SLOVO O SLOVE. Zborník Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity. Ročník 15

Transcription

1 SLOVO O SLOVE Zborník Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity Ročník 15 Prešov 2009

2 SLOVO O SLOVE Zborník Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity Ročník 15 Prešov

3 Slovo o slove Zborník Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity Editori: Redakčná rada: Recenzenti: doc. PaedDr. Ľudmila Liptáková, CSc. Mgr. Katarína Vužňáková, PhD. Mgr. Radoslav Rusňák, PhD. prof. PhDr. Zuzana Stanislavová, CSc. doc. PhDr. Ľuba Sičáková, CSc. doc. PaedDr. Ľudmila Liptáková, CSc. PaedDr. Bibiána Hlebová, PhD. Mgr. Radoslav Rusňák, PhD. Mgr. Katarína Vužňáková, PhD. Mgr. Markéta Andričíková, PhD. PaedDr. Martin Klimovič Mgr. Antónia Sochovičová Mgr. Martina Kohútová Mgr. Mária Hybalová prof. PhDr. Daniela Slančová, CSc. doc. PaedDr. Ladislava Lederbuchová, CSc. (recenziu doc. PaedDr. L. Lederbuchovej, CSc., posúdila prof. PhDr. Z. Stanislavová, CSc.) Preklad a jazyková korektúra anglických resumé: Mgr. Markéta Andričíková, PhD. Technická spolupráca: Petra Lechová Za jazykovú stránku príspevkov zodpovedajú autori. Katedra komunikačnej a literárnej výchovy, Pedagogická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2009 ISBN

4 OBSAH Slovo na úvod... 9 Kalamárum Slova Z dialektológie a aplikovanej slavistiky Ivor RIPKA CELOKARPATSKÝ DIALEKTOLOGICKÝ ATLAS HLAVNÉ DIELO LINGVISTICKEJ KARPATOLÓGIE...12 Peter KARPINSKÝ VÝCHODOSLOVENSKÉ NÁREČIA (VÝSLEDKY VÝSKUMU V OBDOBÍ )...20 jaromíra ŠINDELÁŘOVÁ ČeŠtina z pohledů žáků-cizinců východoslovanského původu...36 Detská reč a reč orientovaná na dieťa Marie Čechová identifikace sémantiky zvl. v modlitbách a písních u dětí a mládeže...49 katarína VUŽŇÁKOVÁ MORFOLÓGIA, VÝVIN DETSKEJ REČI A MATERSKÁ ŠKOLA...55 Petra HARČARÍKOVÁ NARATÍVNE TEXTOVÉ ŠTRUKTÚRY V REČI DETÍ PREDŠKOLSKÉHO A MLADŠIEHO ŠKOLSKÉHO VEKU...70 Eva HÁJKOVÁ vlastní jména domácích mazlíčků městských dětí...75 Kamil KOPECKÝ manipulativní komunikace jako fenomén online komunikačních prostředí...84 Ladislav JANOVEC INTERNACIONALIZMY A TENDENCE K INTERNACIONALIZACI V PŘEKLADECH DĚTSKÉ LITERATURY DO ČEŠTINY

5 Literárnovedné reflexie Viera ŽEMBEROVÁ próza mravného pátosu alebo poznanie podľa rút lichnerovej...99 Bibiána HLEBOVÁ O básnickej a prozaickej tvorbe rómskych autorov pre deti a mládež na slovensku Markéta andričíková Podoby a funkcie literárneho nonsensu (lewis carroll: Alica v krajine zázrakov) Radomil NOVÁK Etické paradigma V NOVÝCH ČESKÝCH FILMOVÝCH POHÁDKÁCH Radoslav RUSŇÁK literatúra, dieťa a absolventi pedagogickej fakulty Zuzana SLÁVIKOVÁ slovo a hudba v diele ilju hurníka Lingvodidaktika v súvislostiach Jana KESSELOVÁ O ZMYSLE VYUČOVANIA SLOVENČINY V SÚČASNEJ ŠKOLE Marie HÁDKOVÁ teorie her v lingvodidaktice? Karel KAMIŠ PRAVOPISNÁ PROBLEMATIKA PÍSMEN I (Í) A Y (Ý) NA 1. STUPNI ZáKLADNí školy Ľuba SIČÁKOVÁ VLASTNÉ POMNOŽNÉ PODSTATNÉ MENÁ A PEDAGOGICKÁ PRAX Martina ŠMEJKALOVÁ historický vývoj odborného profilu učitele češtiny Ľudmila liptáková Martin KLIMOVIČ VÝZVY KOGNITÍVNEJ EDUKÁCIE PRE VYUČOVANIE MATERINSKÉHO JAZYKA V PRIMÁRNEJ ŠKOLE

6 Kontexty čitateľskej gramotnosti Peter gavora Hana ŠRAJEROVÁ POROZUMENIE TEXTU ZISŤOVANÉ CLOZE-TESTOM VO VZŤAHU K NIEKTORÝM CHARAKTERISTIKÁM.ŽIAKA Radana METELKOVÁ SVOBODOVÁ UČEBNICE MATEŘŠTINY A JEJICH ROLE PŘI VÝUCE POROZUMĚNÍ TEXTU NA ZŠ Jaroslav VALA Eva SVOBODOVÁ LITERÁRNÍ CENY A DĚTSKÉ ČTENÁŘSTVÍ Vlasta ŘEŘICHOVÁ VÝZKUM ČTENÁŘSKÉ GRAMOTNOSTI ŽÁKŮ SE SPECIÁLNÍMI VZDĚLÁVACÍMI POTŘEBAMI Jaroslava MAGULOVÁ ČíTANIE NA HODINáCH SLOVENčINY Učiteľské iluminácie Marie ZOUHAROVÁ Jana BARTOŇOVÁ Didaktická hra jako jedna z možností rozvoje komunikativní kompetence žáků mladšího školního věku Miloš MLČOCH mluvené projevy jako jedna z priorit komunikační a slohové výchovy Milan POLÁK INTEGROVANÁ VÝUKA A PŘEDMĚT ČESKÝ JAZYK NA ZÁKLADNÍ ŠKOLE V HISTORICKÉM KONTEXTU Peter KARPINSKÝ niekoľko poznámok o dejinách a vývoji svetového a slovenského komiksu Michaela GERČÁKOVÁ princíp komplexnosti a jeho uplatnenie vo vyučovaní morfológie Kateřina VÍŠKOVÁ využití vhodných metod pro rozvoj individuálních potřeb, možností a zájmů každého žáka v hodinách Českého jazyka na 1. stupni základní školy v souladu s tendecemi Rámcového vzdělávacího programu

7 Martin gregor PÍSMO ROZHODUJÚCI ERGONOMICKÝ PARAMETR UČEBNIC Martina KOHÚTOVÁ klasická a moderná spoločenská próza v čítaní na základnej škole Umne o novinkách NOVĚ O MODERNÍ ČESKÉ POEZII PRO DĚTI (Ladislava Lederbuchová) ČÍTANKA SLNIEČKO PRE 4. ROČNÍK ZÁKLADNÝCH ŠKÔL A PRE VŠETKY DETI (Zuzana STANISLAVOVÁ) POSTMODERNA A VýSKUM FEMINIZMU V LITERATúRE (Viera Žemberová) NOVÁ ENCYKLOPÉDIE SVĚTOVÉ LITERATURY PRO DĚTI A MLáDEŽ (Ivana Gejgušová) čeští čtenáři a jejich vztah ke knihám a čtení (Vlasta řeřichová) VÍC NEŽ ANTOLOGIE (Dagmar TUČKOVÁ) PRAKTICKÝ PRŮVODCE DĚTSKOU LITERATUROU ANGLICKY MLUVÍCÍCH ZEMÍ (Jana Kusá) DÍVKY A GIRLS PODLE ČESKÝCH DÍVČÍCH ČASOPISŮ OČIMA KATEŘINY KADLECOVÉ (Kateřina JECHOVÁ) HLAD PO NEHE (Martin KLIMOVIČ) HISTORICKÝ SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA A LITERATÚRY JE KOMPLETNÝ (Martin Ološtiak) SOCIÁLNY KONTEXT ONYMIE (Zuzana GREGORCOVÁ) NA SLOVENSKU SA ROZBEHOL SYSTEMATICKÝ VÝSKUM DETSKEJ REČI (Katarína Vužňáková) 6

