EPITAF Carl Jackson / Valéria Ferčáková

Transcription

1

2 EPITAF Carl Jackson / Valéria Ferčáková 1. Mával v duši kráter Stále štval ho foter Nezvládol ho páter Žiadne alelúja Mával v srdci lávu Nechcel slávu Nebol z tých čo plačú nad sebou 2. Púšťal z ruky mince Vždy rád rozdal srdce Ľúbil každú chvíľu Náruživo a rád Smial sa vždy hlupákom Spával pod širákom Nebol z tých čo plačú nad sebou R: Bez slov stál pred svetom, kráľ Chlap ako hora, stále dobrom hrial On nebýval rád sám, Kamarát jak trám, kamarát 3. Tak nosím jeho širák Zmietol ho raz tirák Píjam zaňho koňak Nechcel by to sám inak Osud býva hlúpy Na dni skúpy Nebol z tých čo plačú nad sebou R: 3..../ Nebol z tých čo plačú nad sebou / 3x na LP platni Country trh 1 hrá skupina Fúzači, spieva Juraj Hudek, vyšlo v OPUSe, 1991

3 BEGUINE itz_29_10_2007 ad Padalo lístie na rozliaty stôl vo fľaške plával korok bolo to pozdne po nedeli bolo to vlastne v pondelok. Na zábradlí visela mokrá jeseň. Ja neviem čo sa to zrazu stalo čoho súčasťou som sa stal nechcelo sa mi ver ísť domov možno som ani oň nestál. Kantárom trhnúť a hrýzť ako divý kôň. Kadiaľ by som ale nocou chodil ver doma je najlepšie povedala to aj tá deva tá múka sa neprepečie. Z lacného chleba zostane v rukách mrva. Nalaďme znovu gitary hrané načim natiahnuť nových strún bandaliér ponesie ťažkú zbroj do ticha bubnuje plektrum. Syrinx kamarátov mi ladí v sluch. Tak postupne život do minula rytmom vlakov kolies vozňových len taký es tata tý beguine posúva ďalej za nocí prebdených. Víkend ostatne som preponocoval. parlando: V splne pod lampou štvrtej rannej hodiny som v striebornom lese na striebornej lúke stál. Poklady sveta, mi mizla pod rukami inoväť. Zostal som, len čas šiel ďalej. Potom, raz už muselo sa spať mi do sna celý život zvonil v pohode... a bol to beguine akurát. pozn.: ad - ad Domine, z latinčiny od Pána, myslí sa od narodenia Pána Ježiša Krista beguine - čítaj bigin, latinskoamerický spoločenský tanec rozšírený v 20. rokoch 20. storočia; rytmus často používaný kapelou Hoboes, symbol modernej trampskej piesne kantár - ohlávka syrinx - dychový hudobný nástroj zložený z píšťal pre každý tón plektrum - plastové brnkátko na gitaru, čím sa zosiluje zvuk parlando - v hudbe, skôr hovoriť ako spievať, spievať hovoreným hlasom CHODIŤ ČI NECHODIŤ Už tu bolo popísané o rozpadnutých topánkach. To akože vo význame prečo sa tak často nechodí von. Už bolo povedané, len tak medzi kamarátmi, o zlej dobe, ktorú prežívame, a ktorá nás svojimi neviditeľnými chápadlami drží mimo chodníkov. No, ale možno je to trochu inak. V to ráno som sa pozeral na Poľanu, nasvietenú vychádzajúcim slnkom. Nejako podvedome sa mi v mysli vynorila replika z filmu Medená veža, ktorá znela: Plazím sa tu pod týmito horami, zatiaľ čo moje miesto je tam hore v kopcoch. Ono to možno ani tak presne nebolo, ale o to tu teraz nejde. Otázka znie, ako by to bolo, keby som mal v danej chvíli čas. Reálne by som s tým asi nič nespravil. Ale čo takto vnímať odkaz ako istý prísľub pre nové ráno? To nové ráno prišlo, a ja som si tak trochu spokojný sám so sebou cupital po čerstvom snehu niekam. To niekam malo od začiatku istú podobu - miesta, ktoré si ako chlapec pamätám ako opustené. Ktohovie, ako by to s tou samotou dopadlo, keby sa tam neobjavil jeden z našich kamarátov. Pri svojich túlačkách sa rozhodol, že tam bude žiť a svoj sen premenil na skutočnosť. A tak tu je vykúrená kuchyňa, človek a život. Nezdržal som sa dlho. Trochu som si to cez hrebeň nadišiel, aby som kukol aj na ďalších. Boli tam a kus syra tanier polievky a vlastne už čas vrátiť sa. Kamaráti na trvalom vandri. Keď ich tak človek postretá, tak sa mu jeho vlastný pesimizmus javí trápnym. Je faktom, že po mojej dobrovoľnej odluke mi topánky idú na nohy tak trochu ťažšie. Je však dobré, že ešte nie sú úplne rozpadnuté, verím, že ešte niečo určite vydržia. A je vlastne naša doba zlá, alebo sú to naše neprimerané očakávania? V tomto momente je vonku naozaj mizerné počasie. Zima, ktorá vlastne ani nebola, nacvičuje akési podivné divadlo, a tak je to vlastne o ďalšom dni. Cítim, ako mi dochádza zásoba výhovoriek, a chce sa mi ísť... No veď viete kam. Šupák (Očová) 3

4 Keď za Tisa vo Viedni vyarbitrovali, že bude patriť juh Slovače Maďarom, ostalo zopár tratí bez vnútroštátneho prepojenia, lebo celý južný ťah bol zabavil Horthy. A aby sa na Slovensku do susednej doliny nemuselo jazdiť vlakom cez Maďare, teda aby železnice nemuseli platiť peážne poplatky, začala sa medzi Tisovcom, Revúcou a Slavošovcami budovať spojnica, teda trať. Štreka. Marky na to svojmu mopslíkovi požičal Hitler, ludí na robotu bolo dosť, a tak sa stavalo - mosty, nadjazdy, tunely a násypy. Lenže sa to nakoniec akosi nestihlo a boli sme opäť Československo aj s ukradnutým juhom a jeho kolajnicami, a po celom projekte (vraj až 80 % prác hotových!) ostalo len bývalé nadšenie... a nedokončené traťové stavby. A tiež skvelý tip na zimný vanderík. Tranzitku fordku sme odstavili v Jesenskom pri nádraží asi hodinu po polnoci a šli do dopravy škemrať, nech nás výpravca vpustí do uzamknutého vestibulu. Škemrať treba nebolo, vedlajšie dvere zo strany peróna patrili vykúrenej čakárni, ktorá sa nezamykala, lebo od nej neboli klúče, ale zato bola vybavená dlhými drevenými lavicami. No môže byť lepší začiatok? Vandru - aby sme si rozumeli. S Nudlem je to už môj siedmy zimný, s jeho dámou - Itka zvanou - o jeden menej. Calveru sa mi podarilo nahovoriť prvý raz. No a títo dvaja samčí si hneď padli do oka a žial aj do noty, to znamená, že našli spoločnú reč, ktorá sa zakladala predovšetkým na trojdňovom rýpaní do mňa, resp. do mojich nových handier, vôbec nehladiac na to, že som bol organizátor vandru, autor nápadu, plánovač... a vôbec, šéf výpravy. Totiž - ako som sa tak, v rámci príprav, mrkol na teletext, reku čo nám to predpovedá, zvolil som po vyhrážkach o daždi so snehom, a po zrelej úvahe premiérovo nepremokavý odev, ktorého som ale bol na mieste činu jediný vlastník. Čiže žartovný tón týchto troch dní bol šitý iba na jedinú tému - môj ohoz, skrátene Gore Tex, čo inak bola tiež blbosť, lebo touto membránou som nedisponoval. To ale - pochopitelne - nikoho netrápilo. Téma bola stanovená, terč tiež a žial, bol som ním ja. Úprimne som sa na ten lejak tešil... Ale späť do Jesenského. Keďže v čakárni sa teda kúrilo, nemuseli sme vybalovať, čo má tú kúzelnú výhodu, že ráno netreba zase nič baliť, akurát tak variče, ešusy a termosky s čerstvo narobeným vietnamským green čajom, ktorý bol takto pasovaný na nosný nápoj výletu, a ktorého Nudle dovliekol pol kila s tým, že čo ostane, je moje. Mimochodom, prevelice dobré tea. Je piatok ráno a motoráček nás vyplúva v Tisovci. Objavujeme hneď od stanice - vedla vlečky vedie val pôvodného telesa trate, jeden nedokončený nadjazd a za ďalším križovaním s cestou, kde malo asi byť obyčajné úrovňové priecestie... nič. Síce ten kamenný most tam ďalej cez potok sa nám zdal na obyčajnú polnú cestu, čo po ňom viedla, zbytočne predimenzovaný, očividne budovaný pre inú komunikáciu, ale za ním už len normálny, neželezničný svet. Pokračujeme po asfaltke, niekde ten tisovecký portál prvého tunela hádam len zameriame. Viem, že je v jame a pred ním zárez v teréne. Asfaltová stúpa, takže musí byť napravo pod cestou. A tam sa ukazujú dva - niečo ako - výmoly. Zliezam z cesty a idem na prieskum. Prvý patrí potoku, no a v tom druhom oporný múr. Prima. Som dobre. Zárez ale končí a za ním zase nič. Potok. Portál tam ale musí byť. V ose plánovanej trate... a aj je a ostatní ma pri ňom už očakávajú. Jasné, že padne ďalšia žartovná poznámka, pochopitelne od Nudláka, ale nedám sa. Oni ho našli trápne náhodou, keď zliezli z cesty, kdežto ja dôkladným prieskumom terénu, zrelou úvahou a znalosťou problematiky pôvodného zámeru. Výletníci! Dnu do tunela sa nedá, je do polovice výšky zatopený. Svojho času v ňom vraj spokojne žili nasadené ryby. No nič. Potápať sa v pláne nemáme, tak späť na asfalt a do kopca. Itka začína mať vážne problémy s nohou, ráno sa pošmykla na lade a následok pádu sa začína ozývať. Celkom nám to komplikuje situáciu, lebo večer musíme byť v Revúcej. Teda - úprimne -komplikuje hlavne mne, lebo ja by som si onu naplánovanú trasu rád prešiel celú. Špekulujeme nad najlepším riešením, ktoré ale nakoniec pohotovo dodá samotná Itka. Jednoducho sa vráti autobusom k autu a odvezie sa stráviť víkend k neďalekým 4

