Pedagogické a filozoficko-etické aspekty sociální práce, sociální pedagogiky a andragogiky. Jaroslav Balvín, Júlia Prokaiová

Transcription

1 Pedagogické a filozoficko-etické aspekty sociální práce, sociální pedagogiky a andragogiky Jaroslav Balvín, Júlia Prokaiová Praha,

2 Pedagogické a filozoficko-etické aspekty sociální práce, sociální pedagogiky a andragogiky Jaroslav Balvín, Júlia Prokaiová Praha 2013 Hnutí R 2

3 Název publikace: Pedagogické a filozoficko-etické aspekty sociální práce, sociální pedagogiky a andragogiky Autoři: Jaroslav Balvín, Júlia Prokaiová Recenze: Prof. PhDr. Alena Vališová, CSc., Doc. PhDr. Lenka Haburajová, PhD. Odpovědný redaktor: PaedDr. Tomáš Turzák, PhD., Katedra pedagogiky Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Vydalo: Hnutí R, nakladatelství s Mezinárodní vědeckou radou, jako svou 62. publikaci Adresa nakladatelství: Jaroslav Balvín, Pešlova 360/20, Praha 9 Vysočany Tel , balvin@fhs.utb.cz Webové stránky: Vydání: První, Praha 2013 Tisk, vylisování: DVD 100 kusů Publikace dostupná: V hlavních knihovnách ČR a SR. Krom toho také na: Textová část: Doc. PhDr. Mgr. Jaroslav Balvín, CSc., Ústav pedagogických věd Fakulta humanitních studií Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně Mgr. Júlia Prokaiová, absolventka Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, sociální pracovnice Fotografické ilustrace: Jaroslav Balvín (fotografie Romů a romských žáků z maďarské obce Rimoc, pořízené autorem fotografií 23. září 2013) Designe obálky: PaedDr. Tomáš Turzák, PhD., Katedra pedagogiky Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Technická redakce: Damir Grbič, Zlín Hnutí R, Praha 2013 ISBN

4 Obsah Úvod I.část 1 K teoretickým východiskám a základným pojmom 1.1 Sociálna práca a jej miesto v systéme vedných disciplín 1.2 Sociálna práca a jej vzťah k ďalším humanitným disciplínam 1.3 Sociálna práca a jej filozoficko-etický a pedagogický rozmer 2 Sociálna práca a jej hraničné disciplíny 2.1 Sociálna filozofia, sociálna etika a sociálna pedagogika 2.2 Výučba študentov sociálnej práce s využitím filozofie, etiky a pedagogiky 2.3 Potreba sociálnej práce, profesionalizácie sociálnej práce v aplikaci 3 Metodika a ciele prieskumu 3.1 Ciele prieskumu a formulácia výskumných otázok 3.2 Metódy prieskumu 3.3 Výskumná vzorka a plán prác pri realizácii prieskumu 4 Interpretácia dotazníkového prieskumu 5 Diskusia 5.1 Závery z analytického štúdia literatúry 5.2 Interpretácia výsledkov dotazníkového prieskumu 5.3 Odporúčania pre prax Záver I. časti II. část 6. Výchova a sociální práce, sociální pedagogika a andragogika 6.1 Sociální práce, sociální pedagogika a andragogika 6.2 Platónova jeskyně a její místo ve výchově 6.3 Otřes jistoty jako výchovná metoda 7. K filozofickým aspektům sociální práce, sociální pedagogiky a sociální andragogiky 7.1 K filozofii sociální práce, sociální pedagogiky a sociální andragogiky 7.2 Filozofie a sociální práce 7.3 Příklady aplikace vztahu filozofie a sociální práce v psychologii 8. Etika a sociální práce, sociální pedagogika a andragogika 8.1 Etika sociální a vychovatelské práce 4

5 8.2 Filozofie a etika 8.3 Étos a jeho místo ve vývoji společnosti Závěr Prílohy Zoznam tabuliek Zoznam použitých a citovaných bibliografických odkazov Literatura Literatura, širší obzor Věcný rejstřík Jmenný rejstřík Shrnutí, Summary Charakteristika autorů 5

