnásobne vyššiu mieru úmrtnosti a až deväťročné rozdiely v dĺžke života medzi ľuďmi s veľmi slabými a veľmi dobrými sociálnymi väzbami (Sociálne kontakty a zdravie, 2009). Môžeme sa domnievať, že u ľudí so slabými kontaktmi s okolím dochádza často ku kumulácii negatívnych sociálnych faktorov ako sú nezamestnanosť, rodinné problémy a vylúčenie z kolektívu priateľov. Samovraždy, alkoholizmus a duševné choroby sú podstatne častejšie u ľudí žijúcich osamelo. 5 ŽIVOTNÉ PROSTREDIE K základným poučkám o životnom prostredí patrí definícia, prijatá konferenciou UNESCO v roku 1967, ktorá hovorí, že: Životné prostredie človeka je tá časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnej interakcii, t. j. ktorú používa, ovplyvňuje ju a prispôsobuje sa jej. Z medicínskeho hľadiska však definujeme životné prostredie širšie ako súhrn fyzikálnych, chemických, biologických a sociálnych javov a procesov, ktoré majú priamo alebo nepriamo vplyv na zdravie a pohodu ľudí, jednotlivcov i populácií. (Ševčíková et al., 2006). Vplyv rizikového prostredia s rozličnými stupňami devastácie a ohrozenosti v regiónoch sa negatívne prejavuje na zdravotnom stave a strednej dĺžke života ľudí, genofonde hospodársky významných i voľne žijúcich druhov rastlín a živočíchov, v ekosystéme i celkovo na ekonomike. Koncentrácie ťažkých kovov v atmosfére, pôde, vode a v sedimentoch predstavujú vážny ekologický problém. (Poráčová et al., 2008; Koréneková et al., 2009). Vstupujú do potravinového reťazca, prostredníctvom ktorého sa dostávajú do ľudského organizmu, kde dochádza k ich postupnej kumulácii. Jednotlivé ťažké kovy vykazujú rôzne a mnohonásobné pôsobenie na živé organizmy. Xenobiotiká, ktorým sa pripisujú najčastejšie karcinogénne, mutagénne alebo teratogénne účinky, patria medzi jednu z najsledovanejších skupín látok, ktoré nepriaznivo pôsobia na živý organizmus. (Poráčová et al., 2005; Koréneková et al., 2007). 6 ZDRAVOTNÍCTVO Najvýznamnejším pokrokom v 21. storočí je poznatok, že mnohé neinfekčné choroby vyplývajú zo životného štýlu, ale je možné im predchádzať. Intervenčné programy S narastajúcou závažnosťou chronických neinfekčných ochorení, ktoré výrazne súvisia hlavne s nevhodným životným štýlom - fajčením, výživou, fyzickou aktivitou, konzumáciou alkoholu, začali vo všetkých vyspelých krajinách organizovať rôzne dlhodobé štúdie, projekty

143 a celospoločenské intervenčné programy, ktorých cieľom bolo zistiť zastúpenie rizikových faktorov v populácii, ich vzťah k chorobnosti a úmrtnosti, a následne zlepšiť zdravotný stav populácie. Framinghamská štúdia (USA, r. 1948), mestečko Framingham. Prispela k indentifikácii rizikových faktorov srdcovo-cievnych ochorení. Hlavným cieľom Farminghamskej štúdie bolo zistiť, ktoré rizikové faktory prispievajú k vývoju ischemickej choroby srdca. Stala sa tak najväčšou dostupnou databázou kardiovaskulárnej epidemiológie a prevencie a zároveň poskytla veľmi závažné poznatky o vplyve rôznych rizikových faktorov na vývoj ischemickej choroby srdca aj náhlych cievnych mozgových príhod. Stala sa vzorom pre mnohé ďalšie podobné štúdie. Preukázala napr. priamy príčinný a lineárny vzťah medzi hladinou cholesterolu a ischemickou chorobou srdca (Castelli et al., 1986). Projekt Severná Karélia (Fínsko, od r. 1972). Projekt Severná Karélia je dodnes príkladom celospoločenského prístupu k problematike kardiovaskulárnej chorobnosti a úmrtnosti. Výsledkom štúdie bolo zistenie, že výskyt rizikových faktorov je vysoký. Cieľom bolo zmeniť životný štýl znížením výskytu hlavných rizikových faktorov kardiovaskulárnych ochorení. Pod tlakom masívnej zdravotno-výchovnej kampane v masmédiách nastala zmena. Obyvateľstvo postupne začalo meniť svoje stravovacie zvyklosti. Klesla spotreba nasýtených tukov a soli, zvýšila sa spotreba zeleniny a ovocia. Súčasne sa znížil aj počet fajčiarov, čo sa postupne začalo prejavovať na poklese priemerných hladín celkového cholesterolu a krvného tlaku v populácii s následným poklesom kardiovaskulárnej chorobnosti a úmrtnosti. (Puska, Keller, 2004). Vo vyhodnotení po 20 rokoch trvania projektu sa konštatovalo, že kardiovaskulárna úmrtnosť klesla o 50 %, úmrtnosť na ischemické ochorenie srdca klesla u mužov o 55 % a u žien o 68 % a úmrtnosť na cievne mozgové príhody klesla u mužov o 66 % a u žien o 60 %, a to hlavne v dôsledku poklesu výskytu troch hlavných rizikových faktorov kardiovaskulárnych chorôb v populácii. (Vartiainen et al., 1994). MONICA MONItoring of Trends and Determinants in CArdiovaskular Diseases veľký medzinárodný projekt, organizovaný a koordinovaný WHO, ktorý prebiehal od polovice 80. rokov. Bol realizovaný v dvadsať jeden krajinách (Kuulasama et al., 2000). Jeho cieľom bolo kontinuálne sledovanie chorobnosti a úmrtnosti na ochorenia obehovej sústavy vo vzťahu k prevahe najdôležitejších rizikových faktorov v tom istom čase a v rovnakej populácii. Projekt MONICA sa realizoval aj na Slovensku a to v 6. modelových okresoch. (Rovný, 2002). CINDI Countrywide Integrated Noncommunicable Diseases Intervention tento intervenčnopreventívny Program prevencie chronických neinfekčných ochorení WHO pôsobí na Slovensku od roku (Baráková et al., 1999). Cieľom je znižovať chorobnosť a predčasnú úmrtnosť na chronické neinfekčné ochorenia, najmä srdcovocievne a nádorové. Poukazuje na možnosť znížiť výskyt týchto ochorení obmedzením alebo najlepšie vylúčením rizikových faktorov ako je fajčenie, nadmerná konzumácia alkoholu, pychosociálny stres v kombinácii s nedostatkom pohybu a nezdravou výživou. (Ševčíková, 2006; Výživová doporučení CINDI, 2000)

144 Koordinátorkou pilotnej štúdie na Slovensku, ale aj následného projektu EHES (Europe health examination survey) čo je vlastne vyšetrovanie zdravotného stavu európskeho obyvateľstva, bola vedúca odboru epidemiológie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici MUDr. Mária Avdičová. Spolupracovalo na nej 13 krajín EÚ (medzi nimi aj Slovensko). Výsledky pilotnej štúdie boli spracované v rokoch a publikované tiež v monografii Monitorovanie rizikových faktorov chronických chorôb v SR. Predbežná analýza výsledkov národnej štúdie potvrdila vysokú proporciu obyvateľstva v riziku rozvoja srdcovo-cievnych ochorení nakoľko sa zistila vysoká prevalencia respondentov s rizikovou hladinou celkového cholesterolu (CHOL) (46,2 %); vysoká prevalencia respondentov s rizikovou hladinou glukózy (32,9 %); vysoká prevalencia osôb s nadváhou až obezitou (61,8 %); vysoká prevalencia osôb s nízkou hladinou HDL/CHOL (43 %); vysoká prevalencia osôb v riziku hypertenzie I. a II. stupňa (31,1 %); stredne vysoká prevalencia fajčenia (18 %). Vo všetkých sledovaných parametroch sa muži nachádzajú vo vyššom riziku ako ženy, napriek tomu muži vnímajú svoje zdravie ako kvalitnejšie. Usudzujeme, že muži podceňujú prítomnosť vybraných rizikových faktorov chronických chorôb. Potvrdila sa skutočnosť potreby posilniť intervenčné a primárne preventívne aktivity na národnej úrovni s odporúčaním zohľadniť špecifiká jednotlivých regiónov. (Avdičová a kol., 2013). ZÁVER Slovenské obyvateľstvo žije v životnom prostredí, ktoré je trvalým zdrojom látok vyvolávajúcich tvorbu voľných radikálov. Ďalšie si vyrába nerozumným životným štýlom: vysokou spotrebou cigariet, destilátov, liečiv i prepálených tukov. Skutočnosť, že priemerná dĺžka života obyvateľov Slovenska, Čiech, Poľska, Maďarska a najmä štátov bývalého ZSSR je najkratšia v Európe, úzko súvisí s touto situáciou. Optimálnym riešením pre zníženie vysokej úmrtnosti na kardiovaskulárne a nádorové ochorenia a ďalších civilizačných ochorení na Slovensku a v okolitých posttotalitných štátoch je radikálna zmena štruktúry výživy smerom k podstatnému zvýšeniu spotreby hlavných zdrojov prírodných antioxidantov (ovocia, zeleniny, rastlinných olejov, obilnín, orechov, strukovín, húb a pod.), zmena životného štýlu, ako aj ozdravenie životného prostredia. To, či budeme zdravía či podľahneme niektorej z civilizačných ochorení, je vo veľkej miere v našich rukách. Hlavne v našej strave a vlastnom životnom štýle. LITERATÚRA [1] ÁGHOVÁ, Ľ., BAJAN, A., BAJUŽÍKOVÁ, A. et al Hygiena. Banská Bystrica : Osveta, s. ISBN [2] AVDIČOVÁ, M., FRANCISCIOVÁ, K., ĎATEĽOVÁ, M Monitorovanie rizikových faktorov chronických chorôb v SR. Slovenská spoločnosť praktickej obezitológie. Bardejov 2013, 176 s. ISBN [3] BARÁKOVÁ, A. et al Vybrané informácie zo zdravotníckej štatistiky o vývoji ochorení obehovej sústavy v SR. Projekt MONIKA. Bratislava, ŠZÚ SR, ÚZIŠ 1999, 111 s. [4] BURKE, V Obesity in childhood and cardiovascular risk. Clinical and experimental Pharmacology and Physiology. 2006; 33: [5] CASTELLI, W.P., GARRISON, R.J., WILSON, P.W.F. et al. Incidence of coronary heart disease and lipoprotein cholesterol levels: The Farmingham Study. JAMA 1986; 256:

145 [6] GERHARDTOVÁ, A EHIS 2009 Európske zisťovanie o zdraví EHIS 2009 EUROPEAN HEALTH INTERVIEW SURVEY Číslo : /2011. Bratisla, ISBN [7] HEGYI, L. Lexikón civilizačných ochorení. [online]. [Cit ]. Dostupné na: [8] JURKOVIČOVÁ, J Vieme zdravo žiť? Bratislava : Univerzita Komenského, 2005, 166 s. ISBN X. [9] KIMÁKOVÁ, T Úloha antioxidancií - vitamínov. In: Životné podmienky a zdravie : zborník vedeckých prác. -- Bratislava, ISBN S [10] KIMÁKOVÁ, T Čo ovplyvňuje naše zdravie? In: Bedeker zdravia : sprievodca svetom zdravia. -- ISSN Roč. IV, č , s [11] KORÉNEKOVÁ, B., SKALICKÁ, M., KOŽÁROVÁ, I. et al Sledovanie rizikových chemických prvkov u Kačíc divých (ANAS PLATYNRHYNCHOS). In Potravinárstvo. roč. 3, č. 2, 2009, s ISSN [12] KORÉNEKOVÁ, B. et al Occurrence of selected trace elements in cattle meat. In MESO, 2007, vol. 9, p [13] KOVÁCS, L., HLAVATÁ, A Energetická rovnováha a prevencia obezity u detí. s In: Kovács, L., Babinská, K. a kol.: Obezita, výživa a pohybová aktivita. Lekárska fakulta Univerzity Komenského, s. [14] KUULASAMA, K., TUNSTALL-PEDOE, H., DOBSON, A., et al Estimation of contribution of changes in classic risk factors to trends in coronary-event rates across the WHO MONICA Project populations. Lancet 2000; 355: [15] Národná správa o ľudskom rozvoji SR Determinanty zdravia. [online]. [Cit ]. Dostupné na: [16] Národný akčný pre problémy s alkoholom na roky , Bratislava, 2013 [17] Názory občanov na problémy spojené s rozšírenosťou drog Bratislava : ŠÚ SR, 2006, 110 s. [18] NIAURA, R., GOLDSTEIN, M Smoking. In: Textbook of cardiovascular medicine. Second edition. Ed.:Topol E.J., Philadlephia, Lippincott, Williams, Wilkins 2002, 2210 s. [19] OCHABA, R., ROVNÝ, I., BIELIK, I Ochrana detí a mládeže. Tabak, alkohol a drogy. Bratislava, Úrad verejného zdravotnictva Slovenskej republiky. 2009, 184 s. ISNB [20] PORÁČOVÁ, J. et al The influence of a plant extract on the quality of Hisex braun layers eggs he influence of a plant extract. In Planta Medica, 2008, vol. 74, iss. 9, p [21] PORÁČOVÁ, J., ŠUTIAKOVÁ, I., NEMCOVÁ, R. et al Fytoaditívne prípravky z hľadiska kvality potravín. Aktuální otázky pěstování, zpracování a využití léčivých aromatických a kořeninových rostlin. Brno : ÚPŠRa RL, AF, MZLU, Česká republika, s [22] PUSKA, P., KELLER, I Primärprevention von nicht übertragbaren Krankheiten. Erfahrungen von bevölkerungsbasierten Interventionen in Finland bis zur globalen Arbeit der WHO. Z Kardiol 2004; 93 Suppl 2:II37-II42. [23] ROVNÝ, I. et al Ochrana a podpora zdravia retrospektívy a perspektíva. Bratislava, ŠFZÚ SR 2002, 96 s. [24] ROVNÝ, I. a kol Vybrané kapitoly Verejného zdravotníctva I. PRO Banská Bystrica, 2011, 180 s. ISBN

146 [25] ROVNÝ, I., HEGYI, L. Národná správa o ľudskom rozvoji SR Zdravie na Slovensku. [online]. [Cit ]. Dostupné na: < > [26] STRAPÁČ, I., SOKOL, J., KORÉNEKOVÁ, B. et al Obsah selénu v potravinách dennej spotreby. The content of selenium in daily consumption food. XXXVIII. LENFELDOVY A HÖKLOVY DNY konference o hygieně a technológií potravín při příležitosti 90. Výročí založení VFU Brno; Sborník Brno 12. A 13. Listopad 2008, s [27] Social Ties and Good Health. [online]. [Cit ]. Dostupné na: [28] ŠEVČÍKOVÁ, Ľ. et al Hygiena. Bratislava, Univerzita Komenského, 2006, 328 s. ISBN [29] SPRÁVA O ZDRAVOTNOM STAVE OBYVATEĽSTVA SR ZA ROKY Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky [online]. [Cit ]. Dostupné na: a_roky_2009_2011.pdf [30] VARTIAINEN, E., PUSKA, P., JOUSILANTI, P. et al.: Twenty-year trends in coronary risk factors in North Karelia and in other areas of Finland. Int J Epidemiol 1994; 23: [31] WORLD POPULATION PROSPECTS, The 2012 Revision, Volume I: Comprehensive Tables, United Nations New York, [online]. [Cit ]. Dostupné na: Tables.pdf [32] Výživová doporučení CINDI Praha Kodaň, Státní zdravotní ústav, 2000, 41 s. Doc. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD. Ústav verejného zdravotníctva Univerzita Pavla Jozefa Šafárika Lekárska fakulta Šrobárova Košice Slovenská republika E mail: tatiana.kimakova@upjs.sk Mgr. Karin Zeisbergová Ústav verejného zdravotníctva Univerzita Pavla Jozefa Šafárika Lekárska fakulta Šrobárova Košice Slovenská republika E mail: karinzeisbergova@gmail.com

147 XI KVALITA ŽIVOTA JEDINCA S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM AKO DÔLEŽITÝ DETERMINANT JEHO SOCIÁLNEHO ZDRAVIA Life quality of individuals with mental disabilities as an important determinant of social health ANDREA PREČUCHOVÁ ŠTEFANOVIČOVÁ, TERÉZIA HARČARÍKOVÁ Abstrakt Príspevok prináša pohľad na kvalitu života osôb s mentálnym postihnutím v súvislosti s ich sociálnym zdravím. V majoritnej spoločnosti intaktných je postihnutie automaticky spájané s nízkou úrovňou kvality života. Napriek všetkým negatívam, ktoré so sebou mentálne postihnutie prináša, je možné, aby jedinec s takýmto postihnutím žil kvalitný a plnohodnotný život. Kľúčové slová mentálne postihnutie, kvalita života, komponenty kvality života, sociálne zdravie Abstract This report provides insight into the life quality of people with mental disabilities in their social health. In majority society of intact people is a disability automatically associated with low quality of life. Despite all the negatives that related to mental disability, it is possible that an individual with such disability lives good and full life. Keywords mental disability, life quality, components of quality of life, social health

148 ÚVOD Problematika kvality života a sociálneho zdravia jedincov s mentálnym postihnutím má množstvo dimenzií. Vymedzenia kvality života vychádzajú z kontextu bio psycho socio spirituálnej koncepcie, ktorá zahŕňa všetky bytosti, nevynímajúc jedincov s mentálnym postihnutím. 1 KVALITA ŽIVOTA POSTIHNUTÝCH JEDINCOV Svetová zdravotnícka organizácia (ďalej WHO) definuje kvalitu života ako vnímanie vlastného postavenia jednotlivca v živote v kontexte kultúry a hodnotových systémov a vo vzťahu k ich cieľom, očakávaniam, štandardom a záujmom. Ide o široký koncept, ktorý je komplexným spôsobom ovplyvňovaný fyzickým zdravím, psychickým stavom, úrovňou nezávislosti, sociálnymi vzťahmi, osobnou vierou a ich vzťahom k charakteristickým rysom prostredia. (1997, dostupné na oficiálnej stránke WHO: citované , 21:05) Podľa Jesenského (2000) kvalita života predstavuje rozsiahlu oblasť činiteľov, ktoré umožňujú jedincom s postihnutím žiť na jednej strane v prostredí intaktnej spoločnosti, t.j. integrovane a na strane druhej v prostredí minoritnej kultúry, špecificky prispôsobenej pre život postihnutých príslušnej skupiny, t.j. segregovane. Tieto činitele podľa autora rozdeľujeme na dve skupiny: vnútorné činitele, vytvárajúce zmeny v kvalite života jedinca s postihnutím somatické a psychické vybavenie, zmenené defektom, poruchou, defektivitami a pod., vonkajšie činitele predstavujú podmienky existencie postihnutých v oblastiach: a) prírodno ekologickej, b) spoločensko kultúrnej, c) výchovno vzdelávacej (edukačnej), d) pracovnej a ekonomickej, e) materiálno technickej. Hnilicová (2002, citovaná podľa Gáborovej a Slávika in Tokárová a kol., 2005) pristupuje ku konceptu kvality života z nasledujúcich hľadísk: 1. Objektívne hľadisko - kvalita života znamená splnenie požiadaviek, týkajúcich sa materiálnych a sociálnych oblastí života, ako výsledku súhry sociálnych, ekonomických zdravotných a environmentálnych podmienok ovplyvňujúcich život ľudí. 2. Subjektívne hľadisko - kvalita života sa týka všeobecnej spokojnosti jednotlivca z jeho hľadiska, vo vzťahu k jeho osobným cieľom, očakávaniam, záujmom, hodnotám a životnému štýlu vôbec. Podľa Centra pre podporu zdravia na Univerzite v Toronte môžeme chápať kvalitu života prostredníctvom nasledujúceho modelu (Fertman, Allensworth, Auld, 2010):

149 Tabuľka 1 Model kvality života Bytie Fyzické bytie Psychické bytie Duchovné bytie Prináležanie Fyzické prináležanie Sociálne prináležanie Prináležanie ku komunite Činnosti Praktické činnosti Voľnočasové aktivity Rozvíjajúce činnosti Patrí sem Fyzické zdravie Osobná hygiena Výživa Cvičenie Starostlivosť a obliekanie Všeobecný fyzický vzhľad Psychické zdravie a prispôsobenie Kognícia Pocity Sebavedomie, sebapoňatie a sebakontrola Osobné hodnoty Osobné normy správania Duchovná viera Prepojenie s určitým prostredím Domov Pracovisko/škola Okolie Komunita Intimita Rodina Priatelia Spolupracovníci Susedstvo a komunita Zodpovedajúci príjem Zdravotné a sociálne služby Zamestnanie Vzdelávacie programy Rekreačné programy Spoločenské akcie a aktivity Dosiahnutie osobných cieľov, nádej a túžob Domáce aktivity Platená práca Školy alebo dobrovoľnícke činnosti Pohľad na zdravie a sociálne potreby Aktivity, ktoré podporujú relaxáciu a znižujú stres Činnosti, ktoré podporujú zachovanie alebo zlepšenie vedomostí a zručností Prispôsobovanie sa zmenám Zdroj: Centre for Health Promotion, University of Toronto 2 POTREBY MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH JEDINCOV V DSS Horňák (in Mandzáková, 2010) uvádza prehľad monitorovania stavu ľudských práv v domovoch sociálnych služieb na Slovensku Slovenským helsinským výborom v roku 2003, ktorého výsledkom bola správa, obsahujúca nasledujúce konštatovania:

150 viaceré monitorované zariadenia v ktorých sú poskytované sociálne služby sú staré, z hľadiska služieb nefunkčné budovy. Okrem vysokých nákladov na údržbu a rekonštrukciu budov ani v súčasnosti neposkytujú domovy primerané prostredie na bývanie (veľké priechodné miestnosti s vysokým počtom postelí a nízkou úrovňou súkromia a hygieny pre užívateľov), pri hodnotení monitorovaných služieb je najmä prostredie v starých budovách často izolovaným, subkultúrnym sociálnym prostredím. len niektorí obyvatelia môžu opustiť bez doprovodu prípadne s doprovodom zariadenie sociálnych služieb, pretrváva tradícia zriaďovať a prevádzkovať zariadenia pre mužov a ženy zvlášť, väčšina z monitorovaných zariadení preferuje pred sociálnymi službami zdravotnícku starostlivosť a takýto archaický prístup sa odráža aj v štruktúre pracovníkov, popri technicko-prevádzkových pracovníkoch tu pracujú najmä zdravotnícki pracovníci (zdravotné sestry, pomocní zdravotnícky pracovníci, lekári, prípadne sociálna sestra), v zariadeniach, kde sú rešpektované potreby obyvateľov pracujú aj ďalší pracovníci (výchovní a sociálni pracovníci, pracovní inštruktori, terapeuti, psychológovia), prejavuje sa nedostatok pracovníkov, ktorí sú v priamom kontakte s obyvateľmi, čo sa prejavuje hlavne počas nočných služieb a víkendov, absentujú individuálne rozvojové programy pre obyvateľov a tým aj vytváranie nových možností ich osobnej realizácie (podporované bývanie, podporované zamestnávanie, zamestnávanie v chránených dielňach), absentujú aktívne programy spolupráce s rodinami, príbuznými a priateľmi obyvateľov domovov sociálnych služieb (ďalej DSS), priemernú dĺžku pobytu obyvateľov nebolo možné časovo vymedziť pretože zariadenia spravidla počítajú s pobytom obyvateľov až do konca ich života, DSS prijíma obyvateľov do zariadenia z dôvodu zdravotného resp. mentálneho postihnutia a nepriaznivej sociálnej situácie, okrem denného a týždenného DSS nebola evidovaná snaha spätne integrovať postihnutých občanov do komunity, v 90% prípadov súčasne s prijatím do zariadenia sa zaznamenalo aj zbavenie občanov spôsobilosti na právne úkony, len výnimočne sa členovia helsinského výboru stretli so snahou špecifikovať podmienky zbavenia spôsobilosti na právne úkony, DSS nezvládajú poskytovanie služieb pre ťažko a hlboko mentálne postihnutých a agresívnych obyvateľov, ktorí sú zaraďovaní do samostatných skupín s minimálnou aktivizáciou, DSS vyvolávajú homosexuálne správanie obyvateľov v nekoedukovanom sociálnom prostredí, menej často prejavy agresivity, personál tieto situácie rieši medikamentóznou liečbou alebo fixovaním klientov (sieťové postele), pozitívnym je zistenie, že v DSS je spravidla poskytovaná kvalitná strava (5 x denne) a obyvatelia majú možnosť vyjadrovať svoje pripomienky k poskytovanej strave, je zabezpečený aj pitný režim, stravovanie obyvateľov mimo oficiálnej stanovenej doby bolo možné formou zakúpenia potravín z vlastných finančných prostriedkov, ťažšie postihnutí dospelí obyvatelia spravidla nemajú prístup k ošateniu, ošatenie je uskladnené v samostatných skladoch a je pre obyvateľov prideľované personálom domova, lekárska a zdravotná starostlivosť tvorí v tradičných zariadeniach viac ako 70% celkových služieb, medikamentózna liečba je preferovaná pred sociálnopsychologickými a pedagogickými prístupmi a metódami práce, v niektorých DSS sú poskytované tiež rehabilitačné služby, obyvateľom sú poskytované aj ďalšie špecializované zdravotnícke služby mimo zariadenia,

151 ani v jednom prípade nebolo zistené, že by bol personál špeciálne trénovaný ohľadne používania sily za účelom udržania kontroly nad pacientom, obyvatelia majú v zariadeniach voľný pohyb, pohyb mimo domova je koordinovaný pracovníkmi sociálnych služieb podľa stupňa postihnutia a samostatnosti, návštevné hodiny sú neobmedzené a pracovníci prijímajú príbuzných v akomkoľvek čase, DSS udržujú kontakty s podobnými zariadeniami v SR, organizujú výlety a zájazdy aj do zahraničia, v prevažnej väčšine DSS dochádza k jednostrannému tykaniu personálu voči obyvateľom, výnimočne k obojstrannému tykaniu, obyvatelia sa spravidla sťažujú priamo službukonajúcemu personálu, prípadne riaditeľovi DSS, vedúci pracovníci majú podľa potreby stretnutia s obyvateľmi, kde riešia problémy, ktoré súvisia so správaním a prípadnými podnetmi obyvateľov, základným problémom prijatia obyvateľov do zariadenia je ich súbežné zbavovanie spôsobilosti na právne úkony, uvedený postup problematizuje a spochybňuje dobrovoľné či nedobrovoľné prijatie do DSS, súd opätovne neprehodnocuje rozhodnutia, ktoré boli prijaté v uvedenej veci, časť obyvateľov je v tradičných zariadeniach začleňovaná do pracovnej činnosti v rámci areálu DSS, je možné sledovať tendenciu vedení domovov zriaďovať pracoviská činnostnej terapie so zameraním na prácu s rôznym materiálom, niektoré výrobky potom predávajú a získané finančné prostriedky používajú na kultúrne aktivity, ťažšie postihnutí klienti sú začleňovaní do pracovných a terapeutických skupín menej, absentuje podporované zamestnávanie a stagnuje zriaďovanie chránených dielní, vysoký počet obyvateľov, nekoedukované prostredie, absencia výchovných a sociálnych pracovníkov spôsobuje konflikty medzi obyvateľmi, ktoré v niektorých prípadoch riešia pracovníci privolaním policajnej hliadky alebo hospitalizáciou na psychiatrii, ohrozený býva tiež personál najmä počas nočných a víkendových služieb, kedy je vysoký počet obyvateľov na 2 3 pracovníkov, v tradičných zariadeniach je obyvateľ objektom služieb, absentuje individuálny prístup, individuálne rozvojové programy, aktívna komunikácia s obyvateľom, obyvatelia nie sú aktívne vedení k sebaobhajovaniu svojich práv, je pravdepodobné, že pomerne veľkú časť dňa sedia v miestnostiach a pozerajú televíziu, v DSS rešpektujú vierovyznanie obyvateľov, a ak prejavia záujem aktívne navštevovať obrady, je im to umožnené. Keď sa zamýšľame nad kvalitou života, v našom prípade jedincov s mentálnym postihnutím, uvedomujeme si, že v majoritnej spoločnosti intaktných je postihnutie automaticky spájané s nízkou úrovňou kvality života. Napriek všetkým negatívam, ktoré so sebou mentálne postihnutie prináša, je možné, aby jednotlivec s takýmto postihnutím žil kvalitný a plnohodnotný život. Existuje množstvo teórií, ktoré sa zaoberajú problematikou kvality života postihnutých. V súvislosti s inštitucionálnou starostlivosťou a individuálnym prístupom k dospelým s mentálnym postihnutím je, podľa nášho názoru, podmienkou kvalitného života rešpektovanie ich: potrieb, práv, povinností, záujmov

152 Vychádzame z predpokladu, že cieľom našej práce s mentálne postihnutými je umožniť im žiť čo možno najplnohodnotnejší život. Preto je nesmierne dôležité, aby sa aj samotní postihnutí podieľali na napĺňaní tohto cieľa. Dospelý jedinec s mentálnym postihnutím okrem saturácie základných potrieb, rešpektovania práv, podporovania a napĺňania záujmov, musí pociťovať zodpovednosť a mať primerané povinnosti, ktoré dokáže splniť, aby sa cítil byť plnohodnotným členom spoločnosti. Schéma 1 Komponenty kvality života jednotlivca s mentálnym postihnutím v inštitucionálnej starostlivosti Práva Potreby Jednotlivec s MP Povinnosti Záujmy Zdroj: Prečuchová Štefanovičová (2012) Potreby vo všeobecnosti predstavujú jeden z motívov, hnacích motorov nášho správania a činnosti. Murray (citovaný podľa Jesenského, 2000) rozlišuje nasledujúce potreby: Tabuľka 2 Rozdelenie potrieb podľa Murraya a. biogénne potreby potreba potreba vyhnúť sa kyslíka škodlivinám vody potravy dojmov teplu chladu úrazu sekrécie laktačnej) (sexuálnej, vydychovanie kysličníka uhličitého urinácia defekácia b. sociogénne potreby Zdroj: Murray (citovaný podľa Jesenského, 2000) Známa je tzv. Maslowova hierarchia potrieb, ktorá vychádza z predpokladu existencie hierarchie potrieb od biologických ku zložitejším motívom, ktoré sa stávajú dôležité až vtedy,

153 keď sú uspokojené základné potreby. Najvyšší motív je možné naplniť až po uspokojení všetkých ostatných potrieb. (Pružinská, 2005). Schéma 2 Maslowova hierarchia potrieb Zdroj:Pružinská (2005) Sebaaktualizácia Realizácia vlastného potenciálu Úcta Byť kompetentným, potreba úspechu, súhlasu, uznania, prestíže Spolupatričnosť, láska Potreba niekam patriť, družiť sa s ostatnými, byť prijímaný Bezpečie Bezpečie a sloboda od strachu a neistoty Fyziologické potreby Základné potreby: výživa kyslík, tekutiny Spomínané potreby sú vlastné všetkým jednotlivcom bez rozdielu, či už ide intaktného alebo človeka s postihnutím. Okrem týchto potrieb môžeme hovoriť o tzv. špeciálnych potrebách jedincov s postihnutím. Vančová (in Vančová a kol., 2010) uvádza nasledujúce: špeciálno rehabilitačné potreby znamenajú potreby uspokojenia zvýšených nárokov na liečenie, liečebnú a zdravotnú rehabilitáciu, ktoré sú dôsledkom postihnutia; špeciálne výchovné a vzdelávacie (edukačné) potreby znamenajú potreby vytvárania takých podmienok výchovy a vzdelávania, ktoré umožnia primerane vychovávať a vzdelávať osoby, ktoré sa svojimi individuálnymi danosťami a potenciálom významne líšia od bežnej populácie detí a mládeže (teda postihnuté, narušené, znevýhodnené, ale aj nadané a talentované); potreby úpravy fyzického prostredia, pretože najmä jednotlivci s ťažšími stupňami postihnutí nie sú schopní plne sa prispôsobiť neupravenému prostrediu; potreby používania kompenzačných pomôcok nielen v súkromí, ale aj na verejnosti, v škole, v práci atď., pretože vďaka kompenzačným pomôckam jednotlivec môže žiť samostatnejšie (môže sa napr. pohybovať, počuť, lepšie sa orientovať) potreby úpravy právnych noriem tak, aby spoločnosť akceptovala existenciu postihnutých a v pravidlách hry počítala aj s nimi; potreby primeraných možností pracovného uplatnenia, pretože aj postihnutí chcú a môžu primerane pracovať, byť prospešní sebe aj spoločnosti, pokiaľ majú vhodné podmienky; potreby úpravy spoločenských vzťahov tak, aby kvôli svojmu postihnutiu neboli vylučovaní zo spoločenských aktivít, napr. kvôli neznalosti alebo strachu. Kvapilík a Černá (1990) uvádzajú, že napĺňaniu špecifických potrieb jedincov s mentálnym postihnutím napomáha dodržiavanie nasledujúcich zásad v starostlivosti o nich: participácia a partnerstvo (účasť osôb s postihnutím, prípadne ich rodičov na všetkých aktivít, ktoré sa ich týkajú);

154 integrácia (úplné zapájanie postihnutých do života spoločnosti); personalizácia (uspokojovanie individuálnych potrieb); decentralizácia (poskytovanie čo najväčšieho počtu rozličných služieb podľa potrieb postihnutých v rôznych lokalitách); interpersonálna koordinácia (riadenie, usmerňovanie spolupráce rôznych rezortov, orgánov i organizácií, vyvíjajúcich činnosť v prospech postihnutých). Jedinci s mentálnym postihnutím majú rovnaké práva ako intaktní. Nie vždy sú však tieto práva rešpektované a dodržiavané. Vančová (2010, In Vančová et al., 2010) uvádza že práva postihnutých a znevýhodnených osôb boli deklarované vo viacerých medzinárodných dokumentoch, z ktorých najvýznamnejšie sú: Všeobecná deklarácia ľudských práv (OSN, 1948) Deklarácia práv dieťaťa (OSN 1956) Európska sociálna charta (1965) Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (OSN, 1993) Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím (1996) Základné dokumenty štátov, u nás Ústava SR Základným východiskom je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá bola vyhlásená ako spoločný cieľ pre všetky národy a pre všetky štáty, aby sa každý jedinec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zabezpečiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi aj medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie tak medzi ľudom členských štátov samotných, ako aj medzi ľudom území, ktoré sú pod ich právomocou. (Všeobecná deklarácia ľudských práv, dostupné na internete: citované , 18:45) 1. decembra 2006 Valné zhromaždenie OSN prijalo Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a jeho Opčný protokol (ďalej len Dohovor ). Prezident Slovenskej republiky podpísal Dohovor a Opčný protokol dňa 26. septembra Slovenská republika týmto vyjadrila vôľu stať sa v budúcnosti zmluvnou stranou Dohovoru a tento Dohovor ratifikovať. Účelom Dohovoru je podporovať, chrániť a zabezpečovať plnohodnotné a rovnaké užívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich dôstojnosti. Vďaka svojmu špecifickému zameraniu má Dohovor vyplniť medzeru v systéme medzinárodných zmlúv na ochranu ľudských práv a odstrániť existujúce prekážky, ktoré bránia osobám so zdravotným postihnutím, či už ide o postihnutie telesné, duševné, mentálne, zapojiť sa do plnohodnotného života. Zároveň s textom Dohovoru bol prijatý aj Opčný protokol, ktorý upravuje možnosť podávania sťažností a postup vyšetrovania porušení povinností štátu vyplývajúcich z Dohovoru. Opčný protokol umožňuje štátom a jedincom: lepšie pochopiť Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, zabraňuje vzniku situácií diskriminácie alebo porušovania ľudských práv, stimuluje zmeny v diskriminačných zákonoch a praktikách, dáva veľmi pozitívny signál komunite postihnutých na národnej a medzinárodnej úrovni,

155 zvyšuje povedomie verejnosti o problémoch postihnutia, v protokole je uvedené, že text tohto Protokolu má byť k dispozícii v prístupných formách, ktoré zahŕňajú aj ľahko čitateľnú formu. (Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím, s. 3-5, dostupné na internete: citované , 20:15) Povinnosť ako komponent kvality života jednotlivcov s mentálnym postihnutím je potrebné chápať ako aktivitu, činnosť, ktorá postihnutému umožňuje reálne využívať svoje schopnosti v prospech spoločnosti a to tak, že si ich vezme za svoje. Každý intaktný člen spoločnosti je konfrontovaný s každodennými povinnosťami, ktoré musí plniť. Ak chceme, aby jednotlivec s mentálnym postihnutím žil čo možno najnormálnejší a najkvalitnejší život, mal by sa podieľať na fungovaní spoločnosti (samozrejme s ohľadom na závažnosť postihnutia). Pojem povinnosť má podľa Šprunka (1998) dva významy: 1. označuje to, čo je povinné, t.j. chovanie, skutok, ktorý má vlastnosť byť povinný, resp. je subjektom povinnosti. 2. označuje vlastnosť, ktorá niečo robí povinným. Záujmy môžeme podľa Pružinskej (2005) charakterizovať ako tendenciu k výberovej aktivite. Podľa autorky môžeme záujmy rozdeliť do troch skupín: záujmy o idey, myšlienky (vedecké, literárne, estetické vnímanie a vyjadrenie); záujmy o ľudí (kontaktné stretávať sa s ľuďmi kvôli nejakému zisku, sociálne záujem o ľudí ako taký); záujmy o veci zbieranie a triedenie materiálu, narábanie s vecami, zaobchádzanie so zvieratami, rastlinami). Pri praktickom hodnotení záujmov človeka má význam zisťovať: šírku (široké úzke záujmy); hĺbku (povrchné - hlboké); trvácnosť (stále - prechodné); aktívnosť (aktívne - pasívne); izolovanosť súvis s inými stránkami osobnosti (so schopnosťami a temperamentom). (Pružinská, 2005) Aj napriek svojmu postihnutiu majú jednotlivci s mentálnym postihnutím právo na svoje záujmy a ich realizáciu. Často sa stáva, že majú záujem o také aktivity, ktoré pre nich vzhľadom na druh alebo stupeň postihnutia nie sú vhodné. Tu je dôležitá úloha rodičov, sociálnych terapeutov, osobných asistentov alebo, v prípade detí, učiteľov a vychovávateľov, aby pomohli človeku s mentálnym postihnutím vybrať si vhodnú činnosť, ktorá by mu umožnila adekvátne naplniť jeho záujmy. ZÁVER Na základe už popísaných zistení, uvádzame závery a návrhy, ktoré sú ich sumárom. Môžeme teda usúdiť, že snahy, zamerané na zlepšovanie kvality života a sociálneho zdravia jedincov s mentálnym postihnutím v oblasti umožnia:

156 zmeniť predchádzajúce prístupy v starostlivosti o jedincov s mentálnym postihnutím, odstrániť segregačné tendencie v zariadeniach sociálnych služieb, vypracovať pre každého obyvateľa Individuálny program rozvoja osobnosti, ktorý bude brať do úvahy všetky komponenty jeho osobnosti, vytvoriť rovnako humánne podmienky pre život obyvateľa s najťažšími i najľahšími stupňami postihnutia, urobiť pozitívny krok k dosiahnutiu vyššej kvality života obyvateľov v domovoch sociálnych služieb, vytvárať príležitosti na rozvíjanie osobnosti obyvateľov po všetkých stránkach, hľadať nové cesty k naplneniu životných cieľov obyvateľa, s podporou sociálnej siete obyvateľa niektoré z vytýčených cieľov naplniť, resp. priblížiť sa k ich naplneniu, vytvárať predpoklad na zlepšovanie každodenného života obyvateľa v zariadení, otvárať nové príležitosti pre obyvateľa aj mimo zariadenia, poskytnúť čo najväčšiemu počtu obyvateľov možnosť žiť v chránenom bývaní, v ideálnom prípade zabezpečiť obyvateľovi pracovné uplatnenie, vytvoriť pre obyvateľov príležitosť na celoživotné vzdelávanie, vytvoriť ponuku záujmových aktivít, prostredníctvom ktorých by obyvateľ mohol rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti, dosiahnuť čo najvyššiu možnú úroveň kvality života obyvateľa, vytvárať príležitosť pre zamestnancov domovov sociálnych služieb na uplatnenie svojich vedomosti a schopnosti pri práci s obyvateľmi, zamestnancom rozvíjať svoje vedomosti v oblastiach, ktoré ich zaujímajú, zamestnancom vďaka nadobudnutým vedomostiam získať lepšie uplatnenie a na základe toho aj vyššie finančné ohodnotenie. Príspevok je súčasťou projektu Univerzitný vedecký park Univerzity Komenského v Bratislave (ITMS kód Projektu: Aktivita č. 2.9.) SPOLOČENSKÉ VÝZVY PRE 21. STOROČIE SOCIOEKONOMICKÉ VÝZVY. Literatúra [1] BAJO, I., VAŠEK, Š Pedagogika mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava : [2] Sapientia, s. ISBN [3] Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Bratislava : ZPMP v SR, ISBN Dostupné na www: [4] DOLEJŠÍ, M K otázkám psychologie mentální retardace. 1. Vyd. Praha : Avicenum, s. [5] FERTMAN, C. I., ALLENSWORTH, D. D. et al. (ed.) Health promotion programs: from theory to practice. United States of America, San Francisco : Society for Public Health Education, ISBN [6] GÁBOROVÁ, Ľ., SLÁVIK, M Kvalita života mentálne postihnutých ľudí v procese integrácie do spoločnosti. In TOKÁROVÁ, A. et al. (ed.). Kvalita života a

157 rovnosť príležitostí - z aspektu vzdelávania dospelých a sociálnej práce. Prešov : Filozofická univerzita Prešovskej univerzity v Prešove, ISBN [online] Cit Dostupné na www: [7] [8] HEIPERTZ, W. et al Die Aus-, Weiter- und Fortbildung für die Aufgaben der Rehabilitation. 1. Ausgabe. Ulm : Universitätsverlag Ulm GmbH, s. ISBN X. [9] HOLLER, G. et al. Berufliche Rehabilitation und Beschäftigung für psychisch Kranke und seelisch Behinderte. 1. Ausgabe. Baden Baden : Band 119 Schriftenreihe des Bundesministeriums für Gesundheit, ISBN [10] JAKABČIC, I., POLÁKOVÁ, D Kvalita života mentálne postihnutých žiakov. In DŽUKA, J. (ed.). Psychologické dimenzie kvality života. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, [online] Cit Dostupné na www: [11] JANKOVSKÝ, J Ucelená rehabilitace dětí s tělesným a kombinovaným postižením. 2. vyd. Praha : Triton, s. ISBN [12] JANOUŠEK, J. et al Metody sociální psychologie. Praha : SPN, s. [13] JANOUŠEK, J. et al Sociální psychologie. 1 vyd. Praha : SPN, s. [14] JÄCKEL, W. H. et al Qualitätssicherung und Vernetzung in der Rehabilitation. 1. Ausgabe. Ulm : Universitätsverlag Ulm GmbH, ISBN [15] JESENSKÝ, J Uvedení do rehabilitace zdravotně postižených. 1. vyd. Praha : Univerzita Karlova Nakladaleství Karolinum, s. ISBN [16] JESENSKÝ, J Andragogika a gerontagogika handicapovaných. 1. vyd. Praha : Univerzita Karlova Nakladaleství Karolinum, s. ISBN [17] KOLEKTÍV AUTOROV Sociálne a podporné služby cesty k integrácii osôb s mentálnym postihnutím. Bratislava : ZPMP v SR, ISBN [18] KOLEKTÍV AUTOROV Práca ako kľúčový faktor k inklúzii. Bratislava : ZPMP v SR, ISBN [19] KOLLÁRIK, T Sociálna psychológia. 1. vyd. Bratislava: SPN, s. ISBN [20] KRUPA, S. et al Rozvoj komunitných sociálnych služieb. 1. vyd. Bratislava : Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, ISBN [21] KRUPA, S. et al Transformácia domovov sociálnych služieb s cieľom sociálnej a pracovnej integrácie ich obyvateľov. 1. vyd. Bratislava : Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, s. ISBN [22] KVAPILÍK, J., ČERNÁ, M Zdravý způsob života mentálně postižených. 1. vyd. Praha : Avicenum, s. ISBN [23] LUCZAK, H Arbeits-wissenschaft. 1. Ausgabe. Berlin : Springer, ISBN [24] MANDZÁKOVÁ, S. (ed.) Kvalita života osôb s mentálnym postihnutím v domovoch sociálnych služieb. Prešovská univerzita v Prešove : Prešov, ISBN [25] MIŠOVÁ, I. Sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím. [online] Cit Dostupné na WWW: [26] MÜHLER, K Sozialisation. Eine soziologische Einführung. 1. Ausgabe. Paderborn : Wilhelm Fink Verlag, s. ISBN [27] Národné priority rozvoja sociálnych služieb. Dostupné na www:

158 [28] ONDRUŠKOVÁ, E Sociálna psychológia. 1. vyd. Bratislava : Občianske združenie Sociálne práca, s. ISBN [29] PREČUCHOVÁ ŠTEFANOVIČOVÁ, A Aplikácia princípov humanizácie vo výchovno rehabilitačnej a komplexno rehabilitačnej starostlivosti o ťažšie mentálne postihnutých jednotlivcov v inštitucionálnych podmienkach vo vzťahu k možnostiam ich socializácie. Dizertačná práca. Bratislava : UK, 2012, 134 s. [30] Programme on Mental Health: WHOQOL Measuring Quality of Life. World Health Organization, Cit Dostupné na WWW: [31] REPKOVÁ, K Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej integrácie. Bratislava : Ing. Miroslav Mračko, ISBN ŠEBESTOVÁ, P Trinásta komnata sociálnej práce, ss In KOZOŇ, A Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN [32] ŠEBESTOVÁ, P Trinásta komnata sociálnej práce, ss In KOZOŇ, A Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN [33] ŠPRUNK, K O povinnosti. In Distance revue pro kritické myšlení, 1998, č. 1. [online] Dostupné na WWW: temid=53 [34] ŠTEFANOVIČOVÁ, A Sociálny a osobnostný vývin jednotlivcov v strednom pásme mentálnej retardácie v domove sociálnych služieb. Diplomová práca. Bratislava : UK, 2006, 99 s. [35] ŠUSTROVÁ, M. Mentálna retardácia. Sociálna práca v prospech ľudí s mentálnym postihnutím. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o., [36] ŠVARCOVÁ, I Mentální retardace. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [37] ŠVARCOVÁ, I Mentální retardace. Praha : Portál, s. ISBN [38] VALENTA, M., MÜLLER, O Psychopedie. 1. vyd. Praha : PARTA, s. ISBN [39] VANČOVÁ, A Edukácia viacnásobne postihnutých. 1. vyd. Bratislava : Sapientia, s. ISBN X. [40] VANČOVÁ, A vyd. Základy pedagogiky mentálne postihnutých. Bratislava : Sapientia, s. ISBN [41] VANČOVÁ, A Integrácia a inklúzia osôb s postihnutím, narušením alebo znevýhodnením v kontexte edukácie v komparácii s ich segregáciou. 1. vyd. Bratislava : Mabag spol. s r.o., s. ISBN [42] VANČOVÁ, A. et al Edukácia mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava : IRIS, s. ISBN [43] VAŠEK, Š Základy špeciálnej pedagogiky. 1. vyd. Bratislava : Sapientia, s. ISBN [44] Všeobecná deklarácia ľudských práv. Cit Dostupné na www: [45] Internetové zdroje [46] World Health Organisation [47] [48] Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike

159 [49] PaedDr. Andrea Prečuchová Štefanovičová, PhD. Ústav špeciálnopedagogických štúdií Centrum špeciálnopedagogického výskumu Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta Račianska Bratislava doc. PaedDr. Terézia Harčaríková, PhD. Ústav špeciálnopedagogických štúdií Katedra špeciálnej pedagogiky Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta Račianska Bratislava

160

161 XII VPLYV, DÔSLEDKY A MOŽNOSTI ZVLÁDANIA STRESU V ŽIVOTE JEDINCA Impact, consequences and possibilities of coping with stress in the lives of individuals ZUZANA BUDAYOVÁ Abstrakt Stres je našim každodenným spoločníkom. V každom z nás zanecháva stopu, ktorá sa odráža vo vzťahu k sebe samému, ale i vo vzťahoch v rodine, v zamestnaní, v širšom spoločenstve. Stresové vyvolávače sa nachádzajú všade okolo nás, avšak človek musí vedieť aktivovať vhodné stratégie na zvládanie stresu, aby sa vyhol nielen zdravie poškodzujúcim situáciám, ale i konfliktným situáciám, ktoré druhotne narušia vzťahy s blízkym, ale i širším okolím. Stres začína už v rannom detstve. Socializáciou, začleňovaním sa do spoločnosti sa človek dostáva do mnohých situácií, ktoré môžu byť zdrojom stresu. Avšak je na samotnom človeku, jednotlivcovi, ako sa s danou situáciou vyrovná, aké stratégie zvolí a v konečnom dôsledku aký vplyv bude mať stres na jeho život. Kľúčové slová Dôsledok, faktory, stratégie, stres, zdroje, zvládanie Abstract Stress is our daily companion. In each of us leaves a trail, which is reflected in relation to itself, but also in relations in the family, at work, in the wider community. Stress callers are all around us, but one must be able to activate the appropriate strategies for coping with stress, to avoid damaging not only the health situation, but also conflict situations, which secondarily impair relationships with loved ones, but also the wider environment. Stress begins in early childhood. Socialization, integration into a man in a number of situations that may be a source of stress. However, it is the man himself, an individual, as with the situation settles, what strategy to follow and ultimately - the impact of the stress in his life. Key words Consequence, factors, strategies, stress, resources, coping ÚVOD Stres - čoraz viac frekventované slovo v našom živote. Tento termín vyjadruje napätie, nátlak, záťaž, je to pôsobenie záťaže z vonkajšieho, alebo vnútorného prostredia, ktoré narúša rovnováhu organizmu a uvádza ho do akútneho, alebo chronického stavu napätia. Ovplyvňuje fyziologickú homeostáziu človeka, schopnosti vnímania a riešenia problémov, vplýva na vzťahy jedinca k iným a v duchovnej oblasti môže

162 zmeniť jeho všeobecné názory na život (Kozurová, 1995). P. Hartl a H. Hartlová (2000,s.568) v Psychologickom slovníku uvádzajú, že stres je bežne používaný na celom svete ako choroba storočia a v celku súvisí s rozporom, stavom nespokojnosti a nepríjemne cítenou situáciou. J. Křivohlavý vo svojom diele Jak zvládať stres hovorí o strese ako o vnútornej pozícií človeka, ktorá je buď bezprostredne vystavená nebezpečenstvu, alebo takéto vystavenie nebezpečenstva očakáva a súčasne predpokladá, že jeho obrana proti škodlivým účinkom nie je dostačujúco silná (1994,s.10). 1 VPLYV STRESU NA JEDINCA Dennodenne každý jedinec podlieha účinnosti stresu. Stres ho sprevádza od začiatku narodenia až do vysokej staroby. Počas života pôsobí na neho rôzne, ale všetko spočíva hlavne na jeho charaktere. Stres začína už v rannom detstve. Počas prvých dvoch rokov života jedinec sa stretáva so stresom, ktorý je spojení s potrebami ako je hygiena, jedlo a starostlivosť. Učí sa aj v tomto veku zvládať vecí ako je samostatne chodiť, obliecť sa, porozumieť vzťahy medzi tým, čo spozoruje a počuje, čoho sa dotýka. Postupom času sa snaží rozumieť reči a vyslovovať prvé slová. Ak nie je starostlivosť dostatočná, dieťa sa trápi stresom a môže to zájsť až do psychického poškodenia. Ďalej stres pôsobí na jedinca v predškolskom veku. Toto obdobie je pre dieťa veľmi pokrokovým obdobím, či už prostredníctvom reči alebo v psychomotorickej koordinácií. Jedinec poznáva svoj materinský jazyk, zlepšuje sa pri samostatnom obliekaní, jedení, učí sa rozlišovať dobré od zlého. Mnohokrát aj kladie odpor, je neposlušné, pretože si nemôže vymaniť niečo, po čom túži. Prostredníctvo toho, že je dieťa nezbedné vniká napätie, ktoré môže vyvolať stres. (Machová). Vplyv stresu na jedinca je aj počas puberty a dospievania, kedy mladý človek uvažuje o rodinných hodnotách, vytvára si názor sám na seba, zažíva prvé citové skúsenosti, rozvíja sa jeho osobnosť. Jedinec v období dospelosti nadobúda vzdelanie, zakladá si rodinu, získava uplatnenie v zamestnaní. Odoláva množstvu starostí, ktoré nemusia byť úspešné a môžu prinášať stres. Najrizikovejším obdobím, v ktorom stres vplýva na jedinca je obdobie stredného veku. V tomto období stres pôsobí na človeka v práci, vtedy keď má strach zo straty zamestnania, je vyčerpaný, prepracovaný, nedosahuje výsledky alebo ak ho trápi zdravotný stav, ale stres sa môže objaviť i pri svadbe svojich detí, alebo narodení vnúčat. Posledným dopadom stresu na jedinca je nástup do dôchodku a nasledujúce roky. Človek nástupom do dôchodku vykonáva veľmi málo aktivít, často krát máva pocit nepotrebnosti, depresie, stráca životného partnera, nevie sa orientovať v čase a to mu spôsobuje stres. Už z charakteristiky toho, čo všetko môže byť zdrojom a podnetom stresu, stresorom, dá sa predikovať akými rôznymi spôsobmi ovplyvňuje organizmus človeka a ako ten reaguje. Stres spúšťa reakcie na niekoľkých úrovniach organizmu - situácie stresu vedú k prežívaniu nadmerného vzrušenia a emocionálneho nekľudu, organizmus odpovedá rozsiahlou fyziologickou reakciou, medzi ktorej prejavy patrí napríklad zvýšená srdečná činnosť, zvýšený krvný tlak, pokles teploty kože a mnohé iné hormonálne zmeny. (Baumgartner,2001,s.33). Stres každý z nás môže v našom živote pociťovať rovnako alebo rôzne. Ak nahliadneme do odbornej literatúry nájdeme množstvo delení stresu. Každý autor má iný názor na rozdelenie stresu a mnohokrát ho člení podľa rozličných hľadísk. Stres je možné deliť podľa spôsobu vnímania na eustres a distres. Eustres je ponímaný ako nejaký tvorivý, pozitívne pôsobiaci stres, ktorý má príznačné vciťujúce sa vzťahy s ostatnými jedincami a úzko sa stotožňuje s prospešným zdravým. Na druhej strane distres sa pokladá za negatívum, ktoré je úzko späté s citlivosťou, agresiou a hnevom. Distres tiež nepriaznivo ovplyvňuje zdravie jedinca. (Minirth,2011,s.11). Podľa E. Rheinwaldovej sa distres prejavuje vylučovaním

163 množstva potu, nervozitou, vyčerpanosťou, malátnosťou, ba dokonca depresívnosťou. Je dôležité vedieť jeho zapríčinenia, vyhýbať sa mu a zbaviť sa dôsledkov (1995,s.2). Eustres je stres z víťazstva, potešenia a jestvovania. Tento stres nám prináša radosť a často dochádza k podávaniu najlepších výkonov. Eustres je súlad napr. s prekonávaním zábran, s príjemným očakávaním, so sledovaním detektívky. Je teda všade tam, kde je situácia pod dobrou kontrolou. Distres sa vyskytuje vtedy, keď prestaneme veci zvládať, sme presilení, prichádzame o istotu a názor. (Prasko,Prasková,1996,s.12). Podľa priebehu O. Matoušek (2003,s.10). rozdeľuje stres na: akútny stres, ktorý nastáva vtedy, ak pri danej situácii, ktorá prebieha krátky čas sa ohrozuje náš život. Jedinec stráca pamäť, je zmätení, v šoku a stráca vedomie Akútny stres trvá relatívne krátko a býva zvyčajne podnecovaní chronický stres, keď na človeka dlhšiu dobu vplýva jeden alebo viacero stresorov. Zväčša za chronický stres považujeme šikanovanie v škole alebo stres žiaka, ktorý ma v najbližšej dobe písomku alebo dôležitú skúšku, posttraumatický stres, anticipačný stres, ktorý nastáva ešte predtým, než k stresovej situácii dôjde. Ľudia trpiaci anticipačným stresom totižto uvažujú o záťažovej situácii ešte pred tým ako vznikne a začínajú predpokladať, že pochádza ku stresu. Vyskytuje sa predovšetkým u ľudí, ktorí majú veľmi nízku sebadôveru. J. Křivohlavý (2001) podľa intenzity pôsobenia stres rozdeľuje na: hyperstres - je stres človeka, ktorý nie je schopní sa s daným problémom vysporiadať, je presiahnutá hranica adaptovania. Môže ísť o ťažkosti, s ktorými sa nedá ľahko vyrovnať, či už tým, že človek zažije duševný otras, zvrat alebo tým, že je frustrovaní. hypostres - znamená rozsah stresu, u ktorého doposiaľ neboli presiahnuté hranice bežných tolerancií. 2 ZDROJE STRESU V KAŽDODENNOM ŽIVOTE Zdrojom stresu sú rôzne situácie, ktoré od nás požadujú, aby sme sa im ako tak prispôsobili. Závisí len od nás, či nám stres spôsobia, a či sa rozhodneme na ne zareagovať. Spätné pôsobenie môže byť pozitívne, ak situáciu budeme považovať za zvládnuteľnú, ale aj negatívne, ktoré v nás vyvolá v nás hnev a úzkosť. (Derňárová,2013). J. Melgosa vo svojom diele chápe stresové faktory ako akési činitele (tj. okamžité situácie), ktoré zapríčiňujú stres (1997,s.22). V nasledujúcom texte uvádzame 10 najstresujúcejších životných udalostí v živote človeka: úmrtie manžela (manželky), rozvod, rozchod s partnerom, úmrtie v rodine, odpykávanie si trestu vo väzení, vlastný úraz alebo choroba, vlastná svadba, preradenie v zamestnaní, uzmierenie sa s partnerom, odchod do dôchodku. (Némethová, 2014)

164 Stresorom môže byť čokoľvek, čo ohrozuje naše hodnoty, zdravie, život, vzťahy. Stres je teda dôsledkov pôsobenia stresoru, ktorý sa prejavuje v našej fyzickej, psychickej, duševnej činnosti. Stresory môžeme zaradiť do jednotlivých skupín: somatické stresory: a) fyzikálne vplyvy - o chlad, teplo, rôzne druhy žiarenia, zmeny atmosferického tlaku, hluk, vibrácie, b) patologické stavy - hlad, smäd, bolesť, imobilizácia, krvácanie, námaha, nedostatok kyslíka, hypoglykémia, sepsa, anestézia, chirurgický zákrok.... psychické (typicky ľudské): a) individuálne - dočasné napätie, verejné vystúpenie, deprivácia spánku, hospitalizácia, b) skupinové - rodinný, školský, susedský stres, c) sociálne - pracovné preťaženie, strata zamestnania, odchod do dôchodku, napätie v spoločnosti. (Pečová, Tatár, 2014). Iní autori identifikujú i vnútorné a vonkajšie stresové faktory. Vnútorné stresové faktory vznikajú pri takých situáciách, kedy dochádza k porušeniu základných hodnôt napr. ak človek trpí hladom, ak je porušená schopnosť udržiavať teplotu alebo chlad tela na rovnakej výške, ak je porušená duševná rovnováha alebo ak trpí nejakou infekciou. (Mourek, 2005,s.174). K vonkajším stresovým faktorom patria fyzikálne faktory (prehnaní hluk, dostatočná a nedostatočná teplota, silné svetlo, účinnosť jedov, vírov, alkohol, kofeín, nikotín atď.) a taktiež psychosociálne faktory (smrť príbuzných, nezhody medzi ľuďmi, zdržiavanie hnevu dlhší čas, nepríjemný pocit pri nedostatku činnosti, a pod) (Nakonečný, 2003,s.255).K. Paulík vo svojom diele hovorí, že dôsledkom stresu je únava. Únava býva obvyklou reakciou na fyzickú i psychickú námahu človeka. Človek pri vyčerpaní stráca silu, motiváciu, je ospalý, podráždený, nemá chuť do jedla (2010,s.102). Naopak J. Křivohlavý (2001) uvádza, že dôsledkom stresu sú ochorenia ako je chrípka, angína, alebo aj kardiovaskulárne ochorenie, astmatické ochorenie, vysoký krvný tlak a bolesti hlavy. Dôsledky stresu sa objavujú ako poruchy sústredenia a pamäti, zlé rozhodovanie, negativizmus, premietanie myšlienok, pocit úzkosti a znepokojenia. (Cungi, 2001,s.31). Fyzické zrútenie môže byť dôsledkom stresu. Človek sa zrúti, pretože nezvláda stres a tým dochádza k udalosti, prostredníctvom ktorej onemocnie alebo výslovne omdlie. (Hladký, Tidková,1999,s.33). Z. Némethová uvádza stresory, ktoré môžu byť nápomocné pri vzniku stresu: stresory súvisiace so vzťahmi v rodine - nezhody s partnerom, rodičmi, deťmi, žiarlivosť, výchovné problémy, narodenie dieťaťa, odchod dieťaťa z rodiny..., stresory súvisiace s výkonom a prácou - nízky príjem, strata zamestnania, dlhy, konflikty na pracovisku, neschopnosť povedať nie, mobbing, workoholizmus, odchod do dôchodku, práca v nevyhovujúcich podmienkach..., stresory súvisiace so životným štýlom - nevyhovujúce bývanie, zmena bydliska, nedostatok blízkych vzťahov, spoločenská izolácia..., stresory súvisiace so zdravím a životom človeka - vlastná choroba, choroba blízkeho človeka, závislosti na drogách, narodenie dieťaťa s postihnutím, úmrtie blízkeho, každodenné stresory - kritika, nedostatok uznania, podceňovanie z okolia, nerozhodnosť, nespravodlivosť, meškanie, nedokončenie dôležitej činnosti (Nemethová,2014). 3 PRÍZNAKY STRESU Krátkodobý stres môže jednotlivca povzbudzovať k podávaniu vyšších výsledkov, ale ak však pretrváva dlhšie, môže spôsobovať rôzne poškodenia organizmu. Stres vyvoláva

165 v organizme poplachovú reakciu, ktorá aktivizuje mozog, žľazy s vnútornou sekréciou, nervový a imunitný systém. Výsledkom je zvýšené prekrvenie kostrového svalstva potrebného na útok alebo útek. Zvyšuje sa aj cirkulujúci objem krvi, dochádza k zvýšeniu srdcovej frekvencie a uvoľneniu energie. Odpoveď na stres je u každého človeka odlišná. Svoju úlohu hrá genetická predispozícia, prístup k životu, výchova. Medzi fyziologické príznaky stresu patria palpitácia búšenie srdca, bolesť a zvieranie za hrudnou kosťou, nechutenstvo a plynatosť v brušnej oblasti, kŕčovité a zvierajúce bolesti v dolnej časti brucha, časté nútenie k močeniu, sexuálna impotencia, nepravidelnosť menštruačného cyklu, bodavé, rezavé, pálčivé pocity v rukách a nohách, svalové napätie v krčnej a krížovej oblasti, bolesti hlavy a migrény, exantém- vyrážky na tvári, nepríjemné pocity v krku, problémy v sústredení sa na jeden bod (Zuber,2014). Emočnými citovými príznakmi stresu sa môžu javiť prudké a výrazne rýchle zmeny nálad, nadmerné trápenie sa vecami, ktoré nie sú dôležité, neschopnosť prejaviť emocionálnu náklonnosť, nadmerná starosť o vlastný zdravotný stav, nadmerné snívanie a problémy v sociálnom styku, nadmerné pocity únavy, problémy s koncentráciou pozornosti, zvýšená podráždenosť, iritabilita, anxiozita. M. Vágnerová popisuje tieto zmeny na psychickej úrovni: zmeny v emočnom prežívaní - najčastejšou reakciou na stres je úzkosť, potom hnev a agresia, ktoré slúžia ako obrana voči stresu, tiež apatia a depresie, kedy jedinec rezignuje a upadá do pocitu bezmocnosti oslabenie kognitívnych funkcií - dochádza k narušeniu najmä logickej schopnosti uvažovať a so zvyšujúcim sa úzkostnejším a agresívnejším reagovaním na stres dochádza ešte k výraznejšiemu oslabovaniu, aktivácia obranných mechanizmov - ich zmyslom je zachovať psychickú rovnováhu (Baumgartner,2001,s.33). S. Bartůňková (2010,s.26) rozdeľuje reakcie na stres na: reakcie zvierat (mimikry, hibernácia, migrácia, estivácia (strnulosť), diapauza (zastavenie vývoja) a špecificky ľudské, kde hovorí o vyhýbačoch (používajú často skôr neadekvátne, úhybné reakcie) a konfrontéroch (vyhľadávajú situácie stresu - vojaci, záchranári, horolezci, krčmový bitkári,...). Medzi behaviorálne príznaky stresu môžeme zaradiť nerozhodnosť, zvýšená absencia v škole, práci, chorobnosť, úrazovosť, sklon k osobnej nehodovosti a nepozornému šoférovaniu, zhoršená kvalita práce, vyhýbanie sa úlohám, výhovorky, zvýšená konzumácia alkoholu a cigariet, závislosť na drogách, strata chuti do jedla alebo prejedanie, zmeny v životnom štýle a rytme, znížená kvalita práce a množstvo vykonanej práce. V súvislosti s negatívnymi dôsledkami stresu sa hovorí i o rôznom type chovania. Tak existuje chovanie a osobnosť typu A,B,C,D. Typ A charakterizuje ľudí agresívnych, hostilných, s nadmernou snahou po výkone spojenou s úsilím dokončiť úlohy za každú cenu, náchylných ku kardiovaskulárnym onemocneniam. Typ B sa vyznačuje uvoľneným, kľudným, spokojným, neunáhleným správaním. Neskôr boli pridané typ C je označovaný ako takzvaná "rakovinná osobnosť" (z anglického "Cancer personality") - býva to osobnosť závislá, s nedostatočnou mierou sebariadenia, s tendenciou potláčať vlastné emócie. Typ D označovaný ako "depresívna osobnosť" poruchy sebahodnotenia, nedostatok pružnosti, znížená schopnosť zvládať záťaž. Okrem negatívnych dôsledkoch stresu na organizmus jednotlivca existujú však i pozitívne dopady, ktoré môžu viesť k osobnostnému rastu a rozvoju. V tejto súvislosti sa napríklad hovorí o takzvanom posttraumatickom rozvoji osobnosti (Mareš, 2008, s )

166 4 ZVLÁDANIE STRESU J. Výrost a I. Slaměník (2001) vymenúvajú tri základné stratégie zvládania stresu zamerané na: problém kedy hovoria, že sa jedná sa o činnosti jedinca, ktorý sa snaží podnetne riešiť nejaký problém a je schopní takýto cieľ zlikvidovať (zbaví sa takých vecí, čo mu spôsobujú strach a obavy). Vo väčšine prípadov sa takéto stratégie objavujú v pracovných konfliktoch. emócie - V tejto stratégií sa dáva na vedomie, že človek sa musí zmieriť so situáciou, ktorá môže nastať v dôsledku určitého problému alebo k nej nemusí vôbec dôjsť. Zvyčajne sa stretávajú s tým osoby, u ktorých bola spozorovaná tendencia negatívnych emócií (čiže tendencia neurotizmu). únik - teda množstvo spôsobov, techník, metód ako zvládnuť stres. Každý človek siaha po tom, čo mu najviac vyhovuje, či už to považuje za správne alebo mu to pomáha. K vhodným technikám a spôsobom, ktoré sa nám snažia pomôcť zvládnuť stres patria: opora rodiny a priateľov, komunikácia, cvičenie(šport), zábava a oddych, dychové cvičenie, masáž, spánok, pozitívne myslenie, hudba, náboženstvo, resp. viera a pod. Zamerať sa na problém, situáciu - ako ju zmeniť, vyhnúť sa jej nabudúce a pod. Zamerať sa na upokojenie a zmiernenie emócii, ktoré vyvoláva stresová situácia, napr. odreagovaním strachu fyzickou aktivitou, relaxáciou a pod. Adaptívne stratégie sú tie, ktoré vedú k hľadaniu riešenia problému, alebo psychickej opory v okolí, patrí sem aj relaxácia, či pohyb. Neadaptívne stratégie možno nazvať napr. uzavretie sa do seba, trápenie sa bez pokusov zmeniť situáciu, vyhýbanie riešeniu problému, vyhľadávaniu úniku v alkohole, hazardných hrách, či v bezdôvodne útočnom správaní voči iným... Medzi spôsoby ako lepšie zvládať náročné životné situácie možno tiež zaradiť pozitívne myslenie. To neznamená robiť si falošné nádeje, ale sústrediť sa na pozitívne stránky situácie a zároveň prijať tie negatívne stránky. Pri odbúravaní stresu tiež pomôže fyzická zdatnosť a sila, akékoľvek cvičenie, ktoré nám robí radosť. Pri pravidelnom cvičení sa stáva odolnejším nielen telo, ale aj myseľ. Tiež k tomu patrí zdravá životospráva zahŕňajúca racionálne stravovanie, dostatok spánku, rovnováhu medzi prácou a odpočinkom. Vytváranie pozitívnych priateľských vzťahov, hoci vzťahy s ľuďmi môžu byť buď aj zdrojom stresu, ak má človek blízkych priateľov, ktorý ho chápu a majú preňho porozumenie, tak sa stres zvláda lepšie ako bez nich. Nie vždy potrebujeme ich radu, niekedy stačí, keď nás len vypočujú, že máme možnosť vyjadriť svoje emócie, vyrozprávať problémy a starosti von zo seba. Efektívna komunikácia pomôže zvládnuť stres tým, že zredukuje nedorozumenia, pomôže motivovať ľudí a povzbudí spoluprácu. Ľudia ktorý si vedia vytvoriť blízke vzťahy s druhými ľuďmi majú nižší výskyt srdcových chorôb, rakoviny, a majú vyššie sebavedomie. Jednoducho - majú nižší stres. Nesmieme zabudnúť na záujmy, hobby a obľúbené činnosti. Niekto môže uprednostňovať šport, iný zas hudbu, prírodu, alebo domáce zvieratko. V každom prípade je dôležité nájsť si na seba čas, pravidelne relaxovať. Nežiť nudne, plánovať si aktivity, stretávať sa s inými. Riešiť problémy hneď, nezhromažďovať v sebe negatívne emócie - aby to nevybuchlo. Spomaliť zajtra je tiež deň. Určiť si priority, rozhodnúť sa vykonávať každý

167 deň len tie najdôležitejšie úkony. Využívať skúsenosti z minulosti. Nesnažiť splniť všetky požiadavky za každú cenu, nerobiť veľa vecí naraz. Nepríjemné veci robiť ako prvé. Psychohygiena, ktorá sa zameriava na optimalizáciu študijných a pracovných podmienok, ako aj na to ako sa vyrovnávať s únavou a stresom. K tomuto pojmu by sme mohli zaradiť: 1. Pracovné prostredie a/ Fyzikálne podmienky teplota na pracovisku, osvetlenie, hluk, čistota, dostatok miesta pre prácu, b/ Špecifické podmienky pracoviska týkajú sa konkrétne vykonávanej práce napr. učiteľ v triede, predavačka v obchode, lekár v ambulancii, nemocnici, atď. c/ Individuálne podmienky osobnosti individuálna výbava nervového systému. 2. Životospráva a/ Spánok - potreba spánku u mladého človeka je vyššia, v starobe sa potreba spánku znižuje. Regenerácia nervového systému však nezávisí od dĺžky spánku, ale od jeho kvality. Spánok ovplyvňuje veľa činiteľov napr. hádky pred spaním, pozeranie hororov, nevhodné lôžko, nevyvetraná miestnosť, neskoré jedlo a pod. b/ Výživa jedlo má obsahovať všetky zložky: bielkoviny, tuky, cukry, minerálne látky, vitamíny, vlákninu a dodržiavať pitný režim. Je ideálne ak sa príjem rovná výdaju, lebo ak je príjem vyšší ako výdaj dôsledkom je obezita, ak je príjem nižší ako výdaj, tak môže dôjsť k podvýžive. c/ Dýchanie mozog potrebuje na svoju činnosť viac kyslíka ako ktorékoľvek iné tkanivá v tele. Spotrebuje 20% všetkého kyslíka, ktorý telo potrebuje, preto je potrebné správne a hlboko dýchať, nakoľko sťažené dýchanie ovplyvňuje našu výkonnosť. d/ Telesná práca je dôležité striedanie telesnej /fyzickej/ práce s psychickou, pretože nie je vhodné po fyzickej námahe organizmus zaťažovať znovu fyzicky, aby sme telo nepreťažovali. 3. Organizácia práce a/ Hospodáriť s časom ak máme predchádzať duševnému stresu, musíme sa naučiť hospodáriť s časom i s vlastnými silami. Dôležitý je triezvy odhad vlastných možností, správne posúdenie závažnosti úloh a povinností, ako aj ich vhodné časové rozvrhnutie. Zamedzíme tak časovému stresu, keď budeme mať málo času na veľa povinností, čo pôsobí na organizmus veľmi vyčerpávajúco. b/ Zbytočne neodkladaj - ľudová múdrosť hovorí čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra toto je dôležitý poznatok z hľadiska dodržiavania zásad psychohygieny. c/ Poriadok ak chceme optimálne využiť čas, tak poriadok vo veciach a v dennom režime je tiež veľmi dôležitý. Ak ho dodržiavame a vieme naplno využiť čas, tak sa zbytočne nevyčerpávame. d/ Osobné tempo jednou z individuálnych vlastností nervového systému je osobné pracovné tempo. Treba naň prihliadať všade tam, kde v nejakom časovom limite máme splniť danú úlohu. Vnucovaný pracovný rytmus, tlak na rýchlosť a časová tieseň sú potom stresovými faktormi, ktoré neúmerne vyčerpávajú organizmus, ktorý potom potrebuje dlhší čas na regeneráciu. 4. Systém hodnôt a/ Osobné ciele človek si má pre seba ujasniť čo sú hodnotné ciele, ku ktorým smeruje, čomu bude dávať prednosť a čoho sa viac menej môže zrieknuť. Typickým znakom správania neurotikov je, že sa nevedia a nemôžu rozhodnúť, čo by vlastne chceli a trpia chronickým konfliktom

168 b/ Citové vzťahy citové zväzky sú dôležitou súčasťou života ak sú uspokojivé významne ovplyvňujú našu odolnosť voči psychickým a fyzickým stresom. c/ Sociálne vzťahy okrem citových vzťahov sú dôležité aj sociálne vzťahy s inými ľuďmi, pretože pozitívne sociálne vzťahy ovplyvňujú pozitívne aj naše psychické a telesné zdravie. Odborná pomoc a terapia spočíva v úprave rodinného prostredia, v predchádzaní patologických prejavov v správaní. Pedagogicko-psychologické poradne poskytujú psychologické špeciálnopedagogické poradenstvo okrem iného aj v prípade menej závažných výchovných ťažkostí u detí, tak pre rodičov, alebo ich zákonných zástupcov, ako aj pre pedagogických pracovníkov. Strediská výchovnej starostlivosti orientujú sa na prípady závažnejších porúch správania, poskytujú komplexnú diagnostiku a poradenstvo, tak aj možnosť ambulantnej alebo krátkodobej pobytovej terapeutickej starostlivosti. Podmienkou je v tomto prípade súhlas rodičov a dieťaťa a samozrejme tiež ich aktívna spolupráca. Krízové a kontaktné centrá, nízkoprahové zariadenia, a kluby pre mládež podľa svojho zamerania ponúkajú klientom preventívne voľnočasové aktivity, krízovú intervenciu, prevenciu a starostlivosť týkajúcu sa patologických závislostí (drogy, gamblérstvo atď.) a ďalšiu podporu v náročných životných situáciách. Odborná intervencia sa zameriava predovšetkým na prevenciu a terapiu porúch správania (ofenzívne stratégie), reakcie spoločnosti majú väčšinou represívny a ochranný charakter (defenzívna stratégia). Preventívne a terapeutické aktivity, streetwork (terénna forma sociálnej práce), peer programy (preventívne zamerané aktivity realizované vrstovníkmi klientov, hlavne v školskom prostredí), oblasť zážitkovej pedagogiky (aktivity založené na výchovnom účinku silného zážitku a dobrodružstva, odohrávajúceho sa väčšinou vo vrstovníckych skupinách a najčastejšie v prírode. 5 ČIASTKOVÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU Hlavným cieľom nášho výskumu bolo zistiť a identifikovať skúsenosti, názory a postoje študentov - participantov na problematiku dôsledkov stresu, akými spôsobmi sa so stresom najčastejšie vyrovnávajú. Pre splnenie tohto cieľa sme použili metódu skupinovej diskusie, pri ktorej sa uvoľňujú psychické zábrany a diskutujúci ľahšie odhaľujú svoje postoje, názory a spôsoby jednania, svoje myšlienky a pocity v bežnom živote. Subjektívne významové štruktúry vznikajú v sociálnej interakcii (Hendl, 2008). Participantmi v našom prieskume tvorili homogénnu skupinu. Táto pozostávala zo študentov študijného programu Sociálna práca v počte 28 študentov tretieho ročníka denného bakalárskeho štúdia vo veku od roku veku. Pri skupinovej diskusii sa osvedčil určitý sled, ktorý tvoril: 1. vysvetlenie postupu, pri ktorom sa zdôrazní potreba aktívnej účasti členov, 2. tzv. zahriatie pri ktorom sme predstavili tému diskusie, 3. samotná diskusia, v ktorej sme uvádzali i iné podnetové argumenty, ktoré boli vhodným doplnením informácií o zvolenej téme, 4. metadiskusia teda rozhovor o diskusii. Analyticko syntetickou metódou sme zovšeobecnili tri tematické skupiny otázok, ktoré mali zabezpečiť odpovede na nami stanovenú výskumnú otázku Ktoré spôsoby vyrovnávania sa so stresom využívate najčastejšie?. Na zodpovedanie tejto otázky boli

169 vytvorené tri výskumné oblasti na základe teoretickej analýzy problematiky rizikovosti, príznakov a stratégií zvládania stresu podľa viacerých autorov (J. Výrost a I. Slaměník, 2001, Bartůňková,2010, Cungi, 2001, a i.). V rámci výskumného dopytovania sme použili tri otázky, ktoré zneli nasledovne: Aké alternatívy ste zvolili pri zvládaní stresu?, Ktoré alternatívy neboli prospešné pri zvládaní stresu?, Akými spôsobmi zamedzujete vzniku stresu? V nami vykonanom výskume sme analyzovali výpovede študentov participantov a dospeli sme k nasledujúcim zisteniam. Alternatívy pri zvládaní stresu: - partner, vyrozprávať sa, - fyzická aktivita, šport, - optimizmus, úsmev - komunikácia, zachovanie pokoja, nemlčať, - myslieť na seba, vedieť povedať nie, - stanoviť si priority, - organizácia času. Alternatívy neprospešné pri zvládaní stresu: - hnev, agresivita, fyzické násilie, - psychické násilie smerom k partnerovi, rodičom, - káva, dopujúce prostriedky, - nechávanie vecí na potom, - ponocovanie, - neriešenie problému s triezvou hlavou. Spôsoby zamedzenia vzniku stresu: - neprenášať stres domov, - udržiavať dobré vzťahy (aj rodinné), - fyzická aktivita, šport, - optimizmus, úsmev - hudba, relax, nájsť si čas sama pre seba, - riešiť problémy systémom tu a teraz, nenechať ich vyhrotiť, - nenechať sa ovplyvniť, - obklopovať sa ľuďmi, ktorí sú optimistickí a nezaťažujú nás svojimi problémami. ZÁVER Stres nás obklopuje a objavuje sa v našom živote pomerne často. Nie je to však nejaký dej, ktorý sa odohráva blízko pri človeku. Je to odpoveď človeka na situáciu, pričom každý človek má možnosť voľby akým spôsobom reagovať na túto situáciu. Stresory, ktoré spôsobujú stres sú častými vyvolávačmi stresu. Pri dlhodobom nezvládaní ovládania stresu, prichádza fáza, ktorá vyvolá v našom organizme následky na úrovni fyzického, psychického, emocionálneho a sociálneho zdravia. Stres postihuje celého človeka, jednotlivec prestáva vnímať, nedokáže riešiť problémy, jeho vzťahy s inými ľuďmi sa zhoršia, v práci sa hromadia problémy, čo často vedie k vytvoreniu bludného kruhu, permanetného života v strese, ktorý sa môže stať až cyklickým. V rámci skúmaného problému sme dospeli k poznatkom, ktoré vyplývajú z každodenného života participantov. V našom výberovom súbore participantov sme vnímali že títo študenti sa so stresom stretli viac krát v živote a nielen pri plnení študijných povinností. Identifikovali sme alternatívy pri zvládaní stresu, ale i alternatívy, ktoré nie sú pri zvládaní

170 stresu užitočné. Tieto možnosti pri jednotlivom uvádzaní robili participantom najväčšie problémy. Na základe nami stanovenej otázky, ktorá sa týkala vymenovania spôsobov zamedzenia vzniku stresu sme stotožnili niekoľko odporúčaní, ktoré môžu v budúcnosti negovať nástup stresu a s ním pridružené následky. Literatúra [1] BARTUŇKOVÁ, S Stres a jeho mechanizmy. Praha: UK, Nakladatelství Karolinum s. ISBN [2] BAŠTECKÁ,B., GOLDMAN, P Základy klinické psychologie. Praha: Portál, s. ISBN [3] BAUMGARTNER,F Zvládanie stresu coping. In J. VÝROST & I. SLAMĚNÍK (Eds.), Aplikovaná sociální psychologie II. Praha: Grada Publishing s. ISBN [4] CPPP. NÉMETHOVÁ, Z Stres. [online]. [cit ]. Dostupné na : [5] CUNGI, CH Jak zvládat stres. Praha : Portál, s. ISBN [6] HARTL, P., HARTLOVÁ, H Psychologický slovník. Praha : Portál, s. ISBN X [7] HENDL, J Kvalitatívní výzkum. Základní teorie, metody a aplikace. Praha : portál, s. ISBN [8] HLADKÝ, A., ŢIDKOVÁ, Z Metody hodnocení psychosociální pracovní zátěže. Praha : Karolinum, s. ISBN [9] JELÍNKOVÁ, M Vzdělávání a výchova dětí s autismem. Praha : Univerzita Karlova v Praze: Pedagogická fakulta, s. ISBN [10] KOZÚROVÁ, B. a kol Ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, s. ISBN [11] KŘIVOHLAVÝ, J Psychologie zdraví. Praha : Portál, s. ISBN [12] KŘIVOHLAVY, J Jak zvládat stres. Praha : Grada-Avicenum, s. ISBN [13] MÁCHOVÁ, E Stres a zdravie detí a dospelých [online]. [cit ]. Dostupné na internete: < [14] MAREŠ, J Posttraumatický rozvoj: nové pohledy, nové teorie a modely. Československá psychologie, č.52,roč.6,s [15] MATOUŠEK, O Pracovní stres a zdraví. Praha : Výzkumný ústav bezpečnosti práce, s. ISBN [16] MELGOSA, J Zvládni svůj stres. Praha : Advent- Orion, s. ISBN X. [17] MINIRTH, F. a kol Jak prekonať vyhorení. Praha : Návrat domů, s. ISBN [18] MOUREK, J Fyziologie. Praha : Grada, s. ISBN [19] NAKONEČNÝ, M Úvod do psychologie. 1. vyd. Praha : Academia, s. ISBN [20] PAULÍK, K Psychologie lidské odolnosti. Praha : Grada, s. ISBN

171 [21] PÉČOVÁ, R., TATÁR, M Stres. [online]. [ ]. Dostupné na : portal.jfmed.uniba.sk/download.php?fid=526 [22] PRAŠKO, J., PRAŠKOVÁ, H Asertivitou proti stresu. Praha : Grada, s. [23] RHEINWALDOVÁ, E Dejte sbohem distresu. Praha : Scarabeus, s. ISBN [24] VÁGNEROVÁ, M Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál s. ISBN [25] VÁGNEROVÁ, M Vývojová psychológie. Praha : Portál, s. ISBN [26] VÝROST, J., SLAMĚNÍK, I Aplikovaná sociální psychologie II. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [27] ZÚBER, R Rola copingových stratégií u populácie závislej na alkohole. [online].[ ].dostupné na : PhDr. Zuzana Budayová, PhD. KU, Teologická fakulta Teologický inštitút Spišská Kapitula 12, Spišské Podhradie budayova@gmail.com

172

173 XIII ASOCIÁCIA KLINICKÝCH SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV NA SLOVENSKU Association of Clinical Social Workers in Slovakia MICHAL OLÁH, GABRIELA RUČKOVÁ Abstrakt Klinická sociálna práca skúma inovačné prístupy v sociálnej práci zamerané na jedinca podľa tzv. západného modelu hlavne s prepojením na psychoterapeutické metódy v aplikáciách do praxe. Vychádzame z anglosaskej tradície čerpajúc z prác autorov: L. W. Groshong; C. Swenson; D. H. Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K. Strom-Gottfried; J. A. Larsen a iných. Pri založení Asociácie klinických sociálnych pracovníkov sa opierame sa o zásady "Clinical Social Work Federation", ktorá klinickú sociálnu prácu definuje ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa psychického zdravia, lepšej psychosociálnej diagnostiky, terapie a prevencie psychických porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, skupín a rodín. Klinickou sociálnou prácou teda rozumieme priamu prácu s klientom s využitím špecializovaných sociálnych a psychoterapeutických metód a postupov. Kľúčové slová Klinická, sociálna práca, psychoterapia, legislatíva, asociácia. Abstract Clinical Social Work people examines the innovative approaches of social work aimed at the individual, coming out from the so-called Western model, linked with utilization of psychotherapeutic methods in practice. Based on from the Anglo-Saxon tradition, the attention is drawn to the authors L.W Groshong; C. Swenson; D. H. Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K. Strom-Gottfried; A. J. arsen and others. We rely on "Clinical Social Work Federation" principles, defining the clinical social work as acquisition or provision of services related to mental health, better psycho-social diagnosing, therapy and prevention of mental disorders, emotional and behavioural disorders of individuals, groups and families. Clinical social work can be therefore understood as direct work with clients, utilizing specialized psychotherapeutic skills and techniques. Keywords Clinical, social work, psychotherapy, legislation Association

174 1 ČINNOSŤ AKSP Vsúčasnej dobe sú stále častejšie na národnej úrovni vedené úvahy o vhodných terapeutickej pomoci klientom, a to najmä v jej najviac zraniteľnej fáze teda v dobe, kedy sa človek ocitá v nepriaznivej psychosociálnej situácii. Opatrenia, ktoré ovplyvňujú duševné zdravie obyvateľstva v Slovenskej republike sú v súčasnej dobe často realizované mnohými formami intervencií a opatrení, ktoré nemajú svoju dostatočnú oporu v legislatíve. V tzv. pomáhajúcich profesiách možno vidieť prechod od psychológie zdravia k duševnému zdraviu až k sociálnemu zdraviu, kde hrá sociálna práca jednoznačne prím. V duchu týchto myšlienok sa kreovalo voľne zoskupenie ľudí s pregraduálnym vzdelaním v sociálna práca a následne absolvovaným dlhodobým psychoterapeutickým výcvikom podľa požiadaviek EAP. Vzhľadom na to, že sme bolo vyradení spomedzi iných zdravotníckych pracovníkov a nemáme v týchto aktivitách príliš veľkú podporu ani u kolegov psychológov a pedagógov, rozhodli sme sa založiť Asociáciu klinických sociálnych pracovníkov (AKSP) / Association of Clinical Social Workers (ACSW Slovakia) na Slovensku. Jej poslaním je združovať sociálnych pracovníkov v praxi (absolventov Bc. a/alebo Mgr. štúdia) s absolvovaným certifikovaným psychoterapeutickým výcvikom podľa požiadaviek Európskej asociácie pre psychoterapiu (EAP). Asociácia vznikla ako požiadavka praxe, reakcia na súčasnú legislatívu (zdravotnícku, sociálnu a stavovskú), ktorá nedostatočne vymedzuje kompetencie a hranice pri výkone psychoterapie. Klinický sociálny pracovník má presah do tzv. iných zdravotníckych činností ako je psychoterapia (podľa modelu CSWA). AKSP má právnu formu občianskeho združenia. Vychádzame z anglosaskej tradície opierajúc sa o práce autorov: L. W. Groshong; C. Swenson; D. H. Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K. Strom-Gottfried; J. A. Larsen a iných. Domnievame sa, že sociálna práca nie je unifikovaná činnosť a nemožno ju združiť len pod jednu komoru alebo iné stavovské združenie. Opierame sa o zásady "Clinical Social Work Federation", ktorá klinickú sociálnu prácu definuje ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa psychického zdravia, lepšej psychosociálnej diagnostiky, terapie a prevencie psychických porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, skupín a rodín. Ťažisko klinickej sociálnej práce je poskytovanie terapie duševného zdravia najmä v zariadeniach poskytujúce sociálne služby (napr. podľa zákona o Sociálnych službách č. 448/2008 Z.z.) a zariadeniach SPODaSK, najmä v resocializačných strediskách a komunitách (napr. podľa zákona o SPODaSK č. 305/2005 Z.z.), zdravotníckych zariadeniach, ako aj v súkromnej praxi. Klinickou sociálnou prácou teda rozumieme priamu prácu s klientom s využitím špecializovaných psychoterapeutických zručností a metód. Podporujeme a sami participujeme na vzniku ďalšieho vzdelávania prostredníctvom špecializovaného kvalifikačného (atestačného) kurzu klinická sociálna práca, kde by bol absolvent pripravený na výkon povolania klinického sociálneho pracovníka, ktorého činnosťou by bola preventívna, terapeutická, resocializačná starostlivosť a podieľanie sa na ostatnej starostlivosti v oblasti uspokojovania psychosociálnych potrieb klienta (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013). Vychádzame z predpokladu, že intervencia, prevencia a terénna práca je vždy lacnejšia a efektívnejšia ako následná lekárska alebo farmakologická starostlivosť. Našou ašpiráciou je výkon naratívnej terapie podľa príslušného vzdelania a praxe v multidisciplinárnom tíme. Zásadou je nezasahovanie do originálnych kompetencií psychológov, psychiatrov, liečebných a špeciálnych pedagógov, prípadne iných odborníkov. Vychádzame o.i. z jednoduchej premisy v praxi - súčasnú potrebu psychoterapie nedokážu dostatočne uspokojiť odborníci z iných profesií z materiálnych, vzdelanostných, profesných, legislatívnych, finančných, časových a iných dôvodov

175 Nechceme umelo vsádzať do našich podmienok to, čo dlhodobo dobre funguje v USA a iných štátoch s anglosaskou tradíciou západnej Európy (obzvlášť, keď klinická sociálna práca je na Slovensku chápaná ako niečo cudzorodé, prípadne výsostne čisto zdravotnícke). Z tohto dôvodu realizujeme vedecko-výskumný projekt, v ktorom sme si postavili o.i. tieto ciele: 1. Posúdiť schopnosť vykonávať psychoterapiu absolventom odboru Sociálna práca s rozšírením dlhodobého psychoterapeutického certifikovaného vzdelania. Tvorí sa odborná pracovná skupina zložená z členov stavovských organizácii. Komisia posúdi podľa profilu absolventa Akreditačnej komisie Ministerstva školstva SR súbeh pregraduálneho vzdelania (vedomosti a zručnosti) sociálneho pracovníka s predpokladmi a požiadavkami na výkon špecializovanej zdravotníckej činnosti - psychoterapie podľa Európskej asociácie psychoterapeutov (EAP) a Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti (SPS). Na základe uvedeného predloží pracovná skupina na verejnú diskusiu možnosť úpravy korpusu (profilu absolventa odboru Sociálna práca) a synchronizáciu s požiadavkami EAP a SPS. Následne vyvoláme medzirezortnú konferenciu MŠ SR, MZ SR a MPSVaR SR s cieľom vzájomnej participácie pri tvorbe klinickej sociálnej práce na Slovensku. 2. Vydanie vedeckej monografie klinickej sociálnej práce a preklad vedeckej monografie. 3. Tvorba etického kódexu klinickej sociálnej práce. 2 CIELE A PODMIENKY ČLENSTVA Ciele AKSP možno zhrnúť do niekoľkých bodov, vnímame ich ako nevyhnutné pre presadenie klinickej sociálnej práce v našich podmienkach: rozvíjať klinickú sociálnu prácu, participovať na vytvorení legislatívneho rámca pre výkon psychoterapie, ako právnická osoba združovať záujemcov o psychoterapiu - absolventov pregraduálneho vzdelania v odbore Sociálna práca, poskytovať aktuálne informácie prostredníctvom webového portálu, vydávať odborný časopis Clinical Social Work ( komunikovať s národnými a medzinárodnými inštitúciami, vzdelávať, poskytovať supervíziu v praxi, sprostredkovávať zamestnanie pre klinických sociálnych pracovníkov, zaradiť odbor sociálna práca medzi odbory, na ktoré môže nadväzovať certifikovaná príprava pracovnej činnosti psychoterapia (podľa požiadaviek SPS), podporovať atestovanie (certifikovanie) sociálnych pracovníkov. Podmienky členstva: pregraduálne vzdelanie v odbore Sociálna práca, absolvovanie certifikovaného psychoterapeutického výcviku podľa požiadaviek EAP, dodržiavanie Medzinárodného etického kódexu podľa IFSW a CSWA, výkon klinickej praxe

176 Literatúra [1] [2] 1 [3] doc. PhDr. Michal Oláh, PhD. Sociálny pracovník a kognitívno-behaviorálny terapeut v resocializačnom centre COR a RESOTY VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave Palackého 1 P.O. Box Bratislava aksp.slovensko@gmail.com PhDr. Gabriela Ručková, PhD. Klinická psychologička a členka predstavenstva Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV Filozofická fakulta UCM Nám. J. Herdu č Trnava

177 XIV NĚKTERÉ VÝSLEDKY VÝZKUMU KVALITY ŽIVOTA DĚTSKÝCH ONKOLOGICKÝCH PACIENTŮ V KONTEXTU PSYCHOLOGIE ZDRAVÍ Some research findings quality of life in children with on oncolologic diagnosis in context of health psychology TÍMEA TRZOS Abstrakt Text je věnován problematice kvality života dětí s onkologickým onemocněním. Dále bude navázáno na citlivé téma terminálního stadia nemoci a umírajícího dětského pacienta. I přes kritickou životní situaci jsme stále ve vztahu ke světu jsme s ním v dialogu. Naším cílem je plnohodnotně prožitý lidský život na pozadí dané situace. Smyslem života je hledání a nacházení nových, odlišných cest, které nelze vnutit jsou nabídkou na základě stanovených hodnot. Život je kruh. V ČR je přibližně 1,2 milionu osob se zdravotním postižením, což je zhruba 10 % populace, která vykazuje řadu shodných charakteristik, odlišných od intaktní populace. Tvoří proto svébytnou, vnitřně velmi diferencovanou skupinu-minoritu občanů. Klíčová slova: Onkologické onemocnění, onkologie, dítě s nádorovým onemocněním, kvalita života, sociální zdraví Abstract The text is focused on the quality of life of children with cancer. It will also be discussed the sensitive topic of the terminal stages of illness and dying child patient. Despite the critical life situation we are still in relation to the world - we are in dialogue. Our goal is fully lived human life on the background of the situation. The meaning of life is to find a new ways which can not be imposed this is the special offer based on the specified values. Life is a circle. The Czech Republic is approximately 1.2 million people with disabilities, which is roughly 10% of the population, They shows many of the same characteristics, different from healthy populations. They are therefore, a distinct, internally differentiated minority group of citizens. Keywords Oncological Diagnosis, Oncology, Child with Cancer, Quality of Life, Social Health MÍSTO ÚVODU Onkologické oddělení pro starší děti, Fakultní nemocnice v Motole, říjen 2012, 7.00 hodin ráno. Láďo, mám přijít s váhou za Tebou nebo můžeš do sesterny? volá sestřička po nakouknutí do pokoje, kde leží můj devítiletý syn a do těla mu po malých kapkách proudí cytostatika. Já sedím u jeho postele. Po ranních procedurách se otevřou dveře a vstoupí se

178 svým typickým úsměvem a motýlkem u krku profesor MUDr. Koutecký, přednosta kliniky, s asi šesti dalšími členy vizity Na dětské onkologii jsme za posledních 11 let zažili nespočet radostných i smutných okamžiků od remise nemoci k její opětovné recidivě celkem 5x, kdy se synovi po různě dlouhých časových úsecích objevovaly metastázy na mozku, játrech, plicích, znovu a znovu na plicích. Kolik dávek chemoterapie, ozařování, operací a vyšetření syn absolvoval, to už by dnes nikdo nespočítal. Důležité je, že tu s námi pořád je a to navzdory skeptickým předpovědím lékařů, kteří v jeho případě mluví o medicínském zázraku. Bohužel, dodnes nemá zcela vyhráno a navíc, následky nemoci i léčby jsou víc než zřejmé. Změnila se jemu nebo nám hierarchie hodnot? Změnila se nemocí našeho syna kvalita jeho a našeho života? Za sebe říkám ano. Viditelné následky, které ovlivňují kvalitu života onkologicky nemocného dítě, jsou většinou pouze tělesné a smyslové. Psychické a emoční následky jsou dle mého názoru nejen neviditelné, ale hlavně nepřenosné a nesdělitelné. Synovi kromě potíží fyzických, tedy o 12 cm kratší nohy z důvodu resekce kolene, středně těžké poruchy sluchu z důvodu podávání cytostatik, trvalé holohlavosti a problémům s pamětí, kdy mu radioterapií na mozkový nádor byly zničeny vlasové folikuly a bylo poškozeno paměťové centrum, dechových potíží, jelikož absolvoval několik operací plic a o část přišel, částečně přetrvávají potíže v psychické, emocionální a zejména v sociální oblasti. Navzdory tomu, že ve svém věku má za sebou daleko víc zkušeností než mnoho dospělých, jelikož zažil mnoho bolesti, strachu, pocitů naděje i beznaděj, dospěl a už není dítětem, dospělým v pravém slova smyslu se dosud nestal. Na to je příliš zranitelný a odkázaný na pomoc svých nejbližších. Je introvert a nemoc tento jeho základní osobnostní rys pouze umocnila. Necítí se přirozeně v okruhu svých vrstevníků. Proč? Připadá si a cítí se jiný. A to nejen proto, že si nese životem stigma onkologického dítěte, ke kterému neví spousta lidí, jak se chovat, ale také proto, že on neví, jak se chovat k nim. Svým vrstevníkům nerozumí, nechápe jejich radosti ani starosti. Jak se s tímto faktem žije? Nakolik ovlivňuje kvalitu života dítěte uvědomování si vlastní jinakosti? A nakolik ovlivňuje kvalitu života dítěte uvědomování si smrtelnosti, v jejíž denní konfrontaci je? Jak se cítí a nad čím přemýšlí dítě poté, kdy mu odejde kamarád, se kterým ještě včera hrálo karty? Tolik z části vzpomínek maminky dětského onkologického pacienta. 1 STANOVENÍ DIAGNÓZY Reakce na zjištění nádorového onemocnění dítěte je mimo jiné pohlavně typická. Ženy obvykle snáze a rychleji projevují své pocity, muži se snaží co nejdéle nepřipustit vlastní pocity selhání. Důvod tohoto gender rozdílu vyplývá pravděpodobně z role ženy a muže ve společnosti. (Ruppert, 2008, Bracken, 2010) Přestože dle Kouteckého (2008) jsou oba rodiče zpravidla na počátku nemoci aktivními účastníky boje proti nádorovému onemocnění dítěte, jejich role se během onemocnění a jeho léčby často rozdělují. Matka se zpravidla sžívá s úlohou opatrovnice, je více zainteresována na řešení kritických situací dítěte a vytváří si užší vztah k ošetřujícímu personálu. Otec - živitel - se dostává na periferii a problémům dítěte se vzdaluje. Těchto okolností je však třeba si všímat a otce do dění náležitým a citlivým způsobem zapojit. Onkologické onemocnění otázka psychosomatická Bolest a radost leží v jedné misce, jejich mísení je osud člověka. (Autorský kolektiv, 2009, s. 193)

