DOSPELÉ ROZPRÁVKY JANA WERICHA. MEDZI PROZAICKÝM A MEDIÁLNYM TEXTOM. Martina Petríková

Transcription

1 132 Abstrakt DOSPELÉ ROZPRÁVKY JANA WERICHA. MEDZI PROZAICKÝM A MEDIÁLNYM TEXTOM Martina Petríková V príspevku sa zaoberáme vybranými textami z autorskej dielne Jana Wericha. Spisovateľ, pesničkár (textár a interpret), herec, dramatik a scenárista, nesmierne všestranný umelec je aj autorom rozprávok (Fimfárum, 1960, Deoduši, 2011, bolestné rozprávky z rokov ). Niektoré z nich boli adaptované a nadobudli podobu mediálneho textu. Ide o rozprávky z knihy Fimfárum, ktoré sa stali inšpiráciou a predlohou pre súbor animovaných rozprávok. Kľúčové slová prozaický text mediálny text rozprávka animovaný film žáner adaptácia Pohádky jsou jako řetěz, obepínají svět a spojují lidi odevšad. (Jan Werich) Hodnota človeka sa meria kvantom samoty, ktorú dokáže uniesť, kvantom vzdornej vernosti, ktorú dokáže vyvinúť, aby zostal sám sebou a naplnil dielo. (Július Vanovič) Jan Werich bol nesmierne všestranným umelcom. Medzi jeho tvorivé výstupy možno zaradiť aj rozprávky, ktoré boli zaradené do knihy Fimfárum (1960, rozšírené vydanie 1963) a vznikli v šťastnejšom období jeho života, ale i bolestné rozprávky, ktoré vznikali v rokoch a boli zaradené do knihy s názvom Deoduši (Dospělé pohádky, 2011). Rozprávky Fimfára, ktoré ilustroval jeho priateľ Jiří Trnka, Werich venoval Trnkovmu synovi. Werich napísal a potom vyrozprával rozprávku O rybárovi a jeho žene v nahrávacom štúdiu, aby mal neobvyklý vianočný darček pre Trnkove deti. Rozprávky písal pre múdrych ľudí, hovoriac sú pre múdre deti a pre múdrych dospelých, pretože, keď sú dospelí múdri, tak sa nehanbia za to, že je v nich stále trochu z dieťaťa (podľa Voskovec Werich, 2007, s. 235). Bolestné rozprávky reagovali zas na ťažšie Werichovo životné obdobie. Nájdeme v nich Blues za basistu, za Jaroslava Krála, ktorý zomrel v roku 1961 a ktorý v Divadle ABC hral na kontrabas, ako aj ironickú reakciu na nekompetentnú kritiku Werichových a Horníčkových divadelných predstavení či reakciu na bujnejúci byrokratizmus, ktorý odmietal: Já už mám takovou povahu, že nesnesu nic, co je oficielní, při čem se dělají jakékoli projevy, nenávidím věci, které se zovou krokem do života nebo tak nějak. (Z listu rodičom. In Werich, 1988, s. 38).