6 Úvod Společná monografie dvou autorů, Jaroslava Balvína a Júlie Prokaiové, se zaměřuje na otázky pedagogických, andragogických a filozoficko-etických aspektů sociální práce, sociální pedagogiky a sociální andragogiky. Jednotícím aspektem je sociálno, zpracovávané z různých hledisek. Autoři se na čtenáře obracejí nejenom formou teoretického rozboru tématu a praktické analýzy studia sociální práce, ale i jinými formami. Jsou to především fotografie, které by měly v čtenáři vyvolat pozitivní pocit, že práce v pomáhajících profesích, práce učitelská i sociální, nemůže nemít svůj smysl, nemůže být zbytečná. Fotografie jsou pořízeny ve škole v maďarském městečku Rimoc v září roku Nejsou to jen fotografie dětí, ale i jejich rodičů, kteří je posílají do školy, aby měli lepší život. Optimismus dětí, vzájemnost a radost dětí romských i neromských, jsou výmluvné. A z fotografií je cítit i pozitivní vztah učitelů k dětem. V době rostoucí nevraživosti a často se projevujícího negativního vztahu k Romům jak v Maďarsku, tak v České republice a ve Slovenské republice ve veřejném mínění i v oblasti učitelské práce (viz dopis dvou učitelek z východu Slovenska ministrovi školství z roku 2013, apelující na zásadní změnu prý nesnesitelných podmínek učitelské práce v romských komunitách v Dobšiné, protiromské pochody neonacistů v českých městech od roku 2011, podporované i mnohými občany těchto měst-rumburk, Vansdorf, Šluknov, České Budějovice, Ostrava, Břeclav, podpora protiromského aktivisty Mariána Kotleby na Slovensku hlasy, které mu přinesly vitězství v županských volbách v Banskobystrickém kraji v roce 2013) je budování tohoto vztahu nanejvýš potřebné. Fotografie nejsou hrané. Jsou výmluvným svědectvím, že práce učitele a pracovníka v pomáhajících profesích není možná bez lásky a vstřícného přístupu k sociálním klientům, žákům i jejich dospělým rodičům, Romy nevyjímaje. Filozoficko - etický a pedagogický rozměr našeho společného autorského přístupu je podtržen i uměleckou tvorbou romského básníka PhDr. Vlado Oláha, prvního romského básníka, který se stal členem Svazu českých spisovatelů, jehož básně jsou zamyšlením nad sociálními potřebami romského národa, nad potřebami projevit svou identitu i v situaci a v podmínkách marginalizace romských komunit. Monografie je výsledkem spolupráce českého autora, který se zaměřuje na pedagogické a filozofické aspekty situací vyskytujících se při řešení sociálních otázek nejenom 6

7 romských komunit, a slovenské autorky, která rozebírá teoreticky i formou kvantitativního průzkumu význam studia sociální práce, obsahující i přípravu pedagogickou, filozofickou a etickou, pro sociální pracovníky v praxi. Z důvodu podtržení autentičnosti přístupů obou autorů je ponechán u každého autora jejich mateřský jazyk. Nane čhave, nane bacht. Nejsou děti, není štěstí, říká jedno z romských přísloví. But droma-ča jekh čačipen! Mnoho cest-jediná pravda Básník Vlado Oláh (Překlad Jan Červenka) Kames rajeske te ačhol? Dikh, khatar avľal, Ma bister pro čore Roma- -bo sar bisteraha, Korkoro ačheha Sar cindo kaštoro. Sokhado sal? O Roma užaren, Hoj lenge o vast deha. Jestli se chceš pánem stát, Pohleď, odkud jsi přišel, Pánem se stát můžeš, Ale nezapomeň na chudé Romy- -jak zapomeneš, zůstaneš sám jak v plotě kůl. Jsi vzdělaný. A Romové čekají, Že jim podáš pomocnou ruku. (Oláh, Vlado. Khamori luluďi Slunečnice. Romská poezie. Praha: Radix. Vydání druhé, Praha 2002, s. 43. Výňatek z básně Mnoho cest-jediná pravda). 7

8 1 K TEORETICKÝM VÝCHODISKÁM A ZÁKLADNÝM POJMOM Sociálna práca a jej filozoficko-etický a pedagogický rozmer Téma "Sociálna práca a jej filozoficko-etický a pedagogický rozmer" je po všetkých stránkach príťažlivá. Ide o rozsiahlu problematiku, ktorá svojím spracovaním poskytuje možnosť nadobudnúť nové vedomosti a súvislosti. Vzhľadom na svoju kompaktnosť, vedeckosť i využiteľnosť pre život, je téma veľmi prínosné nielen z hľadiska zvyšovania vzdelania, ale i osobného života. Cieľom je v teoretickej časti objasniť čitateľovi vzťah sociálnej práce k ostatným vedným disciplínam. V praktickej časti sa zameriavame na zistenie mienky študentov a absolventov štúdia o význame výučby sociálnej filozofie, sociálnej etiky a sociálnej pedagogiky, ako potrebe pre prax. Na účely spracovania monografie používame pojem absolvent ako študent, ktorý úspešne ukončil štúdium v odbore sociálna práca. Monografie je zostavená z 8 kapitol, ktoré sú koncipované tak, aby plnili cieľ práce. V úvodnej kapitole sa venujeme objasneniu miesta sociálnej práce v sústave vedných disciplín, ako i jej vzťahu k ostatným vedným odborom. V druhej kapitole sa venujeme teoretickým základom sociálnej filozofie, sociálnej etiky a sociálnej pedagogiky, a ich väzbe na sociálnu prácu. Prezentujeme dôležitosť výučby uvedených predmetov a ich možnosti aplikácie v praxi. Vykonávaním sociálnej práce využívajú vo svojej profesií sociálni pracovníci sociálnu filozofiu, sociálnu pedagogiku a sociálnu etiku. Vnímajú to tak i študenti a absolventi? Praktická časť je orientovaná na získanie odpovede na predchádzajúcu otázku. V jej úvode popisujeme metodiku a ciele práce. Nemenej dôležitý je popis výskumnej vzorky a plánu prác. Za prieskumnú metódu sme si zvolili dotazník. Obsahom štvrtej kapitoly je prezentácia štatistického spracovania dotazníka vo forme prehľadných tabuliek. K jednotlivým dotazníkovým položkám uvádzame i stručný popis a zhodnotenie výsledku. Diskusia je významnou časťou monografie. Čitateľ v nej nájde súhrn vlastných záverov, myšlienok i postojov, ktoré sme nadobudli po analýze štúdia odbornej literatúry. Súčasťou kapitoly je i interpretácia výsledkov z dotazníkového prieskumu a definovanie záverov. 8