179 Křivohlavý (2002) konstatuje, že rodiny, kterým chronicky onemocnění dítě, se mění. Po krátkém čase se zvyšuje míra celkové únavy všech členů rodiny včetně dítěte, zvyšují se pocity depresí. Negativní pocity a někdy i zlost jsou potlačovány, což situaci jen zhoršuje. Koutecký (2008) upozorňuje na fakt, že somatickou a psychologickou péči není možné striktně rozdělit mezi dvě osoby, dobrý dětský onkolog musí však zvládat obě. Úlohou psychologa či speciálního pedagoga pak je starost o nemocné a jejich rodiny v situacích nejvypjatějších, vyžadujících opakované dlouhé intervence, na které klinik nemá čas a často ani dostatečné vzdělání. V pohledu do historie lze chápání propojenosti psychosomatiky možno citovat Platona: Nikdy se nesnažte léčit oko, aniž byste zároveň nevěnovali pozornost i hlavě. A věnujete-li pozornost hlavě a nevěnujete-li pozornost celému tělu, neděláte dobře. Stejně tak nedobře jednáte, když léčíte tělo a nevěnujete pozornost duši. Léčení jedné části by nikdy nemělo probíhat bez pozornosti věnované druhým částem. (Faleide, Lian, Faleide, 2010: 17). Zdravotní postižení jako následek onkologického onemocnění Dle Baštecké a kol. (2009) je zdravotní postižení stav, kdy člověk má vrozené či získané poškození určité tělesné struktury či funkce, které ho může omezovat ve vykonávání některých činností a v zapojení či začlenění do společnosti. Dle WHO je postižení částečné nebo úplné omezení schopnosti vykonávat některou činnost či více činností, které je způsobeno poruchou nebo dysfunkcí orgánu. Postižení ovšem nemusí znamenat snížení kvality života jedince. Jestliže však žije jedinec v osamělosti, je odkázán na pomoc druhých, citově a společensky strádá, je to proto, že nebyly využity všechny mechanismy kompenzující překážky. (Novosad, 2009). Vítková (2006) a Michalík (2011) doplňují, že postižení nemusí vždy vést k omezení všech schopností a dovedností. Stane-li se tak, pak tento fakt ještě nemusí znamenat, že následkem bude postižení ve smyslu sociálního znevýhodnění. Terminální stadium nemoci a fáze umírání Dle Kouteckého a Cháňové (2003) přibližně 25% dětí, které onemocní zhoubným typem tumoru, se z různých důvodů nepodaří vyléčit. Onemocnění se dříve či později dostává do terminálního stadia posléze do stadia umírání. Časová předpověď blížící se smrti není možná. Další protinádorová léčba končí a jediným nezbytným úkolem je zajistit dítěti důstojné umírání. Rozhodnutí o tom, kde bude umírajícímu dítěti péče poskytována, záleží zcela na rodičích. Samo dítě se cítí nejistě a je citlivé na jakékoli indicie, které mohou znamenat, že rodiče ztrácejí odvahu a naději. V tomto stadiu začíná většinou dítě klást otázky. Jen málo dětí se však přímo zeptá, zda musí zemřít. Ze strany dospělých není vhodné dětem v otázkách bránit a v rozhovoru je přirozené povzbuzovat je k dalším. U některých dětí nastane po rozhovoru o jejich nemoci nebo o tušení smrti fáze úlevy. Naopak, zklamání ze zákazu ptát se, posiluje nejistotu a vzbuzuje dle Schneeweiße (1995) nedůvěru. 2 CÍL VÝZKUMU Naším cílem bylo zjistit, jak vnímají děti, které onkologickou léčbou právě procházejí a děti po ukončení léčby, svou kvalitu života po stránce fyzické, psychické, emocionální a sociální

180 Metodologie Ke sběru dat byla použita metoda dotazníkového šetření. Nevýhodou může být nepřesné pochopení zadání otázky dětským respondentem a z tohoto faktu vyplývající zkreslení odpovědí. Dotazník byl anonymní. Při přípravě dotazníku jsme vycházeli z dotazníku Health- Related Quality of Life (HRQL). ( Výběr respondentů Zkoumaný vzorek byl tvořen dětskými pacienty ve věku od 8 do 18 let z Kliniky dětské hematologie a onkologie Fakultní nemocnice v Motole, kteří byli v době konání výzkumu v léčbě nebo již léčbu ukončili. Dotazníky byly vyplňovány s respondenty osobně na klinice, příp. v jejich domácím prostředí, či jim byly zaslány elektronickou poštou. Stejná cesta byla zvolena i při jejich sběru. Osloveni byli dětští pacienti osobně, dále pak metodou sněhové koule (snowball method). Celkový počet respondentů byl 97 dětí prostřednictvím jejich rodičů. Z tohoto počtu bylo 7 dětí osloveno přímo, jednalo se o děti, které dosáhly plnoletosti. Z celkově oslovených se průzkumu účastnilo 69 dětí. Rodiče ostatních dětí vzhledem k citlivosti tématu vyjádřili nesouhlas s účastí dítěte ve výzkumu. 3 PREZENTACE VÝSLEDKŮ A JEJICH INTERPRETACE Graf 1 znázorňuje soubor všech oslovených respondentů a základní rozdělení do skupin. Sleduje základní diferenciaci dětí účastníků výzkumu - počty dětských pacientů v léčbě, po léčbě, věkové rozmezí, tedy děti do 14 let včetně a děti nad 15 let. Graf 1 Pro další zpracování byly vytvořeny skupiny: A - děti do 14 let včetně, v léčbě B - děti do 14 let včetně, po léčbě C - děti nad 15 v léčbě D - děti nad 15 let po léčbě Ve fyzické oblasti respondenti uvádějí, že jim nemoc spíše znemožnila zvládání každodenních úkonů, tedy samostatného oblékání, stravování se, dodržování hygieny, přepravy. Otázka č. 1, byla vyhodnocena většinou respondentů kladně, tedy fyzická zátěž v době léčby byla pro dítě náročnější, než v době před nemocí

181 V oblasti psychiky dotazovaní uvádějí odpověd spíše kladnou, tedy onemocnění ovlivňuje psychickou oblast. Zvláště vypovídající je údaj týkající se otázky č. 7, kdy pro dítě je důležité být stále pod odborným dohledem onkologa. V emocionální oblasti se odpovědi respondentů vymezují na možnosti mezi ano a spíše ano, tzn., skupina dětí do 14 let včetně v léčbě, následky své léčby nejvíce pociťuje právě v emocionální oblasti. Většina respondentů prožívá v souvislosti s onemocněním strach, negativní pocity, negativně je také ovlivňují špatné zprávy v souvislosti s onkologickou diagnózou u jiných dětí. V sociální oblasti má skupina dotazovaných téměř neutrální postoje, z čehož vyplývá, že se necítí se znevýhodněna následkem onemocnění či omezena v sociálních kontaktech. Celá skupina respondentů vykazuje nejmarkantnější poškození v emocionální oblasti. Fyzická oblast se dle zjištěné hodnoty mediánu dotazovaným nejeví natolik zasažena. Hodnoty se pohybují mezi spíše ano a neutrálním postojem. Zajímavá je však odpověď na otázku č. 2, která přímo zmiňuje pomoc druhé osoby při každodenních úkonech. Většina respondentů jednoznačně potvrdila nutnost pomoci druhé osoby. Takřka shodně hodnotí respondenti této skupiny psychickou oblast. V emocionální oblasti se však posunují k zasažení této oblasti. Hodnota se přiklání k odpovědi kladné. Podobně jako předešlá skupina, i tato skupina většinově uvádí, že ji ovlivňují pozitivní a negativní zprávy o vývoji onkologického onemocnění u spolupacientů (otázka č. 3 a 4). Na rozdíl od první skupiny, si většina klade otázku, proč onemocnění postihlo právě je. Respondenti, kteří jsou již po léčbě, se cítí méně sociálně izolováni. Spíše si myslí, že v sociální oblasti nejsou poškozeni. V období akutní léčby respondenti uvádějí poškození ve fyzické oblasti na škále spíše ano, přičemž většinově pociťují změny chuti k jídlu, což je pro právě probíhající léčbu typické. Tyto symptomy přímo souvisí s aplikací cytostatik. Naopak, děti v akutní léčbě, nepopisovaly postižení smyslových orgánů. Tento fakt může souviset buď s onkologickým onemocněním mozku, nebo s dlouhodobým podáváním cytostatik projevujícím se často až s odstupem času, tedy po absolvování léčby. V psychické oblasti uvádějí respondenti taktéž odpověď spíše ano, tedy spíše poškození v této oblasti. Vetšina respondentů uvádí změnu v přístupu k vlastnímu zdraví. V emocionální oblasti jsou výsledné hodnoty mezi ano a spíše ano. Nejvíce ovlivňují emocionální stránku pozitivní a negativní zprávy o nemoci jiných dětí. Respondenti hodnotí sociální oblast jako ne příliš zasaženou, jejich odpovědi se pohybují na škále mezi spíše ano a neutrálním postojem. Děti ve věku nad 15 let se po absolvování léčby necítí příliš fyzicky postiženy. Jejich názory se blíží neutrálnímu hledisku. V oblasti psychické se respondenti vyjadřují na škále spíše ano. Uvádějí především důležitost dohledu odborného lékaře pro jejich psychickou stabilitu, také uvádějí akceptaci alternativního způsobu léčby

182 I v této skupině se děti nejvíce cítí zasaženy v emocionální oblasti. Ovlivňují je pozitivní či negativní zprávy o nemoci jiných dětí a také se zamýšlejí nad důvody své nemoci. V poslední sledované oblasti - oblasti sociální - se dotazovaní respondenti necítí být příliš ovlivněni nemocí, jejich názory se přiklánějí téměř k neutrálnímu postoji. Na základě vyhodnocených dotazníků lze konstatovat, že nejvíce zasaženou oblastí u obou věkových skupin dětí ať již v léčbě či po ní, je oblast emocionální. Z uvedeného vyplývá, že onkologicky nemocné děti obou věkových kategorií, které léčbou akutně procházejí nebo ji absolvovaly, trpí pocity strachu před každou kontrolou u onkologa. Trápí je obavy, že jejich další problémy mohou souviset s recidivou onemocnění a je pro ně důležitá důvěra v jednoho lékaře. Děti samy sebe hodnotí jako více empatické k osobám se zdravotním postižením než v době před nemocí. Některé si kladou otázku, po důvodu onemocnění. Patrné jsou pocity nejistoty, jelikož u dítěte, kterému, bylo onkologické onemocnění diagnostikováno, je přítomen pocit strachu z recidivy onemocnění. V oblasti fyzické se děti částečně cítí být odkázány při zvládání běžných úkonů na pomoc druhé osoby. Je zřejmé, že tato oblast je více než kterákoliv jiná úzce spjata se subjektivním vnímáním fyzické zátěže, bolesti a vnímáním celkového diskomfortu. Děti, které uváděly největší omezení ve fyzické oblasti, byly ty, kterým onemocnění přineslo ztrátu či omezení hybnosti některé z končetin. Z výsledků je patrné, že více je na pomoc druhé osoby odkázána skupina dětí, které se aktuálně léčí než děti v remisi. Největší omezení uváděly menší děti v léčbě, nejmenší pak starší děti po léčbě. Tato zjištění mohou korespondovat s faktem, že obecně menší děti jsou závislejší na svých nejbližších než děti starší. Děti jsou při zvládání běžných úkonů odkázány na pomoc druhé osoby pouze částečně. Psychická oblast je nemocí zasažena jen zčásti. Nejméně zasaženou skupinou je skupina menších dětí po léčbě. Ne všechny děti trpí v souvislosti se svým onemocněním úzkostmi a depresemi, což je pozitivním zjištěním. Nejméně zasaženou oblastí se jeví oblast sociální. Z výsledků vyplývá, že zařazení dětí po léčbě zpět do kolektivu intaktních vrstevníků je víceméně bezproblémové. Je povzbuzující, že děti nemají větší problémy komunikovat s ostatními v osobním kontaktu, nezaznamenaly omezení kontaktů s vrstevníky, netrpí izolací ani nepociťují stud za svůj vzhled. Nejvíce zasaženou oblastí kvality života dětí je oblast fyzická, poté psychická, sociální a nejméně zasaženou oblastí je oblast emocionální. SOUHRN Cílem textu bylo přiblížit nesnáze onkologicky nemocného dítěte a vliv onkologické diagnózy na kvalitu života. Výzkum, jehož se účastnili onkologičtí dětští pacienti vypovídá o dopadu nemoci na kvalitu jejich života. Dětští pacienti byli pro účely výzkumu rozděleni do čtyř skupin. První a druhá skupina byly děti do 14 let včetně a děti nad 15 let, které onkologickou léčbou právě procházejí. Třetí a čtvrtá skupina byly děti do 14 let včetně a nad 15 let, které léčbu již absolvovaly a jsou krátkodobě či dlouhodobě v remisi

183 Výzkumem byla zjištěna následující fakta: 1. Nejvíce zasaženou oblastí je oblast emocionální a to u obou věkových skupin v obou léčebných variantách. 2. Další nejvíce zasaženou oblastí je oblast fyzická, kdy většina respondentů uvedla, že je při zvládání běžných denních úkonů odkázána na pomoc druhé osoby. Více je na pomoc odkázána skupina dětí, které se aktuálně léčí než děti v remisi. 3. Psychická oblast je nemocí zasažena jen částečně, nejméně zasaženou je skupina menších dětí po léčbě, které si často z důvodu nízkého věku neuvědomují závažnost onemocnění. 4. Nejmenší dopad nemoci je v oblasti sociální u dětí v obou věkových kategoriích v léčbě či po jejím absolvování. Dále byl zajímavý výsledek v oblasti sociální. Z dotazníkového šetření vyplývá, že se děti během léčby ani děti po léčbě necítí být izolovány od svých vrstevníků a jejich návrat do běžného života, který vedly před diagnostikováním nemoci, je v podstatě bez větších nesnází. Výsledek, který vyplynul z dotazníkového šetření, změnil nazírání na vnímání kvality života onkologicky nemocných dětí. Spoustu nesnází řeší rodiče za své děti. Např. její/jeho vzhled dle výsledků našeho výzkumu pro většinu dětí není vzhled podstatným faktorem pro plnohodnotný život. Vedeme je tímto k odpovědi na otázku: Co ještě život čeká ode mne? Výzkum neprokázal obtížnější integraci a inkluzi dětí po absolvování onkologické léčby zpět do běžného života, který vedly v době před nemocí. Literatura [1] American Thoracic Society: Quality of Life Resource. [online] [cit ]. Dostupné z: [2] American Thoracic Society: Quality of Life Resource. [online] [cit ]. Dostupné z: [3] AUTORSKÝ KOLEKTIV. Civilizace a nemoci. 1. vyd. Praha : Futura, s. ISBN [4] BAŠTECKÁ, B. a kol. Psychologická encyklopedie : aplikovaná psychologie. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [5] BRACKEN, JM. Children with Cancer: A Comprehensive Reference Guide for Parents. 1. vyd. New York: Oxford University press, 2010.ISBN [6] FALEIDE, AO.; LILLEBA, LB.; FALEIDE, EK. Vliv psychiky na zdraví. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [7] KOUTECKÝ, J.; CHÁŇOVÁ, M. Děti s nádorovým onemocněním rady rodičům. 1. vyd. Praha : Triton, s. ISBN [8] KOUTECKÝ, J. Život mezi beznadějí a úspěchem. 1. vyd. Praha : Academia, s. ISBN [9] KŘIVOHLAVÝ, J. Psychologie nemoci. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [10] MICHALÍK, J. a kol. Zdravotní postižení a pomáhající profese. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [11] NOVOSAD, L. Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodněním. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [12] RUPPERT, F. Trauma a rodinné konstelace. 1. vyd. Praha : Portál, s. ISBN [13] SCHNEEWEIß, B. Máme doma nemocné dítě. 1. vyd. Plzeň : Mustang, s. ISBN

184 [14] TRZOS, T Dobrovolnictví jako přirozená součást sociální práce a občanské společnosti. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o. 152 s. ISBN [15] VÍTKOVÁ, M. Somatopedické aspekty. 2. vyd. Brno : Paido, s. ISBN PhDr. Tímea Trzos, Ph.D. Katedra sociálních studií a speciální pedagogiky FHP Technická univerzita v Liberci Studentská 231/ Liberec. ČR ttdvs@seznam.cz

185 XV ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDINCOM S OCHORENÍM DEMENCIE The particularities of the social work with individuals with the dementia disease MIROSLAVA TOKOVSKÁ, MICHAELA ŠAVRNOCHOVÁ Abstrakt Sociálna práca s klientom s ochorením demencie si vyžaduje kvalitnú prípravu a neustále vzdelávanie v oblasti poradenstva, starostlivosti, služieb a pomoci. Komunikácia medzi sociálnym pracovníkom a klientom s ochorením demencie nie je jednoduchá a potrebné sú špecifické zručnosti a vedomosti, ktoré dokážu predísť nežiaducemu správaniu. Úlohou sociálneho pracovníka je okrem iného aj posudzovanie funkčného potenciálu, vedomosti o stratách kognitívnych schopností a o špeciálnych komunikačných technikách. Príspevok zameriava svoju pozornosť na špecifiká sociálnej práce s klientom s ochorením demencie rôznej etiológie. Kľúčové slová Sociálna práca, demencia, komunikačné techniky, kognitívne straty Abstract The social work with the client with the dementia disease calls for the quality preparation and permanent education in the field of consultancy, custody, services and helping. The communication between the social worker and the client with the dementia disease is not simple and the specific skills and knowledge that can prevent the unwanted behavior are needed. The task of the social worker is also officiating the function potential, knowledge of the cognitive abilities loss and the special communication techniques. The contribution aims its attention to the particularities of the social work with the client with the dementia disease of different etiology. Keywords Social work, dementia, communication techniques, cognitive losses 1 DEMENCIA ŠPECIFICKÉ OCHORENIE Demencia je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie považovaná za civilizačné ochorenie a jej výskyt každoročne stúpa a vyžaduje si viacej pozornosti tak ako laickej i odbornej verejnosti. V kapitole pod názvom Špecifiká sociálnej práce s klientom s ochorením demencie sa chceme venovať konkrétnemu špecifickému ochoreniu,

186 ktoré má úzku súvislosť s prácou pomáhajúceho profesionála sociálneho pracovníka. Vychádzame nielen z vedeckých a odborných teórií o starnutí, starobe a demencii, ale i z vlastných pracovných a osobných skúseností, ktoré sme nadobudli počas zahraničného štúdia sociálnej práce a pedagogiky v Nórsku, kde sa uplatňuje sociálny pracovník v priamej práci aj so špecificky chorým klientom. Zákon o sociálnych službách č. 448/2008 Z.z. v znení neskorších predpisov profesionalizuje výkon práce sociálnych pracovníkov určením kvalifikačných predpokladov a ďalšieho vzdelávania pre pomáhajúcich profesionálov ( 84). V základnom sociálnom poradenstve by slovenskí sociálni pracovníci mali byť schopní porozumieť situácii s chorým členom rodiny a mali by vedieť poradiť spektrum sociálnych služieb s výhľadom prognózy zdravotného stavu. V rámci ďalšieho vzdelávania je nevyhnutné získavať teoretické vedomosti z oblasti práce, komunikácie i metód aktivizácie pre seniorov s ochorením demencie. Zahraničné spôsoby práce sociálnych pracovníkov môžu byť inšpiratívne aj pre slovenské podmienky. Myslíme si, že modifikácia odborného profilu absolventa sociálnej práce na Slovensku je prípustná, najmä keď súčasné uplatnenie sociálnych pracovníkov dokazuje, že predbieha teóriu. Sociálni pracovníci sa uplatňujú nielen v práci s intaktnou seniorskou populáciou, ale aj so špecificky chorými osobami vo vyššom veku. Demencia sa stáva v dvadsiatom prvom storočí globálnou epidémiou a celosvetovou katastrofou. Svetoví odborníci odhadujú, že v roku 2025 bude na svete asi 34 miliónov ľudí s týmto ochorením, čo najmä súvisí s predlžovaním dĺžky života a pribúdajúcim počtom seniorov. Poledníková (2006), Koukolík a Jirák (2004), Engedal a Haugen (2004), uvádzajú, že demencia je podľa 10. medzinárodnej klasifikácie duševných porúch v dospelosti (MKCH-10, ICD 10, DSM IV) definovaná ako syndróm spôsobený chorobou mozgu spravidla chronického alebo progresívneho charakteru, ktorý sa vyznačuje poruchou vyšších kortikálnych funkcií pamäti, myslenia, orientácie, správania, počítania, schopnosti učiť sa, jazyka a úsudku. Zvyčajne sa pridružuje porucha chápania a niekedy predchádza zhoršenie emočnej kontroly, sociálneho správania alebo motivácie. Syndróm sa vyskytuje pri Alzheimerovej chorobe, cerebrovaskulárnom ochorení a iných stavoch. Demencia je popisný pojem odvodený od latinského koreňa de mens, ktorý označuje pokles úrovne duševnej činnosti (Mühlpachr, 2004). V dvadsiatom storočí sa demencia označovala ako presenilná alebo senilná demencia. Odborník v oblasti sociálnej práce Strieženec (1996, s. 41) definoval demenciu slabomyseľnosť ako následok nedostatočne vyvinutých vyšších psychických funkcií. Rozlišuje demenciu primárnu kauzalita spočíva v nedostatočnom vývine inteligencie a demenciu sekundárnu, ktorá je spôsobená atrofiou psychických funkcií z dôvodu chýbajúceho nácviku alebo trvalým pôsobením škodlivých faktorov. Podľa charakteru následkov diferencuje demenciu senilnú, alkoholovú, epileptickú a iné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že demencia bola v minulom storočí vnímaná ako slabomyseľnosť. Matoušek (2008) vníma demenciu ako súbor príznakov vyvolaný organickými zmenami centrálnej nervovej sústavy. Týmito zmenami sú najmä postupujúca porucha pamäti, porucha myslenia, poruchy reči a motoriky, poruchy správania (agresivita, skleslosť, obscénne správanie), strata orientácie v prostredí, oslabené schopnosti vykonávať bežné denné aktivity. Autor zároveň podotýka, že ústavná starostlivosť je nutná len u pokročilých foriem demencie. S ochorením demencie sa už v minulom storočí stretávali odborníci nielen z oblasti medicíny, ale i z oblasti sociálnej práce a predpokladáme, že starostlivosť o osoby s ochorením demencie sa bude naďalej vyvíjať a zlepšovať. Aj samotný pohľad na charakteristiku pojmu napovedá, že sa postoje odborníkov menia

187 Demencia Alzheimerovho typu Alzheimerova choroba je najčastejšou formou demencie a predstavuje podľa odborníkov až 55 % všetkých demencií. Táto choroba sa považuje za jedno z najničivejších mozgových ochorení, ktoré sa málo diagnostikuje a ešte menej lieči. Mnohí ju totiž považujú za prirodzený prejav staroby. S týmto ochorením môže človek žiť v priemere až 10 rokov (Engedal, 2005), Mühlpachr (2004) uvádza 3 až 8 rokov. Toto chronické progresívne neurodegeneratívne ochorenie je charakteristické tým, že v mozgu dochádza k zániku neurónov. V klinickom obraze sa to prejavuje syndrómom demencie, človek zlyháva v bežných denných činnostiach. V populácii nad 65 rokov je 10 % pacientov s touto diagnózou, vo veku nad 80 a viac rokov je ich 30 %. Možno povedať, že prevalencia Alzheimerovej demencie sa zdvojnásobuje každých 5 rokov po 60. roku veku. Choroba je pomenovaná po svojom objaviteľovi Aloisovi Alzheimerovi - nemeckom lekárovi, ktorý ako prvý popísal cyklus anomálií v mozgovej kôre u 51. ročného pacienta (Vigue, 2006). Podľa americkej psychiatrickej asociácie, je niekoľko dôležitých komponentov prejavujúcich sa kognitívnymi poruchami pri Alzheimerovej chorobe (Zgola, 2003). Ide o tri základné skupiny: A. Vývoj mnohopočetných kognitívnych porúch, ktoré sa prejavujú ako: 1. Poruchy pamäte (poškodená schopnosť naučiť sa nové informácie alebo znovu si vybavovať informácie už naučené). 2. Jeden alebo viacej z nasledujúcich špecifických príznakov: a. afázia (porucha reči), b. apraxia (poškodenie schopnosti vyvinúť pohybovú činnosť napriek tomu, že pohybové funkcie nie sú postihnuté), c. agnózia (neschopnosť rozoznávať alebo rozlišovať predmety napriek tomu, že senzorické funkcie nie sú postihnuté), d. poruchy výkonu činností (napríklad plánovanie, organizácia, riadenie podľa postupností). B. Kognitívne poruchy podľa bodov A1 a A2 spôsobujú významné problémy v spoločenskom a pracovnom živote človeka postihnutého takýmto ochorením a vedú k významnému zhoršeniu vzhľadom k predchádzajúcim úrovniam fungovania. C. Priebeh Alzheimerovej choroby je charakteristický pozvoľným začiatkom a postupným ubúdaním kognitívnych schopností. Nórsky špecialista na liečbu demencií Engedal (2005, s. 25) uvádza, že v Škandinávii sa bežné symptómy Alzheimerovej choroby delia do troch skupín: 1. Kognitívne symptómy problémy s pamäťou, so schopnosťou učiť sa, orientáciou, myslením, plánovaním, posudzovaním, hodnotením, pozornosťou. Ďalej ťažkosti s hovorením, redukovaná rýchlosť reči, dyspraxia, problémy s videním a porozumením. 2. Psychické symptómy a vyzývavé správanie depresia, utiahnutosť, strach, panika, vtieravé myšlienky, ilúzie, halucinácie, motorický nepokoj, blúdenie, túlanie sa, strata záujmov a iniciatívnosti, apatia, opakujúce sa správanie (kričanie, chodenie na mieste, kývanie sa) a prevrátený režim dňa. 3. Motorické symptómy stuhnutie svalov, balansovanie, inkontinencia. Alzheimerova choroba sa vyvíja pozvoľne a postupne a jej diagnostika nie je v začiatočných štádiách jednoduchá. Jedným z prvých príznakov býva zabúdanie poruchy pamäte, nasleduje porucha jazyka senzorická afázia (neschopnosť porozumieť počutému pri dobre zachovalom sluchu) a expresívna afázia (neschopnosť tvorby zrozumiteľnej reči pri neporušenej artikulácii). Obdobne ďalej vznikajú apraxie (neschopnosť prevádzať naučené úkony), alexie (neschopnosť porozumieť čítanému textu), agrafie (neschopnosť písať),

188 akalkúlie (neschopnosť počítať), astereognózie (neschopnosť rozoznávať pravú a ľavú stranu). Začína dochádzať k poruchám sexuálnych funkcií zväčša ide o pokles potencie a libida, avšak v niektorých prípadoch sa prejaví sexuálne deviatné správanie (Mühlpachr, 2004). Za zaujímavé považujeme tzv. ABC príznaky demencie, ktoré je potrebné správne identifikovať a akceptovať ich úroveň a intenzitu v rámci terapeutických stretnutí (Košalová, 2010). Uvedené príznaky demencie sa nezhodujú s príznakmi demencie podľa Zgoly (2003). A activity of daily living (aktivity denného života) Aktivity denného života: jedenie, chôdza, obliekanie, užívanie liekov, kúpanie, umývanie, ovládanie močenia a stolice. Inštrumentálne aktivity denného života: telefonovanie, používanie hromadnej dopravy, hospodárenie s peniazmi, tzv. činnosti potrebné k samostatnému spôsobu života. Pokročilé aktivity bežného života: vypisovanie šekov, vedenie konta a podobne. B behavior (správanie) Psychiatrické prejavy: poruchy myslenia (bludy), poruchy vnímania (halucinácie), vznikajúce dôsledkom organických zmien v mozgu, u pacienta sú vnímané reálne, preto je potrebný špecifický odborný prístup za podpory farmakoterapie. Poruchy emotivity: emocionálna plytkosť, emočná plachosť, neprimeraná eufória, sklony k depresii, úzkostné až plačlivé stavy, časté zmeny nálad, neschopnosť sa nadchnúť pre nejakú vec, poruchy osobnosti vystupňovanie charakterových zvláštností: egocentrizmus, sebectvo, žiarlivosť, netrpezlivosť, ale aj dôvera, spolupráca, kolegiálnosť. Poruchy správania: hypoaktivita alebo hyperaktivita, agitovanosť, tupá eufória. C cognition (kognícia) Intelektová deteriorácia: pokles intelektu a s ním súvisiace poruchy úsudku a abstraktného myslenia. Poruchy pamäti: tvorba konfabulácií (dotváranie udalostí), poruchy krátkodobej pamäte s postupnými poruchami dlhodobej pamäte. Poruchy koncentrácie pozornosti: odbiehaná pozornosť, nesústredenosť. Poruchy orientácie: dezorientácia v čase, priestore, mieste, v osobe. Kôrové poruchy: poruchy zmyslového vnímania, poruchy reči, znížené schopnosti až neschopnosti rozoznávať predmety, vykonávať motorické úkony a aktivity. Ak je sociálny pracovník profesionál, nevyhnutnosťou jeho kompetencie je poznanie príznakov tohto ochorenia, ktoré sa najčastejšie manifestuje poruchami správania. Na základe dôsledného teoretického poznatku je sociálny pracovník schopný pracovať so seniorom na profesionálnej úrovni a zároveň poskytovať poradenstvo príbuzným i prispievať ku kvalitnej každodennej starostlivosti a zlepšovaní kvality jeho života. Voľba princípov a cieľov odbornej práce so zachovaním pocitu bezpečia, dôvery v seba samého, akceptácie ochorenia a osobnosti seniora s optimalizáciou zachovania zručností a schopností seniora tvoria podľa nášho názoru základ sociálnej práce so seniormi s ochorením demencie. Ostatné druhy demencií Súčasní odborníci z oblasti medicíny Pidrman (2007), Hanisková (2006), Engedal a Haugen (2004) rozlišujú typy demencie nasledovne (uvádzame aj zaužívané skratky): demencia Alzheimeroveho typu (DAT), vaskulárna demencia (VaD), demencia s Lewyho telieskami (LBD), frontotemporálna demencia (FTD), demencia pri Parkinsonovej a Huntingtonovej chorobe, demencia pri hydrocefale, alkoholová demencia, demencie pri zápalových ochoreniach CNS, metabolické demencie, demencie pri kolagenózach, posttraumatické demencie a demencie pri epilepsii. Koukolík a Jirák (2004) dopĺňajú delenie demencií o tzv. reverzibilné demencie, kde okrem iného zaraďujú aj demencie pri

189 avitaminóze a aj demencie spôsobené liekmi a priemyselnými jedmi. Hátlová a Suchá (2005) uvádzajú aj zmiešané demencie. Demencia vaskulárneho typu sa odlišuje od Alzheimerovej choroby spôsobom začiatku, klinickými charakteristikami a vývojom. Príčinou vaskulárnej demencie býva krvácanie do mozgu, krvné zrazeniny alebo infarkt mozgu (Vigue, 2006, s. 220). Začiatok ochorenia sa väčšinou objavuje v pokročilom veku a náhle. Môže dôjsť k strate pamäti, poškodeniu intelektu, emocionálnej labilite s prechodnými depresiami, neopodstatneným plačom alebo smiechom, zmenou vedomia. Človek s takýmto typom demencie si môže byť vedomý svojej choroby. Demencia s Lewyho telieskami má veľmi kolísavé príznaky kognitívnych funkcií, čo sa prejavuje veľmi nápadným zistením u oboch pohlaviach vo vyššom veku. Seniori sú striedavo zmätení a orientovaní a vzápätí sa môžu ocitnúť v stave delíria. Ide o progresívne ochorenie, ktoré sa dá diagnostikovať z klinických príznakov a priebehu ochorenia (Koukolík a Jirák, 2004). Alkoholová (alkoholická) demencia predstavuje záverečnú fázu dlhodobého užívania alkoholu a je finálnym obrazom chronického etylizmu s charakteristickou všeobecnou defektnosťou, predovšetkým na rozumovej a úsudkovej úrovni (Kunda, 1988, s. 84). V porovnaní s inými demenciami sú chorí jedinci schopní udržať sa dlhšie v sociálnej interakcii, avšak ich správanie je charakteristické určitými nemorálnosťami. Samotné pitie je v tejto fáze zriedkavé, prevažuje občasná opilosť, príp. pasívne nepitie. Podľa Jiráka a kol. (2009) sa však abúzus alkoholu niekedy kombinuje s demenciou a je potom veľmi ťažké odlíšiť, či ide o degeneratívnu alebo vaskulárnu demenciu alebo demenciu v dôsledku dlhodobého užívania alkoholu (prítomný syndróm závislosti od alkoholu). Závislosť od alkoholu u seniorov je však vo všeobecnosti menej častá ako v mladšej populácii, avšak nesmieme zabúdať na to, že táto problematika u seniorov sa často podhodnocuje a maskuje multimorbiditou. Konzumácia alkoholu u starších ľudí má pozvoľný, kontinuálny priebeh, chýbajú excesy so stratou kontroly. Pokusy o abstinenciu sú zriedkavejšie. Problémy spojené s alkoholom u seniorov je ťažké identifikovať, pretože môžu byť považované za bežné zdravotné ťažkosti (Šavrnochová, 2013). Alkoholová demencia má však pri dodržiavaní dlhodobej abstinencie u klienta tendenciu čiastočnej úpravy. 2 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V STAROSTLIVOSTI O JEDINCOV S OCHORENÍM DEMENCIE Diagnostika demencie a určenie typu demencie patria výlučne do rúk lekárov špecialistov. Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že demencia je závažné ochorenie výrazne ovplyvňujúce kvalitu života seniora a jeho najbližších. Postupujúce ochorenie zhoršuje sebestačnosť a celkovú funkčnosť organizmu a tým sa zvyšujú nároky na špecializovanú starostlivosť. Poledníková (2006) a iní uvádzajú, že diagnostika sa opiera o kompletnú anamnézu, fyzikálne vyšetrenie, neurologické vyšetrenie, vyšetrenie mentálneho stavu, biochemické a hematologické vyšetrenia. Najpoužívanejším prostriedkom diagnostiky je Mini Mental Status Examination (MMSE). Ide o test pozostávajúci z piatich okruhov: orientácia, vštiepivosť, pozornosť, výbavnosť a reč. Lekári rozlišujú kognitívne a nekognitívne symptómy, pričom sa v závere vyšetrenia stanovuje stupeň demencie. 1. Diferencujú sa nasledovné stupne ochorenia: 2. Mierny kognitívny deficit (tzv. predklinické štádium) (MMSE 30-26) 3. Ľahká demencia (MMSE 25-22)

190 4. Stredne ťažká demencia (MMSE 21-10) 5. Ťažká demencia (MMSE 9-0) (Hanisková, 2006). Škandinávsky špecialista na diagnostiku demencie Engedal (2005) špecifikuje päť stupňov demencie, pričom sa zhoduje s Haniskovou (2006) a dopĺňa piaty stupeň: veľmi ťažká demencia. Ukazovateľom piateho stupňa je motorické zlyhanie organizmu a úplná bezvládnosť človeka odhliadnuc od získaných bodov v teste. V praxi sa môžeme stretnúť so situáciou, že u seniora síce nie je diagnostikovaná demencia, jeho prejavy správania však nie sú adekvátne a práve v takýchto prípadoch vidíme úlohu sociálnych pracovníkov. Na základe vedomostí o špecifickom ochorení mozgu môže sociálny pracovník odporučiť návštevu lekára, prípadne odborné vyšetrenie u psychiatra. Taktiež podpora rodiny starajúcej sa o svojho chorého člena rodiny je jednou z úloh sociálneho pracovníka, napríklad vytvorením podporných skupín príbuzných a skupinová sociálna práca s príbuznými (poradenstvo, podpora, priestor pre pochopenie i emocionálnu ventiláciu a katarziu) je veľkou výzvou budúcnosti sociálnej práce so seniormi. Základným liečebným postupom je farmakoterapia. Liekmi sa upravujú kognitívne (intelekt, pamäť, motivácia) a nekognitívne funkcie (emotivita, spánok a niektoré zložky správania.) K veľavýznamným patrí nefarmakologická liečba nazývaná podľa Poledníkovej (2006) a podľa Koukolíka, Jiráka (2004, s. 152) nebiologické terapie demencií, ku ktorým patria psychoterapia a socioterapia, dietoterapia a nácvikové metódy tzv. aktivizácia seniora, kde sa v plnej miere uplatňuje sociálny pracovník. V rámci domácej starostlivosti sa odporúča využívať tzv. pettherapy, to znamená starostlivosť o živé zvieratá. Rovnako možno využívať arteterapiu, muzikoterapiu, telesné cvičenie alebo tanec. Expert v oblasti demencie Pidrman (2007, s. 93) rozdeľuje ciele nefarmakologickej liečby na: zachovanie, prípadne zlepšenie úrovne jednotlivých zručnosti zmysluplné využívanie voľného času, ovplyvňovanie behaviorálnych a psychologických príznakov demencie a aktivít denného života, zlepšenie verbálnej a neverbálnej komunikácie. Ďalej pripomína, že relevantné sú aktivity podporujúce silné stránky seniora s demenciou, komplexnosť a primeranosť ponúkaných voľnočasových aktivít. Za kroky v liečbe považuje Pidrman (2007) životný štýl, fyzickú a psychickú aktivitu, optimalizáciu senzorických funkcií a starostlivosť o správnu výživu. Jednotlivé techniky, prístupy a metódy práce s osobami s demencie podrobne popisujú Holmerová a iní (2007), ktorí sa zhodli na nasledovnom rozdelení nefarmakologických prístupov: 1. podpora pacienta a jeho blízkych v úvodnej fáze ochorenia, 2. zachovanie alebo zlepšenie kognitívnych funkcií, 3. zachovanie alebo zlepšenie sebestačnosti v aktivitách bežného života, 4. zmiernenie alebo odstránenie problémového správania a BPSD, 5. celostné prístupy zamerané na zlepšenie kvality života a komunikácie, 6. zlepšenie kvality života osôb v terminálnom štádiu, 7. podpora rodín poskytujúcich starostlivosť, 8. adaptácia prostredia pre osoby s demenciou, 9. organizačné opatrenia, systém starostlivosti a služieb. Možnosti uplatnenia a uskutočňovania aktivizácie, zmysluplných aktivít i poradenstva pre špecifickú skupinu seniorov sú pre sociálneho pracovníka široké a rozmanité. Za najvýznamnejší priestor uplatnenia sociálneho pracovníka považujeme predovšetkým jeho

191 pôsobenie v nebiologickej a nefarmakologickej liečbe a prístupoch. Za dôležité považujeme uviesť, že farmakologická liečba je základom terapie demencie, avšak bez nefarmakologických intervencií nie je liečba úspešná. Základom aktivizácie v sociálnej práci je správne plánovanie, motivácia k uskutočňovaniu aktivity, využívanie humoru, priateľský vzťah s klientmi a pravidelné hodnotenie. Poruchy správania pri demencii a úloha sociálneho pracovníka V sociálnej práci so seniormi s ochorením demencie, ktorí prejavujú neadekvátne správanie, nejde o úpravu správania, edukáciu či zmenu hodnotovej orientácie. V odbornej literatúre sa uvádza konsenzus, tiež nazývaný koncept BPSD (Behavioral and Psychological Symptoms of Dementia) ako vysvetlenie širokého spektra symptómov porúch správania v starobe (Hanisková, 2009). Tento koncept sa podľa Pidrmana (2007) začal utvárať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a jeho cieľom bola pragmatická konštrukcia najčastejšie sa vyskytujúcich porúch správania najmä pri syndróme demencie. Ide najmä o behaviorálne symptómy zahrňujúce verbálnu a brachiálnu (fyzickú) agresivitu a chorobný nepokoj prejavujúci sa neúčelnou činnosťou (agitovanosť), blúdenie, vykrikovanie, špehovanie, hašterivosť, zhromažďovanie zbytočných predmetov a sexuálne nepriliehavé správanie. K psychologickým (psychiatrickým) symptómom autor priraďuje poruchy nálady: úzkosť, depresiu a poruchy vnímania (halucinácie) a myslenia (bludy). Behaviorálne a psychologické symptómy v každodennom živote predstavujú zvýšené riziká hospitalizácie na nemocničnom lôžku, riziko trvalého umiestnenia do zariadenia sociálnych služieb, zvýšenú emocionálnu záťaž seniora a jeho blízkych a v neposlednom rade aj zvýšenú finančnú záťaž na poskytovanie starostlivosti seniorom a ich blízkym osobám, ktoré sa starajú o chorého. Blúdenie a nepokoj Za najviac stresujúci behaviorálny symptóm v seniorskom veku sa považuje blúdenie (wandering), ktoré je bezcieľne a často sa prejavuje v noci, tzv. nočné blúdenie (nazýva sa tiež tzv. syndróm zapadajúceho slnka), pretože senior s demenciou začne byť čulejší po západe slnka. Podľa špecialistu na BPSD Pidrmana (2007) sa blúdenie vyskytuje u viac ako polovice chorých na demenciu a to u stredne ťažkých a ťažkých stupňoch ochorenia. Blúdenie má množstvo príčin, ktoré začínajú najmä ako dôsledok dezorientácie, dyskomfortu, neuspokojenej potreby, osamelosti, nudy, zmena stereotypu. (Holmerová a iní, 2007). Blúdenie môže byť aj odpoveďou na hľadanie niekoho alebo niečoho, môže to byť dôsledok nedostatku fyzickej činnosti a podnetov, nepríjemných pocitov, prípadne telesných chorôb (plnosť žalúdka, hlad, zápcha), odlúčenosti a strachu z odlúčenia. Odlerová, Tokovská (2011) poznamenávajú, že za nočným blúdením sú často skryté aj vedľajšie účinky liekov, prípadne ich ľahká stimulácia a narušovanie spánkového rytmu. Nepokoj (agitovanosť) a agresivita sú dostatočne nápadné prejavy správania, ktoré pomáhajúci profesionáli zaregistrujú pomerne rýchlo. Bludy a halucinácie Bludy môžeme definovať ako chorobné myšlienky, ktoré vznikajú na chorobnom základe, majú vplyv na konanie chorej osoby a sú nevyvrátiteľné, ide o tzv. psychotické poruchy myslenia (Holmerová a iní, 2007). Bludy sú komplexné, senior je o nich dokonale presvedčený a majú vzťahovačný charakter. Poruchy vnímania niečoho alebo niekoho, čo neexistuje, sa nazývajú halucinácie, ktoré sa delia na zrakové a sluchové. Frekventované sú zrakové halucinácie, chorý senior vidí osoby alebo predmety, ktoré neexistujú. Alebo počuje zvuky a hlasy (slová, vety, príkazy), ktoré sú nereálne a ktoré iní ľudia nepočujú (Pidrman, 2007)

192 Sociálnu prácu nevnímame len ako označenie vedného odboru, ale chápeme ju najmä v kontexte našej témy ako oblasť praktickej činnosti. Odbornú sociálnu prácu so seniormi môžeme chápať z rôznych aspektov, a to od poskytovania dôchodkových dávok prostredníctvom Sociálnej poisťovne, cez procesy rozhodovania o umiestnení klientov do zariadení sociálnych služieb v rámci samosprávy až po samotné poskytovanie odbornej starostlivosti v konkrétnom zariadení pre seniorov. Skupinu seniorov s ochorením demencie rešpektujeme v prvom rade ako ľudí vo vyššom veku (nie ako diagnózu). Špecifiká sociálnej práce vnímame v troch dimenziách: 1. Špecifiká pri posudzovaní funkčného potenciálu seniora. 2. Špecifiká pri strate kognitívnych funkcií. 3. Špecifické metódy komunikácie so seniormi s ochorením demencie. Za významné považujeme posudzovanie funkčného potenciálu seniora. Ako uvádzajú Odlerová, Tokovská (2011), pri celkovom hodnotení funkčného stavu seniora je nevyhnutné zohľadňovať nielen funkčné následky chorôb, ale i faktor veku a doterajší spôsob života. Dôsledným posúdením všetkých základných oblastí a profesionálnou evalváciou zahrňujúcou fyzické funkcie, psychické, sociálne i duchovné aspekty môžeme komplexne a systémovo navrhnúť adekvátne intervencie na zabránenie zhoršenia alebo elimináciu dôsledkov sociálnej situácie seniora. Vzhľadom na to, že kognitívne poruchy sú jedným z prvých viditeľných príznakov progresívneho ochorenia mozgu demencie Alzheimerovej choroby, je nutné pre pomáhajúcich profesionálov vedieť správne odhadnúť a vedieť pomôcť seniorom a rovnako aj ich najbližším. Zmena správania, vyzývavé správanie, správanie zmenené, atypické správanie to všetko sú postrehy najmä najbližších príbuzných, ktorí často tušia, že niečo nie je v poriadku. Prvé stretnutia s príbuznými seniorov si vyžadujú empatický a trpezlivý prístup sociálneho pracovníka a poskytnutie sociálneho poradenstva. Rovnako dôležité sú aj vedomosti pomáhajúceho profesionála, ako sa ochorenie demencie prejavuje u jednotlivých seniorov. Sociálny pracovník vedie so seniormi individuálny rozhovor a ako podklad pre spracovanie sociálnej diagnózy slúžia vo väčšine prípadov lekárske správy. Sociálny pracovník však bez podrobnejšieho prehľadu o dôsledkoch kognitívnych zmien v správaní jednotlivcov, pravdepodobne nedokáže správne stanoviť plán poskytovania sociálnej pomoci (intervenčný plán alebo adaptačný plán, následne individuálny plán) seniorovi s ochorením demencie. Komunikácia patrí k zásadným východiskám pomáhajúcich profesií a nevyhnutne aj v sociálnej práci využívame rôzne metódy a techniky v komunikácii so seniormi. Špecifiká pri posudzovaní funkčného potenciálu seniora Pri hodnotení a posudzovaní funkčného potenciálu sa u nás i v zahraničí používajú rôzne škály, testy a diagnostické postupy. Sprehľadnenie uvádza Pyšná (2009), ktorá rozdeľuje komplexné geriatrické hodnotenia na štyri skupiny: 1. špeciálne hodnotenia zamerané na sebestačnosť a telesnú zdatnosť seniora 2. špeciálne hodnotenia zamerané na psychické funkcie seniora 3. hodnotenia sociálnych súvislosti seniora 4. hodnotenia kvality života seniora. Na hodnotenia funkčného potenciálu osôb poberajúcich sociálne a zdravotnícke služby sa používajú rôzne testovacie metódy, škály a diagnostické postupy. V slovenských podmienkach sa doteraz tieto testovacie metódy používali najmä v zdravotníctve a do sociálneho sektora sa postupne zavádzajú. Konkretizujú ich odborníci z oblasti geriatrie

193 a sociálnych vied - Schuler, Oster (2010), Pyšná (2009), Hrozenská (2008), Krajčík (2006), Poledníková (2006). V ďalšej časti, budeme charakterizovať jednotlivé testy, ktorými je možné hodnotiť funkčný potenciál klientov a môžu ho pri svojej činnosti využívať aj sociálni pracovníci. Zvolili sme abecedné usporiadanie a aj anglické názvy, ako uvádza odborná literatúra so zameraním na hodnotenie funkčného potenciálu seniorov: 1. Barthelov index ADL je štandardný test, ktorým sa objektívne hodnotí stupeň závislosti u seniora. Hodnotí sa sebestačnosť, nezávislosť a schopnosť sebaobsluhy prideľovaním bodov. 2. CAM (Confusion Assessment Method) ide o hodnotiacu a diagnostickú škálu pre delírium prejavujúce sa poruchou myslenia. 3. Dementia Scale používa sa v USA zmeny v aktivitách bežného života, zmeny vo zvykoch, zmeny v osobnosti a záujmoch. 4. DemTect (Dementia Detection) je skríningový postup na rozpoznanie duševnej choroby alebo slúži na sledovanie priebehu duševného úpadku. Ide o kognitívny test vhodný na úvodnú diagnostiku demencie, využívaný je najmä pre začiatočné štádiá demencie. 5. Na posudzovanie funkčných štádií Alzheimerovej choroby pomáha test FAST (Functional Assessment Staging). 6. FIM (Functional Independence Measure) funkčná miera sebestačnosti je podobná ako Barthelov index. FIM je rozdelená na dve časti: motorickú a kognitívnu sebestačnosť. V porovnaní s Barthelovým indexom vykazuje vyššiu citlivosť hodnôt. 7. Funkčný geriatrický index (FGI) zahrňuje 5 hodnotiacich okruhov: mobilitu, fyzickú aktivitu, zručnosť, ADL, komunikáciu. 8. Geriatrická kvalifikačná škála (Crichton qualification scale) hodnotí pohyblivosť, orientáciu, schopnosť kontaktu seniora s okolím, kooperáciu, nepokoj, obliekanie, jedlo, dodržiavanie čistoty, spánok, náladu i myslenie. 9. Geriatrická škála depresie (Yesavage depression scale) slúži na hodnotenie depresie. 10. Katzov index nezávislosti v denných aktivitách (podobný Barthelovmu indexu) hodnotí sa kúpanie, obliekanie, používanie toalety, pohyblivosť, kontinencia a jedenie u chronicky chorých a vyžadujúcich si rehabilitáciu. 11. Lawtonov-Brodyho test. Poledníková (2006) uvádza tento test ako Test inštrumentálnych denných činnosti IADL) využíva sa najmä pri terénnej opatrovateľskej starostlivosti, pretože sa testujú bežné aktivity života, ako napr. používanie telefónu, nákupy, pranie, údržba domácnosti, zaobchádzanie s peniazmi a iné MMSE (Mini Mental State Examination) a test hodín CCT (Clock Completion Test) používajú ho najmä psychiatri, zdravotné sestry a sociálni pracovníci pri podozrení na ochorenie demencie. 3 ŠPECIFICKÉ METÓDY KOMUNIKÁCIE K špecifikám práce s klientmi s Alzheimerovou chorobou v praxi, podľa nášho názoru, patria okrem uvedeného aj vzťah k práci s chorými. Buijssen (2006) rozlišuje komunikáciu v troch fázach u klientov s Alzheimerovou chorobou. V prvej fáze fáze dohľadu, začína klient používať tzv. prázdne slová ako napríklad to, niečo, tak, oni, niekto.... V druhej fáze vo fáze potreby starostlivosti prestáva klient rozumieť konkrétnym pojmom ako napríklad stolička, sprcha, posteľ... a v tretej fáze vo fáze ošetrovateľskej starostlivosti reaguje klient už len na fyzické impulzy ako bolesť, chlad,

194 teplo alebo pohyb. S citovaným autorom celkom nesúhlasíme, pretože takýto vzorec komunikácie vo fázach je ohraničený a vymedzuje spôsob jednosmernej komunikácie od klienta k prijímateľovi informácie. Vzhľadom na zmeny v správaní každého klienta s demenciou je potrebné, aby sa sociálny pracovník ďalej vzdelával v oblasti nefarmakologických terapií. Na základe odborných vedomostí kognitívnych porúch u demencií je nutné zdôrazniť, že jednotlivé kognitívne poruchy ovplyvňujú bežnú komunikáciu sociálneho pracovníka a klienta. Okrem vysokoškolského vzdelania je dôležité klásť dôraz aj na sebavzdelávanie, respektíve na celoživotné vzdelávanie v tejto oblasti. Požiadavky na sociálneho pracovníka sú aj na jeho osobnosť, charakterové vlastnosti, schopnosti i zručnosti. Empatia, ľudskosť, pochopenie a individuálny prístup sú základom profesionality a dobrého výkonu práce s klientom. Názor odborníkov Witsø a Teksum (2008) je bližší našej skúsenosti, pretože nerozlišujú len základné formy komunikácie (verbálnu a neverbálnu). Rozlišujú techniky komunikácie s chorým na tzv. orientáciu v realite, validáciu, reminiscenčnú techniku, aktívne počúvanie, reflektovanú odpoveď, počúvanie mlčania, exploráciu, priamu a nepriamu radu, ubezpečenie. V niektorých formách komunikácie sa zhodujú s nórskymi expertkami aj české odborníčky v práci so seniormi Klevetová a Dlabalová (2008) a to predovšetkým v technike aktívneho počúvania, počúvania mlčania, validácii, reminiscencii a reflexie (zrkadlenia), dopĺňajú tzv. rezolučnú terapiu (Tavel, 2009) a preterapiu ako komunikačné východiská (Malíková, 2011). Odborníci zdôrazňujú aj techniku parafrázovania, povzbudenia, zhrnutia a jemných dotykov. Za absolútne prioritné ďalej považujú darovanie svojho času a záujmu a rovnako dôležité je aj pochopenie životného príbehu klienta. K významným faktorom ovplyvňujúcim komunikáciu sociálneho pracovníka patrí aj kognitívna úroveň klienta s demenciou a progres samotného ochorenia. Pre bližšie pochopenie popíšeme vyššie uvedené formy komunikácie. Orientácia v realite Technika orientácie v realite sa používa u klientov v skorších fázach demencie a cieľom tejto techniky komunikácie je precvičovať krátkodobú pamäť. Ako pomôcky k tomuto účelu slúžia kalendáre, nástenné hodiny, ale tiež denná tlač, tematické rozhovory, spoločenské hry a nácvik sociálnych zručností. Orientácia v realite má viacero funkcií: predchádza sa zmätenosti, nedorozumeniam a prostredie sa prispôsobuje klientovi. Podľa Witsø a Teksum (2008) je základným predpokladom pre úspešnú aplikáciu techniky orientácie v realite skupinová práca personálu s klientmi a súčasné komentovanie čo sa robí, vidí, počuje a cíti. Validácia Validácia je ďalším spôsobom špecifickej komunikácie. Ide o techniku komunikácie, ktorou sa overujú, preverujú a akceptujú postoje klienta. Validácia kladie dôraz na minulosť, ktorá ovplyvňuje súčasný stav klienta. Validovať v praxi znamená, že pomáhajúci profesionáli dávajú hodnotu každému prejavu klienta, rešpektujú ho v jeho pôvodných spoločenských roliach, komunikujú s ním na jeho tému, pokúšajú sa orientovať spolu s ním v jeho svete a berú jeho pocity na vedomie ako pravdivé a pravé. Malíková (2011, s. 239) tvrdí, že validačná terapia vychádza z teórie, že každé správanie osoby s demenciou má svoju príčinu v nevyriešených a nespracovaných emočných prežitkoch a situáciách z minulosti. Cieľom dôkladného načúvania nezrozumiteľných výrokov klienta nie je rozvíjanie klientovej fantázie, ale vyplavenie potlačených emócií, čím dochádza k zmierneniu stresu a úzkosť. Pri validácii je dôležitá empatia. Spôsob správania sa klienta, ktorý niekedy môže pôsobiť zvláštne, treba chápať ako špecifikum životného obdobia (Wirth, 2009). V praxi je možné často stretnúť klienta, ktorý si niečo mrmle popod nos a jeho vypovedané vety nemajú žiadny zmysel. Kvalifikovaný personál a sociálny pracovník vie, že takéto výpovede klienta s ochorením demencie sa berú vážne. Validáciou sa podporuje hľadanie zmyslu vypovedaného, pričom nie je dôležité klienta orientovať na súčasnosť a realitu

195 Dôležité je potvrdenie (spätná väzba) na povedané, ktoré má v tej chvíli veľký význam pre klienta. Táto technika má svoje princípy a singulárne techniky, ktoré sa prispôsobujú jednotlivým štádiám dezorientácie klientov s ochorením demencie. Wirth (2009) doporučuje pomáhajúcim profesionálom pri validačnom procese s klientom čo najviac udržovať očný kontakt, dostatočnú blízkosť a používanie haptiky. Vo verbálnom prejave má profesionál používať emócie, podporovať vyjadrovanie klienta navádzajúcimi otázkami čo, kto, kde, ako (nie prečo?) a súčasne sledovať neverbálne prejavy klienta. Reminiscenčná technika V tejto forme komunikácie sa využívajú spomienky a ich vybavovanie prostredníctvom rôznych podnetov. Táto technika zámerne riadeného vyvolávania a vedenia spomienok klientov vychádza zo skutočnosti, že i v pokročilej fáze demencie zostáva zachovaná dlhodobá pamäť. Malíková (2011) uvádza, že táto metóda je veľmi prospešná k podpore aktivizácie imobilných, dlhodobo ležiacich, nesebestačných klientov a predovšetkým u osôb s demenciou. Cieľom je nielen zlepšenie stavu klienta, ale aj posilnenie ich dôstojnosti, zlepšenie komunikácie a podporovanie ich rozvoja. Princíp techniky spočíva v obklopení chorého prostredím, ktoré v ňom vzbudzuje dôveru a istotu. Tieto techniky a špecifiká komunikácie s klientmi trpiacimi na ochorenie demencie Alzheimeroveho typu potvrdzujú aj iní zahraniční znalci ako Heap (2002), Cars a Zander (2002). Česká špecialistka Holmerová (2005, s. 176) popisuje metódy reminiscencie nasledovne: rozprávanie starých príbehov, predvádzanie starých činností, rozprávanie o obrazoch, fotografiách, spievanie, recitovanie, tanec alebo vytváranie tzv. memory box, memory book, memory room. Sociálnemu pracovníkovi ako pomáhajúcemu profesionálovi by malo záležať na každej komunikácii a najmä na tej, ktorá smeruje k minulosti a spomienkam. Aktívne počúvanie Táto forma komunikácie je veľmi dôležitá pri práci s klientmi všeobecne. U klientov trpiacich na degeneratívne ochorenie mozgu (demencie) má aktívne počúvanie zvláštny význam. Zahraniční odborníci Eide a Eide (2007), Heap (2002) poukazujú na jednotlivé zložky aktívneho počúvania, ktoré obsahuje: schopnosť obrátiť pozornosť (attending) schopnosť počúvať (listening). Do komunikácie odborníci zahŕňajú aj neverbálnu formu komunikácie najmä reč tela v súvislosti s aktívnym počúvaním. Mahrová, Venglářová (2006) zahrňujú do aktívneho počúvanie viac než len vypočutie informácií ide o cielený aktívny postoj počas ktorého dávame najavo, že chápeme a rozumieme. To samé o sebe vytvára ideálne podmienky k ďalšiemu rozhovoru a počúvanie považujú za úprimné prejavenie ochoty pomôcť. Reflektovaná odpoveď Reflektovaná odpoveď je ako nastavenie zrkadla informácie, ktorá prichádza, vyjadrujú Witsø a Teksum (2008, s.122). Pre sociálnych pracovníkov je táto metóda výhodná a to najmä pri realizácii aktivizačných činností. Reflektovanou odpoveďou má sociálny pracovník možnosť overiť si správnosť pochopenia informácie inštruktáži, ktorú klientovi podal. Aj Malíková (2011) sa zaoberá reflexiou (odozvou) ako formou komunikácie. Tvrdí, že ide o zostručnené vyjadrenia podstaty odovzdanej informácie, pričom sa pomáhajúci profesionál snaží pochopiť, čo je skutočnou príčinou klientovej informácie. Snaha spočíva v pomenovaní podanej informácie a vytvoreniu ďalšieho priestoru k tomu, aby sa klient opäť mohol vyjadriť. Počúvanie mlčania Aktívne počúvanie znamená aj počúvanie mlčania a hodnotenie ticha. Pri takejto komunikácii je dôležité čo najsprávnejšie pochopenie zasielanej informácie od klienta. Malíková (2011) podotýka, že ide o nedocenený komunikačný prostriedok podceňovaný

196 najmä pomáhajúcimi profesionálmi. Aktívne počúvanie mlčania má výpovednú hodnotu pre klienta, ktorý cíti som tu prijímaný, taký aký som tu prítomný. Počúvanie a tolerancia mlčania patria podľa nášho názoru k vysokej profesionalite sociálnych pracovníkov, pretože mnohí si mlčanie vysvetľujú ako negatívne prejavy správania. Mlčanie vytvára priestor pre uvoľnenie emócií, prejav plaču alebo pre čas trávený sám so sebou v prítomnosti inej osoby. Explorácia výzva k odpovedi Pri explorácii sa klienti povzbudzujú k odpovedi, k premýšľaniu alebo rozprávaniu k danej veci. Naša prax však potvrdzuje negatívne skúsenosti s touto formou komunikácie. Pri vyzývaní k odpovedi, respektíve kladení ďalších navádzajúcich, približujúcich otázok zostáva klient viac frustrovaný a niekedy až nahnevaný, že si nemôže spomenúť na to, čo by chcel alebo čo sa od neho očakáva. Opäť je dôležité a profesionálne zároveň, aby sociálny pracovník pri realizácií činností obmedzoval exploračné metódy komunikácie a tým predchádzal nepríjemným situáciám v skupinách klientov. Priama a nepriama rada Pri priamom radení klientovi postihnutého demenciou ponúka sociálny pracovník priamy návod čo a ako má urobiť (používajú sa najmä pokyny ako napríklad: skúste, poďte, urobte, pokúste sa, oddychujte, máte čas urobiť to...) Pri nepriamom radení dostáva klient náznaky riešenia, sú to napríklad rady ako bolo by vhodné obliecť si..., možno treba požiadať o..., pravdepodobne je dobré, ak... Priamymi a nepriamymi radami dávame možnosť klientovi rozhodovať o sebe a napomáhame k podpore dôstojnosti chorého. Ako vedľajší efekt tejto formy komunikácie umožňujeme predchádzať rôznym situáciám bez negatívnych dôsledkov. Ubezpečenie Ubezpečujúce a podporujúce reakcie pracovníka stoja v protiklade s reflexiou a exploráciou poznamenávajú Witsø a Teksum (2008). Ubezpečovanie v praxi môže pôsobiť ako útecha alebo podpora u klientov v konkrétnych situáciách, najmä pri začatí aktivít i bežných situáciách. Klienti s demenciou sa cítia často stratení a bezradní a slová podpory a ubezpečenia, že je všetko v poriadku sú očakávané a vhodné. Preterapia Preterapia je psychoterapeutická metóda, ktorej podstata spočíva v prístupe ku klientovi reagovaním na klienta (Malíková, 2011, s. 246). Ide o metódu využívanú v komunikácii s ľuďmi so špecifickými potrebami a problematickým kontaktovaním sa. Princíp metódy je založený na pocite spoločného prežívania využívajúceho reagovania na klientov pomocou slovného, zvukového a pohybového zrkadlenia (to znamená totožného opakovania) správania klienta. V praxi to znamená, že sociálny pracovník má také isté držanie tela ako klient, rozpráva tie isté vety ako klient a hovorí aj rovnakým tónom hlasu ako klient. Ide o empatické pozorovanie a sledovanie klienta a veľmi citlivý prístup. V odbornej literatúre sa preterapiou zaoberajú aj Mahrová, Venglářová (2006) a Tolan (2006). Tento spôsob vedenia terapeutických rozhovorov je možné viesť len po absolvovaní psychoterapeutických vzdelávacích kurzov. Rezolučná terapia Rezolučnou terapiou (resolution therapy) ako technikou komunikácie sa zaoberajú najmä Klevetová, Dlabalová (2008), Tavel (2009) a Malíková (2011), ktorí sa zhodujú, že táto metóda sa využíva u klientov s pokročilým štádiom demencie a vychádza z postoja, že klient uviazol v minulosti, v ktorej teraz žije. Predpokladom úspešne vedenej terapie v rámci komunikácie je rešpektovanie prejavov správania bez opravovania a usmerňovania, ide o absolútne prijatie. Použitie tejto techniky má viesť klienta k pocitu spokojnosti, že je prijímaný taký, aký je. Za vedľajší efekt sa považuje podpora obnovenia sebadôvery a pocitu dôstojnosti. V praxi sa rezolučná terapia uskutočňuje prístupom pomáhajúceho profesionála

197 hraním role, v ktorej ho klient vníma napríklad: ak klient vidí v sociálnej pracovníčke svoju matku, tak sa sociálna pracovníčka prihovára ku klientovi ako jeho matka. Vždy sa vychádza zo znalosti biografie klienta a potrebných znalostí z minulosti. SimPres Skratka odvodená z anglického pojmu Simulated Presence (SimPres) simulovaná prítomnosť je uvádzaná v dostupnej odbornej literatúre. Ide o špecifický spôsob komunikácie s osobou s demenciou prostredníctvom audio alebo videotechniky. Využíva sa najmä ako prevencia adaptačného syndrómu (geriatrický maladaptačný syndróm) alebo preventívne opatrenia agitovanosti alebo agresivity pri prechode z domáceho prostredia do inštitucionálnej starostlivosti. Tento spôsob komunikácie popisujú Holmerová, Janečková (2005, s. 177), ktoré uvádzajú, že táto metóda sa snaží zmierniť problémové správanie seniora s demenciou simuláciou blízkej osoby prehrávaním videozáznamu či audiozáznamu rodinného príslušníka, ktorý ubezpečuje a upokojuje chorého seniora o ich spoločnom pozitívnom vzťahu. Niekedy pomáhajú videozáznamy a zábery z rodinného prostredia klienta a blízkych osôb pri bežných denných činnostiach. V slovenskej praxi sme sa doteraz nestretli s aplikáciou tejto metódy ako prevencie vyzývavého správania. V Čechách sa táto metóda používa prevažne v psychiatrických liečebniach určených pre geriatrických pacientov. ZÁVER V jednotlivých podkapitolách sme špecifikovali časť možných spôsobov komunikácie sociálneho pracovníka s klientom trpiacim na demenciu. Každý klient so svojím ochorením je jedinečný a naša komunikácia s ním by mala vychádzať nielen z jedinečnosti človeka, ale i z rešpektu zraniteľnosti, krehkosti a smrteľnosti ľudského života. Prejav empatie, úcty a pochopenia inému človeku by mali patriť ku každodennej sociálnej práci s klientmi. Nápomocnými v oblasti starostlivosť o človeka s demenciou sú pracovníci Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti so sídlom v Bratislave alebo v Banskej Bystrici občianske združenie SPOĽACH, ktorí ochotne pomáhajú prostredníctvom poradenstva na bezplatnej telefónnej linke. Literatúra [1] BUIJSSEN, H Demence. Průvodce pro rodinné príslušníky a pečovatele. Praha : Portál, s. ISBN X. [2] CARS, J., ZANDER, B Samvær med demente. Bergen : Fagbokforlaget, s. ISBN [3] EIDE, H., EIDE, T Kommunikasjon i relasjoner. 2. vyd. Oslo: Gyldendal Akademisk, 2007, 443 s. ISBN [4] ENGEDAL, K Demens en utfordring i eldreomsorgen. In Fysioterapeuten nr. 3, mars [5] ENGEDAL, K., HAUGEN, J Demens. Fakta og utfordringer. 4. vyd. Oslo: Info banken, s. ISBN [6] HANISKOVÁ, T Zlepšenie diagnostiky demencie v primárnej praxi. In Via praktica, 2006, roč. 3, č. 7/8. [7] HANISKOVÁ, T Poruchy správania u hospitalizovaných pacientov s demenciou. In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, s. [8] HÁTLOVÁ, B., SUCHÁ, J Kinezioterapie demencí. Praha: TRITON, s. ISBN [9] HEAP, K Samtalen i eldreomsorgen. Kommuneforlaget, AS, Oslo, ISBN

198 [10] HOLMEROVÁ, I., JANEČKOVÁ, H. a i Nefarmakologické přístupy v terapii Alzheimerovy demence a praktické aspekty péče o postižené. In Psychiatria pre prax, č. 4, 2005, s , [11] HOLMEROVÁ, I., JAROLÍMOVÁ, E., SUCHÁ, J. a i Péče o pacienty s kognitivní poruchou. Praha: EV public relations, s. ISBN [12] HROZENSKÁ, M. a kol Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoretickopraktické východiská. Martin: Osveta, s. ISBN [13] JIRÁK, R., HOLMEROVÁ, I., BPRZOVÁ, C. a kol Demence a jiné poruchy paměti. Komunikace a každodenní péče. Praha: Grada Publishing a.s., s. ISBN [14] KLEVETOVÁ, D., DLABALOVÁ, I Motivační prvky při práci se seniory. Grada: Praha, s. ISBN [15] KOUKOLÍK, F. a JIRÁK, R Diagnostika a léčení syndromu demence. Praha: Grada., ISBN [16] KRAJČÍK, Š Geriatria pre sociálneho pracovníka. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, s. ISBN [17] KUNDA, S Klinika alkoholizmu. Martin: Osveta, s KAL. [18] MAHROVÁ, G., VENGLÁŘOVÁ, M Sociální práce s lidmi s duševním onemocněním. Praha: Grada, s. ISBN [19] MALÍKOVÁ, E Péče o seniory v pobytových sociálních zařízeních. Praha: Grada, s. ISBN [20] MATOUŠEK, O Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha: Portál, s. ISBN [21] MÜHLPACHR, P Gerontopedagogika. Brno: MU, s. ISBN [22] ODLEROVÁ, A., TOKOVSKÁ, M Starostlivosť o seniorov v kontexte sociálnej práce. Banská Bystrica: OZ Rieka života - CPS, 2011, 165 s. ISBN [23] OSTATNÍKOVÁ, D In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, s. 85. [24] PIDRMAN, V Demence. Praha: Grada, s. ISBN [25] POLEDNÍKOVÁ, Ľ. a i Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, s. ISBN [26] PYŠNÁ, J. a kol Kvalita života seniorů a pohyb. Praha: Infopress, s. ISBN [27] SCHULER, M., OSTER, P Geriatria od A po Z. Praha: Grada, s. ISBN [28] STRIEŽENEC, Š Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: AD, s. ISBN X. [29] ŠAVRNOCHOVÁ, M Edukácia seniorov v oblasti prevencie závislosti od alkoholu. In X. celoslovenská konferencia sestier pracujúcich v zariadeniach sociálnych služieb s medzinárodnou účasťou. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISBN , s [30] TAVEL, P. 2009: Psychologické problémy v starobe I. Pusté Úľany: Schola Philosophica, s. ISBN [31] TOLAN, J. 2006: Na osobu zaměřený prístup. Praha: Portál, 2006, 233 s. ISBN [32] VIGUE, J Zdraví pro třetí věk. Praha: Rebo, s. ISBN [33] WITSØ, A. E., TEKSUM, A. B Målrettet miljøarbeid med aldersdemente. Tano Aschehoug, s. ISBN [34] WIRTH, M In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, s

199 [35] ZBIERKA ZÁKONOV NR SR č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. [36] ZGOLA, J. M Úspěšná péče o člověka s demencí. Praha: Grada, s. ISBN PhDr. Miroslava Tokovská, PhD. PhDr. Michaela Šavrnochová PhD. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Pedagogická fakulta Katedra sociálnej práce Ružová Banská Bystrica miroslava.tokovska@umb.sk michaela.savrnochova@umb.sk

200

201 XVI OCHRANA ZDRAVIA A UŽÍVANIE TABAKU Protection of health and tobacco use TATIANA KIMÁKOVÁ, ZUZANA NEVOLNÁ Abstrakt Užívanie tabaku vedie k nepriaznivým zdravotným, ekonomickým aj sociálnym dôsledkom. Považuje sa za závažný verejno zdravotnícky problém a je najdôležitejším preventabilným rizikovým faktorom mnohých ochorení. Nemenej významné sú aj zdravotné dôsledky pasívneho fajčenia na ľudský organizmus, pričom v tomto prípade nesú dôsledky nevinné obete. Právne normy v rámci tejto problematiky sú upravované vo viacerých zneniach, a teda sú veľmi rozsiahle a rôznorodé. Obsahová myšlienka kontroly tabaku vychádza z bežne sa vyskytujúcich situácií v našej spoločnosti, kde zákony stanovujú regulatívne mechanizmy a dokážu predísť hroziacim následkom. Kľúčové slová Ochrana zdravia, užívanie tabaku, pasívne fajčenie, právne normy, dieťa. Abstract Tobacco use leads to adverse health, economic and social consequences. It is considered as a serious public health problem and it is the most important preventable risk factor for many diseases. Health effects of passive smoking are equally important, but in this case, innocent victims suffer. The legal standards on this issue are regulated in a number of versions and thus are very extensive and diverse. Idea of tobacco control is based on commonly occurring situations in our society where the laws provide regulatory mechanisms and can prevent impending consequences. Keywords Protection of health, tobacco use, passive smoking, legal standards, child. ÚVOD Anglický kráľ Jakub I. z roku 1604 bol pravdepodobne prvým bojovníkom proti fajčeniu, za ktoré udeľoval trest smrti. Sám o fajčení tvrdil: Je to zvyk, ktorý sa protiví oku, hnusí sa nosu, škodí mozgu, je čierny dym, ktorého zápach pripomína dym z priepasti Styx. Turecký sultán Murad dával fajčiarom len odrezať nos a ruský cár ich posielal do vyhnanstva na Sibír. Slovensko z hľadiska kontroly tabaku právnymi normami radíme v súčasnosti do kategórie stredne prísnych. Komplex opatrení v oblasti kontroly

202 tabaku na Slovensku sa neustále vyvíja, pričom cieľom je znižovať počet fajčiarov a obmedzovať ich styk s nefajčiarmi. Fajčenie je definované ako inhalovanie dymu vznikajúceho pri horení tabaku, ktoré obsahujú cigarety, cigary či fajky. V súčasnosti je stále najvýznamnejšou preventabilnou príčinou smrti na svete, zvyšuje riziko vzniku rakoviny, respiračných, či kardiovaskulárnych chorôb (Baška, 2008). V celosvetovom meradle zomrú v dôsledku používania tabaku ročne 3 milióny osôb, čo je jedno úmrtie každých desať sekúnd. Pri dnešnom stúpajúcom trende spotreby cigariet to bude za rokov už desať miliónov mŕtvych ročne, teda jeden mŕtvy každé tri sekundy. Súčasťou dymu, ktorý vzniká pri horení tabaku je alkaloid nikotín, psychoaktívna látka, spoločnosťou tolerovaná a stále legálna droga. Závislosť na nikotíne, ktorá patrí medzi najčastejšie formy závislostí, delíme na dva druhy: psychosociálna závislosť, teda závislosť od rituálov (fajčenie pri káve, po jedle, fajčenie v určitom kolektíve, pozorovanie cigaretového dymu, manipulácia rukami a pod.) je závislosťou na cigarete ako na predmete, nie na jej zložkách alebo účinkoch. Druhou je fyzická závislosť, teda návyk organizmu na drogu (účinnú látku nikotín), ktorá sa u približne 85 % fajčiarov vyvinie do dvoch rokov. Svetová zdravotnícka organizácia definuje drogovú závislosť ako psychický, niekedy aj fyzický stav vyvolaný zo vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou, charakterizovaný zmenami chovania a inými reakciami, ktoré vždy zahŕňajú nutkanie brať drogu stále alebo pravidelne pre jej psychické účinky a niekedy tiež preto, aby sa zabránilo nepríjemnostiam, ktoré vyplývajú z jej chýbania. Tolerancia môže, ale nemusí byť prítomná a osoba môže byť závislá na jednej alebo, a to v súčasnosti oveľa častejšie, na viacerých drogách. 1 TABAKOVÝ DYM Najzávažnejšími škodlivými látkami v cigaretovom dyme sú: nikotín, karcinogény, oxid uhoľnatý a oxidanty. (Kimáková, 2009). Cigaretový dym je dynamickým komplexom viac než 4000 chemických látok vo forme častíc a plynov. Obsahuje látky farmakologicky aktívne, antigénne (schopné vyvolať protilátky), cytotoxické (toxické pre bunku), mutagénne (spôsobujúce zmeny dedičných vlastností) a karcinogénne (spôsobujúce rast nádorov, vznik rakoviny) a preto jeho následky na ľudský organizmus sú mnohostranné (Obr. 1). Obr. 1 Niektoré škodlivé a karcinogénne látky v cigarete a v dyme

203 Podľa kritérií ISRC (International Agency for Research on Cancer), ktorá delí karcinogénne chemické látky do piatich skupín (1, 2A, 2B, 3 a 4), sú tabakový dym aj bezdymové tabakové výrobky ( smokeless ) zaradené do skupiny 1, teda medzi dokázané karcinogény pre človeka, Niektoré chemické látky, ktoré sa nachádzajú v tabakovom dyme, patria jednoznačne medzi dokázané humánne karcinogény (skupina 1, kde sú zaradené látky, ktorých karcinogénny účinok je jednoznačne potvrdený epidemiologickými štúdiami u človeka), iné látky sú pravdepodobnými alebo možnými karcinogénmi (skupina 2A, 2B). Chemické zloženie cigaretového dymu 1. Nikotín 2. Oxid uhoľnatý 3. Polycyklické aromatické uhľovodíky (PAU) (3,4-benzpyrén, benzantracén a iné) 4. Kovy (kadmium, arzén, nikel, meď) 5. Organické látky, obsahujúce dusík (aromatické amíny, aromatické nitrozlúčeniny a iné) (mutagény, karcinogény) 6. Nízkomolekulové toxické organické zlúčeniny (formaldehyd, amoniak, kyanid) (Baška a Katreniaková, 2010) 7. Voľné radikály (odvodené od kyslíka a jeho reaktívne metabolity, oxidy dusíka, organické radikály) (Ďuračková, Z, 1998.; Baška a Katreniaková, 2010) 8. Rádioizotopy 9. Ďalšie iné dráždivé látky Fázy cigaretového dymu Cigaretový dym je koncentrovaným aerosólom, v ktorom sú v plynnom prostredí rozptýlené pevné a kvapalné častice. Rozlišujeme 2 fázy cigaretového dymu: hmotnú a plynnú fázu. Hmotná (partikulárna) fáza cigaretového dymu tvorí približne 8 % z cigaretového dymu a obsahuje: % vody, 3-5 % alifatických uhľovodíkov, 1 % aromatických uhľovodíkov, 8-9 % karbonylových zlúčenín, 5-8 % nikotínových alkaloidov, 1-4 % fenolov, 0,5-1 % stearínov, ťažké kovy, rádioaktívne látky, pesticídy, aditíva a ďalšie. Plynná fáza zahŕňa 92 % cigaretového dymu a obsahuje 73 % dusíka, 10 % kyslíka, 9,5 % oxidu uhličitého, 4,2 % oxidu uhoľnatého, 1 % vodíka, 0,6 % vzácnych plynov, 0,16 % kyanovodíka, 0,03 % amoniaku, 0,004 % sírovodíka, kancerogény typu prchavých nitrozamínov, oxidy dusíka, síry, prchavé uhľovodíky, alkoholy, aldehydy a iné látky. Druhy dymu Hlavný prúd je dym z cigarety, ktorý fajčiar aktívne vdychuje do dýchacích ciest a pľúc, má relatívne väčší podiel pevnej zložky. Ide o zmes plynov, nekondenzovaných pár a tekutých i pevných častíc. Je to koncentrovaný aerosól, ktorého hlavnou súčasťou sú dusík, kyslík, oxid uhoľnatý a uhličitý, vodík, metán, argón a prchavé látky s nízkou molekulárnou hmotnosťou ako aldehydy, ketóny, alkoholy, estery organických kyselín a pod. Približne 10 % pritom tvoria jemne rozptýlené tekuté častice s veľkosťou 0,1 až 1 µg, ktoré prenikajú až do najmenších bronchiolov v pľúcach a obsahujú najviac kancerogénnych látok a ostatných škodlivín

204 Dym z cigarety, ktorý fajčiar vdychuje, pritom prechádza cez filter z acetátu a celulózy alebo z bavlny, ktorého cieľom je zachytávať decht. Najlepšie cigaretové filtre pritom zachytávajú maximálne 50 až 60 % frakcie cigaretového dymu, ktorá obsahuje okrem iného karcinogén 3,4 benzpyrén. Dýchacie cesty fajčiara inhalujúceho dym z cigarety však zachytia 90 až 98 % tejto frakcie (Buchancová, J. a kol., 2003). Preto sú vlastne najúčinnejším filtrom na konci každej cigarety vlastné pľúca fajčiara. (Novák, M. a kol., 1980). Vedľajší prúd je dym unikajúci z horiaceho konca cigarety medzi jednotlivými ťahmi. Má odlišnú chemickú skladbu, pričom obsahuje potenciálne jedovaté plyny (oxid uhoľnatý, amoniak, dimetylnitrózoamín, formaldehyd, kyanovodík a akroleín) a to vo vyšších koncentráciách ako v hlavnom dyme. V prachovej fáze sa nachádza decht, nikotín, benzén a benzo(a)pyrény. (Baška a Katreniaková, 2010). Tabakový dym v prostredí (ETS - Environmental Tobacco Smoke) pozostáva z vydychovaného dymu fajčiara už prefiltrovaného jeho pľúcami a z vedľajšieho prúdu cigaretového dymu. Aktívne fajčenie Už začiatkom 80. rokov americkí vedci objavili v kostrách silných fajčiarov polónium a rádium, rádioaktívne látky z cigaretového dymu. Tabakizmus patrí medzi najsilnejšie závislosti a je nielen zdravotným, ale aj sociálno-kultúrnym problémom. Spôsobuje u fajčiarov predčasnú smrť následkom ochorení zapríčinenými účinkami dlhodobého inhalovania cigaretového dymu: - 20 % kardiovaskulárnych ochorení (ateroskleróza, ischemická choroba srdca, a pod., ktoré predstavujú 56 % úmrtí u nás). Vlastný mechanizmus nie je celkom jasný, avšak pri fajčení dochádza k vazokonstrikcii a k aktivácii sympatika, následkom dlhodobej expozície CO sú erytrocyty zmnožené, čím sa zvyšuje viskozita krvi u fajčiara, zvýšené sú aj leukocytov a fibrinogén, Následne dochádza k poškodeniu endotelu. Okrem toho fajčenie nepriaznivo ovplyvňuje sérove lipidy a lipoproteíny (znižuje hladinu HDL, teda dobrého cholesterolu v krvi) % nádorových ochorení. Najvýraznejší je podiel fajčenia na vzniku rakoviny pľúc 90 %, ale i ďalších nádorových chorôb (úst, hrtana, pažeráka, žalúdku, hrubého čreva, konečníka, pankreasu, močového mechúra, krčka maternice, penisu a iných) % chronických pľúcnych ochorení (chronická bronchitída, chronická obštrukčná choroba pľúc a emfyzém). (Bencko, V. a kol., 1998; Sovinová, 2009). 2 FAJČENIE A OHROZENIE SPOLOČNOSTI ETS - Environmental Tobacco Smoke obsahuje tisíce toxických látok. Akútne pôsobenie sa prejaví podráždením slizníc očí a dýchacích ciest, bolesťami hlavy a nepríjemným čuchovým vnemom. Okrem subjektívneho diskomfortu a krátkodobého vplyvu spôsobuje väčšinou tie isté ochorenia, ako fajčenie aktívne, samozrejme v príslušnom pomere k expozícii. Táto je prítomná všade, kde sa fajčí (doma, verejné miesta, pracovisko), bez ohľadu na ventiláciu, či filtráciu, ktoré nedokážu znížiť ETS na prijateľnú úroveň z hľadiska významne zníženého zdravotného rizika (Sovinová, 2009). Expozícia ETS sa dá dokázať v krvi, slinách alebo v moči nefajčiara. Ukazuje sa, že cigaretový dym (environmental tabacco smoke) je škodlivejšou zložkou nášho chorého ovzdušia ako výfukové plyny. Fajčenie,

205 ktoré tak ohrozuje aj zdravie nevinnej spoločnosti, teda prestáva byť vecou samotného fajčiara, ale stáva sa záležitosťou celého jeho okolia. Reprodukčné zdravie Hlavným demografickým vývojovým trendom nielen na Slovensku, ale aj v Európskej Únii a všeobecnejšie v rozvinutých krajinách je stále starnutie obyvateľstva. Toto je spôsobené zlepšenou zdravotnou starostlivosťou, predlžovaním života obyvateľov a zvyšovaním strednej dĺžky života na jednej strane, ale súčasne aj na druhej strane nedostatočným prirodzeným prírastkom obyvateľstva, teda nízkou pôrodnosťou a nízkou plodnosťou. Mimoriadne významným je posun veku rodičiek smerom nahor, ktorý je výsledkom (niekedy až príliš) starostlivého plánovania koncepcie, dostupnou antikoncepciou, odkladania počatia z rôznych dôvodov ako sú financie, vzdelávanie, kariéra ženy a podobne, či neskoré počatie napríklad z dôvodu nepravidelného pohlavného styku partnerov, z ktorých jeden alebo obaja cestujú za prácou do zahraničia. Jedným z faktorov, ktoré poškodzujú reprodukčné zdravie u mužov aj žien je fajčenie, ktoré je spojené s vyšším rizikom impotencie, s hormonálnymi poruchami, s poruchami vo vývoji pohlavných buniek. Popisuje sa aj nižšia úspešnosť umelého oplodnenia (Dechanet et al., 2011) a u žien skorší nástup menopauzy (cca o 2 roky). U fajčiarok sa udáva 2-3 krát väčšia pravdepodobnosť neplodnosti (Kimáková, 2010). Podľa Handlera (1989) sa u nich ďalej zvyšuje riziko mimomaternicového tehotenstva, ktoré je priamoúmerné množstvu vyfajčených cigariet: pri počte 10 cigariet denne ide o 1,5-násobne vyššie riziko, pri viac ako 20 cigariet denne 3-násobné riziko a pri viac ako 30 cigariet denne je riziko mimomaternicového tehotenstva 5-násobné. Fajčenie je rovnako spojené s vyšším rizikom potratu a s nižšou pravdepodobnosť narodenia živého dieťaťa na jeden cyklus. (Waylen a kol., 2009). Zdravie nenarodeného dieťaťa Fajčenie počas gravidity môže vážne poškodzovať nielen zdravie fajčiarky, ale aj zdravie jej zatiaľ nenarodeného dieťaťa. Najčastejšie zneužívanou psychoaktívnou látkou v tehotnosti je nikotín (Lambers, Clark, 1999). Aj napriek všeobecne známym škodlivým vplyvom fajčenia na dospelého človeka a napriek známemu zloženiu cigaretového dymu s prevahou toxických látok, stále je na svete veľa ľudí, žien, tehotných žien aj matiek, ktoré podliehajú Churchillovmu syndrómu, keď veria, že ani im sa napriek nezdravému životnému štýlu, nemôže nič stať. U nás fajčí v tehotnosti každá desiata žena. (Huttová, Jurkovičová, 2001) Avšak fajčenie v tehotnosti má za následok rôzne komplikácie: patrí medzi rizikové faktory predčasného pôrodu, predčasného odtoku plodovej vody, ako aj zníženej pôrodnej hmotnosti detí (ženy, ktoré fajčia počas tehotenstva, majú trikrát vyššie riziko, že porodia dieťa s nízkou pôrodnou hmotnosťou). Známy je fetálny tabakový syndróm - symetrická retardácia rastu plodu (Cramer, Wise, 2000), ktorý je výsledkom teratogénneho pôsobenia škodlivých látok z cigaretového dymu. Kritériom tohto syndrómu je fyziologický krvný tlak, chýbajúce iné dôvody proporcionálnej rastovej retardácie (napríklad chronické ochorenie matky) a fajčenie aspoň 5 cigariet denne v tehotnosti. Deti fajčiarok majú kratšiu telesnú dĺžku a menší obvod hlavičky. Ich priemerná hmotnosť je o g nižšia ako u nefajčiarok, pričom 1 cigareta denne znižuje pôrodnú hmotnosť dieťaťa približne o 10 až 20 g. V tomto smere je najškodlivejšie fajčenie v druhom a treťom trimestri. To poukazuje na význam ukončenia fajčenia ešte na začiatku tehotenstva. (Baška, 2008). V prípade, že žena prestane fajčiť pred 16. týždňom tehotenstva, nie je pozorovaný úbytok pôrodnej hmotnosti

206 (Delcroix, 2002). Spomalenie rastu plodu znamená aj spomalenie rastu orgánov, kde sa jedná najmä o pľúca a dieťa má ešte nejakú dobu po pôrode sťažené dychové funkcie. Už v roku 1994 objavil Raymond koreláciu medzi fajčením v tehotnosti a vnútromaternicovým odumretím plodu, ktoré súvisí najmä s intrauterinnou retardáciou rastu plodu a s placentárnymi komplikáciami (dvojnásobne zvýšené riziko abrupcie placenty, riziko výskytu vcestnej placenty). K takémuto úmrtiu v súvislosti s tabakom dochádza medzi 28. a 38. týždňom tehotnosti. Okrem toho sa častejšie vyskytujú aj malformácie plodov. (Hrubá, 2007). Na základe rozsiahlej analýzy štúdií publikovaných v rokoch stanovil Hackshaw so svojim kolektívom (2011) konkrétne malformácie plodov vyskytujúce sa v spojení s fajčením. Signifikantne zvýšené riziko bolo konštatované v prípade defektov: kardiovaskulárneho systému a/alebo srdca, muskuloskeletálne defekty (skrátenie či chýbanie končatín, chýbajúce/nadpočetné prsty, konská noha, predčasné uzavretie lebečných švov), defekty tváre (defekty očí, rázštepy perí a podnebia), gastrointestinálne defekty (gastroschíza, atrézia konečníka, hernie), nezostúpené semenníky. Naopak bolo v rovnakej analýze konštatované znížené riziko v prípade hypospádie, či kožných defektov. Okrem priameho vplyvu na plod počas jeho vývoja, ovplyvňuje fajčenie matky počas tehotnosti aj postnatálny vývoj dieťaťa: okrem fyzického zaostávania dieťaťa je spomalený aj jeho mentálny vývoj, ktorý sa vyrovná s deťmi nefajčiarok až v roku života. Medzi možné následky fajčenia patrí porucha funkcie pľúc u detí, zvýšené riziko syndrómu náhleho úmrtia novorodenca alebo problémové správanie sa detí a adolescentov, ako sú poruchy pozornosti spojené s hyperaktivitou. Deti fajčiacich matiek majú zvýšený sklon k ochoreniam priedušiek a pľúc (astma, chronické bronchitídy, pneumónie), zvýšené riziko malignity v detskom veku (pri fajčení aspoň 10 cigariet denne v tehotenstve). Naviac sa ukázalo, že fajčenie počas tehotnosti je rizikovým faktorom nadváhy a obezity detí a adolescentov týchto matiek a zvyšuje pravdepodobnosť, že tieto deti budú rovnako v budúcnosti fajčiť. Ženy, ktorých matky fajčili pred ich narodením (aspoň 15 cigariet denne), majú o 50% redukovanú plodnosť. (De Mouzon, 2001). Veľa týchto vyššie uvedených dôsledkov závisí od množstva vyfajčených cigariet, čo znamená, že aj aspoň obmedzenie konzumácie tabaku počas tehotenstva má za následok zníženie rizika vyššie uvedených nepriaznivých následkov. (Keller, et al., 2009). Zdravie dieťaťa narodeného fajčiarom Tieto deti bývajú ďalej exponované cigaretovému dymu vo forme pasívneho fajčenia. Keďže vplyvom prenatálnej expozície tabaku dochádza k nesprávnemu vývoju pľúc plodu, je ich funkčná schopnosť po narodení znížená. Následkom je zvýšené riziko ochorení horných aj dolných ciest dýchacích, najmä pneumónie, bronchitídy, či dokonca astmy. Rovnako sú veľmi časté zápaly stredného ucha ako dôsledok zníženého rastu pľúc a prekonaných akútnych respiračných ochorení. Expozícia cigaretovému dymu má za následok leukémiu asi u desatiny detí. Novorodenec fajčiarky je ohrozený syndrómom náhleho úmrtia dojčaťa (Sovinová, 2009), čo je náhla, neočakávaná smrť dieťaťa do jedného roku, ktorá zostane nevysvetlená aj po kompletnej klinickej revízii, laboratórnych vyšetreniach a pitve. Vyskytuje sa medzi 2. týždňom až 1. rokom života dieťaťa, pričom sa najčastejšie vyskytuje v 2. až 4. mesiaci. Jeho príčina nie je doposiaľ objasnená, existuje však mnoho známych rizikových faktorov, medzi ktoré patria aj fajčenie matky v tehotenstve, uloženie dieťaťa v zafajčenom prostredí, nízka pôrodná hmotnosť, nedonosenosť a podobne. (Fendrychová, 2009). Naviac sa zistilo, že

207 vystavenie plodu nikotínu pred narodením má za následok nedostatočné dozretie nervového tkaniva dieťaťa počas tehotenstva a môže zvýšiť riziko kardiorespiračného zlyhania pri akejkoľvek apnoickej pauze, na čom sa podieľajú rôzne kardiálne, adrenálne a dýchacie mechanizmy spôsobené následkom účinkov nikotínu. (Crha, Hrubá, 2000). Nikotín a jeho metabolity sú dobre rozpustné v tukoch a preto ľahko prechádzajú do materského mlieka, kde dosahujú vyššie koncentrácie ako v krvi matky. Hladina nikotínu ako aj kotinínu (metabolit nikotínu) je závislá od počtu vyfajčených cigariet a od času medzi expozíciou a dojčením, čo platí aj pre pasívne fajčenie. Laktácia je následkom nižšej hladiny prolaktínu (u fajčiarok nižšia o 50 70%) znížená. Dojčené deti fajčiarok môžu byť nekľudné, môžu mať tachykardiu, zvracanie a hnačky. Vysoké koncentrácie nikotínu v materskom mlieku negatívne pôsobia na kardiovaskulárny, nervový systém a zvyšujú výskyt ekzému u dieťaťa. American Academy of pediatrics dojčenie fajčiacim matkám neodporúča. (Crha, Hrubá, 2000). WHO odhaduje, že takmer 50% všetkých detí (700 miliónov) je exponovaných ETS, teda pasívne fajčí, a to hlavne doma. Je absurdné, že aj rodičia, ktorí sa tešia na svojho potomka, a ktorému sa snažia zabezpečiť život čo najlepšie do najmenších detailov, mu fajčením zhoršujú kvalitu života a skracujú dĺžku jeho života. Zdravie pasívnych fajčiarov Odhaduje sa, že kvôli znečistenému ovzdušiu tabakovým dymom na pracovisku zomrie ročne pracujúcich (Sovinová, 2009). Pasívne fajčenie, teda vdychovanie ETS, respektíve dýchanie tabakového dymu nefajčiarmi či nedobrovoľné fajčenie, spôsobuje nemalé zdravotné problémy: - rakovinu pľúc - smrteľné (fatálne) i nesmrteľné infarkty myokardu (znížená schopnosť transportu kyslíka krvou, znížená schopnosť myokardu využiť kyslík k syntéze ATP, väčší rozsah ischémie) - zápaly horných a dolných dýchacích ciest - zápaly stredného ucha - zvýšený výskyt nových ochorení a recidív pri astme Tab. 1 Relatívne riziko vzniku ochorení spojené s pasívnym fajčením vzhľadom na vybrané prostredia (Britton, Godfrey, 2006). Domácnosť Pracovisko Pohostinstvo, bar, nočný podnik Bronchogénny karcinóm 1,24 1,24 1,73 Ischemická choroba srdca 1,30 1,20 1,61 Cievna mozgová príhoda 1,45 1,45 2,25 Chronické nenádorové ochorenie pľúc 1,25 1,25 1,

208 3 FAJČENIE NÁKAZLIVÉ OCHORENIE Deti začínajú experimentovať s fajčením najmä následkom faktu, že sa s daným modelom správania už stretli: fajčili ich rodičia, známi, neznámi, priatelia, populárne osobnosti, idoly, herci vo filmoch. V tomto prípade je primárnou prevenciou to, čo zamýšľa WHO, teda smoke-free world aby cigarety úplne vymizli z nášho prostredia, respektíve, v prvom kroku, aby vymizli z verejných priestranstiev. Postupne by WHO chcela zaradiť tabak medzi ilegálne drogy (WHO, 2014). V súčasnosti vie väčšina detí (až 75%) o cigaretách ešte pred dosiahnutím piateho roku života a to bez ohľadu na to, či sa s fajčením stretli doma. Závislosť u mladistvých fajčiarov vzniká oveľa rýchlejšie ako u dospelých. Naviac začiatok fajčenia v dospelosti je skôr výnimočné, tak sú adolescenti kľúčovou cieľovou skupinou tabakového priemyslu. (Kmeťová, Králiková, 2009). Ešte významnejší je fakt, že na základe viacerých štúdií predstavuje užívanie tabaku vstupnú drogu k budúcemu užívaniu alkoholu a ostatných návykových látok. Preto je pravidelné, ale aj nepravidelné fajčenie detí a mládeže spojené so zvýšeným rizikom užívania alkoholu a drog. (ÚVZ SR, 2011). Fajčenie a ekonommika Z hospodárskeho hľadiska je možné vyčísliť nepriaznivý vplyv fajčenia na spoločnosť vo forme nákladov na liečbu a predčasnú invaliditu fajčiarov, cenu za znečistené prostredie, zdravotné následky pasívneho fajčenia, rovnako ako dlhšie obdobie pracovnej neschopnosti fajčiarov a ich zníženú produktivitu práce (Sovinová, 2009). Tieto vysoko prevyšujú zisky štátov zo spotrebnej dane z predaja tabakových výrobkov a platia za ne všetci, aj nefajčiari. Preto každé jedno skoncovanie so závislosťou na tabaku je prospešné nielen pre zdravie daného jedinca, ale aj pre zdravie celej spoločnosti. Fajčenie a ochrana spoločnosti Fajčenie patrí medzi hlavné rizikové faktory civilizačných (neinekčných, chronických) ochorení. Preto Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) spolu so svojimi 192 členskými krajinami prijala v máji 2003 Rámcovú dohodu o kontrole tabaku (Framework Convention on Tobacco Control), ktorý je prvým medzinárodným právnym nástrojom, slúžiacim na obmedzenie šírenia tabaku a tabakových výrobkov vo svete. (Kavcová, Ochaba, 2003). Do júna 2010 ratifikovalo túto dohodu 168 krajín. Ochrana pred pasívnym fajčením je dôležitá najmä z hľadiska, že neexistuje bezpečná koncentrácia tabakového dymu v životnom prostredí. (Baška, Katreniaková, 2010). Kontrola tabaku z pohľadu právnej regulácie predstavuje súhrn pravidiel, ktoré majú za úlohu účinne znižovať vplyv tabaku na náš každodenný život. Keďže k samotnej problematike patria aj iné atribúty, zo širšieho hľadiska možno kontrole tabaku prisúdiť aj podiel na ochrane práv nefajčiarov, ovplyvňovanie vznikajúcich dopadov na zdravie obyvateľstva a kvality ich života, či stanovenie striktných pravidiel, ktorými možno tabak a tabakové výrobky propagovať. V súčasnosti už existuje dostatok vedeckých poznatkov o škodlivosti fajčenia a najdôležitejšou úlohou pre vedcov a praktikov je docieliť, aby boli tieto poznatky efektívne implementované do praxe. (Kachlík, 2011; Kachlík, 2013). Len takouto formou je možné priniesť pozitívne výsledky v oblasti verejného zdravia. (Kavcová, 2002). V neposlednom rade však ide o proces neustáleho vývoja, v ktorom sa prihliada na nálady a postoje obyvateľstva a politikov. V podmienkach Slovenskej republiky je kontrola tabaku upravená predovšetkým v týchto právnych normách:

209 Ústava SR č. 460/1992 Z. z. (Čl. 40 Každý má právo na ochranu zdravia) Zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 355/2011 o tabakových výrobkoch v znení neskorších predpisov. Vyhláška č. 212/2012, ktorou sa upravujú tabakové výrobky. Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov. Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Zákon č 147/2001 Z. z. o reklame v znení neskorších predpisov. Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby. Z hľadiska posudzovania jednotlivých právnych noriem v danej problematike je dôležitý najmä rozsah, akým daná právna norma reguluje objektívne skutočnosti. Z tohto hľadiska môžeme za východiskový považovať Zákon č. 377/2004 Z. z., ako aj Zákony č. 87/2009 Z. z. a č. 142/2013 Z. z., ktorými sa mení a dopĺňa zákon o ochrane nefajčiarov. Konkrétne Zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov v znení neskorších predpisov, upravuje podmienky ochrany ľudí pred vznikom závislosti od nikotínu ako návykovej a škodlivej zložky nachádzajúcej sa v tabaku a v tabakových výrobkoch, pred škodlivými účinkami fajčenia a pred inými spôsobmi používania tabakových výrobkov, ktoré poškodzujú zdravie fajčiarov a nefajčiarov bezprostredne vystavených účinkom fajčenia. (Ochaba a kol., 2009). Obsahuje tiež úpravy podmienok predaja, výroby, uvádzania tabakových výrobkov do obehu, či ich označovania a ďalšou dôležitou súčasťou zákona sú ustanovenia o zákaze fajčenia na verejných miestach, respektíve o jeho obmedzeniach. Varovné informácie o nebezpečenstve užívania tabaku na baleniach tabakových výrobkov patria tiež medzi účinné preventívne prostriedky. Stále sa totiž stretávame s podceňovaním škodlivosti fajčenia ako aj dôsledkov nikotínovej závislosti. Legislatívne je teda určená veľkosť nápisov na krabičkách cigariet, ich formát, umiestnenie a samotný text, ktorý sa má obmieňať. Rovnako vymizli zavádzajúce označenia light a pod., kde bolo dokázané, že takzvané ľahké cigarety sú rovnako škodlivé ako ostatné tabakové výrobky. Takéto označovanie tabakových výrobkov má vyvolať negatívne vnímanie fajčenia v spoločnosti, zvýšiť motiváciu fajčiarov k odvykaniu a najmä znížiť mieru iniciácie fajčenia u mládeže. (Baška, Katreniaková, 2010). Z hľadiska obsahovej analýzy priniesol zákon o ochrane nefajčiarov mnohé úpravy, ktoré zlepšili ochranu nefajčiarov na verejných miestach, avšak stále v ňom ostávali rezervy, najmä z hľadiska ochrany zdravia detí a mládeže (Ochaba a kol., 2009), ktoré boli aspoň čiastočne naplnené neskoršími zákonmi. V súvislosti s ďalšími zákonmi, ktorými sa mení a dopĺňa zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov, možno hovoriť o čiastkových respektíve doplňujúcich zmenách. V Zákone č. 87/2009 Z. z. išlo predovšetkým o stanovenie povinnosti stavebne oddeliť fajčiarske časti v zariadeniach spoločného stravovania, kde sa pripravuje a podáva jedlo (Zbierka zákonov, 2009). Pritom opatrenia, ktoré zakazujú fajčenie v reštauráciách chránia v prvom rade ich zamestnancov. Súčasne sa nepotvrdili obavy zo zníženia obratu takýchto podnikov, ani teda nedošlo k poškodeniu ich prevádzkovateľov. V prípade porušenia platných nariadení Orgány verejného zdravotníctva boli oprávnené uložiť pokutu 331 až 3319 fyzickej osobe podnikateľovi alebo právnickej osobe, ak nezabezpečila dodržiavanie zákazov podľa 7 ods. 1 písm. b) až i). (Zbierka zákonov, 2009)

210 Keďže obe tieto právne normy neposkytovali dostatočnú ochranu nefajčiarov pred účinkami pasívneho fajčenia, vypracovaná bola novela zákona (142/2013 Z. z.), ktorá upravuje najmä miesta so zákazom fajčiť (zariadenia spoločného stravovania, v ktorých sa poskytujú stravovacie služby spojené s podávaním pokrmov a nápojov bez ohľadu na to, či sa tu pokrmy aj pripravujú alebo nie; verejné letiská, vozidlá osobnej dopravy, zdravotnícke zariadenia, vzdelávacie zariadenia, študentské domovy, zariadenia sociálnych služieb, a pod.) a ďalej upravuje možnosti zriaďovania vyhradených fajčiarní (stavebne oddelených miest, pričom pre nefajčiarov je z objektu vyhradená plocha aspoň 50%, a to plocha umiestnená pri vstupe do zariadenia). Táto novela predstavuje jeden z kľúčových prvkov preventívnych programov u detí a adolescentov, keď umožnila vytvoriť nefajčiarske prostredie na školách. Pritom sú práve deti a adolescenti najvýznamnejšou cieľovou populáciou pre primárnu prevenciu užívania tabaku, teda pre zabránenie vzniku fajčiarskeho návyku. (Baška, Katreniaková, 2010). Z pohľadu zákazu fajčiť na verejných miestach bola upravená definícia výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Zákaz sa tak vzťahuje aj na elektronické cigarety alebo iné výrobky s obsahom sušených rastlín, ktoré tvarovo pripomínajú cigarety a užívajú sa fajčením. (Zbierka zákonov, 2013). V prípade nedodržania zákona bola pokuta, ktorú je možné uložiť, zvýšená na 500 až (Zbierka zákonov, 2013). Tieto právne normy vytvárajú priaznivé spoločenské prostredie nielen pre nefajčiarov, ale pomáhajú aj odvykajúcim fajčiarom. Zároveň vedú k celkovému zníženiu spotreby tabaku v krajine. (Baška, Katreniaková, 2010). Zákon č. 355/2011 o tabakových výrobkoch v znení neskorších predpisov upresňuje požiadavky na výrobu tabakových výrobkov (registrácia výrobcu, získanie certifikátu od Ministerstva Poľnohospodárstva SR, zodpovednosť výrobcu za jeho výrobky), požiadavky pri ich umiestňovaní na trh (definované sú presne balenia, označenia, uskladňovanie a preprava výrobkov) a rovnako stanovuje kontrolné orgány. Tento zákon slúži na zabezpečenie kvality tabakových výrobkov a na umožnenie zisťovania ich pôvodu. Kontrolnými orgánmi sú v tomto prípade Štátna veterinárna a potravinová správa SR a Ministerstvo poľnohospodárstva SR, ktoré sú v prípade porušenia oprávnené uložiť pokutu od 100 do (Pavlíková, 2013). Vyhláška č. 212/2012, ktorou sa upravujú tabakové výrobky, prísne vymedzuje povolené suroviny, prídavné a iné látky, ktoré sa smú použiť pri výrobe tabakových výrobkov. (Zbierka zákonov, 2012). Zákonom č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov (naposledy zákonom č. 546/2011 Z. z.) je určená zvýšená, a stále sa zvyšujúca, sadzba spotrebnej dane zo všetkých tabakových výrobkov (cigarety, cigary, cigarky a tabak), a to minimálne: 88,50 /1000 ks cigariet, 75,56 /1000 ks cigár/cigariek a 69,44 /1 kg tabaku. (Pavlíková, 2013). Zvýšená spotrebná daň má samozrejme za následok zvýšenú celkovú spotrebiteľskú cenu tabakových výrobkov. Výsledkom sú okrem zníženej spotreby aj zvýšené príjmy štátu. Zistilo sa, že zvýšenie cien cigariet o 10% vedie v rozvinutých krajinách približne k 4% poklesu ich spotreby, pričom je toto zníženie spotreby najvýraznejšie u mladistvých a v nižších socioekonomických skupinách. (Baška, Katreniaková, 2010). Informovanosť verejnosti o následkoch a vplyvoch fajčenia, či požívania tabakových výrobkov ako aj o vplyve pasívneho fajčenia znamená určitý predpoklad k zdravému

211 životnému štýlu. V tomto zmysle bola zavedená právna úprava, konkrétne zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame, ktorý stanovuje zákaz reklamy tabakových výrobkov na všetkých druhoch informačných nosičov, zákaz rozdávania tabakových výrobkov na verejnosti, ale aj uvádzania emblému, názvu alebo znaku tabakového výrobku. Prijatie tejto právnej normy bolo vzhľadom na svoj účel veľmi potrebné. Výsledkom je vymiznutie tabakových výrobkov z televíznych obrazoviek ako aj z tlače. Spolu s ďalšími zákonmi rovnako ako aj spolu s vhodnou mediálnou kampaňou a zvyšovaním informovanosti občanov napomáha znižovať spoločenskú toleranciu k fajčeniu, čo by mohlo postupne smerovať aj ku zníženiu výskytu pasívneho fajčenia v domácnostiach. Napokon sa zmienime o Zákone č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby, ktorého účelom je zavedenie fajčiarskych a nefajčiarskych ciel, pričom v cele určenej pre fajčiarov nemôžu byť umiestení nefajčiari. Slovenská legislatíva pozná aj ďalšie právne normy, v ktorých sa určujú pravidlá a spôsob nakladania s tabakom a tabakovými výrobkami. V tomto prípade však zohráva dôležitú úlohu prevencia, ktorá je účinným a preferovaným nástrojom. Navyše je pre štát lacnejšia ako nákladná a zdĺhavá liečba následkov požívania tabaku a tabakových výrobkov. Problematika tabaku je tiež súčasťou niekoľkých vládnych dokumentov a programov: Koncepcia Štátnej politiky zdravia SR zo dňa , ktorú nahradil Strategický rámec starostlivosti o zdravie pre roky 2014 až 2030, Národný program podpory zdravia aktualizovaný v roku 2011 a Národný akčný plán na kontrolu tabaku na roky Hlavným cieľom aktualizovaného Národného programu podpory zdravia ostáva dlhodobé zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva Slovenskej republiky - elimináciou výskytu porúch zdravia, ktoré znižujú kvalitu života a ohrozujú človeka predčasnou smrťou. Prioritne je zameraný na ovplyvňovanie determinantov zdravia, znižovanie rizikových faktorov vyskytujúcich sa u obyvateľstva a na zvyšovanie zainteresovanosti jednotlivých zložiek spoločnosti. Člení sa na dve oblasti, z ktorých prvou je: Preventívne opatrenia zamerané na znižovanie výskytu chronických neinfekčných ochorení, kde hlavným cieľom je znižovať výskyt rizikových faktorov, ktoré priamo súvisia so životným štýlom jednotlivca: A) Výživa a stravovacie zvyklosti, B) Fyzická inaktivita, C) Tabak, alkohol, drogy, D) Zdravé pracovné a životné podmienky. Aktivity, ktoré majú zlepšiť súčasný stav v oblasti tabaku, sú podľa ÚVZ SR (2011): - realizovanie preventívnych opatrení, ktoré znižujú možnosť vzniku závislostí a iných závažných poškodení v dôsledku pitia alkoholu, fajčenia a užívania drog, - zefektívnenie komunikácie všeobecných lekárov aj všetkých zdravotníckych pracovníkov, vrátane pracovníkov poradenských centier ochrany a podpory zdravia o problémoch súvisiacich s alkoholom a fajčením zvýšenie motivácie občanov k zmene správania v pití alkoholických nápojov a k fajčeniu, - meniť zdravotné uvedomenie, postoje a sociálne stereotypy s akceptáciou slobodného práva človeka vybrať si nepitie alkoholických nápojov a nefajčenie, - zavedenie sociálneho marketingu v oblasti podpory nefajčenia a obmedzenia nadmerného užívania alkoholu, - navrhovanie právnych úprav s cieľom zlepšenia ochrany nefajčiarov a podpory nefajčenia a obmedzenia nadmernej konzumácie alkoholických nápojov na verejných miestach,

212 - rozširovanie siete poradenských zariadení na odvykanie od fajčenia, - tvorba edukačných materiálov pre rodičov, pedagógov a zdravotníckych pracovníkov týkajúcich sa problematiky fajčenia, nadmerného užívania alkoholických nápojov a drog, - intenzívne využitie mienkotvorných médií a všeobecne rešpektovaných osôb (aj bulvár a tzv. celebrity) na propagáciu života bez cigariet, alkoholu a drog nefajčiť je moderné, in, s dôrazom na cieľovou skupinou akceptovateľné dôvody (financie, smrad, žlté zuby, impotencia, vrásky, sexuálna príťažlivosť), - podporovanie preventívnych programov, zameraných na škodlivosť fajčenia, užívania alkoholu a drog, podporovanie preventívnych programov zameraných na zmysluplné využívanie voľného času v spolupráci s MŠVVaŠ SR - podporovanie celosvetovej súťaže Quit and win v Slovenskej republike, zameranej na obyvateľov, ktorí chcú prestať s fajčením. Cieľom Národného akčného plánu na kontrolu tabaku na roky bolo zlepšiť podmienky v oblasti: 1. prevencie fajčenia na základných, stredných a vysokých školách, v zdravotníckych zariadeniach a v zariadeniach sociálnych služieb, 2. kontroly fajčenia na verejných miestach, 3. kontroly obsahu a zloženia tabakových výrobkov, 4. poradenstva na odvykanie od fajčenia najmä prostredníctvom rozšírenia siete poradní na odvykanie od fajčenia na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva a na vysokých školách, 5. edukácie v školách a školských zariadeniach so zameraním na vydanie metodických príručiek a postupov pre pedagógov, rodičov a deti, 6. výskumu o efektívnosti preventívnych opatrení s cieľom vyhodnotenia efektívnosti použitých prístupov a vynaložených finančných prostriedkov. Výskum by sa týkal najmä legislatívnych opatrení na ochranu nefajčiarov, ktoré boli prijaté v minulosti a ktorých efekt sa dá hodnotiť formou prieskumov verejnej mienky. Z dôvodu zabezpečenia komplexnosti v prístupe je pri plnení stanovených úloh potrebný multirezortný prístup, výmena informácií a zhodnotenie programu v roku Národný akčný plán na kontrolu tabaku na roky obsahuje úlohy pre jednotlivé rezorty, obsah a popis aktivít a termíny na ich realizáciu. (ÚVZ SR, 2011). ZÁVER Jednou z hlavných povinností štátu je chrániť zdravie svojich obyvateľov. Je to nielen morálne a etické, ale v konečnom dôsledku vysoko ekonomické a pre vývoj štátu a spokojnosť jeho občanov nevyhnutné. Štát má veľa možností ako vplývať na zdravie ľudí, najdôležitejšie sú však preventívne opatrenia. Okrem vzdelávania ľudí prostredníctvom masmédií je dôležitejšia a v mnohých prípadoch aj omnoho účinnejšia ochrana zdravia právnymi normami. Pokiaľ ide o kontrolu tabaku zo strany štátu, je táto natoľko dôležitá a potrebná, že jej zanedbávanie by malo za následok množstvo nelichotivých štatistík a osudov. Vzhľadom na súčasnú situáciu a pretrvávajúci trend, je nevyhnutné verejnosti stále predkladať štatistické údaje o následkoch fajčenia. Podľa oficiálnych údajov zomiera na následky fajčenia vo svete asi 4 až 5 miliónov ľudí ročne, čo znamená, že každých desať sekúnd zomrie jeden človek na ochorenie súvisiace s fajčením. Ďalších 13 miliónov ľudí

213 pritom trpí chronickými ochoreniami v dôsledku pasívneho fajčenia. (TASR, 2007). Ide o hrozivú až alarmujúcu ukážku toho, že problematika kontroly tabaku nie je zďaleka vyriešená ani uzavretá. Potvrdzujú to aj údaje zo Slovenska, podľa ktorých u nás v súčasnosti fajčí jedna tretina obyvateľov! Preto je stále povinnosťou štátu sa danou situáciou zaoberať. Právne normy zaoberajúce sa tabakom a tabakovými výrobkami sú opodstatnené a plnia svoj účel, keďže sa ochrana nefajčiarov stále zvyšuje a propagácii týchto výrobkov sa vytrvalo bráni. Pre každú modernú a zodpovednú spoločnosť je výzvou venovať sa tejto téme a pristupovať k nej s plnou vážnosťou. Ponúkaným riešením je stanovenie regulatívnych mechanizmov zo strany štátu. Veríme, že právna úprava tejto problematiky bude pokračovať. Smutným faktom však naďalej zostáva fajčenie ako také, keďže dĺžka života fajčiarov, konzumujúcich cigariet denne po dobu 30 rokov je o 8 rokov kratšia ako dĺžka života nefajčiarov. Naviac má fajčenie na Slovensku stále vzostupnú krivku. (ÚVZ SR, 2014). Literatúra [1] BAŠKA, T. (2008). Prevencia užívania tabaku u školskej mládeže. Martin : Národná koalícia na kontrolu tabaku a JLF UK, 2008, 64 s. ISBN [2] BAŠKA, T., KATRENIAKOVÁ, Z. (2010). Základy prevencie užívania tabaku. 1. vyd., Martin: JLF UK v spolupráci s občianskym združením Stop fajčeniu a Národnou koalíciou pre kontrolu tabaku v SR, s. ISBN: [3] BENCKO, V. a kol. (1998). Hygiena. Praha. Karolinum nakladatelství Univerzity Karlovy s. ISBN [4] BRITTON, J., GODFREY, F. (2006). Lifting the smokescreen. European Respiratory Journal, 2006, 27.5: [5] BUCHANCOVÁ, J. a kol. (2003). Pracovné lekárstvo a toxikológia. Martin. Osveta s. ISBN [6] CRAMER, DW., WISE LA. (2000). The epidemiology of Recurent Pregnancy Loss. Seminars in Repr. Med. 18, 2000, 4 s [7] CRHA, I., HRUBÁ, D. (2000). Kouření a reprodukce. 1. vydání. Brno: Masarykova univerzita, s. ISBN [8] DECHANET, C. et al. (2011). Effects of cigarette smoking on reproduction. Hum Reprod Update. 2011, 17, p [9] DELCROIX, M. (2002). La grossesse et le tabac. Que sais-je. 3490, 2002, p [10] ĎURAČKOVÁ, Z Voľné radikály a antioxidanty v medicíne I. (Definícia, rozdelenie a biologický význam voľných radikálov a antioxidantov) Bratislava. Slovak Academic Press. 285 s. [11] FENDRYCHOVÁ, J. (2009). Vybrané kapitoly z ošetřovatelské péče v pediatrii. 1. vydání. Brno: Národní centrum ošetřovatelství a nelékařských zdravotnických oborů, s. ISBN [12] HACKSHAW, A., ET AL. (2011). Maternal smoking in pregnancy and birth defects: a systematic review based on malformed cases and 11.7 million controls. Hum Reprod Update. 2011, Sep-Oct, 17(5), p [13] HANDLER, A. (1989). The relationship of smoking and ectopic pregnancy. Am. J. Public Health, 1989, 79, p [14] HRUBÁ, D. (2007). Proč nekouřit v těhotenství nové poznatky o účincích nikotinu. Praktická gynekologie, 2007, č.11(3), s [15] HUTTOVÁ, M., JURKOVIČOVÁ, J. (2001). Účinky fajčenia v ťarchavosti na matku a plod. Praktická Gynekológia, 8, 2001, 2, s

214 [16] KACHLÍK, P. (2011). Mapování drogové scény, aktivit a úrovně protidrogové prevence na Masarykově univerzitě. Brno: Masarykova univerzita, Brno s.345. [17] KACHLÍK, P. (2013). Drogová scéna na Masarykově univerzitě očima svých studentů. In KACHLÍK, P. Kalokagathie Fórum výchovy ke zdraví XV. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, s , 24 s. ISBN [18] KAVCOVÁ, E. (2002). Nikotínová závislosť a jej liečba. Martin: Vydanie I., JLF UK, 2002, 115. [19] KAVCOVÁ, E., OCHABA, R. (2003). Základy intervencií a liečby tabakovej závislosti. In Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava, 2003, Štátny fakultný zdravotný ústav SR 108 s. ISBN [20] KELLER R., ET AL. (2009). Tabagisme et grossesse: monitorage sur le tabac - Enquête suisse sur le tabagisme Universität Zürich, Suisse. [21] KIMÁKOVÁ, T. (2009). Zloženie tabakového dymu. In: Bedeker zdravia : sprievodca svetom zdravia. roč. 5, č. 6, 2009, ISSN [22] KIMÁKOVÁ, T. (2010). Negatívny vplyv pasívneho fajčenia. In: Bedeker zdravia : sprievodca svetom zdravia. roč. 6, č. 1, 2010, s. 88. ISSN [23] KMEŤOVÁ, A., KRÁLIKOVÁ, E. (2009). Fajčenie adolescentov prevencia a liečba. Sociálna prevencia Legálne drogy - prevencia, 3, 2009, IV, s [24] LAMBERS, DS., CLARK, KE. (1999). The maternal and fetal physiologic effects of nicotine. Seminars in Perinatol., 20, 1999, 2, p [25] MOUZON DE, J. (2001). Tabac et fertilité, Tabac et AMP. La revue du praticien Gynécologie et Obstétrique, 2001, 55, p [26] NOVÁK, M. a kol. (1980). O kouření. Praha. Avicenum s. [27] OCHABA, R., I. ROVNÝ, I., BIELIK, I. (2009). Ochrana detí a mládeže Tabak, alkohol a drogy. Bratislava: ÚVZ SR, s. [28] PAVLÍKOVÁ, B. (2013). Legal regulation of tobacco and tobacco products in the Slovak Republic and in the European Union. EU agrarian Law. 2013, 2 (2) p [29] RAYMOND, E. (1994). Effect of maternal age, parity and smoking on the risk of stillbirth. Br J Obstet Gynecol, 1994, 101, p [30] SOVINOVÁ, H. (2009). Fajčenie tabakových výrobkov a jeho nepriaznivý vplyv na ľudské zdravie. Sociálna prevencia Legálne drogy - prevencia, 3, 2009, IV, s [31] TASR. (2007). Na Slovensku klesá počet dospelých fajčiarov, mládež fajčí veľa. [online]. [cit ]. Dostupné na: < [32] ÚVZ SR. (2011). Aktualizácia Národného programu podpory zdravia v Slovenskej republike. [online] [cit ]. Dostupné na: < >. [33] ÚVZ SR. (2011). Národný akčný plán na kontrolu tabaku na roky [online] [cit ]. Dostupné na: < [34] ÚVZ SR. (2014) Otázky a odpovede na tému fajčenie. [online]. [cit ]. Dostupné na: < [35] WAYLEN, A.L. et al. (2009). Effects of cigarette smoking upon clinical outcomes of assisted reproduction: a meta-analysis. Hum Reprod Update, 2009, 15, p [36] WHO. (2014). European tobacco control status report [online] [cit ]. Dostupné na: < data/assets/pdf_file/0009/248418/european-tobacco- Control-Status-Report-2014-Eng.pdf?ua=1>

215 [37] Zbierka zákonov č. 87/2009. [online]. [cit ]. Dostupné na: < 009&q=>. [38] Zbierka zákonov č. 142/2013. [online]. [cit ]. Dostupné na: < 2013&q=>. [39] Zbierka zákonov č. 212/2012. [online]. [cit ]. Dostupné na: < 2012&q=>. doc. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD. Ústav verejného zdravotníctva Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta Šrobárova Košice Slovenská republika tatiana.kimakova@upjs.sk MUDr. Zuzana Nevolná Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Palackého 1 P.O. Box Bratislava Slovenská republika mandelikova@pobox.sk

216

217 SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ OBČANA, RODINY A ŠTÁTU

218

219 XVII SOCIÁLNÍ BEZPEČNOST OBČANA, RODINY A STÁTU Social Safety of the Citizen, his Family and the State FELIX ČERNOCH Abstrakt Bezpečnost individua či společnosti by nebyla bez té sociální úplnou. Protože si ji jedinec vlastními silami v plném rozsahu sám zajistit nedokáže, komplexní garance za ni přísluší státu. Jde tudíž přinejmenším o jejich interaktivní vztah s vůdčí rolí a odpovědností státu. Klíčová slova Bezpečnost, bezpečnost individua, bezpečnost společnosti, bezpečnost rodiny, bezpečnost státu, stát, právní stát, sociální stát, bezpečnost sociální, sociální jistoty, sociální svobody, sociální práva Abstract The Safety of individua and society would not be komplete without that of social. The individua alone is not able to guarantee security in full extent, a comprehensive security belongs only to the state. The problem lies in the interactive relationship of the individual with a leading role and responsibilities of the state. Key words Safety, safety of the individua, security of society, family security, state, rule of law, welfare state, social safety, social security, social freedoms, social rights START Předkládáme zamyšlení nad tématem totožným s jejím názvem časti publikace. Považuji to za uvození rozpravy, která může následovat, nikoliv regulativní ambici. Předesílám, že bezpečnost jedince i společnosti by nebyla bez té sociální ani zdaleka úplnou. Proto se ji pokusíme zasadit právě do interaktivního vztahu občana se státem, který ji má garantovat. Z toho plyne i logika prezentační posloupnosti a důvod, proč ke startu mého sdělení nastupuje nejdříve pojednání o státu

220 1 STÁT Místo dlouhých, obšírných a složitých výkladů si uveďme vcelku lapidární definici T. G. Masaryka, která vymezuje stát jako "určitou část člověčenstva, žijící spolu v určité zemi jakožto celek organizovaný a historický". Zajisté jste si všimli, co mezi charakteristické znaky státu podle TGM patří: - jde o lidské společenství (tedy nikoliv přírodní útvar - např. daný geograficky) - situované zeměpisně (čili zahrnující určité území - vymezené hranicemi) - historicky vzešlé (nebylo tu odvždy - vzniklo na jistém stupni vývoje) - nějak organizované (více méně pevné, ale podléhající proměnám ev. zániku) Masarykovo pojetí je zajisté nosné i pro dnešek, neboť i současný stát je charakterizován územím (hranicemi), obyvatelstvem (občany), organizací (uspořádáním), dějinami (historií). Přesto však i tady dochází k proměnám či vývojovým posunům. Vznik a vývoj státu 1. Stát vznikl dohodou mezi lidmi, kteří část svých přirozených práv předali státu (vládci), který zajišťuje společné soužití. 2. Stát je hlavní nástroj politické moci. Je to forma organizovaného násilí a vzniká se vznikem soukromého vlastnictví Je tudíž suverénní politickou institucí společnosti, organizující obyvatelstvo podle území pomocí státní moci (státní aparát, policie, armáda atd.) a mocenského mechanismu. Suverenita neboli svrchovanost však znamená samostatné, nezávislé, svobodné rozhodování občanů dané země. Stojí tu tak proti sobě ve vzájemné svázanosti dva kardinální pojmy - stát : společnost! Vychází se tu zjevně z jejich terminologické odlišnosti, tedy rozdílu dosti zásadního. Roger Scruton k tomu dodává ve svém Slovníku politického myšlení, že "právo sice nelze odmyslet od státu, ale nemusí být pro společnost nezbytné." (strana 154). Téhož mínění byl i významný teoretik státu Max Weber, když tvrdil a dokazoval tézi, že stát je organizace, která "monopolizuje legitimní násilí nad daným územím". Onou legitimní mocí se ale pochopitelně rozumí taková, která si udělila umělou sankci, jež zase sama o sobě není ničím jiným než zvláštním druhem práva i moci. S ním se na téže platformě sešli víceméně i marxisté, pro něž zůstává stát organizovaným násilím (jedné třídy nad druhou). Funkce státu Nejúplnější odpověď nalezneme vlastně u odůvodňování zrodu státních útvarů. Ostatně - dávají nám za pravdu opět slova TGM, podle nichž stát se udržuje - čili funguje - idejemi, na kterých vznikl. Nabízí se v této souvislosti paralela s vývodem Hegelovým o tom, že stát je uskutečnění mravní ideje. Masaryk ho zcela nepochybně znal. Odhlédnouce od toho bývají zpravidla uváděny dvě stěžejní funkce státu resp. jejich skupiny: Vnější - zajišťující stát navenek, proto se někdy redukuje na tzv. obrannou. Pro ni zřejmě původní státy vznikaly, aby chránily své obyvatelstvo před napadením. Nicméně nová doba ji posouvá i do sféry spolupráce - pochopitelně se spřátelenými ev. spojenecky svázanými

221 subjekty. Vůči těm znepřáteleným zůstává vztah stále setrvávajícím na historicky zakotveném a tradovaném princip Vnitřní - také zde byla původně silová čili potlačovací, když jeho tvůrci se začínali chránit před svými "soukmenovci". Proč? Prostě si začali přivlastňovat více než jim náleželo. Z kořisti ale nakonec i občin, takže se museli od ostatních izolovat a ohrazovat silou. Dá se tudíž soudit, že stát vzniká souběžně se soukromým vlastnictvím čili poté, kdy člověk začal říkat "to je moje!"(engels). Posléze však i na tomto bitevním poli došlo k posunům, takže státu přibyly funkce další a obecně prospěšnější: politicko - ekonomické či kulturně - výchovné. Pochopitelně, že obě souvisí se zajišťováním bezpečnosti a ta se zase váže na sociální soudržnost, jak to výstižně dokazují Miloš Balabán s Antonínem Raškem v publikaci redigované Martinem Potůčkem a nazvané Putování českou budoucností (Gutenberg, Praha 2003 s. 134): Vnější bezpečnostní ohrožení by mohlo zvýšit sociální soudržnost české společnosti. Vnitřní ohrožení by sociální kohezi české společnosti naopak podrývalo. Vztah je reciproční, vysoká míra sociální soudržnosti ovlivňuje vnitřní bezpečnost. Formy a typy státu Rozumíme se tím učlenění a organizace státu čili zároveň systém vztahů mezi státem jako celkem a jeho územními částmi. Pak můžeme odlišovat od sebe: 1. Unitární stát, který se vyznačuje jednotnou soustavou nejvyšších státních orgánů, jednou ústavou a tím, že orgány jeho administrativních částí nemají původní, nezávislou suverénní moc, tj. nezávislou na nejvyšších státních orgánech. Stupeň závislosti administrativních částí je různý, proto rozlišujeme stát centralizovaný nebo decentralizovaný. 2. Složený stát, jenž se skládá z několika víceméně nezávislých celků, odvozujících svou moc z národní či občanské suverenity. Takové státy rozdělujeme podle míry vzájemného soužití a vzájemných vztahů částí a celku na federativní (spolkové) a konfederativní případně jiná integrační seskupení (unie, aliance). Myslíme, že naše národy prošly zkušeností obojí. Rozlišovat musíme ovšem formu státu od formy vlády. Tou totiž rozumíme způsob výkonu státní moci, přičemž každý jistě už dávno ví, že se jedná o vládnutí na bázi demokratické či autokratické (autoritativní). Proto je principiálně nebudeme rozvádět. Nicméně u té druhé formy se ale pro její politickou a vůbec i společenskou závažnost, možná jistou naléhavost, poněkud pozdržme. Jde v ní totiž o koncentraci moci do rukou určitých skupin anebo jedinců, což je i v dnešní době hrozící, zato tím nebezpečněji. Zůstaňme však u přehledu historizujícího, vždyť i on je schopen poučit nás a varovat. Poněvadž jde převážně (ne-li výlučně) o vládu bez vlivné opozice. Spokojme se přitom s prostým - lakonickým - výčtem. Aristokracie - vláda šlechty či jiné dědičně vymezené skupiny lidí "vznešených" (dle řeckého aristos - vznešený), osob jak se dříve říkávalo "urozených" Byrokracie - vláda úřadů Ideokracie - vláda vzdělanců Monokracie - samovláda (monos - jeden) Plutokracie - vláda skupiny bohatých, např. finanční oligarchie Teokracie - vláda duchovenstva, církevní hierarchie

222 Právní stát V čem vlastně spočívá principiální podstata ideje právního státu a její reálná materializace v normativních i procedurálních opatřeních? Zkusme si na tu otázku odpovědět vývodem z historického kontextu, což je nejspolehlivější. Ze zmínky o zrození již prvních státních útvarů vzešel naprosto nezpochybnitelný poznatek, že to byl vysoce p o l i t i c k ý akt a že stát byl, jest a zůstane i nadále organizací vyhraněně politickou. Nicméně ruku v ruce s tím se prokázalo, že onen proces byl, jest a zůstane i nadále p r á v n í m - když se už i v oné rodící se formaci, tím více pak naplno fungující, nutně musely upravovat, nepsaně a posléze i psaně, všechny jeho důležité vnitřní vztahy, stejně jako vazby navenek.trvalo však dosti dlouho, prakticky až po současnost, než se přebolestně a pracně dospělo k dnešnímu institutu, který ony dvě relativně odlišné, nezřídka protichůdné složky téhož celku dokázal přijatelně sladit, cíleně, plánovitě a řízeně vyvažovat. (Hle - krásný příklad jednoty a boje protikladu, tj. dialektiky!) Právě o tom je právní stát, jeho idea i fakticita. Co ale vlastně obsahuje a co znamená? Čím je naplňován a jak? V čem zase on plní své poslání, jak a vůči komu? Otázek nesčetně a nejen pro vědu, která si je klást musí. Pokud bychom chtěli zůstat velestručnými a vyjádřili jedno i druhé lapidárně, včetně kritérií poměřování rovnovážné spravedlnosti resp. spravedlivé rovnováhy, nabízí se lakonský sukus: Co není zakázáno, je dovoleno! - vztaženo k právům občana, kdežto pro instituci platí gard opačný, neboť co není dovoleno, je zakázáno! Čili jiným slovosledem sděleno - zakazuje se, co se výslovně - taxativně - nedovolí. A že zákazy i příkazy jsou možné toliko prostřednictvím jejich uzákonění, to už dávno víme a ctíme, že? Závěr? Činnost instituce je legislativně regulována v tom, co smějí, zatímco počínání občanů se reguluje pouze v tom, co nesmějí! Z předchozího rovněž vyčteme, že pro stát vskutku právní je při vší paritě příznačný absolutní primát práva před politikou! (1) Byť se politika na tvorbě práva bezpochyby podílí - jak jinak by mohlo vznikat? Proto její orgány navrhují a přijímají zákony - ale nemůže jít o žádnou libovůli. Předně připusťme, že to musí být politika státu, která se v demokratické společnosti vyjevuje pluralitními cestami - formulační konkurencí politických stran a nikoliv zvůlí jediné z nich; výjimkou je eventualita případu, kdy se jí zdaří zakotvit své vůdčí postavení ústavně. (2) Pro právní stát jsou však navzdory tomu charakteristická ještě navíc také jasná pravidla hry. Stanovená včas, předem v dostačujícím předstihu, nahlas a závazně pro všechny případy. Ta musí ovšem být materializována v zákonných i podzákonných normách, tedy předpisech právních (tj. zákonech) i prováděcích (vyhlášky, směrnice, pokyny). (3) Je-li tomu vpravdě tak, mluvíme o stabilitě právního systému a ta staví na jeho všeobecné platnosti a závaznosti - všude, vždy a pro všechny. (4) Tím se dostáváme k principu rovnosti před zákonem,a to bez výjimek. (5) Jejich vyloučení nastoluje a nárokuje nezvratnost čiže zároveň zpětnou účinnost práva. Co je dáno, platí a zůstává, ale minulost již měnit nelze, a to ani zákonem (6) Na druhé straně však musí být umožněna resp. zajištěna vymahatelnost práva (vedle stanovení hypotéz i stanovení sankcí) (7) Garancí je potom právo na odvolání s možností nejzazší odvolatelností. (8) V užším smyslu práva trestního je všeobecně a striktně platným princip presumpce neviny. Dokazovat nutno vinu a nepožadovat prokazování neviny, jako tomu bylo za

223 Stalina podle Vyšinského. Samozřejmě, že bez omezení jenom na politiku, nýbrž v aplikaci na všechny oblasti dosahu práva, včetně třeba občanského či rodinného. P r á v n í stát je tudíž vždycky zároveň d e m o k r a t i c k ý. Z obojího tak plyne, že občan, ale vlastně každý jednotlivec, je zde plně chráněn vůči všem (jakýmkoliv) násilnostem, ať se dějí odkudkoliv či kohokoliv: od jiných jedinců nebo i skupin či dokonce od státu samotného. Pochopitelně, že stejných práv i stejného zastání se možno dovolávat a domáhat i skupinově. Základy teorie státu a práva to shrnují v následující výkladovou definici s přidaným komentářem: Podle ní je právní stát charakterizován jako vnitřně hierarchicky a logicky uspořádaný soubor určitých ústavních a zákonných norem, které musí být v souladu s normami mezinárodně právními. Třebaže v tom neobjevíme zase až tak moc nového a překvapivě oslňujícího, jedno je tu opětovně zřejmé: že totiž stát je hlavním ručitelem práv a svobod svých občanů. Ale nejen to! Důležitějšími jsou mechanismy, jimiž je schopen to doopravdy zaručit. Čímpak principiálně? 1. Tím, že je výhradním tvůrcem práva závazného i pro něj samého. 2. Přesnými úpravami legislativních procesů i pravomocí. Dodejme, že legislativa sama je procesem, slaďujícím systém a jeho řád, nikoliv prostým souborem právních aktů, natož jen jednotlivých ustanovení jednotlivých zákonů 3. Trvalostí práva, nezávislým na politických zvratech, politiku spíše determinující než jí být samo determinováno. Právní normy proto i po takových změnách platí tak dlouho, dokud nejsou zrušeny a nezanikají ani tehdy, když nejsou fakticky využívány. 4. Sebeomezením státu ve vztahu k občanům, do jejichž soukromí zasahuje výlučně v rámci zákonného vymezení. 5. Právní osvětou, aby každý mohl svá práva i své povinnosti znát 6. Právními jistotami, kdy v jedné věci bude vždy rozhodnuto stejně orgánem k tomu příslušným a s jistotami ochrany před zneužitím státní moci. 7. Nepřípustností zpětného působení (retroaktivity) práva 8. Kontrolou ústavnosti právních předpisů prostřednictvím ústavního soudu 9. Svrchovaností (suverenitou) zákona a nezávislostí soudů i soudců. Sociální stát Na eventuální rozjímání o aktuální právnosti českého či slovenského státu navažme společnými rozvahami nad systémovým pojetím a ztvárněním sociálně-ekonomických jistot se státní garancí, ale taktéž nad vlastní spoluodpovědností a osobně individualizovaným podílem za vlastní sociální bezpečí. Přitom sociální stát je v poslední době i u nás docela frekventovaným pojmem. Se všeobecně rozšířenou světovou finanční krizí se stává tím intenzivněji diskutovaným. Většinou ve smyslu potřeby jeho destrukce či aspoň jakéhosi "přiškrcení". Někdy bývá - a nezřídka - předváděn jako přepych doby a líčen pod zorným úhlem nadbytečnosti pro níž se nedostává prostředků anebo je jich škoda vynakládat. Nechť prý se každý postará (nejdříve) o sebe sám! Nepostarání se a v tomto směru společenské neprosazení je považováno za sociální nezpůsobilost ev. liknavost. Nepřipouští se objektivní příčiny situací za nichž lze sociální sítí propadnout i bez vlastních zásluh. Geneze Už jsme si dříve opakovaně připomenuli odhalování věcné podstaty jevů návraty k jejich počátkům ev. momentům určujícím jejich vývoj. Jak tedy vznikl sociální stát? Na jakých principech se zrodil? Proč a čí zásluhami? Kde a kdy? Nač a začpak? Lze vůbec na tolik otázek posloužit jedinou jednoznačnou odpovědí?

224 Máme-li se toho dopustit, pak neváhejme a prohlasme to za velký výdobytek sociálních tlaků lidových mas. V kulminačních polohách sociálních států hrálo zcela určitě vlivnou stimulační roli tzv. mírové soutěžení či spíše až soupeření kapitalismu se socialismem o míru předností a dokonalosti sociálního režimu a společenského řádu vůbec. Ekonomicky vyspělé země, kromě dědictví humanizačního pokroku, jež nebylo možno vrhnout zpět, natož zvrátit (dáno solidaritou lidí práce), potřebovaly naznačená pozitiva prokázat a také to hmatatelně dokázaly. Přiznejme jim, že při svém bohatství ve svých sociálních programech socialistického konkurenta i protivníka lidumilností daleko předčily. Ale co teď? Vzniklo prostředí bez- či malo-konkurenční? V realitě a návazně i na kolbištích ideálů? Nebo zavážilo ještě něco jiného? Nesmlouvavějšího? Zákonitosti krizových cyklů? Suďme! Podstata V čem tedy aspoň spočívá u sociálního státu principiálně - vůbec? Pokusme se o jakés takés modelové rekapitulace, když obecně přijatý ani přijatelný mustr k dispozici není a snad ani být nemůže. Mohli bychom sice vycházet z Listiny základních lidských práv a svobod, která řadu nosných prvků přece jen obsahuje, nebo se opřít o Evropskou sociální chartu, jež s tím tématicky a problémově koresponduje naprosto viditelně. Leč v těchto dokumentech jest spíše zakotvena filozofie zohledňující jedince než motivující či zavazující stát. Přesto se jich dotkněme a jejich prizmatem se poohlédněme po scéně nám informačně dostupné. Základním lidským právem je průkazně právo na život! Odtud vyjděmež. Znamená, že sociální stát ho musí zajistit prvořadě od začátku do konce, ale také na úrovni lidské důstojnosti. Co to může nyní znamenat věcně? 1. Péči o rodinu - prioritně o matku a dítě - snad nemusíme být podrobní ve výčtu, co to všechno zahrnuje a předpokládá, když všichni vědí, že to začíná bydlením, podporou porodnosti a mateřství, eliminací sociální nouze 2. Péči o dorůstající generace - čili budoucnost národa i státu, což se týká zejména jejich vzdělávání, kulturního rozvoje - duchovně i fyzicky, volno-časových aktivit 3. Péči o zdraví lidu - kam patří dostupnost lékařské a nemocniční péče, nemocenské pojištění, preventivní prohlídky a rehabilitace, rekonvalescenční programy, bezpečnost práce a ochrana při ní, komunální hygiena 4. Péči o životní prostředí - trvale udržitelný rozvoj - čistota ovzduší, vod a půdy, bezbariérové přístupy, eliminace nebezpečí, pomoc při všech živelních pohromách, havariích a katastrofách 5. Péči o seniory - právo na pokojné a hmotně i duchovně dobře zajištěné stáří s podporou jeho aktivit 6. Péči o zaměstnanost - včetně podpor v nezaměstnanosti a zabezpečení případných rekvalifikací, spolupráce s odbory a zaměstnavateli (tripartita), řešení dopravní obslužnosti a infrastruktury, spravedlivost odměn za práci Byť pojednání je to kusé a v žádném ohledu ne dostačující, natož vyčerpávající, jistou představu si lze o povaze i poslání učinit.. A na závěr tohoto dodatku ještě přičiňme alespoň v lakonickém přehledu jednu s tím související a na Listinu základních lidských práv a svobod navazující věc pro reálný tedy tzv. normální či běžný, všední, každodenní život veledúležitou. 2 SOCIÁLNÍ SVOBODY - Právo na svobodnou volbu povolání - Právo na práci - Právo organizovat se odborově

225 - Právo na spravedlivou odměnu za práci - Právo na sociální zabezpečení - Právo na vzdělání - Ochrana rodiny a rodičovství - Ochrana žen, mladistvých a tělesně postižených Ústava Jde o základní zákon doslovně a do písmenně - zákon zákonů - přeneseně nejvyšší právní normu s největší právní silou, závaznou pro všechny ostatní, řádu nižšího a síly slabší, tudíž harmonizující, tj, slaďující veškerý právní systém. Vnašich případech - Ústav České resp. Slovenské republiky, jež nabyly účinnosti 1. ledna 1993, tedy spolu se vznikem současných státních útvarů a jejich novým uspořádáním - zakotvují osnovní zásady, na nichž staví celý právní systém, řád a režim.zaručujínedotknutelnost lidské důstojnosti a svobodu všech občanů, avšak souběžně formulujízákladní ustanovení, vymezující fungování právního státu. Přihlašuje se již úvodními články k dodržování a obraně lidských práv a svobod Listinu v nichž jsou deklarována tak činí součástí zaváděného právního řádu.státní moc podle ní sestává z triády složek, a sice zákonodárné, výkonné a soudní. Státní moc, ale i občana je možno v jejich konání omezit jen zákonem Politické rozhodování přitom respektuje a ctí demokratický princip převažující vůle většiny,jejímž vyjadřením však může být vždy jenom svobodné hlasování, leč za předpokladu ochraněného práva menšiny. Občanství Stát je tvořen občany, ale nikoliv jejich součtem. Občan představuje jeho elementární jednotku a tudíž i základní stavební kámen jeho výstavby. Aby tomu tak bylo, nestačí deklarace. Proto se komplex podmínek pro naplnění onoho poslání pokusme nastínit. Občan Máme co činit s pojmem povahy právní, proto jej nesmíme ztotožňovat s jinými ač se nám to nabízí. Je vázán definičním oborem občanství, a proto rozhodně neznamená téhož, kdo je nanejvýš řazen mezi obyvatelstvo. Asi bude již prvopohledově jasné, že mezi pojmy občan versus obyvatel je rozdíl zcela zásadní: ne všichni obyvatelé toho kterého státu musí a mohou býti také jeho občany a dokonce mohou být případy, kdy ani občana nebudeme považovat za obyvatele státu, který mu přiznal občanství. Třeba v případě, že žije mimo svou vlast anebo u občanství dvojího, kdy je uděleno rovněž cizímu státnímu příslušníku. Tolik tedy na úvod i zamyšlení, abychom si onen základní vztah mohli ozřejmit pro další ozřejmění. Občanství je institutem striktně individualizovaným. Jednak není benevolentně nárokové neboť spadá do kompetence státu, který je oprávněným subjektem k jeho přiznání či udělení. To se děje za jím přesně stanovených podmínek, pochopitelně přísně zákonných. Podle toho však nemůže být vztahováno na skupiny, ale vždy zůstává ryze individuálním aktem. Občanem je z tohoto titulu výlučně jednotlivec, který se svému státu zavazuje zmíněným aktem k věrnosti a oddanosti. Z toho se nelze libovolně vyvázat, ale pouze předepsanou procedurou, která je součástí závazku občanství. Za toto získává občan od státu garance osobní ochrany, takže má právo hledat u něj zastání ve všech případech, kdy je v mezích zákonem daných podmínek jeho suverenita ohrožena. A občan plnoprávným suverénem vskutku je

226 Historie Počátky hledejme tam, kde jsme začli s kořeny politologie a vlastně i úsvitem politiky podobající se základům jejího dnešního smyslu, totiž u polis antického Řecka. Podle Aristotela byl občanem kdokoliv schopný zastávat úřad. Posléze z toho vyvodilo, že občanství je možné pouze za podmínky dostatku veřejně se nabízejících úřadů. Nicméně toto pojetí zůstává v jistém ohledu přijatelným též pro dobu moderní, jež se přece odvolává na vzájemnou odpovědnost občanstva Přelomem v pojímání společenského postavení a sociálních rolí občana se ale staly až buržoázní revoluce, jmenovitě americká s francouzskou. Odmítly totiž vztahy poddanství a pojem poddaného nahradily právě občanem. Podstatným rozdílem tu byl vymanění z podřízenosti vůči vrchnosti, která dokonce nemusí být právně ustanovena. Mámeo tom bezpochyby dostatek poznatků z dějin obou zmiňovaných zemí - o americkém otrokářství či francouzském feudalismu Posun se udál tak, že za občana mohl být člověk považován výlučně v rámci jistého ústavního zřízení. Podmínky občanství si určuje každý stát sám - nejsou tudíž všeobecně dány, natož závazně předepsány třeba mezinárodním právem. Činí tak výhradně ve své kompetenci suveréna čili plně v dikci vlastních "interních" předpisů. Potom není ani nezbytně nutné, aby každý, kdo sídlí ve sféře jurisdikce určitého státu byl jeho občanem, i když je příslušníkem tohoto státu a není občanem státu jiného. (Scruton). Vzniká tím vlastně stav jakéhosi bezobčanství, které asi má cosi společného s tzv. kosmopolitismem. Ačkoliv to ve starověku bylo naprosto běžným, dnes jde o jev patrně velmi řídký. Zbývá dodat pro úplnost a pravdivost, že mezinárodní právo nerozlišuje státní příslušnost a občanství, pro ně to prostě splývá v jedno. Opírá se tudíž přitom o postulát, občanství je dostatečně a cele určeno již samou státní příslušností. Vedle diference pojmů občanství a státní příslušnost mámenyní možnost jejich komparace či přímo konfrontace s dalšími, jako je pojem národnost, ale případně ještě rasa nebo víra, čiže náboženství, náboženské vyznání. Víme že se veřejně nedeklaruje, neboť podle občanských i lidských práv platí za důsledně soukromou věc, chráněnou jako integrita osobnosti, její nedotknutelnost. Proto žádný formulář nesmí tyto údaje a položky předepisovat, stejně jako je požadovat při jiných administrativních aktech. Přesto se s nimi často frekventovaně operuje například při výzkumech veřejného mínění, sčítacích a registračních akcích nebo v žurnalistice. Stačí připomenout opakovaný exodus romského etnika do Velké Británie či Kanady. Občanská společnost Dovolíme si opomenout u tohoto tématu přímý skok do pojmotvorného výkladu a zalistujeme místo vás v oborové literatuře, která o tom pojednává z poněkud živějších a životodárnějších pozic i poloh. Vybrali jsme si k tomu docela útlou knížečku, spíše brožurečku renomovaného, plodného, přitom čtivého autora -profesora sociologie na Ostravské univerzitě Jana Kellera - Politika s ručením omezeným, řešící Proměny moci na prahu 21. století, jak uvádí podtitulek. Vřele doporučujeme aspoň k prolistování, stejně jako další jeho dílka či spisky. V poslední kapitolce, nazvané podnětně Dilemata občanské společnosti, tu čteme: Četné ideologie v minulosti předpokládaly postupný zánik státu.stát však dnes slábne jinak, než jak prorokovali marxisté, prosazovali anarchisté a snili krajní libertariáni. Ti všichni

227 připouštěli, že stát se stane zbytečným, neboť moc bude předána přímo občanům. Globalizace může učinit stát nepotřebným, aniž by občané získali větší prostor k rozhodování o svých vlastních osudech Mohlo by stačit k elementárnímu pochopení a jako impuls pro soustavnější zamyšlení každopádně. Leč postupme dále a pokračujme započatou citací: Zklamání z politiky, jež se stala neúmyslně karikaturou hesel 19. století, obrací pozornost k polozapomenutému konceptu občanské společnosti. Občanská společnost by měla sloužit zároveň jako protiváha státu, který zneklidňuje svou zjevnou bezmocností, i jako protiváha sil globalizace, které zneklidňují svou tušenou všemocností. Má-li se však občanská společnost stát nástrojem k řešení problémů, jež v rostoucí míře tíží občany, musí si nejprve vyřešit některé své problémy vlastní. Jan Keller je shrnul do 3 základních dilemat, které trefně nastoluje, analyzuje a komentuje: Dilema ziskovosti (Budou občané ochotni hájit obecné zájmy, když navíc nejsou vždycky zřejmé, ale státem za ně jenom účelově vydávány?) Dilema organizovanosti (Nebezpečí rigidity, jež anuluje ducha spontánnosti nebo pravděpodobnější rozvolnění v realizační bezzubost) Dilema sítí ( v jejichž věku žijeme. Slábnutí státní moci může vést ke klientelismu, jako cesty ke spoluvytváření vlastních osudů) Bráníme se pokračování v zástupném předčítání a tudíž i rozborům tézí v jejich obsahu. Když jsme však nakousli, musíme "dojíst", proto aspoň "vyzobeme" pár podstatností jakožto "rozinek". Občanská společnost bývá automaticky považována za něco, co je samo o sobě hodnotné a ušlechtilé, nezištné, žádoucí a pro vývoj společnosti zdravé. Můžeme být v tomto ohledu skutečně zcela bezstarostní? Proč by měla být vlastně občanská společnost již ze své podstaty kladným hrdinou? ( Ad 1 ) Po celosvětově velkém vzedmutí nejrůznějších iniciativ a hnutí v 70. letech nastal a 10 let později stejně zjevný útlum a většina hnutí ekologických, protijaderných, komunitních, pacifistických, feministických a mnohých dalších přestala buď existovat anebo se rozpadla na řadu znesvářených frakcí a skupinek. ( Ad 2 ) Ironicky bychom řekli, že ze všech těch hnutí přežilo jenom " hnutí mysli " a vyzvali vás k nesmlouvavé kritice tuzemské politické scény, včetně jejích nazelenalých sektorů. Občanskou společnost nelze redukovat pouze na tržní vztahy, neboť z nich není možno odvodit solidaritu, bez níž je nemyslitelná. (Ad 1). Nelze ji však bezvýhradně podřídit ani organizačnímu principu, neboť staví na hierarchii a funkční nerovnosti. (Ad 2) Chce působit jako neziskový sektor, a to zároveň nezbyrokratizovaný,ale fungující účinně, trvale a spolehlivě. Existuje model vztahů fungující právě takto a odzkoušeně už v předmoderních společnostech klientelismus. (Ad 3)

228 Co k tomu dodávat krom vašeho vlastního "domyšlování"? Snad jenom ještě několik moudrých jadérek prezentovaného autora + dílka. Pak už se zahloubat rovnou do rozjímání pro pochopení celku i částí. Moc má ten, kdo dokáže dávkovat druhým nejistotu, a bezmocný je ten, kdo musí v této nejistotě žít. Světový ekonomický systém dnes dokáže dávkovat nejistotu všem včetně suverénních států. Pokud se politici smíří s nejistotou, v níž jsou nuceni žít řadoví občané, a pokud ji budou považovat za nejvyšší formu modernizace, musejí se také smířit s tím, že občané se budou snažit za jakoukoliv cenu nejistotě ubránit. Touto cenou pak může být i renesance klientelismu, této bytostně předmoderní a nemoderní strategieredukce nejistoty. Zdravá občanská společnost zatím vždy vyrůstala v rámci silného státu, ať již jako jeho soupeř anebo partner. Zůstává otázka, zda se může zdravá občanská společnost vyvinout v podmínkách slábnoucího státu. Uzavřeme tento výtah slovy Baltazara Graciana, španělského teologa 17. století a zřejmě Kellerova oblíbeného spisovatele, autora Kritikonu a Dvořana: Je lepší bláznit s druhými, než zůstat moudrým zcela sám. Jaký postoj nejenom k posledním slovům, ale koncepci Kellerově a konec konců ideálu a realitě občanské společnosti zaujmete nyní VY? Občanská práva Představují jednu ze skupin práv lidských, a to velice významnou, která bývá nazývána možná častěji občanské svobody. Ve volném a nekomentovaném přehledu mezi ně zahrnujeme: - svoboda a rovnost všech lidí v jejich právech - právo na život - nedotknutelnost osoby a obydlí - nikdo nesmí být nucen k pracím a službám - ochrana lidské důstojnosti, cti, pověsti a jména - právo na majetek - listovní tajemství - svoboda pohybu - svoboda myšlení K nim se takřka na dosah blíží svobody politické: - svoboda projevu - právo petiční - shromažďovací právo - sdružovací právo (spolčovací) - právo účastnit se řízení státu - ochrana menšin Snad bychom v načaté souvislosti mohli připojit ještě právo na soudní a jinou ochranu: - každý má právo domáhat se práva zákonným způsobem - každý má právo odepřít výpověď, jestli by způsobil újmu sobě či blízkým - nikdo nesmí být odňat svému zákonnému soudci - jen soud rozhoduje o vině či nevině - právo obhajoby

229 Občanské povinnosti Dlužno předeslat, že v jejich vymezování neexistuje ani zdaleka taková shoda, jako u výčtu občanských práv, a to jak teoreticky, tak ještě méně v praxi. Setrvejme nejdříve u koncepcí, které je možno utřídit následujícím způsobempřejatým v zásadě ze Slovníku politického myšlení. - Teorie společenské smlouvy (Locke, Rousseau, Bodin) - Teorie souhlasu (méně než smlouva) - Teorie nonkonsensu (Hegel, Burke) - Teorie legitimity ( božské právo králů) - Teorie negativní (Aristoteles) Složitost klasifikace povinností spočívá konečně i v tom, že mohou být vždy orientoványjinak resp. obousměrně. Všichni jsou totiž občany a sobě rovnými, ať řadoví příslušníci nebo panovníci. A tak by se dalo vedle povinností prostého či chcete-li běžného vůči státu nebo poddaného vůči Jeho Veličenstvu,mluvit o vztahu "vrchnosti" vůči jednomu každému členu dané pospolitosti. V praxi se tak rýsuje optimálním řešením respektování toho, co je taxativně stanoveno. Počínaje Ústavou a zákony. Rozhodně nepřipadá do úvahy varianta podmíněná souhlasem s dekretovanými povinnostmi. Jistá závaznost přece tu být musí a je-li kryta legalizovaným výnosem není důvod se domu bránit. Je to naprosto demokratické, byť podle Rousseaua paradoxně. Občanská neposlušnost Okřídlené sousloví jež zčasu načas vyplave z jinak poklidné masy označuje skutečnost, která je pochopitelně na hraně legality i legitimity, neboť hlásá programově nezákonnost či protizákonnost. Objasnění Každopádně se jedná o porušování zákonů, a to zcela záměrně a otevřeně. Jde vždy o činy burcující veřejnost k nepodřízení se přijatým a platným právním normám. Odůvodňování však může být přitom různé, oprávněné i neoprávněné, někdy strohé jindy obšírné, jednou pádnější podruhé méně, nárazové i trvalejší. Tu napadá naprostou neopodstatněnost právních či prováděcích předpisů, tam zase jejich neospravedlnitelnost morální, nebo dokonce škodlivý dopad na lidi a přímé křivdy na občanech. Důsledky Zainteresovaným osobám a zúčastněným zjevně musí být předem jasno, do čeho jdou a co jim hrozí. Jsou smířeni s následnými sankcemi a nacházejí v tom dokonce smysl i účel. Nemohou předpokládat, že jim věci jen tak projdou anebo dokonce budou oficiálně tolerovány natož "puncovány. Tratily by tím na významu a síle účinnosti. Jde přece o přesvědčování veřejnosti a skrze ni tlak na orgány státu ve prospěch změny stavu (status quo). Zdar zvolené strategie tudíž závisí značnou měrou na manévrování v mezích zákonnosti, dovednosti argumentovat slovníkem práva, opoře o masovost ohlasu, síle odezvy úřadů, možnostech oddalovat soudní jednání ev. je vyloučit úplně... Počátky Samotný výraz občanské neposlušnosti se připisuje člověku, který ho prvně zveřejnil. Byl to Henry David Thoreau a uvedl ho přímo v názvu své eseje z půle 19. století, kde brojí proti

230 placení daní vládě, jež schvaluje otroctví (On Duty of Civil Disobedience).Mnohem známějším prosazovatelem, a to nejenom verbálně, byl světově právě tím proslulý zakladatel Indie jako svobodného státu - Mahátma Gándhí. Začal s ní roku 1913 a sedm let poté ji jeho strana Indický národní kongres přijal jako neozbrojenou formu boje proti britské koloniální nadvládě a rozhodující nástroj totální destrukce tamější odnože administrativního aparátu této imperiální mocnosti. Zdařilo se, jak dějiny potvrdily a každý z nás už ví. Obecné blaho Co to je? Co to znamená? Co se pod tím rozumí? Co tím vůbec míníme?zdá se, že přinejmenším dvě věci: buď prospěch společnosti jako celku anebo prospěch každého jednotlivého člena. Neboť v obou případech se blaho stává obecným neboli dotýkající se všech, dopadající na všechny a všem něco přinášející.dá se ovšem odlišovat "obecné blaho společenské" od "blaha všech", jako rozlišuje J.J.Rousseau "obecnou vůli" od "vůle všech". T. H. Green svým dílem z roku 1924 nazvaném Lectures on Political Obligation charakterizuje stát právě jakožto "instituci, která má prosazovat obecné blaho". V jeho náhledu tedy jde o blaho pro každého čili prospěch individualizovaný.tvrdí, že stát by tomu měl napomáhat vytvářením podmínek, za nichž se bude dařit etickým hodnotám a v nichž pak bude možno i eticky jednat. Připomíná to Kantovo stanovisko, že podmínky pro růst cnosti v kterémkoliv jednotlivci jsou také podmínkami pro růst cnosti všech. Obecné blaho je tudíž takové, jež slouží univerzální lidské přirozenosti. Přeloženo z češtiny do češtiny či chcete-li, tak ještě lépe - do lidštiny - by to znělo jako vytváření veřejného dobra = společenský prospěch pro všechny! Autor se aktuálně věnuje rozpracování teorie míru paxologie - a to ve snaze o její konstituování ve vědní obor i vysokoškolský studijní předmět, jež mají být protiváhou dokonale rozpracovaných respektive realizovaných nauk o válce. Literatúra Orientovaný výběr autorova e-learningového programu kurzu Politologie zpracovaného pro Soukromou vysokou školu ekonomických studií v Praze 8 Libni, Lindnerova 1, kde byl rovněž výlučně a opakovaně realizován ve výuce daného předmětu. Doc. PhDr. Felix Černoch, CSc. Akademie managementu a komunikace Praha Lindnerova 1 Praha 8 cernochvip@seznam.cz

231 XVIII BEZPEČNOST HODNOTÍME NA ZÁKLADĚ NEÚPLNÝCH ÚDAJŮ Security Evaluated on the Basis of Incomplete Data ALENA MAREŠOVÁ Abstrakt Je otázkou, zda lze hodnotit bezpečnost země především na základě zpracování statistických dat policie o té kriminalitě, kterou sama eviduje. Zda mají statistiky policie dostatečnou vypovídací hodnotu o vývojových trendech v kriminálních jevech a zda jsou schopny zadokumentovat jejich skutečný stav a příčiny jejich změn, vysvětlit jejich vývoj a připravit příslušné resorty na očekávané vývojové změny? Na tuto otázku je nezbytné si odpovědět proto, že podle mnohých indicií: výsledků viktimologických výzkumů, terénních šetření, zkušeností z domova i z ciziny je zjevné, že tzv. latentní kriminalita - kriminalita neohlášená, orgánům činným v trestním řízení neznámá, do statistik nezahrnutá, tvoří nezanedbatelnou část kriminality skutečně existující. U některých trestných činů např. krádeží, ale i trestných činů spáchaných v tzv. kyberprostoru - kriminalitu evidovanou dokonce několikanásobně převyšuje. Klíčová slova evidovaná kriminalita, latentní kriminalita, umělá latence, šedá kriminalita, neznámí pachatelé Abstract The question arises whether it is possible to evaluate country s security primarily on the basis of police own registered crime statistical data. Whether police statistics have sufficient informative value on criminal phenomena developmental trends and whether they are able to document the real state and causes of these trends changes and whether they are able to explain trends development and prepare respective departments on anticipated developmental changes. This question has to be answered because according to a number of indications as victimilogical surveys, field investigations, home and international experiences, it is evident that so called latent criminality unreported and unknown crime to investigative bodies and unregistered in statistics - creates a fair part of really existing criminality. Some criminal acts as thefts but also commited crimes in so called cyberspace exceeds registered crimes multiple times. Keywords Registered crime, latent crime, artificial latency, shadow crime, unknown offenders

232 ÚVOD Již léta při pročítání základního informačního zdroje o bezpečnosti v České republice, který představuje Zpráva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České republiky v roce předkládaná MV ČR státotvorným orgánům, se mi opakovaně vybavuje již téměř stoletý názor V. Solnaře: Pro přesné studium zločinnosti platí požadavek, že nestačí zločinnost měřiti, je třeba ji vážiti. To bývá na základě pouhé kriminální statistiky možné jen zřídka a měrou omezenou. (SOLNAŘ, 1931). Tento názor je však v současnosti při hodnocení bezpečnostní situace v zemi aplikován zcela výjimečně. V oficiálních dokumentech o hodnocení bezpečnosti jsou stále jako základní argument užívány především statistické údaje zpracovávané policií a trestní justicí o jimi evidovaných trestných činech. Zdá se, že nikomu nechybí mezi těmi všemi, jako argument užitými čísly, další důležité informace o kriminalitě, o změnách jejího obsahu a struktury, o obecných zákonitostech ovlivňujících její úroveň i vývoj, o charakteristikách jejích pachatelů, o sociálně patologických jevech, které kriminalitu sytí. O čem všem vlastně statistická data zpracovávaná v resortech MV ČR a MS ČR poskytovaly a poskytují informace? Mění se jejich vypovídací hodnota v čase, nebo jsou v rozdílných časech srovnatelná? Jakou mají skutečnou vypovídací hodnotu o jevu, k jehož interpretaci jsou využívány především? Mají tato čísla hodnotu při srovnání úrovně kriminality v ČR a v okolních státech? Proč nejsou užívány ve větší míře informace získané viktimologickými výzkumy, diskutována zjištění ze selfreportových výzkumů, z informací získaných při hodnocení strachu obyvatel z kriminality apod.? Je to mnoho otázek, na které zpravidla jmenované resorty nedávají odpověď a ani si takové otázky nekladou. 1 Rozložení kriminality Naposledy se problematikou statistik o kriminalitě, jejich významem i problémy, na které nelze zapomenout při jejich interpretaci, šířeji zabývali právníci věnující se teorii trestního práva, a to v dobách I. republiky. Po válce byly údaje kriminální statistiky, s výjimkou několika let kolem roku 1968, širší odborné veřejnosti nedostupné, a proto i nediskutované ale, bohužel, i dnes se tomuto tématu, kromě několika článků, nikdo hlouběji nevěnuje. A přitom kritický pohled na vypovídací hodnotu statistických údajů zcela zjevně chybí, a to nejen ve vztahu ke kriminálním statistikám. Níže uvedené schéma znázorňuje rozložení kriminality na kriminalitu evidovanou Policií ČR (spáchanou v určitém čase na určitém území) a kriminalitu neevidovanou, skrytou tzv. latentní

233 Obr. 1 Rozdělení kriminality na policií evidovanou a latentní Zločin Spáchané (trestné činy a zločiny přečiny) zjištěné nezjištěné Latentní kriminalita ohlášené policií (evidované) kriminalita). Neohlášené tzv. umělá latence Policejní statistika objasněné neobjasněné Známí (trestně stíhaní a vyšetřovaní) pachatelé Neznámí (neusvědčení) pachatelé V levé části obrázku se nachází část kriminality orgánům činným v trestním řízení známá tj. policií evidovaná a její podskupina, která je označována jako kriminalita

234 objasněná - ta v posledních desetiletích představuje kolem 40 % z evidované. Jen z této části tj. kriminality objasněné - se rekrutují tzv. známí pachatelé, tj. osoby následně trestně stíhané, obviněné, obžalované, souzené a odsouzené. Pouze z údajů vztahujících se k objasněné kriminalitě a ke známým pachatelům se provádějí případné analýzy skladby pachatelů podle věku, pohlaví, kriminální kariery apod. Jen jejich data (tj. menší části skutečných pachatelů evidované trestné činnosti) jsou dostupná prováděným šetřením a výzkumům. To znamená, že závěry z takových šetření lze vztahovat a zobecňovat jen ve vztahu k této části (znovu připomínám, že k menší části) pachatelů. V pravé části obrázku je pak uvedena: 1) kriminalita, která není nikde evidována, avšak její existence je nezpochybnitelná 11. Je to tzv. latentní kriminalita, kterou lze opět rozdělit do dvou skupin, a to na nezjištěnou kriminalitu a dále na neohlášenou (tzv. umělou latenci), tj. trestnou činnost, zjištěnou mimo orgány činné v trestním řízení (v rodině, firmě, bance apod.), a těmto neohlášenou 12 ; 2) kriminalita, která je evidována ve statistikách orgánů činných v trestním řízení, ale u které pachatel není znám a nebyl zjištěn, kde ale existuje policejním orgánům známá oběť nebo jiný objekt kriminálního útoku. Patří sem též případy, kdy někdo podal trestní oznámení na tzv. neznámého pachatele. V tomto případě se jedná o druhou, větší část evidované kriminality, ale o kriminalitu neobjasněnou, někdy též označovanou jako šedá kriminalita. Ta v posledních letech představuje větší část z evidované kriminality (zbývajících cca 60 % k 40 % objasněné kriminality). Samostatnou, v určitém ohledu souhrnnou skupinu bez možnosti i přibližné kvantifikace, pak tvoří neznámí pachatelé. Tato skupina zahrnuje osoby, které spáchaly trestný čin nebo přečin a jejichž trestná činnost nebyla zákonným způsobem potrestána. Jsou to: a) osoby, jejichž čin nebyl zjištěn (tj. na které bývá nahlíženo jako na osoby bezúhonné), b) osoby, jejichž čin byl zjištěn někým mimo orgány činné v trestním řízení a těmto nebyl z různých důvodů ohlášen. Takové osoby však mohly být potrestány v rámci zjištěného prostředí, avšak mimo zákon vyloučením z rodiny, výpovědí z práce, někdy i fyzickým napadením poškozeného apod., c) osoby, které byly vyšetřovány, příp. i obžalovány a souzeny za spáchání trestného činu, ale byly pro nedostatek důkazů, příp. z jiných příčin, osvobozeny (mezi nimi mohou být jak skuteční pachatelé, tak i falešně obvinění, kteří však do latentní kriminality nemohou být zahrnováni). Policie ČR ve všech svých materiálech o kriminalitě operuje jen s evidovanou trestnou činností a s objasněnou trestnou činností, byť o existenci latentní kriminality nepochybuje. Za evidovaný trestný čin (zločin, přečin) považuje pak takový, který byl zaznamenán policisty v rámci ESSK (Evidenčně statistický systém kriminality), do formuláře o trestném činu. Za objasněný trestný čin považuje trestný čin (zločin, přečin), kdy bylo zahájeno trestní stíhání či bylo sděleno podezření z trestného činu konkrétní osobě, tj. byl vyhotoven formulář o známém pachateli. Míra objasněnosti (zpravidla uváděná v procentech) ukazuje, kolik z evidovaných trestných činů bylo označeno jako objasněné trestné činy. Zastoupení objasněných trestných činů na celkové Policií ČR evidované kriminalitě v České republice v posledních 12 letech se pohybuje mezi %, tj. bývá každoročně objasněna menší část z evidovaných trestných 11 Policie se o ní dozvídá z výpovědí těch pachatelů, kteří přiznávají spáchané činy, z nichž nebyli obviněni, z výpovědí poškozených apod. tj. náhodně. 12 Na její rozsah lze alespoň odhadem usuzovat z viktimologických šetření tj. z výzkumů obětí, které trestný čin, z různých důvodů, orgánům činným v trestním řízení neoznámily

235 činů. (Dodatečná objasněnost kriminality z předchozího období činí maximálně do 10% ročně). 2 BEZPEČNOST V ČESKÉ REPUBLICE V novém století je bezpečnost v České republice hodnocena jako vcelku uspokojivá a ve srovnání s některými vzdálenějšími východními či jižními evropskými zeměmi, jako velmi dobrá. Také podle šetření zaměřených na zjišťování strachu z kriminality v celostátním měřítku, se obavy občanů z kriminality za zhruba poslední dekádu snížily. 13 (MAREŠOVÁ & kol., 2014). S tím jsou trochu v rozporu následující zjištění: 1) Výsledky viktimologických výzkumů. Institut pro kriminologii a sociální prevenci v Praze realizoval v posledních letech dvě výzkumné viktimologické sondy mezi obyvatelstvem České republiky, a to v roce 2010 a 2013 za využití obdobné metodiky. Byly zjišťovány oběti osmi deliktů, a to krádeží auta, krádeží věcí z auta (pochopitelně jen u respondentů, kteří auta vlastnili), vloupání do obydlí, vloupání do chat/chalup, loupeží, krádeží osobních věcí, fyzického napadení a vyhrožování fyzickým násilím. Bylo zjišťováno i kolik deliktů, kterých se staly dotazované osoby, podle vlastních výpovědí, oběťmi, nebylo ohlášeno policii. 14 Bylo zjištěno, že téměř 24 % respondentů (z 3000 osob reprezentativního šetření) bylo během sledovaného ročního období (2013) zasaženo jedním deliktem z osmi sledovaných, cca 9 % dvěma delikty, 3 % třemi tj. zhruba 36 % osob z reprezentativního vzorku se stalo oběťmi vybraných deliktů, a je předpoklad, kdyby bylo sledováno více deliktů zasažení kriminalitou by bylo větší. Nejčastěji byli respondenti oběťmi krádeží osobních věcí (14,5 %) a vloupání do obydlí (8,5 %). Z 3,1 % se respondenti stali oběťmi loupežného přepadení (včetně pokusu o ně), z 3,6 % oběťmi vyhrožování fyzickým násilím od cizí osoby. Mezi majiteli-uživateli auta se stala obětí krádeže tohoto dopravního prostředku 3 % majitelů-uživatelů a 13,4 % majitelů-uživatelů auta se stala oběťmi krádeží věcí z auta. Z majitelů-uživatelů chat/chalup se jich téměř čtvrtina stala oběťmi vloupání do tohoto objektu (23,1 %). Některé oběti byly viktimizovány opakovaně. Neohlášeny policii pak byly zpravidla krádeže věcí z aut (u pětiny obětí), vloupání (čtvrtinou obětí), 60 % loupežných přepadení, 60 % krádeží osobních věcí, 80 % fyzického napadení, 80 % vyhrožování fyzickým napadením. Prostřednictvím nejrůznějších viktimologických výzkumů, nejen těch výše zmíněných, jsou mapovány jak latentní trestné činy, tak i výskyt některých deliktů, o jejichž existenci a o jejichž četnosti by se značná část společnosti vůbec nemusela dozvědět, kdyby o svých zkušenostech s nimi nevypověděly jejich oběti. Týká se to především sociálně patologických jevů, které bývají kriminalizovány až když přesáhnou určitou hranici společenské tolerance. Sociálně patologické jevy nejsou nijak oficiálně sledovány, a proto o četnosti jejich výskytu a závažnosti vypovídá jen rozsah výpovědí 13 Marešová, A. a kol. Analýza trendů kriminality v roce 2013, kapitola 3, str Referát M. Martinkové Viktimologický výzkum v ČR v roce 2013 z výpovědí obětí zjištěný výskyt kriminality latentní a evidované na semináři IKSP Alternativní způsoby sběru dat o kriminalitě, konaném v Praze

236 poškozených - obětí. Ty však nejsou zpravidla, jak již bylo uvedeno, analyzovány v oficiálních materiálech, ani správními orgány zjišťovány a poznatky z nich řešeny. 2) Mezi obyvateli České republiky zjištěný značný podíl osob vyšetřovaných nebo stíhaných policií. Fakt, doložitelný statistickou analýzou z dat PP ČR z roku 2007, že v České republice v desetiletí předcházejícímu roku 2007 (kdy byly četné údaje v policejní statistice anonymizovány a nelze proto obdobnou analýzu od té doby provést), bylo Policií ČR poprvé vyšetřováno a stíháno více než 700 tis. osob podezřelých ze spáchání trestného činu, což představovalo téměř 10 % ze všech dospělých občanů republiky (tj. cca z 8,5 mil. osob, protože cca 1,5 mil. jsou osoby nezletilé). Tento fakt se bály zveřejnit i české veřejné sdělovací prostředky 15. V analýze byly jako osoby prvně stíhané označeny osoby, které dle evidence policie nebyly ztotožněny s již evidovanými známými pachateli v ukazateli jméno, rodné číslo, místo trvalého bydliště, příp. místo narození. Pro společnost a především pak pro orgány činné v trestním řízení a pro trestní politiku, je pak velmi důležité zjištění, jaký je poměr mezi latentní a evidovanou kriminalitou, protože jen od komplexních informací se pak mohou odvíjet opravdu účinné akce a doporučení jak v oblasti prevence kriminality, tak intervence proti ní tj. zvyšování bezpečnosti v zemi. Přitom jednou z mála zatím existujících možností jak zmapovat rozsah latentní kriminality jsou již zmíněné viktimologické výzkumy. Latentní kriminalita je v ČR, dle kvalifikovaných odhadů a viktimologických výzkumů, u všech druhů kriminality, až na výjimky jako jsou vraždy, minimálně stejného rozsahu jako kriminalita orgány činnými v trestním řízení evidovaná. U některých druhů např. krádeží bývá latence odhadována jako na minimálně trojnásobek evidované. 16 V následujících tabulkách jsou, pro ilustraci obsahu a rozsahu latentní kriminality, uvedeny latentní trestné činy (včetně tzv. umělé latence) tak, jak byly námi identifikovány při řešení grantového úkolu pro MV (MAREŠOVÁ & MARTINKOVÁ, Informační podpora pro návrh informačních systémů za účelem předcházení trestné činnosti a odhalování latentní kriminality, 2007). Již jejich pouhý výčet je alarmující. 15 Přitom to lze doložit i jednoduchým počtářským úkonem. Za 10 let před rokem 2007 prošlo policejními statistikami cca 1,200 tis. známých pachatelů, z toho cca 40 % byli recidivisté, tj. ostatní prošli evidencí policie poprvé, tj. byli vyšetřováni, případně následně stíháni jako tzv. prvopachatelé což orientačně činí cca 600 tis. osob. 16 Odhady vysoké latence u krádeží u nás podporují některé nálezy z viktimologických šetření: ve výše uvedeném výzkumu IKSP z roku 2010 policii krádež osobních věcí nenahlásilo za jednoroční období 59,8 % obětí, za období zhruba pěti let ( ) to bylo 53,8 % obětí - viz blíže (MARTINKOVÁ, 2007)

237 Tab. 1 Latentní trestné činy, u nichž se odhad četnosti jejich výskytu pohybuje v řádech několika set až desetitisíců skutků ročně.: drobné krádeže v obchodech, v domácnostech, pouliční krádeže, krádeže věcí z aut porušování autorského práva podvody menšího rozsahu (mezi známými, sousedy, na pracovišti ) polní a lesní pych, krádeže v zahradách, sadech, krádeže domácích zvířat přijímání úplatku, poškozování spotřebitele podplácení, neoprávněné podnikání podněcování, nadržování, neoznámení trestného činu, podílnictví zanedbání povinné výživy, podvody při zaměstnávání osob ( na černo, novodobé otrokářství) podvody daňové drogové delikty Tab. 2 Latentní trestné činy, u nichž se odhad četnosti jejich výskytu pohybuje v řádech několika set až tisíců skutků ročně a těžko kvantifikovatelné skutky: krádeže kol krádeže aut kuplířství, obchodování s lidmi násilí ve školách, na pracovišti, v sociálních zařízeních, věznicích apod. vyhrožování a vydírání, omezování osobní svobody krádeže předmětů z veřejných prostor, ale i kostelů krádeže stavebního materiálu a materiálu ze stavenišť vandalismus porušování předpisů o běhu zboží ve styku s cizinou ohrožování zdraví závadnými potravinami a jinými předměty zkreslování údajů o stavu hospodaření a jmění aj. domácí násilí (tr. č. spojené s tímto jevem týrání osoby žijící se společném obydlí, ublížení na zdraví, omezování osob. svobody atd.) kyberkriminalita (šíření pornografie, pedofilie, vydírání, šikana aj.) neoprávněné nakládání s osobními údaji, zneužití pravomoci úřední osoby aj. Tab. 3 Latentní trestné činy, u nichž odhad četnosti jejich výskytu není příliš vysoký, ale jedná se o závažné trestné činy: pohlavní zneužívání a znásilnění loupeže zpronevěry a podvody s větší způsobenou škodou pojistné, úvěrové a dotační podvody, lichva porušení povinnosti při správě cizího majetku, zneužívání vlastnictví porušení předpisů o pravidlech hospodářské soutěže pletichy při zadání veřejné zakázky a při veřejné soutěži aj. vraždy maskované jako dopravní nehoda, sebevražda, náhlé úmrtí, úraz apod

238 ZÁVĚR Takže na otázku, zda lze hodnotit bezpečnost země jen na základě obecně dostupných statistických dat resortů vnitra a justice zní odpověď, že nikoliv. Ministerstvo vnitra sice hodnotí bezpečnost z širšího pohledu, než jsou vlastní statistiky 17, ale přece jen analýzu omezuje na údaje policie 18. Avšak, dle názoru autorky tohoto příspěvku, z výše uvedených argumentů vyplývá, že statistiky policie nemají dostatečnou vypovídací hodnotu o vývojových trendech v kriminálních jevech a nejsou schopny zadokumentovat jejich skutečný stav a příčiny jejich změn, vysvětlit jejich vývoj. Také skutečnost, že trestní legislativa je stále v pohybu, že v pohybu jsou i postoje příslušných resortů k jednotlivým kriminálním a jiným sociálně patologickým jevům, se odráží tu v kriminalizaci, tu v dekriminalizaci stejných jevů. Na tento nekoordinovaný pohyb pak následně doplácí důvěryhodnost resortních statistik. Stále se mění názory na způsoby řešení dopravní a drogové problematiky, na sociálně patologické chování mládeže, na porušování předpisů v ekonomické oblasti (daňových, úvěrových, obchodních, na ochranu značek, na porušování autorských práv aj.), na trestní odpovědnost právnických osob atd. Několikrát byla zvýšena hranice škody způsobené trestnou činností odlišující určité trestné činy od korespondujících přestupků, diskutuje se o snížení věkové hranice trestní odpovědnosti atd. Současně se téměř každoročně výrazně mění nejen obsah, ale i metodika sběru a zpracování statistických dat. (A to jsem vynechala vliv slaďování předpisů a opatření souvisejících s postupnou globalizací a sjednocováním norem v rámci EU apod. Např. v roce 2007 byl jak tr. zák., tak i tr. řád, novelizovány v souvislosti se vstupem ČR do Schengenského prostoru.) Zvláštní komentář si již dnes zaslouží narůst tzv. ohrožovacích deliktů 19, zatím značně kriminalizovaných. Dále též dekriminalizace mnoha jiných deliktů, radikalizace postupů proti latentní kriminalitě i jen sociálně patologickým jevům a současně probíhající bagatelizace některých dříve závažných trestných činů atd. Samostatnou kapitolou jsou právě probíhající společenské změny a jejich jen těžko odhadovatelný dopad na kriminalitu. Jen tak mimochodem, lze např. již dnes odhadnout, jaký v blízké budoucnosti bude mít dopad současný babyboom na kriminalitu žen, případně nezletilých? Jak pozmění stav kriminality internetové obchodování včetně jeho mezinárodního rozměru? jak se projeví bouřlivý vývoj sociálních sítí, a již nyní dokladovatelný průnik kriminality do kyberprostoru? Jaký dopad bude mít teritoriální rozšiřování terorismu, ale i válečných konfliktů atd.? Dříve trendy kriminality, alespoň pro nejbližší období, byly vyjadřovány obvykle jednoduchých lineárním prodlužováním vývojové křivky kriminality za delší časový úsek (např. decenium), případně byly aplikovány různé složité matematické výpočty a modelování odhadující další vývoj jevu. Dnes, s ohledem na výrazné kvalitativní změny v obsahu evidované trestné činnosti, to nepadá v úvahu. Mechanické srovnání s minulým obdobím, provedené pouze porovnáním úrovně kriminality vyjádřené počtem evidovaných trestných činů nebo porovnáním různých indexů, vyjadřujících poměr těchto počtů k počtu obyvatel atd., poskytuje zavádějící představu o sledovaném jevu. Tj. z křivky vývoje kriminality, tak jak je zpracovávána pro potřebu různých analýz (včetně hodnocení stavu bezpečnosti v ČR), 17 Nutno upozornit na to, že Zpráva o situace v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České republiky vydávaná MV ČR je informativním dokumentem předkládaným MV s využitím podkladů ústředních orgánů státní správy a dalších kompetentních subjektů. (Zpráva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České republiky v roce 2013, 2014), str Je to ovlivněno i tím, že analýzy ostatních orgánů činných v trestním řízení jsou k dispozici zpravidla s půlročním zpožděním od vydání Zprávy. 19 Např. několik let kriminalizované řízení motorového vozidla bez řidičského oprávnění

239 nelze vyvodit závěr, zda kriminalita na našem území klesá či stoupá, ale jen zda dochází na sledovaném území ke zvyšování či poklesu evidovaných činů, trestných podle platného trestního zákona. Seriózní popis stavu kriminality může být proveden nejen s odkazem na obsah platného trestního zákona, ale i trestního řádu a odkazem na resortní předpisy určující způsoby evidence trestných činů a další statistické ukazatele spojené s kriminalitou, a to jen za období jejich platnosti. Totéž platí i ve vztahu k počtu známých (stíhaných, obžalovaných, odsouzených, ale i vězněných) pachatelů. Obecně lze o statistice říci (podobně jako se říká o demokracii), že je to nejlepší z možných způsobů posuzování kvantitativních jevů, ale musí s ní být zacházeno s vědomím jejích možností a nedostatků a její užití musí směřovat ke společenskému prospěchu. (Marešová, 2011). Literatúra [1] Z práva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České republiky v roce Praha: MV ČR. [2] MAREŠOVÁ, A Rezortní statistiky - základní zdroj informací o kriminalitě v České republice. Praha: IKSP. [3] MAREŠOVÁ, A., & kol., a Analýza trendů kriminality v roce Praha: IKSP. [4] MAREŠOVÁ, A., MARTINKOVÁ, M Informační podpora pro návrh informačních systémů za účelem předcházení trestné činnosti a odhalování latentní kriminality. VE Praha: MV ČR. [5] MARTINKOVÁ, M Zkušenosti obyvatel České republiky s některými delikty - výsledky viktimologického výzkumu. Praha: IKSP. [6] SOLNAŘ, V Zločinnost v zemích českých v létech Praha: nákladem knihovny sborníku věd právních a státních. PhDr. Alena Marešová, Ph.D. Institut pro kriminologii a sociální prevenci Nám. 14. října 12 Praha 5 amaresova@iksp.justice.cz

240

241 XIX PSYCHOLOGICKÁ POMOC OBĚTEM LOUPEŽNÉHO PŘEPADENÍ Psychological Assistance to Robbery Victims STANISLAV NEČAS Abstrakt Stať se věnuje otázkám psychologické pomoci obětem trestných činů, zejména vztahujícím se k obětem loupežného přepadení. Tato pomoc je reglementována právní normou - zákonem o obětech trestných činů. Jsou popsány postupy psychologické přípravy směřující k racionálnímu zvládnutí krizových situací. Klíčová slova Oběť trestného činu, psychologická příprava na krizovou situaci, mentální vyladění Abstract The article focuses on issues pertaining to psychological assistance provided to crime victims, especially those of the crime of robbery. This aid is legally regulated by Crime Victims Act. The article describes procedures of psychological training aimed at a rational way of coping with crisis situations. Key words Crime victim, psychological training for a crisis situation, mental tuning ÚVOD Problematika poškozeného a oběti trestného činu přesahuje významně právní rámec, tedy není problematikou pouze právní. O adekvátní přístup k oběti, k poškozenému, se musí postarat nejen právní věda a praxe. Právo vytvořilo pro zacházení s obětí trestného činu určitý rámec, který je v právním státě nutný. Nicméně jsou tu i aspekty psychologické, sociální, zdravotní, filozofické a dlouhá řada dalších, kterými je třeba se zabývat. Ani kriminologie jako celek není pouze záležitostí zákonů a zákonnosti

242 V naší stati se věnujeme zejména psychologickým aspektů poskytování pomoci obětem s akcentem na loupežné přepadení. Jaké jsou prožitky člověka, který je traumatizovaný trestným činem? Z toho psychologická pomoc musí vycházet. Často bývá v prožitkové úrovni pocit vlastní viny oběti, že se staly obětí. Okolí ji v tom někdy i posiluje, podobně pachatel se může snažit vyvolat v oběti pocit, že si za to může sama. Tím může být za určitých okolností znemožněno nebo oddáleno prozrazení trestného činu. Oběť ztrácí rovnováhu, je tedy narušena jeho homeostáza, emoce se stávají negativními, mívá pocity bezmoci, dezorientace až po fyzickou bolest. Může se objevovat i absence kontroly nad vlastním životem. 1 OBĚŤ Oběť se často domnívá, že nějaká příčina přece musí existovat, začíná ji hledat převážně zpočátku u sebe. Stát se obětí trestného činu není však hanbou nebo chybou postižené osoby. Takový člověk rovněž může ztrácet sebedůvěru, byl zvyklý svůj život řídit, plánovat, ale najednou dochází vlivem trestného činu k prožívání něčeho iracionálního, vyvolávajícího nezřídka pocity nepochopení od okolí, samoty, opuštění. V tom ještě může přicházet představa, že se čin může opakovat. To mívá až destruktivní charakter vlivu na oběť. Uvedené psychologické aspekty jsou pouze orientační, jejich šíře je neskutečně rozsáhlá a je závislá zejména na procesu jejich prožívání, které je individuální. Psychika oběti pracuje pochopitelně dál mohou se projevit některé reakce, které nepůsobí na psychiku léčivě, ba naopak. Může dojít i k trvalým změnám v psychice. Nelze opomíjet zákonitosti, že duševní reakce jdou ruku v ruce projevy somatickými. Hrozí tu vznik posttraumatické stresové poruchy. Nejčastější projevy psychické a fyzické reakce obětí na trestnou činnost jsou: pocity provinění (sebeviny), ztráta sebedůvěry, pocit neskutečnosti, jako ve snu, fóbie, pocity nejistoty, zhoršení paměti a rozumových schopností až po zpomalení myšlení, snížení koncentrace pozornosti, náladovost, zvýšená potřeba tolerance a ohledů, fyzická slabost, srdeční obtíže, bolesti hlavy, žaludeční potíže a plačtivost. Co s touto situací lze dělat? Především snažit se žít plnohodnotným, harmonických životem, což znamená být blíže zvládnutí traumatu. Pochopitelně, že reakce a determinace jednotlivců řešit tuto situaci je přísně individuální. Nicméně jisté obecně platné rysy lze vysledovat a rozdělit možné vhodné reakce na traumatizující situaci následovně: a) První fáze šok Nastává ihned po útoku, projevuje se např. Zmateným jednáním, stuporem (jakýmsi celkovým ztuhnutím), oběť ani nemůže uvěřit tomu, co se stalo, co má za sebou. To trvá od několika hodin až po několik dnů. Trauma je hlubší, jestliže se jedná o fyzické násilí. b) Druhá fáze začínající adaptace, reakce Postupně dochází k vyrovnávání se se situací, avšak emoční nálož stále působí, racionalita je stále omezena. Postupně oběť dospívá k rozumovému náhledu na situaci. To se projevuje v zásadě dvojím způsobem. První je, že oběť se k trestnému činu stále a neodvratitelně vrací, mluví o něm, znovu prožívá negativní pocity. Druhý spočívá v tom, že má opačnou tendenci,

243 nechce o tom mluvit, uzavírají se do sebe, skrývá pocity do sebe. Fáze může trvat i rok, ale její průběh a prožívání je opět velmi individuální. c) Třetí fáze závěrečná adaptace, nová životní orientace Dochází k psychické reorganizaci osobnosti oběti, člověk se znovu sbírá, postupně přichází ke svému původnímu životu, životnímu stylu, normálnímu životu jako před událostí. Nicméně prožité trauma zůstává. Dochází rovněž k tzv. sekundární traumatizaci způsobený nekorektními, necitlivými vlivy a reakcemi okolí, jako jsou špatně vedený výslech, průběh trestního řízení, konfrontace s pachatelem, nevhodné poznámky zdravotnického personálu aj. Tyto fenomény mohou vést opět k navození posttraumatické psychické změny. Zvláště to bývá u znásilnění a násilí páchaném na ženách. Rozdílná je doba, po kterou je oběť přepadení vystavena páchání trestné činnosti a možné traumatizaci je velice rozdílná, např. u loupežných přepadení se jedná zpravidla o několik málo minut na rozdíl od týrání či pohlavního zneužívání, kdy jde o měsíce či roky. Klademe si otázku, jak pomoci obětem trestné činnosti? Na ni neexistuje univerzální odpověď, ale je třeba, abychom nebyli lhostejní k utrpení jiných lidí, když si neumí poradit a pomoci sami. Uveďme několik obecných doporučení a zásad (Vyhlídalová, P., 1998): a) oběť nelitujeme b) obětem nic nevyčítáme c) obětem nic nevymlouváme d) snažme se obětem pomoci při vytvoření zázemí Po právní stránce nacházíme v současnosti oporu pro psychologickou pomoc obětem obecně, včetně obětí loupežného přepadení v zákoně č. 45/2013 Sb., o obětech trestných činů a o změně některých zákonů (zákon o obětech trestných činů) ze dne Účinnosti nabyl dne Předmět úpravy tohoto zákona směřuje k vymezení práv oběti jako subjektu zvláštní péče ze strany státu, úpravu poskytování peněžité pomoci obětem ze strany státu a stanovení právního základu pro spolupráci mezi státem a organizacemi, které poskytují pomoc obětem. Obětí se rozumí fyzická osoba, které bylo nebo mělo být trestným činem ublíženo na zdraví, zejména způsobena majetková nebo nemajetková újma nebo na jejíž úkor se pachatel trestným činem obohatil. Byla-li trestným činem způsobena smrt oběti, považuje se za oběť též její příbuzný v pokolení přímém, sourozenec, osvojenec, osvojitel, manžel nebo registrovaný partner nebo druh, je-li osobou blízkou. Zvlášť zranitelnou obětí se za splnění uvedené definice rozumí: - dítě, - osoba, která je postižena fyzickým, mentálním nebo psychickým hendikepem nebo smyslovým poškozením, které ve spojení s různými překážkami může bránit plnému a účelnému uplatnění této osoby ve společnosti ve srovnání s jejími ostatními členy, - oběť trestného činu obchodování s lidmi ( 168 trestního zákoníku),

244 - oběť trestného činu proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti nebo trestného činu, který zahrnoval násilí či pohrůžku násilím, jestliže je v konkrétním případě zvýšené nebezpečí způsobení druhotné újmy zejména s ohledem na její věk, pohlaví, rasu, národnost, sexuální orientaci, náboženské vyznání, zdravotní stav, rozumovou vyspělost, schopnost vyjadřovat se, životní situaci, v níž se nachází, nebo s ohledem na vztah k osobě podezřelé ze spáchání trestného činu nebo závislost na ní. Každou osobu, která se cítí být obětí spáchaného trestného činu, je třeba považovat za oběť, nevyjde-li najevo opak nebo nejde-li zcela zjevně o zneužití postavení oběti podle tohoto zákona. Na postavení oběti nemá vliv, pokud nebyl pachatel zjištěn nebo odsouzen. Policie České republiky, orgány činné v trestním řízení a další orgány veřejné moci, subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů, poskytovatelé zdravotních služeb, znalci, tlumočníci, obhájci a sdělovací prostředky mají povinnost respektovat osobnost a důstojnost oběti, přistupovat k oběti zdvořile a šetrně a podle možností jí vycházet vstříc. Vůči oběti postupují s přihlédnutím k jejímu věku, zdravotnímu stavu včetně psychického stavu, její rozumové vyspělosti a kulturní identitě tak, aby nedocházelo k prohlubování újmy způsobené ve vztahu k oběti trestným činem nebo k druhotné újmě. Policie České republiky, orgány činné v trestním řízení a subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů mají povinnost srozumitelným způsobem informovat oběť o jejích právech a umožnit jí jejich plné uplatnění. Na žádost oběti jsou tak povinny učinit i opakovaně. Nyní se budeme věnovat blíže některým ustanovením uvedeného zákona vztahujícím se pomoci obětem trestných činů. V 39 představuje zákon subjekty poskytující pomoc obětem trestných činů: (1) Subjekt, který hodlá poskytovat pomoc obětem trestných činů podle tohoto zákona a získat dotaci ze státního rozpočtu na svou činnost, se musí akreditovat pro jednu nebo obě služby, kterými jsou a) poskytování právních informací a b) restorativní programy. (2) Služby psychologického a sociálního poradenství jsou oprávněny obětem poskytovat subjekty, které získaly oprávnění pro poskytování sociálního poradenství a služeb sociální prevence na základě rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. Dotace ze státního rozpočtu na tyto služby náleží subjektu jen podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. (3) Akreditací pro službu poskytování právních informací nejsou dotčena ustanovení o zastupování v řízení podle jiných právních předpisů. 40 stanoví podmínky pro udělení akreditace (1) Podmínkou pro udělení akreditace je a) doložení popisu realizace poskytovaných služeb, který je v souladu se standardy kvality poskytovaných služeb ( 44 odst. 2), b) skutečnost, že žadatel je právnickou osobou, která byla založena za jiným účelem, než je podnikání,