5 svojím slovenským predkom z otcovej strany. Je to totiž statečné české děvče, nepotrebuje na každú blbosť pánsky doprovod. (nóóó... ale to keď sa nám pred pár rokmi takto v zime v Maďarsku stratila... moc kludní sme neostali... na rozdiel od nej). Pred sedlom Dielik, kde je cesta po oboch stranách v jednej úrovni s okolitým terénom - tu už je plánované úrovňové priecestie zrejmé - treba odbočiť dolava a vrátiť sa pár desiatok metrov popri ceste naspäť. Severný portál je tu v plnej kráse, prístupný, zamrežovaný síce, ale neuzamknutý. A už aj šlapeme pekne tunelákom, dlhým asi 2 km, žial nie až na koniec. Predtým sme sa dosť zdržali a času vela nemáme. Škoda. Myslel som, že je zatopený takmer v celej svojej dĺžke, a on ani nie. Len tak trochu blatový. Od cesty napravo, teda za prejazdom trať pokračuje aj s mostom ponad potok. Nalavo od cesty je zase volačo, čoho zmysel nám nie je úplne jasný. Betónový korpus, taký tunel pre peších pod niečím, čo malo byť nad tým, ale čo by to mohlo byť... keď štreka pokračovala jasne inokade? Odbočka? Vlečka? Ale kam? Žiadnu logiku nám to nedávalo, no ale toť šéfredaktor severkový to kedysi pomenoval ryvolovskopoeticky Tunel jménem čas, no a on má vyššie vzdelanie, ako my traja. Ďalej už z časových dôvodov nepokračujeme po násype, on aj tak už ďaleko nevedie, ale znovu po tej nevandráckej asfaltke. Do Muránskej Lehoty, kde nad dedinou mala byť zastávka a násypek nám tu znovu začína svoju nedostavanú púť. Plazí sa dookola po úbočí hory, Trstie zvanej, pekne až k Revúcej. Na tomto úseku malo byť niekolko mostov, dohotovené boli boli len patky (neodborný to môj pojem), v jedinom prípade aj pilier. Mosty mali byť ocelové. Blízko jedného z nich leží rómska osada, klasického typu, teda chatrčového. Osada Ponkú, ako ju vtipne pomenoval Calvera. Ale neprenasledovali nás, ich jedinou obeťou boli dreviny v okolí. Až v Revúcej je ponad cestu jediná ocelová konštrukcia, ktorá bola položená, teda most, alebo nadjazd, ak chcete. Na výber je možnosť zbehnúť dolu na cestu, alebo prejsť po úzkej traverze, pokrytej polgulovými nitovými hlavami. Nič moc príjemné potme, no ale kto by zliezal dole a zase vyliezal, že? Tiež sme - s výnimkou mosta - už ale dve hodiny postupovali po násype optimisticky zladovatelom, takže občas niekto z nás predviedol pôsobivý taneček, prípadne ho dotiahol do efektného záveru, teda pádu. Pre mňa fakt ten, že som rebríček viedol práve ja. Nudle, rebel, chcel pešuňk aj opustiť, ale ideový vedúci bol rázne proti a trval som na tom, aby sme do stanice prišli ako symbolický starý parný vláčik. No a hlavne som mal istý fotografický plán. Už roky sa totiž teším, ako si tu odfotím kilometrovník s nápisom SD, akože Slovenské dráhy, ktorý som tu bol práve pred tými rokmi objavil. Ale on nikde a nikde... a tak mi Nudelskej s úškrnom, sebe vlastným ( Češi jsou smějící se bestie., kto to vyslovil? Heidrich? Alebo Göbbels... no ale rozhodne musel dotyčný autor Nudleho niekde stretnúť), ukázal displej digitálu s kameňom služobným, tam od tej osady. Taký ČSD. Bolo mi to síce divné, ale aj tak ma nepresvedčil. Reku použili volajaký z depozitára. Nejaké ČSD tu na tejto trati vo svojej dobe predsa nemalo čo hladať. Poctivo sme teda po tom lade doklopýtali až do stanice, ale šutra nikde. Smutné. Hospoda sa volala Nižná, točil sa tu Šariš a spali sme pod prístreškom miestnej strelnice, kúsok od cesty na Muráň. Taký plechový, z jednej strany otvorený. Sobota. Som starší už pán, budím sa skoro. V spacáku sa nudím, tak šup do botiek a do Revúcej naproti Starcovi, ktorý prijechal nočným vláčkom. Tiež napadlo ale cenťák snehu, čiastočne aj do Nudlových pohor, čo ma celkom pobavilo, ba až potešilo, lebo Nudlík takto robí prestrašne rád múdreho, čo sa ako má a čo rozhodne nie. Stretnutie bolo úspešné (to je strašné umenie- v dobe mobilov - že?), absolvovali sme raňajky a čo je zarážajúce, vyrazili sme okolo deviatej. Mládenci totiž opustili svoje spacáky nezvyklo skoro, čo je u Nudelíka pozoruhodný jav. Presadil som si znovunávrat na úsek, ktorý sme včera prechádzali už potme, lebo tu bol vysoký oporný múr. Kupodivu nikto neprotestoval. Ukázalo sa to ako velmi šťastný nápad, takto za svetla a mierne pocukrovaný snehom bol móóc fotogenický. No a tiež ten kameň... Prebruslíme znovu celý úsek po násype až do Revúcej. Prechádzajúc okolo plotu dvorku nejakého minipodniku, položí nám domáci proletariát spoza neho klasickú otázku, či nám v noci nebolo zima. Boduje zase Calver, za pomoci starých Rangers: Nám stačí len balíček karet. Ten mi poslúží jako spacák, karimatka a stan. Sedmička je sedem hodín, keré sem mosel protrpet cez noc do rána. Osmička... Devítka... Deset je prstú, o keré sem došel. Eso je náš pán, kerý nade mnú drží ochrannú ruku. No a Gore Tex je král! Miestny občan, ani jeho kolegovia tomu asi príliš nerozumeli, vlastne to 5