8 Čeština z druhej STRANY V EURÓPSKOM KONTEXTE (Ľudmila LIPTÁKOVÁ) KONEČNĚ SE OBJEVILA NOVÁ DIDAKTIKA ČEŠTINY PRO UČITELE PRVNÍHO STUPNĚ ZŠ (Simona PIŠLOVÁ) O MOTIVÁCII vo vyučovaní (Zuzana GREGORCOVÁ) medzi kritickým myslením a tvorivosťou (Mária HYBALOVÁ) riekanka motivačný prvok pri osvojovaní základov jazyka (Beáta MURINOVÁ) Katedrové kalendárium Hosť do domu Boh do domu... alebo mozaika vzácnych návštev na katedre (Ľudmila Liptáková) Európske univerzity otvárajú čoraz väčší priestor pre deti (Medzinárodná konferencia detských univerzít, Tübingen, Nemecko) (Adela Mitrová) Erasmus na turecký spôsob (Ľudmila Liptáková) ŠTUDENTSKÝ VYMENNÝ POBYT V NÓRSKU (Ľubica Adamčíková) MILČÁKOVCI (Zdenka Juhošová a Markéta Andričíková) Lepšie je raz vidieť, ako dvakrát počuť (Radoslav Rusňák) Umelecký skicár Silvia Gelvanicsová Konečná Je čas (po)krok (ne)zmysly Tat tuam asi

9 cesta v tme Jana Laceková cesta okolo sveta vybraných zvieratiek Knižné a časopisecké novinky katedry

10 Slovo na úvod Vážení čitatelia, práve sa Vám dostal do rúk 15. ročník zborníka Katedry komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity Slovo o slove. 15. rok v živote človeka sa spája s obdobím puberty a s tým súvisí modifikácia hodnôt a postojov, vyrovnávanie sa s potrebami spoločnosti. Redakčná rada tohto zborníka sa musí tiež vyrovnávať s kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré priamo ovplyvňujú spôsob myslenia, teda aj vedu a vyučovanie. Preto sa rozhodla prehodnotiť štruktúru obsahu zborníka. Nie však emocionálne, ako je to mnohokrát v pubertálnom období človeka, ale skôr racionálne. Čo nás k tomu viedlo? Smerovanie k medzizložkovej integrácii jazyka, slohu a literatúry v edukačnom procese a viacaspektovosť výskumov často znemožňuje presne začleniť príspevky jednoznačne do oblasti teoretickej či didaktickej, jazykovednej či literárnovednej. Periodikum je od svojich začiatkov venované nielen vedeckej obci, ale aj študentom učiteľstva a širokej učiteľskej verejnosti. Preto vzhľadom na prevažne didaktický charakter zborníka okrem vedeckých štúdií uverejňujeme aj články, ktoré majú populárno-náučný charakter. Ako sme teda zostavili zborník? Do prvej časti s názvom Kalamárum Slova sme zaradili príspevky, ktoré prinášajú výsledky výskumov jazyka, literárnej vedy a didaktiky. Čitateľ tu nájde výsledky bádaní z oblasti dialektológie a aplikovanej slavistiky, výskumy detskej reči a reči orientovanej na dieťa v internetovej komunikácii, literárnovedné reflexie, príspevky venujúce sa lingvodidaktike v rôznych súvislostiach a čitateľskej gramotnosti. Druhú časť zborníka tvoria Učiteľské iluminácie, ktoré ponúkajú učiteľom jazyka a literatúry didakticko-metodické spracovanie rôznych aspektov vyučovania. Recenzie aktuálnych publikácií možno nájsť v časti s názvom Umne o novinkách. Katedrové kalendárium informuje o katedrových aktivitách počas akademického roka o vzácnych návštevách na katedre, učiteľských a študentských mobilitách či o organizácii detskej univerzity. O publikačnej činnosti katedry sa možno dozvedieť v rubrike Knižné a časopisecké novinky katedry. Zborník dáva priestor aj vlastnej literárnej tvorbe v časti Umelecký skicár. Nemožno nespomenúť aj medzinárodnú kooperáciu príznačnú pre tento zborník. Vážime si záujem prispievateľov zo slovenských učiteľských fakúlt z Bratislavy, Ružomberka, Trnavy, Banskej Bystrice, z domácej Prešovskej univer- 9

11 zity, a osobitne si ceníme spoluprácu s českými vysokoškolskými pracoviskami a pravidelnými prispievateľmi z Ústí nad Labem, Ostravy, Olomouca, Prahy, Plzne a Hradca Králové. Všetkým autorom, ako aj váženým recenzentkám zborníka ďakujeme za spoluprácu pri realizovaní edičného zámeru redakčnej rady Slova o slove. V snahe približovať sa k čitateľovi aj tentoraz ponúkame predchádzajúci, teda 14. ročník Slova o slove aj v elektronickej podobe. Môžete si ho pozrieť na internetovej adrese: Milí čitatelia, dúfame, že aj 15. ročník Slova o slove s inovovanou štruktúrou Vám prinesie podnety na úvahy a praktickú činnosť súvisiacu s jazykovou a literárnou edukáciou. redakčná rada 10

12 Kalamárum slova 11

13 Z dialektológie a aplikovanej slavistiky Celokarpatský dialektologický atlas hlavné dielo lingvistickej karpatológie Ivor Ripka 1. Viaceré kultúrnohistorické, etnografické i jazykovedné výskumy jednoznačne potvrdzujú existenciu istého špecifického spoločenstva žijúceho na území medzi severnými výbežkami Karpát a Dunajom. Aktuálnosť a vedecká dôležitosť systematického a komplexného výskumu histórie, kultúrnych tradícií a jazykov karpatskej oblasti je nesporná; určuje ju úloha, ktorú Karpaty zohrali v procese formovania sa slovanských i neslovanských etnických skupín. Príčiny, priebeh i dôsledky karpatských jazykových kontaktov skúma lingvistická karpatológia (karpatská jazykoveda), ktorá sa v súčasnosti prezentuje ako samostatná jazykovedná disciplína. Pri koncíznejších definíciách sa chápe ako priestorovo charakterizovaný fragment súboru lingvistických disciplín (indoeurópskej a ugrofínskej areálovej lingvistiky, teórie jazykových kontaktov, typológie a i.), ktoré synchrónne a diachrónne skúmajú geneticky heterogénnu oblasť Karpát a priľahlých regiónov (porov. Bernštejn Klepikova, 1989) Chápanie globálnych a konkrétnych úloh lingvistickej karpatológie v každej etape jej rozvoja a dynamický prístup k ich formulovaniu závisí od súhrnu existujúcich (a istým spôsobom interpretovaných) faktov. V súčasnej etape rozvoja tejto disciplíny sú mimoriadne dôležité dialektologické výskumy, a to najmä práce jazykovozemepisného charakteru. Najvýraznejším projektom z tejto výskumnej oblasti je Celokarpatský dialektologický atlas (ďalej CKDA), na príprave ktorého tvorivo a účinne participovala aj slovenská dialektológia, resp. jej reprezentanti z viacerých pracovísk. 2. Jazykový zemepis (lingvistická geografia) zisťuje územné rozšírenie jednotlivých jazykových (nárečových) javov. Vyrastal a uplatňoval sa práve v dialektológii; príprava jazykových atlasov patrí už od konca 19. storočia medzi nezastupiteľné a ešte stále aktuálne úlohy tejto disciplíny. Priestorová projekcia zistených jazykových faktov na mapách ponúka mnohostranné možnosti na ich ďalšie (porovnávacie) štúdium a hodnotenie, pomáha jazykovedcom vytvoriť istú "stratigrafiu jazyka" (jazykové mapy tvoria akúsi paralelu geologických máp, na ktorých možno podľa zoskupenia geologických formácií predpokladať vývin 12