2 Martina Petríková 133 Prečítame si rozprávky, bájky či anekdoty alebo si pozrieme animované adaptácie rozprávok, ktoré boli vytvorené podľa Werichovej knihy Fimfárum (Fimfárum Jana Wericha Lakomá Barka, Až opadá listí z dubu, Splněný sen, František Nebojsa; Fimfárum 2 Tři sestry a jeden prsten, Tři hrbáči z Damašku, Moře, strýčku, proč je slané?, Paleček; Fimfárum do třetice všeho dobrého O kloboučku s pérem sojčím, Jak na Šumavě obři vyhynuli, Rozum a štěstí), a zrazu porozumieme, prečo sme stále na ceste za niečím a za všetkým alebo prečo je všetko inak... Prvé z animovaných filmových pásem na motívy Fimfára Jana Wericha sa dostalo do kín v roku 2002 pod režijnou kuratelou Aurela Klimta a Vlasty Pospíšilovej, s hlasmi Jana Wericha, ktorý príbehy prerozprával a nahral v šesťdesiatych rokoch na gramofónovú platňu, a Otu Jiráka. Hudbu zložili P. Hapka, P. Soudek, V. Merta, M. Kořínek a M. Wanek. Druhá séria animovaných rozprávok Fimfárum 2 vznikla v roku 2006 a režírovali ju opäť majstri bábkového animovaného filmu, Vlasta Pospíšilová (Tři sestry a jeden prsten), Břetislav Pojar (Paleček), Aurel Klimt (Tři hrbáči z Damašku) a Jan Balej (Moře, strýčku, proč je slané?), hudbu k filmovým rozprávkam zložil Vladimír Merta. Fimfárum do třetice všeho dobrého režírovali Vlasta Pospíšilová (O kloboučku s pérem sojčím), Kristina Dufková (Jak na Šumavě obři vyhynuli), David Súkup (Rozum a štěstí). Príbehy spája okrem 20. storočia aj filmový motív (bábkový filmový týždenník, využitie archívnych záznamov a trikové vloženie bábky či citáty zo známych filmov). Hudbu k tretiemu pásmu z fimfárovskej trilógie zložil Karel Holas. JAK NA ŠUMAVĚ OBŘI VYHYNULI V Werichova rozprávka Jak na Šumavě obři vyhynuli sa začína takto: Nejdříve si zopakujme, jak vlastně obr vypadal. Můžeme klidně říci, že obr byl na první pohled chlap, ale obrovský, náramný a celkem co do velikosti téměř přehnaný. Obři měli nosy všelijaké, vousiska rozmanitá, hlavy rozcuchané, nebo ulízané, či plešaté. Tedy vzezření venkoncem lidské až na to, že vlas obří byl tlustý jako dietní párek, palec u nohy větší než kančí kýta a právě tahle nadměrnost z nich činila stvoření nelidská. Neboť co jest lidského na člověku? Právě to, že není ani příliš velký, ani příliš malý. A takoví obyčejní človíčkové bydlívali v šumavských údolích, zatímco na vysokých temenech šumavských hor sídlili obři. Človíčkové v údolích se plahočili za denním chlebem a obři je líně pozorovali z výšky hřebenů hor. Celkem nic nedělali a většinou se nudili. (Werich, 1963, s ). Jan Werich, rozprávač príbehu o obroch a dôvodoch ich vyhynutia, nadväzuje zvoleným žánrom nielen na rozprávku, ale aj na povesť, ba i legendu, keďže odkazuje na Šumavu a deje dávnych čias. Problém neľudskosti obrov sa

3 134 Dospelé rozprávky Jana Wericha... odvodzuje z koexistencie dvoch svetov (veľké malé, práca nuda...), z porovnávania obrov s ľuďmi, presnejšie a v duchu werichovského humoru, ba až grotesky, s ľudským vzrastom, ale metaforicky predovšetkým s ľudskou povahou: Neboť co jest lidského na člověku? Právě to, že není ani příliš velký, ani příliš malý. (Werich, 1963, s. 41). Primeriavanie obrích vlastností k ľudským, ale v perspektíve aj prenášanie obrích vlastností na ľudskú sféru a naopak vedie k nastoleniu problému rozprávky k hľadaniu odpovede na otázku kto je väčší či najväčší spomedzi obrov alebo, inak, k rozohraniu hry na väčšieho : A