6 cez ten plot na tú pomaly zväčšujúcu sa vzdialenosť vari ani nepočuli, ale v dobrom úmysle za nami ešte zavolali meno blízkeho lokálu, menom Nižná... Ach! Vieme, nie...? Čo sa týka nešťastného kilometrovníka, našli sme za denného svetla ešte dva, pochopitelne ČSD (komu sa tam tie Č-éčka chcelo dovysekávať... no chápete to?), tak teraz neviem, či som bol vtedy slepý, alebo ho medzitým niekto šlohol. Aby som ušetril nožičky od asfaltu, navrhol som dve zastávky vláčkom. Šiel za poldruha hodiny. To nám tiež umožnilo využiť ušetrený čas nááá... no jasné, že šup do Nižnej. Na jedno a potom na vlak, ktorý šiel načas... opačným smerom. (a to som skoro štvrťstoročie na dráhe!). Čiže asfaltka a ešte jedna putna po ceste. Niečo ako bolestné. Pred ďalším objektom sa delíme, teda ja sa delím, teda oddelujem, lebo odmietam ísť skratkou cez dva zarastené výmole a hodlám ísť pekne podla mapy cez dedinu, a teda po chodníku, resp. po polnej ceste. Nebudem si trhať svoje nové parádne handry, že? O nejaké kríky tŕňové. K viaduktu sme dorazili súčasne, ja odspodu, zbytok zvrchu. Moc pekný mostík, vysoký, štíhly, betónový, velikánsky. A hneď za ním portál ďalšieho tunela. Ony dve stavby boli síce v jednej výškovej úrovni, ale aj tak bolo treba zviesť sa z mosta v mieste. kde sa sypaný železničný zvršok nasypať nestačil, po asi osemmetrovej zladovatelej šmýkačke - a po zadnici. Ach moje gaťata zánovné! Akurát posledný Calvera mal dosť rozumu a sadol si na krosnu. Koprášsky tunel má 250 metrov a býval uzavretý, keďže bol využívaný ako sklad zeleniny. Teraz je jednoduchou deštrukčnou úpravou spriechodnený, čo je celkom milé poznanie, zvlášť keď sa výpravníkom nechce cez kopec. Obed odkladáme na neurčito, bo čas je pokročilý a chceme za svetla nájsť portál posledného tunelíka. Slavošovského. Nejakého pol kilometra ďalej je poznať ďalší násyp, vysoký, lebo vedie cez hlbokú dolinu a ako Nudle múdro poznamenal, z materiálu vyťaženého rúbaním nasledujúcej diery v kopci. Teda ideme dobre. Tiež väčší zarovnaný plac, kde malo stáť nádražie, alebo výhybňa. Stále ideme dobre. Pri kopci chvílu špekulujeme, kade ďalej, činíme prieskum - nič netreba špekulovať ani skúmať, stále v osi zamýšlanej trate, proti potoku úzkym presekaným zárezom, takým minikaňonom, až k portálu č.5. Mrzuté je, že je tu hladina, teda budeme musieť holt cez kopec. Podla bočného bezpečnostného výklenku tipujem tak meter a pol. Vody a blata. Nuže, hurá hore. Na hrebeň vedú lesné cesty, chce to len trafiť tú správnu. A to na každej križovatke. Triafame a už za tmy prevelice radi stojíme na zelenej turistickej značke, čo sa tiahne hrebeňom. Kúsok na sever, a potom po pravej strane bude cesta dole... trt tam je! Po krátkej porade múdro zliezame z kopca, v polmetrovom snehu, cez popadané kmene a haluzinu - jedinečná šanca užiť si zimy, ktorá sa v sezóne 2006/07 u nás doma nekoná. A my nevďačníci teraz o ňu vôbec nestojíme... nevychutnávame. Síce sa nemáme kam stratiť, môžeme len dopredu a z kopca, no a tam niekde dole budú kolajnice, ktoré vedú do Slavošoviec. To je ovšem varianta náhradná. Vzhladom k únave nelákavá. Chceme do tunela! Konečne narazíme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás stiahne do doliny. Je mi to tu celkom povedomé, tu niekde mal byť... tak nie, ten šiesty portál nie a nie... začínam sa zmierovať s faktom, že budeme musieť vyhladať niektorý zo slavošovských lokálov, a potom bivak. Pre istotu ešte inštruujem ostatných, že hladáme jednu väčšiu dieru do zeme, napravo od cesty. Nudle je hrdina večera. Dieru jednu úspešne objavuje a ja ju úspešne identifikujem a za päť minút padáme na rozprestrenú plachtu a cpeme do seba studené predjedlo, než bude pripravený teplý hlavný chod. Alebo to pomenujte ako obed plus večera, ak chcete. Každopádne hlad & únava, toť výrazné to status quo. Je tu spanie, na naše zvyklosti, nadštandardné, ba až luxusné. Z hornej hrany portálu crčí voda, ktorú ale využívame iba na varenie a light hygienu. Nesprchuje sa nikto. Ďalej dovnútra sú velké suché ostrovy z naplaveniny, kde sa dá spať, ak nevadí sem-tam nejaký ten šuter medzi rebrami. A komu by vadil, ešte kúsok ďalej je betón. Tiež suchý. Prievan sotva znatelný, vzduch teplý. Taká klimatizácia. Miestne netopiere proti našej prítomnosti nič nenamietajú, zato ich prítomnosť príbytku dodáva na útulnosti. Ráno som mal na pláne celú túto stavbu prejsť. Nikoho nenútim a prekvapene zisťujem, že ideme traja. Samozrejme nie ochrápaná Nudla. No a tiež je nedela. Tunel mierne klesá a vzduch sa citelne ochladzuje. Prechádzka obnáša dva a pol kilometra. Prekvapene zisťujeme - teraz všetci - že ono to zatopené miesto na konci nie je vôbec dlhé, a keďže by pod hladinou mohol byť slušný nános zo štrku a kamenia, prebrodenie by nemalo byť väčší problém. Povedal by som, že menší, než včerajší prechod vrchom. Takže nasledovníci - sandále so sebou. Nejaký klacek si už urežete. Do civilizácie vchádzame okolo deviatej. Uvedomujem si, že sa jedná o Nudlov absolútny zimnovandrovný rekord, alespoň čo chodíme spolu. Keď totiž odrátam cestu, balenie a raňajky, musel ten mučedník vstávať určite pred ôsmou!!! Slavošovce sú v nedelu doobeda mŕtve mesto, až na pár občanov, poväčšine rómskych. Osobné vlaky tu nejazdia, autobus sa tiež žiadny nekonal a jediný otvorený obchod v tomto čase sme prešvihli o pol hodiny. Majitel tam síce ešte bol, ale poslal nás... teraz už neviem presne kam. Z tohto uhlu pohladu sa fakt, že si Itka znepochodnila nohu, javí ako celkom pozitívny. Prišla totiž pre nás tranzitom. Dobrý vandrík, nie? Bača (Skalica) Pozn.red.: príspevok neprešiel jazykovou úpravou, nakoľko autor je pod zhubným vplyvom záhoráčtiny, češtiny, vlastného názoru a je na to patrične hrdý... 6