14 zemskej kôry na príslušnom území) a tak komplexnejšie interpretovať rozličné vývinové jazykové zmeny (Ripka, 2002, s. 5) Jazykový atlas (t. j. súbor máp, na ktorých sa osobitnými grafickými znakmi alebo inými prostriedkami zaznačuje geografické rozloženie jednotlivých diferencovaných javov z rozličných jazykových rovín) môže zobrazovať územie jedného národného jazyka, istú oblasť (región) národného jazyka alebo aj podľa istých kritérií vymedzený makroareál, pokrytý viacerými príbuznými i nepríbuznými jazykmi. Teoreticko-metodologické východiská projektov sú prirodzene rozdielne; autori atlasov preferujú pri príprave koncepcie a v konkrétnej realizácii rozličné tvorivé prístupy, rešpektujúce domáce tradície a svojskosti či ciele a úlohy príslušných (oblastných, národných či nadnárodných) atlasov. Základné zameranie a ciele atlasov prvoplánovo naznačuje už ich názov. Prvé atlasy sa nazývali lingvistickými atlasmi; bol to napr. Atlas linguistique de la France J. Gilliérona a E. Edmonda z r , rumunský atlas G. Weiganda (Linguistischer Atlas des dacorumänischen Sprachgebietes), vydaný v Lipsku r Na I. zjazde slavistov v Prahe r Francúzi Antoine Meillet a Lucien Tesnière predložili projekt slovanského atlasu, ktorý nazvali tradične Projet d'un atlas linguistique slave. K. Jaberg a J. Just, ktorí pripravili a vydali 8-zväzkový atlas Talianska a južného Švajčiarska (v r ) už rozlišovali typy atlasov a používali pojem//termín jazykový atlas (Sprachatlas) a vecný [predmetný] atlas (Sachatlas). Termín etnografický atlas možno nájsť napr. u W. Pesslera (v jeho diele Der deutsche Volkskunde Atlas z r. 1929); Poliak K. Moszynski uprednostnil neutrálnejší názov Atlas kultury ludovej v Polsce ( ). V posledných rokoch sa napr. v Poľsku vydávajú kombinované lingvisticko-etnografické atlasy, t. j. atlasy s mapami, na ktorých sa súčasne uvádzajú údaje o nárečiach aj o javoch ľudovej kultúry. Taký je napr. Atlas języka i kultury ludowej Wiełkopolski lingvistu Z. Sobierajského a etnografa J. Bursztu V súvislosti s rozvojom jazykového zemepisu či areálovej lingvistiky všeobecne (rozpracúvajú sa napr. nové teórie o princípoch a technikách mapovania) sa menila a v istom zmysle komplikovala štruktúra atlasov. Lingvistické mapovanie postupne prekračovalo hranice štúdia nárečí; túto skutočnosť potvrdzuje naša slovenská autorská i redaktorská účasť pri realizácii CKDA. Termín lingvistický atlas sa zmenil z druhového na rodový, no táto zmena sa neuplatňovala dôsledne. Po IV. medzinárodnom zjazde slavistov (Moskva 1958) sa začal pripravovať atlas všetkých slovanských jazykov, a v tých časoch ešte neboli nijaké pochybnosti o tom, že príslušný atlas sa bude nazývať Obščeslavianskij lingvističeskij atlas (OLA). Keď sa však r (po varšavskom zjazde) začali práce súvisiace s atlasovým spracúvaním diferencovaných javov celokarpatského areálu, nový atlas sa už pri tvorbe koncepcie nazýval dialektologickým atlasom. 3. Na splnenie náročných úloh súvisiacich s prípravou koncepcie a vlastnou realizáciou CKDA bolo potrebné sústrediť bádateľské úsilie inštitúcií a dialektoló- 13

15 gov vo všetkých krajinách karpatskej zóny. Tento pozoruhodný makroatlas pripravoval kolektív autorov, ktorí mali značné, no často domácou národnou tradíciou určované poznatky o využívaní jazykovozemepisných metód. Koncepciu CKDA bolo preto potrebné spresňovať na mnohých pracovných stretnutiach Medzinárodného redakčného kolégia CKDA, organizovaných vo všetkých zúčastnených krajinách. Slovenská jazykoveda, ktorá významnou mierou participovala aj pri organizovaní týchto pracovných porád (pripravila 5 zasadnutí MRK CKDA, a to v rokoch 1974, 1980, 1983, 1990 a 1995, pričom posledné bolo práve v Prešove), mohla pri vypracúvaní atlasu zúročiť poznatky overené pri tvorbe progresívnej a teoreticky i metodologicky inšpirujúcej koncepcie štvorzväzkového Atlasu slovenského jazyka Dôležitosť štúdia dialektov karpatského areálu je z aspektu slovenskej dialektológie zrejmá a nesporná. V karpatskej jazykovede sa tieto dialekty skúmajú ako lingvistické objekty stojace v istom protiklade k iným dialektom, ktoré reprezentujú jednotlivé národné jazyky; demonštrujú totiž existenciu interdialektových (interjazykových) zhôd z rozličných jazykových rovín. Prameň týchto zhôd je niekedy v praslovančine (a vtedy sa vzťahujú iba ku geneticky homogénnemu lingvistickému kontinuu), no častejšie v neskorších zblíženiach, ktoré sú dôsledkom kontaktov a interferencií jazykov areálu (v tejto súvislosti možno pripomenúť spoločnú vrstvu priamych a sprostredkovaných prevzatí z východorománskych jazykov a maďarčiny), pričom v tomto prípade spoločné elementy charakterizujú geneticky heterogénne kontinuum Výskumy organizované v súvislosti s prípravou CKDA umožnili získať dostatočne reprezentatívny korpus prevažne lexikálno-sémantických javov určujúcich svojbytnosť daného lingvistického kontinua. Na základe priestorovej projekcie istého súboru špecifických karpatských osobitostí podáva CKDA jednak charakteristiku vlastnej karpatskej zóny (a jej vzťahu k balkánskej zóne), jednak predstavuje vnútornú diferenciáciu vymedzeného makroareálu. Cieľom atlasu je teda predstaviť zhodné elementy rozličného pôvodu na dialektovej úrovni, dokázať istú kontinuitu ich prezentácie v dialektoch karpatského areálu. V praxi synchrónne zameraného CKDA sa všetky tieto špecifické elementy, charakteristické pre dialekty skúmaného areálu (nezávisle od ich pôvodu alebo priameho prameňa iradiácie), označujú termínom karpatizmus. V slovenskej jazykovednej literatúre sa takto označujú napr. lexémy birka, cap, cárok, črpák, čula, geleta, grapa, kľag, kolastra, koliba, komárnik, kornuta, košiar, magura, merinda, putera, redikať, bryndza, salaš, strunga, šuta, urda, valach, vakeša, žinčica a i. Príležitosť konfrontovať napr. sémantickú štruktúru týchto klasických karpatizmov v dialektoch celého karpatského areálu na mapách CKDA je nepochybne perspektívna; zistené poznatky možno využiť aj pri výskumoch a následných interpretáciách vývinu slovenskej národnej lexiky. 14