jak tak stojí zády ke slunci, všimli si, že se jim stíny prodlužují. Čím bylo sluníčko níže, tím dále se plazily obří stíny. Kluci, povídá obr na Čerchově, pojďte si zahrát na většího! Jak prej se hraje na většího? hulákali druzí obři přes údolí a stráně. Čerchovský obr prohlásil, že jednoduše: komu stín dopadne dál do kraje, ten je větší než ten, jehož stín dopadne blíže do kraje. (Werich, 1963, s. 42) Detská hra, či presnejšie, detské, pretože mechanicky a až do krajnosti opakované podvádzanie pri hre ( A stalo se, že při každé hře na většího vznikala různá překvapení: neboť fixlovali všichni. Až jednou jednomu obru se podařilo vrhnout stín daleko za Krakov a řekl s klidem, že už hrát nebude, že je největší. Werich, 1963, s. 45) vyústi v duchu očakávania do vypätej obrej reakcie a riešenia situácie, keď obri zničia sami seba a Šumava sa na šesť storočí premení na nepoznanie. Z rozprávky vyplynie poučenie, ktoré možno čítať predovšetkým ako podobenstvo o malých ľuďoch s obrími túžbami, ako hyperbolicky vyjadrenú správu o nepravdivosti predstáv o veľkosti a výnimočnosti človeka A to všechno zavinili dva obři, kterým nestačilo, že jsou obři, ale kteří chtěli být obři ještě obrovatější. A proto Hra na většího by měla být jednou provždy zakázaná. (Werich, 1963, s. 46). V prípade mediálnej adaptácie prozaického textu, teda v prípade animovaného filmu, ktorý vznikol na motívy Werichovej rozprávky, dochádza k istým posunom. Tie sa udejú nielen na pláne výrazu, ale aj na pláne významu. Werichovo rozprávanie o obroch je vkomponované do štruktúry animovanej rozprávky spolu s autentickým Werichovým rozprávaním, je rámcované a rozšírené o bábkový filmový týždenník či tematizáciu tvorivého diania, za ktoré zodpovedá štáb filmového týždenníka. Motiváciou cesty za novým poznaním ďalšieho divu prírody, zámerom štábu, je odhalenie prírodného úkazu mimo priestor filmového štúdia, teda v deformovanej realite stvárnenej realistickou metódou so všetkými jej negatívnymi konotáciami (odkazy na robotnícky ľud, formalizáciu v pracovnom procese, ale aj vtedajšiu dobovú prezentáciu prá-

4 Martina Petríková 135 ce...). Vypovedá sa totiž realisticky o mimeticky nezobraziteľných, fantastických postavách obrov ako prírodnom úkaze. Dokumentačný postup však ustrnie pri zobrazovaní filmárskej práce v teréne, pri overovaní pravdivosti legendy o šumavských obroch, a to v nadväznosti na iné dokumentované témy a filmy (jak krotká je husa divoká, jak divoká je husa malá, jak malá je husa velká). Interpretácia gesta, ktorým opýtaný človek ukáže na ležiaceho obra, je nesprávna a filmový štáb sa vyberie nie k obrovi, ale do hostinca vystavanom na obrovi. A aj keď sa do záberov kamery dostanú obri, nikto ich nevidí, keďže nikto neodhalí v malom zábere ( zblízka, filmovanie tu a teraz ) veľkého obra ( diaľka čas a priestor). Oproti pôvodnému zámeru cesty sa presadzuje zámer iný a kamera i réžia sa venuje aktuálnym nadčasovým dejom z ľudského sveta. V priestore hore, v hostinci postavenom na obrovi, zaznie Werichovo rozprávanie prototextu-rozprávky a stane sa sprievodným komentárom pokračujúceho filmového príbehu o ľudskej malosti, podvádzaní, popíjaní, strachu, nezdôvodnenom konaní, jednoducho o ľudskej ľudovej tvorivosti. V hostinci sa strhne bitka, z kompozičného hľadiska paralelne prebiehajúca spolu s bitkou rozohranou medzi obrami z Werichovho príbehu, a ukončí sa pri