9 Dovolili sme si predostrieť i pár návrhov a odporúčaní do praxe. Posledné tri kapitoly sú zamerané na filozoficko-etickou interpretaci pomáhajúcich profesíí: najmä sociálnej práce, sociálnej pedagogiky a andragogiky. Veríme, že práca prinesie čitateľovi nové informácie, ktoré sú jasne a odborne formulované, zároveň poskytne priestor na zamyslenie, ako i pochopenie danej problematiky. 9

10 10

11 Prv, než sa začneme venovať sociálnej práci z hľadiska jej filozoficko-etického a pedagogického rozmeru, pokladáme za potrebné ujasniť si jej teoretické východiská i základné pojmy, ktoré sociálna práca využíva. Prepojenosť sociálnej práce s ostatnými humanitnými vedami dokážeme pochopiť najmä prostredníctvom určitých reálií, ktoré viedli k vzniku a formovaniu súčasnej sociálnej práce, zahŕňujúc aspekty filozofickej, etickej i pedagogickej teórie. Domnievame sa, že najlepším spôsobom je veľmi stručné, okrajové nahliadnutie do niektorých vývojových etáp sociálnej práce, poukazujúc na nepriame vplyvy určitých vedných disicplín, počnúc od samého počiatku rozvoja sociálnej práce, cez časy jej vykryštalizovania sa a zdokonaľovania sa, až po jej súčasný stav, prihliadajúc na jej neustály rozvoj a profesionalizáciu aj v súčasnosti, a tiež i na jej perspektívy do budúcnosti. Historický kontext sociálnej práce Sociálna práca v zmysle sociálnej pomoci má svoje korene už v počiatkoch ľudstva. Ako to zdôrazňujú Oláh a Schavel (2006, s ), už biblické dejiny starého zákona opisujú potrebu zvláštnej starostlivosti o chudobných a trpiacich. Na území Európy to bolo niekoľko desiatok storočí doménou kresťanských cirkví. Vo Svätom Písme Nového Zákona Boh vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, čiže v nasýtení hladných, napojení smädných, v pomoci chudobným a trpiacim, chorým a väzneným. Teda sociálna práca ako jedna z foriem pomoci, sprevádzala ľudstvo od samotných prvopočiatkov. História sociálnej práce siaha do ďalekej minulosti, kedy sa sociálna práca vykonávala ako činnosť bez konkrétneho pomenovania. Bola to určitá činnosť, ktorá mala svoje zameranie, svoje ciele, ale nebola presne definovaná, a v niektorých obdobiach možno ani neuvedomovaná. Na samom začiatku to bola pomoc jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám. Uvedomovaná pomoc jednotlivcom, na základe potrieb a možných podmienok jednotlivých období, ale i neuvedomovaná profesia. Však sociálna práca patrila v rozličných obdobiach pod rozličné pôsobnosti. Ako to zdôrazňujú Novotná a Schimmerlingová (1992, s. 29), historické počiatky sociálnej práce vychádzajú z činnosti filantropologických a charitatívnych organizácií a zanietených jedincov minulých storočí. Tokárová a kol. (2003) ďalej uvádza, že sociálna práca sa vyvinula z humanitárnych 11

