ZÁSADA ZÁKONNOSTI V KONTEXTE SPRÁVNYCH DELIKTOV PRÁVNICKÝCH OSOB

JUDr. Zuzana KISELYOVÁ Univerzita Komenského v Bratislave Právnická fakulta ZÁSADA ZÁKONNOSTI V KONTEXTE SPRÁVNYCH DELIKTOV PRÁVNICKÝCH OSOB Ústava Slovenskej republiky 1 (ďalej len Ústava SR ) neupravuje požiadavky na trestanie správnych deliktov, ústavné princípy trestania sa výslovne vzťahujú na trestné činy. Napriek tomu možno určité základné princípy vzťahujúce sa tiež na správne trestanie odvodiť zo všeobecných ústavných požiadaviek na uplatňovanie verejnej moci, zo všeobecných princípov demokratického a právneho štátu, ako aj z požiadaviek obsiahnutých v medzinárodných zmluvách, predovšetkým v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (120/1976 Sb.) a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2 Na oblasť správneho trestania majú značný vplyv aj európske dokumenty odporúčacej povahy, ktorými sú Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy č. R (77) 31 členským štátom o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom, Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 členským štátom o používaní správnej úvahy správnymi orgánmi, Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 členským štátom o dobrej verejnej správe. Z uvedených dokumentov, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 možno vyvodiť záver, že základné princípy vzťahujúce sa na súdne trestanie je treba rešpektovať aj v oblasti správneho trestania. Je nepochybné, že význam základných princípov, resp. zásad 4 správneho trestania je o to viac dôležitejší, keď v súčasnosti absentuje ustálená, dostatočne podrobne upravená právna úprava správnych deliktov v právnom poriadku Slovenskej republiky. Tak správne orgány, ako aj súdy v správnom súdnictve stále častejšie používajú pri rozhodovaní vo veciach správnych deliktov analógiu (legis), pričom sa dovolávajú princípov právnych odvetví a všeobecných princípov práva. V rámci právne nezáväzných dokumentov prijatých na pôde Rady Európy je kľúčové Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách (ďalej len Odporúčanie ), pokiaľ ide o presadzovanie európskeho štandardu ochrany jednotlivca v rámci správneho trestania. 1 Zákon č. 460/1992 Zb. 2 PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck. 2013 s. 21. 3 Napríklad Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžf/15/2011 6Sžf/56-129/2011. 4 Zámerom predmetného príspevku je analyzovať zásadu zákonnosti v správnom trestaní - autorka používa v danom článku jednotný pojem zásada, napriek tomu, že pojmy zásada a princíp nie sú z hľadiska právnej teórie úplne totožné. 87

Toto Odporúčanie sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy, bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Daný postih je v Odporúčaní označovaní pod pojmom správne sankcie. Z negatívneho vymedzenia pôsobnosti Odporúčania vyplýva, že za správne sankcie sa nepovažujú opatrenia, ktoré sú výsledkom trestného konania a správne orgány majú povinnosť ich vykonať, ako aj disciplinárne sankcie. Správne sankcie sú správnymi aktmi osobitného typu, ktoré môžu mať pre jednotlivcov veľmi vážne dôsledky, napríklad ak sú s nimi spojené opatrenia zahŕňajúce obmedzenie alebo zbavenie práv. Pri uplatňovaní zásad ustanovených v Odporúčaní by sa malo prihliadať na požiadavky dobrej a účinnej správy, navyše ich uplatňovanie by nemalo ísť proti záujmom tretích strán (ako je napríklad ochrana osobných údajov tretích strán) alebo proti dôležitým verejným záujmom (napríklad verejné zdravie, ochrana životného prostredia). Pokiaľ si tieto požiadavky alebo záujmy vyžadujú ustanoviť výnimky z uplatňovania jednej alebo viacerých z týchto zásad, je nevyhnutné zaručiť čo najvyššiu mieru spravodlivosti v súlade so všeobecnými cieľmi tohto Odporúčania. 5 Odporúčanie je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy, ktoré slúži k výkladu zákonov týkajúcich sa správneho trestania. 