poháriku. Strastiplnú cestu uzavrie reportér, ktorý dopovie, že legendy sa nemusia vždy zakladať na pravde, potvrdí i oslávi profesionalitu novinárov a uistí, že na Šumave obri nežijú, nikdy nežili a nikdy žiť nebudú. A tak sa zdá, že Werichovo presvedčenie, podľa ktorého humor ako voda omieľa hrany štrku, meniac ho v pôvabné okruhliaky, omieľa ostré hrany nášho pobytu na tejto planéte a pokúša sa tento pobyt zaobliť do niečoho, čo aspoň trochu stojí za to, a podľa ktorého smiech ľudí polepšuje (Werich, 1988, s. 107), zaznieva aj z filmovej adaptácie Werichovej rozprávky. Život by totiž bez šiesteho zmyslu, totiž bez fantázie a zmyslu pre humor, ostal akýsi šedivý a z čiernobielych záberov jeho filmu by sme asi nevedeli odčítať farebnejšie stránky, ktoré životu prospievajú. Vezmeme si do rúk knihu príbehov Deoduši s podtitulom Dospělé pohádky (2010) a zrazu vieme, že sme na životnej ceste, na ktorej pôjde o to najpodstatnejšie, totiž o dušu, aj o tú, ktorá k nám prehovára z Werichových rozprávaní. Spomenieme si, že ak je najhoršie, tak sa nám o duši aspoň zdá, hezky zdá, ako sa starému kráľovi zdalo o Maruške, keď svoju dcéru pre jej lásku k soli života, k múdrosti, vyhnal z kráľovstva... Duša ako duch zrkadlený i zrkadliaci je v prípade Werichovom mnohonásobne odzrkadľovaná a zrkadliaca, pretože vystupovala na povrch a prehovárala slovom, gestom, mimikou i hudbou k tým, ktorí ju hľadali a ak ju nehľadali,

5 136 Dospelé rozprávky Jana Wericha... tak sa jej aspoň nevyhýbali, aby videli a počuli, no najmä porozumeli jej prejavom, pretože sa v čase nebála byť zrkadlenou i zrkadliacou, a práve preto bola seizmografom doby a práve preto odolávala moci: Nic se mi neděje, a přece je duše nesvobodná totiž, nemůže se svobodně vyjadřovat, je to, jako když má žít oheň ve vodě, nebo voda v ohni. Dalo to myšlení abych vyloučil i stín servilnosti a přitom zůstal pán, a nikoliv soudruh, byl výsostně slušný a přitom neurazil. Snad jsem to sved. Werichova druhá kniha dospelých a trochu smutných, ak nie bolestných rozprávok pozostáva z 15 príbehov Pohádka o pohádce, Za šťastnou lásku bas!, O kybernetické babičce aneb Velikonoční povídka, Lev a notes, Žluté mužátko, Trest, Vejce pčchá, Povaha, O orlech a hovniválech, Rumplcimprcampr, Hrášková princezna, Chytrá Marjána, Moudrý Honza, Čekanka, Alibaba a čtyřicet loupežníků (nedokončená pohádka). Zbierka príbehov obsahuje prózy z rokov , teda z jeho posledného tvorivého obdobia. Ako už z názvov vyplýva, ide o príbehy, ktoré disponujú werichovskou poetikou a noetikou, a preto nastavujú zrkadlá ľudskej povahe a jej temnej stránke, ľudskej spoločnosti a jej odvrátenej strane, dobe, ktorá si o dušu zahrala, no ktorej sa duša mohla vzoprieť v duchu tézy dušu nepredávam, ani o ňu nehrám, pretože tých tridsať strieborných by ju potom asi len ťažko zohrialo alebo by sa mohlo stať, že by sa musela vykupovať z kontraktu s čertom, ako je to v jednej z rozprávok Fimfára, v ktorej našťastie po mnohých životných peripetiách zaznieva prezieravá odpoveď na vlastnú otázku: A kedy by ste si pre moju dušu prišli? Až opadne lístie z duba... A tak sa zapredaná duša zachráni, pretože duby majú lístie síce žlté, ale na vetvách. A budú ich mať až do jari... A až v jari vypučí nové lístie, až potom to staré opadne. Dub vlastne, vlastne nikdy nie je bez lístia... (podľa Werich, 1963, s , s. 61). AŽ OPADÁ LISTÍ Z DUBU Rozprávka Jana Wericha sa začína