245 c) vlastnické nebo jiné užívací právo k objektu nebo prostorám, v nichž budou poskytovány služby, d) poskytování pomoci obětem žadatelem nejméně po dobu jednoho roku před podáním žádosti podle tohoto zákona, e) bezúhonnost žadatele a všech fyzických osob, které budou služby poskytovat, f) odborná způsobilost alespoň jedné fyzické osoby, která bude garantovat úroveň služeb spočívajících v poskytování právních informací, g) pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou při poskytování služeb podle tohoto zákona. (2) Za bezúhonného se považuje ten, kdo nebyl pravomocně odsouzen pro úmyslný trestný čin nebo trestný čin spáchaný z nedbalosti v souvislosti s vykonáváním činností při poskytování služeb nebo činností s nimi srovnatelných, anebo ten, jehož odsouzení pro tyto trestné činy bylo zahlazeno nebo se na něj z jiných důvodů hledí, jako by nebyl odsouzen. (3) Za odborně způsobilou k poskytování právních informací se považuje osoba, která získala úplné vysokoškolské vzdělání v oboru právo v magisterském studijním programu. Nahlédněme na práva obětí trestných činů ve smyslu uvedeného zákona. Podle 4 subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů poskytují obětem v zapsaném rozsahu a za podmínek stanovených tímto zákonem nebo jiným právním předpisem odbornou pomoc, kterou se rozumí psychologické poradenství, sociální poradenství, právní pomoc, poskytování právních informací nebo restorativní programy, a to před zahájením trestního řízení, v jeho průběhu i po jeho skončení. Odbornou pomoc poskytují do doby, dokud to vyžaduje její účel. Ustanovení 5 vymezuje bezplatnou odbornou pomoc takto: (1) Subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů mají povinnost poskytnout odbornou pomoc bez zbytečného odkladu bezplatně na základě žádosti zvlášť zranitelné oběti, která tuto pomoc potřebuje. To neplatí, jedná-li se o oběť trestného činu zanedbání povinné výživy ( 196 trestního zákoníku), nevzniklo-li tímto činem nebezpečí nouze nebo trvale nepříznivý následek. (2) Odstavec 1 nebrání tomu, aby subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů poskytovaly odbornou pomoc bezplatně i jiným obětem; jiné právní předpisy týkající se poskytování těchto služeb tím nejsou dotčeny. V 6 je vymezena právní pomoc a poskytování právních informací (1) Právní pomoc je oběti na její žádost poskytována bezplatně za podmínek a v rozsahu stanoveném v jiném právním předpise. (2) Právní pomoc obětem podle tohoto zákona mohou za úplatu poskytovat pouze advokáti. (3) Subjekty akreditované pro poskytování právních informací a Probační a mediační služba mohou podle tohoto zákona poskytovat obětem trestných činů právní informace. Povinnosti akreditovaných subjektů jsou uvedeny v 44 citovaného zákona následujícím způsobem: (1) Akreditovaný subjekt je povinen a) poskytnout oběti bezplatně službu podle 5 a 6 odst. 3 v rozsahu akreditace, b) poskytnout oběti informace podle 9, c) vést evidenci obětí, které požádaly o poskytnutí služby, a poskytnutých služeb,

246 d) dodržovat standardy kvality poskytovaných služeb stanovené prováděcím právním předpisem. (2) Standardy kvality poskytovaných služeb jsou souborem kritérií, jejichž prostřednictvím je definována úroveň kvality poskytování jednotlivých služeb poskytovaných obětem v oblasti personálního a provozního zabezpečení a v oblasti vztahů mezi akreditovaným subjektem a obětí, které je služba poskytována. (3) Poskytnutí služby je akreditovaný subjekt oprávněn odmítnout a) z důvodu naplnění svých kapacit, b) byly-li služby poskytnuty osobě, jejíž zájmy jsou v rozporu se zájmy oběti, c) jestliže zájmy oběti, která žádá o poskytnutí služby, jsou v rozporu se zájmy akreditovaného subjektu, nebo d) jestliže oběť neposkytuje odpovídající součinnost nebo došlo k narušení důvěry mezi obětí a akreditovaným subjektem. Ustanovení 45 se týká kontroly plnění podmínek akreditace a povinností akreditovaných subjektů (1) Ministerstvo kontroluje plnění podmínek stanovených pro akreditaci u akreditovaného subjektu a plnění jeho povinností. Postup při této kontrole se řídí zákonem upravujícím státní kontrolu. (2) Pro kontrolu plnění standardů kvality poskytovaných služeb u akreditovaného subjektu podle odstavce 1 může ministerstvo zřídit hodnotící komisi. (3) Ministerstvo je oprávněno ukládat akreditovaným subjektům opatření k odstranění nedostatků zjištěných při kontrole. Akreditovaný subjekt je povinen splnit uložená opatření ve stanovené lhůtě. (4) Ministerstvo přijímá a prověřuje stížnosti na postup akreditovaných subjektů. Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů dle 48 stanoví, že: (1) Ministerstvo vede registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů, do kterého zapisuje a) subjekty podle 39 odst. 2 na základě jejich žádosti, b) akreditované subjekty podle 39 odst. 1, c) advokáty na základě žádosti podle 47, d) střediska Probační a mediační služby. (2) Subjekt podle 39 odst. 2 k žádosti o zápis do registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů přiloží úředně ověřené rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. Ministerstvo zašle informaci o zápisu do registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů orgánu, který rozhodl o registraci tohoto subjektu podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. Je-li u ministerstva podána stížnost na činnost subjektu registrovaného podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb, postoupí ji ministerstvo inspekci poskytování sociálních služeb. Ministerstvo vyškrtne subjekt z registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů také na základě jeho žádosti. (3) Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů obsahuje údaje podle 42 odst. 2, 47 odst. 2, v případě subjektů akreditovaných pro poskytování právních informací i informaci o počtu odborně způsobilých osob podle 40 odst. 3 a v případě subjektů podle 39 odst. 2 údaje uvedené v rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. U středisek Probační a mediační služby se uvádí adresa střediska

247 (4) Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů je veden v informačním systému veřejné správy. Registr je veřejným seznamem, který je dostupný na internetových stránkách ministerstva. Do registru má každý právo bezplatně nahlížet. Ministerstvo spravedlnosti podporuje činnost subjektů poskytujících pomoc obětem trestných činů, a to poskytováním dotací ze státního rozpočtu, kterou mohou získat jen akreditované subjekty. Subjekt, který hodlá poskytovat pomoc obětem trestných činů podle tohoto zákona a získat dotaci ze státního rozpočtu na svou činnost, se musí akreditovat pro jednu nebo dvě služby, kterými jsou poskytování právních informací a restorativní programy. Služby psychologického a sociálního poradenství jsou oprávněny obětem poskytovat subjekty, které získaly oprávnění pro poskytování sociálního poradenství a služeb sociální prevence na základě rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. 2 POMOC OBĚTEM TRESTNÝCH ČINŮ Jako každá oblast lidského života v moderní společnosti, je i pomoc obětem trestných činů a jejich postavení regulováno právem. Právo ovlivňuje společnost v případě, kdy je jeho obsah společnosti znám a zároveň je i vynucován státní mocí. V případě pomoci obětem trestných činů je zvláště citlivou otázkou problematika práva a spravedlnosti. Oběť trestného činu je dotčena porušením práva a očekává spravedlivou nápravu ve formě trestu pro pachatele. Často dochází ke zklamání, pocitu bezmoci. Jednotlivec, který se stane obětí protiprávního jednání, je následně vtažen do systému, který byl společností (zákonodárcem) ustanoven jako institut pro řešení obdobných situací. Fungování tohoto systému je pro postiženého jednotlivce většinou neznámé, nepřehledné, zdlouhavé a frustrující. Proto je důležitá role profesních organizací, které se zabývají právní pomocí, ale zejména je nezbytné vhodné chování osob, které fakticky vykonávají činnost orgánů činných v trestním řízení. Základní zásadou při poskytování právní pomoci nestátními organizacemi je vždy vycházet z verze udané obětí trestného činu, tato zásada je klíčová pro další postup, obsah a efektivitu poskytované pomoci. Tím se zároveň stává pozice právního poradce velmi komplikovanou, neboť verze, z níž musí vycházet, je založena pouze na jednostranné výpovědi zainteresované osoby, v níž mohou být různé nepřesnosti, ať už zcela neúmyslné (vzniklé opominutím, nedostatkem času či stresem) či záměrné. Oběť trestného činu je v podobném stavu jako osoby procházející náhlou, nečekanou vnější krizí (přírodní neštěstí, katastrofy, teroristické útoky). Nicméně tzv. viktimologická intervence má určitá specifika. Těsně po spáchaném trestném činu se oběti nacházejí ve stavu šoku a podle toho by se též měla řídit psychologická první pomoc. Nejdůležitější je obnovit v oběti pocit bezpečí a stability, což se děje zejména poskytnutím informací (o nastalé situaci, možných reakcích, dalším postupu, možnosti obrátit se na odborníky). 3 VLASTNÍ PSYCHOLOGICKÁ POMOC Má za účel snižování stresu (přičemž komunikace by měla být založena na tzv. nehodnotící akceptaci, důležité je vždy poskytování úplných a transparentních informací o probíhajícím postupu, aktuálním stavu a dalším průběhu). Důležité ze strany pomáhajících osob je též vyhodnotit, zda je oběť riziková ve smyslu větší pravděpodobnosti vzniku následných, přetrvávajících potíží. Rizikovými faktory jsou např. dřívější zdravotní problémy,

248 reviktimizace, silná počáteční emocionální reakce, nedostatek zdrojů podpory po událost, zvýšený výskyt neefektivních strategií zvládání stresu, děti. V případě psychologické pomoci oběti, která je již ve stabilizované fázi po činu, jsou požadavky individuální podle aktuální potřeby jednotlivce. Do poradenských organizací přicházejí oběti např. s žádostí o informace, jak postupovat při podání trestního oznámení a následném vyšetřování, jak odstranit strach z opakované viktimizace. Nejvíce zasaženy po psychické stránce jsou oběti úmyslným násilných trestných činů (přepadení, znásilnění, domácí násilí), v takových případech se z běžné poradenské činnosti stává potřeba náročné psychologické podpory. Následná psychologická péče spočívá v odborné pomoci obětem, která je založen na opakovaném, dlouhodobějším kontaktu s klientem. V České republice v současné době takovou pomoc poskytuje např. Bílý kruh bezpečí. Speciální projekty jsou zaměřeny na oběti závažných trestných činů, na osoby ohrožené závažnými případy domácího násilí a na svědky závažných trestných činů. Práce s takovými osobami (klienty) spočívá v edukaci klienta (informování o zvláštnostech prožívání, reakcí), v práci s emocemi a odreagování a v zacházení se současným životem. Jednou z častých příčin sekundární viktimizace je nevhodné chování okolí, proto je nutné zaměřit pozornost kromě odborné i na laickou pomoc obětem trestných činů. Nejbližší okolí je totiž velmi často naprosto bezradné v kontaktu s obětí trestného činu, nejčastěji se vyskytuje ignorování faktu, že k trestnému činu došlo. Okolí poté nadále komunikuje s obětí, jako by se nic nestalo, hovorům o traumatu se vyhýbá a nutí oběť k tomu, aby na nepříjemný zážitek zapomněla. Tato forma chování u oběti blokuje přirozený mechanismus vyrovnávání se s traumatickým zážitkem. Oběť totiž nikdy na trestný čin zcela nezapomene a nelze jen pasivně čekat na to, až se navrátí do každodenního všedního života. Pro nejbližší okolí oběti lze doporučit následující způsoby komunikace: Zpracování pocitů viny (oběti se při racionalizaci traumatu uchylují k sebeobviňovánía výčitkám, z okolí by mělo jasně zaznít, že za trestný čin je zodpovědný pachatel, nikoliv oběť), normalizace následků viktimizace (po trestném činu mohou u oběti nastat různé poruchy v prožívání a chování, rodina by měla vědět, že se jedná o normální reakci na nenormální situaci, v případě intenzivních a dlouhodobých reakcí je také vhodné zařídit odbornou pomoc), obnova pocitu bezpečí a schopnosti důvěřovat, podpora vyjadřování emocí (emocionální reakce je důležitá v procesu zpracování traumatu), obnova víry ve vlastní schopnosti, podpora při řešení hlavních problémů oběti (asistence, doprovod, vyhledávání potřebných informací). (Čírtková, L.,1996). 4 ZÁKLADY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY OSOB NA KRIZOVÉ SITUACE Pojďme do konkrétních situací a míst, kde může docházet a také dochází k loupežným přepadením. Začněme zejména u bankovních domů obecně a míst, kde se odehrává manipulace s penězi pojišťovny, pošta, čerpací stanice pohonných hmot, herny, noční kluby, obchodní místa všeho druhu apod. Dobré firmy vnímají svůj personál jako nesmírně důležitou část celkové koncepce firemní bezpečnosti. Člověk může být tím nejdokonalejším bezpečnostním systémem proti škůdcům. Něco to ovšem stojí. Bezpečné chování nevzniká totiž samo o sobě. Má-li skutečně fungovat, musí se pěstovat, trénovat, čas od času znovu vyladit např. na opakovaném školení zaměstnanců

249 Krizová situace typu napadení či přepadení je z pohledu ohroženého vždy náhlá a nečekaná. Každého psychicky zaskočí. Dech, tělo a mysl fungují jako po velkém horolezeckém výstupu, žaludek je na vodě, nohy jsou těžké, ruce se třesou, špatně koordinujeme atd. Ani kvalitní psychologická příprava tyto přirozené reakce nemůže odstranit. Bylo by to dokonce nesmyslné, protože i tento první úlek startuje rezervy, které bude přepadený potřebovat. Dobrá psychologická příprava je spíše o tom jak dál, jak se v situaci ohrožení dále rozumně chovat, aby přepadený zbytečně nezvyšoval rizika plynoucí z ohrožení a také je o tom, co by měl učinit se svou myslí, aby později mohl hodnotě vypovídat a přispět k dopadení pachatele. Příprava by neměla určitě opomenout následující body: 1. Zásady bezpečného chování, které beze zbytku vyznává vlastní banka, pošta, firma Informace o normálním chování člověka v roli oběti a to v průběhu útoku a po jeho ukončení. 3. Co se přesně odehrává od okamžiku, kdy je eventuálně použita bezpečnostní technika či vytočeno telefonní číslo Povzbuzení víry ve vlastní schopnosti zvládnout krizovou situaci. 5. Desenzibilizaci či rozumné odcitlivění na některé pravděpodobné signály a okolnosti nebezpečí. 6. Eventuální psychologická nadstavba. Charakterizujme stručně jednotlivé body programu psychologické přípravy: 1) Je věcí banky, pošty či firmy (obecně řečeno organizace) stanovit jasné priority chování pracovníků v ohrožení. Jde vlastně o jednoznačné určení hlavních hodnot, které musí zůstat, pokud možno, v bezpečí. Platí následující priority: a) ochrana života a zdraví b) minimalizace škod První bezpečnostní poučku na místě ohrožení chraňte především životy a zdraví by všichni měli znát. V živých případech loupežných přepadení je však situace zřejmě psychologicky komplikovanější. U přepadeného se při rozhovoru s psychologem opakovaně objevují intenzivní pocity viny, jestliže se pachateli podařilo odcizit určitou částku, a také obavy přepadeného pracovníka z eventuálního (třeba zamaskovaného či odloženého) postihu za toto jednání. Tento rozpor mezi oficiálně proklamovanou a vnitřně zažitou bezpečnostní filozofií považujeme za signál, že i v tomto ohledu má psychologická příprava na situace ohrožení rezervy. 2) Dobrá psychologická příprava musí v účastnících zanechat jasný obraz o tom, co zpravidla prožívá přepadená osoba za pocity, co se jí míhá v mysli a také jak se obvykle přepadený chová. Základní varianty reakcí je třeba ilustrovat na příkladech z terénu. Pracovník za přepážkou by měl přesně vědět, co se myslí agresivním chováním přepadeného, co obnáší pasivní styl kontaktu s útočníkem a jaké znaky má naopak zdravé bezpečné chování člověka tváří v tvář neznámému útočníkovi. V žádném případě nejde o teorii, jde o vytváření plastických živých obrazů. Z výpovědí přepadených víme, že v náhlé situaci nouze vyvstanou střípky z těchto mentálních filmů spontánně v mysli ohroženého člověka, tiší silné emoce a posilují racionální uvažování na místě ohrožení. Rovněž povědomí o tom, jaké problémy mohou pravděpodobně nastat, až původní vybičování psychiky opadne, je pro pracovníky ohrožených profesí nesmírně důležité

250 Psychologická příprava by měla jednoduchým způsobem poučit o tzv. posttraumatické stresové poruše, jejích příznacích a léčbě. Zkušenost ukazuje, že tak lze v každém druhém případě předejít vzniku vážných problémů u přepadeného, jako je dlouhodobá pracovní neschopnost či trvalá ztráta pracovní způsobilosti v důsledku prožitého šoku. 3) Je až překvapivé, jak málo vědí pracovníci za přepážkami o tom, co se skutečně děje poté, co stisknou tísňový signál či použijí jinou techniku k přivolání pomoci. V rozhovorech s oběťmi loupežných přepadeních často slýcháváme, že pociťují přímo pudový tlak za každou cenu použít alarm bez ohledu na konkrétní okolnosti a rizika (jde např. o hlasitý signál a pachatel je ozbrojen v místnosti). Hlubší povědomí o tom, za jakým účelem je bezpečnostní technika instalovaná a jaké je její optimální využití v situaci ohrožení, by nemělo v psychologické přípravě chybět. 4) Klíčovými jsou hesla mentální příprava a pozitivní myšlení. Za velmi cennou část psychologické přípravy považujeme tu část, označenou jako laickou analýzu rizik svého pracoviště a dále fantazírování o nebezpečné situaci. Obě techniky jsou postaveny na burcování aktivní spolupráce a zodpovědnosti za vytvoření a udržování bezpečného pracoviště a jsou určeny pro řadové pracovníky. Mentální, duševní vyladění je velmi důležité proto, aby každý zaměstnanec, který manipuluje s peněžní hotovostí, byl vnitřně srozuměn se skutečností, že může být napaden. Mottem pro něj by mělo být: Ano, i mě se to může stát. Vím však, jak mám postupovat, vím, že jsem schopen(a) to zvládnout a nic se mi nestane. To je nezbytné zejména pro lepší schopnost překonat počáteční úlek, ustrnutí, ochromení. Rychleji se tak dostane do stavu, kdy je schopen racionálně uvažovat, posuzovat riziko, komunikovat, pozorovat a vnímat. Nepodlehne tak snadno instinktivním sebezáchovným reakcím, které by mohly vyvolat pachatelovo násilné jednání. 5) Jde opět o výcvikové postupy, při kterých se pracovníci učí tím, že sami na vlastní kůži něco zažijí. Dobrá psychologická příprava předkládá účastníkům v rozumné míře určité typické okolnosti či momenty, které nejvíce šokují a psychicky ochromují ohroženého člověka. Smyslem je, aby si pracovníci za přepážkami v bezpečném prostředí školení vyzkoušeli náhlý zážitek vjemu např. černé kukly nebo vjem ostrého hlasitého pokynu apod. Předpokládá se, že nastane efekt tzv. odcitlivění (desenzibilizace), tj. že se poněkud ztlumí přirozená šoková reakce. V rámci psychologické přípravy si účastníci musí opakovaně klást otázku: Co dělat, když se nedá dělat skoro nic. Doporučované strategie bezpečného chování pak fungují podle hesla: Když nepomohou, tak alespoň neublíží, krizovou situaci určitě nezhorší. 6) Psychologická nadstavba může být různě koncipována; měla by přihlížet k tomu, zda další či v některém ohledu hlubší psychologická příprava má pro zaměstnance praktický či alespoň psychologický význam. Tématicky se může jednat např. o elementární základy krizové komunikace při jednání s ozbrojeným útočníkem, zásady rozumné strategie chování pro rukojmí, používání vlastního hlasu atd. V rámci viktimologické problematiky je potřebné se zorientovat v poznatcích o psychické zátěžové situaci a jejích základních druzích. Rozvoj a zkvalitňování bankovních služeb vystavuje především pracovníky přepážek silnému psychickému zatížení. Možnost jejich napadení při loupežném přepadení a již samotný charakter práce s penězi a jednání s klientelou vyžadují plné soustředění, přesnost a preciznost v práci, což na ně klade značné psychické nároky včetně psychického zatížení

251 S možností vzniku a s důsledky často velkého psychického zatížení je tedy nucen ve své práci počítat každý pracovník. Úspěšnost jeho činnosti pak spočívá v tom, nakolik si tuto skutečnost uvědomuje a nakolik je schopen, z hlediska svého individuálního psychického a fyzického vybavení, tyto zátěžové (stresové) situace snášet, řešit či je předvídat. Přitom pro vyrovnání s psychickou zátěží není rozhodující, jak náročné jsou zatěžující okolnosti plynoucí z vnějšího prostředí, ale jak a s jakou intenzitou je jejich zátěžový vliv člověkem subjektivně prožíván. Je tedy nezbytné zdůraznit, že psychická zátěž a intenzita jejího prožívání je záležitostí ryze individuální. Prožívání psychické zátěže vede zpravidla jedince k dvěma krajním aktivitám. Buď je usilováno o odstranění zátěžově působících vlivů z prostředí (způsob velmi problematický všude tam, kde vnější zátěžové vlivy jsou charakteristickým průvodním jevem té které činnosti a tudíž téměř neodstranitelné, viz loupežné přepadení) nebo se na vyhrocenou situaci a náročnost prostředí (při přepadení banky) snažíme cílevědomě adaptovat, což v podstatě znamená aktivně dosáhnout toho, aby se pro člověka zpočátku velmi těžké podmínky postupně staly přiměřenějšími a snesitelnějšími. K tomu napomáhá kvalitní příprava zaměstnanců na zvládání mimořádných a krizových situací. Z psychologického hlediska každé loupežné přepadení banky či jiného místa ozbrojeným lupičem znamená pro pracovníky stres, tedy enormní (nepřiměřené) zatížení organismu. Neustálé požadavky na přizpůsobování se měnící realitě, nutnost stále se učit, doplňovat a rozšiřovat si svůj poznatkový systém dává na jedné straně prostor k naplňování osobního rozvoje a seberealizace, na druhé straně, pokud se změna stane součástí každodenního života, může vyvolávat pocit ohrožení procesu adekvátního uspokojování základních potřeb člověka a vytvářet stres. O důležitosti psychologické podpory a pomoci obětí obecně, ale zejména loupežných přepadení nelze pochybovat. Lze ji jen efektivně zlepšovat. Literatura [1] ČÍRTKOVÁ, L. Policejní psychologie. Praha : Support, ISBN [2] LAGERBACK, Bjorn. Victims of Crime and thein reaction. Praha : agentura PaM [3] NEČAS, Stanislav, SEILER, Milan a kol. Loupežná přepadení pracovišť s peněžním provozem a jejich bezpečnost (policejní, kriminalistické a technické aspekty teorie a praxe ochrany osob a majetku. Praha : PA ČR, ISBN , 262 s. [4] NEČAS, Stanislav, CHMELÍK, Jan, PORADA, Viktor, SEILER, Milan. Loupeže a možnosti prevence a obrany. Praha : Themis, nakl.tiskárny MV, ISBN X. [5] NEČAS,Stanislav, PORADA,Viktor. Loupežná přepadení pracovišť s peněžním provozem - kriminalistické a psychologické aspekty. In: Sborník odborných sdělení z Konference o podnikové bezpečnosti. Praha : vydavatelství Police history, ISBN [6] NEČAS, Stanislav, Management rizika a management bezpečnosti v organizacích. Praha : VŠKV, 2013, 194 s. ISBN [7] NEČAS, Stanislav. Psychologicko bezpečnostní aspekty profesní přípravy pracovníků na řešení psychicky náročných situací. Praha: VŠKV, sborník z vědy

252 [8] PORADA,Viktor, IBL,Petr, NEČAS,Stanislav. Základy ochrany bezpečného podnikání v bankovním sektoru. In: Ekonomické a právní aspekty podnikání v EU a ochrana lidských práv. (eds. Šturma, P., Ondřej, J.). Praha : Universitas carolina facultas, ISBN [9] VYHLÍDALOVÁ, Pavla. Trauma oběti trestného činu. Praha : MJF, Bílý kruh bezpečí Ostrava. ISBN X- Doc. PhDr. Stanislav Nečas, CSc. Vysoká škola finanční a správní, o.p.s. Katedra práva Praha stanislav.necas@centrum.cz

253 XX MOBBING NA PRACOVIŠTI JAKO SELHÁNÍ ETICKÝCH NOREM Mobbing at Workpace as a Failure of Etics TIMEA TRZOS Abstrakt Text je věnován mobbingu, tedy specifickému druhu agresivního chování jakožto psychoteroru na pracovišti. Sumarizuje dosavadní teoretické poznatky o jednotlivých aspektech mobbingu, zamýšlí se nad následky tohoto nekalého jednání pro firmu. Poukazuje na smysl prevence proti tomuto jevu. Důraz je kladen na nutnost řešení konfliktů. Není li v silách jednotlivce situaci řešit, uvádí právní obrany. Klíčová slova Agresivita, mobbing, psychoteror na pracovišti, konflikt. Abstract The main topic of this text is mobbing. In other words, it deals with specific kind of aggressive behaviour or bullying at workplace. The text summarises the theories that are concerned with different aspects of mobbing. These include the reasons for the aggressive behaviour, various tactics used by the mobber, theoretically comparing the personal characteristics of the aggressor and the victim, the stages of bullying, the consequences of the improper treatment of the victims, preventive actions at the workplace and the ways to defend themselves against bullying. Keywords Aggressivness, Mobbing, Bullying at Workplace, Conflict. ÚVOD Předkládaný text pojednává o problematice specifického typu agresivního chování, který je označován jako mobbing, v anglosaských zemích bullying a značí šikanu uskutečňovanou mezi pracovníky. Také se lze setkat s termínem psychoteror na pracovišti v rámci horizontální úrovně mezi spolupracovníky, byť je někdy mobbing chápán jako šikanující chování ve vertikální rovině směrem od vedoucího k podřízeným. Pro tento fenomén se později vydělil spíše termín, tzv. bossing

254 Budou vysvětleny možné příčiny agresivního chování. Budou zmíněny negativní následky, jež psychoteror přináší. Chybět nebudou ani možnosti, jak mohou zaměstnavatelé předcházet tomuto jevu, případně jak se oběti mohou bránit. 1 DEFINICE POJMŮ Mobbing (v anglosaské literatuře se používá termínu bullying) lze stručně definovat jako šikanu, která se odehrává na pracovišti. Etymologii slova lze nalézt v anglickém slovese to mob, které v překladu do jazyka českého znamená hromadně napadat, dotírat, srocovat se, obklopit davem, ale též dav, lúza, chátra. Beňo (2003) uvádí, že autorem tohoto pojmu je Konrad Lorenz. Do roviny mezilidských vztahů jej přenesl Heinz Leymann, jenž současně stanovil určující charakteristiky pro označení mobbingu a těmi jsou již zmiňovaná pravidelnost a to alespoň s frekvencí jednou týdně po dobu šesti měsíců. O tom referují Kratz (2005) či Svobodová (2008), která upozorňuje na možné odlišování pojmu mobbing a šikana. Šikanu označuje za více fyzickou. Jiní autoři užívají tyto dva výrazy jako synonyma a někteří, např. Kratz (2005) akcentují jiné spojení pro tento fenomén, a sice psychoteror na pracovišti. Pro šikanu ze strany vedoucího, jak uvádí Výrost a Slaměník (2008) se později vydělil termín bossing. Kratz (2005) o mobbingu hovoří jako o šikaně, která nastává jak mezi spolupracovníky navzájem, tak ze strany vedoucího. Text pojednává především o šikaně mezi spolupracovníky navzájem. Příčiny takovýchto aktivit jsou různé, stejné jako jejich důsledky pro jednotlivce. Zaměříme li se na prevalenci mobbingu, údaje o ní se liší v jednotlivých studiích. Z nejnovějších, de Pedro et al. (2008) uvádí z jejich výzkumného vzorku 28 % osob, ačkoliv je zde akcentováno na fakt o výzkumu s 396 respondenty, kteří pracovali v zemědělském sektoru. Jedná o výsledky dat zjišťovaných formou sdělování informací o sobě sama, zohlednit je třeba také národnostní různorodost ve zkoumané populaci. Leymann na internetových stránkách o mobbingu uvádí rozsáhlý průzkum ve švédské populaci o 2400 zaměstnancích s výsledkem 3,5% osob, které mají dle platné definice mobbingu s tímto jevem zkušenost. Agrese (angl. agression) označuje chování, která jsou proti druhým zaměřována s destrukčním cílem, s úmyslem poškodit či zničit nebo se vyhnout negativní situaci (Hartl a Hartlová, 2000). Výrost a Slaměník (2008) uvádějí podmínku, kterou agrese musí splňovat, aby byla agresí musí se jednat o cílevědomé chování. Mobbing je pak skutečnou formou agrese, která je prováděna na jedincích záměrně. Agresivitu (angl. aggressiveness) bychom s agresí neměli zaměňovat. Agresivitou se rozumí spíše potenciál k agresivní reakci, agresivitě či agresivním způsobům. Hovoří se tak o jakési trvalejší vlastnosti v člověku. Výrost a Slaměník (2008) uvádějí, že se jedná o rys osobnosti a můžeme tak v souvislosti s ní říci, že jde o trvalý potenciál či sklon reagovat agresivně. Proto budeme u člověka, jenž vykazuje vysokou míru rysu agresivity, očekávat častější agresivní reakce z hlediska kvantity i síly. Fromm (1997) analyzuje aspekty agresivity v rámci vývoje civilizace a konstatuje, že s vyšší civilizovaností společnosti se zvyšuje kvantita agresivního chování. To, že se společnost podílí svým systémem na míře agresivního chování, dokazuje společenská anomie. Na konci devatenáctého století Durkheim v sociologické studii Sebevražda konstatoval, že neexistence společenských pravidel a rozklad společenského řádu, tedy onen stav anomie, může jedince dohnat k sebevražednému jednání. Otázkou

255 zůstává, do jaké míry se mohou takovéto tendence agresivně reagovat v rámci určité sociální role projevovat při vzniku šikany. 2 NÁSLEDKY PSYCHOTERORU Šikanování je nebezpečně rozbujelou sociální nemocí ve společnosti, jejímž důsledkem je poškozování zdraví jednotlivce, skupin, včetně rodiny a společnosti vůbec. Kolář (2001:17). Shodný autor zmiňuje, že tyto antisociální projevy chování mívají za následek kromě poškození zdraví oběti také ustálení těchto společensky negativních vzorců chování a hovoří v této souvislosti o jakémsi charakterovém upadání agresorů. V neposlední řadě zmiňuje obecný negativní vliv na celou skupinu, a zprostředkovaně tedy i společnost. Poněvadž okolí vnímá takovou situaci, jako by se stávala normální (leckdy se proto také těmto normám přizpůsobují), což může mít negativní dopad na budoucí chování. Následky psychoteroru pro oběť Novák a Capponi (1996), Svobodová (2008) či Kratz (2005) hovoří o pro oběť psychosomatických důsledcích. Patří sem poruchy spánku, poruchy příjmu potravy, bolesti hlavy, zvýšený svalový tonus, obecně potíže s trávením a zažíváním. Nepříjemné pocity a prožitky, které osoba zažívá, pak pochopitelně mohou tvořit základnu pro chybování v pracovním výkonu, a tak vyvolat další vlnu mobbování. Mobbing je pro oběť zátěžovou situací. Ta čelí neustálému distresu, a to nejen na pracovišti. Již vzniklé psychosomatické potíže vše ještě zhoršují. (Kratochvíl, 2006). Beňo (2003) v souvislosti s následky přicházejícími po mobbingu hovoří o nebezpečnosti výskytu posttraumatické stresové poruchy (dle MKN kód F43.1). Dle Rabocha a Zvolského (2001) se jedná o opožděnou reakci na předcházející stres, o reakci, která je dlouhodobějšího rázu a která vzniká do půl roku od vlivu událostí, které posttraumatickou stresovou poruchu (PTSD) vyvolaly. Projevuje se flashbacky na prožitou minulost, vyhýbáním se prostorám, kde se situace odehrávala. Průvodním jevem bývají úzkostné pocity nebo úlekové či agresivní reakce, obtíže s prosexií. Obecně se pocity stávají otupělé a člověk apatickým. Kratz (2005) upozorňuje na nebezpečí suicida. Novák & Capponi (1996) srovnávají nebezpečnost mobbingu se stresovou škálou Holmese a Raheho. Mobbing, je stanoven na úroveň 73 bodů, což je dle zmiňované stresové škály hodnoceno stejně závažně jako rozvod. Girardi, Monaco, Prestigiacomo & Talamo (2007) popsali následky na 146 osobách, které byly vystaveny mobbingu a které byly testovány Minnesotským multifázovým osobnostních inventářem 2 (MMPI-2). Jedná se o průřezovou pilotní studii. Autoři zhodnotili osobnost a psychopatologický profil a zjistili, že se mezi těmito osobami projevily dvě dimenze první je popisována jako depresivní nálada, potíže při rozhodování se, utrpení spojené se změnami a pasivně-agresivní rysy. Druhou označují jako somatické symptomy a potřebu náklonnosti a péče. Podobné výsledky přináší i jiný pozdější výzkum Balducci, Alfano & Fraccaroli (2009), kteří uvádí z výsledků významný vztah mezi depresivním laděním, suicidálními představami a chováním v návaznosti na mobbing

256 Následky psychoteroru pro organizaci Existují i další následky, které psychoteror na pracovišti přináší. Jedná se o finanční ztráty, ty jsou pro firmu jasné a jednoznačné, což dokládá Kratz (2005:12) Mobbing způsobuje v Německu národohospodářskou škodu ve výši miliard eur ročně. Podnikům tak vznikají náklady ve výši až eur ročně na jednoho šikanovaného zaměstnance. Dále také zmiňuje studii pracoviště pro sociální výzkum v Dortmundu, podle které mobbing činí v rámci pracovní doby přepočteno zhruba 3,1 %, což dává v celkovém součtu 1,7 miliard hodin práce. Uvedená čísla jsou takto vysoká, protože: podle první reprezentativní zprávy o mobbingu vydané Spolkovým úřadem ochrany práce a pracovního lékařství je šikaně v Německu vystaveno 2,7 %, tedy více než pracovníků. Kratz (2005:11). Svobodová (2008:85) uvádí: Nikoliv oběť, ale mobber znamená pro firmu velké finanční výdaje. Výkonnost obou klesá. Celková atmosféra na pracovišti se zhoršuje, celková výkonnost oddělení upadá, finanční ztráty rostou, přičemž se do tohoto začarovaného kruhu kvůli špatné pracovní morálce mohou zaplétat i zvyšující se fluktuace, tedy změny pracovních míst, což vytváří firmě další výdaje. Pro pracoviště jsou ve výsledku výdaje vysoké a marné (Svobodová, 2008). Podle Beňa (2003) je v této souvislosti důležitý pojem tzv. bezpečné kultury, který souvisí se vztahy na pracovišti a za vztahy na pracovišti odpovídají vedoucí pracovníci. Beňo (2003:4). Štikar a kol. (2003) zmiňují důležitost podnikové kultury, stejně jako pracovních podmínek na zdraví jedince a dobré pracovní vztahy na pracovišti. Je v zájmu dobrého vedoucího, zamýšlet se nad fenoménem mobbingu, jelikož, jak uvádí Kratz (2005:12) asi 20 % sebevražd v Německu lze přičíst na vrub mobbingu. 3 MOŽNOSTI OBRANY Svobodová (2008:88) konstatuje: neexistuje žádná konkrétní účinná a univerzální technika obrany, která by fungovala proti všem mobberům a pomohla všem potenciálním obětem. Možnosti, jak se bránit, jsou přesto rozmanité. Jde o multifaktoriálnost situace, která tyto způsoby defenzívy ovlivňuje. Zmiňována je osobnost pachatele i oběti, fázovitost mobbingu, ale také velikost nepoměru sil či pracovní prostředí. Smysl prevence Kratz (2005) upozorňuje na fakt, že organizace může mobbingu bránit, ať už jeho vzniklé formě, nebo, mu předcházet tím, že bude demonstrovat jednoznačně takový styl přístupu k těmto praktikám, aby bylo jasné, že se jedná o nechtěnou záležitost. Pro dobro firmy je pochopitelně vhodné, aby mobbingu bránila či mu předcházela, byť by to byly pro ni podstatné jen ekonomické důvody. Pokud jde o prevenci vzniku psychoteroru na pracovišti ze strany samotné organizace a vedoucího pracovníka, je nanejvýš vhodné, aby byly pevně nastaveny kodexy a předpisy, kterými se musí všichni pracovníci firmy řídit a které nedávají pokud možno žádnou možnost vzniku psychoteroru. Vedoucí nastavuje a udržuje harmonickou a klidnou atmosféru pracoviště, pečuje o zaměstnance, dbá na důsledné dodržování zákonů. Je důležité, aby vedoucí prosazoval morální hodnoty a byl kompetentní ve věci řešení sporů. Účinně lze, dle Svobodové (2008) předcházet mobbingu proškolováním zaměstnanců

257 Narozdíl od ČR již některé země mají tzv. antimobbingové zákony (např. Francie nebo Švédsko) nebo alespoň tzv. antimobbingová ujednání (např. Německo). Rovněž je běžné (např. ve Švýcarsku), že firmy mají ustanovenu konkrétní osobu, která vzniklé mobbingové situace pomáhá na pracovišti řešit. Svobodová (2008:89). Kratz (2005) akcentuje důležitost otevřenosti komunikace a čestnosti v jednání, čímž by měli jít osoby na vedoucích pozicích příkladem. Srovnává styly podnikového řízení, referuje o stylu autoritativním, liberálním a kooperativním. Uvádí poslední zmíněný jako nejproduktivnější a nejméně rizikový z hlediska možnosti vzniku mobbingu. Naproti tomu autoritativní a liberální styl řízení v organizaci se ukazují jako vhodné pro rozpoutání psychoteroru na pracovišti. Situace může být řešena kolektivní smlouvou, v níž budou stanovena pravidla a ochrany proti psychoteroru, včetně definice a důsledků či postupů, k nimž bude přistupováno při porušení pravidel. (Kratz, 2005). Nutnost řešení konfliktů Fehlau (2003) zdůrazňuje podstatný vliv komunikace mezi znesvářenými stranami. Klidné jednání, jasná sdělení. Strategií, kdy je pozměněn problém a označen za jiný, čímž vezmeme protivníkovi možnost argumentovat. Hledat kompromisy, tedy nikoliv taková řešení, která uspokojí pouze jednu stranu. V takovém případě zde zůstává druhá strana poškozena a má tendenci oplácet, mstít se, zatímco v případě, kdy každý z protivníků něco získá, se problémy a konflikt jako celek uklidní a uzavře. Vhodné je mít ve sporu třetí objektivní nezaujatou stranu, která bude sloužit jako zprostředkovatel pro podávání alternativ. Plamínek (2006) uvádí důležitost vytváření osobních vztahů na pracovišti, neuchylovat se k nátlakovým ani násilným formám řešení konfliktů. Je vhodné ukázat protějšku při vyřešení konfliktu schopnost odpouštět, ochotu k další kooperaci na pracovišti. Důraz je kladen na vytvoření dohody, která bude akceptovatelná oběma stranami. Důležitost přehodnocování pracovních podmínek má své nezastupitelné místo. Obecně je zapomínáno na normy slušnosti. A to mj. také proto, že ve slušném prostředí jsou minimalizovány neproduktivní náklady na kontrolu. Slušnost navíc produkuje spokojenou většinu. (Plamínek, 2006:144). Kratz (2005) doporučuje kooperativní řešení konfliktu, při jehož uplatňování je použito šest kroků: konflikt přirozeně vymezit, detailně, přesně; vypracovat a stanovit možné kroky; analýza a posouzení stylem pro a proti; stanovení řešení, praxe řešení; kýžený výsledek. Dle Fehlau (2003) by se pracovníci měli vyhnout regresi (přílišný vzdor). Kratz (2005) uvádí pasivní přístup jako nevhodný. Zároveň upozorňuje, že je vhodné, aby jedinec podrobil důkladné reflexi jím vnímaný sebeobraz - neliší se příliš od vnímání ostatních? Přílišné diskrepance mezi oběma obrazy jednoho a téhož člověka mohou být zdrojem pro další konflikty a nedorozumění. Nevybočovat ze skupiny a adaptace skupinových norem, v neposlední řadě také pozitivní myšlení. Možnosti právní obrany Beňo, 2003; Kratz, 2005; Svobodová, 2008 nebo Kallwass, 2007 upozorňují, že čerpat zdroje právní obrany může napadený člověk ze Zákoníku práce, Trestního zákoníku či Listiny základních práv a svobod, v níž stojí v Článku 1: Lidé jsou svobodní a rovní v důstojnosti i v právech. Základní práva a svobody jsou nezadatelné, nezcizitelné, nepromlčitelné a nezrušitelné. Následně v Článku 3, Odst. 1: Základní práva a svobody se zaručují všem bez rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti, jazyka, víry a náboženství, politického či jiného smýšlení,

258 národního nebo sociálního původu, příslušnosti k národnostní nebo etnické menšině, majetku, rodu nebo jiného postavení. Dále Článek 10, Odst. 2: Každý má právo na ochranu před neoprávněným zasahováním do soukromého a rodinného života, a tentýž článek, Odstavec 3: Každý má právo na ochranu před neoprávněným shromažďováním, zveřejňováním nebo jiným zneužíváním údajů o své osobě. V neposlední řadě Zákon č. 40/2009 Sb., trestního zákoníku, jehož 175 upravuje vydírání následovně: (1) Kdo jiného násilím, pohrůžkou násilí nebo pohrůžkou jiné těžké újmy nutí, aby něco konal, opominul nebo trpěl, bude potrestán odnětím svobody na šest měsíců až čtyři léta nebo peněžitým trestem. (2) Odnětím svobody na dvě léta až osm let bude pachatel potrestán, d) způsobí-li takovým činem značnou škodu, f) spáchá-li takový čin na jiném pro jeho skutečnou nebo domnělou rasu, příslušnost k etnické skupině, národnost, politické přesvědčení, vyznání nebo proto, že je skutečně nebo domněle bez vyznání. (3) Odnětím svobody na pět až dvanáct let bude pachatel potrestán, a) způsobí-li takovým činem těžkou újmu na zdraví. Rovněž se lze odvolat na 184 o pomluvě: (1) Kdo o jiném sdělí nepravdivý údaj, který je způsobilý značnou měrou ohrozit jeho vážnost u spoluobčanů, zejména poškodit jej v zaměstnání, narušit jeho rodinné vztahy nebo způsobit mu jinou vážnou újmu, bude potrestán odnětím svobody až na jeden rok. (2) Odnětím svobody až na dvě léta nebo zákazem činnosti bude pachatel potrestán, spáchá-li čin uvedený v odstavci 1 tiskem, filmem, rozhlasem, televizí, veřejně přístupnou počítačovou sítí nebo jiným obdobně účinným způsobem. ZÁVĚR Text pojednával o problematice mobbingu. Byla provedena precizní sumarizace teoretických poznatků. V úvodní části byly vymezeny základní pojmy - mobbing, psychoteror, agrese. Fenomén mobbingu, má své zákonitosti a průběhové fáze. Pracovali jsme s důležitými informacemi o důsledcích psychoteroru na pracovišti, nejen pro oběť šikany, ale také pro organizaci, či v širším pojetí společnosti. Uvedeny byly rovněž možnosti obrany oběti. Literatúra [1] BEŇO, P. Můj šef, můj nepřítel? Brno : ERA, s. ISBN [2] CAPPONI, V.; NOVÁK, T. Sám sobě psychologem. Vyd. 2. Praha : Grada, s. ISBN

259 [3] FEHLAU, EG. Konflikty v práci : jak se vypořádat s konfliktními situacemi a lidmi. Praha : Grada, s. ISBN [4] FROMM, E. Anatomie lidské destruktivity : můžeme ovlivnit její podstatu a následky? Praha : Nakladatelství Lidové noviny, s. ISBN [5] HARTL, P.; HARTLOVÁ-CÍSAŘOVÁ, H. Psychologický slovník. Praha : Portál, s. ISBN X. [6] KOLÁŘ, M. Bolest šikanování. Praha : Portál, s. ISBN X. [7] KRATOCHVÍL, S. Základy psychoterapie. 5. vyd. Praha : Portál, 2006, 384 s. ISBN [8] KRATZ, HJ. Mobbing : jak ho rozpoznat a jak mu čelit. Praha : Management Press, s. ISBN [9] NOVÁK, T; CAPPONI, V. Sám proti agresi. Praha : Grada Publishing, s. ISBN [10] PLAMÍNEK, J. Jak řešit konflikty : 27 pravidel pro efektivní vyjednávání. 1. vyd. Praha : Grada, s. ISBN [11] SVOBODOVÁ, L. Nenechte se šikanovat kolegou : mobbing - skrytá hrozba. Praha :Grada, s. ISBN [12] ŠTIKAR, J., aj. Psychologie ve světě práce. Univerzita Karlova v Praze : Karolinum, s. ISBN [13] VÝROST, J.; SLAMĚNÍK, I. Sociální psychologie. 2. vyd. Praha : Grada, s. ISBN [14] ZVOLSKÝ, P.; RABOCH, J. Psychiatrie. Praha : Galén, 2001, 622 s. [15] ISBN X. [16] AKAR, NY., ANAFARTA, N. & SARVAN, F. Causes, Dimensions and Organizational Consequences of Mobbing: An Empirical Study. Ege Akademik Bakiş. 2011, vol. 11, no. 1, s ISSN X. [17] BALDUCCI, C., ALFANO, V. & FRACCAROLI, F. Relationships Between Mobbing at Work and MMPI-2 Personality Profile, Posttraumatic Stress Symptoms, and Suicidal Ideation and Behaviour. Violence and Victims. 2009, vol. 24, no. 1, s ISSN [18] GIRARDI, P., et al. Personality and Psychopathological Profiles in Individuals Exposed to Mobbing. Violence and Victims. 2007, vol. 22, no. 2, s ISSN [19] LEYMANN, H. Mobbing and Psychological Terror at Workplace. Violence and Victims.1990, vol. 5, no. 2, s ISSN [20] PEDRO, Mariano Meseguer de, et al. Workplace Mobbing and Effects on Workers' Health. The Spanish Journal of Psychology. 2008, vol. 11, no. 1, s ISSN [21] Listina základních práv a svobod. Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna [online] [cit ]. Dostupné z: [22] LEYMANN, H. The Mobbing Encyclopaedia. The Mobbing Encyclopaedia: Bullying; Whistleblowing: Epidemiological Findings [online]. [1997], [cit ]. Dostupné z: [23] Trestní zákoník - Část II. - Hlava II. - Díl 1 - Trestné činy proti svobodě. Business.center.cz [online] [cit ]. Dostupné z:

260 [24] Trestní zákoník - Část II. - Hlava II. - Díl 2 - Trestné činy proti právům na ochranu osobnosti, soukromí a listovního tajemství. Business.center.cz [online] [cit ]. Dostupné z: [25] Zákoník práce - Část I. - Hlava 4 - Rovné zacházení a zákaz diskriminace. Business.center.cz [online] [cit ]. Dostupné z: PhDr. Tímea Trzos, Ph.D. Katedra sociálních studií a speciální pedagogiky FHP Technická univerzita v Liberci Studentská 231/ Liberec. ČR ttdvs@seznam.cz

261 XXI REMINISCENCIE DOBRA A ZLA The Reminiscence of Good and Evil MILAN HEJDIŠ Abstrakt Príspevok je reminiscenciou na dobro a zlo, pocit bezpečnosti v priebehu niekoľko desiatok rokov života spoločnosti a jeho jedincov. Kľúčové slová dobro, zlo, bezpečnosť Abstract The contribution is a reminiscent of good and evil, sense of security during several decades of society and its individuals. Kyewords Good. Evil. Security. ÚVOD Ľudstvo a niektorí jedinci z neho často ničili, znova budovali, potrebovali múdrosť múdrych a zabúdali na väčšinu z tých, ktorých aj tí najmocnejší nevyhnutne potrebovali k svojmu prežitiu. Ostatných, bezvýznamných. Silní o slabých zvyčajne premýšľajú iba v rovinách nástroja na dosiahnutie cieľa. Cítime sa my, ostatní, pri tom bezpečne? Pokúsme sa hľadať odpoveď, ktorá nie je definitívne vyjadrená, pretože to nie je celkom možné. 12. apríl 1961 Objektívne Jurij Alexejevič Gagarin bol sovietsky kozmonaut, prvý človek, ktorý vzlietol do vesmíru. Na svoj kozmický let odštartoval 12. apríla 1961 v lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur. Obletel Zem a po 108 minútach pristál. Pri štarte rakety Vostok 12. apríla 1961 Gagarin zvolal bodrým hlasom pajechali! (poďme!), ale darmo sa chlapil, nebolo mu všetko jedno. Prezradil ho zrýchlený pulz palubné prístroje zaznamenali v tej chvíli 150 úderov za minútu! (pravda.sk., 2011)

262 Subjektívne Na ceste postával hlúčik ľudí a vzrušene diskutoval. Pridali sme sa ako malí štvorroční a veľa z toho nechápali. Hľadeli na oblohu a niečo hľadali. Bolo to v rozhlase, Rusi sú v kozme, Gagarin je v kozme. Bolo to dobre alebo zle... Október 1962 Objektívne Pred štyridsiatimi rokmi visel osud sveta na vlásku. Americké špionážne lietadlá objavili na Kube sovietske útočné rakety. Išlo o jasnú a vedomú provokáciu Moskvy. Bol to pokus o zmenu rovnovážneho stavu moci oboch jadrových veľmocí. 22. októbra 1962 sa svet dozvedel, že smiešnych 144 kilometrov od amerického pobrežia sú rakety, ktoré by mohli zničiť Washington či New York. Nikdy predtým ani potom nestál svet tak blízko jadrového konfliktu (Havran, 2002). Subjektívne Mali sme päť rokov a strach, vzrušená diskusia a nervozita matky, otca, ich rodičov... bude vojna?... prečo?... bolo to dobre alebo zle... Rok 1965 Objektívne V roce 1965 byly bombardéry B-52 poprvé povolány do opravdové války - Vietnamu. Nejdříve stroje B-52F používaly pro podporu amerických jednotek 24tunové těžké pumy. Poté ovšem byl nastartován program přezdívaný Velké bříško (Big Belly), který umožnil zvětšit vnitřní náklad verze B-52D z 27 na 84 pum o hmotnosti 226 kg (500 liber), a navíc umožnil nést dalších 24 externě - celkem až přes 100 pum na jednom stroji, celkem ovšem kg nákladu. Každá puma měla nominální hmotnost 340 kg, skutečnou 374 kg. Od roku 1965 pak upravené B-52D, známé jako CBC (Conventional Bomb Carrier - Konvenční bombardér) ze základny Andersen AFB, Guam. Pacifický ostrov Guam byl vzdálen od místa bombardování (zejména tzv. Ho Či Minova stezka) přes km. Mise trvaly kolem hodin a zahrnovaly nutné vzdušné tankování z Boeingu KC-135. V roce 1966 byly B-52 přemístěny na letiště u Tapao v Thajsku, čímž se zkrátila vzdálenost a odpadlo vzdušné tankování. Pověsti vraha vietnamských dětí se B-52 Stratofortress úplně nezbavil dodnes (Berka, 2003). Subjektívne Školský rok 1965/1966. Písali sme listy Američanom, ako deväťroční. Diktovala triedna učiteľka. Protestovali sme proti kobercovému bombardovaniu Vietnamu, hlavne zabíjaniu žien a detí. Videli sme už aj v televízii. Bolo to dobre alebo zle september 2012 Objektívne Obrí bombardér B-52 priletel na letecké dni z americkej Louisiany bez jediného medzipristátia. Americký bombardér B-52, ktorý je najväčšou atrakciou nadchádzajúcich Medzinárodných leteckých dní SIAF 2012 (1. a 2. septembra), je už na letisku na Sliači. Priletel v stredu predpoludním po tom, čo absolvoval niekoľko tisíckilometrovú trasu z americkej Louisiany

263 "Aj napriek tomu, že lietadlo malo v pláne medzipristátie, doletelo k nám nakoniec priamo zo Spojených štátov, bez doplnenia pohonných hmôt," povedal TASR hovorca leteckých dní Peter Hajnala. Slávny bombardér vzbudil hneď značný záujem, pozrieť si ho prišlo niekoľko slovenských ministrov, ktorí sa zúčastnili osláv 68. výročia SNP v neďalekej Banskej Bystrici a tiež prezident Ivan Gašparovič. (zvolen.sme.sk., 2012). Subjektívne Čítali sme a videli sme ako 55-roční. Slávny americký bombardér. Naozaj slávny?... bolo to dobre alebo zle... Rok 1967 Subjektívne Píšeme listy, ako desaťroční, učíme sa už druhý rok ruštinu. Smerujú do Užhorodu. Sú rozdané v základnej škole. Je medzi nimi aj Vjera Kogut. Ešte raz sme si infantilne napísali, je slušné odpovedať. Bolo to dobre alebo zle august 1968 invázia do ČSSR Objektívne Vojská Varšavskej zmluvy, ktoré pred 44 rokmi augusta 1968 vpadli do Československa, mali absolútnu prevahu, čo sa týka všetkých druhov zbraní a počtu vojakov. Ozbrojený odpor bol teda ťažko mysliteľný, tvrdí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN). "Veď československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy a ako taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk spriatelených štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná," povedal Jašek pre agentúru SITA. V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165-tisíc vojakov a 4600 tankov. Na slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48-tisíc sovietskych, maďarských a tisíc bulharských vojakov. "Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská disponovali tankami, delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami," doplnil historik. (webnoviny.sk., 2012). Subjektívne Otec sa vrátil z práce, pešo z okresného mesta, bledý, roztrasený, vzrušená diskusia s manželkou. V noci sme počuli hukot lietadiel, ale blízko za kopcom bolo letisko, tak nič divného. Divné však boli obrnené vozidlá, ktoré mierili poľnou cestou na lesný vrchol. Nechápali sme, ale veľmi rýchlo pochopili aj ako jedenásťroční. Prvé správy z rozhlasu a televízie okupácia Rusmi rozčarovanie osloboditeľmi, mýtus, 23 rokov po vojne, diskusie s partizánmi, nesmrteľní sovietski vojenskí velitelia... Rady v obchodoch, múka, cukor, soľ a iné iba po dva kilogramy. My sme mali šťastie, bývali sme blízko potravín. Medzi prvými sme nakúpili neobmedzene. Limitovane sa predávalo až popoludní, ale to už prakticky nebolo čo. Tak sme čakali v radoch, aj cez noc, dovážali sa zásoby počas noci, aby na druhý deň bolo čo predávať. Je vojna? Bude vojna?... bolo to dobre alebo zle

264 Rok 1971 proces normalizácie Objektívne Po okupácii 21. augusta 1968 začalo obyvateľstvo postupne strácať vieru v socializmus ako taký. Nové vedenie Komunistickej strany Československa sa sústredilo na odstránenie všetkých tých, ktorí podporovali obrodný proces. Nešlo iba o ich odstránenie z mocenských štruktúr, ale z verejného života vôbec. Členom strany k tomu poslúžili tzv. previerky, na základe ktorých bolo z KSČ vylúčených okolo pol milióna jej členov. Druhú časť postihnutých tvorili nekomunisti, ktorí za svoje postoje museli opustiť svoje postavenie v práci. Aj jedna aj druhá skupina bola za svoje postoje postihnutá ekonomicky. Po uvedených masových čistkách, sa stala nová členská legitimácia KSČ určitou živnostenskou knižkou, ktorá bola nevyhnutne potrebná pre výkon pracovnej činnosti. Bez nej sa nemohli zastávať niektoré pracovné pozície. Na začiatku normalizácie bola vo väčšej časti spoločnosti určitá forma pasívneho odporu, ktorý však neskoršie prechádzal k pasívnemu konformizmu. Tento svojou defenzívnosťou pomáhal udržovať stabilitu totalitného režimu. Prechod od pasívneho odporu k pasívnemu konformizmu bol zväčša sprevádzaný preferovaním osobných a rodinných záujmov pred verejnými. Režim si to uvedomoval, aj to patrične podporoval. (Šimulčík, 2011). Subjektívne Bežný deň na základnej deväťročnej škole. Zavolali nás k riaditeľovi školy. Všetci zúčastnení sme boli vedúcimi predstaviteľmi pionierskej organizácie na základnej deväťročnej škole. Sedeli u neho nám neznámi mladí ľudia. Boli z mládežníckej organizácie Socialistického zväzu mládeže, mala za sebou rok existencie. Mali sme 14 rokov, nerozumeli sme tomu, ale boli sme preverení, už súčasťou Pionierskej organizácie SZM. No a potom sme ako preverení boli v jednotlivých triedach od 3. do 9. ročníka predstavení ako schopní viesť ostatných pionierov pre vstup do mládežníckej organizácie. Prirodzené, neomylné, samozrejmé. Bolo to dobré alebo zlé.. Rok 1972 Objektívne Stredoškoláci, mali sme 15 rokov. Nevyhnutná orientácia v priestore a nevyhnutná prihláška do Socialistického zväzu mládeže. Úplne samozrejme, nikto z triedy neodmietol. Rok 1976 Objektívne Prijímacie pohovory na vysokú školu, test slovenčina, diktát, test biológia, ústna skúška. Subjektívne Vyhľadal nás predseda Základnej organizácie SZM na vysokej škole. Nedoporučenie na štúdium vysokej školy!!! Osobne sa za niektorých predseda ZO SZM zaručil, mali sme niektorí 19 rokov a občas aj nechápali. Pochopili o chvíľu. Predseda straníckej organizácie na strednej škole bol toho názoru, že nie všetci sme vhodní na štúdium na vysokej škole. V mieste bydliska, sme podľa jeho názoru museli navštevovať vyučovanie náboženstva. Bolo to čierne na bielom. Bolo to dobré alebo zlé

265 Rok 1978 Objektívne Prázdniny, leto, medzinárodná študentská brigáda, Bulharsko. Kijevčania, Moskovčania, Poliaci, Slováci a ďalší. Jeden večer obrovská zvada, krik, búchanie na izbe Kijevčanov. Stáli proti sebe Moskovčania a Kijevčania. Vyrozumeli sme obsadenie Ukrajiny Nemcami počas druhej svetovej vojny, ich vítanie ako osloboditeľov, Stalina, hladomor, Lenina... a hlavne oblečenie. Kijevčania v rifloch a kožených bundách, Moskovčania v košeliach a nohaviciach. Štýl Kijevčanov pre Moskovčanov neprijateľný, ideologicky zvrátený. Počas brigády sa rozprávali iba oficiálne, ohľadom plnenia plánu zberu paprika, rajčiny a broskyne. Subjektívne Mali sme 19 rokov a trocha nechápali. Nenávisť a zloba. Oni komsomolci, podľa nás pevne zomknutí, my zväzáci rovnako presvedčení, inak by sme sa brigády nemohli zúčastniť. Iba zloženie ich komsomolských výprav bolo čudné, všetko muži. Naše dievčatá mali iné starosti a my zvyšní traja muži tiež. Iba sme konštatovali, že majú podivné problémy. Ale pamätáme si to do dnešných dní. Bolo to dobré alebo zlé... Rok Objektívne Už 25 let uplynulo od nastolení vlády vojenské kliky generála Wojciecha Jaruzelského v Poľsku. S platností od půlnoci ze soboty na neděli 13. prosince 1981 byl v tehdejší Polské lidové republice vyhlášen výjimečný stav. Byla ustavena "vojenská rada národní záchrany" v čele s Wojciechem Jaruzelskim, jejímiž členy byli další armádní důstojníci. Komunisté (PSDS - Polská sjednocená dělnická strana) si přestali hrát na předvoj dělnické třídy a Jaruzelského vojenská klika hned svými prvními "dekrety" směřovala právě k omezení svobod těch, za jejichž mluvčí se PSDS pokrytecky vydávala. Kromě okleštění základních lidských práv (např. zákaz vycházení) směřoval útok vojenské kliky právě proti nepohodlným odborů - zastavením jejich činnosti, zákazem stávek atd. 1. února 1992 pak polský Sejm označil vyhlášení výjimečného stavu vojenskou klikou generála Jaruzelského za nezákonné. (Šuta, 2006). Subjektívne Promócie, chvíľa v zamestnaní, vojenská služba. Absíci, špagáti, tak nás prezývali, ale to nebolo podstatné. Nepokoj vyvolávala obálka na stole dozorného útvaru, práporov, čiat. Tajomná, ale osudová. Nekľud v Poľskej ľudovej republiky, Jaruzelski, Walesa, Solidarita, od 13. decembra 1981 výnimočný stav. Dôstojníci z povolania, nekľudní, nervózni, podráždení. Bude invázia do Poľska, nekonečné nacvičovanie výjazdov z kasární, rozkladanie a skladanie výstrojných stredísk pre zálohy. Zima 1982 konečne rozuzlenie, prišiel generál, výjazd z kasární, definitívne... po niekoľkých hodinách čakania v zime zaznel rozkaz na návrat. Medzinárodná situácia už nebola ako v roku Boli sme velitelia čaty alebo roty, vydávali rozkazy, plnili rozkazy. Mali sme rokov, rodiny, deti. Vzrušené diskusie, jedni pacifisti, druhí agresori, iní dezertéri. Výnimočný stav a invázia je aj o vojenských súdoch pre nesplnenie rozkazov. Rozumeli sme a boli dezorientovaní. Rozum zvíťazil. Bolo to dobre alebo zle

266 Rok Perestrojka Objektívne Rozsiahle zmeny, ktoré pred 20. rokmi vyústili do pádu Berlínskeho múru a konca studenej vojny, by zrejme neboli možné bez zmien, ktoré sa už niekoľko rokov predtým odohrávali vo vtedajšom Sovietskom zväze. Ak by bolo v tom čase v Sovietskom zväze iné vedenie, "pravdepodobne by sa odohralo niečo veľmi podobné 3. svetovej vojne". Povedal v Berlíne posledný prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov. V roku 1985 Gorbačov vyhlásil, že sovietska ekonomika stagnuje a potrebuje zmenu. Pôvodne sa reformy zavádzané Gorbačovom označovali slovom uskorenie ("zrýchlenie"), neskôr sa stal populárnejším termín perestrojka ( prestavba ). Gorbačov dúfal, že jeho ekonomické reformy zvýšia produktivitu práce a životnú úroveň obyvateľstva. Veľa z jeho reforiem bolo však vládnymi špičkami vnímané negatívne (SITA, 2009). Subjektívne Pohyb vo veľkej krajine, mali sme 28 rokov a predpokladali, že všetko sa zmení, ale nevedeli či k lepšiemu alebo horšiemu. Bolo to dobré alebo zle november 1989 Objektívne Události 17. listopadu, které změnily československé dějiny, trvaly jen necelých osm hodin. Lidé v čele se studenty tehdy ukázali, že se přestávají bát, komunistický režim zase prokázal, kam až je schopen zajít, aby se udržel u moci. Připomeňte si, co se tehdy odehrálo Na Albertově už je asi 600 lidí, další přicházejí. Během chvilky je ulice Na Slupi a Ke Karlovu zcela zaplněná. Lidé začínají volat hesla "Za akademickou svobodu", "Proč se učit nesmysly", "Pro svobodnou republiku ve svobodné Evropě" Konec oficiální části demonstrace. Lidé se rozchází a vracejí se opět stejnou cestou do ulice Na Slupi a chtějí pokračovat Vyšehradskou přes Karlovo náměstí do centra města Ve Vyšehradské ulici u Botanické zahrady je ulice přehrazena speciální jednotkou Odboru zvláštního určení a částí pohotovostního pluku v bílých helmách s dlouhými obušky. Policejní rozkaz zní: zasahovat jen v případě napadení příslušníků davem. Vyšehradskou pouze přehradit a dav zastavit. Dochází k prvním incidentům. Skanduje se: "Máme holé ruce!" Čelo průvodu je zablokováno, ale lidé vzadu stále postupují dopředu a vzniká panika. Policejní kordón je protržen a zasahují příslušníci pohotovostního pluku. První incidenty, první zadržení. (zpravy.idnes.cz., 2009). Subjektívne O pohyboch v spoločnosti sme vedeli. Mali sme 32 rokov, niektorí vo vysokých riadiacich pozíciách. Pripravovali nás na tieto skutočnosti od januára Otázky na poradách vyznievali do prázdna. Likvidácia východného bloku začala, už nikto nepotrebuje dohody o usporiadaní Európy po II. svetovej vojne a iné. Bude to dobre alebo zle... Rok 1991 Objektívne Posledný marcový deň v roku 1991 nadobudol platnosť protokol o zrušení Varšavskej zmluvy. Jeho text podpísali 25. februára 1991 v Budapešti ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov. Dokument zrušil vojenskú organizáciu a štruktúru

267 Varšavskej zmluvy. Základná politická dohoda ostala v platnosti. Ministri spoločne konštatovali, že každá krajina má právo zvoliť si vojenské spojenectvo ku ktorému chce patriť, a vzájomné vzťahy sa mali odteraz odohrávať na bilaterálnej úrovni. Zamietli však návrh Poľska a Maďarska zverejniť anulované dohody. Na zasadnutí Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy v Prahe 1. júla 1991 jej členské štáty rozhodli o definitívnom rozpustení paktu. Zrušenie malo nadobudnúť platnosť ratifikáciou parlamentmi všetkých bývalých členov. Posledný zo železničných transportov so sovietskou vojenskou technikou opustil ČSFR pred 20 rokmi, 21. júna O šesť dní neskôr z Česko-Slovenska odišiel posledný vojak a 1. júla 1991 v Prahe podpísali protokol o zániku Varšavskej zmluvy (netky.sk., 2011) Subjektívne Rýchly sled udalostí. Dva roky na vysokej škole a jeden rok v rokoch na základnej vojenskej službe sme bránili vlasť proti imperializmu. Existuje ešte slovo vlasť a má ešte svoj význam? Mali sme 34 rokov a nemohli verejne pochybovať. Bolo to dobre alebo zle... Júl december 1992 Objektívne Víťazi druhých slobodných volieb v júni 1992 (v Česku vyhráva ODS-KDS, na Slovensku HZDS) intenzívne rokovali o vzťahoch slovenských a českých orgánov. Nasledovali tieto udalosti: 17. júl prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prezident Václav Havel abdikoval 23. júl zástupcovia ODS a HZDS sa v Bratislave dohodli na rozdelení federácie 1. september prijatie Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vstupuje do platnosti z väčšej časti 1. januára november Federálne zhromaždenie schválilo ústavný Zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 31. december o polnoci definitívny zánik vyše 70-ročného spoluštátia Čechov a Slovákov. Vznik Slovenska a Česka (tema.aktuality.sk., 2012) Subjektívne Rokovania o rozdelení Československa mali obrovskú dynamiku, ale nikto sa nikoho na nič nepýtal, stačili na to iba dvaja. Mali sme 35 rokov a faktom zostáva, že niektorým z nás zobrali dve tretiny republiky. Tragikomické až smutné? Alebo konečne sami pre seba? Svojprávni?! Dedko šuster nám rozprával ako ťažko prežíval rozpad Rakúsko Uhorska a to bolo v Bolo to dobre alebo zle január 1993 Objektívne V Y H L Á S E N I E Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislej Slovenskej republiky Schválené Národnou radou Slovenskej republiky uznesením z 1. januára 1993 číslo 117 Slovenská republika sa 1. januárom 1993 stáva nezávislým a demokratickým štátom

268 Subjektívne Blížili sme sa k 36 rokom. Je to fakt. Hraničné kontroly tam, kde sme sa deň predtým bez problémov prechádzali. Bude to dobre alebo zle... Marec 2003 tretia vojna v Iraku Objektívne Celkem sedm těžkých bombardérů B-52 přelétlo v úterý 25. března nad územím České republiky. Uvedl to ministr obrany Jaroslav Tvrdík. Stroje startující z Velké Británie se přes střední Evropu dostávají nad irácké hlavní město Bagdád a další cíle, které bombardují. Dosud Spojené státy využívaly vzdušný prostor nad Českou republikou jen k přeletům dopravních letadel. Těch už se od začátku operace uskutečnilo několik stovek. Těžké bombardéry B-52 vzlétají ke svým misím nad Irákem ze základny Fairford v západní Anglii. Začátkem měsíce bylo na základně dislokováno 14 letounů B-52. Přes území Slovenska zatím kvůli irácké operaci přeletělo 64 spojeneckých letounů a přejel jeden spojenecký transport. Informoval o tom mluvčí slovenského ministerstva zahraničí Boris Gandel. (letectví.cz., 2003). Subjektívne Hukot a vitie motorov. Nízky prelet, bombardér B-52, jednoznačne problém s motorom alebo motormi, kde až doletel a pristál. Nedočítali sme sa, že by havaroval. Už máme 46 rokov a rozumieme, ale už nepíšeme na americkú ambasádu ako v roku 1965, sú to spojenci. Je to dobre alebo zle apríla 2004 Objektívne Slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Slovenská vlajka visí po boku spojencov. (mzv.sk., 2004). Subjektívne Definitívna výmena veľkých bratov, Brusel za Moskvu. Máme 47 rokov a ani neprotestujeme, možno sa už ani nezaujímame. Zanikla Varšavská zmluva v roku 1991 a potrebujeme NATO? Oficiálne máme bezpečnostnú záruku. Bude to dobre alebo zle... September 2014 Kijev Objektívne V centru Kyjeva vypukly nepokoje. Vyvolala je snaha radnice rozebrat barikády na Majdanu. Střed metropole zahalil hustý dým z hořících pneumatik a provizorních stanů, davy rozhořčených lidí útočí na policisty holemi a zápalnými lahvemi. (zpravy.idnes.sz., 2014). Subjektívne Vojna dvoch svetov už od roku 2004, je nám 57 rokov, hovoríme so študentkou z Ukrajiny, aký to má zmysel. Dva dni potom ako z jej dedinky odišiel 18 ročný kamarát, vrátil sa v drevenom balení. Za čo zomrel, nikto nevie. Je to dobre alebo zle

269 Rok 2006 Objektívne Nasledujúcich 100 rokov. Prognóza na 21. storočie. Esejisticko-publicistická práca Nasledujúcich sto rokov od Georgea Friedmana, amerického politológa a špecialistu na dlhodobé geopolitické prognózy, je fascinujúcim čítaním o možnom základnom mocenskom vývoji v 21. storočí. Podľa autora sa v 21. storočí definitívne skončí európska éra a začne sa americká éra. Inými slovami, 21. storočie bude storočím dominancie Spojených štátov amerických, ktoré budú vďaka svojej ekonomike a najvyspelejším technológiám kontrolovať svetové oceány a budú ovládať aj vesmír. Pre našu budúcnosť bude príznačné zastavenie rastu a neskôr úbytok celosvetovej populácie a nástup nových mocností: Turecka, Japonska, Poľska a Mexika. 21. storočie poznačí súperenie o regionálnu i celosvetovú nadvládu a jeho vyústením bude svetový konflikt v polovici tohto storočia. Jeho víťazom budú USA a Poľsko. Friedman, na rozdiel od mnohých iných odborníkov, je presvedčený, že Rusko čaká už v krátkom čase kolaps a ústup z medzinárodnej scény, a podobnému osudu sa nevyhne ani Čína. Svoje tvrdenia pritom opiera o dôkladné analýzy a podopiera zrozumiteľnou argumentáciou. (Friedman, 2006). Subjektívne Je to doktrína, ktorú treba naplniť? Musí mať ľudstvo predstavu a jasné smerovanie? Je nám 57 rokov a myslíme na naše deti. Majú perspektívu, prevalcuje Amerika ako nenásytný predátor Európu a vyberie si svojho spojenca, ďalšieho nenásytného predátora v Európe? V osemdielnom seriáli BBC Dejiny sveta sa hovorí, sledujete 70 tisíc rokov ľudských dejín, násilia a múdrosti, prežitia ľudstva i napriek nesmiernym násilnostiam. Friedman neomylne píše, že znova prídu. A časť z nich pravdepodobne zažijeme. Cítime sa bezpečne? ZÁVER Autor príspevku nepovažuje za potrebné robiť záver. Je to reminiscencia, prierez našimi životmi, cielene vybrané udalosti, ktoré sme pri našom tempe života už aj zabudli. Sme ako ľudia naozaj najvýkonnejšími predátormi na planéte Zem? Literatúra [1] BERKA, T Boeing B-52 Stratofortress a jeho verze. [online]. valka.cz [cit ]. Dostupné: < [2] Bombardér B-52 pristál na Sliači. [online]. Zvolen.sme.sk [cit ]. Dostupné: < [3] Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky [online]. Aktuality.sk [cit ]. Dostupné: < [4] FRIEDMAN, G Nasledujúcich 100 rokov. Prognóza na 21. storočie. Ikar, 2009, 269 s. ISBN

270 [5] Gorbačov: Na začiatku bola glasnosť a perestrojka [online]. Spravy.pravda.sk [cit ]. Dostupné: < gorbacov-na-zaciatku-bola-glasnost-a-perestrojka/> [6] HAVRAN, M Kubánska raketová kríza. [online]. Encyklopédia.sme.sk [cit ]. Dostupné: < [7] JANCURA,V Gagarin pred letom do vesmíru: Ak už byť, tak treba byť prvý. [online]. Pravda.sk [cit ]. Dostupné: < [8] Nad územím ČR přelétaly americké bombardéry B [online]. Letectví.cz [cit ]. Dostupné: < [9] Ozbrojený odpor invázii z augusta 1968 bol nemysliteľný. [online]. Sita.sk [cit ]. Dostupné: < ozbrojeny-odpor-invazii-z-augusta-1968-bol-nemyslitelny/> [10] Slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Slovenská vlajka visí po boku spojencov [online]. mzv.sk [cit ]. Dostupné: < politika/slovensko_v_natocesta_slovenska_do_nato> [11] ŠIMULČÍK, J Krátke dejiny normalizácie. [online]. Impulzrevue.sk. č.4/2011. [cit ]. Dostupné: < [12] ŠUTA, M Genocida v Etiopii a 25 let od vyhlášení výjimečného stavu v Polsku. [online]. Blisty.cz [cit ]. Dostupné: < [13] Připomeňte si události 17. listopadu 1989 minutu po minutě [online]. Zpravy.idnes.cz [cit ]. Dostupné: < /domaci.aspx?c=a091116_120725_domaci_js> [14] V Kyjevě vypukly nepokoje, policie se pokusila vyklidit Majdan [online]. spravy.idnes.cz [cit ]. Dostupné: < /zahranicni.aspx?c=a140807_122010_zahranicni_aha> [15] V Prahe sa spomína na zánik Varšavskej zmluvy [online]. Netky.sk [cit ]. Dostupné: < [16] Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislej Slovenskej republiky [online]. nrsr.sk [cit ]. Dostupné: < PaedDr. Milan Hejdiš, PhD. VŠ Danubius Sládkovičovo m.hejdis@gmail.com

271 XXII SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V KONTEXTE SOCIÁLNEHO ŠTÁTU Social welfare of an individual in a welfare state ALEXANDER ČEMEZ, TOMÁŠ HABÁNIK Abstrakt Tento text sa zaoberá témou sociálnej bezpečnosti jedinca v kontexte sociálneho štátu. Je rozdelený na dve hlavné časti. Prvá z nich je zameraná na štát a jeho sociálne funkcie vo všeobecnosti. V tejto časti sa pokúšame definovať štát a jeho rolu v spoločnosti. Druhá časť analyzuje niektoré sociálne funkcie, ktoré sú poskytované štátom. Predovšetkým je o životnom minime. Kľúčové slová Štát, sociálny štát, sociálne služby, životné minimum, hmotná núdza. Abstract This paper deals with the issue of social welfare of an individual in a welfare state. It is divided into two main parts. The first of them is focused on the state and its social functions in general. In this part we try to define the state and its role in the society. The second one analyzes some social services that are provided by the state. First of all it is about the substinence minimum. Key words State, social state, social services, substinence minimum, material deprivation. Úvod Sociálna bezpečnosť jedinca je aktuálnou témou, pretože sme svedkami toho, ako sa pomaly vytráca sociálna sieť, ktorá garantovala jedincovi určitú životnú úroveň. Tieto zmeny priniesla so sebou transformáciu po roku 1989 a s tým súvisiaca liberalizácia spoločnosti, ekonomiky a politiky. Jednotlivec sa stáva čoraz viac odkázaný sám na seba. V našej kapitole pojednávame o štáte a jeho sociálnych funkciách, taktiež o jeho mieste v spoločnosti a o sociálnych procesoch v období po roku Charakterizujeme štát ako inštitúciu v spoločnosti. Chápeme štát ako určitý nástroj prepojenia občana s územím

272 Zamýšľame sa nad životným minimom a spôsobom, ako ho stanoviť a od čoho sa odvodzuje. Hľadáme funkcie životného minima. V tomto kontexte upriamujeme našu pozornosť na problematiku hmotnej núdze, pomoci v hmotnej núdze a uvádzame prehľad legislatívy v tejto oblasti. 1 ŠTÁT AKO ZDROJ BEZPEČNOSTI Štát ako sociálna inštitúcia V týchto kontextoch si kladieme otázku, na čo potrebuje občan štát. Bez štátov by sa mohlo zdať, že svet byt bol len akýmsi zhlukom individuálnych ľudí bez toho, aby patrili k určitému územiu. Je to práve štát, ktorý zakotvuje, zakoreňuje slobodné a ničím nezaťažené indivíduá k určitému územiu a v procesoch socializácie, hlavne cez školské vzdelávanie a výchovu, ich pripútava k zemi, v dôsledku čoho dochádza k vývoju určitej územnej identity. Štát ako taký to nerobí z idealisticko-romantických dôvodov, ale jeho príčiny sú pragmatické. Potrebuje v prvom rade pracovnú silu, aby občan nebol na obtiaž štátu, ale aby svojou prácou vytváral určité hodnoty a odvádzal dane a odvody štátu. Štát žije z občana, ale na druhej strane mu poskytuje verejné statky, ktoré by mu neposkytol súkromný sektor, pretože takého poskytovanie nie je rentabilné, tzn. neprináša zisk. Niekto ich však poskytovať musí, keď už nejestvuje veľká rodina. Prázdny priestor namiesto pôvodnej veľkej rodiny nahrádza štát sociálny štát. V pragmatickej rovine je možné konštatovať, že štát si tak verejnými statkami kupuje svojich občanov a získava ich lojalitu. Pôsobenie štátu teda zďaleka nie je dobročinné alebo charitatívne, ale bez štátu si nevieme predstaviť fungovanie súčasnej spoločnosti. Ide o to, koľko štátu mesačne, ročne alebo v iných časových periódach dáme a koľko nám štát vráti, tzn. či je tento rozdiel kladný, záporný alebo rovnovážny. Je možné predpokladať, že vzťah štátu a konkrétneho občana je individuálny, tzn. niekto je čistý príjemca a niekto čistý darca. Tiež je podstatné vyjadriť, akými alebo koľkými kanálmi idú dane a odvody z mesačnej mzdy do štátneho rozpočtu a odtiaľ na verejné statky, pretože každý článok na tejto ceste má tendenciu si niečo stiahnuť pre seba. V tomto kontexte hrá významnú rolu otázka alebo téma daňového zaťaženia a jeho podoby, či má byť progresívne alebo rovné. Jedná sa o večný spor ľavice a pravice, pričom každá z týchto dvoch strán hovorí o svojom type daňového zaťaženia, že je spravodlivé o tom druhom ako o nespravodlivom. V skutočnosti žiadny typ zdaňovania nebude nikdy absolútne spravodlivý, ide skôr o to, aby bol pragmatický. Bohatí sa ochránia sami, chudobných musí ochrániť štát. Preto musí štát niekde viac vybrať, aby mohol niekde viac dať a naopak u nízko príjmových skupín by mal vybrať menší percentuálny podiel, pretože sú to vysokopríjmové skupiny, ktoré zarábajú na práci svojich zamestnancov a na ich pridanej hodnote, ktorej časť si prisvoja. Sumarizáciou viacerých častí pridaných hodnôt tak dosahujú zisk. Vráťme sa však k pôvodnému významu štátu. Jeho pôvodnými a minimálnymi funkciami mali byť ochrana občanov do vnútra a pred vonkajším nepriateľom. Štát si tak uzurpoval čoraz viac moci nad svojimi občanmi pre seba. Treba si položiť otázku, kto alebo čo je to štát, kto alebo čo si uzurpoval čoraz viac moci pre seba nad svojimi občanmi. Je to štát sám, štát ako taký alebo sú to niektoré konkrétne osoby, politické elity, ktoré stáli v čele štátu alebo to boli občania, ktorí sa dobrovoľne vzdali časti svojej moci nad štátom a odovzdali ju...?

273 Podľa niektorých koncepcií politickej geografie, ako napr. podľa F. Ratzela je štát živý organizmus, priestorový útvar, ktorý sa vyvíja a mení, prechádza určitými štádiami vývoja, rastie, dosahuje zenit a upadá. (Krejčí, 2007). V týchto súvislostiach je vhodné spomenúť tzv. hypotézu Gaia, podľa ktorej Zem ako planéta, resp. jej ekosystém je samoregulačným mechanizmom bez zásahov ľudí. (Heywood, 1994). Ak prejdeme opäť k štátu ako takému, tak môžeme v súčasnosti pozorovať, že hranice štátov už zďaleka nie sú také zatvorené ako v minulosti a mobilita medzi vnútroštátnymi regiónmi alebo aj štátmi, dokonca kontinentmi bude čoraz bežnejšou súčasťou našich životov aj v dôsledku globalizačných procesov, ktoré prinášajú celosvetové ekonomické, politické, sociálne, informačné, mediálne a iné zbližovanie rozdielov a unifikáciu pôvodných diferenciácií medzi národnými kultúrami. V týchto súvislostiach si je potrebné položiť otázku, čo sa deje alebo bude diať so štátom... Ak vychádzame z pôvodnej definície národného štátu, tak sa jedná o štát, ktorého základom je určitý národ, t.j. štátotvorný národ. To znamená, že v ňom numericky prevyšuje jeden národ národnostné menšiny a etnické skupiny. Popri tom tu jestvujú niektoré štáty, ktorý takýto jeden silný štátotvorný národ nemajú, ako napr. USA, pretože predsa pôvodný americký národ nejestvuje. V týchto súvislostiach je potrebné si položiť otázku, aký charakter bude mať štát budúcnosti... Hranice štátov tu budú pravdepodobne len akousi formálnou záležitosťou na mape, obyvateľstvo bude asi stále viac v pohybe, nevylučujeme možnosť viacerých štátnych občianstiev, viacerých identít a s tým súvisiacu multilinguálnosť, multiidentitu. Štát ako predmet identifikácie Čo je to identita, ako sa prejavuje? Či je to len sociálna rola, ktorú indivíduum hrá v určitej komunite a so zmenou komunity sa tiež zmení jeho sociálna rola alebo je to záležitosť vnútorného presvedčenia, ktorá je pevne zakorenená v osobnosti jednotlivca v dôsledku socializačných procesov alebo je dokonca na základe biologických zákonitostí geneticky zakódovaná, geneticky zdedená? Môže sa identita jednoducho zo dňa na deň zmeniť, alebo to trvá dlhšie, koľko to trvá a ide to vôbec? To všetko sú otázky, na ktoré nie je jednoznačná odpoveď, a ktoré sú pravdepodobne individuálne. Identifikácia predpokladá určité podvedomé zakódovanie naučených vzorov správania a myslenia. Prikláňame sa v tomto kontexte k socializujúcim teóriám, podľa ktorých je identifikácia s určitým národom alebo etnikom výsledkom procesu socializácie, tzn. výchovného vplyvu a vplyvu prostredia na indivíduum. Prostredie má tak silný vplyv, že aj v priebehu jedného života môže nastať niekoľko resocializácií, kedy sa indivíduum zbaví svojej pôvodnej identity a prihlási sa k identite novej. A to platí v oblasti náboženskej, národnostnej a etnickej. Ak hovoríme o tzv. tekutých časoch, pre ktoré je charakteristická neistota a všeobecný chaos, tak práve toto obdobie zažívame a súvisí práve so zlyhávaním sociálneho štátu alebo štátu ako takého. Práve štát by mal byť konečným garantom istôt a spravodlivosti, ale štát akoby strácal svoju pozíciu. Prejavuje sa to u občanov hľadaním zdroja určitej závislosti. Preto sa ľudia utiekajú k návykovým látkam, patologickému hráčstvu, sektám a kultom, charizmatickým lídrom apod. Hľadajú svoj ostrov istoty v mori (oceáne) neistoty

274 Utiekajú sa k tomu, kto im dokáže saturovať ich nesaturované potreby. Identifikácia tak neprebieha len v čistej rovine nezištnej dôvery, ale taktiež v rovine hmotnej kalkulácie. Táto kalkulácia je však krátkodobá, podstatne menej trvalá a založená na pragmatizme. Je možné polemizovať, či je to identifikácia v pravom zmysle slova a čo je to vlastne identifikácia... Predstavuje určité stotožnenie a stotožnenie znamená byť súčasťou väčšieho celku, umožňuje nosiť emblémy tohto celku a požívať privilégia, ktoré sú s tým spojené. Na druhej strane musí jednotlivec niečo odovzdať niečo zo seba, odovzdáva časť svojho Ja a to tým, že ho potláča, aby bol v harmónii s väčším celkom, tým sa podriaďuje tomuto celku. Celok od neho očakáva lojalitu, ktorej najvyšším stupňom je ochota obetovať svoj vlastný život v záujme celku. Celok je tak viac ako jednotlivec, jednotlivec je menej ako celok. Celok je viac ako súhrn jednotlivcov, pretože ich spojením vzniká synergický efekt. (Černík, 2004) Celok sa vyznačuje dostredivými aj odstredivými silami vo vzťahu k svojim elementom. Na jednej strane atraktuje elementy, ktoré majú pre neho vyššiu hodnotu, na strane druhej vypudzuje zo svojho stredu nepodarky alebo rušivé elementy, ktoré pôsobia disharmonicky. Jednotlivé elementy, ktoré spolu dobre ladia a harmonizujú tak vytvárajú vďaka synergickému efektu novú pridanú hodnotu, ktorú iba obyčajný súčet jednotlivých elementov nikdy nedosiahne. To si však vyžaduje centralizovanú autoritu, ktorá ich dokáže previesť do harmonickej jednoty a celku. Viaceré mocenské centrá na najvyššej úrovni nie sú žiaduce, pretože môžu spôsobovať určité disonancie. Tie môžu viesť k odčleneniu určitého prvku a podprvkov, ktoré sú na neho naviazané. Podprvky majú tendenciu sa odčleňovať od pôvodného centra a pridať sa k novému centru. Je žiaduce, aby najsilnejší element bol práve tou mocenskou autoritou, pretože sa v taktom prípade znásobuje jeho prirodzená sila so silou vyplývajúcou z jeho oficiálnej pozície. K spomínaným disonanciám môže dochádzať v prípade ak sa neprekrývajú alebo ak nie sú saturované potreby, napr. ambície niektorých jednotlivcov. Potrebujú adekvátny priestor pre sebarealizáciu, niekto väčší, niekto menší priestor. Štát pozostáva z regiónov. Základom regionalizmu je odovzdanie častí kompetencií centrálnej autority na nižšie postavené autority na regionálnej úrovni. Z toho vyplýva, že najnižšie úrovne nie sú priamo spojené s centrom, ale jestvuje medzi nimi určitý medzičlánok alebo viaceré medzičlánky, medzi ktorými sú vzájomné toky: informačné, energetické, finančné, personálne apod. Za každým sa časť z týchto entít na ceste z jedného konca cesty na druhý stráca v jednotlivých medzičlánkoch, ktoré si odčerpávajú časť pre seba a zvyšok prefiltrujú ďalej. Centrum by však malo mať aj možnosť spätnej väzby od jednotlivých článkov, v ideálnom prípade by mala byť medzi centrom a každou jednou úrovňou paralelná komunikačná dráha, aby bolo možné kontrolovať, do akej miery jednotlivé entity prešli na jednotlivé úrovne. Napĺňanie príkazov z hierarchicky vyššie postavenej úrovne smerom nadol je možné dosahovať viacerými spôsobmi: 1. Donútenie autorita, hrozba sankcií, 2. Presvedčenie lojalita prostredníctvom hmotných výhod, 3. Ideológia vnútorné presvedčenie

275 Čo sa týka štátu, tak je možné na neho nazerať cez prizmu dvoch základných pohľadov: 1. Smerom dovnútra je jedinou mocenskou autoritou do vnútra štátu, resp. spoločnosti a žiaden iný aktér nemá právo zvonka intervenovať do jeho vnútra, 2. Smerom von vystupuje ako suverén na medzinárodnom poli. V súčasnosti to už nie sú to len štáty, ktoré predstavujú medzinárodných aktérov, ale aj medzinárodné organizácie alebo napr. EÚ, ktorá je medzinárodný aktér sui generis, tzn. nemá obdobu v súčasnom svete. V praxi to znamená, že štát odovzdáva časť svojich kompetencií určitému väčšiemu celku. Popri štátnej a nadštátnej úrovni sú tu tiež úrovne subštátne. V rámci procesu transformácie SR, ako aj ostatných krajín strednej a východnej Európy došlo vo vnútri týchto krajín k procesom decentralizácie a regionalizácie, tzn. prenos kompetencií na samosprávu. V podmienkach SR poznáme územnú samosprávu dvojakú: miestnu, ktorá je tvorená mestami a obcami a regionálnu, ktorú tvoria vyššie územné celky. Dôvod je ten, že samospráva je bližšie k občanovi ako centrum štátu a môže mu tak lepšie poskytovať statky podľa jeho potrieb. Samosprávne kraje, keďže vznikli relatívne nedávno, tak občania nie sú s nimi zatiaľ celkom identifikovaní. K regionálnej identifikácii prispieva ten fakt, že poslancov zastupiteľstiev samosprávneho kraja aj predsedu vyššieho územného celku volia priamo občania. Ešte pred tým sa však rozprúdila dlhá a búrlivá diskusia o tom, koľko samosprávnych krajov má byť, pričom tu jestvovali rôzne názory: od 3 + 1, tzn. východoslovenský, stredoslovenský, západoslovenská a Bratislava, cez 8 krajov, príp. 12 krajov až po 16 krajov. Súčasný stav 8 krajov tak predstavoval určitý kompromis, pričom tu panovali rôzne názory, ktoré obhajovali ten alebo iný model. Na jednej strane väčšie 3 kraje znamenajú, že môžu dosiahnuť vlastnú ekonomickú základňu, tzn. kraj si je schopný na seba zarobiť, na strane druhej väčší počet menších krajov znamená, že sú bližšie k občanovi a vedia operatívnejšie riešiť jeho problémy. Tento model by tiež rešpektoval vývoj historických regiónov, či už sa nazývali stolice alebo župy, teda aj rázovitosť príslušného regiónu a z toho vyplýva, že by sa s ním identifikovali občania. V tomto kontexte je možné považovať za kľúčový koncept tzv. geografický determinizmus, ktorý predstavuje teoreticko-metodologické východisko geopolitiky. (Krejčí, 2007) Podľa tohto konceptu predpokladáme, že práve geografický charakter daného prirodzeného regiónu determinuje tiež jeho sociálny a ekonomický život a to platí nielen na úrovni subštátnych regiónov, štátov aj nadštátnych útvarov. V kontexte tejto témy si treba položiť otázku, čo je typické pre Slovensko ako celok: malá rozloha krajiny, malý počet obyvateľov, poloha v strede Európy, slabé nerastné bohatstvo. Tomu musí aj zodpovedať zahranično-politická koncepcia Slovenska. Z uvedených faktorov vyplýva, že Slovensko sa nemôže spoliehať výlučne samé na seba, ale musí hľadať partnerov. V období vládnutia Vladimíra Mečiara mala zahraničná politika tendenciu orientovať sa na Ruskú federáciu, v období vlády Mikuláša Dzurinda opačným smerom, tzn. na Európsku úniu a USA. Slovensko, pretože je malou krajinou tak sa musí striedavo

276 orientovať raz na jednu, inokedy na druhú stranu v závislosti od situácie. Taktiež môže ťažiť z výhodnej geografickej polohy v strede Európy a môže tak tvoriť spojnicu medzi Západom a Východom. Sociálna dimenzia štátu Sociálna dimenzia štátu patrí medzi jeho základné atribúty. Táto dimenzia sa vyvíjala v súvislosti s rozvojom ľudských práv a je možné ju zaradiť medzi tzv. tretiu generáciu ľudských práv. Postupom času je možné pozorovať vývoj humanity, ktorá odlišuje ľudské plemeno od iných foriem živočíšnej ríše. Je možné badať koreláciu medzi časovým vývojom na jednej strane a rozvojom humanity na strane druhej. Vo všeobecnosti je možné povedať, že ľudstvo sa humanizuje a kultúrne aj spoločenské nánosy, ktoré sú vnášané do nášho vedomia (alebo podvedomia) korigujú našu prírodnú prirodzenosť. Sociálne práva, ktoré má zabezpečovať sociálny štát sú tak výsledkom snahy o dosiahnutie určitého životného štandardu pre všetkých. Zárodky sociálnych práv a taktiež sociálneho štátu je možné nájsť v období Bismarckovského Nemecka. V tejto súvislosti je vhodné uviesť dva možné základné prístupy vo vzťahu ku vzniku sociálneho štátu: 1. Evolučno-idealistická koncepcia súvisí so zánikom tzv. veľkej rodiny, ktorá svojou starostlivosťou o svojich členov nahrádzala neskorší sociálny štát a pod vplyvom takých sociálno-ekonomických procesov, akými bola industrializácia a urbanizácia, ktoré predstavovali spriemyselňovanie miest a s tým vysťahovanie obyvateľstva z vidieka a jeho exodus do mestských aglomerácií, nový životný štýl a sociálnoekonomické podmienky spôsobili, že pôvodná veľká rodina sa dezintegrovala, niekto ju musel nahradiť a tak pod nátlakom odborov sa objavujú prvé sociálne práva, ako napr. 8-hodinový pracovný čas, právo na odpočinok, právo na mzdu apod., (Horváth, 2013) 2. Pragmatická koncepcia Bismarck si však uvedomoval, že represie nemôžu riešiť problém odcudzovania robotníkov a že rastúci vplyv socialistického hnutia a atraktivita revolučných ideí medzi nimi je odzrkadlením tohto odcudzenia. Bismarck bol presvedčený o tom, že štát musí preraziť do socialistického hnutia a dosiahnuť to, čo je na socialistických požiadavkách legitímne v rámci existujúceho spoločenského a politického systému. Otto von Bismarck bol presvedčený o tom, že práve pevne určené, zaručené a pravidelné vyplácanie dávok štátnych príspevkov robotníkom napomôže ich uzmiereniu so štátom, teda hroziacej revolučnej vlne sa tak postavila hrádza. (Čambalíková, 2009). Ak sa však pozrieme na prapríčinu evolučno-idealistickej koncepcie, tak aj tam je možné vidieť určité prvky pragmatizmu. Pragmatizmus ako taký je možné považovať za zdroj spoločenského progresu. Je to pragmatizmus, ktorý zjednodušuje zložité a uľahčuje ľudskú prácu. Na druhej strane je tu snaha po dosahovaní stále vyšších mét, vrstvenia stále nových, vyšších a ďalších stupňov a nadstavieb. Tieto dva princípy, hoci sú v teoretickej rovine antagonistické, vo svojich dôsledkoch sú identické, pretože prinášajú niečo nové. Práve veda a umenie sú výsledkom druhého princípu. Ekonomika a business sú produktom pragmatizmu. Základom pragmatizmu sú psychologické princípy maximalizácie slasti a minimalizácie strasti, ktoré nachádzajú svoje aplikácie aj v ekonómii, ktorá hľadá efektivitu

277 Ak uvádzame, že sociálny štát nahradil pôvodnú veľkú rodinu, tak je potrebné povedať, že rodina má v spoločnosti a v štáte mimoriadne miesto. Rodina je tak štát v malom. Národ predstavuje niekoľkonásobne väčšiu rodinu. Ak uvažujeme v analógiách, tak môžeme konštatovať, že to, čím je domácnosť pre rodinu, tým je štát pre národ. Štát predstavuje inštitucionálny rámec pre národ, rovnako ako domácnosť pre rodinu. Tak ako poznáme malé rodiny a veľké rodiny, rovnako poznáme veľké a malé národy. Čo je to národ? Prílušnosť indivídua k národu vzniká cez určité medzistupne, medzi ktoré parí: jednotlivec, rodina, rod. Jednotlivec sa nerodí do prázdneho priestoru, ale do určitého rodinného kontextu a rodina je výsledkom určitej evolučnej kontinuity. Vychádzame z predpokladu, že človek je Zoon Politikon, tzn. tvor spoločenský, ako tvrdil už Aristoteles. Spoločenskosť je niečo, čo je človeku dané, niekomu viac, inému menej, preto je prirodzené, že niektoré formy ľudskej koexistencie sú večné. Ukazuje sa, že rodina je večná, nadčasová a nadkultúrna, mení sa len jej forma a štruktúra v závislosti od meniacej sa doby a kultúry. 2 SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V MODERNEJ SPOLOČNOSTI Životné minimum ako hranica sociálnej tolerancie Dnešná, rýchlo sa meniaca spoločnosť sa často prezentuje svojou dynamickosťou a neustálym napredovaním vo viacerých sférach. V mnohých prípadoch však dochádza k neočakávaným situáciám, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú život nielen jedincov žijúcich v spoločnosti, ale aj spoločnosti ako celku. Tieto negatívne situácie môžeme pomenovať ako sociálne udalosti, či sociálne riziká, pretože úzko súvisia s významnými zmenami dovtedajšieho životného štýlu dotknutých jedincov. Sociálne riziko Krebs (2010) vysvetľuje ako istú udalosť, ktorá narúša sociálnu nezávislosť jedincov, a ktorí v dôsledku tejto udalosti majú problém nájsť východisko zo svojej novovzniknutej sociálnej situácie. V tomto kontexte sa často v spoločnosti ozývajú hlasy, ktoré volajú po odstránení sociálnych rizík, prípadne požadujú od vlády nastavenie takých pravidiel v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré v prípade vzniku sociálneho rizika ponúknu pomocnú ruku zo strany štátu. Systém sociálneho zabezpečenia (ochrany) sa nám preto prezentuje ako dôležitý nástroj sociálnej politiky štátu, ktorý zahŕňa široký rozsah inštitúcii a opatrení, prostredníctvom ktorých má štát záujem na predchádzaní či zmierňovaní sociálnych rizík v modernej spoločnosti. (Habánik, 2014). V tejto súvislosti sa rovnako Krebs (2010) zamýšľa nad tým, ako môže spoločnosť stanoviť minimálnu, spoločensky akceptovateľnú a nespochybniteľnú hranicu životného štandardu pre každého jedinca. Uvedená hranica spočíva v ustanovení inštitútu životného minima ako základného a nevyhnutného faktora, prostredníctvom ktorého môžeme analyzovať príjmovú nedostatočnosť jednotlivých osôb, odkázaných na sociálnu ochranu. V širšom ponímaní môžeme životné minimum charakterizovať ako,,taký súhrn statkov a služieb, ktorý umožní domácnosti ako základnej spotrebnej jednotke uspokojovať svoje potreby v miere uznanej spoločnosťou v danom časovom období, a ktorá je spoločnosťou akceptovaná ako minimálne nevyhnutná na udržanie priemernej úrovne spotreby a zapojenia