12 a demokratických ideálov a jej hodnoty sú založené najmä na rešpektovaní rovnosti, hodnoty a dôstojnosti všetkých ľudí. Sociálna práca sa zameriava hlavne na uspokojenie ľudských potrieb a na rozvoj ľudského potenciálu. Veď ako tvrdia aj Oláh a Schavel (2006, s. 13), objavenie sa situácie v živote človeka, ktorú okolie hodnotí ako problémovú, ukázalo už v ďalekej minulosti na riešiteľnosť obtiažných situácií v živote jednotlivca, skupiny ľudí za podpory ich okolia. Potreba pomoci, ktorú očakávali jednotliví členovia spoločnosti, vyvolala realizáciu a rozvoj rôznych foriem sociálnej práce. Sociálna práca niekedy zaujímala svoju pozíciu v rámci činností charitatívnych organizácií, niekedy vystupovala ako jedna z činností cirkví. Bola a je to aj v súčasnosti tá istá profesia, ale už s konkrétne pomenovaným predmetom, úlohami a cieľmi. Je to určitá činnosť, ktorá postupom času dostala svoj dnešný názov a bola zaradená do systému pomáhajúcich profesií. Vznik a rozvoj sociálnej práce na Slovensku mal tiež atypický priebeh. O začiatkoch sociálnej práce na Slovensku hovorí aj Levická (1999), ktorá zdôrazňuje spätosť sociálnej práce s pôsobením kresťanstva, so zakladaním mníšskych spoločenstiev a reholí. Kláštory na našom území vznikali už koncom deviateho a začiatkom desiateho storočia. Sociálna práca prechádzala rôznymi vývojovými tendenciami, ktoré boli v značnej miere poznačené priaznivými ale aj nepriaznivými obdobiami. V niektorých storočiach sociálna práca napredovala, v niektorých sa však vôbec nerozvíjala. (Rozvoj sociálnej práce na našom území v jednotlivých obdobiach je znázornený prostredníctvom tabuľky v prílohe A). Na obzvlášť nepriaznivé obdobie z hľadiska rozvoja sociálnej práce poukazuje aj Matoušek a kol. (2001), ktorý uvádza, že výrobné prostriedky boli po roku 1948 znárodnené, teda vyvlastnené, a práve takýmto spôsobom sa mala naveky odstrániť nezamestnanosť a s ňou spojená chudoba, triedne rozdiely a v neposlednom rade i sociálne problémy. Sociálnej starostlivosti sa nevenovala pozornosť, pretože prevládalo presvedčenie v súlade s historickým materializmom, že sociálne problémy každého typu sú len dočasné a vymiznú okamžite, ak vymiznú triedne rozdiely. A ako uvádza aj Strieženec (1999, s ), počas viac ako storočnej existencie sociálnej práce na Slovensku išlo o rozporný proces, ktorý bol ovplyvňovaný viacerými skutočnosťami. Na začiatku uhorským sociálnym zákonodarstvom, rozvinutou sociálnou politikou a prácou v čase prvej republiky a za Slovenského štátu, zásadnou zmenou ponímania až absenciou po roku 1948, a súčasnou obnovou sociálnej práce ako výučbovej a vednej disciplíny. Problémy týkajúce sa jednotlivcov, skupín či komunít, ale i globálne problémy celospoločenského charakteru sprevádzajú spoločnosť od samotných prvopočiatkov až po 12

13 súčasnosť. Odpoveďou na problémy spoločnosti bolo zakladanie rozličných organizácií, ktoré mali za úlohu pomôcť. A keďže sociálna práca v teoretickej ako i v praktickej podobe má dlhú a pestrú históriu, neustále sa riadila zásadami, z ktorých sa neskôr vyvinuli všeobecne uznávané pojmy, ako sú predmet, obsah, úlohy, funkcie a ciele sociálnej práce. Skôr, než sa však k nim dostaneme, je žiaduce si vymedziť určité pojmy, ktoré nám uľahčia orientáciu pri chápaní sociálnej práce i jej konkrétneho zamerania v praxi. Pojmové vymedzenie problému, sociálneho problému a sociálnej práce Ak si chceme priblížiť problematiku súčasnej sociálnej práce, jej poslanie i ciele v našej spoločnosti, poukázať na jej spätosť s inými vednými odbormi a na jej blízky vzťah k filozofii, etike a pedagogike, predovšetkým však v sociálnej filozofii, sociálnej etike a sociálnej pedagogike, pokladáme za dôležité oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa v teoretickej i praktickej činnosti v sociálnej práci nepretržite objavujú. Z nášho hľadiska asi najdôležitejšie je ujasniť si, čo je vlastne problém. Čo je problém, na riešenie ktorého prichádza sociálna práca pod priamym pôsobením sociálneho pracovníka. Problém veľmi výstižne zadefinoval Strieženec (1996, s. 173): problém je interaktívny vzťah subjektu k okoliu obsahujúci rozpor. Uvedomenie si situácie, z ktorej, ak ju chce indivíduum zvládnuť, je potrebné nájsť nové východiská. Problém je odraz na ľudskom vedomí, nie objektívna problémová situácia. Ďalším nadmieru dôležitým pojmom je sociálny problém. Veľmi jasne ho zadefinoval opäť Strieženec (1996, s. 173): hranice medzi sociálnym javom a sociálnym problémom určuje sústava hodnôt uplatňovaná v danej spoločnosti. Sociálny problém presahuje rámec individuality a môže zasahovať väčší počet ľudí. A zadefinovať samotnú sociálnu prácu nie je vôbec jednoduché, pretože koľko je teoretikov, toľko je definícií. V súčasnosti neexistuje jednotná, všeobecne uznávaná definícia sociálnej práce, preto sme spomedzi mnohých vybrali zopár, ktoré sa podľa našej domnienky najviac snažia vyzdvihnúť zmysel a poslanie sociálnej práce. Tokárová a kol. (2000, s. 9): vývoj tohto pojmu má svoju históriu. (I. A. Bláha zdôrazňuje etický princíp a sociálnu prácu charakterizuje ako nápravnú činnosť, ktorá bráni vzniku zla. Krakešová, Richmondová a Macháčová zdôrazňujú pomoc pri opätovnom nájdení súladu indivídua medzi jeho životom a prostredím. Šmíd zdôrazňuje cieľ, ktorý spočíva v odstránení poruchy v celistvosti osobnosti...). Jedna zo starších definícii sociálnej práce, ako uvádza Matoušek a kol. (2001, s. 184) tvrdí: sociálna práca je jednoducho to, čo robia sociálni pracovníci. Hanvey a Philpot (1996, 13