takto: Když někdo nechce udělat, co se na něm vyžaduje, obyčejně to odbude tím, že řekne až naprší a uschne. Nebo udělá dlouhý nos a vykřikne tůdle! Někde se říká až bude za čtyrák pětník, někde dají levou ruku dlaní po žaludek a prohlásí takovýhle fousky! Znám jednu vesnici za sedmi serpentinami a devíti rigoly na jih od Prahy, kde v podobném případě říkávají až opadá listí z dubu. První to tam řekl sedlák Čupera, to už je hodně dávno. A já vám povím, jak a proč se tam to rčení zavedlo. Čupera pil. Propil krávy, propil koně, propil žebřiňák, zkrátka zadlužil statek, až se mu sousedi zdaleka vyhýbali. Báli se s ním

6 Martina Petríková 137 zastavit, že by zase žebral o půjčku, hory doly sliboval a nic pak z toho nedodržel, jen se víc opil. (Werich, 1963, s. 47). Aj tentoraz rozprávač príbehu vysvetľuje, ako sa uviedol do živého jazyka frazeologizmus až opadne listí z dubu. Príbeh nadväzuje na tradičný rozprávkový žáner, aby ho v dobovom kontexte aktualizoval (odkazy na čítané rozprávky a tradovanú múdrosť, na hospodársku situáciu a moderné spôsoby obchodovania klient, úpadok, termíny a pod., ako aj na gramaticky správnu artikuláciu, na hospodársku politiku atď.). Autor využíva tradičnú rozprávkovú zápletku upísanie sa krvou, upísanie duše čertovi, aby tentoraz pranieroval jednu z ľudských nerestí (alkoholizmus), no zároveň, aby vzdal hold ľudskej vôli a schopnosti poučiť sa a zmúdrieť. Upísanie duše tak nadviaže na prvý z kontraktov s čertom, na úpis vyhotovený krvou, podľa ktorého sedliak Čupera dá čertovi to, o čom nevie, že má teraz doma (podľa Werich, 1963, s. 50). Jeho protihodnotou sa stane obrobené pole a sedliakova prosperita. A aj keď Čupera za pomoci starej žobráčky Pompadúrky zruší záväzok voči čertovi, vo svojej nepoučiteľnosti začne piť znovu. A tak predvídavo upíše svoju dušu čertovi, aby prešiel peklom premáhania svojej závislosti a znovu čerta prekabátil, no predovšetkým sa oslobodil od svojej necnosti. Mediálna verzia sa pomerne starostlivo pridŕža prototextu, ale zároveň využije iné výrazové prostriedky a postupy na dosiahnutie výsledného efektu a zážitkovo modelovaného podobenstva. O Čuperovom pití sa dozvedáme už v úvodnej časti animovanej adaptácie bez Werichovho rozprávania o tom, ako sa frazeologizmus dostal do živej reči, teda in medias res prechádzame k deju. Ten je vyjadrený dramatickou akciou bábok a následne aj dopovedaný sprievodným slovom, teda vybranými textovými segmentmi z príbehu i nahrávky Jana Wericha o Čuperovej situácii: Čupera pil. Propil krávy, propil koně, propil žebřiňák, zkrátka zadlužil statek, až se mu sousedi zdaleka vyhýbali. (Werich, 1963, s ). Dramatická skratka umožní prechod k najdôležitejším udalostiam rozprávky a zacieli pozornosť aj na vlastnosti i stavy postáv (fantastickosť postavy čerta vo vzduchu stojaci kufrík, čertove rekvizity, dynamika postavy oproti statike Čuperu, ktorý sa najsamprv v stave opitosti zatacká). Využije sa hyperbola a zveličia sa výnosy z úrody i chovu zvierat (veľkosť kravy v kontraste s priestorom stajne, počet vemien a mechanizácia...), čas sa relativizuje (zdynamizovanie Čuperovej cesty domov a späť, aby doniesol žobráčke potrebné veci, keďže mu chce pomôcť a má na nej ako na podivnom tvorovi ísť naproti čertovi), umocní sa komický efekt nielen prostredníctvom hudby, ale aj akciou či gestom (zrýchlenie cvalu, automatizmus či zotrvačné pohyby líščích nôh...).