278 sa do normálneho života, a to hoci aj na veľmi skromnej úrovni. (Krebs, 2010, s. 131). Výška životného minima vychádza z ekonomických ukazovateľov a možností jednotlivých krajín, pričom zároveň plní v spoločnosti funkciu spoločenského konsenzu ako objektívnej hranice sociálnej tolerancie. Stanek (2011) v tejto súvislosti upozorňuje na problematiku nejednoznačného vymedzenia pojmu životného minima, pričom podľa teórie sa môžeme stretnúť s nasledujúcim delením: 1) existenčné minimum ako hranica biedy minimálna, všeobecne prístupná hranica životnej úrovne človeka, ktorá úzko súvisí so zabezpečením základných fyziologických a fyzických potrieb (strava, bývanie, obuv, ošatenie, hygiena). Nedostatočné zabezpečenie tejto minimálnej hranice životnej úrovne môže viesť k reálnemu ohrozeniu života a zdravia jedinca; 2) minimálny komfort najnejednoznačnejšia zložka, ktorá vymedzuje pojem životného minima, je odvodená od potenciálu a možností ekonomiky a spája sa so značne subjektívnym posudzovaním života a jeho jednotlivých aktivít. Úroveň dosiahnutého uspokojenia fyziologických potrieb jedinca vyjadruje skôr v teoretickej, než v reálnej podobe; 3) sociálne minimum ako hranica chudoby minimálna úroveň spotreby (existenčné minimum), ktorá je rozšírená o minimálnu mieru uspokojovania spoločensky uznaných potrieb jednotlivca alebo domácnosti (doprava, vzdelávanie, kultúra). Všeobecne platí, že s vyspelosťou a napredovaním spoločnosti dochádza ku vzdialeniu sa výšky sociálneho minima od existenčného minima a naopak Výška životného minima sa podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime upravuje pravidelne k 1. júlu kalendárneho roka na,,základe koeficientu rastu čistých peňažných príjmov na osobu, alebo koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových domácnosti, prostredníctvom Štatistického úradu Slovenskej republiky, ktorý poskytuje potrebné údaje Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Výsledná suma sa dosiahne tak, že platné sumy životného minima sa vynásobia:,,koeficientom rastu čistých peňažných príjmov na osobu zisteným Štatistickým úradom Slovenskej republiky - ak koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu za obdobie 1. štvrťroka bežného kalendárneho roka v porovnaní s 1. štvrťrokom predchádzajúceho kalendárneho roka je nižší ako koeficient rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností za rozhodujúce obdobie zistený Štatistickým úradom Slovenskej republiky alebo koeficientom rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností zisteným Štatistickým úradom Slovenskej republiky za rozhodujúce obdobie - ak koeficient rastu životných nákladov nízkopríjmových domácnosti za rozhodujúce obdobie je nižší ako koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu zistený Štatistickým úradom Slovenskej republiky za obdobie 1. štvrťroka bežného kalendárneho roka v porovnaní s 1. štvrťrokom predchádzajúceho kalendárneho roka (Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, 5 )

279 Zdroj: Za rozhodujúce obdobie, v ktorom sa zisťuje,,rast životných nákladov nízkopríjmových domácností, sa považuje obdobie od apríla predchádzajúceho kalendárneho roka do apríla bežného kalendárneho roku. (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). Na základe zmien v legislatíve, ktoré sa zaoberajú zmenou zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime, a ktorého platnosť nadobudla účinnosť 30. júna 2014, sumy životného minima zostali k 1. júlu 2014 oproti roku 2013 nezmenené. (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). Na Slovensku sa praxi používa pojem životné minimum často v súvislosti s vyjadrením prahu chudoby. Podľa Tvrdoňa a Kasanovej (2004, s. 19) sa pojednáva,,o spoločensky uznanej minimálnej hranici príjmu občana, pod ktorou nastáva stav jeho hmotnej núdze. Poslanie životného minima má preto spočívať v skúmaní a odhaľovaní javov a príčin, ktoré vedú ku vzniku chudoby, ako aj analyzovať nielen náklady nevyhnutné na odstraňovanie tejto problematiky, ale aj následkov, spôsobujúcich tento stav. (Kol. autorov, 2006). Gerbery, Bodnárová a Džambazovič (2010) zároveň upozorňujú na to, že v súčasnej dobe viacerí odborníci argumentujú s faktom, ktorý pojednáva o tom, že aktuálna výška životného minima nedokáže zabezpečiť minimálny rozsah životného štandardu. Pokladajú teda za nevyhnutné opätovne pristúpiť k preskúmaniu a prehodnoteniu základného výpočtu životného minima, ktorý by zahŕňal prepočítanie nákladov súvisiacich so zabezpečením nevyhnutného minimálneho spotrebného koša tovarov a služieb. Uvedený spotrebný kôš by zároveň reflektoval aj náklady, ktoré sú spojené s bývaním. Takto navrhovaný model by dokázal zabezpečiť na jednej strane skromný, no na strane druhej aj dôstojný život každého jedinca v spoločnosti. V prípade, že nedôjde k preskúmaniu minimálneho spotrebného koša tovarov a služieb a jeho následného zohľadnenia vo výške životného minima, pokladajú systém životného minima za princíp,,síce administratívne užitočný, ale z hľadiska kvality života bezobsažný administratívny nástroj. (Gerbery, Bodnárová, Džambazovič 2010, s. 34). Hmotná núdza a pomoc v hmotnej núdzi Ako sme už uviedli, problematika chudoby nie je na Slovensku právne definovaná, a preto osoby, ktoré nedosahujú výšku životného minima, sa stávajú občanmi v stave hmotnej núdze. Matoušek (2013) v tejto súvislosti pripomína, že nedostatočné uspokojenie potrieb jedinca môže viesť až k viditeľnému zníženiu jeho sociálneho statusu v spoločnosti, čo sa

280 následne prejavuje pri vzniku mnohých rušivých elementov u celých rodín, ktoré sa v stave hmotnej núdze nachádzajú. Hmotná núdza spadá pod subsystém sociálnej pomoci v rámci systému sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Podľa zákona,,hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva, alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. (Zákon č. 417/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, 2). Zákon rovnako definuje aj základné životné podmienky, medzi ktoré radíme dostupnosť jedného teplého jedla denne, ako aj zabezpečenie nevyhnutného ošatenia a prístrešia. Radičová (2002) uvádza, že predchodcom zákona o hmotnej núdzi bol zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, kedy sa prostredníctvom dávok sociálnej pomoci vyplácali finančné prostriedky zo strany štátu voči chudobou ohrozeným skupinám obyvateľstva. Negatívum tohto opatrenia sa prejavilo predovšetkým vo forme straty motivácie dlhodobo nezamestnaných občanov hľadať si prácu. Dlhodobo nezamestnané osoby si vytvorili silnú závislosť na poberaní spomenutých dávok, čo sa odrazilo v preukázaní len minimálnej aktivity z ich strany pri riešení svojej sociálnej situácie. V tomto smere bolo nevyhnutné, aby štát pristúpil k tvorbe a podpore nového trendu aktívnej politiky zamestnanosti a iných motivačných programov, ktoré kládli dôraz na vytváranie opätovných pracovných návykov u dlhodobo nezamestnaných, resp. u osôb, ktoré nikdy nepracovali. Výsledkom sa stalo prijatie zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi. Stanek uvádza, že ciele nového zákona boli adresované sociálne odkázaným občanov v tomto kontexte s nasledujúcimi ambicióznymi plánmi: uvedomenie a osvojenie si princípov motivácie a osobnej zodpovednosti sociálne odkázaných občanov pri riešení svojej vlastnej sociálnej situácie sprehľadnenie a zefektívnenie systému poskytovania dávok v hmotnej núdzi prostredníctvom úpravy postavenia a pôsobnosti orgánov štátnej správy a obcí, ktoré reprezentujú samosprávy stanoviť rámec opatrení zameraných na boj proti prehlbovaniu chudoby, sociálnemu vylúčeniu a podpory sociálnej inklúzie znevýhodnených občanov v dlhodobejšom horizonte stanoviť pravidlá, podľa ktorých by výsledný objem poskytnutej dávky zodpovedal osobnej iniciatíve a aktivite každého jedinca princíp zásluhovosti a osobnej zodpovednosti (Stanek, 2011) Podľa súčasnej legislatívy medzi spoločne posudzované osoby žijúce v domácnosti patria: a) jednotlivec b) manžel, manželka c) manžel, manželka a nezaopatrené deti žijúci s nimi v domácnosti d) rodičia a nezaopatrené deti žijúce s nimi v domácnosti e) rodičia a deti do 25 rokov veku, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem nižší ako minimálna mzda, a žijú s rodičmi v domácnosti f) rodičia a deti nad 25 rokov veku, žijúce s nimi v domácnosti, ktoré sa pripravujú na budúce povolanie dennou formou štúdia g) fyzické osoby podľa písmen b) až f), ak sa im poskytuje pomoc v krízovej životnej situácii a bývanie podľa osobitného predpisu (podľa 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 305/2005 Z. z)

281 h) plnoleté fyzické osoby podľa písmen b) až f), ak sa im poskytuje starostlivosť v resocializačnom stredisku pobytovou formou (podľa 63 zákona č. 305/2005 Z. z. v znení zákona č. 466/2008 Z. z.) (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). V súčasnej dobe na Slovensku poberá dávku v hmotnej núdzi viac ako 170 tisíc občanov. Medzi poberateľmi dávky sú zastúpení predovšetkým dlhodobo nezamestnaní občania s nízkou kvalifikáciou alebo občania žijúci v regiónoch s minimálnymi možnosťami zamestnania sa. Nárok na dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke nemá každý občan automaticky, ale musí splniť zákonom stanovený rozsah podmienok, ktoré ho následne predurčujú k poberaniu dávky. Základná výška dávky v hmotnej núdzi môže byť po splnení istých požiadaviek navýšená o okruh príspevkov, medzi ktoré radíme aktivačný príspevok, ochranný a osobitný príspevok, príspevok na nezaopatrené dieťa a príspevok na bývanie. Výška a pridelenie príslušného príspevku musí zodpovedať podmienkam, v ktorých žiadateľ o poskytnutie príspevku uvádza v žiadosti skutočný stav domácnosti, v ktorej žije. (Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2013). Medzi poskytované príspevky rozširujúce základnú dávku patria: Aktivačný príspevok poskytuje sa v súvislosti s ďalším získavaním kvalifikácie, nadobúdaním vedomostí, zručností a pracovných skúsenosti, nevyhnutných pre lepšie uplatnenie sa na trhu práce. Za činnosť, na ktorú sa vzťahuje aktivačný príspevok možno považovať aj činnosti, ktoré člen domácnosti (ako uchádzač o zamestnanie) vykonáva vo forme dobrovoľníctva, menších obecných služieb v prospech obce, menších služieb v prospech samosprávneho kraja v rozsahu minimálne 64 a najviac 80 hodín mesačne, prípadne ak príjem člena domácnosti zo závislej činnosti dosahuje najmenej výšku minimálnej mzdy. Ochranný príspevok poskytuje sa pri riešení mimoriadnej situácie, nárok na tento príspevok majú občania, ktorí si nevedia zabezpečiť svoj príjem inak než dávkou. Jedná sa predovšetkým o členov domácnosti, ktoré dosiahli dôchodkový vek, invalidov (pokles schopnosti pracovať je viac ako 70 %), osamelých rodičov, ktorí sa starajú o dieťa do veku 31. týždňa, tehotné matky od 4. mesiaca tehotenstva, ktoré pravidelne absolvujú lekárske prehliadky, rodič dieťaťa, ktorý sa stará primerane o dieťa do 1 roku, ale aj tí členovia domácnosti, ktorí sa starajú o osobu zdravotne ťažko postihnutú, prípadne sa jedná o osobu, ktorá je na základe potvrdenia lekára označená s dobou práceneschopnosti dlhšou ako 30 dní Osobitný príspevok - sa vypláca najviac pod dobu šiestich mesiacov, je určený pre fyzickú osobu, ktorá bola dlhodobo vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie pred vznikom pracovného pomeru, ktorej príjem z pracovnej činnosti je na úrovni sumy minimálnej mzdy, alebo dosahuje najviac trojnásobok minimálnej mzdy, prípadne ak sa jedná o člena domácnosti, ktorej sa prestanú vyplácať dávky v hmotnej núdzi. Príspevok na bývanie slúži na zmiernenie nevyhnutných nákladov a výdavkov vynaložených v súvislosti s bývaním, ktoré uhrádza buď 1 člen domácnosti, alebo viacero členov žijúcich spoločne v domácnosti. Príspevok na nezaopatrené dieťa vzťahuje sa na dieťa žijúce v domácnosti, ktoré si riadne plní povinnú školskú dochádzku, príspevok sa poskytuje v snahe podporiť ďalší proces vzdelávania a výchovy dieťaťa. Okrem uvedených dávok pod kompetencie obce patrí aj poskytnutie jednorazovej dávky v hmotnej núdzi, ktorá slúži na čiastočnú úhradu mimoriadnych výdavkov členov domácnosti. Táto dávka je jednorazová, vyplácaná z rozpočtu obce a slúži na financovanie životne nevyhnutných potrieb. O poskytnutí jednorazovej dávky rozhoduje obec na základe podania

282 a preskúmania žiadosti žiadateľom, ktorý sa nachádza v stave hmotnej núdze a je evidovaný ako občan s trvalým bydliskom na území príslušnej obce. Rovnako existujú aj dávky, ktoré štát poskytuje vo forme dotácii na podporu vzdelávacieho procesu pre deti navštevujúce materské a základné školy, a ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dotácie, ktoré sa poskytujú oprávnenému žiadateľovi (zriaďovateľ materskej a základnej školy) na podporu výchovy tých detí, ktorých rodiny sa nachádzajú v stave hmotnej núdze, prípadne ich príjem dosahuje výhradne výšku životného minima, a z tohto pohľadu poskytnutie dotácii umožňuje podporu ďalšieho rozvoja detí aj napriek tomu, že žijú v nepriaznivom sociálnom prostredí. Uvedené dotácie sa poskytujú až do doby, kedy dieťa ukončí základnú školskú dochádzku. Dotácia na podporu výchovy k plneniu školských povinností dieťaťa sa poskytuje oprávnenému žiadateľovi v sume maximálne 33,20 na jedno dieťa za kalendárny rok. Dotácia na podporu výchovy k stravovacím návykom dieťaťa sa poskytuje za každý stravovací deň vo výške maximálne 1, v ktorom sa posudzované dieťa zúčastnilo nielen vzdelávacieho procesu v školskom alebo predškolskom zariadení, ale zároveň v rovnaký deň odoberalo v tomto zariadení aj obed, alebo iné jedlo. Uvedená suma maximálnej dotácie nesmie prekročiť stanovenú hranicu 1 na deň, môže sa však rozdeliť aj na poskytnutie olovrantu či desiaty v sume 0,35. Dávky v hmotnej núdzi sú spoločne s osobitným príspevkom financované prostredníctvom štátneho rozpočtu SR, posudzovanie a poskytovanie jednorazovej dávky spadá pod právomocí obecných a mestských úradov. Samotná výška poskytovanej dávky v hmotnej núdzi a príspevkov, ktoré sa poskytujú k dávke pozostáva zo stanovenia rozdielu medzi sumou nárokov spoločne posudzovaných osôb a ich príjmami. (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). Zmeny v zákone o pomoci v hmotnej núdzi, ktorého účinnosť nadobudla právoplatnosť od 1. januára 2014 prináša niektoré zmeny, ktoré pojednávajú na jednej strane o zmenách v posudzovaní členov domácnosti, a na strane druhej o zrušení príspevku na zdravotnú starostlivosť, ako aj o povinnosti odpracovania si dávky v hmotnej núdzi. Podľa novelizácie za člena domácnosti už nebudú považovaní študenti denného doktorandského štúdia, ale naopak za členov budú posudzované všetky osoby staršie ako 25 rokov, žijúce v spoločnej domácnosti, ktoré sú študentmi denného štúdia. Na základe zákona zároveň bude môcť Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny pristúpiť k zníženiu základnej dávky v hmotnej núdzi o sumu vo výške 61, 60 pokiaľ poberateľ dávky v hmotnej núdzi odmietne odpracovať zákonom stanovený rozsah 32 hodín mesačne, ktoré si môže odpracovať vo forme menších obecných prác, dobrovoľníckej činnosti, prác pri predchádzaní mimoriadnej udalosti, prípadne pri odstraňovaní následkov mimoriadnej udalosti. Ponuka konkrétnej činnosti nezamestnanému sa tak stane základným predpokladom pri určení výšky základnej dávky v hmotnej núdzi. Zmeny sa rovnako dotýkajú aj príspevku na bývanie, pretože nárok na tento príspevok budú mať aj tie domácnosti, ktoré bývajú v zariadeniach sociálnych služieb, naopak uvedený príspevok, ktorý sa vzťahoval doteraz na bývanie v jednom byte, obytnej miestnosti alebo rodinnom dobe, sa bude vyplácať iba raz, a to aj v prípade, ak nájomcami či vlastníkmi bude viac domácnosti v stave hmotnej núdze užívajúcich uvedené priestory. (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). V tomto smere Schavel a kol. (2008) pripomínajú, že je potrebné správne pochopiť systém pomoci v hmotnej núdzi, pretože podľa legislatívy na Slovensku existuje systém pomoci v hmotnej núdzi a nie systém riešenia hmotnej núdze. Existujúce dávky a príspevky poskytované osobám nachádzajúcim sa v hmotnej núdzi majú predstavovať len dočasný charakter slúžiaci k prežitiu jedincov a vytvorenie predpokladov, aby sa sami svojou aktivitou a participáciou pričinili o riešenie vlastnej sociálnej situácie

283 Základná dávka Pomoc v hmotnej núdzi Jednotlivec 61,60 jednotlivec s 1-4 deťmi 117,20 jednotlivec s viac ako 4 deťmi 171,20 bezdetná dvojica 107,10 dvojica s 1-4 deťmi 160,40 dvojica s viac ako 4 deťmi 216,10 príspevky rozširujúce základnú dávku aktivačný príspevok 63,07 osobitný príspevok 63,07 ochranný príspevok: osoba, ktorá dosiahla dôchodkový vek, má vysokú invaliditu (nad 70 %), osamelý rodič s dieťaťom do 31. týždňa veku dieťaťa, osoba starajúca sa celodenne o ZŤP osobu 63,07 člen domácnosti, ktorého práceneschopnosť presiahla viac ako 30 pracovných dní 34,69 tehotná žena od 4. mesiaca tehotenstva, rodič starajúci sa o dieťa do 1 roku dieťaťa 13,50 príspevok na bývanie ak sa jedná o jedného člena domácnosti 55,80 ak sa jedná o viacerých členov domácnosti 89,20 príspevok na nezaopatrené dieťa 17,20 Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,2014 ZÁVER Záverom je možné konštatovať, že štát, resp. sociálny štát patrí medzi významné inštitúcie spoločnosti. V súčasnosti, hoci jestvujú aj alternatívne (neštátne) formy existencie ľudskej spoločnosti, nevieme si predstaviť život spoločnosti bez štátu. Štát môžeme

284 charakterizovať ako nástroj vyvažovania tlakov vo vnútri spoločnosti a na druhej strane ako suverénneho aktéra medzinárodného práva. Štát má svoje sociálne funkcie. Sem je možné zaradiť o.i. aj poskytovanie určitej záchrannej sociálnej siete. V kompetencii štátu je poskytovať pomoc v hmotnej núdzi, ktorá podľa Zákona č. 417/2003 nastáva, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, príp. výkonom vlastníckeho práva, alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov, zabezpečiť alebo zvýšiť príjem. Literatúra [1] BENKO, J Životné minimum od Dostupné na:< uctovnictvo/article/zivotne-minimum xhtm>l [2] ČAMBALÍKOVÁ, M Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie. Sládkovičovo: Vysoká škola Sládkovičovo, 2009, 138 s. ISBN [3] ČERNÍK, V Filozofické pozadie a metateoretické schémy spoločenských vied. In: ČERNÍK, V., VICENÍK, J. (eds.) Problém rekonštrukcie sociálnych a humanitných vied. Bratislava: IRIS, 2004, ISBN X. [4] GERBERY, D., BODNÁROVA, B., DŽAMBAZOVIČ, R Prieskum názorov expertov na životné minimum. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny. 2010, 40s. Dostupné na f [citované ] [5] HABÁNIK, T Princípy sociálnej ochrany na Slovensku. In. BOČÁKOVÁ, O., JANAS, K. (ed.) Aktuálne otázky politiky III. Trenčín: TnUAD, 2014 s , ISBN [6] HEYWOOD, D Politické ideologie. Praha: Victoria Publishing, 1994, 293 s. ISBN [7] HORVÁTH, P Sociálny štát. In: BOČÁKOVÁ, O., ŠPAČKOVÁ, A. (eds.) Aktívne a zdravé starnutie dôstojný život seniorov v 21. storočí. Trnava: FSV UCM, 2013, s ISBN [8] Kol. autorov Analýza sociálneho systému SR. Bratislava: INESS, 2006, Dostupné na < f> [9] KREBS, V. a kol Sociální politika. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2010, 544s. ISBN [10] KREJČÍ, O Medzinárodní politika. Praha: Ekopress, 2007, 743 s. ISBN [11] MATOUŠEK, O. a kol Metody a řizení sociání práce. Praha: Portál, 2013, 400s. ISBN [12] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY Pomoc v hmotnej núdzi. Dostupné na [citované ] [13] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok Dostupné na

285 [14] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY Životné minimum. Dostupné na < [citované ] [15] RADIČOVÁ, I S.O.S. Sociálna ochrana na Slovensku. Bratislava: Nadácia S.P.A.C.E, 2002, 105s. ISBN X; EAN [16] SCHAVEL, M. a kol Sociálna práca vo verejnej správe. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2008, 187s. ISBN [17] STANEK, V. a kol Sociálna politika. Bratislava: Sprint dva, 2011, 344s. ISBN [18] ŠEBESTOVÁ, P Trinásta komnata sociálnej práce, ss In KOZOŇ, A Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN [19] TVRDOŇ, M., KASANOVÁ, A Chudoba a bezdomovstvo. Nitra: Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre, 2004, 141s. ISBN [20] ÚSTREDIE PRÁCE SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY Pomoc v hmotnej núdzi. Dostupné na [21] Zákon č. 417/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov [22] Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov PhDr. Alexander Čemez, PhD. Komunikácia a jazyk Bazovského 2746/ Trenčín cemez1@gmail.com PhDr. Tomáš Habánik Ústav sociálnych vied Katolícka univerzita v Ružomberku Pedagogická fakulta thomas.habanik@gmail.com

286

287 XXIII POTENCIÁLNĚ RIZIKOVÉ CHOVÁNÍ STUDENTŮ MASARYKOVY UNIVERZITY A JEHO PREVENCE Potentially risky behavior of Masaryk university students and its prevention PETR KACHLÍK Abstrakt Byly realizovány 3 výzkumné studie, které byly zaměřeny na užívání potenciálně návykových látek, návykové chování a preventivní aktivity na Masarykově univerzitě. Pomocí dotazníků byli osloveni studenti prezenční formy ze všech 9 fakult Univerzity. Z výsledků vyplynulo, že ve vzorku jsou nejčastěji konzumovanými substančními drogami alkohol, tabák, kofein, kanabinoidy, v menší míře též halucinogeny, tlumivé léky a taneční drogy. Běžně provozovanými aktivitami jsou práce s počítačem, internetem a mobilním telefonem, jichž respondenti využívají zejména k prohlížení obsahu webu, čtení pošty, chatování, pohybu v sociálních sítích, telefonování a psaní SMS zpráv. Více než pětina vzorku byla na Univerzitě oslovena prevencí závislostí, respondenti studovali zejména na fakultě pedagogické a lékařské. Mimofakultní preventivní aktivity se vyskytovaly řídce. V rámci prevence jsou využívány zejména monologicky vedené přednášky, jejich náplní je především problematika alkoholismu a tabakismu, chybí návaznost a systematičnost. Klíčová slova Dotazník, drogová scéna, rizikové chování, prevence, student, studie, substance, virtuální drogy, výzkum, univerzita, závislost Abstract Were carried out 3 research studies that have focused on the use of potentially addictive substances, addictive behavior and preventive activities at Masaryk University. Using questionnaires were approached by full-time students of all 9 faculties at University. The results showed that in the sample are the most commonly consumed alcohol, tobacco, caffeine, cannabinoids, to a lesser extent, hallucinogens, depressants and dance drugs. Normally operated activities are working with a computer, internet and mobile phone, which respondents mainly use to view web content, reading mail, chatting, movement in social networks, telephony and writing SMS messages. More than a fifth of the sample was at University addressed prevention of addictions, particularly respondents studied at the Faculty of Education and Medicine. Outside the faculties preventive activities occurred infrequently. In terms of prevention are used mainly monologue led lectures, they consist mainly the issues of alcoholism and nicotinism, lacks continuity and orderliness. Keywords Questionnaire, drug scene, risky behavior, prevention, student, study, substance, virtual drug, research, university, addiction ÚVOD Od poloviny 90. let 20. století, kdy v České republice vznikla jasná a účinná koncepce protidrogové politiky, je věnována značná pozornost epidemiologicky rizikovým skupinám, zejména dětem a dospívajícím. V centru zájmu se rovněž ocitly osoby ve výkonu trestu, sociálně znevýhodněné, z disharmonického rodinného

288 prostředí, rasově a etnicky odlišné. (Kachlík, 2011). Společnost doposud neměla potřebu, aby se věnovala bezproblémovým dospělým, kteří studují na vysokých školách a z pohledu drogové epidemiologie nepředstavují ohroženou populační skupinu. (Csémy et al., 2004). Věk vysokoškolských studentů se nejčastěji pohybuje mezi lety. Toto období je spojeno s hledáním vlastních mezí a identity, zejména v oblasti profesní a partnerských vztahů. Po přijetí na vysokou školu a započetí studia se mladí lidé většinou vymaňují z přímého vlivu rodičů, nejsou ještě začleněni do vazeb vlastní rodiny a zaměstnání, disponují zvýšeným sebevědomím a syndromem osobní imunity, takže si nemusejí plně a včas uvědomit negativní následky svého potenciálně rizikového počínání. Experimenty s návykovými látkami jsou v tomto období obecně tolerovány, proto je obtížné odlišit jedince, pro něž jde o přechodnou záležitost, od těch, kteří v nich budou pokračovat a u nichž hrozí škodlivé užívání v dospělosti. (Arnett, 2000; Arnett, 2005). K zátěžovým momentům studia na vysoké škole náleží problémy s adaptací na jiný životní stereotyp, jenž klade vysoké nároky na samostatnost, zodpovědnost, účelné plánování a využívání času, schopnost koncentrace i relaxace mladého člověka. Po absolutoriu si mladí odborníci hledají práci a stále více jejich potenciálních zaměstnavatelů přihlíží kromě kvality dosaženého vzdělání a osobnostních charakteristik i k možným problémům uchazeče s návykovými látkami, a to včetně alkoholu a tabáku. (Vondráčková et al., 2009). Kromě rizika konzumace návykových látek v poslední době roste riziko nadužívání moderních informačních a komunikačních technologií (ICT) a dalších typů potenciálně návykového chování, globálně označovaných jako tzv. virtuální drogy. Jde o činnosti, na nichž vzniká především psychická závislost projevující se bažením, porušeným sebeovládáním, abstinenčními příznaky. ICT se velmi rychle rozšířily z vojenského a akademického prostředí mezi běžné uživatele, získaly si obrovskou oblibu, slouží nejen při výkonu zaměstnání, ale i v domácnosti a při trávení volného času. (Procházka, 2010). K nejčastějším virtuálním drogám patří patologické hráčství (gambling) vč. počítačových her, náruživé využívání internetu (surfování, sociální sítě, chat) a přístrojů typu mobilního komunikátoru. Do této kategorie spadá též řada dalších činností, jež lidé v běžném životě umírněně provádějí, ale jejich náruživé opakování již nese rysy závislosti (např. sledování televize, poslech hudby, elektronické bankovnictví). (Nešpor, 2000; Strach in Řehulka et al., 2008) Youngová (2004) prezentuje 5 základních kategorií závislostního chování na internetu: závislost na virtuální sexualitě (kyberpornografie), závislost na virtuálních vztazích (chat, sociální sítě, ), internetové kompulze (hraní počítačových her po síti, nakupování po internetu), přetížení informacemi (nadměrné surfování na internetu nebo vyhledávání v databázích), závislost na počítači (nadměrné hraní počítačových her). Strach (in Řehulka et al., 2008), Tirpáková a Kimáková (in Bernasovská et al., 2011), Kimáková et al. (in Ozorovský a Gajsošová, 2012) varují, že internet neslouží pouze poučení a zábavě, ale je rovněž prostředím, v němž se uživatel může setkat se šířením škodlivých kódů, hazardními hrami, manipulací s identitou, propagací nevhodných ideologií a drog, pornografií, kyberšikanou, špehováním aj. Z jeho nadměrného užívání pramení i četná rizika medicínská (nevhodný pitný a stravovací režim, obezita, problémy se zrakem, pohybovým aparátem, psychikou, konzumace návykových látek) a prokrastinace. Někteří slovenští autoři (např. Kolibáš et al., 2003; Novotný a Kolibáš, 2004) od 90. let 20. stol. varovně poukazovali na fakt, že lze pozorovat silné rozpory mezi faktografickými

289 znalostmi vysokoškoláků o omamných a psychotropních látkách a mezi jejich postoji ke drogovým experimentům (zjištění se týkala zejména konopí, halucinogenů, extáze, tlumivých léků) včetně tzv. látek legálních (alkoholu a nikotinu). Prevence závislostního chování u vysokoškolských studentů patří k důležitým momentům, které mohou pomoci při rozhodování, zda je běžnou součástí života užívání návykových látek, nebo bezdrogový životní styl. Prevence, především primární, má posilovat komplexní chápání zdraví jako hodnoty, o niž je třeba se starat, holistický pohled na zdraví, nutnost jeho ochrany a podpory. Bohužel, preventivní působení na Masarykově univerzitě (dále jen MU) není pravidlem na všech fakultách, chybí jeho systematičnost, atraktivita a důslednost. Aby bylo možné objektivizovat zkušenosti vysokoškolských studentů s potenciálně návykovým chováním, jejich názory, postoje a potřeby, bylo na jejich vzorcích realizováno několik výzkumných šetření. (Kachlík a Havelková in Řehulka et al., 2008c). 1 METODIKA ŠETŘENÍ Příspěvek informuje o výsledcích 3 studií. Hlavním výzkumným cílem první z nich bylo zmapování a analýza drogové scény na MU, tedy zjištění zkušeností studentů s návykovými látkami v průběhu jejich života, v posledním půlroce, měsíci a týdnu před dotazováním, věku a okolností prvního užití, frekvence a motivace k užívání, dostupnosti psychoaktivních látek a podnětů vedoucích k potenciálně závislostnímu chování. Získávání informací proběhlo anonymně dotazníkovou metodou. Dotazník obsahoval základní identifikátory (věk, pohlaví, studovanou fakultu a ročník) a 21 otázek, zaměřených na vlastní celoživotní zkušenosti studentů s alkoholem, tabákem, černou kávou a nelegálními psychotropními látkami (kokain, crack, konopné drogy, halucinogeny, pervitin a další stimulanty užité bez předpisu, těkavé látky, heroin, další opioidy a tlumivé léky užité bez předpisu, taneční drogy), jejich užití v posledních 6 měsících a 30 dnech, věk prvního kontaktu, frekvenci užívání. K formuláři byl připojen krátký motivační a vysvětlující text s kontakty na tazatele (Kachlík a Havelková, 2007). Při sběru dat bylo po schválení vedením MU využito informačního systému, v němž byl umístěn webový formulář, čímž se zjednodušila administrace dotazníku. Možnost účastnit se dotazování byla nabídnuta všem prezenčním studentům, účast v něm byla dobrovolná. Respondentům byla zaručena ochrana jejich údajů důvěrného charakteru, s nimiž mohly manipulovat pouze proškolené osoby zapojené do projektu. Celkem byla sebrána data od 9993 respondentů, z toho 4039 mužů (40,4 %) a 5954 žen (59,6 %). Nejvíce respondentů pocházelo z filosofické (22,1 %), pedagogické (13,1 %) a přírodovědecké fakulty (12,7 %), v souboru byl nejvíce zastoupen první (28,8 %), druhý (23,7 %) a třetí (20,6 %) ročník studia. Studenti nejčastěji bydleli v podnájmu (42,9 %), u rodičů (28,5 %) a na kolejích (17,4 %). Své osobní volno trávili nejčastěji ve společnosti přátel (74,5 %), s partnerem/partnerkou (56,9 %) a sportovními aktivitami (49,2 %). Druhá studie byla zaměřena na zmapování a analýzu zkušeností a postojů vzorku studentů MU k tzv. virtuálním drogám a dalším druhům potenciálně závislostního chování. Na základě literárních zdrojů (Davis et al., 2002; Beard, 2005; Aboujaoude et al., 2006; Meerkerk et al., 2009) a dosavadních zkušeností autora byl sestaven anonymní dotazník (Kachlík a Havelková in Linhartová et al., 2010) pro vysokoškolské studenty zaměřený na sledování prevalence závislostního chování v oblasti nesubstančních drog. Jeho obsahem byly základní identifikátory (pohlaví, věk, ročník studia, fakulta) a 21 hlavních položek, které byly zaměřeny na rizikové chování v oblasti nelátkových závislostí, na plánování a využití volného času studentů, výskyt problémů ve studijní, zdravotní a sociální oblasti. Byl sestaven

290 elektronický dotazníkový formulář v prostředí Flash, který byl odladěn a umístěn na veřejně přístupné webové adrese. Předmětem výzkumu se stal vzorek vysokoškolských studentů prezenční formy studia, posluchačů všech 9 fakult MU. Bylo osloveno 2475 respondentů, nábor byl prováděn pomocí metody sněhové koule (Rada EU, 2003). Studenti obdrželi odkaz na dotazník pomocí aplikace Vývěska v Informačním systému MU, bylo žádoucí, aby informaci dále šířili mezi své spolužáky. Soubor se skládal ze 650 mužů (26,3 %) a 1825 žen (73,7 %). Věkový průměr respondentů činil 21,2 roku, SD 2,5 roku. Nejvíce byli ve vorku zastoupeni respondenti z pedagogické fakulty (44,4 %), z fakulty sportovních studií (15,2 %), z lékařské (14,8 %) a filosofické fakulty (11,5 %), podíl respondentů ze zbylých fakult byl u každé z nich menší než 10 %. Z ročníků studia byl v souboru nejvíce zastoupen první (47,3 %), následoval druhý (28,9 %) a třetí (11,7 %), zbylé vykazovaly relativní četnost menší než 10 %. Svůj volný čas respondenti nejčastěji trávili ve společnosti přátel (73,5 %), s partnerem/ partnerkou (62,4 %), s rodinou (58,4 %). Hlavním cílem třetí studie bylo zmapování aktivit a úrovně primární prevence potenciálně závislostního chování ve vzorku prezenčních studentů MU. K dalším úkolům patřilo sestavení originálního dotazníku určeného k deskripci volnočasových a preventivních aktivit na MU i mimo ni, zaměřeného též na zkušenosti a potřeby studentů v oblasti prevence sociálních patologií s důrazem na závislostí chování. Za další cíl lze považovat posílení realizace preventivních aktivit na fakultách. (Kachlík a Havelková in Řehulka et al., 2008b). Získávání informací proběhlo anonymně pomocí dotazníku, který obsahoval základní identifikátory (věk, pohlaví, fakulta, ročník studia) a 21 položek. Otázky byly cíleny na dosavadní zkušenosti respondentů s primární prevencí závislostí na střední škole a na MU, na systematičnost a nabídku prevence, typy preventivních aktivit a jejich subjektivní hodnocení, potřeby a přání studentů. Elektronická verze dotazníku byla transformována do podoby interaktivní grafiky a umístěna na veřejně přístupné webové adrese. Ve formuláři byla před vlastními otázkami zařazena stručná informace o řešeném projektu, jeho záměru a o řešitelích. Zájemci o studii se mohli svobodně rozhodnout, zda se dotazování zúčastní, či nikoli. O zamýšlené akci bylo uvědomeno vedení MU, které ji schválilo. Nábor respondentů byl prováděn pomocí metody nabalující se sněhové koule. (Rada EU, 2003). Předmětem výzkumu se stal vzorek posluchačů všech 9 fakult MU. Celkem šlo o 2176 respondentů, z toho bylo 592 mužů (27,2 %) a 1584 žen (72,8 %). Průměrný věk respondentů v celém souboru činil 21,6 roku (SD 2,8). V souboru byli nejvíce zastoupeni respondenti z filosofické (23,5 %), pedagogické (21,3 %) a přírodovědecké fakulty (15,4 %), podíl posluchačů z jiných fakult se pohyboval okolo 10 % a méně. Nejvíce oslovených studentů pocházelo z prvního ročníku (45,6 %), následovaly druhý a třetí, oba s četností 16,2 %. Údaje ze všech tří studií byly elektronicky zaznamenány, anonymizovány a následně statisticky vyhodnoceny počítačovými programy EpiInfo, v. 6en (Dean et al., 1994) a Statistica for Windows 7cz (StatSoft, Inc., 2004). Významnosti rozdílů mezi skupinami byly zhodnoceny pomocí statistických testů x 2, Fisher exact, Kruskal-Wallis. (Hendl, 2004; Spousta, 2009). 2 VÝSLEDKY V dalším textu jsou používána tato označení: p<0,05, p<0,01, p<0,001-hladina významnosti rozdílu mezi skupinami 5 %, 1 % a 0,1 %; ESP-ekonomicko-správní fakulta,

291 FIL-filosofická fakulta, INF-fakulta informatiky, LEK-lékařská fakulta, PED-pedagogická fakulta, PRA-právnická fakulta, PRI-přírodovědecká fakulta, SOC-fakulta sociálních studií, SPO-fakulta sportovních studií. Kouření tabáku, pití alkoholických nápojů a černá kávy Minimálně jednu celoživotní zkušenost s kouřením tabáku přiznaly více než tři čtvrtiny vzorku s mírnou převahou mužů. Mezi a rokem věku se uskutečnilo po 40 % kuřáckých pokusů, po 18. roce věku desetina. Do svých 10 let experimentovalo s kouřením tabáku asi 5 % oslovených, mužů dvakrát více než žen (8 % vs. 4 %). Při analýze období poslední konzumace tabáku asi pětina respondentů kouřila v době dotazování, 17 % v posledním týdnu, 12 % v posledním měsíci, 15 % v posledním půlroce, ve třetině případů se jednalo o bývalé kuřáky. Mezi četností odpovědí mužů a žen, kteří kouřili v době dotazování, byl nalezen statisticky významný rozdíl (22 % vs. 18 %, p<0,001, x 2 ). Při třídění odpovědí respondentů dle fakult se ukázalo, že ve dni dotazování kouřila téměř pětina vzorku studentů ESP, PED, PRA a SOC, čtvrtina vzorku z FIL, šestina z INF a PRI, desetina z LEK a SPO. Pití alkoholu během svého života vyzkoušelo 99 % dotazovaných. K jeho výjimečné konzumaci (Silvestr, narozeniny) se přiznalo 14 % souboru (16 % žen, 10 % mužů, p<0,001, x 2 ), ke konzumaci alespoň jednou týdně 88 % mužů a. 83 % žen (p<0,001, x 2 ). Maxima prvního kontaktu s alkoholem byla pozorována mezi a mezi rokem věku, a to bez větších rozdílů mezi pohlavími. Více než desetina souboru okusila alkoholický nápoj ještě před 10. rokem věku, přibližně 3 % po 18. roce věku. U desetiny souboru došlo k poslední konzumaci alkoholického nápoje v době dotazování (16% mužů, 7 % žen, p<0,001, x 2 ), 60 % přiznalo pití alkoholu v posledním týdnu, pětina v posledním měsíci (15 % mužů, 24 % žen, p<0,001, x 2 ), 5 % v posledním půlroce a 2 % ještě dříve. Při třídění odpovědí respondentů dle fakult pilo alkohol ve dni dotazování 7-14 % ze vzorku studentů jednotlivých fakult, v posledním týdnu pak %. Černou kávu alespoň jednou během života okusilo 84 % oslovených, z toho třetina výjimečně s převahou mužů a 53 % více-méně pravidelně (47 % mužů, 57 % žen, p<0,001, x 2 ). Polovina souboru poprvé okusila černou kávu mezi rokem, pětina mezi rokem a v brzké dospělosti. Kolem 4 % dotazovaných přiznalo pití černé kávy ve věku pod 10 let. Více než čtvrtina oslovených pila černou kávu v době dotazování či v posledním týdnu před studií, pětina v posledním měsíci, 15 % v posledním půlroce. Pokud jde o konzumaci černé kávy ke dni dotazování, byly nalezeny významné rozdíly mezi četností odpovědí mužů a žen (25 % vs. 29 %, p<0,001, x 2 ), obdobně i v případě pití kávy v posledním týdnu (25 % vs. 28 %, p<0,01, x 2 ). Na jednotlivých fakultách byla zaznamenána konzumace černé kávy ke dni dotazování u pětiny až třetiny vzorku, obdobně v posledním týdnu. Konzumace konopných produktů Marihuanu alespoň jedenkrát v životě okusilo 60 % oslovených (66 % mužů, 55 % žen, p<0,001, x 2 ). V posledním půlroce marihuanu užilo 28 % z celého souboru (36 % mužů, 23 % žen, p<0,001, x 2 ), v posledním měsíci 16 % souboru, muži více (p<0,001, x 2 ). Při třídění odpovědí souboru podle fakult se pohybovala četnost uživatelů marihuany v posledním měsíci v rozmezí 7,4-21,8 %. Maxima dosáhlo první užití marihuany ve věkové kategorii let (více než 60 %), následovala časná dospělost (čtvrtina souboru). Asi desetina oslovených marihuanu okusila mezi rokem, jednotlivci dokonce před 10. rokem věku. Více než 10krát marihuanu užívalo 45 % vzorku (54 % mužů, 38 % žen, p<0,001, x 2 ). V kategorii 4-10krát šlo

292 přibližně o čtvrtinu všech oslovených, v kategorii 1-3krát o 29 % vzorku (22 % mužů, 34 % žen, p<0,001, x 2 ). Hašiš nebo hašišový olej během svého života alespoň jednou užila čtvrtina respondentů (31 % mužů, 19 % žen, p<0,001, x 2 ). V posledním půlroce je konzumovalo celkem 8 % (11 % mužů, 5 % žen, p<0,001, x 2 ), v posledním měsíci 4 % (6 % mužů, 2 % žen, p<0,001, x 2 ). Při třídění odpovědí souboru podle fakult se pohybovala četnost uživatelů hašiše a hašišového oleje v posledním měsíci v rozmezí 1,3-5,6 %. Nejvyšší četnost první zkušenosti s hašišem či hašišovým olejem se vyskytla mezi rokem věku (60 %) a v rané dospělosti (35 %). V případě jejich užívání šlo nejčastěji o 1-3 experimenty (43 %, 37 % mužů, 50 % žen, p<0,001, x 2 ), čtvrtina konzumentů je brala 4-10krát, třetina více než 10krát v životě (39 % mužů, 24 % žen, p<0,001, x 2 ). Halucinogeny Halucinogeny byly alespoň jednou v životě užity 7 % souboru (10 % mužů, 5 % žen, p<0,001, x 2 ). Pokud jde o užití hub s halucinogenním účinkem, byla patrná vyšší úroveň pozitivních odpovědí (13 % celý soubor, 17 % mužů, 10 % žen, p<0,001, x 2 ). V posledním půlroce před dotazováním přiznalo užití halucinogenů 1,5 % souboru (2,8 % mužů, 0,7 % žen, p<0,001, x 2 ), v posledním měsíci 0,5 % oslovených (0,9 % mužů, 0,2 % žen, p<0,001, x 2 ). Při třídění odpovědí podle fakult se pohybovala četnost uživatelů halucinogenů v posledním měsíci v rozmezí 0,0-0,8 %. V posledním půlroce před studií byly halucinogenní houby konzumovány 2,1 % celého vzorku, (3,6 % mužů, 1,0 % žen, p<0,001, x 2 ), v posledním měsíci 0,8 % celého souboru (1,6 % mužů, 0,2 % žen, p<0,001, x 2 ). Při třídění odpovědí podle fakult četnost uživatelů hub s halucinogenním účinkem v posledním měsíci kolísala v rozmezí 0,1-1,1 %. První kontakty s halucinogeny obecně nejčastěji spadaly do věkového intervalu let, obdobně i v případě halucinogenních hub. První experimenty s halucinogenními houbami byly zaznamenány nejčastěji ve věkové skupině let a v období rané dospělosti. Experimenty s halucinogeny (užití 1-3krát) zmínilo 58 % souboru (55 % mužů, 63 % žen, p<0,05, x 2 ), 4-10 pokusů se vyskytlo u 27 % oslovených (bez podstatných rozdílů), více než 10 užití u 15 % respondentů (18 % mužů, 11 % žen, p<0,05, x 2 ). Houby s halucinogenními účinky byly nejčastěji požity 1-3krát (62 % všech konzumentů, 54 % mužů, 73 % žen, p<0,001, x 2 ), následovaly intervaly 4-10krát (26 % všech konzumentů, 30 % mužů, 21 % žen, p<0,001, x 2 ) a více než 10krát (11 % všech konzumentů, 16 % mužů, 6 % žen, p<0,001, x 2 ). Klasické tzv. tvrdé drogy, dealerství, dostupnost návykových látek S kokainem přišla během života do kontaktu asi 3 % souboru, (3,5 % mužů, 2,0 % žen, p<0,001, x 2 ). V posledním půlroce jej užilo 0,8 % dotazovaných, v posledním měsíci 0,2 %, bez významného rozdílu mezi pohlavími. Nejčastěji byl kokain užit po 18. roce věku, dále mezi rokem. Ojediněle (u mužů) byl zaznamenán experiment ve věku pod 10 let. Prakticky v 70 % šlo o max. 3 opakované pokusy, u zbytku o častější užití. S pervitinem mělo alespoň jednu celoživotní zkušenost okolo 4 % dotazovaných (5,4 % mužů, 3,8 % žen, p<0,001, x 2 ). V posledním půlroce před studií byl užit 1 %, v posledním měsíci 0,5 % respondentů, rozdíl mezi konzumenty dle pohlaví není statisticky významný. Při třídění odpovědí respondentů podle fakult bylo zaznamenáno užití pervitinu v posledních 30 dnech s četností 0,0-0,8 %. První kontakty s pervitinem spadaly nejčastěji do věkových období let a do časné dospělosti, u jednotlivců byly zaznamenány experimenty

293 i v mladším věku, zvláště u mužů. Mezi uživateli pervitinu se jednalo u poloviny z nich o experiment (1-3krát), u zbytku o častější užití. Heroin byl alespoň jednou v životě užit 0,4 % souboru (0,7 % mužů, 0,3 % žen, p<0,01, x 2 ). Při třídění odpovědí dle fakult byla zaznamenána četnost kontaktu s heroinem během života v rozmezí 0,0-0,9 %. Během posledních 6 měsíců jej bralo 0,06 % souboru, téměř výlučně šlo o muže (p<0,05, Fisher exact). V posledních 30 dnech přiznalo konzumaci heroinu několik osob (0,05 %). První kontakty s heroinem nejvíce spadají do období let, dále do časné dospělosti. U mužů byly zaznamenány pokusy s heroinem ve věku pod 10 let. Ve frekvenci celoživotního užití heroinu nebyly nalezeny významné rozdíly mezi pohlavími, 60 % těch, kteří si heroin někdy aplikovali, jej vyzkoušelo 1-3krát, zbytek častěji. Při dotazování na setkání studentů s drogovými překupníky nikdo neuvedl, že by šlo o pouličního dealera. V případě 12 % respondentů (16 % mužů, 9 % žen) je oslovil překupník - vysokoškolák, u 4 % souboru (6 % mužů, 3 % žen) to byla osoba, která studovala na některé fakultě MU, u 2 % souboru (4 % mužů, 1 % žen) pak student fakulty, z níž pocházel dotazovaný. Při třídění odpovědí souboru podle jednotlivých fakult v rozmezí 8,8-14,5 % (nejvíce na SPO, nejméně na LEK) respondenti uváděli, že drogový dealer byl studentem vysoké školy, 2,0 %-6,1 % oslovených přiznalo, že šlo o studenta MU (nejvíce na SOC, nejméně na LEK), 0,7 %-3,4 % pak udalo, že dealer byl studentem téže fakulty, na níž studují i respondenti (nejvíce na PRA, nejméně na LEK). Za velmi snadno získatelnou označili dotazovaní nejčastěji marihuanu (58 %), následovaly taneční drogy (10 %) a halucinogeny (9 %). Další látky byly k sehnání již hůře (pervitin a další budivé aminy byly velmi snadno dostupné pro 4 % vzorku, opioidy mimo heroinu pro 3 %, kokain a crack pro 2 %, heroin pro 1 %). Hra na hracích a výherních automatech V celém souboru hrála někdy v životě na hracím automatu třetina respondentů, převažovali muži (47,7 % vs.26,0 %, p<0,001, x 2 ). Více než 13 % osob z celého souboru poprvé hrálo na hracím automatu ve věku let, desetina byla starší 18 let. Mezi rokem poprvé hrálo 7,5 % respondentů, ve věku pod 10 let 1 % souboru. U mužů bylo nejvíce hráčských experimentů zaznamenáno ve věkové kategorii let (23,8 %), u žen shodně (9,6 %) mezi rokem a po 18. roce věku. Během posledního půlroku před dotazováním respondenti na automatech hráli nejčastěji 1-3krát (7,7 %), s klesající relativní četností následovaly možnosti 4-10krát (1,0 %) a více než 10krát (0,4 %). Pořadí kategorií kopíruje i třídění souboru dle pohlaví. U mužů jsou relativní četnosti všech položek minimálně dvojnásobně vyšší. Během posledního měsíce před dotazováním hrálo 1-3krát na hracích automatech 1,8 % souboru, 4-10krát a více než 10krát shodně 0,2 %. Muži hráli na hracích automatech v posledních měsících častěji než ženy (p<0,01, x 2 ) s výjimkou kategorie více než 10krát, kde je situace obrácená. Během posledního týdne před studií hrálo na hracích automatech shodně po 0,2 % souboru v kategoriích 1-3krát a více než 10krát. V prvním případě šlo pouze o muže (0,8 %, p<0,01, x 2 ), ve druhém jen o ženy (0,3 %). V posledním týdnu před dotazováním hrály 1-3krát 1,3 % vzorku studentů SPO, více než 10krát 0,5 % respondentů z PED. Na výherním automatu během života hrála pětina souboru, třetina (33,8 %) mužů a 15,3 % žen (p<0,001, x 2 ). První experimenty s hrou na hracích automatech byly v celém souboru nejčastěji zaznamenány ve věkových kategoriích let (8,7 %) a více než 18 let (7,3 %). Ve věku let poprvé hrálo 3,6 % souboru, pod 10 let 0,6 %. Tuto situaci

294 kopíruje věk první hry na výherních automatech u mužů, u žen dominuje kategorie více než 18 let, další následují s klesající relativní četností. Rozdíly mezi pohlavími byly statisticky významné (p<0,01 a lepší, x 2 ) kromě kategorie více než 18 let. Hra na výherním automatu během posledního půlroku před dotazováním se v celém souboru vyskytovala s klesající frekvencí relativních četností v případě kategorie 1-3krát (4,6 %), 4-10krát (1,0 %) a více než 10krát (0,2 %). Obdobný trend je možné pozorovat i při třídění dle pohlaví, u mužů jsou však relativní četnosti vyšší než u žen. Relativní četnost hry na výherních automatech během posledního měsíce před studií klesá nepřímo úměrně její frekvenci, tento trend kopíruje i třídění dle pohlaví, jen četnosti hry u mužů jsou vyšší. Během posledního týdne před studií hrály na výherních automatech 0,2 % souboru, a to 1-3krát. Jednalo se pouze o muže (p<0,01, x 2 ). Při třídění dle fakult hru na výherním automatu v posledním týdnu uvedly pouze 1,3 % respondentů ze SPO. Hra na počítači, herní konzoli Hře na počítači nebo herní konzoli se během života věnovalo více než 80 % celého souboru, muži poněkud více (83,1 % vs. 79,2 % u žen, p<0,05, x 2 ). Věk první hry na počítači nebo herní konzoli v celém souboru spadá nejčastěji do kategorie let (43,4 %), následují kategorie méně než 10 let (26,5 %), let (9,1 %) a více než 18 let (1,2 %). Obdobné věkové rozčlenění první hry na počítači či konzoli zaznamenáváme i u žen. Muži poprvé hráli počítačové hry ve věku pod 10 let (43,1 %), následují další věkové kategorie s klesající relativní četností. Rozdíly mezi pohlavími jsou statisticky významné na hladině 5 % a lepší (x 2 ), a to u všech věkových kategorií. V celém souboru byla nejčastěji zaznamenána frekvence počítačové hry během posledního týdne před dotazováním 1krát (14,9 %), kategorie 4-10krát a více než 10krát následují s klesající relativní četností (9,3 % a 6,1 %). Tento trend je patrný i při třídění dle pohlaví, relativní četnosti hry u mužů jsou ovšem vyšší, zvl. u kategorií 4-10krát a více než 10krát. Při třídění odpovědí dle fakult se nejčastěji vyskytovala odpověď 1-3krát s výjimkou 80 % respondentů z INF, kteří hráli na počítači nebo herní konzoli během posledního týdne častěji. Častěji než 10krát v posledním týdnu hrála také desetina respondentů ze SPO a téměř 17 % z ESP. V celém souboru respondenti trávili hrou na počítači nebo herní konzoli ponejvíce 1 hodinu času denně (11,3 %), následovaly možnosti 1-3 hodiny (7,3 %) a 3-5 hodin (1,8 %). Muži nejčastěji hrají počítačové hry 1-3 hodiny denně (20,0 %), ženy méně než 1 hodinu denně (9,6 %). Relativně málo času tráví hraním na počítači nebo herní konzoli studenti LEK, FIL, PED a PRI, nejvíce posluchači INF (třetina z nich více než 5 hodin denně). S menší intenzitou je hraní oblíbeno u studentů zbývajících fakult. Používání mobilního zařízení a internetu Ve vzorku dominuje posílání SMS a MMS (56,6 %), telefonování (36,0 %). Zbylé možnosti jsou zastoupeny řídce, za zmínku stojí ještě práci s multimédii - označila 2,4 %. Popsaná situace je patrná i při třídění souboru dle pohlaví. U mužů je poměr mezi posíláním zpráv a telefonováním vyrovnanější (poměr 1,3:1), více využívají práci s multimédii, u žen převažuje posílání zpráv nad telefonováním (poměr 1,7:1). Statisticky významné rozdíly mezi odpověďmi tříděnými dle pohlaví byly zaznamenány v případě posílání SMS, ev. MMS (p<0,001, x 2 ), wapu (p<0,01, x 2 ) a práce s multimédii (p<0,001, x 2 ). Nejčastější doba denního používání činí méně než hodinu (66,9 %), následují možnosti 1-3 hodiny (19,0 %) a 3-5 hodin (2,2 %). Více než 5 hodin denně pracují se svým mobilním zařízením 3,4 % osob

295 v souboru, denně mobilní zařízení neužívá 8,5 %. Trend je zachován i při třídění souboru dle pohlaví - mobilní zařízení využívají dvě třetiny osob méně než hodinu denně, 15,4 % mužů a 20,3 % žen 1-3 hodiny denně. Své mobilní zařízení používají respondenti ze všech fakult nejčastěji méně než 1 hodinu denně (60-83 %). V rámci celého souboru dominuje surfování na webu (40,6 %), s téměř obdobnými relativními četnostmi následuje využívání u (16,4 %) a webových aplikací (16,2 %), dále pohyb v sociálních sítích (13,7 %) a chatování (7,9 %). V případě třídění dle pohlaví opět stojí na prvním místě surfování po internetu (57,7 %), u mužů následuje pohyb v sociální síti (13,8 %), využívání u (10,8 %) a chatování (7,9 %). U žen stojí za surfováním (34,5 %) práce s webovými aplikacemi (19,5 %), em (18,4 %), pohyb v sociální síti (13,7 %) a chatování (8,8 %). Respondenti nejčastěji tráví prací či zábavou na síti 1-3 hodiny denně (45,5 %), následují možnosti 3-5 hodin (18,4 %), méně než 1 hodinu (11,5 %) a více než 5 hodin (10,7 %). Denně není on-line 13,9 % souboru. Obdobně muži tráví na síti denně nejčastěji 1-3 hodiny (36,1 %), stejně tak i ženy (48,8 %, p<0,001, x 2 ), následuje možnost 3-5 hodin (19,2 % u mužů a 18,1 % u žen). Muži se vyskytují na síti více než 5 hodin denně v 16,2 % případů, méně než 1 hodinu je jich připojena 13,1 %. Obrácené pořadí zaznamenáváme u žen: denně je jich on-line 11 % méně než 1 hodinu a 8,8 % více než 5 hodin (p<0,001, x 2 ). Nejčastější odpovědí při třídění dle fakult na dobu denně strávenou online byly 1-3 hodiny (uvedla třetina až dvě třetiny dotazovaných) s výjimkou ESP, kdy je více než 80 % vzorku jejích studentů denně on-line 3-5 hodin. Více než 5 hodin denně stráví na síti třetina dotazovaných z INF a SOC, u zástupců z ostatních fakult jde o nižší četnosti (desetinu až šestinu). S bezprostředním ohrožením se při své práci či zábavě na internetu setkalo 80,8 % celého souboru, 73,2 % mužů a 82,5 % žen (p<0,001, x 2 ). Při třídění dle fakult % respondentů nějaký typ rizika při svém pohybu na internetu již zaznamenalo. Sázky a půjčky V celém souboru si sázení během života vyzkoušelo 44,0 % respondentů (64,6 % mužů a 36,7 % žen, p<0,001, x 2 ). První sázka nejčastěji proběhla mezi rokem (20,2 %), následovaly kategorie více než 18 let (15,7 %), let (6,9 %) a méně než 10 let (1,2 %). Muži sázeli poprvé nejčastěji ve věku let (36,2 %), ženy ve věku více než 18 let (16,4 %). V posledním týdnu před dotazováním sázelo 2,8 % z celého souboru 1-3krát, 0,2 % 4-10krát a 0,4 % více než 10krát. Obdobný trend se vyskytuje u mužů, ale s vyššími relativními četnostmi (8,5 %, 0,8 % a 1,5 %). Ženy sázely 1-3krát s relativní četností 0,8 %. Četnosti všech kategorií sázek mezi oběma pohlavími byly statisticky významně rozdílné na hladině 1 % a lepší (x 2 ). Při třídění dle fakult 1-3 sázkařské pokusy v posledním týdnu přiznali zejména studenti INF, PRA a SPO (6-10 % z tohoto vzorku). Četnější frekvence sázení se vyskytla u posluchačů ESP - v kategorii více než 10krát s četností 17 %. Sázky byly v celém souboru zaměřeny ve 25,9 % na číselné loterie a v 18,6 % na tipy na výsledky sportovních utkání. U mužů jasně dominovaly sázky na sportovní utkání (45,4 %) nad číselnými loteriemi (20,0 %), u žen tomu bylo právě opačně (9,0 % sázky na sport, 27,9 % číselné loterie). Rozdíly v zaměření sázek dle pohlaví byly významné (p<0,001, x 2 ). Během života si kvůli hře či sázce byla nucena vypůjčit 2,4 % oslovených. Jednalo se o 5,4 % mužů a 1,4 % žen (p<0,001, x 2 ). Nejčastěji si respondenti vypůjčili kvůli hře či sázce 1-3krát (1,6 %), následuje možnost více než 10krát (0,6 %) a 4-10krát (0,2 %). Obdobnou tendenci lze zaznamenat u mužů (3,1 %, 2,3 % a 0,0 %), u žen má s rostoucí frekvencí výpůjček relativní četnost sestupný trend (1,1 %, 0,3 % a 0,0 %). Včasné splacení dluhu kvůli hře či sázce zvládla vždy či téměř vždy 2,0 % dotazovaných (4,6 % mužů, 1,1 % žen), 0,4 % měly se splácením potíže (0,8 % mužů a 0,3 % žen)

296 Internetové bankovnictví, nákup dražšího spotřebního zboží Během svého života využilo služeb internetového bankovnictví 70,7 % souboru (67,7 % mužů a 71,8 % žen, p<0,05, x 2 ). Při třídění souboru dle fakult se manipulace se službami internetového bankovnictví během života pohybovala mezi %. Internetové bankovnictví je respondenty nejčastěji využíváno několikrát měsíčně (43,8 % souboru), následuje kategorie několikrát ročně (22,2 %), přibližně třetina tento typ bankovnictví nemá zřízen, nebo neuvedla požadované údaje. Podobný charakter má frekvence využívání internetového bankovnictví při třídění souboru dle pohlaví, kdy se jím zabývá 44,6 % mužů a 43,6 % žen několikrát měsíčně, 19,2 % mužů a 23,3 % žen několikrát ročně (p<0,05, x 2 ). Přibližně třetina celého souboru (26,2 % mužů a 28,2 % žen) si někdy v životě pořídila dražší spotřební zboží, které nutně nepotřebovala. Při třídění souboru dle fakult se ukázalo, že se četnost takového rozhodnutí pohybuje od desetiny respondentů INF a PRI po třetinu na ESP, FIL, LEK, PRA a SPO. Z celého souboru si 3,0 % respondentů vzala k nákupu dražšího spotřebního zboží, které nutně nepotřebovala, finanční půjčku. nejčastěji se jednalo o studenty ESP a INF. Prakticky všichni oslovení, kteří přiznali možnost půjčky, ji dokázali v termínu řádně splatit. Aktivity prevence závislostí na Masarykově univerzitě Pouze pětina celého souboru (22 %) se setkala během svého studia na MU s primární prevencí závislostí, u mužů šlo o 11 %, u žen o 26 % (p<0,001, x 2 ). Při hodnocení odpovědí dle fakult byly zaznamenány značné rozdíly. Prakticky nikdo nezmínil setkání s prevencí závislostí na vysoké škole v případě SOC a SPO, s prevencí na MU se setkalo 7 % oslovených na PRA, přibližně desetina na ESP a FIL, pětina na LEK a PRI, polovina na PED a INF. Ve výuce se s prevencí závislostí na MU setkala pětina vzorku prezenčních studentů, 8 % mužů a 24 % žen (p<0,001, x 2 ). Preventivní aktivity na kolejích zaznamenala sotva 2 % souboru, ženy poněkud více, v rámci vzdělávacích akcí pořádaných MU necelé 1 % z celého vzorku, prakticky šlo jen o muže. Jiné akce v režii MU zmínila necelá 2 % souboru, zde prakticky pouze ženy. Ve výuce jsou studenti prevencí závislostí nejčastěji osloveni na PED (48 %), PRI (19 %) a LEK (18 %), rovněž na INF (25 %), méně jinde. Kolejní preventivní akce byly uvedeny pouze řídce, obdobně jiné akce vzdělávacího, uměleckého a sportovního zaměření pořádané MU. Charakteristika preventivních aktivit Z pozitivních odpovědí vzorku všech respondentů vyplynulo, že 12 % z nich se s prevencí na MU setkalo na monologicky vedených přednáškách, téměř 4 % na přednáškách s diskusí, necelé 1 % na besedách s odborníky a při návštěvách v léčebných zařízeních pro závislé. Přibližně 2 % všech respondentů se účastnila mimoškolních preventivních programů, necelé 1 % různých uměleckých aktivit. Na fakultách jsou využívány zejména prosté přednášky (bez zpětné vazby), což uvedli především studenti PED a LEK, méně často i FIL a PRI. Přednášky s diskusí byly zmíněny z řad posluchačů PED, PRA a INF. Sporadicky byly označeny i jiné typy aktivit, např. beseda s odborníkem, návštěva léčebného zařízení, zapojení do mimoškolního preventivního programu, umělecká činnost. Podle 84 % celého souboru (89 % mužů, 82 % žen, p<0,001, x 2 ) se preventivní aktivity na MU týkaly pouze problematiky alkoholu a tabáku. Prevenci závislostí na zakázaných

297 substancích vyzdvihla téměř 2 % respondentů (2,7 % mužů, 1,0 % žen, p<0,01, x 2 ). Zmínku o komplexnějším podání univerzitní prevence (závislost na alkoholu, tabáku a zakázaných látkách) podalo více než 5 % dotazovaných. Přibližně 8 % všech oslovených (téměř 3 % mužů a více než 12 % žen, p<0,001, x 2 ) odpovědělo, že prevence na MU byla zaměřena na všechny typy závislostí, tedy na substancích, virtuálních drogách i dalších druzích chování s návykovými rysy. Podle mínění většiny respondentů z jednotlivých fakult se preventivní aktivity na MU týkají zvláště alkoholu a tabáku, méně jiných návykových látek a činností. Za komplexnější považuje prevenci část oslovených studentů PED (52 %), INF (25 %), PRA (13 %), LEK (9 %) a FIL (3 %). Jako systematické hodnotí univerzitní preventivní aktivity jen okolo 3 % celého vzorku, zbytek zastává názor, že jde o ojedinělé snahy. Pouze respondenti z PED (14 %) uvedli, že se na MU setkali se systematickými preventivními aktivitami. Podle odpovědí více než desetiny respondentů z celého souboru byla na univerzitní úrovni zmiňována též problematika poruch příjmu potravy (mentální anorexie a bulimie). S těmito tématy přišli do styku především respondenti na PED (38 %), LEK (18 %) a FIL (6 %). Téměř 56 % celého souboru považuje univerzitní prevenci závislostí za cílenou a užitečnou. Okolo 4 % všech respondentů hodnotí prevenci na MU jako necílenou, ale přesto užitečnou, ženy častěji (bez signifikance). Třetina souboru nemá vyhraněný názor. Více než 7 % všech dotazovaných (2,7 % mužů a 9,1 % žen, p<0,001, x 2 ) kritizuje fakt, že prevence byla nejasně zaměřená a téměř bez užitku, více než 2 % všech respondentů (5,4 % mužů, 1,0 % žen, p<0,001, x 2 ) ji popisuje jako naprosto ztracený čas. Přibližně polovina respondentů z jednotlivých fakult považuje prevenci na MU za cílenou a užitečnou, existuje však i relativně vysoké procento těch, kteří nedovedou zaujmout stanovisko, nemají názor. Obecně si na nízkou užitečnost a cílenost prevence stěžují studenti LEK (18 %), PED (17 %), PRI (10 %) a FIL (3 %). Část posluchačů PRI (10 %) a PRA (7 %) dokonce hodnotí prevenci na MU jako naprosto ztracený čas. Téměř 92 % respondentů si myslí, že primární prevenci závislostí na MU není věnován dostatečný časový prostor. Ženy jsou kritičtější než muži. Při třídění odpovědí respondentů dle fakult rovněž převažuje názor, že primární prevenci závislostí není během jejich vysokoškolského studia věnován dostatek času. Pokud jde o názor respondentů na nabídku aktivit primární prevence závislostí na MU, více než 90 % z nich si myslí, že není dostatečně pestrá. Ženy jsou opět kritičtější než muži. Při třídění odpovědí respondentů dle fakult převažuje názor zcela obdobný. Při hodnocení pozitivních odpovědí studentů se ukázalo, že pětina celého souboru (sedmina mužů a čtvrtina žen, p<0,001, x 2 ) by stála o zavedení či častější využívání výkladu s diskusí v rámci výuky. Besedu s odborníkem z praxe by uvítala polovina všech dotazovaných (35 % mužů, 57 % žen, p<0,001, x 2 ), besedu s bývalým uživatelem drog podobně (43 % mužů, 55 % žen, p<0,001, x 2 ). Návštěvu externího preventivního či léčebného zařízení by si přálo zařadit 46 % osloveného vzorku (čtvrtina mužů a polovina žen, p<0,001, x 2 ). Přibližně třetina souboru by podpořila či posílila spolupráci posluchačů na preventivním projektu (grantu). Třetina celého vzorku (čtvrtina mužů, třetina žen, p<0,05, x 2 ) by zavedla či posílila různé preventivní aktivity na vysokoškolských kolejích, třetina všech respondentů (pětina mužů, třetina žen, p<0,001, x 2 ) akce mimokolejní (vzdělávací, umělecké, sportovní). Pouze 3 % všech oslovených někdy využila služeb Poradenského centra MU, jež je lokalizováno v budově rektorství. Prakticky šlo pouze o ženy, z nichž 2 % navštívila Centrum jednou, 2 % opakovaně. Respondentky, které uvedly jednorázovou či opakovanou návštěvu Poradenského centra, pocházely z řad studentek FIL a PRA. Třetina všech respondentů (více než polovina mužů a čtvrtina žen, p<0,001, x 2 ) by souhlasila s rozšířením poradenských služeb pro studenty MU o problematiku závislostí, zbytek nepovažuje toto téma za aktuální

298 Frekvence odpovědí na tuto otázku při třídění podle fakult kolísá. Rozšíření stávajících poradenských služeb o řešení problémů s drogami a návykovým chováním by uvítala desetina respondentů z LEK, čtvrtina z FIL, INF a SOC, třetina z PRA, 40 % z PED a PRI, polovina z ESP a SPO. V případě, že by respondenti potřebovali využít protidrogového poradenství, mohli by volit z několika možností. Třetina z nich (19 % mužů, 36 % žen, p<0,001, x 2 ) by ztotožnila poradenství při závislostech s objektem stávajícího Poradenského centra MU, sedmina (8 % mužů, 16 % žen, p<0,001, x 2 ) by poradenství raději umístila v objektu některé z vysokoškolských kolejí MU. Čtvrtina všech dotazovaných (19 % mužů, 27 % žen, p<0,001, x 2 ) by uvítala návštěvu poradenství v objektech některé z fakult MU, třetina souboru (54 % mužů, 20 % žen, p<0,001, x 2 ) pak zcela externě mimo dosah MU. 3 DISKUSE Podle dostupných literárních pramenů existují různé popisné a srovnávací studie charakteru drogové epidemiologie, zaměřené na užívání legálních i ilegálních drog typu substancí, méně nesubstančních, u různých populačních skupin. Z českých zdrojů je třeba mj. zmínit práce Csémyho et al. (2004) a metaanalýzu vysokoškolského prostředí realizovanou Vondráčkovou et al. (2009) a zaměřenou na substanční i nesubstanční závislosti a možnosti jejich prevence. Alkohol je v ČR nejčastěji užívanou a značně tolerovanou návykovou látkou. Toto zjištění je v souladu s velmi vysokou prevalencí celoživotní zkušenosti vysokoškolských studentů, která dosahuje 95 % a více. Výskyt abstinentů se pohybuje dle okolností mezi 0-15 %, s průměrem kolem 5 % (Kachlík, Šimůnek, 1998; Syrovcová et al., 2001). Konzumace alkoholu působí nejvíce problémů a často je s ní spojeno užívání řady nelegálních drog. Typickým mezi studenty vysokých škol je tzv. binge drinking, tedy nárazové pití nadměrných dávek alkoholu během jedné konzumní epizody (Jones et al. 2001; Liu, 2007; Sheffield et al., 2005). Konzumaci alkoholických nápojů vysokoškolskými studenty je věnována velká pozornost především v USA, kde je problémové pití chápáno jako důležitý negativní faktor ovlivňující zdraví. Výsledky provedených studií dokumentují, že výskyt užívání alkoholu a problémů s ním spojených je u této skupiny vyšší než u stejné věkové kategorie nestudentů (Wechsler et al. 1995; Marlatt a Witkiewitz, 2002; Bronin a Wright, 2005). Ochaba et al. (2009) uvádějí, že v SR je kolem 30 % problémových konzumentů alkoholu, zejména na východě země. Pivo pijí denně 4 % osob ve věku let, lihoviny 1 % osob z tohoto populačního segmentu. Vlastní zkušenost s kouřením v ČR má % vysokoškolských studentů (Kachlík, 2011), což převyšuje prevalenci ve srovnatelném segmentu obecné populace 18-24letých (podle ÚZIS, 2006 jde o 58 % osob). Vzhledem k obtížnějšímu porovnání sebraných dat z různých vysokých škol v rámci ČR by bylo vhodné počítat spíše s vyšší mírou prevalence aktuálního kuřáctví - okolo 30 % (Vondráčková et al., 2009). Výskyt pravidelných denních kuřáků mezi vysokoškolskými studenty se většinou pohybuje mezi 7-16 % (Csémy et al., 2004), v obecné populaci je však vyšší - více než 30 % (ÚZIS, 2006). Muži jsou silnějšími a častějšími kuřáky oproti ženám. (Csémy et al., 2004; Kimáková a Bernasovská in Řehulka et al., 2007). Dále bylo zjištěno, že s postupem studentů do vyšších ročníků vysoké školy klesá prevalence jejich aktuálního kouření. (Hrubá a Kachlík, 1998; Csémy et al., 2004). V SR v populaci obecně roste podíl nekuřáků (v r činil více než 60 %), obdobně tomu je i mezi mládeží. S rostoucím věkem respondentů se zvyšuje podíl denních kuřáků,

299 u dětí a dospívajících se nejčastěji vyskytují příležitostní kuřáci. (Kimáková, 2009; Ochaba et al., 2009) Užívání nelegálních návykových látek není v segmentu vysokoškolských studentů masivně rozšířeno, jednoznačně mu dominuje marihuana (Vondráčková et al., 2009). Alespoň jednu celoživotní zkušenost s ní přiznala polovina studentů (Csémy et al., 2004; Kachlík a Havelková in Řehulka et al., 2008a). Kromě konopí jsou s prevalencí celoživotní zkušenosti kolem 10 % častěji užívány halucinogeny, taneční drogy a tlumivé léky bez předpisu (Csémy et al., 2004). Existují rozdíly mezi pohlavími ve zkušenostech se sledovanými nelegálními návykovými látkami; muži vykazují výrazně vyšší prevalenci s výjimkou užívání tlumivých léků bez předpisu (Vondráčková et al., 2009). Užití některé nelegální návykové látky v obecné populaci v posledním roce bylo zachyceno u přibližně třetiny respondentů ve věkovém rozmezí let, z toho bylo 38 % mužů a 24 % žen. (ÚZIS, 2006). Prevalence konzumace nelegálních drog je mezi zahraničními vysokoškolskými studenty nižší než u jejich vrstevníků ve stejné věkové skupině (SAMHSA, 2007). K nejoblíbenějším látkám patří obdobně jako v ČR marihuana, v USA ji přibližně třetina vysokoškolských studentů užila během posledního roku, celoživotní zkušenost s ní získalo % (Mohler- Kuo, 2003; Liu, 2007). Shillington a Clapp (2001) si všímají problémů působených současným užíváním marihuany a pitím alkoholických nápojů u vysokoškolských studentů. K dalším oblíbeným psychoaktivním látkám se řadí léky. (McCabe et al., 2005; Teter et al., 2005). Podle výzkumu Kolibáše et al. (2003) byly u vzorku vysokoškolských studentů nejčastěji zneužívány produkty konopí (u 27 % alespoň jedna zkušenost, necelé 1 % je bralo pravidelně). Osoby s vlastní marihuanovou zkušeností častěji patřily k pravidelným konzumentům tabáku a alkoholu, samy většinou zkusily i jiné drogy, měly přátele užívající návykové látky. V menší míře oslovení přiznali vlastní zkušenost s LSD, ojediněle s těkavými látkami a opiáty. Ochaba et al. (2009) uvádějí, že se slovenská drogová scéna dynamicky mění. Dominují na ní marihuana, pervitin a heroin, posílila zejména pozice konopných a tanečních drog. Vzrostl počet experimentátorů s nelegálními látkami, v r se jednalo o více než 22 % těch, kteří drogy kouřili, a 7 % perorálních konzumentů. Existují regionální rozdíly mezi užíváním nelegálních návykových látek, výrazně vede Bratislava. Obecně převažuje užívání opioidů na západním Slovensku, marihuany na středním Slovensku a prchavých látek na východě země. Závislostní chování vzniklé na podkladě nekontrolovaného používání ICT a patologického hráčství nejčastěji vede ke zhoršeným studijním výsledkům, nedochvilnosti či absencím ve výuce, zhoršení zraku, nedostatku spánku, bolestem pohybového aparátu, vyčerpání, ztrátě prostředků určených k hrazení vzdělávání a životních potřeb, následkům v sociální sféře (Scherer, 1997; Morahan-Martin a Schumacher, 2000; Chou, 2001; Stinchfield et al., 2006). Některé zdroje uvádějí, že komunikace po internetu může mezilidské vztahy pomoci navázat a utužit, jiné oponují a připomínají, že tento způsob komunikace sociální vztahy naopak rozvolňuje a vede k izolaci (Vondráčková et al., 2009). Závislostní chování po určité době postihuje všechny kvality zdraví-fyzickou, psychickou i sociální. (Nešpor, 2000; Strach in Řehulka et al., 2008) V r byl proveden rozsáhlý výzkum ve vzorku cca 2000 vysokoškolských studentů z celé ČR. Hraní během posledního měsíce přiznalo více než 60 % dotazovaných, z toho víc než desetina hrála 6krát a častěji. Dostupnost ICT od r mnohonásobně vzrostla, proto lze v současné době očekávat i vyšší podíl hráčů mezi studenty (Vondráčková et al., 2009;

300 Vondráčková Holcnerová et al., 2009). Nešpor a Csémy (2005) zdůrazňují, že výskyt patologického hráčství bude s ohledem na nadprůměrnou dostupnost hazardních her v ČR velmi vysoký i v celosvětovém měřítku. Roste počet pacientů hospitalizovaných s touto diagnózou, výskyt pravidelného hraní je mnohonásobně častější u mužů, zvyšuje se s věkem. O peníze hrají alespoň jednou týdně 4 % osmnáctiletých. V ČR doposud neproběhl žádný výzkum cílený na prevalenci patologického hráčství v obecné populaci. (Vondráčková et al., 2009) Šimková a Činčera (2004) uvádějí, že existuje výrazný rozdíl mezi průměrnou dobou strávenou na internetu za týden mezi závislými a nezávislými respondenty: vysokoškoláci se závislostním chováním tráví průměrně na internetu 44 hodin za týden, ostatní pouze 13 hodin. Autoři si všímali problémového užívání ICT ve vzorku více než 300 osob. Galázc a Šmahel ([on-line], 2007) publikovali výsledky reprezentativního průzkumu pro Světový projekt o internetu, podle nichž používalo v r internet 100 % českých vysokoškolských studentů, zatímco v obecné populaci ve věkové kategorii let v tomtéž výzkumu bylo zaznamenáno pouze 74 % uživatelů internetu. Blinka ([on-line], 2008) identifikoval ve věkové skupině let 5 % závislých a další 4 % závislostí ohrožených respondentů. Výskyt závislostního chování klesá s rostoucím věkem, přístupnost a využívání internetu stoupá se zvyšující se úrovní vzdělání. Z těchto skutečností vyplývá, že populace vysokoškolských studentů je jednou ze skupin nejvíce ohrožených závislostním chováním v souvislosti s používáním internetu. (Vondráčková et al., 2009; Vondráčková Holcnerová et al., 2009). Incidenci a okolnosti problémového užívání internetu mezi vysokoškolskými studenty studovali Morahan-Martin a Schumacher (2000). Z téměř 300 osob přibližně desetina vykazovala znaky problémových uživatelů. Většinou šlo o muže, kteří se sociálně i psychicky realizovali v aktivitách na síti (chat, hry). Relativní četnost výskytu závislostního chování v souvislosti s používáním internetu mezi vysokoškolskou populací v zahraničí kolísá mezi 6-13 %. Pouze velmi malá část uživatelů internetu si dokáže připustit vliv závislosti na své životy (Anderson, 2001, Yuen a Lavin, 2004). Studenti s rizikovým chováním vůči internetu častěji využívají chat, , hrají on-line počítačové hry. (Chou, 2001). V USA je udávána prevalence patologického hráčství přibližně v rozmezí 3-5 % populace vysokoškolských studentů. (LaBrie et al., 2003; Stinchfield et al., 2006). U patologického hráčství byla nalezena silná korelace s užíváním alkoholu a jinými nelegálními návykovými látkami (Clark, 2003; LaBrie et al., 2003). Engwall et al. (2004) studovali vzorek téměř 1400 respondentů z řad vysokoškolských studentů v USA. Pětina mužů a dvacetina žen vykazovala znaky problémového hraní, které již poškozovalo jejich zdraví a bylo spojeno s vyšší úrovní konzumace legálních drog a konopí. Zkušenosti vysokoškolských studentů s primární prevencí závislostí a s jejím uplatňováním v univerzitním životě jsou ve větších vzorcích analyzovány jen zřídka, a to zvláště na humanitně zaměřených fakultách. Častější zmínky o způsobech aplikace prevence v akademickém prostředí pocházejí ze zahraničí. Efektivní programy prevence závislostí by měly obsahovat odborně prezentované informace, zvl. o dlouhodobých negativních účincích drog, posilování přiměřeného sebeocenění a příležitostí pro realizaci životních cílů, přípravu mladých lidí na zvládání konfliktů, tlaku vrstevníků, rozvoj sociálních dovedností a umění odmítat drogy. (Nešpor a Csémy, 1996)

301 D. Hrubá již více než 20 let úspěšně realizuje komplexní program preventivního protikuřáckého působení na Lékařské fakultě MU. Během studia dochází k vytváření pozitivního modelu lékaře-nekuřáka, studenti jsou školeni, jak intervenovat své budoucí pacienty. Navržený model byl úspěšně aplikován i na jiných vysokých školách v ČR (Hrubá a Kachlík, 1998). Kromě protikuřáckého působení byli medici i budoucí pedagogové osloveni též aktivitami, týkajícími se primární prevence zneužívání netabákových drog (Kachlík a Šimůnek, 1998). Kurz zaměřený na ovlivnění postojů a názorů u kouřících studentů medicíny byl také zaveden na Lékařské fakultě UK v Praze. (Králíková et al., 1995) Na Pedagogické fakultě MU byla sestavena a realizována koncepce výchovy ke zdraví ve vysokoškolském prostředí, která je zakotvena v působení jednotlivých kateder na studenty. Problematika se dotýká rovněž sociálně patologických jevů, závislostí a jejich prevence ve školním a rodinném prostředí (Mužík a Mužíková in Řehulka, 2003). Vondráčková et al. (2009) informují, že v r vznikla v Centru adiktologie Psychiatrické kliniky 1. LF UK v Praze Adiktologická ambulance, která nabízí psychologické poradenství pro studenty a zaměstnance vysokých škol a jejich rodinné příslušníky, jejichž zdravotní stav a sociální situace jsou ohroženy užíváním návykových látek a ICT. Součástí ambulance je též internetová poradna. Ústav preventivního lékařství Jihokalifornské univerzity publikoval 6 bodů důležitých v oblasti výzkumu a protidrogové prevence. Šlo o společné snížení nabídky a poptávky, volbu strategií prevence, které zasáhnou populační skupiny s vysokým rizikem, komplexní nebo rozšířenou prevenci, která v několika liniích a obdobích osloví cílovou populaci, přenos nových technologií, rozvoj výzkumu preventivních metod a využití styčných ploch základního výzkumu se sociálními vědními disciplínami. (Pentz, 1994). Sledování vzorku vysokoškolských studentů, kteří měli problémy s alkoholem, uskutečnili Agostinelli et al. (1995). Ukázalo se, že jednoduchá intervence se zpětnou vazbou, nevyžadující osobní kontakt, může představovat účinnou strategii pro snížení rizikového pití. V USA se zaměřili na tvorbu intervenčních programů pro studenty se škodlivým užíváním alkoholu, poněvadž tento způsob chování je na amerických univerzitách závažným zdravotním problémem (Oswalt et al., 2007). Existují však i intervenční programy cílené na uživatele tabáku a ICT (Prokhorov et al., 2007). NIAAA ([on-line], 2002) připomíná, že efektivní intervence by měla zasahovat tři různé úrovně: individuálního studenta, který má potíže s užíváním návykové látky, studenty jako skupinu a celé univerzitní prostředí. Při hodnocení účinnosti intervencí pro studenty vysokých škol se ukázalo, že vlastní délka intervence nemá vliv na účinnost programu a že nejefektivnější jsou programy, které nabízejí též možnost osvojení si nových dovedností souvisejících zejména s kontrolou užívání oproti programům orientovaným jen na zvyšování znalostí (Walters et al., 2000). V rámci působení na individuální úrovni jsou s úspěchem nejčastěji využívány krátké motivační intervence s prvky nácviku kognitivně behaviorálních dovedností. K efektům těchto programů patří omezení množství a frekvence konzumace návykové látky, zvýšení vnímání rizika a snížení negativních následků spojených s užíváním. (Baer et al., 2001; Borsari a Carey, 2000; Oswalt et al., 2007). Rozvoj moderních ICT otevřel v rámci intervencí nové možnosti k získání zpětné vazby od studentů. Účinnost této formy byla několikrát potvrzena v případě alkoholu (Walters et al., 2000; Walters et al., 2007; Chiauzzi et al., 2005) i tabáku (Prokhorov et al., 2007). Dále bylo zjištěno, že většina studentů preferuje oproti individuálnímu nebo skupinovému poradenství

302 intervence v podobě neasistované metody zaměřené pouze na uživatele nebo metody s minimálním kontaktem (Walters et al., 2007). Univerzity v USA se brání růstu konzumace návykových látek mezi svými studenty mimo vlastních preventivních programů také realizací tzv. čistého (substance-free nebo alcohol-free) bydlení v kampusech. Absolutně znemožnit dostupnost drog není prakticky proveditelné, ale tento způsob bydlení vede ke snižování problémů spojených s konzumací drog. (Wechsler et al., 2001a; Wechsler et al., 2001b; Novotný a Kolibáš, 2004). Orosová a Schnitzerová (1997) referovaly o komunikativním výcvikovém programu prevence závislostí pro studenty Pedagogické fakulty UPJŠ v Košicích. V připravenosti studentů na protidrogové aktivity hrály podstatnou roli jejich dosavadní zkušenosti s návykovými látkami, postoje k nim a akceptace programů primární prevence závislostí. U studentů byly zaznamenány závažné rozdíly mezi názory na jednotlivé oblasti preventivní práce a mezi hodnocením vlastní připravenosti na práci se žáky, proto je klíčové začlenění informací a dovedností z oblasti prevence závislostí do pregraduální výuky. Na Lékařské fakultě UPJŠ v Košicích integrují v rámci výuky mediků prvky výchovy ke zdravému životnímu stylu. Kromě zdravé výživy, vhodné pohybové aktivity a duševní hygieny se zaměřují rovněž na prevenci nadměrné konzumace alkoholu, kouření tabáku a užívání nelegálních návykových látek, spolupracují s českými i zahraničními odbornými pracovišti. (Avdičová et al., 2007; Kimáková, 2008; Kimáková, 2009; Ochaba a Kimáková in Řehulka et al., 2009). Intervence zaměřené na univerzitní prostředí a okolí mají nejčastěji podobu zákazu užívání návykových látek včetně alkoholických nápojů a tabákových výrobků na vysokoškolských kolejích a vyhlášení akademické půdy bezdrogovou zónou. K dalším aktivitám je možno zařadit vzdělávací programy pro personál kolejí a univerzity s cílem naučit jej rozpoznat škodlivé uživatele návykových látek (zejm. alkoholu) mezi studenty. (Walters et al.; 2000, NIAAA [on-line], 2002; Wechsler et al., 2001b). ZÁVĚR Hodnocení drogové scény na MU ukázalo, že k nejčastěji konzumovaným návykovým látkám v souboru patří alkohol, nikotin, kofein, produkty konopí a halucinogeny, zejm. lysohlávky. Alkohol muži konzumují spíše pravidelně, ženy příležitostně, legálně pila pouze 3 % souboru, téměř tři čtvrtiny oslovených přiznaly užití alkoholu během posledního týdne před studií. Legálně kouřila pouze desetina oslovených, téměř 40 % respondentů kouřilo během posledního týdne před studií. Černou kávu již někdy okusilo 80 % oslovených, k jejím pravidelným konzumentům patří více žen, polovina respondentů pila černou kávu během posledního týdne před dotazováním. Marihuanu v posledním měsíci konzumovalo 16 % z celého souboru, výrazně převažovali muži, halucinogenní látky byly v posledním měsíci konzumovány méně než 1 % všech oslovených s převahou mužů. Alespoň jednu životní zkušenost s tzv. tvrdými drogami mělo méně než 5 % dotazovaných, častěji muži, první kontakty s nimi spadaly do intervalu let a do období rané dospělosti, v polovině případů šlo o 1-3 experimenty. Byl zaznamenán výskyt dealerství drog na fakultách. Na hracím automatu již někdy hrála třetina dotazovaných, na výherním pětina, muži více. Na počítači či herní konzoli již hrálo 80 % souboru, čas strávený denní hrou činil nejčastěji jednu hodinu. Třetina dotazovaných užívá mobilní telefon k telefonování, polovina k posílání

303 textových či obrazových zpráv, nejčastěji do 1 hodiny denně. Internet respondenti využívají ve 40 % k surfování na webu, asi 15 % pracuje s webovými aplikacemi a elektronickou poštou, nebo je zapojeno do některé ze sociálních sítí, desetina chatuje. On-line prací či zábavou sledované osoby tráví nejčastěji 1-3 hodiny denně. Více než tři čtvrtiny vzorku se na internetu setkaly s nějakým typem rizika. Více než 40 % souboru si někdy v životě vsadilo, muži více. U mužů převažovaly tipy na sportovní výsledky, u žen číselné loterie. Kvůli hře či sázce si někdy v životě půjčila asi 3 % dotazovaných, muži více, většinou byl dluh splacen včas. Téměř tři čtvrtiny respondentů využívají internetové bankovnictví, většinou několikrát měsíčně. Téměř třetina souboru si koupila dražší spotřební zboží, které nutně nepotřebovala, 5 % si na to vzalo půjčku. Nějaké zkušenosti s moderními ICT mají prakticky všichni oslovení. Je proto velmi důležité, aby si udrželi nad jejich používáním kontrolu, čímž dokáží odlišit běžnou úroveň manipulace s nimi od úrovně již potenciálně rizikové. Více než pětina dotazovaných se setkala na MU s prevencí závislostí, s nejvyššími četnostmi pozitivních odpovědí na PED, INF, LEK a PRI. Obdobně se pětina oslovených setkala s prevencí na MU v rámci výuky, podstatně méně pak mimo ni. K preventivnímu působení na studenty jsou využívány zejména monologicky vedené přednášky, řídce přednášky s diskusí a zapojení do mimouniverzitních preventivních programů, sporadicky besedy s odborníky, návštěvy v léčebných zařízeních pro závislé a účast na uměleckých a sportovních akcích. Více než 80 % respondentů odpovědělo, že se univerzitní preventivní aktivity týkaly především problematiky alkoholismu a tabakismu, pouze desetina vzorku především z humanitně zaměřených fakult byla oslovena komplexně pojatou prevencí patologických závislostí. Jen 3 % dotazovaných mínila, že šlo o aktivity systematického charakteru, zbylé většině jednoznačně scházela jejich návaznost a soustavnost. Téměř dvě třetiny souboru považují univerzitní prevenci závislostí za užitečnou, i když ne vždy cílenou, desetina se vyslovuje o úrovni prevence kriticky. Podle názoru více než 90 % odpovídajících není věnován primární prevenci závislostí na MU dostatek času, nabídka preventivních aktivit je chudá. Třetina respondentů by souhlasila s rozšířením již fungujících poradenských služeb pro studenty o problematiku závislostí, zbytek oslovených nepovažuje toto téma za aktuální. Centrum protidrogového poradenství by třetina sledovaného souboru ztotožnila s objektem stávajícího Poradenského centra MU, třetina by preferovala jeho lokalizaci zcela externě mimo dosah Univerzity, zbytek by souhlasil s jeho zřízením na fakultách či kolejích. Literatura [1] ABOUJAOUDE, E. et al. Potential markers for problematic Internet use: a telephone survey of 2,513 adults. CNS Spectrums, 2006, vol. 11, no.10, pp [2] AGOSTINELLI, G., BROWN, J.M., MILLER, W.R. Effects of normative feedback on consumption among heavy drinking college students. Journal of Drug Education, 1995, vol. 25, no.1, pp [3] ANDERSON, K.J. Internet use among college students: An exploratory study. Journal of American College Health, 2001, vol. 50, no. 1, pp

304 [4] ARNETT, J.J. Emerging adulthood: A theory of development from the late teens through the twenties. American Psychologist, 2000, vol. 55, no. 5, pp [5] ARNETT, J.J. The developmental context of substance use in emerging adulthood. Journal of Drug Issues, 2005, vol. 5, no. 2, pp [6] AVDIČOVÁ, M. et al. Prevencia závislostí a fajčenia tabaku. 1. vyd. Bratislava: Gerlach Print, s. ISBN [7] BAER, J.S., KIVLAHAN, D.R., BLUME, A.W., McKNIGHT, P., MARLATT, A.G. Brief Intervention for Heavy-Drinking College Students: 4-Year Follow-Up and Natural History. American Journal of Public Health, 2001, vol.91, no. 8, pp [8] BEARD, K.W. Internet addiction: A review of current assessment techniques & potential assessment questions. CyberPsychology & Behavior, 2005, vol. 8, no. 1, pp [9] BLINKA, L. Generace závislých? Dospívající a online hry [cit ]. Dostupné z WWW: < Dospivajici_a_online_hry.pdf>. [10] BORSARI, B., CAREY K.B. Effects of a Brief Motivational Intervention With College Student Drinkers. Journal of Consulting and Clinical Psychology, 2000, vol. 68, no. 4, pp [11] BRONIN, M., WRIGHT, C. Do university students drink more hazardously than their non-student peers? Addiction, 2005, vol. 100, no. 6, pp [12] CLARK, D. Gambling and the Trait of Addition in a Sample of New Zealand University Students. New Zealand Journal of Psychology, 2003, vol. 32, pp [13] CSÉMY, L., HRACHOVINOVÁ, T., KRCH, D.F. Alkohol a jiné drogy ve vysokoškolské populaci: rozsah, kontakt, rizika. Adiktologie, 2004, roč. 4, č. 2, s [14] DAVIS, R.A., FLETT, G.L., BESSER, A. Validation of a New Scale for Measuring Problematic Internet Use: Implications for Preemployment Screening. CyberPsychology & Behavior, 2002, vol. 5, no. 4, pp [15] DEAN, A.G. et al. The Epi Info manual: version A word processing, database and statistics system for public health on IBM-compatible microcomputers. 1 st Ed. London: Brixton Books, p. ISBN [16] ENGWALL, D., HUNTER, R., STEINBERG, M. Gambling and other risk behaviors on university campuses. Journal of American College Health, 2004, vol. 53, no. 6, pp [17] GALÁZC, A., ŠMAHEL, D. Information Society from a Comparative Perspective: Digital Divide and Social Effects of the Internet [on-line]. Cyberpsychology: Journal of Psychosocial Research on Cyberspace, 2007, vol. 1, no.1. Brno: Faculty of Social Studies, Masaryk University, ISSN: [cit ] Dostupné na WWW: < cle=1>. [18] HENDL, J. Přehled statistických metod zpracování dat. Analýza a metaanalýza dat. 1. vyd. Praha: Portál, s.isbn [19] HRUBÁ, D., KACHLÍK, P. Budou v roce 2000 na Lékařské fakultě MU v Brně pouze nekouřící absolventi? Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1998, roč. 33, č. 4, s [20] CHIAUZZI, E. et al. My Student Body: A High-Risk Drinking Prevention Web Site for College Students. Journal of American College Health, 2005, vol. 53, no. 6, pp [21] CHOU, CH. Internet Heavy Use and Addiction among Taiwanese College Students: An Online Interview Study. Cyberpsychology and Behavior, 2001, vol. 4, no. 5, pp [22] JONES, S.E., OELTMANN, J., WILSON, T.W., BRENER, N.D., HILL, C.V. Binge Drinking Among Undergraduate College Students in the United States: Implications for

305 other Substance Use. Journal of American College Health, 2001, vol. 50, no. 1, pp [23] KACHLÍK, P. Mapování drogové scény, aktivit a úrovně protidrogové prevence na Masarykově univerzitě. 1. vyd. Brno: MSD, s. ISBN [24] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. A Drug Scene at the Masaryk University Brno 10 Years after. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.) School and Health - Contemporary School Practice and Heath Education. 1 st Ed. Brno: MSD, 2008a, pp ISBN [25] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Návykové látky, jejich konzumace, postoje a názory studentů Masarykovy univerzity. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.). Prevence závislostí ve škole. 1. vyd. Brno: MSD, 2008b, s ISBN [26] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Pohled studentů Masarykovy univerzity na prevenci patologických závislostí. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.). Prevence závislostí ve škole. 1. vyd. Brno: MSD, 2008c, s ISBN [27] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Závěrečná zpráva o řešení grantu Id. č. Aa-1/06 Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 2: Realizace deskriptivní dotazníkové studie na MU. 1. vyd. Brno: PdF MU, s. ISBN-. [28] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Zkušenosti a názory studentů Masarykovy univerzity na virtuální drogy. In LINHARTOVÁ, D., MÁCHAL, P. DANIELOVÁ, L. (eds.). ICOLLE 2010: Sborník z mezinárodní vědecké konference. 1. vyd. Brno: KONVOJ, 2010, s ISBN [29] KACHLÍK, P., ŠIMŮNEK, J. Brněnští medici, návykové látky a protidrogové poradenství. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1998, roč. 33, č. 3, s [30] KIMÁKOVÁ, T.Čo ovplyvňuje naše zdravie? Bedeker zdravia: sprievodca svetom zdravia, 2008, roč. 4, č. 6, s ISSN [31] KIMÁKOVÁ, T. Vzdelaní sú zdravší. Bedeker zdravia: sprievodca svetom zdravia, 2009, roč. 5, č. 2, s. 43. ISSN [32] KIMÁKOVÁ, T., BERNASOVSKÁ, K. The influence of reactive spicies of oxygen for smokers in patogenesy of respiratory system. In ŘEHULKA, E. et al. (ed.). School and Health 21 (2). 1 st Ed. Brno: MSD, 2007, pp ISBN [33] KIMÁKOVÁ, T., ONAČILLOVÁ, E., ZEISBERGOVÁ, K. Rizikové faktory vybraných neinfekčných ochorení u vysokoškolákov. In OZOROVSKÝ, V., GAJDOŠOVÁ, E. (eds.). Duševné zdravie ako predpoklad celkového zdravia. 1. vyd. Bratislava: Úrad verejného zdravotníctva SR, 2012, s ISBN [34] KOLIBÁŠ, E., NOVOTNÝ, V., ŠEFRÁNKOVÁ, V. Skúsenosti študentov vysokých škol s návykovými látkami-i. časť. Užívanie a vedomosti o návykových látkách. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 2003, roč. 38, č. 1, s [35] KRÁLÍKOVÁ, E., KOZÁK, J., RAMES, J., ZÁMECNÍK, L., WALLENFELS, I. Czech medical faculties and smoking. Central European Journal of Public Health, 1995, vol. 3, no. 2, pp [36] LABRIE, R.A., SHAFFER, H.J., LAPLANTE, D.A., WECHSLER, H. Correlates of College Student Gambling in the United States. Journal of American College Health, 2003, vol. 52, no. 2, pp [37] LIU, L.Y Texas Survey of Substance Use Among College Students, Main Findings Report. 1 st Ed. Austin: Texas Department of State Health Services p. ISBN-. [38] MARLATT, G.A., WITKIEWITZ, K. Harm reduction approaches to alcohol use: Health promotion, prevention, and treatment. Addictive Behaviors, 2002, vol. 27, no. 6, pp