7 Cesta, ktorou nás Bača sprevádza vo svojom tunelvandri, leží na južnom úpätí Muránskej planiny. Čiastočne prechádza ochranným pásmom tohto národného parku, vo východnej časti štreky sa už približuje k ochrannému pásmo Národného parku Slovenský kras. Už to napovedá, že sa pohybujeme v prostredí, ktoré je výnimočné svojimi prírodnými hodnotami. Začíname teda spoločne s Bačom v Tisovci, ktorý je obklopený viacerými územiami s vyšším stupňom ochrany. Priamo nad mestom sa týči Hradová (NPR; V priestore Okrúhlej skaly (851 m n.m.), ktorá je západným ukončením územia hrebeňa, sú zvyšky stredovekých hradieb. Korozívne procesy v puklinách vápencov podmienili vznik niekoľkých jaskýň. Boli tu objavené i paleontologické nálezy. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje lykovec muránsky, prvosienka holá, poniklec slovenský, ľalia zlatohlavá.), na dosah je Kášter (NPR; Je charakteristický skalnými bralami a výskytom jaskýň a skalných previsov. Z územia sú známe nálezy paleontologických prírodnín. Dôvodom ochrany sú najmä floristické hodnoty územia s výskytom množstva chránených druhov rastlín, ako sú lykovec muránsky, poniklec slovenský, prilbica jedhojová, plamienok alpinský. Chránené územie dokumentuje širenie teplomilných prvkov flóry a fauny, ako aj ich premiešanie s prvkami chladnomilnými, horskými.), Hlboký jarok (PR; Zriedkavým a zaujímavým javom je živá travertinová kopa na južnom ukončení územia. Sú to sladkovodné pramenné vápence, vytvorené z vôd studeného prameňa. Z povrchových krasových foriem sa tu nachádzajú škrapy a krasové jamy. Z podzemných foriem ide o niekoľko menších jaskyniek abrazného pôvodu. Špecifické mikroklimatické podmienky umožňujú, že vedľa seba rastú druhy náročne na zatienenie a vlhko.), Suché doly (PR; Je to jedno z najvýznamnejších krasových území Muránskej planiny, bohaté na povrchové i podzemné javy. K najvýznamnejším patrí ponorný tok Teplica na povrchu vyznačený radom krasových jám, v podzemí s viacerými jaskynnými priestormi. K zaujímavým krasovým javom patrí periodická vyvieračka, ktorej výdatnosť sa v intervale minút mení od 6 do 60 litrov za sekundu a to v závislosti od výšky hladiny troch podzemných jazier Jazernej jaskyne dosahujúcich hĺbku až 30 m. Zaujímavé sú i jaskyne Netopieria (150 m), Kostolík (404 m) a priepasť Michňová (-105 m).), na opačnej strane Šarkanica (NPR; Vyskytujú sa tu jaskyne (Voniaca, Šarkanica a jaskyne v doline Martinová), priepasti (Šajba) a tiesňava (Martinova dolina). Územie predstavuje zachovalé lesné a skalné bitopy s výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín.). Sú to všetko skalnaté vápencové oblasti, vyznačujúce sa ťažkou prístupnosťou, ale o to zachovalejšími prírodnými komplexami. Z iného súdka sú Vachtové jazierko (CHA; Tento chránený areál je výnimočný tým, že tu rastie vachta trojlistá. Jej priestor ohrozuje ďalšia rastlina pálka širokolistá. Suché rastliny pálky sa odstraňujú v spolupráci Správy NP a dobrovoľníkov kosením a spálením v zimnom období. Vachtové jazierko je útočiskom obojživelníkov, vodného hmyzu a vtáctva, ktoré hniezdi v blízkosti vodných plôch.) a Tŕstie (PR; Predmetom ochrany sú zachovalé prirodzené slatinno-rašelinové biocenózy s výskytom zriedkavých spoločenstiev a druhov rastlín. V minulosti územiu venovali pozornosť viacerí významní botanici. Na vrchole je pamätník venovaný botanikovi Václavovi Vranému. Najzachovalejšie boli zamokrené časti územia, ktoré v súčasnosti vysychajú.), ležiace južne - juhovýchodne od Tisovca. Po ceste do Muráňa by sa oplatilo odbočiť vľavo do Javorníkovej doliny (NPR; Vyznačuje sa vysokým stupňom pôvodnosti a zachovalosti a je iba nepatrne ovplyvnená ľudskou činnosťou. Územie tvorí krasová dolina rozčlenená skalnými žľabmi a úvalinami. Z krasových foriem sa tu vyskytujú ponory, vyvieračky, skalný most, skalné okná a niekoľko jaskýň, ktoré majú i archeologický význam.). Nenápadný vstup do doliny je pár sto metrov maskovaný lúkou a lesom, o chvíľu sa však objavia skalné steny uzatvárajúce z dvoch strán úzku roklinu. Kedysi ňou viedla aj turistická značka a skalné stupne s padajúcimi vodopádmi sa dali prekonať pomocou železných rebríkov. Taký malý, kilometer dlhý Slovenský raj. Do stien kaňona voda vymlela niekoľko menších jaskýň. Jednu z nich v 80-tych rokoch minulého storočia považovala za svoj domovský flek aj jedna trojčlenná, čisto dievčenská osada... V závere do vymletého kotla steká voda v 2-3 stupňoch, ak je však po dažďoch, alebo obdobie topenia snehov, nájdeme tu 28 m vysoký vodopád. Dnes tu však už z dôvodu ochrany prírody turistickú značku nenájdete a pohyb mimo značených chodníkov je v rezervácii zakázaný. Pri poslednej etape Revúca - Koprášsky tunel - Slavošovský tunel, nemáme už ďaleko do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. (Zo Slavošoviec je to do Ochtinej po ceste asi 7 km. Prístup pre mastňákov s autami je z opačnej strany, cesta Jelšava - Štítnik.) Táto na Slovensku jedinečná jaskyňa sa vyznačuje prítomnosťo aragonitu (čo je inak obyčajný CaCO3 - uhličitan vápenatý) vo forme vlákien, lúčov alebo koralom podobných útvarov. Tunely popisované v článku sú obvyklým útočiskom netopierov. (Tunel pod Dielikom je vyhlásený ako chránený areál. Početnosť zimujúcich netopierov sa tu v rokoch 1993 až 1997 pohybovala v rozmedzí cca až cca exemplárov. Celkovo tu bolo zaznamenaná hibernácia 11 druhov netopierov.) Netopierom sa v rámci ochrany prírody venuje zvláštna pozornosť, každoročne sa vykonávajú pozorovania a sčítania letných a zimných kolónií. Bližšie informácie na internetovej stránke 7 D Ady (info o rezerváciách z