7 138 Dospelé rozprávky Jana Wericha... Synekdochicky a alegoricky, ba až groteskne sa vyjadrí opakovaný úpadok hospodárstva (rozpadnutie sa stroja, drevenej brány...), ale aj Čuperov alkoholizmus a jeho liečenie i vyslobodenie (prevracanie pohárikov, videnie čertov, čertovské liečenie, zmodernizované peklo, prepojenie ľudského a čertovského, vysokého a nízkeho vysoký cieľ je dosahovaný najsamprv nadmerným pitím, horúcimi a studenými sprchami, čertovským liečením v zrýchľujúcom sa slede sekvencií, karikatúrne zobrazenie vlastností bábok-postáv...). Záver animovanej rozprávky je totožný s jej knižnou verziou a je dopovedaný Werichom Čupera už nikdy nepil. Když po křtinách holčičky s Julinčinýma očima hodovali v hospodě, nějací hlupáci před něho postavili panáka kořalky, aby se prý také napil. Až opadá listí z dubu, odpověděl Čupera. Tak se to v tom kraji vžilo. To pořekadlo, nikoliv nepití. (Werich, 1963, s. 61). S werichovským vtipom sa dopovedá, že ľudské necnosti predsa len tak ľahko neopúšťajú ľudský svet a že skôr výnimka potvrdzuje pravidlo. ZA ŠŤASTNOU LÁSKU BAS! Inú, alegorickú, ba až symbolickú podobu nadobúda príbeh Za šťastnou lásku bas! (1961) spomedzi dospelých rozprávok. Obsahy, ktoré nemožno vyjadriť priamo, pretože svojou výpovednou hodnotou vzdorujú dobovým očakávaniam, sa stavajú proti obmedzenosti a absurdnosti byrokratizmu ešte pálčivejšie ako v prípade rozprávok z Fimfára, a to kódovaním správy metódou a prostriedkami, ktoré využíva rozprávka (personifikáciou), ale ktoré ju iróniou a satirou lomia aj do dospelosti. Ba dokonca možno uvažovať o symbolickej platnosti rozprávky o láske dvoch bás a príbehu o vytrvalosti dvoch hudobníkov, ktorí sa, nevediac prečo, museli vyrovnávať s dobovou mocou, jej byrokratickým aparátom a jeho stratégiami (zákaz cestovať) i nekompetentnou kritikou (sportovní redaktoři). Problém textu tkvie v súznení dvoch bás, doslova i metaforicky, vlastne najprv v metaforickom spoluznení, v zaľúbení, a potom aj v znení doslovnom, totiž v navodzovaní súzvuku medzi basami, nehľadiac na notový záznam: Smluvily se obě basy, že ten večer bude patřit jim. Budou jedna druhé pomáhat a jako ještě nikdy. A slovu dostály. Nemohouce se objímat jako my lidé zamotaly se do sebe tóny. On pomáhal, ona jemu, pak zachtělo se jim být samy, i odpoutaly se docela. To již nebyly basy, to byla píseň lásky, duet, unisono, a teď kontrapunkt touhy! Ludvík a jeho přítel koukali do not, a co viděli v notách, hmatali na strunách. Ale neslyšeli to. Ani kapelník to neslyšel, hleděl rovnou z náprsenky potem zhadrovatělé na hudebníky a od jeho očí se dal zapálit doutník. Ludvík a jeho přítel krčili rameny, ohlíželi se, aby mu naznačili, že to při-

8 Martina Petríková 139 chází možná odněkud odjinud. (Werich, 2010, s. 13). Záver rozprávky pre dospelých sa nielenže zasadzuje do osobného i dobového werichovského kontextu (skladba Rámus z Winnetky obmedzovanie aktivít Divadla ABC), ale sa aj rozrastá a nadobúda širšiu platnosť Sto šedesát dva roky, copak je to nějaké stáří? V tomto prípade možno dokonca uvažovať o vplyve života na literatúru, čo sa prejavilo v piesňovom texte, v básnickej kondolencii za Jaroslava Krála, a čo našlo svoj ohlas aj v texte dospelej rozprávky ako téma lásky (nielen) k hudbe, ale aj vo výraze priateľstva: Karle, vyřiď klukům, jak mi je hrozně líto, / že Jarda už nebude stát za basou / a houpat trupem, točit oči k nebi. / Kdo po něm roztočí tu bednu čtverhlasou? // Karle, připomeň jim, jak jsme se nasmáli, / když Jarda hrál ten kravál z Vinetky / a hopal trupem, točil oči k nebi. / Zrovna ho slyším, slabounce, jako z dáli. // Zmáčkněte pro mne blues a dejte sólo base, / sóličko, sólko pro Jardu. / A teďka všichni a naplno zase! / Vidíte ho, jak stojí za basou? / A houpa trupem a točí oči k nebi, / roztáčí basu, bednu