14 In Matoušek a kol., 2001, s. 184) však túto definíciu aktualizovali v inverznej podobe a tvrdia, že sociálna práca je často to, čo iní zdravotné sestry, lekári, policajti atď. nerobia. Zákon z roku 1998, Zákon o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z. z. v z. n. p., charakterizuje sociálnu prácu ako: získavanie a spracovanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia. Predmet, funkcie, úlohy zmysel a poslanie sociálnej práce Predmetom záujmu sociálnej práce je vo všeobecnosti sociálna realita, ktorá zahŕňa v sebe množstvo sociálnych problémov, javov i fenoménov. Predmetom sociálnej práce podľa Strieženca (1999, s. 45) sú: problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky objasňuje a prakticky rieši či zmierňuje. Funkcie sociálnej práce Čechová (In Žiaková, 2005, s. 50) rozdelila do štyroch celkov: 1. asistovanie jedincom alebo komunitám pri rozvíjaní ich schopností, ktoré im umožňujú vyriešiť individuálne či kolektívne sociálne problémy, 2. podporovanie a posilňovanie samostatnosti, 3. zavádzanie spravodlivých sociálnych stratégií, služieb a alternatívnych riešení už k existujúcim a fungujúcim socio-ekonomickým zdrojom, 4. poskytovanie informácií a zabezpečovanie kontaktov s inštitúciami, ktoré ponúkajú socio-ekonomické zdroje. V každej životnej etape človeka, v každej sfére nášho bytia, sa vyskytujú prekážky v rôznej podobe, ktorým sme nútení čeliť a neustále sa prispôsobovať. Sociálna práca prichádza na pomoc práve v tej chvíli, keď jednotlivec, rodina, skupina či komunita nie je schopná vyrovnávať sa s náročnými životnými situáciami samostatne, využitím vlastných síl a potenciálu. Keď je človek odkázaný na pomoc iných, na pozitívny vonkajší zásah, ktorý by znamenal východisko z často zdajúcej sa bezvýchodiskovej situácie. Vtedy je tu potreba zasiahnuť formou sociálnej práce, samozrejme na profesionálnej úrovni. Pomôcť prostredníctvom existujúcich, efektívnych foriem sociálnej práce, ktorej cieľom je vo všeobecnosti pomôcť jednotlivcom, skupinám i širšej verejnosti riešiť problémy tykájúce sa života v určitej spoločnosti a napomáhať im žiť primeraným a dôstojným životom. Ako uvádza aj Řezníček (1994, s. 29), sociálna práca odvodzuje svoje poslanie od hodnotového zaujatia, predstáv o spravodlivom alebo správnom fungovaní spoločnosti, prípadne sociálnej filozofie, ktoré stáli už pri zrode sociálnej práce. 14

15 1.1 Sociálna práca a jej miesto v systéme vedných disciplín Sociálna práca úzko súvisí a spolupracuje aj s ostatnými vednými disciplínami, ktoré jej umožňujú poskytovať služby na profesionálnej úrovni prostredníctvom získaných poznatkov toho-ktorého vedného odboru. Sociálna práca sa vyvíjala a neustále sa vyvíja v tesnej súvislosti s ostatnými humanitnými vedami a v súčasnosti čerpá svoj ideologický základ z viacerých vedných disciplín, pričom pre nás a náš cieľ je najdôležitejšia filozofia, etika a pedagogika. Sociálna práca je v súčasnosti predmetom mnohých dilem. Pri zaraďovaní sociálnej práce do systému vedných disciplín sa objavuje mnoho názorov, niekedy až celkom protirečivých. Matulay a Matulayová (1998, s. 9) uvádzajú: posudzovanie sociálnej práce ako aplikovanej vedy nie je v odbornej literatúre jednoznačné. Prívrženci krajného stanoviska sa dokonca domnievajú, že v prípade sociálnej práce sa o žiadnej vede hovoriť nedá, že sociálna práca existuje jednoducho len v podobe sociálnej praxe, ktorá v určitých prípadoch a do určitej miery používa poznatky niektorých spoločenských vied, ako napríklad sociológie, psychológie, pedagogiky a podobne. Pričom Novotná a Schimmerlingová (1992, s. 25) sa domnievajú, že: sociálna práca sa stala samostatnou vedou, ktorá čerpá z množstva poznatkov takých disciplín, ako je psychológia, pedagogika a sociológia, a z nich využíva mnohé pojmy. Ak však chceme konkrétne poukázať na miesto sociálnej práce v systéme vedných disciplín, rozhodli sme sa znázorniť vzťah sociálneho pracovníka a sociálneho klienta (Príloha B, Metodika rozboru a pochopenia systému vedných disciplín). S problémom integrácie vied (systému vied, klasifikácie vied) veľmi úzko a organicky súvisí aj otázka vied o človeku. Sociálna práca sa zaoberá človekom, problémami človeka a spoločnosti, vzájomným vzťahom medzi jednotlivcami a spoločnosťou, pričom Sirácky (1968, s. 63) zdôrazňuje, že problematika človeka a spoločnosti je dnes predmetom mnohých vied, počnúc od antropológie, histórie a politickej ekonómie cez sociológiu a psychológiu až po filológiu, pedagogiku, etiku, filozofiu a niektoré biologicko-lekárske vedy. A keďže sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom, prihliadajúc na regulovanie a riadenie sociálnej problematiky, rešpektovanie a využívanie poznatkov z iných vedných disciplín je neodmysliteľnou súčasťou jej efektívneho fungovania. Strieženec (1999, s. 40) uvádza, že treba si uvedomiť, že sociálna práca je multidisciplinárnym odborom, ktorý je zaradený do sústavy pedagogických vied. Sociálna práca môže byť tiež zaradená do systému vedomej výchovnej práce. Môžeme ju pokladať za jednu formu výchovného procesu, za jednu formu smernice, pri hľadaní zmyslu života, 15