8 sme sa navždy rozlúčili s kamarátom Davym Orságom. Skonal náhle, po rýchlom priebehu ťažkej choroby. A tak odišiel na svoj posledný Veľký vander. Česť jeho pamiatke. Takto (alebo podobne) sa lúčime a aj budeme lúčiť s kamarátmi, ktorý opustia naše rady. Bolo ich už hodne a bohužiaľ, ich stále pribúda. No čo už, starneme a ako poznamenal Jano Džamila : Už sa rúbe v našom lese. No smrť Davyho nás zasiahla o trochu viac. Davy bol žijúcou legendou, čo bolo poznať aj na účasti kamarátov na poslednej rozlúčke. Bolo tam vidieť kamarátov z Martina, Trnavy, Partizánskeho, Trenčína, Handlovej a samozrejme takmer celá Prievidza. Možno niekto by chcel polemizovať o slove legenda. Nech sa páči. Ja a mnohí iní kamaráti sme sa zhodli na tom, že toto označenie si Davy zaslúži viac, ako hocikto iný. Tým nechcem znevažovať hodnoty a zásluhy iných kamarátov. Medzi trampami bolo a je mnoho osobností. A samozrejme Dobrý večer - pesnička, ktorá sa stáva pozvoľna slovenskou trampskou hymnou. Prečo legenda? Poznám dva jeho totemy - na Bufale a na Klondiku a viem, že urobil ešte nejaké a môžem povedať, že sú to krásne umelecké diela plné symboliky a ducha kamarátstva. Najnovšia drevená plastika je vystavená v Prievidzi v lesoparku. A je ozdobou centrálnej časti. Jeho krásne drevorytiny, hlavne na motívy Ježiša sú roztrúsené po celom Slovensku, ba i v zahraničí. Nekonečné množstvo placiek a drobných umeleckých diel je roztrúsených medzi kamarátmi a všetky sú hodnotné. Prečo legenda? Davy bol pri založení dnes už svetoznámej šermiarskej skupiny Bojník. Pamätám sa na prvý meč a drôtenú košeľu, ktorú pre skupinu vyrábal. Pre Bojník, v ktorom aj sám účinkoval (v jeho úplných začiatkoch) napísal aj niekoľko pesničiek a scenárov. Nezanedbateľnú stopu, hlbokú a výraznú, zanechal aj na poli muzikantskom. Bol členom niekoľkých zoskupení: Chlapci, Fúzači, Závora. A na všetko si ani nespomínam - nech je mi odpustené. Tak preto legenda! Kamarátky, kamaráti, môžeme mať na Davyho rôzne názory, máme naňho rôzne spomienky, aj tie negatívne. Áno, ale kto z nás je všade iba milovaný? Ale kto z nás na svojom životnom vandri zanechal takúto hlbokú stopu? Davy urobil pre slovenský tramping veľmi veľa, možno si to ani sám neuvedomoval. A zato mu patrí naša veľká úcta a vďaka. Kamarátky, kamaráti, venujte jeho pamiatke krátku spomienku a vyslovte v duchu svoje posledné Ahoj! Davymu - legende slovenského trampingu. Na smútočnom obrade sme sa za všetkých kamarátov s ním veľmi dôstojne rozlúčili jeho piesňou Dobrý večer. Ahoj Maják & ml.džamila Viete, mám už takmer 50 rokov, z nich 35 rokov žijem ako tramp a tak si myslím, že mám právo vysloviť a aj zverejňovať svoj názor. Takže prečo legenda? Nuž teda, kde som sa za tie roky pohol (ako tramp) všade sa vedelo o Davym.A bolo jedno, v ktorom kúte Slovenska to bolo. Mňa, aj moju generáciu trampov značne ovplyvnil. Prečo legenda? Napísal niekoľko desiatok pesničiek, z ktorých mnohé som počul bežne pri ohni a interpret často ani netušil, že autorom je Davy. Za všetky spomeniem: Potok, Zlatokop (Na chrbte máš čakan), Rumový strik, Prameň, Živel, Rieka, Deň jarných búrok, Rybár Davy, Splašený vlak, Rodná zem, Matkina pieseň, Kamarát oheň, Náklaďák, Notes, Modlitba koňa atď... Davy sa narodil v Topoľčanoch Umrel v Prievidzi (Pozn.red.: Pokúšal som sa získať notový záznam niektorej Davyho pesničky, alebo ďalšie informácie, žiaľ do uzávierky tohto čísla sa mi to nepodarilo. Kamarát ml.džamila údajne chystá spomienkové CD k prvému výročiu Davyho skonu, tak snáď potom...) D Ady 8

9 Najznámejšiu Davyho pesničku Dobrý večer sme už aj s notovým záznamom v Severke uverejnili. Vyšla aj v jednom zo spevníkov Severky. Pri pátraní po jeho ďalších pesničkách som sa zameral na kapely, v ktorých účinkoval. Stopy vedúce internetom veľmi málo hovoria o (polo)amatérskych kapelách z dávnoveku počítačovej siete. No, vďaka Luckymu (T.O.Severka, St.Ľubovňa) som sa dostal k záznamu pesničky Epitaf, ktorú na LP platni Country trh 1 hrá skupina Fúzači. Na hudbu Carla Jacksona text napísala Valéria (Ria) Ferčáková, ktorá si na tie časy spomína: Davyho som prvý krát videla hrať v Prievidzi na voľajakej súťaži talentov v kulturáku a pamätám si na úžasnú pieseň o topánočkách, pri ktorej mi behal mráz po chrbte. To spieval sólo s gitárkou. Až potom som ho vlastne spoznala ako člena kapely Fúzači. Vnímala som, že v tom čase to bola kapela nabitá osobnosťami... Davy bol skladateľská a textárska osobnosť, hrával tu Rudko Cipov - skvelý inštrumentalista, Vladko Hlohovský jeden z najlepších bendžistov v celom Československu atď. No a potom prišiel ten nápad, že Ferčáková napíše text k dvom amerikánskym country piesňam. To bol šok. Dodnes na to nostalgicky spomínam, jak som nebola schopná prísť na nič normálne a dokola a dokola som si to púšťala...celé dni... a nič... no a potom to prišlo, naraz sa to zo mňa vysypalo v jeden deň a tuším, že v nejakých 10 minútach. Chlapcom sa to páčilo a teda dokonca uzrelo svetlo sveta aj na platni. No a v nejakom roku 1993 dostali Fúzači cenu ako kapela na Country trhu v Handlovej a ja som dostala cenu textár roka práve za pieseň pre Fúzačov... Že to nie je Davyho pesnička, je v tejto chvíli irelevantné. Nakoniec - Carl Jackson je hviezdou v oblasti bluegrassovej hudby. Nápev je chytľavý, i keď text skôr zádumčivý. Nakoniec, o to príznačnejší... Možno aj sám Davy by si prial taký EPITAF: Tak nosím jeho širák Zmietol ho raz tirák Píjam zaňho koňak Nechcel by to sám inak Osud býva hlúpy Na dni skúpy Nebol z tých čo plačú nad sebou... Občianske združenie Country limit club a Kultúrne a spoločenské stredisko Prievidza usporiadali festival Country jeseň dňa Účinkovali Čochciari, Čoloband, Sanyland, Country limit club, a hostia Wabi Daněk a Miloš Dvořáček. Skupina Country limit club zároveň oslávila 15. výročie svojho vzniku. Ako sa vyjadril organizátor Pufi: Tento festival už určite prežije - lebo ho robím sám (nie pre niekoho - ako Country sedlo-5 ročníkov, Lesoparkfest, Country archa...). 1.ročník dopadol veľmi dobre - nie je to len môj názor, ale posudzujem tak podľa ohlasov publika (hlavne trampského), ale aj účinkujúcich. -jg,bz,pu- Tohtoročné vyhlasovanie zvláštnych cien Medzinárodnej bluegrassovej asociácie IBMA bolo v znamení československého trampingu. Distinguished Achievement Award - jednu z prestížnych cien dostal za zásluhy o rozvoj bluegrassovej hudby náš Marko Čermák. Bližšie v článku kamarátky Lilky na str.18. -lp- Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi & Obecný úrad Tužina pozývali v sobotu do domu kultúry Tužina na krajskú prehliadku interpretov country,folk a trampskej hudby STRUNOBRANIE. Po skončení prehliadky do tanca hrali Čochciari. -jg- Na krste Wabiho knihy Prokletá vůně hor, ktorý sa uskutočnil v P-klube Trojická v Prahe, účinkovala aj najlepšia slovenská ryvolovská kapela PEKARINGO. Niekoľko fotiek nájdete na webe Folk a country to1107.htm. Okrem toho v Country rádiu ste mohli počuť Pekaringo cez net v utorok v programe Ozvěny osadních ohňů. Zostrih relácie sa dá stiahnuť z internetových stránok Severky. -pb- Pozdrav od Tajfu Milí priatelia! Síce nerád a s dosť zvláštnymi pocitmi vám píšem, lebo si myslím, že by ste aj vy mali vedieť, že Kremnická folková skupina Tajf ukončí svoju činnosť posledným koncertom, ktorý sa uskutoční dňa v kine Akropola v Kremnici. Po zrelých úvahách a uvedomení si, že v terajšom zložení nedokáže kapela zosúladiť pracovné a rodinné povinnosti svojich členov tak, aby sme mohli pravidelne skúšať a koncertovať, čo v konečnom dôsledku neuspokojuje polovicu kapely, sme sa rozhodli, že Tajf, ako ho poznáte, končí. Sme všetci dosť blízki priatelia na to, aby niekto niekoho z kapely vyhadzoval. Je lepšie skončiť vtedy, kedy je to ľuďom ešte ľúto, ako by mal náš koniec niekoho tešiť. Verím, ja osobne, že Tajf týmto nadobro nekončí a beriem to, minimálne z môjho pohľadu, ako tvorivú pauzu a potrebné určenie smeru a cesty. Ďakujeme vám za všetku vašu priazeň a pomoc, ktorú ste nám počas doterajšej existencie prejavovali. S pozdravom a vierou, že niečo nové začína Maroš 9