16 4. Báza slovenského národného jazyka sa formovala v dunajsko-karpatskom areáli a v historickej dobe vývinu svojským spôsobom rozvíjala svoje západoslovanské jadro južného typu. Rozvoj lexiky starej slovenčiny sa prejavil predovšetkým prehodnocovaním slovotvorných postupov a slovotvorných prostriedkov zdedených z praslovančiny, rozličnými zmenami lexikálnych významov i preberaním slov z iných jazykov. Tieto vývinové zmeny podmieňovala potreba, ktorá vyplývala z rozvoja hospodársko-spoločenského života v podmienkach uhorského feudalizmu (Krajčovič, 1988, s. 154). V storočí prichádzalo na Slovensko (na základe tzv. valašského práva ius valachium) obyvateľstvo ukrajinsko-rumunského pôvodu, ktoré malo pomôcť zlepšiť úroveň slovenského ovčiarstva a salašníctva. Valasi osídľovali najmä horské oblasti severovýchodných Karpát; právo ich oslobodzovalo od odvádzania desiatkov a poskytovalo im aj ďalšie drobné výhody oproti poľnohospodárskemu obyvateľstvu. Najstarší doklad o prítomnosti Valachov na území Slovenska je z r z Koromle v Užskej stolici. Najznámejším a najúplnejším privilégiom pre oravských a liptovských valachov je privilégium z r. 1474, vydané uhorským kráľom Matejom Korvínom Jednotlivé kolonizačné prúdy Valachov prichádzali z rozličných smerov (z poľsko-ukrajinskej oblasti, priamo z poľského územia) a táto skutočnosť ovplyvnila aj stupeň a druh vplyvu valašskej kolonizácie na jednotlivé slovenské nárečia. Poznatky o jazykovej situácii a rozšírení karpatizmov na Slovensku sú pre lingvistickú karpatológiu nezastupiteľné. V tejto súvislosti nie sú zaiste zanedbateľné ani niektoré mimojazykové fakty. V geovednej literatúre sa napr. uvádza, že Karpaty sa rozkladajú na území siedmich štátov. Z územia Slovenska patrí do karpatskej oblasti zhruba 65 % plochy. V obidvoch ukazovateľoch (absolútny i percentuálny podiel karpatskej oblasti na rozlohe štátu) prevyšuje Slovensko i Rumunsko. Pri výbere siete bodov (skúmaných lokalít) CKDA sa táto skutočnosť dôsledne neakceptovala. 5. Všeobecne sa prijíma téza, že kvalitu pri terénnych výskumoch získaných informácií zásadným spôsobom ovplyvňuje dotazník, ktorý predurčuje obsah plánovaného atlasového diela a v určitom zmysle determinuje aj samotné spracúvanie materiálu. Pri plánovaní nárečového výskumu treba každý nárečový jav zhodnotiť z logicko-teoretického aj empirického hľadiska. Otázky v dotazníku musia byť sformulované stručne a jednoznačne, zoskupené podľa pevných kritérií vychádzajúcich zo súčasného stavu poznania. Použitie opytovania na získanie relevantnej informácie o oblasti výskytu niektorého karpatizmu (majúceho často platnosť ľudového termínu) či o jeho sémantickej štruktúre prináša navyše povinnosť rešpektovať a riešiť problémy súvisiace s odlišným prístupom dialektológie a etnografie k segmentácii faktov reálnej skutočnosti. Pre etnografa je často podstatným diferencujúcim príznakom nielen sám predmet, ale aj spôsob jeho vyhotovenia, materiál či surovina, z ktorých je vyrobený. Pre dialektológa sú tieto príznaky, ktoré často neovplyvňujú funkciu, resp. používanie reálie, dôležité iba 15

17 vtedy, ak sa odrážajú v jazyku. Jazykovedec sleduje napr. konštrukčné rozdiely alebo technické detaily ľudových stavieb jedine cez prizmu jazykových rozdielov. Pri príprave dotazníka CKDA (1981), ktorý obsahuje 785 otázok (rozdelených do 15 tematických skupín), sa napr. nevzali na zreteľ všetky poznatky etnografie o komplexne sledovanej oblasti ľudového staviteľstva v Karpatoch (salašné stavebné objekty, napr. jednoduché ochranné striešky, prenosné koliby, zrubové stavby a pod. majú charakter celokarpatský, spôsoby ustajňovania, miesta na dojenie oviec len regionálny), a tak sa autori príslušných máp a komentárov dostávali pri spracúvaní národnými komisiami získaného materiálu do zložitej situácie CKDA spracúva lexikálno-sémantický materiál získaný v lokalitách, v ktorých sa hovorí poľskými, moravskými, slovenskými, ukrajinskými, maďarskými, moldavskými, rumunskými, srbskými, macedónskymi i albánskymi nárečiami. Bulharský materiál sa na základe rozhodnutia bulharskej národnej komisie nespracúval; rumunské údaje sa vyexcerpúvali najmä z atlasov S. Popa a E. Petrovicia. Na Slovensku sa dotazník CKDA vypĺňal v 24 lokalitách (v 20 slovenských a v štyroch ukrajinských); ich výber však nebol optimálny. Obce ako Gajary, Blatné, Nitrianska Blatnica či Žemberovce nereprezentujú výsostné karpatské pastierske oblasti; na viaceré otázky dotazníka sa preto nezískali relevantné odpovede. 6. Štúdium jazykovej situácie v pastierskych oblastiach Slovenska zamerané na zisťovanie výsledkov kontaktov a interferencií karpatských jazykov dokazuje výrazovú diferenciáciu, a to jednak kvantitatívnu (množstvo prevzatých výrazov), jednak kvalitatívnu (systémovú, sociálnu a územnú stratifikáciu týchto výrazov). Väčšina bádaní motivovaných prípravou CKDA takisto dokumentuje dvojkoľajnosť pôsobenia karpatskej salašníckej kolonizácie na jazyk domáceho slovenského obyvateľstva, a to jednak materinským jazykom kolonistov (v príslušnej skupine alebo vo väčšom kolektíve prichádzajúcich Valachov pravdepodobne jazykom väčšinovým, spravidla susedným), jednak osobitnou valašskou horskou lexikou, ktorá odráža špecifiku života karpatského ľudu (najčastejšie lexikou východorománskeho pôvodu) Pri heuristickom výskume i spracúvaní materiálu pre ciele CKDA sa uplatňoval onomaziologický i semaziologický aspekt; lexémické i sémantické prvky sa skúmali paralelne. Tak napr. v tematickom okruhu zahŕňajúcom živočíšstvo sa v dotazníku formulovali otázky skúmajúce názvy vykastrovaného koňa (otázka 545) a následne hneď sémantickú aplitúdu lexémy *valach (otázka 546). Pri skúmaní sémantiky sa predpokladali štyri významy: 1. vykastrovaný kôň; 2. vykastrovaný kanec; 3. človek, ktorý kastruje domáce zvieratá; 4. pastier (oviec). V samostatnej otázke 547 sa skúmal aj areál výskytu propria *Valach a jeho sémantika. Je nepochybné, že takýto prístup pomáha lepšie postihnúť organizáciu skúmanej (nárečovej) lexiky; skutočnosť, že sa využíva aj v CKDA, sa hodnotí ako pozitívny a perspektívny metodologický počin. 16