6 V Odporúčaní sa vymedzujú zásady, ktoré majú prijať všetky štáty ako minimálne spoločné štandardy. Žiadne ustanovenie tohto Odporúčania nemožno vykladať ako ustanovenie, ktoré štátu bráni zájsť nad rámec týchto minimálnych štandardov, alebo ktoré znamená, že by sa mali obmedziť už priznané záruky. Odporúčanie ustanovuje nasledovné zásady: 1. zásadu zákonnosti, 2. zásadu zákazu retroaktivity, 3. zásada ne bis in idem, 4. zásada konania o správnom delikte v primeranej lehote, 5. zásada ukončenia správneho konania o delikte rozhodnutím, 6. špeciálne zásady (právo osoby byť informovaná o obvinení voči nej, právo na primeraný čas na obhajobu, právo na informácie o povahe dôkazov, právo byť vypočutá, právo na odôvodnenie rozhodnutia, 7. zásada, že dôkazné bremeno nesie správny orgán, 8. zásada preskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým sa ukladá sankcia. Ako prvá je v Odporúčaní upravená zásada zákonnosti, resp. zásada viazanosti právom. Podľa Odporúčania uplatniteľné správne sankcie a okolnosti, za akých sa môžu uložiť, ustanoví zákon. 7 Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby jednotlivé druhy sankcií, ako aj podmienky ich ukladania boli upravené v právnom predpise so silou zákona. Vyjadrenie tejto požiadavky v zmysle Odporúčania 5 BABIAKOVÁ, E. a J. HAJDINOVÁ. Judikatúra vo veciach priestupkového práva. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2012, s. 378-382. 6 Rozsudok Slovenskej republiky 6Sžf/15/2011 6Sžf/56-129/2011. 7 BABIAKOVÁ, E. a J. HAJDINOVÁ. Judikatúra vo veciach priestupkového práva. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2012, s. 379. 88

nachádzame upravené v čl. 49 Ústavy SR, podľa ktorého Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Zásada zákonnosti je vo všeobecnosti vyjadrená aj v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok ), podľa ktorého Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Pre oblasť správneho trestania platí zásada zákonnosti v istých modifikáciách, vyjadrených princípmi nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege. Zásada zákonnosti v týchto intenciách znamená, že nie je správneho deliktu a správneho postihu bez toho, aby to zákon výslovne stanovil. Sankcionovať preto možne len také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť len taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. 8 Zo zásady zákonnosti v zmysle Odporúčania vyplýva pre vnútroštátnu právnu úpravu členských štátov Rady Európy najmä požiadavka na určité, jasné a presné formulovanie a znenie skutkových podstát správnych deliktov, taxatívny výpočet sankcií, ktoré možno uložiť za jednotlivé správne delikty (podstatné je nielen určenie samotného druhu a sadzby sankcie, ale aj určenie jednotlivých kritérií, po zohľadnení ktorých správny orgán ukladá sankciu v určitej výške v rámci zákonom stavenej sadzby), a stanovenie kompetentného správneho orgánu, ktorý bude za ten-ktorý správny delikt vyvodzovať zodpovednosť a ukladať sankciu. Požiadavka predvídateľnosti protiprávneho konania, t. j. jednoznačné vymedzenie skutkovej podstaty, na základe ktorej adresát právnej normy vie predvídať protiprávne konanie, nie je v súčasnosti vždy naplnená, o čom svedčí rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 9 V uvedenom prípade štátny podnik podal žalobu na proti rozhodnutiu Slovenskej inšpekcii životného prostredia (ďalej len SIŽP ), ktorá mu 14. apríla 1997 uložila pokutu podľa zákona č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny za to, že 2. januára 1996 usmrtil chráneného živočícha rysa ostrovida. Žalobca ale namietal, že rys ostrovid je podľa zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve škodnou zverou, a keď ulovil dospelého jedinca tohto druhu živočícha, postupoval v súlade s platným zákonom č. 23/1962 Zb. Ministerstva poľnohospodárstva a výživy Slovenskej socialistickej republiky o ochrane a o čase, spôsobe a podmienkach lovu niektorých druhov zveri (ďalej len vyhláška ). SIŽP ako žalovaná strana na podporu svojho rozhodnutia uviedla, že vyhláška nie je spôsobilá vylúčiť aplikáciu zákona č. 287/1994 Z. z., pretože zákon je predpisom vyššej právnej sily a časovo bol vydaný neskôr ako vyhláška. Najvyšší súd Slovenskej republiky však toto rozhodnutie nepovažoval za súladné s Ústavou SR. Za daných okolností zákon č. 287/1994 Z. z. zakazoval usmrcovanie rysa ostrovida ako chráneného živočícha a súčasne zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a jeho vykonávacia vyhláška umožňovala lov rysa ostrovida ako škodnej zveri. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v prospech žalobcu s odôvodnením, že v právnom štáte musí byť 8 BOHADLO, D., L. POTĚŠIL a J. POTMĚŠIL. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. 1. vydání. Praha: C.H. Beck, 2013, s. 21. 9 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 73/97, z 30. marca 1998. 89