10 LITERÁRNA SÚŤAŽ SEVERKY 2007 Predchádzajúce čísla nášho občasníka vyšlo tesne pred slávnostným vyhodnotením LSS A tak hoci už boli známe výsledky, nemohli sme ich verejne prezentovať. To by nebolo žiadne prekvapenie, hoci... Druhý riadny (po nultom, skúšobnom) ročník literárnej súťaže SEVERKY nepriniesol nič nové. Celkový počet prác 32 od 11 autorov zruba kopíruje predchádzajúce ročníky. Najväčšia konkurencia bola v kategórii prózy (11/6), nasledovala poézia (14/5) a piesňové texty (7/3). Stabilných porotcov - I.Hochela - Turka a D.Franců - Kremienka, tentokrát doplnila A.Mezeiová - Kykymora (Aida). Títo skonštatovali, že úroveň prác ak vôbec vybočila z priemeru, tak smerom nadol. Zvyčajne nie je problém určiť 1-2 najlepších, o to horšie je to v druhej polovici tabuľky. A pritom na Slovensku existuje široká základňa trampských psavcov, ktorí ale pravdepodobne nemajú záujem sa porovnávať s ostatnými. Zaujímavým faktom je, že je stabilný okruh prispievateľov, ku ktorým sa každý rok pridajú 2-3 nové mená. Tí však, aj napriek úspechu v aktuálnom ročníku, sa už ďalšieho nezúčastnia... Otvorená tak ostáva otázka ďalšej existencie súťaže - nie kvôli ochote zo strany SEVERKY, ale záujmu zo strany druhej. V jednotlivých kategóriách opäť výrazne bodoval Havran z Prešova, medzi ostrieľané tváre ďalších stabilných tvorcov (a prispievateľov do Severky) sa vtesnala Daniela z Dubnice n.v., ktorej tvorbu sme predstavili v predchádzajúcom čísle. Vyhodnotenie a odovzdanie cien víťazným autorom sa uskutočnilo pri slávnostnom ohni na fleku Pod Sokolom v Čabradi. Svojich 20 rokov v Haďom údolí si tu pripomenuli kamaráti, z ktorých sa vyformovala T.O.Hadie údolie. Krásne placky zhotovila kamarátka Maťa - Vrana. Výsledky LSS 2007: Poézia: 1. Pavol Havran Olejník - K slobode 2. Daniela Kostrová - Mesiac 3. Ivan Otlak Mišek - Prales Próza: 1. Peter Pedro Benča - Nezáujem 2. Danica Božová - Tváre tatranskej magistrály 3. Jana Amazonka Matzová - Tajomstvá cancáku Piesňový text: 1. Pavol Havran Olejník - V nálade letnej noci 2. Pavol Havran Olejník - Pre teba som 3. Martin Tarzan Mázor - Hej, počkaj, chlapče (všetky víťazné práce sú uverejnené na webe Severky: severka.nfo.sk a postupne ich nájdete aj na stránkach časopisu) D Ady, písané pre Puchejř a Severku 10 HEJ, POČKAJ CHLAPČE Hej, počkaj, chlapče, tam si nesadaj Toto miesto navždy prázdne je. Nie, nečuduj sa, záhady nehľadaj, Sadni vedľa a nič sa nedeje. Hej, pred pár rokmi si odtiaľ počul spev A kopu príhod, to by si počúval. Tam, čo sedával chlap, nepoznal hnev A každému pomocnú ruku dal. Hej, na to pivo, čo tam stojí, nesiahaj, Keby sa vrátil tak, aby mal čo piť. Vylov cigáro a k poháru ho daj, On by to tiež vedel tak urobiť. Hej, tak počúvaj, chceš vedieť, kto to bol A kam šiel, keď raz musel ísť. Bol správnym chlapom, rozdal čo mohol Stačil mu vzduch, hory, tráva, list. Hej, vtedy zima vybielila stráň Na brale nad ňou jeho brat čakal smrť. Vypadol z lana, príroda chce daň On liezol za ním, nedal mu zahynúť. Hej, bol to kúsok, zniesť ho na pleciach Chlapi sa báli, on dokázal to sám. A zrazu vzdychol, v očiach mal náhle strach, S rukou na hrudi k nohám klesol nám. Hej, chlapče, farár mal vtedy krásnu reč, Keď dávali sme ho už navždy spať. Aj starí chlapi v slzách šli potom preč, ostal som tam sám, ja - ten jeho brat. Tarzan 3.miesto v kategórii piesňový text LSS 2007

11 TVÁRE TATRANSKEJ MAGISTRÁLY (Spoveď bežkyne) Prívetivá i krutá. Tatranská magistrála, kráľovná vysokohorských behov. Láka ma niekoľko rokov. Zároveň vzbudzuje rešpekt. Predsa však prichádza deň, keď stojím na jej štarte. September Nádherné babie leto. Náskok pred súperkami získaný v úvodnej časti medzi Štrbským a Popradským plesom i solídny výbeh do sedla pod Ostervou mi dovoľuje po skalnom chodníku vedúcom k Batizovskému plesu a Sliezskemu domu miestami i kráčať. Po kývajúcich sa kameňoch bežecký pohyb natrénovaný nemám. Veď v takejto vysokej nadmorskej výške bežím prvýkrát. Smerom do Smokovca dostávajú najviac zobrať členky. Dôležitá je trvalá sústredenosť na trať. Len nezakopnúť o vytŕčajúce skaly a korene stromov... Príjemná atmosféra v cieli umožňuje zabudnúť na únavu i dĺžku trate (22km). Magistrála? S prívetivou tvárou. Dnes určite. Dokáže však byť aj iná. September Opäť krásne babie leto. Žiaden náskok z úvodu trate, aj keď očividne bežím rýchlejšie ako pred rokom. Súboj so súperkami plece pri pleci. Stále na plný plyn. I po skalách v najvyšších výškach. Prichádza však osudná zákruta, za ňou rodina s deťmi a... Môj pád do kosodreviny. Tvrdé pristátie na kľúčnej kosti a stehno pruhované ako zebra. S pásmi krvi. Bojujem však ďalej. V cieli výrazné zlepšenie osobného rekordu a potešujúca druhá priečka v absolútnom poradí žien. Ale len dočasne. Úsmev ma prechádza pri slovách hlásateľa vyslovujúceho v závere moje meno. A v kategórii nad 30 rokov bežala jediná pretekárka (moja maličkosť). Prichádzajú myšlienky typu Načo toľké sebaprekonávanie? Alebo Veď som celkovo druhá, prečo som oddelená od mladších? Vytesnená na perifériu, hoci takýto výkon by brali i niektorí muži všetkými desiatimi... Nuž, kategórie nepustia. Rodičov si nevyberáme a ani dátum narodenia. Čo už? Poučenie, že o rok si vek súperiek a triedenie podľa kategórií treba vypátrať ešte pred štartom. Stačí však pohľad z inej strany - môj pobyt v kosodrevine mohol dopadnúť i horšie. Takže sa vlastne môžem tešiť... Nie každý septembrový deň je nádherné počasie a slnečná magistrála. Rok Pred štartom upozornenie na sneženie vo výškach a výrazná zmena trasy. Skalnatý úsek nad kosodrevinou vynechaný, úvodné časti trate presmerované na asfaltovú cestu zo Štrbského Plesa do Tatranskej Polianky. Som oblečená teplejšie. To mi však čoraz viac prekáža. Čo to bol za planý poplach? Veď ja počas behu necítim chlad, skôr opak je pravdou. A tak na kontrole v Tatranskej Polianke vyzliekam čo môžem a vrchné vrstvy oblečenia odovzdávam organizátorom. Ostávajú mi iba tenučké elastické tepláky a tričko s krátkym rukávom. Teším sa, že konečne sa zbavujem zbytočnej záťaže. Smerom na Sliezsky dom sa ochladzuje. Mrholí. Ohlasovaný sneh sa i stáva skutočnosťou. No čo už? Kopec snáď zahreje a zo Sliezskeho domu do Smokovca vari už nejako zbehnem. Trúfalosť? Chlapci z Horskej služby na kontrole pri Sliezskom dome ma balia do deky a nechcú pustiť pokračovať ďalej. Ja som však neprišla vzdať! Presviedčam ich o svojich schopnostiach dobehnúť. Po mojom opakovanom naliehaní nakoniec povoľujú. To však ešte netuším, že ma čaká ďalšia obchádzka. Zmena trasy smerom na Hrebienok a až neskôr po modrej značke do Smokovca. Stonásobne ľutujem vyzliekanie v Polianke. Prečo som si nevzala aspoň deku od chlapcov z Horskej služby pri Sliezskom dome so sebou? Istotne by nebola záťažou... Určite by som v nej nejako došla. Áno, doslova došla. Už to nie je beh. Kĺžem sa po ľade, niekedy mi naň primŕzajú prsty na rukách. Keby som mala aspoň rukavice... Keby... Nie, tu už nejde o športový súboj. Mne ide o krk - o pľúca, hlavu, celé telo. Predbiehajú ma pretekári, ktorí mi doteraz na chrbát ani len nedovideli. Len dôjsť! Len dôjsť! Ešte koľko? V hlave mi víria všelijaké myšlienky. Prvá z nich smeruje k sedemročnému synovi. Potrebuje ma... Posledné minúty pred cieľom trate mi pripomínajú večnosť, pár stovák metrov je ako ultramaratón. Peklo prežívam v tichu samoty. Len sa nevzdať! Nie, nevzdať! Pokračovať v pohybe vpred, hoci slimačím tempom. Prichádzam posledná zo všetkých. Pre mňa je to však víťazstvo. Najdôležitejšie v doterajšom živote. Víťazstvo prežitia. O desaťročie neskôr. Nie som spisovateľkou v maratónkach, hoci túžba by aj bola... Čas, žiaľ, zatiaľ nedovolí. Snáď neskôr. Možno na dôchodku... Stále však lákajú ma hory. S batohom, ak je to nutné. Radšej však bez neho. V tréningovom bežeckom tempe relax v tichu, spokojnosť so sebou. Víťazstvo i ocenenie v súťaži teší, dopredu ma však paradoxne posúva poučenie z neúspechov, prehier a nesprávnych rozhodnutí. Snaha v budúcnosti chyby neopakovať a situácie typu Už to nikdy nechcem zažiť. Hory vedia byť krásne, pobyt v nich je balzamom na dušu. Stačí však krátka chvíľka nepozornosti, či ich podcenenia. Vtedy sa prejavuje ich odvrátená tvár. Je pre mňa umením i šťastím zároveň vedieť nájsť s nimi vhodnú symbiózu. Ich Veličenstvo Hory verzus moja maličkosť. Moja opakovaná túžba po symbióze. A tak stále snívam svoj sen. Sen o jej hľadaní. Danica Božová 2.miesto v kategórii próza LSS