18 6.2. Podľa údajov získaných pomocou dotazníka CKDA (otázka 545) sa vykastrovaný kôň označuje lexémou valach (doložené sú aj hláskové varianty valach a vauach) v 31 skúmaných lokalitách. Odpovede sa získali v 151 bodoch siete CKDA; lexéma valach označujúca vykastrovaného koňa sa teda vyskytuje približne v 20 percentách lokalít. Jej územná projekcia potvrdzuje poznatky o zemepisnom výskyte skúmaného významu; kompaktnejšie areály výskytu sú na Morave a západnom Slovensku, sporadickejšie sa používa v poľských a ukrajinských lokalitách Významová amplitúda lexémy *valach v dialektoch karpatského areálu nie je široká. Okrem 1. významu 'vykastrovaný kôň' sa v dotazníku predpokladal aj 2. význam 'vykastrovaný kanec'. Terénny výskum však potvrdil jeho existenciu iba v troch (vzájomne vzdialených) ukrajinských lokalitách. V dvoch ukrajinských obciach explorátori zaznamenali význam 'vykastrovaný baran'. Význam 'človek, ktorý kastruje domáce zvieratá' (v dotazníku uvádzaný ako tretí) sa zaregistroval v 20 lokalitách siete CKDA. V súlade so staršími zisteniami možno areál výskytu tohto významu fixovať v ukrajinských nárečiach. V poľských, moravských a slovenských dialektoch je tento význam lexémy *valach nezaregistrovaný. Štvrtý význam 'pastier (oviec)' sa v teréne získal v 13 slovenských obciach Materiál CKDA možno využiť aj pri štúdiu špecifických čŕt karpatskej zóny vo sfére nominačných princípov. Do tejto kategórie patria aj výskumy zhôd vnútornej formy (t. j. motivačných príznakov). Na rovine diferenciácií slovanského nárečového kontinua vytvárajú takéto motivačné príznaky v nominačných procesoch výrazné areály. Prítomnosť slovansko-neslovanských paralel vo sfére motivačných príznakov možno interpretovať buď ako spoločné dedičstvo pôvodného (prastarého indoeurópskeho) stavu, aktualizované v situácii či v období silnejúcich jazykových kontaktov, buď ako prevzatie zo slovanského jazyka do neslovanského a vice versa (teda isté kalkovanie), alebo je to konkrétna realizácia procesu formovania jazykového spoločenstva konvergentného typu prostredníctvom výskytu (objavenia sa) jednotlivých fragmentov v lexikálno-sémantickej sfére. Atlasový materiál napr. ukazuje, že rovnakú motiváciu (-> kravička Boha) má väčšina názvov lienky (zool. Coccinella): v poľských, slovenských, ukrajinských, rumunských i ruských nárečiach sú doložené pámbožkove kravičky v rozmanitých hláskových podobách. Podobne je motivovaná aj česká (moravská) pámbožkova ovečka. Široká i keď nie celkom kompaktná oblasť výskytu tohto typu motivačného príznaku a teda aj priestorová vzdialenosť slovanských a rumunských podôb umožňujú ambivalentnú motiváciu, vychádzajúcu jednak z ich "vnútornej" súvislosti či spätosti (za centrum iradiácie možno pokladať slovanské dialekty), jednak z predpokladu o nesúvisiacom a paralelnom vzniku daného príznaku v slovanskom a románskom lingvistickom priestore. 17

19 7. V priebehu 16-tich rokov vyšlo 7 (sedem) zväzkov CKDA. Úvodný zväzok CKDA (Skopje 1987) predstavuje teoreticko-metodologické východiská nadnárodného makroatlasu, používanú transkripciu, techniku spracúvania máp a komentárov, prináša charakteristiky skúmaných lokalít, súpisy informátorov a explorátorov. Publikuje sa v ňom aj čiastočne inovovaná verzia dotazníka. V teréne získaný materiál sa spracúva v siedmich zväzkoch atlasu, ktoré vydali jednotlivé národné komisie. 1. zväzok CKDA vyšiel v Kišiňove, 2. v Moskve, 3. vo Varšave, 4. vo Ľvove, 5. zväzok r na Slovensku (v Bratislave), 6. v Budapešti a posledný 7. zväzok r v Belehrade. Na jednotlivých mapách a v príslušných indexoch predstavený materiál tvorí doteraz nepredstavenú, a teda nepredstaviteľnú bázu ďalších mnohoaspektových výskumov oblasti lingvistickej karpatológie. Je nepochybné, že synchrónny opis lingvistických areálov, ich katalogizácia a klasifikácia podľa stanovených parametrov (konfigurácia, dynamika, centrálnosť periférnosť) umožňuje primeranejšie riešiť problematiku časovej (dobovej) stratifikácie zodpovedajúcich javov, určiť chronológiu prevzatí, inovácií a pod. (Ripka, 2003, s. 377) Nárečový materiál spracovaný na mapách publikovaných v siedmich zväzkoch CKDA dokazuje existenciu rozličných typov areálov; ich štúdium je relevantné pre poznanie karpatsko-balkánskeho fragmentu slovanského lingvistického územia. Je prirodzené, že priebeh niektorých karpatských izoglos v lokálnych mikroareáloch možno sledovať i na základe údajov predstavených v národných či regionálnych atlasoch (u nás najmä na základe lexikálneho zväzku Atlasu slovenského jazyka), no zástoj makroatlasu je aj v tomto smere nezastupiteľný a dominantný. Celokarpatský dialektologický atlas umožňuje relatívne vyčerpávajúco študovať a porovnávať výsledky zložitých lexikálno-sémantických posunov a zmien vo všetkých slovanských dialektoch karpatskej makrozóny súčasne, určovať pramene ich iradiácií vo východorománskom či maďarskom jazykovom priestore. Z aspektu slovenskej jazykovedy a dialektológie je to dielo potrebné, podnetné i perspektívne. A dostupné vo všetkých významnejších slovenských knižniciach. Literatúra BERNŠTEJN, S. B. KLEPIKOVA, G. P.: Lingvogeografičeskije izučenije karpatskoj (karpato-balkanskoj) zony i problema diachroničeskoj interpretacii karpatizmov. In: Obščeslavianskij lingvističeskej atlas. Materialy i issledovanija Red. V. V. Ivanov. Moskva 1989, s Celokarpatský dialektologický atlas. 5. Red. I. Ripka. Bratislava: Veda s. KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo s. Obščekarpatskij dialektologičeskij atlas. Vstuputeľnyj vypusk. Red. B. Vidoeski. Skopje: MANU s. 18

20 Obščekarpatskej dialektologičeskij atlas. Voprosnik. Moskva: Nauka s. RIPKA, I.: Aspekty slovenskej dialektológie. Prešov: Prešovská univerzita, Fakulta humanitných a prírodných vied s. RIPKA, I.: Celokarpatský dialektologický atlas prameň štúdia jazykových kontaktov a interferencií. In: Studia Slavica Hungarica, 48/4, 2003, s Resumé Общекарпатский лингвистический атлас основное произведение лингвистической карпатологии Общекарпатский диалектологический атлас (ОКДА) должен осветить существенные результаты процесса длительного контактирования гетерогенных диалектов карпатского ареала, следстием чего явилось возникновение многочисленных тождеств, главным образом, лексикосемантического характера. ОКДА представляет новый тип лингвистического атласа. Исходной теоретической посылкой его создания является идея специфического континуума диалектов, синхронно принадлежащих разным современным национальным языкам, а именно: албанскому, венгерскому, македонскому, молдавскому, польскому, румынскому, сербскому, украинскому, хорватскому, чешскому. Цель ОКДА - выявить сходные элементы разного происхождения (карпатизмы) именно на диалектном уровне, доказать определенную непрерывность их репрезентации (или отсутствие таковой) в диалектах карпато-балканской зоны. Идея синхронного диалектного континуума, положенная в основу ОКДА, исходит из представления об определенной непрерывности диалектного функционирования на данной территории некоторого числа лингвистических фактов, сходных и варьирующих в обследованном пространстве. ОКДА являетcя важным этапом исследований в области карпатского языкознания, понимаемого нами, с одной стороны, как часть аpеального языкознания, а с другой - как важный компонент комплексных и интердисциплинарных исследований историко-кyльтурной ситуации в карпатобалканском регионе. prof. PhDr. Ivor Ripka, DrSc. Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a prírodných vied ivor.ripka@stonline.sk 19