16 zmyslu bytia v súčasnom spoločenskom zriadení, a v určitej miere i ako nositeľku empirickej teórie etického jednania v rámci medziľudských vzťahov, dokonca v značnej miere pri zmierňovaní následkov vyplývajúcich z narušených medziľudských vzťahov jednotlivcov. Klasifikácia špeciálnych vied Pri rozbore sociálnej práce, vychádzajúc z predpokladu, že sa nám osobne podarí zaradiť sociálnu prácu do určitej kategórie vedných disciplín, sme sa stretli s neobyčajnou klasifikáciou špeciálnych vied u Arna Anzenbachera (2004, s ), kde sme objavili netradičné zaradenie vedeckých disciplín do systému vied, ktoré bysme radi predložili na pochopenie miesta sociálnej práce trochu netradičným spôsobom. Arno Anzenbacher rozdelil vedy na reálne vedy a formálne vedy, pričom reálne vedy rozdelil na vedy prírodné a kultúrne. Medzi prírodné vedy patria napríklad fyzika, chémia, astronómia, teoretická medicína, biológia, a medzi kultúrne vedy zasa patria duchovné vedy (vedy historické, náboženské, jazykové a vedy o umení) a sociálne a ekonomické vedy. Formálne vedy tvoria vedy, akými sú napríklad formálna logika či matematika. Na základe uvedenej klasifikácie vied sme usúdili, že sociálna práca ako vedná disciplína zaujíma svoje miesto medzi reálnymi vedami kultúrnymi, pre ktoré sú charakteristické nasledovné črty: 1. Predmetom reálnych vied je určitá oblasť skúsenostnej skutočnosti a tento predmet skúmajú určitou metódou. 2. Táto oblasť je buď oblasťou prírody (prírodné vedy), alebo oblasťou toho, čo vzniklo ľudským jednaním a ľudskou tvorbou (kultúrne vedy). Sociálna práca je teda veda reálna, kultúrna, ktorá sa zaoberá jednotlivcom, skupinou, spoločnosťou a vzájomnými interakciami medzi nimi. Snaží sa odstrániť narušené individuálne i sociálne problémy, urovnať narušené medziľudské vzťahy, problémy globálneho, celospoločenského charakteru a to tým, že sa snaží zabrániť vzniku problémových situácií, snaží sa zmierňovať už vzniknuté sociálne problémy a zabraňovať ich prípadnému opätovnému výskytu. Usiluje sa o začlenenie jednotlivcov do ich sociálneho prostredia, ktorí sa vlastným alebo i cudzím pričinením ocitli v neúnosnej, alebo v ťažko únosnej situácii. Teda sociálna práca jednoznačne pôsobí na životy indivíduí, skupín, spoločností, dokonca i na celú sociálnu realitu. 16