z platnej právnej úpravy zrejmé, či je správanie osoby zákonom zakázané alebo nie. Osoba nemôže znášať nepriaznivý následok, ak dôsledkom pochybenia zákonodarcu je vzájomne protichodná a protirečivá platná právna úprava. Častým predmetom námietok zo strany sankcionovaných je absencia protiprávnosti konania, ktorá súvisí s absenciou úpravy okolností vylučujúcich protiprávnosť pri správnom trestaní právnických osôb. Tento nedostatok sa prejavuje v situácii, keď konanie osoby formálne vykazuje znaky správneho deliktu, chýba však materiálny znak, t.j. nebezpečnosť skutku pre spoločnosť. 10 Ako bolo uvedené vyššie, z princípu nullum crimen sine lege vyplýva požiadavka, aby jednotlivé druhy sankcií, ako aj podmienky ich ukladania boli upravené v právnom predpise so silou zákona. To znamená, že rozhodnutie správneho orgánu o danom delikte (o vine a sankcii za jeho spáchanie) nemožno oprieť len o interný právny predpis. Ďalšia požiadavka vyplývajúca z princípu nulla poena sine lege je nielen určenie samotného druhu a sadzby sankcie, ale aj určenie jednotlivých kritérií, po zohľadnení ktorých správny orgán ukladá sankciu v určitej výške v rámci zákonom stavenej sadzby. Práve primeranosť uložených pokút je častým predmetom súdneho preskúmavania rozhodnutí u uložení pokuty pri právnických osobách. Výška pokuty má byť predovšetkým vzhľadom na okolnosti daného prípadu primeraná na to, aby sankcia splnila svoj význam (účel), musí dosahovať výšku odradzujúcu od protiprávneho konania. V súvislosti s uvedeným je významné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 11, ktoré sa zaoberá moderačným oprávnením súdu pri zmiešaných správnych deliktoch a ktoré upresňuje význam sankcií. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má ukladanie sankcií význam tak preventívny, ako aj represívny. Z právneho hľadiska je však súčasnej úprave vytýkané zakotvenie (absolútnej) objektívnej zodpovednosti a vylúčenie liberačných dôvodov za správne delikty právnických osôb. Správne orgány vychádzajúc z tejto absolútnej objektívnej zodpovednosti nezriedka postihujú právnické osoby a podnikajúce fyzické osoby prísnejšími peňažnými trestami, a to aj za bagateľné protiprávne konanie. Zo strany sankcionovaných sú potom vznášané námietky, že uložené sankcie znamenajú neprimeranú tvrdosť a majú pre nich likvidačný charakter. 12 Pre dosiahnutie reálnej vymožiteľnosti pokuty vyjadrujú niektorí autori 13 názor, podľa ktorého by naše zákony pri uložení sankcie mali obsahovať kritérium, ktoré by zohľadňovalo postavenie zodpovednej osoby, najmä jej majetkovej pomery. 10 Bližšie k okolnostiam vylučujúcich protiprávnosť v rámci správneho trestania právnických osôb In: KISELYOVÁ, Z. Kontrola rozhodovacích procesov v oblasti správneho trestania. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie BRATISLAVSKÉ PRÁVNICKÉ FÓRUM 2013, v tlači. 11 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2 Sž-o-KS 56/2006. 12 BABIAKOVÁ, E. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o postihu za správne delikty súdom. In: Justičná revue, 2002, roč. 54. č. 10, s.1099. 13 Napríklad KOŠIČIAROVÁ, PRÁŠKOVÁ. 90