21 Východoslovenské nárečia (Výsledky výskumu v období ) Peter Karpinský I. V roku 1965 vydal Štefan Tóbik v zborníku Nové obzory štúdiu Východoslovenské nárečia (Úvod do ich ďalšieho výskumu a štúdia), v ktorej charakterizuje východoslovenské nárečia ako komplexný nárečový útvar: Východoslovenskými nárečiami alebo východnou slovenčinou sa nazýva reč slovenského ľudu na východnom Slovensku. (Tóbik, 1965, s. 235), pričom autor zároveň poukazuje na to, že pomenovanie východoslovenské nárečia je v slovenskej jazykovede pomerne nové, keďže predtým sa na označovanie nárečia tohto makroareálu používali iné pomenovania, čo bolo spôsobené jeho nedostatočným poznaním a preskúmaním. V nadväznosti na túto prvotnú charakteristiku a na základe vedeckých prác Jozefa Lišku uvádza Štefan Tóbik dvanásť najpodstatnejších nárečových javov, ktoré danú nárečovú oblasť reprezentujú ako celok. Ide predovšetkým o striednicu za pôvodné ó; striednicu za pôvodné é, ě; neutralizáciu v > f; striednicu za jery; výsledky následnosti stsl. kontrakcie a denazalizácie; tvary inštrumentálu sg. mask. substantív; tvary privlastňovacích adjektív; datív sg. substantív; výskyt mäkkých sykaviek ś, ź; zmenu ch > h; výskyt tematickej morfy e oproti i a tvary príčastia minulého činného (Tóbik, 1965, s ). Autor sa vo svojej štúdii taktiež pokúša o konkrétnejšiu diferenciáciu východoslovenských nárečí: Myslia sa tým nárečia spišské alebo tzv. spiština na území bývalej historickej stolice Spišskej alebo Spiša, šarišské alebo šariština v bývalej stolici Šarišskej alebo v Šariši, abovské alebo abovčina v bývalej stolici Abovskej alebo Abova (prv vplyvom maďarského úradného pomenovania aj Abaujská alebo Abaujsko-turnianska stolica), zemplínske alebo zemplínčina v bývalej stolici Zemplínskej alebo Zemplína a užské alebo užština v bývalej stolici Užskej (prv aj Užhorodskej alebo vplyvom maďarčiny aj Ungskej a dávnejšie aj Bereckej či Berehovskej stolici). (Tóbik, 1965, s. 235). Štefan Tóbik v základnom rozdelení východoslovenských nárečí prekvapujúco neuvádza sotácke nárečia, hoci v ďalšej časti štúdie týkajúcej sa výskumu nárečí im venuje pomerne výraznú pozornosť. Z hľadiska geografického vymedzenia autor lokalizuje areál východoslovenských nárečí na území bývalého okresu Poprad, Spišská Nová Ves, Košice, Trebišov, Michalovce, Bardejov a Humenné, 1 pričom podľa autora: Oblasť východnej slovenčiny tvorí teda hrubý, široký a dlhý pás, na ktorého severnej strednej časti je 1 Hoci v predcházajúcom texte autor jednoznačne uvádza výskyt šarišského nárečia v bývalej Šarišskej stolici, v tomto územnom vymedzení absentuje lokalita Prešova a jeho okolia. 20

22 užší a kratší pás goralský a hrubší a dlhší pás ukrajinský na ďalšom severovýchode a menší pás maďarský na juhovýchode a juhozápade. (Tóbik, 1965, s. 241). Najobsažnejšiu a informačne najnasýtenejšiu časť spomínanej štúdie predstavuje opis a charakteristika výskumu východoslovenských nárečí. Tóbik datuje prvé dialektologické bádanie tejto oblasti do obdobia druhej polovice 18. storočia a spája ich s rozvojom všeobecnej jazykovedy v dobe osvietenstva a národného obrodenia. Výraznejší záujem o skúmanie východoslovenských nárečí podľa autora štúdie narastá v 19. storočí a predovšetkým na prelome 19. a 20. storočia, keď v roku 1906 vychádza dielo Samuela Czambela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov 2, v ktorej sa Czambel systémovo venuje opisu východoslovenských nárečí. Ďalšia etapa mapovania tejto nárečovej oblasti nastáva podľa Štefana Tóbika v 20. a 30. rokoch 20. storočia a je spätá s realizovaním dotazníkového výskumu, ktorý organizoval vtedajší Jazykovedný odbor Matice slovenskej pod vedením Václava Vážneho. Následná vlna záujmu o východoslovenské nárečia pokračuje v 50. rokoch 20. storočia, keď sa v roku 1947 pod vedením Jozefa Štolca v novozaloženom Jazykovednom ústave SAVU začína široko koncipovaný výskum pre Atlas slovenského jazyka. Po výskumných prácach a analýzach na pôde Jazykovedného ústavu sa po roku 1954 hlavný podiel skúmania východoslovenskej nárečovej oblasti presúva z Bratislavy na Katedru slovenského jazyka a literatúry pri Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove, potom pri Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove 3 a na východoslovenskú pobočku JÚ SAV v Košiciach. V ďalšej časti svojej štúdie sa Štefan Tóbik osobitne venuje prácam venovaným jednotlivým východoslovenským nárečiam, ako aj prácam zameraným na onomastiku a jej vzťah ku konkrétnym nárečiam a okrem prác zo synchrónnej dialektológie uvádza tiež aj niekoľko prác venovaných diachrónnemu výskumu nárečí na východnom Slovensku. II. Keďže sa Tóbikov opis a charakteristika diel venovaných výskumu východoslovenských nárečí končí v 60. rokoch 20. storočia, chceli by sme sa v našom príspevku pokúsiť nadviazať na jeho text a doplniť niektoré práce, ktoré boli publikované po tomto období, teda od roku 1960 až po rok II.1 V 60. rokoch 20. storočia sa výskum slovenských nárečí, v rámci ktorého sa skúmali aj východoslovenské nárečia, zameriava na vytvorenie Atlasu slovenského jazyka. Pomocou dotazníkovej metódy 4 bol získaný nárečový materiál, ktorý bol 2 CZAMBEL, Samuel: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Turčiansky Sv. Martin 1906, 624 s. 3 Štefan Tóbik tu v oboch prípadoch pôsobil ako vedúci katedry slovenského jazyka a literatúry. 4 Na výskum tvorenia slov a na nárečovú lexiku bol v roku 1964 zostavený osobitný dotazník, ktorého autormi boli Ferdinand Buffa a Anton Habovštiak. Dotazník obsahoval 592 otázok týkajúcich sa tvorenia slov a 1259 otázok zameraných na nárečovú lexiku. 21