306 [39] McCABE, S.E., KNIGHT, J.R., TETER, C.J., WECHSLER, H. Non-medical use of prescription stimulants among US college students: prevalence and correlates from a national survey. Addiction, 2005, vol. 100, no. 1, pp [40] MEERKERK, G.J. et al.the compulsive internet use scale (CIUS), some psychometric properties. CyberPsychology & Behavior, 2009, vol. 12, no. 1, pp [41] MOHLER-KUO, M. et al. Trends in Marijuana and Other Illicit Drug Use Among College Students: Results from 4 Harvard School of Public Health College Alcohol Study Surveys: Journal of American College Health, 2003, vol. 52, no. 1, pp [42] MORAHAN-MARTIN, J., SCHUMACHER, J. Incidence and correlates of pathological Internet use among college students. Computers in Human Behavior. 2000, vol.16, no. 1, pp [43] MUŽÍK, V., MUŽÍKOVÁ, L. Teachers and Health Education. In ŘEHULKA, E. (ed.). Teachers and Health. 1 st Ed. Brno: Pavel Křepela, 2003, pp ISBN [44] NATIONAL INSTITUTE ON ALCOHOL ABUSE AND ALCOHOLISM (NIAAA). A Call to Action: Changing the Culture of Drinking at U.S. Colleges [on-line]. 1 st Ed. Bethesda: U.S. Department of Health and Human Services, p. ISBN-. [cit ]. Dostupné z WWW: < Task Force_TOC.aspx>. [45] NEŠPOR, K. Návykové chování a závislost: současné poznatky a perspektivy léčby. 1. vyd. Praha: Portál, s. ISBN [46] NEŠPOR, K., CSÉMY, L. Kolik je v České republice patologických hráčů? Česká a slovenská psychiatrie, 2005, roč. 101, č. 8, s [47] NEŠPOR, K., CSÉMY, L. Léčba a prevence závislostí. Příručka pro praxi. 1. vyd. Praha: Psychiatrické centrum, s. ISBN [48] NOVOTNÝ, V., KOLIBÁŠ, E. Skúsenosti študentov vysokých škol s návykovými látkami-ii. časť. Študenti Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 2004, roč. 39, č. 1, s [49] OCHABA, R., KIMÁKOVÁ, T. Public healthcare and regulation of alcohol abuse in Slovakia. In ŘEHULKA, E. ed al. (eds.). School and Health 21: General Issues in Health Education. 1 st Ed. Brno: Masaryk University, 2009, pp ISBN [50] OCHABA, R., ROVNÝ, I., BIELEK, I. Ochrana detí a mládeže. Tabak, alkohol a drogy. 1.vyd. Bratislava: Úrad verejného zdravotníctva SR, s.isbn [51] OROSOVÁ, O., SCHNITZEROVÁ, E. Prevencia závislosti v pregraduálnej príprave učiteľov. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1997, roč. 32, č. 4, s [52] OSWALT, S.B., SHUTT, M.D., ENGLISH, E., LITTLE, S.D. Did it Worked? Examining the Impact of an Alcohol Intervention on Sanctioned College Students. Journal of College Student Development, 2007, vol. 48, no. 5, pp [53] PENTZ, M.A. Directions for future research in drug abuse prevention. Preventive medicine, 1994, vol. 23, no. 5, pp [54] PROCHÁZKA, D. První kroky s internetem. 3. vyd. Praha: Grada Publishing, s. ISBN [55] PROKHOROV, A.V. et al. Computer-Assisted, Counselor-Delivered Smoking Cessation Counseling for Community College Students: Intervention Approach and Sample Characteristics. Journal of Child and Adolescent Substance Abuse, 2007, vol. 16, no. 3, pp

307 [56] RADA EU. Příručka k provádění výběru metodou sněhové koule (Snowball Sampling). 1. vyd. Praha: Úřad vlády ČR, s. ISBN [57] SHEFFIELD, F.D., DARKES, J., DEL BOCA, F., GOLDMAN, M.S. Binge Drinking and Alcohol-Related Problems Among Community College Students: Implications for Prevention Policy. Journal of American College Health, 2005, vol. 54, no. 3, pp [58] SHILLINGTON, A.M., CLAPP, J.D. Substance Use Problems Reported by College Students: Combined Marijuana and Alcohol Use versus Alcohol-Only Use. Substance Use and Misuse, 2001, vol. 36, no. 5, pp [59] SCHERER, K. College life online: Healthy and unhealthy Internet use. Journal of College Student Development, 1997, vol. 38, no. 6, pp [60] SPOUSTA, V. Vádemékum autora odborné a vědecké práce humanitního a sociálního zaměření. 1. vyd. Brno: Akademické nakladatelství CERM, s. ISBN [61] STATSOFT, Inc. STATISTICA Cz.Softwarový systém na analýzu dat, verze [62] STINCHFIELD, R., HANSON, W.E., OLSON, D.H. Problem and Pathological Gambling Among College Students. New Directions for Student Services, 2006, no. 113, pp [63] STRACH, J. Jak připravit žáky a jejich rodiče na nebezpečí plynoucí z rozvoje telekomunikací a zejména internetu. In ŘEHULKA, E.et al. (eds). Prevence závislostí ve škole. 1. vyd. Brno: MSD, 2008, s ISBN [64] SUBSTANCE ABUSE AND MENTAL HEALTH SERVICES ADMINISTRATION (SAMHSA). Results from the 2006 National survey on drug use and health. 1 st Ed. Rockville: SAMHSA, p. ISBN-. [65] SYROVCOVÁ, L., VENDEROVÁ, K., VIŠŇOVSKÝ, P. Attitudes of Undergraduate Pharmacy Students towards Alcohol and Smoking. Folia Pharmacologica Universitas Carolinae, 2001, vol. 26, pp [66] ŠIMKOVÁ, B., ČINČERA, J. Internet Addiction Disorder and Chatting in the Czech Republic. Cyberpsychology and Behavior, 2004, vol.7, no. 5, pp [67] TIRPÁKOVÁ, M., KIMÁKOVÁ, T. Intervencia do životného štýlu vo vybranej populačnej skupine - pilotná štúdia. In BERNASOVSKÁ, K. et al. (eds.). Podpora zdravia, prevencia a hygiena v teórii a praxi - VII. 1. vyd. Martin: JLF UK, 2011, s ISBN [68] TETER, C.J. et al. Prevalence and Motives for Illicit Use of Prescription Stimulants in an Undergraduate Student Sample. Journal of American College Health, 2005, vol. 53, no. 6, pp [69] ÚSTAV ZDRAVOTNICKÝCH INFORMACÍ A STATISTIKY ČR (ÚZIS). Výběrové šetření o zdravotním stavu a životním stylu obyvatel České republiky zaměřené na zneužívání drog. 1. vyd. Praha: Ústav zdravotnických informací a statistiky ČR, s. ISBN: X. [70] VONDRÁČKOVÁ, P., VACEK, J., GROHMANNOVÁ, K. Psychoaktivní látky a závislostní chování u vysokoškoláků. Prevalence, vzorce užívání, rizika a možnosti intervence. Zaostřeno na drogy, 2009, roč. 7, č. 4, s ISSN [71] VONDRÁČKOVÁ HOLCNEROVÁ, P., VACEK, J., KOŠATECKÁ, Z. Závislostní chování na internetu a jeho léčba. Čes. a slov. Psychiat., 2009, roč. 105, č. 6-8, s [72] WALTERS, S.T., BENNET, M.E., NOTO, J.V. Drinking on Campus. What do we know about reducing alcohol use among college students? Journal of Substance Abuse Treatment, 2000, vol. 19, no. 3, pp

308 [73] WALTERS, S.T., VADER, A.M., HARRIS, T.R. A Controlled Trial of Web-Based Feedback for Heavy Drinking College Students. Prevention Science, 2007, vol. 8, no. 1, pp [74] WECHSLER, H. et al. College smoking policies and smoking cessation programs: Results of a survey of college health center directors. Journal of American College Health, 2001a, vol. 49, pp [75] WECHSLER, H. et al. Drinking levels, alcohol problems and secondhand effects in substance-free college residence. Results of a National study. Journal of Studies on Alcohol, 2001b, vol. 62, no. 1, pp [76] WECHSLER, H., DOWDALL, G.W., DAVENPORT, A., CASTILLO, S. Correlates of College Student Binge Drinking. American Journal of Public Health, 1995, vol. 85, no. 7, pp [77] YOUNG, K.S. Internet Addiction: A new clinical phenomenon and its consequences. American Behavioral Scientist, 2004, vol. 48, no. 4, pp [78] YUEN, C.N., LAVIN, M.J. Internet dependence in the collegiate population: The role of shyness. CyberPsychology and Behavior, 2004, vol. 7, no. 4, pp Dedikace Zveřejněné studie byly podpořeny těmito prostředky interního grantového výzkumu Masarykovy univerzity: Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 1: Příprava dotazníkového šetření a pilotní studie, id.č. PdF MU Aa 2/05. Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 2: Realizace deskriptivní studie na MU a její vyhodnocení,, id.č. PdF MU Aa 1/06. Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 3: Zmapování preventivních aktivit na MU a jejich podpora, id. č. MUNI/41/V05/2007. Problematika virtuálních drog ve vzorku studentů Masarykovy univerzity, id. č. MUNI/41/012/2009. doc. MUDr. Petr Kachlík, Ph.D. Institut výzkumu školy a zdraví Pedagogická fakulta Masarykovy univerzity Poříčí Brno kachlik@ped.muni.cz

309 EKOLÓGIA, HARMÓNIA SPOLOČENSTVA ČLOVEKA A PRÍRODY, FILOZOFIA ZDRAVIA

310

311 XXIV EKOLÓGIA - SMETISKÁ ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A SOCIÁLNA PRÁCA S GARBAGE CHILDREN - GLOBÁLNE VZDELÁVANIE Ecology - garbage dumps in developing countries and social work with garbage children - global education LIANA KRČMOVÁ Abstrakt Rozprava sa zaoberá problematikou vplyvu ekológie, znečisťovania životného prostredia, nerecyklácie odpadov a veľkých skládok odpadu v rozvojových krajinách na sociálne zdravie jedinca. V príspevku opisujeme konkrétnu sociálnu pomoc deťom, žijúcim na skládkach v rozvojových krajinách zo strany (sociálnych) pracovníkov Vysokej školy zdravotníctva s sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, či slovenských a nemeckých cirkevných a univerzitných predstaviteľov. V príspevku sa venujeme problematike globálneho rozvojového vzdelávania na Slovensku prostredníctvom mimovládnych organizácií a škôl, a navrhujeme tiež možné jednoduché riešenia do budúcnosti, v snahe skvalitniť informovanosť slovenských žiakov a študentov o problematike chudoby v rozvojových krajinách, a o pomoci rozvojovým krajinám, medzikultúrnych vzťahoch, prostredníctvom slovenských mimovládnych neziskových organizácií a univerzít. Kľúčové slová Ekologické znečistenie, rozvojové krajiny, skládky odpadu, deti zo skládok odpadu, sociálna pomoc, globálne rozvojové vzdelávanie Abstract This contribution deals with the impact of ecology, pollution, lack of waste recycling and large garbage dumps in developing countries on social health of the individuals. In this paper we describe a particular social assistance to children living in garbage dumps in developing countries by the Slovak (social) workers of St. Elizabeth University of Bratislava and the Slovak and German church and university representatives. This article deals with issues of global development education in Slovakia through NGOs and schools, and suggests simple solutions for the future in an effort to improve awareness of Slovak students on the issue of poverty in developing countries, intercultural relations, and assistance to developing countries by Slovak NGOs and Slovak universities. Key words Environmental pollution, developing countries, garbage dumps, garbage children, development education social help, global ÚVOD Ekológia krajiny, v ktorej človek žije, výrazne vplýva na jeho zdravotný aj sociálny status, sociálne zdravie jedinca a zároveň celej jeho komunity, rodiny a spoločnosti. V ostatných rokoch životné prostredie jedinca na Zemi negatívne ovplyvňujú neekologické aktivity ľudstva - globálne otepľovanie planéty, spôsobené nadmernou priemyselnou produkciou - globálnymi emisiami skleníkových plynov (aj

312 v rozvojových krajinách takzvaných krajinách 3. sveta), klčovaním tropických pralesov a nadmerným výrubom lesov, drancovaním nerastného bohatstva v rozvojových krajinách pomocou chemikálií a prírodu znečisťujúcich technológií toto spôsobuje spôsobuje pomalé, ale navonok viditeľné posúvanie klimatických pásiem, postupné otepľovanie sa planéty - postupné zvyšovanie priemernej teploty vzduchu, straty zdrojov pitnej vody v regiónoch, zvyšovanie hladiny morí, extrémne suchá v Afrike, prudké zmeny počasia, ktoré majú za následok prudké záplavy, ničenie úrod poľnohospodárskych plodín, premnoženie škodcov. Samozrejme aj iné vonkajšie vplyvy prudké posuvy zemskej kôry a zemských dosiek spôsobujú zemetrasenia, záplavy, obrovské vlny tsunami a následne ekologické katastrofy v postihnutých krajinách - napríklad opakujúce sa tsunami záplavy pobreží v Ázii rok 2004, zemetrasenie na ostrove Haiti v roku 2010, zemetrasenie a ničivé tsunami v Japonsku v roku 2011, etc. Neúroda v každej krajine spôsobená extrémnym suchom a nedostatkom pravidelných zrážok, či cieleného zavlažovania, má za následok hlad, podvýživu detí, lokálne hladomory, sociálne napätie v krajine, následné vojenské konflikty, vzájomné zabíjanie sa domorodcov medzi sebou kvôli obsadeniu územia a získaniu zdroja jedla či pitnej vody, a následne sú tieto neprimerané a neúnosné životné podmienky pre telesné a sociálne zdravie jedinca dlhodobým a obrovským priestorom pre cielenú humanitárnu a sociálnu pomoc iných krajín (medzinárodných spoločenstiev krajín) a množstva odborníkov na humanitárnu a sociálnu pomoc. Krajiny 3.- ieho sveta sú zdrojom najlacnejšej pracovnej sily na svete, preto sa sem sťahujú veľké svetové firmy, presúvajú sem svoju fabrickú výrobu kvôli lacnej pracovnej sile (najnižšia hodinová mzda zamestnanca na svete), čo následne zhoršuje znečistenie ovzdušia tejto krajiny (zároveň celej planéty) vysoké emisie CO2 - skleníkových plynov do ovzdušia (atmosféry) a podporuje takzvaný skleníkový efekt, negatívne vplývajúci na podnebie všetkých krajín na Zemi, spôsobujúci neúmerne rýchle topenie sa ľadovcov v Antarktíde (tento trend je podľa vedcov z NASA už nezastaviteľný), nedostatok poľnohospodárskej úrody, a následné sociálne a existenčné problémy postihnutého obyvateľstva. 1 EKOLÓGIA ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A CIELE VÝVOZU ODPADU Z EURÓPY V minulosti bola stredobodom záujmu firiem, ktoré chceli minimalizovať výrobné náklady svojich tovarov (kvôli vyššiemu zisku) Čína, v ostatných rokoch sa lacná výroba z Číny presúva do ešte lacnejšej Indie. Ako uvádza Holandská environmentálna posudková agentúra PBL z Hágu vo svojej správe 2013 Trendy v globálnych emisiách CO2 (2013, str.4)...spaľovanie fosílnych palív a ďalšie menšie priemyselné zdroje sú hlavnými zdrojmi ľuďmi zapríčineného globálneho otepľovania. V roku 2012 boli zaznamenané výrazné posuny u troch TOP krajín, ktoré produkujú 55 % svetových emisií. Čína (29 % podiel na emisiách) zvýšila svoju produkciu CO2 o 3 %, v USA a v Európskej únii CO2 emisie klesli o 4 % a o 1,6 %. (Znižovanie emisií v štátoch únie je pozitívny jav, ale je aj dôsledkom hospodárskej recesie, zníženej priemyselnej výroby, a indikátorom zvýšenej nezamestnanosti v krajinách EÚ). V Indii a Japonsku sa emisie CO2 zvýšili o 7 % a 6 % za rok Kvôli problematickým politickým zriadeniam, nestabilným vládam, vojenským konfliktom a prevratom je dobrá ekológia najmä v krajinách 3. sveta ťažko udržateľná, nekontrolovaná, niekedy je oficiálne kontrolovaná legislatívou rozvojovej krajiny, ale obchádzaná - zvyčajne je navonok kontrolovaná aspoň medzinárodnými dohovormi medzinárodných spoločenstiev o ochrane divých zvierat, národných parkov, zdrojov vody,

313 čistoty ovzdušia... V súčasnosti sú rýchlo a nadmerne ťažené pralesy vďaka existujúcej modernej ťažkej technike, schopnej rýchlo vyťažiť veľké stromy v pralesoch, za účelom získania kvalitného dreva, a takisto získania poľnohospodárskej pôdy na pestovanie plodín pre domáce obyvateľstvo. Postihnuté rozvojové krajiny sa snažia obmedziť vývoz vzácneho (ebenového) dreva a vzácnych surovín podnikavcami z ich krajiny, ale oficiálne predpisy na ochranu lesov sú obchádzané prostredníctvom tretích sprostredkovateľských firiem z celého sveta. Ako uvádza výskumné Centrum pre medzinárodný výskum lesov (CGIAR Consortium - CIFOR, 2014, online)...lesy zaberajú menej ako tretinu svetovej pevniny, sú nevyhnutné pre živobytie 1 obyvateľa zo 4 obyvateľov planéty, obsahujú 80 % suchozemskej biodiverzity Zeme, a absorbujú až tretinu emisií uhlíka. Od roku 1990 bolo zničených viac ako 300 miliónov hektárov lesov. Odlesňovanie zemegule prispieva desiatimi až 15% -imi percentami k svetovej emisii skleníkových plynov, znižuje poľnohospodársku produktivitu, a ohrozuje potravinovú bezpečnosť na celom svete. Úbytok lesov ohrozuje biodiverzitu a živobytiepotravinovú bezpečnosť štvrtiny svetovej populácie. Portál Euraktiv ( , 2014, online), informujúci o európskej legislatíve konštatuje, že...ekoodpad by mal zostať doma, a nemal by cestovať do Afriky. Európska legislatíva zakazuje, aby nebezpečný elektroodpad cestoval do iných krajín, napriek tomu sa tak stále deje a je vyvážaný do Afriky. Veľká časť tohto exportu je nelegálna alebo v šedej zóne ilegality - podľa pracovníkov nemeckého OKO inštitútu. Podľa údajov členských štátov EÚ sa dnes recykluje len tretina odpadu z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ). Dňa 19. januára 2012 euro poslanci schválili legislatívu, ktorá posilní zužitkovanie odpadu z počítačov, mobilov a ďalších OEEZ, a zároveň sprísnili export použitých produktov do rozvojových krajín. Podľa vyjadrenia Andreasa Manharta pre EurActiv, colné úrady veľmi ťažko rozlíšia funkčné a nefunkčné výrobky, ktoré bývajú cielene skryté v kontajneroch s legitímnym nákladom, čo marí ich inšpekcie a nájdenie nelegálneho vývozu elektronického odpadu. V auguste 2011 podľa portálu Euraktiv dokonca Europol varoval pred stúpajúcim trendom vyhadzovania nelegálneho elektroodpadu v Európe, najmä v opustených baniach a štrkovniach, a tiež jeho expedíciou z prístavov v Taliansku i severnej Európe smerom do Afriky. Problémy s nelegálnymi - čiernymi skládkami odpadu majú teda aj vyspelé európske krajiny, pretože ekologická likvidácia recyklácia odpadov je finančne náročná, a nie všetci ľudia sú ochotní za recykláciu svojho odpadu platiť. Odpad v kontajnerov vo veľkomestách vo vyspelej Európe na sídliskách a pri hypermarketoch je niekedy zdrojom obživy bezdomovcov a sociálne odkázaných ľudí, odpad domácností (a firiem) vo vyspelej Európe sa cielene recykluje a znižuje cielenou separáciou odpadu už priamo v domácnostiach, aby sa znečistenie krajiny odpadom zredukovalo na minimum. V rozvojových krajinách väčšinou neexistuje vypracovaný funkčný systém systematického triedenia a recyklovania odpadu z veľkomiest, nie vždy sú tam vybudované fabriky na recykláciu odpadu, preto vznikajú na okraji veľkomiest veľké niekoľkohektárové skládky komunálneho odpadu, často s tlejúcim a horiacim toxickým odpadom, ktoré sú priamym zdrojom znečistenia pôdy, vody, a následného poškodenia zdravia obyvateľov, žijúcich blízko týchto skládok. Tieto skládky odpadu (v ostatnej dobe aj cielene dovážaného z Európy rôznymi firmami, pre ktoré je lacnejšie odviezť odpad do Afriky, než ho doma zrecyklovať) sú zdrojom nielen znečistenia okolia, ale zároveň aj jediným zdrojom obživy najchudobnejších ľudí bez práce, žijúcich v rozvojových krajinách v slumoch, kde momentálne žije miliarda obyvateľov planéty, a počet takýchto chudobných slumov bude v budúcnosti narastať - podľa odhadov. Hoci títo ľudia majú pocit, že skládka im zachraňuje život a drží ich dlhodobo pri živote, v skutočnosti

314 každý deň strávený na toxickej skládke im život skracuje, a často ich tieto skládky nakoniec aj priamo či skryto zabíjajú. 2 KOORDINOVANÁ SLOVENSKÁ POMOC - SOCIÁLNA PRÁCA S GARBAGE CHILDREN Extrémna sociálna práca v extrémnych podmienkach extrémnej chudoby takto možno definovať sociálnu prácu - streetwork s chudobnými, žijúcimi na toxických skládkach v rozvojových krajinách - sociálni pracovníci sú tu v priamom ohrození na zdraví pri dlhodobej práci s ľuďmi na skládkach odpadu v krajinách 3. sveta, pretože musia dlhodobo dýchať splodiny z horiacich skládok. Ľudia pracujúci na skládkach - s ktorými prichádzajú do priameho styku priamo v teréne na skládke, majú často rôzne prenosné kožné a infekčné ochorenia a parazity. Pri dlhodobej práci v takýchto extrémnych podmienkach hrozí u sociálneho pracovníka okrem zdravotných problémov aj psychický syndróm vyhorenia nakoľko výsledky sociálnej práce s deťmi zo skládok nie sú hneď viditeľné, pokiaľ sa ich nepodarí okamžite premiestniť natrvalo zo skládky do sociálneho (resocializačného) zariadenia v danom meste a takéto pracovné prostredie je psychicky deprimujúce. Na účinnú a úspešnú resocializáciu detí zo skládok je potrebný aj dobrý manažment sociálneho projektu v danej rozvojovej krajine, personálne a finančné zabezpečenie zo strany solventnej humanitárnej rozvojovej organizácie, vybudovanie nových resocializačných zariadení, základných škôl pre tieto chudobné deti v meste. Dôležitá je aj blízkosť spolupracujúcej kliniky pre chudobných a aktívna spolupráca s lekárom pracujúcim pre danú (alebo spolupracujúcu) organizáciu, ktorý poskytne prvú pomoc obyvateľom skládky a ošetruje deti zo skládok v resocializačných zariadeniach, zabezpečuje ich základné očkovanie a liečbu ich ochorení získaných dlhodobou prácou na skládke odpadu, od rodičov, alebo prostitúciou a fetovaním. V Kambodži zbiera choré deti s HIV zo skládok odpadu do svojho liečebného programu pre HIV pozitívnych aj slovenská humanitárna organizácia Magna - deti v núdzi. Pri skládke odpadu v Kambodži má svoj dlhoročný úspešný sociálny a zdravotnícky projekt na liečbu a záchranu detí s HIV aj VŠZaSP sv. Alžbety - s názvom House of Family - projekt tvorí viacero sirotincov. Jedna francúzska organizácia tu založila svoju školu pre asi 600 detí žijúcich na skládke často siroty po obetiach AIDS. Stung Meanchey Multicipal Waste Dump je jediné smetisko v kambodžskom hlavnom meste Phnom Penh. Ľudia čo tu pracujú, zarobia viac ako prácou na vidieku, bývajú často chorí, ale zdravotné poistenie pre nich neexistuje, za jedno ošetrenie u lekára zaplatia aj celý mesačný zárobok zo zberu odpadu na sedemhektárovej skládke. Jednou z najväčších organizácií, ktoré sa snažia deťom zo smetiska pomôcť, je francúzska organizácia Pour un sourire d enfant - Pre detský úsmev. V blízkosti Garbage Mountain založila školu. Aby motivovala rodičov posielať deti do školy, poskytovala im ryžu. Tú si zobrali, no ich deti do školy neprišli. (UTEŠENÁ, M., 2010, online). Rodičia radšej nútia deti zarábať na skládke, než by ich poslali do školy. Na tejto skládke takisto buldozéry niekedy zabijú zberačov odpadu a deti, ako na podobných na skládkach v Afrike. V prípade, že vysielajúca rozvojová a humanitárna organizácia nie je schopná postaviť a financovať vlastné podporné resocializačné, vzdelávacie a zdravotné zariadenia pri skládkach, je dôležité mať vybudovanú sieť spolupracujúcich humanitárnych organizácií s vlastnými resocializačnými a vzdelávacími zariadeniami v meste, a na okolí skládok. Vzdelávanie chudobných detí zachránených zo skládok a z ulice je finančne náročné pre každú humanitárnu a rozvojovú organizáciu, nakoľko deti potrebujú rovnošaty, školské pomôcky, zdravotné ošetrenie, pravidelné stravovanie, ktoré im nemá kto zaplatiť, lebo ich

315 rodičia už nežijú, alebo sú absolútne chudobní, či nemajú o svoje deti - ich výchovu vôbec záujem. Nie všetky mediálne známe a uznávané humanitárne organizácie špecializujú svoju vyhľadávajúcu sociálnu činnosť práve na chudobných obyvateľov skládok a slumov pri (na) týchto skládkach, často rehoľníci alebo kňazi - misionári z vyspelých európskych krajín sa sami iniciatívne rozhodnú, že budú práve ľuďom a deťom na skládkach v danej krajine sociálne a zdravotne pomáhať po prvej návšteve tejto skládky. Ako vzorový príklad aktívnej pomoci deťom zo skládok a slumov v rozvojových krajinách možno uviesť Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá už niekoľko rokov aktívne pomáha takzvaným garbage children v preklade deťom zo smetísk na svojich misiách v Afrike a v Ázii, a bola založená za účelom misijnej, vzdelávacej a humanitárnej činnosti vo svete. Zriadením Slovenskej misie v Nairobi, misijného domu patriaceho Univerzite sv. Alžbety, sa otvorila pre vysokú školu a jej cielene vyslaných sociálnych pracovníkov - koordinátorov sociálnych projektov v Keni (na náklady univerzity ako neziskovej organizácie) možnosť dlhodobo aktívne pomáhať deťom žijúcim na uliciach Nairobi, v slumoch, a často aj deťom zbierajúcim odpad na skládkach, pretože stratili vlastnú rodinu, alebo od nej utiekli na ulicu a na skládky kvôli nedostatku jedla a hladu doma, kvôli domácemu násiliu, sexuálnemu zneužívaniu, etc. V Keni v Nairobi už niekoľko rokov pôsobia slovenskí misionári saleziáni, ktorí prevádzkujú resocializačné centrum - dom (sirotinec) pre Bosco Boys (chlapci Dona Bosca) v Nairobi, kde sústreďujú deti z ulice, ktoré predtým zbierali odpad na skládkach a fetovali aktívne lepidlo, alebo iné látky, snažia sa ich resocializovať, vzdelávať a zaradiť späť do spoločnosti. Prvá generácia chlapcov zo zariadenia im už vyrástla, založili si vlastné rodiny a študujú na univerzitách. Deti v tomto centre tento resocializačný projekt slovenských rehoľníkov finančne podporuje aj profesor Vladimír Krčméry a jeho Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave - nezisková organizácia. Začiatkom novembra 2014 verejnoprávna televízia RTVS na Dvojke odvysielala dokument televízie LUX o záchrane chlapcov zo smetísk a ulíc slumov s názvom Bosco Boys z Nairobi. (O filme, 2014, online). Námet na tento dokument bol od profesora V. Krčméryho. O pomoci deťom zo skládok na okolí mesta Nairobi, žijúcich na ulici slumov a fetujúcich ( lebo lepidlo a letecký benzín sú lacnejšie než jedlo) prostredníctvom vyslaných pracovníkov streetworkerov a študentov, dobrovoľníkov Univerzity sv. Alžbety v Bratislave informujú v ostatnej dobe pravidelne slovenské médiá. Ide o cielenú vyhľadávajúcu sociálnu prácu v teréne - streetwork, vopred premyslenú a plánovanú, návštevu detí ulice, kedy streetworkeri VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi (koordinátori projektov VŠ) v doprovode (s ochranou) miestnych chlapcov (často študentov VŠ štúdia sociálnej práce v Nairobi) chodia za chlapcami ráno po zobudení sa na ulici, dajú im teplý nápoj a šišky, rozdajú čisté oblečenie, hovoria s nimi, získavajú si ich dôveru a vytipujú si nové deti (dokument TV JOJ V siedmom nebi, odvysielaný v októbri 2014) chlapcov a dievčatá na zaradenie do sociálnych projektov vysokej školy v Nairobi. Chudobné deti, žijúce na ulici bez rodičov, sa následne cielene umiestňujú do resocializačných zariadení a do slovenskej Joska školy pri Nairobi, ktorá je projektom VŠZaSP sv. Alžbety a vládnej organizácie SlovakAid. (STRCULA, M. And KRPAČ., M., 2013) O tej cielenej sociálnej práci pracovníkov VŠZaSP sv. Alžbety s deťmi z nairobských ulíc, slumov a smetísk informoval už v marci 2013 televízny dokument - africký špeciál televízie Markíza v relácii Modré z neba, od obľúbeného moderátora Viliama Rozborila. Tento dokument spolu s ďalšom novou reláciou TV JOJ V siedmom nebi zvýšil povedomie

316 u divákov o globálnej problematike chudoby a ich záujem o adopciu afrických detí z Kene na diaľku prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré takto adoptuje deti na projektoch VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi a okolí. Prostredníctvom takýchto televíznych dokumentov sú slovenskí diváci vzdelávaní o problematike rozvojových krajín, chudobe, medzikultúrnych vzťahoch a slovenskej pomoci v rozvojových krajinách, v súlade so slovenskou vládou podporovaným a propagovaným globálnym rozvojovým vzdelávaním slovenskej spoločnosti. Pracovníci VŠZaSP sv. Alžbety ktorými sú aj vyštudovaní lekári, na svojich zdravotníckych misiách - na projektoch VŠ v Afrike a v Ázii robia aj vlastné výskumy, skúmajú vplyv zlého životného prostredia na ich chudobných pacientov, či pacientov s HIV, a poznatky z vedeckých výskumov prezentujú oficiálne na medzinárodných konferenciách v Afrike a v zahraničí.. Podľa informácie od profesora Vladimíra Krčméryho, dve pracovníčky VŠ v Afrike MUDr. Jiřina Kafková z kliniky VŠ z kliniky sv. Rafaela v Nairobi, a MUDr. Barbora Šilhárová, ktorá pôsobí na HIV klinike v Ugande (spoločný projekt VŠZaSP sv. Alžbety n.o a HIA), sa 2. apríla 2014 zúčastnili na svetovom kongrese v Kapskom meste, kde prezentovali unikátne výsledky vplyvu xenobiotík a životného prostredia na efektivitu HAART u HIV pozitívnych detí. Otrava (intoxikácia) je poškodenie zdravia, resp. ochorenie vznikajúce pôsobením xenobiotík. Xenobiotiká (jedovaté látky, jedy) sú cudzorodé chemické látky schopné vyvolať otravy. (MEDINFO, 2014, online). Doktorka Jiřina Kafková ako zamestnankyňa VŠZaSP sv. Alžbety na klinike pre chudobných, založenej a financovanej VŠZASP sv. Alžbety vo svojej každodennej africkej lekárskej praxi ošetruje aj deti z ulíc slumov, ktoré cez deň zbierajú odpadky na nairobskej skládke odpadu, pasívne dýchajú toxický dym zo skládky, a takisto fetujú lepidlo. Zriaďovateľ VŠZaSP sv. Alžbety a jej emeritný rektor profesor Vladimír Krčméry v rozhovore pre TA3 hovoril konkrétne o pomoci garbage children deťom zo smetísk v rozhovore o humanitárnych projektoch vysokej školy vo svete v rozhovore s redaktorom TA3 Ivom Kunschom. (TA3, 2013, online). Rovnako v Kambodži už viacero rokov zachraňuje VŠZaSP sv. Alžbety deti siroty nielen z ulice, ale aj z miestnych smetísk. Väčšina z detí, o ktoré sa Slováci v rámci rozvojovej pomoci a zdravotnej pomoci v Kambodži starajú, sú HIV pozitívne. Ako uvádza Harkotová (2011, online),...bol to práve nebezpečný vírus, ktorý spôsobil, že sa ocitli bez ochrany dospelých. Rodičia buď v dôsledku ochorenia zomreli, alebo sa svojich detí vzdali. Opustené ich následne pracovníci sirotincov nachádzali na smetiskách, v armáde či v sex baroch. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety niekoľko rokov prevádzkuje v Kambodži svoj vlastný projekt HOUSE OF FAMILY. Postupne s pribúdajúcim počtom nájdených sirôt (na ulici a na smetiskách) sa počet domov HOUSES rozrastal. Tento resocializačný projekt im dal nielen strechu nad hlavou, jedlo, vzdelanie, ale aj životu nevyhnutnú každodennú zdravotnú starostlivosť - bezplatnú liečbu a lieky na HIV na náklady VŠZaSP sv. Alžbety. Liečba HIV v podmienkach Kambodže je v porovnaní so Slovenskom podstatne lacnejšia a je zabezpečovaná vyslanými lekármi VŠZaSP sv. Alžbety zo Slovenska na náklady VŠ. Začiatkom novembra 2014 slovenskí univerzitní pracovníci na projekte House of Family v Kambodži zobrali deti z univerzitného resocializačného projektu na návštevu miestneho slumu a smetiska, aby prejavili solidaritu s deťmi žijúcimi pri skládke odpadkov - odviezli im v aute hračky, oblečenie, školské potreby, antibakteriálne mydlá od sponzorov v rámci charity. (FACEBOOK - House of Family, 2014, online). Deti väčšinou chodia po smetisku bosé, a dýchajú kúdole dymu. Je tam plno červov a mravcov. Na tomto smetisku žije veľa rodín, je ich obživou, trávia tu na prudkom slnku celý deň

317 Samozrejme slovenské univerzity a rozvojové organizácie sa nedostanú úplne všade ako veľkorozpočtové svetové organizácie, nedostanú sa na všetky existujúce skládky v rozvojových krajinách, nemajú na to dostatok personálu a financií, aby dokázali zachrániť úplne celý svet a všetky deti na všetkých skládkach sveta, preto inde na skládkach v krajinách 3. sveta zasa sociálne a zdravotne pomáhajú zasa iné národnosti napríklad Nemci, kňazi, takisto univerzitní profesori, rovnako ako zo Slovenska vyvíja rozvojovú pomoc v krajinách 3. sveta profesor Vladimír Krčméry. Svetové médiá a televízie informujú o týchto sociálnych problémoch na skládkach rozvojových krajín a misijných projektoch cirkví a organizácií skôr, než sú v angličtine zverejnené odborné publikácie zo sociálnych a výskumných inštitúcií, s konkrétnymi podrobnými vedeckými a sociálnymi výskumami medzi obyvateľmi skládok, a skôr než sú preložené do iných svetových jazykov. 3 SOCIÁLNA A ZDRAVOTNÁ POMOC NA SKLÁDKACH ODPADU - FILIPÍNY Ostrov Cebu je cieľom exotických dovoleniek a plný prírodných krás. Slovenský turistický sprievodca cestovnej kancelárie (Malý princ, 2014, online) opisuje ostrov Cebu takto: Cebu je ostrov skupiny Visayas. Má rozlohu km², jeho hlavné mesto je Cebu City. Je 300 km dlhý, najširšie miesto má viac ako 70 km. Je obklopený množstvom väčších susediacich ostrovov: na juhovýchode leží Bohol, na východe Pacijan, na severovýchode Leyte, na severozápade Bantayan, na západe Negros a na juhu Siquir. Mesto Cebu je kombinácia prudko rastúcej hospodárskej metropoly a tropického raja. Modré lagúny a svieža morská voda pri rajských plážach nadchýnajú kúpeľných hostí. Potápači prichádzajú kvôli mimoriadne krásnym koralom a pestrým húfom tropických rýb. Má vodopády, aj orchideové farmy a historické pamiatky pre turistov. Podľa Steylmedien (2008, online) dokumentu o misiách (Grenzenlos, TV Magazin der Steyler Missionare, online) nemecký kňaz Heinz Kuluke pomáha už roky chudobným na skládke na jednom najväčších ostrovov Cebu na Filipínach, ktorý je rajom pre turistov. Ide o 3 najväčšie skládky, kde tisícky ľudí spia, rodia sa tam, celý deň na skládke zbierajú papier, plasty, kov - materiál, čo použijú doma, alebo ho predajú, aby mali peniaze na jedlo. Absolútna chudoba ich doviedla na skládku odpadu, kam prichádzajú z okolitých slumov, alebo okolitých ostrovov, kde sa zhoršila ekonomická situácia. Profesor Kuluke bol šokovaný pri prvej návšteve skládky vidiac oblaky dymu, že oči obyvateľov sú stále červené, mnohí sú chorí, deti majú popáleniny z horiacich odpadkov, niekedy sú pokúsané od množstva potkanov. Profesor Kuluke je univerzitným profesorom filozofie snaží sa pomôcť nielen ľuďom na skládke, ale tiež dievčatám v Cebu red light district teda v okrsku červených svetiel mesta Cebu. Problémy na skládkach sú každý deň najmä s ťažkou technikou a buldozérmi, ktoré nevidia deti behajúce po skládke. Evidujú tu priemerne 40 zabitých detí za rok. Podľa nemeckého magazínu Global 3000 sú deti na skládkach na Filipinách bez pitnej vody, jedla, medicínskeho ošetrenia, a vzdelávania. Na ostrove Cebu je skládka zdrojom príjmu rodín, žijúcich v absolútnej chudobe. Otec Heinz Koluke sa tu snaží už 25 rokov zabezpečiť im základnú zdravotnú starostlivosť. Ľudia na ostrove nazývajú detí na skládke scavenger children deti zdochlinári, alebo deti zdochlinárov a spoločensky ich diskriminujú. Dedina (slum) je vybudovaná na skládke chatrče sú postavené priamo na desiatich metroch odpadkov. Všetko čo potrebujú, nájdu na skládke - drevo na chatrče, jedlo, dokonca aj lieky. Rodina s 13- imi malými deťmi žije v jedinej miestosti chatrče. Deti by chceli chodiť do školy, ale rodičia ich potrebujú, aby im pomohli zarobiť peniaze na jedlo

318 prácou na skládke triedením odpadu, ktorý večer predajú priekupníkom za peniaze. Umapag je 15 hektárov odpadu 30 metrov vysokého, kde zberači odpadu nachádzajú dokonca amputované ľudské končatiny z nemocničného odpadu. Skládka je životu nebezpečná, ľudia tam zomierajú, sú tam vzduchové diery, kam zberači odpadu niekedy spadnú. Deti sa stávajú obeťami buldozérov, páter Koluke sám pochoval 17 detí v priebehu jedného týždňa. Na skládke sú neustále požiare, žiadna pitná voda, všetci kašlú. Na ostrove Cebu asi 3 tisíc detí pracuje na skládkach. Niektorí sem utiekli pred občianskou vojnou z ostrova Mindanao. Global 3000 je nemecký globalizačný magazín na Deutsche Welle, ktorý informuje o pozitívach a rizikách globalizácie vo svete, a vplyve globalizácie na ľudí. Identické problémy majú na skládkach v okolí mesta Nairobi v Keni. The Guardian (NI CHONGHAILE, C., 2012, online) informoval v septembri roku 2012, že aktivisti chcú zatvoriť skládku Dandora v Keni, lebo sa cez ňu šíria ochorenia, ale zberači odpadkov boli proti, lebo sú na skládke existenčne závislí. Muži a ženy každý deň na tejto skládke čakajú na príchod nákladných áut s novým odpadom, aby si tam našli veci, ktoré môžu odniesť domov, alebo predať jedlo, oblečenie, plasty, papier, fľaše. Na tejto skládke si zbieraním a triedením odpadkov môžu zarobiť od 0,6 USD až 6 USD za deň. Zberači odpadkov otvorene hovoria o nebezpečnosti ich práce, ktorú robia, ale chcú v nej pokračovať. Paradoxom skládky Dandora je, že je zdrojom života živobytia pre ľudí, ale na druhej strane aj zdrojom chorôb a niekedy aj smrti. Niektoré zahraničné rozvojové organizácie v Keni spolu s cirkevnými organizáciami (Exodus Kutoka) označujú vo svojich vyhláseniach túto skládku za najhrubšie porušenie ľudských práv v Keni. Takisto obviňujú správu mesta a miestne úrady životného prostredia (NEMA), že nesú zodpovednosť za hazardné životné podmienky v slumoch pri skládke. Skládka sa nachádza 8 kilometrov od centra mesta Nairobi. Správa CONCERN WORLDWIDE (2012, online) konštatuje, že odpad na skládke pri Nairobi znečisťuje pôdu, vodu a vzduch, má negatívny dosah na viac ako ľudí, vrátane ľudí zberačov odpadu, ktorí trávia celý deň na tejto skládke hľadaním pokladov. Odpad zbierajú bez ochranných prostriedkov bez rukavíc či masiek, veľa z nich trpí na respiračné ochorenia, ako je astma. Zlé pracovné podmienky spôsobujú u zberačov ďalšie ochorenia okrem astmy - problémy s obličkami, rakovinu a potraty. Podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) - jeho štúdie z roku 2007 bolo zistené, že minimálne polovica detí, žijúcich v susedstve skládky Dandora v Keni, má v krvi vysoké koncentrácie ťažkých kovov, ktoré presahujú minimálnu hranicu, stanovenú Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO). Na základe odhadov približne polovica pracujúcich na skládke má menej než 18 rokov. Tlačová správa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP, 2007, online) z roku 2007 konštatuje, že znečistenie ťažkými kovmi zhoršuje zdravie detí žijúcich okolo skládky Dandora pri Nairobi, a okrem prekročených hladín ťažkých kovov u polovice skúmaných detí, zistili tiež 10 násobne prekročené znečistenie odobratých vzoriek pôdy, než je odporúčaná norma neznečistenej pôdy. Deti mali často chronickú bronchitídu. Podľa tejto správy v meste Nairobi, ktoré má cez 3,5 milióna obyvateľov, neexistuje účinná recyklácia vyprodukovaného odpadu. Ako uvádza vyslaný pracovník National Geographic Česko v Keni (ZAHRADNÍČEK, J., 2011, online) organizovaný odvoz odpadu v niekoľkomiliónovom Nairobi funguje iba v bohatých štvrtiach, častou praxou je pálenie odpadu domácností na záhradách pri domoch, a obťažovanie okolia dymom z pálenia. Okrem priemyselného odpadu a odpadu z hotelov a nemocníc, skládka Dandora obsahuje aj poľnohospodárske jedy a ťažké kovy. Pouličné deti a bezdomovci si zberom odpadu po meste zarábajú na jedlo a drogy. Výkupne plastov a kovov sú pri všetkých menších smetiskách. V Keni sú obľúbené igelitové vrecká a často sa

319 povaľujú v okolí miest a dedín, sú rozfúkané po okolí. Ľudia tam vyhadzujú odpad fľaše a zbytky jedla dokonca z idúcich áut na ulicu, podľa svedectva Jakuba Zahradníčka. 4 SÚČASNÉ SMEROVANIE GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA NA SLOVENSKU ANALÝZA Vzhľadom na všeobecnú politiku a kľúčové diskusné témy, prerokovávané na svetových rokovaniach veľkých medzinárodných organizácií a spoločenstiev (ktorých členom je aj Slovenská republika OSN, EÚ, etc.), vláda Slovenskej republiky (SR) v roku 2012 prijala dokument - takzvanú Národnú stratégiu pre globálne vzdelávanie na obdobie rokov Podľa textu tohto dokumentu (ŠPÚ, online, str. 2): Na účely národnej stratégie sa bude na Slovensku používať termín globálne vzdelávanie, ktoré je vnímané ako zastrešujúci princíp. Jeho súčasťou je globálne rozvojové vzdelávanie (vzdelávanie o problematike rozvojových krajín a chudoby vo svete), environmentálne vzdelávanie, multikultúrne vzdelávanie, mierové vzdelávanie, ako aj vzdelávanie k ľudským právam v globálnom kontexte. Vznikla slovenská webová stránka, ktorá by mala slovenskú verejnosť pravdivo informovať o celkovom globálnom vzdelávaní na Slovensku, ktorá je uvedená aj v texte Národnej stratégie (ŠPÚ, str. 5). V tejto poučke konkretizujúcej, čo patrí medzi priority globálneho vzdelávania, sú veľmi jasne definované hlavné smerovanie a prioritné oblasti problematík, o ktorých treba vzdelávať žiakov na Slovensku, študentov, a verejnosť. Na tejto webovej stránke spravovanej občianskym združením Človek v ohrození, bol ešte v novembri 2014 priamo nad textom Národnej stratégie zverejnený informačný text, ktorý nie v súlade so skutočnosťou konštatoval nedostatok odborníkov na rozvojové vzdelávanie na Slovensku: Problematike rozvojového vzdelávania sa venuje minimálny počet odborníkov, väčšinou sú to ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciách. Nedostatok odborníkov je spôsobený aj úplnou absenciou globálneho vzdelávania na vysokých školách. Nad týmto tvrdením sa treba zamyslieť, či je to skutočne pravda a treba definovať, kodifikovať a presne stanoviť ministerstvom školstva SR konečne vyčerpávajúcu a presnú definíciu odborníkov na rozvojové vzdelávanie - aké podmienky na konkrétne VŠ vzdelanie a prax musia spĺňať, alebo či učebnice o globálnych problémoch vo svete a metodické príručky pre štátnych pedagógov o globálnom vzdelávaní môže písať hocaký dobrovoľník z hocakého malého občianskeho združenia. Je potrebné zamyslieť sa, či je skutočné nevyhnutné tému globálneho (rozvojového) vzdelávania (tj. súčasných globalizačných problémov ekológie, chudoby rozvojových krajín 3. sveta, medzikultúrnych vzťahov, mieru vo svete, atď.) nasilu implementovať takmer do všetkých vyučovacích predmetov na základných a stredných školách - dokonca do predmetu dejepis na základných školách, hoci na dejepise sa majú deti prioritne naučiť ovládať perfektne minulú históriu krajín ich doterajší stáročný historický, kultúrny a politický vývoj, kam súčasné problémy sveta jednoducho obsahovo nepatria. Napríklad informácie o súčasných krajinách 3. sveta z ich histórie, kedy kde ktorá svetová veľmoc mala svoje podmanené kolónie v tropických rozvojových krajinách, sa vyučujú v súčasnosti na základných školách na dejepise aj bez nejakého dodatočného globálneho vzdelávania, preškoľovaní pedagógov, a bez pomocných brožúr od aktivistov a dobrovoľníkov z občianskych združení, či metodických príručiek za peniaze ESF z pedagogicko-metodických ústavov. Občianske združenie Človek v ohrození uskutočnilo a zrealizovalo za roky svojej existencie viaceré zaujímavé rozvojové projekty, má vybudované renomé medzi slovenskou verejnosťou, nedávno otvorili skvelý rozvojový vzdelávací projekt - strednú školu v

320 Afganistane, vzdelávajú aktívne aj na Slovensku, ale žiadne občianske združenie by nemalo mať monopol na globálne vzdelávanie na Slovensku. Rozumnejšie by bolo zakomponovať problematiku globálneho rozvojového vzdelávania prioritne do predmetu geografia na ZŠ, ktorá oboznamuje žiakov s krajinami na zemeguli a problematikou celej Zeme všetkých jej krajín globálne (teda rozšíriť vyučovacie osnovy predmetu, počet vyučovacích hodín, etc.), ale najjednoduchšie by bolo vytvoriť na základných školách na Slovensku samostatný nový vyučovací predmet globálne (rozvojové) vzdelávanie na prvom - druhom stupni základných škôl iba v niektorých ročníkoch, pre ktorý by ministerstvo školstva vypracovalo s odborníkmi učebné osnovy a nové učebnice, a neboli by potrebné všelijaké metodické príručky od rôznych mimovládnych organizácií za peniaze zo sociálnych fondov, neustále časovo náročné preškoľovania pedagógov občianskymi združeniami z peňazí únie, prioritne zaťažujúce pedagógov, ktorí musia zvládnuť perfektnú výučbu vlastného predmetu, a navyše ešte študovať dodatočné príručky o globálnom vzdelávaní v 21. Storočí od metodicko-pedagogických centier, zostavené iba z dostupných internetových zdrojov, určené pre ich kariérny rast, ktoré si aj sami nájdu na internete. V rámci tohto nového predmetu globálne rozvojové vzdelávanie by mohli byť na základné školy naďalej pozývaní pracovníci - odborníci mimovládnych rozvojových organizácií, univerzít, neziskových organizácií, občianskych združení (OZ), na prednášky a besedy so žiakmi študentmi, čím by sa pokračovalo v doterajšej pozitívnej a obľúbenej tradícii takýchto stretnutí so žiakmi na Slovensku. Samozrejme, metodické príručky a informačné brožúry sa pre vzdelávanie zídu v praxi na školách vždy, ale nie v takom veľkom a nekontrolovanom rozsahu ako dnes, mimo taktovky ministerstva školstva SR a bez dostatočne vzdelaných autorov príručiek. V prípade, že by boli žiaci všetkých slovenských základných škôl dostatočne a fundovane vzdelaní o globalizačných problémoch prostredníctvom nového (povinného či nepovinného) vyučovacieho predmetu globálne vzdelávanie, alebo v rámci rozšírených učebných osnov geografie, nebolo by následne životne nevyhnutné ďalšie kontinuálne vzdelávanie absolventov slovenských ZŠ v rozvojovej (globálnej) problematike aj na odborných stredných a vysokých školách SR, a vytváranie neustále nových príručiek pre všetky predmety na základné a stredné školy od malých OZ, záležalo by to najmä od študijného zamerania strednej či vysokej školy jej vyučovacích predmetov a študijných odborov. Každopádne oficiálna webová stránka globálneho vzdelávania, zastrešeného oficiálnou vládnou stratégiou a dokumentom by nemala zavádzať verejnosť tvrdeniami, že je úplná absencia globálneho vzdelávania na vysokých školách. V zozname rozvojových slovenských organizácií na tomto webe absentujú predovšetkým slovenské vysoké školy v tejto oblasti vzdelávajúce, vrátane VŠZaSP sv. Alžbety, je tam prezentovaná iba všeobecne zastrešujúca Platforma MVRO. ( Hoci táto web stránka vznikla s finančnou pomocou Európskej únie a iných zdrojov, je na nej v zozname globálne vzdelávajúcich organizácií uvedená iba jediná slovenská VŠ Ekonomická univerzita, a naznačená je tam jej rozvojová pomoc iba jedinou strohou vetou. Články, ktoré zdieľajú na webe o globálnom vzdelávaní úvodnej stránke sú o Adele Banášovej, alebo články predovšetkým z rubriky tech - SME, o krevetách, moriach. Články a blogy o úspešných vzdelávacích a rozvojových projektoch slovenských univerzít a iných veľkých slovenských rozvojových organizácií v zahraničí, a o ich konkrétnej aktuálnej ponuke odborov, dotýkajúcich sa globálneho vzdelávania (GV) tam ale návštevníci márne hľadajú

321 Pritom viaceré slovenské vysoké školy a univerzity vzdelávajú v ostatných rokoch na Slovensku aktívne špecialistov na pomoc rozvojovým krajinám pri boji s chudobou - budúcich rozvojových a charitatívnych pracovníkov pre slovenské zahraničné rozvojové misie vo svete. Tento informačný portál GV spravuje iba jedna slovenská mimovládna organizácia, ktorej logo a jediný kontaktný mail je momentálne zverejnený na webe globálneho vzdelávania. Podľa textu Národnej stratégie globálneho vzdelávania (ŠPÚ, str. 5) by tento vládou aktívne podporovaný a propagovaný informačný portál mal obsahovať...aktuálne informácie o ponuke aktivít globálneho vzdelávania na Slovensku, a tiež všetky doteraz publikované metodické materiály. Evidentne na tomto portáli zverejňujú prioritne vzdelávacie aktivity svojho občianskeho združenia a predovšetkým svoje doteraz publikované metodické materiály, aj webové linky na svoje ďalšie aktivity. Je chvályhodná aktívna niekoľkoročná doterajšia činnosť tohto OZ v prospech rozvoja občianskej spoločnosti doma aj v zahraničí, že sa snažia sami tvoriť a vydávať nejaké metodické príručky pre školy (OZ Človek v ohrození, 2014, metodické príručky online) a na rôzne témy o rozvoj. krajinách, kde rozvojovo pomáhajú. Väčšinou sú tieto príručky stále od tých istých autorov (kolektívu autorov) aj z politicky zameraných nadácií, ktoré nemajú vlastné rozvojové projekty v zahraničí. Žiadne malé občianske združenie by nemalo mať ako jediné monopol na vzdelávanie na Slovensku o globálnych problémoch a rozvojovej problematike, túto problematiku má prioritne zastrešovať ministerstvo školstva SR a spolupracovať na nej s univerzitami a s úspešnými MVRO. Ministerstvo školstva SR by malo zapojiť aktívne do tohto procesu GV viacerých lídrov v tejto oblasti z mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), vrátane slovenských univerzít. Vzdelávacie a rozvojové aktivity viacerých slovenských vysokých škôl a univerzít humanitárneho, technického zamerania, a ich globálne vzdelávanie študentov by nemali byť pred verejnosťou zatajované a bagatelizované, či otvorene popierané. Na Slovensku už od roku 2002 funguje a aktívne pôsobí súkromná vysoká škola, špeciálne zameraná na riešenie sociálnych a zdravotných problémov ľudí v rozvojových krajinách 3. sveta, a vzdelávanie v zdravotníckej a sociálnej oblasti, ktorá v rámci viacerých študijných predmetov svojich vysokoškolských študentov oficiálne vzdeláva o chudobe a problémoch rozvojových krajín a medzikultúrnych vzťahoch - sú to študijné odbory charitatívna a misijná práca, sociálna práca, verejné tropické zdravotníctvo, etc. Ide o Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorá ako nezisková organizácia nielenže vzdeláva vlastných slovenských a zahranič. študentov v problematike obsahujúcej hlavné témy globálneho - rozvojového vzdelávania, ale zároveň ako nezisková organizácia prevádzkuje už od svojho vzniku vlastné rozvojové, vzdelávacie a sociálne projekty v krajinách 3. sveta v Afrike, v Ázii, v Latinskej Amerike s cieľom odstrániť chudobu, choroby a sociálne problémy obyvateľov rozvojových krajín. Na Trnavskej univerzite v Trnave - ako prvej vysokej škole na Slovensku vďaka aktivitám profesora Vladimíra Krčméryho boli založené univerzitné zahraničné zdravotnícke a rozvojové misie v Afrike. V rámci odboru sociálna práca sú študenti Trnavskej univerzity na prednáškach vzdelávaní aj o problematike rozvojových krajín a spôsoboch sociálnej a zdravotníckej pomoci v týchto krajinách, alebo sa môžu osobne zúčastniť na týchto rozvojových projektoch v rámci svojej odbornej praxe. Vysokoškolskí pedagógovia na Ružomberskej univerzite na Katolíckej univerzite v Ružomberku (KU Pedagogická fakulta, 2012, online) na pedagogickej fakulte, pozitívne inšpirovaní študijným odborom misijná práca na VŠZaSP, ktorá tento odbor zaviedla medzi prvými VŠ na Slovensku, zaviedli do svojich učebných osnov relatívne nedávno nový študijný odbor s názvom Rozvojová pomoc a misijná práca, kde sa takisto vzdelávajú študenti o globálnych problémoch súčasného sveta

322 a kultúrnych problémoch. Odbor misijná práca možno študovať aj na Filozofickej fakulte v Nitre - na Univerzite Konštantína Filozofa, takisto odbor misiológia, diakonia a sociálna práca môžu záujemcovia študovať na Reformovanej teologickej fakulte v Komárne - na Univerzite J. Selyeho v Komárne. (UIPS, Rebríček študijných programov, 2012, online). 5 ODBORNÍCI NA GLOBÁLNE VZDELÁVANIE - SLOVENSKÉ UNIVERZITY A VYSOKÉ ŠKOLY V novembri 2014 možno spokojne konštatovať v oblasti globálneho - rozvojového vzdelávania na Slovensku skutočne radikálny pozitívny posun, množstvo vzdelávacích aktivít univerzít, mimovládnych organizácií, pedagógov, študentov, množstvo študijných odborov na vysokých školách s globálnym vzdelávaním, dostatok odborníkov na globálne vzdelávanie, takisto aktívnu podporu vzdelávacieho procesu zo strany slovenských médií. Následne zverejnené konštatovanie na oficiálnom webe o slovenskom globálnom vzdelávaní (OZ Človek v ohrození) je v súčasnosti už nepravdivé a zavádzajúce pre slovenskú verejnosť. Na Slovensku máme dostatok odborníkov na globálne vzdelávanie, aj s univerzitnými titulmi humanitárneho, prírodovedného či technického zamerania, pretože na Slovensku globálne vzdelávajú aj slovenské univerzity a vysoké školy v rámci svojich študijných programov, alebo v rámci zahraničnej rozvojovej spolupráce s inými vysokými školami vedú svojich študentov k riešeniu globálnych a ekologických problémov vo svete. Neustále sa organizujú stretnutia a školenia na základných školách a stredných školách pracovníkmi slovenských mimovládnych a rozvojových organizácií, prostredníctvom rôznych príručiek, dokumentov, filmových festivalov sa informuje verejnosť o globalizačných problémoch. Pracovníci mimovládnych rozvojových organizácií sa pravidelne zúčastňujú na besedách so žiakmi priamo na stredných a základných školách, aby deti osobne informovali o problémoch rozvojových krajín a problémoch extrémnej chudoby vo svete, ekologických problémoch spôsobujúcich sociálne problémy. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety jej prednášajúci pedagógovia a zamestnanci vedúci projekty VŠ v rozvojových krajinách a dobrovoľníci osobne navštevujú základné a stredné školy, aby žiakom na besedách a prednáškach priblížili problémy rozvojových krajín a globálne témy. Napríklad profesor MUDr. Juraj Benca, prorektor VŠ sv. Alžbety sa zúčastnil besedy na SZŠ v Nových Zámkoch so študentmi o infekčných chorobách v Afrike, poskytuje rozhovory do médií o svojej účasti na zahraničných zdravot. misiách, vedúca projektu VŠ sv. Alžbety v Indii takisto chodí na besedy na Slovensku a poskytuje rozhovory do slovenských médií, absolventka VŠ sv. Alžbety Mgr. Miroslava Suballyová počas svojich pobytov na Slovensku pravidelne organizuje informatívne stretnutia o jej projekte v Keni s verejnosťou nedávno to bolo na ZUŠ v Senci. Pracovníčka VŠ na klinike HIV v Ugande spolu s kolegyňou z HIA organizuje charitatívne koncerty na Slovensku na podporu kliniky v Ugande, kde sa prezentujú problémy chudobných ľudí v Ugande, a predávajú v rámci fair-trade ugandskými ženami vyrobené náhrdelníky. Česká lekárka E. Maradová, ako niekoľkoročná zamestnankyňa na zdravotníckom projekte VŠ sv. Alžbety v Burundi založila s priateľkami knižnicu v Buranine, chodieva na stretnutia na české základné školy, kde robí prezentácie o Burundi. Docent Nasir Jalili, vysokoškolský pedagóg na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, ktorý začal s finančnou a morálnou podporou od Slovákov, LF UK, VŠZaSP sv. Alžbety a profesora V. Krčméryho stavať základnú školu v Afganistane v Mazar-i-Sharit takisto nedávno absolvoval stretnutia na dvoch stredných školách gymnáziách na južnom Slovensku, kde informoval o živote a školstve v Afganistane, stavbe novej školy, atď

323 Takisto mnohí študenti a dobrovoľníci na projektoch Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v zahraničí, pracovníci spolupracujúcich občianskych združení sa aktívne - už od vzniku Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v roku zúčastňujú prednášok, stretnutí v rámci besied a filmových festivalov s enviromentálnou a rozvojovou problematikou (EKOTOPFILM 2014, JEDEN SVET 2014), organizujú výstavy fotografií zo zahraničných rozvojových projektov, šíria povedomie o globalizačných problémoch a nové poznatky o rozvojovej pomoci aj vo svojich diplomových a dizertačných prácach, nehovoriac o mnohých iných slovenských rozvojových organizáciách a občianskych združeniach s rozvojovým zameraním, ktoré rovnako angažovane informujú študentov na školách, a na filmových festivaloch o svojich aktivitách v zahraničí a globálnych problémoch, dodržiavaní ľudských práv, dôležitosti mieru vo svete, či o Miléniových rozvojových cieľoch OSN. Na Slovensku sa od prijatia národnej stratégie globálneho vzdelávania v r rozbehlo hromadné vzdelávanie a preškoľovanie pedagógov pracovníkmi rôznych mimovládnych organizácií, boli vydané rôzne metodické príručky o globálnom vzdelávaní, ktoré vypracovali vybraní pracovníci z úzkeho kruhu mimovládnych rozvojových organizácií a metodických centier. Tému globálneho vzdelávania sa snažili niektorí ľudia zviditeľňujúci sa cez globálne vzdelávanie natlačiť povinne takmer do všetkých vyučovacích predmetov na základných školách SR, utajujúc existenciu globálne vzdelávajúcich vysokých škôl, čo je síce potešujúce, ale prináša to so sebou aj problémy vo vzdelávacej praxi, nakoľko ak ministerstvo školstva SR nejaké príručky konkrétneho občianskeho združenia pedagógom odporučí používať pri výučbe predmetov, musí ich aj vo veľkom množstve pre všetky školy nakúpiť, čo prináša so sebou spoločenské renomé pre ich autorov a a iné výhody. 6 GLOBÁLNE VZDELÁVANIE A ROZVOJOVÉ AKTIVITY VŠZASP SV. ALŽBETY Prírodné a ekologické katastrofy vo svete, spôsobené vplyvom prírody, alebo činnosťou človeka zastihujú ľudí väčšinou nepripravených, často ich pripravia o strechu nad hlavou, dovtedajšiu prácu, živobytie, niekedy aj o zdravie, alebo dokonca aj život. Tí, čo prežijú ekologické a prírodné katastrofy sú väčšinou odkázaní na humanitárnu a sociálnu pomoc od iných. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave má v krajinách 3. sveta viacero vzdelávacích a rozvojových projektov, ktoré zaujali aj akademickú obec na jednej z najprestížnejších a najstarších univerzít sveta v britskom Oxforde. Vysoká škola sv. Alžbety postavila vlastnú internátnu základnú školu v Keni, vzdeláva VŠ študentov SP v Keni, úspešne rozbehla v Keni rekvalifikačné kurzy pre chudobné ženy zo slumov v Eldorete, stavia univerzitu v Indii, finančne prispela na stavbu novej základnej školy v Mazar-i-Sharif v Afganistane v aktívnej spolupráci so Združením pre rozvoj vzdelávania a zdravotníctva v Afganistane, pri novej škole v Afganistane bude postavená nová klinika (HIMIČ, D., 2014), plánujú sa výmenné krátkodobé študijné pobyty pre lekárov v spolupráci s lekárskou fakultou v Mazar-i-Sharif v Afganistane, Univerzita sv. Alžbety otvorí svoju pobočku na vzdelávanie študentov aj v Malajzii v meste Kuala Lumpur. VŠ sv. Alžbety má viacero vlastných zdravotníckych projektov v rozvojových krajinách so slovenskými zamestnancami a lekármi predovšetkým v Afrike aj v Ázii, ale aj v Libanone univerzitní lekári zdravotne ošetrujú utečencov kresťanov, ktorí utiekli pred vojnou v Sýrii, a VŠZaSP im poskytuje humanitárnu pomoc. V roku 2014 boli profesori z VŠ sv. Alžbety profesor MUDr. Vladimír Krčméry a prof. MUDr. Marián Karvaj (cez pracovníčku pre medzinárodné a mediálne vzťahy na Facebooku

324 autorky príspevku) pozvaní ako dôležití spíkri o globálnom vzdelávaní organizátormi medzinárodného sympózia na Sympózium o globálnom vysokom školstve vo svete a v krajinách 3. sveta, ktoré sa konalo na najstaršej Balliol College na Oxfordskej Univerzite v Británii, v auguste (OXFORD SYMPOZIUM 2014, online). Na sympóziu sa okrem iných tém, v jednom z blokov rozoberalo tiež používanie moderných technológií vysokými školami vo svete, vrátane používania sociálnej siete Facebook. Prezentované vzdelávacie a humanitárne projekty VŠ a pomoc EÚ rozvojovým krajinám na oxfordskom sympóziu v prednáške súčasného rektora VŠ sv. Alžbety profesora Mariána Karvaja zaujali auditórium, a následne bol profesor Vladimír Krčméry ako zriaďovateľ a emeritný rektor VŠ sv. Alžbety v októbri 2014 pozvaný na Samit lídrov vo vede a vzdelávaní v Oxforde ( kde bol oficiálne prijatý on a jeho univerzita do novokreovanej Oxfordskej akademickej únie, a takisto do Klubu európskych rektorov na Oxforde. Profesor MUDr. Vladimír Krčméry a jeho Univerzita sv. Alžbety dostali od Oxfordskej univerzity ocenenie za svoje neustále aktivity pri vzdelávaní v krajinách 3. sveta. (SUMMIT OF LEADERS, 2014, online). VŠ sv. Alžbety patrí k najväčším a najvýznamnejším rozvojovým neziskovým organizáciám na Slovensku, vynakladá na rozvojové a zahraničné projekty ročne cca 2 milióny EUR ako nezisková organizácia, a vzhľadom na uvedené skutočnosti by bolo vhodné, keby zodpovední štátni úradníci v nasledujúcich rokoch, pri tvorbe novej Národnej stratégie globálneho vzdelávania od roku 2017 do roku 2021 prizvali do diskusie s ministerstvom školstva SR o ďalšom vývoji národného globálneho a rozvojového vzdelávania okrem OZ Človek v ohrození tiež slovenské vysoké školy, akademikov z akademickej pôdy VŠZaSP sv. Alžbety, či Slovenskej technickej univerzity (ktorá realizovala viaceré rozvojové projekty v Afganistane, na ktoré prispela aj vládna organizácia SlovakAid napríklad vybudovala chemické laboratóriá na univerzite v Kábule), a tiež z iných kompetentných univerzít, a iných veľkých slovenských rozvojových mimovládnych organizácií, aby globálne vzdelávanie na Slovensku a oficiálny informačný webový portál o ňom neboli len doménou patriacou úzkemu kruhu ľudí, vybraným mimovládnym organizáciám a politicky zameraným nadáciám, ale aby takýto portál o GV v budúcnosti spravovala poverená štátna inštitúcia, ktorá na svojom webe poskytne priestor prezentovať sa všetkým globálne vzdelávajúcim inštitúciám. Vhodné by bolo prizvať do otvorenej aktívnej diskusie aj pedagógov priamo z praxe, aby sa osobne vyjadrili ku kvalite súčasných existujúcich metodických príručiek pre ich kariérny rast a ich globálne vzdelávanie žiakov, ktoré im boli doteraz dodané a odporučené na výučbu, a ku kvalite doteraz zorganizovaných školení občianskymi združeniami. Budúcnosť globálneho vzdelávania a jeho obsah v 21. storočí na Slovensku budú prioritne ovplyvňovať svetové a naše univerzity prostredníctvom Ministerstva školstva, vedy a výskumu a športu SR a v spolupráci s Ministerstvom ZV SR, až sekundárne radoví pracovníci metodických centier, či samozvaní odborníci na globálne a rozvojové vzdelávanie bez adekvátneho vzdelania na tvorbu metodických a učebných textov. Metodické brožúry pedagogických centier a malých občianskych združení nie sú do budúcnosti postačujúce na kvalitné globálne vzdelávanie. Sú iba významnou dodatočnou pomocou a dobrou informačnou nadstavbou, a dobrým štartom ku kvalitnému globálnemu vzdelávaniu štátnym a súkromným školstvom, prostredníctvom kvalitných učebníc a učebných textov o GV. Ministerstvo školstva SR (podľa zverejnených informácií na webe o globálnom vzdelávaní) odporúčalo vo svojich metodicko-organizačných pokynoch na školský rok používať na výučbu metodické príručky pre vzdelávanie na základných školách, ktoré (pre viaceré vyučovacie predmety) vydalo občianske združenie Človek v ohrození, ktoré sa už 10 rokov venuje globálnemu vzdelávaniu. Je nespochybniteľná skutočnosť, že okrem tohto

325 občianskeho združenia sa globálnemu vzdelávaniu venuje na Slovensku aj veľa iných mimovládnych rozvojových organizácií, množstvo pracovníkov iných organizácií, neziskových organizácií, občianských združení (OZ), ktorí takisto aktívne chodia na základné a stredné školy na besedy so žiakmi a študentmi, za prítomnosti ich pedagógov, kde im rozprávajú o problémoch rozvojových krajín, kde majú ich organizácie projekty a kde aktívne pôsobia, vzdelávajú tiež pedagógov, píšu odborné texty, články o rozvojovej problematike a zvyšujú globálne povedomie o problémoch s mierom a chudobou vo svete, či ekológii. Preto odporúčame, aby ministerstvo školstva SR vypracovalo svoje vlastné vzdelávacie materiály - učebnice a učebné osnovy globálneho vzdelávania pre žiakov na základných školách v Slovenskej republike, a nenechávalo túto činnosť na malé občianske združenia, na radových pracovníkov metodicko-pedagogických centier s 2. stupňom VŠ vzdelania, či iných skutočných (a niekedy iba samozvaných odborníkov), ktorí ignorujú a nepriznávajú oficiálne existenciu aj iných odborníkov na túto problematiku v štáte. Takéto študijné, informačné, vzdelávacie materiály pre štátnu správu by mali písať celé kolektívy autorov z akademickej pôdy slovenských univerzít v spolupráci s pracovníkmi úspešných mimovládnych organizácií. Nie sme presvedčení o tom, že pôvodným cieľom OSN, EÚ, alebo Národnej stratégie, bolo zasahovať cielene do vyučovacieho procesu na školách, teda do takmer všetkých vyučovacích predmetov rôznymi metodickými príručkami od občianskych združení. Ide o cielené zasahovanie do výučby aj takých predmetov, ako je matematika (?), biológia (?) na každý predmet napísaná iná príručka - nejakým zdôrazňovaním globálnej prepojenosti, ako uvádza OZ Človek v ohrození vo svojom najnovšom Koncepte globálneho vzdelávania (2014, online): Globálne vzdelávanie podporuje pozitívny vzťah k vzdelávaniu a spoločenskému životu. To povzbudzuje učiteľky a učiteľov k tomu, aby inak vnímali kognitívny a emocionálny vývoj žiakov. Vzťah medzi žiakom a učiteľom sa tak vyvíja a stáva sa inkluzívnejší, dynamickejší a rovnocennejší. Toto zverejnené tvrdenie nie je v súlade do zameraním (definíciou) globálneho vzdelávania v národnej stratégii, presahuje účel a zameranie globálneho vzdelávania vo svete a na Slovensku. Je mimo hlavného cieľa tj. vzdelávať žiakov, a nie prerábať pedagógov, akoby neboli dostatočne vnímaví k žiakom. Informatívne vzdelávanie žiakov a študentov o dôležitosti mieru vo svete, vojnách a konfliktoch vo svete, o chudobe rozvojových krajín, kultúrnych rozdieloch, ekologických, globálnych problémoch sa zásadne nedotýka predmetov ako je matematika, biológia, dejepis, etc., a nemalo by radikálne prerábať celý vyučovací proces pedagógov uvedených predmetov, či ovplyvňovať nejako zásadne vzťahy medzi pedagógmi a žiakmi, a stavať malého žiaka na rovnocennú úroveň s pedagógom, ktorý ho vzdeláva, a ktorý by mal mať u svojich žiakov rešpekt a prirodzenú autoritu. Bez pochýb by v kvalitných učebniciach globálneho vzdelávania mala byť dôležitá informácia pre žiakov, že keď zachránia hladnú a špinavú sirotu zo slumu alebo smetiska v rozvojovej krajine, dajú jej najesť, zabezpečia jej bývanie a vzdelávanie, urobia dobrý skutok a urobia tak svet lepším, dajú niekomu nádej na normálny dôstojný život, a zlepšia tak sociálne zdravie toho človeka a zároveň celej jeho krajiny. ZÁVER Je potrebné neustále vzdelávať slovenských žiakov, študentov a verejnosť o globalizačných, ekologických problémoch vo svete, globálne ich vzdelávať, aby mali záujem sami začať meniť svet k lepšiemu. Je potrebné pravdivo informovať verejnosť o pokrokoch v globálnom vzdelávaní a organizáciách, ktoré v tomto smere na Slovensku kvalitne vzdelávajú. Mala by byť zahájená široká otvorená odborná diskusia o ďalšom smerovaní globálneho rozvojového vzdelávania na Slovensku v nasledujúcich rokoch

326 v rámci ďalšej národnej stratégie globálneho vzdelávania. Táto odborná diskusia mala by byť zastrešená Ministerstvom školstva, vedy a výskumu SR, v aktívnej spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré by mali do širokej diskusie nediskrimačne zapojiť skutočných verejne uznávaných odborníkov na rozvojovú činnosť a globálne problematiky z akademickej pôdy slovenských univerzít, ale aj z veľkých a v praxi úspešných slovenských mimovládnych rozvojových a neziskových organizácií. Literatúra [1] CONCERN WORLDWIDE Trash and tragedy in Nairobi City. (18.September 2012). Dostupné na internete: [cit ] [2] [ČLOVEK V OHROZENÍ. Metodické príručky. Dostupné na internete: [cit ] [3] [3] EURACTIV.2012 životné prostredie. Elektroodpad má zostať doma a nie cestovať do Afriky. Dostupné na internete: [cit ] [4] GLOBAL 3000 DW Magazín: Philippines - Children Living on Garbage Dump Dostupné na internete: ( ) [5] GLOBÁLNE VZDELÁVANIE portál. OZ Človek v ohrození. Dostupné na internete: [cit ] [6] GLOBÁLNE VZDELÁVANIE portál. Ministerstvo školstva odporúča používať metodické príručky Človeka v ohrození. Dostupné na internete: [cit ] [7] HARKOTOVÁ, S In: ATLAS.SK. Chudobné deti s HIV učia, ako sa má bojovať o život. ( ). Dostupné na internete: [ ] [8] HIMIČ, D In: ŹIVOT. Vedec nakazil svojim nadšením ďalších škola v Afganistane rastie aj vďaka Slovákom! Dostupné na internete: [cit ] [9] HOUSE OF FAMILY- Projekt VŠZaSP sv. Alžbety Facebook album návšteva detí z projektu v slame a na smetisku. (3.november 2014). Dostupné na internete: [cit ] [10] KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU - Pedagogická fakulta. Prijímacie konanie na študijný odbor rozvojová pomoc a misijná práca Dostupné na internete: [cit ] [11] NI CHONGHAILE, C. In: The Guardian Global development. Kenyan Rubbish dump offers little money for much misery. (18. september 2012). Dostupné na internete: [cit ] [12] O FILME. Moja misia Bosco Boys z Nairobi Dostupné na internete: [cit ]

327 [13] OXFORD SYMPOSIUM 2014 Global Higher education in the 21th Century.(august 2014). Dostupné na internete: : [cit ] [14] SETTOUR SLOVAKIA- Malý princ. Bratislava. Turistické informácie ostrovy Filipíny. Dostupné na internete: [15] STEYLMEDIEN The garbage children of Cebu. Dostupné na internete: [cit ] [16] STRCULA, M. KRPAČ, M Nairobi - Slováci zachraňujú deti zo smetiska sveta. [17] SUMMIT OF LEADERS Oxford Summit summary and Outcome. Dostupné na internete: oxford-summit-summary [cit [ [18] ŠPÚ: Národná stratégia pre globálne vzdelávanie na obdobie rokov Dostupné na internete: delavanie_2012_2016.pdf [cit ] [19] TA HOSŤ V ŠTÚDIU. Vladimír Krčméry o humanitárnych projektoch v zahraničí. ( ). Dostupné na internete: umanit%c3%a1rne+projekty+ta3 [cit ] [20] UIPS SK: Rebríček študijných programov v prijímacom konaní v roku Dostupné na internete: [cit ] [21] UNEP. 2007: Africa Rubbish Tip Major Hazard to Children and the Environment Press releases October Dostupné na internete: =5679&l=en [cit ] [22] UTEŠENÁ,M. In: Plus 7 dní. Hora z odpadkov Garbage Mountaing v Kambodži. (12. nov. 2010). Dostupné na internete: [cit ] [23] V SIEDMOM NEBI, TV JOJ Rozborilove zážitky z Afriky, košický Luník je oproti tomu Švajčiarsko. [cit ] [24] ZAHRADNÍČEK, J In National Geographic Česko: Reportáž psaná na skládce aneb Keňa, kde jsou sloni leda tak v igelitu. ( ). Dostupné na internete: [cit ] Mgr. Liana Krčmová Združenie pre pomoc rozvoja vzdelávania a zdravotníctva v Afganistane (ZRVZA) Dolné Saliby 460 Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, n.o., Tropický tím VŠ Nám. 1. mája č Bratislava E- mail: krcmoval@atlas.sk

328

329 XXV SOCIÁLNE PROSTREDIE, ROZVOJ OSOBNOSTI A DUŠEVNÉ ZDRAVIE Social environment, personality development and mental health PETER SLOVÁK Abstrakt V koncepcii odborného a zároveň ľudského prístupu k človeku je dyáda aspektov, ktoré ovplyvňujú konanie človeka. Sociálne prostredie ako primárny predpoklad rozvoja osobnosti a stabilita duševného zdravia sa rovnomerne podieľajú na ovplyvňovaní vôľového procesu u človeka. Zabezpečujú tým aktivizáciu osobnosti, zabraňujú pasivite a podporujú pozitívnu interakciu s inými. Pomáhajúca profesia musí nielen rešpektovať tento vzájomný pomer, ale zároveň podporovať jedinca v riešení čiastkových problémov, ktoré by ho delimitovali v aktívnom sociálnom živote. Kľúčové slová Duševné zdravie. Osobnosť. Sociálne prostredie. Abstract In the concept of professional and human approach to the man is the double aspects, that affect the procedure the man. The social environment as a primary prerequisite for the development of the personality and the stability of mental health is equally involved in influencing the process of the nature in humans. Ensure the mobilization of personality, prevent passivity and encourage positive interaction with others. Helping professions must not only respect this ratio, but also support the individual in solving partial problems that could be delimitated in active social life. Keywords Mental Health. Personality. Social environment. ÚVOD Osobnosť z pohľadu sociálnej psychológie je tak často definovaný bio psycho sociálny systém, ktorý reguluje vzťahy človek svet. To znamená človek riadi seba, svoje správanie, ale aj vzťahy k druhým. V súčasnosti je osobnosť okrem iného determinovaná aj vplyvom globálneho prostredia. Čo najviac ovplyvňuje rozvoj

330 osobnosti, jeho psychiku, myslenie, prežívanie a správanie? Je to multifaktorálna otázka, ktorá má niekoľko pilierov. Musíme si uvedomiť, že človek sa rodí do určitého špecifického prostredia, preberá určité genetické determinanty po predkoch a zároveň prebieha ontogenéza, čiže dochádza k zreniu organizmu, ako aj psychiky. Poznanie týchto skutočností patrí k základným predpokladom pre úspešnú intervenciu pomáhajúcej profesie. Zároveň poodhaľuje dispozície k zachovaniu a stabilite duševného zdravia. Kontakt s konkrétnym človekom znamená nielen vypracovať si dôkladnú anamnézu týchto aspektov rozvoja osobnosti, ale najmä ich brať v úvahu v rozhovoroch, usmerňovaní a odporúčaní pre neho. Každá osobnosť je indivíduom a pomáhajúci by mal vedieť vždy nájsť individualitu, osobitosť klienta, ktorá ho odlišuje od ďalších jedincov v spoločenskej štruktúre. Nájsť v ňom pozitívne individuálne vrodené vlastnosti, schopnosti a tie využiť pre jeho rast. Môže sa stať, že mnohé aktivizujúce vlastnosti osobnosti budú prekryté životnými stereotypmi, syndrómami a frustračnými mechanizmami. Pomáhajúca profesia by mu mala pomôcť objaviť, respektíve nájsť stratený potenciál aktivizujúcich vlastností. Aj preto má zmysel individuálny prístup ku klientovi, pacientovi, či jednoducho k osobe, ktorá si vyžaduje značnú mieru našej pozornosti a intervencie. Poznať jedinca znamená poznať jeho osobnosť a podporovať jeho duševné zdravie. 1 ROZLIČNÝ POHĽAD NA OSOBNOSŤ Najznámejšie teórie, ktoré rozoberajú osobnosť z rôznych pohľadov každá svojim spôsobom vyjadruje určitú časť pravdy o osobnosti. Psychoanalytická, ktorej hlavnými predstaviteľmi sú Freud, či Jung vysvetľuje, že na formovaní osobnosti vplývajú pudy, inštinkty, nevedomé sily, pudové sexuálne tlaky a zároveň osobnosť je tiež podľa tejto teórie významne ovplyvnená vzťahmi detí s otcom a matkou. (Hall, Lindzey, 2000). Behavioristická teória hovorí, že rozhodujúcu úlohu pri rozvoji osobnosti má prostredie, v ktorom človek žije. Človek sa učí správať, podľa toho, ktoré reakcie sa odmeňujú, posilňujú a ktoré sa odmietajú, trestajú. Najčastejšie prostredníctvom sociálneho učenia. Áno, ale zároveň práve z prostredia sa jedinec môže vymaniť a zmeniť svoje správanie, preto by sme si mali všímať teórie humanistické. V nich sa osobnosť rozvíja pod vplyvom toho ako človek prežíva sám seba, svoje okolie. Svoju hodnotu vo vzťahu k iným. Vyústením je sebaktualizácia, sebarealizácia. Predstavitelia Maslow, Rogers vysvetľujú, že rozhodujúcim predpokladom pre ich uskutočnenie je osobná sloboda. (Boroš, Ondrišková, Živčicová 1999). Tú treba neustále u klienta podporovať. To je prvý moment, ktorý vedie k rozvoju osobnosti. Nevtesnať si klienta do svojich predstáv, ako by sa mal správať, čo by mal robiť. Vráťme sa však ešte k prepojeniu s prostredím. Tu sa odohráva interakcia socializácia a osobnosť. Sme teda akoby na začiatku života klienta. Postupný proces zaraďovania sa jednotlivca do spoločnosti sa uskutočňuje nenápadne a bez nariadenia. Ako sa to deje? Výchova je hlavným a určujúcim zdrojom socializácie, či už sa jedná o primárnu, sekundárnu, prípadne terciárnu. Existujú viaceré pohľady na celý proces a vyústenie socializácie. Pedagogický pohľad hovorí o príprave jedinca pre jeho osobitú rolu v spoločnosti. Antropologické hľadisko zas chápe socializáciu ako proces, ktorý formuje v jednotlivcovi schopnosti, motívy a postoje nevyhnutné pre výkon jeho rolí. Psychologický pohľad deklaruje socializáciu ako proces vývinu osobnosti sprostredkovaným spoločenským prostredím. Pre pomáhajúceho je toto rozdelenie užitočné nakoľko podľa neho dokáže identifikovať príčinu neadekvátneho správania človeka. Komplexne môžeme povedať, že sa jedná o celoživotný proces sociálneho učenia prostredníctvom, ktorého si jedinec osvojuje sociálne normy, vzorce správania, postoje, hodnoty, zvyky, zručnosti, ktoré sú pre tú kultúru, do ktorej sa narodí typické a žiaduce

331 2 SOCIALIZÁCIA A PERCEPCIA OSOBNOSTI Intervenciu pomáhajúcej profesie vidíme teda najmä v priestore sociálneho učenia. Kopecká (2011, s. 28) vysvetľuje, že pokiaľ človek svojim správaním napĺňa iba svoje potreby, správa sa bezohľadne k potrebám a prianiam iných ľudí a sú pre neho prioritné iba jeho záležitosti, hovoríme o egoistickom správaní. Niekde v procese sociálneho učenia nastal chyba, ktorú musí pomáhajúci korigovať. To môže byť negatívny moment, ktorý sa podieľa na rozvoji osobnosti. V priebehu primárnej socializácie si osobnosť dieťaťa osvojuje: a) základné kultúrne návyky, b) materinský jazyk a sociálnu komunikáciu, c) poznatky o prírodnom prostredí, orientáciu v priestore a v čase, d) sociálne roly, e) základy morálky, f) postupne sa vyvíja sebakontrola a regulácia správania. Sekundárna prebieha v prostredí školy nástupom povinnej školskej dochádzky. Je to proces preberania špecifických vzorcov správania, nadväzovania kontaktov, vzťahov, budovaním konceptu seba samého, vytváraním vzťahu k budúcemu povolaniu a prechodom do dospelosti, zamestnania prináša novú skúsenosť osobnej zodpovednosti. Veľmi dôležitá časť sekundárnej socializácie. Terciárna sa uplatňuje kontinuálne po celý život. Proces rozvoja osobnosti v dospelom veku nekončí. Nutnosť neustáleho zdokonaľovania, vytvárania nových vzťahov v sociálnej skupine, alebo širšej komunite. Sociálna identifikácia a stotožnenie sa so špecifickými normami konkrétneho sociálneho prostredia. Schopnosť prispôsobovania sa neustále meniacim sa podmienkam na základe veku, času, kultúry, životnej situácii. Z tohto konceptu nám vyplýva nutnosť neustálej intervencie vo vzťahu aj k dospelej populácii. Niekoľko rokov v živote jedinca totiž môže výrazne poznačiť jeho percepciu prostredia, sociálnej skupiny alebo jednotlivcov. Ako sa to dá, vysvetľujú formy sociálneho učenia. Tie ovplyvňujúce osobnosť a to najmä učenie podmieňovaním, adaptáciou, imitáciou, identifikáciou, priamym usmernením. Sociálne učenia sa uskutočňuje najprv vlastnou skúsenosťou, v neskoršom veku vlastnú skúsenosť nahrádzajú symboly, jazyk, slová, zákony. Piaget (In Zelina, 2004, s. 53) po dlhoročných výskumoch myslenia detí a formovania intelektových úrovní napísal, že niet myslenia bez citov a niet citov bez myslenia. Z tohto dôvodu usudzujem, že nie je možné sociálne učenie, bez emocionálneho prežívania a naopak. K pozitívnemu rozvoju patrí skutočnosť osobného priblíženia sa a prežitia životného príbehu klienta, ak chceme úspešne využiť sociálne učenie a následne interakčne pôsobiť. Pomáhajúca profesia bezpodmienečne musí zapojiť všetky tri dôležité činitele sociálnej interakcie a síce: - sociálnu percepciu - sociálnu komunikáciu (výmena informácií v rámci sociálneho styku) - sociálne správanie. Podľa Boroša (2001) sociálna percepcia dáva odpovede na tri základné otázky. Čo človek robí? Prečo to robí? Aký v skutočnosti človek je? Kontrahuje expektačnú, afektívnu a atribučnú zložku. Na základe sociálnej percepcie sa formuje osobnosť človeka, významne ovplyvňuje reguláciu správania človeka a prispieva k angažovanosti človeka, k účasti na skupinovom dianí. Uskutočňuje sa epizodicky (podľa aktuálneho stavu, nálady, prijatia a pod.) a na základe trvalejších dispozičných vlastností človeka. Sociálna percepcia má pre

332 vnímajúcu osobu teda integrujúcu, podnecujúcu a regulačnú zložku. Na základe vnímania druhých ľudí, ich reakcií sa ovplyvňuje správanie človeka. Na tomto základe sa formuje aj vnímanie vlastného Ja. Vnímanie seba samého pozostáva z : - reálne Ja, - dynamické Ja, - ideálne Ja. Pre osobnosť jedinca je dôležité poznanie, či ideálne Ja sa dá dosiahnuť a či je správne z morálneho hľadiska a hľadiska kvality života človeka v spoločnosti. V zmysle humanistickej teórie Rogers predpokladá, že kvalitné sebapoznanie napomáha jedincovi viac riadiť sa sebou samým, bude si viac dôverovať, bude lepšie prezentovať sám seba, bude prejavovať viac porozumenia k iným, v živote si vie lepšie a vhodnejšie poradiť. Niekedy sa stretávame však s percepčnými chybami, ktoré môžu vystaviť mylný obraz o osobnosti a jeho správaní. Sú to najmä efekty: - Efekt intencionality tendencia prisudzovať každému správaniu určitý cieľ, zámer. - Haló efekt keď sa človek dá strhnúť prvým dojmom. - Efekt pozície tendencia percipovať a posudzovať iných podľa ich spoločenského postavenia. - Efekt podobnosti hodnotiť iného ako seba samého ( Podľa seba súdim teba ). - Efekt dobroty vidieť len to dobré. - Efekt generalizácie posudzovať vlastnosti a črty osobnosti, ktoré spolu nejako súvisia, sú hodnotené podobne. - Efekt želania iných percipujeme nie takých aký sú, ale akých si ich želáme vidieť. 3 SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA AKO NÁSTROJ POZNÁVANIA OSOBNOSTI Ďalší významný prvok pri odhaľovaní osobnostných dispozícií človeka je sociálna komunikácia. Odovzdávanie a prijímanie významov, informácií v procese priameho alebo nepriameho sociálneho kontaktu, sociálneho styku. Komunikujeme preto, aby sme si vymieňali a získavali informácie a poznatky, aby sme presviedčali a získavali iných na svoju stranu, aby sme nadväzovali sociálny kontakt. Najčastejšie ju rozdeľujeme intrapersonálnu komunikáciu (archív vlastných skúseností), interpersonálnu (dve komunikujúce strany), manažérsku (riadiaca), masovú(mediálny vplyv). Každá má svoje miesto pri poznaní identity jednotlivca. Nesmieme zabudnúť, že okrem pomáhajúcej profesie bude klient vystavený mnohým iným komunikačným vplyvom. Mačkinová a Musilová (2013) zdôrazňujú, že nevyhnutným predpokladom sociálneho pracovníka, rovnako ako aj psychológa je vynikajúca schopnosť jednať s ľuďmi, schopnosť empatie a porozumenia. Sociálna komunikácia ako taká spadá do oblasti psychologie osobnosti, psychologie práce, aj do klinickej psychológie. Na základe komunikačných vzorcov si môžeme všímať prejavy a reakcie jednotlivca v sociálnych situáciách, ktoré sú ovplyvnené prítomnosťou iných osôb, ich konaním, postojmi. Z hľadiska správania voči ostatným delíme sociálne správanie na kooperatívne prosociálne, altruistické, empatia a kompetitívne súťaženie, hostilita, agresivita, asertivita, neasertívne submisívne. A tiež individualistické správanie smerom od ľudí, izolácia, stránenie sa sociálnych kontaktov

333 4 KONCEPT DUŠEVNÉHO ZDRAVIA OSOBNOSTI Osobnosť jedinca je motivovaná vonkajšími a vnútornými (presvedčenie) činiteľmi, hovoríme aj o dynamizujúcich vlastnostiach osobnosti alebo dynamike osobnosti. Každé vedomé ľudské konanie je konaním motivovaným. Je teda vyvolané určitou pohnútkou motiváciou. Všetko čo vedie k aktivácii človeka sú aktivačné činitele alebo zdroje motivácie t.z. motívy. Motivácia (lat. movere hýbať, pohybovať) je sústava určitých činiteľov predstavujúcich vnútornú hybnú, hnaciu silu konania ľudského jedinca. Motivácie sú dynamizujúcou vlastnosťou osobnosti, vnášajú do konania človeka dynamiku. Motivácia sa vzťahuje na vnútornú aktiváciu, teda na prebúdzanie aktivity organizmu, na jej energizáciu a na reguláciu jednania človeka určitým smerom k dosiahnutiu určitého výsledku. Motivácia integruje a organizuje celkovú psychickú a fyzickú aktivitu jedinca na dosiahnutie určitého cieľa. Ciccotti (2008) tvrdí, že vnútorná motivácia, môže byť ovplyvňovaná kontextom hodnotenia alebo prílišným dozorom. Je to tiež určitým motorom pre vhodné správanie človeka, ale nemusí byť podstatným elementom. Bez motivácie totiž nemôžeme meniť ani osobnosť jedinca. Motivácie sú hierarchizované (pudy, inštinkty, biologické potreby, potreby bezpečia a istoty, potreby spolunáležitosti a lásky, potreby uznania a úcty, potreby osobného rozvoja, zvyky, hodnoty). Pud (tlak, chcenie, príčina všetkej aktivity) života a pud smrti (Freud), aktivizuje jednanie človeka, respektíve nabáda k deštkručnému správania. Ďalej pud hladu, smädu, materinský pud, sexuálny pud (libido). Inštinkt ako základná energia pre ľudské správanie a z nej sa vyvodzujú všetky formy prejavov správania sa živočíchov. Potreba ako organická sila, entita, ktorá ma dynamický charakter a určitým spôsobom determinuje správanie. Potreby rozlišujeme primárne (vzťah s organizmom), sekundárne (vznikajú v procese vývinu, socializácie). Fyziologické potreby, bezpečia, spolupatričnosti, uznania, kognitívne potreby, estetické, potreby sebarealizácie, metapotreby metódy presahovania, transcendentálne (nadosobné ciele, krajná obeť). Potreby deficitné a rozvojové! V zmysle intervencie profesionála významnú rolu zohrávajú sociálne motívy: a) motív afilácie potreba združovania sa, priateľstva, lásky, ale aj stotožnenia sa so skupinou, b) motív poznávania je súčasťou sebarealizujúcich sa osôb, c) motív moci potreba vplyvu na iných, dominancie nad inými, riadenia iných. Každá osobnosť zastáva v sociálnej skupine určité postavenie, pozíciu alebo miesto v kontexte spoločenských funkcií, rolu, čiže očakávané správanie a status, t. j. spoločenskú hodnotu, vrodenú získanú alebo pripísanú. V tejto štruktúre činiteľov žije každý človek svoj osobný život. Zachovanie duševného zdravia je primárnym prvkom podporujúcim rozvoj osobnosti. Duševné zdravie je stav, keď všetky duševné pochody prebiehajú optimálne, umožňujú správne odrážať vonkajšiu realitu, primerane a pohotovo reagovať na všetky podnety a zároveň mať pocit uspokojenia zo svojej činnosti. Je to: duševná vyrovnanosť človeka, pozitívny postoj k sebe. všetky psychické procesy u človeka prebiehajú v poriadku, harmónii, týka sa jeho myslenia, emócií, prežívania a spôsobu reagovania, psychicky zdravý človek sa dobre cíti medzi inými ľuďmi, dodržiava sociálne normy a je schopný zvládnuť požiadavky života, abnormalita sa považuje za vybočenie správania a prežívania zo spoločenských, zdravotných a sociálnych noriem. (Zelinová, Zelina, 2008)

334 Normalita je stav, pri ktorom osobnosť adekvátne vníma realitu a seba samého, ovláda svoje správanie, má sebaúctu a schopnosť vytvárať citové vzťahy k iným, k okoliu a je činorodá. Na posúdenie psychického zdravia sa používajú kritériá: a) kritérium subjektivity osobnosti (či sa sám považuje za duševne zdravého, kritériá pohody, spokojnosti, šťastia, uspokojenia potrieb a životných cieľov), b) kritérium sociálnosti človeka (posudzuje ho skupina, komunita). Vyjadruje či jednotlivec spĺňa sociálne normy a očakávania spolužitia. (napr. extrémne oblečenie, vyzývavé správanie a pod.), c) medicínske kritérium (lekárske diagnostické vyšetrenia na posúdenie choroby (intenzita a trvanie príznakov psychickej narušenosti). Pre duševné zdravie je dôležitá rovnováha (homeostáza) medzi osobnosťou a prostredím. primerané vnímanie reality schopnosť ovládať svoje správanie sebaúcta a sebakceptácia schopnosť vytvárať citové vzťahy činorodosť, tvorivosť nie pasivita Predpokladom zachovania duševného zdravia pre optimálny rozvoj sú vhodné podmienky prostredia, v ktorých človek žije, (zdravý spôsob života, možnosť regenerovať sily, zdravý životný štýl). Nasledujú podnety z vnútra organizmu, (ako vníma človek sám seba, aké má ciele a zmysel života, sebaktualizácia) a nakoniec podnety z vonkajšieho prostredia (prijatie noriem spoločnosti, zákonov, ako sa má v nej človek správať, očakávania ostatných môžu priniesť rozpor, napríklad legalizácia eutanázie). Niekedy hovoríme aj o multikauzálnej podmienenosti duševného zdravia: - dedičnosť, dispozície, integrita osobnosti, povaha, rodina, vzťahy, choroby - spoločné pôsobenie spoločenských, osobných príčin, prostredia, postmodernej civilizácie napr.( rýchlosti prebiehajúcich zmien v živote človeka, tlak množstva informácií, strach z ohrozenia, zvýšenie napätia, úzkostí, depresívnych stavov, preskupovanie hodnotového systému, konzumnosť odcudzenie, komercionalizmus, pohodlnosť, zábava - civilizačné ochorenia - preferované teórie kvality života (ekonomická a sociálna prosperita) - globalizácia - masmediálna komunikácia. Je poslaním každého človeka prežiť svoj život dôstojne a čestne, byť šťastným, robiť veci lepšie, veľa vecí prijímať, veľa rozdávať. (Mačkinová a kol., 2013, s.129). Isté je, že vo vzťahu k poznávaniu, pozitívnemu ovplyvňovaniu osobnostných čŕt, dispozícií jedinca je potrebné, aby sa brali do úvahy individuálne odlišnosti, rozmer sociálneho prostredia a aspekty duševného zdravia. V tomto interakčnom prepojení sa totiž odvíja dozrievania osobnosti, ktoré sa uskutočňuje celý život a je preto kontinuálnym priestorom pre pôsobenie profesionála