Autorka zastáva rovnaký právny názor. Pre účely naplnenia požiadavky efektivity sankcií by bolo zo strany správnych orgánov žiaduce ukladanie sankcií v zmysle zásady proporcionality, a teda zabezpečiť aby uložená sankcia nemala pre zodpovedný subjekt likvidačný charakter. V takomto prípade sa stráca možnosť reálnej vymožiteľnosti sankcie, ako aj samotný účel potrestania. Okrem postavenia zodpovednej osoby právnickej osoby a jej majetkových pomerov by ako ďalšie kritérium, na základe ktorého správny orgán rozhoduje o konkrétnej výške sankcie, resp. pokuty pripadalo do úvahy aj konanie v dobrej viere. V tejto súvislosti je zaujímavé rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, 14 podľa ktorého v prípade objektívnej zodpovednosti (ktorá je ako už bolo uvedené zakotvená v prípade správnych deliktov právnickej osôb) konanie páchateľa deliktu v dobrej viere nemôže byť dôvodom na to, aby bol zbavený zodpovednosti, taká okolnosť však môže mať vplyv na určenie výšky pokuty. Jedným z kritérií pri určovaní druhu sankcie (aj keď v prípade správnych deliktov právnických osôb sa väčšinou ukladá pokuta) a jej výšky je aj miera zavinenia, na ktorú je správny orgán povinný vždy prihliadať. Najvyšší súd Slovenskej republiky 15 sa musel zaoberať existenciou práve tohto kritéria v prípade, keď sa právnická osoba domáhala zrušenia rozhodnutia o uložení pokuty za iný správny delikt z dôvodu, že jej v správnom konaní nebolo preukázané zavinenie, ani vo forme úmyslu, ani vo forme nedbanlivosti. Správny orgán tvrdil, že v prípade právnickej osoby ide o objektívnu administratívnoprávnu zodpovednosť, a preto nie je existencia zavinenia predpokladom jej vzniku. V týchto prípadoch postačuje, ak osoba v dôsledku jej protiprávneho konania vyvolala protiprávny následok. Právnická osoba však poukázala na to, že platný zákon, na základe ktorého jej bola pokuta uložená, právny inštitút zavinenia výslovne spomína ustanovením, že správny orgán určí výšku pokuty nielen podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, ale aj podľa miery zavinenia. V slovenskej právnej úprave je zakotvená objektívna zodpovednosť právnických osôb pri spáchaní správneho deliktu. To znamená, že pre samotný vznik zodpovednosti je zavinenie právnickej osoby ako páchateľa deliktu právne irelevantné. Avšak v danom prípade treba odlišovať mieru zavinenia ako kritérium pre určenie rozsahu správnej sankcie, resp. pokuty. Súdy v tomto smere judikovali, že správny úrad sa pri rozhodovaní o povinnosti právnickej osoby platiť sankciu za správny delikt v obore verejného práva (tzv. zodpovednosť za správny delikt) riadi ak zákon výslovne neustanoví niečo iné obdobnými princípmi ako súd v obore súkromného práva pri rozhodovaní o ich všeobecnej zodpovednosti za škodu. Základným predpokladom pre uloženie sankcie tak bude predovšetkým skutočnosť, že poškodenie alebo ohrozenie zákonom chráneného záujmu nastalo prevádzkovou činnosťou právnickej osoby alebo vtedy, ak tento dôvod vznikol pri činnosti právnickej osoby, konaním alebo opomenutím osôb, ktoré právnická osoba k tejto činnosti použila. Zodpovednosť za správny delikt má objektívny, ale nie absolútny charakter, nejde teda o zodpovednosť za zavinenie, ale ani o zodpovednosť za výsledok. 16 14 Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 9 As 50/2008-64 zo dňa 5. marca 2009. 15 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 145/02. 16 Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 25. 11. 1994, sp. zn. 6 A 12/94. 91

Zásada zákonnosti a aj princíp nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege predpokladajú a súvisia so zákazom retroaktivity prísnejšieho zákona. Zákaz retroaktivity možno odvodiť z čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Tento zákaz súvisí so zásadou právnej istoty a je špecifickým vyjadrením čl. 1 Ústavy SR. V Odporúčaní je zákaz retroaktivity vyjadrený nasledovne: Žiadne správne sankcie nemožno uložiť, ak sa čin v čase jeho spáchania nepovažoval za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami. Ak sa v čase spáchania na čin vzťahovala menej prísna sankcia, nie je možné uložiť prísnejšiu sankciu, ktorá bola zavedená neskôr. Ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak, aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje. 17 Pre oblasť správneho trestania možno tento zákaz interpretovať tak, že nemožno uložiť správnu sankciu za konanie, ktoré v dobe jeho spáchania nebolo správnym deliktom, aj keby neskôr správnym deliktom bolo. Týmto teda je uplatnený všeobecný princíp zákazu retroaktivity, podľa ktorého právne predpisy až na výnimky nepôsobia spätne. Touto výnimkou je zásada prípustnosti retroaktivity v prospech páchateľa. Pokiaľ je v budúcnosti prijatá právna úprava, podľa ktorej by bolo možné sankcionovať miernejšie, resp. je v iných ohľadoch pre páchateľa priaznivejšia, prihliada sa práve k neskoršej právnej úprave. Tým má byť zaručená aj predvídateľnosť rozhodovania, pretože páchateľovi musí byť v dobe jeho konania zrejmé, aký postih mu hrozí. Určujúci je stav právnej úpravy v dobe spáchania deliktu, s možnosťou neskoršej priaznivejšej právnej úpravy. 