23 následne vyhodnotený a kartograficky spracovaný v podobe jazykových, analytických a aj syntetických máp a samostatných komentárov. V rokoch 1968, 1978, 1981 a 1984 boli napokon vydané štyri zväzky Atlasu slovenského jazyka. 5 V roku 1994 a neskôr v roku 2006 vychádza pod vedením Ivora Ripku I. 6 a II. 7 zväzok Slovníka slovenských nárečí, ktorý popri lexike ostatných slovenských nárečových oblastí obsahuje, prirodzene, i slová z východoslovenských dialektov. II.2 Z ďalších dialektologických prác, ktorých súčasťou je aj opis východoslovenských nárečí, môžeme spomenúť ešte nasledujúce: II.2.1 Prehľad slovenskej dialektológie z roku 1961 od Pavla Ondrusa, 8 v ktorej autor v zhode s bývalým administratívnym členením delí východoslovenské nárečia na spišské, šarišské, zemplínske a abaujské, pričom užské a sotácke nárečia chápe ako súčasť zemplínskych nárečí. Na s Ondrus ponúka základnú charakteristiku východoslovenských nárečí, deliac ich znaky na všeobecné, zvláštne a jedinečné. II.2.2 Slovenské nárečia od Konštantína Palkoviča, 9 ktoré vyšli v roku Autor v tejto knihe delí východoslovenské nárečia na podskupinu západnú (t. j. spišské, spišsko-šarišské, abovské a šarišské nárečia) a východnú (t. j. zemplínske, užské a sotácke nárečia). Jednotlivé nárečové areály (nárečia) delí ďalej na menšie celky, ktoré územne lokalizuje a charakterizuje z hľadiska ich hláskoslovia a tvaroslovia. II.2.3 Vývin slovenského jazyka a dialektológia Rudolfa Krajčoviča 10 predstavuje vysokoškolskú učebnicu, v ktorej autor v rámci východoslovenského nárečového makroareálu vymedzuje dva nárečové regióny západný a východný, ktoré člení na základné areály. Súčasťou západného regiónu je podľa tejto diferenciácie spišský, šarišský a abovský nárečový areál a do východného regiónu patrí zemplínsky, užský a sotácky nárečový areál. Okrem základných areálov Krajčovič vo východoslovenskom nárečovom makroareáli vymedzuje aj jeden pomedzný areál podtatranský. 5 Pozri: ŽIGO, Pavol: Slovenská dialektológia v II. polovici 20. storočia. In: 6 RIPKA, Ivor: Slovník slovenských nárečí. I. A K. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1994, 933 s. 7 RIPKA, Ivor: Slovník slovenských nárečí. II. L P (povzchádzať). Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2006, 1065 s. 8 ONDRUS, Pavel: Prehľad slovenskej dialektológie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1961, 98 s. 9 PALKOVIČ, Konštantín: Slovenské nárečia. Príručka pre terénny výskum. Banská Bystrica: Krajské osvetové stredisko 1981, 142 s. 10 KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo s. 22

24 II.2.4 Slovenská dialektológia Jozefa Štolca 11 vyšla v roku 1994 a z autorovej pozostalosti ju na vydanie pripravil Ivor Ripka. Štolc rozdeľuje východoslovenské nárečia do troch skupín. Západnú skupinu tvoria spišské nárečia, ktoré ďalej člení na menšie územné celky, abovské nárečia, taktiež lokálne špecifikované a goralské nárečia. Do strednej skupiny východoslovenských nárečí zaradil autor šarišské nárečia a zemplínske nárečia a súčasťou východnej skupiny východoslovenských nárečí sú sotácke a užské nárečia. II.3 Okrem spomínaných všeobecnejších prác vznikali v rámci slovenskej dialektológie v rozmedzí 60. rokov 20. storočia až po koniec storočia aj štúdie konkrétne orientované len na charakteristiku východoslovenskej nárečovej skupiny. Významnou platformou na ich prezentáciu sa v tomto období stáva zborník Nové obzory, v ktorom bolo publikovaných množstvo relevantných dialektologických štúdií. II.3.1 Ako príklad na práce komplexne zameranej na celú východoslovenskú nárečovú oblasť môžeme uviesť už citovanú štúdiu Štefana Tóbika Východoslovenské nárečia (Úvod do ich ďalšieho výskumu a štúdia), v ktorej sa autor zaoberá problematikou dejín výskumu a metodológiou skúmania východoslovenských nárečí. II.3.2 Ferdinand Buffa taktiež vydáva štúdiu K charakteristike východoslovenských nárečí, v ktorej sa pokúša, ako sám tvrdí, na základe zozbieraných materiálov pre slovenský jazykový atlas vytvoriť podrobnejšiu a kompletnejšiu charakteristiku východoslovenských nárečí. Chce si pritom všímať hlavne celovýchodoslovenské nárečové javy a ich súvislosti s ostatnými slovenskými nárečiami (Buffa, 1967, s. 263). V rámci spomínanej charakteristiky východoslovenských nárečí ako celku Buffa vymedzuje 50 spoločných znakov a 12 znakov, ktoré v tejto nárečovej skupine pôsobia diferenciačne. II.3.3 Podobnú Buffovu charakteristiku, hoci z lingvistického hľadiska osobitne štruktúrovanú pre hláskoslovný a tvaroslovný systém, môžeme nájsť aj v jeho texte Východoslovenské nárečia prezentovanom na prednáškach Studia Academica Slovaca, ktoré boli neskôr publikované v rovnomennom zborníku. II.3.4 V tom istom zborníku bol v roku 1997 publikovaný aj text Rudolfa Krajčoviča Genéza a vývin východoslovenských nárečí, v ktorom sa autor zaoberá diachrónnym vývinom východoslovenských nárečí a na základe reziduálnych a historických javov rekonštruuje a vysvetľuje súčasný hláskoslovný a čiastočne aj tvaroslovný stav v týchto nárečiach. II.3.5 Lexikálnej rovine východoslovenských nárečí sa z komplexného hľadiska venuje Anton Habovštiak v štúdii Slovná zásoba východoslovenských nárečí zo zemepisného hľadiska. Autor svoju vedeckú orientáciu na charakteristiku slovnej zásoby východoslovenských nárečí vysvetľuje ako istú kompenzáciu doterajšieho 11 ŠTOLC, Jozef: Slovenská dialektológia. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1994, 197 s máp. 23

25 nezáujmu, keď sa pozornosť venovala predovšetkým hláskosloviu a tvarosloviu, no na základe materiálov k Atlasu slovenského jazyka je možné sledovať i znaky nárečovej lexiky, pričom, ako Habovštiak uvádza, lexikálna rovina vykazuje menšiu diferencovanosť než rovina hláskoslovná a tvaroslovná, no na druhej strane sa medzi jednotlivými východoslovenskými nárečiami vyskytujú isté rozdiely, ktoré vo forme izolex vytvárajú hranice väčších nárečových celkov. Habovštiak na základe výskumov zároveň konštatuje, že slovná zásoba východoslovenských nárečí tvorí s ostatnými slovenskými nárečiami celok a že ju netreba oddeľovať od ostatných slovenských nárečí. Vzťah východoslovenských nárečí k ostatným slovenským nárečiam je v oblasti lexiky užší ako v oblasti hláskoslovia a tvaroslovia. Svedčí o tom najmä jadro slovnej zásoby, ktoré je v podstate vo všetkých slovenských nárečiach rovnaké. (Habovštiak, 1971, s ). II.4. Od 60. rokov 20. storočia až po rok 2000, ktorý sme si vymedzili ako obdobie, v ktorom sa pokúšame čiastočne zmapovať dialektologické výskumy týkajúce sa východného Slovenska, vznikali v nadväznosti na predchádzajúce obdobie aj štúdie a vedecké práce venované konkrétnym východoslovenským nárečovým areálom, resp. nárečiam konkrétnych lokalít a obcí. II.4.1 Z tohto hľadiska je vďaka Ferdinandovi Buffovi najviac zmapovaná oblasť šarišských nárečí. Buffa popri parciálnych štúdiách o šarišských nárečiach publikoval v roku 1995 aj monografiu s názvom Šarišské nárečia. Vo svojom diele sa osobitne venuje všeobecnej (zemepisnej, sociálno-ekonomickej, historickej, národnostnej, štatistickej, názvoslovnej a dialektologickej) charakteristike Šariša, v samostatnej kapitole uvádza doterajšiu literatúru o šarišských nárečiach a podrobne charakterizuje jednotlivé jazykové roviny tohto nárečového areálu. V poslednej kapitole sa prezentuje diferenciácia šarišských nárečí a zároveň v nej prináša i ukážky nárečových textov z konkrétnych šarišských oblastí. Slovnú zásobu šarišských nárečí Ferdinand Buffa spracováva aj v Slovníku šarišských nárečí, 12 ktorého rok vydania už síce nespadá do nami skúmaného obdobia, ale nazdávame sa, že uvedením údaja o existencii tohto slovníka sa kompletizujú informácie o najlepšie spracovanom nárečovom areáli východného Slovenska. II.4.2 Abovské nárečia vo forme komplexnejších štúdií zmapoval predovšetkým Ladislav Bartko. Popri parciálnej problematike venovanej nárečiu obce Trstené pri Hornáde v roku 1983 publikoval štúdiu K charakteristike abovských nárečí. Na začiatku svojej štúdie konštatuje, že oblasť nárečí bývalej Abovskej stolice doposiaľ nie je primerane vedecky spracovaná a preskúmaná, hoci predstavuje oblasť mimoriadne zaujímavú a významnú (Bartko, 1983, s. 253). Ladislav Bartko sa vo svojej štúdii venuje rekapitulácii doterajších výskumov týkajúcich sa tejto oblasti, dopĺňa ich o nové poznatky, pokúša sa o nové vysvetlenia niektorých nárečových javov, resp. spresňuje doterajšie výklady týchto javov. Z hľadiska terminologického 12 UFFA, F.: Slovník šarišských nárečí. Prešov: Náuka s. 24