335 ZÁVER V koncepcii prosociálnosti a ľudského prístupu k osobnosti existujú určité pridané hodnoty, s ktorými pomáhajúca profesia môže disponovať a využívať pre rozvoj klienta nielen sociálnej práce. Človek je bytosťou racionálnou, ale zároveň aj emocionálnou a vôľovou. Túto triádu vlastností by mal každý rešpektovať. Zámerne píšeme, mal by. Totiž stáva sa nepísaným pravidlom, že vždy v interakcii s klientom, pod tlakom vonkajšieho prostredia alebo afektívnych prejavov jedinca a konfliktných situácií s ním sa profesionál dostáva do pozície projektívneho hodnotiteľa celej osobnosti. Jedinec by podľa tohto nazerania mal byť taký, aké sú naše predstavy. Jeho život by sa mal podobať tomu nášmu a jeho vnútorné prežívanie by nemalo byť odlišné od vzorcov, ktoré mu predkladáme. To je samozrejme mylný model. Postmoderná doba je miestom meniaceho sa sociálneho prostredia, meniacich sa vzťahov, čo v konečnom dôsledku má nezanedbateľný vplyv na rovnováhu duševného zdravia. Ak chceme byť profesionáli účinne podporujúci osobnosť jedinca a jeho psychické zdravie najskôr musíme poznať individualitu osobnosti. Nájsť si cestu k dôkladnému preskúmaniu je úloha, ktorá začína objektívnou percepciou, pokračuje optimálnou a efektívnou komunikáciou a ukončuje sa prosociálnym kontraktom s klientom. Dokázať vytvoriť hlboko emocionálne podmienený kontrakt je vstupom do vnútorných hraníc prežívania klienta a vtedy je predpoklad, že odborník sa stáva podporou psychosomatickej stránky osobnosti. Poznávanie osobnosti v kontexte sociálnej práce, je poznávaním jeho človečenstva. Nedajme sa pomýliť efektmi poznania z druhej ruky, zaručenými informáciami, ktoré marginalizujú a vytvárajú stereotypy v myslení a konaní. V opačnom prípade nedokážeme napomôcť sebaakceptácii a sebaaktualizácii osoby a ona to pre svoj vlastný rozvoj veľmi potrebuje Literatúra [1] BOROŠ, J Základy sociálnej psychológie. Bratislava : IRIS, s. ISBN [2] CICCOTTI, S Lépe porozumět sobě i ostatním. Zajímavé psychologické experimenty pro pochopení našeho chování. Praha : Portál, s [3] HALL, C, S. LINDZEY, G Introduction to theories of personality. Úvod do teórií osobnosti. Bratislava : SPN, s. ISBN [4] KOPECKÁ, I Psychologie 1. díl. Učebnice pro obor sociální činnost. Praha : GRADA, s. ISBN [5] ZELINA, M Teórie výchovy alebo hľadanie dobra. Bratislava : SPN, s. ISBN [6] MAČKINOVÁ, M. KEKETIOVÁ, J. VAVERČÁKOVÁ, M Mäeutik a starostlivost orientovaná na zážitky. In MÁTEL, A. GREY, E. JANECHOVÁ, L. (eds.) Aplikovaná etika v sociálnej práci 2.Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 336 s. ISBN s [7] MAČKINOVÁ, M. MUSILOVÁ, M Děti a senioři jako klienti sociální práce. České Budějovice : Nová Forma, s. ISBN

336 [8] ZELINOVÁ, M. ZELINA, M Psychológia IV. pre stredné pedagogické školy, pedagogické a sociálne akadémie a pedagogické a kultúrne akadémie. Bratislava : SPN, s. ISBN PhDr. Peter Slovák, PhD. Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave Katedra sociálnych služieb a poradenstva Bučianska 4/A Trnava dr.slovak@gmail.com

337 XXVI MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY A ICH VÝZNAM PRI BUDOVANÍ A PODPORE SOCIÁLNO- EMOCIONÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA V SPOLOČNOSTI Possibility of eliminating poverty and their importance in building and promoting socio-emotional health of the individual in society DANIELA CEHELSKÁ Abstrakt Chudoba je sociálno ekonomický a multidimenzionálny fenomén, ktorý sprevádza ľudskú spoločnosť od jeho zrodu. Chudobu možno chápať ako výraz extrémnej nerovnosti, ako odstup od určitej časti populácie nielen od bohatých, ale aj od celého zvyšku obyvateľstva. V súčasnom svete sa nerovnosť a chudoba neustále vytvára a priepasť medzi bohatstvom a chudobou narastá ako v globálnom, tak aj v národnom meradle. Zámerom príspevku je priblížiť pohľad na chudobu v kontexte súčasnej doby ako na závažný problém, ktorý sa dotýka celej spoločnosti, poukázať na možnosti jej eliminovania a zdôrazniť ich význam pri budovaní sociálneho a emocionálneho zdravia jedinca v spoločnosti. Ambíciou príspevku je detailné rozpoznanie kľúčových makrootázok, ktoré hlboko ovplyvňujú všetky aspekty ľudského vývoja v otázkach chudoby a to: a) chudoba a vzdelanie, b) chudoba a zamestnanosť, c) chudoba a redistribúcia príjmov v spoločnosti s cieľom ukázať, ako sú tieto systémy vzájomné prepojené a súvisia s emocionálnym a sociálnym zdravím jedinca v spoločnosti. Príspevok tiež poukazuje na dopad globalizácie na chudobu v súvislosti s jej dopadom na emocionálne a sociálne zdravie, a na stratégie a programy činnosti pre jeho podporu. Kľúčové slová Chudoba. Duševné zdravie. Emocionálne zdravie. Sociálna nerovnosť. Sociálne vylúčenie. Sociálna diskriminácia. Abstract Poverty is a socio - economic and multidimensional phenomenon that accompanies human society since its birth. Poverty can be understood as an expression of extreme inequality, such as distance from a certain part of the population not only rich, but also from the entire rest of the population. In today's world inequality and poverty constantly creates a gap between wealth and poverty is increasing as the global as well as nationally. The intention of this paper is closer view of poverty in the context of the current period as a major problem that affects the whole society, to point out the possibility of its elimination and emphasize their importance in building social and emotional health of the individual in the society. The ambition of this paper is detailed recognition of key macro-issues that deeply affect all aspects of human development issues of poverty, namely: a) poverty and education, b) poverty and employment, c) poverty and the redistribution of income in society in order to show how these systems interconnected and linked to emotional and social health of individuals in the society. Post also points to the impact of globalization on poverty in relation to its impact on the emotional and social health, and the strategies and programs of action for his support. Key words: Poverty. Mental health. Emotional health. Social inequality. Social exclusion. Social discrimination

338 ÚVOD Byť chudobným znamená nielen nemať, ale predovšetkým nebyť. Byť hladným je jasne veľkou biedou, ale ešte horšie je nevedieť, že v prvom rade hlad bol vynájdený a nanútený, a tiež, aby mohol človek jesť, musí byť v stave vedieť zodpovedať za svoje vlastné potreby. Nevedomosť stojí v centre chudoby. Chudobný človek je predovšetkým ten, ktorý toho nevie veľa a je mu zabránené spoznať realitu jeho stavu chudoby. Chýba mu politická skúsenosť, aby pomohol pochopiť svoju vlastnú realitu a porovnať ju s inými realitami. Keďže tejto osobe chýba potrebná skúsenosť, či prax, nepatrí medzi subjekty, nie je pánom svojich vlastných dejín a následne len očakáva riešenia od druhého. Systém využíva tento typ situácie, aby mohol s ním manipulovať. Osoba je teda považovaná za človeka využívajúceho výhody namiesto rovnocenného občana. Tento systém zabraňuje osobe dobre ovládať svoj vlastný život. Chudoba neznamená len nedostatok materiálnych vecí, ale predovšetkým zabraňuje možnosť utvárať vlastné životné rozhodnutia a ujať sa vlastného osudu. Keď sa hovorí o nevedomosti, spoločnosť sa pokúša udržiavať reč neznalosti, aby sa uistila, že neznalosť je udržiavaná, vytváraná a opakovaná. 1 CHUDOBA A JEJ SOCIÁLNO-EKONOMICKO- MULTIDIMENZIONÁLNY DOPAD NA SPOLOČNOSŤ Krajiny, ktoré majú najvyššiu úroveň spoločenského vylúčenia, sú obeťami chudoby, nerovnosti, deficitu v školstve, negramotnosti, neprimeraného zdravotníckeho systému a trpia neistotou a nezamestnanosťou. Aj mzdy sú veľmi nízke, nerovné, úroveň štúdia je tiež veľmi nízka a spoločnosť je ohrozená násilím. Okrem materiálnej chudoby existuje ešte vážnejšia forma chudoby, a to politická. Koncept politickej chudoby vznikol cez spoločenskú politiku, osobitnejšie je to zjavné v boji proti chudobe, predstavujúcej legitímnu súčasť modernej spoločnosti. Pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť, je potrebné zdôrazniť, že samotný výraz chudoba nie je legislatívne ukotvený a taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak, ako je tomu napr. v Európskej únii prostredníctvom Eurostatu. Na druhej strane, chudoba sa stala predmetom viacerých výskumov, napr. Štatistického úradu SR alebo Výskumného ústavu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, paradoxne však pod iným názvom. Chudoba sa nedotýka však len našej krajiny. Ide o celospoločenský jav, ktorý má za následok mnohé iné problémy. Hovoriť o chudobe vo svete znamená hovoriť o spoločenskom vylúčení. Svet po materiálnej stránke je rozdelený na dve veľké časti. Prvá je zložená z krajín, ktoré vlastnia najnižšiu rovinu spoločenského vylúčenia. Ide o Európu, Japonsko, Spojené štáty americké a Kanadu. Tieto krajiny priemyselného rozvoja zaviedli agrárnu reformu a rozvinuli politiku nasmerovanú k ochrane národných produktov. Týchto 28 krajín má úroveň spoločenského vylúčenia najnižšiu. Štyri z týchto krajín sa nachádzajú vo východnej Európe a tvoria súčasť Európskej únie: Litva, Slovensko, Maďarsko a Česká republika. Toto poukazuje na prínos niektorých socialistických režimov k zlepšeniu ich životnej úrovne a spoločenského začlenenia. Týchto 28 krajín predstavuje 14,4% z celkového svetového obyvateľstva a zdieľajú 52,1% z celkového ročne vyprodukovaného zisku. V druhej veľkej časti sa nachádza 60 krajín, ktoré majú úroveň spoločenského vylúčenia dosť vysokú. Tieto krajiny predstavujú 35,5% zo svetového obyvateľstva a zdieľajú 11,1% z celkového zisku vytvoreného vo svete. (Poggioli, 2014)

339 Mnohé organizácie a spoločenstvá sa tento problém snažia riešiť, a preto bol napríklad rok 2010 vyhlásený za Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Doposiaľ neexistuje žiadna presná definícia chudoby, ktorá by bola uznaná za,,správnu. Taktiež neexistuje ani komplexný a univerzálny spôsob merania chudoby. Vyplýva to z toho, že chudoba je multidimenzionálny problém, kde je vždy možné merať iba určitý koncept. Existuje teda mnoho definícií a spôsobov merania chudoby. Organizácia spojených národov (OSN) definovala chudobu v roku 1995 v Kodani. Podľa nej je chudobný ten človek, ktorý trpí podvýživou a hladom a nemá prístup k pitnej vode, hygienickým zariadeniam ani k zdravotnej starostlivosti, má obmedzený alebo žiaden prístup k vzdelaniu a informáciám, býva v neadekvátnych podmienkach a v nezdravom životnom prostredí. Členské štáty Európskej únie sa preto v snahe bojovať proti chudobe dohodli na definovaní a používaní spoločného súboru ukazovateľov, aby lepšie pochopili, čo znamená byť chudobným. Európska únia neustále vyvíja stratégie, ktorými sa usiluje o odstránenie chudoby. Na summite v Laekene v decembri 2001 členské krajiny Európskej únie schválili spoločné indikátory sociálnej inklúzie, ktoré umožňujú merať pokrok smerom k odsúhlaseným spoločným strategickým cieľom a vzájomné porovnávanie jednotlivých štátov. Je nutné vnímať ich ako jednotný celok, ktorý odráža vyrovnané záujmy členských krajín. 2 2 MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY Bez spoľahlivých údajov je problematické prijímať rozhodnutia o riešení chudoby. Požiadavka zlepšenia štatistiky by nemala byť aktuálna len preto, že ju zdôrazňujú medzinárodné inštitúcie. Okrem príjmových ukazovateľov je potrebné zlepšiť zisťovanie iných faktorov chudoby, vrátane vzdelávania, zdravia, subjektívneho vnímania chudoby, etnickej štruktúry chudoby a iné. (Šimunková, Vagač, 2001). Zároveň je potrebné vynasnažiť sa zachytiť i tzv. chudobu mimo štatistík. Je neviditeľná, nakoľko ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je často práve tou najevidentnejšou a najviditeľnejšou podobou chudoby. Má v mnohých prípadoch podobu extrémnej, absolútnej chudoby (napr. ľudia bez domova). Na Slovensku sa používajú skôr synonymá chudoby ako sociálne slabí obyvatelia, nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná núdza, ktorý je aj legislatívne vymedzený a je vlastne označením pre chudobu. (Džammbazovič, 2007). Na rozdiel od Slovenska v krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia chudoby podľa Rady Európy z decembra Za chudobných sa označujú osoby, rodiny, alebo skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorom žijú. (Michálek, 2004, s. 225). V slovenskom kontexte, tak ako chudoba, ani hranica chudoby nie je striktne určená. Vychádzajúc však z vymedzenia hmotnej núdze v závislosti od životného minima, pokladáme za hranicu chudoby životné minimum. Chudoba je však súčasťou aj tých najbohatších krajín sveta a jej význam závisí od definície, merania, najdôležitejšie je však určenie hranice chudoby, čo sa v jednotlivých krajinách odlišuje a tak chudoba je v pravom zmysle národným špecifikom, v ktorom sa odzrkadľuje životný štýl danej krajiny, jej prosperita, bohatstvo a tým si svojich chudobných každá krajina v konečnom dôsledku vlastne sama vytvára. (Šimunková, Vagač, 2001). V súčasnosti sa slovenská spoločnosť transformuje na modernú spoločnosť, ktorej jeden z podstatných znakov je aj skutočnosť, že je to spoločnosť diferencovaná, čo konkretizuje sociálna stratifikácia, v ktorej "chudoba je objektívny a merateľný dolný pól ideálnej

340 stratifikačnej bipolarity chudoby a bohatstva". V sociálne štruktúrovanej spoločnosti je chudoba na jednej strane odrazom a výsledkom sociálnej redistribúcie bohatstva v závislosti na rôznej miere úspešnosti jedinca v trhovom prostredí a veľkosti sociálnych redistribúcií uskutočňovaných štátom na strane druhej. (Tomeš, 1996, s. 23). Pre lepšie pochopenie problematiky budeme chudobu chápať ako,,mieru, v ktorej jednotlivec žije bez potrebných zdrojov. Definícia chudobných ľudí a chudoby, ako je popísané na základe rozhovorov v rade rozvojových krajín, ukazuje, že chudoba je "multidimenzionálny sociálny fenomén." Tak nedostatok toho, čo je vnímané ako nevyhnutné pre hmotný blahobyt, najmä potravín, ale aj úroveň bývania a krajiny je kľúčom definovania jej funkcie. Zdroje sa delia podľa Payna, DeVola a Smitha (2010) do nasledujúcich kategórií: Finančné: Mať peniaze na nákup tovaru a služieb. Finančné zdroje sú síce mimoriadne dôležité, v skutočnosti však nedokážu vysvetliť, prečo sa niektorým podarí úspešnejšie chudobu premôcť, zatiaľ čo iní žijú ďalej v núdzi. Schopnosť vymaniť sa z chudoby totiž nezávisí len od financií, ale omnoho viac od ostatných zdrojov. Každý z nich zohráva dôležitú úlohu v miere úspešnosti jednotlivca. Emocionálne: Byť schopný ovládať sa a vybrať si svoje emocionálne reakcie, predovšetkým v nepríjemných situáciách, a neuchyľovať sa pritom k sebadeštrukčnému správaniu. Ide o vnútorný zdroj, ktorý sa prejavuje vytrvalosťou, húževnatosťou a uskutočňovaním samotných volieb. Dodávajú vytrvalosť pri prekonávaní ťažkých a citovo vypätých situácií a stavov. Emocionálne zdroje sú zo všetkých zdrojov tie najdôležitejšie, lebo tomu, kto nimi disponuje, umožňujú vymaniť sa z dlhodobo zabehaných vzorcov. Mentálne: Mať duševné vlohy a nadobudnuté schopnosti (čítanie, písanie, počítanie) potrebné pre každodenný život. Duchovné: sa chápe individuálne presvedčenie, že existuje vyššia moc, že život má určitý zmysel a že bohatstvo a láska sú darmi od Boha. Ide o veľmi silný zdroj, pretože vďaka nim jednotlivec nevníma sám seba ako beznádejného a zbytočného človeka, ale ako schopnú bytosť, ktorá má svoju cenu a hodnotu. Fyzické: Byť fyzický zdravý a schopný pohybu a života vôbec. Ako fyzické zdroje sa označuje fungujúce, schopné a pohyblivé telo umožňujúce jedincovi viesť sebestačný život. Podporné systémy: Mať priateľov, rodinu a ďalšie podporné zdroje, ktoré sú k dispozícií v prípade potreby. Ide o externé zdroje. Za kým pôjdete, keď potrebujete pomoc? Ľudia, ktorí sú k dispozícii a ktorí vám pomôžu, sú vaše zdroje. Komu zveríte do opatery svoje choré dieťa, keď musíte ísť do práce? Od koho si požičiate peniaze na lieky? Podporné systémy sa netýkajú len finančnej a citovej podpory, ale pomáhajú aj pri sprostredkovaní vedomostí. Ako sa dostať na vysokú školu? Kto vás vypočuje, keď to nevyjde? Kto vám pomôže s papierovaním? Kto vám poradí s úlohou z matematiky, keď si neviete rady? Všetci títo ľudia sú vaše podporné systémy. Vzťahy/životné vzory: byť v pravidelnom kontakte s vhodným(i) dospelým(i), ktorí sa o dieťa starajú a ktorí sa neuchyľujú k sebadeštrukčnému správaniu. Znalosť nepísaných pravidiel: Poznať nepísané zákonitosti a zvyky danej skupiny. Znalosť nepísaných pravidiel je nevyhnutná pre život v akejkoľvek spoločenskej vrstve. Nepísané pravidlá existujú medzi chudobnými, v strednej triede a medzi bohatými, ako aj medzi etnickými a inými skupinami ľudí. Sú to nevyslovené spoločné zásady medzi jednotlivými členmi skupiny, ktoré určujú, či do skupiny jednotlivec patrí alebo nie. V zásade platí, že ak sa chcete posunúť z jednej

341 spoločenskej vrstvy do druhej, potrebujete partnera alebo mentora pochádzajúceho z danej triedy, ktorý bude pôsobiť ako váš vzor a naučí vás nepísané pravidlá. Techniky prekonávania ťažkostí: Byť schopný vnútornej reči (tzv. procedurálneho monológu) a vedieť premýšľať o veciach nielen v rovine konkrétnej, ale aj abstraktnej. Ide o schopnosť odosobniť sa od vlastného problému. Obvykle sa o chudobe uvažuje len ako o nedostatku finančných zdrojov. Chudoba so sebou prináša množstvo negatívnych sociálnych dôsledkov. Ide najmä o a) sociálnu izoláciu, b) depriváciu, c) sociálnu diskrimináciu a nedostatočný prístup k sociálnym službám a pod., či d) sociálnu exklúziu. Sociálnu izoláciu môžeme definovať ako absenciu kontaktov s ľuďmi, najmä s tými, ktorým jedinec pripisuje sociálny význam. Jedinec stráca kontakt s priateľmi, kolegami, niekedy aj s najbližšou rodinou. Často sa za svoje postavenie hanbí. Deti majú problémy v škole, stretávajú sa s výsmechom, niekedy dokonca so šikanovaním zo strany spolužiakov. Ďalším negatívnym javom je deprivácia. Deprivácia je zlý psychický stav, ktorý vzniká, keď človek nemôže uspokojovať svoje potreby. Existuje index relatívnej deprivácie. Je zostavený z určitých položiek, ktoré charakterizujú určitý nedostatok (napr. chýba denne jedno teplé jedlo, v byte nie je WC, rodina si nemôže dovoliť pobyt na dovolenke mimo bydliska, škála ukazovateľov je podstatne širšia). Pokiaľ ide o fenomén chudoby tak tu sa najčastejšie stretávame s pojmom sociálna diskriminácia. Práve v dôsledku chudoby je jedincom sťažení, niekedy úplne obmedzení prístup k sociálnym službám, k zdravotnej starostlivosti, k vzdelaniu, ale i k práci. I keď sociálna exklúzia je už niekoľko rokov dominantnou koncepciou v diskusiách o chudobe a v boji proti nej v krajinách Európskej únie, nemôžeme opomenúť pomenovať ju a jej vzťah ku chudobe. Pojem sociálna exklúzia sa u nás dostal do pozornosti pri preberaní agendy európskej sociálnej politiky po vstupe Slovenska do EÚ. Podľa agendy EÚ je sociálnou exklúziou proces, ktorého prostredníctvom sú určití jednotlivci vytláčaní na okraj spoločnosti a je im zabránené plne na nej participovať v dôsledku svojej chudoby, nedostatku základných kompetencií a príležitostí celoživotného vzdelávania alebo v dôsledku diskriminácie. Toto ich vzďaľuje a izoluje od zamestnania, príjmu a príležitostí vzdelávania, ako aj sociálnych a komunitných sietí a aktivít. Majú veľmi obmedzený prístup k rozhodovacím orgánom, a tak často pociťujú bezmocnosť a nemožnosť riadiť a kontrolovať rozhodnutia, ktoré majú dosah na ich každodenný život. Ďalší pohľad na vylúčenie nám dáva Radičová (2001), keď o nej hovorí ako o oveľa širšom vymedzení ako samotná chudoba, pretože nezahŕňa len záležitosti materiálnych zdrojov. Sociálne vylúčenie neznamená len neschopnosť byť časťou konzumnej spoločnosti, ale aj nedostatočnosť, nerovnosť a v konečnom dôsledku úplnú absenciu participácie na sociálnom, ekonomickom, politickom a kultúrnom živote. Sociálna exklúzia je ohrozením sociálnej súdržnosti a je dôsledkom nerovného prístupu jednotlivcov alebo celých skupín obyvateľstva k piatim základným zdrojom spoločnosti: zamestnaniu, bývaniu, sociálnej ochrane, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Sociálne vylúčenie je nechcený proces, pretože okrem nerovnosti možností uplatňovať všetky občianske, politické a sociálne práva vedie aj k sociálnemu napätiu a z neho vyplývajúcim rizikám. (Šikula, 2008). Podoby sociálneho vylúčenia sú aj psychické a emocionálne, pretože môže ísť o narušenie integrity vylučovaných jednotlivcov a poškodzovanie ich emocionálneho ako aj sociálneho zdravia v spoločnosti. Sprievodným javom narušenia integrity je pocit hanby a individuálneho zlyhania, ako i celková neistota. Na úrovni jednotlivcov sociálne vylúčenie znamená absenciu sociálnej roli, ktorá znemožňuje začlenenie do sociálnych sietí a sociálnych vzťahov. Spomínaní autori tiež predstavujú pohľad, ktorý sa zamýšľa nad vývojom uvažovania smerom od chudoby k sociálnej exklúzii:

342 Je to dôsledok toho, že pojem chudoba sa stal politicky nekorektným a začal byť nevhodný, Chudoba a exklúzia sú len dva pojmy opisujúce ten istý fenomén, Chudoba je stavom, pričom sociálna exklúzia je procesom, Sociálna exklúzia je konečným výsledkom extrémnej chudoby. Rozdiel medzi chudobou a exklúziou ako stavom a procesom badať aj v pohľade českého sociológa Mareša (2000). Ten hovorí o vylúčení v dôsledku nerovnosti, ako výsledok nedostatku príležitostí podieľať sa rovnakou mierou na redistribúcii rôznych zdrojoch spoločnosti (hmotných aj nehmotných) pre občanov, ktorí chcú na živote spoločnosti participovať. Tá následne vedie k obmedzeniu možnosti spolupodieľať sa na tomto živote, k sociálnej izolácii a odtrhnutiu od spoločnosti. Pri skúmaní otázky Ako eliminovať chudobu? môžeme vychádzať z niekoľkých základných zistení: 1. Redistribúcia príjmov medzi bohatými a chudobnými je prospešná. Sociálny štát by mal zabezpečovať najmä distribúciu príjmov počas celého obdobia života a isté prerozdelenie príjmov medzi bohatých a chudobných. 2. Zamestnanosť znižuje chudobu. Zamestnanosť je jedným z kľúčových liekov proti chudobe aj proti sociálnemu vylúčeniu, pretože zamestnaný človek sa spravidla viac integruje do spoločnosti. Ak nevzniká dostatok málo platených miest, môže to spôsobovať problém s prácou pre nízko kvalifikovaných ľudí. Ak si však prácu nájdu, znamená to spravidla vymanenie sa z chudoby. 3. Vzdelanie je dôležité. S vyšším vzdelaním je spojená vyššia šanca sa zamestnať a dosiahnuť väčší príjem, čo potvrdzujú napríklad aj slovenské štatistiky až približne polovicu zo všetkých nezamestnaných tvoria ľudia len so základným vzdelaním a naopak, ľudia s vysokoškolským vzdelaním majú výrazne vyšší príjem ako ľudia bez neho. Problémom v otázke vzdelania býva: a) Dostupnosť vzdelania. Na Slovensku existujú programy na zabezpečenie rovnakého prístupu k vzdelaniu, ktorá napomáha aj chudobnému človeku integrovať sa do spoločnosti). b) Motivácia a vôľa. S motiváciou a vôľou je to v prípade chudobných ľudí ešte zložitejšie, pretože výskumy ukazujú, že chudoba sa dá prostredníctvom výchovy aj zdediť, čím vzniká tzv. reprodukcia chudoby. Dá sa s tým niečo urobiť? Ponúkame nasledujúce možnosti: b1. Investovanie do ranného detstva (kvalitná predškolská starostlivosť), ktorá môže zvýšiť šancu, že sa dieťa bude lepšie učiť. b2. Zmena motivácií. b3. Zmena prístupu ľudí ku kvalitnému vzdelaniu (štipendiá, desegregácie škôl). b4. Snaha zabezpečiť rovnosť prístupu k základným službám. c) Schopnosti. Vlastnosti kvalitného sociálneho systému, respektíve jeho kvalitu, môžeme hodnotiť na základe niekoľkých faktorov

343 1. Efektívnosť, adresnosť (cielenosť) Sociálny systém je adresný vtedy, ak konkrétny typ pomoci dostávajú ľudia, ktorí to najviac potrebujú, pričom túto potrebu môžeme definovať rôznymi spôsobmi, napríklad tak, že bez pomoci by sa títo ľudia dostali pod hranicu chudoby. 2. Stigma Stigmatizujúca dávka je taká, ktorú sa ľudia hanbia poberať. Je však ťažké presne definovať podmienky stigmy. Na Slovensku napríklad starobný dôchodok nie je spojený so žiadnou stigmou, ale dávky v hmotnej núdzi sú naopak vnímané ako stigmatizujúce. So spoločenskou stigmou sa spája niekoľko problémov: a) Spôsobuje negatívne psychologické zážitky, čo má za následok, že aj mnoho z ľudí, ktorí majú nárok na nejakú formu sociálnej pomoci, ju radšej nevyužijú, pretože nechcú byť spájaní s takouto sociálnou skupinou sami pred sebou alebo pred inými ľuďmi. Sociálny systém tým pádom nemusí byť schopný dosahovať svoj cieľ, ktorým je chrániť ľudí pred chudobou. b) Stigma má aj výhody keďže je (z ekonomického hľadiska) istým nákladom na strane prijímateľa, stigma vlastne znižuje počet ľudí, ktorí budú dávku poberať. Môže teda byť efektívna v tom, že čím viac si môžete dovoliť bez sociálnej pomoci žiť, tým skôr vás stigma od jej čerpania odradí. Stigma tak môže byť efektívny nástroj adresnosti. Na druhej strane, takýto pohľad predpokladá, že miera stigmy je priamo úmerná potrebe pomoci, lenže čím viac faktorov do pôsobenia stigmy vstupuje, tým viac je jej efekt náhodný. Navyše, o ekonomických efektoch stigmy je pomerne málo výskumov, a nedá sa preto preukázať, že jej pôsobenie je jednoznačne efektívne. 3. Faktor spoločenskej podpory (udržateľnosť) V demokratických krajinách majú šancu dlhodobo existovať len také programy, ktoré majú jednak väčšiu spoločenskú, ale zároveň aj politickú podporu. Čím má konkrétny program alebo politika väčšiu podporu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude naďalej existovať v tejto súvislosti môžeme hovoriť o faktore udržateľnosti. 4. Pravdepodobnosť zmeny statusu Pri posudzovaní sociálneho systému je dôležité skúmať, do akej miery umožňuje, že sa ľudia z chudoby vymania. Vplývajú na to rôzne motivačné alebo demotivačné efekty. Napríklad, ak začnete zarábať, čím úplne stratíte nárok na sociálnu podporu (dávku), a váš zárobok nie je signifikantne vyšší než bola sociálna dávka, je takto nastavený systém z hľadiska zmeny statusu demotivačný. Naopak, ak vám dávka (alebo jej časť) zostane aj keď si nájdete prácu, je takýto systém motivačný motivuje pracovať a zmeniť svoj status, teda vymaniť sa z chudoby. 3 VÝZNAM CHUDOBY PRE EMOCIONÁLNE A SOCIÁLNE ZDRAVIE ČLOVEKA Veľa spoločenských zmien, nevyhnutných pre zlepšenie emocionálneho a sociálneho zdravia jednotlivcov v spoločnosti je ďaleko viac rozsiahlejších, než sa všeobecne považuje v rámci pôsobnosti duševnej praxe a podpory zdravia. Tieto programy v krajinách tretieho sveta sa zameriavajú na tri hlavné oblasti: sociálna pomoc, posilnenie a sociálna podpora. Prekonanie bariér chudoby môže znamenať viesť plnohodnotný, vyrovnaný život v najlepšom emocionálnom a sociálnom zdraví

344 V súvislosti s chudobou môžu byť tzv. posilnenia zdravia základom emocionálnej a sociálnej aktivity podpory zdravia v rozvojových krajinách. Ide o tzv.: Hospodárske posilnenie V mnohých rozvojových krajinách, zadĺženosť a pôžičky u finančných žralokov sú zdrojom stresu a starostí. Rozšírenie krátkodobých pôžičiek najchudobnejším v komunite, ktorým často chýba gramotnosť alebo pracovno-právny pomer, je nevyhnutné pre prístup k úverom. Poskytovanie týchto úverov môže znížiť duševnú nepohodu tým, že odstráni hlavné príčiny stresu. Niektoré dôkazy o schopnosti týchto bánk na podporu duševného zdravia sú k dispozícii. Bangladéš vidieka Rozvoj výbor (BRAC) je najväčšou svetovou mimovládnou organizáciou z hľadiska rozsahu a rozmanitosti svojich zásahov. Jej činnosti zahŕňajú poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a programov rozvoja vidieka. Posledné menované programy sú realizované na úrovni jednotlivých obcí, cez rôzne organizácie, ktoré zastrešujú najchudobnejších členov komunity. Tieto údaje ukazujú, že členovia BRAC majú lepší stav výživy pre rast a vývoj detí, vyššie dosiahnuté vzdelanie, nižší výskyt domáceho násilia a lepší "blahobyt" a duševné zdravie. (Chowdhury, Bhuiya, 2001). Spravodlivý hospodársky rozvoj Súčasná prax jasne svedčí o väčšom riziku pre vznik emocionálnych a sociálnych porúch pre osoby žijúce v sociálne a ekonomicky znevýhodnených podmienkach. Ekonomický rozvoj, ktorý by zlepšil životy chudobných, by viedol k zlepšeniu emocionálno-sociálneho zdravia. Štúdie o vplyve hospodárskeho rozvoja v oblasti duševného zdravia boli vykonané v oblasti, kde priemysel rýchlo rastie, napr. Sumatra, Indonézia. (Bahar, Henderson, Mackinnon, 1992). Programy Spoločenstva pre rozvoj, ktoré zahŕňajú reformy v sektore zdravotníctva, ako je decentralizácia, účasť miestnych komunít, vodcov a posilnenie postavenia na okraji spoločnosti sú realizované v rámci rozvojového sveta ako spôsob podpory zdravia. Mnohé z týchto programov sú vedené pomocou sociálnych a komunitných mimovládnych organizácií. Vo všetkých týchto modeloch, je zdravie považované za základnú súčasť rozvoja a naopak, teda zdravie nie je zabezpečené, ak celkový vývoj nie je dosiahnutý. Odstránenie násilia v spoločnosti Hoci vzťah medzi domácim násilím a psychickými problémami, bol jasne dokázaný v početných štúdiách, neboli zavedené žiadne systematické hodnotenia starostlivosti o duševné zdravie vplyvom programov zníženia násilia. Tieto programy (ako napríklad program Týždeň pre duševné zdravie je súčasťou implicitného poňatia Human Development) fungujú na niekoľkých rôznych úrovniach, vrátane zdravotníckych pracovníkov tak, aby boli istejšie a pohodlnejšie, keď žiadajú informácie o domácom násilí, integráciu vzdelávania o násilí do existujúcich zdravotných programov a komunikačnej stratégie zasiahnutých rodín. (Heise, Ellsberg, Gottemoeller, 1990). K jednej z najbežnejších situáciách pre násilie, patrí výchovný výcvik, mentoring a poradenstvá, kde napríklad v niektorých z nich, ako napríklad v programe Stepping Stones bolo preukázané, že pomáha mužom komunikovať a dal im nový rešpekt k žene, z kvalitatívneho hodnotenia v afrických a ázijských rodovo nastavených tradícií. Zabezpečenie rovnosti postavenia žien a mužov a spravodlivý ekonomický rozvoj, hrajú najväčšiu úlohu pri podpore emocionálneho a sociálneho zdravia jedinca v spoločnosti. Negatívny vplyv sexuálnej diskriminácie a globalizácie na duševné zdravie v spoločnosti

345 Existujú dve veľmi dôležité otázky, ktoré hlboko ovplyvňujú všetky aspekty ľudského rozvoja, vrátane chudoby a sexuálnej diskriminácie a chcú ukázať, aké sú prvky duševného zdravia a duševných problémov, skúmajú tiež vplyv globalizácie na chudobu a sociálne stanovy muži vs. ženy v kontexte ich vplyvu na emocionálne a sociálne zdravie a stratégie duševného zdravia. Najmä výkon role Európskeho hospodárskeho stanoviska k spravodlivej a slobodnej demokratickej spoločnosti a posilňovanie postavenia žien sú významné verejné politiky, ktoré môžu mať výrazný vplyv na emocionálne a sociálne zdravie. Silný vplyv rôznych sociálnych a ekonomických faktorov na duševné zdravie bol dokumentovaný prakticky vo všetkých vývojových etapách objasňovania psychických a duševných porúch a ich vplyvu na emocionálne, duševné zdravie jedinca. Globalizácia ako negatívny fenomén sociálneho zdravia človeka. Toto poňatie bolo najprv realizované prostredníctvom Rozvojového programu OSN vo svojej prvej "Human Development správe vydanej v roku 1990, kde stálo: "Skutočné bohatstvo národa sú jej ľudia. A cieľom rozvoja je vytvoriť priaznivé prostredie pre ľudí a ich dlhý, zdravý a tvorivý život. No na túto skutočnosť a pravdu sa príliš často zabúda v snahe o materiálne a finančné bohatstvo. Emocionálne a sociálne zdravie je implicitnou súčasťou tohto konceptu, pretože tu je pravý dôkaz, že emocionálne a sociálne zdravie bude kompromisom dlhovekosti a celkového zdravotného stavu a vitality. Potom faktory, ktoré ovplyvňujú ľudský rozvoj, ovplyvňujú aj emocionálne zdravie, kde kauzalita nie je pravdepodobnosťou jednoduchosti alebo jednosmernosti všeobecných pojmov ako je ľudský rozvoj a emocionálne zdravie. Na základe uvedených skutočností prekonanie chudoby by mohlo prispieť k podpore emocionálneho a sociálneho zdravia, ale možno tiež konštatovať, že je dôležité a mohlo by byť postačujúce aj spravodlivejšie rozdelenie zdrojov. Existuje rad spoločenských javov spojených s rýchlou urbanizáciou, kedy globalizácia môže mať nepriaznivý vplyv na emocionálne zdravie prostredníctvom zvyšovania alebo znižovania prírodných ochranných faktorov. Príklady takýchto javov sú špinavé životné podmienky v mestských oblastiach pre migrantov. Samovraždy poľnohospodárov v niektorých častiach Indie od polovice roka 1990, poskytuje ďalšiu ilustráciu vplyvu globalizácie a následnú finančnú neistotu v oblasti emocionálno-sociálneho zdravia. Sezónne monzúnové opakovanie zlyháva v niektorých oblastiach Indie, vedie k nízkej úrode a teda aj nižším príjmom pre poľnohospodárov a krajinu ako takú. Tí, ktorí utrpeli najviac boli najchudobnejší farmári, ktorí neboli dostatočne bonitní pre získanie bankových úverov a museli si požičať peniaze od pôžičkových žralokov. Z ich plodín, ktoré nevyhoveli rok po roku, poľnohospodári boli konfrontovaní s neúprosnou voľbou predávať akýkoľvek majetok alebo boli nútení vykonávať akékoľvek práce pre úžerníkov, kým dlh nebol splatený. Viedlo to k mnohým ďalším problémom, akými boli nekvalitné obilniny, celkovo stravu ako takú a nedostatok podpory zo strany bánk. Globalizácia a nájazdy nadnárodných spoločností viedli k novej súťaži pre malých poľnohospodárov, ktorých tovar je ponúkaný už za konkurencieschopnejšie ceny. Tu sa dostávame, priamo alebo nepriamo, k mnohým ďalším problémom, ako sú neštandardné kvality osiva a nedostatok podpory z družstevných bánk. Výsledkom tohto stresu je viac ako 1000 samovrážd v posledných rokoch 21. storočia. (Sundar, 1999). Chudoba a emocionálne zdravie sa ovplyvňujú spolu navzájom, pričom u zraniteľnejších osôb, ide o tzv. začarovaný kruh chudoby a emocionálnych porúch. Socio-ekonomické faktory chudoby majú neskôr dôležitý vplyv na iné aspekty, ktoré sa prejavujú ťažkými duševnými ochoreniami

346 ZÁVER Chudoba je jedným z najvážnejších problémov dnešnej spoločnosti s tak bežným výskytom, že tvorí súčasť každej spoločnosti dokonca aj v tých najrozvinutejších krajinách sveta. Je to hraničná skúsenosť, s ktorou sa nikto v živote nechce stretnúť. Chudoba je hlad. Chudoba je nemať domov. Chudoba je byť chorý a nemať možnosť vyhľadať lekársku pomoc. Chudoba znamená nemať prácu a mať strach z budúcnosti. Chudoba je bezmocnosť, neschopnosť realizovať svoje ambície, ciele, neschopnosť pomôcť svojim najbližším ani sebe. Je to nesloboda. Každý z nás sa môže stať chudobným, alebo sa za neho považovať. Chudoba má rôzne podoby, je však nutné pripomenúť, že aj pocit samotného jedinca v rámci spoločnosti k otázke chudoby, jeho postoje, sociálno-emocionálne zdravie a vnímanie vlastnej sociálno materiálnej situácie, sú nemenej dôležité a treba na ne patrične upriamiť našu pozornosť. Literatúra [1] BAHAR, E., HENDERSON, A. S., MACKINNON, A. J An epidemiological study of mental health and socioeconomic conditions in Sumatra, Indonesia. Acta Psychiatrics Scanuinama, s [2] DŽAMMBAZOVIČ, R Chudoba na Slovensku: Diskurz, rozsah a profil chudoby. Bratislava : Univerzita Komenského s ISBN [3] HEISE, L, ELLSBERG, M., GOTTEMOELLER, M Ending violence against women, Baltimore: Johns Hopkins University School of Public Health, Population Information Program. s. 28. [4] CHOWDHURY, A, BHUIYA, A Do poverty alleviation programs reduce inequities in health? The Bangladesh experience. In: D. Leon & G. Walt (Eds.), Poverty, inequality and health. s Oxford: Oxford University Press. [5] MAREŠ, P Chudoba, marginalizace, sociální vylúčení. In: Sociologický časopis. roč. 36., s ISSN [6] MICHÁLEK, A Chudoba na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis. roč. 56., č. 3, s ISSN [7] PAYNE, K., DeVOL, P., SMITH, D Mosty z chudoby. Košice: Equilibria, [8] s. 293, ISBN [9] POGGIOLI, M Chudoba vo svete. Rôzne formy chudoby. [cit. online: ] Dostupné na: [10] RADIČOVÁ, I Hic Sunt Romales. Bratislava: Nadácia S.P.A.C.E., s. 64. ISBN [11] SUNDAR, M Suicide in farmers in India [letter]. British Journal of Psychiatry, s. 175, [12] ŠIKULA, M. et. al Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti. Bratislava: Ekonomický ústav SAV, s ISBN [13] ŠIMUNKOVÁ, K., VAGAČ, L Chudoba a regionálne rozdiely na Slovensku. Sociálne diskusné fórum. Bratislava: FES, s [14] TOMEŠ, I Sociální politika, teórie a mezinárodní skušenost. Praha: Sociopress, s ISBN [15] MPSVaR SR: Národný akčný plán sociálnej inklúzie (NAPI )

347 [16] Fsr.gov.sk, akcnyplan- [17] soc-inkluzie pdf [cit. online ]. [18] Dostupné na internete. [cit. online ]. PhDr. Daniela Cehelská Katedra kresťanskej antropológie a sociálnej práce Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU v Prešove Masarykova Prešov. daniela.cehelska@smail.unipo.sk

348

349 XXVII KVALITA ŽIVOTA OBYVATEĽOV DOMOVA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB V BATIZOVCIACH The quality of life of residents in Social Care House in Batizovce MARIANNA ŠRAMKOVÁ, JURINA RUSNÁKOVÁ, ZDENKA MÜLLEROVÁ Abstrakt Príspevok sa zaoberá kvalitou života obyvateľov Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Prvá časť je venovaná kvalite života, jej dôležitým indikátorom a možnostiam merania a následne stručnej charakteristike domova sociálnych služieb. Druhá, empirická časť, podáva výsledky a analýzu subjektívneho hodnotenia kvality života obyvateľov tohto zariadenia a taktiež ich komparáciu s hodnotením bežnej populácie. Použitou metódou bol dotazník WHOQOL-BREF. Kľúčové slová Domov sociálnych služieb. Dotazník WHOQOL-BREF. Kvalita života. Sociálne služby. Abstract The paper deals with the clients quality of life in the Social Care House in Batizovce. The first part is addressed to the quality of life, its important indicator and measurement options, and then a brief characterization of social care house. The second empirical part presents the results and analysis of subjective evaluations the clients quality of life and also their comparison to prevalent population s evaluations. The method used in the research was the WHOQOL-BREF quality of life assessment. Key words Social Care House. Questionnaire WHOQOL-BREF. Quality of Life. Social Service. ÚVOD Spojmom kvalita života sa v súčasnosti stretávame vo všetkých oblastiach života. Človek si ju uvedomí najmä vtedy, keď sa jeho životné podmienky zásadným spôsobom zmenia. Kvalita života súvisí s uspokojovaním základných životných potrieb, sociálnym prostredím, životnými podmienkami a hodnotovou orientáciu. Ale kvalitu života klientov domova sociálnych služieb ovplyvňuje okrem iného aj nepriaznivý zdravotný stav, odkázanosť na pomoc druhých ľudí, strata autonómie, i pobyt v zariadení, služby, ktoré zariadenie ponúka, prostredie zariadenia ako aj prístup personálu

350 1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ Kvalita života a jej dôležité indikátory Pojem kvalita života bol prvýkrát v histórii spomenutý už v 20. rokoch minulého storočia ako úvaha o ekonomickom vývoji a úlohe štátu v oblasti materiálnej podpory nižších spoločenských vrstiev. Diskutovalo sa o vplyve štátnych dotácií na kvalitu života chudobných ľudí a na celkový vývoj štátnych financií. V literatúre existuje veľa definícií kvality života, avšak ako uvádza Hnilicová (in Payne, 2005) neexistuje ani jedna, ktorá by za posledných tridsať rokov bola všeobecne akceptovaná. Situáciu komplikuje fakt, že sa často stretávame s pojmami ako sociálna pohoda (social well-being), sociálny blahobyt (social welfare) a ľudský rozvoj (human development), ktoré sú používané ako ekvivalentné termíny. Dalo by sa povedať, že na najvšeobecnejšej úrovni je kvalita života chápaná ako dôsledok interakcie mnohých rôznych faktorov. Sú to sociálne, zdravotné, ekonomické a environmentálne podmienky, ktoré veľmi často neznámym spôsobom reagujú, a tak ovplyvňujú ľudský rozvoj na úrovni jednotlivcov ako aj celej spoločnosti. Zjednodušene sa dá konštatovať, že v rámci všetkých prístupov má koncept v zásade dve dimenzie, a to objektívnu a subjektívnu. Subjektívna kvalita života- týka sa všeobecnej spokojnosti jednotlivca z jeho pohľadu vo vzťahu k očakávaniam, záujmom, osobným cieľom, hodnotám a sú individuálnym rozmerom kvality života. (Džuka, Dalbert, 2002). Objektívna kvalita - ide o splnenie požiadaviek, ktoré sa týkajú sociálnych a materiálnych podmienok života ako výsledku pôsobenia zdravotných, sociálnych, ekonomických a environmentálnych vplyvov na život. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO, 1993) definuje kvalitu života ako vnímanie vlastnej pozície v živote v kontexte kultúry a hodnotových systémov so zreteľom na životné ciele, očakávania, štandardy a záujmy. Tento koncept je komplexným spôsobom ovplyvňovaný fyzickým zdravým a psychickým stavom človeka, úrovňou jeho nezávislosti a vzťahmi k významným znakom prostredia. Kvalita života je tiež vnímaná ako rozdiel medzi tým, čo človek v skutočnosti dosiahol a tým, čo očakával. Čím menší je rozdiel, tým väčšia je kvalita života. Podľa predpokladov odborníkov zapojených do výskumného projektu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHOQOL, 1997 in Sejčová, 2006) určuje kvalitu života šiestich oblastí, ktoré sú zastúpené nasledujúcimi indikátormi: telesné zdravie - bolesť a diskomfort, spánok a odpočinok, energia a únava, psychické charakteristiky učenie, pamäť, pozornosť, sebahodnotenie, pozitívne a negatívne emócie, imidž vlastného tela a zjavu, úroveň nezávislosti aktivity v každodennom živote, mobilita, pracovná kapacita, závislosť od liekov a zdravotníckych pomôcok, sociálne vzťahy osobné vzťahy, sexuálne aktivity, sociálna opora a podpora, prostredie sloboda, zdravie a sociálna starostlivosť, finančné zdroje, prostredie domova, fyzikálne prostredie (hluk, premávka, klíma), doprava, spiritualita náboženstvo, osobné presvedčenie. Meranie kvality života S meraním kvality života v medicíne sa začalo v povojnových rokoch. Kvalita života bola chápaná ako objektívny ukazovať nezávislosti a fungovania v bežnom živote a používala sa predovšetkým v onkológii, napríklad pri hodnotení nežiaducich účinkov chemoterapie. Na zistenie kvality života sa v 60. a 70. rokoch používali tzv. indexy kvality života, ktoré okrem hodnotenia zdravotného a funkčného stavu obsahovali hodnotenie psycho-sociálnych aspektov pacientovej situácie. Sledovanie kvality sa rozšírilo do všetkých odvetví medicíny a stalo sa predmetom spoločenských vied v 80. rokoch minulého storočia. S dôrazom na

351 pacienta a jeho pohľad sa začali používať sebaposudzovacie škály a dotazníky. (Dragomerická, Prajsová, 2009). V súčasnosti býva kvalita meraná z troch perspektív ako: objektívne meranie sociálnych ukazovateľov v termínoch možností, bariér a zdrojov okolia, subjektívny odhad celkovej spokojnosti so životom, subjektívny odhad spokojnosti s jednotlivými životnými oblasťami. (Kirby, 1994 in Dragomerická, Bartoňová, 2006). Pod prvý bod môžeme zaradiť ukazovatele ako vzdelanie, bezpečie, stabilita rodiny, ktoré sa viac hodia na účely merania kolektívnej kvality života než pre jednotlivca. Niektoré charakteristiky tohto typu kvalitu života ovplyvňujú len čiastočne, a to v tom prípade, ak klesnú pod určitú hranicu (napr. hranicu chudoby). Za výsledok osobných hodnôt a životného štýlu, prostredníctvom ktorého sa ich jednotlivec snaží naplniť, sa považuje celková spokojnosť. Predpokladá sa, že celková spokojnosť jedinca súvisí s jeho spokojnosťou v oblastiach, ktoré on sám hodnotí ako dôležité, nielen s oblasťami, v ktorých je spokojný. Čo sa týka tretieho bodu, existujú rôzne zoznamy oblastí života. Zahŕňajú prežívanie, fyzickú kondíciu, schopnosť robiť bežné každodenné činnosti, vzťahy s blízkymi ľuďmi a širším sociálnym okolím, trávenie voľného času, či prostredie, v ktorom človek žije. Dragomerická (2006) ďalej uvádza tri možnosti sledovania kvality života. Na individuálnej úrovni sledujeme kvalitu života, ktorá slúži k zostaveniu terapeutického plánu a neskôr k vyhodnoteniu aplikovaných postupov. Druhou úrovňou je úroveň skupín pacientov s určitým typom problémov, kde je meranie kvality života indikátorom efektu liečby, dopadu vedľajších účinkov liekov a pod. Popis rizikových skupín obyvateľstva je výsledkom úrovne populačných šetrení kvality života, ktoré slúžia ako podklad pre preventívne programy a plánovanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti. (Dragomerická,Bartoňová, 2006). Najčastejšou metódou zisťovania kvality života je využitie dotazníkov alebo štruktúrovaných rozhovorov. Ako sme už spomínali, kvalita života je posudzovaná aj vzhľadom na objektívne parametre -sociálne a materiálne podmienky života (prostredie, služby, kultúra, typ bývania, možnosti využitia voľného času,..), podávame stručnú charakteristiku prostredia a služieb, v ktorom naši respondenti žijú. Charakteristika Domova sociálnych služieb v Batizovciach V súčasnosti je Domov sociálnych služieb v Batizovciach koedukovaným zariadením pre dospelých zdravotne postihnutých obyvateľov v sociálnej núdzi s celoročným pobytom. Patrí medzi najväčšie zariadenia sociálnych služieb na Slovensku a tiež je najväčším domovom sociálnych služieb v Prešovskom samosprávnom kraji. Dňom 1. júla 2012 sa zmenil názov zariadenia na Centrum sociálnych služieb pod Tatrami, pod ktoré patria tri inštitúcie Domov sociálnych služieb v Batizovciach, Útulok vo Svite, ako aj Zariadenie náhradného bývania vo Svite. (História DSS Batizovce, 2013). Domov sociálnych služieb v Batizovciach zabezpečuje vykonávanie odborných činností, ako sú: pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy č. 3 zákona o sociálnych službách, sociálne poradenstvo (zabezpečuje ho vedúca úseku sociálnej práce, v prípade jej neprítomnosti riaditeľka alebo sociálne pracovníčky), sociálnu rehabilitáciu (vykonávajú ju odborní pracovníci), ošetrovateľskú starostlivosť (je realizovaná prostredníctvom opatrovateľskej, zdravotnej a rehabilitačno-fyzioterapeutickej starostlivosti. Zdravotnú starostlivosť zabezpečujú zmluvní lekári praktický lekár, stomatológ a psychiater, ktorí toto zariadenie navštevujú jedenkrát do týždňa. Podľa potreby je privolaný aj kožný lekár. Raz mesačne navštevuje zariadenie aj klinický psychológ pre potreby

352 diagnostiky duševného stavu obyvateľov. Odborný zdravotný personál zariadenia (pozostávajúci z vedúcej opatrovateľského úseku a šiestich zdravotných sestier) dohliada na zdravotný stav obyvateľov. Na každú zmenu v trojzmennej prevádzke pripadá minimálne jeden zamestnanec. Rehabilitačnú fyzioterapeutickú starostlivosť vykonáva jedna rehabilitačná asistentka), pracovnú terapiu (v tomto zariadení sú zriadené tieto ergoterapeutické pracoviská: dielňa vyšívania a háčkovania, cukrárenská, stolárska a keramická dielňa) a pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností (tú uplatňujú v DSS v Batizovciach pri tých prijímateľoch sociálnych služieb, ktorí boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony, a teda sú nesvojprávni, a ktorým príslušný Okresný súd v Poprade určil za opatrovníka Domov sociálnych služieb v Batizovciach). (Vnútorná smernica S01, 2012). DSS v Batizovciach taktiež vytvára obyvateľom priestor na záujmovú, kultúrnu a rekreačnú činnosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej starostlivosti v DSS. 2 EMPIRICKÁ ČASŤ Výskumné ciele a otázky Hlavným cieľ nášho výskumu bolo vyhodnotiť subjektívne vnímanie kvality života klientov Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Aby sme k tomu poznaniu dospeli, stanovili sme si čiastkové ciele: Zistiť a porovnať hodnoty celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť 1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u obyvateľov a obyvateliek DSS v Batizovciach. Zistiť hodnotenie celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť 1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u respondentov a porovnať ho s hodnotením bežnej populácie. Výskum hodnotiaci kvalitu života podľa Gavoru (2008) nepotrebuje formulovať predpoklady, pretože tento druh empirickej štúdie, ako je evalvácia, v ktorej ide o vyhodnotenie stavu či kvality, si nevyžaduje striktne vychádzať z teórie a testovať hypotézy. Preto pre dosiahnutie stanovených cieľov formulujeme výskumné otázky: Aká je kvalita života v jej jednotlivých zložkách u obyvateľov a obyvateliek DSS v Batizovciach? Ako hodnotia respondenti oblasti kvality života v porovnaní s bežnou populáciou? Výberový súbor a metódy V súčasnosti v DDS v Batizovciach žije 160 prijímateľov sociálnych služieb, 57 mužov a 103 žien. Dotazník bol distribuovaný 63 obyvateľom 32 mužom a 31 ženám (kritériom výberu bol intelekt a psychiatrická diagnóza klientov, vylúčení boli obyvatelia s mentálnym postihnutím a obyvatelia v akútnom štádiu schizofrénie). Obyvatelia vypĺňali dotazník buď sami alebo s čiastočnou pomocou sociálnych pracovníčok zariadenia. Na meranie kvality života sa používa dotazník WHOQOL-100 (World Health Organization Quality of Life Assessment) a jeho skrátená verzia WHOQOL-BREF práve tú sme použili pri našom výskume. WHOQOL-BREF zahŕňa štyri domény oblasti s jednotlivými položkami. Tieto základné oblasti ešte dopĺňajú dve samostatné položky a to celková kvalita života a spokojnosť so zdravím. (Dragomirecká, Bartoňová, 2006, s. 145). Tabuľka 1 nám prehľadne ukazuje jednotlivé oblasti s ich položkami

353 Tabuľka1 Prehľad oblastí a položiek dotazníka WHOQOL-BREF Oblasti Položky Oblasť 1 fyzické zdravie q3 bolesť a nepríjemné pocity q4 závislosť na lekárskej starostlivosti q10 energia a únava q15 pohyblivosť q16 spánok q17 každodenná činnosť q18 pracovná výkonnosť Oblasť 2 prežívanie q5 potešenie zo života q6 zmysel života q7 sústredenie q11 prijatie telesného vzhľadu q19 spokojnosť so sebou q26 negatívne pocity Oblasť 3 sociálne vzťahy q20 osobné vzťahy q21 sexuálny vzťah q22 podpora priateľov Oblasť 4 životné prostredie q8 osobná bezpečnosť q9 životné prostredie q12 finančná situácia q13 prístup k informáciám q14 záľuby q23 prostredie v okolí bydliska q24 dostupnosť zdravotnej starostlivosti q25 doprava 2 samostatné položky Q1 celková kvalita života Q2 spokojnosť so zdravím Zdroj: Dragomirecká, Bartoňová, 2006, s. 145 Jednotlivé položky dotazníka sú hodnotené na škále od 1 do 5, pričom 1 znamená veľmi nespokojný/á a 5 znamená veľmi spokojný/á. Dotazníkom sa zisťuje sebaposúdenie kvality života, respondent daný dotazník sám vypĺňa sám, alebo sa môže vypĺňať v prípade potreby aj pomocou štandardizovaného rozhovoru. Vyplnenie dotazníka WHOQOL-BREF trvá približne 5 10 minút, štandardizovaným rozhovorom približne minút. Výhodou štandardizovaného dotazníka WHOQOL-BREF je, že má testovanú validitu a reliabilitu. Keďže sa tento dotazník používa celosvetovo, umožňuje komparáciu aj na medzinárodnej, alebo regionálnej úrovni s rôznou demografiou. Údaje sme spracovali programom MS Office- Excel popisnou štatistikou. Analýza a výsledky výskumu Komparácia hodnotenia oblastí kvalita života klientov a klientok Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Použitím metódy dotazníka WHOQOL-BREF sme zistili hodnotenie celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u obyvateľov a obyvateliek DSS, ktoré sme navzájom porovnávali. Výsledky nám podáva tabuľka

354 Tabuľka 2 Hodnoty oblastí kvality života obyvateľov a obyvateliek DSS v Batizovciach Oblasti kvality života Obyvatelia DSS n=32 Obyvateľkyky DSS n=31 priemer min. max. priemer min. max. Q1 Celková kvalita života 3,69 1,00 5,00 3,84 3,00 5,00 Q2 Spokojnosť so zdravím 3,53 1,00 5,00 3,45 1,00 4,00 O1 Fyzické zdravie ,27 8,57 19,43 14,58 5,71 19,43 O1 Fyzické zdravie % 62,23 23,25 92,30 57,65 12,54 86,55 O2 Duševné zdravie ,65 5,33 20,00 13,83 7,33 19,33 O2 Duševné zdravie % 60,42 22,58 93,20 60,34 30,25 92,50 O3 Sociálne vzťahy ,75 6,67 20,00 14,06 6,67 18,67 O3 Sociálne vzťahy % 57,30 22,35 95,25 63,72 4,52 93,15 O4 Životné podmienky ,42 10,50 19,00 15,42 12,00 19,50 O4 Životné pod % 65,29 29,45 92,55 60,32 18,50 85,43 Z hodnotenia domén obyvateľov a obyvateliek vyplýva, že muži vyjadrili väčšiu alebo rovnakú spokojnosť so všetkými doménami ako ženy s výnimkou celkovej kvality života (Q1). Najväčší rozdiel v prospech mužov vidíme v doméne 2 duševné zdravie. Tento negatívny postoj môžeme pripísať zmene postavenia, ktoré žena zastáva v bežnom živote oproti životu v zariadení. V bežnom živote nachádza priestor, aby na realizovala ako manželka, matka, vychovávateľka v kruhu rodiny (citová oblasť) a žena v spoločnosti (vzdelanie, sebarealizácia a sociálna oblasť). Životom v zariadení sú tieto základné roly potlačené a obmedzené. V našom prieskume vyhodnotili obyvateľov a obyvateliek štvrtú doménu životné podmienky s rovnakou spokojnosťou. Komparácia hodnotenia oblastí kvality života obyvateľov a obyvateliek DSS v Batizovciach s populačnou normou Použitím metódy dotazníka WHOQOL-BREF sme zistili hodnotenie celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť 1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u všetkých respondentov a porovnali sme ho s hodnotením bežnej populácie. Tabuľky č. 3 až č. nám podávajú informácie o priemerných hodnotách všetkých oblastí kvality života obyvateľov a obyvateliek DSS a ich komparáciu s populačnou normou a ich minimálnymi a maximálnymi hodnotami. Tabuľka3 Vyhodnotenie samostatnej oblasti celková kvalita života - Q1 Obyvatelia DSS Q1 celková kvalita života Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priemer n priemer n 3, , , , Tabuľka 4 Vyhodnotenie samostatnej oblasti spokojnosť so zdravím Q22 Obyvatelia DSS Q2 spokojnosť so zdravím Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priemer n priemer n 3, , , ,

355 Tabuľka 5 Vyhodnotenie položiek tvoriacich fyzické zdravie - doménu 1 Obyvatelia DSS Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priem n priem n er er q3 bolesť a nepr. 2, , , , pocity q4 závislosť na lek. 2, , , , starost. q10 energia a únava 3, , , , q15 pohyblivosť 4, , , , q 16 spánok 3, , , , q17 každodenné 3, , , , činnosti q18 prac. výkon 3, , , , Tabuľka 6 Vyhodnotenie položiek tvoriacich duševné zdravie doménu 2 Obyvatelia DSS Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priemer n priemer n q5 potešenie zo 3, , , , života q6 zmysel 3, , , , života q7 sústredenie 3, , , , q11 prijatie 4, , , , teles. vzhľadu q19 spokojnosť 3, , , , so sebou q26 negatívne pocity 2, , , , Tabuľka 7 Vyhodnotenie položiek tvoriacich sociálne vzťahy doménu 3 q20 osobné vzťahy q21 sexuálny život q22 podpora priateľov Obyvatelia DSS Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priemer n priemer n 3, , , , , , , , , , , ,

356 Tabuľka 8 Vyhodnotenie položiek tvoriacich životné podmienky doménu 4 Obyvatelia DSS Populačná norma Muži Ženy Celkom priemer n priemer n priemer n priemer n q8 osobná 3, , , , bezpečnosť q9 životné 3, , , , prostredie q12 finančná 3, , , , situácia q13 prístup k 4, , , , informáciám q14 záľuby 3, , , , q23 prostredie 3, , , , v okolí bydliska q24 dostupnosť 4, , , , zd.starostlivosti q25 doprava 3, , , , Zdroj: Autorky príspevku (Obyvatelia DSS); Dragomerická, Bartoňová, 2006 s. 42 (Populačná norma) Prvú oblasť, ktorej výsledky sme porovnávali, bola samostatná oblasť celková kvalita života (Q1). Muži hodnotili kvalitu svojho života horšie a ženy porovnateľne s populačnou normou. V priemernom hodnotení mužov a žien spolu sú výsledky horšie ako u bežnej populácie. Druhou samostatne hodnotenou oblasťou bola spokojnosť so zdravím (Q2). Môžeme skonštatovať, že muži aj ženy, či už samostatne alebo spolu, boli so svojím zdravím viditeľne nespokojnejší ako bežná populácia. Tento výsledok nás neprekvapil, keďže vo všeobecnosti sú obyvateľmi domova sociálnych služieb ľudia, ktorí sú zdravotne postihnutí. Pri hodnotení položiek domény - fyzické zdravie môžeme konštatovať, že obyvatelia DSS vyjadrili najväčšiu spokojnosť pri položke q16 - spánok, kde až 51 % obyvateľov vyjadrilo spokojnosť so svojím spánkom a 25,3 % vyjadrilo veľkú spokojnosť. Muži však vyšli v hodnotení horšie ako ženy. Priemerná hodnota je vyššia ako priemer populačnej normy. Výraznú spokojnosť obyvateľov so spánkom môžeme pripísať objektívnym podmienkam, ktoré poskytuje DSS. Každý z obyvateľov má svoj priestor pre odpočinok, môže oddychovať dlhšie a kedykoľvek, ak ho premôže spánok. Pri položkách q3 - bolesť a nepríjemné pocity a q4 -závislosť na lekárskej starostlivosti, 82,5 % obyvateľov v prvom prípade a 84,1 % v druhom prípade sa vyjadrilo, že ich to pri práci a fungovaní v bežnom živote obmedzuje stredne až vôbec nie. Obyvateľmi DSS sú muži a ženy s rôznym stupňom duševného a fyzického postihnutia. Ich osobné stotožnenie sa so svojím postihnutím viedlo obyvateľov v položkách q3 a q4 k odpovediam, že ich zdravotné problémy a bolesti neobmedzujú vo fyzickej aktivite a v osobnom živote. Nakoľko v objekte DSS sú celodenne prítomní pracovníci zdravotnej služby, obyvatelia osobne nepociťujú potrebu lekárskej starostlivosti, aby mohli prežiť deň podľa svojich predstáv. Skutočnosť je však iná. Ich zdravotný a duševný stav im umožňuje venovať sa len určitým formám fyzickej a duševnej aktivity oproti aktivitám, ktorým sa môže venovať bežná populácia. V položke q10 energia a únava je medzi mužmi a ženami malý rozdiel. Priemerné hodnoty mužov a žien tejto položky sa blížia k priemeru populačnej normy. S obmedzenými formami fyzickej a duševnej

357 aktivity úzko korešponduje hodnotenie dostatku energie pre každodenný život, ktoré sa v priemerných hodnotách oboch skupín blíži k priemeru populačnej normy. Nižšiu spokojnosť zo strany mužov voči ženám môžeme pripísať skutočnostiam, že ženy vykonávajú fyzicky menej náročnú prácu, nepripúšťajú si tak únavu, vedia ju viac skryť a potlačiť. Podobne vychádza v hodnotení aj položka q15 pohyblivosť. Možnosť - venovať sa svojim aktivitám - úzko súvisí so schopnosťou pohybovať sa. Viac ako 50 % respondentov hodnotilo svoju schopnosť pohybovať sa neobmedzene, z toho ženy lepšie ako muži. V položke q17 každodenná činnosť a q18 pracovný výkon boli obyvatelia spokojní až veľmi spokojní. Muži v priemere prevyšovali nielen ženy, ale aj priemer populačnej normy. Z hodnotenia spokojnosti a schopnosti vykonávať každodennú činnosť a podávať pracovný výkon môžeme povedať, že muži sú schopnejší a spokojnejší ako ženy. Úzko to súvisí s rozsahom aktivít, ktorým sa môžu klienti venovať, ich náročnosťou, spoločenskou užitočnosťou, ohodnotením. Čo sa týka domény duševné zdravie, z výsledkov nám vyplýva, že muži a ženy hodnotili všetky položky tejto domény horšie ako bežná populácia, okrem položky spokojnosť so sebou, ktorej priemer sa zhodoval s priemerom populačnej normy. Najväčší rozdiel sme zaznamenali v hodnotení prežívania negatívnych pocitov ako napríklad mrzutosť, úzkosť, beznádej alebo depresie. Naopak najmenší rozdiel, okrem zhodného priemeru v položke q19 spokojnosť so sebou, je prijatie telesného vzhľadu. Muži v porovnaní so ženami sú spokojnejší v položkách telesný vzhľad a spokojnosť so sebou. 31,2 % mužov uviedlo, že sú úplne spokojní so svojím telesným vzhľadom, naproti tomu 12,9 % žien uviedlo, že svoj telesný vzhľad nedokážu vôbec akceptovať. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ženy kladú väčší dôraz na svoj telesný výzor ako muži, preto aj v našom prieskume vyšlo pri tejto položke pozitívnejšie hodnotenie práve u mužov. Ženy majú väčšie potešenie zo života, nachádzajú väčší zmysel života a pociťujú menej negatívnych pocitov ako muži. 16,1 % žien uviedlo, že ich maximálne teší život a 19,4 %, že ich život má zmysel. V kontraste k ním až 9,5 % mužov uviedlo, že ich život vôbec neteší a nemajú žiadny zmysel života. Príčiny môžeme hľadať v rozdielnych pohľadoch a očakávaniach na veci a ciele, či už materiálne, duševné, sociálne, ktoré by mali pomáhať dotvárať a napĺňať životné ciele každého klienta. Životný cieľ je niečo, čím dotvárame zmysel života, čím sa v ňom utvrdzujeme. Tento cieľ sa počas života u každého mení. Dôvodom môže byť optimistickejší pohľad žien na svet cez takzvané ružové okuliare, pričom vo všetkých veciach a situáciách hľadajú nádej na zlepšenie, naproti tomu sú muži, ktorí veci a situácie vidia realistickejšie. Doménu 3 sociálne vzťahy tvorili položky osobné vzťahy (q20), sexuálny život (q21) a podpora priateľov (q22). V rámci položky osobné vzťahy môžeme skonštatovať, že muži samostatne a obyvatelia DSS spoločne hodnotili osobné vzťahy lepšie ako populačná norma, kde až 55,6 % obyvateľov uviedlo, že sú spokojní so svojimi osobnými vzťahmi a 17,4 % veľmi spokojní. Medzi mužmi sa nenašiel ani jeden, ktorý by uviedol, že je so svojimi osobnými vzťahmi veľmi nespokojný. Zvyšné dve položky, sexuálny život a podpora priateľov, vychádzajú vo všetkých priemeroch horšie ako u bežnej populácie. Odpoveď na otázku, ako ste spokojný/á so svojím sexuálnym životom, v našom prieskume 36,5 % obyvateľov uviedlo odpoveď ani spokojný/a, ani nespokojný/á. Dôvodom takejto odpovede môže byť hanblivosť odpovedať a vyjadrovať sa k danej téme. V rámci položky podpora priateľov uviedlo 68,3 % obyvateľov, že sú spokojní s podporou, ktorú im poskytujú priatelia a rodina. Nevyskytol sa ani jeden prípad, v ktorom by obyvatelia DSS uviedli, že sú veľmi nespokojní s podporou od najbližších. U obyvateliek DSS vyšiel priemer nižší ako u mužov. Môže to byť spôsobené tým, že muži sú prispôsobivejší, otvorenejší a ľahšie si nájdu kamarátov, zatiaľ čo ženy pri nadväzovaní kontaktov sú opatrnejšie. Životné podmienky hodnotili naši obyvatelia lepšie ako populačná norma, čo sa odrazilo vo všetkých položkách tejto domény. Muži sú spokojnejší s finančnou situáciou, prístupom k

358 informáciám a prostredím v okolí bydliska. Ženy lepšie ocenili osobnú bezpečnosť, životné prostredie, záľuby, dostupnosť zdravotnej starostlivosti a dopravu. V položke osobná bezpečnosť 65,1 % obyvateľov uviedlo, že sa vo svojom každodennom živote cítia veľmi bezpečne, z toho bolo 67,9 % žien a 62,5 % mužov. Podľa nášho názoru vykazujú ženy vyššie percento preto, lebo majú väčšiu istotu v prostredí a komunite, v ktorej žijú a kde sa navzájom vytvára obojstranná dôvera medzi klientmi a personálom. Pod položkou životné prostredie rozumieme životný priestor, ktorý poskytuje DSS svojim obyvateľom. V rámci nášho prieskumu nám vyšlo, že tento životný priestor hodnotia ženy lepšie ako muži a zároveň je to oveľa vyššie hodnotenie ako u bežnej populácie. Jedným z dôvodov vyššieho ohodnotenia tejto položky obyvateľmi DSS oproti bežnej populácii vidíme v tom, že DSS poskytuje obyvateľom určitý štandard bývania, poskytovaných služieb a vybavenia zariadenia. Podľa finančnej situácie si môžu klienti individuálne zvýšiť kvalitu svojho prostredia bežná populácia si všetko okolo seba musí zabezpečiť sama. Z celkového počtu obyvateliek zúčastnených na prieskume 64,4 % označilo prostredie, v ktorom žijú, za veľmi zdravé. Zaujímavosťou je nulové percento odpovedajúcich obyvateliek, ktoré by označili svoje prostredie ako nezdravé alebo trochu nezdravé. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že obyvatelia DSS sú so svojou finančnou situáciou spokojní. O finančné zdroje obyvateľov DSS sa starajú sociálne pracovníčky, ktoré na základe zmluvy s obyvateľom rozhodujú o základných výdavkoch daného obyvateľa (strava, ubytovanie, energie,...). Samozrejmosťou je aj slobodné rozhodnutie obyvateľa o použití svojich voľných finančných prostriedkov pre svoje osobné záujmy, ktoré sú však uskutočňované po konzultácii a pod dohľadom sociálneho pracovníka. Položku prístup k informáciám hodnotili lepšie muži ako ženy. Napríklad 37,4 % mužov uviedlo, že sú úplne spokojní s prístupom k informáciám, ktoré potrebujú pre svoj každodenný život. Aj celkové hodnotenie vyšlo u obyvateľov DSS lepšie ako u bežnej populácie. Domov sociálnych služieb umožňuje svojim obyvateľom prístup ku všetkým masmediálnym zdrojom, preto môžeme konštatovať, že v rámci svojho pôsobenia obyvateľ v tomto zariadení získava všetky potrebné informácie pre svoju potrebu. Do položky záľuby môžeme zaradiť jednotlivé formy pracovnej terapie, ktoré poskytuje domov sociálnych služieb svojim obyvateľom. Vyššia spokojnosť so záľubami u obyvateľov DSS je odrazom skutočnosti, že obyvatelia DSS majú oveľa viac voľného času na venovanie sa svojim záľubám ako bežná populácia. Pri položke - prostredie v okolí bydliska vidíme vyššiu spokojnosť u obyvateľov DSS ako u bežnej populácie. Nakoľko sa dané zariadenie nachádza v dedinskom prostredí (ktoré môžeme opísať ako pokojné, tiché prostredie na život), je vyhovujúce pre obyvateľov zariadenia, ktorá si vyžaduje špeciálny prístup. K zariadeniu patrí park so stromami, poskytujúci útočisko pred vplyvmi vonkajšieho prostredia. Zároveň vytvára priestor na fyzickú aktivitu vo forme vychádzok a činností spojených s údržbou okolia daného zariadenia. Na otázku - ako sú obyvatelia spokojní s dostupnosťou zdravotnej starostlivosti - 61,2 % žien a 71,9 % mužov uviedlo, že sú spokojní a až 35,6 % žien (18,7 % mužov) označilo, že sú veľmi spokojné, čo predstavuje vyššie hodnotenie ako u populačnej normy. Tento rozdiel pripisujeme faktu, že obyvatelia zariadenia nemusia dochádzať do zdravotných stredísk, výnimku tvoria len závažné prípady a celá zdravotná starostlivosť je im poskytnutá na jednom mieste. Podobne ako u položky dostupnosť zdravotnej starostlivosti, aj pri položke doprava môžeme konštatovať, že obyvatelia sú spokojnejší ako bežná populácia. Obyvatelia majú možnosť prepravy verejnou hromadnou dopravou za asistencie pracovníkov zariadenia a pre obyvateľov s obmedzenou pohyblivosťou je k dispozícii automobil vo vlastníctve DSS. Na väčšie akcie (ako sú výlety, zájazdy, súťaže) majú obyvatelia k dispozícii objednaný autobus

359 ZÁVER Je dôležité vedieť, ako prežívajú obyvatelia domova sociálnych služieb svoju životnú etapu, ako hodnotia kvalitu života. Na tomto základe sa potom dá overenými indikátormi problémové oblasti zlepšovať. Aj keď sa naše výsledky týkajú obyvatelia konkrétneho zariadenia a nedajú sa samozrejme zovšeobecniť, chceli sme poukázať na dôležitosť danej témy a poskytnúť jednu z možností merania kvality života a jej jednotlivých zložiek. Poznanie obyvateľa, jeho prežívania a následného správania, zmapovanie jeho blízkeho i vzdialenejšieho sociálneho prostredia je hlavnou súčasťou poradenských či terapeutických aktivít a následne možnou pomocou pre voľbu vhodnej intervencie, resp. primárnej prevencie. Literatúra [1] DRAGOMERICKÁ, E. - BARTOŇOVÁ, J WHOQOL-BREF WHOQOL vyd. Praha: Psychiatrické centrum Praha, s. ISBN [2] DRAGOMERICKÁ, E. - PRAJSOVÁ, J WHOQOL-OLD. 1. vyd. Praha: Psychiatrické centrum Praha, s. ISBN [3] DŽUKA, J. - DALBERT, C Vývoj a overenie validity škál emocionálnej habituálnej subjektívnej pohody (SEHP). In Československá psychologie, roč. 46, č. 3, s ISSN X. [4] GAVORA, Peter Úvod do pedagogického výskumu. 4. vyd. Bratislava: Univerzita Komenského, s. ISBN [5] História DSS Batizovce [online]. 2013, [cit ]. Dostupné na internete: 49 [6] HNILICOVÁ, H Kvalita života a její význam pro medicínu a zdravotnictví. In: PAYNE, J a kol. Kvalita života a zdraví. 1. vyd. Praha: TRITON, s. ISBN [7] Vnútorná smernica Domova sociálnych služieb Batizovce č. S Podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby. Platnosť smernice od [8] WHO, Quality of Life Group: WHOQOL Study Protocol. Geneva, WHO. [9] WHOQOL Measuring quality of live. Geneve: World Health Organization [10] Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

360 PhDr. Marianna Šramková, PhD. Výskumno-vzdelávacie a poradenské centrum FSVaZ UKF v Nitre Hviezdoslavova Spišská Nová Ves msramkova2@ukf.sk Mgr. Jurina Rusnáková, PhD. Výskumno-vzdelávacie a poradenské centrum FSVaZ UKF v Nitre Hviezdoslavova Spišská Nová Ves jrusnakova@ukf.sk Mgr.Zdenka Müllerová Výskumno-vzdelávacie a poradenské centrum FSVaZ UKF v Nitre Hviezdoslavova Spišská Nová Ves zdenka.mullerova@gmail.com

361 XXVIII DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI NA JEDINCA A SPOLOČNOSŤ The consequences of long-term unemployment on the individual and society PETER CSÓRI, ĽUDOVÍT HAJDUK Abstrakt Príspevok sa zameriava na dôsledky dlhodobej nezamestnanosti z pohľadu sociálneho zdravia na jednotlivca a spoločnosť. Poukazuje najmä na dlhodobú nezamestnanosť ako závažný spoločenský problém. Poukazuje na reakcie a pocity, ktorými prechádzajú nezamestnaní v jednotlivých fázach nezamestnanosti, na rizikové skupiny, ktoré sú najviac ohrozené dlhodobou nezamestnanosťou. Zameriava sa najmä na psychosociálne dôsledky dlhodobej nezamestnanosti, akými sú zmena sociálneho statusu, strata schopností zručností, zníženie životnej úrovne, chudoba, sociálne zlyhanie, nárast sociálno-patologických javov, či sociálna exklúzia. Kľúčové slová Dlhodobá nezamestnanosť, fyzické a psychické zdravie, jedinec, psychosociálne dôsledky, sociálne prostredie, sociálna exklúzia, životná úroveň Abstract This contribution is focused on consequences of long-term unemployment from the perspective of the social health of the individual and society. Contribution points out in particular long-term unemployment as a serious social problem. It refers to the reactions and feelings through which the unemployed in various stages of unemployment, at risk groups are most endangered of long- term unemployment. It focuses in particular on the psychosocial consequences of long-term unemployment, such as the change of social status, loss of skills, abilities, reduce living standards, poverty, social failure, increase socio-pathological phenomena, or social exclusion. Keywords Long-term unemployment, physical and mental health, individual, psychosocial consequences, social environment, social exclusion, living standards ÚVOD Nezamestnanosť je jedným z najzávažnejších sociálnych a ekonomických problémov súčasnej doby a má vplyv na sociálne zdravie jednotlivca i spoločnosti. Jej vysoká miera nepriaznivo ovplyvňuje nielen samotný život ľudí, ale i hospodársku a sociálnu situáciu spoločnosti. Výnimkou nie je ani Slovenská republika, ktorá v rámci Európskej únie patrí medzi krajiny s najvyššou mierou nezamestnanosti

362 V súčasnosti je znepokojivý najmä rast dlhodobej nezamestnanosti, ktorá naberá rastúcu tendenciu vo všetkých regiónoch Slovenska. Najhoršia situácia je však v regiónoch Prešovského a Banskobystrického kraja, predovšetkým v oblastiach s nízkou civilizačnou infraštruktúrou, ktorá pretrváva najmä v tzv. hladových dolinách a naša spoločnosť si s týmto problémom zatiaľ nevie dať rady. U ľudí, ktorí sú dlhodobo bez práce, postupne dochádza k strate ich kvalifikácie, schopností, zručností, pracovných návykov a stávajú sa neuplatniteľnými na trhu práce. Začínajú sa u nich prejavovať pocity menejcennosti, nepotrebnosti, strácajú sebaúctu, sociálny status v spoločnosti a časom strácajú aj záujem hľadať si zamestnanie. Dochádza u nich k poklesu príjmu, a tým aj k neuspokojeniu svojich potrieb, k znižovaniu kvality i kvantity sociálnych kontaktov a k poklesu životnej úrovne. Postupne sa izolujú, dostávajú sa do sociálnej i hmotnej núdze, strácajú zmysel života a ocitajú sa na pokraji spoločnosti. Sú odkázaní na systém podpory od štátu, najmä vo forme dávok v hmotnej núdzi. Tieto dávky však nepokryjú náklady, ktoré by uspokojili aspoň základné potreby človeka. Títo ľudia potom ostávajú uviaznutí v sociálnej sieti, sú ohrození chudobou a sociálnou exklúziou. 1 NEZAMESTNANOSŤ AKO SOCIÁLNY JAV Nezamestnanosť je v súčasnosti často diskutovaný ekonomický, politický a spoločenský problém, ktorého dôsledky pôsobia nielen na život jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. Je prejavom nerovnováhy medzi ponukou a dopytom na trhu práce. Mnohé definície opisujú nezamestnanosť ako sociálny jav a prirodzený fenomén spoločnosti založenej na trhovom princípe a demokracii. V momente, keď sa tento fenomén dotýka stále väčšieho počtu ľudí, stáva sa hromadným javom. Ak sa doba nezamestnanosti predlžuje, môžeme tento jav považovať za vážny ekonomický a najmä spoločenský problém. Masová nezamestnanosť vytvára pre spoločnosť vážne problémy finančného, organizačného a politického charakteru. Spoločnosť je povinná zabezpečiť pre ľudí bez práce aspoň určitú finančnú výpomoc vo forme sociálnych dávok (dávka v nezamestnanosti, v hmotnej núdzi a pod.), rozvíjať sieť inštitúcií poskytujúcich pomoc a podporu pre nezamestnaných a zabezpečiť adekvátne služby zamestnanosti. (Mareš, 1994). Nezamestnanosť je javom, ktorý za určitých okolností (masová nezamestnanosť, dlhodobá nezamestnanosť) môže evokovať vznik negatívnych a sociálno-patologických javov na úrovni indivídua aj na spoločenskej úrovni. (Žilová, 2002, s. 26). U človeka, ktorý je bez práce sa môžu prejavovať rôzne psychosomatické problémy, zvýšená náchylnosť na bežné ochorenia, či až depresívne stavy a pod. Narušená sebadôvera, sebaistota, zmena sociálneho statusu môže spôsobiť izoláciu od najbližšieho, či širšieho sociálneho prostredia, až po prejavy apatie a nezáujmu hľadať nové zamestnanie a aktívne riešiť svoj problém. Tieto príznaky nezamestnanosti môžu prekročiť hranicu indivídua a prejaviť sa na celospoločenskej úrovni prejavmi rôzneho sociálne nežiaduceho až patologického správania, poruchami spoločenskej integrácie smerujúcej k rôznym závislostiam. Napríklad nárast bezdomovectva, zvýšenie kriminality, rôzne formy násilia, či iná trestná činnosť. Nárast nezamestnanosti môže viesť k nárastu spomínaných problémov či už na individuálnej alebo spoločenskej úrovni. Ich riešenie si bude neustále vyžadovať intervenciu zo strany spoločnosti a znamenať aj zvýšené náklady pre spoločnosť na zabezpečenie zdravotných a sociálnych služieb pre takto postihnutých ľudí

363 2 FÁZY PREŽÍVANIA NEZAMESTNANOSTI Každý jednotlivec sa so statusom nezamestnaného vyrovnáva individuálne. Mladí ľudia, ktorí ešte nemali skúsenosť so stratou zamestnania vnímajú nezamestnanosť len ako pokračovanie prázdnin a prežívajú nezamestnanosť menej intenzívne ako starší ľudia, ktorí stratili zamestnanie po niekoľkoročnom zamestnaní a veľmi ťažko sa vyrovnávajú so situáciou. Reakcie na stratu zamestnania sú opísané rôznymi autormi. Podľa Vágnerovej (2004), možno tieto reakcie zaradiť do piatich fáz: 1. Fáza šoku je vlastne najstresujúcejšou fázou a nastáva bezprostredne po strate zamestnania. Človek odmieta skutočnosť, že je nezamestnaný, môžu sa u neho prejaviť úzkostné stavy, pocity krivdy, nespravodlivosti. 2. Fáza aktívneho hľadania nového zamestnania (v niektorých zdrojoch sa uvádza aj ako fáza nádeje, či optimizmu) sa vyznačuje nádejou a vierou v budúcnosť. V tejto fáze je človek najaktívnejší, intenzívne si hľadá zamestnanie. Sociálne práca s klientom v tomto období je najefektívnejšia. Človek má záujem o spoluprácu, je ochotný sa ďalej vzdelávať a pracovať na sebe. Je psychicky vyrovnaný, využíva voľný čas, venuje sa svojim záľubám. 3. Fáza prechodu do kategórie dlhodobej nezamestnanosti nadšenie z predchádzajúcej fázy začína postupne upadať a človek sa stáva pesimistickým. Viera v úspech neustále klesá a čím dlhšie, tým viac má človek pocit vlastnej viny a menejcennosti. Znižuje sa jeho sebavedomie aj aktivita hľadať si prácu, zhoršuje sa jeho finančná situácia, môžu sa objaviť problémy v oblasti fyzického a psychického zdravia, strácajú sa sociálne kontakty. 4. Fáza adaptácie sa na štýl života nezamestnaného fáza fatalizmu. V tejto fáze jedinec prestáva byť aktívny pri hľadaní zamestnania, stráca akúkoľvek nádej, že sa ešte niekedy zamestná a postupne celkovo stráca záujem o prácu. Je pasívny a vinu za svoju situáciu prikladá osudu. (Gerka, Hangoni, 2009, s. 46). Je to veľmi nebezpečná fáza, nakoľko tu už postupne dochádza k strate schopností, zručností a pracovných návykov. Predstavuje obdobie nezamestnanosti dlhšej ako dva roky. V tomto období dochádza k nezáujmu, apatii, až k negatívnym postojom k spoločnosti, prispôsobeniu sa nízkej životnej úrovni, môže dôjsť k nárastu negatívnych sociálno-patologických javov až k sociálnej exklúzii. Práca s nezamestnaným v tejto fáze je veľmi náročná. Je dôležité človeka v tomto období podporovať a povzbudzovať, aby sa dokázal vymaniť z tejto negatívnej fázy, dokázal si uvedomiť svoju situáciu a spolupracovať na jej riešení, aby sa opätovne mohol zaradiť na trhu práce. 5. Fáza pretrvávajúcej nedôvery - prejavuje sa zníženým sebavedomím, prehlbovaním nedôvery vo vlastné sily a schopnosti. Táto fáza je špecifická v tom, že tieto prejavy majú tendenciu pretrvávať ešte aj vtedy, keď sa dlhodobo nezamestnanému podarí zamestnať sa. V tejto fáze má dlhodobo nezamestnaný problémy so zvládnutím prechodu z predchádzajúcej sociálnej izolácie do pracovného prostredia, má problémy s prispôsobením sa pracovnému kolektívu, organizáciou času, môže byť podráždený, nervózny, potrebuje viac času na obnovenie stratených pracovných návykov a zručností. (Gerka, Hangoni, 2009). V tejto fáze je pre nezamestnaného veľmi významné pochopenie a podpora zo strany okolia, aby čím skôr získal stratenú sebadôveru a dokázal sa plnohodnotne začlenil do pracovného procesu

364 3 DLHODOBÁ NEZAMESTNANOSŤ Dôležitá, z hľadiska zaradenia človeka do pracovného procesu, je dĺžka trvania nezamestnanosti. Podľa Rievajovej (2006) môžeme nezamestnanosť podľa jej dĺžky trvania rozdeliť na: - krátkodobú nezamestnanosť, v trvaní do 6 mesiacov; - strednodobú nezamestnanosť, v trvaní od 6 do 12 mesiacov; - dlhodobú nezamestnanosť, v trvaní od 12 a viac mesiacov. Za dlhodobú nezamestnanosť je v Slovenskej republike považovaná nezamestnanosť, ktorá trvá dlhšie ako 12 mesiacov. V zmysle platného zákona o službách zamestnanosti sa za dlhodobo nezamestnaného občana považuje občan vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie najmenej 12 po sebe nasledujúcich mesiacov. (Zákon č. 5/2004, 8, ods.1)). Takže za dlhodobo nezamestnaného je možné považovať práceschopného občana, ktorý je bez práce viac ako jeden rok. Ľudia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní nemajú zabezpečený dostatočný príjem na uspokojenie svojich základných potrieb. Ak základné potreby človeka nie sú dlhšiu dobu dostatočne uspokojované, môže to mať vplyv na vznik a rozvoj rôznych zdravotných, psychických a sociálnych problémov, ktoré môžu mať až patologický rozmer. Taktiež dlhodobo nezamestnaní neprodukujú žiadne hodnoty a zaťažujú spoločnosť zvýšenými finančnými výdavkami na ich sociálne zabezpečenie a zabezpečenie základných životných potrieb. Medzi dlhodobo nezamestnanými sú nielen rôzni neprispôsobiví občania, ale aj mnoho občanov, ktorí sa v tejto kategórii ocitlo bez vlastného pričinenia a veľmi radi by pracovali. Dlhodobá nezamestnanosť postihuje najmä ľudí, ktorí patria do skupiny znevýhodnených, resp. rizikových skupín. Patria sem najmä starší ľudia nad 50 rokov, ženy po rodičovskom príspevku, občania so zdravotným postihnutím, s nízkou kvalifikáciou, Rómovia a v poslednom období čoraz väčšiu časť dlhodobo nezamestnaných tvoria absolventi škôl. Čím dlhšiu dobu je človek nezamestnaný, tým viac dochádza u neho k degradácii jeho individuálneho potenciálu - jeho schopností, zručností a kvalifikácie. Stráca dôveru v seba a znižujú sa aj jeho vyhliadky na nájdenie si zamestnania. Hľadanie práce sa stáva čím ďalej menej systematické a menej intenzívne. Stáva sa neuplatniteľným na trhu práce aj napriek tomu, že prvotné dôvody jeho nezamestnanosti už zanikli. Alarmujúci je najmä nárast dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú bez práce nie len jeden rok, ale aj viac rokov. V niektorých oblastiach sú takto dlhodobo nezamestnané aj celé komunity občanov. Najväčší podiel dlhodobo nezamestnaných je najmä v už v spomínaných deprivovaných regiónoch, vidieckych oblastiach s nedostatkom pracovných príležitostí a nízkou civilizačnou infraštruktúrou. V evidenciách úradov práce sa môžeme stretnúť s nezamestnanými evidovanými viac ako 10 rokov, či celoživotne nezamestnanými. Integrácia takýchto ľudí na trh práce je prakticky priam nemožná a bude si vyžadovať veľa úsilia od spoločnosti, aby sa jej to postupnými dlhodobými opatreniami niekedy v budúcnosti podarilo

365 4 RIZIKOVÉ SKUPINY OHROZENÉ DLHODOBOU NEZAMESTNANOSŤOU Ako sme už v predchádzajúcich častiach spomínali nezamestnanosť nepostihuje všetkých rovnakou mierou. Existujú skupiny osôb, ktoré sú v určitom znevýhodnenom postavení na trhu práce. Títo občania majú sťažený prístup k zamestnaniu a vyžadujú si väčšiu pozornosť a pomoc zo strany štátu. Medzi tzv. rizikové skupiny nezamestnaných by sme mohli zaradiť nasledovné skupiny znevýhodnených občanov: - Absolventi škôl predstavujú jednu z najrizikovejších skupín, nakoľko sa u nich nestačili vytvoriť pracovné návyky a nemajú skoro žiadne skúsenosti na trhu práce. Paradox je však v tom, že zamestnávatelia majú záujem skôr o mladých ľudí, avšak už s určitými pracovnými skúsenosťami. Absolventi disponujú teoretickými vedomosťami, ale chýba im dostatočná prax a po ukončení štúdia ju majú problém získať. Problémom je aj veľmi nízka flexibilita prepojenia edukačného systému s trhom práce. Absolventi vyštudujú odbor, s ktorým sa nedokážu uplatniť na trhu práce. Nezamestnanosť môže pre nich znamenať viac negatívnych dôsledkov ako pre iné vekové kategórie, nakoľko si nevytvoria potrebné pracovné návyky (zvyknú si na rolu nezamestnaného a na peňažnú podporu, podporu od rodičov). Hrozí taktiež riziko asociálneho správania, rozvoj sociálno-patologických javov spôsobených nadbytkom času, nudou, nedostatkom povinností, zodpovednosti, a pod. - Občania starší ako 50 rokov veku táto skupina ľudí najintenzívnejšie prežíva obdobie nezamestnanosti. Ide o kategóriu ľudí v najproduktívnejšom veku. Práve mnohí z nich prišli o prácu vplyvom hospodárskych zmien. Po dlhoročnej práci sa ocitli na úradoch práce, ktoré ich nedokážu opäť zaradiť na trh práce. Najväčší problém je v súčasnosti v diskriminácii tejto skupiny občanov zo strany zamestnávateľov. Zamestnávatelia nemajú záujem zamestnávať vekovo starších ľudí, nakoľko sa obávajú ich slabšieho výkonu, nižšej flexibility, či vyššej absencie vzhľadom na väčšiu pravdepodobnosť výskytu zdravotných problémov, zameriavajú sa viac na vysoký pracovný výkon a nereflektujú ich pracovné skúsenosti, lepšiu morálku, zodpovednosť, či lojalitu. Občania nad 50 rokov majú obmedzené možnosti plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce, a preto ostávajú v evidencii úradov práce niekoľko rokov, až kým im nevznikne nárok na starobný dôchodok, resp. na predčasný starobný dôchodok. Po určitej dobe strácajú nádej a vieru, že sa im podarí nájsť si zamestnanie. Toto obdobie prežívajú veľmi ťažko, prežívajúc pocity nepotrebnosti, krivdy a nespravodlivosti, s ktorými sa ťažko vyrovnávajú. Často sa u nich vyskytujú rôzne zdravotné, psychické a sociálne problémy. - Ženy rovnosť príležitostí a rodová problematika je v súčasnosti veľmi aktuálnou témou. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú dnes už oveľa menšie ako boli v minulosti, aj napriek tomu ešte stále ženy patria medzi znevýhodnené na trhu práce. Súvisí to najmä so zosúladením ich rodinného života s tým pracovným. Ženy - matky sú častejšie zaťažené starostlivosťou o deti a domácnosť. Pre zamestnávateľa je tu väčšie riziko absencie z dôvodu starostlivosti o choré deti, najmä ak sa jedná o osamelé matky s deťmi. Z týchto dôvodov sa ženy po rodičovskom často ocitajú v kategórii dlhodobo nezamestnaných. Dochádza u nich najmä k degradácii ich odborného potenciálu, k zníženiu sebavedomia a seba hodnotenia. Ženy sa so statusom nezamestnaného však vyrovnávajú oveľa ľahšie ako muži, menej sa u nich prejavujú aj psychické, či psychosomatické problémy. (Gerka, Hangoni, 2009)

366 - Občania so zdravotným postihnutím k tejto skupine občanov nezriedka pristupujú zdraví ľudia ako k menejcenným občanom a diskriminujú ich. Vzhľadom na neustále zvyšovanie náročnosti práce a výkonu majú ľudia so zdravotným handicapom stále ťažšie uplatnenie na trhu práce. Tí, ktorí majú záujem uplatniť sa na trhu práce tiež musia vyvinúť väčšie úsilie niekedy aj na úkor svojho zdravia, aby dokázali presvedčiť zamestnávateľa o svojich kvalitách, presadiť sa a udržať v zamestnaní. V rámci opatrení aktívnej politiky trhu práce sa môžu občania so zdravotným postihnutím zamestnať v chránených dielňach. Môžu si aj sami založiť živnosť a vytvoriť chránené pracovisko pre seba. Avšak nie pre všetkých je možná a vhodná takáto alternatíva riešenia nezamestnanosti. Z praxe môžeme poukázať na to, že v súčasnosti množia prípady invalidity spôsobenej nielen fyzickými, ale aj rôznymi psychickými ochoreniami, ktoré sú spôsobené práve už spomínaným zvyšovaním tlaku na výkon zamestnancov. Častejšie sa títo občania ocitajú medzi dlhodobo nezamestnanými, až nezamestnateľnými osobami. - Občania s nízkou kvalifikáciou alebo bez kvalifikácie Títo občania predstavujú v súčasnosti najpočetnejšiu skupinu nezamestnaných. S rozvojom nových technológií vzniká potreba neustále kvalifikovanejšej pracovnej sily. Otázka celoživotného vzdelávania je prioritou každého moderného dynamicky sa rozvíjajúceho štátu. To znamená, že človek počas svojho pracovného života by sa mal neustále vzdelávať a prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam trhu práce, aby sa dokázal na ňom presadiť. V opačnom prípade bude skupina ľudí s nízkou kvalifikáciou, resp. bez kvalifikácie diskvalifikovaná na trhu práce a najviac ohrozená dlhodobou nezamestnanosťou. - Rómske etnikum - nezamestnanosť Rómov je taktiež alarmujúca. Za ich dlhodobou nezamestnanosťou nie je len ich nízka vzdelanostná úroveň, či špecifické kultúrne vzorce správania a hodnoty, ale najmä prístup spoločnosti k tomuto etniku, ktorá prakticky nevytvára dostatočné podmienky pre ich integráciu na trh práce a ani do spoločnosti. Problém uplatniť sa majú nielen neprispôsobiví Rómovia, ale aj tí, ktorí majú určité vzdelanie. Naša spoločnosť zatiaľ nie je pripravená akceptovať Rómov ako seberovných, čo sa prejavuje aj pri prijímaní do zamestnania, kde naďalej pretrváva tendencia zamestnávateľov prijať do zamestnania ne-róma. Rómovia musia vyvinúť oveľa viac úsilia, aby dokázali presvedčiť zamestnávateľa o svojich zručnostiach a schopnostiach. 5 PSYCHOSOCIÁLNE DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI Dlhodobá nezamestnanosť má negatívny dopad nielen na samotného nezamestnaného, ale aj na jeho sociálne prostredie rodinu, spoločnosť. Záťaž na spoločnosť môžeme vnímať v rovine nárastu nežiaducich a sociálno-patologických javov, zvýšených výdavkov na štátny rozpočet, na zabezpečenie aspoň minimálneho príjmu, zdravotného poistenia, strata na neodvedených daniach, či na zabezpečenie sociálnych služieb spojených s nárastom sociálnopatologických javov. Strata či absencia zamestnania je traumatizujúca životná skúsenosť a prináša so sebou podobné individuálne dôsledky pre každého nezamestnaného. Vo všeobecnosti ich môžeme deliť na: ekonomické, psychické, zdravotné a sociálne. (Matulay, 2004, s. 88). Jednotlivé dôsledky sa navzájom ovplyvňujú a prelínajú a majú veľký vplyv najmä na sociálne fungovanie jednotlivca v spoločnosti