18 Okrem princípov nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, zákazu retroaktivity prísnejšieho zákona je súčasťou zásady zákonnosti, v danom kontexte súčasť nullum crimen sine lege aj zákaz analógie v neprospech páchateľa. 19 Vzhľadom na nekoncepčnosť skutkových podstát správnych deliktov právnických osôb 20 je v praxi nevyhnutná aj interpretačná funkcia súdov (správnych orgánov), a to aplikáciou analogických inštitútov z trestného práva alebo všeobecných právnych princípov na správne delikty. Chýbajúca právna úprava správnych deliktov právnických osôb býva teda často nahradená judikatúrou správnych súdov. Analógia predstavuje myšlienkový proces, pri ktorom sa vypĺňajú medzery v zákone. Na prípustnosť použitia analógie, resp. jej rozsahu v rôznych právnych odvetviach existujú rôzne názory. Vo súkromnou práve je analógia prípustná a vyvodzuje sa. Vo verejnom práve analógia v zásade nie je prípustná. Využitie metódy analógie je limitované podmienkou, že zákon danú otázku neupravuje, je to 17 BABIAKOVÁ, E. a J. HAJDINOVÁ. Judikatúra vo veciach priestupkového práva. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2012, s. 379. 18 BOHADLO, D., L. POTĚŠIL a J. POTMĚŠIL. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 22. 19 PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck. 2013, s. 31. 20 ako aj iných správnych deliktov, autorka sa však v článku zameriava na správne delikty právnických 92 osôb.

na prospech účastníka konania a nie je to v rozpore s verejným záujmom. V tejto súvislosti je významný nález Ústavného súdu Českej republiky, v ktorom vymedzil podmienky pre aplikáciu analógie v správnom konaní. Podľa uvedeného nálezu je analógia v odbore správneho konania prípustná len za obmedzujúcich podmienok, a to za účelom vyplnenia medzier procesnej úpravy a len v prospech práv účastníkov správneho konania (nález sp. zn. Pl. ÚS 21/04). 21 Pri uplatňovaní zodpovednosti za správne delikty (aj za delikty právnických osôb) prichádza použitie analógie často do úvahy. Ide napríklad o posúdenie časovej pôsobnosti zákonov upravujúcich správne delikty, zániku zodpovednosti zánikom zodpovednej osoby, podmienky deliktuálnej spôsobilosti, použitia okolností vylučujúcich protiprávnosť, naplnenia materiálneho znaku správneho deliktu, ukladanie úhrnnej sankcie pri súbehu deliktov. 22 Na základe čiastočnej analýzy Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z pohľadu zásady zákonnosti, resp. zásady viazanosti právom možno konštatovať, že uvedený princíp je upravený v Ústave SR, správnom poriadku a podobne. Z daného vyplýva, že princíp viazanosti právom, a teda princípy nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, zákaz retroaktivity prísnejšieho zákona a zákaz analógie v neprospech páchateľa sú síce upravené v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je potrebné ich odvodzovať z rôznych právnych prameňov rôznej právnej sily, čo komplikuje postup správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti a ukladaní sankcií za správne delikty, a teda aj za správne delikty právnických osôb. Uvedené len umocňuje fakt, že v správnych orgánoch mnohokrát pracujú a rozhodujú aj osoby bez právneho vzdelania. Okrem priestupkov sú iné správne delikty, a teda aj správne delikty právnických osôb rozptýlené vo viacerých právnych predpisoch a absentuje ucelená a jednotná právna úprava. Z hľadiska plnenia medzinárodných záväzkov nemožno túto situáciu považovať za uspokojivú. Napriek tomu, že správne delikty právnických osôb patria k jedným z najrozšírenejších správnych deliktov, za ktoré možno vo viacerých prípadoch ukladať sankcie, resp. pokuty vo vysokých hodnotách, v rámci legislatívy sa im