26 je zaujímavá pasáž venovaná samotnému pomenovaniu abovské nárečia. Bartko uvádza: Pomenovanie Abov, abovský (Abovská stolica), Abovčan, abovčina sú umelé, poslovenčené podoby starších názvov Abauj, abaujský, Abaujčan, abaujčina a sú pomerne nové. V nárečiach nemajú nijakú oporu. Na rozdiel napr. od obyvateľov Šariša, ktorí o sebe hovoria, že sú Šarišani a že hovoria po šariski, obyvatelia Abova o sebe nehovoria, že sú Abovčaňe a že hovoria po po abovski, ale zväčša, že sú hutoráci a že hutoria po hutorácki. (Bartko, 1983, s. 256). Najdôležitejšia a najobsažnejšia časť štúdie je venovaná charakteristike abovských nárečí a výkladu jednotlivých nárečových javov. Parciálna problematika abovských nárečí je riešená aj v štúdiách Jána Sabola, v ktorých sa zaoberá nárečím obce Sokoľ, resp. intonačnými charakteristikami abovského nárečia. II.4.3 Najmenej spracovanými nárečiami západnej časti východného Slovenska sú spišské nárečia. Okrem štúdií Jozefa Štolca, ktoré vychádzali v 30. a 40. rokoch 20. storočia, v nami skúmanom období nebola publikovaná žiadna relevantnejšia štúdia venovaná tejto nárečovej oblasti. Spomenúť možno aspoň prehľadovú prácu Ladislava Bartka Abovské a spišské nárečia, resp. štúdiu Štefana Liptáka K charakteristike spišského nárečového ostrova pod Vihorlatom, ktorá sa síce priamo nevenuje spišskej nárečovej oblasti, no v kontexte nárečia obce Remetské Hámre spomína základné znaky spišského nárečia. II.4.4 Rovnako ani oblasť zemplínskych nárečí, ktorá je súčasťou východného regiónu východoslovenského makroareálu, nie je dostatočne zmapovaná. Podstatnou štúdiou publikovanou v roku 1976 je práca Miloslavy Semjanovej- Sokolovej Pokus o vnútornú diferenciáciu zemplínskych nárečí, ktorá nadväzuje na autorkinu rigoróznu prácu Zemplínske nárečia. (Hláskoslovie). 13 Sokolová v úvode svojej štúdie konštatuje, že Východoslovenským nárečiam sa doteraz venovala pozornosť predovšetkým z aspektu ich pôvodu, menej už z aspektu ich systému, jeho obidvoch zložiek synchronickej a diachronickej. Nedostatočne je vyriešená aj diferenciácia východoslovenských nárečí. Z toho hľadiska neboli ešte dosť preskúmané ani zemplínske nárečia. (1976, s. 371). Sokolová v ďalšej časti svojej štúdie ponúka jednak diferenciáciu zemplínskych nárečí, ktorou tento nárečový areál delí na nárečia dolného Zemplína, nárečia stredného Zemplína a nárečia horného Zemplína a zároveň tieto nárečia charakterizuje na základe dištinktívnych znakov. 13 Spracované podľa DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov ( ). Martin: Matica slovenská s.; DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov ( ). 1. vyd. Bratislava: Veda s.; DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov ( ). 1. vyd. Bratislava: Veda s.; DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov ( ). 1. vyd. Bratislava: Veda s. 25

27 Parciálny opis časti zemplínskych nárečí môžeme nájsť i v štúdii Rudolfa Marca Synchronický opis hláskoslovia trebišovského nárečia. Lexikálnu rovinu zemplínskych a spolu s nimi i užských nárečí opisuje štúdia Štefana Liptáka Lexika zemplínskych a užských nárečí vo svetle vzťahov k iným nárečiam a cudzím jazykom. Ako vo svojom príspevku uvádza sám autor, zameriava sa hlavne na lexikálnu diferenciáciu zemplínskych a užských nárečí vo vzťahu k ostatným východoslovenským a slovenským nárečiam a v kontakte s inými jazykmi, najmä s ukrajinčinou, poľštinou, nemčinou a maďarčinou (Lipták, 1980, s. 179). II.4.5 Štefan Lipták v štúdii Z výskumu východnej skupiny východoslovenských nárečí konštatuje, že užské nárečia z hľadiska charakteristiky a svojho spracovania predstavujú najproblematickejšiu oblasť v rámci východoslovenského jazykového územia. Danú osobitosť spôsobuje hlavne to, že užské nárečie síce patrí do sídlištného areálu západoslovanského pôvodu, no súčasne leží v súvislom páse v bezprostrednej blízkosti hraničného pásma medzi západoslovanským a východoslovanským etnikom (Lipták, 1997, s. 214). Problematikou výskumu užských nárečí sa vo svojich štúdiách zaoberá najmä už spomínaný Štefan Lipták. II.4.6 Meno Štefana Liptáka sa spája i s výskumom sotáckej nárečovej oblasti. V štúdii Príspevok k sotáckej problematike vo východoslovenských nárečiach sa pokúša načrtnúť problém vzťahu jednej sotáckej oblasti k druhej a súčasne poopraviť tradovaný názor na geografický rozsah sotáckeho územia pri Užhorode. Výskumu sotáckej oblasti sa v tomto období venovali aj Michal Franko, Júlia Dudášová-Kriššáková či Martina Čeripková. II.5 V opisovanom časovom období, t. j. v druhej polovici 20. storočia, slovenskí dialektológovia skúmali aj neslovenské nárečia ležiace na území východného Slovenska. II.5.1 Istá pozornosť sa venovala nemeckým nárečiam, ktoré Juraj Valiska v štúdii Zvyšky nemeckých nárečí na hornom Spiši delí na tri nárečové skupiny (stredonemecké nárečia horný Spiš; hornonemecké nárečia dolný Spiš a Abov; miešané hornonemecko-stredonemecké nárečia Dobšiná), autor zároveň dodáva, že vo vývoji týchto nárečových enkláv došlo v 70. rokoch 20. storočia k veľkému prelomu, ktorý spôsobil, že v čase výskumu sa na území východného Slovenska nachádzali len zvyšky pôvodných nárečí, ktoré tiež boli pred bezprostredným zánikom. O tejto téme J. Valiska v roku 1982 vydal i monografiu Nemecké nárečia horného Spiša. II.5.2 V tomto období vznikali aj štúdie o goralských nárečiach ležiacich v severnej časti makroareálu východoslovenských nárečí. Ich autorkou je predovšetkým Júlia Dudášová-Kriššáková, ktorá v roku 1993 vydala i monografickú prácu venovanú tejto problematike Goralské nárečia. (Odraz slovensko-poľských kontaktov na fonologickej rovine.). 26