17 Ako uvádza aj Strieženec (1999, s. 39), priestor pre vedu o budúcom vývoji každodenného života je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou a spoločnosťou v reálnych sociálnych podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v celoživotnom priereze od prípravy prostredia a narodenia, každodenného života, prípravy na tvorbu hodnôt a dôstojného užitia až po jeho odchod. 1.2 Sociálna práca a jej vzťah k ďalším humanitným disciplínam Sociálna práca ako odbor zameraný na riešenie ľudských problémov, podľa Matoušeka a kol. (2001, s ), hraničí s celým radom akademických i praktických disciplín, ktoré sa zaoberajú životom človeka. Sociálna práca medzi nimi zastáva samotné postavenie, a to i napriek skutočnosti, že s mnohými z nich zdieľa niektoré poznatky a postupy. To, čo ju od týchto odborov odlišuje, spočíva v dôraze na sociálne fungovanie klienta. V praxi to teda znamená, že sociálny pracovník prihliada na človeka ako na bytosť, ktorá existuje v prostredí a musí zvládať jeho nároky. Usilujeme sa však zdôrazniť tú skutočnosť, že sociálnou problematikou sa zaoberá mnoho spoločenských vied, pretože problémy ľudstva sú staré, ako ľudstvo samo. Na základe vyššie uvedených tvrdení môžeme teda skonštatovať, že sociálna práca hraničí s mnohými inými vednými disciplínami. V sociálnej práci, najmä pri sociálnej práci ako praktickej činnosti, sa využívajú vedomosti z iných odborov, pričom sa tiež v značnej miere využíva pôsobenie odborníkov aj z iných oblastí, pretože prostredníctvom nich sa dosahuje ustavičná profesionalizácia sociálnej práce, nevynímajúc sociálnych pracovníkov. Aby sme dospeli ku konkrétnemu uznaniu týchto tvrdení, pokúsime sa poukázať na sociálnu prácu ako samostatnú vednú disciplínu, ktorá ozaj čerpá z poznatkov spoločenských vied, a ako tvrdí Strieženec (1996, s. 161), aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Prihliadajúc na skutočnosť, že sociálna práca je v určitej forme charakterizovaná ako práca s ľuďmi, ktorá slúži k vylepšovaniu spoločenských vzťahov sociálnej reality, nemôžeme nespomenúť i ostatné vedné odbory, ktoré sú úzko späté so životom jednotlivcov, spoločnosti a nakoniec i s nepretržitou interakciou medzi nimi. Svoju pozornosť venujeme hlavne filozofii, etike a pedagogike, nevynímajúc vzájomné pôsobenie filozofie a sociológie, ktoré zaujímajú v kontexte vied o človeku nezastupiteľné miesto. A keďže človek a jeho život je imanentnou súčasťou sociálnej práce, následne, v tretej podkapitole 17

18 sa usilujeme podrobnejšie rozviesť tieto vedné disciplíny a poukázať na spätosť sociálnej práce s uvedenými vednými disciplínami, ktorých znalosť u sociálneho pracovníka sa stávajú predpokladom, či skôr podmienkou k možnosti profesionálneho pôsobenia na ľudské životy. Ovládanie zákonitosti, týkajúce sa ľudského sveta, ku ktorým dospievame prostredníctvom týchto vedných odborov, otvárajú sociálnym pracovníkom širšie možnosti a ucelenejšie schopnosti a zručnosti týkajúce sa sféry ľudského spolunažívania, v ich odborných prístupoch, vystupovaniach, konaniach. Filozofia Prítomnosť filozofie je významná i ako súčasť osobného aj ako profesionálneho života človeka, v našom prípade sociálneho pracovníka. Pričom musíme brať do úvahy fakt, že prítomnosť myšlienkového pluralizmu a možnosť zdravej ideovej konfrontácie na akademickej pôde vytvárajú podľa Kusina (2003, s. 7) pozitívne predpoklady utvárať si u samotných študentov sociálnej práce humanitný svetonázor sociálneho cítenia a ľudskej solidarity. Toto je však možné iba za predpokladu, že sa budúci aktéri sociálneho diania vedia zorientovať v zložitosti a protirečivosti dnešného života a sveta. Ide najmä o otázky súvisiace s rozvojom demokracie, slobody, sociálnej spravodlivosti a rovnosti, ale aj o otázky zmysluplnosti ľudského bytia a jeho sociálnej zakotvenosti do štátnych útvarov, alebo o otázky vzťahu ľudského indivídua k spoločnosti, autenticity a prebývania indivídua v sociálnom celku. Tieto a ďalšie otázky sú predmetom filozofie, hlavne sociálnej filozofie, ktorej prítomnosť znamená zásadne novú reflexiu sociálneho bytia. Situačný rozmer ľudskej aktivity je zachytený rôznymi spoločenskými vedami. Filozofia odhaľuje človeku všeobecnú platnosť jeho situačných zakotvení. Preto, aby človek nebol bezmocnou slamkou vo vetre situačných zmien, je treba kultivovať jeho vedomie o vzťahu k životu a jeho zmyslu, o potrebe reagovať na zmenené situácie, zvládať ich. Znamená to obrovskú prácu na sebe, stále nové formovanie postoja k sebe vo zmenenej situácii. Pretože ak poznám zmysel svojej práce, tak za ňu vediem vedome zodpovednosť, a ak viem o zmene ako atribútu životného procesu, tak sa snažím vyrovnávať sa s novou situáciou ako autonómna a slobodná bytosť, schopná realizovať svoj vlastný život a zachovať si svoju vlastnú dôstojnosť. (Balvín, 2008, s. 109). Kusin (2003, s. 21) zdôrazňuje, že filozofia je najvlastnejšou vnútornou bytostnou silou, prostredníctvom ktorej (a z pozície ktorej) človek myslí, poznáva, vníma a hodnotí svet, seba samého a produkty svojej činnosti v tomto svete. Pričom Sirácky (1968) 18