12 K SLOBODE uväznený stenami samého seba sám so sebou a predsa bez seba otvoril som knihu básnika hlas drozda zaznel z listov vpíjal som dušou atrament čiernej tlače na čiernu dušu čierne okovy veršov rúcajú steny dávajú slobodu Havran 1.miesto v kategórii poézia LSS 2007 DÔSLEDKY Na boj sme sa všetci dali Spolu vzorne bojovali A keď nastal mier a kľud Odniesol to víťaz všetok ľud V zlatej klietke pekne spieva Malý vtáčik naše zviera A keď sa ho nabažíme Krk mu ihneď vykrútime Z toho plynie poučenie: Väčšie zviera má viac sily, Ale každému sa dá Podrezať konár, ba aj žily. Smrťo LSS 2007 PRALES Pach samíc a samcov tráva čo dvíha koruny stromov a semená dopadajúce na zem. Prirodzená reprodukcia, jednoducho Tichá a Kôprová dolina? T.S.Otlak 3.miesto v kategórii poézia LSS

13 Nová kniha 25 povídek Wabiho Ryvoly Prokletá vůně hor Prokletá vůně hor mi nedává spát podivnej větrů sbor slyším zase vát soprány lákaj bláznivý počasí z dálky se ženou alty tak proč asi do oken mi chodí severák píseň svou v noci hrát... Wabi Ryvola Kamarátovi Vokounovi sa podarilo po rokoch pripraviť a vydať knihu 25 poviedok Wabiho Ryvolu s názvom Prokletá vůně hor s ilustráciami Martina Beneše. Bližšie informácie boli už zverejnené na webe knihy.php, ktoré to celé zastrešilo. Poviedky, ktoré doteraz vyšli v dvoch samizdatových sbierkach - Podivnej Weekend (1987) a Léto v šedejch kopcích (1988), resp. rôzne roztrúsené po trampských časopisoch (napr. aj v Severke) si možno objednať v Avalone. Buď na webe - alebo poštou Sdružení Avalon, Komořanská 13/87, Praha 4 - Modřany. Kniha stojí 100,- Kč a 18,- Kč poštovného....jak vyrobit z koniklece rum, kterej bych rozdával čundrákům, neboť by byl děsně léčivej a já bych měl pocit hřejivej... /Wabi - Kdybych já byl bohatej/ Knižka sa krstila originál Wabiho 100% tuzemským rumom, účinkovala kapela Pekaringo, Fredy Schubert z kapely Podobni zvěři a premietal sa klip na Wabohi pesničku Made in Pade. Z dielne Avalonu uzrelo svetlo sveta už niekoľko desiatok publikácií, vydáva časopisy Puchejř a Brdskú vločku, kalendáre s kresbami známych trampských ilustrátorov, medziiným aj nášho Lexa. Kniha Folk na Slovensku Tento rok sa dostala na pulty kniha s názvom Folk na Slovensku. Autori Miloš Janoušek, Hana Daubnerová, Juraj Drobný, Peter Lachký, Rado Tiňo a Dušan Franců ju pripravovali pod hlavičkou Hudobného centra, ktoré ju uviedlo ako tretie pokračovanie edície mapujúcej tzv.menšinové žánre na Slovensku. Prvé dve publikácie z tejto edície, teda Slovník slovenského jazzu (NHC1999) a Blues na Slovensku (HC 2003) sa dočkali aj svojich anglických jazykových mutácií, čo dáva prísľub tomu, že sa aj Folk na Slovensku dostane raz za hranice. Výsledkom celého snaženia je 292 stranové dielo, ktoré v sebe obsahuje úvahy o tom, čo je a čo nie je folk, spísaná je aj stručná história súčasnej folkovej hudby a osobitne potom aj príbeh slovenského folku. Priestor bol venovaný aj tzv. kresťanskému folku a gospelu, propagácii folku v médiach. Naojbsiahlejšie sú však kapitoly venujúce sa festivalom, prehliadkam a klubom, v ktorých sa hrávala a stále sa hráva slovenský folk a polovica knihy je venovaná prehľadu toho, kto je kto v slovenskom folku, ktorá obsahuje profily sólistov a skupín. Pri písaní knihy zostali aj samotní autori niekoľkokrát prekvapení. Jedným z takýchto prekvapení je diskografia slovenského folku, ktorá na husto popísaných 6 stranách informuje o tituloch, ktoré sa v slovenskej folkovej komunite urodili. Aby toho nebolo málo, rozhodli sa autori knihy v spolupráci s hudobným centrom a STV pribaliť ku knihe ako bonus CD Pesničkári slovenskí obsahujúce 28 doposiaľ nevydaných piesní z archívu STV, ktorý vznikal počas produkcie rovnomenného cyklu vysielaného od roku 1992 na 2.programe STV. CD je pevnou súčasťou publikácie a nebude sa predávať ani distribuovať žiadnym iným spôsobom. V prípade, že by ste mali záujem si túto knihu objednať, môžete tak urobiť v hudobnom centre. Michalská 10, Bratislava (tel. 02/ ) alebo e- mailom: distribucia@hc.sk. Cena publikácie je 680,-SK. Je k dispozícii v predajňach Hudobné centrum, ArtFórum a predajni Musica (Medená ul.) v Bratislave. Radiar 13