367 Dlhodobá nezamestnanosť je zdrojom stresu a predstavuje záťažovú situáciu v živote človeka, čo má vplyv aj na jeho psychiku. Začína pochybovať o svojich schopnostiach, pociťuje neistotu, strach z budúcnosti, stráca zmysel života. Je to stresujúca situácia, ktorá sa prejavuje nielen na psychickom, ale aj fyzickom zdraví človeka, objavujú sa rôzne psychosomatické poruchy (rôzne bolesti, poruchy imunitného systému, ochorenia cievneho systému, nádorové ochorenia, psychické poruchy - depresie a pod.) a predstavuje zvýšené náklady spoločnosti na zdravotnú starostlivosť. Medzi psychosociálne dôsledky dlhodobej nezamestnanosti môžeme zaradiť napr. zníženie životnej úrovne, stratu profesionálnej role a zmenu sociálneho statusu, narušenie psychosociálnej stability, sociálnu izoláciu až sociálne vylúčenie, zmenu životných hodnôt, stratu schopností a zručností, stratu pracovných návykov, rozklad rodinných vzťahov a zmeny postavenia v rodine, v spoločnosti, či sociálne zlyhanie a nárast ďalších negatívnych až sociálno-patologických javov akými sú napr.: kriminalita, rozvodovosť, rôzne druhy závislostí, bezdomovectvo a pod. Zníženie životnej úrovne súvisí najmä so stratou príjmu a závislosťou na sociálnych dávkach. Finančný príjem ovplyvňuje možnosti uspokojovania potrieb, možnosti trávenia voľného času, či možnosti vzdelávania a zvyšovania kvalifikácie, čo je predpokladom pre úspešné uplatnenie sa na trhu práce. Príjem sa neustále znižuje, až sa nezamestnaní postupne prispôsobujú nízkej životnej úrovni, čo môže viesť až k sociálnej izolácii. Čím dlhšie je človek nezamestnaný, tým je aj jeho finančná situácia horšia. Dlhodobo nezamestnaní nedokážu zabezpečiť sebe, ani svojej rodine saturáciu základných životných potrieb. Nie sú schopní udržať si svoj doterajší životný štandard. Zníženie životnej úrovne vedie k neuspokojeniu nielen nižších biologických, ale aj vyšších psychosociálnych potrieb. U ľudí vo vyššom veku je to najmä potreby uznania, ocenenia, spolupatričnosti, sebarealizácie, či angažovania sa v spoločnosti. Uspokojenie väčšiny týchto potrieb dochádza práve prostredníctvom pracovného procesu. Taktiež sa znižujú možnosti spoločenského, či kultúrneho vyžitia, kvalitnejšej zdravotnej starostlivosti a pod. Človek, ktorý je dlhodobo vyradený z pracovného procesu a nie je schopný, resp. nemá možnosti a príležitosti si vlastným pričinením zabezpečiť finančné prostriedky na dôstojný život, sa ocitá v hmotnej núdzi. Za jej najzávažnejšie dôsledky môžeme považovať chudobu a sociálnu exklúziu. Nezamestnanosť je nielen jedna z hlavných príčin nízkej životnej úrovne a príjmovej chudoby, ale aj centrálnou dimenziou sociálnej exklúzie, pretože práca je kľúčovým determinantom schopnosti plne participovať v spoločnosti a uvedomiť si svoj potenciál. (Gašparíková, 2009, s. 115). Chudobou sú najviac ohrozené spomínané znevýhodnené skupiny na trhu práce. V súvislosti s dlhodobou nezamestnanosťou, chudobou a sociálnym vylúčením a ich dôsledkami sa môžeme stretnúť s pojmom underclass. Mohli by sme ho charakterizovať ako pomenovanie pre určitú vyčlenenú podskupinu ľudí v spoločnosti, ktorí sú v určitom znevýhodnenom postavení. Tento pojem nie je novým pojmom a je známy už z obdobia stredoveku, kedy boli napr. takto pomenované skupiny práceschopného obyvateľstva, ktoré boli vyčlenené na okraj spoločnosti a vytvárali si svoju vlastnú kultúru. V súčasnosti sa hovorí o vzniku tzv. new underclass. Túto skupinu obyvateľstva charakterizuje najmä dlhodobá nezamestnanosť, časté striedanie etáp zamestnanosti a nezamestnanosti, či trvalé uplatnenie len na sekundárnom trhu práce, závislosť na dávkach v hmotnej núdzi. (Klugerová, 2009). V našej spoločnosti za takúto skupinu deklasovaných ľudí, by sme mohli považovať tých, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní a odkázaní na rôzne sociálne dávky, najmä dávky v hmotnej núdzi, čo opäť predstavuje záťaž na štátny rozpočet. Počas dlhodobej nezamestnanosti si

368 občan neodvádza odvody do sociálnej poisťovne, čo môže mať v budúcnosti vplyv na výšku starobného dôchodku. Môže mu byť priznaná minimálna výška dôchodku, ktorá nebude pokrývať ani základné životné potreby týchto ľudí a títo ľudia budú aj v dôchodku naďalej ohrozovaní chudobou a sociálnym vylúčením. So stratou zamestnania dochádza k strate profesionálnej role a k zmene sociálneho statusu. Stratou zamestnania nezamestnaný jedinec nadobúda rolu nezamestnaného, ktorá ho spoločensky degraduje a obmedzuje ho v jeho nadobudnutých spoločenských kontaktoch a aktivitách. Na rolu nezamestnaného sa spoločnosť pozerá kriticky a väčšinou odsudzuje jej nositeľa, aj keď sám za takúto situáciu nemôže. Nezamestnanosť v spoločnosti je chápaná ako jeho osobné zlyhanie. (Gerka, Hangoni, 2009, s. 52). Pre mnohých ľudí, najmä vo vyššom veku, ktorí v minulosti dosiahli určité pracovné úspechy a získali uznanie za svoje schopnosti a zručnosti, mali dostatok finančných zdrojov na uspokojovanie svojich potrieb, je prijatie statusu nezamestnaného veľmi ťažké. Cítia akési osobné zlyhanie a ťažko sa s týmto stavom vyrovnávajú. Človek je tvor spoločenský a potrebuje pre svoju existenciu udržiavať sociálne vzťahy so svojím okolím. Strata zamestnania so sebou prináša stratu sociálnych kontaktov. Strata zamestnania sa hlboko dotýka prežívania človeka, pretože sa pretrhnú sociálne väzby vytvorené zamestnaneckými vzťahmi v pracovnej činnosti. (Kozoň, 1999, s. 13). Zanikajú nielen vzťahy na pracovisku s bývalými kolegami, ale dochádza postupne aj k narušeniu vzťahov aj v ostatnom sociálnom prostredí. Miera sociálnej izolácie je ovplyvnená rôznymi faktormi, medzi ktoré môžeme zaradiť najmä vek nezamestnaného a dĺžku trvania nezamestnanosti. Najväčšiu tendenciu k sociálnej izolácii majú dlhodobo nezamestnaní vo vyššom veku. Ľudia vo veku nad 50 rokov sa často hanbia za svoju nezamestnanosť a snažia sa vyhnúť stretnutiam s ľuďmi, s ktorými predtým udržiavali pravidelné kontakty. Sociálna izolácia však môže viesť až k vyčleneniu dlhodobo nezamestnaných ľudí z hlavného prúdu spoločenského života, čo môže viesť až k sociálnemu zlyhaniu človeka a nárastu sociálnopatologických javov. Okrem už spomínaných dôsledkov má nezamestnanosť vplyv aj na rodinu. Nezamestnanosť aspoň jedného člena rodiny ovplyvňuje jej fungovanie, môže viesť k narušeniu denných rodinných zvyklostí, mení pozíciu a autoritu nezamestnaného v rodine, môže narušiť partnerské vzťahy a pod. V rodine rastie napätie, vznikajú konflikty, ktoré zvyknú byť na dennom poriadku, konflikty môžu prerásť až do domáceho násilia. Celkove je táto situácia ponímaná ako kríza manželov, ktorá ak je dlhodobá a nerieši sa, môže vyústiť až do rozvodu. (Gerka, Hangoni, 2009, s. 56). V praxi sa stretávame s ľuďmi, ktorí žili niekoľko rokov v harmonickom vzťahu a zrazu nastane situácia, kedy už nedokážu spolu žiť. Stále častejšie sa stretávame s rozvodovosťou aj u starších ľudí nad 50 rokov. Príčin je určite mnoho, od nájdenia si mladšieho partnera, odchodu dospelých detí z rodiny, dôsledkom čoho sa cítia manželia osamelí a nedokážu si nájsť nový zmysel života, ale príčinou môžu byť aj narastajúce konflikty spôsobené nezamestnanosťou jedného, či oboch partnerov, ktoré sú hrozbou najmä vtedy ak táto nezamestnanosť je dlhodobejšia. Dlhšie trvajúcou nezamestnanosťou môže napätie v rodine neustále narastať, dochádza k nedorozumeniam a k poruchám plnenia jednotlivých funkcií rodiny. Nezamestnanosť je záťažovou situáciou tak pre jednotlivca, ako aj pre celú jeho rodinu. Rodina však predstavuje určité zázemie a poskytuje základné útočisko pre svojho člena, ktorý sa ocitne v situácii nezamestnaného. Preto je dôležité udržať v rodine zdravé sociálne vzťahy, kde môže dlhodobo nezamestnaný nájsť pochopenie, porozumenie, podporu a pomoc pri zvládaní a vyrovnávaní sa s nepriaznivou sociálnou situáciou

369 ZÁVER Dôsledky dlhodobej nezamestnanosti majú podstatný vplyv sociálne fungovanie jednotlivca v spoločnosti. Problém dlhodobej nezamestnanosti sa netýka len samotného nezamestnaného, ale celého jeho sociálneho prostredia. Je dôležité opäť týchto ľudí integrovať na trh práce, aby si dokázali zabezpečiť dostatočný príjem na uspokojenie svojich základných potrieb, a teda aj plnohodnotne participovať na ekonomickom, kultúrnom a sociálnom živote spoločnosti. Je dôležité neustále bojovať proti narastajúcej dlhodobej nezamestnanosti, proti chudobe a sociálnej exklúzii. Je nevyhnutné, aby naša spoločnosť vytvárala vhodné podmienky nielen pre rozvoj pracovných miest, ale aj rozvoj rôznych foriem sociálnej pomoci a opory pri zvládaní a eliminácii negatívnych dôsledkov spôsobených dlhodobou nezamestnanosťou. Jednou z efektívnych foriem je najmä intervencia prostredníctvom rôznych metód a foriem sociálnej práce, ktorá dáva možnosť ľuďom prekonať túto nepriaznivú životnú situáciu, zvládať dôsledky dlhodobej nezamestnanosti na úrovni psychickej, fyzickej i sociálnej a podporiť rozvoj ich individuálneho potenciálu, ktorý je nevyhnutný pre rozvoj celej spoločnosti. Literatúra [1] BUCHTOVÁ, B. et al Nezaměstnanost psychologický, ekonomický a sociální problém. Praha : Grada, s. ISBN GERKA, M., HANGONI, T Človek práca - nezamestnanosť. Prešov : PBF PU, s. ISBN [2] GAŠPARÍKOVÁ, D Súčasná rodina v sociálnej a ekonomickej núdzi. In: HEJDIŠ, M., KOZOŇ, A. (Ed.). Sociálna a ekonomická núdza - bezpečnosť jedinca a spoločnosti Zborník príspevkov. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, ISBN , s [3] GERKA, M., HANGONI, T Človek práca - nezamestnanosť. Prešov : PBF PU, s. ISBN [4] KOZOŇ, A Príbehy ľudí s neurózou. Trnava : Personal Consultant, s. ISBN [5] KLUGEROVÁ, J Globalizace: přímá souvislost se sociálními a ekonomickými problémy. In: HEJDIŠ, M., KOZOŇ, A. (Ed.). Sociálna a ekonomická núdza - bezpečnosť jedinca a spoločnosti. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, ISBN , s [6] MATOUŠEK, O. et al Sociální práce v praxi. Praha : Portál, s. ISBN X. [7] MATULAY, S. - MATULAYOVÁ, T Vybrané kapitoly zo sociálnej politiky a katolíckej sociálnej náuky. Nitra : FSVaZ UKF, s. ISBN [8] MAREŠ, P Nezaměstnanost jako sociální problém. Praha : Sociologické nakladatelství, s. ISBN [9] RIEVAJOVÁ, E. et al Teória a politika zamestnanosti. Bratislava : Ekonóm, s. ISBN [10] SIEGRIST, M Rozvoj osobnosti, vzdelávacia práca s nezamestnanými. Bratislava : Práca, s

370 [11] ŽILOVÁ, A Komunitná práca s komunitou s vysokou mierou nezamestnanosti. Banská Bystrica : PF UMB, s. ISBN [12] Zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. PhDr. Peter Csóri Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave Ústav rómskych európskych štúdii sv. Sáry Marseille Tatranská Banská Bystrica Slovenská republika csoripe@gmail.com doc. PhDr. Ľudovít Hajduk, PhD., mim. prof. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave Ústav rómskych európskych štúdii sv. Sáry Marseille Tatranská Banská Bystrica Slovenská republika hajduk@vssvalzbety.sk

371 Psychospiritualita, súlad vnútorného života človeka a rodiny v spoločnosti, etické hodnoty a normy

372

373 XXIX PSYCHOSPIRITUALITA, SÚLAD VNÚTORNÉHO ŽIVOTA ČLOVEKA A RODINY V SPOLOČNOSTI, ETICKÉ HODNOTY A NORMY V KONTEXTE EMOCIONÁLNEHO PROGRAMU KOLEKTÍVNEHO NEVEDOMIA Psychospiritualita, the internal consistency of human life and the family in society, ethical values and standards in the context of the collective unconscious emotional program PETER ĎURKOVSKÝ Abstrakt Človek sa rodí ako nepopísaný kus papiera, no zároveň má v sebe dispozície rodeného zločinca a svätca. Kolektívne nevedomie je zdrojom, ktorý správnym duchovným vedením slúži nielen danému jedincovi, ale aj celej spoločnosti. Kľúčové slová Archetypy, kolektívne nevedomie, nevedomie, osobné nevedomie, psychospiritualita Abstract Man is born as a blank slate piece of paper, but is in itself a criminal disposition native saint at the same time. The collective unconscious is the source of that right spiritual leadership serves not only to the individual but society as a whole. Keywords Archetypes, collective unconscious, unconscious, personal unconscious, psychospiritualita ÚVOD Dňa 23. mája 2014 publikovali média správu, podľa ktorej amsterdamská mestská rada sa rozhodla vyčleniť sumu 820-tisíc eur ako odškodné pre potomkov obyvateľov Amsterdamu židovského pôvodu, ktorých po druhej svetovej vojne pokutovali za neplatenie daní z nehnuteľností. Pokuty im boli udelené za obdobie, ktoré strávili v koncentračných táboroch, (...) (TASR, 2014). Takmer sedemdesiatročné meškanie

374 odškodnenia za absurdné sankcie ľudí, ktorí prežili holokaust, nie je však výsledkom iniciatívy volených predstaviteľov ľudu. Išlo o podnet na základe študentského výskumu, ktorý v apríli 2013 odhalil, že stovkám holandských židovských rodín po návrate z koncentračných táborov, úrady zaslali výzvy na zaplatenie dane z nehnuteľnosti a tiež pokút za ich nezaplatenie. Pokuty, ktoré museli navrátilci zaplatiť, budú teraz vrátené ich potomkom. Amsterdam požadoval peniaze aj od židov, ktorí sa vrátili z nemeckého zajatia alebo ktorí boli nútení stráviť vojnu v rôznych úkrytoch. Mesto tiež vymáhalo zaplatenie vodného a stočného a ďalších úradných poplatkov. (TASR, 2014). Ide o názorný príklad rozporu s oficiálne proklamovanými humánnymi hodnotami našej židovsko kresťanskej kultúry s nehumánnou až asociálnou praxou. 1 ŠTYRI ŠTÁDIÁ DUCHOVNÉHO RASTU M. S. Peck v knihe Dále nevyšlapanou cestou (Peck, 1994, s ) definuje štyri štádiá duchovného rastu: 1. chaoticko antisociálne štádium Do tejto kategórie možno zaradiť nielen osoby, ktoré participujú na známych sociálnych patológiách, akými sú prostitúcia, drogová závislosť, kriminalita a podobne, ale aj takzvaných kresťanov, ktorý v priebehu svätej omše nechávajú pobehovať deti po lodiach kostola s odôvodnením, že detstvo je krása a nevinnosť. Pritom o žiadnu nevinnosť ísť nemôže, no skôr to pripomína zlých duchov, ktorých Ježiš premiestnil z posadnutého do ošípaných, a ktoré ľudia v nekonečnom zhubnom narcizme v strachu z lásky, pravdy, života a nádeje nahnali priamo do stánku božieho, pričom týmto stánkom sa myslí aj ľudské obydlie. 2. formálno inštitucionálne štádium Každé náboženstvo má v hojnom zastúpení veriacich, ktorí vzťah k Bohu chápu čisto vo formálnej rovine. V prípade takýchto kresťanov Sväté písmo začína aj končí absolvovaním predpísaných rituálov. Ani toto štádium nemožno považovať za postačujúce. Jedinci v tomto štádiu používajú náboženstvo ako syndróm, za ktorý skrývajú nielen nekalé praktiky, ale aj seba pred sebou. 3. skepticko individuálne štádium Hoci duchovné autority často nemajú v láske skeptikov, práve títo sú iniciátormi progresívnych zmien v realizácii náboženstva. Bez skeptikov by ľudia v konečnom dôsledku dodnes upaľovali osoby obvinené z čarodejníctva. 4. mysticko komunitné štádium Podľa M. S. Pecka komunita do seba vťahuje ľudí svojim vzájomným prepojením; komunita nevyvíja žiadny nátlak na ľudí, aby zostali; komunita je hrdá na nesmiernu rozmanitosť svojich členov. (Peck, 1994, s.195). V tomto štádiu sa nachádzajú jedinci, ktorý s pokorou hľadajú odpovede na ďalšie otázky, pričom akceptujú jedinečnosť ostatných. Zaradenie sa indivídua do ktoréhokoľvek štádia je výsledkom primárnej socializácie, sekundárnej socializácie a osobného prístupu. Človek sa často z vlastnej iniciatívy pozitívnou deviáciou dokáže prepracovať z prvého štádia do štvrtého. V konečnom dôsledku je všetko výsledkom spôsobu a kvality aktivovania jeho nevedomia. Ako je evidentné, prvé dve štádia duchovného rastu - chaoticko antisociálne a formálno inštitucionálne - sú charakteristické morálnou slepotou, ktorá sa vyznačuje nedostatkom vedomého pocitu viny pre vlastné

375 poškodzujúce správanie a úplnou absenciou nadhľadu na nemorálnosť vlastného konania. M. Kolář rozoznáva úrovne tohto defektu: a) Povrchnejšia úroveň má charakter obrany ponímania svojho ega. b) Hlbšia úroveň je typická egocentrickou orientáciou. (Kolář, 1997, s.48). 2 KOLEKTÍVNE NEVEDOMIE V KONTEXTE KONZUMNEJ SPOLOČNOSTI Osobné nevedomie spočíva na hlbšej vrstve, ktorá už nepochádza z osobnej skúsenosti a nebola osobne získaná, ale je vrodená. Touto hlbšou vrstvou je kolektívne nevedomie. (Jung,1998, s. 13). Ako spomína v inej publikácii, kolektívne nevedomie je veľmi iracionálne a naše racionálne vedomie mu nemôže diktovať, ako by sa malo prejavovať. Ak je ponechané úplne samo na seba, môže byť jeho aktivácia veľmi deštruktívna; môže to byť napríklad psychóza. Preto bol vzťah človeka ku kolektívnemu nevedomiu vždy regulovaný.; existuje charakteristická forma, ktorou sú vyjadrované archetypické obrazy. Lebo kolektívne nevedomie je funkcia, ktorá je neustále v činnosti a človek s ňou musí udržiavať spojenie. Jeho psychické a duchovné zdravie je závislé na spolupráci neosobných obrazov. Preto človek mal vždy svoje náboženstvá. (Jung,1992, s.170). Podľa Junga iný dobre známy výraz archetypov - pravzorov kolektívneho nevedomia, čiže obdoby komplexov osobného nevedomia, je mýtus a rozprávka. (Jung, 1998, s. 14). Podľa E, Fromma také fenomény ako výrobky so zabudovaným zastaraním, produkty nadhodnotené alebo aktuálne neužitočné (aj keď pre kupca neškodné), reklama, ktorá je zmesou zrnka pravdy s množstvom klamstiev, a mnohé iné javy sú súčasťou veľkého podvodu, pričom zákon postihuje len jeho najdrastickejšie formy. (Fromm,1994, s.17). Keď sa veľký podvod stáva súčasťou každodenného života, o čom nemôžu byť pochybnosti, množstvo sociálnopatologických javov je jeho logickým dôsledkom. Podľa Junga primitívnemu človeku nestačí vidieť, ako Slnko vychádza a zapadá, ale toto vonkajšie pozorovanie musí byť zároveň aj duševným dianím, to znamená, že Slnko musí vo svojej premene predstavovať osud nejakého božstva alebo hrdinu, ktorý neprebýva nikde inde ako v duši človeka. (Jung,1998, s.15). Ako uvádza, život kolektívneho nevedomia je takmer bezo zvyšku zachytený v dogmatických archetypových predstavách a prúdi ako skrotený tok v symbolike vierovyznania a obradov. (Jung,1998, s.21). Aplikovaním praktizovania viery ako mechanicky vykonávaných obradov, v ktorých sa od reality uteká jednostranne do všeobecne známych obrazov a nie aj od obrazov k analýze daného stavu, daného problému či danej situácie, vedie k iracionálnej závislosti na určitom duchovnom, na určitom spoločenskom obrade alebo na určitej sakrálnej stavbe. Výsledkom zle realizovanej katolíckej výchovy je jedinec, ktorý celkom vážne tvrdí, že má Nebo zaistené, lebo už niekomu fyzicky podal pohár vody. Pritom ho vôbec neznepokojuje vlastné podvodné, arogantné, nehumánne a asociálne správanie. Podľa E. Fromma ľudský mozog žije v dvadsiatom storočí, ale srdce väčšiny ľudí ešte v dobe kamennej. Väčšina ľudí ešte nezložila skúšku z nezávislosti rozumu a objektívnosti. Potrebujú mýty a idoly. (Fromm, Praha: 1993, s.10). Obsahy kolektívneho nevedomia ako najhlbšej vrstve ľudskej psychiky sa prejavujú vo forme obrazov, ktorých vysvetlenie si vyžaduje hlbšiu znalosť histórie. Podľa Junga, pokiaľ nepoznáte určitý materiál ako historický a nemáte paralely, nemôžete tieto obsahy integrovať do vedomia a ostávajú projektované. Obsahy kolektívneho nevedomia nie sú predmetom nejakého ľubovoľného

376 úmyslu a nie sú ovládateľné vôľou. Správajú sa, ako keby vo vás neexistovali vidíte je vo svojom susedstve, ale nie v sebe. (Jung, 1992, s. 56). 3 VYUŽITIE ZNALOSTÍ NEVEDOMIA PRE PREVENCIU Ako Jung vystihuje, psychológia vie, koľko náboženských ideí má niečo spoločného s obrazmi rodičov. Dejiny to dosvedčujú nadmieru presvedčivo, celkom pri odhliadnutí od moderných lekárskych zistení, ktoré dokonca ponúkajú myšlienku pokladať vzťah k rodičom za vlastnú príčinu vzniku náboženských ideí vôbec. (Jung,1998, s.74). Na vedeckých konferenciách sa často objavujú názory, ktoré takzvanú katolícku výchovu považujú za najúčinnejšiu prevenciu sociálnej patológie. V protiváhe k tomu sú všeobecne známe závery výskumov o závislosti na zhubných kultoch a sektách, podľa ktorých ľudia vychovaní katechizmom nie sú o nič viac rezistentnejší voči mechanizmom a donucovacím praktikám kultov a siekt. (Ďurkovský,2013). V ostatných oblastiach života je to rovnaké. Pokiaľ obrazy Písma Svätého, ktoré sú z väčšej časti práve obrazmi kolektívneho nevedomia, nie sú analyzované v súvislosti s históriou a súčasnosťou zároveň, jedinec si patológiu uvedomuje len na okolí. Udalosti z úvodu tohto referátu sú názorným príkladom. Ľudia vo väčšine prípadov na jednej strane odsúdili zlo koncentračných táborov, no na druhej strane podobné patológie aplikovali priamo na obetiach holokaustu. Podľa P. Říčana redukčná motivačná analýza náboženských fenoménov sa uplatňuje na dvoch úrovniach: individuálne psychologickej a historicko antropologickej. V prvom prípade ide o oslobodenie nábožensky žijúceho jedinca od sebaklamu a umožniť mu pravdivejšiu, vnútorne slobodnejšiu životnú orientáciu. V druhom prípade ide o vysvetlenie vzniku a vývoja náboženstva či konkrétneho náboženského smeru. (Říčan, 2002, s.119). V súvislosti s týmto je potrebné poukázať, že skutočný kňaz, ktorý si ctí Písmo, je sprievodcom veriaceho v hľadaní životnej cesty a maximálne sa vyhýba posudzovaniu a odsudzovaniu. Na základe uvedeného je tiež pochopiteľná snaha inej skupiny duchovných, ktorí každý pokus o chápanie človeka ako bio psycho sociálnej bytosti ideologicky označia politickým termínom liberál, čím unikajú pred úzkosťami z analýzy kreovania danej náboženskej náuky. Podľa C. G. Junga fanatizmus je vždy príznakom potlačenej pochybnosti. Môžeme ho študovať v histórii Cirkvi. V dobách, keď Cirkev začína kolísať, stáva sa jej vystupovanie fanatické alebo vznikajú fanatické sekty, pretože musí byť uhasená pochybnosť. (Jung,1992, s.163). Pokiaľ ide o Katolícku cirkev, ona samotná takéto úniky v pápežských encyklikách odsudzuje. Ján Pavol II. hovorí doslova: Štát alebo strana, ktorá verí, že dokáže v dejinách uskutočňovať absolútne dobro, a ktorá sama seba nadraďuje všetkým hodnotám, nemôže pripustiť, aby bolo uznané objektívne kritérium dobra a zla, líšiace sa od vôle vládnych kruhov. Toto kritérium by totiž za určitých okolností mohlo slúžiť ku kritickému posudzovaniu ich konania. (Ján Pavol II., 1991, s.60). Podľa O. Matouška rodina oddávna a predovšetkým existuje preto, aby sa ľudia mohli náležite starať o svoje deti. Okrem toho, že je rodina biologicky významná pre udržanie ľudstva, je tiež základnou jednotkou každej spoločnosti. (Matoušek,2003, s.9). Kolektívne nevedomie Európanov sa kreovalo na jeho vrchnejších vrstvách tisícročia, pričom jedným z medzníkov bolo aj antické rímske obdobie. Rímske právo, ako je všeobecne známe, je zároveň základom právnych systémov Európy a zároveň jednou zo zložiek kolektívneho nevedomia jej obyvateľov. Pokiaľ životné udalosti aktivujú pravzory antickej rímskej rodiny založenej na mocenskom princípe, moderný Európan automaticky prevezme úlohu jej člena. Či už ide o otca rodiny s takmer neobmedzenou právomocou alebo o osobu, ktorá sa tejto

377 autorite maximálne podriaďuje. Vrátane otroka. Obidve extrémne pozície vedú opäť len k sociálnym patológiám. Aj keď pred okolím preberajú podobu lásky a zbožnosti. Niccolo Machiavelli na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia vyslovil myšlienku: Odborníci na otázky občianskeho života a nespočetné príklady z dejín poukazujú na to, že tvorca zákonov republiky musí predpokladať u všetkých ľudí zlovôľu a schopnosť konať zlo pri každej príležitosti, ktorá sa im naskytne. (Machiavelli In: Bröstl,1994, s.40). Spoločenstvo veriacich je tiež rodinou, ktorá existuje, aby sa starala o svojich členov, no takisto v tomto spoločenstve nemožno bagatelizovať schopnosť konať zlo. Človek po krste ostáva ďalej len človekom. Podľa C. G. Junga neexistuje ani jedna podstatná idea alebo názor, ktoré by nemali historických predchodcov. Napokon, všetky sa zakladajú na archetypových prapôvodných formách, ktorých názornosť vznikala v dobe, keď vedomie ešte nemyslelo, ale vnímalo. Myšlienka bola predmetom vnútorného vnímania, nie myslená, ale ako jav precítená, takpovediac videná alebo počutá. Myšlienka bola podstatne zjavením, ničím vynájdeným, ale nanúteným alebo svojou bezprostrednosťou faktickosťou presvedčivým. Mysleniu predchádza primitívne vedomie Ja, ktoré je skôr objektom myslenia, než jeho subjektom. (Jung,1998, s.41). Evidentne nielen zákonodarca, ale aj sociálny pracovník, kňaz či iný duchovný má mať na pamäti, že jedinec je na základe opísaného mechanizmu častejšie objektom sociálnej patológie než jej subjektom. Z toho má vychádzať aj kvalitná prevencia. V prípade cirkví a náboženských spoločností má z toho vychádzať aj usmerňovanie spirituality, pretože ako C. G. Jung ďalej poznamenáva, ak je aktivované kolektívne nevedomie, nie ste viacej tým istým človekom. Nielen, že v tom hnutí ste to hnutie ste vy. (Jung, 1992, s. 57). Treba opätovne podotknúť, že nikto nie je imúnny. Pokiaľ máme vôbec nejaké zvesti o človeku, vieme, že je vždy a všade pod dojmom dominujúcich predstáv. Kto vraj ovplyvnený nie je, je rozhodne podozrivý, že niektorú z predpokladaných známych foriem viery zamenil za iný variant, ktorý ani on a ani iní nepoznajú. Namiesto teizmu sa klania ateizmu, namiesto Dionýzovi dáva prednosť modernejšiemu Mitrasovi, a raj nehľadá na nebi, ale na zemi. (Jung,1998, s.75). ZÁVER Je mnoho tých, ktorí veria, že ľudia sú ovce, iní zas majú za to, že sú to vlci. Obidve strany môžu na podporu svojho stanoviska uviesť mnoho správnych argumentov. (Fromm,1996, s.11). Človek nie je od prírody ani dobrý, ani zlý. V archetypoch jeho kolektívneho nevedomia je drakom a je aj princom - vysloboditeľom. Nezáleží len na danom jedincovi, akú úlohu napokon prijme. Dejinné udalosti sa pripravujú dlho dopredu v hlbine kolektívneho nevedomia. Z povahy teórie plynie, že archetypy nie sú absolútne nemenné, otázkou je rýchlosť možných a logicky pravdepodobných zmien. (Jung In: Říčan, Praha: 2002, s.214). Táto myšlienka načrtáva smer všeobecnej prevencie javov sociálnej patológie. Zároveň môže inšpirovať sociálnych pracovníkov k účinným aktivitám. Podľa Z. Vojtíška posuny, ktoré u budúcich náboženských hnutí predpokladáme, vyrastajú z celospoločenských tendencií, ktoré sú už teraz rozoznateľné. (Vojtíšek, 2007,s.196). Pokiaľ sú pravdivé nedávne správy z médií, podľa ktorých si šiesti funkcionári Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity rozdelili na mimoriadnych odmenách , - Eur, (Pravda, 2014), je evidentné, že cirkvi pripravujú v hlbinách kolektívneho nevedomia ďalšie reformácie, ktoré môžu mať dopady obdobné tridsaťročnej vojne. Na poli sociálnej práce tiež všetko závisí od jej prvotného usmerňovania. Aj známa ľudová múdrosť hovorí:

378 Ryba smrdí od hlavy. Klienti sociálnej práce sú a budú na takej morálnej a duchovnej úrovni, ako ich sociálni pracovníci. Samotní sociálni pracovníci zas sú a budú verným zrkadlom ich učiteľov, školiteľov a nadriadených. V súčasnosti o mnohom napovedá prax, v ktorej sa sociálna pomoc ponúka väčšinou formálne mimo úradných/pracovných hodín a za priemernú odplatu 30 EUR a viac za štyridsaťminútové sedenie. V prípade profesií, ktorých činnosť môže preplatiť zdravotná poisťovňa, sa táto úžernícka suma odôvodňuje neochotou poisťovne uhradiť výkony realizované mimo pracovnú dobu. Ako keby tieto finančné inštitúcie mali mať špiónov, ktorí sledujú, v ktorej dobe kto príde. Na druhej strane nikto nemôže uveriť v deklarované nadľudské výkony sociálnych pracovníkov, ktorí by mali poctivo osem a pol hodiny pristupovať ku klientom ako k jedinečným individualitám, za čo by dostali zaplatené od zdravotnej poisťovne, a aby títo sociálni pracovníci ešte niekoľko hodín pokračovali v niekoľkohodinovej rovnako poctivej práci za úhradu v hotovosti. Ľudský organizmus si odpočinok proste vyžaduje a deň má iba dvadsaťštyri hodín, a nie deklarovaných sedemdesiatdva a viac. Okrem toho táto prax smeruje k tomu, aby sa bezdomovcom mohol stať len milionár, ktorý všeobecne požadovanú úžeru rád zaplatí. Spoločnosť ako celok v súčasnosti síce duchovné hodnoty deklaruje, avšak v praxi ich dodržiavanie potláča, dokonca až sankcionuje. Minimálne sociálnym vylúčením. Kolektívne nevedomie jedinca pritom obsahuje pravzory, ktorých aktiváciou možno v strednodobom a v dlhodobom časovom horizonte docieliť, aby sa súlad vnútorného života jedinca a rodiny čo najviac približoval deklarovaným duchovným hodnotám. Žiada si to skutočnú sociálnu prácu s citlivým prístupom k jedincovi a ku kolektívu, ktorá sa maximálne vyhýba moralizovaniu, posudzovaniu a odsudzovaniu. Ako poznamenáva C. G. Jung, nevedomie je príroda a príroda nikdy neklame. Zlato tam je, poklad a veľké hodnoty tam sú. (Jung,1992, s.174). Literatúra [1] ĎURKOVSKÝ, P Mechanizmy a donucovacie praktiky kultov a siekt v školskom prostredí mesta Žilina. Dizertačná práca. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, n. o. Bratislava : [2] FROMM, E Lidské srdce. Praha : Nakladatelství Josefa Šimona ISBN [3] FROMM, E Strach ze svobody. Praha: ISBN [4] FROMM, E Umění být. Praha: 1994, ISBN [5] JUNG, C. G Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha : Academia, ISBN [6] JÁN PAVOL II enc. Centessimus Annus. Praha : ISBN [7] JUNG, C. G Archetypy a kolektívne nevedomie. Košice: Knižná dielňa Timotej, ISBN [8] JUNG, C. G. In: Říčan, P Pychologie náboženství. Praha : ISBN [9] KOLÁŘ, M Skrytý svět šikanování ve školách. Praha : Portál, ISBN [10] MATOUŠEK, O Rodina jako instituce a vztahová síť. Praha : 2003, ISBN [11] PECK, M. S Dále nevyšlapanou cestou. Olomouc : Votobia, 1994, ISBN [12] PRAVDA Šesť ľudí na Katolíckej univerzite dostalo desaťtisícové odmeny

379 [online] Bratislava: PRAVDA: Spravy.Pravda.sk [ ] Dostupné na : < [13] TASR Amsterdam odškodní židov za pokuty udelené po druhej svetovej vojne [online]. Bratislava: TASR: teraz.sk [ ] Dostupné na: < clanok.html>. [14] VOJTÍŠEK, Z Nová náboženská hnutí. Praha : Alfa Publishing, ISBN JUDr. PhDr. Peter Ďurkovský, PhD. Národné centrum prevencie sociálnej patológie, o. z. Predmestská Žilina peter.durkovsky@centrum.sk

380

381 XXX K ZÁKLADNÝM ASPEKTOM SOCIÁLNEHO, SPOLOČENSKÉHO A MORÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI Societal and moral health of an individual and of the society STANISLAV MATULAY Abstrakt V našom príspevku v prvom rade vysvetľujeme, čo chápeme pod pojmami sociálne, spoločenské a morálne zdravie jedinca a spoločnosti. Zároveň predkladáme argumentáciu nášho postoja, že dané druhy zdravia, tvorené jednotlivými adjektívami na seba nadväzujú, čiže vzájomne úzko súvisia. Podstata nášho príspevku je vyjadrená v celom jeho texte i v jeho závere, a stručne vyjadrené spočíva v tom, že súčasná trhová spoločnosť nie je schopná zabezpečiť saturáciu prirodzených potrieb väčšiny ľudstva, a to napriek neustálemu rastu výroby a jej efektivity, pretože základný problém nie je v nedostatku, ale v nespravodlivom rozdeľovaní osobitne hmotných statkov. Kľúčové slová Jedinec. Spoločnosť.. Spoločenské zdravie. Morálne zdravie. Abstract In our contribution, we first and foremost explain what we understand under the social, societal and moral health of an individual and of the society. Simultaneously, we offer arguments supporting our attitude that the listed kinds of health, framed by those particular adjectives are related to one another, or, in other words, are closely connected. The essence of our contribution is presented in the whole text, as well as in the conclusion; in brief it suggests that the current commercial society is not able to fulfil natural needs of the majority of mankind, in spite of the continual growth of production and its effectivity, because the basic problem does not lie in shortage, but rather in the unrighteous distribution of tangible goods especially. Key words Individual. Society. Social health. Societal health. Moral health

382 ÚVOD vodom musíme uviesť niekoľko nevyhnutných poznámok k základným pojmom, Úktoré sú zároveň aj kľúčovými slovami nášho príspevku. Čo chápeme pod pojmom jedinec a spoločnosť, ktorá je z týchto jedincov zložená, to vysvetľovať nepovažujeme za potrebné, ale v súvislosti s adjektívami sociálne, spoločenské a morálne zdravie už musíme poznamenať v prvom rade to, že priamo sa dá hovoriť jedine o zdraví jedinca a to hlavne v zmysle medicínskom. Keď hovoríme o zdraví spoločnosti už to hovoríme nepriamo, prenesene, štatisticky, pretože spoločnosť sa k biologickému organizmu prirovnávala len v začiatkoch vzniku sociológie. (Szczepanski, 1967, s , Keller, 2004, s. 168). Pokiaľ sa jedná o sociálne, spoločenské, respektíve morálne zdravie, tak v tomto prípade rovnako pri jednotlivcovi ako aj pri spoločnosti hovoríme opäť iba prenesene, pretože v skutočnosti nejde o zdravie, ale o vyjadrenie nášho hodnotenia toho, či je podľa nášho názoru a teda podľa určitých kritérií, daný jedinec, respektíve spoločnosť v daných oblastiach v stave, ktorý by sme mohli označiť ako normálny, respektíve či už je podľa nás pod alebo nad týmto normálom. Nakoniec ešte považujeme za nevyhnutné upozorniť, že bežne rozšírený názor, že adjektíva sociálny a spoločenský sú synonymami, považujeme osobne v súčasnosti už za neudržateľný. Ak by totiž dané adjektíva vyjadrovali zhruba to isté, tak by sme mohli študovať aj spoločenskú prácu, mohli by sme mať aj spoločenské pracovníčky, aj spoločenskú sieť, prípadne aj Ministerstvo práce spoločenských vecí a rodiny. (Bližšie pozri napr. Matulay, s , Matulayová s. 102). Z doteraz povedaného podľa nás vyplýva, že adjektívum spoločenské padá pod ingerenciu sociológie, ktorá sa zaoberá spoločenskými problémami a adjektívum sociálne pod ingerenciu sociálnej práce, ktorá sa zaoberá sociálnymi problémami. Podľa nás totiž ide o problémy, ktoré sa často aj prekrývajú, majú súvis, ale nemusí to byť vždy tak. Napríklad nukleárna rodina, ktorá má sociálne problémy, nemusí mať vďaka podpore širšej rodiny a priateľov zároveň aj problémy spoločenské. 1 K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI K sociálnemu zdraviu jedinca S vedomím, že hovoríme prenesene, musíme najprv odpovedať na nasledovnú otázku: Kedy je jedinec sociálne zdravý? Vzhľadom na to, že nevieme o odbornej literatúre, ktorá by pregnantne odpovedala na tieto otázky, spoľahneme sa na vlastné úvahy. Pokiaľ ide o sociálne zdravie jedinca zadefinujeme ho ako schopnosť finančne sa postarať o saturáciu svojich osobných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny na úrovni, ktorá je uznaná stratifikačnou vrstvou, do ktorej daný jedinec patrí. To podstatné, čo daná definícia hovorí je to, že podľa nás neexistuje sociálne zdravie jedinca vo všeobecnosti, ale je viazané na konkrétnu stratifikačnú vrstvu do ktorej daný jedinec patrí a ešte aj a na konkrétnu spoločnosť, v ktorej jedinec žije. Sme presvedčení, že to

383 tak je a musí to tak byť, pretože opierať sa len o samotné potreby sa nemôžeme, pretože osobitne potreby materiálne sú (možno aj) nekonečné. Aby to bolo ešte zložitejšie, zároveň sa domnievame, že sociálne zdravie jedinca má hodnotiacu a konatívnu zložku, ktoré vytvárajú rôzne kombinácie. Vyrovnaný stav sociálneho zdravia jedinca zodpovedá podľa nás situácii, keď svoju sociálnu situáciu hodnotí v podstate uspokojivo, a tomu zodpovedá aj jeho konanie. V prípade, že daný jedinec nie je vyrovnaný so svojím stratifikačným postavením, do ktorého sa narodil, vznikajú podľa nás minimálne ďalšie nasledovné kombinácie: Inteligenčne a konatívne má na zlepšenie svojho sociálneho postavenia jeho morálka ho núti k voľbe morálnych ciest - pracuje veľa a kvalitne, - zvyšuje si svoje vzdelanie, rekvalifikuje sa, - volí prácu v zahraničí, - volí emigráciu do zahraničia aj so svojou rodinou a pod. jeho morálka mu umožňuje voľbu aj amorálnych ciest - volí cestu primitívnej kriminality, - volí cestu sofistikovanejšej kriminality v rámci podnikania a dosahovania zisku na hranici legálnosti, alebo aj za ňou, - volí cestu cieleného vstupu do politiky ako do osvedčeného sociálneho výťahu, - a pod. Inteligenčne má, alebo aj nemá na zlepšenie svojho sociálneho postavenia, ale konatívne na to nemá zaradí sa do relatívne veľkej skupiny pivných, či nealko kritikov, ktorí vidia chyby v spoločenskom usporiadaní a vôbec všade vo svojom okolí, ale v sebe nie, časť pivných kritikov sa postupne prepracuje do skupiny alkoholikov, čo ich sociálnu situáciu následne zákonite ešte zhorší. Konatívne na to má, ale inteligenčne nie jeho morálka mu umožňuje voľbu aj amorálnych ciest - cesta primitívnej kriminality, - cesta sofistikovanejšej kriminality v rámci podnikania a dosahovania zisku na hranici legálnosti, alebo aj za ňou, - cesta cieleného vstupu do politiky ako do osvedčeného sociálneho výťahu, - a pod. K sociálnemu zdraviu spoločnosti Tým, že sme si vysvetlili naše chápanie sociálneho zdravia jedinca sme si uľahčili vysvetlenie sociálneho zdravia spoločnosti, pretože tá sa samozrejme skladá v prvom rade z jednotlivcov, tí tvoria skupiny malé i veľké a z nich sa napokon skladá (bohato stratifikovaná) spoločnosť. V súvislosti so sociálnym zdravím spoločnosti, môžeme iba skonštatovať, že ak sociálne zdravie jedinca vytvára sociálne zdravie jeho stratifikačnej skupiny a naopak, tak je jasné, že sociálne zdravie spoločnosti následne vytvára konsenzus jednotlivých stratifikačných skupín tvoriacich danú spoločnosť

384 Základom daného konsenzu podľa nás je všeobecné uznávanie nielen legálnosti (tú si vedia mocní tohto sveta vždy zabezpečiť), ale hlavne legitimity daných stratifikačných rozdielov v spoločnosti. A v tom vidíme kameň úrazu pri súčasnej spoločnosti, pretože nožnice medzi chudobnými a bohatými, napriek tomu, že sú už otvorené takmer na maximum, sa ešte stále ďalej otvárajú. Podľa Hertzovej v USA je 40% majetku v rukách 1% obyvateľov a v chudobe žije 36,5 milióna (13,7%) obyvateľov, a tieto rozdiely sa každým rokom ďalej zvyšujú. (2003, s. 58) Z toho vyplýva postupná strata legitimity, strata širokého konsenzu, čo hrozí, ako to bolo vždy v ľudských dejinách, voľbou riešenia vzniknutých spoločenských problémov ozbrojeným násilím. Podľa vysielania kanála Discovery Sciences dokonca v súčasnosti už v USA 10% obyvateľstva vlastní 90% z celkového bohatstva krajiny, a to sa v podstate týka väčšiny krajín sveta. V každom prípade, tieto aj iné údaje jasne vypovedajú o tom, že o sociálnom zdraví spoločnosti v súčasnosti už nemožno hovoriť ani náhodou. Sociálne rozdiely v každom smere už dávno prekročili kritickú úroveň, takže proces roztvárania nožníc medzi bohatými a chudobnými sa už pravdepodobne nedá zastaviť ľudskými silami, a teda riešenie bude pravdepodobne veľmi drastické. Početnosť stredných stratifikačných vrstiev, ktoré boli v minulosti aspoň akou takou zárukou pokoja a mieru neustále klesá, jej príslušníci sa vo väčšine prepadajú na stratifikačnom rebríčku na nižšie šteblíky. Osobne sa dokonca domnievame, že v USA a bohatých krajinách severnej a západnej Európy je sociálne zdravie spoločností ešte chatrnejšie ako v chudobných krajinách Ázii, prípadne latinskej Ameriky. Tam sú jednak na chudobu zvyknutí, a jednak dlhodobo uprednostňujú medziľudské vzťahy pred konzumom. A tak ich potom nevyvádzajú z miery tovarom po strechy naplnené americké a európske chrámy konzumu, o ktorých televízne reklamy tvrdia, že sú pre všetkých. Vzhľadom na uvedené fakty je možné tvrdiť, že stále rastúca efektivita výroby tovarov v súčasnej trhovej spoločnosti jej sociálne zdravie skôr zhoršuje, než by ho zlepšovalo. Tento výsledok by bol možno aj prekvapujúci, keby ho nebolo možné vysvetliť veľmi jednoducho a to chorým rozdeľovaním. Podľa jeho zásad 90% bohatstva patrí 10% vlastníkom výrobných prostriedkov a zvyšných 10% bohatstva patrí 90% tým, ktorí sa na jeho produkcii podieľali svojou prácou. Uvedené sociálne problémy nie sú nové, pričom v histórii ľudstva sa opakovane riešili použitím ozbrojeného násilia, čiže vojnami, naposledy v 20. storočí v I. a v II. svetovej vojne. Problém opätovného opakovania tohto overeného postupu však spočíva v tom, že v súčasnosti vzhľadom na existenciu mimoriadne ničivých zbraní, hrozí zánikom ľudstva, čiže inak povedané takáto vojna by veľmi ľahko mohla byť poslednou, čiže nebolo by v nej nielen víťazov, a prípadne by hrozilo aj to, že tí čo by prežili by nedokázali zabezpečiť trvanie ľudského rodu. Vyvinutie týchto zbraní hromadného ničenia zároveň zminimalizovalo silu veľkého množstva ľudí, vojakov, pretože nimi, napr. osobitne bakteriologickými zbraňami možno vyhubiť stámilióny až miliardy ľudí v relatívne veľmi krátkom čase, a to dokonca bez ničenia materiálneho bohatstva, na ktorom bohatým vždy záležalo najviac. Je teoreticky možné, že

385 mocní tohto sveta, ktorí týmito zbraňami disponujú, váhajú s ich použitím z toho hlavného dôvodu, že nie sú si ešte zatiaľ dostatočne istí vlastným prežitím takejto celosvetovej kataklizmy. 2 K OHROZENIU SOCIÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI K spoločenskému zdraviu jedinca Tak ako spoločenské vzťahy jedinca vyplývajú podľa nás z jeho sociálnych vzťahov, tak aj spoločenské zdravie jedinca vyplýva z jeho sociálneho zdravia. Jeho spokojnosť so svojím zaradením v danej stratifikačnej vrstve, a viac-menej i vyrovnanosť so svojou životnou úrovňou prináša aj jeho spoločenské zdravie, ktoré sa opiera o vyrovnané a primerané spoločenské vzťahy jednak na úrovni rodiny a jednak aj na úrovni susedskej, kolegiálnej a priateľskej. Ohrozenie sociálneho zdravia jedincov v takom rozsahu, že to ohrozuje aj sociálne zdravie spoločnosti automaticky ohrozuje aj spoločenské zdravie jedinca. Základom tohto ohrozenia je enormný nárast egoizmu, individualizmu, ale aj relativizmu a cynizmu, a to vo všetkých stratifikačných vrstvách, to znamená, že nielen u bohatých, ale aj u chudobných. Osobitne egoizmus je človeku vlastný a individualizmus do konca osobitne potrebný, a to aj z pohľadu spoločenského vývoja a pokroku, takže negatívnymi začínajú byť tieto prirodzené aspekty ľudskej osobnosti až vtedy, keď prerastú zdravé medze. A to sú medze, v tomto prípade tvorené spoločenskými rozdielmi, ktoré môžeme ako jedinci akceptovať pretože sú rozdielmi, ktoré si aspoň sčasti vieme vysvetliť a môžeme ich aspoň čiastočne považovať za spravodlivé. Ako sme už konštatovali pri sociálnych rozdieloch, jedinci opäť reagujú na súčasné evidentne nespravodlivé spoločenské rozdiely v závislosti od svojich inteligenčných a konatívnych schopností a morálnych základov tak, že sa snažia zabezpečiť si spoločenské postavenie, ktoré by mohli považovať za adekvátne buď morálnymi, alebo amorálnymi prostriedkami, prípadne ich kombináciou. K spoločenskému zdraviu spoločnosti Pokiaľ sa týka spoločenského zdravia zasa musíme pripomenúť, že spoločnosť sa skladá zo spoločenských skupín, ktoré stoja medzi jedincom a spoločnosťou ako celkom. Ich základom je sociálna a spoločenská stratifikácia, ktorá je úzko spojená s deľbou práce, a tá zasa s kvalifikačnými rozdielmi, osobitne s rozdielmi vo vzdelaní, ale aj rozdielmi osobnostnými a inteligenčnými. Z toho pre nás vyplýva, že o spoločenskom zdraví môžeme hovoriť v tom prípade, ak spoločenské rozdiely medzi jednotlivým stratifikačnými vrstvami sú akceptovateľné osobitne nižšími vrstvami, čo je základným predpokladom sociálneho zmieru v spoločnosti, a teda jej vývoja bez revolúcií a vojen, sumárne povedané bez sociálnych nepokojov. Napriek tomu, že na jednej strane sme presvedčení, že materiálne potreby doslova nemajú hraníc, na druhej strane tvrdíme, že to zďaleka neplatí pre väčšinu ľudí, a to tých, ktorí sa živia prácou vlastných rúk, respektíve vlastného mozgu. (Upozorňujeme, že aj

386 podnikatelia používajú samozrejme mozog, ale sto a niekedy aj tisíckrát viac ako pracovníci majú nie preto, že ich mozog je sto či tisíckrát výkonnejší). Domnievame sa, že aj preto chorobná chamtivosť hrozí hlavne ľuďom takzvaným podnikateľom. Pod týmto pojmom v tomto prípade chápeme malú skupinku ľudí, ktorí bohatnú z práce iných ľudí, a to z toho titulu, že vlastnia dané výrobné prostriedky. Nakoniec je tu ešte jedna veľmi úzka skupina ľudí, multimiliardárov, ktorí už žijú v inej ekonomike, v inej spoločnosti, v inom svete. V posledných desaťročiach sa v médiách objavujú obavy, že miliardy obyvateľov Zeme, sú pre spomínanú skupinku smerujúcu k svetovláde naozaj len nástrojom, objektom pôsobenia, a to ešte nie je isté, či v plánoch mocných tohto sveta nie je decimácia miliárd tých, ktorých už dnes supermoderná výroba nepotrebuje, ktorých sa už v súčasných podmienkach neoplatí ani vykorisťovať. Nakoniec ešte poznámka: sociálne zdravie a tým pádom aj spoločenské zdravie miliónov jedincov a tým pádom aj celých skupín je ohrozované stále sa zvyšujúcou neistotou, ktorá sa týka všetkých tých, ktorí pracujú za mzdu, a sú teda zamestnancami a to je podľa nášho odhadu minimálne 75% ekonomicky činného obyvateľstva u nás, a podobne to platí aj pre iné krajiny. Veľké firmy sa zbavujú zodpovednosti za svojich pracovníkov i za okolie, ktoré na jednej strane živia a na druhej strane často devastujú. Všeobecne rozšíreným prejavom skutočného stavu demokracie je napríklad aj neustále zvyšovanie sa počtu pracovníkov bez trvalej pracovnej zmluvy, okolo roku 2000 to bolo v Chile 30%, v Argentíne 36% a v Peru 41%. (Hertzová, 2003, s. 61) V súčasnosti je to samozrejme už aj na Slovensku, rozličné dohody o vykonaní práce, opakované zmluvy na určitý čas, dokonca aj zmluvy s učiteľmi na desať mesiacov s odporučením, aby sa cez letné prázdniny nahlásili na úrade práce. Výrobné firmy zasa nútia pracovníkov aby si vybavili živnostenské listy, čo sa na vyššej inteligenčnej úrovni nazýva externalizáciou nákladov. V každom prípade jediná istota drvivej väčšiny ľudí v súčasnosti, že celý svoj život prežijú v neistote, určite neprispieva k spoločenskému zdraviu. Situácia, keď sa prirodzená konkurencia mení skoro na boj o život, ohrozuje samotné základy ľudskej spoločnosti, ktorá ako protiváhu egoizmu a individualizmu potrebuje zmysel pre kolektivizmus a spoluprácu, bez ktorého jej hrozí chaotický rozpad. 3 K MORÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI K morálnemu zdraviu jedinca Pokúsme sa o nasledovné stručné vyjadrenie: podľa vyjadrení odborníkov určitý stupeň morálnosti konania a hodnotenia vecí, je vlastný každému, alebo aspoň väčšine psychicky a osobnostne zdravých ľudí, zároveň sa môžeme zhodnúť na tom, že v situácii, keď sú ohrozené náš život, naša životná úroveň, naše ciele a hodnoty, je ľudské, že veľká časť z nás obetuje radšej časť svojich morálnych zásad, v súčasnosti síce nie je vojna, ale táto prebieha v podstate v rámci konkurenčného boja trhovej spoločnosti, výsledkom je evidentný úpadok morálky mnohých jedincov, ktorí

387 cítia a to často oprávnene neistotu vo svojom každodennom živote a vznikajúcim problémom čelia, v prípade, že to považujú za nevyhnutné, aj ústupom od svojich morálnych zásad. Zo psychológie je známe, že svoj ústup od svojich morálnych zásad si musíme odôvodniť, a to minimálne preto, aby sme sa zbavili zlého pocitu, ktorý nazývame svedomím. Niektorí to dokážu dokonalejšie, niektorí menej dokonale, tí si často vypomáhajú napr. alkoholom, a niektorí to dokážu tak dokonale, že aspoň zdanlivo nemajú so svojou morálkou žiadne problémy. Je treba povedať, že ich okolie, ktoré sa obvykle skláňa pred ich bohatstvom a mocou ich v tom môže silne podporovať. V každom prípade musíme zdôrazniť, že pri hodnotení týchto prípadov sú opäť možné len dva prístupy, kresťanský, ktorý hovorí, že oklameš iných ľudí, do určitej miery možno oklameš aj sám seba, ale Boha neklameš; a ten ťa bude súdiť. Ten druhý formuloval známy ruský spisovateľ F.M. Dostojevskij, ktorý povedal: Keď niet Boha, tak je dovolené všetko. Mimochodom asi 18. storočí pred Dostojevským na túto tému sv. Pavol povedal: Slobodno všetko. Ale nie všetko osoží. Slobodno všetko. Ale nie všetko buduje. (Kor, 10, 23). A tým je položené meradlo, ktorým môžeme zmerať a ohodnotiť všetky činy individualizmu aj liberalizmu; keď neosožili iným, ale im škodili, a keď nebudovali, ale rúcali, tak neboli dobré. A to platí aj v súčasnosti, keď sa individualizmus a liberalizmus stali všeobecnými, a zdanlivo bezbrehými zaklínadlami, ktoré údajne platia vždy a všade; a to je omyl. Individualizmus a liberalizmus pre menej schopných sú iba nástrojmi ich útlaku, oba systémy im v podstate nič nedávajú a niekedy im berú aj to posledné. K morálnemu zdraviu spoločnosti Na úvod opäť stručne skonštatujme: na jednej strane morálne zdravie miliónov jedincov vytvára morálne zdravie danej, dajme tomu slovenskej spoločnosti, jeho predpokladom je podobne ako pri zdraví sociálnom a spoločenskom akceptovateľnosť morálneho stavu spoločnosti, minimálne v tých oblastiach, ktoré sa ich bytostne dotýkajú, na druhej strane už vytvorené morálne zdravie spoločnosti pôsobí spätne na jej členov, k tomu ešte treba dodať, že medzi jedincom a spoločnosťou stoja sociálne, respektíve spoločenské skupiny, ktoré navyše môžu byť ešte aj skupinami profesionálnymi, jednými z najvýznamnejších sociálnych a spoločenských skupín osobitne na Slovensku, sú už od dôb modernej spoločnosti lekári a právnici, a tieto skupiny sú tak silné, že majú aj svoju osobitnú morálku, ale zároveň sú aj tak rôznorodé, že sa delia na podskupiny i marginálov, ktorí sa riadia svojou osobitnou morálkou, vzhľadom na význam týchto skupín v živote bežných ľudí problémy, ktoré sú spojené s morálnym stavom v zdravotníctve a súdnictve sa nepriaznivo odrážajú v podstate v celej našej spoločnosti, čo platí samozrejme i naopak. Pokiaľ ide o všeobecne prijímané hodnotenie súčasnej spoločnosti, ako spoločnosti amorálnej, v prvom rade si položme nasledovné otázky: Na základe čoho usudzujeme, že súčasná spoločnosť je amorálna?

388 Chceme snáď povedať, že stredoveká, či staroveká spoločnosť so všetkou svojou nesmiernou krutosťou, keď dožitý vek dosahoval hodnoty rokov boli morálnejšie ako táto naša? A nakoniec spoločnosť v období budovania modernity, keď v 17. a18. st. storočí v baniach, továrňach a väzniciach Anglicka vládli doslova neľudské pomery, bola spoločnosť morálnejšia ako naša súčasná? (Szczepański, 1967, s ). Je isté, že na takto položené otázky sa dá odpovedať len tak, že v súčasnosti sa žije na tejto Zemi bezpečnejšie ako kedykoľvek predtým. Zároveň ale tvrdíme, že osobnú, primitívnu, krvavú, fyzickú krutosť dôb minulých nahradila neosobná, byrokratická, trhová, sofistikovaná krutosť trhovej spoločnosti, spoločnosti špičkovej až kozmickej techniky a robotizácie. Pre túto spoločnosť je každý ľudský život, ktorý nemá inteligenciu aby k tejto technike pridal niečo nové, alebo aby ju aspoň dokázal ovládať je zbytočný, z hľadiska ekonomického nielen bezcenný, ale dokonca až stratový. Vzhľadom na to, že priznať túto skutočnosť otvorene by bolo pre mocných tohto sveta ešte predčasné, ako aj vzhľadom na reálne možnosti svetovej ekonomiky, sú osobitne v jednotlivých štátoch Európy a USA vybudované sociálne siete, takže od hladu sa skutočne zomiera asi len v Afrike. Záhadou je to, že sa tak deje napriek neustálej zahraničnej pomoci. Rovnakou záhadou je, že významnou súčasťou tejto pomoci sú strelné zbrane, a to staršie typy, ktoré sú na zabíjanie, osobitne bezbranných civilistov ešte stále dosť dobré, a zároveň tak uvoľnia miesta v armádnych skladoch zbraniam novým, modernejším. Takže konkrétne v Afrike, Afganistane a ďalších krajinách sa vraždenie ako v staroveku či stredoveku ešte zďaleka neskončilo. HLAVNÉ ZÁVERY pri jedincovi to celkom neplatí, ale pri spoločnosti ako celku sme presvedčení, že všetky jednotlivé možné druhy zdravia miliónov ľudí sú na seba reťazovo naviazané, a to osobitne v ich záporných hodnotách, to znamená, že v prvom rade chatrné sociálne zdravie danej spoločnosti sa skoro automaticky prejavuje rovnako chatrným zdravím spoločenským a zároveň i morálnym, a nakoniec, ale v nie poslednom rade, ako to vidieť aj na Slovensku, možno zároveň hovoriť aj o chatrnom zdraví z hľadiska medicínskeho, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje aj v tom, že sa dožívame, ako je všeobecne známe, v priemere asi o 8 rokov menej ako obyvatelia ekonomicky vyspelých štátov severnej a západnej Európy. Okrem už povedaného treba ešte priznať, že pokiaľ sa týka psychického zdravia spoločnosti, situácia už nie je tak jednoduchá, ako sme to naznačili. Následkom nárastu konkurencie na trhu práce, ktorá je spojená s nárastom nárokov na fyzickú a osobitne intelektuálnu, ale aj psychickú odolnosť jedincov a to osobitne zastávajúcich stredné a vyššie riadiace pozície sa odráža v postupnom úpadku ich psychického zdravia. O tom, že nejde o jedincov, ale o skutočne o masový proces svedčí obrovská a neustále rastúca spotreba antidepresív. Len v rokoch sa ich predaj v krajinách G7 zvýšil o 16% a tržby z nich prevýšili HDP malých krajín. (Herttzová, 2003, s. 63)

389 Náš príspevok zakončíme dvomi konštatáciami, tá prvá pochádza od americkej ekonómky Noreen Hertzovej, a tá druhá je našou interpretáciou jej daného výroku. Zdanlivo neodolateľná túžba človeka po bohatstve, po onej trofeji kapitalizmu vystavenej na každom billboarde, ničí vlastnú podstatu ľudského zdravia. (Hertzová, 2003, s. 63). Z uvedeného výroku podľa nás vyplýva, že sa treba definitívne vzdať nádeje, že trhová spoločnosť je tou odpradávna hľadanou formou spoločnosti, ktorá je schopná rozhodujúcej väčšine ľudstva priniesť uspokojenie základných potrieb každého človeka, tak ako ich všetci poznáme z pyramídy potrieb človeka od Maslowa. Literatúra [1] HERTZOVÁ, N Plíživý převrat. Praha : Dokořán, ISBN [2] KELLER, J Dějiny klasické sociologie. Praha : SLON, ISBN [3] MATULAY, S Terminologická úvaha k adjektívam sociálne a spoločenské. In: Zdravotníctvo a sociálna práca, roč. 1/2006, číslo 3. ISSN [4] MATULAYOVÁ, E K vybraným pojmom z oblasti sociálnej poradenstva. In: Kozoň, A. a kol. Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín: SpoSoIntE, ISBN [5] SZCZEPAŃSKY, J Sociológia. Bratislava : VPL, [6] PRVÝ LIST KORINŤANOM. SVÄTÉ PÍSMO Trnava : SSV, ISBN doc. PhDr. Stanislav Matulay, PhD. Vysoká škola Danubius, FSŠ ul. Richterova 1171 Sládkovičovo smatulay@gmail.com

390

391 XXXI ZÁVISLOST NA NOVÝCH NÁBOŽENSKÝCH HNUTÍCH A POMOC SOCIÁLNÍ PRÁCE Dependence on new religious movements and social work assistance JIŘÍ TŮMA, ALENA TŮMOVÁ Abstrakt Závislost je obecně definována jako vztah mezi člověkem a jeho potřeby nějakým účelem jeho spokojenosti. Je také nutné si uvědomit, že se jedná o skupinu behaviorálních, fyziologických a kognitivních fenoménů, v nichž může jedinec zvolit jiný typ chování, než dříve ocenil. Podle vzájemných postojů by to mohlo vést k mnoha formám závislosti - sociální, psychologické, emocionální, ekonomické, sexuální a další. Závislost se postupně etablovala na základě vzájemného působení mezi jednotlivými systémy. Je důležité si uvědomit, že v naší společnosti existuje několik rizikových oblastí, kde můžeme najít tento fenomén. Jednou z oblastí je role závislosti na nových náboženských hnutí. Sociální práce a její vhodné metody může nabídnout potřebnou pomoc při hledání řešení tohoto problému. Klíčová slova Jedinec, Nová náboženská hnutí, Závislost, Sociální práce Abstract Addiction is generally defined as the relationship between man and his need for some purpose of his satisfaction. It is also necessary to note that it is a group of behavioral, physiological and cognitive phenomena in which an individual can choose another type behavior than he previously appreciated. According to mutual attitudes this could lead to many forms of addiction - social, psychological, emotional, economic, sexual and more. Addiction is gradually established itself on the basis of the interaction between different systems. It is important to realize that in our society, there are several risk areas, where we can find this phenomen. One area is role of addiction on new religious movements. Social work and its appropriate methods can offer necessary assistance for finding a solution of this problem. Keywords Individual, New religious movements, Addiction, Social Work 1 ZPŮSOB VZNIKU ZÁVISLOSTI R ychlost vývoje nového náboženského hnutí závisí do určité míry na úspěchu misie. (Vojtíšek, 2007, s. 116). Tento nábor provádějí důkladně vyškolení členové. Ti z přehnaně seriózním jednáním, se stále usměvavou tváří, oslovují jedince. Vůči nim hovoří o stránkách skupiny, tak aby nabyli dojem, že je tato skupina kvalitní, zajímavá a

392 dokáže řešit jakýkoliv problém. Tito proškolení,,náboráři velice dobře ví, o jakých tématech hovořit, aby zaujali pozornost adepta. Diskusi zaměří převážně na oblasti jako ekologie, chudoba, utrpení atd., přičemž oni jsou ti, kteří chtějí toto vyřešit. Lidem citově založeným nebo těm, kteří právě prožívají nějaké těžké životní situace,,podávají pomocnou ruku. Jsou to právě oni, kdo jim z této situace pomohou, zajistí jim v téměř v rodinném kolektivu přátelské a citové zázemí. Studentům, podnikatelům, ale i nezaměstnaným jsou nabízeny kurzy, které jim slibují nové metody, na jejichž základě pak budou úspěšní. O náboženském charakteru skupiny se hovoří až později. Je velkou snahou zjistit o adeptovi co nejvíce informací, které jsou pak použity při další fázi náboru. Další postupné začleňování adepta do skupiny má svojí strategii, kterou je zejména bombardování láskou, jeho obklopení lidmi s podobnými zájmy. (Tůma, Hanobik, 2011). Je možné reflektovať skutočnosť, ako mnohí mladí ľudia, tak veriaci z rôznych cirkví, ako aj neveriaci čoraz častejšie vyhľadávajú nové skutočnosti aj v náboženskom a duchovnom prostredí s cieľom mať zážitok. Zakcelerovaná doba často núti ľudí (tak mladých ako aj staršiu generáciu) riešiť veci okamžite bez hlbšieho zamyslenia sa, resp. nie sú vytrvalí v hľadaní pravdy, zmyslu. Mnohí potom vystupujú z cirkví, hľadajú, skúmajú až do takej miery, že sa začína hovoriť o náboženskom turizme, či turizme v jednotlivých cirkevných spoločenstvách tej ktorej cirkvi. (Tománek, 2014, s. 9). Do propagace a náborování skupin je investováno nemálo finančních prostředků. Úspěšný růst příslušníků vede k proměně hnutí. Není však zájem o lidi, kteří by se stali břemenem pro skupinu. Život v nových náboženských hnutí: jsou vystavena, rychlým, neustálým změnám, týká se toto především jejich příslušníků. Mění se především jejich společenský status a členové procházejí životními změnami. Velkou změnu v novém náboženském hnutí představuje nástup tzv. druhé generace (příchod dětí). (Vojtíšek, 2007). Připojení k novému náboženskému hnutí, je možno vidět jako překonání určité hranice. K překonání této hranice vyžaduje určitou velkou motivaci. Člen má jiný způsob uvažování, jednání, prožívání a setkává se tak od většinové společnosti s nepochopením a neoprávněným odsouzením. Velká motivace vyvolává v členovi absolutní vnitřní nasazení a nadšení (např. mnoho odpracovaných hodin, málo spánku, získávání dalších členů, provádí pouliční propagaci či prodej literatury, často skupině odevzdává podstatnou část svých úspor a další majetek apod.), za což je mu přislíbeno doživotní porozumění. Tento člen se postupně stává součástí láskyplného, dynamického pro něj smysluplného prostředí uznávajícího hnutí, zcela závislý. Ztotožní se s jejím učením, její identitou, ale také i s principy regulace v chování jednotlivých členů. Odměnou za toto nasazení a nadšení od ostatních členů je neustálé obdivování, je na něj hleděno s velkou úctou. Pro neplnění nebo špatném plnění úkolů je kárán. Stává se závislým na skupině na stravování, bydlení, oblečení apod. 2 PROMĚNA JEDINCE Psychickou manipulaci a závislost lze definovat jako systém rozkládající identitu. Tato identita se skládá z různých složek, jako jsou názory, chování, způsob myšlení a emoce, a ty tvoří určitý celek. (Hassan, 1994, s. 86). Člověk odkládá původní identitu a přijímá novou. V novém náboženském hnutí přijímá i jistotu vlastní identity a může vycházet z tzv. totálního vidění. Výsledkem je podstatná změna osobnosti a dosavadního způsobu života. Vyplývají z tohoto radikální jednání, postoje, k nimž takový obraz do jisté míry inspiruje. Nové náboženské hnutí může umožnit tzv. odstřižení jedince od světa a poskytnout mu tak nový začátek. (Vojtíšek, 2007)

393 Proměna vnějšího chování - jedná se o jakousi proměnu způsobu chování, stravování, oblékání, pracovního nasazení, doby spánku apod. Jednání vychází z postupného přizpůsobování se jedince k ostatním členům, na kterých mu záleží. Jedinec je pak odměňován absolutní láskou, pochopením. Veškeré jednání též vychází od očekávání druhých členů, kteří jsou pro něj významní. Společné myšlení viděno jako nový smysl, naléhavé poslání, kde nová idea je jediná možná pravda. V době, kdy se nedaří náročnému myšlení, členové jsou vedeni k tomu, aby vyloučili všechny pro nové náboženské hnutí nepříznivé informace, a aby nevěřili kritickým výrokům. Učí se veškeré pochybnosti, špatné myšlenky likvidovat např. recitacemi či modlitbami, či provedením nějakého rituálu. Tímto způsobem je umožněno poznání pravé skutečnosti. Vše, stejně jako charizmatizující vůdce a jedinečné poslání, je bezchybné. Strach a vina jedince z vyloučení z nového náboženského hnutí je pro něj velkým trestem. Jedinec může mít v sobě vybudovánu i fobii z vnějšího světa. Uzavření v bezpečí radikálního náboženského hnutí může mít za následek nedostatek sociálních dovedností toho, kdo toto prostředí opustil. Pro člověka, který je v tomto světě do jisté míry cizincem, může být problém navázat partnerský a přátelský vztah. (Vojtíšek, 2007, s. 187). Člen má strach z nesplnění úkolu nebo je obviňován, že zavinil nějaké neštěstí nebo že špatně jednal. Pak vděčně od blízkých členů, na kterých mu úzce závisí, přijímá jakékoliv výtky. Konflikt s většinovou společností můžeme naopak vidět jako negativní emocionální chování, pouze vůči cizím lidem. 3 POMOC SOCIÁLNÍ PRÁCE Nejčastěji uváděným argumentem od většinové společnosti v neprospěch nových náboženských hnutí bývá závislost jejich členů na organizaci či na jejím vůdci. Tato závislost může dorůst do hrozivých rozměrů a může způsobit i újmu na zdraví či dokonce smrt a tomu musí sociální práce za pomoci jejích metod zamezit. Nejvhodnější metodou pomoci je práce s rodinou a poradenská činnost, jak pro rodinu i samotného jedince. (Dolista, Tůma, 2010). Je však potřeba mít na paměti sociální práci se samotnou komunitou, kde problémem bývá do těchto komunit často proniknout a pomáhat jedincům i rodinám, kteří tuto pomoc potřebují. Ve většině případů ovšem není tak dramatická, byť je někdy ze strany této společnosti řazena vedle závislosti drogové. Možná, že je tento druh závislosti na novém náboženském hnutí ještě o něco horší, neboť toxikoman si zpravidla svou závislost uvědomuje a většinou dává za pravdu okolní společnosti, která s jeho aplikací drog nesouhlasí. Zatímco závislí na novém náboženském hnutí, podle názoru většinové společnosti, si naproti tomu žádnou potřebu pomoci nepřipouští a nesouhlas okolí si člen vykládá pouze jako potvrzení správnosti své cesty a vybudování užšího vztahu s ostatními členy v hnutí. Na druhou stranu je třeba říci, že někteří jedinci společnosti nepodléhají vždy bezvýhradně, alespoň v některých případech si zachovávají kritické myšlení, i když ne všichni do stejné míry a také ne stejně ve všech životních situacích. V súčasnej postmodernej dobe sme čoraz viac vystavení šíreniu a propagácii mnohých náboženstiev, ako aj duchovných spoločenstiev, ktoré nám ponúkajú svoju konfesiu. Mnohé náboženstvá prezentujú svoju vieru aj v školách, a to vďaka edukačnému predmetu náboženská výchova. V náboženskej výchove ide o zakotvenie hodnotového systému človeka vo viere v transcendentnú skutočnosť. (Tománek, 2012, s. 9)

394 Naděje na,,prozření a následný odchod z nového náboženského hnutí tedy vždy trvá. Také je třeba vzít v úvahu, že jedinci o závislost tohoto druhu velmi stojí, a že zakotvení v novém náboženském hnutí pro ně nemusí být zdaleka nejhorším řešením. Bez něj by pravděpodobně upadli pouze do jiného typu závislosti. Několik případů substituce drogové závislosti za závislost na novém náboženském hnutí je toho důkazem. Navíc je třeba zdůraznit, že lidé v nich bývají alespoň velmi šťastni. Proto nelze hodnotit skutečnou kvalitu života pocitem štěstí jeho nositele. Stav těchto lidí je možno přirovnat k silné zamilovanosti - objevují smysl života a svůj duchovní rozměr, připadají si důležití a seberealizovaní, díky,,své náboženské skupině se jim podařilo nalézt sebe sama. Literatura [1] DOLISTA, J., TŮMA, J Problematika a prevence nových náboženských hnutí. Brno : L. Marek, s. ISBN [2] HASSAN, S Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů. 1. vyd. Brno: nakl. Tomáše Janečka, s. 86. ISBN NENÍ UVEDENO. [3] TŮMA, J., HANOBIK, F Nová náboženská hnutí v pojetí sociální práce. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, s. ISBN [4] TOMÁNEK, P Vybrané aspekty náboženskej výchovy. Bratislava : Oto Németh, s. ISBN [5] TOMÁNEK, P Nástrahy okultnej symboliky pre súčasnú rodinu a spoločnosť v oblasti sociálneho poradenstva. Brno : Tribun, s. ISBN ISBN [6] VOJTÍŠEK, Z Nová náboženská hnutí a jak jim porozumět. 1. vyd. Praha : Beta Books, s. ISBN PhDr. Jiří Tůma, PhD. VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislavě n.o. Námestie 1. mája č.1 P.O. Box Bratislava Krumlovská České Budějovice jirkatuma@centrum.cz Mgr. Bc. Alena Tůmová Univerzita Karlova v Praze Odbor pro vědu a výzkum Ovocný trh 3/5 Praha Praha alenatumova@centrum.cz

395 XXXII SÚ ETICKÉ HODNOTY A NORMY V SÚLADE S VNÚTORNÝM ŽIVOTOM ČLOVEKA? Are ethical values and standards in accordance with inner human life? DANIELA BAKOVÁ Abstrakt Autorka sa v predloženom príspevku zamýšľa nad podstatou etických noriem a hodnôt a ich miestom v sociálnej práci. Kedy má sociálny pracovník zasahovať? Čo je etické a čo neetické? To sú otázky, na ktoré hľadá odpoveď s prihliadnutím na tri modely, ktoré majú vysoký súvis a dotýkajú sa každého sociálneho pracovníka v praxi. Kľúčové slová Etika. Profesijná etika. Normy. Hodnoty. Modely sociálnej práce. Abstract The author in the present contribution examines the nature of ethical norms and values and their place in social work. When a social worker intervene? What is ethical and what is unethical? These are questions to which we seek an answer with regard to the three models, which have a high correlation and touch every social worker in practice. Keywords Ethics. Professional ethics. Standards. Values. Models of social work. ÚVOD Etika je filozofická náuka o mravnosti, v minulosti nazývaná aj ako praktická filozofia, keďže v nej ide o praktickú činnosť. Ako samostatný odbor ľudského bádania bola systematizovaná starogréckym filozofom Aristotelom. Etika je podľa neho náukou o dobrých charakterových vlastnostiach, t.j. o ľudských cnostiach. Vedci uznali za zakladateľa etiky ako filozofickej disciplíny Aristotelesa ( ), ktorý napísal

396 najznámejšiu knihu pre svojho syna Nikomacha, preto sa nazýva Etika Nikomachova. Už Aristoteles chápe etiku ako praktickú časť filozofie. 1 NÁHĽAD DO PÔVODU ETIKY Aký má význam poznanie čo je cieľom etiky v súčasnosti? Cieľom etiky nie je súdiť a odsúdiť človeka, ale posúdiť, s čím v jeho jednaní sa môžeme stotožniť a naopak. Pomáha určiť, či skutok bol dobrý alebo zlý. Častokrát sa toto posudzovanie dostáva do antagonistického vzťahu medzi duchovno-spirituálnym svetom jedinca a krutou realitou v spoločnosti. Tým, čo je správne nám potom určuje samotná profesionálna etika, ktorá je sama o sebe jednou z tradičných oblastí filozofie. Filozofiu možno považovať za oblasť vyšetrovania, alebo ako pokusnú vedu, ktorá sa snaží objaviť pravdu o svete. Nie všetci filozofovia sa zhodujú v tom, že filozofia je typ dotazu, čo na druhej strane smeruje k tomu, že sa nevedia dohodnúť či je veda filozofie považovaná za dotaz? alebo pravdu?. V rámci preskriptívnej etiky (normatívnej etiky) rozlišujeme: a) teóriu noriem (zaoberajúcou sa správnym konaním, správaním), b) teóriu hodnôt (v ktorej rozhodujúcim je to, čo je stanovené za najvyššie dobro: v hedonizme - blaženosť, v eudaimonizme - šťastie, v utilitarizme - najvyššia priorita). Švajčiarsky teológ a predstaviteľ sociálnej etiky Rich ( ) - (in Čipkár, 2004, s. 62), za hlavné podoby normatívnej etiky považuje: 1. kazuistickú etiku (z lat. casus, prípad), usilujúcu sa o stanovenie platnej normy pre jednotlivý, konkrétny prípad v korelácii s normou všeobecnou, 2. situačnú etiku, odvodzujúcu normatívne hľadisko z danej situácie, v ktorej sa človek nachádza, vyplývajúcu z aktu samotného rozhodnutia, z existencialistických určení pojmu "situácia" (napr. je súčasťou aplikovanej etiky), 3. etiku zmýšľania, posudzujúca dobro a správnosť z hľadiska vnútornej motivácie zmýšľania, nikdy nie iba z hľadiska konania a správania, 4. etiku zodpovednosti, zohľadňujúcu pri skúmaní normatívneho dôsledky konania a rozhodovania. Praktická etika sa podľa (Čipkára, 2004, s. 64) venuje: - právu (občanov, živočíchov, vlastnícke práva, sloboda tlače, ľudské práva, paternalizmus vo vzťahu k deťom a k invalidom, občianska neposlušnosť, rovnosť, kompenzácie, IQ rozdiely, mladá generácia, pornografia); - život a smrť (potraty, trest smrti, eutanázia, kritérium hodnoty života, transplantácia orgánov, pitvy); - reprodukcia, genetika, medicína (umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo, eugenika, oplodnenie in vitro, reprodukčné techniky, oznámenie pravdy pacientovi, trh s krvou); - sociálne otázky (pôvodné obyvateľstvo, AIDS a protiakcie, computerova etika, všeobecná diskriminácia, diskriminácia vo vzťahu muži-ženy, etika životného prostredia, informačná politika, sloboda vedeckého bádania, rodina a jej status, budúca generácia, politika v zdravotníctve, informačná politika, príjmy, spravodlivosť,

397 zodpovednosť, médiá, nukleárne technológie, doprava, vzťah individuálneho a verejného, neutralita univerzít, právo a povinnosť k práci, nezamestnanosť); - medzinárodné vzťahy (obchodná etika, etika v armáde, etika v politike, rasizmus a antirasizmus, reparácia, azyl, tretí svet, etika vojny); - životný štýl (priateľstvo, láska, zmysel života, mravnosť z donútenia, profesijná zodpovednosť, sex, samovražda, dobrovoľné akcie a pod.). Schelle et al. (2010, s. 17) konštatuje, že rozruch okolo profesijných etík sa spravidla udeje v spoločnosti najmä po tom, ako sa v správaní subjektov objavia závažné nedostatky, ak sa hodnoty a normy v ich správaní dostávajú do rozporu, konfliktu s inými hodnotami a predstavami, ktoré si o nich spoločnosť vytvorila a ktoré sa od nich očakávajú. Preto mnohé profesie, ktoré dbajú o svoju povesť, si vytvárajú morálne pravidlá, ktorými sa riadia ich realizátori. Vo forme profesijných kódexov prezentujú pred spoločnosťou svoje poslanie a predovšetkým to, ako chcú svoju profesiu čo najlepšie vykonávať ku spokojnosti svojich klientov a celej spoločnosti. 2 HODNOTY A NORMY V ŽIVOTE ČLOVEKA A SPOLOČNOSTI V živote človeka i spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu hodnoty a normy. Spoločnosť má tendenciu ich preferenciu presadzovať, zdôvodňovať a prezentovať aj istými sociálnymi väzbami. Takto sa hodnoty prezentujú ako spoločensky potrebné a to dvojakým spôsobom: - formou spoločnosti prostredníctvom verejnej mienky, - a inštitucionálnymi väzbami cez pozitívne hodnoty, ktoré sú upevňujúce a tým aj regulujúce správanie a konanie jej členov. Význam hodnôt výrazne ovplyvňuje aj samotnú profesijnú etiku každého z nás v ktoromkoľvek zamestnaní. V rámci tejto filozofie prepojenie vidíme nasledovne. Hodnoty sú kategóriami, s ktorými sa stretávame predovšetkým pri posudzovaní zmyslu a významu nejakého činu, či činov, pri hodnotení ich významu pre nás i pre spoločnosť. Hodnoty, či hodnotenie nás oslovujú vtedy, ak hľadáme zmysel nášho konania, posudzujeme konanie svoje, či iných. Hodnoty sa v rôznych etapách vývoja spoločnosti menili, mali väčšie, či dôraznejšie preferencie, avšak sú hodnoty, ktoré sú v rámci etického hodnotenia považované za stále, nemenné a všeobecne platné. Sú to spravidla hodnoty, ktoré človek, spoločnosť pre svoj zdravý vývoj nepochybne potrebujú. Etika, etické vedomie danej spoločnosti potom tieto pozitívne hodnoty zdôvodňuje a prezentuje ich dôležitosť. S pojmom hodnoty nepochybne spájame i pojem morálka, ktorá má hlboký význam a prepojenosť. Morálka spoločnosti býva často hodnotená i ako súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame a o ktoré sa v živote usilujeme. Sú to i pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Takýto súhrn mravných noriem býva prezentovaný formou mravných kódexov. Tie majú spravidla imperatívny charakter. Z tohto pohľadu za morálne konanie možno považovať konanie, ktoré korešponduje so všeobecne platnými morálnymi štandardami a súčasne s osobným morálnym presvedčením jednotlivca (pričom samozrejme môže nastať situácia, keď morálne presvedčenie jednotlivca sa nebude stotožňovať s morálnymi štandardami spoločnosti, ktoré nemusí byť spravidla v súlade s princípmi etiky a humánnosti. (Navrátilová, 2012, s. 81). Zásadnú úlohu a funkciu u mravných noriem plnia hodnoty, pričom existujú rôzne typológie hodnôt. Napr. niektoré ich zoraďujú podľa typu hodnotovej orientácie

398 1) Orientácia na hodnoty usporiadaného rodinného života. Prevládajúce hodnoty sú rodina a domov, zdravie, byt, vybavenie domácnosti, chaty alebo chalupy, záhrada, pobyt v prírode, cestovanie, priateľstvo, kultúra, rekreácia a iné. 2) Hodnotová orientácia zameraná na maximálne využitie voľného času v zhode s osobnými záujmami. Prevládajúce hodnoty: koníčky, záľuby, osobné záujmy, kultúra, rekreácia, odpočinok a zábavu... 3) Hodnoty principiálne etického konania, opierajúce sa o potreby verejnosti a slobody. Prevládajúce hodnoty sú: svedomie, sloboda, pravda, vlastenectvo, priateľstvo, prinášanie úžitku iným - altruizmus a solidarita. 4) Orientácia na výkon (napr. v povolaní). Prevládajúce sú hodnoty uspokojivej práce, sebazdokonaľovanie, vzdelávanie, hodnota spoločenského postavenia a ocenenia a hodnota kultúry a kultúrneho vyžitia. 5) Hedonistické orientácie. Prevládajúcimi hodnotami sú jedlo, pitie, sexuálny život, cestovanie, motorizmus a zábava s dôrazom na peniaze ako podmienku hedonistického spôsobu života Schelle et al. (2010). Hodnoty, ktoré si človek osvojuje prechádzajú etapou zvnútornenia v procese socializácie a vývinu. Tieto hodnoty sú čiastočne vytvorené kognitívne. Často sú to hodnoty vytvárané, osvojované a prezentované v spoločnosti, do ktorej jednotlivec patrí. Človek si ich však môže vytvoriť aj sám osobne, na základe životných skúseností. Normy a hodnoty môžu byť rôzne u jednotlivých osôb a tak isto sa líši a mení miera dôležitosti, ktorá sa im pripisuje. Zvláštnym prejavom potreby usporiadať si svoje hodnotovo-mravné nazeranie je kategória hodnotová hierarchia, hodnotový rebrík, hodnotová pyramída. Je vyjadrením túžby, potreby ľudí, spoločnosti usporiadať si hodnoty spravidla podľa ich významu pre jednotlivca, či spoločnosť, resp. do vzájomných súvislostí. Najčastejšie ich však usporadúvame podľa istého poradia dôležitosti. Význam týchto hodnôt je preto v závislosti od individuálneho, či spoločenského vnímania ich dôležitosti, potrebnosti, správnosti, reflektovania toho, čo sa považuje za morálne, dobré, správne. Na vrchole tejto hierarchie (pyramídy) sa potom nachádza vyjadrenie hodnotového (mravného) ideálu, od ktorého sa celá štruktúra hodnotovej orientácie človeka (ale i spoločnosti) odvíja. Za spoločenské normy považujeme tie, ktoré vyjadrujú skutočnosť, že človek žije, správa sa a koná v interakcii s iným človekom, žije v spoločenských vzťahoch, ktoré tiež istým spôsobom, reflektujú jeho vzťah k hodnotám. Pretože žijeme v istých spoločenských zväzkoch, často účasť, pozíciu v nich považujeme za istú hodnotu. Rovnako spoločnosť, ak tieto vzťahy radí do kategórie hodnôt, má tendenciu ich ochraňovať, preferovať. Sú to predovšetkým: hodnoty rodiny, spoločenstiev rôzneho typu, kultúrne hodnoty, náboženské hodnoty, národné hodnoty, tradície, štát ako hodnota, krajina, región, príroda, životné prostredie a jeho ochrana ako hodnota. Práve tieto spoločenské vzťahy odzrkadľujú i normy spolužitia. V dnešnom multikultúrnom svete sa takouto veľmi dôležitou normou stáva tolerancia. Tolerancia ako schopnosť vnímať a poznať iných. Rešpektovať názor iných, brať do úvahy argumenty iných. Rešpektovať právo na iný hodnotový svet, ak nie je v rozpore so všeobecne platnými všeľudskými normami. Tolerancia potom predstavuje postoj k inakosti: rasovej, politickej, náboženskej. Pojem tolerancia má svoje hranice, určené predovšetkým existujúcimi a platnými morálnymi normami. Praktický postup pri riešení etických problémov je nasledovný: 1. Zhromažďovanie informácií o prípade. 2. Identifikácia a rozbor etického problému

399 3. Riešenie konfliktu (etickej dilemy). V štruktúre ľudského poznania patrí etike dôležité miesto ako jednej z najstarších filozofických disciplín zaoberajúcej sa morálkou, mravnými hodnotami a spôsobmi správania, ktoré vedú k uplatňovaniu mravných zákonov v rozličných oblastiach života pospolitosti. V súčasnosti má kriticko-teoretický výklad základných mravných problémov svoje významné praktické vyznenie v aplikovaných etikách, ktoré formulujú prakticko-etické riešenia každodenných problémov vo vzťahu etiky k rôznym oblastiam vedy a praxe. 3 IDEÁLNE ETICKÉ MODELY SOCIÁLNEJ PRÁCE Anglická autorka Banksová identifikuje z hľadiska prístupu k praxi tri ideálne etické modely sociálnej práce, ktoré sa v realite prelínajú: - angažovaný/radikálny model, - profesionálny model, - model technicko-administratívny. (Banks, 2006, s. 137). Tieto modely odrážajú podľa autorky hodnotové založenie daného typu sociálnej práce a ich konkrétne pracovné zaradenie. Autorka Banksová ďalej poznamenáva, že angažovaní/radikálni sociálni pracovníci chápu svoju prácu ako spôsob presadzovania vlastných osobných či ideologických hodnôt. Do tohto modelu S. Banksová zaraďuje prístupy od rôzne ponímaných charitatívnych aktivít (ministration in love) po marxistické, feministické či antiopresívne prístupy. Profesionálny model sociálnej práce v jej ponímaní chápe sociálnych pracovníkov ako autonómnych profesionálov, vzdelaných v danom odbore a realizujúcich pri výkone profesionálnej praxe hodnoty profesie. Prioritou sú ľudské práva a záujmy klientov. Technicko-administratívny model chápe sociálnych pracovníkov ako zamestnancov viazaných pracovnými pravidlami a procedúrami. (Banks, 2006, s ). Jedným z podstatných atribútov, ktorým sa sociálna práca odlišuje od iných profesií, je to, že definovanie jej cieľa, predmetu a jej samotný výkon sú úzko previazané s hodnotami, čím nemyslíme len etické hodnoty, akými sú dobro resp., blaho jedinca a spoločnosti, zodpovednosť, sebarealizácia, autonómnosť indivídua, ale aj hodnoty politické, akými sú napríklad solidarita, rovnosť, spravodlivosť, či hodnoty sociálno-psychologické, akými sú komunikácia, empatia atď. Na rozdiel napríklad od medicíny, kde hlavnou funkciou je záchrana života a otázka kvality života nie je v kompetencii lekára, sociálna práca pracuje s vylúčenými, diskriminovanými a marginalizovanými skupinami, preto vždy reflektuje hodnoty ako spravodlivosť, rovnosť, ľudské práva atď. (Palovičová, 2011, s. 122). Sociálni pracovníci sú dennodenne zatiahnutí do mnohých metaetických debát o význame morálnych princípov a pojmov, ako sú rešpekt k ľudskej dôstojnosti, sebaurčenie, pomoc, spravodlivosť, rovnosť. A prostredníctvom týchto pojmov sa definuje aj sociálna práca. Etické otázky, ktoré majú priamy vzťah k sociálnej práci, sa týkajú aplikácie morálnych pojmov a morálnych noriem na rozhodovanie o tom, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé v profesionálnej praxi. Morálni filozofi tradične identifikujú tri ústredné otázky normatívnej etiky, pod ktoré možno subsumovať väčšinu etických problémov 1) Prečo máme dodržiavať morálne normy, aké dôvody nás vedú k prijatiu morálky za rámec svojho konania? 2) Akým spôsobom majú byť distribuované zdroje a formy dobra? 3) Ktoré činy sú považované za hodnotné, dobré a žiaduce a na základe akých dôvodov?

400 Kedy je žiaduce vstupovať či zasahovať do života jednotlivca a jeho rodiny, skupiny či obce napríklad z hľadiska prevencie či sociálnej terapie spoločensky nežiaducej situácie? Na danú otázku možno uviesť štyri druhy dôvodov, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie: - sociálno-technické, - empirické, - zákonné, - etické dôvody. Etika sociálnej praxe zahŕňa zložité balansovanie medzi nekompatibilnými princípmi, konkurujúcimi si lojalitami a nezlučiteľnými očakávaniami. (Palovičová, 2011, s. 125). Etické hľadisko vyžaduje nezaujatosť a odstup od etického konfliktu. Vyriešiť etický konflikt, sa musí pri morálnom zdôvodňovaní preniesť z intuitívnej roviny do roviny kritickej. Je vysoko neprofesionálne pracovať s takým klientom ku ktorému máme nejaké predsudky, alebo sa riadime na základe povier, či máme strach. (Clifford, Burke, 2009). V prípade rozhodovania o vhodnej intervencii treba poznať skutočné fakty o situácii, motívy zúčastnených osôb a predpokladaný výsledok intervencie. Treba vziať do úvahy, čo k danej situácii hovorí zákon, a na základe toho zvážiť normy a hodnoty, podľa ktorých by mala byť situácia posudzovaná. Ak je konkrétna intervencia posudzovaná ako správna alebo nesprávna, dobrá alebo zlá, treba jasne formulovať, na základe akých dôvodov je dané tvrdenie opodstatnené a ktoré hodnoty stoja v pozadí daného stanoviska. V opačnom prípade bude ťažké pochopiť, prečo tí, ktorí majú k dispozícii rovnaké fakty, došli k úplne iným záverom o tom, čo je v danej situácii správne. To, čo jeden sociálny pracovník hodnotí ako banálne, iný môže považovať za porušenie ľudských práv. Autorka Palovičová tvrdí, že premisy zahŕňajú fakty o situácii a normy správania, ktorými sa riadia zúčastnené osoby. Záver môže byť spochybnený z dvoch pozícií. Po prvé preto, že sa v argumentácii nepostupovalo logicky od premís k záverom. To znamená, že z daných okolností a morálnych hodnôt nevyplýva, že ten či onen čin je zlý. Na celú situáciu sa dá pozrieť aj z iného uhla. Oveľa častejšie ide o to, že premisy sú chybné. Napríklad niekto môže zastávať stanovisko, že život treba zachovať za každú cenu; iný tvrdí, že kvalita života je dôležitejšia. (2011, s. 125). Predmetom diskusie sú teda nepochybne i morálne normy a hodnoty. Etické hľadisko nedemonštruje, či je zamýšľaný spôsob konania dobrý, alebo zlý. Umožní nám len uvedomiť si dôvody nášho konania. Sociálny pracovník sa nemôže spoliehať na žiadny spôsob, ktorý by mu pomohol rozhodnúť sa, kedy má zasiahnuť. Za rozhodujúci faktor rozhodnutia považuje kritickú reflexiu každého prístupu a zváženie jeho vplyvu na dotknutú osobu s čím sa plne stotožňujeme v premietnutí do praxe v pomáhajúcich profesiách. ZÁVER V rámci etiky sa na Slovensku venuje pomerne malá pozornosť výskumu rozličných podôb morálnych problémov a dilem, ktorými žijú rozličné profesijné oblasti života súčasnej slovenskej spoločnosti. Preto považujeme za nevyhnutné vo všetkých oblastiach nielen vypracovať systém hodnôt a noriem, ale predovšetkým ich neustále zdokonaľovať, kreovať a preskúmavať. Etické povedomie je nutnou súčasťou odbornej praxe akéhokoľvek sociálneho pracovníka. Schopnosť konať eticky je základným aspektom kvality služieb ponúkaných klientom. Za mimoriadne dôležité považujeme poznanie skutočných, pozitívnych hodnôt v danej profesii. Identifikácia s týmito hodnotami a predovšetkým vedomá preferencia

401 pozitívnych hodnôt v živote jednotlivca a spoločnosti zohrávajú nielen dôležitú úlohu, ale vytvárajú tak celkový image danej profesie. Literatúra [1] BANKS, S. (2006) Ethics and Values in Social Works. London: Palgrave MacMillan 2006, 218 p. ISBN-13: [2] CLIFFORD, D. BURKE, B. (2009) Anti-Oppresive Ethics and Values in Social Work. New York: Palgrave Macmillan p. ISBN-13: [3] ČIPKAR, J. (2004) Vysokoškolské učebné texty právnickej fakulty. Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach 2004, 394 s. ISBN [4] NAVRÁTILOVÁ, D. K otázke etických kompetencií v profesijnej etike manažéra. Dostupné na: [5] PALOVIČOVÁ, Z. Sociálna práca a etika. In: Filozofia, 2011, č. 2, s Dostupné na: [6] SCHELLE, K. JANOTOVÁ, H. SCHELLEOVÁ, I. (2010) Berufsethik. GRIN Verlag, Urheberrechtlich geschütztes Material. 2010, 78 p. ISBN-13: Príspevok vznikol v rámci riešenia grantovej úlohy KEGA Sémanticky orientovaná elektronická učebnica Etiky sociálnej práce, Projekt č. 067UKF-4/2012. PhDr. Daniela Baková, Ph.D. Vysoká škola Danubius, s.r.o., Fakulta sociálnych štúdií, Richterova ul Sládkovičovo. danielabakova@gmail.com

402

403

404