19 na margo filozofie uvádza, že väčšina spoločenských vied sa vo svojej analýze zameriava len na jediný aspekt skutočnosti, kým sociológia, história a filozofia sa snaží o integrálnejší pohľad. Filozofia a sociológia zastáva významnú pozíciu v systéme vied o človeku. Človek, jednotlivec, osobnosť, v sústave spoločenských vzťahov - problémy sociológie, a sociálna realita, všeobecná problematika sveta, objektívna realita globálneho, totálneho systému - problémy filozofie. A zároveň Kusin (2003, s. 20) veľmi výstižne sformuloval tematický záber filozofie nasledovne: Filozofia predstavuje špecifickú, iba ľudskej bytosti vlastnú psychokognitívnú formu osvojovania, vysvetľovania, chápania a projektovania skutočnosti... jej hlavným určením je totiž mohutnosť ľudského ducha. Zameriava sa na jeho schopnosť dešifrovať zašifrované, odhaľovať zahaľované, odproblematizovať sproblematizované, pýtať sa na ťažko zodpovedateľné, ba až na nezodpovedateľné otázky, prenikať k podstate preniknutého, ale aj k samotnému fenoménu prenikania. Etika Aktéri sociálnej práce zdieľajú spoločné hodnoty, ktoré sú obsiahnuté v etickom kódexe sociálneho pracovníka. Matoušek a kol. (2003) zdôrazňujú, že hodnoty, mravné hodnoty sú v sociálnej práci dôležité z viacerých dôvodov. Z jedného hľadiska určujú hodnoty samotnú povahu sociálnej práce, i povahu samotného vzťahu sociálneho pracovníka a sociálneho klienta, vzťahy medzi kolegami i širšou spoločnosťou, z iného zorného uhla zasa hodnoty ovplyvňujú, ktorú metódu práce sociálny pracovník zvolí, použije, a tiež zohrávajú kľúčový význam pri riešení etických dilem. Na margo mravných hodnôt a hodnotení Anzenbacher (1994, s. 16) uvádza, že v našom bežnom porozumení má mravné hodnotenie činu, osôb a pomerov väčšinou medziľudský, eventuálne sociálny aspekt. Morálny súd sa často týka vzťahu vlastných potrieb a záujmov k potrebám a záujmom druhých ľudí. To však neznamená, že mravné hodnotenie sa týka výlučne tohto medziľudského, eventuálne sociálneho aspektu. Existuje tiež mravný relevantný vzťah človeka k sebe samému. A máme i mravné povinnosti voči ostatným živočíchom, i k neživej prírode. V spoločnostiach náboženského charakteru majú veľkú úlohu povinnosti vôči božstvu. Však v našom prípade porozumenie mravným skutočnostiam sú viac-menej určené predovšetkým medziľudským a sociálnym zreteľom. Keďže sa sociálna práca zaoberá väčšinou problémovými situáciami v sociálnej realite, za účasti sociálnych klientov, sociálna práca z aspektu etického nás núti upriamiť pozornosť práve 19

20 na spomínané morálne vzťahy vlastných a cudzích záujmov a potrieb, i ako na vzťah jednotlivca k sebe samému. Pedagogika O pedagogike a jej vzniku Manniová (2005, s ) uvádza, že ako veda vznikla z praktických potrieb, ktoré nastolil spoločenský vývoj. Historicky sa utvárala ako veda o výchove detí. Za zakladateľa vedy o výchove sa považuje J. A. Komenský, ktorý vytvoril prvý ucelenejší systém poznatkov o výchove a vzdelávaní detí a dospelých, ktorý sa stal zdrojom i podkladom pre konštituovanie samotnej vedy o výchove pedagogiky. Sociálnej práci umožňuje na základe vlastných teoretických záverov uľahčovať prístup sociálnych pracovníkov k rôznym klientom, pretože význam pedagogiky spočíva v skúmaní a vzájomnom odhaľovaní zákonitostí výchovy a jej vplyvu na rozvoj jedinca vo všetkých vekových kategóriách. Z pedagogickej teórie vychádza viacero vedných disciplín, medzi ktorými je pochopiteľne aj sociálna práca. Pretože výchova je prítomná všade tam, kde sa jedná o interakciu dvoch alebo viacerých ľudí, za cieľom dosiahnuť pozitívnu zmenu, ktorá by bola v súlade s očakávaniami spoločnosti, v súlade so spoločenskými normami. Z uvedených skutočností nám vyplýva, že ak má byť sociálna práca vykonávaná na profesionálnej úrovni, a jej pôsobením sa má dosiahnuť pozitívna, dlhodobá zmena, musí sa o pedagogickú teóriu opierať, a zároveň ju aplikovať pri vykonávaní svojho odborného pôsobenia. Ohľadom výchovy a vzdelávania Rosinský (In Balvín, Tancoš a kol., 2001, s. 153) uvádza, že výchova a vzdelávanie môžu pomáhať pri úspešnom včleňovaní sa do spoločnosti. Dovoľujeme si teda skonštatovať, že pedagogická teória umožňuje sociálnej práci chápať jednotlivé procesy prebiehajúce v živote človeka, dokáže odkrývať príčiny vzniku, vývoja a prehlbovania určitých negatívnych postojov a názorov človeka v rámci spoločnosti a na spoločnosť, a na základe jej poznania umožňuje sociálnemu pracovníkovi predvídať ich následky. Zároveň dáva možnosť aj na ich prípadné včasné odhalenie, predchádzanie či zmierňovanie. 20