14 Z PODZIMKA V marastu laskavých plískanic zdáli se rýsuje krása roztoužen přispěchám - zblízka nic zese jen pozlátka hlásá příslibem tajemných obzorů parfémem hasnoucích ohňů. Příliš se nenutím do vzdoru záda zas poslušně ohnu zas vezmu do ruky kytaru zase si na kámen sednu vše jde tak půvabně postaru. Poklidně putuji ke dnu. Marek Kysilka - Fenik Trapsavec 07, poézia nad 23r PODZIM TULÁKA Ptáci mávají na pozdrav Dávají tajná znamení Blíží se podzim tuláka Tři kříže z bílýho kamení Nad námi krouží Hejno vran oslepla cesta životní pampou Anděl zavírá poslední vrátka Lucifer svítí ohnivou lampou Loučí se Prázdný nádraží Falešně zpívá Sebevrah Pokorně Mávej na cestu Přichází podzimní Strach Antonín Dědoch - Seveřan Trapsavec 07, poézia nad 23r XXX Na míru střiženou života nit, vlakům daný jízdní řád, čápům datum odletu a andělům strážným jen přesný počet letových hodin. Tomáš Dolenský - Čepek Trapsavec 07, poézia nad 23r 14

15 Tenhle příběh začal ve chvíli, kdy se mne má žena milená zeptala, co bych si přál k narozeninám. Moc rád bych s tebou jel na vandr, vyhrknul jsem. Máma nám určitě pohlídá! To jsem hned dodal, protože znám její první námitku. Do dneška pak žila přípravami. Z trhu přitáhla nové khaki bundy, předvedla mi novotou svítící pohorky, psala seznamy, na co určitě nesmíme zapomenout. No, sranda! U mámy nás čekal dort a prádelní koš plný hraček. Pro malou! Ta zajásala a jen tak mezi tvorbou utěšeného nepořádku, se nás zeptala, kdy už teda pojedeme. Brzo ráno, v šest, se lokálka hnula k těm mým lesům. Jo, jo! Tady jsem prožil krásné roky před vojnou. Olina v rohu kupé klimbá a netuší, kolikrát jsem si tuhle chvilku představoval. Jak jedu se svou milou pod náš osadní převis. Kolik jich tam dotáhnul Fred! A Doutnák? Ten měl svoji Jarču už od základky. Jen já pořád nenacházel tu správnou holku v zeleným. Copak asi dělá malá? ozvalo se od okýnka. Co by asi tak mohla dělat pětiletá holka, když se konečně dostala z dosahu starostlivé mámy? Zkouší drápky na babičce! Olinu jsem poznal jako mazák na maturáku zdrávky. No a od svatby už byly jiné starosti, než jezdit ven. A taky, zkuste nacpat pod smrček republikovou přebornici v latinskoamerických tancích! Teď stojíme na malém horském nádraží. Turisté a polykači kilometrů se rozprchli jako zajíci. Výpravčí zasalutoval protějším kopcům a vlak kovově třeskl v zátočině. Slyšíš? povídám a táhnu ženu správným směrem. Ptáci řvou a za rohem otvírají lahvový. Stánek s občerstvením obsahuje všechny základní lesní potraviny. Pivo, grog, kafe, párky. Snídáme u stejného stolku, do kterého před léty Fred ve vzteku zabodával kudlu, protože ten protivnej pingl po nás chtěl občanku. A už nás ranní slunce postrkuje pískem lesní cesty. Teda, kdyby mi někdo před časem řekl, že tudy potáhnu s holkou s modrým kletrákem a budu způsobně smrkat do kapesníku, tak mu neuvěřím. Vysloužil jsem si štípanec do ruky. Já bych se zase nevedla se zeleným pobudou, co při chůzi vrže řemením a táhne z něj rum. Bajo! Je to tak! Jak se do lesa volá - tak se ženská ozve! Myslíš, že tam bude ten tvůj kámoš? supí do kopce. Nevím, uvidíme, popadám dech támhle už začínají chaty. To nebyl moc veselej dopis! To teda nebyl! Fred mi na zvadlo odepsal, že nemá čas, že se podruhé rozvádí. O Doutnákovi jenom ví, že jezdí do srubu po svém tátovi a ta jeho stíhačka ho těžko někam pustí. Odbočili jsme na správnou pěšinu a už z dáli vidíme, že sroubek má otevřené okenice a z komínku v přístěnku se kouří. Ta ženská na verandě bude nejspíš Jiřina, ale na ulici bych ji nepoznal. Místo pozdravu se na nás obořila. Měli jste si nabrat vodu dole na nádraží. Nejsme žádnej veřejnej vodovod! Jestli jsme tu správně, tak bych se rád pozdravil s Doutnákem! odseknu a začínám pěnit. Ta nahoře po mně loupla očima, otočila se a zmizela z dohledu. Málem jí od podpatku vyšlehl plamínek. Bohouši, Bohouši, ječí srub máš tu svý kámoše! A nemysli si, že to po vás budu zase uklízet jako posledně! Nějaké brumlání a už se hrne ven. Pivní tlusťoch, opuchlý, jak po srážce s rojem divokých včel. Celkem mrštně se svezl ze schodů a zmocnil se mé ruky, Tak to je ta krasotinka, co nám uhranula šerifa? kouká po Oline tak, že bych ho hned praštil. Ale v postýlce musíš mít blaze, šklebí se jak vůl, div že se neoblízne. Doutnáku, ty si vůl! povídám a nahazuji uzdu. i Nebyl tu Fred? povídám, aby řeč nestála. Jo, mihnul se tu nedávno a hrozně jsme se vožrali. Jiřina ho vyhodila i s tou konkubínou, drbe si slastně pupek. Ale kam se hrnete? stará se zajedu pro basičku a otvírákem probereme život, řehtá se jako kůň. Srub na to vřísknul: A kdo to bude platit? My táhneme ještě na převis a to je kus cesty, beru Olinu za ruku. Já pro to lahvový stejně jedu, tak přijďte na noc. Starý dám přes hubu a bude sranda! smějeme se oba, ale každý něčemu jinému. Dobře dvacet minut můj vztek odnášely kameny, které se potkaly se špičkou mých kanad. Nakonec mi Olina řekla, že když se nepřestanu mračit, začne teď hned zpívat internacionálu. Tak jsem jí srazil do mechu a tam jsme si zadýchaně šeptali o svých tajnostech. Z paseky nás vyhnal déšť a u převisu už z nás teklo. Přivítaly nás plameny na starém ohništi Ahoj. Já sem Žabák a tohle je má Rosnička, řekl jsem dost vtipně. Šerif party mladých kluků a holek nám nechal vyklidit suché místo na spaní a určil sedačky hostů v táborovém kruhu. U ohně bylo snově. O půlnoci se Olina vytasila s dobře utajenou placatkou, na počest mých narozenin. Šerif mutujícím hlasem prohlásil, že nám do toho nechce mluvit, ale že se v jeho osadě na dohled totemu nepije. Přišlo mi jí líto, jak tam stála na pranýři. Za jediný den se dotkla rubu i líce jedné mince. Vzal jsem celou věc na sebe a potlačil nutkání říct, že jsem ten totem vyřezával já. Ráno bylo vedle mne prázdné. Zapomněl jsem a rychle se pod převisem posadil. Dávno zhojená odřenina na čele se obnovila. Olina s kamarádkou vařila čaj a její rozpuštěné vlasy v přítmí převisu konkurovaly slunci.po mém zaúpění mne místo utěšujících slov hnala pro vodu. Kluci jí přinesou dost, oškatulkoval mě šerif. Zrovna tady se dovídám, že jsem páprda! Při balení mi ještě bylo sděleno, že si bágl má balit každý sám, modrý spacák přece nesmí koukat z celty, čutora je nejlepší ve filcu a na kotlík je zapotřebí plátěný povlak. A tak, v Jiříkově vidění, se zlatými hvězdičkami v očích mé ženy, jsme vyrazili k nádraží. Ve vlaku jsem nasadil masku mrtvého brouka. Prostě jsem se nemohl rozhodnout, jestli mám mít radost. Všechno prolomila má Rosnička. Myslíš, že by příště s námi mohla jet malá? jako by mě pohladila, určitě by se jí na vandru líbilo. Dostala pusu a zbytek cesty jsme si měli o čem povídat. Uprostřed lidí, kteří netušili, jaká nádherná věc se stala. Můj narozeninový dárek byl rozbalen! Jiří Bok - Bokajs Trapsavec 07, próza oldpsavců 15