dlhodobo nevenovala dostatočná pozornosť. Je to odzrkadlené v skutočnosti, že v normotvorbe zákonodarcu chýba koncepčný prístup, koordinácia a vyriešenie, resp. zákonná úprava dôležitých hmotnoprávnych, ako aj procesných inštitútov pri trestaní právnických osôb. Tieto inštitúty sú mnohokrát odlišné, resp. sa prejavujú odlišným spôsobom pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, čo vyplýva z charakteru právnických osôb ako takých. Existujúce medzery v právnej úprave sú odkázané na súdnu judikatúru na základe analógie. Autorka zastáva názor, že je viac ako aktuálne prijať právny predpis, ktorý by koncepčne riešil a upravoval základné a dôležité inštitúty správneho trestania právnických osôb, či už vo forme predpisu venujúcemu sa len tomuto druhu deliktov 21 BABIAKOVÁ, E. Analógia v oblasti správneho trestania. In: Justičná revue, 2012, roč. 64, č. 3, s. 346, 347. 22 PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 40. 93

alebo predpisu zahŕňajúcemu komplexnú úpravu správnych deliktov podobne ako je to v prípade plánovej reformy správneho trestania v Českej republike. Tento článok bol napísaný s podporou grantu udeleného Agentúrou na podporu výskumu a vývoja, číslo APVV 0448-10 a je súčasťou výskumnej úlohy. Použitá literatúra Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č.(91) 1 členským štátom o správnych sankciách. BABIAKOVÁ, E. a J. HAJDINOVÁ. Judikatúra vo veciach priestupkového práva. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o. 2012, 414 s. ISBN: 978-80-8078-462-1. BABIAKOVÁ, E. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o postihu za správne delikty súdom. In: Justičná revue. 2002, roč. 54, č. 10, s. 1097-1105. BABIAKOVÁ, E. Analógia v oblasti správneho trestania. In: Justičná revue, 2012, roč. 64, č. 3, s. 343-348. ISSN 1335-6461. BOHADLO, D., L. POTĚŠIL a J. POTMĚŠIL. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013. 206 s. ISBN 978-80-7400-413-1. KISELYOVÁ, Z. Kontrola rozhodovacích procesov v oblasti správneho trestania. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie BRATISLAVSKÉ PRÁVNICKÉ FÓRUM 2013, ktorá sa uskutočnila v dňoch 10. - 11. októbra 2013 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v tlači. PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck. 2013. 420 s. ISBN 978-80-7400-456-8. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č.k. 9 As 50/2008-64 zo dňa 5. marca 2009. Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 25. 11. 1994, sp. zn. 6 A 12/94. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžf/15/2011 6Sžf/56-129/2011. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 145/02. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2 Sž-o-KS 56/2006.. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžf/15/2011 6Sžf/56-129/2011. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 73/97, z 30. marca 1998. 94

ANOTÁCIA Príspevok pojednáva o zásade zákonnosti podľa Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách v oblasti správneho trestania. Autorka rozoberá jej uplatnenie v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj jej uplatnenie v praxi správnych orgánov a súdov s poukazom na aktuálnu judikatúru. Autorka zároveň analyzuje danú zásadu v kontexte správnych deliktov právnických osôb. Kľúčové slová Správne trestanie, správne delikty, právnická osoba, zásada zákonnosti. ANNOTATION The paper deals with the principle of legality as laid down in the Recommendation of the Committee of Ministers of the Council of Europe R (91) 1 on Administrative Sanctions. The author discusses its application in the laws of the Slovak Republic, as well as its application in the practice of administrative bodies and courts with reference to current case law. The author also analyses this principle in the context of administrative offences of legal persons. Key words Administrative punishment, administrative offences, legal person, the principle of legality. Kontaktná adresa JUDr. Zuzana KISELYOVÁ Univerzita Komenského v Bratislave Právnická fakulta Šafárikovo nám č. 6, P.O. BOX 313 810 00 Bratislava 1 e-mail: zuzana.kiselyova@flaw.uniba.sk Slovenská republika 95