čtverhlasou. (Werich, 1988, s. 100). Do knihy dospelých rozprávok možno zaradiť aj príbehy či bájky, v ktorých sa využíva princíp alegorickosti a modelujú sa ním postavy Lev a notes, Povaha, Trest. Aj bájky upozorňujú na negatívne, nielen povahové vlastnosti, a ponúkajú poučenie: Jsi-li orel, neurážej chrobáky. Jsi-li chrobák a mrzí-li tě, že jsi chrobák, dělej, abys nebyl chrobák, anebo si zvykni. Když jsi zajíc, nedá se dělat nic. Alebo ešte príznačnejšie pripomínajú, že na zastrašovanie je treba odpovedať jednoznačne, pretože niekedy stačí, keď zaznie jedno slovo včas. Nuž asi naozaj stačí vyrieknuť slovo alebo ho napísať, rovnako, ako to urobil Werich vo svojich rozprávkach či príbehoch pre múdre deti a múdrych dospelých... A ešte predtým je treba odpovedať na werichovský list, adresovaný pôvodne, ale, ako je zrejmé, nielen Voskovcovi: Tvůj dopis mě velice rozveselil. I když se tvář nesmála, tak duše si lebedila, a to je velmi pěkné pro člověka, jehož duši zebou nohy. Jsem trošku tak vrakem poslední dobou. Nedělá to téměř denní hraní, jako spíše ta nepřeberná tisícovka niců, co umoří osla. Snad bych to měl poopravit v ten smysl, že je to tisíc oslů, kteří umoří člověka. (Voskovec Werich, 2007, s. 92) Odpovedať tak, ako odpovedali filmári pri adaptovaní Werichových rozprávok, alebo aj inak, totiž s pamäťou na slová piesne Jednou jsi dole, jednou nahoře / Život plyne / jak voda / a smrt je jako moře...

9 140 Dospelé rozprávky Jana Wericha... ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH CH ODKAZOV Petríková, M.: Deoduši. Nielen v rozprávkach. In: Tvorba. ISSN , 2012, roč. XXII. (XXXI.), č. 3, s Voskovec, J. Werich, J.: Korespondence I. 1. vyd. Ed. L. Matějka. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Akropolis, s. Werich, J.: Deoduši. Dospělé pohádky. Ilustroval P. Uchnár. Dotlač 1. vydania. Albatros s. Werich, J.: Fimfárum. Ilustroval J. Trnka. Praha: Československý spisovatel, s. Werich, J.: Listování. Úryvky z korespondence a článků. Ed.: M. Bělíková. Praha: Československý spisovatel, s. Adult Adult Fairy Tales of Jan Werich: Between Prosaic Text and Media Text Abstract In this paper we consider about some selected texts from the author s workshop of Jan Werich. Writer, songwriter (songwriter and performer), actor, playwright, screenwriter, immensely a versatile artist is also the author of fairy tales (Fimfárum, 1960, Deoduši, 2011, painful stories from the years 1959 to 1973). Some of them were also adapted and took the form of a media text. These are fairy tales from the book Fimfárum which became an inspiration and a model for a set of animated fairy tales. Keywords prosaic text media text fairy tale animated film genre adaptation Martina Petríková (1976) je odborná asistentka na Katedre knižničných a informačných štúdií, jej vedeckovýskumná činnosť je zameraná na slovenskú prózu 20. storočia, venuje sa literárnoteoretickým otázkam, žánrovej problematike v slovenskej literatúre, skúma tvorivé premeny žánru a literárneho druhu, rozhranie medzi epickým a lyrickým, ako aj duchovné rozmery textu. Zaujíma ju kategória komického v literatúre, možnosti spolubytia obrazu a textu predovšetkým v literatúre pre deti a problematika rozvíjania čitateľských kompetencií v podmienkach knižnice. Publikuje v časopise Tvorba, Revue pre literatúru a kultúru, a v literárnovedných zborníkoch. PaedDr. Martina Petríková, PhD. Katedra knižničných a informačných štúdií Inštitút slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Filozofická fakulta Prešovská univerzita v Prešove 17. novembra Prešov Slovenská republika mpetrikova9@gmail.com

10 Martina Petríková 141 Štúdia vznikla v rámci riešenia projektu KEGA č. 048PU-4/2011 Učebnice a alternatívne učebné pomôcky na výučbu slovenského jazyka a literatúry ako súčasť nižšieho sekundárneho vzdelávania.